Uznesenie – Ochrana osobnosti ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, January 21, 2026

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Cdo/13/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8620200224
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 01. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Nora Halmová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2026:8620200224.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne I. Š.F., narodenej X. K. XXXX, F. XX, zastúpenej
advokátom JUDr. Ambrózom Motykom, Stropkov, Námestie SNP 7, proti žalovanej obchodnej
spoločnosti Orange Slovensko, a. s., Bratislava, Metodova 8, IČO: 35 697 270, zastúpenej Advokátskou
kanceláriou Branislava Máčaja, s. r. o., Bratislava, Vajnorská 21A, IČO: 46 759 875, o ochranu osobnosti
s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Bardejov pod sp. zn. SK-1C/11/2020, o dovolaní

žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 23. apríla 2024 sp. zn. 2Co/48/2023, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a .

Žalobkyňa má nárok na náhradu trov dovolacieho konania

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Svidník - v súčasnosti Okresný súd Bardejov (ďalej len ,,súd prvej inštancie“

alebo ,,prvoinštančný súd“) rozsudkom z 10. októbra 2022 č. k. SK-1C/11/2020-133 uložil žalovanej
povinnosť zaplatiť žalobkyni nemajetkovú ujmu vo výške 2.500 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku,
vo zvyšku žalobu zamietol a žalobkyni priznal proti žalovanej náhradu trov konania v plnom rozsahu, o
výške ktorých bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.

1.2. V dôvodoch rozhodnutia súd prvej inštancie poukázal na to, že žalobkyňa sa domáhala proti

žalovanej zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 5.000 eur. Uviedol, že právo na ochranu osobnosti
za zásah do súkromného života žalobkyne pre porušenie ochrany jej osobných údajov súvisí so
základným spotrebiteľským vzťahom medzi stranami, založeným zmluvou o pripojení, pretože k
porušeniu ochrany osobných údajov žalobkyne došlo v súvislosti so službami telekomunikačného
operátora, ktoré žalovaná poskytovala žalobkyni na základe zmluvy o pripojení a v jej rámci. Preto
považoval predmetný spor za spotrebiteľský. Keďže žalobkyňa má adresu trvalého pobytu v obvode

Okresného súdu Bardejov (do 31.5.2023 Okresný súd Svidník), žalovanou uplatnenú námietku miestnej
nepríslušnosti považoval za nedôvodnú, na túto neprihliadal a spor prejednal a rozhodol. Mal za
zistené, že pri spracúvaní osobných údajov žalobkyne, ktoré boli odovzdané v súvislosti s poskytovaním
telekomunikačných služieb žalovanou, došlo k bezpečnostnému incidentu, ktorý bol predmetom
administratívneho konania na Úrade na ochranu osobných údajov SR v Bratislave. Úrad rozhodnutím
z XX.XX.XXXX uložil sprostredkovateľovi - obchodnému zástupcovi žalovanej za porušenie povinností

súvisiacich s bezpečnosťou spracúvania osobných údajov a likvidáciou dokumentov pokutu v sume
5.000 eur a toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 13.3.2018. Súd prvej inštancie sa zaoberal
otázkou pasívnej legitimácie strany žalovanej, keďže žalobkyňa označila za žalovanú spoločnosť
Orange Slovensko, a. s., a to z dôvodu, že písomné materiály, na ktorých sa nachádzali osobné údaje
žalobkyne, a ktoré boli spracúvané v rozpore so Zákone o ochrane osobných údajov, boli vyhotovené v
súvislostisplnenímzmluvyopripojenímedzižalobkyňouažalovanou.Súdprvejinštanciezistil,žemedzi

bezpečnostným incidentom ako protiprávnym konaním a vznikom ujmy v smere zásahu do súkromia
žalobkyne,malpreukázanébezprostrednúpríčinnúsúvislosť.Žalobkyňaakoprávnyprostriedokochranyza zásah do svojho súkromia požadovala náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Skutkový stav,
ktorý vyplynul z vykonaného dokazovania, ponúka opis závažnosti ujmy aj okolností, za ktorých
došlo k porušeniu práva, pričom nad rámec súd konštatoval, že žalovaná ako významný podnik na

telekomunikačnom trhu sa k bezpečnostnému incidentu týkajúceho sa stoviek jej zákazníkov postavila
pomerne benevolentne, keď po prvom ospravedlnení sa listom, v ďalšom už popierala akúkoľvek svoju
zodpovednosť za bezpečnostný incident a konanie svojho obchodného zástupcu ako priameho pôvodcu
zásahu relativizovala. Súd prvej inštancie nezdieľal názor žalovanej, že osobné údaje žalobkyne boli
do neuzamknutého skladu na papierový odklad umiestnené omylom, či nedopatrením. Stalo sa tak

hrubou nedbanlivosťou osoby pracujúcej v prospech obchodných záujmov žalovanej. Dokumenty s
osobnými údajmi boli naviac už od roku 2014 nedbalo uložené - založené tovarom v značkovej predajni
žalovanej v E. a žalovaná ani nepreukázala odovzdanie týchto dokumentov novému obchodnému
zástupcovi. Písomné materiály s osobnými údajmi žalobkyne boli uložené v originálnej archívnej krabici
a v tejto krabici umiestnené do neuzamknutého skladu na papierový odpad, čo len zvýrazňuje stupeň
nedbanlivostipriamehopôvodcuzásahu.Súdprvejinštancievrámcivoľnejúvahyprihliadolnavzájomné

vzťahy jednotlivých argumentov, aj na význam chráneného záujmu a špecifiká hromadného zásahu
do práv veľkého množstva dotknutých osôb a v snahe spravodlivo vyvážiť satisfakčnú aj preventívno-
sankčnú funkciu relutárnej náhrady, určil sumu 2.500 eur ako sumu primeranú a vo zvyšku žalobu
zamietol. Zohľadnil z dôvodov primeranosti pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy zákon č.
274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov v rozhodnom období, kedy došlo k zásahu do práv žalobkyne.

Išlo by pritom o sumu 4.350 eur a aj z tohto pohľadu priznaná suma bola podľa jeho názoru primeraná.
O trovách konania strán sporu rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a plne úspešnej žalobkyni priznal proti
žalovanej náhradu trov konania.

2. Krajský súd v Prešove (ďalej len ,,odvolací súd“) na odvolanie žalovanej rozsudkom z 23. apríla 2024

sp. zn. 2Co/48/2023 rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil vo výroku I. v časti uloženia povinnosti
žalovanej zaplatiť žalobkyni nemajetkovú ujmu vo výške 110 eur v lehote do troch dní od právoplatnosti
tohto rozsudku, v prevyšujúcej vyhovujúcej časti zmenil tak, že žalobu zamietol a žalobkyni priznal nárok
na náhradu trov voči žalovanej v rozsahu 100 %.

2.1. V súvislosti s odvolacou námietkou týkajúcou sa miestnej nepríslušnosti prvoinštančného súdu
odvolací súd dospel k záveru, že vo veci konal miestne príslušný súd. V danom prípade sa nepochybne
jedná o spor vyvolaný zásahom do práva na ochranu osobnosti podľa § 11 a § 13 Občianskeho
zákonníka. Zároveň sa žalobkyňa domáha primeraného zadosťučinenia, pričom tento nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy nepochybne možno subsumovať pod pojem škoda tak, ako to vyplýva aj z

odôvodnenia rozsudku Súdneho dvora z 24.10.2013 vo veci C-22/2012 (Hassová), kedy Súdny dvor
uviedol, že nemajetková ujma je v zmysle Smernice o zodpovednosti za škodu subsumovaná pod
pojem škody. Z uvedeného rozhodnutia nepochybne vyplýva, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
je zložkou nároku na náhradu škody. V súvislosti s týmto konštatovaním možno uviesť, že Okresný súd
Bardejov je miestne príslušným súdom podľa § 19 písm. b) CSP, kedy popri všeobecnom súde žalovanej

je na konanie miestne príslušný aj súd, v obvode ktorého nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo na
náhradu škody.

2.2. Čo sa týka otázky pasívnej vecnej legitimácie žalovanej v konaní, odvolací súd sa stotožňuje
s odôvodnením súdu prvej inštancie v bode 92. - 99. odôvodnenia rozhodnutia, pričom v celom

rozsahu na toto odôvodnenie poukazuje. Je nepochybné, že žalobkyňa vstupovala do právneho
vzťahu so žalovanou, pričom táto konala prostredníctvom splnomocnenej osoby a žalovaná, aj keď
konajúcaprostredníctvomsplnomocnenéhozástupcu,zasiahladoosobnostnýchprávžalobkynetým,že
nezabezpečila jeho osobné údaje pred prípadným zneužitím, pričom práve na tento prípad sa vzťahuje
citovaný rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30Cdo/2712/2005, nakoľko sa jedná o

neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobkyne, ktorý bol spôsobený sprostredkovateľom, teda
inou právnickou osobou pri realizácií činností žalovanej a vtedy sa tento neoprávnený zásah pričíta
tejto právnickej osobe, teda žalovanej. V tejto súvislosti, pokiaľ tu je jednoznačne preukázané, ako to
bolo v tomto prípade, že došlo k vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy konaním žalovanej, nie
je relevantné použitie ustanovení Zákona o ochrane osobných údajov, nakoľko priamo z uvedeného

zákona vyplýva záver, že týmto zákonom nie je dotknuté právo na ochranu osobnosti tak, ako to využila
žalobkyňa v tomto konaní. Z uvedeného dôvodu preto nemôže byť rozhodujúce ani rozhodnutie Úradu
na ochranu osobných údajov, na ktoré sa odvoláva žalovaná, ktoré v súvislosti s jej zodpovednosťou
neskončilo vydaním rozhodnutia o porušení ustanovení Zákona o ochrane osobných údajov. Z tohtodôvodu dospel odvolací súd k záveru, že odvolacia námietka žalovanej o nedostatku pasívnej vecnej
legitimácie je nedôvodná.

2.3. K námietke o nesprávnom právnom posúdení (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP) odvolací súd
poznamenal, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením
veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn.
7Cdo/7/2010). Táto odvolacia námietka bola naplnená čiastočne, a to vo vzťah k otázke primeranosti
priznanej nemajetkovej ujmy.

2.4. Pri otázke posúdenia primeranosti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy odvolací súd dospel
k záveru, že v danom prípade tu existuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, nakoľko incident,

kedy došlo k vystaveniu osobných údajov žalobkyne nepovolaným osobám, je tak závažným zásahom
do ich práva na ochranu osobnosti, že nepostačuje zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Občianskeho
zákonníka a vzhľadom na závažnosť okolností a charakter tohto incidentu je dôvodné, aby bolo
žalobkyni priznané aj právo na nemajetkovú ujmu. V dnešnej dobe je téma súkromia jednoznačne témou
rezonujúcou v spoločnosti a v súvislosti s presunom aktivít záväzkovoprávnych vzťahov do digitálneho

priestoru je nepochybné, že ponechaním všetkých osobných údajov žalobkyne bez náležitého dohľadu
zo strany žalovanej značným spôsobom poskytlo podmienky pre zneužitie týchto údajov. Právo na
ochranu osobných údajov možno dnes nepochybne považovať za sub-kategóriu práva na súkromie, a
to vychádzajúc z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva
s poukazom na Článok 8 Dohovoru, ako aj na ostatné právne predpisy, ktoré citoval súd prvej inštancie

vo svojom rozhodnutí. Súčasná informačná spoločnosť a digitálna ekonomika dospela do stavu, kedy
sa osobné údaje stali jednou z komodít na trhu, a preto je nutné tento derivát, ktorý už nie je len v
dispozičnom práve pôvodného držiteľa, teda dotknutej osoby, ale aj osoby, ktorej pôvodný držiteľ tieto
zveril, dbať na to, aby subjekt, ktorému boli zverené nevystavoval bezpečnostného riziku tieto osobné
údaje a v prípade, že k tomu tak dôjde, je nepochybne dôvodné priznať dotknutej osobe právo na

náhradu nemajetkovej ujmy tak, aby táto bola primeraná a proporcionálna. Primerané zadosťučinenie
možno chápať ako nástroj na odstránenie spôsobenej nemajetkovej ujmy, pričom podobne ako pri
majetkovej ujme aj pri ujme nemajetkovej sa vyžaduje dôkaz existencie kauzálneho nexu viažuceho
sa na protiprávne konanie rušiteľa, v dôsledku ktorého došlo k vzniku určitej nemajetkovej ujmy.
Zodpovednosť rušiteľa sa posudzuje podľa objektívneho princípu, teda zavinenie sa neskúma a ani

nepredpokladá, a na vznik zodpovednosti stačí už ohrozenie príslušných chránených práv, nakoľko
ide o tzv. súkromnoprávny delikt ohrozovacej povahy. Objektívna zodpovednosť za ohrozenie alebo
porušenie práv je systémovo príznačná práve pre oblasť ochrany osobnosti. V danom prípade sa
morálna satisfakcia javí ako nepostačujúca a aj keď nemožno exaktne ohodnotiť závadové konanie, z
judikatúry súdov vyplýva, že okolnosti, ktoré je nutné brať do úvahy pri priznaní nemajetkovej ujmy sú

tieto: dĺžka protiprávneho konania, reakcia na upozornenia a požiadavky dotknutej osoby, dobrovoľné
upustenie od konania a snaha o nápravu, škandalizácia osoby, opakovanie a zvyšovanie intenzity
protiprávneho konania, úmysel motivovaný snahou o dosiahnutie zisku alebo zámernej diskreditácie
osoby.

2.5. Odvolací súd bral do úvahy jednotlivé okolnosti v prejednávanej veci, pričom dospel k záveru,
že suma priznaná súdom prvej inštancie je neprimeraná vzhľadom k tomu, že dĺžka protiprávneho
konania, ktorá skončila vo februári 2017, nebola ustálená jednoznačne, kedy boli predmetné písomnosti
ponechané v príručnom sklade. Zároveň je nutné brať do úvahy aj skutočnosť, že v danom prípade
ide len o zásah, ktorý bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva chránené v ustanovení § 11

Občianskeho zákonníka, kedy sa ani nevyžaduje vyvolanie následkov, no nebolo v konaní preukázané,
že by došlo k takémuto zásahu. Táto skutočnosť je podľa názoru odvolacieho súdu dôležitá pre
posudzovanie výšky primeranej finančnej náhrady. Vzhľadom na významné postavenie žalovanej na
telekomunikačnom trhu ako aj vzhľadom na funkciu prevenčno-sankčnú, je primerané priznať žalobkyni
nárok na finančnú náhradu. Na rozdiel od názoru prvoinštančného súdu odvolací súd poukázal na to,

že pri náhradách nemajetkovej ujmy pri pozostalých z dopravných nehôd sa tieto sumy pohybujú cca
15.000 až 20.000 eur pri príbuzných v priamom rade, čo však samozrejme závisí od individuálnych
okolností prípadu, no berúc do úvahy takto priznané sumy, ako aj berúc do úvahy nároky, ktoré sú
priznávané osobám ako obetiam trestných činov, je nepochybné, že miera zásahu do osobnostnýchpráv v tomto prípade je nepomerne nižšia. Podľa názoru odvolacieho súdu možno hovoriť o rozsahu
cca 10 % zo základu priznaného pre obete násilných trestných činov (4.350 eur) (§ 12 ods. 3 zákona
č. 274/2017 Z. z.). Zároveň je nutné brať do úvahy to, že v danom prípade nedošlo k zásahu do

osobnostných práv žalobkyne, došlo len k potencionálnej možnosti ich ohrozenia, čo nepochybne
odôvodňuje ďalšie zníženie minimálne na hodnotu 50 % z vyššie uvedenej úvahy, t. j. 435/2, t. j. cca
220 eur. Zároveň neboli zistené ani ďalšie dôvody (škandalizácia žalobkyne, opakovanie, či zvyšovanie
intenzity konania, úmyselné konanie žalovanej...), čím je dôvodné túto sumu ponížiť o 50 %, t. j. na
110 eur. Ani odvolaciemu súdu (rovnako ako žalovanej) sa nepodarilo nájsť obdobný prípad, ktorý by

bol riešený súdmi Slovenskej republiky, a to ani na nižších stupňoch, preto je možné brať do úvahy aj
rozhodnutie Mestského súdu v Prahe z 29.8.2019 sp. zn. 22Co/147/2019, ktorý potvrdil ako primerané
zadosťučinenie vo výške 10.000,- Kč pri porovnateľnom skutkovom stave, kedy však došlo k úniku
údajov, aj keď rozsahovo menšom objeme na jedného klienta, no tieto boli uniknuté do digitálneho
prostredia, teda boli nepochybne všeobecne prístupnejšie, než to bolo v prípade žalobkyne. Pokiaľ
v danej veci došlo k priznaniu primeranej nemajetkovej ujmy v sume cca 370,- eur, odvolací súd

vzhľadom na tieto okolnosti dospel k záveru, že priznaná suma 110,- eur je vzhľadom na charakter
veci primeranou nemajetkovou ujmou. Je neporovnateľná prístupnosť údajov v digitálnom prostredí s
listinami založenými v príručnom sklade nebytových priestorov. Tento rozdiel musí byť zohľadnený pri
výške náhrady. Preto v prevyšujúcej časti bola žaloba zamietnutá. Predmetné rozhodnutie prešlo aj
kontrolouústavnostizostranyÚstavnéhosúduČeskejrepubliky,akotovyplývazrozhodnutiaÚstavného

súdu Českej republiky II.ÚS/4015/19 zo dňa 9.1.2020.

2.6. Pokiaľ sa týka otázky premlčania žalobkyňou uplatneného nároku v konaní, odvolací súd sa
stotožnil s odôvodnením súdu prvej inštancie uvedeným v bode 105. - 109. odôvodnenia rozhodnutia,
pričom v celom rozsahu na toto odôvodnenie poukazuje. Začiatok všeobecnej premlčacej doby podľa

§ 101 Občianskeho zákonníka plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz, a to je
deň 9.2.2017, kedy dokumenty s osobnými údajmi boli nájdené nálezcom. Túto skutkovú okolnosť
je potrebné považovať za moment vzniku bezpečnostného incidentu. Nasledujúcim dňom 10.2.2017
začala plynúť trojročná premlčacia doba a uplynula 10.2.2020. Žaloba bola súdu prvej inštancie
doručená dňa 5.2.2020, teda pred uplynutím premlčacej doby. Začiatok všeobecnej premlčacej doby

podľa § 101 Občianskeho zákonníka nemohol plynúť odo dňa, kedy si tlačivá v sklade tzv. všimol
vedúci predajne Orange v E.. Neoprávnené sprístupnenie osobných údajov nemohlo nastať procesom
všimnutia si tlačív uložených na podlahe skladu.

2.7. O trovách celého konania (pred súdom prvej inštancie a súdom odvolacím) bolo rozhodnuté podľa

§ 396 ods. 2 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že nárok na ich náhradu priznal žalobkyni v
celom rozsahu proti žalovanej s poukazom na jej úspech v konaní, pričom výška priznanej náhrady
záviselaodúvahysúdu.Odvolacísúdzdôraznil,žeCivilnýsporovýporiadoknemáustanoveniepodobné
ustanoveniu § 142 ods. 3 O. s. p., ktoré sa uplatňovalo vo vzťahu k § 142 ods. 2 O. s. p. Na rozdiel
od predchádzajúcej právnej úpravy nová právna úprava už neobsahuje tri špeciálne skutkové podstaty

(§ 142 ods. 1, 2 a 3 O. s. p.), ale len dve (§ 255 ods. 1, 2 CSP). Na prvom mieste je zásada úspechu
a v prípadoch, keď mala strana sporu vo veci úspech len čiastočný, platí pravidlo obsiahnuté v § 255
ods. 2 CSP (pomer úspechu). Zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška
plnenia závisí od úvahy súdu (sudcovské právo) alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch
však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného

nároku. Nemožno ho totiž zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe
úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania v tomto prípade treba
rozlíšiťčojezákladnéačosprevádzajúce(dopozornostiÚSČRIII.ÚS170/99).Zazákladnésapovažuje
rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté. Vhodným riešením potom bude, že žalobca má
právo na plnú náhradu trov konania, avšak výlučne iba z prisúdenej sumy, nie zo sumy žalovanej.

Prisúdenie plnej náhrady trov konania výlučne z prisúdenej sumy je v tomto prípade zdôvodniteľné cez
interpretáciu pojmu „úspech vo veci“ (§ 255 CSP), keďže ten sa skúma čo do právneho základu a nie čo
do výšky priznaného nároku. Odvolací súd dal do pozornosti aj to, že Ústavný súd SR v náleze č. II. ÚS
255/2020 z 27.8.2020 konštatoval: „V týchto prípadoch však žalobcu, ktorému bola priznaná aspoň časť
žalobou uplatneného nároku, nemožno považovať za procesne neúspešného a zaťažiť ho procesnou

zodpovednosťou za predvídanie presného výsledku konania. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania
je potrebné rozlíšiť čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje rozhodnutie, že do
žalobcovho práva bolo zasiahnuté. Výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca.“2.8. Odvolací súd v súvislosti s prípadnou aplikáciou dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa
§ 257 CSP, ktorej sa dožaduje žalovaná, pripomína, že všeobecné nariadenie o ochrane údajov
(GDPR) plným názvom Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady EÚ 2016/679 z 27. apríla 2016

o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe takýchto údajov,
ktorým sa zrušuje Smernica 95/46/ES, je nariadenie Európskej únie, ktorého cieľom je výrazné
zvýšenie ochrany osobných údajov občanov. Nariadenie chráni základné práva fyzických osôb so
zameraním na právo ochrany osobných údajov. Stanovuje pravidlá ochrany fyzických osôb a pravidlá
pre voľný pohyb (ktorý sa nesmie obmedziť ani zakázať) osobných údajov v Európskej únii (Čl. 1,

ods. 1 - 3). Táto konzistentná úroveň ochrany fyzických osôb v celej únii má zabrániť rozdielom,
ktoré sú prekážkou voľného pohybu osobných údajov v rámci vnútorného trhu. Uprednostniť preto
osobu zodpovednú za porušenie práva pred obeťou porušenia osobných údajov podľa presvedčenia
odvolacieho súdu je neakceptovateľné. Nemožno súhlasiť s tým, aby osoba zodpovedná za čin
rozsiahlejšieho porušenia práva na ochranu osobných údajov spotrebiteľov očakávala zvýhodnenie
svojho postavenia prostredníctvom rozhodovania o náhrade trov konania. Aj preto je ustanovenie §

257 CSP v danej veci v prospech žalovanej neaplikovateľné. Nemožno považovať za dôvod hodný
osobitného zreteľa namietané opakovanie veľkého počtu obsahovo a formálne podobných úkonov,
pretože rovnaká skutočnosť svedčí aj žalovanej strane, ktorá je teda stranou vo viacerých súdnych
konaniachsidentickýmskutkovýmajprávnymzákladom.Nemožnosastotožniťanistvrdenímžalovanej
o existencii dôvodu hodného osobitného zreteľa spočívajúcom v tom, že žalovaná bola do súdneho

konania donútená v dôsledku uplatnenia neprimeranej sumy vo výške 5.000 eur. Z rozhodovacej
činnosti odvolacieho súdu je v tejto súvislosti zrejmé, že v tejto skupine prípadov s rovnakým skutkovým
a právnym základom, ani po opakovanom právoplatnom judikovaní právneho základu nároku iných
dotknutých osôb tým istým bezpečnostným incidentom, žalovaná stále namietala nielen neprimeranosť
výšky náhrady nemajetkovej ujmy, ale najmä popierala samotný právny základ nároku dotknutých

osôb. Pre takýto prípad si žalovaná musí byť vedomá všetkých dôsledkov, ktoré sú s neúspešným
sporom spojené, vrátane povinnosti nahradiť trovy konania úspešnej strany. Zásada úspechu vo veci je
charakteristická pre sporové konania a jej obsahom je stále povinnosť nahradiť v spore úspešnej strane
trovy konania. Odvolací súd nezistil akceptovateľný dôvod na použitie zmierňujúceho ustanovenia §
257 CSP, a to ani čiastočne v prospech osoby zodpovednej za masívne porušenie osobných údajov

podliehajúcej ochrane únijnému právu.

3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná (ďalej aj „dovolateľka“) rozsahom obsiahle (na
48 stranách) dovolanie, ktoré odôvodnila poukazom na ustanovenie § 420 písm. f) CSP. Navrhla
zrušiť obe rozhodnutia nižších súdov a vec vrátiť prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie. V

podstatnom namietala, že odvolací súd sa náležite nevysporiadal s jej relevantnou argumentáciou, ďalej
nepreskúmateľnosť a nedostatok dôvodov, a to v spojitosti s jej námietkami, že (i) vo veci konali a
rozhodovalimiestnenepríslušnésúdyavtomtoohľadeboloporušené(aj)jejprávonazákonnéhosudcu,
(ii) žalovaná pohľadávka bola premlčaná a (iii) nesprávne bolo rozhodnuté o trovách konania, keď bola
zaviazanákúhradetrovvplnomrozsahu,pričomžalobkyňamalaúspechibačiastočnýaodvolacísúdsa

ani nevysporiadal s jej odvolacou námietkou o aplikácii § 257 CSP a namietala, že ak plná náhrada výšky
trov konania má byť určená výlučne iba z prisúdenej sumy (bod 23. rozsudku odvolacieho súdu), sa
neprejavil v úplnosti aj v samotnom výroku rozsudku o náhrade trov konania, v ktorom sa uvádza výlučne
to, že žalobca má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, avšak výrok o tom, že táto náhrada sa
priznáva iba z prisúdenej sumy tak, ako je uvedené v odôvodnení rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku

rozhodnutiaotrováchkonaniaabsentuje.Argumentovala,žetakýtoneúplnývýrokrozsudkuodvolacieho
súdu o trovách konania je zmätočný a nevykonateľný.

4. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k podanému dovolaniu navrhla dovolanie zamietnuť a priznať jej
náhradu dovolacích trov. Po opise skutkového stavu v širších súvislostiach (celkovo bolo uplatnených

166 žalôb na rovnakom skutkovom základe). V súvislosti s namietanou miestnou príslušnosťou
prvoinštančného súdu v podstatnom poukázala na eurokonformný pohľad na škodu v zmysle jej
posudzovania ako škody majetkovej tak aj nemajetkovej. Zdôraznila, že v skutkovo a právne identických
veciach vychádzajúcich z toho istého bezpečnostného incidentu bola miestna príslušnosť bývalého
Okresného súdu Svidník právoplatne konštatovaná všetkými odvolacími senátmi u viac než 140

dotknutých osôb. V súvislosti s otázkou premlčania poukázala na rozhodnutie českého najvyššieho
správneho súdu z 22. februára 2005 sp. zn. 5A164/2002 (aj) z ktorého dôvodila, že premlčacia doba
pre účely uplatneného nároku začala plynúť až od momentu ukončenia protiprávneho stavu. „Začiatok
všeobecnej trojročnej premlčacej doby preto v zmysle ust. § 101 OZ plynie odo dňa, keď sa právomohlo vykonať po prvý raz (a to je rozhodne deň 09. 02. 2017, kedy boli dokumenty s osobnými údajmi
nájdené nálezcom), nie odo dňa, kedy si tlačivá v sklade naposledy „všimol“ vedúci predajne Orange v
Stropkove“. V súvislosti s rozhodovaním o trovách konania poukázala na rozhodnutie ústavného súdu

sp.zn.II.ÚS225/2020asp.zn.II.ÚS233/2022.Kustanoveniu§257CSPuviedla,„ževpredmetnejveci
neboli splnené žiadne podmienky pre možnosť aplikácie § 257 CSP o použití moderačného práva súdu,
pretože nebolo možné konštatovať výnimočné okolnosti prípadu ani dôvody hodné osobitného zreteľa“.

5. Žalovaná vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne k dovolaniu v podstatnom zotrvala na svojich

dôvodoch uvedených v dovolaní.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací
(§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v
neprospech ktorej v časti bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená v súlade so
zákonom (§ 429 CSP), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že

dovolanie treba odmietnuť.

7. Najvyšší súd opakovane vyjadril záver, v zmysle ktorého právo na súdnu ochranu nie je absolútne a
v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto
právo,súčasťouktoréhojetiežprávodomôcťsanaopravnomsúdenápravychýbanedostatkovvkonaní

a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené
všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre
všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania (1Cdo/6/2014, 3Cdo/357/2015, 4Cdo/1176/2015,
5Cdo/255/2014, 8Cdo/400/2015). Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých
sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu.

8. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty
strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím predstavujúcim res
iudicata), musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania a
dovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť

už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad
(3Cdo/319/2013, 1Cdo/348/2013, 3Cdo/357/2016, 3ECdo/154/2013, 3Cdo/208/2014).

9. Ak by najvyšší súd bez ohľadu na prípadnú neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej
správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo

na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane [porovnaj rozhodnutie ústavného súdu
sp. zn. II. ÚS 172/03].

10. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle
§ 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To

znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho
súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho
súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.

11. Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu

podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje
prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým spôsobom dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421
CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací
súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím
dôvodom.

12. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

12.1. Podľa § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní
došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (ods. 1). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie,
v čom spočíva táto vada (ods. 2).13. Citované ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých
prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva

na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia treba
rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných
procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu
rámcu, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s
uplatnením súdnej ochrany práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany

sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia,
na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu
spojené so zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so
zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).

14. Dovolací súd predovšetkým pripomína, že dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by

mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v
dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť
a úplnosť skutkových zistení už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy,
pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní v zásade nemá
možnosť vykonávať dokazovanie. Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových

zistení urobených odvolacím súdom, ani prieskumu nim vykonaného dokazovania. Inými slovami,
na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu sú povolané súdy prvej a druhej
inštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorý je v zmysle § 442 CSP viazaný skutkovým
stavom tak, ako ho zistil odvolací súd, a jeho prieskum skutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní
skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (porov. I. ÚS 6/2018). V

rámci tejto kontroly má síce dovolací súd možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté
rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie
zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi prijaté závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý
proces, čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP, avšak dovolací súd uvádza,

že tieto vady v prejednávanej veci nezistil.

15. Dovolací prieskum v danej veci bol limitovaný posúdením prípadných zmätočností podľa § 420
písm. f) CSP a nie aj prípadným nesprávnym právnym posúdením veci (§ 421 CSP)- ktoré žalovaná
v dovolaní explicitne nenamietala, hoci aj nesprávne právne posúdenie implicitne z obsahu dovolania

mohlo vyplývať [§ 124 ods. 1 CSP (nesprávne posúdenie premlčania, či nesprávne posúdenie miestnej
príslušnosti a z toho vyplývajúce dôsledky)] - ktoré dovolanie by však vzhľadom na napadnutý výrok
odvolacieho súdu (110 eur) ex lege nebolo prípustné (§ 422 CSP). Uvedené platí aj v prípade
odvolacieho rozhodnutia o trovách konania, proti ktorému dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je
rovnako ex lege prípustné (§ 421 ods. 2 v spojení s § 357 písm. m) CSP). Dovolací súd v neposlednom

rade dodáva, že sama polemika s právnymi závermi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie
správnosti jeho rozhodnutia alebo len kritika prístupu odvolacieho súdu k právnemu posudzovaniu veci
významovo nezodpovedajú kritériám uvedeným v ustanovení § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 CSP.

16. Pokiaľ žalovaná v dovolaní napádala celé odvolacie rozhodnutie a žiadala ho ako také zrušiť,

najvyšší súd uvádza, že súčasťou I. výroku odvolacieho súdu bola aj zmena prvoinštančného rozsudku,
ktorou odvolací súd nad rozsah sumy 110 eur žalobu zamietol. Teda žalovaná podaným dovolaním
brojila aj proti tej časti odvolacieho rozhodnutia, ktorou jej nebola spôsobená žiadna (formálna ani
materiálna) ujma a ktorou nijako nebolo zhoršené jej doterajšie právne postavenie; naopak v tejto časti
odvolací súd vyhovel podanému odvolaniu žalovanej. Ani zmenou alebo zrušením tejto časti výroku

rozhodnutia odvolacieho súdu by sa nedosiahol pre žalovanú priaznivejší procesný výsledok. Z tohto
dôvodu dovolací súd dovolanie žalovanej v tejto časti ako dovolanie podané neoprávnenou osobou
odmietol (§ 447 písm. b) CSP).

17. Najvyšší súd predostiera, že i keď nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok jeho riadneho

odôvodnenia, či nenáležité vysporiadanie sa s relevantnou argumentáciou odvolateľky je takým
nesprávnym procesným postupom, ktorý je spôsobilý znemožniť sporovej strane, aby uplatňovala
svoje procesné práva v takej miere, že to má za následok porušenie práva na spravodlivý proces,
v prejednávanej veci o taký prípad nešlo. Odvolací súd vychádzajúc zo skutkového stavu zistenéhoprvostupňovým súdom potvrdil do výšky priznaného nároku v sume 110 eur nárok v prospech žalobkyne,
pričom v medziach vymedzených dovolateľkou (posúdenie premlčania, miestnej príslušnosti a z toho
vyplývajúce dôsledky a trov konania) právne konformným i dostatočným spôsobom vysvetlil, prečo

žalobkyni priznaný nárok nebol premlčaný, prečo vo veci konal miestne príslušný súd a prečo priznal
žalobkyni trovy konania v plnom rozsahu resp. prečo nebol dôvod na uplatnenie ustanovenia § 257 CSP.

17.1. Pokiaľ žalovaná v konaní i v rámci odvolania namietala, že vo veci konal miestne nepríslušný
súd a (iba) v tejto súvislosti bolo potom porušené jej právo na zákonného sudcu odvolací súd sa s

touto námietkou nestotožnil keď uviedol, že v danom prípade sa nepochybne jednalo o spor vyvolaný
zásahom do práva na ochranu osobnosti v zmysle ustanovení § 11 a § 13 OZ v rámci ktorého sa
žalobkyňa domáhala náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú v zmysle eurokonformného výkladu možno
subsumovať pod pojem škoda [napr. rozsudok Súdneho dvora z 24. októbra 2013 vo veci C-22/2012
(Hassová)]. Na základe uvedeného bol potom Okresný súd Bardejov (do 31.5.2023 Okresný súd
Svidník) miestne príslušným súdom v posudzovanej veci v zmysle ustanovenia § 19 písm. b) CSP,

kedy popri všeobecnom súde žalovanej bol na konanie miestne príslušný aj súd, v obvode ktorého
nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu škody. Z vykonaného dokazovania nepochybne
vyplynulo, že udalosť, ktorá zakladala nárok na náhradu škody, a teda jej súčasti ako nemajetkovej ujmy,
nastala v obvode Okresného súdu Svidník. Táto skutočnosť nebola v konaní sporná, preto odvolací súd
považoval rozhodnutie súdu prvej inštancie ohľadom ustálenia jeho miestnej príslušnosti za správne,

aj keď prvoinštančný súd uvedenú argumentáciu použil podporne, primárne vychádzajúc z osobitnej
miestnej príslušnosti podľa § 19 písm. d) CSP. Najvyšší súd si je vedomý rôznorodej odbornej polemiky
v právnych kruhoch o tom, či nemajetkovú ujmu možno v širších súvislostiach subsumovať pod právny
inštitút náhrady škody (v prospech pozri napr. R 8/2018, či III. ÚS 666/2016, pozn.), na čo v podanom
dovolaní poukazovala aj žalovaná. Na strane druhej odvolacím súdom vyslovený názor, podporený

eurokonformným výkladom vyplývajúcim z vyššie uvedeného rozhodnutia Súdneho dvora nemožno
celkom zjavne považovať za svojvoľný, neudržateľný alebo prijatý v zrejmom omyle, teda za taký, ktorý
bypoprelzmyselapodstatuprávanaspravodlivýproces.Inakpovedanétátonámietkažalovanejnemala
dostatočnú intenzitu na vyslovenie porušenia práva na spravodlivý proces.

17.2. S otázkou premlčania sa súd prvej inštancie vysporiadal v bodoch 105. až 109. a odvolací súd
vysporiadal v bode 20. rozsudku a zhodne so súdom prvej inštancie uviedol, že začiatok všeobecnej
premlčacej doby podľa § 101 OZ plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz, a to je deň
09. februára 2017, kedy boli dokumenty s osobnými údajmi nájdené nálezcom. Túto skutkovú okolnosť
je potrebné považovať za moment vzniku bezpečnostného incidentu. Nasledujúcim dňom 10. februára

2017začalaplynúťtrojročnápremlčaciadobaauplynula10.februára2020.Žalobabolanasúddoručená
dňa 05. februára 2020, teda pred uplynutím premlčacej doby. Začiatok všeobecnej premlčacej doby
podľa § 101 OZ nemohol plynúť odo dňa, kedy si tlačivá v sklade „všimol“ vedúci predajne Orange
v E.. Neoprávnené sprístupnenie osobných údajov nemohlo nastať procesom „všimnutia si“ tlačív v
mechu uloženom na podlahe skladu svedkom B. T.. Aj z pohľadu konkretizácie časového momentu

bola takáto výpoveď svedka neurčitá, keď uvedenú skutočnosť uvádza ako „naposledy som si všimol
uložené tlačivá“, z ktorej však nemožno vyvodiť či po 25. januári 2017 sa predmetné tlačivá naďalej
na podlahe skladu žalovanej nachádzali alebo nenachádzali. V prípade ak by moment opustenia tlačív
zo skladu žalovanej mal predchádzať samotnému bezpečnostnému incidentu, podstatnou by mala byť
skutočnosť, v ktorý prvý deň si bol svedok istý, že tlačivá v mechu už neboli uložené na podlahe skladu

žalovanej, nie kedy ich tam naposledy videl. Podľa názoru najvyššieho súdu ani túto časť odôvodnenia
napadnutého odvolacieho rozsudku v otázke premlčania nemožno považovať za nepreskúmateľné resp.
nedostatočne odôvodnené, pretože odvolací súd riadne vysvetlil spôsob, ako určil začiatok a koniec
plynutia premlčacej doby v konkrétnostiach súdenej veci.

17.3. Žalovaná tiež namietala vady rozhodnutia odvolacieho súdu o trovách konania, ktorým bola
zaviazaná na trovy v plnom rozsahu (trovy niekoľko násobne prevýšili priznanú istinu), pričom odvolací
súd sa nedostatočne vysporiadal aj s jej argumentáciou o potrebe uplatnenia moderačného opatrenia
podľa § 257 CSP. Podľa názoru dovolacieho súdu rozhodnutie odvolacieho súdu spĺňa aj v časti trov
konania náležitosti riadneho odôvodnenia rozhodnutia (§ 393 ods. 2 v spojení s § 220 ods. 2 CSP). Výrok

o nároku na náhradu trov konania odvolací súd zdôvodnil v bodoch 22. až 25. svojho rozsudku najskôr
poukázaním na skutočnosť, že v danom prípade ide o vec patriacu do skupiny viacerých vecí s rovnakým
skutkovým a právnym základom, ktoré boli prejednávané na prvoinštančnom súde. Otázka náhrady
trov konania v týchto veciach bola už predmetom prieskumu (aj) ústavného súdu, ktorý konštatoval, žemožno konštatovať plný úspech žalobcu v spore o ochranu proti zásahu do jeho osobnostných práv,
ak súd skonštatuje takýto zásah, pričom za tejto situácie patrí žalobcovi plný nárok na náhradu trov
konania v zmysle uplatnenia zásad úspechu. Zároveň ústavný súd konštatoval, že z tohto hľadiska je

irelevantné, či a prípadne v akej výške bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch (II. ÚS
233/2022).Podobnevnálezesp.zn.II.ÚS225/2020z27.augusta2020(zverejnenomvZbierkenálezov
a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 31/2020) konštatoval, že «[v] týchto prípadoch
však žalobcu, ktorému bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku, nemožno považovať
za procesne neúspešného a ad absurdum ho zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie

„presného“ výsledku konania. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť, čo je základné
a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté,
výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca. Z rovnakých záverov vychádzal aj odvolací súd, ktorý
poukazujúc na znenie vyhlášky č. 655/2004 Z. z. uviedol, že samotná okolnosť v akej výške v konečnom
dôsledku náhrada nemajetkovej ujmy bude priznaná, nie je právne významná z pohľadu nárokov na
náhradu trov konania. Rozhodujúcou okolnosťou bolo to, že žalobkyňa mala vo veci úspech, nakoľko

zásah do jej osobnostných práv v súvislosti s nesprávnym nakladaním s jej osobnými údajmi bol zistený
a preto má nárok na plnú náhradu trov konania. Nebolo preto možné prisvedčiť žalovanej, že žalobkyni
ako plne úspešnej strane, čo do základu, patrí plná náhrada trov konania z prisúdenej sumy. V ďalšom
odvolací súd v reakcii na ďalšiu námietku žalovanej interpretoval ustanovenie § 257 CSP, Všeobecné
nariadenie o ochrane údajov (GDPR), poukázal na viaceré rozhodnutia ústavného súdu (SR i ČR) a

uzavrel, že vzhľadom na opakované skutkové okolnosti porušenia práva na ochranu osobných údajov
a najmä 400 násobné porušenie ochrany GDPR citlivých údajov obyvateľov okresu E. by zvýhodnenie
porušovateľa kvôli výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy bolo nielen nerozumné, ale aj v príkrom
rozpore s princípom spravodlivého usporiadania pomerov. Inak povedané bolo neakceptovateľné, aby
osoba zodpovedná za rozsiahle porušenie práva na ochranu osobných údajov spotrebiteľov očakávala

zvýhodnenie svojho postavenia prostredníctvom rozhodovania o náhrade trov konania. Aj preto bolo
podľa názoru odvolacieho súdu ustanovenie § 257 CSP v danej veci v prospech obchodnej spoločnosti
neaplikovateľné. Odvolací súd nepovažoval za dôvod hodný osobitného zreteľa ani žalovanou tvrdené
opakovanie veľkého počtu obsahovo a formálne rovnakých úkonov (žalôb) pretože rovnaká skutočnosť
svedči aj žalovanej strane, ktorá je teda (stranou) vo viacerých súdnych konaniach s identickým

skutkovým aj právnym základom a vo všetkých týchto konaniach ju zastupuje ten istý právny zástupca.
Odvolací súd sa nestotožnil ani s tvrdením žalovanej o existencii dôvodu hodného osobitného zreteľa
spočívajúcom v tom, že žalovaná bola do súdneho konania reálne donútená v dôsledku uplatnenia
neprimeranej sumy vo výške 5.000 eur a takto uplatnená suma jej nedávala možnosť vyhnúť sa tomuto
súdnemu konaniu. Z úradnej činnosti bolo odvolaciemu súdu známe, že v tejto skupine prípadov s

rovnakým skutkovým a právnym základom ani po opakovanom právoplatnom judikovaní právneho
základu nároku iných dotknutých osôb, tým istým bezpečnostným incidentom, žalovaná stále namietala
nielen neprimeranosť výšky náhrady nemajetkovej ujmy, ale najmä popierala samotný právny základ
nároku dotknutých osôb, a to napriek stále pribúdajúcim a v súčasnosti už desiatkam rozhodnutí
odvolacieho súdu, ktoré danosť nároku dotknutých osôb právoplatne judikovali. Pre takýto prípad si

žalovaná musela byť dobre vedomá všetkých dôsledkov, ktoré sú s neúspešným sporom spojené,
vrátane povinnosti nahradiť trovy konania úspešnej strany.

17.4. Žalovaná nakoniec namietala, že výrok rozsudku odvolacieho súdu o trovách konania je neúplný,
zmätočný a nevykonateľný, pretože odôvodnenie, resp. právny názor, že plná náhrada trov konania

má byť určená výlučne iba z prisúdenej sumy (bod 23. rozsudku odvolacieho súdu), sa neprejavil v
úplnosti aj vo výroku rozsudku o náhrade trov konania. Aj túto námietku vyhodnotil dovolací súd ako
neopodstatnenú. Otázka posúdenia náhrady trov konania je riešená v ustanovení § 255 a nasledujúcich
CSP,pričomvýrokotrováchkonaniakorešpondujesoznenímustanoveníCivilnéhosporovéhoporiadku.
O výške trov konania je rozhodované súdom prvej inštancie samostatným uznesením postupom podľa

§ 262 ods. 2 CSP. Súdny úradník je pri rozhodovaní o výške náhrady trov konania viazaný právoplatným
výrokom rozsudku odvolacieho súdu, ako aj platnými a účinnými právnymi predpismi, a to vrátane
vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z., aj v znení po zmene úpravy vykonanej
vyhláškou č. 209/2009 Z. z. Problematika výpočtu konkrétnej výšky náhrady trov konania patrí výlučne
do kompetencie okresného súdu. Uvedené má napokon oporu aj v § 262 ods. 2 CSP. Inými slovami,

konanie o výške náhrady trov konania je možné považovať aj za subsystém či čiastkové konanie, ktoré
je síce závislé, no do určitej miery oddelené od konania v merite veci. Dovolací súd záverom konštatuje,
že výrok rozsudku odvolacieho súdu o nároku na náhradu trov konania (§ 262 ods. 1 CSP) je úplný,
pričom o výške náhrady trov konania rozhoduje súd prvej inštancie postupom podľa § 262 ods. 2 CSP.17.5. Podľa názoru dovolacieho súdu ak aj odvolací súd prípadne nereagoval na absolútne všetky
námietky dovolateľky, táto skutočnosť nezakladala vadu zmätočnosti konania podľa § 420 písm. f) CSP,

pretože odvolací súd jednoznačne vysvetlil kľúčové dôvody, ktoré opodstatňovali priznanie nároku na
náhradu trov konania žalobkyni proti žalovanej v celom rozsahu, ako aj dôvody, pre ktoré nebolo možné
postupovať podľa § 257 CSP. Dovolací súd konštatuje, že výrok rozsudku odvolacieho súdu o nároku
na náhradu trov konania (§ 262 ods. 1 CSP) je úplný, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne
súd prvej inštancie postupom podľa § 262 ods. 2 CSP. V neposlednom rade dovolací súd pripomína,

že pokiaľ dovolateľka v rámci uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP v dovolaní
namietala, že odvolací súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít, tak
nesprávne právne posúdenie veci nezakladá procesnú vadu zmätočnosti (judikát R 24/2017).

18. Dovolací súd záverom považuje za vhodné zopakovať, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v
opravnom konaní nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku,

ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní alebo sú nevyhnutné na
doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05. Odvolací súd
teda zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, ktoré ho v rozsahu dovolacích výhrad
viedli k rozhodnutiu. Jeho postup, vo vzájomnej súvislosti s konaním a rozsudkom súdu prvej inštancie,
nemožnopovažovaťzazjavneneodôvodnenýaleboarbitrárnyaleboprávnenekonformný,tedavdanom

prípade odvolací súd procesne nekonal spôsobom zmätočným, ktorý by mal za následok vadu konania
v zmysle § 420 písm. f) CSP. Dovolateľka preto nedôvodne argumentovala, že rozhodnutie odvolacieho
súdu je nepreskúmateľné resp. nedostatočne odôvodnené. Za vadu konania v zmysle § 420 písm. f)
CSP v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa
predstáv strany konania, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom.

19. Dovolací súd odmietne dovolanie, ak a/ bolo podané oneskorene, b/ bolo podané neoprávnenou
osobou, c/ smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné, d/ nemá náležitosti podľa
§ 428, e) neboli splnené podmienky podľa § 429 alebo f) nie je odôvodnené prípustnými dovolacími
dôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až § 435 CSP.

20. Najvyšší súd vzhľadom na vyššie uvedené odmietol dovolanie žalovanej podľa § 447 písm. c) CSP.

21. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o dovolaní najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 veta druhá CSP).

22. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.