Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, February 2, 2026

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Ek/2126/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6119439211
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 02. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Silvia Turzová
ECLI: ECLI:SK:OSBB:2026:6119439211.3

Uznesenie

Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: Platiť sa oplatí s.r.o., so sídlom Mostová
2, 811 02 Bratislava-Staré Mesto, IČO: 45 684 618, práv. zast.: Beňo & partners advokátska kancelária,
s.r.o., so sídlom Námestie svätého Egídia 40/93, 058 01 Poprad, IČO: 44 250 029, proti povinnému: A.
B., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom C. D. XXX, XXX XX C., o vymoženie 162,99 EUR s príslušenstvom,
vedenej u súdneho exekútora: JUDr. Martin Petrovič, so sídlom exekútorského úradu Kósu-Schoppera

133/8, 048 01 Rožňava, IČO: 42324840, pod sp. zn. 413EX 623/19, o sťažnosti oprávneného proti
uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 17Ek/2126/2019 zo dňa 16. 10. 2025, takto

r o z h o d o l :

Súd sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 17Ek/2126/2019
zo dňa 16. 10. 2025 z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 17Ek/2126/2019 zo dňa 16. 10. 2025 vyššia

súdna úradníčka zamietla námietky oprávneného proti upovedomeniu o zastavení exekúcie. Svoje
rozhodnutie odôvodnila tým, že pre vyvodenie záveru o nemajetnosti povinného je postačujúce zistenie
jeho relatívnej nemajetnosti, t.j. nemajetnosti z pohľadu konkrétneho exekučného konania a nie
nemajetnosti absolútnej. Zistenie relatívnej nemajetnosti ako dôvodu zastavenia exekúcie tak môže
nastať len v konkrétnom exekučnom konaní. Dôvodom zastavenia exekúcie je nezistenie majetku, ktorý
je možné zexekvovať v danom exekučnom konaní a nie neexistencia akéhokoľvek majetku povinného,

či jeho absolútna nemajetnosť. Oprávnený tak môže mať za to, že povinný disponuje majetkom, z
ktorého by bolo možné uspokojiť jeho pohľadávku, avšak ak sa vykonanými lustráciami zistí, že povinný
nedisponuje takým majetkom, ktorý by mohol byť postihnutý exekúciou, nemožno prijať iný záver než
ten, že povinný je v zmysle § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku nemajetný a že je tu daný
dôvod na zastavenie exekúcie súdnym exekútorom za predpokladu, že od jej začatia uplynula doba
piatich rokov, počas ktorej nedošlo ani len k čiastočnému vymoženiu pohľadávky oprávneného. Uvedené

spadá výslovne do kompetencií súdneho exekútora, exekučný súd činnosť smerujúcu k zisteniu majetku
povinného namiesto súdneho exekútora nenahrádza. Vyššia súdna úradníčka ďalej zobrala do úvahy
tú skutočnosť, že povinný a ani jeho rodinní príslušníci sa nezdržiavajú na evidovanej adrese svojho
trvalého pobytu (aktuálne Žehra č. 175), jeho pobyt nie je známy (pravdepodobne v Anglicku na
bližšie nezistenej adrese, pobyt povinného v zahraničí nie je nikde evidovaný), preto nie je možné
zo strany súdneho exekútora zistiť hnuteľné veci patriace povinnému, ktoré sa prípadne na doteraz

evidovanej adrese jeho trvalého pobytu nachádzajú (uvedená skutočnosť sa týka aj motorových vozidiel
evidovaných na povinného). Čo sa týka vyhlásenia o majetku ktoré podáva povinný, poukázala na
to, že ide o úkon predpokladaný Exekučným poriadkom podľa § 41, ak je to pre ukončenie exekúcie
potrebné a je to primerané vymáhanému nároku; pokiaľ sa však výzva súdneho exekútora na vyhlásenie
povinného o svojom majetku dostane do vlastných rúk povinného. Samotné vyhlásenie povinného o
majetku však nenahrádza aktívnu činnosť exekútora zisťovať majetok povinného v priebehu exekúcie

tak ako sa vyššie uvádza, súdny exekútor vychádza z výsledku ním vykonaných lustrácií. Pokiaľ súdny
exekútor v priebehu exekúcie zistil taký stav, ktorý znamená neefektívnosť ďalšieho vedenia exekúcie,ako aj neefektívnosť donucovacích opatrení voči povinnému z dôvodu, že sa zdržuje na neznámom
mieste, je takéto posúdenie plne v kompetencii súdneho exekútora, súd ani v tomto smere činnosť
súdneho exekútora nenahrádza. Oprávnený má záujem aby sa v exekúcii pokračovalo, avšak sám

oprávnený neoznámil nijaké nové skutočnosti týkajúce sa majetku povinného, ktoré by zakladali dôvod
pre pokračovanie v exekúcii. Preto vyššia súdna úradníčka námietky oprávneného zamietla.

2. Proti uzneseniu vyššej súdnej úradníčky doručil oprávnený tunajšiemu súdu v zákonom stanovenej
lehote sťažnosť. Podľa oprávneného, konajúci súd nesprávne zhodnotil splnenie podmienok pre

zastavenie exekúcie exekútorom a nesprávne tak rozhodol, z nasledovných dôvodov. Ako to vyplýva z
upovedomenia o zastavení exekúcie exekútorom, ale aj odôvodnenia napadnutého uznesenia, vykonal
exekútor iba lustrácie elektronicky prístupných registrov, resp. dopyty na orgány a inštitúcie a to vrátane
dopravného inšpektorátu, ale nie fyzické zisťovanie na mieste samom a spísanie hnuteľného majetku
podliehajúceho exekúcii v súlade s § 114 a § 115 Exekučného poriadku. Súdny exekútor tak v rozpore
s odôvodnením napadnutého uznesenia nevykonal riadne zisťovanie všetkého majetku povinného

a skutočnosť splnenia podmienky pre zastavenie exekúcie exekútorom pre nedostatok majetku tak
nebola ani súdnym exekútorom ani súdom preukázaná a predmetné upovedomenie o zastavení
exekúcie je predčasné a napadnuté uznesenie nesprávne a v rozpore so zákonom. Práve zisťovanie
aj hnuteľného majetku povinného ako napr. televízny prijímač, mobilné telefóny, hotové peniaze nad
165 EUR, cennosti, nábytok, počítače a notebooky, lampy, nebežné odevy a iný textil a podobne a ich

speňaženie je odôvodnené za okolností, ak povinný nemá iný postihnuteľný majetok alebo príjmy a
práve pri výške pohľadávky oprávneného v predmetnom exekučnom konaní, pre ktorú nie je primerané
speňažovanie nehnuteľností alebo iného vysoko hodnotného majetku, ak by ho oprávnený aj vlastnil. Z
§ 59 odsek 1 Exekučného poriadku vyplýva, že exekútor je povinný vykonať úkony potrebné na zistenie
majetku povinného a to vrátane fyzickej návštevy povinného a s tým súvisiacich zisťovaní hnuteľného

majetku. Na pokyny oprávneného exekútor prihliada, resp. si ich žiada iba v prípadoch predpokladaných
zákonom. Nie je správne tvrdenie súdu uvedené v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého
mal oprávnený podávať návrhy exekútorovi. Exekútor vykonáva svoju právomoc samostatne a okrem
zákonom ustanovených prípadov nie je viazaný žiadnymi návrhmi oprávneného a oprávnený ani nemá
možnosti zisťovať skutočnosti rozhodné pre postup v exekúcií, ktoré možnosti má v plnej miere exekútor.

V prípade, ak by exekútor zistil hnuteľný majetok speňažiteľný v rámci exekúcie, čo by zistil iba na
základe fyzickej obhliadky obydlia povinného, mohol/mal vyzvať oprávneného na úhradu akýchkoľvek
preddavkov ktoré by v súlade so zákonom bol exekútor oprávnený od oprávneného požadovať.
Exekučný súd má v konaní o námietkach posúdiť, či boli splnené podmienky Exekučného poriadku pre
zastavenie exekúcie exekútorom. Do kompetencie súdu patrí na riadne podané námietky, zhodnotenia

exekútora preveriť a preskúmať minimálne v rozsahu, či exekútor sám deklaroval vykonanie zisťovanie
všetkého možného majetku povinného, nie len majetku evidovaného subjektami podľa § 2 vyhlášky
MS SR č. 68/2017 Z.z. Aj z vyjadrenia exekútora je zrejmé, že exekútor nikdy povinného nenavštívil v
jeho obydlí a nezistil reálny stav hnuteľného majetku povinného a úvahy o nákladoch jeho speňaženia
sú tak hypotetické. Oprávnený nie je povinný zisťovať a oznamovať exekútorovi kde sa má nachádzať

hnuteľný majetok povinného. Súdny exekútor má dostatok oprávnení na to, aby zistil a spísal všetko
majetok povinného sám a z vlastnej iniciatívy. V podmienkach všeobecne známej nízkej vymožiteľnosti
práva v Slovenskej republiky by mali byť súdny exekútori tí poslední ktorí „od stola“ prístupom ešte
znižujú možnosti veriteľov domôcť sa svojho práva. Nie je pravdou, že by im Exekučný poriadok nedával
dostatok možností alebo im bránil v dôslednom výkone exekučnej činnosti neprimeraným dôrazom na

práva povinných. Oprávnený má za to, že je spravodlivé, aby v právnom štáte oprávnený, ktorému
bol nárok priznaný právoplatným exekučným titulom mohol očakávať riadne a dôkladné vykonávanie
exekúcie bez toho aby sám musel kontrolovať a dohliadať na činnosť exekútorov, ktorí majú na výkon
exekúcie monopol, exekučné veci sú im náhodne prideľované a sú štátom poverené ako osobitne
odborne spôsobilé a zmocnené osoby. Tiež sa nemá stať pravidlom spôsob vykonávanie exekúcie

formálnym spôsobom v rámci ktorého exekútor iba od stola dožiada orgány a inštitúcie a pri negatívnom
výsledku zastaví exekúcie a inkasuje náhrady podľa vyhlášky.

3. Súdny exekútor sa k podanej sťažnosti uviedol, že zotrváva na svojom predchádzajúcom vyjadrení
a sťažnosť navrhuje zamietnuť.

4. Podľa § 202 ods. 1 druhá veta Exekučného poriadku, sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje,
ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho
súdneho úradníka.5. Podľa § 200 Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného
sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku,

prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.

6. Podľa § 239 ods. 1 a 2 CSP, proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré
treba doručiť, je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.

7. Podľa § 248 CSP, o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.

8. Podľa § 250 ods. 1 CSP, ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.

9. Podľa § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku, exekútor vydá upovedomenie o zastavení
exekúcie, ak pri exekúcii vedenej na majetok fyzickej osoby sa do piatich rokov od začatia exekúcie

alebo od posledného zexekvovania majetku nepodarilo zistiť majetok alebo príjmy, ktoré by mohli byť
postihnuté exekúciou a ktoré by stačili aspoň na úhradu trov exekútora.

10. Súd prvej inštancie (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku), po zistení, že sťažnosť bola podaná
včas (§ 242 CSP), oprávnenou osobou - účastníkom konania, v ktorého neprospech bolo uznesenie

vydané (§ 240 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je sťažnosť prípustná (§ 239 ods. 1 a 2 CSP), po
skonštatovaní, že sťažnosť má zákonom predpísané náležitosti (§ 127 CSP, § 243 CSP), preskúmal
napadnuté uznesenie v medziach daných rozsahom a dôvodmi sťažnosti a postupom bez nariadenia
pojednávania (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku) dospel k záveru, že sťažnosť nebola podaná
dôvodne, a preto ju zamietol.

11. V tomto smere treba konštatovať, že vyššia súdna úradníčka dostatočne a správne zistila skutkový
stav veci a z takto zisteného skutkového stavu urobila aj správny právny záver a svoje rozhodnutie
dostatočne a presvedčivo odôvodnila, pričom sa vysporiadala so všetkými pre rozhodnutie vo veci
relevantnými skutočnosťami. Napadnuté uznesenie tak súd prvej inštancie považuje za v celom

rozsahu vecne správne, v súvislosti s čím zároveň poukazuje na znenie ustanovenia § 202 ods. 2
Exekučného poriadku, podľa ktorého písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta sťažnosť
proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca stotožňuje
s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí. Podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako
aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale

len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základrozhodnutiabeztoho,abyzachádzalidovšetkýchdetailovsporuuvádzanýchúčastníkmikonania.
Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka
konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty
účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a

podobne).Skutočnosť,žesúdnerozhodolpodľapredstávaočakávanísťažovateľa,nemožnopovažovať
za porušenie či nerešpektovanie jeho práv.

12. Na podporu správnosti rozhodnutia vyššej súdnej úradníčky súd prvej inštancie len skutočne nad
rámec dopĺňa, že po oboznámení sa s obsahom správ, ktoré do spisu doložil súdny exekútor, musí aj súd

prvej inštancie konštatovať, že nezistil žiadne dôvody, ktoré by odôvodňovali zrušenie upovedomenia
o zastavení exekúcie. V prvom rade možno pripomenúť, že dôvodom pre zastavenie exekúcie podľa
§ 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku je nezistenie majetku, ktorý je možné zexekvovať
v predmetnom exekučnom konaní, t.j. relatívna nemajetnosť, a nie neexistencia akéhokoľvek majetku
povinného, teda absolútna nemajetnosť. V konkrétnom exekučnom konaní sa tak môže stať, že napriek

tomu, že povinný disponuje majetkom podliehajúcim exekúcii, pôjde o majetok, ktorý v predmetnom
exekučnom konaní nie je možné zexekvovať. V prípade, ak súdny exekútor po uplynutí doby 5
rokov od začatia exekúcie alebo od posledného zexekvovania majetku dospeje k záveru o tom, že
u povinného nebol zistený majetok, ktorý by mohol byť postihnutý exekúciou, nemá inú možnosť
ako vydať upovedomenie o zastavení exekúcie. Možno ešte doplniť, že spôsob, ktorým sa vykoná

exekúcia, určuje práve súdny exekútor, a to na základe preskúmania majetkových pomerov povinného.
Objektívne zhodnotenie majetkových pomerov povinného, podloženie zistených skutočností písomnými
dôkazmi a vyvodenie záveru o možnosti či nemožnosti vykonania exekúcie v závislosti od majetkových
pomerov povinného, patrí do kompetencie súdneho exekútora. Súdny exekútor je pri tom povinnývykonávať túto činnosť podľa Exekučného poriadku s odbornou starostlivosťou, s využitím všetkých
svojich skúseností a odborných vedomostí. Výkon exekučnej činnosti spadá do kompetencie súdneho
exekútora. Spôsob vykonania exekúcie určí exekútor tak, aby bol primeraný vymáhanej povinnosti a

abyhodnotazabezpečenéhomajetkupovinnéhozodpovedalahodnotevymáhanejpovinnosti.Exekučný
súd nie je subjektom oprávneným na skúmanie majetkových pomerov povinného, ktorého skúmanie má
prebehnúť pred súdnym exekútorom. S poukazom na vyššie uvedené bolo teda v predmetnej exekúcii
úlohou súdneho exekútora, aby vykonanou lustráciou zistil majetkové pomery povinného a zvolil taký
spôsob uspokojenia vymáhanej povinnosti, aby bol k nej primeraný. Pokiaľ súdny exekútor v rámci

zisťovaniamajetkovýchpomerovpovinnéhonezistilžiadnyexekvovateľnýmajetokaodzačatiaexekúcie
uplynulo 5 rokov, bol povinný postupovať v zmysle § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku a vydať
upovedomenie o zastavení exekúcie.

13. Vychádzajúc z vyššie uvedeného tak súd prvej inštancie nemôže s argumentáciou oprávneného
súhlasiť. Ďalšie vedenie exekúcie nemôže byť založené len na pravdepodobnej existencii majetku

povinného resp. na tom, že súdny exekútor podľa oprávneného nevykonal všetky jemu dostupné
možnostivykonaniaexekúcie.Vtejtosúvislostitrebazdôrazniť,žesúdnyexekútorniejepovinnývykonať
fyzické zisťovanie v mieste bydliska povinného. Tento spôsob vykonania exekúcie zvolí len v prípade,
ak predpokladá, že v mieste bydliska povinného sa budú nachádzať hnuteľné veci vyššej hodnoty.
Bolo by totiž v rozpore s princípom hospodárnosti, účelnosti a efektívnosti, ak by miestne zisťovanie

vykonával vždy a spisoval by aj také hnuteľné veci, ktorých predajom by neuspokojil ani len trovy
exekúcie. Nie každý televízny prijímač, počítač, mobilný telefón či iné hnuteľné veci sú totiž predajné
tak, ako sa zrejme domnieva oprávnený. Tu totiž nemožno ignorovať ekonomickú realitu života fyzických
osôb v Slovenskej republike a predstavu oprávneného o nutnosti vykonania mobiliárnej exekúcie možno
označiť za iluzórnu. Treba tiež doplniť, že vedomosť o majetkových pomeroch povinného súdny exekútor

v súčasnej dobe môže získať nielen fyzickým zisťovaním, ale aj prostredníctvom internetu či sociálnych
sietí. Súdny exekútor si tak vie urobiť predstavu o majetkových, príjmových a sociálnych pomeroch
povinného aj bez zisťovania v mieste bydliska povinného, pričom pri kreovaní tohto úsudku vychádza
aj zo svojich dlhoročných skúseností. Následne, exekučný súd sa na tento úsudok súdneho exekútora
spolieha, keďže ako už súd uviedol vyššie, súdny exekútor je odborne spôsobilou osobou a do jeho

činnosti súd zasiahne len v prípade vážnych zistení a nezrovnalostí, ktoré sú založené na objektívnych
skutočnostiach. Domnienka oprávneného, že by sa v mieste bydliska povinného mohli nachádzať
hodnotné hnuteľné veci, však nie je podložená žiadnymi konkrétnymi skutočnosťami. Práve naopak,
šablónovitosťavšeobecnosťpodanejsťažnosti(oprávnenýsťažnosťsrovnakýmobsahomtotižpodalvo
viacerých exekučných veciach) evokuje skôr snahu oprávneného len zbaviť sa resp. oddialiť povinnosť

úhrady trov exekučného konania. V okolnostiach prejednávanej veci súd prvej inštancie navyše ešte
poukazuje na to, že súdnemu exekútorovi sa v priebehu exekúcie ani nepodarilo zistiť pobyt povinného
(kde sa reálne zdržiava), a preto nebolo ani možné vykonať fyzické zisťovanie v mieste bydliska
povinného. V dôsledku uvedeného tak obrana oprávneného vyznieva neadresne, bez väzby na túto
podstatnú skutočnosť.

14. Ešte k poukazu oprávneného na rozhodnutia exekučného súdu v iných konaniach musí sťažnostný
súd doplniť, že pri svojom rozhodovaní sú všeobecné súdy povinné v zmysle čl. 2 ods. 2 CSP postupovať
podľa ustálenej judikatúry najvyšších súdnych autorít, pričom nie každé jednotlivé rozhodnutie najvyššej
súdne autority (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR) je možné považovať za ustálenú judikatúru. Za

ustálenú judikatúru možno považovať len také rozhodnutia, ktoré najvyššie súdne autority publikovali
a tým vyhlásili, že sa vo svojej rozhodovacej praxi budú nimi riadiť. V zmysle uvedeného tak
oprávneným uvedené rozhodnutia nepredstavujú ustálenú rozhodovaciu prax a tento sťažnostný súd
nie je postupom v inom exekučnom konaní viazaný. Zároveň, treba uviesť, že citované rozhodnutia
sú rozhodnutiami vyšších súdnych úradníkov, ktoré neprešli sudcovskou kontrolou a sú založené na

skutkových okolnostiach tej-ktorej exekučnej veci, ktoré môžu byť odlišné od skutkových okolností
v predmetnej exekúcii, a teda závery tam prijaté nemožno paušálne aplikovať vo všetkých exekučných
veciach vedených v prospech oprávneného.

15. Súd prvej inštancie má jednoznačne za to, že pokračovať v exekúcii má význam len pri existencii

reálneho majetku, ktorý možno reálne speňažiť a za súčasného splnenia podmienky, že výťažok z
tohto speňaženia postačí aspoň na trovy exekúcie. V opačnom prípade je nutné konštatovať, že hoci
povinný môže vlastniť (resp. vlastnil) nejaký majetok, za stavu, že tento majetok je nespeňažiteľný
alebo speňažiteľný len za veľmi malú hodnotu, treba nevyhnutne dospieť k záveru o nemajetnostipovinného. Napokon, treba opätovne zdôrazniť, že súdny exekútor nemá pri postupe podľa § 61n ods.
1 písm. d) Exekučného poriadku na výber, ale naopak je povinný vydať upovedomenie o zastavení
exekúcie, ak sú splnené zákonom normované podmienky. Vydanie upovedomenia teda nespočíva na

jeho vôli. Veď aj pre súdneho exekútora by bolo výhodnejšie, pokiaľ by povinný nejaký majetok mal,
tento majetok speňažiť, pretože z tohto výťažku súdnemu exekútorovi vzniká nárok aj na odmenu
vo výške 20 % z vymoženého, pričom pri zastavení exekúcie má nárok len na náhradu paušálnych
výdavkov vo výške 60,-Eur (+ DPH), ktorá náhrada v zásade nepokryje v celom rozsahu skutočné
náklady súdneho exekútora, ktoré mu vznikajú v súvislosti s vedením exekúcie. Súdny exekútor, ani

súd, však nie je garantom existencie majetku povinnej osoby a súčasťou práva na súdnu ochranu nie
je aj právo na skutočné, reálne vymoženie pohľadávky. Pokiaľ povinný nedisponuje zodpovedajúcim
majetkom umožňujúcim vymoženie pohľadávky, súdny exekútor, ani súd za uvedený objektívny stav
zodpovednosť nenesú.

16. Na základe zisteného skutkového stavu v predmetnej veci tak možno konštatovať, že súdny exekútor

pred vydaním upovedomenia o zastavení exekúcie majetkové pomery povinného dostatočne preskúmal
a rovnako neopomenul vykonať lustrácie v dostupných registroch. Keďže v čase vydania upovedomenia
o zastavení exekúcie všetky skutkové zistenia indikovali neexekvovateľnosť majetku povinného, vydané
upovedomenie nemožno považovať za predčasné, ale naopak za vydané plne v súlade s Exekučným
poriadkom.

17. Súd prvej inštancie preto sťažnosť oprávneného proti uzneseniu vyššej súdnej úradníčky ako
nedôvodnú v celom rozsahu zamietol, keď napadnuté uznesenie ako aj nadväzujúce upovedomenie
o zastavení exekúcie vyhodnotil ako vecne správne a vydané v súlade so zákonom.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 2 CSP).
Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné (§
202 ods. 4 Exekučného poriadku).