Uznesenie – Ostatné – Ochrana osobnosti ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, January 29, 2026

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Cdo/63/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8619201445
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Adamcová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2026:8619201445.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu F. G., nar. XX. N. XXXX, I. XX, zastúpeného
advokátom JUDr. Ambrózom Motykom, Stropkov, Nám. SNP 7, proti žalovanej Orange Slovensko a.
s., Bratislava, Metodova 8, IČO: 35697270, zastúpenej spoločnosťou Advokátska kancelária Branislava
Máčaja, s.r.o., so sídlom Bratislava, Vajnorská 21A, IČO: 46759875, o ochranu osobnosti, vedenom na
Okresnom súde Bardejov (predtým na Okresnom súde Svidník) pod sp. zn. SK- 6C/35/2019, o dovolaní

žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 12. októbra 2023 sp. zn. 6Co/11/2023 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Prešove z 12. októbra 2023 sp. zn. 6Co/11/2023 vo výroku II. o priznaní
nároku na náhradu trov konania žalobcovi voči žalovanej v rozsahu 100% z r u š u je a vec mu v
rozsahu zrušenia v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd") napadnutým rozsudkom z 12. októbra 2023 sp. zn.

6Co/11/2023oodvolanížalovanejprotirozsudkuOkresnéhosúduSvidník(ďalejlensúdprvejinštancie")
z 08. novembra 2022 č. k. 6C/35/2019-149 rozhodol tak, že rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku
I. potvrdil v časti uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 110 eur
v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, v prevyšujúcej vyhovujúcej časti zmenil rozsudok
tak, že žalobu na zaplatenie nemajetkovej ujmy v tejto časti zamietol (výrok I.) a žalobcovi priznal voči
žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% (výrok II.).

1.1. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj konania ktoré mu predchádzalo
dospel k záveru, že odvolanie žalovanej je čiastočne dôvodné. Skonštatoval, že súd prvej inštancie sa
dostatočne vysporiadal so všetkými relevantnými skutočnosťami a svoje rozhodnutie riadne odôvodnil;
v jeho konaní taktiež nebol zistený žiaden dôvod preukazujúci nesprávne zistenie skutkového stavu.
Odvolací súd v bode 22. rozsudku reagoval na odvolaciu námietku ohľadom miestnej nepríslušnosti

súdu prvej inštancie a v bode 23. rozsudku sa vysporiadal s odvolacou námietkou o nedostatku pasívnej
vecnej legitimácie žalovanej.

1.2. Čo sa týka posúdenia primeranosti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy odvolací súd dospel
k záveru, že v danom prípade existuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, nakoľko incident, kedy
došlo k vystaveniu osobných údajov žalobcu nepovolaným osobám je tak závažným zásahom do

jeho práva na ochranu osobnosti, že nepostačuje zadosťučinenie podľa ods. 1 § 13 Občianskeho
zákonníkaavzhľadomnazávažnosťokolnostíacharaktertohtoincidentujedôvodné,abyboložalobcovi
priznané aj právo na nemajetkovú ujmu. Odvolací súd bral do úvahy jednotlivé okolnosti v prejednávanej
veci, pričom dospel k záveru, že suma priznaná súdom prvej inštancie je neprimeraná vzhľadom k
tomu, že dĺžka protiprávneho konania, ktoré skončilo vo februári 2017 nebola ustálená, nakoľko z
odôvodnenia nevyplýva jednoznačne, kedy boli predmetné písomnosti ponechané v príručnom sklade

(pravdepodobne takmer tri roky). Vzhľadom na významné postavenie žalovanej na telekomunikačnomtrhu, ako aj vzhľadom na funkciu prevenčno-sankčnú, bolo primerané priznať žalobcovi nárok na
finančnú náhradu.

1.3. Na margo stanovenia primeranej výšky finančnej náhrady bolo podľa odvolacieho súdu nutné
vychádzať z judikatúry súdov Slovenskej republiky vo vzťahu k priznaným nárokom na náhradu
nemajetkovej ujmy, ktoré sa zvyčajne priznávajú pozostalým po osobách, ktoré boli usmrtené pri
dopravných nehodách, či zo zákonnej právnej úpravy upravujúcej nároky poškodených z trestných
činov. Do úvahy bolo treba zobrať aj to, že v danom prípade nedošlo k zásahu do osobnostných práv

žalobcu, ale len k potencionálnej možnosti ich ohrozenia, čo odôvodňuje ďalšie zníženie minimálne na
hodnotu 50 % z uvedenej úvahy, t. j. 435/2 - cca 220 eur. Taktiež neboli zistené ani napr. škandalizácia
žalobcu, opakovanie či zvyšovanie intenzity konania, úmyselné konanie žalovanej (či iné okolnosti
majúce význam pre výšku náhrady), čím bolo dôvodné túto sumu ponížiť o 50 %, t. j. na sumu 110 eur.

1.4. Odvolací súd uzavrel, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav, no zo

zistených skutočností prijal sčasti nesprávny právny záver. Rozsudok súdu prvej inštancie preto vo
výroku I. o uložení povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi 110 eur potvrdil ako vecne správny podľa §
387 CSP a v prevyšujúcej vyhovujúcej časti rozsudok vo výroku I. zmenil (§ 388 CSP) tak, že v tejto
časti žalobu ako nedôvodnú zamietol. K ostatným dôvodom odvolania nepovažoval za potrebné sa
vyjadrovať, nakoľko tieto boli pre rozhodnutie v merite veci bez významu.

1.5. O trovách celého konania odvolací súd rozhodol v zmysle § 396 ods. 2 v spojení s § 255 ods. 1
CSP tak, že nárok na ich náhradu priznal žalobcovi v celom rozsahu proti žalovanej s poukazom na
jeho úspech v konaní, pričom výška priznanej náhrady závisela od úvahy súdu. Odvolací súd dôvodil, že
Civilný sporový poriadok nemá ustanovenie obdobné § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej

„OSP"), ktoré sa uplatňovalo ako lex specialis vo vzťahu k § 142 ods. 2 OSP (napr. nález Ústavného
súdu SR sp. zn. IV. ÚS 142/2014). Na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy, nová právna úprava už
neobsahuje tri špeciálne skutkové podstaty (§ 142 ods. 1, 2 a 3 OSP), ale len dve (§ 255 ods. 1, 2 CSP).
Na prvom mieste je zásada úspechu a v prípadoch, keď mala strana sporu vo veci úspech len čiastočný,
platí pravidlo obsiahnuté v § 255 ods. 2 CSP (pomer úspechu). Zásadu úspechu vo veci treba uplatniť

aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu (sudcovské právo) alebo od znaleckého
posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň
časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou
za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. Pri rozhodovaní o náhrade trov
konania v tomto prípade treba rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce (napr. nález Ústavného súdu

ČR, III. ÚS 170/99). Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté.
Vhodným riešením potom bude, že žalobca má právo na plnú náhradu trov konania, avšak výlučne iba
z prisúdenej sumy (nie zo sumy žalovanej). Priznanie plnej náhrady trov konania výlučne z prisúdenej
sumy je v tomto prípade zdôvodniteľné cez interpretáciu pojmu „úspech vo veci" (§ 255 CSP), keďže
ten sa skúma čo do právneho základu, a nie čo do výšky priznaného nároku (BARICOVÁ, Jana.

§ 255 [Náhrada trov podľa úspechu]. In: ŠTEVČEK, Marek, FICOVÁ, Svetlana, BARICOVÁ, Jana,
MESIARKINOVÁ, Soňa, BAJÁNKOVÁ, Jana, TOMAŠOVIČ, Marek. Civilný sporový poriadok. 1. vydání.
Praha:NakladatelstvíC.H.Beck,2017,s.923.ISBN:XXX-XX-XXXX-XXX6.).Odvolacísúddalzáverom
do pozornosti aj nález Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 225/2020 z 27. 08. 2020, ktorý bol zverejnený v
Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 31/2020.

2. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu, v časti týkajúcej sa výroku o priznaní nároku na náhradu
trov konania, podala dovolanie žalovaná (ďalej len „dovolateľka"), prípustnosť ktorého vyvodzovala
z § 420 písm. f) CSP. Argumentovala tým, že odvolací súd jej nesprávnym procesným postupom
znemožnil, aby uplatňovala jej procesné práva, a to v takej miere, že došlo k porušeniu práva na

spravodlivý proces. Zdôraznila, že z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že rozhodovanie o
trovách konania je integrálnou súčasťou civilného sporového konania a ako také spadá pod čl. 46
ods. 1 ústavy, prostredníctvom ktorého sa zaručuje každému základné právo na súdnu ochranu. Podľa
názoru dovolateľky, sa dovolací súd náležite nevysporiadal s jej relevantnou argumentáciou, taktiež jej
časť odignoroval, a to tak v zásadnom rozsahu, že takýmto nesprávnym procesným postupom došlo

k porušeniu jej práva na spravodlivý proces. Zdôraznila, že odôvodnenie priznania nároku na náhradu
trov konania v plnej výške nemá oporu v príslušných ustanoveniach CSP. Úspech vo veci sa vždy
skúma čo do právneho základu, ako aj čo do výšky priznaného nároku. Dovolateľka trvala na tom,
aby odvolací súd pri určovaní trov konania, ktoré výlučne spočívajú v trovách právneho zastúpeniavyužil moderačné právo v zmysle § 257 CSP a trovy konania žalobcovi nepriznal, resp. ich aspoň
primerane znížil. Zároveň podotkla, že v prípade ak trovy konania násobne prevyšujú judikovanú čiastku
je možné označiť situáciu za výnimočnú, odôvodňujúcu aplikáciu ustanovenia § 257 CSP. V tejto

súvislosti poukázala na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd") sp. zn.
II. ÚS 113/2019 zo 06. júna 2019, ako aj nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 3923/2011
z 29. marca 2012, z ktorého relevantnú časť citovala. Ďalej argumentovala tým, že z uvádzanej literatúry
ako aj z prezentovaných súdnych rozhodnutí je relevantné posúdenie otázky, či žalobcovi vôbec
vznikol za skutkových okolností danej veci nárok na náhradu trov konania a ak áno, v akom rozsahu.

Dodala, že pre aplikáciu ustanovenia § 257 CSP nikdy neargumentovala prihliadať na ekonomické
dôvody. Dovolaním napadnuté rozhodnutie považovala za nedostatočné z dôvodu nevysporiadania sa
so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre rozhodnutie o trovách konania, teda za
arbitrárne, nepreskúmateľné a nezrozumiteľné. Dovolateľka navrhla napadnuté rozhodnutie vo výroku
o trovách konania zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnila nárok
na náhradu trov dovolacieho konania.

3. Žalobca vo svojom vyjadrení k dovolaniu žalovanej uviedol, že dovolanie považuje za neprípustné
a nedôvodné. Navrhol, aby dovolací súd dovolanie žalovanej odmietol, resp. zamietol a priznal mu
náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.

4. Dovolateľka v duplike k vyjadreniu žalobcu zotrvala na svojom stanovisku. Bola toho názoru, že
dovolanie je prípustné v plnom rozsahu s poukazom aj na judikatúru ústavného súdu I. ÚS 275/2018
z 15. augusta 2018, ako aj nález sp. zn. I. ÚS 387/2019 z 12. apríla 2020. Vo vzťahu k tvrdenej
nedôvodnosti dovolania poukázala na to, že predmetom dovolania je rozhodnutie odvolacieho súdu
o samotnom nároku na náhradu trov konania v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, nie o samotnej

výške trov konania, ktorých spôsob určenia bol predmetom ústavnej sťažnosti žalovanej. Zotrvala na
svojich dôvodoch uplatnených v podanom dovolaní. Poukázala aj na uznesenie najvyššieho súdu sp.
zn. 8Cdo/16/2023, ako aj na rozhodnutia v iných veciach.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd" alebo „dovolací súd") príslušný na

rozhodnutie o dovolaní (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1
CSP)stranasporu,vneprospechktorejbolonapadnutérozhodnutievydané(§424CSP),beznariadenia
pojednávania (§ 443 CSP) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti (§
428 CSP) a či sú splnené podmienky podľa § 429 CSP, v rámci dovolacieho prieskumu dospel k záveru,
že dovolanie je nielen prípustné, ale aj dôvodné.

6. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

7. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v § 420 a § 421
CSP. Z citovaného ustanovenia expressis verbis vyplýva, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie

jejprotitomuktorémurozhodnutiuodvolaciehosúduprípustné,taktakétorozhodnutienemožnoúspešne
napadnúť dovolaním.

8. Podľa § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov;

b) ten kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu; c) strana nemala spôsobilosť
samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný
opatrovník; d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie;
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo; f) súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k

porušeniu práva na spravodlivý proces.

9. Podľa § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k
vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva
táto vada.

10. Podľa 440 CSP dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný.11. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP sú zásah súdu
do práva strany sporu a nesprávny procesný postup súdu reprezentujúci takýto zásah znemožňujúci
procesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia v takej miere (intenzite), v

dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstata práva na spravodlivý súdny
proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v
konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou
súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov
Slovenskej republiky a ich spravodlivé rozhodnutie (I. ÚS 26/94).

12. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých
prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva na
spravodlivý proces. V zmysle uvedeného ustanovenia treba za nesprávny procesný postup považovať
postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré
sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnoprávnemu rámcu, a tak zároveň znamená aj porušenie

ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné
prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo
nazastúpeniezvolenýmzástupcom,právonapredvídateľnosťrozhodnutia,nazachovanierovnostistrán
v konaní, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom
svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).

13. Pod porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu,
ktorým sa účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava
priznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov v tom
- ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia znamená porušenie práva na spravodlivý

proces; jeho súčasťou je aj náležite odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 559/2018, III. ÚS 47/2019).

14. Podstata dovolacej argumentácie vo vzťahu k namietanej vade zmätočnosti uplatnenej v zmysle
§ 420 písm. f) CSP spočívala v namietaní nedostatočného, nepresvedčivého odôvodnenia, ako aj v
nevysporiadaní sa s podstatnými uplatnenými námietkami v odvolaní, že rozhodnutie je arbitrárne,

nedôvodné, nezrozumiteľné a nepreskúmateľné s poukazom na ustanovenie § 257 CSP.

15. Predmetom dovolacieho prieskumu je napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu vo výroku o
nároku na náhradu trov konania. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že rozhodovanie
o trovách konania je integrálnou súčasťou civilného sporového konania a ako také spadá pod čl.

46 ods. 1 ústavy, prostredníctvom ktorého sa zaručuje každému základné právo na súdnu ochranu.
Všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom, ktorý nie
je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo strany sporu na
súdnu ochranu. Či je základné právo na súdnu ochranu naplnené reálnym obsahom (čl. 46 ods. 1 v
spojení s čl. 46 ods. 4 ústavy), určuje zákonná úprava náhrady trov konania obsiahnutá v procesnom

predpise, ktorú treba vykladať v súlade s vymedzeným obsahom a účelom základného práva na súdnu
ochranu. Za rozhodnutie, ktorým sa konanie pred odvolacím súdom o danej otázke končí, možno
považovaťrozhodnutieodvolaciehosúdu,ktorýmrozhodolonárokunanáhradutrovkonaniaskonečnou
platnosťou, preto je preskúmateľné v dovolacom konaní v zmysle § 420 CSP (I. ÚS 387/2019, I. ÚS
275/2018).

16. Odôvodnenieuvedenéodvolacímsúdomvbodoch35.a36.napadnutéhorozhodnutia,týkajúcichsa
výroku o nároku na náhradu trov konania, sa napriek námietkam žalovanej vôbec nezaoberá aplikáciou
§ 257 CSP na rozhodnutie o trovách konania, nespĺňa náležitosti riadneho odôvodnenia rozhodnutia
vyplývajúce z ustanovenia § 393 ods. 2 v spojení s § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd sa zákonom

zodpovedajúcim spôsobom v súlade s § 387 ods. 3 CSP nevysporiadal s uplatnenými podstatnými
námietkami vo vzťahu k rozhodnutiu o trovách konania. Dodržiavanie povinnosti rozhodnutie náležite
odôvodniť má zaručiť transparentnosť rozhodovania súdov, lebo každý má právo na rozhodnutie
podľa relevantnej právnej normy (čl. 2 ods. 2 Základných princípov CSP). Súd je preto povinný na
zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony strany sporu primeraným, zrozumiteľným a

ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať (II. ÚS 675/2014). Za podstatné je potrebné považovať
taký argument, ktorý je relevantný, teda má vecnú súvislosť s prejednavanou vecou a zároveň je takej
povahy, že v prípade jeho preukázania (samostatne alebo v spojitosti s ostatnými okolnosťami) môže
priniesť rozhodnutie priaznivejšie pre odvolateľa (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Meskiarkinová,S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H. Beck, 2016,
1296 s.).

16.1. Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu k priznaniu nároku na náhradu trov konania v plnom
rozsahu v prospech žalobcu, takisto úplne ignoruje skutočnosti uvádzané žalovanou v odvolaní,
že ak trovy konania násobne prevyšujú judikovanú čiastku, je možné označiť situáciu za výnimočnú,
odôvodňujúcu aplikáciu ustanovenia § 257 CSP (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.
zn. II. ÚS 113/2019 zo 06. júna 2019).

17. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami
pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by
mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú
presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na
ich základe dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v

neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z materiálnej
ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov
účastníkov konania (IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11).
Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých
svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej,

ako i právnej stránky rozhodnutia (III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných
skutkových zistení zo žiadnej možnej interpretácie odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú,
treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy resp. čl. 6 ods. 1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (I. ÚS 243/07). Vecná spojitosť odôvodnenia
rozhodnutiasprincípomprávanaspravodlivýprocesgarantujekaždémuúčastníkovikonania,ževydaný

rozsudok musí spĺňať limity zrozumiteľného, určitého a logicky odôvodneného rozsudku.

18. Aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva platí, že judikatúra síce nevyžaduje, aby
na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v
odôvodnení rozhodnutia; ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa

špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A,
č. 303 - A, s. 12, § 29, Hiro Balani proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis
proti Grécku z 29. mája 1997, Higgins proti Francúzsku z 19. februára 1998).

19. Odôvodnenie napadnutého rozsudku odvolacieho súdu vo vzťahu k výroku o trovách konania je

pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľné, a to do takej miery, že nerešpektovaním pravidla riadneho
odôvodnenia rozhodnutia súdu došlo v konaní k procesnej vade v zmysle § 420 písm. f) CSP. Vada
tejto povahy je dôvodom, zakladajúcim nielen prípustnosť dovolania, ale zároveň aj jeho dôvodnosť.
Rozhodovacia prax najvyššieho súdu je ustálená v tom, že ak v konaní došlo k procesnej vade uvedenej
v§420CSP,dovolanímnapadnutérozhodnutiejepotrebnézrušiťbeztoho,abysadovolacísúdzaoberal

správnosťou právnych záverov, na ktorých spočíva zrušované rozhodnutie súdu.

20. Vzhľadom na uvedené dôvody dovolací súd považoval uplatnený dovolací dôvod v zmysle §
420 písm. f) CSP vo vzťahu k namietanému nedostatočnému odôvodneniu dovolaním napadnutého
rozhodnutia za opodstatnený, preto napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu vo výroku o trovách

konania zrušil v súlade s § 449 ods. 1 CSP a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie (§
450 CSP).

21. V ďalšom konaní bude úlohou odvolacieho súdu opätovne vec v rozsahu zrušenia prejednať
a rozhodnúť o podanom odvolaní žalovanej. Vysloveným právnym názorom vyplývajúcim z tohto

uznesenia je odvolací súd viazaný (§ 455 CSP).

22. O trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania rozhodne odvolací súd v novom
rozhodnutí vo veci samej (§ 453 ods. 1 a 3 CSP).

23. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom 3:0.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.