Rozsudok – Sloboda a ľudská dôstojnosť ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Wednesday, January 29, 2026

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 3To/124/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3825010781
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ján Odnoga

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2026:3825010781.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Jána Odnogu a sudcov JUDr.

Romana Hargaša a JUDr. Tomáša Brinčíka v trestnej veci proti obžalovaným 1/ A. B., nar. X.X.XXXX
v C., trvale bytom D. E., t.č. vo výkone väzby v F. G. a 2/ C. H., nar. X.X.XXXX v C., trvale bytom
D. E., t.č. vo výkone väzby v F. G., trestne stíhaným pre trestný čin obžalobou právne posúdený ako
zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. d) Tr. zák. s poukazom na § 139 ods. 1 písm. e) Tr.
zák. spolupáchateľstvom podľa § 20 Tr. zák., na verejnom zasadnutí dňa 29. januára 2026 prejednal
odvolaniaprokurátoraOkresnejprokuratúryPartizánskeaobžalovanéhoA.B.protirozsudkuOkresného
súdu Prievidza zo dňa 10. novembra 2025, sp. zn. 25T/60/2025 a takto

r o z h o d o l :

I.

Podľa§321ods.1písm.d),písm.e)Tr.por. zrušuje sanapadnutýrozsudokvovýrokochouloženom
treste, spôsobe jeho výkonu a o ochrannom liečení vo vzťahu k obžalovanému A. B. s tým, že ostatné
výroky napadnutého rozsudku vo vzťahu k obžalovanému A. B. zostávajú týmto výrokom nedotknuté.

Podľa § 322 ods. 3 Tr. por. sa obžalovaný A. B.

o d s u d z u j e

podľa § 188 ods. 1 Tr. zák., § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zák. a § 39 ods. 1 Tr. zák. na trest odňatia
slobody vo výmere 3 (tri) roky.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a) a § 51 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. sa obžalovanému výkon trestu odňatia
slobody podmienečne odkladá s probačným dohľadom na skúšobnú dobu 4 (štyri) roky.

Podľa § 51 ods. 2, ods. 3 písm. b) Tr. zák. sa obžalovanému u k l a d á zákaz požívania
alkoholických nápojov a iných návykových látok v skúšobnej dobe.

Podľa § 51 ods. 2, ods. 4 Tr. zák. sa obžalovanému u k l a d á povinnosť podrobiť sa na vyzvanie
súdu alebo príslušníka Policajného zboru Slovenskej republiky skúške na alkohol a iné návykové látky
za účelom kontroly dodržiavania zákazu požívať alkoholické nápoje a iné návykové látky.

Podľa § 73 ods. 2 písm. c) a § 74 ods. 1 Tr. zák. sa obžalovanému u k l a d á ochranné protialkoholické
liečenie ambulantnou formou.

II.

Podľa § 319 Tr. por. sa odvolanie prokurátora z a m i e t a, pretože nie je dôvodné o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Prievidza zo dňa 10. novembra 2025, sp. zn. 25T/60/2025 boli obžalovaní
A. B. a C. H. uznaní vinnými zo spáchania zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1 Tr. zák. na tom skutkovom

základe, že „dňa XX.XX.XXXX v čase okolo XX:XX hod. prišli obžalovaní za poškodeným A. I., ktorého
obaja poznajú, na terasu pohostinstva Ostrov nachádzajúceho sa na adrese C., J. XX/XXXX, ktorý v
tom čase sedel na terase uvedeného pohostinstva, pričom obžalovaný A. B. najprv poškodeného slovne
konfrontoval, že mu dlhuje peniaze a aby mu dal finančnú hotovosť, na čo mu poškodený povedal, že
mu žiadne peniaze nedá, po čom k poškodenému obžalovaný A. B. pristúpil spredu a obžalovaný C.
H. zozadu, kde poškodenému A. I. obžalovaný C. H. chytil zozadu obe ruky a držal mu ich proti jeho

vôli, zatiaľ čo obžalovaný A. B. prehľadával vrecká poškodeného so slovami, kde má tie peniaze, na čo
poškodený opakoval, aby ho nechali tak, že peniaze im nedá, pričom obžalovaný A. B. následne spolu s
obžalovaným C. H. zdvihli poškodeného zo sedu do stoja, obžalovaný A. B. potom chytil poškodeného
svojou ľavou rukou a pravou rukou pri prehľadávaní vreciek poškodeného v zadnom vrecku nohavíc
našiel finančnú hotovosť vo výške minimálne 70 Eur, ktorej sa bez súhlasu poškodeného zmocnil a

prisvojil si ju, po čom obaja obžalovaní z miesta odišli preč, čím poškodenému A. I. spôsobili škodu vo
výške minimálne 70 Eur.“

Za to bol obžalovaný A. B. odsúdený podľa § 188 ods. 1 Tr. zák., § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zák., § 36
písm. l) Tr. zák., § 37 písm. m) Tr. zák., § 39 ods. 5 Tr. zák. na trest odňatia slobody vo výmere 3 roky

nepodmienečne, na výkon ktorého bol podľa § 48 ods. 2 písm. b) Tr. zák. zaradený do ústavu na výkon
trestu so stredným stupňom stráženia. Podľa § 73 ods. 2 písm. c) Tr. zák. bolo obžalovanému uložené
ochranné protialkoholické liečenie ústavnou formou.

Obžalovaný C. H. bol odsúdený podľa § 188 ods. 1 Tr. zák., § 38 ods. 2 Tr. zák., § 36 písm. l), n) Tr. zák.

na trest odňatia slobody vo výmere 3 roky, výkon ktorého mu bol podľa § 49 ods. 1 písm. a), § 51 ods.
1, ods. 2 Tr. zák. podmienečne odložený na dobu 3 roky s probačným dohľadom nad jeho správaním
v skúšobnej dobe. Podľa § 51 ods. 3 písm. b) Tr. zák. mu bol uložený zákaz požívania alkoholických
nápojov a iných návykových látok a podľa § 73 ods. 2 písm. c) Tr. zák. mu bolo uložené ochranné
protialkoholické liečenie ambulantnou formou.

Citovaný rozsudok nenadobudol právoplatnosť, pretože proti nemu zahlásil prokurátor odvolanie ihneď
po vyhlásení rozsudku do zápisnice o hlavnom pojednávaní v neprospech oboch obžalovaných čo do
výroku o vine a treste.

Prokurátor dodatočne odôvodnil podané odvolanie nasledovne:

„Dňa 14.08.2025 prokurátorka Okresnej prokuratúry Partizánske podala Okresnému súdu Prievidza
obžalobu na obv. A. B. a obv. C. H. stíhaných pre zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. d)
Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. e) Trestného zákona v spojení s § 127 ods. 3

Trestného zákona spáchaný formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona na tom skutkovom
základe, že dňa 05. 06. 2025 v čase okolo 09.15 h prišli obvinení za poškodeným A. I., nar. XX. XX.
XXXX, osobou vyššieho veku, ktorého obaja poznajú, na terasu pohostinstva K. nachádzajúceho sa na
adrese C., J. XX/XXXX, ktorý vtom čase sedel na terase uvedeného pohostinstva, pričom obvinený A. B.
najprv poškodeného slovne konfrontoval, že mu dlží peniaze a aby mu dal finančnú hotovosť, na čo mu

poškodený povedal, že mu žiadne peniaze nedá, po čom k poškodenému obvinený A. B. pristúpil spredu
a obvinený C. H. zozadu, kde poškodenému A. I. obvinený C. H. chytil zozadu obe ruky a držal mu ich
proti jeho vôli, zatiaľ čo obvinený A. B. prehľadával vrecká poškodeného so slovami, kde má tie peniaze,
na čo poškodený opakoval, aby ho nechali tak, že peniaze im nedá, pričom obvinený A. B. následne
spolusobvinenýmC.H.zdvihlipoškodenéhozosedudostoja,obvinenýA.B.potomchytilpoškodeného

svojou ľavou rukou a pravou rukou pri prehľadávaní vreciek poškodeného v zadnom vrecku nohavíc
našiel finančnú hotovosť vo výške 75 Eur, ktorej sa bez súhlas poškodeného zmocnil a prisvojil si ju, po
čom obaja obvinení z miesta odišli preč, čím poškodenému A. I. spôsobili škodu vo výške 75 Eur.
Samosudca Okresného súdu Prievidza rozsudkom číslo konania 25T/60/2025 zo dňa 10. 11. 2025 uznal
obžalovaných A. B. a C. H. vinnými zo zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1 Trestného zákona formou

spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona a obžalovaného 1/ A. B. odsúdil podľa § 188 ods. 1Trestného zákona s použitím § 38 ods. 2 ,ods. 3 Trestného zákona, § 36 písm. I/ Trestného zákona, §
37 písm. m/ Trestného zákona, § 39 ods. 5 Trestného zákona na trest odňatia slobody vo výmere 3 (tri)
roky nepodmienečne. Podľa § 48 ods. 2 písm. b/ Trestného zákon súd obžalovaného pre výkon tohto

trestu zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia a podľa § 73
ods. 2 písm. c/ Trestného zákona súd obžalovanému uložil ochranné protialkoholické liečenie ústavnou
formou. Obžalovaného 21 C. H. súd odsúdil podľa § 188 ods. 1 Trestného zákona s použitím § 38 ods.
2 Trestného zákona, § 36 písm. I/, písm. n/ Trestného zákona na trest odňatia slobody vo výmere 3
(tri) roky. Podľa § 49 ods. 1 písm. a/ a § 51 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona sa obžalovanému výkon

trestu podmienečne odložil na skúšobnú dobu na 3 (tri) roky s probačným dohľadom nad jeho správaním
v skúšobnej dobe. Podľa § 51 ods. 3 písm. b/ Trestného zákona obžalovanému uložil obmedzenie
spočívajúce v zákaze požívania alkoholických nápojov a iných návykových látok a podľa § 73 ods. 2
písm. c/ Trestného zákona súd obžalovanému uložil ochranné protialkoholické liečenie ambulantnou
formou.
Mám za to, že Okresný súd Prievidza, na základe správne zisteného skutkového stavu na hlavnom

pojednávaní, skutok nesprávne právne kvalifikoval a následne pri ukladaní trestu nedôvodné uložil
obžalovanému 1/ trest odňatia slobody vo výmere 3 (tri) roky nepodmienečne podľa § 188 ods. 1
Trestného zákona s použitím § 38 ods. 2 ,ods. 3 Trestného zákona, § 36 písm. I/ Trestného zákona,
§ 37 písm. m/ Trestného zákona, § 39 ods. 5 Trestného zákona, pre výkon ktorého súd obžalovaného
zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia podľa § 48 ods. 2

písm. b/ Trestného zákon a obžalovanému 21 podmienečný trest odňatia slobody vo výmere 3 (tri) roky
podľa § 188 ods. 1 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 2 Trestného zákona, § 36 písm. I/, písm.
n/ Trestného zákona, výkon ktorého súdu obžalovanému odložil na skúšobnú dobu na 3 (tri) roky s
probačným dohľadom nad jeho správaním podľa § 49 ods. 1 písm. a/ a § 51 ods. 1, ods. 2 Trestného
zákona.

Súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že na základe vykonaného dokazovania postupom v zmysle § 2
ods. 12 Trestného poriadku, posudzujúc každý vykonaný dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy vo vzájomnej
súvislosti, dospel k záveru, že vina obžalovaných 1/ a 2/ zo skutku obžalobou im kladeného za vinu
bola preukázaná bez dôvodných pochybností, avšak s právnou kvalifikáciou skutku, ako ho posúdil
prokurátor v obžalobnom návrhu sa súd nestotožnil. Súd sa nestotožnil s právnou kvalifikáciou skutku,

ako ho posúdil prokurátor v obžalobnom návrhu, kde ho prokurátor navrhol kvalifikovať ako zločin lúpeže
spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona k § 188 ods. 1, ods. 2 písm. d/ Trestného zákona
s poukazom na § 139 ods. 1 písm. e/ Trestného zákona v spojení s § 127 ods. 3 Trestného zákona,
nakoľko z vykonaného dokazovania vyplynulo, že síce obaja obžalovaní poznali poškodeného z obce,
kde všetci žili, dokonca poškodený žil istý čas pred spáchaním

skutku v spoločnej domácnosti s obžalovaným 1/, avšak v danom prípade z vykonaného dokazovania
tiež vyplynulo, že motívom spáchania skutku bolo domôcť sa svojho finančného nároku, ktorý mal
obžalovaný 1/ voči poškodenému za nezaplatené nájomné, ktoré si predtým spoločne dohodli, čo v
predmetnej veci vyjadril nielen obžalovaný 1/, avšak túto okolnosť potvrdil aj poškodený. Taktiež svedok
L. uviedol, že obžalovaný 1/ od poškodeného požadoval vrátenie dlhu. Z vykonaného dokazovania teda

nebolo preukázané, že by ku spáchaniu predmetného skutku kladeného obžalovaným za vinu došlo v
súvislosti s vekom poškodeného.
V odôvodnení rozsudku súd ďalej viedol, že pri uložení druhu a výmery trestu obžalovanému 1/ a
obžalovanému 2/ vychádzal zo všeobecných zásad ukladania sankcií v zmysle § 33a Trestného zákona,
ako aj zásad ukladania trestov uvedených v ustanovení § 34 Trestného zákona, pričom prihliadol na

spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, poľahčujúce a priťažujúce okolnosti, na
osobu páchateľa, ako aj možnosti jeho nápravy, nakoľko trest musí mať v prvom rade prevýchovný
účinok. Prihliadol tiež na to, že trest má postihovať iba páchateľa, tak aby bol zabezpečený čo najmenší
vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby. Zároveň prihliadol aj na zásadu, že tam, kde postačí uloženie
sankcie postihujúcej páchateľa menej citeľne, nesmie by páchateľovi uložená sankcia, ktorá ho postihuje

citeľnejšie.
U obžalovaného 1/ súd zistil jednu poľahčujúcu okolnosť v zmysle § 36 písm. 1/ Trestného zákona
(priznal sa k spáchaniu žalovaného skutku a svoj čin úprimne oľutoval), kde túto okolnosť premietol
k právnej kvalifikácii skutku, z ktorej bol súdom uznaný vinným, nakoľko obžalovaný 1/ sa ku
skutku doznával a aj sa ospravedlnil poškodenému, avšak výhrady mal voči právnej kvalifikácii, t.j.

k spáchaniu predmetného skutku na chránenej osobe. Poľahčujúcu okolnosť v zmysle § 36 písm. n/
Trestného zákona (napomáhal pri objasnení trestnej činnosti) mu súd v danej veci nepriznal, nakoľko
u obžalovaného 1/ zároveň mimoriadne znížil trestnú sadzbu o 1/3 postupom v zmysle § 39 ods. 5
Trestného zákona (kde vyhlásenie o vine obžalovaný 1/ neurobil z dôvodu, že sa nestotožnil s právnoukvalifikáciou uvedenou v obžalobnom návrhu), ktorý postup zároveň vylučuje možnosť použitia aj tejto
poľahčujúcej okolnosti. Súd zároveň u obžalovaného 1/ zistil jednu priťažujúcu okolnosť v zmysle §
37 písm. m/ Trestného zákona (bol už za trestný čin odsúdený). Zároveň z vykonaného dokazovania

vyplynulo, že obžalovaný 1/ už bol v minulosti odsúdený rozsudkom Okresného súdu Prievidza č. k.
IT/23/2007-198 zo dňa 22. 03. 2007, právoplatným dňa 22. 03. 2027, okrem iného aj za zločin vydierania
podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. a/, písm. c/ Trestného zákona formou spolupáchateľstva podľa §
20 Trestného zákona a toto odsúdenie mu nebolo doposiaľ zahladené, preto u obžalovaného 1/ bolo
potrebné aplikovať aj ustanovenie § 38 ods. 3 Trestného zákona, kde sa pri opätovnom spáchaní zločinu

zvyšuje dolná hranica zákonom ustanovenej trestnej sadzby o 1/3 (upravená trestná sadzba podľa tohto
ustanovenia je 56 mesiacov až 96 mesiacov). Nakoľko sa obžalovaný 1/ k spáchaniu skutku doznal a
vyhlásenie o vine neurobil z dôvodu jeho nesúhlasu s právnou kvalifikáciou skutku uvedenou v obžalobe,
mal súd za to, že boli splnené podmienky na použitie ustanovenia § 39 ods. 5 Trestného zákona a
obžalovanému 1/ ukladal trest odňatia slobody znížený o 1/3 pod dolnú hranicu zákonom ustanovenej
trestnej sadzby (upravenej po predchádzajúcom postupe podľa § 38 ods. 3 Trestného zákona).

U obžalovaného 2/ súd zistil poľahčujúcu okolnosť v zmysle § 36 písm. 1/ Trestného zákona (priznal
sa k spáchaniu žalovaného skutku a svoj čin úprimne oľutoval), kde túto okolnosť premietol k právnej
kvalifikácii skutku, z ktorej bol súdom uznaný vinným, nakoľko obžalovaný 2/ sa ku skutku doznával a aj
sa ospravedlnil poškodenému, avšak výhrady mal voči právnej kvalifikácii, a to spáchaniu predmetného
skutku na chránenej osobe. Taktiež mu priznal poľahčujúcu okolnosť v zmysle § 36 písm. n/ Trestného

zákona (napomáhal pri objasnení trestnej činnosti), keďže z jeho strany k vyhláseniu o vine nedošlo
len z dôvodu nestotožnenia sa s právnou kvalifikáciou skutku uvedenou v obžalobnom návrhu. Súd u
obžalovaného 2/ nezistil žiadnu priťažujúcu okolnosť. Súd vychádzal zo základnej trestnej sadzby 3 roky
až 8 rokov a obžalovanému 2/ uložil v zmysle § 188 ods. 1 Trestného zákona, § 36 písm. 1/, písm.
n/ Trestného zákona, § 38 ods. 2 Trestného zákona, trest odňatia slobody na spodnej hranici trestnej

sadzby vo výmere 3 roky, výkon ktorého mu podmienečne odložil na skúšobnú dobu s probačným
dohľadom vo výmere 3 roky, nakoľko v danom prípade mal súd za to, že aj takto uložený podmienečný
trest odňatia slobody s probačným dohľadom pri uložení dostatočne dlhej skúšobnej doby a zároveň
za súčasného uloženia primeraných povinností a obmedzení na posilnenie účelu trestu, najmä jeho
výchovnejaprevenčnejzložky,keďobžalovanému21uložilobmedzeniespočívajúcevzákazepožívania

alkoholických nápojov a iných návykových látok, môže u obžalovaného 2/ splniť svoj účel, ktorým je ho
najmä prevychovať, aby v budúcnosti viedol riadny život a zároveň ním je naplnená i zložka individuálnej
a generálnej prevencie, keďže i takýto trest môže dostatočne vplývať na ostatných v tom smere, aby
ich odradil od páchania trestnej činnosti a zároveň je v ňom naplnená i zložka represívna, pričom v tejto
súvislosti (z hľadiska represívnej zložky trestu).

Dokazovaním vykonaným na hlavnom pojednávaní bolo preukázané, že obžalovaní sa dopustili
stíhaného skutku, a tohto sa dopustili v súvislosti s vekom poškodeného, ktorý bol v tomto prípade
motivačným faktorom konania obžalovaných. Obaja obžalovaní v čase spáchania trestného činu, ako aj
pred ním, mali vedomosť o veku poškodeného, t.j. obaja vedeli, že poškodený je osobou vyššieho veku,
pričom túto konkrétnu okolnosť spájali s menším resp. žiadnym odporom u poškodeného v momente,

keď sa rozhodli pre spôsob akým spáchali trestný čin na poškodenom. Vykonaným dokazovaním
bolo preukázané, že po neúspešnej ústnej výzve na vydanie finančných prostriedkov adresovanej
poškodenému obaja obžalovaní použili voči poškodenému násilie, pričom práve vedomosť o veku
poškodeného a s tým spájaným menším resp. žiadnym odpor z jeho strany oboch motivoval k spôsobu
akým spáchali skutok, ktorý sa im kladie obžalobou za vinu, t.j. obžalovaní v konkrétnom momente

subjektívne spájali vek poškodeného s menší resp. žiadnym odporom. Tak výpoveďou obžalovaných,
poškodeného, ako aj svedka je preukázané, že potom čo obžalovaní prišli za poškodeným na terasu
pohostinstva Ostrov, nedošlo bezprostredne z ich strany k použitiu násilia a odcudzeniu finančných
prostriedkov. Obžalovaní svojim konaním naplnili znaky zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2
písm. d) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. e) Trestného zákona v spojení s § 127

ods. 3 Trestného zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona až po neúspešnej
verbálnej výzve, až v tomto momente naplnili obžalovaní zákonné znaky stíhaného trestného činu, keď
ich subjektívna vedomosť o veku (a tým aj o jeho fyzickej kondícii) ich podporila v rozhodnutí o spôsobe
akým odcudzili finančné prostriedky poškodenému. S poukazom na uvedené mám za to, že stíhaný
skutok je potrebné kvalifikovať ako zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. d) Trestného zákona

s poukazom na § 139 ods. 1 písm. e) Trestného zákona v spojení s § 127 ods. 3 Trestného zákona
spáchaný formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona.
Aby uložený trest splnil očakávaný účel, musí by spravodlivý a ako taký ho musí pociťovať nielen
páchateľ, ale aj spoločnosť. Jednou z podmienok spravodlivosti trestu je jeho primeranosť k povahe,závažnosti trestného činu a osobe páchateľa a neodvratnosti trestu, preto s poukazom na vyššie
uvedené nie je možné súdom uložené tresty obžalovaným považovať za primerané a spravodlivé.
Účelom trestu resp. potrestania páchateľa trestného činu je zabezpečiť ochranu spoločnosti pred

páchateľom trestného činu, zabrániť odsúdenému v páchaní ďalšej trestnej činnosti, vytvoriť podmienky
na výchovu odsúdeného k tomu, aby viedol riadny život a odradiť ostatných členov spoločnosti od
páchania trestnej činnosti. Preto pri určení druhu trestu a jeho výmery je potrebné zohľadniť nielen
spôsob spáchania činu a jeho následok, ale aj závažnosť činu, zavinenie, pohnútku, priťažujúce a
poľahčujúce okolnosti, na osobu páchateľa a jeho pomery a možnosť jeho nápravy.

Pri aplikácii všeobecných zásad na konkrétnu trestnú vec musia by spolu s okolnosťami, ktoré
charakterizujú osobu páchateľa, hodnotené aj ostatné okolnosti, ktoré spoluurčujú závažnosť činu a to
povaha činu a rozsah spôsobeného následku a vždy musia by zohľadnené momenty, ktoré ovplyvňujú
požiadavku ochrany spoločnosti pred páchaním trestnej činnosti.
S poukazom na charakter trestného činu, t.j. násilnú povahu činu, ako aj skutočnosť, že obaja obžalovaní
sa stíhaného trestného činu dopustil na osobe vyššieho veku, t.j. chránenej osobe, je potrebné

obžalovaným uložiť nepodmienečný trest v zákonom stanovenej trestnej sadzbe za zohľadnenia
zásad ukladania trestu. Vo vzťahu k uloženému ochrannému opatreniu obžalovanému 1/ považujem
rozhodnutie súdu za správne a zákonné, aj vo vzťahu k uloženiu ochranného opatrenia obžalovanému 2/
považujem rozhodnutie súdu o jeho uložení za správne avšak nemožno vzhľadom na potrebu uloženia
nepodmienečného trestu obžalovanému 2/ súhlasiť s ambulantnou formou ochranného opatrenia a to

v spojení s ust. § 74 ods. 1 Trestného poriadku.
Taktiež aj výrok o treste odňatia slobody vo vzťahu k obžalovanému 1/, ako aj výrok o podmienečnom
treste odňatia slobody s probačným dohľadom vo vzťahu k obžalovanému 2/ predmetného rozhodnutia,
považujemzanesprávny,nakoľkouloženýtrestjeneprimeraný,vrozporesozásadamiukladaniatrestov.
Nesúhlasím s tvrdením súdu obsiahnutým v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, že pri rozhodovaní

o treste u obžalovaného vychádzal zo zásad pre ukladanie sankcií a trestov uvedených v § 33a, § 34
Trestného zákona, zohľadňujúc spôsob spáchania trestného činu, jeho následok, zavinenie, pohnútku,
poľahčujúce a priťažujúce okolnosti a osobu páchateľa, jeho pomery ako aj na možnosti jeho nápravy.
Mám za to, že prvostupňový súd pri ukladaní trestu a určovaní jeho výmery v predmetnej veci dostatočne
nezohľadnil konkrétne okolnosti uvedené v ustanovení § 34 ods. 4 Trestného zákona.

Prvostupňový súd totiž pri ukladaní trestu dostatočne neprihliadol na spôsob spáchania predmetného
trestného činu a jeho následok, ani na zavinenie a pohnútku obžalovaných, keď nezohľadnil spáchanie
skutku na chránenej osobe, ktorým sa dopustili násilného konania proti osobe vyššieho veku, ktorým
odcudzili poškodenému/osobe vyššieho veku finančné prostriedky, ktoré mal odložené na pokrytie jeho
nákladov v súvislosti s pobytom v útulku. Obžalovaní sa taktiež k stíhanému skutku nepriznali, čo

odôvodnili právnou kvalifikáciou skutku.
Z uvedených dôvodov mám za to, že mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu
trestnej sadzby v zmysle § 39 ods. 5 Trestného zákona u obžalovaného 1/ nezodpovedá všetkým
hľadiskám rozhodným pre ukladanie trestov, keďže so zreteľom na spôsob spáchania trestného činu
a jeho následok, osobu obžalovaného, jeho zavinenie a pohnútku, ako aj na možnosti jeho nápravy

je výmera uloženého trestu odňatia slobody mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby príliš mierna.
Takýto trest nemôže pôsobiť na obžalovaného tak, aby v budúcnosti viedol riadny život.
Uložený trest sa vzhľadom na uvedené ani voči ostatným členom spoločnosti neprejavuje ako prvok
generálnej prevencie. Nie je spôsobilý pôsobiť tak, aby ostatných členov spoločnosti odradil od páchania
trestnýchčinov.Takýtotrestnemôževyjadrovaťanimorálneodsúdeniepáchateľovspoločnosťou.Takéto

rozhodnutie súdu prvého stupňa je v rozpore s požiadavkou spravodlivého potrestania páchateľov
trestných činov a povinnosťou pôsobiť na upevňovanie zákonnosti, t.j. na dôsledné zachovávanie
zákona, aby bola vo vedomí verejnosti upevňovaná viera v spravodlivosť postupu a rozhodovania
orgánov činných v trestnom konaní a súdov. V súlade so zásadami individuálnej a generálnej prevencie
a v súlade s účelom trestu, bolo preto potrebné na obžalovaných pôsobiť nepodmienečným trestom

odňatia slobody v rámci zákonom ustanovenej trestnej sadzby.
S poukazom na vyššie uvedené navrhujem, aby Krajský súd v Trenčíne, v zmysle § 321 ods. 1 písm.
d) Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok Okresného súdu Prievidza zo dňa 10. 11. 2025, sp.
zn. 25T/60/2025, čo do výrokov o vine a treste vo vzťahu k obom obžalovaným, a aby podľa § 322 ods.
3 Trestného poriadku sám vo veci rozhodol tak, že obžalovaného 1/ a obžalovaného 2/ uzná vinnými

zo spáchania zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. d) Trestného zákona s poukazom na §
139 ods. 1 písm. e) Trestného zákona v spojení s § 127 ods. 3 Trestného zákona spáchaného formou
spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona a obžalovaného 1/ A. B. odsúdi podľa § 188 ods. 2
Trestného zákona s použitím § 38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona, 37 písm. m) Trestného zákona nanepodmienečný trest odňatia slobody na spodnej hranici upravenej trestnej sadzby. Podľa §
48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona obvineného A. B. pre výkon trestu odňatia slobody zaradí do ústavu
na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia a obžalovanému A. B. uloží ochranné

protialkoholické liečenie ústavnou formou podľa § 73 ods. 2 písm. c) Trestného zákona. Obžalovaného
2/ C. H. odsúdi podľa § 188 ods. 2 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 2 Trestného zákona na
nepodmienečný trest odňatia slobody na spodnej hranici zákonnej trestnej sadzby, pre výkon ktorého
obžalovaného zaradí do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia podľa
§ 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona a obžalovanému

C. H. podľa § 73 ods. 2 písm. c) Trestného poriadku uloží ochranné protialkoholické liečenie ústavnou
formou.“

Obžalovaný A. B. v zákonnej lehote podal odvolanie čo do všetkých výrokov, ktoré sa ho týkajú ako
aj proti konaniu, ktoré vydaniu rozsudku predchádzalo. V písomných dôvodov podaného odvolania
prostredníctvom obhajcu uviedol nasledovné:

„Ako obžalovaný týmto podávam prostredníctvom svojho obhajcu proti Rozsudku v zmysle § 306 ods.
1 a nasl. Trestného poriadku odvolanie a to proti všetkým jeho výrokom, ktoré sa ma týkajú a rovnako
tak proti konaniu, ktoré vydaniu Rozsudku predchádzalo.
Som presvedčený, že súd prvého stupňa nevyhodnotil skutkové okolnosti veci úplne a správne, čo sa

prejavilo najmä v nesprávnej právnej kvalifikácii. V prípravnom konaní ako aj na hlavnom pojednávaní
som opakovane uvádzal, že skutok, ktorý sa stal, nepopieram, avšak nesúhlasím s jeho posúdením ako
zločinu lúpeže. Túto skutočnosť som uviedol aj vo svojom písomnom podaní, v ktorom som detailne
namietal nesprávnu právnu kvalifikáciu skutku a upozorňoval som na absenciu subjektívnej stránky k
použitej právnej kvalifikácii.

Z vykonaného dokazovania, vrátane výpovede poškodeného A. I. na hlavnom pojednávaní, je zrejmé, že
medzi nami existoval dlhoročný osobný a priateľský vzťah. Poškodený bol mojím známym, s ktorým som
dlhodobo komunikoval a ktorému som v minulosti viackrát pomáhal. Konflikt, ktorý viedol k predmetnému
incidentu, bol vyústením dlhodobo nevyrovnaných osobných a finančných otázok, nie úmyselného
zneužitia jeho osoby, veku či postavenia.

Som tiež presvedčený, že súd prvého stupňa nevyhodnotil môj čin v jeho reálnych životných
súvislostiach. Išlo o jednorazový skrat, vyplývajúci z dlhodobého osobného napätia medzi dvomi
známymi. Nešlo o vopred plánované konanie ani o útok s cieľom obohatiť sa na úkor osoby, o ktorej
by som predpokladal, že je zvlášť zraniteľná. Z výpovede poškodeného na hlavnom pojednávaní je
navyše zrejmé, že celý incident vnímal ako potýčku medzi známymi osobami, nie ako závažný, život

alebo zdravie ohrozujúci útok. Táto jeho výpoveď znamená, že nebol naplnený ani významný stupeň
intenzity typický pre lúpež.
Uložený trest odňatia slobody vo výmere troch rokov nepodmienečne je za týchto okolností neprimeraný.
Súd neprihliadol v dostatočnej miere na okolnosti zmierňujúce trest – na môj postoj k skutku, ľútosť,
dlhodobý osobný vzťah s poškodeným, ani na povahu incidentu, ktorý nevznikol so zámerom obohatiť

sa,alepodvplyvomemocˇnéhoskratovéhosprávaniavosobnomspore.VRozsudkusúdnavyšeuvádza
aj použitie sprísňujúcich ustanovení o recidíve, pričom tak urobil bez odôvodnenia a bez preukázania
skutočností, ktoré by odôvodňovali uloženie trestu v takejto výmere. V porovnaní s obžalovaným 2/,
ktorému bol uložený trest v rovnakej výmere, avšak podmienečne, je uloženie nepodmienečného trestu
pre mňa v rozpore so zásadou primeranosti aj individuálnej prevencie. Vzhľadom na uvedené som

presvedčený, že skutok mal byť posúdený ako menej závažná forma trestného činu, prípadne ako iný
trestný čin, a uložený trest je preto neprimerane prísny a nezodpovedá skutočnej intenzite a povahe
môjho konania.
Uložený trest v podobe výkonu trestu odňatia slobody nie je v mojom prípade potrebný ani z hľadiska
individuálnej prevencie. Vzhľadom na moje osobné pomery, priebeh skutku, moje priznanie, ľútosť a

pripravenosť niesť zodpovednosť postačuje na nápravu aj iný, miernejší druh trestu, ktorý by zároveň
rešpektoval zásadu primeranosti a individualizácie trestu.
Na základe vyššie uvedených skutočností prostredníctvom svojho ustanoveného obhajcu navrhujem,
aby Krajský súd v Trenčíne v zmysle § 321 Trestného poriadku vydal nasledovný
R o z s u d o k

I. Podľa § 321 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku sa prvostupňový rozsudok vo všetkých výrokoch z
r u š u j e.
II. Podľa § 188 odsek 1 Trestného zákona, s prihliadnutím § 38 ods. 2, § 36 písm. l), písm. n) Trestného
zákona, sa obžalovaný odsudzuje na trest odňatia slobody vo výmere 3 (tri) roky.II. Podľa § 49 ods. 1 písm. a/ a § 51 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona sa obžalovanému výkon trestu
podmienečne odkladá na skúšobnú dobu na 2 (dva) roky s probačným dohľadom nad jeho správaním
v skúšobnej dobe.

IV. Podľa § 51 ods. 3 písm. b/ Trestného zákona sa obžalovanému ukladá obmedzenie spočívajúce v
zákaze požívania alkoholických nápojov a iných návykových látok.
V. Podľa § 73 ods. 2 písm. c/ Trestného zákona súd obžalovanému ukladá ochranné protialkoholické
liečenie ambulantnou formou.“

K odvolaniu prokurátora sa písomne vyjadril obžalovaný C. H. prostredníctvom obhajcu nasledovne:

„S odvolacími dôvodmi prokurátora Okresnej prokuratúry Partizánske nesúhlasím, pričom napadnutý
rozsudok považujem za zákonný. Prvostupňový súd pri jeho vydávaní postupoval v súlade so
základnými zásadami trestného konania vyjadrenými najmä v ustanovení § 2 Trestného poriadku, všetky
získané dôkazy vyhodnotil zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na

starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne, pričom dospel k správnym
skutkovým zisteniam a k správnej právnej kvalifikácii skutku. Takisto uložený trest považujem za
zákonný, keď súd prvého stupňa dostatočným spôsobom zdôvodnil, že účel trestu v zmysle § 34 ods. 1
Trestného zákona je možné u mňa zabezpečiť aj podmienečným trestom odňatia slobody.
Je síce možné sa stotožniť s konštatovaním obžaloby, že poškodený bol v čase, kedy malo dôjsť ku

skutku, osobou vyššieho veku, pričom s prihliadnutím na vykonané dokazovanie bolo aj zrejmé, že som
mal o veku poškodeného vedomosť, avšak uvedené nie je samo o sebe postačujúce na konštatovanie
existencie tohto kvalifikačného znaku – spáchania trestného činu na chránenej osobe. Poukazujem
na absenciu prepojenia veku poškodeného na motiváciu spáchať trestný čin, pričom existencia takejto
subjektívnej súvislosti je nevyhnutná pre naplnenie tohto kvalifikačného znaku.

Zásadu „in dubio pro reo“ je potrebné aplikovať nielen v prípade pochybností o naplnení jednotlivých
obligatórnych znakov trestného činu, ale aj v prípade posudzovania naplnenia osobitných znakov
kvalifikovaných skutkových podstát trestných činov.
Aplikácia § 139 ods. 1 písm. e) Tr. zák. prichádza do úvahy len v prípade, ak trestný čin bol spáchaný
v súvislosti s vekom chránenej osoby, čo explicitne vyplýva z ustanovenia § 139 ods. 2 Tr. zák. Takýto

záver má svoj podklad aj v rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR, z ktorej celkom jednoznačne
vyplýva, že vek poškodeného musí byť v určitej vecnej súvislosti so spáchaným trestným činom, t. j.
musí byť motivačným faktorom, ktorý založil alebo podporil vôľovú zložku, teda rozhodnutie páchateľa
smerujúce k spáchaniu trestného činu.
V celom rozsahu sa stotožňujem so závermi súdu, ktorými odôvodnil právnu kvalifikáciu skutku ako aj

výrok o treste a ochrannom opatrení, a to najmä :
1.zvykonanéhodokazovaniasícevyplynulo,žeobajaobžalovanísmepoznalipoškodenéhozobce,kde
všetcižili,dokoncapoškodenýžilistýčaspredspáchanímskutkuvspoločnejdomácnostisobžalovaným
1/, avšak v danom prípade z vykonaného dokazovania tiež vyplynulo, že motívom spáchania skutku
bolo domôcť sa svojho finančného nároku, ktorý mal obžalovaný 1/ voči poškodenému za nezaplatené

nájomné, ktoré si predtým spoločne dohodli, čo v predmetnej veci vyjadril nielen obžalovaný 1/, avšak
túto okolnosť potvrdil aj poškodený, ktorý priznal, že obžalovanému 1/ platil mesačne za to, že mohol
u neho bývať sumu vo výške 200 €, kde zároveň priznal, že mu nie vždy zaplatil sumu v tejto výške,
pričom pripustil, že mohlo ísť aj o dlh na nájomnom vo výške, ako od neho požadoval obžalovaný 1/
(teda suma vo výške cca 270 €).

2. z vykonaného dokazovania teda nebolo preukázané, že by ku spáchaniu predmetného skutku
kladeného obžalovaným za vinu došlo v súvislosti s vekom poškodeného.
3. pri uložení druhu a výmery trestu súd vychádzal zo všeobecných zásad ukladania sankcií v zmysle
§ 33a Trestného zákona, ako aj zásad ukladania trestov uvedených v ustanovení § 34 Trestného
zákona, pričom prihliadol na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, poľahčujúce

a priťažujúce okolnosti, na osobu páchateľa, ako aj možnosti jeho nápravy, nakoľko trest musí mať v
prvom rade prevýchovný účinok. Prihliadol tiež na to, že trest má postihovať iba páchateľa, tak aby bol
zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby. Zároveň prihliadol aj na zásadu, že
tam, kde postačí uloženie sankcie postihujúcej páchateľa menej citeľne, nesmie byť páchateľovi uložená
sankcia, ktorá ho postihuje citeľnejšie.

4. súd pri úvahách pri ukladaní trestu mal za to, že aj takto uložený podmienečný trest odňatia
slobody s probačným dohľadom pri uložení dostatočne dlhej skúšobnej doby a zároveň za súčasného
uloženia primeraných povinností a obmedzení na posilnenie účelu trestu, najmä jeho výchovnej a
prevenčnej zložky, keď mi uložil obmedzenie spočívajúce v zákaze požívania alkoholických nápojov ainých návykových látok, môže splniť svoj účel, ktorým je ma najmä prevychovať, aby som v budúcnosti
viedol riadny život a zároveň ním je naplnená i zložka individuálnej a generálnej prevencie, keďže i takýto
trest môže dostatočne vplývať na ostatných v tom smere, aby ich odradil od páchania trestnej činnosti

a zároveň je v ňom naplnená i zložka represívna, pričom v tejto súvislosti (z hľadiska represívnej zložky
trestu) súd konštatuje, že som prejavil v konaní pred súdom dostatočnú pokoru, keď som sa k spáchaniu
skutku doznal, svoje konanie som oľutoval a poškodenému som sa za svoje konanie ospravedlnil, ktorý
moje ospravedlnenie prijal a toto konanie mi odpustil, ktorú okolnosť súd považoval za významnú.
5. súd tiež prihliadol na moje kladné hodnotenie z výkonu väzby, na skutočnosť, že všetky

predchádzajúce odsúdenia mám zahladené a doposiaľ som nebol vo výkone trestu odňatia slobody. Súd
napokon konštatuje, že za týchto okolností, keď sa budem pravidelne podrobovať dohľadu probačného
úradníka, ktorý bude dohliadať na moje správanie a na skutočnosť, či dodržujem súdom určené
obmedzenie spočívajúce v zákaze požívania alkoholických nápojov a iných návykových látok, je podľa
názorusúdudostatočneosvedčené,žeúčeltrestujeumňamožnézabezpečiťajpodmienečnýmtrestom
odňatia slobody.

Z uvedených dôvodov mám za to, že odvolanie prokurátora Okresnej prokuratúry Partizánske zo dňa
16.12.2025 nie je dôvodné a navrhujem, aby ho odvolací súd podľa § 319 Trestného poriadku zamietol.“

K odvolaniu prokurátora sa písomne vyjadril aj obžalovaný A. B. prostredníctvom obhajcu nasledovne:

„Rozsudkom Okresného súdu Prievidza zo dňa 10.11.2025, sp. zn. 25T/60/2025 (ďalej len „Rozsudok“)
som bol ako obžalovaný uznaný za vinného zo zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1 Trestného zákona,
za čo som bol odsúdený:
- podľa § 188 odsek 1 Trestného zákona, s prihliadnutím § 38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona, § 36
písm. l), Trestného zákona, § 37 písm. m) Trestného zákona, § 39 ods. 5 Trestného zákona na trest

odňatia slobody vo výmere 3 (tri) roky nepodmienečne.
- Podľa § 48 odsek 2 písmeno b) Trestného zákona súd obžalovaného pre výkon trestu zaraďuje do
ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.
- Podľa § 73 ods. 2 písmeno c) Trestného zákona súd obžalovanému ukladá ochranné protialkoholické
liečenie ústavnou formou.

Prokurátor Okresnej prokuratúry Partizánske (ďalej len „prokurátor“) podal voči predmetnému Rozsudku
odvolanie, ktoré následne písomne odôvodnil tým, že súd správne zistený skutok nesprávne právne
kvalifikoval a následne pri ukladaní trestu nedôvodne mi uložil trest odňatia slobody vo výmere 3 roky.
Prokurátor vo svojom odôvodnení uviedol, že sa nestotožňuje s rozhodnutím prvostupňového súdu pri
ukladaní trestu a určení jeho výmery v predmetnej veci dostatočne nezohľadnil konkrétne okolnosti

uvedené v ustanovení § 34 ods. 4 Trestného zákona. Podľa názoru prokurátora súd totiž pri ukladaní
trestu dostatočne neprihliadol na spôsob spáchania predmetného trestného činu a jeho následok,
ani na zavinenie a pohnútku obžalovaných, keď nezohľadnil spáchanie skutku na chránenej osobe,
ktorým sa dopustil násilného konania proti osobe vyššieho veku, ktorým odcudzili poškodenému/osobe
vyššieho veku finančné prostriedky, ktoré mal odložené na pokrytie jeho nákladov v súvislosti s pobytom

v útulku. Obžalovaní sa taktiež k stíhanému skutku nepriznali, čo odôvodnili právnou kvalifikáciou
skutku. Nestotožňujem sa s odvolacími dôvodmi prokurátora. 5 Zavinenie vo vzťahu k okolnosti, ktorá
podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby a podmienky použitia kvalifikačného pojmu „chránená
osoba“ - Ustanovenie § 18 Trestného zákona a ustanovenie § 139 ods. 2 Trestného zákona upravujú
spôsob riešenia dvoch odlišných právnych otázok a to jednak otázku zavinenia vo vzťahu k okolnosti,

ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby, a jednak ďalšiu podmienku použitia osobitného
kvalifikačného pojmu chránenej osoby, spočívajúcu v súvislosti spáchania činu s postavením, stavom
alebo vekom chránenej osoby. Taká súvislosť musí byť daná nielen objektívne, ale z hľadiska páchateľa
ajsubjektívne.Vzmysle§139ods.2Tr.zák.možnospáchaniečinuvoči(na)osobevyššiehoveku(§127
ods. 3, § 139 ods. 1 písm. e/ Tr. zák.) považovať za okolnosť, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej

sadzby, len pri úmyselnom trestnom čine. Zároveň sa vyžaduje, aby páchateľ vedel, že poškodený
je osobou vyššieho veku a aby túto okolnosť subjektívne spájal s menším odporom alebo slabšou
odvetou poškodeného, umocnením účinku trestného činu voči poškodenému, alebo inou okolnosťou,
ktorá zakladá alebo podporuje rozhodnutie páchateľa spáchať trestný čin. (Rozsudok Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 2 Tdo 65/2013 zo dňa 03.12.2013).

Na základe uvedeného mám za to, že nie je možné uplatniť vyššiu trestnú sadzbu, keďže nešlo o
okolnosť, ktorú zákon výslovne považuje za zvyšujúcu trestnú sadzbu. Páchateľ nemal vedomosť o veku
poškodeného ani motiváciu činu založenú na veku, preto nemožno vek osoby považovať za relevantný
faktor pre sprísnenie trestu.Na základe vyššie uvedených skutočností prostredníctvom svojho ustanoveného obhajcu navrhujem,
aby Krajský súd v Trenčíne odvolanie Okresnej prokuratúry Partizánske zo dňa 16.12.2025 zamietol
ako nedôvodné.“

Na verejnom zasadnutí, konanom o podaných odvolaniach, prokurátor krajskej prokuratúry navrhol
rozhodnúť v zmysle písomne podaného odvolania a jeho dôvodov. Obžalovaný A. B. a jeho obhajca
zotrvali na písomných dôvodoch odvolania a odvolanie prokurátora navrhli zamietnuť. Obžalovaný
dodal, že uložený trest považuje za neprimerane prísny, spáchanie skutku ľutuje, zvolil nesprávnu cestu

k vymoženiu svojho nároku, čoho si je vedomý. Obžalovaný C. H. a jeho obhajca navrhli odvolanie
prokurátora podľa § 319 Tr. por. zamietnuť ako nedôvodné. Obžalovaný dodal, že mu to je strašne ľúto.

Krajský súd v Trenčíne, ako súd odvolací, nezistiac dôvody pre zamietnutie odvolaní prokurátora a
obžalovaného podľa § 316 ods. 1 Tr. por. a ani dôvody pre zrušenie napadnutého rozsudku podľa §
316 ods. 3 Tr. por., na podklade podaných odvolaní prokurátora a obžalovaného A. B. podľa § 317

ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov napadnutého rozsudku, ako aj
správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Svoju prieskumnú povinnosť odvolací súd okrem
vytýkaných chýb zameral aj na prípadné chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, avšak by odôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. Na základe vykonania svojej prieskumnej povinnosti v
uvedených zákonných medziach odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného A. B. je

čiastočne dôvodné a naopak, odvolanie prokurátora nie je dôvodné.

Na základe preskúmania správnosti samotného odvolaniami prokurátora a obžalovaného A. B.
napadnutého rozsudku okresného súdu vo výroku o vine vo vzťahu k právnej kvalifikácii stíhaného
skutku sa senát odvolacieho súdu nestotožnil s dôvodnosťou argumentácie prokurátora a ani

obžalovaného, uvedenej v písomných dôvodoch podaných odvolaní.

Pokiaľ ide o posúdenie správnosti a zákonnosti samotného napadnutého výroku rozsudku okresného
súdu o vine obžalovaným, z odvolania tak prokurátora, ako aj obžalovaného A. B. a z vyššie citovaného
obsahu ich písomných dôvodov vyplýva, že obaja namietajú nesprávnosť právnej kvalifikácie stíhaného

skutku. Podľa názoru odvolacieho súdu prokurátor ako aj obžalovaný sa podanými odvolaniami
domáhali zrušenia napadnutého rozsudku vo výroku o vine podľa § 321 ods. 1 písm. d) Tr. por.

Odvolací súd úvodom považuje za potrebné uviesť, že pokiaľ ide o správnosť skutkových zistení
okresného súdu uvedených vo výroku o vine napadnutého rozsudku, tieto prokurátor ani obžalovaný

v písomných dôvodoch podaných odvolaní žiadnym spôsobom nespochybňovali ani nenamietali. Na
základe preskúmania ani odvolací súd nezistil žiadne pochybenie okresného súdu vo vzťahu k jeho
skutkovým záverom, preto odvolací súd ďalej skúmal správnosť právnej kvalifikácie, ktorú okresný súd
aplikoval na zistený skutkový stav a to na podklade podaných odvolaní prokurátora a obžalovaného A.
B..

Odvolací súd na základe preskúmania veci zistil, že okresný súd oproti podanej obžalobe kvalifikoval
stíhaný skutok obžalovaných ako zločin lúpeže „iba“ podľa § 188 ods. 1 Tr. zák., teda v základnej
skutkovej podstate, spáchaný formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zák. Okresný súd dospel k
záveru, že skutok nie je možné kvalifikovať v zmysle podanej obžaloby aj podľa kvalifikovanej skutkovej

podstaty podľa § 188 ods. 2 Tr. zák. s poukazom na § 139 ods. 1 písm. e) Tr. zák. ako sa toho domáhal
prokurátor aj v podanom odvolaní.

Pokiaľ ide o odvolanie obžalovaného A. B., z jeho písomných dôvodov ohľadom právnej kvalifikácie
vyplýva, že konanie obžalovaných navrhoval kvalifikovať ako iný, miernejší trestný čin, ktorý bližšie

nekonkretizoval. Pozornosti odvolacieho súdu neušlo, že aj napriek uvedenej odvolacej námietke,
v záverečnom petite písomných dôvodov podaného odvolania, na ktoré odkazoval aj na verejnom
zasadnutí odvolacieho súdu, navrhol uloženie trestu podľa § 188 ods. 1 Tr. zák., teda odsúdenie pre ten
istý trestný čin - zločin lúpeže rovnako ako postupoval pri ukladaní trestu aj okresný súd.

V súvislosti s obžalovaným vznesenou námietkou, že stíhaný skutok má byť právne kvalifikovaný ako
iný, miernejší trestný čin odvolací súd uvádza, že sa s uvedenou námietkou obžalovaného nestotožnil.
Odvolací súd považoval za správne závery okresného súdu, ktorý konanie obžalovaných po právnej
stránke posúdil ako zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1 Tr. zák. Okresný súd správne v odôvodnenínapadnutého rozsudku vysvetlil, že obžalovaní spoločným konaním proti inému použili násilie v úmysle
zmocniť sa cudzej veci a preto ich konanie naplnilo po formálnej stránke všetky znaky skutkovej podstaty
zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1 Tr. zák.

Pokiaľ ide o odvolanie prokurátora v súvislosti s výrokom o vine obžalovaných, prokurátor sa domáhal,
aby konanie obžalovaných bolo právne posúdené ako zločin lúpeže nie iba v základne skutkovej
podstate podľa § 188 ods. 1 Tr. zák., ale aj v kvalifikovanej skutkovej podstate podľa § 188 ods.
2 Tr. zák. s poukazom na § 139 ods. 1 písm. e) Tr. zák. Z vyššie citovaných písomných dôvodov

podaného odvolania prokurátora vyplýva, že tento poukazoval na to, že obžalovaní sa stíhaného skutku
dopustili v súvislosti s vekom poškodeného, o ktorom mali nielen vedomosť, ale bol aj motivačným
faktorom konania obžalovaných. Vyšší vek spájali podľa názoru prokurátora obžalovaní s menším, resp.
žiadnym odporom poškodeného v momente, keď sa rozhodli pre spôsob, akým spáchali trestný čin na
poškodenom.

V súvislosti so vznesenou odvolacou námietkou prokurátora týkajúcou sa právnej kvalifikácie stíhaného
skutku odvolací súd považuje za dôležité poukázať na nasledovnú časť odôvodnenia napadnutého
rozsudku okresného súdu, v ktorej sa okresný súd zaoberal právnym posúdením stíhaného skutku:

„Súd sa však nestotožnil s právnou kvalifikáciou skutku, ako ho posúdil prokurátor v obžalobnom návrhu,

kde ho prokurátor navrhol kvalifikovať ako zločin lúpeže spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného
zákona k § 188 ods. 1, ods. 2 písm. d/ Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. e/ Trestného
zákona v spojení s § 127 ods. 3 Trestného zákona, nakoľko z vykonaného dokazovania vyplynulo, že
síce obaja obžalovaní poznali poškodeného z obce, kde všetci žili, dokonca poškodený žil istý čas pred
spáchaním skutku v spoločnej domácnosti s obžalovaným 1/, avšak v danom prípade z vykonaného

dokazovania tiež vyplynulo, že motívom spáchania skutku bolo domôcť sa svojho finančného nároku,
ktorý mal obžalovaný 1/ voči poškodenému za nezaplatené nájomné, ktoré si predtým spoločne dohodli,
čo v predmetnej veci vyjadril nielen obžalovaný 1/, avšak túto okolnosť potvrdil aj poškodený, ktorý
priznal, že obžalovanému 1/ platil mesačne za to, že mohol u neho bývať sumu vo výške 200 €, kde
zároveň priznal, že mu nie vždy zaplatil sumu v tejto výške, pričom pripustil, že mohlo ísť aj o dlh na

nájomnom vo výške, ako od neho požadoval obžalovaný 1/ (teda suma vo výške cca 270 €). Aj svedok
L. uviedol, že obžalovaný 1/ od poškodeného požadoval vrátenie dlhu.

V zmysle § 139 ods. 1 Trestného zákona chránenou osobou sa rozumie a/ dieťa, b/ tehotná žena, c/
blízka osoba, d/ odkázaná osoba, e/ osoba vyššieho veku, f/ chorá osoba, g/ osoba požívajúca ochranu

podľa medzinárodného práva, h/ verejný činiteľ alebo osoba, ktorá plní svoje povinnosti uložené na
základe zákona, i/ svedok, znalec, tlmočník alebo prekladateľ, alebo j/ zdravotnícky pracovník pri výkone
zdravotníckeho povolania smerujúceho k záchrane života alebo ochrane zdravia. V zmysle § 139 ods.
2 Trestného zákona ustanovenie odseku 1 sa nepoužije, ak trestný čin nebol spáchaný v súvislosti s
postavením, stavom alebo vekom chránenej osoby.

Z vykonaného dokazovania teda nebolo preukázané, že by ku spáchaniu predmetného skutku
kladeného obžalovaným za vinu došlo v súvislosti s vekom poškodeného, avšak ako už súd vyššie
uviedol, motívom konania obžalovaných bolo domôcť sa pohľadávky, ktorú mal obžalovaný 1/ voči
poškodenému, pričom z vykonaného dokazovania tiež vyplynulo, že obžalovaný 1/ najskôr od
poškodeného žiadal, aby mu dlžnú sumu zaplatil dobrovoľne a až po tom, čo poškodený jeho žiadosti

nevyhovel, došlo k spáchaniu daného skutku tak, že obžalovaný 2/ chytil odzadu poškodeného za ruky
a obžalovaný 1/ ho šacoval, pričom ho následne obaja spoločne zodvihli a obžalovaný 1/ prehľadal
poškodenému zadný vačok na nohaviciach a zobral mu finančnú hotovosť vo výške minimálne 70 €,
pričom z vykonaného dokazovania zároveň nebolo preukázané, že by obaja obžalovaní už boli dopredu
dohodnutí na takomto postupe, akým nakoniec došlo k uspokojeniu pohľadávky obžalovaného 1/, kde z

výpovede oboch obžalovaných zhodne vyplynulo, že išli do C. do pohostinstva K., nakoľko obžalovaný
1/ mal vedomosť o tom, že sa tam pravidelne zdržuje poškodený s tým, že si ide od neho vypýtať
peniaze, ktoré mu poškodený dlžil a o tomto informoval aj obžalovaného 2/, ktorý s ním išiel. Preto podľa
názoru súdu je potrebné konanie obžalovaných 1/ a 2/ kvalifikovať ako zločin lúpeže podľa § 188 ods.
1 Trestného zákona v spolupáchateľstve podľa § 20 Trestného zákona, nakoľko spoločným konaním

použili násilie v úmysle sa zmocniť cudzej veci, kde peňažné prostriedky poškodeného, ktoré mu boli
vyplatené na začiatku mesiaca z banky, boli vo vzťahu k obžalovaným 1/ a 2/ cudzou vecou, teda i keď
bol preukázaný dlh poškodeného voči obžalovanému 1/, čo nepoprel vo svojej výpovedi ani poškodený,
peniaze, ktorých sa obžalovaný 1/ zmocnil, patrili poškodenému.“Podľa názoru odvolacieho súdu okresný súd v citovanej časti odôvodnenia dal dostatočné odpovede
na námietky prokurátora prednesené nielen počas konania pred okresným súdom, ale aj v písomných

dôvodoch jeho odvolania pokiaľ ide o otázky právnej kvalifikácie. Okresný súd aj podľa názoru
odvolacieho súdu správne vysvetlil, prečo konanie obžalovaných posúdil len podľa základnej skutkovej
podstaty zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1 Tr. zák. a nie aj podľa kvalifikovanej podľa odseku 2
citovaného ustanovenia ako spáchaného na osobe vyššie veku.

Podľa názoru odvolacieho súdu možnosť právneho posúdenia konania páchateľa podľa osobitného
kvalifikačného pojmu v zmysle § 139 ods. 1 Tr. zák. vyžaduje, aby trestný čin bol spáchaný v súvislosti s
postavením, stavom alebo vekom chránenej osoby, čo explicitne vyplýva z odseku 2 tohto ustanovenia.
Iba existencia súvislosti medzi spáchaním trestného činu a postavením, stavom alebo vekom chránenej
osoby môže zakladať prísnejšiu právnu kvalifikáciu. Okresný súd na základe týchto úvah dospel k
správnym záverom, že motívom konania obžalovaných, teda motívom spáchania trestného činu nebol

vek poškodeného ale existencia záväzkového vzťahu medzi konkrétnymi osobami.

Okresný súd dospel na základe vykonaného dokazovania k záveru, že motívom konania obžalovaných
bolodomôcťsafinančnéhonároku,ktorýmalobžalovanýA.B.vočipoškodenémutitulomnezaplateného
nájomného. Existenciu záväzku potvrdil aj sám poškodený, ktorý napokon nežiadal na hlavnom

pojednávaní ani náhradu škody. Obžalovaní sa tak dopustili spáchania skutku za účelom vymoženia
konkrétneho a v konaní preukázaného záväzku, ktorý záväzok mal poškodený voči obžalovanému A.
B., z ktorých dôvodov ani podľa názoru odvolacieho súdu nie je možné prisvedčiť odvolacej námietke
prokurátora, že by obžalovaní spáchali stíhaný skutok v súvislosti s vekom poškodeného. Podľa
názoru odvolacieho súdu samotná skutočnosť, že poškodený je osobou vyššieho veku a vedomosť

obžalovaných o tomto veku poškodeného automaticky nezakladá aplikáciu osobitného kvalifikačného
pojmu spočívajúceho v spáchaní trestného činu na chránenej osobe, pokiaľ trestný čin nebol spáchaný
v súvislosti s vekom tejto osoby, ale z iných dôvodov, prípadne pohnútok.

Odvolací súd pritom poukazuje aj na ustálenú súdnu prax (viď napríklad rozsudok Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky publikovaný v Zbierke stanovísk NS a súdov SR č. 8/2014) podľa ktorej „v zmysle
§ 139 ods. 2 Tr. zák. možno spáchanie činu voči (na) osobe vyššieho veku (§ 127 ods. 3, § 139 ods.
1 písm. e/ Tr. zák.) považovať za okolnosť, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby, len pri
úmyselnom trestnom čine. Zároveň sa vyžaduje, aby páchateľ vedel, že poškodený je osobou vyššieho
veku a aby túto okolnosť subjektívne spájal s menším odporom alebo slabšou odvetou poškodeného,

umocnením účinku trestného činu voči poškodenému, alebo inou okolnosťou, ktorá zakladá alebo
podporuje rozhodnutie páchateľa spáchať trestný čin“.

Keďže okresný súd dospel k záveru, že motívom konania obžalovaných bolo vymoženie konkrétne
dlhu existujúceho medzi dvomi osobami, správne uviedol, že konanie obžalovaných nebolo subjektívne

spájané s menším odporom alebo slabšou odvetou poškodeného, či umocnením účinku trestného
činu voči poškodenému, prípadne inou okolnosťou. Pokiaľ prokurátor v písomných dôvodoch odvolania
uvádza, že obaja obžalovaní mali vedomosť o veku poškodeného a túto okolnosť spájali s menším
odporom poškodeného v momente, keď sa rozhodli spáchať trestný čin, podľa názoru odvolacieho
súdu ide iba o domnienku prokurátora, ktorá je v rozpore so zisteniami okresného súdu vyplývajúcimi z

výsledkov vykonaného dokazovania na hlavnom pojednávaní.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd nepovažoval odvolaciu námietku prokurátora týkajúcu sa
nesprávneho právneho posúdenia stíhaného skutku uvedenú v písomných dôvodoch jeho odvolania za
dôvodnú.

Odvolací súd tak vo vzťahu k výroku o vine nezistil na podklade podaných odvolaní prokurátora a
obžalovaného A. B. dôvod pre zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 321 ods. 1 písm. d) Tr. zák.

Pokiaľ ide o odvolaním prokurátora napadnuté výroky o trestoch uložených obom obžalovaným,

prokurátor v nadväznosti na odvolanie týkajúce sa výroku o vine a zmeny právnej kvalifikácie považoval
aj obom obžalovaným uložené tresty odňatia slobody za uložené mimo zákonom ustanovenej trestnej
sadzby a tiež neprimerane mierne. Prokurátor konkrétne namietal, že okresný súd nedostatočne
zohľadnil násilnú povahu a spôsob spáchania trestného činu, jeho spáchanie na osobe vyššieho veku,nepriznanie sa obžalovaných z dôvodu nesúhlasu s právnou kvalifikáciou a tiež použitie ustanovenia §
39 ods. 5 Tr. zák. o mimoriadnom znížení trestu. Napokon uložený trest podľa prokurátora nezohľadňuje
individuálnu a generálnu prevenciu. Obžalovaný A. B. naopak, považoval uložený nepodmienečný trest

za neprimerane prísny s ohľadom na intenzitu jeho spáchania, povahu, okolnosti a svoje emočné
skratové konanie v osobnom spore.

Pokiaľ ide o identifikáciu dôvodov odvolania prokurátora a obžalovaného z hľadiska zákonných
podmienok pre zrušenie napadnutého rozsudku vo výrokoch o uložených trestoch, uvedených

v ustanovení § 321 ods. 1 Tr. por., prokurátor sa domáhal zrušenia napadnutého rozsudku okresného
súdu podľa § 321 ods. 1 písm. d), e) Tr. por., teda z dôvodu porušenia ustanovenia Trestného
zákona a neprimeranosti uloženého trestu. Obžalovaný A. B. namietal neprimeranú prísnosť uloženého
nepodmienečného trestu odňatia slobody, teda domáhal sa zrušenia napadnutého rozsudku z dôvodu
podľa § 321 ods. 1 písm. e) Tr. por.

Odvolací súd na základe preskúmania napadnutého výroku o uloženom treste vo vzťahu k
obžalovanému A. B. napriek absencii odvolacích námietok prokurátora uvádza, že okresným súdom
uložený trest vo výmere 3 roky za použitia § 38 ods. 3 Tr. zák. o opätovnom spáchaní zločinu a následne
§ 39 ods. 5 Tr. zák. o mimoriadnom znížení trestu pod dolnú hranicu trestnej sadzby je trestom uloženým
v rozpore so zákonom. Odvolací súd tak zistil dôvod pre zrušenie napadnutých výrokov o uloženom

treste podľa § 321 ods. 1 písm. d) Tr. por. Okresný súd síce postupoval správne, keď u obžalovaného
postupom podľa § 38 ods. 3 Tr. zák. zvýšil dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu
tretinu z dôvodu opätovného spáchania zločinu obžalovaným, na druhej strane však už nepostupoval
správne, keď za použitia ustanovenia o mimoriadnom znížení trestu podľa § 39 ods. 5 Tr. zák. uložil
trest opätovne na dolnej hranici trestnej sadzby vo výmere tri roky. Odvolací súd poukazuje na to, že

pri úprave trestnej sadzby pri opätovnom spáchaní zločinu podľa § 38 ods. 3 Tr. zák. sa zvyšuje dolná
hranica zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu, ktorá tretina sa vypočíta v zmysle odseku
6 citovaného ustanovenia z rozdielu medzi hornou a dolnou hranicou zákonom ustanovenej trestnej
sadzby. Pri postupe podľa § 39 ods. 5 Tr. zák., ktorý nasleduje až po úprave trestnej sadzby podľa §
38 ods. 3 Tr. zák. (prípadne odseku 4) sa môže uložiť trest pod upravenú dolnú hranicu trestnej sadzby

najviac o jednu tretinu. Pokiaľ teda okresný súd najskôr zvýšil dolnú hranicu trestnej sadzby na 4 roky
a 8 mesiacov z dôvodu opätovného spáchania zločinu (sadzba podľa § 188 ods. 1 Tr. zák. vo výmere
3 až 8 rokov, teda tretina počítaná z rozdielu je 20 mesiacov, potom 3 roky plus 20 mesiacov=4 roky
a 8 mesiacov) a potom postupom podľa § 39 ods. 5 Tr. zák. znižoval upravenú dolnú hranicu trestnej
sadzby (4 roky a 8 mesiacov) o jednu tretinu, nemohol dosiahnuť trest vo výmere 3 roky, nakoľko ide

o zníženie viac ako o jednu tretinu.

Pokiaľ prokurátor v písomných dôvodoch odvolania namietal uloženie trestu obžalovaným mimo
zákonom ustanovenej trestnej sadzby z dôvodov nesprávnej právnej kvalifikácie, odvolací súd vzhľadom
na vyššie uvedené závery týkajúce sa správnej aplikácie základnej skutkovej podstaty na stíhaný skutok

podľa § 188 ods. 1 Tr. zák., nepovažoval odvolacie námietky prokurátora za dôvodné.

Pokiaľ prokurátor v písomných dôvodoch odvolania poukazuje aj na závažnosť konania obžalovaných,
odvolací súd uvádza, že závažnosť konania obžalovaných je už vyjadrená konkrétnou trestnou sadzbou
v ustanovení § 188 ods. 1 Tr. zák. pre spáchanie zločinu lúpeže. Pokiaľ prokurátor poukazuje na

spáchanie trestného činu na osobe vyššieho veku, odvolací súd už vyššie vysvetlil, že motívom konania
obžalovaných bola existencia záväzku poškodeného voči obžalovanému A. B. a nie jeho vek.

Naopak, odvolací súd vyhodnotil celkové okolnosti spáchaného skutku za významné z hľadiska použitia
ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. zák. o mimoriadnom znížení trestu, pričom nepodmienečný trest odňatia

slobody uložený okresným súdom obžalovanému A. B. považoval odvolací súd za neprimerane prísny.
V súvislosti s § 39 ods. 1 Tr. zák. odvolací súd poukazuje na základné východiská aplikácie tohto
ustanovenia.

Podľa § 39 ods. 1 Trestného zákona, ak súd vzhľadom na okolnosti prípadu alebo vzhľadom na pomery

páchateľa má za to, že by použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom bolo pre páchateľa
neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania, možno
páchateľovi uložiť trest aj pod dolnú hranicu trestu ustanoveného týmto zákonom.Okolnosťami prípadu sú všetky skutočnosti, ktoré majú vplyv na posúdenie povahy, charakteru a
závažnosti trestného činu, vrátane možnosti nápravy páchateľa. Mimoriadne zníženie trestu odňatia
slobody možno odôvodniť aj okolnosťami, ktoré sú znakom príslušnej skutkovej podstaty trestného činu,

pokiaľ ich význam alebo intenzita, ktorou boli naplnené, výraznejšie vybočujú z obvyklých prípadov
takýchto trestných činov, a preto odôvodňujú zhovievavejší prístup pri ukladaní trestu. Okolnosťami
prípadu však môžu byť aj také okolnosti, ktoré nie sú nevyhnutnou súčasťou príslušnej skutkovej
podstaty, pokiaľ sa v danej kvalite a kvantite pravidelne nevyskytujú.

Taktiež je pri tomto ustanovení potrebné prihliadať na pomery páchateľa. Ich význam pre mimoriadne
zníženie trestu odňatia slobody sa zhodnotí podobne ako význam okolností prípadu. Za pomery
páchateľa odôvodňujúce postup podľa tohto ustanovenia možno považovať viac významných
poľahčujúcich okolností pri nedostatku priťažujúcich okolností, vážnu chorobu páchateľa, závislosť
mnohopočetnej rodiny páchateľa od jeho zárobku, stav zníženej príčetnosti páchateľa, ak nie je možný
iný zákonný postup, starostlivosť páchateľa o väčší počet osôb na neho odkázaných a pod.

Okolnosti prípadu alebo pomery páchateľa môžu odôvodniť aplikáciu § 39 Trestného zákona len za
predpokladu, že použitie zákonom ustanovenej trestnej sadzby odňatia slobody by bolo pre páchateľa
neprimerane prísne a že účel trestu možno dosiahnuť aj trestom kratšieho trvania.

Odvolací súd na základe preskúmania výrokov napadnutého rozsudku dospel k záveru, že použitie
zákonom ustanovenej trestnej sadzby na dolnej hranici upravenej trestnej sadzby za použitia
ustanovenia § 38 ods. 3 Tr. zák. o opätovnom spáchaní zločinu vo výmere 4 roky a 8 mesiacov je pre
obžalovaného neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj trest kratšieho
trvania. Odvolací súd vzhľadom na celkové okolnosti prípadu zistené okresným súdom dospel k záveru,

že sú splnené zákonné podmienky na aplikáciu ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. zák. o mimoriadnom znížení
trestu pod dolnú hranicu trestnej sadzby. Odvolací súd pri posudzovaní okolností prípadu sa stotožnil
so závermi okresného súdu, že v prejednávanej veci spáchanie trestného činu lúpeže podľa § 188 ods.
1 Tr. zák. nie je „štandardným“ spôsobom spáchania tohto trestného činu, ale vybočuje z bežne sa
vyskytujúci prípadov páchania tohto trestného činu. Okresný súd na základe vykonaného dokazovania

zistil, že motívom spáchania trestného činu bolo vymoženie existujúceho dlhu, ktorý mal poškodený
voči obžalovanému A. B. titulom nezaplateného nájomného, keď obžalovaný zobral k sebe bývať
poškodeného v čase, keď poškodený nemal kde bývať. Existenciu tohto záväzkového vzťahu potvrdil
aj poškodený, ktorý z toho dôvodu nežiadal od obžalovaných ani náhradu škody. Obžalovaný najskôr
vyzval poškodeného na vrátenie dlhu, pričom až po odmietnutí došlo k spáchaniu trestného činu. V tomto

smere nie je tiež bez významu skutočnosť, že poškodený si bol vedomý svojho dlhu voči obžalovanému
a tento nevracal napriek tomu, že mal finančné prostriedky, ktoré pravidelne míňal v pohostinstve, o čom
mal obžalovaný vedomosť, pričom aj skutok sa odohral v tomto pohostinstve, v ktorom poškodený podľa
svojej výpovede bol už od 8mej hodiny rannej a popíjal víno. V tomto smere preto odvolací súd nemohol
prisvedčiť ani odvolacej námietke prokurátora, že obžalovaní mali poškodenému zobrať peniaze, ktoré

mal mať odložené na pokrytie nákladov v súvislosti s pobytom v útulku. Naopak, v konaní bolo okresným
súdom zistené, že poškodený pravidelne navštevoval dané pohostinstvo, preto aj obžalovaný vedel,
kde má poškodeného hľadať. Uvedené okolnosti prípadu s prihliadnutím aj na nízku intenzitu použitého
násilia podľa názoru odvolacieho súdu odôvodňovali aplikáciu ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. zák.

Odvolací súd na základe preskúmania odôvodnenia týkajúceho sa výroku o uloženom treste odňatia
slobody obžalovanému A. B. považoval síce za správny záver okresného súdu o uložení trestu vo
výmere 3 roky, avšak sa nestotožnil so záverom okresného súdu o potrebe ukladania trestu odňatia
slobody obžalovanému nespojeného s jeho podmienečným odkladom výkonu. Odvolací súd pritom
úvodom poukazuje na základné východiská ukladania trestov, ktoré sa týkajú oboch obžalovaných.

V súvislosti s rozhodovaním o treste je vždy potrebné zohľadniť základné pravidlá pre ukladanie trestu
uvádzané v § 34 Trestného zákona. Toto ustanovenie v odseku 1 zakotvuje účel trestu, podľa ktorého
trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej
činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od

páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Sankcie
sa ukladajú s prihliadnutím na povahu a závažnosť trestného činu a na osobu páchateľa a jeho pomery.
Trest je pritom jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona. Tým je určená aj jeho
funkcia v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon na ochranu spoločnosti, jednak pred páchateľomtrestného činu, voči ktorému sa prejavuje prvok represie (zabráneniu v trestnej činnosti) a prvok
individuálnej prevencie (výchovy k riadnemu životu – rehabilitácia), a jednak aj voči ďalším členom
spoločnosti – potenciálnym páchateľom, voči ktorým sa prejavuje prvok generálnej prevencie (výchovné

pôsobenie trestu na ostatných členov spoločnosti).
Ochrana spoločnosti sa tak uskutočňuje dvoma základnými prvkami, a to prvkom donútenia (represie) a
prvkom výchovy. Oba prvky sa uplatňujú zásadne súčasne v každom treste, pričom treba mať na zreteli
dôležitosť vzájomného pomeru medzi trestnou represiou a prevenciou.
Individuálna prevencia spočíva vo vytvorení podmienok na výchovu odsúdeného k tomu, aby viedol

riadny život. Generálna prevencia má zabezpečiť nielen odradenie ostatných potenciálnych páchateľov
od páchania trestných činov, ale i utvrdenie pocitu právnej istoty a spravodlivosti u ostatných členov
spoločnosti. Spravodlivé a včasné uloženie trestu dáva ostatným členom spoločnosti najavo, že konanie,
za ktoré bol uložený trest, je protiprávne a nežiaduce, varuje ich pred páchaním trestnej činnosti
a posilňuje pocit právnej istoty a právneho štátu. Trestný zákon vychádza z jednoty individuálnej a
generálnej prevencie, pričom obe tieto zložky sa navzájom dopĺňajú a podmieňujú. Disproporcia medzi

jednotlivými druhmi prevencie v zásade vedie k nedostatočnému výchovnému pôsobeniu trestu, tak na
páchateľa trestného činu, ako i na ostatných členov spoločnosti.
Ďalšou nevyhnutnou zásadou pri ukladaní trestu je aj zásada proporcionálnosti (úmernosti) trestu,
z ktorej vyplýva, že trest musí byť úmerný k spáchanému trestnému činu. Úmernosť trestu okrem iného
určuje aj pohnútka páchateľa a možnosti jeho nápravy. Úsudok o možnosti nápravy páchateľa si súd

vytvárazveľkejčastiužnazákladehodnoteniapovahyazávažnostispáchanéhotrestnéhočinu(t.j.čiide
o prečin, zločin, obzvlášť závažný zločin) pri náležitom zhodnotení osoby páchateľa. Možnosť nápravy
páchateľa konkretizuje jeho osobu vo všetkých zásadných súvislostiach. Primárne ide o stanovenie
prognózy budúceho vývoja správania sa páchateľa na základe objasnenia jeho osobnostných vlastností
a ich spojitostí so spáchaným trestným činom, vrátane vplyvu sociálnej mikroštruktúry. Z hľadiska

posúdenia možnosti nápravy páchateľa má veľký význam celkový spôsob jeho života a jeho správanie
pred spáchaním trestného činu a jeho postoj k spáchanému trestnému činu (Rt 23/1967). Záver súdu
o možnosti nápravy páchateľa musí byť vždy v plnom súlade s ochranou, ktorú súd uloženým trestom
poskytuje záujmom spoločnosti, štátu a členom spoločnosti pred útokmi páchateľov trestných činov a
výchovným pôsobením na ostatných členov spoločnosti.

Okresný súd v rámci odôvodnenia ukladania nepodmienečného trestu odňatia slobody obžalovanému
A. B. poukázal najmä na to, že obžalovaný už bol v minulosti odsúdený aj za zločin, čo podľa
názoru okresného súdu odôvodnilo ukladanie len trestu odňatia slobody nespojeného s podmienečným
odkladom jeho výkonu. Podľa názoru odvolacieho súdu okresný súd síce správne poukázal na
skutočnosť, že sa obžalovaný opätovne dopustil spáchania zločinu, čo napokon aj zohľadnil v aplikácii

ustanovenia § 38 ods. 3 Tr. zák. vo výrokovej časti napadnutého rozsudku, avšak sa už nedostatočne
zaoberal časovým hľadiskom tohto predchádzajúceho odsúdenia. Okresný súd správne zistil, že
obžalovaný A. B. bol rozsudkom okresného súdu Prievidza sp. zn. 1T/23/2007 zo dňa 22.3.2007,
právoplatným dňa 22.3.2007 uznaný za vinného zo spáchania zločinu vydierania, ktorý skutok spáchal
ešte v roku 2006. Z výkonu trestu odňatia slobody bol podmienečne prepustený dňa 23.9.2010.

Následne bola vo veci obžalovaného povolená obnova konania v jeho prospech čo do výroku o treste,
ktorý bol zmiernený. Podľa názoru odvolacieho súdu, vyššie uvedený časový odstup od spáchania
predchádzajúceho zločinu obžalovaným preukazuje, že obžalovaný je schopný na slobode viesť riadny
život po dlhšiu dobu, keďže vo výkone trestu odňatia slobody bol naposledy pred viac ako desiatimi
rokmi.

Odvolací súd sa preto po preskúmaní uvedeného odôvodnenia výroku o uloženom nepodmienečnom
treste odňatia slobody nestotožnil so záverom okresného súdu o potrebe ukladania trestu odňatia
slobodyobžalovanémuA.B.nespojenéhosjehopodmienečnýmodkladomvýkonu.Odvolacísúddospel
k záveru, že u oboch obžalovaných sú splnené zákonné podmienky v zmysle § 49 ods. 1 písm. a), resp.
§ 51 ods. 1 Tr. zák. pre podmienečný odklad výkonu trestu odňatia slobody s probačným dohľadom.

Odvolací súd ďalej uvádza, že obaja obžalovaní sa k stíhanej trestnej činnosti priznali a hoci neurobili
vyhlásenie o vine na hlavnom pojednávaní, zo zápisnice z hlavného pojednávania odvolací súd zistil,
že tak konali iba z dôvodu nesúhlasu s právnou kvalifikáciou skutku v kvalifikovanej skutkovej podstate
podľa § 188 ods. 2 Tr. zák., ktorú napokon ani odvolací súd nepovažoval za dôvodnú. Odvolací súd

ďalej poukazuje na to, že obaja obžalovaní sa na hlavnom pojednávaní ospravedlnili poškodenému,
ktorý ich ospravedlnenie prijal a náhradu škody vzhľadom na vedomosť o svojom dlhu vo vzťahu
k obžalovanému A. B. ani nežiadal. Vo svetle uvedeného a s poukazom na predchádzajúce odsúdenia
oboch obžalovaných, ktoré sú staršieho dátumu, naviac v prípade obžalovaného C. H. všetky zahladenéa spáchané pred viac ako dvadsiatimi rokmi, je podľa názoru odvolacieho súdu s prihliadnutím aj na
konkrétne okolnosti spáchaného trestného činu popísané vyššie trest odňatia slobody s podmienečným
odkladom jeho výkonu s probačným dohľadom a s uloženým obmedzením spočívajúcim v zákaze

požívania alkoholických nápojov spôsobilý splniť účel trestu predpokladaný v § 34 ods. 1 Tr. zák. a §
33a Tr. zák. tak z hľadiska individuálnej ako aj generálnej prevencie.

Z uvedených dôvodov, keďže odvolací súd mohol rozhodnúť na podklade skutkového stavu zisteného
okresným súdom, vyhovel odvolaniu obžalovaného A. B. čo do výrokov o uloženom treste a spôsobe

jeho výkonu a sám uložil obžalovanému trest s podmienečným odkladom jeho výkonu s probačným
dohľadom tak ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. Vzhľadom k tomuto rozhodnutiu a
vyššie popísanému odôvodneniu potom odvolací súd odvolanie prokurátora nepovažoval za dôvodné
ani vo vzťahu k napadnutým výrokom o trestoch uložených obom obžalovaných.

Napokon odvolací súd rozhodol na podklade odvolania obžalovaného A. B. podaného do všetkých

výrokovnapadnutéhorozsudkuajouloženíochrannéhoprotialkoholickéholiečeniaambulantnouformou
podľa § 73 ods. 2 písm. c) Tr. zák. a § 74 ods. 1 Tr. zák. Okresný súd v napadnutom rozsudku
uložil obžalovanému ochranné protialkoholické liečenie ústavnou formou s poukazom na ukladanie
nepodmienečného trestu odňatia slobody a návrhu znalca, ktorý túto formu považoval za vhodnú.
Odvolací súd na základe preskúmanie napadnutého výroku o ochrannom liečení však dospel k záveru,

že na uloženie ochranného liečenia ústavnou formou (za predpokladu ukladania trestu odňatia slobody
s podmienečným odkladom jeho výkonu) neboli splnené zákonné podmienky.

Z ustanovenia § 73 ods. 2 písm. c) Tr. zák. vyplýva, že súd môže uložiť páchateľovi ochranné liečenie
ak spáchal trestný čin v dôsledku závislosti od návykovej látky. U obžalovaného A. B. bola aj podľa

názoru odvolacieho súdu splnená táto podmienka ako na to správne poukázal už okresný súd. Pokiaľ
ide o formu ochranného liečenia, podmienkami jej určenia sa zaoberá ustanovenie § 74 ods. 1 Tr.
zák. Z tohto ustanovenia vyplýva, že ústavnú formu ochranného liečenia súd uloží, len ak je pobyt
páchateľa na slobode nebezpečný z dôvodu duševnej poruchy alebo ak vzhľadom osobu páchateľa,
povahu duševnej poruchy a liečebné možnosti nemožno očakávať, že účel splní ambulantná forma

liečenia. Okresný súd na základe výsledkov vykonaného dokazovania vyplývajúcich zo záverov znalca
psychiatra M. H. zistil, že obžalovaný A. B. v čase spáchania skutku netrpel žiadnou duševnou poruchou,
ale znalec u neho zistil abúzus alkoholu a závislosť od alkoholu. Súčasne znalec vyslovil záver, že
pobyt obžalovaného na slobode nie je nebezpečný pre spoločnosť. Na základe uvedeného podľa
názoru odvolacieho súdu u obžalovaného v prípade ukladania trestu odňatia slobody s podmienečným

odkladom jeho výkonu, neboli splnené zákonné podmienky podľa § 74 ods. 1 Tr. zák. pre uloženie
ochranného liečenia ústavnou formou, keďže znalec výslovne uviedol, že obžalovaný nie je na slobode
nebezpečný pre spoločnosť ani u neho nezistil prítomnosť duševnej poruchy. Zároveň odvolací súd
nezistil, že by obžalovaný A. B. bol osobou, u ktorej by účel ochranného liečenia nemohol byť dosiahnutý
ajpriambulantnejforme.Obžalovanýmáokremochrannéhoprotialkoholickéholiečeniauloženýajzákaz

požívania alkoholických nápojov, teda bude pod kontrolou nielen lekára psychiatra, ale aj probačného
a mediačného úradníka. Odvolací súd k tomu záverom dodáva, že obaja obžalovaní si pritom musia
byť vedomí, že prípadné porušenie uloženého zákazu požívania alkoholických nápojov, či nevedenie
riadneho života počas skúšobnej doby podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody, môže
byť dôvodom pre rozhodnutie o neosvedčení sa v skúšobnej dobe a nariadení nepodmienečného trestu

odňatia slobody.

Na podklade odvolania prokurátora a obžalovaného odvolací súd skúmal aj správnosť napadnutého
rozsudku okresného súdu z hľadiska existencie prípadných ďalších vád, v odvolaní nevytýkaných, ktoré
by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr.por.

Z tohto hľadiska odvolací súd považuje za potrebné poukázať na to, že podľa § 371 ods. 1 Tr. por.
dovolanie možno podať, ak
a) vo veci rozhodol nepríslušný súd,
b) súd rozhodol v nezákonnom zložení,

c) zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu,
d) hlavné pojednávanie alebo verejné zasadnutie bolo vykonané v neprítomnosti obvineného, hoci na
to neboli splnené zákonné podmienky,e) vo veci konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť
vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania,
f) trestné stíhanie bolo vykonané bez súhlasu poškodeného, hoci jeho súhlas sa podľa zákona vyžaduje,

g) rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom,
h) bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý
zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa,
i) rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom
použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd

nemôže skúmať a meniť,
j) bolo uložené ochranné opatrenie, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky,
k) proti obvinenému sa viedlo trestné stíhanie, hoci bolo neprípustné,
l) odvolací súd zamietol odvolanie podľa § 316 ods. 1, hoci na to neboli splnené zákonné dôvody, alebo
zobral na vedomie späťvzatie odvolania obhajcom alebo osobou uvedenou v § 308 ods. 2 napriek tomu,
že obvinený nedal výslovný súhlas na späťvzatie odvolania,

m) pred podaním obžaloby generálny prokurátor zrušil právoplatné rozhodnutie prokurátora po lehote
uvedenej v § 364 ods. 3,
n) bol obvinenému uložený trest odňatia slobody na doživotie a súd rozhodol, že podmienečné
prepustenie z výkonu tohto trestu nie je prípustné.

Na základe preskúmania napadnutého rozsudku okresného súdu z uvedených dôvodov odvolací súd v
prejednávanom prípade nezistil existenciu iných vád napadnutého rozsudku, uvedených v ustanovení
§ 371 ods. 1 Tr. por.

Keďže s poukazom na vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného A. B.

je čiastočne dôvodné a naopak odvolanie prokurátora nie je dôvodné, rozhodol tak, ako je to uvedené
vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Toto rozhodnutie bolo prijaté hlasmi členov senátu v pomere 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomu rozsudku zákon nepripúšťa žiadny ďalší riadny opravný
prostriedok.