Uznesenie – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Zrušené Judgement was issued on Wednesday, November 27, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2Co/13/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8716203359
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mariana Muránska
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8716203359.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Muránskej a sudcov
JUDr.EvyŠofrankovejaJUDr.MartinaBaranavsporežalobcu:SR-MinisterstvoobranySR,Kutuzovova
8, Bratislava, IČO: 30 845 572, proti žalovanému: Rímskokatolícka cirkev - biskupstvo Spišské
Podhradie, Spišská kapitula 9, IČO: 0017908, zastúpenému JUDr. Marek Tkáč, advokát so sídlom
Námestie sv. Martina 39, Lipany, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam s príslušenstvom, o

odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Poprad z 24.09.2024 č.k. 10C 102/2016 - 412,
jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Zrušuje rozsudok a vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že výlučným vlastníkom parcely registra C č. XXXX
vo výmere 199 303 m2 - lesný pozemok a parcely registra C č. XXXX vo výmere 94 709 m2 - lesný

pozemok, zapísaný na LV č. XXX, kat. úz. O. D., je Slovenská republika - Ministerstvo obrany Slovenskej
republiky. Priznal žalobcovi vo vzťahu k žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s
tým, že o výške náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie do 60 dní od právoplatnosti rozsudku.

2. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 137 písm. c) CSP a podľa § 123 a § 126 ods. 1
Občianskehozákonníka.Zdôraznil,žežalobcatvrdil,ženehnuteľnosti,ktorésújehovlastníctvomaktoré

sú predmetom sporu, užíva ich a patria mu, má na liste vlastníctva zapísaný žalovaný, ktorý ich získal
nesprávnym zápisom správneho orgánu a odmieta ich žalobcovi vrátiť. Dospel k záveru, že žalobca
má naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Prípadným vyhovujúcim výrokom o určovacej
žalobe možno neistotu vlastníckych vzťahov medzi stranami sporu odstrániť. Žalobca nemá k dispozícii
iný spôsob ochrany tvrdeného vlastníckeho práva ako zosúladiť tvrdené vlastnícke právo a zápis vo
verejnom registri. Mal za nepochybne zistené, že v minulosti pozemky alebo ich časť, ktoré následne

vytvorili C KN XXXX a C KN XXXX, boli zapísané ako vlastníctvo žalovaného v PK č. 3, kat. úz. O.
D.. Na základe uznesenia Okresného súdu Poprad z 09.07.1962 v konaní sp. zn. Čd 381/62 bol ako
vlastník pozemkov zapísaný československý socialistický štát - Štátne lesy v Košiciach v celosti. Od
tohto momentu výlučným vlastníkom nehnuteľností sa stal štát, ktorý na pozemkoch prostredníctvom
štátom zriadenej organizácie hospodáril. V tom čase dňa 29.05.1969 uzavreli Štátne lesy v Košiciach,
LesnýzávodvPopradesKrajskouvojenskouubytovacouastavebnousprávouvKošiciachhospodársku

zmluvu, na základe ktorej časť parciel v hospodárení Lesov sa prenechala na účely obrany štátu a
ubytovanie brannej moci. Parcely, ktoré sú predmetom sporu a ďalšie parcely spolu vytvorili parcelu č.
XXXX. Na týchto pozemkoch bol vybudovaný S. tábor a muničný sklad, ktoré budovy boli užívané od
mája 1965 doposiaľ pre účely obrany štátu. Celý areál, teda pozemky a stavby sú oplotené od roku 1956
v rovnakom rozsahu až doposiaľ. Po nadobudnutí účinnosti zákona č. 282/1993 Z.z. žalovaný uzatvoril
s Východoslovenskými lesmi, š.p., Košice, OZ Poprad dohodu o vydaní vecí z 03.10.1994, na základe

ktorej pozemky, ktoré boli v užívaní tohto podniku, boli vydané v súlade s týmto zákonom žalovanému.3. Žalovaný ani len v konaní netvrdil, že by si nárok na vydanie pozemkov užívajúcich pre účely obrany
štátu voči žalobcovi podľa citovaného zákona uplatnil. Súd prvej inštancie dodal, že v čase od účinnosti
zákona č. 282/1993 Z.z. do uplynutia lehoty podľa § 5 ods. 1 tohto zákona, sporné pozemky slúžili na

obranu štátu, čo podľa § 7 ods. 1 písm. e) tohto zákona vylučovalo ich alebo ich časti vydať. Po uplynutí
zákonnej lehoty na výzvu na vydanie veci právo zaniklo podľa § 5 ods. 1 tohto zákona. Preto akákoľvek
obrana žalovaného spočívajúca v tvrdení, že aktuálne už pozemky pre obranu štátu nie sú potrebné,
je bez právneho významu. Naopak v konaní výsluchom svedka bolo preukázané, že sporné pozemky
sú aj naďalej využívané pre účely obrany štátu. Súd prvej inštancie zdôraznil, že pri uzatváraní dohody

o vydávaní vecí z 03.10.1994 ako podklad o rozsahu vydaných vecí, bola len identifikácia č. XX/XX,
ktorá síce rátala s tým, že časť pozemkov je užívaných pre účely obrany štátu, ale nijako to evidenčne
nepodchytila, nerozdelila vydávané a nevydávame parcely alebo ich časti, len rozdelila ich výmeru, a to
bez geometrického plánu k vydávaným pozemkom v prospech žalovaného. Do toho času si žalovaný
vlastnícke nároky na pozemky žalobcu neuplatňoval. Až v roku 2001 bol v katastri v O. D. vypracovaný
ROEP, kde aj združené pozemky vo vlastníctve štátu z pôvodnej PK č. X kat. úz. O. D., užívané v

areáli B. pričlenil k pozemkom žalovaného, ktoré mu boli vydané na základe dohody z 03.10.1994 a
ako celok potom boli zapísané v prospech žalovaného v katastri nehnuteľností. V tomto momente došlo
podľa súdu prvej inštancie k porušeniu vlastníckych práv žalobcu, keď administratívnym spôsobom bez
vykonania akéhokoľvek dispozičného úkonu žalobcu, nesprávne evidenčne prišiel o vlastnícke právo v
prospechžalovaného,ktorýobdobnýmspôsobomvlastníctvokspornýmpozemkomnadobudol.Žalobca

sa pokúsil tento nedostatok odstrániť v konaní o spore chyby v katastrálnom operáte v konaní pred
OÚ Poprad sp. zn. F., jeho návrh bol zamietnutý, pretože v takomto konaní nie je možné rozhodovať o
otázkach týkajúcich sa vlastníctva k nehnuteľnosti.

4. Po vykonanom dokazovaní tak bolo podľa súdu prvej inštancie preukázané, že do vlastníctva žalobcu

bolo zasiahnuté tým, že ako vlastník vecí vystupuje žalovaný, ktorý legálnym spôsobom nadobudnutie
vlastníctva od žalobcu nepreukázal. Naopak žalobca preukázal, že bol zbavený vlastníctva bez jeho
vôle, napriek existujúcemu a nezaniknutému právu realizovať svoje vlastnícke právo podľa § 123 OZ.
Preto tomuto vlastníckemu právu súd prvej inštancie poskytol ochranu podľa § 126 OZ. Vlastníctvo
žalobcu k sporným pozemkom trvalo, nikdy nezaniklo a ku dňu rozhodnutia súdu je žalobca vlastníkom

parciel zapísaných na LV č. XXX, kat. úz. O. D. C KN XXXX a C KN XXXX. Žalobe preto vyhovel a o
trovách konania strán sporu rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP.

5. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný, ktorý navrhol rozsudok zrušiť a vrátiť vec
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Žalovaný považuje napadnutý rozsudok za rozsudok

vydaný v rozpore so zákonom, Ústavou SR, Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a Dodatkovým protokolom k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Má
za to, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, nesprávnym procesným postupom
znemožnil žalovanému, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva, konanie má inú vadu,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a súd prvej inštancie dospel na základe

vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Rozhodnutie považuje žalovaný predovšetkým za riadne neodôvodnené,
svojvoľné, nepreskúmateľné a nepresvedčivé. Súd prvej inštancie síce správne uviedol, že vlastníkom
predmetných nehnuteľností - pôvodných parciel mpč. zapísaných v PK č. 3, kat. úz. O. D. pred
neoprávneným, bez akejkoľvek náhrady a nespravodlivým zásahom vtedajšieho štátu v roku 1962, bol

predchodca žalovaného, a to Spišské biskupstvo Spišské Podhradie. Na uvedené však už pri svojom
rozhodovaní nesprávne neprihliadal. Uviedol, že po tomto neoprávnenom zásahu zo strany štátu v roku
1962 sporné pozemky sa dostali do správy Štátnych lesov v Košiciach, k čomu je potrebné uviesť,
že ich správa bola zapísaná na LV až do dňa vydania sporných pozemkov žalovanému na základe o
vydaní veci, na čo súd prvej inštancie už dôvodne neprihliadal. Ďalej súd prvej inštancie poukázal na

hospodársku zmluvu z roku 1964, na základe ktorej bolo prenechané užívanie aj parcely pôvodnej č.
XXXX, kat. úz. O. D., na dobu neurčitú pre účely obrany štátu a ubytovania brannej moci. V tom čase v
roku 1969 uzavreli Štátne lesy v Košiciach, Lesný závod v Poprade s Krajskou vojenskou ubytovacou
a stavebnou správou v Košiciach hospodársku zmluvu, na základe ktorej sa časť parciel v hospodárení
Lesov prenechala na účely obrany štátu a ubytovanie brannej moci. Parcely, ktoré sú predmetom

sporu a ďalšie parcely spolu tvorili pôvodnú parcelu č. XXXX. Žalovaný sa nestotožňuje s uvedeným
konštatovaním, pretože spochybňoval právo z hospodárskej zmluvy z roku 1964, k čomu sa súd prvej
inštancie vôbec nevyjadril. Nedal tým odpoveď na podstatné skutkové tvrdenie žalovaného, ktorý okrem
iného namietal nedostatok vecnej legitimácie na podanie žaloby zo strany žalobcu, čo si práve od tejtohospodárskej zmluvy odvodzovalo Ministerstvo obrany SR. Ani s touto námietkou sa súd prvej inštancie
nezaoberal. Žalovaný ďalej v konaní poukazoval na to, že na hospodárskej zmluve z roku 1964 okrem
iného strojového písma v predmete zmluvy, nebola uvedená žiadna výmera pri nestotožnenej parcele

XXXX, kat. úz. O. D., pričom rukou bolo dopísané nová výmera a nahradená pôvodná výmera pre kat.
úz. M.. Ani s touto námietkou sa súd nevysporiadal, nevysvetlil, prečo považoval tak pochybnú a neurčitú
zmluvu za smerodajnú pre rozhodnutie vo veci. Žalovaný tvrdí, že takáto hospodárska zmluva nemohla
byť uzatvorená v súlade s Vládnym nariadením č. XX/XXXX Zb., keď odovzdanie do trvalého užívania sa
vykonávalo opatrením a nie hospodárskou zmluvou. Taktiež prevod správy národného majetku podľa §

15 Vládneho nariadenia sa vykonával administratívnym opatrením alebo dohodou, či zmluvou, ak išlo o
odplatnéprevádzaniesprávynárodnéhomajetku,čovšakztejtozmluvynevyplynulo.Súdprvejinštancie
sa ďalej nevyporiadal s námietkou žalovaného, že predmetné pozemky neboli v správe alebo trvalom
užívaní Ministerstva obrany SR, resp. Krajskej vojenskej ubytovacej a stavebnej správy v Košiciach,
ale boli majetkom Československých štátnych lesov, tak ako táto skutočnosť vyplýva aj zo zápisu z
povoľovacieho konania z februára 1965, kde je uvedené, že pozemky sú majetkom Československých

štátnych lesov a Vojenská správa ich má len v používaní. Správu národného majetku k týmto pozemkom
malibasubjektLesySlovenskejrepubliky,resp.ichprávnypredchodca,apretoibatentoboloprávnenýv
tomtokonanízastupovaťštát-Slovenskúrepubliku.Súdprvejinštancietiežnesprávneposúdildôkazato
pozemnostný arch vojenskej správy, ktorý nebol podpísaný a neuvádzal žiadnu parcelu č. XXXX a vôbec
nebol so stavom k 29.05.1964. Nebol predložený originál tejto hospodárskej zmluvy iba úradne overená

fotokópia, hoci žalovaní žiadali predložiť jej originál. Žalovaný má za to, že aj na pozemky XXXX a XXXX
pôvodne zapísané v PK č. X pre kat. úz. O. D., čo bolo v konaní aj znaleckým posudkom preukázané,
sa vzťahoval reštitučný nárok, resp. nárok na ich vydanie, a preto boli správne vydané povinnou osobou
Východoslovenské lesy, š.p., Košice a zapísané potom na LV č. XXX ako vlastníctvo žalovaného.
Československý štát v minulosti ani nijako nenahradil Spišskému biskupstvu odňaté nehnuteľnosti

zapísané v PK č. X pre kat. úz. O. D.. Vklad vlastníckeho práva k pozemkom vydaným na základe
dohody z roku 1994, vrátane pozemkov, ktoré sú predmetom tejto žaloby, bol povolený 08.11.1994. Od
tohto času k tomuto pozemku má žalovaný opätovne vlastnícke právo, ktoré mal ešte pred 17. májom
1962, kým vtedajší Československý štát neoprávnene ich odňal bez náhrady pre Československý štát v
správe Štátnych lesov v Košiciach. Žiaden zákon nemá mať väčšiu právnu silu než je Ústava SR alebo

Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktoré zaručujú vlastnícke
právo vlastníka, v tomto prípade v súdnom konaní preukázané vlastníctvo žalovaného. Žalovanému
boli po neoprávnenom odňatí navrátené a vydané predmetné pozemky a už opätovne viac ako 30
rokov, ku dňu podania žaloby žalobcom 21 rokov a 5 mesiacov, je ich vlastníkom a bol ním aj pred
17.05.1962.Poukázalvtejtosúvislostiajnačlánok20ods.1ÚstavySR.Vlastníckeprávobolonavrátené

skutočnému vlastníkovi, ktorému bolo odňaté neoprávnene. Ministerstvo obrany SR nemá po vydaní
pozemkov skutočnému vlastníkovi - žalovanému aktívnu vecnú legitimáciu na podanie žaloby. Žiaden
právny predpis neumožňuje Slovenskej republike domáhať sa už raz vydaného reštitučného nároku,
ktorý v minulosti bol predchodkyňou Slovenskej republiky neoprávnene odňatý a vo vzťahu, ku ktorému
sa navrátilo vlastnícke právo oprávnenej osobe, ktorej patrí. Určením vlastníckeho práva k pozemkom

v danej veci po viac ako 30 rokoch by došlo iba k ďalšej krivde zo strany štátu. Žalovaný má za
to, že v minulosti neoprávnene odňatý majetok Spišskému biskupstvu nezakladá žalobcovi možnosť
domáhať sa určenia vlastníckeho práva k týmto nehnuteľnostiam, ktoré boli neoprávnene odňaté v
nelegitímnom totalitnom štáte, pričom naviac ide o také nehnuteľnosti, ktoré boli žalovanému ako
pôvodnému vlastníkovi majetku navrátené. Žalobca, ako to žalovaný akcentoval aj v prvoinštančnom

konaní, sa nedomáhal vlastníckeho práva k sporným pozemkom značnú dobu, čím konal aj v rozpore so
zásadou,žeprávapatrialenbdelým.Anistoutopodstatnounámietkoužalovanéhosasúdprvejinštancie
nevyporiadal. Zdôrazňuje, že Ministerstvo vnútra SR nemalo správu k spornému majetku, ale boli to
Východoslovenské lesy, š.p., Košice. Zo strany tohto subjektu bol úmysel vydať pozemky žalovanému.
Zdôrazňuje, že žiadne hospodárenie na pozemkoch, ich užívanie, ako aj existencia stavieb, nezakladajú

vlastnícke právo k pozemkom v prospech žalobcu s čím sa súd prvej inštancie nevysporiadal správne.
Ministerstvo obrany SR nepredložilo žiadnu dohodu, ktorou by preukázalo prevod správy národného
majetku alebo trvalé odovzdanie do užívania od Východoslovenských lesov, š.p., Košice. Po tom, čo
si uplatnil u povinnej osoby navrátenie pozemkov s konkrétnymi parcelnými číslami, bola uzatvorená
dohoda o vydaní veci v roku 1994, ktorej rozsah pozemkov s konkrétnymi parcelnými číslami bol v nej

určený, a preto bolo správne vydanie pozemkov pre žalovaného a jeho zapísanie ako ich vlastníka
na LV číslo XXX pre kat. úz. O. D.. Ani užívacia výmera zo strany Ministerstva vnútra SR, resp. jej
predchodcu, nemohla brániť vydaniu a navráteniu vlastníckeho práva v prospech žalovaného. Podľa
žalovaného zároveň nie je dôvodná potreba užívania celkového rozsahu žalovaných pozemkov, keďžez predložených listín vyplýva dvojité oplotenie stavieb, pričom vo vzťahu k vonkajšiemu oploteniu boli
vykonané úkony ako zrušenie osvetlenia a signalizácie, pretože sa stali bezpredmetnými. Má za to, že
tieto pozemky boli žalovanému dôvodne vydané a sú až susednými pozemkami k pozemkom, ktoré

boli vytvorené okolo stavieb, a preto dožadovanie sa vydania týchto pozemkov v rozsahu súčasného
oplotenia, vôbec nie je dôvodné. Žalovaný poukázal aj na Nález Ústavného súdu ČR I. ÚS 562/09. Tento
jasne špecifikoval, že Česká republika a podobne aj Slovenská republika nemali by naďalej si uzurpovať
neoprávnene odňaté vlastnícke právo k nehnuteľnostiam v minulosti, ale mali by vytvoriť podmienky,
aby sa dostalo nápravy poškodeným, v tomto prípade žalovanému, u ktorého k náprave teda navráteniu

vlastníckeho práva došlo cez reštitučný nárok, a to cez dohodu o vydaní veci a ROEP. Ani po tomto
značne dlhú dobu žalobca nemal záujem o vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam, čo je tiež
dôležitou skutočnosťou, na ktorú mal súd prvej inštancie prihliadať. Vytýka súdu prvej inštancie tiež to, že
nedoručil žalovanému vyjadrenie žalobcu z 24.04.2024 a konkrétne popísané listinné dôkazy. Konal tak
v rozpore s § 204 CSP. Nesúhlasí tiež s rozhodnutím o náhrade trov konania s tým, že žalovaný považuje
priznanie trov konania žalobcovi za nedôvodné a navyše vytýka súdu prvej inštancie, že sa nevyporiadal

s aplikáciou § 257 CSP. Na základe týchto dôvodov navrhol žalovaný podanému odvolaniu vyhovieť.

6. Žalobca navrhol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť ako vecne správny. Poukazuje na to, že
žalovaný v rámci odvolania opakuje len argumenty a právne názory, ktoré uvádzal v predošlých
písomných podaniach. Ide o ničím nepodložené tvrdenia, ktoré žalobca vyvrátil v rámci súdneho

konania. Má za to, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení rozsudku dostatočne vyporiadal s vykonanými
dôkazmi a pri rozhodovaní sa riadil zásadou voľného hodnotenia dôkazov. Žalobca s odkazom na
výsluch svedka trvá na tom, že na dotknutých parcelách je už niekoľko desaťročí umiestnený muničný
sklad, teda dôležitý strategický vojenský objekt, slúžiaci potrebám štátu, z čoho vyplýva, že dotknuté
parcely slúžia dlhodobo verejnému záujmu. Výsledky znaleckého dokazovania preukázali, že dotknuté

parcely dlhodobo slúžia potrebám obrany štátu a že žalovaný k nim nemá ani prístup, nakoľko sa
roky nachádzali, aj nachádzajú v priamo uzatvorenom areáli Muničného skladu M. - I.. Rozhodnutie
Okresného úradu Poprad F rovnako deklaruje nesprávnosť rozhodnutia príslušného správneho orgánu
o povolení vkladu vlastníckeho práva v prospech žalovaného vo veci dotknutých parciel s tým, že toto
rozhodnutie žalobca do spisu predložil. Žalobca poukázal na všetky jeho vyjadrenia prednesené v tejto

veci s tým, že zotrváva na tejto argumentácii.

7. Žalovaný vo vyjadrení zo 07.03.2025 zotrval na pôvodne podanom odvolaní a dôvodoch tam
uvedených. Trvá na svojich vyjadreniach aj vo vzťahu k predloženej hospodárskej zmluve z roku 1964,
keďže odpoveď na to doteraz nedal žalobca, ani súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku. Opätovne

zdôrazňuje, že na strane žalobcu nie je daný naliehavý právny záujem na požadovanom určení, keďže
ich skutočným vlastníkom je žalovaný, ktorého vlastnícke právo k nim bolo zapísané ešte v PK č. 3, kat.
úz. O. D. a bolo mu navrátené po neoprávnenom odňatí zo strany štátu. Spochybňovanie vlastníctva
žalovaného k sporným pozemkom je v rozpore s § 120 ods. 2 OZ a článkom 20 ods. 1 Ústavy SR.

8. Žalobca v podaní z 19.03.2025 opätovne navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
potvrdil ako vecne správny. Má za to, že v predmetnom prípade nie je dôvod na zrušenie rozsudku
súdu prvej inštancie, s ktorým sa žalobca v plnej miere stotožňuje. Dodáva, že naliehavý právny záujem
žalobcu na určení práva je daný vždy, ak zo zápisu vo verejnom registri vyplýva, že tvrdené právo
patrí žalovanému. Príkladom je žaloba o určenie vlastníckeho práva, ak žalobca tvrdí, že je vlastníkom

nehnuteľnosti, ktorá je v katastri nehnuteľností zapísaná na žalovaného. Opätovne žalobca zdôraznil,
že podanou žalobou sa má dosiahnuť zhoda medzi skutočným stavom a stavom zapísaným v katastri
nehnuteľností. Žalobca nemal iné možnosti domáhať sa svojho vlastníckeho práva prostredníctvom
iných prostriedkov ochrany práva než podanou žalobou. V tomto smere poukázal aj na právny názor
vyjadrený v rozsudku NS SR sp. zn. 3Cdo 144/2010.

9. Ďalšie vyjadrenia vo veci predložené neboli.

10. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle zásad vyjadrených v § 379 a nasl.
zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, ďalej len CSP, spolu s konaním, ktoré jeho

vydaniu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP) a zistil, že
nie sú dané podmienky pre potvrdenie, ani zmenu rozhodnutia, nakoľko toto bolo vydané na základe
nedostatočne zisteného skutkového stavu, naviac je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, pričom
táto nepreskúmateľnosť dosahuje intenzitu nesprávneho procesného postupu znemožňujúceho strane(v danom prípade žalovanému), aby uskutočňoval jej patriace procesné práva v takej miere, že tým
došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

11. Žalobou zmenenou v priebehu konania sa žalobca vo vzťahu k žalovanému domáha určenia
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré sú zapísané na LV č. XXX, kat. úz. O. D. ako vlastníctvo
žalovaného, konkrétne ide o parcely C KN XXXX vo výmere 199 303 m2 - lesný pozemok a parcela C
KN XXXX vo výmere 94 709 m2 - lesný pozemok. Podľa žalobcu vlastníctvo k týmto nehnuteľnostiam
je nesprávne zapísané v prospech žalovaného.

12. Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie zatiaľ vyplynulo, že parcely registra C č. XXXX
vo výmere 199 303 m2 - lesný pozemok a parcela č. XXXX vo výmere 94 709 m2 - lesný pozemok, obe
zapísané na LV č. XXX, kat. úz. O. D., vznikli z pôvodných parciel, ktoré boli zapísané v pozemnoknižnej
vložke č. 3, kat. úz. O. D., ktorých výlučným vlastníkom bolo Spišské biskupstvo (č. l. 61).

13. Uznesením Okresného súdu v Poprade č.d. 381/62 sa vo vzťahu k týmto nehnuteľnostiam zapísalo
vlastnícke právo pre Československý socialistický štát - Štátne lesy v Košiciach v celosti 1/1.

14. Dňa 03.10.1994 bola uzatvorená Dohoda o vydaní veci medzi Východoslovenskými lesmi, š.p.
Košice, odštepný závod Poprad ako povinnou osobou a Spišským biskupstvom v Spišskej kapitule

Spišské Podhradie ako oprávnenou osobou podľa zákona č. 282/1993 Z.z. Predmetom dohody o vydaní
veci boli okrem iného aj parcely zapísané pôvodne v PK č. 3, kat. úz. O. D., a to parcela mpč. XXXX/X
- les vo výmere 3772485 m2, mpč. XXXX/X - pasienok vo výmere 1311 m2, mpč. XXXX - pasienok vo
výmere 897 m2, mpč. XXXX - pasienok vo výmere 2769 m2, mpč. XXXX - pasienok vo výmere 10147
m2, mpč. XXXX/X - les vo výmere 1298593 m2, mpč. XXXX/X - cesta vo výmere 2298 m2, mpč. XXXX/

X - les vo výmere 3527 m2, ako aj mpč. XXXX/X - cesta vo výmere 5267 m2, z ktorých mali podľa
znaleckého posudku č. XX/XXXX vyhotoveného znalcom Ing. B. W., PhD. vzniknúť parcely, ktoré sú
aktuálne predmetom sporu.

15. V Dohode o vydaní vecí z 03.10.1994 bolo konštatované, že všetky nehnuteľnosti uvedené v bode 1,

zapísané v PKV č. X a XXXX boli vlastníkovi Spišskému biskupstvu v Spišskom Podhradí podľa zákona
č. 282/1993 Z.z. § 4 ods. c) odňaté bez náhrady postupom podľa zákona č. 142/1947 Zb. o revízii prvej
pozemkovej reformy. Povinná osoba v tejto dohode prehlásila, že nie sú jej známe okolnosti brániace
riadnemu uzavretiu tejto dohody. Na vydaných nehnuteľnostiach nespočívali žiadne ťarchy, bremená,
či právne vady a vyjadrila sa, že nemá žiadne finančné, či iné nároky. Podľa bodu 1 tejto Dohody

uzatvorenej podľa zákona č. 282/1993 Z.z. sa vydali oprávnenej osobe - žalovanému nehnuteľnosti
v kat. úz. O. D. podľa stavu v evidencii nehnuteľností - výpis z identifikácie parciel č. XX/XX zo dňa
23.06.1994, ktorý tvoril súčasť tejto dohody.

16. Vklad vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam uvedeným v Dohode o vydaní veci bol v prospech

žalovaného povolený 08.11.1994 Katastrálnym úradom v Košiciach, Správa katastra Poprad pod č. V
- XXX/XX.

17. Podľa Pozemnostného archu vojenskej správy - výkaz plôch podľa JEP k objektu 10.13.05 Muničné
sklady I. boli okrem iného aj parcely, z ktorých mali vzniknúť pozemky tvoriace predmet sporu (okrem

pôvodnej mpč. XXXX/X) nachádzajúce sa v kat. úz. O. D. zlúčené do parcely XXXX s tým, že
podľa Hospodárskej zmluvy uzatvorenej 29.05.1964 medzi Štátnymi lesmi, podnikovým riaditeľstvom v
Košiciach a Krajskou vojenskou ubytovacou a stavebnou správou v Košiciach bola táto parcela č. XXXX
v kat. úz. O. D. vo výmere 52.8286 ha prenechaná do užívania (a nie do vlastníctva) Krajskej vojenskej
ubytovacej a stavebnej správe v Košiciach ako užívateľovi. Podľa bodu 3 Hospodárskej zmluvy, užívateľ

bol oprávnený užívať tieto pozemky pre účely obrany štátu a ubytovania brannej moci, prevádzať na
nich terénne úpravy, výkopy a stavby a oplotiť ich, za tieto úpravy a stavby užívateľ preberá zákonnú
zodpovednosť s tým, že akékoľvek kácanie lesných porastov musí užívateľ vopred prejednať s lesným
závodom. Originál tejto Hospodárskej zmluvy z 29.05.1964 sa nachádza v spise na č. l. 70.

18. Žalobca svoj nárok na určenie vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam uplatňuje na základe
záverov uvádzaných v rozhodnutí Okresného úradu Poprad, katastrálneho odboru z 19.03.2015 o
oprave chyby v katastrálnom operáte argumentujúc tým, že šetrením boli preukázané vykonané dva
chybné zápisy: 1/ návrh na vklad na základe Dohody o vydaní vecí z 03.10.1994 a následný zápisbol vykonaný bez geometrického plánu, bez ktorého nebolo možné pôvodné parcely E - KN rozdeliť
a 2/ v ROEP, ktorá bola v kat. úz. O. D. vykonávaná v priebehu roku 2001, došlo k zmene hraníc
dotknutých parciel, zmene výmery týchto parciel a následne k zápisu vlastníckeho práva v prospech

Rímskokatolíckej cirkvi, biskupstvo Spišské Podhradie, v rozpore s Dohodou o vydaní vecí z 03.10.1994.

19. Žaloba o určenie vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam bola súdu prvej inštancie
doručená dňa 18.04.2016.

20. Podľa § 123 Občianskeho zákonníka, vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet svojho
vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním.

21. Vo všeobecnosti platí, že žalobca má naliehavý právny záujem na určení, či tu právo je alebo nie je
podľa § 80 písm. c) OSP v znení účinnom do 30.06.2016, rovnako aj podľa § 137 písm. c) CSP vtedy,
ak je určovacia žaloba schopná odstrániť existujúcu neistotu medzi stranami sporu a poskytnúť pevný

základ pre ich právny vzťah za predpokladu, že túto neistotu nie je možné odstrániť iným prostriedkom
ochrany práv (R 47/2020). Naliehavý právny záujem na požadovanom určení je daný tam, kde by
bez tohto určenia bolo právo žalobcu neisté alebo kde by sa bez tohto určenia stalo jeho právne
postavenie neistým. Právny záujem žalobcu musí byť podľa požiadavky zákona kvalifikovaný, a teda
naliehavý. Naliehavosť právneho záujmu je charakterizovaná určitými aspektmi; žalovaným je popieraná

ne / existencia práva, respektíve právneho pomeru žalobcu, teda je tu stav, že právo, resp. právny
vzťah medzi stranami sporu je sporný, jestvuje ohrozenie práva, či právneho vzťahu a toto obmedzenie
nemožno odstrániť inak len určovacím výrokom. Naliehavý právny záujem sa viaže k žalobe, resp. k
otázke,čiurčovaciažalobamôžebyťspôsobilýmprocesnýmnástrojomochranypráva.Určovaciažaloba
má preventívnu povahu, naliehavý právny záujem na určení v prípade, ak možno žalovať na plnenie,

môže byť daný, ak sa určovacou žalobou vytvorí základ pre právne vzťahy strán sporu a predíde sa
tak ďalším žalobám na plnenie. Podľa ustálenej súdnej praxe žalobca má naliehavý právny záujem
na určení, že je vlastníkom nehnuteľnosti vždy, ak je žalovaný zapísaný v katastri nehnuteľností (do
pozornosti tiež rozsudok NS SR sp. zn. 2Cdo 121/2023, tiež ZSP 48/2004).

22. Súd prvej inštancie v zásade správne konštatoval, že žalobca má naliehavý právny záujem na
požadovanom určení, keďže tvrdí, že nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom sporu, sú jeho vlastníctvom,
avšak nesprávnym zápisom správneho orgánu sú uvedené na liste vlastníctva v prospech žalovaného.
Požadované určenie vlastníckeho práva k týmto nehnuteľnostiam v jeho prospech v konaní však musí
byť nepochybne preukázané.

23. Právna úprava vlastníckeho práva v Občianskom zákonníku predstavuje normatívne vyjadrenie
jedného zo základných ľudských práv - právo vlastniť majetok, ktorého realizácia a ochrana sú
zabezpečované prostredníctvom článku 20 Ústavy SR, v zmysle ktorého platí, že každý má právo
vlastniť majetok. Subjektom vlastníckeho práva teda môže byť „každý“. Uvedený článok Ústavy SR

nevyhlasuje za základné ľudské právo vlastníctvo samotné, ale právo byť vlastníkom, teda právo
nadobúdať vlastníctvo. Vzťahuje sa na štátnych občanov Slovenskej republiky, cudzincov, právnické
osoby slovenské i zahraničné a aj štát. Vlastnícke právo zaisťuje každému subjektu nezávislosť, čím
napomáha k vytvoreniu priestoru pre realizáciu jeho slobody (Nález ÚS SR PL. ÚS 19/09). S ohľadom
na uvedené je nevyhnutné vlastníckemu právu poskytnúť náležitú právnu ochranu.

24. Ochrana vlastníckeho práva je okrem článku 20 ods. 1 Ústavy SR zakotvená aj v protokole č. 1 k
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Na úrovni Občianskeho zákonníka je ochrana
vlastníckeho práva zabezpečovaná najmä prostredníctvom ust. § 124 Občianskeho zákonníka, v zmysle
ktorého sa priznáva všetkým vlastníkom rovnaké postavenie, či v zmysle ust. § 126 Občianskeho

zákonníka, ktoré predstavuje normatívny fundament pre tzv. vlastnícke žaloby. V zmysle článku 20 ods.
3 Ústavy SR platí, že vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných alebo v rozpore so
všeobecnými záujmami chránenými zákonom.

25. Podľa článku 20 ods. 1 Ústavy SR druhá veta platí, že vlastnícke právo všetkých vlastníkov má

rovnaký zákonný obsah a ochranu. Rovnosť vlastníkov vychádza z dvoch základných atribútov, ktorými
sú rovnosť z hľadiska obsahu vlastníckeho práva a rovnosť z hľadiska ochrany vlastníckeho práva.
Vlastníci druhovo rovnakej veci musia mať rovnaký, zákonnom ustanovený obsah svojho vlastníckeho
práva (Nález ÚS SR PL. ÚS 38/95). S rovnocenným postavením vlastníckeho práva sa ďalej spája ajjeho ochrana, ktorá musí byť všetkým vlastníkom poskytovaná v rovnakej miere. Ústava SR neposkytuje
ochranu vlastníckemu právu, ktoré bolo nadobudnuté v rozpore so zákonom. Článkom 20 ods. 2 Ústavy
sa vlastníkovi priznáva len ochrana majetku, ktorý nadobudol v súlade s platným právnym poriadkom a

uvedené predstavuje premietnutie zásady, podľa ktorej z bezprávia nemôže vzniknúť právo (Nález ÚS
SR PL. ÚS 33/95).

26. Súd prvej inštancie sa predovšetkým vôbec nezaoberal a nevyporiadal s opakovanými námietkami
žalovaného prednesenými v priebehu prvoinštančného konania v zmysle tom, že žalobca sa domáha

určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom Dohody o vydaní veci zo dňa
03.10.1994, resp. vykonanou ROEP v danej lokalite v priebehu roka 2001 a podanú žalobu doručil
súdu prvej inštancie až dňa 18.04.2016. Je pritom potrebné zdôrazniť, že konajúci súd je oprávnený
posudzovať prípadné vydržanie (§ 134 a nasl. Občianskeho zákonníka) aj ex offo, pretože postačuje,
aby predpoklady vydržania vyplývali z predneseného skutkového stavu, ako je tomu aj v prejednávanej
veci (do pozornosti bod 36. Nálezu Ústavného súdu SR II. ÚS 245/2021 zo dňa 02.03.2023).

27. Je tiež zrejmé, že žalobca v konaní namieta, že predmetom Dohody o vydaní nehnuteľností zo
dňa 03.10.1994 boli aj pozemky, ktoré užíval Československý štát pre účely Ministerstva obrany SR a
tento postup bol v rozpore s § 7 ods. 1 písm. e) zákona č. 282/1993 Z.z. Odvolací súd konštatuje, že
na takto namietanú neplatnosť Dohody o vydaní veci prihliadať nemožno. Je zrejmé, že Dohodu ako

povinná osoba uzatváral štát, ktorý konal prostredníctvom konkrétneho štátneho podniku, jej predmetom
boli jednotlivo, určito označené nehnuteľnosti - pozemky, ktoré pôvodne boli nepochybne vlastníctvom
žalovaného (zapísané v PK č. 3, kat. úz. O. D.) a to bez ohľadu na to, ktorý orgán štátnej správy ich
mal v užívaní. Táto Dohoda o vydaní veci bola uzatvorená podľa predpokladov zákona č. 282/1993
Z.z., ktorý sa vzťahuje na zmiernenie následkov niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a

náboženským spoločnostiam odňatím vlastníckeho práva k nehnuteľným veciam a hnuteľným veciam
na základe rozhodnutí štátnych orgánov, občianskoprávnych a správnych aktov vydaných v období od
08. mája 1945, židovským náboženským obciam, od 02. novembra 1938 do 01. januára 1990 (rozhodné
obdobie) v rozpore so zásadami demokratickej spoločnosti rešpektujúcej práva občanov vyjadrené
najmä Chartou organizácie Spojených národov, Listinou základných práv a slobôd a príslušnými

medzinárodnými paktmi o občianskych, politických, hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach (§
1 ods. 1 citovaného zákona). Dohoda o vydaní veci bola uzatvorená medzi jej účastníkmi podľa § 5 v
spojení s § 1 zákona č. 282/1993 Z.z. V prípade, že štát mal ako povinná osoba pochybnosti o tom, či sú
splnené pri vydávaných nehnuteľnostiach predpoklady stanovené § 7 ods. 1 citovaného zákona, nebolo
jeho povinnosťou namietanú Dohodu o vydaní veci uzatvoriť, k čomu však nedošlo, preto je potrebné

vychádzať z jej existencie a správnosti údajov v nej uvedených. Ako už bolo uvádzané k uzatvoreniu
Dohody došlo medzi oprávnenou a povinnou osobou dňa 03.10.1994, vklad vlastníckeho práva k
nehnuteľnostiam bol povolený 08.11.1994 a do podania žaloby v prejednávanej veci (18.04.2016) tento
právny úkon žalobcom spochybňovaný a namietaný nebol.

28.PodľauzneseniaNajvyššiehosúduSRz29.februára2014sp.zn.2MCdo4/2014reštitučnépredpisy
neboli vydané pre ten účel, aby spôsobili zánik vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale aby im uľahčili
obnovenie tohto vlastníckeho práva. Účelom tohto právneho predpisu bola náprava krívd spáchaných
v minulosti samotnou štátnou mocou a má zmierniť následky minulých majetkových a iných krívd.
Orgány štátu sú tak pri aplikácii a interpretácii tohto predpisu povinné postupovať v súlade so zákonnými

záujmami subjektov, ktorých ujma má byť aspoň čiastočne kompenzovaná a tento právny predpis má
byť interpretovaný v duchu snahy o zmiernenie niektorých majetkových krívd, v dôsledku ktorých k
prechodu majetku oprávnenej osoby došlo (do pozornosti rozsudok KS Nitra sp. zn. 25Co 56/2023, tiež
rozhodnutie NR SR sp. zn. 4Cdo 238/2013). Prípadné nejasnosti v evidencii vlastníkov, resp. správcov
nehnuteľností, nemôžu byť na úkor oprávnenej osoby. Akceptovaním právnej argumentácie žalobcu v

tomto smere by došlo opätovne k odňatiu majetku žalovanému, ktorý bol predmetom reštitúcie a ktorý
mu bol vydaný na základe Dohody o vydaní veci zo dňa 03.10.1994, keď uvedený postup by bol v
rozpore so zmyslom a účelom zákona č. 282/1993 Z.z., teda napraviť majetkové krivdy (do pozornosti v
tejto súvislosti rozsudok KS Košice sp. zn. 1Co 174/2011 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 3Cdo 225/2012). Táto odvolacia námietka žalovaného je preto so zreteľom na uvedené dôvody

opodstatnená.

29. Pokiaľ žalobca ďalej tvrdí, že po vypracovaní ROEP v katastri O. D. v priebehu roka 2001 došlo k
zmene hraníc dotknutých parciel, zmene výmery týchto parciel a následne k zápisu vlastníckeho právav prospech žalovaného v rozpore s Dohodou o vydaní vecí z 03.10.1994 opäť platí, že prvoinštančný
súd sa nijako nevyporiadal s námietkami žalovaného ohľadom prípadného vydržania nehnuteľností a
preukázania, že ide o pozemky (v celom rozsahu), ktoré neboli predmetom Dohody o vydaní veci. Táto

okolnosť zatiaľ nie je zrejmá a prvoinštančný súd sa ňou dôsledne nezaoberal.

30. Znalec Ing. B. W. v predloženom znaleckom posudku č. XX/XXXX v jeho závere uvádza, že
parcely registra C č. XXXX a XXXX, kat. úz. O. D. vznikli z pôvodných pozemnoknižných parciel
zapísaných v PKV č. X ako pôvodné vlastníctvo žalovaného. Podľa znalca predmetom Dohody o

vydaní veci boli výmery pôvodných pozemkov mpč. ponížené o výmeru, ktorá zodpovedala ploche časti
pozemkov v užívaní Ministerstva obrany SR podľa písomnej identifikácie z 23.06.1994, na základe,
ktorej bola Dohoda vyhotovená. Celá výmera sa nechala pri pozemkoch, ktoré sa nachádzali v areáli
Muničného skladu. Uviedol, že hranice pôvodných pozemkov sa nemenili, výmery pôvodných pozemkov
nachádzajúcich sa v areáli Muničného skladu M. - I. overil digitalizáciou pôvodných katastrálnych máp,
čím sa potvrdila správnosť určenia výmer v identifikácii. Táto výmera bola bez pozemkov mpč. XXXX,

XXXX/X a XXXX/X, ktoré sa nachádzajú v areáli Muničného skladu M. - I..

31. Podľa znalca, parcele registra C č. XXXX vo výmere 199 303 m2, lesný pozemok, zodpovedajú
pozemnoknižné parcely mpč. XXXX/X (celá) a časti mpč. XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX,
XXXX/X,XXXX/X,XXXX/X,XXXX/X.ParceleregistraCč.XXXXvovýmereXXXXXm2,lesnýpozemok,

zodpovedajú pozemnoknižné parcely mpč. XXXX (celá) a časti mpč. XXXX/X, XXXX, XXXX, XXXX,
XXXX, XXXX/X, ktoré boli zapísané v už spomínanej PKV č. X, kat. úz. O. D..

32. Súd prvej inštancie mal preskúmať a v rozhodnutí presne uviesť pôvodné pozemnoknižné parcely,
z ktorých či už v celosti alebo sčasti boli vytvorené sporné dva pozemky a zistiť, či boli predmetom

Dohody o vydaní veci z roku 1994. Pokiaľ boli predmetom tejto Dohody, so zreteľom na vyššie uvedené
závery, javí sa, že žaloba v tejto časti dôvodná nie je. Je potrebné zdôrazniť, že porovnaním obsahu
Dohody o vydaní veci a tým čo uvádza znalec v predloženom Znaleckom posudku (č. l. 257) sa zatiaľ
javí, že sporné pozemky CK N XXXX a XXXX, kat. úz. O. D. sa síce nachádzajú v dlhodobo oplotenom
areáli Muničného skladu M. - I., avšak sú vytvorené aj z pôvodných pozemnoknižných parciel, ktoré boli

predmetom namietanej Dohody o vydaní veci.

33. V ostávajúcej časti, nehnuteľnosti (celé alebo ich časť) musia byť zadefinované a identifikované
ako veci v právnom slova zmysle, a teda parcely s presným označením, tak aby prípadné rozhodnutie
o veci bolo vkladuschopnou listinou podľa predpokladov určených zákonom č. 162/1995 Z.z. v znení

neskorších predpisov (§ 6 a nasledujúce citovaného zákona). V tomto smere sa však bude potrebné
zaoberať aj opodstatnenosťou námietky vydržania, ktorú žalovaný podľa obsahu jeho vyjadrení v spore
opakovane namietal a voči ktorej prvoinštančný súd žiadne závery neuviedol. Z doteraz vykonaného
dokazovania sa zatiaľ javí, že prvoinštančný súd pri rozhodovaní o veci prevzal celkovú výmeru oboch
sporných pozemkov, v prípade ktorých znalec tvrdí, že sa nachádzajú v areáli muničného skladu, avšak

bez nepochybného zistenia, či časť z nich nebola aj predmetom Dohody o vydaní vecí z obdobia roku
od 1994. Záver prvoinštančného súdu o opodstatnenosti žaloby je v takom prípade predčasný.

34. Poukazujúc na všetky uvádzané okolnosti odvolací súd konštatuje, že rozhodnutie súdu prvej
inštancie, ktoré podliehalo prieskumu odvolacieho súdu, bolo vydané na základe nedostatočne

zisteného skutkového stavu, je nepreskúmateľné pre nevyrovnanie sa s podstatnými námietkami
uplatňovanými žalovanou stranou v tomto konaní, vrátane odkazu na príslušnú judikatúru, preto
postupom podľa § 389 ods. 1 písm. b), c) CSP odvolací súd rozsudok zrušil a vrátil vec tomuto súdu
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie tak ako to určuje § 391 ods. 1 CSP. V ďalšom konaní súd prvej
inštancie v závislosti od vyjadrených právnych záverov opätovne rozhodne o požadovanom nároku zo

strany žalobcu a o veci rozhodne tak, aby štruktúra odôvodnenia rozhodnutia zodpovedala kritériám
vyplývajúcim z § 220 ods. 2 CSP. Je potrebné zdôrazniť, že vydaním nepreskúmateľného rozhodnutia
sa strane konania odníma možnosť v odvolacom konaní riadne brániť svoje práva a oprávnené záujmy,
nakoľko je problematické zaujímať stanoviska k nedostatočne zdôvodnenému rozhodnutiu.

35. V ďalšom konaní o veci sa rozhodne aj o trovách tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 odsek 1 CSP).

Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.

2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).