Rozsudok – Pracovné právo ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, November 26, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 15CoPr/3/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120275637
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Walterová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:6120275637.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Walterovej a členov
senátu JUDr. Evy Mészárosovej a Mgr. Zity Leimbergerovej, v právnej veci žalobcu: AUTO ROTOS -
ROZBORA s.r.o., IČO: 35 918 519, Bratislava, Račianska č. 184/B, zastúpený spoločnosťou: LEGAL
& CORP s. r. o., IČO: 47 237 325, Bratislava, Gajova č. 11, za ktorú koná JUDr. Tomáš Dujčík, proti
žalovanej: G. A. Y. P. A. J. M. H. R. B. Á. , K. P.U. XX.X.XXXX, I. O. V., Z. Č.. X, zastúpená: JUDr. Tomáš

Volek, advokát, Trnava, Spartakovská č. 6457/1, o zaplatenie sumy 6.379,08 € s príslušenstvom, na
odvolanie žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 19. septembra 2024, č.k. B3-62
Cpr 11/2021-260, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 19. septembra 2024, č.k. B3-62
Cpr 11/2021-260, p o t v r d z u j e .

II. Žalovanej p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu

100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 19.9.2024, č.k. B3-62 Cpr 11/2021-260, I.
žalobu v celom rozsahu zamietol; II. žalovanej priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania
v plnom rozsahu. Vychádzal zo žaloby doručenej Okresnému súdu Banská Bystrica (upomínací súd)
dňa 31.3.2020 a postúpenou mu ako kauzálne a miestne príslušnému súdu dňa 16.3.2021, ktorou sa
žalobca domáhal voči žalovanej zaplatenia sumy 6.379,08 € s príslušenstvom titulom

ušlého zisku a náhrady škody podľa ustanovení § 179 a § 186 ods. 3 Zákonníka práce. Žalobca žalobu
odôvodnil tým, že spor sa týka bývalého zamestnávateľa (jeho) a bývalého zamestnanca (žalovanej),
ktorú zamestnával v pracovnej pozícii pracovníka autopožičovne a pri výkone svojej práce bola značne
samostatná, pracovné záležitosti si vzhľadom na vzájomnú dôveru strán riešila vo vlastnej réžii, nakoľko
pôsobila v minulosti dlhé roky v inej spoločnosti, ktorá bola toho času (rok 2017) spriaznenou s jeho
spoločnosťou. Po istom čase on začal nadobúdať pochybnosti o rentabilite autopožičovne. Nemyslel si
však, že by tieto nepriaznivé ekonomické výsledky mohli súvisieť s výkonom práce žalovanej. Neskôr

ho kontaktovala poisťovňa za účelom prešetrenia havárie jedného z jeho automobilov, pričom nemal
vedomosť, že by predmetné vozidlo bolo požičané, keďže táto skutočnosť nevyplývala z interného
informačnéhosystému,pretosainformovalužalovanej,alesposkytnutýmiinformáciaminebolspokojný.
Po ďalšom zisťovaní predmetnej udalosti stratil dôveru o poctivom výkone
pracovných povinností zo strany žalovanej a tak sa dohodli na skončení pracovného pomeru dohodou
(ešte nemal tušenie o rozsahu protiprávnej činnosti žalovanej, mysliac si, že pracovné zlyhanie bolo

len ojedinelého charakteru). Po skončení pracovného pomeru žiadal žalovanú o odovzdanie kompletnej
písomnej evidencie autopožičovne, ale ona napriek viacerým telefonickým upozorneniam kompletnú
evidenciu nevrátila a prestala s ním komunikovať. Následne po rekonštrukcii celej spisovej evidencieautopožičovne zistil množstvo nezrovnalostí, a to že ceny žalovanou dohodnutého nájomného boli
celkom neprimerane nízke, v rozpore s oficiálnym cenníkom autopožičovne. Na viacerých vystavených
a žalovanou podpísaných faktúrach bolo uvedené, že nájomné bolo v hotovosti uhradené, ale on

neeviduje vo svojom účtovníctve samotnú faktúru, jej úhradu v hotovosti, čo bolo spôsobené tým, že
žalovaná vystavila faktúru, tú následne z informačného systému bez oznámenia mu odstránila alebo
upravila. Z uvedeného vyplýva, že žalovaná si predmetné nájomné, ktoré mu mala odovzdať, ponechala/
spreneverila. Žalobou uplatnenú výšku nároku z neoprávneného konania žalovanej, ktorého celkový
rozsah vzhľadom na to, že nedisponuje kompletnou spisovou evidenciou požičaných áut, môže byť

väčší, vyvodil z desiatich prípadov, v ktorých žalovaná poskytla jeho autá za nápadne nevýhodných
podmienok a/alebo ktorých úhrady boli vykonané v hotovosti bez odovzdania mu tejto hotovosti i
oznámenia mu tejto skutočnosti. Prípad č. 1: EČV: O. Škoda Fabia combi, celková dlžná suma 400,-
€, ktorú žalovaná nepoukázala do jeho pokladne s tým, že uvedená suma je uvedená na faktúre č. V
ktorú vystavila a podpísala žalovaná (t. č. pod priezviskom G.) spolu s vyhlásením, že táto suma bola
uhradená v hotovosti; o existencii znenia tejto faktúry sa dozvedel až pri komunikácii s P. D., ktorý si

buď pod vlastným menom alebo pod názvom spoločnosti brandworx s.r.o. prostredníctvom žalovanej
požičiaval jeho autá pravidelne, tvrdiac, že sumu 400,- € podľa ním predloženej faktúry uhradil k rukám
žalovanej, ale poukázanie tejto sumy neeviduje do jeho pokladnice; žalovaná si musela predmetnú sumu
protiprávne prisvojiť, pričom on nemá k dispozícii žiadnu zmluvu o nájme predmetného motorového
vozidla, žiadny protokol o prevzatí a odovzdaní vozidla, ani zmienku vo svojom informačnom systéme,

zktorýchbybolazrejmádobapožičaniaauta;protiprávnekonaniežalovanejmalaumocniťajskutočnosť,
že on eviduje vo svojom účtovníctve rovnaké čísla faktúry, avšak na inú sumu (300,- €), ktorá je
evidovaná ako nezaplatená faktúra. Prípad č. 2: rovnaké motorové vozidlo ako v prípade č. 1; celková
dlžná suma 98,- €, ktorú žalovaná nepoukázala do jeho pokladne s tým, že táto suma je
uvedená na faktúre č. V ktorú vystavila a podpísala žalovaná spolu s vyhlásením, že suma 98,- € bola

uhradená v hotovosti; o existencii znenia tejto faktúry sa dozvedel až pri komunikácii s P. D., ktorý si pod
vlastným menom alebo pod názvom spoločnosti brandworx s.r.o. prostredníctvom žalovanej požičiaval
jeho autá pravidelne, tvrdiac, že uvedenú sumu podľa ním predloženej faktúry uhradil k rukám žalovanej;
neeviduje poukázanie tejto sumy do jeho pokladnice, žalovaná si musela predmetnú sumu protiprávne
prisvojiť; nemá k dispozícii žiadnu zmluvu o nájme predmetného motorového vozidla, žiadny protokol

o prevzatí a odovzdaní vozidla ani zmienku vo svojom informačnom systéme, z ktorých by bola zrejmá
doba požičania auta; protiprávne konanie žalovanej mala umocniť aj skutočnosť, že eviduje vo svojom
účtovníctve rovnaké čísla faktúry, ale na inú sumu a iné vozidlo, čo značí vymazanie pôvodného znenia
faktúry zo strany žalovanej z jeho účtovného systému. Prípad č. 3: motorové vozidlo ako v prípade č. 1
a č. 2.; celková dlžná suma 300,- €, ktorú žalovaná nepoukázala do jeho pokladne s tým, že táto suma

je uvedená na faktúre č. V ktorú vystavila a podpísala žalovaná spolu s vyhlásením, že suma 300,- €
bola uhradená v hotovosti, o existencii znenia tejto faktúry sa dozvedel až pri komunikácii s P. D., ktorý
si buď pod vlastným menom alebo pod názvom spoločnosti brandworx s.r.o. prostredníctvom žalovanej
požičiaval jeho autá pravidelne, tvrdiac, že sumu 300,- € podľa ním predloženej faktúry uhradil k rukám
žalovanej, no keď neeviduje poukázanie tejto sumy do jeho pokladnice, žalovaná si musela predmetnú

sumu protiprávne prisvojiť; dodal, že nemá k dispozícii žiadnu zmluvu o nájme predmetného
motorového vozidla, žiadny protokol o prevzatí a odovzdaní vozidla ani zmienku vo svojom
informačnom systéme, z ktorých by bola zrejmá doba požičania auta. Protiprávne konanie žalovanej
mala umocniť aj skutočnosť, že neeviduje vo svojom účtovníctve takúto faktúru, čo značí jej vymazanie
zo strany žalovanej z účtovného systému žalobcu. Prípad č. 4: rovnaké motorové vozidlo ako vo

vyššie uvedených prípadoch; celková dlžná suma 686,- €, ktorá predstavuje žalovanou nepoukázanú
sumu do jeho pokladne a jeho ušlý zisk z dôvodu poskytnutia vozidla za nízku sumu v rozpore s jeho
oficiálnym cenníkom bez toho, aby jej takéto konanie schválil a aby ho o tom informovala; uvedená suma
predstavuje súhrn položiek (98,03 € + 279,97 € + 98,- € + 56,- € + 98,- € + 56,- €): sumu 98,03
€ žalovaná nepoukázala do jeho pokladne, je uvedená na faktúre č. XXXXXXX,

ktorú vystavila a podpísala žalovaná spolu s vyhlásením, že táto suma bola uhradená v hotovosti v deň
jej vystavenia a o existencii znenia tejto faktúry sa dozvedel na základe jej predloženia P. D.; pretože
ju neeviduje, žalovaná si musela predmetnú sumu protiprávne prisvojiť, pričom ju neeviduje vo svojom
účtovníctve, ani informačnom systéme takúto faktúru, čo značí jej vymazanie zo strany žalovanej z jeho
účtovného systému; vzhľadom na dĺžku nájomnej doby vozidla deklarovanej na tejto faktúre (21 dní)

žalovaná poskytla spoločnosti O. s.r.o. vozidlo za nájomné v sume 4,66 €/deň, čo je absurdne nízka
výška nájomného, nakoľko v zmysle cenníka oficiálna cena nájomného by bola v sume 18,- €/deň bez
DPH(21x18=378),uplatnilsiajrozdielvušlomziskuvsume279,97€ (378-98,03);suma98,-
€ je uvedená na faktúre č. V ktorú vystavila a podpísala žalovaná spolu s vyhlásením, že bola uhradenápríkazom v deň jej vystavenia; o existencii znenia tejto faktúry sa dozvedel na základe jej predloženia P.
D., avšak ju neeviduje vo svojom účtovníctve a informačnom systéme, takže došlo zo strany žalovanej k
jej vymazaniu z jeho účtovného systému i neodvedenie predmetnej sumy do jeho pokladne (sprenevera)

vzhľadom na dĺžku nájomnej doby vozidla deklarovanej na tejto faktúre (7 dní), žalovaná poskytla P.
D. vozidlo za nájomné v sume 14,- €/deň, čo je neprimerane nízka výška nájomného, keďže v zmysle
cenníka oficiálna cena nájomného by bola v sume 22,- €/deň bez DPH (7 x 22 = 154) a tak si uplatnil
aj rozdiel v ušlom zisku v sume 56,- € (154 - 98); suma 98,- € je uvedená na faktúre
č. V ktorú vystavila a podpísala žalovaná spolu s vyhlásením, že bola uhradená príkazom v deň jej

vystavenia; o existencii znenia tejto faktúry sa dozvedel na základe jej predloženia P. D., neeviduje ju vo
svojom účtovníctve, ani informačnom systéme, v ktorom našiel faktúru s rovnakým číslom na iné auto
a sumu, čo indikuje vymazanie pôvodnej faktúry zo strany žalovanej, ako aj neodvedenie predmetnej
sumy do jeho pokladne, pričom vzhľadom na dĺžku nájomnej doby vozidla deklarovanej na tejto faktúre
(7 dní), žalovaná poskytla P. D. vozidlo za nájomné v sume 14,- €/deň, čo je neprimerane nízka výška
nájomného, podľa cenníka by bola oficiálna cena nájomného v sume 22,- €/deň bez DPH (7 x 22 = 154)

a tak si uplatnil aj rozdiel v ušlom zisku v sume 56,- € (154 - 98). Dodal, že nemá k dispozícii žiadnu
zmluvu o nájme predmetného motorového vozidla, ani žiadny protokol o prevzatí a odovzdaní vozidla,
čo podľa jeho názoru umocňuje správnosť záveru o protiprávnom konaní žalovanej. P. D. mu predložil
predmetné faktúry s tvrdením, že takéto sumy údajne uhradil k rukám žalovanej. Prípad č. 5: totožné
motorové vozidlo ako v prípadoch 1. až 4.; celková dlžná suma 196,- €, ktorú žalovaná nepoukázala do

jeho pokladne, táto suma je uvedená na faktúre č. V ktorú vystavila a podpísala žalovaná spolu
s vyhlásením, že uvedená suma bola uhradená inkasom v deň jej vystavenia; o existencii znenia tejto
faktúry sa dozvedel na základe jej predloženia P. D., ktorý tvrdil, že túto sumu uhradil k rukám žalovanej;
eviduje faktúru s rovnakým číslo, ale na iné auto a sumu, čo indikuje vymazanie pôvodného znenia
faktúry žalovanou a neodvedenie predmetnej sumy do pokladne, takže ide o spreneveru

zo strany žalovanej; nemá k dispozícii žiadnu zmluvu o nájme predmetného motorového vozidla, žiadny
protokol o prevzatí a odovzdaní vozidla, ani zmienku vo svojom informačnom systéme, z
ktorých by bola zrejmá doba požičania auta. Prípad č. 6: EČV: O., Škoda Fabia, celková dlžná suma 72,-
€ predstavuje škodu vo forme ušlého zisku, nakoľko žalovaná bez jeho vedomia, súhlasu a následného
informovania uzavrela zmluvu formálne označenú ako „zmluva o nájme vozidla“ č. G na základe ktorej

bezodplatne poskytla spoločnosti brandworx s.r.o. predmetné motorové vozidlo na dobu 3 dní, pričom
na základe vtedy platného cenníka nájomné pri krátkodobom prenájme vozidiel 1 - 3 dni bolo v sume
24,- €/deň. Prípad č. 7: EČV: O., Škoda Fabia combi, celková dlžná suma 26,-
€ predstavuje škodu vo forme ušlého zisku, pretože žalovaná bez jeho vedomia, súhlasu a následného
informovania uzavrela zmluvu formálne označenú ako „zmluva o nájme vozidla“ č. Z1461,“ na základe

ktorej bezodplatne poskytla P. D. predmetné motorové vozidlo na dobu 1 deň; na základe platného
cenníka nájomné pri krátkodobom prenájme vozidiel 1 - 3 dni bolo v sume 26,- €/deň. Prípad č. 8: EČV:
O., Škoda Octavia, celková dlžná suma 341,- € predstavuje škodu vo forme ušlého zisku, keď žalovaná
bez jeho vedomia, súhlasu a následného informovania uzavrela zmluvu formálne označenú ako „zmluva
o nájme vozidla“ č. Z1409,“ na základe ktorej bezodplatne poskytla P. D. predmetné motorové vozidlo

na dobu 11 dní, ale na základe platného cenníka nájomné pri dlhšom prenájme vozidiel 11 - 20 dní bolo
v sume 31,- €/deň. Prípad č. 9: EČV: O., Škoda Octavia combi, celková dlžná suma 682,- €
predstavujúca škodu vo forme jeho ušlého zisku; žalovaná bez jeho vedomia, súhlasu a
následného informovania uzavrela zmluvu formálne označenú ako „zmluva o nájme vozidla“ č. G.,“ na
základektorejbezodplatneposkytlaP.D.predmetnémotorovévozidlonadobu22dní,pričomnazáklade

jeho vtedy platného cenníka nájomné pri dlhodobejšom prenájme vozidiel, teda 21 - 29 dní bolo v sume
31,- €/deň. Prípad č. 10: rovnaké vozidlo ako v bode 9.; celková dlžná suma 3.578,08 € predstavujúca
škodu vo forme jeho ušlého zisku; žalovaná bez jeho vedomia, súhlasu a následného informovania
uzavrela zmluvu formálne označenú ako „zmluva o nájme vozidla“ č. G na základe ktorej bezodplatne
poskytla P. D. predmetné motorové vozidlo na dobu 152 dní, ale na základe vtedy platného cenníka

nájomné pri dlhodobom prenájme vozidiel, t. j. 30 dní a viac bolo v sume 23,54 €/deň. K bezodplatným
nájmom opísaným v prípadoch č. 6. až 10. dodal, že sa o nich dozvedel z vlastnej iniciatívy po skončení
pracovného pomeru so žalovanou, keď nahliadol do svojej internej evidencie vozidiel, ktorú dovtedy
spravovala žalovaná. Na základe uvedených skutočností sčítaním jednotlivých istín v zmysle prípadov
č. 1. až 10. dospel k žalovanej pohľadávke.

2. Vo veci súd prvej inštancie nariadil pojednávanie, vykonal dokazovanie výsluchom strán, svedkov,
prednesmi právnych zástupcov strán, oboznámením sa s listinnými dôkazmi, na základe čoho zistil
nasledovný skutkový stav. Na základe pracovnej zmluvy uzatvorenej medzi procesnými stranami dňa10.10.2017 bola žalovaná zamestnaná u žalobcu ako pracovník autopožičovne, kontroly kvality ISO
a administratívny pracovník. Medzi zamestnanecké povinnosti žalovanej patrilo hlavne vykonávanie
pridelených pracovných úloh osobne podľa pokynov žalobcu a dodržiavanie povinností vyplývajúcich z

pracovného pomeru. Pracovný pomer strán skončil dohodou zo dňa 26.7.2019, účinnou dňom 1.8.2019
bez uvedenia dôvodu skončenia ich pracovného pomeru, pričom podľa článku I. bod 1.2. účastníci tejto
dohody prehlásili, že ku dňu podpisu dohody nemajú voči sebe žiadne nároky z titulu pracovnej zmluvy.
Predžalobnou výzvou doručenou žalovanej dňa 30.12.2019 žalobca vyzval žalovanú na zaplatenie
sumy 13.696,01 € titulom náhrady škody najmä v podobe ušlého zisku, ktorý by inak - pri dodržaní

cenníka, resp. obvyklého nájmu získal, nebyť jej protiprávneho konania, ktorá jej žalobcom zverené
autá určené na odplatný prenájom poskytovala P. D. konajúcemu samostatne alebo prostredníctvom
spoločnosti brandworx s.r.o. za nápadne nevýhodné nájomné bez akéhokoľvek jeho upozornenia či
legitímneho racionálneho ekonomického opodstatnenia, ako aj bez zabezpečenia riadnej zmluvnej
a účtovnej evidencie, pričom zrejme neoprávnene manipulovala, upravovala a odstraňovala údaje
v jeho elektronickom účtovnom systéme žalobcu pravdepodobne za účelom získania neoprávnenej

výhody. Vyššie spomenuté osoby pravdepodobne platili žalovanej „na ruku“ istú finančnú hotovosť za
užívanie jeho áut, tieto peniaze si žalovaná následne ponechala, hoci boli jeho majetkom. V odpovedi
na predžalobnú výzvu zo dňa 9.1.2020 žalovaná zásadne odmietla, že by sa dopustila úmyselného
protiprávneho konania s tým, že prenájom osobného motorového vozidla osobe P. D. bol realizovaný na
základe zmluvy o prenájme uzavretej v decembri 2017 a ona konala pri uzavretí zmluvy

na základe pokynov a oprávnení konateľa Ing. U. Y., pričom prenájom vozidla bol v zmysle uzavretej
zmluvy riadne fakturovaný a P. D. riadne uhrádzaný. Žalovaná (vtedy priezviskom G.) v mene
žalobcu ako dodávateľa dňa 22.1.2019 vystavila spoločnosti O. s.r.o. ako odberateľovi faktúru č. V v
sume 400,- € za zapožičanie vozidla s EČV: O., s uvedením formy jej úhrady v hotovosti ku
dňu 22.01.2019. Podľa P. D. žalobcovi sprostredkovanej informácie uvedená spoločnosť mala uhradiť

nájomné k rukám žalovanej. K tomuto prípadu č. 1 žalobca predložil zoznam účtovných dokladov
- faktúr vystavených v mesiaci január 2019, z ktorých ani jedna faktúra nezodpovedala
identifikačným údajom v zmysle faktúry č. V a tieto faktúry sa týkali predaja komodít a nie
nájmu vozidiel. Žalovaná v mene žalobcu ako dodávateľa dňa 9.11.2018 vystavila spoločnosti C s.r.o.
ako odberateľovi faktúru č. V v sume 79,20 € za zapožičanie vozidla s EČV: O., s uvedením

formy jej úhrady platobnou kartou VISA Card dňa 9.11.2018. Pod rovnakým číslom žalovaná v mene
žalobcu dňa 7.11.2018 vystavila faktúru i spoločnosti O. s.r.o. v sume 98,- € za zapožičanie vozidla O.
s uvedením formy jej úhrady v hotovosti dňa 7.11.2018, pričom podľa žalobcovi P. D. sprostredkovanej
informácie uvedená spoločnosť mala uhradiť nájomné k rukám žalovanej. K tomuto prípadu č. 2 žalobca
predložil sumár účtovných dokladov - faktúr vystavených v mesiaci november 2018, z ktorých ani jedna

nezodpovedalaparametromfaktúryč.Vvystavenejvočispoločnostibrandworxs.r.o. ispoločnosti
C s.r.o., hoci žalobca tvrdil, že faktúru č. V vystavenú na inú osobu ako spoločnosť brandworx s.r.o.,
teda na spoločnosť C s.r.o. vo svojom účtovníctve eviduje, ale zoznam faktúr vystavených v mesiaci
november 2018 sa týka predaja komodít a nie nájmu vozidiel. Žalovaná v mene žalobcu
ako dodávateľa dňa 4.12.2018 vystavila spoločnosti brandworx s.r.o. ako odberateľovi faktúru č. V v

sume 300,- € za zapožičanie vozidla s EČV: O. s uvedením formy jej úhrady v hotovosti dňa 4.12.2018.
Uvedená spoločnosť prostredníctvom ktorej nepochybne vystupoval P. D., mala podľa žalobcovi ním
sprostredkovanej informácie uhradiť nájomné riadne v hotovosti k rukám žalovanej. K tomuto
prípadu č. 3 žalobca predložil sumár účtovných dokladov - faktúr vystavených v mesiaci december
2018, z ktorých ani jedna faktúra nezodpovedala identifikačným údajom v zmysle faktúry č. V a tieto

faktúry sa týkali predaja komodít a nie nájmu vozidiel. Žalobca ako dodávateľ dňa 21.9.2018 vystavil
spoločnosti O. s.r.o. ako odberateľovi faktúru č. XXXXXX v sume 98,03 € za prenájom vozidla s EČV: O.
za obdobie od 31.8.2018 do 21.9.2018 s uvedením formy jej úhrady v hotovosti, pričom podľa žalobcovi
P. D. sprostredkovanej informácie, uvedená spoločnosť, resp. P. D., mal uhradiť nájomné riadne k rukám
žalovanej a k tomuto prípadu č. 4 žalobca predložil sumár účtovných dokladov -

faktúr vystavených v mesiaci september 2018, z ktorých ani jedna faktúra nezodpovedala
identifikačným údajom v zmysle faktúry č. XXXXXX a tieto faktúry sa týkali predaja komodít a nie nájmu
vozidiel. Žalovaná v mene žalobcu ako dodávateľa dňa 3.9.2018 vystavila P. D. ako odberateľovi faktúru
č. V v sume 98,- € za požičanie vozidla s EČV: O. za obdobie od 31.8.2018 do 7.9.2018 s uvedením
formy jej úhrady príkazom dňa 3.9.2018; k tomuto prípadu č. 4 žalobca predložil sumár

účtovných dokladov - faktúr vystavených v mesiaci september 2018, z ktorých ani
jedna faktúra nezodpovedala identifikačným údajom v zmysle faktúry č. V avšak tieto faktúry sa týkali
predaja komodít a nie nájmu vozidiel. Žalovaná v mene žalobcu ako dodávateľa dňa 12.9.2018 vystavila
P. D. ako odberateľovi faktúru č. V v sume 98,- € za požičanie vozidla s EČV: O. za obdobie od 8.9.2018do 15.9.2018 s uvedením formy jej úhrady príkazom dňa 12.9.2018 a pod rovnakým číslom žalovaná
v mene žalobcu dňa 17.9.2018 vystavila faktúru i odberateľovi J. Q. v sume 99,- € za zapožičanie
vozidla EČV: O. s uvedením formy jej úhrady inkasom dňa 17.9.2018. K tomuto prípadu č. 4 žalobca

predložil sumár účtovných dokladov - faktúr vystavených v mesiaci september 2018, z ktorých ani jedna
nezodpovedala parametrom faktúry č. V vystavenej tak voči P. D., ani J. Q., hoci žalobca tvrdil, že faktúru
č. V vystavenú na inú osobu ako P. D., t. j. na J. Q. vo svojom účtovníctve eviduje, avšak zoznam
faktúr vystavených v mesiaci september 2018 sa týka predaja komodít a nie nájmu vozidiel. Žalovaná v
mene žalobcu ako dodávateľa dňa 19.10.2018 vystavila spoločnosti brandworx s.r.o. ako odberateľovi

faktúru č. V v sume 196,- € za požičanie vozidla s EČV: O. v období 41. a 42. týždňa roku 2018
s uvedením formy jej úhrady inkasom dňa 19.10.2018, hoci P. D. vystupujúci prostredníctvom uvedenej
spoločnosti mal údajne uhradiť nájomné v sume 196,- € k rukám žalovanej. Pod rovnakým číslom a v
ten istý deň žalovaná v mene žalobcu vystavila faktúru i odberateľovi ŠKODA AUTO Slovensko s.r.o.
v sume 183,98 € za požičanie vozidla EČV: O. s uvedením formy jej úhrady inkasom dňa 19.10.2018.
K tomuto prípadu č. 5 žalobca nepredložil žiadnu účtovnú evidenciu, v ktorej by sa

nachádzal aspoň údaj o faktúre č. V vystavenej odberateľovi ŠKODA AUTO Slovensko s.r.o., existencia
ktorého účtovného údaju by indikovala vymazanie v ten istý deň vystavenej faktúry č. V na meno P..
Žalobca ako prenajímateľ dňa 22.1.2019 uzatvoril so spoločnosťou O. s.r.o. ako nájomcom zmluvu o
nájme vozidla č. G na základe ktorej prenechal nájomcovi vozidlo Fabia, O. k užívaniu na dobu troch
dní (od 22.1.2019 do 25.1.2019) bezodplatne s tým, že nájomca stanovil osobu, ktorá je oprávnená auto

užívať W. Y. a že vozidlo bolo zapožičané namiesto vozidla s EČV: O., ktoré je v dlhodobom prenájme.
Podľa cenníka autopožičovne cena nájmu vozidla Škoda Fabia na dobu 1 - 3 dni predstavuje sumu
24,- €/deň bez DPH. Žalobca ako prenajímateľ dňa 10.8.2018 uzatvoril s P. D. ako nájomcom zmluvu
o nájme vozidla č. G., na základe ktorej prenechal nájomcovi vozidlo Škoda Fabia Combi, EČV: O. k
užívaniu na jeden deň (od 10.8.2018 do 11.8.2018) bezodplatne; podľa cenníka autopožičovne cena

nájmu vozidla Škoda Fabia Combi na dobu 1 - 3 dni činí sumu 26,- €/deň bez DPH. Údaj o vrátení vozidla
dňa 11.8.2018 zapísal do informačného systému p. Beňo s poznámkou v kolónke faktúr, že nájom je
bezodplatný. Žalobca ako prenajímateľ dňa 28.6.2018 uzatvoril s P. D. ako nájomcom zmluvu o nájme č.
G na základe ktorej prenechal nájomcovi vozidlo Škoda Octavia, EČV: O. k užívaniu na dobu 11 dní (od
28.6.2018 do 9.7.2018) bezodplatne; podľa cenníka autopožičovne cena nájmu vozidla Škoda Octavia

na dobu 11 - 20 dní zodpovedá sume 31,- €/deň bez DPH. Žalobca ako prenajímateľ dňa 9.7.2018
uzatvoril s P. D. ako nájomcom zmluvu o nájme č. G na základe ktorej prenechal nájomcovi vozidlo
Škoda Octavia Combi, EČV: O. k užívaniu na dobu 22 dní (od 9.7.2018 do 31.7.2018) bezodplatne;
podľa cenníka autopožičovne cena nájmu vozidla Škoda Octavia Combi na dobu 21 - 29 dní predstavuje
sumu 31,- €/deň bez DPH. Žalobca ako prenajímateľ dňa 1.8.2018 uzatvoril s P. D. ako nájomcom

zmluvu o nájme č. G na základe ktorej prenechal nájomcovi vozidlo Škoda Octavia Combi, EČV: O.
k užívaniu na dobu 152 dní (od 1.8.2018 do 31.12.2018) bezodplatne; podľa cenníka autopožičovne
cena nájmu vozidla Škoda Octavia Combi na dobu 30 dní a viac zodpovedá individuálnemu dojednaniu.
Podľa článku VI. bod 12. Všeobecných podmienok nájmu motorových vozidiel žalobcu, prenajímateľ
je povinný zabezpečiť, aby bolo motorové vozidlo spôsobilé na užívanie, na ktoré obvykle slúži počas

celej dohodnutej doby nájmu. V prípade, ak sa počas doby nájmu motorové vozidlo stane nespôsobilým
na užívanie bez zavinenia nájomcu, je prenajímateľ povinný poskytnúť nájomcovi náhradné motorové
vozidlo v prípade, ak také má v dispozícii. V prípade, ak prenajímateľ nemá v dispozícii náhradné
motorové vozidlo, môže prenajímateľ ako náhradné plnenie poskytnúť nájomcovi primeranú zľavu z
nájomného alebo iné primerané náhradné plnenie (napríklad zľavové kupóny, darčekové poukazy a

iné) podľa zváženia prenajímateľa. Na pojednávaní konanom dňa 25.1.2022 konateľ žalobcu Ing. U.
Y. odmietol tvrdenie žalovanej, že by niekedy od nej prijímal tržby a vylúčil možnosť, že by tieto mohli
byť odovzdávané iným zamestnancom s tým, že kľúčom od pokladničného sejfu vo svojej vymedzenej
pracovnej zóne disponovala iba žalovaná a rovnako prístup k trezoru mohla mať iba ona. Bol priamym
nadriadeným žalovanej a nespomínal si na prípad, kedy by bol určitý automobil autopožičovne pokazený

alebo nefunkčný a poskytoval by sa náhradný automobil. Žalovaná pracovala v jeho spoločnosti od
roku 2005 do roku 2017, bola snaživá, pracovala s hotovosťou a keď odchádzala do
dôchodku, keďže jej veril, menoval žalovanú za odmenu do funkcie vedúcej autopožičovne, vykonávala
všetku činnosť autopožičovne - odovzdávanie vozidiel, prijímanie záloh, prácu s registračnou pokladňou
a terminálom, kontrolu poškodeného vozidla, preplácanie faktúr. Napokon nastala situácia, keď v roku

2019 zistil, že na parkovacej ploche autopožičovne bola odstavená poškodená Octavia, ktorú mala
poškodiť žalovaná a udalosť nahlásila do poisťovne Allianz, no na základe informácie od
Allianzu zistil, že vozidlo nie je v poisťovni nahlásené, pričom svoje klamstvo žalovaná vysvetlila tak, že
zabudla a od tejto udalosti začal skúmať kvalitu jej činnosti. Žalovaná mu nevedela vysvetliť a predložiťzmluvy uzatvorené so zákazníkmi a na jeho otázku prečo požičala vozidlá za nulu odpovedala, že išlo o
zákazníka, ktorý si požičiaval vozidlo viackrát, a teda on to zaplatí. Žalobcom predložený zoznam faktúr,
resp. účtovnej evidencie na č. l. 92 - 93, 95 - 97, 101-102, 107 - 108, vysvetlil tak, že v ňom uvedený

údaj „predaj“ znamená predaj komodít - napríklad zo skladu s tým, že uvedený dokument je
výpisom z hlavnej pokladne. Žalovaná mala uzamykateľnú registračnú pokladňu, dávala sa do trezora,
takže žalovaná musela požiadať p. U. o kľúč od trezora, keďže pokladňu pravidelne
do trezora vkladala. Žalovaná nikdy nehlásila, že by pokladňa bola nejakým spôsobom poškodená,
sekretariát je celý pod kamerou, a práve preto boli kľúče od trezora tam. Nevedel uviesť človeka, ktorý

mal peniaze (hotovosť) odnášať do banky, v súčasnosti sú to traja alebo štyria ľudia, tzv. zberatelia
finančných prostriedkov. K osobe P. D. uviedol, že osobne ho nepozná, riešila sa vo vzťahu
k nemu situácia nevrátenia vozidla, pohľadávku voči nemu sa snažili vymôcť i cez taliansku komoru a
dôkazom existencie pohľadávky je aj iný súdny spor vedený voči P. D.. Osobou oprávnenou prevziať
hotovosť a pracovať s faktúrami bola žalovaná, ktorá jediná mohla meniť faktúry v
evidencii, iba ona mala vstup do systému. Poprel tvrdenie žalovanej, že niekedy vzal od nej hotovosť

a že by jej dal pokyn prenajať vozidlo zadarmo. Nevzhliadol žiadny dôvod, pre ktorý by žalovaná mala
poskytovať zľavu z nájmu, prípadne bezodplatný nájom a nevedel o prípade, kedy by sa poskytovali
náhradné vozidlá. Žalovaná mala spadať pod riaditeľa p. B., ktorý sa staral o stroje a techniku. Súhlasil
s tým, že práve žalovaná bola oprávnená dojednávať individuálnu cenu požičaných vozidiel pri požičaní
vozidla na obdobie 30 dní a viac, ale muselo sa jednať o platiaceho zákazníka (nie neplatiča), pričom

za celé obdobie približne jedného roka, počas ktorého mal p. D., resp. spoločnosť O. s.r.o. požičiavané
vozidlo, neevidoval od neho žiadnu platbu. V súvislosti s údajne zmiznutými dokladmi po skončení
pracovného pomeru so žalovanou uviedol, že išlo o nájomné zmluvy, výpisy platieb, ekonomické veci a
s tým súvisiace písomnosti, pričom žalovaná napriek volaniam, e-mailom a sms od žalobcu bola
nekontaktná. Žalovaná tvrdila, že najskôr pracovala u žalobcu na úseku Stanice technickej kontroly a

následne v autopožičovni, kde jej pracovná náplň spočívala v tom, že keď si zákazník vyhliadol vozidlo,
spravila zmluvu o nájme, vystavila faktúru na zálohu a zákazník si automobil prevzal.
Prijímané hotovosti sa zapisovali do zošita A4 a ona odovzdala hotovosť buď na sekretariáte alebo
poverenému zamestnancovi, ktorý vkladal hotovosť na účet. Riaditeľ spoločnosti (p. Y., poznámka súdu)
si kontroloval stav účtu každý deň. Registračnú pokladňu na úseku autopožičovne najskôr nemali, tá

patrila vedúcemu skladu a účtovná evidencia, ktorá je obsahom súdneho spisu, sa
týkala práve platieb na úseku skladu. Išlo o drobný predaj s tým, že žalobca mal registračnú pokladňu
na úseku autopožičovne až po skončení jej dočasnej práceneschopnosti v roku 2019. K zákazníkmi
vyplácanej hotovosti uviedla, že najskôr vystavila v dvoch vyhotoveniach faktúru, jedna zostala klientovi
a druhú založila do šanónu, ktorý mala u seba v kancelárii autopožičovne; následne odniesla hotovosť

na sekretariát, kde ju odovzdala p. U. spolu so zošitom, kde boli zapísané jednotlivé čísla faktúr a p.
U. alebo riaditeľ uložili hotovosť do trezoru. Ona prístup do trezoru nemala, pretože kľúčom od trezoru
nedisponovala. Do trezoru sa vkladali aj iné hotovosti, napríklad z iných oddelení (zo skladu). Väčšinou
odovzdávala peniaze kolegyni, no niekedy sa mohol vyskytnúť prípad, keď riaditeľ potreboval hotovosť a
túto odovzdala jemu. V súvislosti s duplicitnými faktúrami uviedla, že ich iba vystavovala, opečiatkovala,

ošifrovala, avšak do systému vystavených faktúr zasahovať nemohla. V prípade určitého problému tento
komunikovala s p. D., preto si nevedela vysvetliť skutočnosť, že faktúry mali rovnaké čísla, nakoľko ich
opravovať nevedela, nemala k tomu prístup. Vo vzťahu k osobe P. D. a dojednanému nájomnému tvrdila,
že nikdy predtým ho nepoznala, predstavil ho riaditeľ s tým, že bude mať dohodnuté dlhodobé nájomné
v sume 400,- €/mesiac. Vzhľadom na cudziu štátnu príslušnosť bola medzi P. D. a ňou zjavná rečová

bariéra, keďže nevie po anglicky. Pri nájme nad 30 dní sa podľa podmienok žalobcu uplatňovala aj cena
dohodou, všetko sa konzultovalo s riaditeľom. Bezodplatné nájomné vyplývalo zo zmluvných podmienok
a v danom prípade p. D. mal problém so svojím vozidlom, preto ostalo v servise a
poskytlo sa mu náhradné vozidlo bezodplatne, výslovne na pokyn riaditeľa. Nevedela vysvetliť situáciu,
že by určitý nadriadený zamestnanec nemal vedomosť o tom, že niekto má prenajaté vozidlo za cenu

0,- € a bezodplatnej nájomnej zmluve musela vždy predchádzať zmluva o odplatnom nájme. Prístup do
informačného systému žalobcu mal každý, nakoľko sa prihlasovali pod rovnakým heslom. K žalobcom
namietanej absencii nájomných zmlúv v prípadoch č. 1 až č. 5. uviedla, že nájomná zmluva jednoznačne
musela byť aj v týchto prípadoch uzatvorená. Svedkyňa Q. U. vypovedala, že bola zamestnankyňou
žalobcu od roku 2000, pracovala na oddelení sekretariátu, momentálne je na dôchodku a

u žalobcu pracuje na dohodu. Poprela žalovanou tvrdenú skutočnosť, že by bola prijímala hotovosť
od žalovanej, potvrdila že má prístup k trezoru, resp. disponuje kľúčom od trezoru, keďže kľúč je na
sekretariáte a trezor sa nachádza na ekonomickom úseku. Mala prehľad, videla kto ide do trezoru, keď si
niekto prišiel po kľúč na sekretariát alebo ju požiadal, aby mu trezor otvorila. Nevedela označiť konkrétneosoby, ktoré do trezoru chodia, niekedy si tam žalovaná ukladala svoju pokladničku, pričom vstupy do
trezoru sa nezapisovali, v tejto súvislosti zľahčene uviedla, že v trezore sa v podstate nič nenachádza,
nič sa tam nedáva. Ona peniaze od žalovanej do trezoru neukladala. Neodpovedala priamo na otázku

súdu či má vedomosť o tom, že žalovaná odovzdávala od klientov žalobcu zinkasovanú hotovosť iným
povereným kolegom, ktorí ju mali odnášať do banky, prípadne odovzdať k rukám konateľa žalobcu.
Ak zákazník zaplatil nájomné v hotovosti, ukladali sa peniaze do registračnej pokladne, t. j. žalovaná
mala ísť s ním k registračnej pokladni. Hotovosť nachádzajúcu sa v pokladni každý deň odnáša do
banky zamestnanec. Vylúčila možnosť, že by žalovaná odovzdávala hotovosť k rukám konateľa žalobcu.

Potvrdila, že v rozhodnom období (roky 2018 a 2019) bola u žalobcu jedna hlavná pokladnica, v ktorej sa
zúčtovávali akékoľvek platby, teda i servisné alebo iné platby. Verifikovala, že popri požičiavaniu vozidiel
žalobca ponúkal aj iné služby, napríklad predaj a servis vozidiel, náhradné diely. K spôsobom platieb
uviedla, že ak zákazník neplatil v hotovosti, platil prostredníctvom terminálu, ktorý
mala k dispozícii iba žalovaná. Nevedela objasniť žalovanou nastolený stav, že v určitých prípadoch
mohlo byť zákazníkovi poskytnuté vozidlo bezodplatne, nakoľko s tým robila iba žalovaná. Svedkyňa

X. J. uviedla, že u žalobcu pracuje od februára 2018 (na otázku právneho zástupcu žalovanej neskôr
uviedla dátum 1.3.2019). Pracovala v autopožičovni spoločne so žalovanou po dobu troch mesiacov
a následne nahradila pozíciu žalovanej. Obsahom jej pracovných povinností bolo dvíhanie telefónov,
vybavovanie korešpondencie, objednávanie STK, servis vozidiel a administratíva s tým
spojená. Nemala nikdy žiadny problém so žalovanou, vychádzala s ňou a vykreslila ju ako priateľskú

osobu. Preberanie hotovostných platieb od zákazníkov riešila prevažne žalovaná, počas tých troch
mesiacov prevažne odovzdávala vozidlá a nepamätala si, či nejakú hotovosť prevzala, ale po skončení
pracovného pomeru so žalovanou začala preberať hotovosť od zákazníkov a tiež platby prostredníctvom
platobnej karty. Prakticky iba ona a žalovaná boli oprávnené pracovať s finančnými prostriedkami v
autopožičovni. K spôsobu nakladania s hotovosťou uviedla, že vypracovali dokument o

vozidle, ktorý bol priamo v systéme Caris, vytvorila sa zálohová platba na vozidlo a s tou išli priamo do
pokladne, ktorá bola pre celú spoločnosť, tam si zavolali pokladníka, ktorý im vytlačil bloček z fiškálnej
pokladne, takže od zákazníkov prevzatú hotovosť odovzdávali do tejto pokladne; potom keď zákazník
vrátil vozidlo, žalovaná alebo ona mu vrátili zálohovú platbu, keďže záloha bola väčšinou vyššia ako
cena za prenajatie vozidla a vystavili faktúru za nájom vozidla, pričom bolo možné započítať zálohu do

konečnej platby (vtedy sa záloha nevrátila). Potvrdila, že na začiatku mali pokladničku na odkladanie
hotovosti s bločkami, v nej mali pokladničnú knihu, kde sa evidoval každý jeden vklad, výber a raz za
týždeň sa hotovosť nosila na účet. Pokladnička bola umiestnená priamo na pracovisku v uzamykateľnom
šuflíku v skrinke pri stole žalovanej, šuflík i pokladnička sa zamykali osobitnými kľúčmi s tajným (iba
pre ňu a žalovanú známym) miestom, kde sa kľúče nachádzali; pokladnička a kľúče boli pod kamerami.

Elektronická fiškálna pokladňa, do ktorej sa vkladala hotovosť, bola u žalobcu zavedená v období, keď
už žalovaná v spoločnosti žalobcu nepracovala. Nemala vedomosť o vkladaní peňazí do trezoru, do
ktorého nemala prístup (iba do pokladničky), preto do trezoru vstupovala iba s
p. U. alebo riaditeľom, nakoľko sa tam nachádzali náhradné kľúče od vozidiel autopožičovne. Hotovosť
do banky väčšinou odnášala žalovaná alebo p. Y., ktorý spoločnosti vypomáhal. Nikto iný okrem nej a

žalovanejvystavovaťfaktúrynevedelaokremžalovanej,nejap.Y.niktoinýshotovosťounemanipuloval.
Nie je možné, aby v systéme boli zaznamenané dve faktúry (s upraveným rôznym
obsahom) s rovnakým číslom, keďže u vystavenej faktúry zostávalo číslo nezmenené, bolo možné meniť
obsah - konkrétne text, napríklad dopísať konkrétne vozidlo, ktoré bolo predmetom nájmu, ale dátum
vystavenia, doba prenájmu vozidla sa nedali zmeniť, tieto boli systémom dané a asi ani cena nájmu

sa nedala zmeniť. Hoci obsah faktúry je možné v systéme zmeniť, nie je možné ich vymazať, majú
poradové čísla. Situáciu, že boli vystavené dve faktúry s rovnakým číslom, ale iným textom si vedela
vysvetliť iba tak, že sa to mohlo stať v tlačenej forme, avšak v systéme sa to nemohlo stať, nakoľko
systém vygeneroval faktúru, do tejto bolo možné vykonávať zmeny v texte a v
takom prípade bolo možné opravnú faktúru vytlačiť. Keď sa opravila faktúra, stará faktúra sa v systéme

nenachádzala, bola nahradená novou faktúrou, preto sa mohlo stať, že boli dve faktúry s rovnakým
číslom. Na otázku či mali do systému faktúr prístup aj iní zamestnanci, neodpovedala priamo, uviedla že
nikto tam nechodil, pretože každý mal svoju prácu. Zhodne so žalovanou uviedla, že vytlačenú faktúru
opečiatkovala, podpísala, jedno vyhotovenie odovzdala zákazníkovi i s bločkom a druhé vyhotovenie
faktúry zakladala do šanónu s pečiatkou a podpisom; raz za mesiac boli faktúry

odovzdané ekonomickému oddeleniu na kontrolu. Odmietla výskyt prípadu, že by niekedy odovzdávala
od zákazníkov prijatú hotovosť k rukám p. U. alebo konateľa žalobcu Ing. Y., pretože oni nikdy nebrali
peniaze od žalovanej a nej, pripustila, že mohla nastať situácia, keď rozmieňali peniaze (vždy to bola
hotovosť za hotovosť). Nemala vedomosť o tom, že by si konateľ žalobcu pýtal peniaze pre svojeúčely, ak potreboval peniaze, poprosil p. U., ak bolo treba preplatiť bločky, riešil to konateľ s p. U..
Nemala vedomosť, že by si konateľ žalobcu niekedy vypýtal finančnú hotovosť od žalovanej. P. U. nejakú
hotovosť mala, ale obsah hotovosti jej nie je známy. K bezodplatnému alebo zľavnenému požičiavaniu

vozidiel bez predchádzajúceho súhlasu konateľa žalobcu uviedla, že príležitostne zákazníci chceli nižšiu
cenu vozidla, stávalo sa to napríklad u stálych zákazníkov alebo, ak nepotrebovali auto na celý deň.
V takých prípadoch išla za riaditeľom alebo mu telefonovala, či môže zľavu poskytnúť. Bezodplatne sa
vozidlo poskytovalo v prípade, keď vozidlo bolo v servise ako náhradné vozidlo s tým, že aj náhradné
vozidlá boli poskytované na základe nájomnej zmluvy. V prípade, že sa jednalo o auto z

požičovne, ktoré sa pokazilo a išlo do servisu, poskytlo sa zákazníkovi náhradné auto, za ktoré nájomné
platil,výškanájomnéhosanemenila,vystavilasanovázmluvaonájmevozidla,hocisajednaloajojeden
deňzapožičanianáhradnéhovozidla.Napriekvystavenejnovejzmluvenanáhradnévozidlonehradilasa
suma za náhradné vozidlo osobitne, ale zákazníci hradili nájomné za celkové obdobie požičania vozidla.
V prípade, že zákazník prišiel so svojím autom, ktoré sa mu pokazilo a ktorého servis zabezpečoval
žalobca,vtakomprípadesaposkytlonáhradnévozidlobezodplatne,pretožesajednalooslužbuservisu,

v takom prípade bolo na zmluvách vypísané, že sa jedná o náhradné vozidlo servisu. Neriešila či je
daný súhlas k bezodplatnému náhradnému autu, nakoľko to riešil servis v prípade, že sa jednalo o auto
zákazníka, ona iba poskytla náhradné vozidlo na základe nájomnej zmluvy. Nevedela uviesť, či konateľ
žalobcu dával súhlas k bezodplatnému poskytnutiu náhradného vozidla, ani k
skutočnosti, že by žalovaná bez vedomia zamestnávateľa poskytla vozidlo spoločnosti brandworx s.r.o.

alebo P. D. bezodplatne, nakoľko P. D., ktorý chodieval na firmu a mával požičané vozidlo, poznala ho
iba ako zákazníka, mala ho na starosti žalovaná. Spomenula si, že sa dohľadali platby od P. D., ktoré
hradil prevodom. K okolnostiam skončenia pracovného pomeru strán svedkyňa uviedla, že
žalovaná chcela pracovný pomer skončiť sama, pretože už od jej (svedkyne) nástupu hovorila, že chce
odísť ažepracujeužalobcuužveľarokov.Kprehľadukonateľovžalobcuomnožstvepožičaných

vozidiel uviedla, že každý týždeň sa posielal vedeniu - p. Y. a Y. ml. e-mail, v ktorom bolo uvedené
množstvo prenajatých, voľných a poskytnutých náhradných vozidiel, celková tržba autopožičovne za
daný týždeň. Vzhľadom na report o množstve požičaných vozidiel nemala vedomosť o tom, že by vozidlo
bolo požičané bezodplatne niekoľko týždňov alebo mesiacov bez vedomosti vedenia spoločnosti. K
platobným podmienkam dlhodobých zákazníkov uviedla, že za jej pôsobenia sa musel dlhodobý klient

ukázať s vozidlom raz za mesiac, kedy sa vykonal aj servis vozidla a musel uhradiť faktúru za daný
mesiac,vktorommalvozidlopožičané.Dlhodobýchklientov,resp.požičanievozidlanad30dní,vktorom
prípade platí individuálny prístup, riešila priamo so svojím nadriadeným aj žalovaná. Žalovanú osobne
mala rada, nie je zlý človek, mala neporiadok vo svojich papieroch a po pracovnej stránke mala pocit,
že sa o prácu už toľko nezaujíma a že ju práca nebaví.

3.1. Po právnej stránke súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 179 ods. 1, ods.
2, § 182 ods. 1 veta prvá, ods. 2, § 186 ods. 1, ods. 3 Zákonníka práce účinného od 1.5.2018 do
31.12.2019, dôvodiac nedôvodnosťou žaloby. Uviedol, že sa najskôr zaoberal žalovanou vznesenou
námietkou duplicity uplatneného nároku, keď sa podľa jej názoru žalobca domáhal peňažnej pohľadávky

založenej na totožnom skutkovom základe voči nej i P. D.. Na základe obsahu žaloby podanej žalobcom
na upomínací súd dňa 18.3.2020 proti P. D. zistil, že žalobca inicioval súdne konanie voči P. D. na
zaplatenie pohľadávky v sume 5.358,13 € titulom bezdôvodného obohatenia, nakoľko aj po uplynutí
dojednanej doby nájmu zapožičaného vozidla ho žalobcovi nevrátil a naďalej ho užíval, ďalej titulom
náhrady škody v podobe povinnosti žalobcu uhradiť poplatok z dôvodu, že P. D. jazdil s vozidlom

po spoplatnených cestách v Maďarsku bez platného oprávnenia, titulom ušlého zisku, nakoľko P. D.
zaplatil nápadne nízku dojednanú sumu za užívanie vozidla a napokon z dôvodu neplatnosti zmluvy o
nájme vozidla. Vzhľadom na uvedené rozhodujúce skutočnosti, právne posúdenie a rozsah uplatneného
nároku bolo zrejmé, že žalobcom uplatnený nárok na náhradu škody v posudzovanom spore nie je
identický so skutkovým a právnym základom sporu vedenom na vtedajšom Okresnom súde Bratislava II

pod sp.zn. 10 C 48/2020, pretože žalobca nevytýka žalovanej neplatenie nájomného v správnej výške,
užívanie vozidla po uplynutí dohodnutej doby nájmu, ani neoprávnenú jazdu po spoplatnených cestách
v cudzine. Z povahy záväzkového právneho vzťahu procesných strán, ktorá spočíva v subordinačnom
vzťahu zamestnávateľa a zamestnanca, sú skutky pripisované na zodpovednosť P. D. ako zákazníka
žalobcu neaplikovateľné na údajné protiprávne konanie žalovanej ako bývalej zamestnankyne žalobcu,

preto o duplicite nárokov žalobcu nemožno uvažovať. Žalobca si uplatnil voči žalovanej a P. D.
vzájomne rozdielne pohľadávky, z dôvodu ktorého žalobcov procesný neúspech voči žalovanej nie
je možné odôvodniť uspokojením jeho pohľadávky zo strany P. D. na podklade rozsudku Okresného
súdu Bratislava II zo dňa 18.5.2021, č.k. 10 C 48/2020-134. Ďalej prvoinštančný súd konštatoval, žena základe takto zistených skutočností napriek tomu, že žalobca nesprávne prekvalifikoval procesnú
obranu žalovanej založenú na duplicite nárokov na námietku litispendencie, hoci žalovaná prekážku
skôr začatého konania ani netvrdila a nenavrhla v tejto súvislosti zastavenie konania, považoval

za bezpredmetný žalobcom uvádzaný okamih začatia toho-ktorého súdneho konania (odhliadnuc od
skutočnosti, že súdne konanie voči P. D. začalo skôr (dňa 18.3.2020, nie dňa 1.4.2020 ako nesprávne
tvrdil žalobca) než konanie v posudzovanom spore (dňa 31.3.2020, v dôsledku čoho v prípade procesnej
prekážky litispendencie by bolo nutné zastaviť konanie v posudzovanom spore), pretože prekážka skôr
začatého konania vyžaduje totožnosť subjektov procesných strán a identickosť

predmetu súdneho konania, čo nebol daný prípad. Zhodne s názorom žalobcu uzavrel, že jeho nárok
voči žalovanej nie je skutkovo, právne, ani rozsahom totožný s jeho nárokom, ktorého sa domáhal voči
P. D., preto vecná neopodstatnenosť žaloby pre jej nadbytočnosť z dôvodu duplicity nárokov nie je
daná. Hoci žalovaná namietla medzi procesnými stranami nespornú skutočnosť, že obsahom pracovnej
zmluvy strán nebola klauzula o jej zodpovednosti za schodok na zverených hodnotách, prvoinštančný
súd mal za to, že samotné neuzavretie písomnej dohody o hmotnej zodpovednosti zamestnanca za

zverené hotovosti nevylučuje zodpovednosť zamestnanca za skutočnú škodu a ušlý zisk. Táto právna
skutočnosť spôsobuje iba zaťaženie zamestnávateľa dôkaznou povinnosťou v súvislosti so zavinením
zamestnanca, preto vzhľadom na neuzatvorenú písomnú dohodu o hmotnej zodpovednosti žalovanej
za zverené hotovosti, bol žalobca v posudzovanom spore povinný preukázať ním tvrdené zavinenie vo
forme úmyslu žalovanej ponechať si jej zverenú hotovosť zinkasovanú od jeho zákazníkov. Z uvedeného

dôvodunámietkažalovanejtýkajúcasaneexistenciedohodyohmotnejzodpovednostinezakladáprávnu
neopodstatnenosť žalobného návrhu. Poukázal na to, že z hľadiska dôkaznej povinnosti tej ktorej
procesnej strany, významným bolo posúdenie údajnej požiadavky žalobcu kladenej na žalovanú s
tým, aby pri/po skončení pracovného pomeru odovzdala kompletnú písomnú (obchodnú a účtovnú)
evidenciu autopožičovne, ktorú podľa tvrdenia žalobcu doposiaľ neodovzdala. Vychádzajúc z negatívnej

dôkaznejteórieniejemožnépožadovaťodprocesnejstrany,abypreukazovalaneexistujúcuskutočnosť,
teda skutočnosť, ktorá sa nestala, resp. situáciu, ktorá nenastala, preto vo všeobecnosti platí, že
ak jedna strana tvrdí, že protistrana jej nevrátila určitú dokumentáciu, zaťažuje protistranu dôkazné
bremeno k podporeniu pozitívnej - existujúcej skutočnosti, ktorým by mala preukázať, že dokumentáciu
vrátila a zároveň platí, že ak procesná strana tvrdí, že žiadala od protistrany písomnú evidenciu a

protistrana túto jej žiadosť popiera, povinným subjektom z hľadiska objasnenia dôkaznej situácie je
tá procesná strana, ktorá tvrdí, že žiadosť učinila. Žalobca v konaní žiadnym spôsobom (tvrdeným e-
mailom alebo SMS správou) nepreukázal, že by bol žalovanú žiadal o odovzdanie kompletnej písomnej
(obchodnej a účtovnej) evidencie autopožičovne, pričom v prospech
žalovanej svedčí i znenie dohody o skončení pracovného pomeru strán, na

základe ktorej účastníci tejto dohody prehlásili, že ku dňu podpisu dohody nemajú voči sebe žiadne
nároky z titulu pracovnej zmluvy. Ak by žalobca ku dňu 26.7.2019 postrádal akúkoľvek písomnú
evidenciu autopožičovne, neprehlásil by, že nemá z pracovného vzťahu voči žalovanej žiadny nárok.
Zároveň je potrebné mať na zreteli, že dohoda o skončení pracovného pomeru nepojednáva iba o
urovnaní peňažných nárokov, ale článok I. bod 1.2. Dohody pamätá na akékoľvek nároky, t. j. zahŕňa

i nárok na vydanie zamestnancovi zverených vecí a majetku. Súhlasil so žalovanou, že ako bývalá
zamestnankyňa v spoločnosti žalobcu sa ocitla v objektívnej dôkaznej núdzi a nie je možné si dosť
dobre predstaviť, ako mala voči svojmu bývalému zamestnávateľovi preukázať, že písomnú evidenciu
autopožičovne mu vrátila, keďže ku dňu skončenia a podpísania dohody o skončení pracovného pomeru
obe strany konali s uzrozumením, že žalovaná celú obchodnú a účtovnú dokumentáciu žalobcovi vrátila.

K uvedenému dodal, že ani v rámci predžalobnej výzvy sa žalobca prostredníctvom svojho právneho
zástupcu nedomáhal vrátenia v súdnom konaní namietanej písomnej evidencie. Upriamil pozornosť
žalobcu na to, že žalovaná poukazovala na písomné prehlásenie strán o urovnaní ich vzájomných
nárokov z pracovnej zmluvy výhradne v súvislosti s odovzdaním/neodovzdaním písomnej evidencie
autopožičovne, preto neobstojí námietka žalobcu, že nemôže urovnať niečo, o čom v čase uzavretia

dohody o skončení pracovného pomeru nemal vedomosť, nakoľko o skutočnosti či jeho zamestnanec,
s ktorým pracovný pomer končí, vrátil všetku jemu zverenú dokumentáciu, žalobca ako zamestnávateľ
vedieť musel, resp. bol povinný túto skutočnosť v rámci úkonov spojených so skončením pracovného
pomeru si riadne preveriť a na základe svojich zistení koncipovať obsah dohody o skončení pracovného
pomeru. Súd prvej inštancie mal potom za to, že tvrdenie žalobcu o jeho nemožnosti preukázať

existenciu účtovného dokladu z dôvodu, že ním nedisponuje, sa javí ako účelové a alibistické v snahe
presúvať dôkazné bremeno na žalovanú, ktorá s vedomím oboch dotknutých strán sa ocitla v značne
limitovanej schopnosti predkladať dôkazy týkajúce sa evidenčných dokladov spoločnosti žalobcu. Súd
prvej inštancie kvalifikoval formu žalobcom uplatnenej náhrady škody ako ušlý zisk v celom rozsahu nímšpecifikovaných skutkov v prípadoch č. 1. až 10., pretože nielen rozdiel medzi oficiálnym
nájomným a nájomným dohodnutým a inkasovaným v údajne neprimerane nízkej výške v rozpore s
cenníkomžalobcu,predstavujepeňažnústratunaziskužalobcu,aleajžalovanouodzákazníkovžalobcu

zinkasovaná a údajne do pokladne žalobcu neodovzdaná hotovosť mala spôsobiť žalobcovi majetkovú
ujmu v podobe ušlého zisku, ktorý by inak (nebyť úmyselného protiprávneho konania žalovanej) žalobca
dosiahol. Zároveň i namietaným konaním žalovanej spočívajúcim v bezodplatnom prenajímaní vozidiel
autopožičovne mala žalobcu ukrátiť na peňažnom zisku, ktorý by za odplatného nájmu v prípadoch č. 6.
až 10. vykazoval. Napokon i samotným žalobcom opísaná subjektívna stránka konania žalovanej, ktorá

mala byť založená na úmyselnom zavinení žalovanej, zakladá zákonnú hypotézu podľa ustanovenia
§ 186 ods. 3 Zákonníka práce, za ktorej nastupuje právna dispozícia oprávňujúca zamestnávateľa
požadovať náhradu ušlého zisku. K zavinenému protiprávnemu konaniu žalovanej v prípadoch č. 1
až 5., ktorým mala odcudzovať hotovosti prijímané titulom nájomného od zákazníkov žalobcu dôvodil,
že žalobca v konaní nepredložil žiadnu účtovnú evidenciu týkajúcu sa úhrad užívateľov vozidiel v
zmysle faktúr vystavených v rozhodnom období september - december

2018, ktorá by obsahovala faktúry a úhrady iných než dotknutých zákazníkov (P. D., spoločnosť O.
s.r.o.), čím by navodil pravdepodobnosť vymazania faktúr predložených P. D.. Taktiež nepredložil žiadnu
účtovnú, resp. obchodnú evidenciu, ktorá by obsahovala žalobcom predložené faktúry č. V v sume 300,-
€, č. V v sume 99,- € vystavenú odberateľovi J. Q., č. V v sume 183,98
€, ktoré mali predstavovať žalovanou pozmenené - upravené faktúry, ktoré žalobca údajne vo svojom

účtovníctve evidoval a dohľadal. Žalobca v konaní predložil iba výpis z
hlavnej pokladne - účtovnú evidenciu, resp. sumár faktúr, ktorý sa podľa jeho vlastného tvrdenia týka
úplne iného oddelenia jeho spoločnosti, a to skladu, pričom predmetom faktúr je predaj komodít, preto
uvedený listinný dôkaz je bez akejkoľvek dôkaznej sily k žalobcom tvrdeným skutkom žalovanej, keďže
neupravuje fakturačné údaje užívateľov vozidiel za rozhodné obdobie. Vzhľadom na uvedené považoval

argumentáciu žalobcu o v prípadoch č. 1. až 5. neevidovaných faktúrach a hotovostiach iba chabým a
ničím nepodloženým tvrdením. Ak by aj žalobca preukázal absenciu predmetných, P. D. v jednotlivých
prípadoch predložených faktúr vo svojom účtovníctve (porovnaním s inými v účtovníctve figurujúcimi
faktúrami vystavenými v rozhodnom období), preukázal by iba skutočnosť, že žalovaná ako jediná
zamestnankyňa v danom čase bola oprávnená vystavovať faktúry. Zákazníkovi P. D., resp. spoločnosti

brandworx s.r.o., faktúru za nájom vozidla nevystavila alebo vystavila faktúru s rovnakým číslom, ale
na inú sumu, prípadne iné vozidlo, než ktorú predložil žalobcovi P., pričom za tohto (nepreukázaného)
stavu by bolo možné dospieť iba k záveru, že v obchodnej evidencii spoločnosti žalobcu sú nezrovnalosti
a neporiadok, ale nebolo by možné skonštatovať úmysel žalovanej ponechať si pre seba na úkor
žalobcu od klientov zinkasovanú hotovosť. So zreteľom na uvedené tvrdenie žalobcu, že ak neeviduje

poukázanie hotovosti do jeho pokladnice, musela si žalovaná predmetnú sumu protiprávne prisvojiť,
je iba jeho subjektívnou domnienkou alebo účelovým stanoviskom. K žalobcom podsúvanej teórii o
nevysvetliteľnom disponovaní faktúrami s rovnakým číslom, ale vystaveným na rôzne sumy nájomného,
ktorou spochybňoval riadne zúčtovanie peňažných prostriedkov žalovanou, a tým vyvodzoval záver
o jej protiprávnom konaní spôsobujúcom mu vznik majetkovej škody uviedol, že žalobca žiadnym

spôsobom nepreukázal opak žalovanou namietanej skutočnosti, že vedenie účtovníctva nebolo v jej
pracovnej náplni, keď z pracovnej zmluvy, ani interného predpisu žalobcu nevyplýva, že by žalovaná
viedla účtovníctvo spoločnosti žalobcu. V tejto súvislosti je potrebné mať na zreteli, že spoločnosť
žalobcu mala zriadené samotné ekonomické oddelenie ako vyplynulo z nesporného tvrdenia žalovanej,
že tabuľku s informáciami o stave vozidiel spolu so sumárom úseku zasielala na mesačnej báze spolu

s ekonomickým výsledkom i potvrdzujúceho tvrdenia svedkyne J., ktorá tvrdila, že žalovanou alebo ňou
vystavené faktúry boli raz za mesiac odovzdané ekonomickému oddeleniu na kontrolu. Je tak zrejmé, že
žalobca neuniesol dôkazné bremeno k tvrdenej povinnosti žalovanej viesť účtovnú evidenciu, pretože
za účtovníctvo firmy zodpovedali pracovníci ekonomického úseku žalobcu. Vo svetle takto zistených
skutočností nevyvstáva otázka voči žalovanej, ale naopak náležitou je otázka na žalobcu, prečo keď

žalovaná nesporne posielala na dennej báze ranný spravodaj - hlásenie o pohybe vozidiel a financiách,
pričom každomesačne žalobca mal prehľad o ekonomickom výsledku úseku autopožičovne, na ktorom
žalovaná pôsobila, nevedel o duplicitne vystavených faktúrach na rôzne sumy priebežne v čase
bezprostredne nadväzujúcom na ich vystavenie a nepochopiteľne sa o nezrovnalostiach v
účtovnej evidencii mal dozvedieť až po skončení pracovného pomeru so žalovanou. Navyše, ak

by aj žalovaná za vedenie účtovníctva zodpovedala, zákazníkom dodatočne predložená faktúra a
žalobcom dodatočne dohľadaná faktúra s rovnakým číslom, ale vystavená na inú sumu nájomného,
nepreukazuje zavinené protiprávne konanie žalovanej ani vznik majetkovej škody žalobcu. Žalobca
v konaní nepreukázal ani skutočnosť, že vôbec bolo v objektívnej možnosti žalovanej zmeniť sumuvystavenej faktúry, nakoľko svedkyňa J., ktorá žalovanú po skončení jej pracovného pomeru nahradila,
poprela možnosť vykonať v informačnom systéme žalobcu zmenu vystavenej faktúry v časti jej sumy a
tiež nevylúčila oprávnenie prístupu do systému faktúr inými zamestnancami spoločnosti žalobcu, pričom

iba uviedla, že v skutočnosti do systému faktúr nikto iný nevstupoval, každý si hľadel svoju prácu a tým
nevyvrátila a nespochybnila tvrdenie žalovanej, že do programu autopožičovne mal prístup
každý zamestnanec, keďže títo sa prihlasovali do programu pod jedným prihlasovacím menom. Dal do
pozornosti žalobcovi, že za účelom preukázania protiprávneho konania žalovanej zakladajúcej skutkovú
podstatu odcudzenia majetku (hotovosti) patriaceho žalobcovi, nepostačuje preukázanie nezrovnalostí

v účtovnej evidencii jeho spoločnosti odhliadnuc od toho, že žalobca ani túto skutočnosť nepreukázal,
nakoľko predložil s predmetom sporu nesúvisiacu účtovnú evidenciu, ale vzhľadom na pohyb hotovosti
medzi jej prevzatím žalovanou a vložením hotovosti do banky na účet žalobcu, bolo nutné sa zaoberať
okolnosťami nasvedčujúcimi disponibilite aj iných osôb ako žalovanej s hotovosťou. Žalovaná síce
náležite nepreukázala ňou tvrdenú a žalobcom popretú skutočnosť, že zákazníkmi uhradenú hotovosť
na pravidelnej báze odovzdávala k rukám konateľa žalobcu Ing. U. Y., prípadne p.

U. pracujúcej v danom období na sekretariáte spoločnosti žalobcu, keďže nezaujatá svedkyňa X. J.
ako nástupkyňa na pracovnej pozícii žalovanej, v zásade odmietla výskyt situácie, kedy by ona tržbu
v hotovosti odovzdala konateľovi žalobcu alebo p. U.. Uvedená svedkyňa
priamo verifikovala žalovanou tvrdenú skutočnosť, že okrem nej vkladal hotovosť do banky aj iný
poverený zamestnanec (p. Y.), ktorý mal spoločnosti vypomáhať a tak okrem žalovanej, svedkyne (táto

začala pracovať u žalobcu od 1.3.2019, t. j. až po rozhodnom období) mohol s hotovosťou manipulovať
aj iný pracovník ako žalovaná. Preto je hodnoverným prostriedok procesnej obrany žalovanej, že
hotovostné platby odovzdávala povereným kolegom a z takto preukázaného skutkového stavu následne
vyplýva, že hotovosť sa nenachádzala počas celej doby v uzamknutej pokladničke, keďže hotovosť
sa mohla ocitnúť i v dispozícii iných zamestnancov/zamestnanca poverených odnášaním hotovostných

peňažných prostriedkov do banky. Z uvedeného dôvodu neobstojí argument žalobcu, že žalovaná nikdy
nehlásila poškodenie uzamykateľnej pokladničky, ak táto bola odložená v trezore, nakoľko vzhľadom na
oprávnenie ďalších pracovníkov spoločnosti žalobcu vkladať hotovosť do banky, uzamknutá v trezore
umiestnená pokladnička nepredstavovala v posudzovanom spore prekážku pre zmocnenie sa
hotovosti,ktorúbybolonutnézapoužitiafyzickejsilyprekonať.Vintenciáchtohtozáverujeirelevantnoui

námietka žalobcu týkajúca sa monitorovania sekretariátu kamerovým systémom, pretože pre zmocnenie
sa hotovosti inou osobou než žalovanou nebolo potrebné uzamknutú pokladňu poškodiť, ani pristúpiť k
inému násilnému spôsobu zmocnenia sa peňazí patriacich žalobcovi. Navyše v štádiu ústneho súdneho
konania sám žalobca spomenul fakt, že v spoločnosti existoval človek, ktorý mal hotovosť odnášať
do banky a na otázku súdu akého konkrétneho človeka mal na mysli, neidentifikoval žiadnu osobu a

iba uviedol, že v súčasnosti sú to traja alebo štyria ľudia, tzv. zberatelia finančných prostriedkov. Je
potom nad akúkoľvek pochybnosť zrejmá pravdivosť tvrdenia žalovanej o zamestnancoch poverených
vkladaním hotovosti do banky, keď i v súčasnosti žalobca praktizuje metódu vkladania hotovostných
tržiebprostredníctvomsvojichktomutoúčelupoverenýchzamestnancov/pomocnýchpracovníkov,takže
jednoznačne musel uvedenú prax uplatňovať i v rozhodnom období, keď o zavinenom protiprávnom

konaní žalovanej nemal mať žiadnu vedomosť. Pochybnosti o zamestnancovi poverenom vkladaním
hotovosti do banky nevzbudila ani svedkyňa Q. U., ktorá priamo neodpovedala na otázku súdu či má
vedomosť o dovzdávaní žalovanou od zákazníkov zinkasovanej hotovosti k rukám iného povereného
kolegu za účelom vkladu hotovosti do banky. Namiesto priamej odpovede (áno/nie) poukázala na postup
súvisiacisregistračnoupokladňou,avšakvkonanímalnazákladesvedeckejvýpovedep.J.nepochybne

preukázané, že elektronická fiškálna pokladňa, do ktorej sa vkladala hotovosť, bola u žalobcu zavedená
až v čase, keď žalovaná v spoločnosti žalobcu už nepracovala, resp. v období po
skončení dočasnej práceneschopnosti žalovanej v roku 2019, ktoré nespadá do rozhodného obdobia
prvých piatich prípadov (september 2018 až január 2019), z dôvodu ktorého považoval argumentáciu
registračnou pokladňou v predmetnom spore za vecne irelevantnú, o čom svedčí i dôkazná núdza

žalobcu, ktorý namiesto účtovnej evidencie z registračnej pokladne, ktorá by zachytávala fakturáciu
nájmov vozidiel, predložil nesúvisiacu účtovnú evidenciu z predaja komodít. V jednom dychu však
svedkyňa U. v reakcii na otázku právneho zástupcu žalovanej uviedla, že hotovosť v pokladni každý deň
odnášal do banky zamestnanec žalobcu, čím možno spoľahlivo skonštatovať, že išlo nielen o žalovanú,
ale aj iného k tomuto účelu oprávneného zamestnanca. V konaní na základe výsluchu samotnej p.

U. mal preukázanú i skutočnosť, že kľúčom od trezoru, v ktorom sa nachádzali náhradné kľúče od
vozidiel autopožičovne a do ktorého mala vkladať hotovosť (údajne v uzamknutej pokladničke) žalovaná,
alebo iní jej poverení kolegovia, ktorým hotovosť žalovaná odovzdala, disponovala zamestnankyňa
sekretariátu Q. U.. Jej svedeckou výpoveďou sa tiež preukázalo, že do úvahy prichádzajúceho spektraosôb, ktoré ju žiadali o otvorenie trezoru, nespadala iba žalovaná, ale že videla, keď si niekto prišiel na
sekretariát po kľúč, alebo priamo ju požiadal o otvorenie trezora. Hoci nevedela označiť konkrétnych
zamestnancov, ktorí okrem žalovanej vstupovali do trezora spoločnosti žalobcu, s istotou hraničiacu

pravdepodobnosť, že trezor nevyužívala iba žalovaná, podporuje i nesporné tvrdenie p. U., že trezor
sa nachádzal na ekonomickom úseku. Na základe elementárnej logiky dospel k záveru, že trezor slúžil
i pracovným potrebám zamestnancov ekonomického oddelenia, pričom p. U. ani netvrdila, že trezor
využívala jedine a len žalovaná. Vychádzajúc zo záveru, že hotovosť ležala v trezore uložená bez toho,
aby bola v uzamknutej pokladničke, nakoľko z výsluchu X. J. vyplynulo, že už samotná uzamknutá

pokladnička bola v pracovnom priestore žalovanej pri jej pracovnom stole umiestnená i v uzamykateľnej
zásuvke s tým, že pokladnička i zásuvka sa skutočne zamykali kľúčmi, ktorými disponovala iba žalovaná
a ona, bolo by iracionálne vkladať do trezora hotovosť v uzamknutej pokladničke, keď táto bola
uzamknutou pokladničkou zabezpečená, mal za to, že hotovosť z trezoru, ktorú doň vložila žalovaná
alebopoverenýzamestnanec,samohladostaťdodispozíciekohokoľvek,ktovrozhodnomobdobí trezor
použil. Posudzujúc žalobcom opísané prípady č. 4. a 5. venoval pozornosť i spôsobu platby uvedenej na

žalovanou vystavených faktúrach č. V č. V a č. V keďže uvedenými faktúrami vyúčtované nájomné mal
P. D., resp. spoločnosť brandworx s.r.o. uhradiť príkazom alebo inkasom, t. j. bezhotovostne. Ak žalobca
založil svoj nárok na náhradu škody na nepoukázaní hotovostných platieb do jeho pokladne zo strany
žalovanej, považoval za vecne irelevantné platby preukázateľne hradené príkazom alebo inkasom,
ktoré neboli spôsobilé založiť protiprávne konanie žalovanej spočívajúce v neodvádzaní od nájomcov

prijatej hotovosti do pokladne žalobcu, ktorý vychádzal iba zo sprostredkovanej, P. D. poskytnutej
informácie, že úhradu nájomného mala žalovaná prijať v hotovosti, hoci sám žalobca nepovažuje P. D.
za dôveryhodnú osobu, keďže podal proti nemu žalobu na vydanie bezdôvodného obohatenia. Žalobca
tak žiadnym relevantným dôkazom nespochybnil formu úhrady nájomného uvedenú na žalovanou
vystavených faktúrach. K majetkovej škode žalobcu spôsobenú protiprávnym konaním žalovanej, ktorá

mala zákazníkovi P. D., resp. spoločnosti brandworx s.r.o. v prípade č. 4. fakturovať neprimerane nízku
cenu nájmu požičaného vozidla, čím mu na základe rozdielu medzi oficiálnym cenníkom stanoveným
nájomným a žalovanou bez vedomia a súhlasu žalobcu určenou absurdne nízkou cenou nájomného
vznikol ušlý zisk v celkovej sume 391,97 € (279,97 € + 2 x 56,- €), dôvodil súd prvej inštancie, že P. D.,
resp. spoločnosť brandworx s.r.o., prostredníctvom ktorej menovaný pán vystupoval, nemal prenajaté

motorové vozidlo od žalobcu iba na 21 dní (od 31.8.2018 do 21.9.2018), na ktorú dobu sa vzťahuje
žalobcom opísaný prípad č. 4., ale so zreteľom aj na ďalšie obdobia prenájmu vozidla v zmysle všetkých
žalobcom špecifikovaných prípadov je zrejmé, že P. D., resp. spoločnosť brandworx s.r.o., si prenajímal
automobil od žalobcu minimálne od 1.8.2018 až do 31.12.2018 (prípad č. 10.), resp. do januára 2019
(prípad č. 1), t. j. takmer pol roka. Ak mal požičané vozidlo na dobu 30 dní a viac, predstavoval v zmysle

cenníka autopožičovne dlhodobého nájomcu, pri ktorom prichádzala do úvahy individuálne dojednaná
cena nájmu vozidla. Nájomné za vozidlo Škoda Fabia Combi nemuselo v prípade č. 4. bezvýnimočne
zodpovedať jednotkovej cene nájmu v sume 18,- € bez DPH/deň pri faktúre vystavenej na 21 dní
alebo nájomnému v sume 22,- € bez DPH/deň pri faktúrach vystavených na 7 dní, pričom sám konateľ
žalobcu uviedol, že pri požičaní vozidla na obdobie 30 dní a viac, bola žalovaná oprávnená dojednávať

individuálnu cenu nájmu. V tejto súvislosti neobstojí argument žalobcu, že sa muselo jednať o platiaceho
zákazníka, ktorým P. D. nebol/nemal byť, pretože v rozhodnom čase (31.8.2018 - 21.9.2018) žalobca
nepovažoval svojho dlhodobého zákazníka P. D., ktorého sám predstavil žalovanej s tým, že bude mať
dohodnuté dlhodobé nájomné v sume 400,- €/mesiac, za neplatiča, keďže i po tomto období mu
vozidlo naďalej prenajímal. Súdne konanie o vydanie bezdôvodného obohatenia inicioval voči nemu až

v roku 2020, nakoľko o jeho dlžnom nájomnom sa mal dozvedieť až po skončení pracovného pomeru
so žalovanou, kedy vykonal kontrolu a rekonštrukciu účtovnej a obchodnej
evidencie, preto samotný fakt riadneho a včasného neplnenia záväzku za prenájom automobilu zo
strany P. D., resp. spoločnosti brandworx s.r.o. v danom prípade a v danom čase nespochybňoval právo
žalovanej dojednať s uvedeným zákazníkom individuálnu cenu nájmu vozidla. Zaužívanú prax

žalobcu poskytovať stálym a dlhodobým zákazníkom nižšiu cenu nájmu za užívanie vozidla potvrdila
i svedkyňa X. J.. Pravdivosti a hodnovernosti tvrdenia žalovanej, že jej riaditeľom predstavený pán
P. D. (cudzí štátny príslušník, ktorého od žalovanej delila zjavná rečová bariéra) mal mať dohodnuté
nájomné v sume 400,- €/mesiac, nasvedčuje i výška nájomného v
žalovanou vystavených faktúrach č. XXXXXX, č. V a č. V v súhrnnej sume 294,03 € za 21 dní

nájmu vozidla (31.8.2018 - 21.9.2018), čo predstavuje nájomné v sume 14,- €/deň, t. j. primeranú
individuálne dojednanú cenu dlhodobého nájmu oproti oficiálnej cene 18,- €/deň pri nájme za obdobie
21 - 29 dní. Za celý mesiac bol zákazník povinný platiť nájomné v sume cca 420,- € (14,- € x 30
dní) tak, ako uviedla žalovaná. Vzhľadom na uvedené je zavádzajúci matematický výpočet nájomnéhozodpovedajúceho dobe nájmu kratšej ako 30 dní v zmysle cenníka autopožičovne, pretože žalobca
nezohľadnil dlhodobý (podľa jeho vlastného tvrdenia ročný) prenájom vozidla zákazníkom P., prípadne
spoločnosťou brandworx s.r.o., ktorý pripúšťa individuálnu výšku nájomného upravenú individuálnym

spôsobom preukázateľne i v posudzovanom spore a zámerne rozčlenil 21-dňové obdobie nájmu na
tri samostatné a vzájomne izolované obdobia, aby dosiahol markantnejší rozdiel medzi cenníkom
autopožičovne stanovenou cenou nájmu a fakturačne vyúčtovaným nájomným. Bez započítania
nájomného v sume 2 x 98,- € v zmysle faktúr č. V a č. V za čas, ktorý spadá do obdobia fakturovaného vo
faktúre č. XXXXXX, dosiahol namiesto dohodnutého nájomného v sume 14,- €/deň, ktoré je vzhľadom k

jednotkovým cenám nájmu pri krátkodobých alebo menej ako 30 dní trvajúcich nájmoch vozidla Škoda
Fabia Combi (22,- €/deň a 18,- €/deň) primeraným individuálne dojednaným nájomným,
s realitou a skutkovým stavom nekorešpondujúce nájomné v sume 4,66
€/deň, aby navodil mylný dojem neprimerane až absurdne nízkej ceny nájmu. K záveru, že žalovaná
poskytovala automobily klientom za nápadne nevýhodných podmienok pre žalobcu, nemožno dospieť. V
súvislosti so žalobcom namietaným neprípustným poskytovaním bezodplatných nájmov (prípady č. 6. až

10.) konštatoval, že žalovaná i svedkyňa X. J. netvrdili, že by zapožičanie vozidla bolo možné poskytnúť
bezodplatne. Z procesnej obrany žalovanej verifikovanej svedeckou výpoveďou uvedenej svedkyne
vyplynulo, že v prípade potreby opravy alebo servisu pôvodne u žalobcu prenajatého vozidla je možné
so súhlasom a vedomím žalobcu poskytnúť zákazníkovi na dobu nutnej servisnej prehliadky alebo
opravy náhradné vozidlo, za ktoré klient platil nájomné v zmysle dojednaného nájomného k pôvodne

zapožičanému vozidlu žalobcu a aj za takto požičané náhradné vozidlo sa uzatvárala nová nájomná
zmluva. Vzhľadom na hradené nájomné za celkové obdobie prenájmu vozidla (v danom prípade
400,- € mesačne), zákazník neuhrádzal nájomné za náhradné vozidlo osobitne. Uvedená svedkyňou
deklarovaná skutočnosť vysvetľuje „pro forma“ uzatvorené zmluvy o nájme vozidla s dohodnutým
nájomným v sume 0,- €. Záver o tom, že v prípadoch č. 6. až 10. išlo o náhradné vozidlo zapožičané

za pôvodne dlhodobo prenajímané vozidlo P. D., resp. spoločnosti brandworx s.r.o. podporuje aj fakt, že
v zmysle žalovanou vystavených faktúr v období mesiacov september 2018 až január 2019 v spojení
s poznámkou na zmluve o nájme vozidla č. G mal vyššie identifikovaný klient dlhodobo
prenajaté od žalobcu konkrétne vozidlo s EČV: O. a podľa bezodplatných nájomných
zmlúv predmetom dočasného užívania bolo motorové vozidlo s iným evidenčným číslom (BL XXX W.,

BL XXX R., BL XXX Z.), pričom obdobia prenájmov týchto vozidiel (najmä vozidla s EČV: BL XXX HV)
sa prekrývajú s obdobím prenájmu vozidla s EČV: BA XXX XM, nehovoriac o tom, že podľa odpovede
žalovanej k predžalobnej výzve prvotná zmluva o nájme vozidla mala byť s P. D. uzatvorená už v
decembri 2017. Pravdepodobne mal menovaný zákazník zapožičané vozidlo s EČV: BA XXX
XM aj v prvých ôsmich mesiacoch roku 2018, preto keď žalovaná za uvedený dlhodobo prenajímaný

automobil vystavovala P. D., resp. spoločnosti brandworx s.r.o. faktúry na úhradu nájomného v určitej
sume, je evidentné, že za v prelínajúcom sa časovom horizonte (1.8.2018 - 31.12.2018) zapožičaný
automobil slúžil ako náhradné vozidlo v prípade, že pôvodne prenajaté vozidlo nemohlo byť z dôvodu
potreby opravy alebo servisu riadne užívané. Výskyt nutnosti opráv vozidiel z autopožičovne žalobcu
a poskytovanie zákazníkom náhradných vozidiel potvrdila i svedkyňa J., preto púhe popretie súhlasu,

resp. pokynu žalobcu k bezodplatnému zapožičaniu vozidla považoval za nedôveryhodný prostriedok
procesného útoku žalobcu, ktorý žalovaná v konaní vyvrátila svedectvom p.
J.. Nastoleným skutkovým stavom, za ktorého zistenia nebolo možné považovať za pravdivé tvrdenie
žalobcu, že nevedel o prípade poskytovania náhradného vozidla, keďže takúto situáciu predpokladajú
Všeobecné podmienky nájmu motorových vozidiel spoločnosti žalobcu, ktoré v článku VI. bod 12.

explicitnezakotvujúpovinnosťprenajímateľaposkytnúťnájomcovináhradnémotorovévozidlovprípade,
ak sa počas doby nájmu motorové vozidlo stane nespôsobilým na užívanie bez zavinenia nájomcu
a zároveň, keď o poskytovaní náhradných vozidiel v rámci dojednaných nájmov mala vedomosť i
svedkyňa J. pracujúca na rovnakej pozícii ako žalovaná. So zreteľom na uvedené považoval za účelovú
argumentáciu žalobcu, na základe ktorej vytrhol z kontextu zisteného skutkového stavu iba zmluvy o

nájme vozidla s dohodnutým nájomným v sume 0,- € bez predloženia im predchádzajúcej odplatnej
nájomnej zmluvy tak, aby vytvoril mylnú domnienku o bezodplatnom zapožičiavaní áut
zo strany žalovanej. Je prinajmenšom zvláštne a vysoko nepravdepodobné, aby ekonomické oddelenie
žalobcu nevedelo po celú dobu prenajímania vozidla (podľa žalobcu išlo o obdobie jedného roka), že
prenajíma vozidlá bezodplatne, bez nájomných zmlúv a bez úhrady, najmä ak žalovaná zasielala svojmu

zamestnávateľovi na pravidelnej týždennej a mesačnej báze reporty o stave vozového parku i financiách
spolu s ekonomickým výsledkom. Žalobca žiadnym listinným ani iným dôkazom
nepreukázal, že žalovaná odcudzovala jemu náležiace od jeho zákazníkov uhrádzané hotovostné
peňažné prostriedky a tým mu spôsobila majetkovú škodu vo forme ušlého zisku. Rovnako nepreukázalzavinené porušenie pracovných povinností žalovanou spočívajúce v neprimerane a absurdne nízkej
cene nájmu, ktorý so zákazníkmi žalobcu dojednávala a že zapožičiavala klientom žalobcu vozidlá
bezodplatne. Dospel k záveru, že podľa ustanovení § 179 ods. 1, ods. 2 v spojení s

§ 186 ods. 3 Zákonníka práce neboli splnené podmienky pre vyvodenie zodpovednosti žalovanej ako
bývalej zamestnankyne za škodu, ktorú spôsobila zavineným - úmyselným porušením povinností pri
plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním, pretože žalovaná na základe zistenej dôkaznej
situácie neporušila žiadnu právnu povinnosť, tobôž že by takéto porušenie a s ním priamo súvisiacu
majetkovú škodu spôsobila zavineným úmyselným konaním.

3.2. O náhrade trov konania rozhodol právne podľa ustanovení § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, ods.
2 Civilného sporového poriadku (ďalej C.s.p.) a procesne úspešnej žalovanej priznal voči neúspešnému
žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne
v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník.

4. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca, dôvodiac ustanovením § 365 ods. 1 písm. b/,
f/, h/ C.s.p. (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Vytkol súdu prvej inštancie, že svojim

procesným postupom porušil povinnosť podľa ustanovenia § 181 ods. 2 C.s.p., keď počas celého
konania vôbec neuviedol, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné a ktoré nesporné, ani
svoje predbežné právne posúdenie veci, hoci sa uskutočnili štyri pojednávania (do tohto počtu nepočíta
poslednépojednávaniezodňa19.9.2024,naktoromdošloibakprednesuzáverečnýchrečíavyhláseniu
rozsudku), čoho dôkazom sú zápisnice i nahrávky z pojednávaní. Uvedeným mu tak prvoinštančný súd

uprel možnosť reagovať na predbežné právne posúdenie veci súdom, či už právnou argumentáciou
alebo návrhom na vykonanie ďalších dôkazov vo veci. Súd prvej inštancie v podstate počas celého
konania mlčal ohľadom merita veci a strany konania sa jeho názor na vec dozvedeli až pri vyhlasovaní
samotného rozsudku, kedy už nebolo možné z jeho strany akokoľvek reagovať (čo možno považovať
aj za porušenie povinnosti súdu predchádzať vydávaniu prekvapivých rozhodnutí, k čomu existuje

pomerne bohatá judikatúra Ústavného súdu Slovenskej republiky, napríklad II. ÚS 444/2022, III. ÚS
52/2019), čím došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. Ďalej uviedol, že mu nie je zrejmé,
z akého dôvodu označil prvoinštančný súd dohodu o skončení pracovného pomeru uzavretú medzi ním
a žalovanou ako dohodu o urovnaní, čo v žiadnom prípade nie je, žiadne vzájomné sporné práva a
povinnosti sa dohodou o skončení pracovného pomeru v tomto prípade neurovnali. Už spolu so žalobou

vysvetlil, že k zisteniam, na základe ktorých podal žalobu, dospel až s odstupom času a väčšinu z
nich až potom, ako mu dôkazy (faktúry a zmluvy) dodal samotný klient P. D., nakoľko tieto doklady
žalovaná nezaradila do jeho internej dokumentácie a účtovníctva. Nemal tak pri uzatváraní dohody o
skončení pracovného pomeru ako vedieť, že takéto dokumenty existujú napriek tomu, že žalovaná, ako
uviedli pri svojej výpovedi zhodne strany konania a svedkovia, mala v rámci svojej

pracovnej náplne povinnosť vystavovať faktúry i prijímať hotovosť od klientov v rámci autopožičovne.
Nie je pravda, že by nepreukázal skutočnosť, že žiadal žalovanú o vydanie chýbajúcej dokumentácie. Vo
výpovedi na pojednávaní konanom dňa 20.10.2022 jednoznačne uviedol, že žalovanú žiadal o vydanie
chýbajúcej dokumentácie, ona ju však neodovzdala a toto jeho tvrdenie ani nerozporovala. Dodal, že
súd prvej inštancie vôbec v napadnutom rozhodnutí neodôvodnil, z akého dôvodu pri posúdení veci

nebral do úvahy tvrdenia jeho konateľa, ktoré uviedol pri svojom výsluchu, pričom opakovane dal za
pravdu žalovanej bez toho, aby tieto jej tvrdenia podrobil prieskumu. K prípadom č. 1. až 5. dôvodil,
že ich nemožno považovať za uplatnenie náhrady škody v podobe ušlého zisku, ale reálnej škody
spôsobenej mu žalovanou. V týchto prípadoch žalovaná vystavila faktúry, ktoré následne odovzdala
klientovi (vždy išlo o osobu P. D., ktorý vystupoval buď ako fyzická osoba alebo ako zástupca spoločnosti

brandworxs.r.o.),prevzalahotovosťodklienta,čopotvrdilajsamotnýP.D.,dôkazomsúsamotnéfaktúry,
na ktorých je uvedené, že platba bola realizovaná v hotovosti, pričom žalovaná túto hotovosť do jeho
pokladne preukázateľne nevložila. Doplnil na pojednávaní konanom dňa 25.1.2022 listinné dôkazy tak,
že ku každému prípadu uviedol stručné vysvetlenie prípadu s tým, že na všetkých faktúrach sa pritom
uvádza meno žalovanej, jej podpis, jeho pečiatka a tak je vylúčené, aby k ich vyhotoveniu došlo inou

osobou ako samotnou žalovanou. Skutočnosť, že v príslušných faktúrach riadne evidovaných v jeho
účtovníctve pod tým istým číslom ako faktúry, ktoré predložil P. D. preukazuje, že žalovaná vystavila
faktúru s duplicitným číslom, ale už ju neuložila do účtovníctva/internej dokumentácie a ani hotovosť
nedala do pokladne. Poukázal v tejto súvislosti na výpoveď svedkyne J., ktorá potvrdila, že v prípade,ak chcel klient zaplatiť v hotovosti, išli s klientom k pokladni, z ktorej bol následne vytlačený bloček a do
pokladne sa táto hotovosť vložila, takže v samotnej pokladnici sa vytvoril záznam aj o subjekte, ktorý
platbuvhotovostivykonal.VdanomobdobínebolaevidovanáúhradaodP.D.,anispoločnostibrandworx

s.r.o. Predložil aj výpis zo systému CARYS, v ktorom je evidencia, kedy a ktoré autá
požičovne boli požičané, nájomné zmluvy, ktoré žalovaná uzatvárala na sumu 0,- € bez jeho súhlasu.
Žalovanáprisvojomvýsluchunevedelavysvetliťduplicitufaktúr.Prvoinštančnýsúdsamusnažilvytknúť,
že nepredložil dôkaz o neexistencii faktúr, ktoré neboli žalovanou do účtovníctva
vôbec vložené (prípady č. 3. a 4.). O ich existencii nevedel až do momentu, keď mu ich predložil P.,

pričom nie je objektívne možné preukazovať neexistenciu niečoho čo neexistuje. Z uvedené je potom
zjavné,žesúdprvejinštancieneprihliadalnaniektorédôkazynímpredložené,resp.ichvyhodnotilzjavne
nesprávne, a to opakovane. K dôvodom uvedeným v bode 33. odôvodnenia napadnutého rozsudku
konštatoval, že súd prvej inštancie si osvojil tvrdenie žalovanej, že jej pracovnou náplňou nebolo viesť
účtovníctvo, avšak toto je podľa jeho právneho názoru irelevantné pre toto konanie, keďže nikdy netvrdil,
že by žalovaná mala viesť účtovníctvo. Vytkol prvoinštančnému súdu, že opomenul, že žalovaná sporné

faktúry síce vystavila, ale nedala do interného systému a iba ich odovzdala osobe P. D., takže ako už
uviedol, nemal a ani nemohol mať možnosť sa dozvedieť o týchto faktúrach, až pokým ich
uvedená osoba nepredložila. Považuje zistenie súdu prvej inštancie uvedené v bode 34. odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia za irelevantné pre toto konanie, nakoľko žalovaná predmetnú hotovosť nikdy
do pokladne nevložila, a potom nemohla byť takáto neexistujúca hotovosť vložená do banky. Považuje aj

záveryprvoinštančnéhosúduuvedenévbode38.napadnutéhorozhodnutiazamylné,atožeP.D.,resp.
spoločnosť brandworx s.r.o. mali požičaný ten istý automobil v období od 1.8.2018 až do januára 2019 s
poukazom na prípady č. 4. a 10. Súd prvej inštancie z neznámych dôvodov stotožnil dva úplne odlišné
prípady nájmu, nakoľko išlo o odlišných odberateľov (dva rôzne subjekty), vozidlá (dve rôzne autá) i
rôznu dobu nájmu, z dôvodu ktorého je odôvodnenie napadnutého rozsudku v tejto časti zmätočné.

Rovnako mu nie je jasné, ako mohol prvoinštančný súd dospieť k názoru, že P. D. mal dohodnuté fixné
nájomnévovýške400,-€/mesiac(vrozporesjehotvrdenímžalobcu),pretožetátoskutočnosťnevyplýva
zo žiadnej zmluvy, faktúry, ale iniciatívne uviedol výpočet, ktorý údajne približne sedí s týmto údajom
(420,- €). Takéto hodnotenie dôkazov možno považovať za svojvoľné a v rozpore s princípmi Civilného
sporového poriadku. Prvoinštančný súd vôbec nevzal do úvahy, že zľavu z nájomného na motorové

vozidlá, prípadne individuálne dojednávať ceny bolo možné vždy iba so súhlasom jeho konateľa, čo
potvrdila pri svojej výpovedi žalovaná i svedkyňa J.. V konaní ale nebolo preukázané, že by jeho
konateľ niekedy udelil súhlas na poskytnutie zľavy v týchto prípadoch, pričom zľavy sa poskytovali iba
pri dlhodobých nájmoch, ako potvrdila uvedená svedkyňa. Išlo zväčša opakovane o krátkodobé nájmy
vozidiel, nie dlhšie ako na 30 dní, čo v zmysle cenníka ani neumožňovalo dávať na nájom vozidiel zľavy,

resp. individuálne dojednávať ceny. K bodu 39. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia konštatoval, že
záver o tom, že bezodplatná nájomná zmluva je akceptovateľná, nie je správny. Nájomná zmluva v
zmysle Občianskeho zákonníka je povinne odplatnou zmluvou, t. j. nájomná zmluva nikdy nesmie byť
bezodplatná, inak by šlo o neplatný právny úkon. Samotná svedkyňa J. pri svojom výsluchu potvrdila,
že v prípade ak sa vozidlo pokazilo, tak sa pôvodná nájomná zmluva ukončila, nespotrebovaná časť

nájmu sa vrátila nájomcovi a následne sa uzavrela nová nájomná zmluva na nové auto. Takýto postup
je správny aj po právnej stránke a potvrdil ho aj on. Určite nemôže byť akceptovateľné uzavierať
nájomné zmluvy na 0,- €, resp. ak sa aj poskytlo náhradné vozidlo, tak vždy iba odplatne, ako potvrdila
svedkyňa J.. Poskytnutie náhradného vozidla je primárne službou, ktorá sa poskytuje zákazníkom
servisu (nie autopožičovne), pričom rovnako v prípade autoservisu a aj požičovne je táto služba vždy

poskytnutá odplatne (článok VI. ods. 12 Všeobecných obchodných podmienok). Záverom uviedol, že
napadnuté rozhodnutie trpí aj vadou zmätočnosti. Odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, alebo napadnuté rozhodnutie prvoinštančného
súdu zmeniť a rozhodnúť v zmysle odvolacieho petitu; žiadal náhradu trov prvostupňového (správne
prvoinštančného, poznámka odvolacieho súdu) a odvolacieho konania vo výške 100 %.

5. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedla, že napadnutý rozsudok je vypracovaný precízne,
jasne, zrozumiteľne a obsahuje všetky relevantné skutkové i právne aspekty prejednávanej veci,
súd prvej inštancie sa v ňom podrobne vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a
poskytol dôsledné a podložené zdôvodnenie svojho rozhodnutia. Odôvodnenie napadnutého rozsudku

je výstižné, logicky usporiadané a zodpovedá požiadavkám kladeným na súdne rozhodnutia v zmysle
Civilnéhosporovéhoporiadku ijudikatúryÚstavnéhosúduSlovenskejrepubliky.Napadnutý
rozsudok napĺňa všetky kvalitatívne požiadavky na presvedčivosť a dostatočnosť odôvodnenia súdneho
rozhodnutia, keď prvoinštančný súd dostatočne jasne vysvetlil a opísal svoje úvahy, ktoré ho viedlik jeho vydaniu. Súd prvej inštancie sa dôsledne vysporiadal s jednotlivými argumentami a dôkazmi
prezentovanými stranami sporu. Dôvody, pre ktoré súd prvej inštancie žalobu zamietol sú správne a
stotožnila sa s nimi. Žalobca sa snaží v odvolaní vytvoriť mylný dojem, že prvoinštančný súd sa jeho

tvrdeniami a dôkazmi nezaoberal, avšak táto interpretácia nie je pravdivá. Naopak, súd prvej inštancie
vykonal podrobné dokazovanie a analyzoval všetky predložené dôkazy, pričom jednoznačne vysvetlil
prečo dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, pričom nebol povinný akceptovať
jednostranné tvrdenia žalobcu bez toho, aby boli podložené dostatočnými dôkazmi; napadnutý rozsudok
sa touto otázkou zaoberá vyčerpávajúco a zrozumiteľne. V tejto súvislosti zdôraznila, že napadnutý

rozsudok nebol vydaný v rozpore s právom na spravodlivý proces, ako sa žalobca snaží naznačiť.
Žalobcovi bola poskytnutá možnosť predložiť všetky dôkazy, vyjadriť sa k predmetu konania a zaujať
stanovisko k vykonanému dokazovaniu. Ak súd prvej inštancie jeho dôkazom neprisúdil takú váhu,
ako by si žalobca želal, nejde o pochybenie súdu, ale o dôsledok skutočnosti, že tieto dôkazy neboli
dostatočné na preukázanie jeho tvrdení. Napadnutý rozsudok je preto v celom rozsahu zákonný, logický
a presvedčivo odôvodnený, pričom neexistuje relevantný dôvod na jeho zrušenie alebo zmenu. Navyše

ide v prejednávanej veci o pracovnoprávny spor, v ktorom sa uplatňuje osobitný režim dôkazného
bremena. Nestotožnila sa s odvolacou námietkou žalobcu o tom, že súd prvej inštancie postupoval v
rozpore s § 181 ods. 2 C.s.p., pretože žalobcovi zrejme uniklo, že súd prvej inštancie na pojednávaní
konanom dňa 25.1.2022 veľmi dôkladne uviedol sporné a nesporné skutočnosti i predbežné právne
posúdenie. Tento postup súdu nie je zachytený v zápisnici z dotknutého pojednávania, ale vyplýva zo

zvukovéhozáznamu(od56minútya48sekundy).Ďalejdôvodila,žepodľajejnázoružalobcanesprávne
vníma odôvodnenie napadnutého rozsudku v bode 30. odôvodnenia, v ktorom súd prvej inštancie jasne
a zreteľne konštatoval, že tvrdenie žalobcu o tom, že ju vyzval na vrátenie dokumentácie, zostalo iba
v rovine tvrdenia. Nemohla v rámci negatívnej dôkaznej teórie dokazovať niečo, čo sa podľa jej slov
nestalo, preto to bol práve žalobca, ktorý mal k tejto okolnosti uniesť dôkazné bremeno, čím by podporil

jeho tvrdenie, čo sa nestalo. Súd prvej inštancie podporne poukázal aj na obsah dohody o skončení
pracovného pomeru, ktorá obsahuje vyhlásenie strán sporu o tom, že nemajú voči sebe žiadne nároky.
Žalobca mylne uvádza, že súd prvej inštancie označuje dohodu o skončení pracovného pomeru za
dohodu o urovnaní, keď iba konštatoval, že obsahom dohody o skončení pracovného pomeru je aj
určitá forma urovnania v podobe obojstranného vyhlásenia o neexistencii vzájomných nárokov strán

sporu súvisiacich s pracovným pomerom. Žalobca opakovane uvádza, že nemal v čase ukončenia
vedomosť v podstate o ničom, čo sa malo diať v autopožičovni, avšak z vykonaného dokazovania
vyplynulo, že každý mesiac ekonomické oddelenie kontrolovalo faktúry, pričom je až absurdné si myslieť,
že by sa na nejakú chýbajúcu hotovosť neprišlo. Navyše, svedkyňa J. tvrdila, že na týždennej báze mal
konateľ a jeho syn zaslaný report o aktuálnom stave požičovne, množstve prenajatých vozidiel, vrátane

celkovej tržby na daný týždeň. K argumentácii žalobcu v jeho odvolaní, že „súd vôbec v rozhodnutí
neodôvodnil, z akého dôvodu pri posúdení veci nebral do úvahy tvrdenia konateľa žalobcu, ktoré uviedol
pri svojom výsluchu“ uviedla, že súd prvej inštancie opakovane naprieč odôvodnením napadnutého
rozsudku konštatoval, že žalobca neuniesol k svojim jednostranným tvrdeniam dôkazné bremeno. Ak
žalobca niečo tvrdil, mal svoje tvrdenia oprieť aj o relevantný dôkaz, čo je ešte umocnené charakterom

sporu, kedy na strane žalovaného stojí slabšia strana - zamestnanec. K ďalšej odvolacej
námietke žalobcu, že prvoinštančný súd jeho žalobný nárok nesprávne právne kvalifikoval ako nárok
z titulu ušlého zisku dôvodila, že žalobca tvrdí, že jeho nárok je nárokom z titulu tzv. skutočnej škody.
V tejto časti sa plne stotožnila s odôvodnením napadnutého rozsudku a dodala, že pre posúdenie
veci nie je rozhodujúce, či je nárok kvalifikovaný ako ušlý zisk alebo skutočná škoda. Táto vnútorná

kvalifikácia škody nie je spôsobilá sama osebe privodiť rozdielne rozhodnutie vo veci, pričom nie je
ani dôvodom na zrušenie/zmenu napadnutého rozsudku. Ak by sa aj odvolací súd priklonil k tomu, že
súd prvej inštancie žalobný nárok nesprávne kvalifikoval ako nárok z ušlého zisku, uvedený nedostatok
vie odstrániť v rámci odôvodnenia rozhodnutia o odvolaní bez toho, aby bolo potrebné rušiť/meniť
napadnutý rozsudok, nakoľko takáto vada/nedostatok napadnutého rozsudku automaticky neznamená

nesprávnosťnapadnutéhorozsudkuaniejesamaosebespôsobiláprivodiťvoveciinérozhodnutie.Ďalej
dôvodila, že žalobca v celom konaní nepreukázal, že sa dopustila akéhokoľvek protiprávneho konania,
ktorébyzakladalojehonároknanáhraduškody.Zdôkazov,ktorébolivykonanévpriebehukonaniajasne
vyplynulo, že systém evidencie hotovostných platieb v spoločnosti žalobcu bol vedený neprehľadne,
nebolomožnéjednoznačneurčiťktomalvrozhodujúcomčaseprístupkfinančnýmprostriedkom.Nebolo

preukázané, že by disponovala výlučnou kontrolou nad hotovostnými transakciami, ani že by mala
možnosťmanipulovaťsúčtovníctvom.Žalobcanedokázal,žemuvzniklaškoda vrozsahu,
ktorý v žalobe uvádza a už vôbec nepreukázal, že by za túto škodu niesla zodpovednosť výlučne ona.
K odvolacej námietke žalobcu týkajúcu sa bodu 32. odôvodnenia napadnutého rozsudku zdôraznila, žeprvoinštančný súd sa veľmi jasne vysporiadal so žalobcom predloženými dôkazmi, ďalej sa stotožnil s jej
argumentáciou o tom, že takéto dôkazy nie sú postačujúce na vyhovenie žalobe. Súd prvej inštancie sa v
tomto bode odôvodnenia dotýka predložených faktúr a evidencie z pokladne. Súhlasila s názorom súdu

prvej inštancie, že žalobca uvedenými dôkazmi maximálne preukazuje existenciu faktúr s
rovnakýmčíslom,atojevšetko.Výpiszpokladne,akohooznačilžalobca,niejehodnovernýmdôkazom.
Doteraz nie je zrejmé, čo je to za dokument, nie je vôbec preukázaná jeho autenticita a dôveryhodnosť.
Žalobca síce uvádzal, že malo ísť o výpis z registračnej pokladne, ale z dokumentu žiaden údaj o
pokladnici nevyplýva, žiadne označenie pokladnice, prípadne žalobcu. Ak by išlo o údaj z účtovníctva,

bolo by to z predmetného dokumentu zrejmé. Súd prvej inštancie veľmi správne uzavrel, že vzniknutý
stav (duplicity faktúr) síce naznačuje problém a chaos v účtovnej evidencii žalobcu, avšak tieto, ako ani
ďalšie dôkazy ju neusvedčili z toho, že si mala ponechávať hotovostné platby alebo, že by sa dopustila
iného škodného konania. Tvrdenia žalobcu o tom, že si ponechávala hotovostné platby a dopustila sa
škodného správania zostali iba v rovine jeho tvrdenia, resp. v rovine subjektívnej domnienky bez opory v
dôkazoch. Na vyhovenie žalobnému nároku nepostačuje preukázať nezrovnalosti v účtovnej evidencii a

následne tvrdiť, že za tým určite stojí ona. Žalobcovi sa nepodarilo ani preukázať, že by porušila nejakú
svoju povinnosť, nie to ešte kauzálny nexus medzi jej správaním a tvrdeným vznikom
škody. Dodala, že žalobca podsúva závery, ktoré absolútne z vykonaného dokazovania nevyplývajú;
nie je pravdou, že by P. vždy uhrádzal platby za oba subjekty (vrátane spoločnosti brandworx s.r.o.)
v hotovosti; žalobca opakovane uvádza, že p. D. mal v konaní niečo potvrdiť, ale

svedok D. nebol v konaní vypočutý, žalobca na jeho výsluchu netrval. Ďalej žalobca v odvolaní reagoval
na bod 33. odôvodnenia napadnutého rozsudku ohľadom duplicity faktúr, pričom žalobcom tvrdené jej
škodné správanie, že „nedala“ faktúru do interného systému, postráda oporu vo vykonanom dokazovaní,
ide len o domnienku žalobcu. Z celého vykonaného dokazovania bolo preukázané, že žalobca mal v
účtovnej evidencii jednoducho neporiadok, pretože ako už uviedla, každý mesiac ekonomické oddelenie

kontrolovalo faktúry a je až absurdné si myslieť, že by sa na nejakú chýbajúcu hotovosť neprišlo. Taktiež
svedkyňa J. uviedla, že faktúry nebolo možné vymazať, bolo možné meniť len obsah, konkrétne text na
faktúre, čísla faktúry, ani fakturovanú sumu nebolo možné zmeniť. Pripustila, že existencia duplicitnej
faktúry s rovnakým číslom sa v tlačenej podobe mohla stať, avšak v prípade opravných
faktúr, keď sa vykonala zmena v texte, nebolo možné zmeniť fakturovanú sumu a dátum vystavenia.

Jej tvrdenie o tom, že si žalobcom uvádzanú duplicitu faktúr nevie vysvetliť, je potrebné považovať za
vierohodné. Navyše žalobca predložil faktúru, ktorá mala byť vystavená ňou v kópii s
podpisom a pečiatkou žalobcu, ale duplicitná faktúra s rovnakým číslom je predložená bez podpisu,
pečiatky, bez preukázania autenticity a toho, že takáto faktúra je evidovaná v
účtovníctve. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že nemohla existovať faktúra s rovnakým číslom,

ale s odlišným dátumom vystavenia a odlišnou fakturovanou sumou. Ona nemohla zo systému vymazať
už skôr vystavenú faktúru. Ak zákazník P. D. predložil žalobcovi faktúru, táto bola vystavená, podpísaná
a opečiatkovaná rovnako ako ostatné faktúry, teda existovala v systéme a listinnej podobe. Prečo ju
žalobca neeviduje v účtovníctve, nie je jej problém. Navyše faktúry, ktoré mal žalobca obdržať od p.
D. a duplicitné faktúry predkladané žalobcom, sú už na prvý pohľad vytvorené v rozdielnych účtovných

systémoch. Autopožičovňa nemala disponovať registračnou pokladnicou, táto mala byť iba v sklade, kde
sa mali chodiť platiť hotovostné platby z požičovne, navyše však mala existovať nejaká pokladnička,
kam sa ukladali platby a k tomu ďalšie skutočnosti preukázané v konaní. Tieto nezrovnalosti nemôžu byť
pričítané na jej ťarchu. K tvrdeniam žalobcu v odvolaní ohľadom bodu 34. odôvodnenia napadnutého
rozsudku uviedla, že sa plne stotožňuje s tým, ako sa s touto otázkou pedantne vysporiadal

súd prvej inštancie a dodala, že v priebehu konania opísala priebeh prijímania platieb. Hotovostné
platby sa neplatili do pokladne, ale oproti faktúre, pričom prijatie platieb značila do zošita, ktorý mala na
pracovisku spolu s pokladničkou. V konaní je však potom nejasné a nezrozumiteľné,
prečo disponovala vlastnou pokladničkou (ktorú mimochodom sám žalobca na pojednávaní konanom
dňa 20.10.2022 označil za uzamykateľnú registračnú pokladnicu), ktorú mala podľa slov konateľa a

svedkyne U. chodiť dávať do trezora. Javí sa ako nedôveryhodné, že konateľ žalobcu uvádzal, že
svoju pokladničku dávala do trezora pravidelne a svedkyňa U. tvrdila, že pokladničku tam ukladala
iba niekedy. To znamená, že existovala nejaká pokladnička, do ktorej sa mali ukladať peniaze (čo
potvrdila svedkyňa J.), pričom z obsahu spisu nevyplýva, že by žalobca používanie a existenciu tejto
pokladničky označoval za porušovanie povinnosti zamestnanca. V konaní bolo taktiež preukázané, že

ona nemala priamy prístup do trezora, nedisponovala kľúčom od trezora, takže peniaze z jej pokladničky
sa nejakým spôsobom museli dostať do banky alebo jednotlivým povereným zamestnancom, s čím sa
už ďalej vysporiadal súd prvej inštancie. K tvrdeniam žalobcu v odvolaní ohľadom bodu 38. odôvodnenia
napadnutého rozsudku konštatovala, že žalobca nesprávne vníma, hodnotí a parafrázuje závery súduprvej inštancie, kedy súd v rámci odôvodnenia uviedol úplne iné závery, než ktoré žalobca podsúva
v rámci odvolania. Súd prvej inštancie poukázal na prípady 4. a 10. nie v tom smere, že by nájmy
vozidiel stotožňoval, ale na minimálny časový rámec, počas ktorého boli p.

D. a spoločnosť brandworx s.r.o. zákazníkmi autopožičovne žalovaného (správne žalobcu, poznámka
odvolacieho súdu). Žalobca sa snaží vyvolať dojem, že subjekty p. D. a jeho spoločnosť brandworx s.r.o.
je potrebné hodnotiť oddelene a nestotožňovať ich, avšak na iných miestach, kde sa to žalobcovi hodí,
poukazuje na p. D. ako na osobu konajúcu v mene spoločnosti brandworx s.r.o. (napríklad strana 4
odvolania). P. D., resp. spoločnosť brandworx s.r.o., v mene ktorej konal a vystupoval, boli dlhodobými

klientami autopožičovne žalobcu. Skutočnosť, že nájmy jednotlivých vozidiel boli možno v niektorých
prípadoch kratšie ako 31 dní neznamená, že na p. D. a spoločnosť brandworx s.r.o. musel byť nazerané
ako na bežných jednorazových klientov, keďže ich nájmy vozidiel sa s krátkymi prestávkami dlhodobo
opakoval. Z cenníka požičovne je zrejmá výhodnejšia suma nájomného pri dlhodobom prenájme. Z
výpovede žalovanej a svedkyne J. vyplynulo, že ďalšia zľava sa poskytovala pre dlhodobých klientov,
ktorým nepochybne P. D. bol. Zo žalobcom predložených podkladov možno badať, že vozidlá boli

prenajímané za sumu 14,- €/deň, čo plne korešponduje s cenníkom predloženým žalobcom,
kdepriprenájmeviacakomesiacjecenadojednanáindividuálneapriprenájme21-29dníjecena16,-€/
deň, a to pri vozidlách, ktoré mal prenajaté P. D.. Suma 14,- € je v súlade s praxou dlhodobého prenájmu
vozidiel. Sám žalobca uviedol, že pri dlhodobom prenájme dojednávala individuálne cenu žalovaná,
teda pripustil, že prichádzalo k poskytnutiu zľavy pri dlhodobom prenájme. Je nepravdepodobné, že

konateľ žalobcu, ani ekonomické oddelenie takmer rok nevedelo, že sa prenajímajú autá podľa tvrdenia
žalobcu bez faktúr, bez úhrady, bez zmluvy alebo za neprimerane nízku cenu s poukazom na kontrolný
mechanizmus a reporting, ktorý u žalobcu existoval. K nájmu vozidiel s nulovým nájomným uviedla,
že žalobca vkladá do úst súdu prvej inštancie slová a vyjadrenia, ktoré nikde netvrdil. Prvoinštančný
súd poukázal v kontexte predložených dôkazov, obrany žalovanej a svedeckých výpovedí na to, že prax

vystavenia nájomnej zmluvy s „nulovým“ nájomným sa javí ako logická v kontexte reálneho fungovania
autopožičovne v situáciách, kedy bolo nutné zákazníkovi poskytnúť náhradné vozidlo, za ktoré si
zákazník platil. S touto témou sa súd prvej inštancie logicky, jasne a zreteľne vysporiadal. Svedkyňa J.
potvrdila, že ak bol nutný dlhší servis, poskytlo sa náhradné vozidlo a vystavila sa nová
nájomná zmluva, ale osobitne sa nehradila suma za náhradné vozidlo, zákazníci hradili sumu za celkové

obdobie požičania vozidla, či sa jednalo o požičané alebo náhradné vozidlo sa neriešilo. Jej obrana v
spojení s výpoveďou svedkyne J. sa tak javí ako vierohodná. Záverom odcitovala veľmi trefné vyjadrenie
súdu prvej inštancie: „pričom je prinajmenšom zvláštne a vysoko nepravdepodobné, aby ekonomické
oddelenie žalobcu nevedelo po celú dobu prenajímania vozidla (podľa žalobcu išlo o obdobie jedného
roka), že prenajíma vozidlá bezodplatne, bez nájomných zmlúv a bez úhrady, a to najmä, keď žalovaná

zasielala svojmu zamestnávateľovi na pravidelnej týždennej a mesačnej báze reporty o stave vozového
parku i financiách spolu s ekonomickým výsledkom.“ Odvolaciemu súdu navrhla napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť; žiadala nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

6. Ďalšie vyjadrenia podané neboli, keďže odvolací súd nedoručil žalobcovi vyjadrenie žalovanej k jeho

odvolaniu z dôvodu, že toto vyjadrenie sa nachádza iba v elektronickom súdnom spise, ku ktorému
má právny zástupca žalobcu prístup. Odvolací súd ešte dodáva, že súd prvej inštancie mu predložil
predmetný spis s tým, že vyjadrenie žalovanej k odvolaniu žalobcu podané nebolo (bolo podané až
potom, ako bol predmetný spis predložený odvolaciemu súdu).

7. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa
§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p., túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné
podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to
dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať
úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 26. novembra 2025; o termíne verejného

vyhlásenia rozsudku boli strany sporu a ich právni zástupcovia upovedomení zákonným spôsobom (§
378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok súdu prvej inštancie v celom
rozsahu potvrdil podľa § 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p. a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku
ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti
rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd ale považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné.

8. Pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení. Rozhodujúcim pre posúdenie
vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným
dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré teda nepochybne existovali v čase vyhlásenia jehorozsudku. Odvolateľ v odvolaní neuvádzal podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne skutočnosti, ktoré
by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu.

9. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a
vec správne právne posúdil. Na týchto správnych skutkových zisteniach a posúdení sa nič nezmenilo ani
v štádiu odvolacieho konania. V konaní pred súdom prvej inštancie sa nevyskytla žiadna vada uvádzaná
v ustanovení § 380 ods. 2 C.s.p., ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie a na ktorú by musel
odvolací súd prihliadať.

10. Odvolací súd sa stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie uvedeným v
odôvodnení napadnutého rozsudku, že v danom spore neboli splnené podmienky pre vyvodenie
zodpovednosti žalovanej ako bývalej zamestnankyne žalobcu za škodu, ktorú spôsobila zavineným,
úmyselným porušením povinností pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti
s ním, pretože žalovaná na základe zistenej dôkaznej situácie neporušila žiadnu právnu povinnosť, tým

viac, že by takéto porušenie a s ním priamo súvisiacu majetkovú škodu spôsobila zavineným úmyselným
konaním.

11. K odvolacej námietke žalobcu o tom, že súd prvej inštancie neoboznámil sporové strany so svojim
predbežným právnym posúdením veci, odvolací súd uvádza, že prvoinštančný súd na pojednávaní

konanom dňa 25.1.2022 postupoval v súlade s ustanovením § 181 ods. 2 C.s.p., ako vyplýva z nahrávky
z tohto pojednávania (od 56. minúty), ako aj správne tvrdila žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu.
Odvolací súd k uvedenej odvolacej námietke žalobcu dôvodí, že účelom predbežného posúdenia veci
nie je podrobne zodpovedať na všetky otázky sporu a ak sa tak nestane, neznamená to, že konajúci
súd automaticky vystaví stranu sporu prekvapivosti. O prekvapivé rozhodnutie totiž ide vtedy, ak súd

použije inú právnu normu pri právnom posúdení veci (ktorá doposiaľ použitá nebola a ktorá je pre
danú vec rozhodujúca) a súčasne, dotknutej sporovej strane sa k jej požitiu neumožní vyjadriť sa. O
tzv. prekvapivé rozhodnutie ide predovšetkým vtedy, ak odvolací súd (nie súd prvej inštancie) založí
svoje rozhodnutie vo veci na iných právnych záveroch ako súd prvej inštancie, za súčasného naplnenia
tej okolnosti, že proti týmto iným (odlišným) právnym záverom odvolacieho súdu, nemá strana sporu

možnosť vyjadrovať sa, právne argumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy, ktoré sa z hľadiska
doterajších právnych záverov súdu prvej inštancie nejavili ako významné. V danom prípade rozhodnutie
súdu prvej inštancie nevyznieva ani prekvapujúco, ani nečakane. Predmetom sporu od začiatku bola
právna otázka, či žalovaná spôsobila žalobcovi škodu, čo žalovaná namietala, pričom k tejto otázke
mali možnosť vyjadriť sa obe strany sporu. Žalobcovi bol v konaní zo strany súdu prvej inštancie daný

dostatok priestoru obhajovať svoje tvrdenie o tom, aké povinnosti žalovaná porušila, v dôsledku ktorých
došlo k vzniku škody na jeho strane a skutočnosť, že toto svoje tvrdenie v konaní nepreukázal, nerobí
toto rozhodnutie prekvapivým. Prekvapivosťou nie je dotknutý ani taký postup súdu, ktorý by následne
dokonca vydal rozsudok v rozpore s predchádzajúcim právnym posúdením (za predpokladu že by
nepoužildoposiaľneprejednávanúprávnunormuanedalbymožnosťstranámsatejtovyjadriť).Odvolací

súd opätovne uvádza, že žalobca mal dostatok možností obhajovať, prezentovať a preukazovať svoje
tvrdenie o tom, že mu žalovaná spôsobila svojim konaní škodu, keď samotná skutočnosť, že sa súd prvej
inštancie k tejto argumentácii výslovne počas konania nevyjadril, neznamená, že ho rozsudkom, ktorým
uzavrel, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie uvedeného tvrdenia, prekvapil. Ak by
sa aj súd prvej inštancie v rámci predbežného posúdenia veci vyjadril k otázke dôkazného bremena,

jeho posúdenie by súd nezaväzovalo i v ďalšom konaní, ak by strany sporu predložili ďalšie dôkazy
vyvracajúce skutočnosti, z ktorých by pri predbežnom vyjadrení právneho názoru na vec vychádzal.

12. K súvisu tzv. prekvapivosti súdneho rozhodnutia s predbežným právnym posúdením veci súdom
prvej inštancie, odvolací súd poukazuje na závery rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

zo dňa 22.2.2017, sp.zn. 6 Cdo 17/2017, ktoré je možné aplikovať aj na právnu úpravu podľa Civilného
sporového poriadku, z ktorého vyplýva, že neuvedenie, prípadne nedostatočné uvedenie predbežného
právneho posúdenia veci súdom, nemá za následok tzv. zmätočnostnú vadu, t. j. porušenie základných
zásad občianskeho súdneho konania, teda odňatie možnosti stranám sporu konať pred súdom. V danej
veci totiž z obsahu zápisníc súdu prvej inštancie nevyplýva žiadna výhrada právneho zástupcu žalobcu

voči nesplneniu si povinnosti súdu prvej inštancie vysloviť predbežný právny názor na vec, hoci tento bol
na pojednávaniach prítomný. Z povahy tejto procesnej povinnosti je však (aj podľa názoru Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky vyslovenom v uvedenom rozhodnutí) zrejmé, že k zhojeniu (skonzumovaniu)
jej prípadného nesplnenia dochádza samotným rozhodnutím súdu v dôvodoch, ktoré musia zodpovedaťpožiadavke uvedenej v ustanovení § 220 ods. 2 C.s.p. Je zbytočné, aby odvolací súd zrušil rozhodnutie
a vec vrátil súdu prvej inštancie s tým, že by mu dal pokyn na dodržanie ustanovenia § 181 ods.
2 C.s.p., pretože tento uvedené už vyslovil v rozsudku. Náprava prípadného nesprávneho postupu

prvoinštančnéhosúduvtomtosmerejedanátiežmožnosťoupodaniaodvolaniaakoriadnehoopravného
prostriedku, ktorý žalobca v predmetnej veci aj využil. Z uvedených dôvodov námietka žalobcu, aj keby
bola dôvodná, nebola spôsobilá mať za následok tzv. zmätočnostnú vadu, t. j. porušenie základných
zásad občianskeho súdneho konania a odňatie možnosti žalobcovi konať pred súdom (§ 365 ods. 1
písm. b/ C.s.p.). Napokon nikde v zákone nie je uvedené, že aj keď sudca vysloví predbežný právny

názor, že ním bude aj do budúcna viazaný. Striktné dodržiavanie uvedeného ustanovenia by znamenalo
absolútne formalistický proces. Dôležité je, aby to bolo v písomnom odôvodnení rozsudku uvedené, čo
v predmetnej veci splnené bolo.

13. Odvolací súd sa nestotožnil s tvrdením žalobcu v jeho odvolaní o tom, že súd prvej inštancie
dohoduoskončenípracovnéhopomeruuzavretúmedzinímažalovanouoznačilakodohoduourovnaní,

nakoľko súd prvej inštancie v bode 30. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia iba na túto dohodu
poukázalvsúvislostistým,žežalobcavkonanížiadnymspôsobomnepreukázal,žebyžalovanúžiadalo
odovzdanie kompletnej písomnej (obchodnej a účtovnej) evidencie autopožičovne. Z dohody o skončení
pracovného pomeru vyplýva, že sporové strany prehlásili, že ku dňu podpisu tejto dohody nemajú voči
sebe žiadne nároky z titulu pracovnej zmluvy (č.l. 20 spisu), ako správne konštatoval aj prvoinštančný

súd v uvedenom bode odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd má zhodne so súdom prvej
inštancie za to, že žalovaná sa ocitla v objektívnej dôkaznej núdzi, čo dostatočným spôsobom vysvetlil
v uvedenom bode odôvodnenia napadnutého rozhodnutia.

14. Odvolaciu námietku žalobcu, že prípady č. 1. až 5. nemožno považovať za uplatnenie náhrady škody

v podobe ušlého zisku, vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú. Súd prvej inštancie náležite odôvodnil
prečo kvalifikoval všetky žalobcom uvedené prípady č. 1. až 10. (teda aj 1. až 5.) ako ušlý zisk, s
ktorým odôvodnením odvolací súd v plnom rozsahu súhlasí a dodáva, že škoda sa chápe ako ujma,
ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná všeobecným ekvivalentom,
t. j. peniazmi. Škoda je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým poskytnutím

peňazí, ak nedochádza k naturálnej reštitúcii. Náhrada škody, ak má plniť
reparačnú (reštitučnú) funkciu, má zabezpečiť poškodenému plnú kompenzáciu spôsobenej ujmy, nie
však viac. Rozlišujú sa dva druhy škody, a to skutočná škoda a ušlý zisk. Skutočnou škodou sa rozumie
ujma spočívajúca v zmenšení majetkového stavu poškodeného a reprezentujúca majetkové hodnoty,
ktoré bolo nutné vynaložiť, aby došlo k uvedeniu veci do predošlého stavu. To, čo poškodenému ušlo

(ušlý zisk), je ujmou spočívajúcou v tom, že u poškodeného nedošlo v dôsledku škodnej udalosti k
rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci sa to s ohľadom na pravidelný beh vecí dalo očakávať. Ušlý
zisk sa neprejavuje zmenšením majetku poškodeného (úbytkom aktív, ako je to u skutočnej škody),
ale stratou očakávaného prínosu (výnosu). Nestačí pritom iba pravdepodobnosť rozmnoženia majetku,
nakoľko musí byť naisto postavené, že pri pravidelnom behu vecí (nebyť protiprávneho konania škodcu

alebo škodnej udalosti) mohol poškodený dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku, ku ktorému
nedošlo práve v dôsledku konania škodcu (škodnej udalosti). Pre výšku ušlého zisku je rozhodujúce,
akému prospechu, ku ktorému malo reálne dôjsť, zabránilo konanie škodcu (škodná udalosť), teda
konkrétne o aký reálne dosiahnuteľný príjem poškodený prišiel. V danom prípade sa žalobca
v prípadoch č. 1. až 5. domáhal od žalovanej zaplatenia jednotlivých súm z dôvodu, že mu neodovzdala

peniaze, ktoré obdržala od zákazníkov, ktorým prenajala jeho vozidlá s tým, že si ich mala ponechať
(dopustiť sa sprenevery). Ak by bola v konaní uvedená skutočnosť preukázaná, tak by žalobca o tieto
peniaze (zisk z prenájmu vozidiel) prišiel, takže jeho majetok by sa nezmenšil, ale stratil by očakávaný
výnos, z dôvodu ktorého došlo u žalobcu k škode v podobe ušlého zisku. Na doplnenie odvolací súd
poukazuje na to, že sám žalobca v žalobe dôvodil, že požaduje od žalovanej uhradiť spôsobenú škodu

v podobe ušlého zisku.

15. Nebolo možné súhlasiť ani s argumentáciou žalobcu uvedenou v jeho odvolaní, že súd prvej
inštancie nedostatočne vykonal dokazovanie, že neprihliadol na niektoré dôkazy, ktoré predložil, pretože
prvoinštančný súd vykonal riadne v danom spore dokazovanie a pri hodnotení dôkazov sa riadil

ustanovením § 191 C.s.p. Na základe vykonaného dokazovania dospel prvoinštančný súd k správnemu
záveru, že nebolo v konaní preukázané, že by žalovaná manipulovala s faktúrami ako tvrdil žalobca.
Svedkyňa X. J. (zamestnankyňa žalobcu) uviedla vo svojej výpovedi, že okrem nej a žalovanej
nikto iný faktúry nevystavoval, avšak nie je možné, aby boli v systéme zaznamenané dve faktúry srovnakým číslo, majú poradové čísla, nie je možné ich vymazať, pričom je možné meniť iba ich obsah,
napríklad uviesť konkrétne vozidlo, ktoré bolo predmetom nájmu. Navyše z vykonaného dokazovania
vyplynulo, že faktúry sa raz mesačne odovzdávali ekonomickému oddeleniu na kontrolu. Taktiež nebolo

v konaní preukázané, že by si žalovaná finančné prostriedky, ktoré obdržala od zákazníkov za prenájom
vozidiel ponechala, nakoľko svedeckými výpoveďami svedkýň U. a J. bolo preukázané, že k finančným
prostriedkom žalobcu mali prístup aj iné osoby. Súd prvej inštancie v bodoch 33. a 34. odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia dostatočne a jasne vysvetlil nepreukázanie protiprávneho konania žalovanej
spočívajúce v odcudzení hotovosti patriacej žalobcovi, s ktorým vysvetlením odvolací súd v plnom

rozsahu súhlasí a má zhode s prvoinštančným súdom za to, že medzi pracovné povinnosti žalovanej
nepatrilo vedenie účtovníctva. Odvolací súd dodáva, že ak sa faktúry odovzdávali ekonomickému
oddeleniu,jemálopravdepodobné,žebytotooddelenienezistilonezrovnalostivofaktúrachzaprenájom
vozidiel a finančných prostriedkoch za tento prenájom.

16. Ďalšiuodvolaciunámietkužalobcutýkajúcusanesprávnychzáverovsúduprvejinštancieuvedených

v bode 38. odôvodnenia napadnutého rozsudku, považuje odvolací súd za nedôvodnú. Prvoinštančný
súd vyčerpávajúcim spôsobom v uvedenom bode odôvodnil, prečo sa nestotožnil s tvrdením žalobcu
o tom, že žalovaná poskytovala vozidlá klientom za nápadne nevýhodných podmienok, s ktorým
odôvodnením sa odvolací súd stotožňuje a na doplnenie dodáva nasledovné. Sám konateľ žalobcu vo
svojej výpovedi tvrdil, že žalovaná bola oprávnená dojednať individuálnu cenu požičaných vozidiel pri

jeho požičaní na obdobie 30 dní a viac s tým, že nemohlo ísť o neplatiča. Konateľ žalobcu ale neuviedol,
či žalovanú informoval o tom, ktorý jeho klient je neplatič (napríklad P. D. alebo spoločnosť brandworx
s.r.o.). Odvolací súd poukazuje aj na to, že ak sa ekonomickému oddeleniu pravidelne raz mesačne
odovzdávali faktúry, tak nie je zrejmé, z akého dôvodu žalobca nekontaktoval žalovanú v prípadoch, keď
podľa neho poskytovala vozidlá na obdobie 30 a viac dní za nápadne nevýhodných podmienok, aby k

takému jej konaniu už nedochádzalo.

17. Odvolací súd súhlasí aj s argumentáciou súdu prvej inštancie uvedenou v bode 39. odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia, ohľadom poskytovania bezodplatných nájmov vozidiel žalobcu zo strany
žalovanej a dodáva nasledovné. V konaní vypočutá svedkyňa vo svojej výpovedi uviedla za akých

podmienok dochádzalo k bezodplatnému alebo zľavnenému požičiavaniu vozidiel, pričom prvoinštančný
súd dal do pozornosti aj článok VI. bod 12. Všeobecných podmienok nájmu motorových vozidiel žalobcu,
v ktorom sú upravené podmienky za akých dochádza k poskytnutiu zľavy z nájomného alebo iného
náhradného plnenia. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného
dokazovania, zohľadňujúc aj vyššie uvedené dôkazy (svedecká výpoveď, Všeobecné podmienky

nájmu) k správnemu záveru o tom, že by žalovaná bez vedomosti žalobcu poskytovala vozidlá
žalobcu bezodplatne. Z uvedeného dôvodu je tak odvolacia námietka žalobcu o nesprávnych záveroch
prvoinštančného súdu uvedených v bode 39. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, nedôvodná.

18. S tvrdením žalobcu uvedeným v odvolaní o tom, že napadnutý rozsudok trpí vadou zmätočnosti,

sa odvolací súd taktiež nestotožnil, pretože rozsudok súdu prvej inštancie obsahuje všetky náležitosti
vyplývajúce z ustanovenia § 220 ods. 2 C.s.p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa žalobca domáhal,
aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci
vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil, ako aj jasne a výstižne vysvetliť, ako posúdil
podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a

ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal
ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Prvoinštančný súd jasne a zrozumiteľne vysvetlil
ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán sporu, ktoré skutočnosti považoval
za preukázané, ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, aj ako vec právne posúdil,
z dôvodu ktorého nie je možné napadnutý rozsudok považovať za zmätočný. Ústavný súd Slovenskej

republiky sa vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie, napríklad v náleze č.k.
III. ÚS 119/03-30, pričom vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj
právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.
j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). V danej veci súd prvej

inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vyčerpávajúcim spôsobom vysvetlil, z akého dôvodu
považoval nárok žalobcu na zaplatenie žalovanej sumy za nedôvodný a tak nebol naplnený odvolací
dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p., t. j., že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva naspravodlivý proces. Odvolací súd dodáva, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných

stranou sporu, čo sa nepochybne v prejednávanej veci stalo [porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho
súdu pre ľudské práva zo dňa 25.9.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike (sťažnosť č.
59102/08), nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č.k. I. ÚS 361/2010-34,
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.6.2009, sp.zn. 5 M Cdo 8/2008]. Obsahom
práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) je umožniť každému

bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu
vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy
zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové
a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý
by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí
právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením

dôkazov (IV. ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná,
teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/2004), ako už odvolací súd uviedol. Do
obsahu tohto práva nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých
dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I.
ÚS 97/1997), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov,

ktorý predkladá strana sporu (II. ÚS 3/1997, II. ÚS 251/2003).

19. K odvolacím námietkam žalobcu o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu (§ 365
ods. 1 písm. f/ C.s.p.) odvolací súd dodáva, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia
dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov

jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ustanovenia §
191 C.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo. Pri hodnotení
dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý
dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch

zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napríklad § 192, § 193, § 205 C.s.p.).
Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom
inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ustanovení § 220 ods. 2 C.s.p. Súd má povinnosť
dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke
preskúmateľnosti. V posudzovanej veci súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň

správny predpis a svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia
presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým
dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu o zamietnutí žaloby. Okolnosti
namietané žalobcom v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov, nemajú za
následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou

úvahou prvoinštančného súdu. V tejto súvislosti odvolací súd opätovne poukazuje na to, že do práva na
spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi,
navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom
úspešná, tzn. aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami a ani právo strany sporu vyjadrovať
sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého

spôsobu hodnotenia dôkazov.

20. Žalobca v odvolaní namietal, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení
veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.), k čomu odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť
súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na

zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený
skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa
na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za

úplné a ich právne posúdenie prvoinštančným súdom za správne.

21. Odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil aj vo výroku II. o náhrade trov konania podľa § 379
písm. a/, § 387 ods. 1, ods. 2 C.s.p., pretože žalobca podal odvolanie aj voči tomuto výroku, avšakodvolanie vo vzťahu k výroku o trovách konania vôbec neodôvodnil, z dôvodu ktorého odvolací súd
osobitne nepreskúmaval vecnú a právnu správnosť rozsudku súdu prvej inštancie v uvedenom výroku,
keď žalovaná odvolanie nepodala. Odvolací súd zdôrazňuje, že ide o konanie, v ktorom je súd viazaný

žalobou, a teda aj odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 C.s.p.).

22. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovení § 396 ods. l, § 255 ods.
1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. Žalovanej, ktorá mala v odvolacom konaní plný úspech, priznal nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. o výške

náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

23. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac
ustanoveniami § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi.
S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami

sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu.
Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým
odvolateľ ani nevzniesol žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania
nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr.
rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos

VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).

24. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za

nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§
435 C.s.p.).