Rozsudok – Ostatné ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, February 11, 2026

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 1SVs/2/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1017200882
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 02. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Trenčan

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2026:1017200882.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky vo veľkom senáte zloženom z predsedu senátu JUDr.

Mariána Trenčana a sudcov JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD., JUDr. Mariána Fečíka, prof. JUDr. PhDr.
Petra Potáscha, PhD., JUDr. Petry Príbelskej, PhD., JUDr. Anity Filovej (sudkyňa spravodajkyňa) a
JUDr. Juraja Vališa, LL.M., vo veci žalobcov (sťažovateľov): 1/ T. T., nar. XX. Y. XXXX, adresou trvalého
pobytu V. X, XXX XX U., 2/ BAJI Trans, s. r. o., IČO: 35 853 581, so sídlom 925 26 Reca 715, obaja
zastúpení Advokátska kancelária JUDr. Jozef Holič, s. r. o., so sídlom Poľovnícka 4, Bernolákovo, proti
žalovanému: Národný inšpektorát práce, so sídlom Masarykova 10, 040 01 Košice, o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OPS/BEZ/2016/4214, O-58/2017 z 3. apríla 2017, o kasačnej

sťažnostižalobcovvrade1/avrade2/protirozsudkuKrajskéhosúduvBratislaveč.k.4Sa51/2017-104
z 27. marca 2019 v spojení s opravným uznesením č. k. 4 Sa 51/2017-141 z 9. decembra 2019, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 4 Sa 51/2017-104 z 27. marca 2019 v spojení s opravným
uznesením č. k. 4 Sa 51/2017-141 z 9. decembra 2019 sa vo výroku, ktorým bola žaloba žalobcu 1/
zamietnutá, mení tak, že rozhodnutie žalovaného č. OPS/BEZ/2016/4214, O-58/2017 z 3. apríla 2017
v spojení s rozhodnutím Inšpektorátu práce Bratislava č. 2016/1153 z 8. decembra 2016 sa zrušuje a
vec sa vracia Inšpektorátu práce Bratislava na ďalšie konanie.

II. Kasačná sťažnosť žalobcu 2/ sa zamieta.

III. Žalobcovi 1/ sa priznáva voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov
konania pred kasačným súdom, ako aj konania pred správnym súdom.

IV. Žalobcovi 2/ sa právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I. Administratívne konanie a konanie pred správnym súdom

1. Rozhodnutím Inšpektorátu práce Bratislava č. 2016/1153 z 8. decembra 2016 (ďalej aj ako
„prvostupňové rozhodnutie“) bol žalobca 1/ podľa § 38 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona č. 462/2007 Z. z.
o organizácii pracovného času v doprave a o zmene a doplnení zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii
práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 309/2007 Z. z. (ďalej aj ako „zákon o organizácii
pracovného času v doprave“ alebo „zákon č. 462/2007 Z. z.“) v spojení s § 4 ods. 1 písm. b) a § 11 ods. 1

písm. b) zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „zákon
o priestupkoch“) a § 7 ods. 3 písm. j) zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení
zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „zákon o inšpekcii práce“) uznaný za vinného zospáchania priestupku a bola mu uložená pokutu vo výške 200 eur. Tohto priestupku sa mal žalobca
1/ dopustiť tým, že 4. novembra 2015 v čase o 11.00 hod. na štátnej ceste II/504 ako vodič vozidla
držiteľa (žalobcu 2/) viedol vozidlo EČV: L.XXXS., ktorým sa prepravoval betón, tzv. raketa (ďalej aj ako

„vozidlo na prepravu betónu“) so záznamovým zariadením, ktoré nemalo platnú periodickú prehliadku
záznamového zariadenia od 25. júna 2015.
2. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal odvolanie žalobca 1/, o ktorom rozhodol žalovaný
rozhodnutím č. OPS/BEZ/2016/4214, O-58/2017 z 3. apríla 2017 (ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutie“)
tak, že odvolanie zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil.

3. Proti napadnutému rozhodnutiu žalovaného podali žalobcovia 1/ a 2/ správnu žalobu, ktorou sa
domáhali preskúmania jeho zákonnosti vrátane preskúmania zákonnosti prvostupňového rozhodnutia,
ich následného zrušenia a vrátenia veci Inšpektorátu práce Bratislava (ďalej aj ako „prvostupňový
správny orgán“) na ďalšie konanie.
4. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj ako „správny súd“ alebo „krajský súd“) žalobu vo vzťahu k žalobcovi
2/ odmietol. Dôvodil, že zákon č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov

(ďalej len „SSP“ alebo „Správny súdny poriadok“) vymedzuje žalobnú (aktívnu) legitimáciu žalobcu v
ustanovení § 178 ods. 1. Správny súd pri posúdení, či žalobca 2/ mal aktívnu legitimáciu na podanie
žaloby, vychádzal z ustanovení zákona o priestupkoch, za použitia ktorého bola žalobcovi 1/ uložená
pokuta. Poukázal na § 72 písm. a) zákona o priestupkoch, podľa ktorého je v konaní o priestupku
účastníkom konania iba obvinený z priestupku, a teda žalobca 1/. Zdôraznil, že z rozhodnutí správnych

orgánov oboch stupňov jednoznačne vyplýva účastníctvo priestupkového (ako aj odvolacieho) konania
výlučne žalobcovi 1/. Žalobca 2/ nebol obvineným z priestupku, pričom ani písm. b) až d) citovaného
zákonného ustanovenia sa na žalobcu 2/ nevzťahujú. Ak teda účastníkom priestupkového konania bol
výlučne žalobca 1/, žalobca 2/ (bez ohľadu na skutočnosť, že je majiteľom vozidla, ktorého vodičom
bol v čase spáchania priestupku žalobca 1/) nemá v tomto správnom súdnom konaní žalobnú (aktívnu)

legitimáciu. Ak i napriek takémuto svojmu postaveniu podal žalobu, ktorou sa domáhal zrušenia
napadnutého, ako aj jemu predchádzajúceho rozhodnutia, správny súd konštatoval, že žalobca 2/ podal
žalobu ako neoprávnená osoba. V dôsledku toho správny súd žalobu vo vzťahu k nemu odmietol
postupom podľa § 98 ods. 1 písm. e) SSP.
5. Správny súd správnu žalobu vo vzťahu k žalobcovi 1/ ako nedôvodnú postupom podľa § 190 SSP

zamietol. Poukázal na to, že žalobca 1/ nenamietal skutkové okolnosti, na základe ktorých bol uznaný
vinným zo spáchania priestupku podrobne konkretizovaného v prvostupňovom, ako aj v napadnutom
rozhodnutí. Uznanie vinného z priestupku a uloženie pokuty namietal iba z dôvodu, že i keď priestupkové
konanieprebehlopodľaplatnejprávnejúpravy,nemaloknemudôjsť,pretoževozidlonaprepravubetónu
malo byť vyňaté z okruhu vozidiel, ktoré sú povinné používať záznamové prostriedky (tachografy). Aj

na pojednávaní prostredníctvom svojho právneho zástupcu deklaroval, že hlavným dôvodom podania
žaloby nebolo to, že by mu išlo o pokutu ako takú, ale správnou žalobou chcel dosiahnuť to, aby Ústavný
súd Slovenskej republiky prostredníctvom správneho súdu (postupom podľa § 131 SSP) skonštatoval,
že Ministerstvo dopravy a výstavby Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) si nesplnilo svoju
povinnosť udeliť výnimku z nariadení Európskeho parlamentu a Rady pre vozidlá prepravujúce betón,

tzv. „rakety“, pričom touto nečinnosťou uvedené ministerstvo priamo poškodzuje podnikateľov, pričom
takýmto šikanóznym postupom tiež došlo k porušeniu zásady rovnosti.
6. Správny súd neakceptoval návrh žalobcu 1/, pretože nevidel žiaden dôvod na to, aby sa s naznačenou
otázkou obrátil na Ústavný súd Slovenskej republiky. V tejto súvislosti správny súd poznamenal, že
oprávnenia vo veci výnimiek sú iba možnosťou, nie však povinnosťou členského štátu. Nariadenia

Európskeho parlamentu a Rady sú priamo pôsobiacimi právnymi normami a pokiaľ umožňujú výnimky
z ich pôsobnosti, je iba na konkrétnom členskom štáte, či takéto (možné) výnimky prijme v príslušnom
vnútroštátnom predpise. Nejde teda o povinnosť členského štátu pristúpiť k udeleniu výnimiek. Preto
nie je úlohou správneho súdu nahrádzať či iniciovať legislatívny proces, obzvlášť za situácie, keď
vnútroštátne právne predpisy [v danom prípade zákon č. 461/2007 Z. z. o používaní záznamového

zariadenia v cestnej doprave (ďalej „len „zákon č. 461/2007 Z. z.“), resp. zákon o organizácii pracovného
času v doprave, resp. zákon o inšpekcii práce] boli prijaté v nadväznosti na európsku legislatívu.
7. Správny súd dôvodil, že povinnosť používať tachografy vo všetkých vozidlách v cestnej doprave je
stanovená nariadením Rady (EHS) č. 3821/85 z 20. decembra 1985 o záznamovom zariadení v cestnej
doprave (ďalej len „nariadenie č. 3821/85“) v článku 3, následne tiež v § 2 ods. 1 zákona č. 461/2007 Z.

z. a to s výnimkami uvedenými v článku 3 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 561/2006 z
15. marca 2006 o harmonizácii niektorých predpisov v sociálnej oblasti, ktoré sa týkajú cestnej dopravy,
ktorými sa menia a dopĺňajú nariadenia Rady (EHS) č. 3821/85 a (ES) č. 2135/98 a zrušuje nariadenie
Rady (EHS) č. 3820/85 (ďalej aj ako „nariadenie č. 561/2006“). Medzi týmito výnimkami sa vozidlá naprepravu betónu nenachádzajú. Článok 13 ods. 1 nariadenia č. 561/2006 stanovuje možnosť členskému
štátu (za určitých podmienok) udeliť výnimky z článkov 5 až 9 (tieto články sa týkajú posádky, času jazdy,
prestávok a doby odpočinku). Avšak tieto výnimky sa môžu vzťahovať iba na vozidlá v doprave, ktoré

sú v článku 13 ods. 1 explicitne vymenované. Zo zákona č. 461/2007 Z. z. je podľa správneho súdu
zjavné, že tento právny predpis nestanovil žiadnu výnimku pre inštalovanie a používanie tachografov vo
vozidlách na prepravu betónu. Preto sa povinnosť používať toto záznamové zariadenie v celom rozsahu
vzťahuje aj na tieto vozidlá.
8. O trovách konania rozhodol správny súd tak, že ich žalobcom 1/ a 2/ nepriznal.

II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenia k nej

9. Proti rozsudku správneho súdu č. k. 4Sa/51/2017-104 z 27. marca 2019 (ďalej len „napadnutý
rozsudok“) podali žalobcovia 1/ a 2/ (ďalej aj ako „sťažovatelia“) kasačnú sťažnosť uplatňujúc si dôvody
podľa § 440 ods. 1 písm. b) a f) SSP [posledný dôvod vzhľadom na obsah podanej kasačnej sťažnosti

ale zodpovedá skôr písm. g) ods. 1 § 440 SSP], a domáhali sa, aby sa rozsudok správneho súdu zmenil
tak, že rozhodnutia správnych orgánov oboch stupňov sa zrušia a konanie o uložení pokuty sa zastaví.
10. V úvode kasačnej sťažnosti poukázali na absenciu procesnej spôsobilosti právneho zástupcu JUDr.
Jozefa Holiča, na ktorú správny súd nereagoval. Ďalej namietali zúženie aplikácie medzinárodnej
normy a Ústavy Slovenskej republiky na zákon o priestupkoch, čo považovali za rozporné s princípom

právnej istoty. Mali za to, že ustanovenie § 72 zákona o priestupkoch vlastníka a prevádzkovateľa
vozidla a v ňom nainštalovaného zariadenia zaraďuje medzi účastníkov priestupkového konania, lebo
záznamové zariadenie by mohlo byť zhabané. Podľa sťažovateľov nie je vylúčené, aby sa vlastník
záznamového zariadenia mohol stať účastníkom konania v postavení poškodeného. Škoda mohla
vzniknúť na záznamovom zariadení, avšak závažnejší následok hrozil pri vydaní zákazu jazdy a

dokončenia vykládky betónovej zmesi (k znehodnoteniu zmesi po čase exspirácie a aj zatvrdnutiu zmesi
v domiešavači).
11. Zastávali názor, že v danom prípade naplnenie skutkovej podstaty priestupku je podmienené
preskúmaním zákona, ktorý nepriznal výnimku na dodržiavanie bezpečnostných prestávok. Uviedli, že
vodičjenepochybneúčastníkompriestupkovéhokonania.Spochybnilivšakjehoúčastníctvovsprávnom

konaní týkajúcom sa dodržiavania povinnosti pravidelne kontrolovať činnosť a kalibrovať záznamové
zariadenie, ktoré je pevnou výbavou ťahača. Naopak, práve vlastník vozidla (prevádzkovateľ licencie)
je povinný súčasť výbavy, v ktorej je aj záznamové zariadenie, pravidelne kontrolovať. Zdôraznili, že
kontrolou vozidla prevádzkovaného žalobcom 2/ je ohrozené právo účastníka ku kontrolnému orgánu
kalibrujúcemu záznamové zariadenie. Žalobca 2/ je preto dotknutou osobou v konaní o priestupku.

V tejto súvislosti poukázali na to, že účastníkom správneho konania sú aj osoby, ktoré síce správne
konanie nevyvolali, ale ktoré môžu byť výsledným rozhodnutím vo veci priamo dotknuté na svojich
právach,právomchránenýchzáujmochapovinnostiach.Uznali,žepeňažnápokutasažalobcu2/priamo
nedotýka, avšak uloženie pokuty nie je hlavným dôvodom správnej žaloby.
12. Ďalej dôvodili, že členský štát musí vyňať vozidlá z nariadenia č. 561/2006 za predpokladu, že ich

zaradenie „na dodržanie lehôt odpočinku“ je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky. V tejto súvislosti
preto nesúhlasili s názorom správneho súdu, že oprávnenia vo veci výnimiek sú iba možnosťou, a nie
povinnosťou členského štátu. Neakceptovali názor, že ak ministerstvo z akéhokoľvek dôvodu nevyužije
právo na výnimku, súd nemá iniciovať konanie pred Ústavným súdom Slovenskej republiky, ktorý by
zabránil porušovaniu práv spôsobeného nečinnosťou orgánu verejnej moci. Mali za to, že na prípad,

keď nečinný orgán verejnej moci neodstráni neústavnosť zákona, myslí ustanovenie § 131 SSP. Na
tomto mieste navrhli, aby súd rozhodujúci o kasačnej sťažnosti sám požiadal Ústavný súd Slovenskej
republiky na zaujatie stanoviska, či nepriznaním výnimky z nariadenia č. 561/2006 podľa čl. 3 a čl. 13
ods. 1 špeciálnym vozidlám prevážajúcim betónové zmesi - tzv. rakety, je porušovaná Ústava Slovenskej
republiky.

13. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že sa stotožňuje s právnym názorom
vysloveným v napadnutom rozsudku správneho súdu.
14. Dňa 24. augusta 2020 bolo Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky doručené vyjadrenie žalobcov
1/ a 2/, v ktorom poukázali na to, že došlo k zmene právneho stavu vzhľadom na nariadenie Európskeho
parlamentu a Rady (EÚ) č. 2020/1054 z 15. júla 2020, ktorým sa mení nariadenie (ES) č. 561/2006,

pokiaľ ide o minimálne požiadavky na maximálne denné a týždenné časy jazdy, minimálne prestávky a
doby denného a týždenného odpočinku, a nariadenie (EÚ) č. 165/2014, pokiaľ ide o určovanie polohy
prostredníctvom tachografov (ďalej len „nariadenie č. 2020/1054“).15. 1. augusta 2021 začal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „Najvyšší správny
súd“)činnosťazačalkonaťvovšetkýchveciach,vktorýchdo31.júla2021konalNajvyššísúdSlovenskej
republiky (ďalej aj ako „Najvyšší súd“) v správnom kolégiu (čl. 154g ods. 4 a 6 Ústavy SR v spojení s

§ 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov). Predmetná kasačná sťažnosť bola predložená Najvyššiemu súdu 9. januára
2020 a zaregistrovaná v jeho správnom kolégiu pod sp. zn. 2 Asan 1/2020. Od 1. augusta 2021 je teda
na konanie o nej príslušný Najvyšší správny súd.

III. Postúpenie veci veľkému senátu

16. Vec bola náhodným spôsobom pridelená do piateho senátu Najvyššieho správneho súdu (ďalej aj
ako „predkladajúci senát“). Tento senát po tom, čo zistil, že kasačná sťažnosť bola podaná včas (§
443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP), smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je
prípustná (§ 439 SSP), a má predpísané náležitosti (§ 57 SSP a § 445 SSP), preskúmal napadnutý

rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, že je potrebné predložiť právnu
otázku na posúdenie veľkému senátu Najvyššieho správneho súdu, keďže pri svojom rozhodovaní
dospel k právnemu názoru odlišnému od právneho názoru vyjadreného v rozsudku Najvyššieho
správneho súdu sp. zn. 2 Asan 6/2019 z 27. októbra 2021 (ďalej len „odlišný rozsudok“). Urobil tak
uznesením sp. zn. 2 Asan 1/2020 z 18. februára 2022.

17. Právnou otázkou, pri ktorej riešení sa chcel predkladajúci senát odchýliť od predchádzajúcej
rozhodovacej činnosti Najvyššieho správneho súdu, bolo, či je senát kasačného súdu povinný zohľadniť
zmenu právnej úpravy v prospech páchateľa priestupku resp. správneho deliktu, ktorá nastala počas
kasačného konania, resp. po vydaní rozhodnutia krajského (správneho) súdu. Zatiaľ čo podľa právneho
názoru vyjadreného v odlišnom rozsudku je takéto zohľadnenie možné, predkladajúci senát dospel k

opačným záverom. Konkrétne nesúhlasil s tým, že by sa mala v kasačnom konaní aplikovať neskoršia,
pre páchateľa priestupku, priaznivejšia právna úprava aj v prípade, ak k zmene právnej úpravy došlo
až po dni rozhodnutia správneho súdu. Dôvodom pre tento záver bola skutočnosť, že pre kasačný súd
je rozhodujúci stav (skutkový a právny), ktorý existoval v čase vyhlásenia alebo vydania napadnutého
rozhodnutia správneho súdu (§ 454 SSP).

IV. Predloženie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie a rozhodnutie Súdneho dvora
Európskej únie

18. Veľký senát v rámci svojho rozhodovania usúdil, že na vyriešenie spornej právnej otázky je potrebné

predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej aj ako „Súdny dvor“) návrh na začatie prejudiciálneho
konania, keďže pre rozhodnutie v danej veci, v ktorej bolo aplikované právo Únie, bol potrebný výklad
zásady lex mitior obsiahnutej v článku 49 Charty základných práv Európskej únie. Preto veľký senát
uznesením sp. zn. 1SVs/2/2022 zo 16. augusta 2023 postupom podľa § 100 ods. 1 písm. c) SSP prerušil
konanie a predložil Súdnemu dvoru nasledovné prejudiciálne otázky:

1. Má sa čl. 51 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie vykladať v tom zmysle, že členský štát
vykonáva právo Únie, ak podľa vnútroštátneho práva udeľuje administratívnu sankciu za porušenie
povinnosti, ak táto povinnosť vyplýva z práva Európskej únie a povinnosť postihovať jej porušenie je
uložená členským státom, ako je tomu v prípade čl. 19 ods. 1 nariadenia č. 3821/85 a čl. 41 ods. 1
nariadenia č. 165/2014?

2. Ak je odpoveď na otázku č. 1 kladná:
Má sa čl. 49 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie a zásada lex posterior mitius v ňom
obsiahnutá vykladať v tom zmysle, že sa vzťahuje aj na ukladanie sankcií za administratívne delikty, kde
najprv o vine a treste nerozhoduje súdny orgán, ale administratívny orgán, a že sa táto zásada následne
vzťahuje i na prieskum rozhodnutia tohto administratívneho orgánu správnym súdom?

3. Ak je odpoveď na otázku č. 2 kladná:
Má sa čl. 49 Charty základných práv Európskej únie a zásada lex posterior mitius v ňom obsiahnutá
vykladať v tom zmysle, že sa vzťahuje na vnútroštátne administratívne konanie alebo súdne konanie
bez ohľadu na jeho štádium?
4. Ak je odpoveď na otázku č. 3 záporná:

Podľaakýchkritériísaurčítotoštádium?Inconcreto,másačl.49ChartyzákladnýchprávEurópskejúnie
a zásada lex posterior mitius v ňom obsiahnutá vykladať v tom zmysle, že sa vzťahuje na správne súdne
konanie o opravnom prostriedku, akým je kasačná sťažnosť, teda že súd, ako je Najvyšší správny súd,
konajúci v druhej a poslednej inštancii o tejto kasačnej sťažnosti, má prihliadať na zmenu právnej úpravyv prospech páchateľa administratívneho deliktu posudzovaného v základnom konaní administratívnom
orgánom, a nie súdom, a ktorá nastala až po tom, čo bolo vydané rozhodnutie správneho súdu nižšej
inštancie ním preskúmavané, ktoré je právoplatné?

19. Súdny dvor o návrhu na začatie prejudiciálneho konania rozhodol dňa 1. augusta 2025 rozsudkom
C-544/23 (ďalej aj ako „rozsudok C-544/23“). Súdny dvor na predložené prejudiciálne otázky odpovedal
nasledovne:
1. Článok 51 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie sa má vykladať v tom zmysle, že:
členský štát vykonáva právo Únie v zmysle tohto ustanovenia, ak na jednej strane v súlade s článkom

19 ods. 1 nariadenia Rady (EHS) č. 3821/85 z 20. decembra 1985 o záznamovom zariadení v cestnej
doprave, zmeneného nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 561/2006 z 15. marca 2006,
a článkom 41 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 165/2014 zo 4. februára 2014
o tachografoch v cestnej doprave, ktorým sa ruší nariadenie Rady (EHS) č. 3821/85 o záznamovom
zariadení v cestnej doprave a mení nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 561/2006
o harmonizácii niektorých právnych predpisov v sociálnej oblasti, ktoré sa týkajú cestnej dopravy,

uloží vodičovi vozidla správnu sankciu z dôvodu, že tento vodič porušil povinnosti stanovené v týchto
nariadeniach, a na druhej strane následne využije možnosť, ktorú mu priznáva článok 3 ods. 2 tohto
posledného uvedeného nariadenia, a to oslobodiť určité vozidlá cestnej dopravy od takýchto povinností.

2. Článok 49 ods. 1 posledná veta Charty základných práv sa má vykladať v tom zmysle, že:

sa môže uplatniť na správnu sankciu trestnoprávnej povahy, ktorá bola uložená na základe pravidla,
ktoré bolo po uložení tejto sankcie zmenené spôsobom, ktorý je priaznivejší pre sankcionovanú osobu,
pokiaľ táto zmena odráža zmenu postoja k trestnoprávnej kvalifikácii skutkov, ktorých sa dopustila táto
osoba, alebo k trestu, ktorý sa má uložiť.

3. Článok 49 ods. 1 posledná veta Charty základných práv sa má vykladať v tom zmysle, že:
súd, ktorý rozhoduje o kasačnej sťažnosti proti súdnemu rozhodnutiu, ktorým bol zamietnutý opravný
prostriedok podaný proti správnej pokute, ktorá má trestnoprávnu povahu a patrí do pôsobnosti práva
Únie, je v zásade povinný uplatniť voči odsúdenej osobe priaznivejšiu vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá
nadobudla účinnosť po vyhlásení tohto súdneho rozhodnutia, bez ohľadu na to, že vo vnútroštátnom

práve sa toto rozhodnutie považuje za právoplatné.

20. Súdny dvor k prvej otázke uviedol, že z jeho ustálenej judikatúry vyplýva, že členský štát vykonáva
právo Únie v zmysle článku 51 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) pri
plnení povinnosti, ktorá je uvedená v akte práva Únie a ktorá spočíva v stanovení sankcie za porušenia

uvedené v tomto akte [rozsudky z 26. februára 2013, Akerberg Fransson, C-617/10, bod 27 a z 19.
októbra 2023, G. ST. T. (Primeranosť trestu v prípade falšovania), C-655/21, bod 43] (bod 50 rozsudku
C-544/23).
21. Ďalej skonštatoval, že v prejednávanej veci pred nadobudnutím účinnosti nariadenia č. 2020/1054
tak nariadenie č. 3821/85, ktoré sa uplatňovalo v čase porušenia, ktorého sa dopustil žalobca 1/, ako

aj nariadenie č. 165/2014, bez možnosti výnimky vyžadovali, aby vozidlá, o ktoré ide vo veci samej,
boli vybavené tachografom a aby sa vykonávala periodická prehliadka tohto tachografu. Naviac článok
9 ods. 1 nariadenia č. 3821/85 a článok 41 ods. 1 nariadenia č. 165/2014 ukladajú členským štátom
povinnosť stanoviť sankcie za porušenia ustanovení týchto nariadení (bod 51 rozsudku C-544/23).
22. Preto tým, že slovenské orgány prijali § 38 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona č. 462/2007 Z. z. a

uložili žalobcovi 1/ správnu pokutu za to, že 4. novembra 2015 viedol vozidlo používané na dodávku
transportného betónu bez toho, aby dodržal povinnosti týkajúce sa periodickej prehliadky tachografu,
ktorým malo byť toto vozidlo vybavené, vykonali právo Únie v zmysle článku 51 ods. 1 Charty. Právo únie
vnútroštátny súd vykonal aj prostredníctvom zmeny relevantnej vnútroštátnej právnej úpravy tým, že
využil možnosť, ktorú mu priznáva článok 3 ods. 2 nariadenia č. 165/2014, oslobodiť kategórie vozidiel

uvedené v článku 13 ods. 1 nariadenia č. 561/2006, tak ako bol doplnený nariadením č. 2020/1054, od
povinnosti byť vybavené tachografom (body 52, 54 a 55 rozsudku C-544/23).
23. K druhej otázke Súdny dvor na úvod zdôraznil, že článok 49 ods. 1 posledná veta Charty stanovuje,
že ak po spáchaní trestného činu zákon ustanovuje miernejší trest, uloží sa tento trest. Toto ustanovenie
tak zakotvuje zásadu retroaktívneho uplatnenia priaznivejšieho trestného zákona, ktorá je tiež zaručená

v článku 7 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „EDĽP“). Z vysvetliviek
k Charte týkajúcich sa jej článku 49 vyplýva, že toto ustanovenie sa uplatňuje v trestnoprávnej oblasti
(body 60 až 62 rozsudku C-544/23).24. Na posúdenie trestnoprávnej povahy sankcie na účely uplatnenia článku 49 Charty sú relevantné
tri kritériá. Prvým kritériom je právna kvalifikácia porušenia vo vnútroštátnom práve, druhým kritériom je
samotná povaha porušenia a tretím kritériom je prísnosť sankcie, ktorá hrozí dotknutej osobe (rozsudky

z 5. júna 2012, Bonda, C-489/10, bod 37 a zo 4. mája 2023, Agentia Nationala de Integritate, C-40/21,
bod 34) [bod 63 rozsudku C-544/23].
25. K prvému kritériu Súdny dvor uviedol, že toto sa týka právnej kvalifikácie porušenia vo vnútroštátnom
práve, pričom z informácií poskytnutých vnútroštátnym súdom mu vyplynulo, že porušenie, o ktoré ide vo
veci samej, sa podľa slovenského práva považuje za správny delikt. Súčasne však dodal, že uplatnenie

článku 49 Charty sa vzťahuje aj pri porušeniach, ktoré vnútroštátne právo nekvalifikuje ako „trestné“, ak
stíhania a sankcie majú trestnoprávnu povahu na základe ďalších dvoch kritérií (body 65 a 66 rozsudku
C-544/23).
26.KdruhémukritériuSúdnydvoruviedol,žetotosatýkasamotnejpovahyporušenia,pričomsaoveruje,
či predmetné opatrenie sleduje najmä represívny účel, čo je vlastné sankcii trestnoprávnej povahy v
zmysle článku 49 Charty, a to bez toho, aby samotná okolnosť, že sleduje tiež preventívny účel, bola

takej povahy, že by ju zbavovala jej kvalifikácie ako trestnoprávnej povahy. Súčasne dodal, že opatrenie,
ktoré sa obmedzuje na náhradu škody spôsobenej dotknutým porušením, nemá trestnoprávnu povahu
[rozsudky z 22. júna 2021, Latvijas Republikas Saeima (Pokutové body), C-439/19, bod 89 a zo 14.
septembra 2023, Vinal, C-820/21, bod 50].
27. K prejednávanej veci Súdny dvor tiež uviedol, že sa zdá, že správne pokuty, ktoré vyplývajú z

porušenia povinností týkajúcich sa prítomnosti a periodickej prehliadky tachografu v určitých typoch
vozidiel, sledujú ciele spočívajúce tak v odrádzaní od týchto porušení, ako aj v ich sankcionovaní
bez toho, aby účelom týchto pokút bolo nahradiť škodu, ktorá bola týmito porušeniami spôsobená.
Okrem toho uviedol, že už rozhodol, že skutočnosť, že predmetné opatrenie sa netýka verejnosti vo
všeobecnosti, ale osobitnej kategórie adresátov, ktorí vzhľadom na to, že vykonávajú činnosť osobitne

upravenú právom Únie, sú povinní spĺňať podmienky vyžadované týmto právom, môže naznačovať,
že toto opatrenie nemá represívny účel, a teda prispieť k preukázaniu, že uvedené opatrenie nemá
trestnoprávnu povahu, pokiaľ sa to isté opatrenie obmedzuje na to, že zbavuje osobu, ktorej je určené,
určitých osobitných oprávnení, ktoré jej boli priznané uvedeným právom, z dôvodu, že príslušný správny
orgán dospel k záveru, že podmienky priznania uvedených oprávnení už nie sú splnené (rozsudok zo

14. septembra 2023, Vinal, C-820/21, bod 53 a citovanú judikatúru). Súčasne uzavrel, že pokuta, o ktorú
ide vo veci samej, však zjavne takýto účel nemá (body 68 a 69 rozsudku C-544/23).
28. Vo vzťahu k tretiemu kritériu Súdny dvor konštatoval, že stupeň prísnosti uloženej sankcie sa musí
posudzovať v závislosti od maximálneho trestu stanoveného príslušnými právnymi predpismi (rozsudok
zo 14. septembra 2023, Vinal, C-820/21, bod 55 a citovaná judikatúra). Vnútroštátny súd má ale overiť,

či správna pokuta vo výške 1.699 eur spolu s pripojeným trestom zákazu činnosti viesť motorové vozidlo
na 2 roky, môžu ako celok svedčiť o dostatočnej prísnosti na to, aby ich bolo možné kvalifikovať ako
represívne, a teda ako sankcie trestnoprávnej povahy (body 70 a 71 rozsudku C-544/23).
29. Súdny dvor vo vzťahu k posudzovaniu vyššie uvedených troch kritérií upozornil, že ak vnútroštátny
súd po preskúmaní všetkých relevantných okolností usúdi, že uložená pokuta nemá trestnoprávnu

povahu, a teda že článok 49 ods. 1 posledná veta Charty sa na spor vo veci samej neuplatňuje,
žiadne pravidlo práva Únie v prejednávanej veci neukladá povinnosť dodržiavať zásadu lex mitior.
Teda vnútroštátny súd by sa nemohol oprieť o všeobecnú zásadu práva Únie zakotvujúcu retroaktívne
uplatnenie miernejšieho trestu (body 73 a 74 rozsudku C-544/23).
30. K podmienkam uplatnenia článku 49 ods. 1 poslednej vety Charty Súdny dvor uviedol, že slovenský

zákonodarca sa rozhodol vykonať možnosť stanovenú v článku 3 ods. 2 nariadenia č. 165/2014 tým,
že automaticky oslobodil všetky kategórie vozidiel, ktoré sú vymenované v článku 13 ods. 1 nariadenia
č. 561/2006, od povinnosti byť vybavené tachografom z rovnakých dôvodov, ako sú dôvody stanovené
normotvorcom Únie. Zo spisu, ktorý mal Súdny dvor k dispozícii vyplýva, že zrušenie povinnosti vybaviť
vozidlá používané na dodávku transportného betónu tachografom v slovenskom práve odráža zmenu

postojaslovenskéhozákonodarcu,pokiaľideovôľusankcionovaťtakéskutky,akésúvytýkanéžalobcovi
1/, čo však prináleží overiť vnútroštátnemu súdu (body 90 a 91 rozsudku C-544/23).
31. Súdny dvor tiež uviedol, že požiadavky, ktorým článok 49 ods. 1 Charty podriaďuje prípadné
použitie zásady retroaktívneho uplatnenia priaznivejšieho ustanovenia trestného zákona zabezpečujú -
vzhľadom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (rozsudok ESĽP, 18. októbra 2022, Morck

Jensen v. Dánsko, bod 52) úroveň ochrany tejto zásady, ktorá nie je v rozpore s úrovňou ochrany
zaručenou článkom 7 EDĽP, ako ho vykladá Európsky súd pre ľudské práva.
32. Súdny dvor k tretej a štvrtej otázke uviedol, že tieto treba preskúmať spoločne. V prvom rade
pripomenul, že už rozhodol, že pravidlo retroaktívneho uplatnenia priaznivejšieho ustanovenia trestnéhozákona sa má uplatniť, pokiaľ nebol vyhlásený žiadny právoplatný odsudzujúci rozsudok (rozsudok zo
6. októbra 2015, Delvingne, C-650/13, bod 56). Súčasne Súdny dvor uviedol, že výklad článku 49 ods.
1 poslednej vety Charty nie je v rozpore s úrovňou ochrany, ktorú poskytuje článok 7 EDĽP a tiež, že

hoci pravidlá trestného konania patria do právomoci členských štátov, za podmienky, že Únia neprijala
právnepredpisyvtejtooblasti,členskéštátysúprivýkonetejtoprávomocipovinnédodržiavaťpovinnosti,
ktoré im vyplývajú z práva Únie, vrátane základných práv zakotvených v Charte (rozsudok z 30. apríla
2024, Procura della Repubblica presso il Tribunale di Bolzano, C-178/22, bod 44). V dôsledku toho, hoci
sa posúdenie právoplatnosti odsudzujúceho rozsudku musí vykonať na základe práva členského štátu,

ktorýtentorozsudokvydal(rozsudokz5.júna2014,M,C-398/12,bod36),ničtonemenínatom,žetento
pojem musí mať na účely uplatnenia článku 49 ods. 1 poslednej vety Charty v celej Únii autonómny a
jednotný výklad, keďže určuje rozsah práva zaručeného týmto ustanovením, a teda aj rozsah povinností,
ktoré z neho vyplývajú členským štátom. Preto okolnosť, že odsúdenie sa podľa vnútroštátneho práva
považuje za právoplatné, nie je rozhodujúca na účely uplatnenia článku 49 ods. 1 poslednej vety Charty
súdom,naktorýbolpodanýopravnýprostriedokprotirozhodnutiu,ktorýmbolototoodsúdenievyhlásené

(body 95, 96, 98 až 101 rozsudku C-544/23).
33.Odsúdenietotižnemožnopovažovaťzaprávoplatnévzmyslečlánku49ods.1poslednejvetyCharty,
akhomožnonapadnúťriadnymopravnýmprostriedkom,tedaakýmkoľvekopravnýmprostriedkom,ktorý
jesúčasťouriadnehopriebehukonaniaaktorýpredstavujeprocesnývývoj,sktorýmmusíkaždýúčastník
konania rozumne rátať (rozsudok z 22. novembra 1977, Industrial Diamond Supplies, 43/77, bod 37).

Ak odsúdená osoba alebo orgán verejnej moci, ktorý vedie trestné stíhanie, môžu v lehote stanovenej
zákonom a bez toho, aby museli odôvodniť výnimočné okolnosti, podať súdny prostriedok nápravy s
cieľom dosiahnuť zrušenie alebo zmenu odsudzujúceho rozsudku alebo uloženého trestu, a to bez
ohľadu na skutočnosť, že takýto opravný prostriedok sa vo vnútroštátnom práve považuje za mimoriadny
opravný prostriedok a pokiaľ lehota na podanie takéhoto opravného prostriedku neuplynula alebo o ňom

nebolo rozhodnuté, rozhodnutie o tomto odsúdení a treste nemožno na účely uplatnenia článku 49 ods. 1
poslednej vety Charty považovať za rozhodnutie, ktoré s konečnou platnosťou ukončilo trestné stíhanie.
Navyše odkladný účinok podania opravného prostriedku proti odsudzujúcemu rozsudku je znakom toho,
že tento opravný prostriedok sa týka rozhodnutia, ktoré nemožno považovať za právoplatné na účely
uplatnenia tohto ustanovenia (toto ale nebolo rozhodujúce). Z uvedeného preto vyplýva, že ak možno

za vyššie uvedených podmienok podať kasačnú sťažnosť proti súdnemu rozhodnutiu, toto rozhodnutie
môženadobudnúťprávoplatnosťnaúčelyuplatneniačlánku49ods.1poslednejvetyChartylenvtedy,ak
účastníci konania vyčerpali tento zákonný opravný prostriedok alebo nechali uplynúť lehotu na podanie
takejto sťažnosti bez toho, aby ju podali. Z článku 49 ods. 1 poslednej vety Charty teda vyplýva, že
kasačný súd je v zásade povinný uplatniť na páchateľa trestného činu, ktorého sankcia patrí do výkonu

práva Únie, trestnoprávnu úpravu, ktorá je pre tohto páchateľa priaznivá, aj keď táto právna úprava
nadobudla účinnosť po vyhlásení súdneho rozhodnutia, ktoré je predmetom tejto kasačnej sťažnosti
(body 102 až 106 rozsudku C-544/23).
34. Súdny dvor tak uzavrel, že ak by predkladajúci vnútroštátny súd dospel k záveru, že správna pokuta,
ktorá bola žalobcovi 1/ uložená, má trestnoprávnu povahu, tento súd by bol povinný uplatniť v jeho

prípade priaznivejšiu právnu úpravu v zmysle článku 49 ods. 1 poslednej vety Charty, ktorou je § 2
ods. 2 zákona č. 461/2007 Z. z. v spojení s nariadením č. 2020/1054, bez ohľadu na skutočnosť,
že táto právna úprava nadobudla účinnosť až po rozhodnutí Krajského súdu v Bratislave, ktoré sa
podľa vnútroštátneho práva považuje za právoplatné, pričom na túto povinnosť nemá vplyv skutočnosť,
že predkladajúci vnútroštátny súd je povinný rozhodnúť s prihliadnutím na stav v čase vydania tohto

rozhodnutia, poukazujúc pritom na priamy účinok článku 49 ods. 1 poslednej vety Charty (body 110, 112
a 113 rozsudku C-544/23).

V. Posúdenie veci veľkým senátom

35. Veľký senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sa po zistení, že postup
predkladajúceho senátu bol súladný s ustanovením § 22 ods. 1 písm. a) SSP, oboznámil so spisovým
materiálom Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Asan/1/2020, majúc za to,
že povaha veci pripúšťala rozhodnúť veľkému senátu vo veci samej, preskúmal napadnutý rozsudok
správneho súdu jednak v medziach sťažnostných bodov uplatnených sťažovateľmi (§ 453 ods. 2 SSP),

ako aj nad rozsah sťažnostných bodov (§ 453 ods. 2 SSP v spojení s § 195 písm. c) SSP) spolu s
konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, pričom dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalobcu 1/ je
dôvodná. Kasačnú sťažnosť smerujúcu voči výroku, ktorým bola správna žaloba žalobcu 2/ odmietnutá
z dôvodu, že bola podaná neoprávnenou osobou, veľký senát vyhodnotil ako nedôvodnú.36. Hneď na úvod veľký senát zdôrazňuje, že otázku, či sa má zásada lex mitior, teda aplikácia
priaznivejšej právnej úpravy, ku ktorej došlo v rámci kasačného konania uplatniť aj vo veciach, v ktorých
nedošlo k vykonaniu práva Únie, neposudzoval, pretože táto v konečnom dôsledku nebola predmetom

posudzovania veľkého senátu v danej veci.
37. Veľký senát bol pri svojom rozhodovaní viazaný rozsudkom C-544/23, ktorým ho Súdny dvor
prostredníctvom vyššie vymedzených kritérií zaviazal posúdiť, či sankcia uložená žalobcovi 1/ má
trestnoprávnu povahu. Od zodpovedania tejto kľúčovej otázky potom záviselo, či je veľký senát povinný
uplatniť v prospech žalobcu 1/ priaznivejšiu právnu úpravu v zmysle článku 49 ods. 1 poslednej vety

Charty, ktorou je § 2 ods. 2 zákona č. 461/2007 Z. z. v spojení s nariadením č. 2020/1054, a to bez
ohľadu na to, že táto právna úprava nadobudla účinnosť až po vyhlásení rozsudku Krajského súdu v
Bratislave a rovnako bez ohľadu na to, že napadnutý rozsudok nadobudol právoplatnosť. Skutočnosť,
že v predmetnej veci došlo k vykonaniu práva Únie nebolo medzi účastníkmi konania sporné (bližšie
body 20 až 22 tohto rozsudku).
38. Na posúdenie trestnoprávnej povahy uloženej sankcie, vo vzťahu k uplatneniu článku 49 Charty

sú relevantné tri kritériá (i) právna kvalifikácia porušenia vo vnútroštátnom práve, (ii) samotná povaha
porušenia a (iii) prísnosť sankcie, ktorá hrozí dotknutej osobe (žalobcovi 1/).
39. K právnej kvalifikácii porušenia povinnosti, t. j. k prvému kritériu, veľký senát uvádza, že porušenie
povinnosti podľa § 38 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona č. 462/2007 Z. z., t. j. viesť vozidlo so záznamovým
zariadením, ktoré nemá periodickú prehliadku, ktorého sa žalobca 1/ dopustil dňa 4. novembra 2015,

bolo kvalifikované ako priestupok, t. j. nejednalo sa o trestný čin. Táto skutočnosť však sama osebe ešte
neznamená, že uložená sankcia nemá trestnoprávnu povahu (body 65 a 66 rozsudku C-544/23).
40. Druhé kritérium sa týka povahy porušenia povinnosti a s ňou spojenou povahou uloženej sankcie
(opatrenia). Konkrétne, či uložená sankcia v prvom rade sleduje represívny účel, typický pre trest v
trestnom ponímaní, spočívajúci v potrestaní páchateľa/priestupcu za porušenie konkrétnej povinnosti.

Respektíve, či má sankcia za cieľ odradiť iné osoby od porušovania konkrétnej povinnosti (preventívny
účel sankcie). V tejto súvislosti veľký senát opakuje, že Súdny dvor skonštatoval, že samotná okolnosť,
že sankcia sleduje tiež preventívny účel, ju nezbavuje trestnoprávnej povahy (bližšie bod 26 tohto
rozsudku).
41. Veľký senát tak posudzoval účel uloženej sankcie - pokuty za porušenie povinnosti podľa § 38

ods. 1 písm. a) bod 1 zákona č. 462/2007 Z. z. vo výške 200 eur, konkrétne či plnila represívny alebo
preventívny účel, pričom dospel k záveru, že primárne mala uložená pokuta represívnu povahu. Teda
potrestaťžalobcu1/zaporušenievyššieuvedenejpovinnosti.Súčasneniejevylúčenýanijejpreventívny
účel, teda odradiť iných vodičov od porušovania tejto povinnosti. Účelom uloženej sankcie jednoznačne
nebolo nahradiť škodu spôsobenú porušením vymedzenej povinnosti (bližšie bod 26 tohto rozsudku).

42. V súvislosti s druhým kritériom je tiež relevantná skutočnosť, že uložená pokuta nezbavila žalobcu 1/,
patriaceho do osobitnej kategórie adresátov (bod 69 rozsudku C-544/23), žiadneho oprávnenia, ktoré by
mu priznávalo právo Únie z dôvodu, že príslušný správny orgán dospel k záveru, že podmienky priznania
takéhoto oprávnenia už nie sú splnené. Uvedené je potrebné zdôrazniť, keďže Súdny dvor už rozhodol,
že v takomto prípade nemusí mať uložené opatrenie represívny účel (bližšie bod 27 tohto rozsudku).

43. S poukazom na body 39 až 41 preto veľký senát zastáva názor, že druhé kritérium posudzovania
uloženej sankcie na účely aplikácie článku 49 ods. 1 poslednej vety Charty je splnené. Uvedený záver sa
zdal (Súdny dvor použil výraz „sa zdá“ - poznámka veľkého senátu) aj Súdnemu dvoru, ktorý to priamo
skonštatoval v bode 68 a 69 rozsudku C-544/23.
44. Tretie kritérium sa týka stupňa prísnosti uloženej sankcie. Pri jeho vyhodnocovaní pritom nie je

relevantná samotná výška uloženej sankcie, t. j. v danom prípade 200 eur, ale maximálna výška sankcie,
ktorú bolo možné za porušenie predmetnej povinnosti uložiť. Podľa § 38 ods. 4 písm. c) zákona č.
462/2007 Z. z. bolo možné za porušenie povinnosti viesť vozidlo na prepravu betónu so záznamovým
zariadením, ktoré nemá platnú periodickú prehliadku, uložiť pokutu až do výšky 1.699 eur a súčasne
aj zákaz činnosti viesť motorové vozidlá až na 2 roky. Veľký senát tak overoval, či sankcia v podobe

pokuty vo výške 1.699 eur spolu so zákazom činnosti viesť motorové vozidlá až na 2 roky, sú ako
celok dostatočne prísne na to, aby ich bolo možné kvalifikovať ako represívne, a teda ako sankcie
trestnoprávnej povahy, pričom dospel k záveru, že aj toto kritérium je splnené.
45. Pokiaľ má sankcia plniť represívny účel, aby odradila páchateľa priestupku, v danom prípade žalobcu
1/ od ďalšieho porušovania povinností, mala by zasiahnuť podstatným spôsobom do jeho majetkovej

sféry. Inak povedané uložená sankcia by nemala byť sankciou len „nepatrnou“, nemajúcou citeľný dopad
na bežný život priestupcu.
46. Podľa názoru veľkého senátu možnosť uloženia sankcie, konkrétne pokuty vo výške 1.699 eur
spolu so zákazom činnosti viesť motorové vozidlá až na 2 roky, je sankciou dostatočne prísnou. Jepotrebné si v tejto súvislosti uvedomiť, že zákaz činnosti viesť motorové vozidlá až na 2 roky je spôsobilé
vylúčiť konkrétnu osobu nielen z pracovnej činnosti, čo má nesporne dopad v jej majetkovej sfére,
ale aj obmedziť jeho osobný a rodinný život. Rovnako ani výška maximálne možnej pokuty nie je

zanedbateľnou sumou a tiež dopadá na majetkovú sféru osoby, ktorá sa porušenia povinnosti dopustila.
47. Vychádzajúc tak z bodov 39 až 45 veľký senát zastáva názor, že uložená pokuta má trestnoprávnu
povahu, keďže spĺňa druhé a tretie kritérium stanovené Súdnym dvorom na účely aplikácie článku 49
Charty.
48. Veľký senát tak mal splnené prvé dve podmienky potrebné na aplikáciu článku 49 Charty, konkrétne

(i) v predmetnej veci sa vykonáva právo Únie a (ii) uložená sankcia má trestnoprávnu povahu.
Následne tak bolo potrebné posudzovať, či priaznivejšia právna úprava pre žalobcu 1/ spočíva v zmene
trestnoprávnej kvalifikácii skutku, ktorého sa dopustil alebo v zmene trestu, ktorý sa má/mal uložiť.
49. Veľký senát v prvom rade konštatuje, že krajský súd správne poukázal na to, že vo všeobecnosti
povinnosť používať záznamové zariadenie (tzv. tachograf) v cestnej doprave bola stanovená v článku
3 nariadenia č. 3821/85 (v znení v čase spáchania skutku) a rovnako v § 2 ods. 1 zákona č. 461/2007

Z. z. (v znení v čase spáchania skutku). Ak teda žalobca 1/ toto zariadenie 4. novembra 2015 nemal
inštalované vo svojom vozidle (s platnou periodickou prehliadkou) má sa za to, že priestupok spáchal.
50. V priebehu kasačného konania došlo nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 2020/1054
z 15. júla 2020, ktorým sa mení nariadenie (ES) č. 561/2006, pokiaľ ide o minimálne požiadavky na
maximálnedennéatýždennéčasyjazdy,minimálneprestávkyadobydennéhoatýždennéhoodpočinku,

a nariadenie (EÚ) č. 165/2014, pokiaľ ide o určovanie polohy prostredníctvom tachografov, v jeho čl.
1 bode 12 písm. b), k novelizácii nariadenia č. 561/2006 rozšírením okruhu výnimiek podľa čl. 13 ods.
1 nariadenia č. 561/2006 aj o vozidlá používané na dodávku transportného betónu uvedené v novom
písm. r).
51. Je preto zrejmé, že odo dňa 20. augusta 2020 sa viac povinnosť používať záznamové zariadenie

na vozidlo, o aké ide v predmetnej veci, nevzťahuje.
52. Nariadenie č. 2020/1054 tým, že doplnilo vozidlá používané na dodávku transportného betónu k
vozidlám, ktoré už boli uvedené v článku 13 ods. 1 nariadenia č. 561/2006 tak preukázalo zmenu pozície
normotvorcu Únie, pokiaľ ide o potrebu uložiť povinnosť mať tachograf v týchto vozidlách, ktoré sa v
zásade využívajú na pomerne krátke vzdialenosti (bod 86 rozsudku C-544/23).

53. Uvedená zmena nariadením č. 2020/1054 sa s účinnosťou od 20. augusta 2020 automaticky
premietla aj do ustanovenia § 2 ods. 2 zákona č. 461/2007 Z. z., v zmysle ktorého sú vozidlá všetkých
kategórií uvedených v článku 13 ods. 1 nariadenia č. 561/2006 oslobodené od povinnosti byť vybavené
tachografom, t. j. aj vozidlá používané na dodávku transportného betónu [písm. r) čl. 13 ods. 1 nariadenia
č. 561/2006].

54. Z uvedeného preto vyplýva, že s účinnosťou od 20. augusta 2020 došlo k zrušeniu povinnosti vybaviť
vozidlá používané na dodávku transportného betónu tachografom stanovenej v § 2 ods. 1 zákona č.
461/2007 Z. z., teda v priebehu kasačného konania preukázateľne došlo k prijatiu priaznivejšej právnej
úpravy v prospech žalobcu 1/ spočívajúcej v zmene kvalifikácii skutku, konkrétne tento skutok sa už za
priestupok nepovažuje.

55. Veľký senát tak podľa inštrukcií Súdneho dvora dospel k záveru, že v prípade žalobcu 1/ (i) došlo
k vykonaniu práva Únie a (ii) uložená sankcia má trestnoprávnu povahu. Z dôvodu, že právoplatnosť
napadnutého rozsudku krajského súdu a ani § 454 SSP nebráni podľa záverov Súdneho dvora
(bližšie bod 34 tohto rozsudku) aplikácii priaznivejšej právnej úpravy v zmysle článku 49 ods. 1
poslednej vety Charty, bolo potrebné v prípade žalobcu 1/ prihliadnuť na priaznivejšiu právnu úpravu,

podľa ktorej skutok, o ktorom sa koná, už nie je priestupkom. Následok prijatého záveru vedie k
potrebe zmeny napadnutého rozsudku krajského súdu v spojení s opravným uznesením v podobe
zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného vrátane prvostupňového rozhodnutia a vrátenia veci
prvostupňovému orgánu na ďalšie konanie. V ďalšom konaní bude potrebné konanie zastaviť z dôvodu,
že skutok, o ktorom sa koná, nie je priestupkom [§ 79 ods. 1 písm. a) zákona o priestupkoch].

56. V nadväznosti na vyššie uvedené odôvodnenie tohto rozsudku je napokon potrebné poukázať na
niekoľko skutočností. V prvom rade je to fakt, že závery v ňom uvedené - tak, ako to vyplýva aj z bodu
55 (i) vyššie - veľký senát formuloval výlučne v kontexte správnych deliktov, v rámci ktorých dochádza
k vykonaniu práva Únie, pretože práve takýto správny delikt (priestupok) bol predmetom tohto súdneho
prieskumu. Nebolo potom dôvodné, aby veľký senát - pre účely tohto kasačného konania - ďalej skúmal

uplatniteľnosť predmetných právnych záverov aj na tú skupinu správnych deliktov - v rámci právneho
poriadkuSlovenskejrepubliky-ktorýmisaprávoEÚnevykonáva.Inakpovedané,záveryveľkéhosenátu
uvedené v tomto rozsudku nedopadajú per se na právne posudzovanie správnych deliktov, ktorými sa v
podmienkach Slovenskej republiky právo EÚ nevykonáva, keď tento rozsudok sa nedotýka doterajšiehoprávneho rámca (vrátane rozhodovacej praxe Najvyššieho správneho súdu) vzťahujúceho sa na tieto
správne delikty - (bez prvku práva EÚ).
57. Pokiaľ ide o kasačnú sťažnosť žalobcu 2/ táto je nedôvodná. Zákon č. 461/2007 Z. z. postihoval

za porušenie povinnosti podľa § 38 ods. 1 písm. a) bod 1 výlučne vodiča vozidla, nie jeho majiteľa/
prevádzkovateľa. Rovnako prvostupňovým rozhodnutím je preukázané, že nedošlo k uloženiu opatrenia
v podobe zhabania veci a ani nebolo rozhodnuté o náhrade škody. Preto námietky žalobcu 2/, ktorými
odôvodňoval svoju aktívnu legitimáciu na podanie správnej žaloby boli čisto len hypotetické. Žalobcovi
2/ preukázateľne nesvedčalo účastníctvo v priestupkovom konaní podľa § 72 písm. b) a c) zákona

o priestupkoch. Preto krajský súd nepochybil, keď správnu žalobu žalobcu 2/ odmietol, ako podanú
neoprávnenouosobou.Tentozávermázanásledokzamietnutiekasačnejsťažnostižalobcu2/postupom
podľa § 461 SSP ako nedôvodnej.
58. Záverom veľký senát k požiadavke sťažovateľov obrátiť sa na Ústavný súd Slovenskej republiky
s návrhom na vyslovenie nesúladu právnych predpisov podľa článku 125 ods. 1 písm. a) Ústavy
Slovenskej republiky uvádza, že vzhľadom na zmenu právnej úpravy v rámci kasačného konania nebolo

potrebné sa týmto návrhom zaoberať.
VI. Záver
59. Sumarizujúc vyššie uvedené skutočnosti dospel veľký senát k záveru, že výrok napadnutého
rozsudku, ktorým bola správna žaloba vo vzťahu k žalobcovi 1/ ako nedôvodná zamietnutá vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 440 ods. 1 písm. g) SSP]. Veľký senát preto postupom podľa

§ 466 ods. 5 písm. a) v spojení s § 462 ods. 2 SSP zmenil napadnutý rozsudok v tomto výroku tak,
že rozhodnutie žalovaného v spojení s rozhodnutím Inšpektorátu práce Bratislava zrušil a vec vrátil
Inšpektorátu práce Bratislava na ďalšie konanie. V ďalšom konaní bude potrebné, ako už uviedol veľký
senátvbode55,priestupkovékonaniezastaviťzdôvodu,žeskutok,oktoromsakoná,niejepriestupkom
[§ 79 ods. 1 písm. a) zákona o priestupkoch].

60. Súčasne veľký senát kasačnú sťažnosť žalobcu 2/ postupom podľa § 466 ods. 5 písm. a) v spojení
s § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.
61. O nároku na náhradu trov konania rozhodol veľký senát podľa § 467 ods. 2 v spojení s § 167
ods. 1 SSP tak, že plne úspešnému žalobcovi 1/ priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu
trov kasačného konania, ako aj trov konania pred správnym súdom (§ 175 ods. 1 SSP). Žalobcovi 2/

náhradu trov konania z dôvodu jeho neúspechu v konaní nepriznal. O výške náhrady trov konania vo
vzťahu k žalobcovi 1/ rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP).
62. Toto rozhodnutie prijal veľký senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 7:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.