Uznesenie – Ostatné ,
Odmietajúce odvolanie Judgement was issued on Wednesday, January 29, 2026

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 8Svk/27/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0724101704
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anita Filová
ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2026:0724101704.1

Uznesenie

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne: G.. G. L., trvale bytom: F. H. H.
XX, XXX XX G., zastúpená advokátom JUDr. Ľudovít Surma, so sídlom advokátskej kancelárie Pavlice
183, 919 42 Pavlice, IČO: 50 120 671, proti žalovanému: Generálna prokuratúra Slovenskej republiky,
so sídlom Štúrova 2, 812 85 Bratislava, proti nečinnosti orgánu verejnej správy, o kasačnej sťažnosti
žalobcu proti uzneseniu Správneho súdu v Bratislave č. k. 16Sa/21/2024-27 z 30. apríla 2025, takto

r o z h o d o l :

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť odmieta.
II. Žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov kasačného konania.

o d ô v o d n e n i e :

I. Konanie pred správnym súdom
1. Žalobkyňa podala na Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“) správnu žalobu, v ktorej sa
domáhala súdneho prieskumu postupu žalovaného pri vybavovaní jej podnetu z 26. februára 2024 v

konaní podľa § 31 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej
ako zákon o prokuratúre). Žalobkyňa v správnej žalobe namietala nezákonnosť postupu žalovaného,
ktorá mala spočívať v nevybavení jej podnetu v zákonnej lehote, ani v predĺženej lehote, ktorá mala byť
navyše predlžovaná bez uvedenia lehoty, o ktorú sa pôvodná zákonná lehota predlžuje. Tento postup
žalovaného žalobkyňa kvalifikovala ako nečinnosť žalovaného podľa ustanovenia § 242 ods. 1 zákona
č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej ako „SSP“). Žalobkyňa

žiadala, aby správny súd uložil žalovanému povinnosť vybaviť jej podnet z 26. februára 2024 v lehote
30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci a zároveň, aby správny súd priznal žalobkyni primerané
finančné zadosťučinenie vo výške 200,- eur. Dňa 2. decembra 2024 žalobkyňa oznámila správnemu
súdu, že žalovaný po podaní správnej žaloby odstránil svoju nečinnosť vybavením jej podnetu z 26.
februára 2024.
2. Správny súd uznesením č. k. 16Sa/21/2024-27 z 30. apríla 2025 (ďalej ako „napadnuté uznesenie“)

konanie o žalobe proti nečinnosti orgánu verejnej správy zastavil podľa § 18 ods. 1 SSP ako nepatriacej
do právomoci súdu a vec postúpil Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky. Tiež rozhodol, že žiaden
z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania [§ 170 písm. a) SSP], nakoľko bolo konanie vo veci
zastavené bez procesného zavinenia účastníkov konania a nebol dôvod pre aplikáciu § 171 ods. 1
SSP. Vzhľadom na zastavenie konania pre nedostatok právomoci správneho súdu podľa § 18 ods. 1
SSP správny súd nerozhodoval o priznaní nároku na primerané finančné zadosťučinenie, ktorého sa

žalobkyňa domáhala.
3. V odôvodnení správny súd uviedol, že z § 242 ods. 1 SSP v spojení s § 245 SSP vyplýva, že
žalovaným v konaní proti nečinnosti orgánu verejnej správy musí byť orgán vystupujúci v pozícii orgánu
verejnej správy, ktorý má podľa žalobcu povinnosť vydať rozhodnutie alebo opatrenie, vykonať úkon
alebo začať z úradnej povinnosti administratívne konanie. Správny súd konštatoval, že vychádzajúc z
§ 2 v spojení s § 4 ods. 1 písm. e) zákona o prokuratúre je zrejmé, že prokuratúra, vrátane Generálnej

prokuratúry Slovenskej republiky, pri výkone svojej pôsobnosti dozoru nad zachovávaním zákonnosti,
stojí samostatne, mimo systém orgánov verejnej správy, a to za účelom dozoru nad zachovávanímzákonnosti orgánmi verejnej správy. Ďalej uviedol, že vykonávanie dozoru nad zachovávaním
zákonnosti orgánmi verejnej správy na základe podnetu prokuratúrou (§ 31 ods. 1 a 2 zákona o
prokuratúre) nie je možné považovať za administratívne konanie, keďže výsledkom vybavenia podnetu

nie je vydanie individuálneho alebo normatívneho správneho aktu, ako základného definičného znaku
administratívneho konania podľa ustanovenia § 3 ods. 1 písm. a) SSP, ale možnosť vykonania opatrení
na odstránenie zistených porušení zákona bez ohľadu na subjektívne práva podávateľa podnetu.
4. Správny súd uzavrel, že nakoľko žalovaný - Generálna prokuratúra Slovenskej republiky pri
vybavovaní podnetu žalobkyne nevystupoval v pozícii orgánu verejnej správy a zároveň vybavovanie

podnetu podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre nie je administratívnym konaním podľa § 3 ods. 1 písm.
a) SSP, preskúmavanie zákonnosti postupu (nečinnosti) žalovaného nepatrí do právomoci správneho
súdu podľa § 6 ods. 1 SSP. Uviedol tiež, že prokuratúra, ako samostatná sústava štátnych orgánov podľa
zákona o prokuratúre, pri vybavovaní podnetu nerozhoduje o právach, právom chránených záujmoch
a povinnostiach fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy, a preto ju nie je možné
subsumovať ani pod definíciu orgánu verejnej správy, uvedenú v ustanovení § 4 SSP písm. e) SSP.

Odkázal pritom aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžk/12/2018 z 21.
augusta 2019.
5. Navyše správny súd uviedol, že vylúčenie súdneho prieskumu zákonnosti postupu prokuratúry pri
vybavovaní podnetu neznamená, že postup prokuratúry nepodlieha žiadnej kontrole, nakoľko prieskum
zákonnosti vybavenia podnetu je priamo v § 36 ods. 1 zákona o prokuratúre zverený nadriadenému

prokurátorovi alebo ním určenému prokurátorovi na základe opakovaného podnetu. Správny súd
zároveň podľa obsahu vyhodnotil žalobu ako opakovaný podnet žalobkyne na preskúmanie zákonnosti
postupu prokuratúry pri vybavovaní jej podnetu podľa § 36 ods. 1 zákona o prokuratúre, na základe čoho
po zastavení konania podľa § 18 ods. 1 SSP vec postúpil Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky,
do ktorej právomoci podľa správneho súdu vec patrí.

6. Správny súd účastníkov konania poučil, že proti uzneseniu nie je prípustná kasačná sťažnosť s
odkazom na § 439 ods. 2 písm. d) SSP.
II. Kasačná sťažnosť, stanovisko účastníkov
7. Žalobkyňa (ďalej ako „sťažovateľka“) podala kasačnú sťažnosť proti napadnutému uzneseniu podľa §
440 ods. písm. f) a g) SSP a žiadala, aby kasačný súd napadnuté uznesenie zrušil, vrátil vec správnemu

súdu na ďalšie konanie a priznal sťažovateľke náhradu trov kasačného konania.
8. Podľa sťažovateľky bolo možné proti napadnutému uzneseniu podať kasačnú sťažnosť, a to napriek
tomu, že správny súd v poučení uviedol, že kasačná sťažnosť nie je prípustná, keďže v danej veci nejde
o rozhodnutie o právomoci.
9. Sťažovateľka sa u žalovaného domáhala toho, aby prokuratúra deklarovala existenciu jej práva

na ochranu zdravia a právom chráneného záujmu na realizácii pozitívneho záväzku štátu postihnúť
pochybenie pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti, ktoré jej poškodilo zdravie a ktoré bolo zistené
príslušným orgánom s tým, že štát je povinný vykonať opatrenia k tomu, aby bola poskytovaná zdravotná
starostlivosť správne. Ak žalovaný deklaruje existenciu práva a právneho záujmu fyzickej osoby a
zistí ich porušenie, je povinný konať (poskytnúť ochranu) za účelom zabezpečenia prijatia príslušných

opatrení. Ak prokuratúra chráni práva a zákonom chránené záujmy fyzických osôb (subjektívne práva),
vždy musí zisťovať, či existujú (deklarovať ich) a až potom, ak boli zistené (deklarované), či tieto práva
boli alebo neboli porušené alebo ohrozené. Bez deklarovania existencie subjektívneho práva nie je
možné zistiť, či bolo alebo nebolo právo porušené. Prijatie záveru, že prokuratúra podľa ústavy síce
chráni práva a zákonom chránené záujmy fyzických a právnických osôb a štátu, ale tieto práva pri

výkone svojej pôsobnosti zákonným postupom ani nezisťuje (nedeklaruje), bolo podľa sťažovateľky
zjavne protirečivé a popiera pravidlá formálnej a právnej logiky, resp. zmysel existencie tohto orgánu.
10. Podľa názoru sťažovateľky je prokuratúra (žalovaný) orgánom verejnej správy podľa § 4 SSP;
prokuratúra nie je súčasťou súdnej moci a neexistujú žiadne ústavné a ani iné legitímne dôvody, aby
jej činnosť na danom úseku nepodliehala kontrole súdnou mocou, pričom samokontrola nie je účinnou

kontrolou a súd nemôže rezignovať na čl. 46 ods. 2 Ústavy SR a neposkytnúť ochranu pred nečinnosťou
iného orgánu verejnej moci.
11. Sťažovateľka ďalej uviedla, že o ňou podanom podnete už bolo žalovaným rozhodnuté (došlo k
uspokojeniuvybavenímpodnetužalobkynez26.februára2024),napriektomuvšaksprávnysúdpostúpil
správnu žalobu na vybavenie žalovanému, ktorý však už nemal o čom rozhodovať. Postup správneho

súdu tak bol podľa žalobkyne zmätočný, nemal žiadnu oporu v zákone a správny súd svojím postupom
odňal možnosť žalobkyni domáhať sa svojho práva na súde - došlo k denegatio iustitiae (t. j. odopretiu
spravodlivosti). Podľa sťažovateľky mal byť na vec aplikovaný § 248 SSP, § 99 písm. h) SSP a § 171ods. 1, t. j. konanie malo byť zastavené a žalobkyni mali byť priznané trovy konania, keďže žalovaný
procesne zastavenie konania zavinil.
12. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že sa s názorom správneho súdu stotožňuje a

navrhol, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť odmietol ako neprípustnú podľa § 459 písm. c) SSP. Podľa
žalovaného nie je možné považovať proces vybavenia podnetu podľa § 31 zákona o prokuratúre za
administratívne konanie a spôsob vybavenia podnetu za individuálny právny akt. Prokuratúra nie je ani
orgánom verejnej správy podľa § 4 SSP; neboli tak splnené ani podmienky na zastavenie konania podľa
§ 248 SSP.

13. Žalovaný uzavrel, že postup prokurátora podľa zákona o prokuratúre nie je spôsobilým predmetom
prieskumu správneho súdu podľa § 4 SSP - správnemu súdu neprináleží skúmať spôsob vybavenia
podnetu ani lehotu, v ktorej bol vybavený. U sťažovateľky navyše podľa žalovaného absentovalo
subjektívne právo, ktoré by mohlo byť postupom prokurátora dotknuté.
14. Vec bola predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky (ďalej aj ako „Najvyšší
správny súd“ alebo „kasačný súd“) 21. júla 2025.

III. Právne posúdenie veci kasačným súdom
15. Najvyšší správny súd najskôr skúmal, či sú splnené procesné podmienky na vecné prejednanie
kasačnej sťažnosti.
16. Podľa § 439 ods. 1 SSP je kasačná sťažnosť prípustná proti každému právoplatnému rozhodnutiu
správnehosúdupodľa§10SSP,akSSPneustanovujeinak.V§439ods.2SSPsúnáslednevymedzené

prípady, v ktorých kasačná sťažnosť prípustná nie je, pričom pod písm. d) je uvedené uznesenie o
právomoci, príslušnosti, poriadkovej pokute podľa § 78, o odmene znalca, tlmočníka a prekladateľa.
Podľa § 459 písm. c) SSP kasačný súd uznesením odmietne kasačnú sťažnosť, ak nie je prípustná
podľa § 439.
17. Kasačný súd mal preukázané, že napadnuté uznesenie je uznesením o právomoci a obsahovalo aj

správne poučenie v zmysle § 439 ods. 2 SSP; kasačná sťažnosť tak nebola prípustná.
18. Kasačný súd konštatuje, že SSP upravuje možnosť brániť sa proti postúpeniu veci. Ak orgán,
ktorému bola vec postúpená, s postúpením veci správnym súdom nesúhlasí, môže vec predložiť na
rozhodnutie o právomoci kompetenčnému senátu, ktorý rozhoduje spory o právomoc medzi súdmi a
orgánmi verejnej správy (§ 11 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok), ak je toho názoru, že

vec patrí do právomoci správneho súdu (resp. civilného súdu).
19. Kasačný súd tiež osobitne upozorňuje, že nie je pravdivé tvrdenie sťažovateľky, že postúpenie
veci správnym súdom žalovanému nemalo zmysel a pôsobí zmätočne, nakoľko už žalovaný nemal o
čom rozhodovať. Zodpovedá skutočnosti, že podnet sťažovateľky z 26. februára 2024 bol medzičasom
vybavený, a to odložením (upovedomenie o vybavení podnetu z 22. novembra 2024); správny súd

však posúdil správnu žalobu sťažovateľky ako opakovaný podnet podľa § 36 zákona o prokuratúre,
ktorý je príslušný vybaviť nadriadený prokurátor alebo ním určený prokurátor, a preto vec žalovanému
postúpil. Žalovaný sa tak postúpenou vecou bude zaoberať v tomto kontexte a v súlade s § 36 zákona
o prokuratúre.
IV. Záverečné zhodnotenie a odôvodnenie uznesenia v časti trov

20. Sumarizujúc vyššie uvedené skutočnosti kasačný súd konštatuje, že nakoľko proti napadnutému
uzneseniu nebola kasačná sťažnosť prípustná, kasačný súd postupom podľa § 459 písm. c) SSP
kasačnú sťažnosť odmietol.
21. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol kasačný súd v zmysle § 467 ods. 1 SSP v
spojení s § 170 písm. a) SSP tak, že žiadnemu z účastníkov právo na náhradu trov konania nepriznal,

keďže bola kasačná sťažnosť odmietnutá.
22. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0
(§ 463 SSP v spojení s § 147 ods. 2 SSP a § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.