Rozsudok – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, January 22, 2026

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 4Stk/17/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1019200414
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 01. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Valašiková

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2026:1019200414.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky

Valašikovej, PhD., LL.M. a členov senátu prof. JUDr. PhDr. Petra Potáscha, PhD. a JUDr. Vlastimila
Pavlikovského, v právnej veci žalobcu: U.. R. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. L. X/XX, XXX XX U.,
právne zastúpeného: JUDr. Peter Arendacký, advokát so sídlom Železničiarska 13, Bratislava, IČO: 31
762 697, proti žalovanému: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Račianska 71,
813 11 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ministra spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 41497/2018/153 RK zo dňa 15.01.2019, v konaní o kasačnej sťažnosti žalovaného proti rozsudku
Správneho súdu v Bratislave č. k. BA-5S/60/2019- 92 zo dňa 18. februára 2025, takto

r o z h o d o l :

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta.
II. Žalobcovi sa priznáva voči žalovanému nárok na úplnú náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

I. Konanie pred správnym súdom

1. Správny súd v Bratislave (ďalej ako „správny súd“) rozsudkom č. k. BA-5S/60/2019- 92 zo dňa 18.
februára 2025 (ďalej aj ako „napadnutý rozsudok“) podľa ust. § 191 ods. 1 písm. c) zákona č. 162/2015
Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) zrušil rozhodnutie ministra
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 41497/2018/153 RK zo dňa 15.01.2019 (ďalej ako „napadnuté

rozhodnutie“) ako aj prvostupňové rozhodnutie Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.
41497/2018/153 zo dňa 13.09.2018. O nároku na náhradu trov konania správny súd rozhodol podľa
§ 167 ods. 1 SSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov
konania.
2. Napadnutým rozhodnutím minister potvrdil prvostupňové rozhodnutie žalovaného, ktorým tento uznal
žalobcu vinného zo spáchania správneho deliktu podľa § 27 ods. 1 písm. b) zákona č. 382/2004 Z. z. o
znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do

30.06.2018 (ďalej aj „zákon o znalcoch“ alebo „zákon č. 382/2004 Z. z.“), za čo žalovaný uložil žalobcovi
sankciu vo forme peňažnej pokuty vo výške 300,- eur podľa § 26 ods. 3 písm. a) zákona o znalcoch.
3. Správny súd v napadnutom rozsudku v súvislosti s návrhom žalovaného na odmietnutie žaloby z
dôvodu jej smerovania len proti prvostupňovému rozhodnutiu žalovaného uviedol, že v predmetnej veci
ideosúdnyprieskumzákonnostirozhodnutiažalovanéhonazákladežalobyvovecisprávnehotrestania.
Správny súd vyhodnotil podanie žalobcu, ako fyzickej osoby bez právneho zastúpenia, v súlade s
ustanovením § 55 ods. 3 SSP podľa jeho obsahu a sledujúc účel súdnej ochrany poskytovanej fyzickým

a právnickým osobám v rámci správneho súdnictva, s vyššou manudukčnou povinnosťou vyzval žalobcu
podľa § 59 ods. 1 až 3 SSP na opravu a doplnenie žaloby. Na základe uvedenej výzvy žalobca
doplnil petit žaloby tak, aby bolo možné rozhodovať o predmete súdneho prieskumu zákonnosti v rámci
správneho súdnictva. Navyše bolo podľa správneho súdu z obsahu žaloby zrejmé, že žalobca žalobnýmidôvodmi napádal aj administratívne rozhodnutie druhého stupňa. Z uvedeného dôvodu správny súd
vyhodnotil, že odmietnutie správnej žaloby by žalobcovi privodilo neželaný následok denegatio iustitiae,
pričom uvedený postup súdu bol v súlade s právnym záverom vyplývajúcim z uznesenia Najvyššieho

správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Asan 18/2019 z 29. septembra 2021.
4. Ako najpodstatnejší dôvod žaloby správny súd vyhodnotil námietku žalobcu, že správny orgán uložil
trestzaspáchanýsprávnydeliktpodľa§26ods.3písm.a)Zákonaoznalcoch(podľazákonač.382/2004
Z. z. v znení účinnom od 01.07.2018), hoci trestnosť skutku, resp. zodpovednosť za predmetný správny
delikt posudzoval správne podľa zákona účinného v čase spáchania iného správneho deliktu, podľa §

27 ods. 1 písm. b) zákona o znalcoch (zákona č. 382/2004 Z. z. v znení účinnom do 30.06.2018). V čase
spáchania predmetného správneho deliktu (vypracovanie znaleckého úkonu dňa 15.11.2017) podľa §
27 ods. 3 písm. b) zákona č. 382/2004 Z. z. v znení účinnom do 30.06.2018, za správny delikt podľa
odseku 1 bolo možné uložiť peňažnú pokutu od 0,- eur do 1 650 eur fyzickej osobe a do 33 190 eur
právnickej osobe.
5. Naproti tomu, v čase ukladania predmetného trestu (13.09.2018 prvostupňovým administratívnym

rozhodnutím) zákon č. 382/2004 Z. z. v znení účinnom od 01.07.2018 jednak už neupravoval ako druh
trestu písomné napomenutie a jednak podľa § 26 ods. 3 písm. a) citovaného zákona bolo rozpätie
peňažnej pokuty, ktorú bolo možné uložiť fyzickej osobe za iný správny delikt stanovené od 50,- eur
do 2 000,- eur, teda oproti zákonnej úprave účinnej v čase spáchania prejednávaného iného správneho
deliktu sa rozpätie peňažnej pokuty zvýšilo tak na dolnej hranici ako aj na hornej hranici peňažnej pokuty.

Uvedeným postupom tak žalovaný porušil zásada zákazu retroaktivity trestnoprávnych noriem, ktorá
sa v zmysle ustálenej judikatúry európskych a vnútroštátnych súdnych autorít plne aplikuje aj v rámci
administratívneho trestania. Ak totiž v čase medzi spáchaním činu a vynesením rozsudku nadobudnú
účinnosť viaceré zákony, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona, ktorý je pre
páchateľa priaznivejší.

6. Správny súd ďalej podotkol, že žalovaný si nesprávne vyložil prechodné ustanovenie § 37c ods. 4
vety tretej zákona č. 382/2004 Z. z. (prechodné ustanovenie k zákonu č. 65/2018 Z. z. ku konaniam
o priestupkoch a konania o iných správnych deliktoch začatých a právoplatne neskončených pred 1.
júlom 2018). Z obsahu výroku prvostupňového rozhodnutia a príslušnej časti jeho odôvodnenia v časti o
uložení trestu vyplýva, že žalovaný spojil aplikáciu úpravy pojednávajúcej o časovej pôsobnosti zákona

čo do uloženia druhu trestu za iný správny delikt, teda možnosťami medzi výberom spomedzi druhov
trestov, ktoré bolo možné uložiť podľa § 27 ods. 3 zákona č. 382/2004 Z. z. v znení účinnom do
30.06.2018, s povinnosťou ukladať trest podľa zákona účinného v čase spáchania skutku, ibaže by v
čase od spáchania predmetného skutku do vyvodenia deliktuálnej zodpovednosti nadobudol účinnosť
zákon, podľa ktorého by bolo možné uložiť priaznivejší trest.

7. K uvedenej námietke dodal, že všetky časti výroku administratívneho rozhodnutia sú záväzné.
Skutočnosť, že správny orgán aplikuje pri ukladaní trestu priaznivejší zákon alebo aplikuje zásadu
zákazu retroaktivity, musí vyplývať priamo z výroku rozhodnutia uvedením zákona. Rovnako tak,
uvedenie zákona v znení, ktoré bolo pri uložení trestu aplikované, je podstatné pre presvedčivé a
zrozumiteľné odôvodnenie použitia kritérií (§ 27 ods. 8 zákona č. 382/2004 Z. z. v znení účinnom do

30.06.2018) pre určenie konkrétnej výmery trestu, ktorých použitie sa viaže ku konkrétnemu zákonnému
rozpätiu výmery trestu (teda k zákonu v jeho aplikovanom znení). Preto podľa správneho súdu nemožno
akceptovať zmätočné odôvodnenie žalovaného v tom zmysle, že správny orgán deklaruje použitie
zákona účinného v čase ukladania trestu, teda zákona č. 382/2004 Z. z. v znení účinnom od 01.07.2018
a zároveň v rámci odôvodnenia uvedie, že z nepriaznivejšej právnej normy akceptuje hornú hranicu

výmery peňažného trestu do 1 650 eur, čo je však horná hranica trestu podľa zákona č. 382/2004 Z.
z. v znení účinnom do 30.06.2018.
8. Správny súd ohľadne zvyšných námietok konštatoval, že pokiaľ ide o štruktúru, poradie a
obsah jednotlivých častí znaleckého posudku (osnovu), ako jedného z úkonov znaleckej činnosti, vo
všeobecnosti platí, že tieto explicitne určuje jednak zákon č. 382/2004 Z. z. v ustanoveniach § 17 ods. 1

až 6 a jednak na jeho vykonanie aj vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 490/2004
Z. z. Podľa uvedených ustanovení tak osnova znaleckého posudku č. 8/2017 nebola podľa správneho
súdu dodržaná. Z obsahu predmetného znaleckého posudku č. 8/2017, a to s prihliadnutím na celkový
obsah a osnovu jeho zošitej väzby, vyplýva, že tento znalecký posudok žalobca štrukturálne a obsahovo
nezostavil striktne podľa záväzne stanovených pravidiel. Naopak, do vyhotovenia znaleckého posudku

zakomponoval aj iné znalecké úkony, teda otázky netvoriace zadanie zadávateľa na vypracovanie
odpovede formou znaleckého posudku.
9. Podľa správneho súdu bolo povinnosťou žalobcu, ako odborne spôsobilej osoby zapísanej do
príslušného zoznamu znalcov, pre účely zadania zadávateľa na vypracovanie znaleckého posudku a navypracovanie odborných stanovísk k zadaným otázkam, vypracovať každý znalecký úkon samostatne,
a nie v rámci jedného znaleckého úkonu - znaleckého posudku č. 8/2017 dotvárať otázky, ktoré pre
účely vypracovania znaleckého posudku na základnú otázku pravosti podpisu poručiteľa zadávateľ v

žiadosti na vypracovanie znaleckého posudku nezadal. Možno teda len prisvedčiť záverom žalovaného
vo vzťahu ku skutkovému a hmotnoprávnemu posúdeniu nezhody a nesprávnosti znalcom uvádzaných
otázok na str. č. 2 znaleckého posudku č. 8/2017 (okrem základnej otázky ohľadom určenia pravosti
podpisu poručiteľa na predmetnom závete), ktoré nekorešpondovali so zadaním zadávateľa. Žalovaný
správne poukázal na to, že odborné stanovisko je iný druh úkonu znaleckej činnosti ako znalecký

posudok (§ 16 zákona č. 382/2004 Z. z. v znení účinnom do 30.06.2018), ale žalobca uvedené zákonné
delenie nerešpektoval.
10. Pokiaľ išlo o skutok správneho deliktu uvedený pod písmenom i/ v skutkovej vete výroku
prvostupňového rozhodnutia, teda že „v časti „záver“ na strane 22 nie sú uvedené odpovede na všetky
4 deklarované úlohy z úvodnej časti“, tento skutok bol podľa správneho súdu už irelevantný, vzhľadom k
tomu, že žalobcom boli v úvodnej časti znaleckého posudku na strane 2 nesprávne formulované otázky

v zmysle zadania žiadosti na vypracovanie znaleckého posudku, resp. v rozpore s obsahom žiadosti,
ktorej predmetom okrem vypracovania znaleckého posudku na jednu zásadnú otázku pravosti podpisu
poručiteľa boli aj zadania na vypracovanie odborných stanovísk ako osobitných druhov znaleckých
úkonov.
11. Správny súd ako dôvodnú však vyhodnotil námietku ohľadne uloženia pokuty za skutok pod

písmenom k/ - „nie sú uvedené relevantné podklady, t. j. použitá literatúra na vypracovanie znaleckého
posudku, a tiež nie je uvedený spôsob získania nových porovnávacích materiálov“. K uvedenému
správny súd konštatoval, že možno súhlasiť so žalobcom, že v čase vypracovania predmetného
znaleckého posudku mu žiaden právny predpis striktne neprikazoval pri vypracovaní znaleckého
posudku uviesť v ktorejkoľvek jeho časti literatúru, ktorú použil pri jeho vypracovaní. Obdobne, ani

neuvedenie spôsobu získania nových porovnávacích materiálov nie je možné subsumovať pod správny
delikt podľa § 27 ods. 1 písm. b) zákona č. 382/2004 Z. z. v znení účinnom do 30.06.2018, teda pod
porušenie iných povinností ustanovených týmto zákonom, keďže uvedený zákon ani jeho vykonávacia
vyhláška č. 490/2004 Z. z. v čase vyhotovenia predmetného znaleckého posudku právnu povinnosť
uviesť „spôsob získania“ nových porovnávacích materiálov, resp. zovšeobecnene povedané podkladov

pre vypracovanie znaleckého posudku, znalcom explicitne neukladal. Uvedená povinnosť sa podľa
správneho súdu nenachádzala ani v znení zákona účinnom od 01.07.2018.
12. Z uvedeného dôvodu mal správny súd za to, že bolo predčasné tvrdenie žalovaného o
pochybnostiach vo vzťahu k dôveryhodnosti zdroja porovnávacích materiálov alebo o nemožnosti
preskúmania obsahu znaleckého posudku, pretože tento nedostatok je odstrániteľný v rámci inštitútu

doplnenia alebo bližšieho vysvetlenia znaleckého posudku podľa § 17 ods. 7 zákona č. 382/2004 Z.
z. v znení účinnom do 30.06.2018 na žiadosť zadávateľa alebo výsluchom znalca súdom podľa § 208
Civilného sporového poriadku.
13. Ako nedôvodnú vyhodnotil námietku žalobcu ohľadne uloženia pokuty za skutok pod písmenom
l), ktorý spočíval v zmätočnosti metodiky psychologického posudzovania na strane 23-24 znaleckého

posudku, keď za záverom posúdenia zahŕňajúceho dátum, pečiatku a podpis znalca nasledovala
ďalšie vyjadrenie znalca. Aj v tomto smere tak podľa správneho súdu možno konštatovať, že osnova
znaleckého posudku, ktorú explicitne určuje vykonávacia vyhláška č. 490/2004 Z. z. v prílohe č. 4,
nebola pri vypracovaní predmetného znaleckého posudku dodržaná, pretože za časťou III. Záver má
nasledovať časť IV. Prílohy a časť V. Znalecká doložka, a nie ako v prejednávanom prípade, uvedenie

iných skutočností pri znaleckom skúmaní a následné odborné stanoviská (vyjadrenia) znalca, ktoré mali
byť vyhotovené ako samostatné iné druhy znaleckého úkonu.
14. Ďalej správny súd konštatoval, že okrem nesprávneho zaradenia textu („Zistené iné skutočnosti pri
znaleckom skúmaní“) za záver znaleckého posudku na strany 23 a 24, teda v rozpore s exaktne určenou
osnovou znaleckého posudku, bolo nesprávne vôbec uvedený text uvádzať v rámci predmetného

znaleckého posudku a rovnako tak bolo nesprávne tento text opatriť úradnou pečiatkou znalca z odboru
Psychológia, Klinická psychológia detí, Klinická psychológia dospelých. S prihliadnutím na zadávateľom
položenúzákladnúotázkuprevypracovaniepísomnéhoznaleckéhoposudku(„....čipodpisnalistine......
patrí poručiteľovi .....“) možno konštatovať, že žalobca odpovedal po predchádzajúcom skúmaní
vykonaním písmoznaleckej analýzy sporných a porovnávacích materiálov (od str. 5 a nasl. znaleckého

posudku) na zadanú otázku v závere znaleckého posudku na strane 22 a tento správne opatril
úradnou pečiatkou (korešpondujúcou s predmetom znaleckého skúmania) z odboru Písmoznalectvo,
odvetvie Ručné písmo. Zároveň však nad rámec zadania do znaleckého posudku č. 8/2017 vložiltext opatrený úradnou pečiatkou znalca z odboru Psychológia, Klinická psychológia detí, Klinická
psychológia dospelých, ktorý nekorešpondoval s predmetom zadania.
15. Na základe tohto dôvodu správny súd vyhodnotil, že uvedenú úradnú pečiatku znalca žalobca

použil v rozpore s ustanovením § 17 ods. 6 zákona č. 382/2004 Z. z. v znení účinnom do 30.06.2018.
V tejto súvislosti dodal, že zo žiadosti zadávateľa na vypracovanie znaleckého posudku nevyplývala
požiadavka na realizáciu grafologickej analýzy písma z odboru klinická psychológia, ani na vypracovanie
psychologicko-grafologickej analýzy osobnosti a už vôbec nie na vypracovanie záveru za účelom
pochopenia motivácie a osobnosti pisateľa závetu, ako to žalobca v úvode predmetnej časti zistení iných

skutočností na strane 23 znaleckého posudku uvádza.
16. Záverom správny súd dodal, že pokiaľ ide o námietku napádajúcu nedodržanie procesnej lehoty
na vydanie prvostupňového rozhodnutia žalovaným v predmetnej veci a o nezaslanie upovedomenia
žalobcovi o predĺžení lehoty na vydanie rozhodnutia, túto vyhodnotil ako nedôvodnú. V prejednávanom
prípade išlo o konanie vo veci správneho trestania za iné správne delikty podľa § 27 zákona č. 382/2004
Z. z. v znení účinnom do 30.06.2018, pre ktoré v zmysle ustanovenia § 27 ods. 7 v spojení s §

37c ods. 4 vety prvej citovaného zákona platí osobitná jednoročná subjektívna lehota a objektívna
trojročná lehota, v rámci ktorej je možné uložiť sankciu za iný správny delikt. Možno tak konštatovať, že
žalovaný právoplatne uložil žalobcovi predmetnú sankciu v rámci plynutia trojročnej objektívnej lehoty
(t. j. do troch rokov odo dňa porušenia povinnosti), teda túto zákonnú lehotu neprekročil. Preto nebolo
povinnosťou konajúcich správnych orgánov oboch stupňov upovedomiť žalobcu o predĺžení lehoty na

vydanie rozhodnutia a namietaným postupom neboli porušené procesné práva žalobcu.

II. Kasačná sťažnosť, vyjadrenia

17. Proti rozsudku správneho súdu podal žalovaný v procesnom postavení sťažovateľa (ďalej ako

„sťažovateľ“) v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť z dôvodu podľa v § 440 ods. 1 písm. f) SSP a navrhol,
aby kasačný súd v zmysle § 462 ods. 1 SSP napadnutý rozsudok správneho súdu zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie.
18. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti namietal, že úvaha správneho súdu ohľadne uloženia sankcie podľa
zákona účinného v nesprávnom čase je v rozpore s ustanovením § 37 ods. 4 zákona o znalcoch v

znení účinnom od 1. júla 2018, pretože páchateľovi možno uložiť len taký druh sankcie, ktorý dovoľuje
uložiť zákon účinný v čase, keď sa o inom správnom delikte rozhoduje. Uvedený druh sankcie nemohol
sťažovateľ žalobcovi uložiť, keďže mu to zakazoval zákon. Ak by porušil tieto ustanovenia zákona o
znalcoch v čase rozhodovania o vine žalobcu (napr. by uložil písomné napomenutie), bol by napadnutý,
že konal v rozpore so zákonom. Ak by ich neporušil, tak jeho konanie je v rozpore s trestnoprávnymi

princípmi, teda ukladať trest podľa zákona, ktorý je priaznivejší pre páchateľa.
19. Podľa sťažovateľa bola takáto úvaha v rozpore s princípom, ktorý uvádza v rozsudku aj správny
súd, a to uplatnenie trestnoprávnej úpravy dodržiavania základných zásad ukladania trestov podľa
Trestného zákona, čiže princípom, ktorý je uvedený aj v § 195 písm. d) SSP, čiže princíp, na ktorý
správny súd prihliada aj nad rozsah a dôvody správnej žaloby. Zásadu ukladania trestov podľa trestného

zákona sťažovateľ aplikoval, pretože uložil len taký druh trestu a uložil pokutu len v takej výmere, ako to
umožňoval zákon o znalcoch v znení účinnom od 1. júla 2018. Čo sa týka zodpovednosti za iný správny
delikt, bolo aplikované ustanovenie druhej vety § 37c ods. 4 zákona o znalcoch v znení účinnom od 1.
júla 2018, t. j. skutok bol posúdený podľa ustanovení zákona o znalcoch v znení účinnom do 30. júna
2018,pričomzodpovednosť,niedruhtrestu,bolaposúdenápodľaskoršiehozákona,pretožemaximálna

výška sankcie mohla byť do výšky 1 650 eur.
20. Sťažovateľ zároveň podotkol, že podľa neho z hľadiska zásad ukladania trestov sú ustanovenia
zákona o znalcoch v znení účinnom od 1. júla 2018 oveľa priaznivejšie pre žalobcu, keďže bolo možné
upustiť od uloženia sankcie a v zozname znalcov, tlmočníkov a prekladateľov by znalec nemal zapísané
žiadne údaje o uloženej sankcii. Na túto skutočnosť správny súd vôbec neprihliadal a ani ju nezahrnul

do odôvodnenia rozsudku. Zároveň dodal, že ak ide o pochybenie na strane sťažovateľa, ide o formálnu
vaduazávažnosťpochybenianedosahujetakýstupeňzávažnosti,abykvôlitomutodôvodubolodefacto
celé rozhodnutie zrušené (keďže sťažovateľ bude musieť konanie zastaviť kvôli uplynutiu objektívnej
lehoty).
21. Sťažovateľ ďalej namietal, že názor právneho názoru správneho súdu, že neexituje zákonná

povinnosť uviesť odbornú literatúru a uviesť spôsob získania nových porovnávacích materiálov, vracia
znaleckú činnosť o desaťročia späť, v rozpore s akoukoľvek slovenskou a českou odbornou literatúrou
k problematike znaleckej činnosti. Uviedol, že správne konanie proti znalcom má výrazne disciplinárny
charakter, pretože znalci nemajú zriadenú komoru a sťažovateľ nahrádza svojou činnosťou disciplinárnekonanie komory. Znalecká činnosť je rozdelená na viac ako 50 odborov a stovky odvetví a preto nie je
možné detailne upraviť všetky náležitosti znaleckých úkonov pre každé odvetvie osobitne.
22. Podľa sťažovateľa, keďže išlo o znalecké dokazovanie v prebiehajúcom civilnom spore, spôsob

získania podkladov je jedným zo základných obsahových náležitostí znaleckého posudku, aby bolo
konzumentovi znaleckého posudku zrejmé, akým spôsobom znalec konal, koho oslovil a či nadobudol
listiny legálnym spôsobom. Uvedené požiadavky na zabezpečenie podkladov pre forenzné skúmanie
sú univerzálne platné vo všetkých štátoch Európskej únie. Poukázal zároveň na to, že v skutkovej
vete prvostupňového rozhodnutia je uvedené, že neuvedenie spôsobu získania nových porovnávacích

materiálov je v rozpore s ustanoveniami § 16 ods. 2 písm. b) zákona o znalcoch (povinnosť vykonať
znaleckú činnosť riadne) a v spojení s § 17 ods. 6 zákona o znalcoch (v znení účinnom do 30. júna 2018).
23. Sťažovateľ ďalej podotkol, že súdne konanie a správne konanie sú nezávislými konaniami a
rozhodnutia súdu o tom, či akceptuje znalecký úkon alebo nie, nie sú pre správny orgán (sťažovateľa)
záväzné, pretože správny poriadok žiadny takýto dôkazný prostriedok (dôkaz) nepozná. Liberačným
dôvodom v správnom konaní nie je skutočnosť, že nedostatky znaleckého úkonu bol znalec schopný

vysvetliť pred súdom, ale samotný obsah znaleckého posudku a konanie znalca v rámci správneho
konania. Aby mohlo byť v obsahu znaleckých úkonov preskúmané, či znalec používa postupy
zodpovedajúce príslušnému stavu vedy v písmoznalectve, nutne musí uviesť aj odbornú literatúru,
podľa ktorej vykonáva znalecké posudzovanie. Podľa sťažovateľa je jednoznačné, že ak znalci neuvedú
základnú odbornú literatúru podľa ktorej postupujú, ich znalecký úkon nie je vykonaný riadne, keďže

v oblasti písmoznalectva a aj psychológie existuje množstvo postupov, ktoré už nie sú pokladané za
zodpovedajúcepríslušnémustavuvedyakonzumentoviznaleckýchposudkovnebudejasné,podľačoho
znalec postupoval.
24. Sťažovateľ ďalej považoval posúdenie správneho súdu o predčasnosti tvrdení o nedôveryhodnosti
a nepreskúmateľnosti znaleckého posudku za arbitrárne a v rozpore s ústavnými princípmi deľby

moci a aj v rozpore s ustanoveniami zákona o znalcoch. Podotkol, že ani v Civilnom sporovom
poriadku sa nenachádza žiadne ustanovenie, ktoré by zakazovalo sťažovateľovi ako orgánu dohľadu
vykonávať dohľad nad výkonom znaleckej činnosti, a že úvahy súdov by mali byť pre dokazovanie
znaleckých pochybení základným a nutným rozhodovacím kritériom pre posúdenie objektívnej stránky
spáchania iného správneho deliktu. Zo žiadneho všeobecne záväzného právneho predpisu nevyplýva,

že posudzovanie znaleckých posudkov súdmi je nadradené posudzovaniu znaleckých posudkov
sťažovateľom (orgánom výkonu dohľadu). Úvaha správneho súdu o tom, že sťažovateľ musí skúmať,
ako posudzoval znalecké posudky v konaní súd, je preto podľa sťažovateľa založená na nesprávnom
právnom názore, ktorý je v rozpore s právnymi predpismi. K uvedenému poukázal aj na uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Asan/21/2019 zo 6. októbra 2020.

25. Rovnako sa sťažovateľ nestotožnil s názorom správneho súdu, že je potrebné rozlišovať medzi
protiprávnym konaním znalca, ktoré je odstrániteľné, a ktoré je neodstrániteľné. Sťažovateľ namietol,
že nie je zrejmé, na základe ktorej zásady ukladania trestov či princípov trestného konania zavádza
správny súd takéto rozlíšenie a k uvedenému názoru chýba právne zdôvodnenie.
26. Záverom sťažovateľ namietal, že podľa akejkoľvek teórie znaleckej činnosti je znalecký posudok

úkonom, ktorého obsahom je všetko, čo je zviazané a opatrené odtlačkom znaleckej pečiatky a
identifikáciou znalca. Celý obsah takto vyhotoveného úkonu je nutné považovať za znalecký posudok
a všetky jeho časti sú jeho časťami, pritom nie je dôležité, či je niektorá časť vyhotovená v rozpore so
zákonom alebo v súlade so zákonom. V danom prípade správny súd vôbec neodôvodnil, prečo by mala
jedna časť znaleckého posudku byť posúdená ako časť, ktorá nie je jeho vlastnou časťou (význam slova

„imanentný“ je vlastný niečomu, jemu patriaci, vyplývajúci z podstaty). Opäť nie je podľa sťažovateľa
zrejmé, na základe ktorých právnych ustanovení správny súd zastával takýto názor. Ak je niektorá časť
znaleckého úkonu vyhotovená ako odpoveď na otázku, ktorá nebola znalcovi zadaná, podľa názoru
správneho súdu tak nemá sťažovateľ (jediný orgán dohľadu) možnosť posudzovať obsah takejto časti
znaleckého úkonu, môže len postihnúť znalca za to, že ide o časť, v ktorej odpovedal na otázku, ktorá

nebola zadaná.
27. Žalobca vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zo dňa 19.08.2025 uviedol, že sťažovateľ vo svojej
kasačnej sťažnosti neuviedol žiadne nové, významnejšie a relevantné skutočnosti, ktoré už predtým
neboli predmetom vyjadrení a jednotlivých stanovísk žalobcu a samotného súdneho pojednávania
na správnom súde. K námietke sťažovateľa ohľadne spôsobu získania, resp. dopĺňania nových

porovnávacích materiálov uviedol, že sa jedná o nepravdivé a zmätočné tvrdenie, pričom v znaleckom
posudku žalobca nič nedoplňoval, pracoval iba s porovnávacími materiálmi, ktoré si zabezpečil štúdiom
spisu na Okresnom súde v Trebišove. Okresný súd v Trebišove so znalcom nespolupracoval a dovolilmu iba štúdium spisu na predmetnom súde. To, že žalobca uviedol v znaleckom posudku, že mu boli
predložené porovnávacie materiály zadávateľom, je tak plne akceptovateľné vyjadrenie.
28. Za rovnako nepravdivé považoval tvrdenia sťažovateľa ohľadne uvedenia odbornej literatúry a

tvrdenia, že o grafológii nenájdeme ani zmienku v základnej odbornej publikácii a literatúre. Uviedol,
že grafológia je komplexným a valídnym psychodiagnostickým nástrojom uznávaným ako vo forenznej,
tak klinickej a ďalších odvetviach psychológie. V závere konštatoval, že kasačnú sťažnosť sťažovateľa
považuje za neopodstatnenú.

III. Konanie na kasačnom súde

29. Prejednávaná vec bola dňa 01.10.2025 predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej
republiky (ďalej ako „kasačný súd“ alebo „Najvyšší správny súd“) ako súdu príslušnému na konanie a
rozhodnutie, podľa právnej úpravy účinnej k danému dňu. Na kasačnom súde bola vec pridelená na
rozhodnutie senátu 4S sp. zn.: 4Stk/17/2025.

30. Z obsahu pripojeného administratívneho spisu kasačný súd zistil, že sťažovateľovi bol dňa
12.02.2018 doručený podnet označený ako „Sťažnosť na nepravdivý znalecký posudok“, smerujúci proti
postupuznalca(žalobca)privypracovaníznaleckéhoposudkuč.8/2017,vktorombolonamietanénajmä
porušenie odbornej psychologickej dispozície v posudku. Sťažovateľ na základe uvedeného podnetu
začal voči žalobcovi správne konanie upovedomením o začatí správneho konania proti znalcovi zo dňa

11.06.2018.
31. Po prešetrení veci následne sťažovateľ vydal dňa 13.09.2018 rozhodnutie prvého stupňa č.
41497/2018/153, ktorým uznal žalobcu za vinného zo spáchania správneho deliktu podľa § 27 ods.
1 písm. b) zákona o znalcoch na tom skutkovom základe, že v znaleckom posudku č. 8/2017 pre
zadávateľa advokátska kancelária JUDr. Ján Sokol, ul. Cukrovarská 32/2, Trebišov, dátum vypracovania

znaleckého úkonu 15.11.2017:
a) na titulnej strane znaleckého posudku nie sú uvedené údaje o znalcovi zo zoznamu znalcov,
tlmočníkov a prekladateľov; je použitá lexéma „Žiadateľ“ a nie uvedené číslo objednávky (resp. dátum );
na titulnej strane sa nachádza informácia, že ide o posudok „V právnej veci“ (kolónka Vo veci),
b) na strane 2 nie je nadpis označený rímskou číslicou „I.“,

c) na strane 5 nie je označená časť II. Posudok, ale v záhlaví sa nachádza numericky neoznačená časť
posudku „Písmoznalecká analýza sporných a porovnávacích materiálov“,
d) časť „záver“ má uvedené číselné označenie „IV.“, ktoré nie je v poradovom vzťahu s predchádzajúcimi
časťami znaleckého posudku a nesúvisí s predpísanou osnovou znaleckého posudku,
e) po časti „záver“ sa v znaleckom posudku nachádza na stranách 25-33 text s označením „Vyjadrenie

znalca k znaleckému posudku U.. I. Y. č. 14/2016, k znaleckému posudku U.. U.. V. P. č. 11/2017 a
odbornému stanovisku I.. Q.. T. L.“, pričom po časti „záver“ sa v znaleckom posudku majú nachádzať
prílohy,
f)znaleckádoložkajeumiestnenánastrane34,t.j.predprílohami,ktorésúnastranách35-65;znalecká
doložka sa má nachádzať znaleckom posudku až po prílohách,

g)vznaleckejdoložkejeuvedenýtext„Súkromnýznaleckýposudok“aznaleckádoložkaniejeoznačená
rímskou číslicou „V.“,
h) prílohy posudku nie sú označené predpísaným označením „IV. Prílohy“,
i) v časti „záver“ na strane 22 nie sú uvedené odpovede na všetky 4 deklarované úlohy z úvodnej časti,
j) znalecký posudok nie je vypracovaný podľa žiadosti zadávateľa, zadávateľ žiadal posúdiť jednu otázku

formou znaleckého posudku a ďalšie tri len vo forme odborného stanoviska,
k) nie sú uvedené relevantné podklady, t. j. použitá literatúra na vypracovanie znaleckého posudku, a
tiež nie je uvedený spôsob získania nových porovnávacích materiálov,
l) na stranách 23 - 24 je uvedená nejasná metodika a nie je odôvodnený analytický záver, keď najprv na
strane 23 znalec poprel možnosť psychodiagnostiky len na základe písma: „psychodiagnostická analýza

sa samozrejme realizuje po zosnímaní anamnestických údajov, osobnom psychologickom vyšetrení,
použitím psychodiagnostických techník a pod., žiaľ v tomto prípade to nie je možné“, a následne na
strane 24 uviedol bez súvislosti trvalé psychické vlastnosti osoby len na základe písma, nie duševný
stav v čase právneho úkonu,
čím

- v písm. a/ porušil povinnosť postupovať pri vypracúvaní znaleckých posudkov podľa všeobecne
záväzných právnych predpisov a inštrukcií ministerstva, t. j. podľa § 17 ods. 3, 6 a 8 SZZTP v spojení
s § 33 písm. e) SZZTP a § 18 ods. 3 a prílohou č. 3 k vyhláške ministerstva č. 490/2004 Z. z., ktorou
sa vykonáva SZZTP (ďalej len „vyhláška“),- v písm. b/ - i/ porušil povinnosť postupovať pri vypracúvaní znaleckých posudkov podľa všeobecne
záväzných právnych predpisov, t.j. podľa § 17 ods. 6 a 8 zákona č. 382/2004 Z. z. v znení účinnom od
01.07.2018 (ďalej aj „ZZTP“) v spojení s § 33 písm. e) SZZTP a § 18 ods. 3 a prílohou č. 4 k vyhláške,

- v písm. j/ a k/ porušil povinnosť vykonávať znaleckú činnosť riadne podľa § 16 ods. 2 písm. b) v spojení
s § 17 ods. 6 SZZTP,
- v písm. l/ porušil povinnosť vykonávať znaleckú činnosť riadne podľa § 16 ods. 2 písm. b) spojení s § 17
ods. 6 SZZTP a Inštrukciou ministerstva č. 7/2009 Zbierky inštrukcií a oznámení o organizácii a riadení
znaleckej, tlmočníckej a prekladateľskej činnosti (ďalej aj „inštrukcia“), za čo uložil žalobcovi sankciu vo

forme peňažnej pokuty vo výške 300,- eur podľa § 26 ods. 3 písm. a) zákona o znalcoch.
32. Na základe rozkladu žalobcu sťažovateľ rozhodnutím č. 41497/2018/153 RK zo dňa 15.01.2019
podľa§61ods.2a3vspojenís§59ods.2zákonač.71/1967Zb.osprávnomkonaní(správnyporiadok)
v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“) rozklad žalobcu zamietol a prvostupňové
rozhodnutie č. 41497/2018/153 zo dňa 13.09.2018 potvrdil.

IV. Právne predpisy a právne názory kasačného súdu

33. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, ako súd kasačný podľa § 21 písm. a) SSP v spojení s
§ 438 ods. 2 SSP, po tom, čo zistil, že kasačná sťažnosť bola podaná riadne a včas (§ 443 SSP a §
444 SSP), oprávnenou osobou na podanie kasačnej sťažnosti (§ 442 SSP), smeruje proti rozhodnutiu,

proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 SSP), kasačná sťažnosť má predpísané náležitosti
(§ 445 ods. 1 SSP a § 57 SSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie z dôvodov a v rozsahu uvedenom
v podanej kasačnej sťažnosti podľa § 440 SSP, § 441 SSP a § 453 SSP a postupom podľa § 455 SSP
bez nariadenia pojednávania dospel k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľa nie je dôvodná.

34. Podľa § 2 ods. 1 a 2 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo
právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v
ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené
záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu
verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa

môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
35.Podľa§6ods.1SSPsprávnesúdyvsprávnomsúdnictvepreskúmavajúnazákladežalôbzákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej
správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach
ustanovených týmto zákonom.

36. Podľa § 17 ods. 5 zákona o znalcoch v znení účinnom do 30.06.2018, celková skladba znaleckého
posudku musí umožniť preskúmať jeho obsah a overiť odôvodnenosť postupov.
37. Podľa § 17 ods. 8 zákona o znalcoch v znení účinnom do 30.06.2018, pri vypracúvaní znaleckých
posudkov znalci postupujú podľa všeobecne záväzných právnych predpisov a inštrukcií ministerstva.
38. Podľa § 27 ods. 1 písm. b) zákona o znalcoch v znení účinnom do 30.06.2018, znalec, tlmočník,

prekladateľ sa dopustí správneho deliktu, ak poruší iné povinnosti ustanovené týmto zákonom.
39. Podľa § 27 ods. 7 zákona o znalcoch v znení účinnom do 30.06.2018, sankciu za iný správny delikt
podľa tohto zákona možno uložiť do jedného roka odo dňa zistenia porušenia povinnosti, najneskôr však
do troch rokov odo dňa porušenia povinnosti.
40. Podľa § 27 ods. 8 zákona o znalcoch v znení účinnom do 30.06.2018, pri ukladaní sankcií za

iný správny delikt podľa tohto zákona ministerstvo vychádza z povahy, miery zavinenia, závažnosti,
spôsobu, dĺžky a dôsledkov protiprávneho konania alebo opomenutia.
41. Podľa § 29 ods. 1 písm. a) zákona o znalcoch v znení účinnom do 30.06.2018, dohľad nad činnosťou
vykonáva ministerstvo sledovaním dodržiavania zákonnosti a správnosti postupov znalcov, tlmočníkov
a prekladateľov a preskúmavaním podnetov na postup pri výkone tejto činnosti.

42. Podľa § 27 ods. 3 zákona o znalcoch v znení účinnom do 30.06.2018, za správny delikt podľa odseku
1 možno uložiť tieto sankcie:
a) písomné napomenutie,
b) peňažnú pokutu do 1 650 eur fyzickej osobe a do 33 190 eur právnickej osobe,
c) zákaz výkonu znaleckej činnosti, tlmočníckej činnosti alebo prekladateľskej činnosti na obdobie

najviac jedného roka,
d) vyčiarknutie zo zoznamu.
43. Podľa § 26 ods. 3 zákona o znalcoch v znení účinnom od 01.07.2018, za iný správny delikt možno
uložiťa) pokutu od 50 eur do 2 000 eur fyzickej osobe, od 50 eur do 20 000 eur právnickej osobe,
b) zákaz výkonu znaleckej činnosti, tlmočníckej činnosti alebo prekladateľskej činnosti na obdobie
najviac jedného roka,

c) vyčiarknutie zo zoznamu.
44. Podľa § 32 zákona č. zákona o znalcoch v znení účinnom od 01.07.2018, ak nie je ustanovené v
tomto zákone inak, vzťahujú sa na konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní.
45. Podľa § 37c ods. 4 zákona o znalcoch v znení účinnom od 01.07.2018, konania o priestupkoch a
konania o iných správnych deliktoch začaté a právoplatne neskončené pred 1. júlom 2018 sa dokončia

podľa predpisov účinných do 30. júna 2018. Zodpovednosť za iný správny delikt sa posudzuje podľa
zákona účinného v čase spáchania iného správneho deliktu; podľa neskoršieho zákona sa posudzuje
iba vtedy, ak je to pre páchateľa priaznivejšie. Páchateľovi možno uložiť len taký druh sankcie, ktorý
dovoľuje uložiť zákon účinný v čase, keď sa o inom správnom delikte rozhoduje.
46. Podľa čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa
zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa

priaznivejšie.
47. Podľa § 2 ods. 1 Trestného zákona trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona
účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Ak v čase medzi spáchaním činu a vynesením rozsudku
nadobudnú účinnosť viaceré zákony, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona, ktorý
je pre páchateľa priaznivejší.

48.Kasačnýsúdpreskúmalnapadnutýrozsudoksprávnehosúdu,akoajkonanie,ktorémupredchádzalo
v medziach dôvodov podanej kasačnej sťažnosti a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľa
nie je dôvodná.
49. V zmysle princípu legality (zákonnosti), ktorý je zakotvený v čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
sa viazanosť štátu právom musí uplatňovať jednak v oblasti viazanosti štátu s ústavou, ústavnými

zákonmiazákonmi,akoajvoblastiachichvykonávaniaštátnymiorgánmi,ktorépostupujúlennazáklade
zákonov a v ich medziach. V oblasti administratívneho trestania a ukladania správnych sankcií princíp
legality zaväzuje správne orgány, aby dôsledne dodržiavali premisu, že nikto nebude potrestaný inak,
ako z dôvodu a spôsobom, ktorý stanovuje platný zákon. (pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 7Sžo/55/2014 zo dňa 26. novembra 2015).

50. Kasačný súd poukazuje aj na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky (Nález ÚS SR, sp.
zn. II. ÚS 476/2016, uverejnený v Zbierke nálezov a uznesení pod por. č. 9/2018) ktorý uvádza, že jeden
z ťažiskových princípov trestania je princíp nullum crimen, nulla poena sine lege (zásada zákonnosti).
Táto zásada zahŕňa princíp, že len zákon (v písanej forme - nullum crimen, nulla poena sine lege
scripta) môže určiť, čo je trestným činom a stanoviť zaň trest, ale aj princíp, podľa ktorého trestné

právo nesmie byť aplikované extenzívnym spôsobom v neprospech obvineného, najmä prostredníctvom
analógie (nullum crimen, nulla poena sine lege stricta). Z toho vyplýva, že trestný čin musí byť jasne
definovaný zákonom (nullum crimen, nulla poena sine lege certa). Táto podmienka je splnená, ak ten,
komu je právna norma určená, môže z jej znenia zistiť, aké konanie alebo opomenutie spôsobuje jeho
trestnú zodpovednosť. Predmetný nález ďalej stanovil, že analógia v neprospech páchateľa v trestnom

práve hmotnom je vylúčená. Uvedené trestnoprávne zásady nachádzajú uplatnenie aj pri správnom
trestaní, pričom rovnako platí aj zákaz dotvárania skutkovej podstaty správneho deliktu v neprospech
páchateľa deliktu (bod 11.5 nálezu).
51. Administratívne trestanie má trestno-právny charakter i podľa judikatúry Európskeho súdu pre
ľudské práva, ako aj v zmysle judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, podľa ktorého trestanie

za správne delikty podlieha rovnakému právnemu režimu ako trestný postih za trestné činy. V rámci
správneho trestania je tak aplikovateľný čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, ako aj čl. 49 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

52. Kasačný súd na základe uvedených skutočností a právnych záverov preto konštatuje, že správny

súd správne právne vec posúdil, keď sťažovateľ v rozpore so zásadou nullum crimen sine lege
aproboval dotváranie skutkovej podstaty správneho deliktu. Aj podľa právneho názoru Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, aktivita správneho orgánu nie je na mieste tam, kde zákon nestanoví, že určité
konaniejesprávnymdeliktomažemožnozaňuložiťpríslušnúsprávnusankciu.Sankcionovaťmožnoiba
také konanie, ktorého znaky sú vyjadrené prostredníctvom skutkovej podstaty v zákone, pričom možno

súčasne uplatniť iba taký systém sankcií, ktorý stanoví zákon. Predmetné taktiež vyplýva z Odporúčania
výboru ministrov Rady č. 91/1 o správnych sankciách ako aj z konštantnej judikatúry Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky č. ZSP 69/2008 (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3Sžf/118/2013 zo dňa 01.07.2014).53. S ohľadom na uvedené možno konštatovať, že pokiaľ zákon alebo iný právny predpis neukladá
znalcovi povinnosť uvádzať v znaleckom posudku použitú literatúru ako aj spôsob získania nových
porovnávacích materiálov, nemožno za takéto konanie vyvodiť voči žalobcovi deliktuálnu zodpovednosť

použitím aplikácie ustanovenia § 27 ods. 1 písm. b) zákona č. 382/2004 Z. z. v znení účinnom
do 30.06.2018. Sťažovateľ preto postupoval nesprávne, keď uvedený skutok podradil pod správny
delikt podľa § 27 ods. 1 písm. b) zákona č. 382/2004 Z. z. v znení účinnom do 30.06.2018. Použitie
ustanovenia tohto ustanovenia je neprípustné pri vyvodzovaní deliktuálnej zodpovednosti za skutok,
ktorýzákonzasprávnydeliktvýslovneneoznačuje.Jednoduchopokiaľnietpovinnostiexplicitneuloženej

zákonom, ktorú by žalobca porušil, nemožno hovoriť o spáchaní správneho deliktu. Neobstojí pritom
ani argumentácia sťažovateľa, že znalecká činnosť predstavuje množstvo odvetví a preto nie je možné
zákonom upraviť všetky náležitosti znaleckých úkonov pre každé odvetvie osobitne.
54. V súvislosti s posúdením uloženej sankcie za spáchaný správny delikt bol správny súd toho názoru,
že sťažovateľ nesprávne vyhodnotil otázku priaznivejšej právnej úpravy, ktorej použitie prichádzalo do
úvahy v čase rozhodovania sťažovateľa, keď ten aplikoval § 26 ods. 3 zákona o znalcoch v znení

účinnom od 01.07.2018. Vyslovil, že ak by sťažovateľ ukladal pokutu pre žalobcu podľa právnej úpravy
účinnej v čase spáchania správneho deliktu, tak tá by bola pre žalobcu ako páchateľa priaznivejšia.
Vo vzťahu k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci bolo tak zo strany kasačného súdu potrebné
zodpovedať na otázku, či správny súd náležite aplikoval zásadu použitia priaznivejšej právnej úpravy.
55. Právna úprava v čase spáchania skutku, t. j. podľa § 27 ods. 3 zákona o znalcoch v znení účinnom

do 30.06.2018, umožňovala sťažovateľovi uložiť žalobcovi písomné napomenutie alebo peňažnú pokutu
do výšky 1 650 eur fyzickej osobe. Podľa neskoršej právnej úpravy účinnej od 01.07.2018, bolo možné
podľa § 26 ods. 3 zákona o znalcoch uložiť žalobcovi iba pokutu vo výške od 50 eur do 2000 eur. Podľa
správnehosúduaplikovanímneskoršejprávnejúpravytaksťažovateľporušilzásaduzákazuretroaktivity
trestnoprávnych noriem, ktorá sa v zmysle ustálenej judikatúry európskych a vnútroštátnych súdnych

autorít plne aplikuje aj v rámci administratívneho trestania. Ak totiž v čase medzi spáchaním činu a
vynesením rozsudku nadobudnú účinnosť viaceré zákony, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá
podľa zákona, ktorý je pre páchateľa priaznivejší.
56. Kasačný súd v tomto smere uvádza, že zásada použitia neskoršej priaznivejšej právnej úpravy (lex
mitior) má svoje ústavné zakotvenie v čl. 50 ods. 6 Ústavy SR, podľa ktorého sa „Trestnosť činu sa

posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa
použije,akjetoprepáchateľapriaznivejšie.“Vzákonnejrovinejezásadapoužitianeskoršejpriaznivejšej
právnej úpravy vymedzená aj v § 2 ods. 1 Trestného zákona a na úrovni medzinárodného práva je daná
zásada zakotvená v čl. 15 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a v čl. 49
ods. 1 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), pričom ju možno odvodiť aj od čl.

7 Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách (ďalej len „Dohovor“) (viď rozsudok veľkého
senátu Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Scoppola proti Taliansku č. 10249/03 z 17.9.2009).
Vzhľadom na trestnoprávny charakter správnych sankcií (vrátane preskúmavanej pokuty) sa pritom
zásada použitia neskoršej priaznivejšej právnej úpravy jednoznačne aplikuje aj na správne trestanie.
57. Na základe vyššie uvedeného kasačný súd konštatuje, že sa s právnym posúdením správneho súdu

stotožňuje. Správny súd správne poukázal na skutočnosť, že v čase spáchania predmetného správneho
deliktu (vypracovanie znaleckého úkonu dňa 15.11.2017) podľa § 27 ods. 3 písm. b) zákona o znalcoch
v znení účinnom do 30.06.2018 bolo možné za uvedený správny delikt uložiť žalobcovi peňažnú
pokutu od 0,- eur do 1 650 eur, čo znamená, že pre páchateľa bolo možné aj neuloženie peňažnej
pokuty, čo je bezpochyby pre páchateľa priaznivejšie ako obligatórne uloženie pokuty. Eventuálne, bola

možnosť uloženia minimálnej výšky pokuty pod hranicou 50 eur. Naproti tomu zákonná úprava účinná
od 01.07.2018 umožňovala sťažovateľovi uložiť žalobcovi pokutu iba v konkrétnom rozmedzí od 50 eur
do 2000 eur.
58. V tomto smere neobstojí ani námietka sťažovateľa, že podľa § 37c ods. 4 zákona o znalcoch v
znení účinnom od 01.07.2018, páchateľovi možno uložiť len taký druh sankcie, ktorý dovoľuje uložiť

zákon účinný v čase, keď sa o inom správnom delikte rozhoduje. V uvedenom kontexte totiž naďalej
platí premisa, že sťažovateľ mohol uložiť rovnaký druh sankcie aj podľa zákona účinného v čase do
30.06.2018, konkrétne pokutu, avšak iba do výšky 50 eur, resp. mohol aj sankciu neuložiť.
59. Kasačný súd uvádza, že považuje za irelevantnú argumentáciu sťažovateľa, že by v novom
konaní iba opravil formálnu chybu, pričom by výška pokuty zostala rovnaká. Aj v prípade, že by

výška pokuty zostala nezmenená, jej uloženie a riadne odôvodnenie s citáciou a použitím správnych
právnych predpisov, musí byť súčasťou rozhodnutia sťažovateľa aby mohlo byť rozhodnutie sťažovateľa
považované za preskúmateľné. Podľa názoru kasačného súdu je zákonnou povinnosťou správneho
orgánu v skutkovej vete (vo výroku) rozhodnutia protiprávne konanie žalobcu jednoznačne vymedziť,aby boli zo skutkovej vety nezameniteľne zrejmé všetky zložky protiprávneho konania žalobcu tak, ako to
predpokladá zákon a zároveň, aby tieto závery mali oporu v odôvodnení príslušného rozhodnutia, resp.
vo vykonaných dôkazoch (podkladoch pre rozhodnutie). Následne je povinnosťou správneho orgánu

svoj záver uvedený vo výroku rozhodnutia náležite odôvodniť a vysvetliť všetky právne relevantné
okolnosti posudzovanej veci, pre konanie významné a rozhodujúce skutočnosti a v prípade sporných
otázokposkytnúťodpoveďzakýchdôvodovsprávnyorgánhodnotiltúktorúotázkuspôsobomuvedeným
v jeho rozhodnutí.
60. Kasačný súd poukazuje aj na to, že pri posúdení náležitostí výrokovej časti rozhodnutia, ktorým bola

žalobcovi uložená pokuta za spáchanie správneho deliktu, bolo potrebné vychádzať z ust. § 47 ods.
2 správneho poriadku, v zmysle ktorého výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia
právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy
konania. Iba za riadneho splnenia všetkých náležitostí možno rozhodnutie sťažovateľa považovať za
preskúmateľné a dostatočne odôvodnené.
61. Kasačný súd po vyhodnotení kasačnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku správneho

súdu vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu konštatuje, že nezistil dôvod
na to, aby sa v zásade odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov vo veci
samej uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku správneho súdu, ktoré vytvárajú dostatočné
právne východiská pri vyslovení výroku napadnutého rozsudku. Senát kasačného súdu považuje právne
posúdenie preskúmavanej veci správnym súdom za správne a súladné so zákonom.

62. Kasačný súd taktiež nezistil žiadne porušenie základných zásad trestného konania podľa Trestného
poriadku, ktoré je potrebné použiť na správne trestanie v zmysle § 195 písm. c) SSP. Kasačný súd preto
po vyhodnotení kasačných dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku správneho súdu a vo vzťahu
k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu konštatuje, že správny súd sa s danou vecou
dostatočne vysporiadal, racionálne odôvodnil svoje úvahy a vyvodil správne skutkové a právne závery.

Kasačný súd preto podľa § 461 SSP zamietol kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú.
63. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol kasačný súd v zmysle § 467 ods. 1 v spojení
s § 167 ods. 1 SSP tak, že úspešnému žalobcovi voči žalovanému (sťažovateľovi) priznal právo na
náhradu trov kasačného konania v plnom rozsahu, pričom o výške náhrady bude rozhodnuté v zmysle
§ 175 ods. 2 SSP.

64. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky rozhodol pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.