Rozsudok – Bezdôvodné obohatenie ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, December 10, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 11Co/7/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8721202056
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 12. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: doc. JUDr. Peter Molitoris, PhD.

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8721202056.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu doc. JUDr. Petra Molitorisa, PhD. a členov

senátu JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Anna Kovaľová, PhD. v spore žalobcu: A. B., nar. XX.X.XXXX,
bytom B. XXX/XX, XXX XX C., právne zastúpeného: JUDr. Pavel Zavacký, advokát so sídlom Hradné
námestie 29, 060 01 Kežmarok, IČO: 42029171, proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná
Slovenská správa ciest, so sídlom Dúbravská cesta 1152/3, 841 04 Bratislava - mestská časť Karlova
Ves, IČO: 00003328, o vydanie bezdôvodného obohatenia 13.800,- eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Poprad, č. k. 11C/34/2021-524 zo dňa 14.11.2024, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) odvolaním napadnutým rozsudkom (v poradí už
druhým) rozhodol tak, že žalobu zamietol a žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania v plnom
rozsahu.

2. Žalobca sa žalobou domáhal uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť sumu 13.800,- eur titulom
bezdôvodného obohatenia za dva roky spätne od podania žaloby (za obdobie od 2.8.2019 do 2.8.2021)

s 5 % ročným úrokom z omeškania z dlžnej sumy od 2.8.2021 do zaplatenia.

3. V danej veci rozhodol súd prvej inštancie v poradí prvým rozsudkom zo dňa 15.5.2023 rozhodol tak, že
zaviazal žalovanú vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie v sume 13.800,- eur s úrokom z omeškania
a v prevyšujúcej časti úroku z omeškania žalobu zamietol, zároveň priznal žalobcovi náhradu trov
konania.

4. Voči rozsudku bolo podané odvolanie žalovanej.

5. Krajský súd v Prešove (ďalej ako „odvolací súd“) uznesením č. k. 11Co/12/2023-474 z 19.2.2024 zrušil
rozsudok súdu prvej inštancie a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

6. Po doplnení dokazovania v intenciách pokynov odvolacieho súdu súd prvej inštancie ustálil vo veci
tento skutkový stav:

7. Dňa 27.12.2010 žalobca uzavrel v postavení kupujúceho kúpnu zmluvu na pozemok parc. č. XXXX/
X vo výmere 1.162 m2 vedenej na LV č. XXXX, obec C., k.ú. D., obec C.. Dňa 18.12.2013 žalobca
vyzval žalovanú na majetkoprávne vysporiadanie parcely, ako aj dňa 3.4.2014, 4.8.2014, 21.4.2016,10.10.2016, 5.4.2017, 20.11.2020. Dňa 26.6.2021 žalobca požiadal o vyhotovenie Znaleckého posudku
znalca E. F. G. z odboru stavebníctvo – odhad hodnoty nehnuteľností za účelom stanovenia všeobecnej
hodnoty pozemku a všeobecnej hodnoty nájmu pozemku k parc. č. XXXX/X k.ú. D., pre účel prevodu

nehnuteľnosti. Dňa 14.7.2021 bol vyhotovený Znalecký posudok č. 124/2021 E. G., z ktorého vyplýva
hodnota nájmu za parc. KN-E XXXX/X vo výmere 1.162 m2 ročne na sumu 6.939,46 eur, po zaokrúhlení
6.900,- eur. Z kópie katastrálnej mapy vyplýva, že parc. č. XXXX/X k. ú. D. je zastavaná cestným
telesom. Z Rozhodnutia MV SSR zo dňa 1.12.1980 č. H./XXXX vyplýva usporiadanie cestnej siete
vokresePoprad.Zozmluvyovyplatenínájmuč.6453/2016vyplýva,žeE.I.soSlovenskousprávouciest

uzavreli Zmluvu na finančnú náhradu zodpovedajúcu finančnej náhrade za nájom nehnuteľnosti, dňa
6.9.2016 v k.ú. J. K., pôvodné k. ú. C. L. (na č.l. 181 súdneho spisu). Z Dohody o urovnaní za užívanie
pozemkov súvisiacich s výstavbou a užívaním pozemných komunikácií a úprave práv a povinností
spojených s užívaním týchto nehnuteľností číslo XXX/XXXX/XXXX/XXXX vyplýva, že p. M. D. so
žalovanou uzavreli Dohodu na úpravu vzťahov vzniknutých medzi účastníkmi dohody z titulu užívania
pozemkov na základe žiadosti p. M. D. zo dňa 19.11.2014 (na č.l. 183 súdneho spisu). Zo Zmluvy

o vyplatení nájmu č. 6453/2014 zo dňa 14.10.2014 vyplýva, že p. K. so žalovanou uzavreli Zmluvu na
finančnú náhradu zodpovedajúcej finančnej náhrade za nájom nehnuteľnosti za rok 2011, 2012, 2013,
tedazaobdobie3rokov(nač.l.185súdnehospisu).ZoZmluvyovyplatenífinančnejnáhradyzanájomč.
2464/6453/2017 vyplýva, že medzi p. L. N. a žalovanou bola vyplatená finančná náhrada zodpovedajúca
finančnej náhrade za nájom nehnuteľností na základe Znaleckého posudku vo výške 1.632,60 eur, za

obdobie 3 rokov spätne (na č.l. 188 súdneho spisu). Z Kúpnej zmluvy č. 2441/6453/2017 vyplýva, že
p. L. N. predal žalovanej parcely, ktoré boli vykúpené pre účel stavby I/70 Dolný Kubín – Bysterec
(na č.l. 189 súdneho spisu). Z rozhodnutia bývalého Okresného národného výboru v Poprade zo dňa
19.2.1975 č. 243/75 o prípustnosti stavby súd zistil, že rozhodnutím vtedajší Okresný národný výbor
povolil stavebníkovi uskutočniť stavbu – preložka štátnej cesty v úseku O. – Z. A.. Podľa podmienky 4

písm. b) rozhodnutia, mal stavebník uloženú povinnosť usporiadať do začatia stavby – stavebných prác
majetkovo-právne vzťahy s doterajšími vlastníkmi alebo užívateľmi nehnuteľnosti. Územné rozhodnutie
na uvedenú stavbu bolo vydané bývalým ONV v Poprad odborom výstavby a územného plánovania
dňa 24.6.1974 č. 32/74 a taktiež došlo k vyňatiu pôdy z poľnohospodárskeho pôdneho fondu. Rozhodol
o prípustnosti stavby preložka štátnej cesty v úseku Poprad – Veľký Slavkov, ktorým bolo povolené

uskutočnenie stavby.

8. Zistený skutkový stav právne posúdil podľa § 1 ods. 2, 3, 4, § 3d zákona č. 135/1961 Zb. o
pozemných komunikáciách (cestný zákon) v znení neskorších predpisov, § 3 ods. 1, § 451 ods. 1, 2, §
456, § 489 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky

zákonník“ alebo „OZ“), čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, § 151 ods. 1, 2, § 215 ods. 1 zák. č.
160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“).

9. Súd prvej inštancie poukázal na to, že posúdenie, či medzi procesnými stranami ide o vzťah z
bezdôvodného obohatenia, ako to v žalobe tvrdil žalobca, závisí od naplnenia znakov skutkovej podstaty

hmotnoprávnej normy § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. Inštitút bezdôvodného obohatenia
vyjadruje totiž zásadu občianskeho práva, že nikto sa nesmie bezdôvodne obohatiť na úkor iného, a
pokiaľ k tomu dôjde, je povinný takto získaný prospech vrátiť (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.
3Cdo/124/2002). Zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie je objektívneho charakteru tak ako uviedol
žalobca a predpokladom jeho vzniku nie je protiprávny úkon obohateného ani jeho zavinenie, podstatné

je iba to, že stav obohatenia vznikol (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33Odo882/2006 z 24.
júna 2008). Predmetom konania bol nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia, ku ktorému
malo dôjsť na strane žalovanej v dôsledku jej neoprávneného užívania parcely žalobcu KN-E XXXX/
X – zastavané plochy a nádvoria o výmere 1.162 m2 evidovanej na katastrálnej mape ako parcela „E“
a zapísanej na LV č. XXXX pre obec C., k. ú. D., tak, že na tomto pozemku má žalovaná umiestnenú

stavbu vo svojom vlastníctve (cestné teleso). Predmetné obdobie si žalobca uplatňuje od podania žaloby
za dva roky spätne, teda v subjektívnej dvojročnej premlčacej dobe, odkedy sa žalobca mohol dozvedieť
že za dané obdobie došlo k bezdôvodnému užívaniu zo strany žalovanej od mesiaca september
2018 do mesiaca február 2019. Keďže žaloba bola podaná dňa 2.8.2021 nárok žalobcu nemohol byť
premlčaný dva roky spätne odkedy sa dozvedel o skutočnosti uplynutého 2 ročného obdobia, za ktorého

dochádzalo k obohacovaniu sa žalovanou, neplatením nájomného. Na preukázanie požadovanej výšky
bezdôvodného obohatenia predložil znalecký posudok za uplatnené obdobie. Vychádzajúc z vyššie
uvedeného súd prvej inštancie posúdil predmetnú vec ako nárok na bezdôvodné obohatenie. Výška toho
obvyklého nájomného, ktorá zodpovedá bezdôvodnému obohateniu na strane štátu v predmetnej vecibola zistená znaleckým posudkom znalca z odboru stavebníctvo, odhad hodnoty nehnuteľností, ktorý za
žalované obdobie ustálil trhové nájomné na sumu 6.939,46 eur, po zaokrúhlení 6.900,- eur ročne a za
dva roky 13.800 eur, ktorú žalobca v konaní na základe uplatnenej žaloby požadoval. Správnosť tohto

znaleckého posudku nebola v konaní spochybnená a ani jeho výška, až na pojednávaní po uplynutí
sudcovskej lehoty. V tomto prípade sudca uplatnil § 153 CSP. Za týchto okolností súd prvej inštancie
považoval výšku bezdôvodného obohatenia v podobe trhového nájomného za predmetné pozemky
žalobcu za zistenú.

10. K námietke žalovanej týkajúcej sa rozporu konania žalobcu s dobrými mravmi súd prvej inštancie
poukázal na to, že použite korektívu „dobré mravy“ pri výkone práva za účelom dosiahnutia idey
spravodlivosti nesmie viesť v konkrétnom prípade na druhej strane k oslabeniu princípu právnej
istoty občianskoprávneho vzťahu a nesmie neprimerane oslabovať subjektívne práva účastníkov
vyplývajúcich z právnych noriem. Pri aplikácii § 3 ods. 1 OZ treba rešpektovať zásadu, že prednosť
má vždy silnejšie právo pred slabším právom, okrem prípadu, že by išlo o prípad extrémneho

zásahu do slabšieho subjektívneho práva, resp. dokonca o zneužitie práva silnejšieho. V prípade
stretu rovnocenných práv je na úvahe súdu, ktorému právu dá za daných okolností prednosť. Napr.
zamietnutie vlastníckej žaloby pre rozpor výkonu vlastníckeho práva s dobrými mravmi prichádza
do úvahy výnimočne, pokiaľ výkon práva na ochranu vlastníctva vážne poškodí užívateľa veci bez
toho, že by vlastníkovi priniesol zodpovedajúci prospech a vyhovenie žalobe by sa týkalo zvlášť

významného záujmu žalovanej (rozhodnutie ÚS ČR I.ÚS/528/1999), (kolektív autorov, Záverečná štúdia
„Vymožiteľnosť práva v Slovenskej republike“, Justičná akadémie SR, Pezinok 2010). Ustanovenie
§ 3 ods. 1 OZ podľa judikatúry SR nemá normatívnu povahu a upravuje iba spôsob aplikácie
a interpretácie konkrétnych ustanovení Občianskeho zákonníka, a to na základe všeobecných
morálnych pravidiel, elementárnej slušnosti a tolerancie a morálneho charakteru konajúcich subjektov.

Práve cestou korekčnej funkcie dobrých mravov môže súd vstupovať do občianskoprávnych vzťahov,
ktoré nezodpovedajú spoločenskému očakávaniu.

11. Prvoinštančný súd konštatoval, že dobré mravy sú objektívnou, hodnotovou kategóriou. O tom, čo
je a čo nie je v súlade s dobrými mravmi, nerozhoduje názor jednotlivca, ale objektívne hľadisko, ktoré

sa vyvodzuje z konkrétnych okolností. Skutočnosť, či sa určitý právny úkon prieči dobrým mravom,
musí byť preto zisťovaná nezávisle tak od vôle sudcu ako aj účastníkov právneho vzťahu. Je potrebné
tiež prihliadať na čas, miesto a okolnosti, za ktorých ku konaniu došlo. Zásada dobrých mravov
predstavuje akési merítko hodnotenia konkrétneho právneho úkonu, či právny úkon aj po obsahovej
stránke zodpovedá objektívnym hodnotovým kritériám, ktoré sa od právneho úkonu očakávajú. Je

to vlastne právny poriadok, ktorý sudcovi dáva do rúk silný nástroj korekcie ako nastoliť v zmysle
zásad spravodlivosti rovnovážnu situáciu v právnom vzťahu, v ktorom došlo k narušeniu ekonomickej
rovnováhy v konkrétnom prípade. (I. Fekete, Občiansky zákonník, Komentár, r. 2007, str. 43)

12. Súd viazaný právnym názorom odvolacieho súdu aplikoval na zistený skutkový stav korektív dobrých

mravov v intenciách uvedených vyššie. Žalobca nadobudol pozemok parc. č. XXXX/X o výmere 1.162
m2zapísanéhonaLVXXXXk.ú.D.(ďalejlen„predmetnýpozemok“)nazákladekúpnejzmluvyuzavretej
dňa 27.12.2010. Predmetný pozemok je zastavaný cestným telesom. Cesta bola zaradená do cestnej
siete v okrese Poprad rozhodnutím Ministerstva vnútra SSR v roku 1980. Žalobca v žalobe ani vo
svojich ďalších vyjadreniach netvrdil, že v čase nadobudnutia pozemku nevedel o uvedenej skutočnosti.

To znamená, že žalobca nadobudol predmetný pozemok so znalosťou, že predmetný pozemok je
zastavaný cestným telesom, a teda že jeho vlastnícke právo bude z tohto dôvodu obmedzené a nebude
môcť realizovať všetky vlastnícke oprávnenia tak ako sú uvedené v § 123 OZ. Rovnako žalobca
netvrdil a v konaní nebolo ani preukázané, že právnemu predchodcovi žalobcu bola zo strany žalovanej
poskytovaná náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva. Tiež žalobca netvrdil a súdu ani nepreukázal,

že v čase nadobudnutia vlastníckeho práva existoval zámer preložky danej cesty, resp. iný plán
odstránenia jej stavby na predmetnom pozemku. Žalobca následne dňa 18.12.2013 vyzval žalovanú
o majetkovoprávne vysporiadanie predmetného pozemku, ktorý žalovaná užíva bez právneho vzťahu.
Ďalšou výzvou v roku 2014 vyzval žalobca žalovanú na uzavretie kúpnej zmluvy na prevod predmetného
pozemku. K uvedenej výzve žalovaná oznámila, že bude žiadať o pridelenie finančných prostriedkov na

vyporiadanie predmetného pozemku, ale nevie zaručiť, že tieto budú v roku 2015 aj pridelené. Výzvou
zo dňa 21.4.2016 žalobca vyzval žalovanú na vyplatenie bezdôvodného obohatenia spätne za dva roky
a uzavretie nájomnej zmluvy na dobu neurčitú resp. do uzavretia kúpnej zmluvy. Ďalšie výzvy žalobcu
s obdobnou požiadavkou nasledovali dňa 10.10.2016, 5.7.2017, 20.11.2020 a dňa 23.7.2021.13. Z uvedených záverov vyplýva, že žalobca nadobudol vlastnícke právo k predmetnému pozemku s už
dlhodobo existujúcim obmedzením jeho užívania, z dôvodu zastavania cestným telesom a súčasne s

tým, že za užívanie pozemku nebola poskytovaná žiadna náhrada. V čase nadobudnutia vlastníckeho
práva bolo nepochybne žalobcovi súčasne známe, že obmedzenie vlastníckeho práva nezanikne,
resp. že sa jedná o dlhodobé obmedzenie, keďže predmetný pozemok je zastavaný cestou I. triedy.
Preto možno usudzovať, že zámerom (hospodárskym dôvodom uzavretia kúpnej zmluvy) žalobcu pri
nadobudnutí predmetného pozemku bol následný prevod na žalovanú, v rámci vysporiadania pozemkov

pod cestou, za súčasného poskytovania náhrady, za nemožnosť užívania pozemku, až do prevodu
vlastníckeho práva. Žalobca po dobu súdneho sporu nepredložil súdu kúpnu zmluvu, ktorou predmetný
pozemoknadobudol,abyvyvrátiltvrdeniežalovanej,žepredmetnýpozemokbolpredanýzanižšiukúpnu
cenu s ohľadom na jej obmedzenie a v súvislosti s namietanou výškou uplatňovaného bezdôvodného
obohatenia. Podľa názoru súdu konanie žalobcu pri výkone jeho vlastníckeho práva možno hodnotiť
ako výkon rozporný s dobrými mravmi. Žalobca vedel o obmedzení jeho vlastníckeho práva a súčasne

z povahy tohto obmedzenia vedel, že žalovaná nebude môcť ukončiť užívanie predmetného pozemku
a z tohto dôvodu bude nútená dohodnúť sa so žalobcom, či už na prevode pozemku, alebo na
poskytovaní náhrady. Súd má za to, že na strane žalobcu nedôjde týmto rozhodnutím k neprimeranému
zásahu do jeho vlastníckeho práva. Jeho vlastnícke právo zostáva zachované a ako vyplýva aj zo
zisteného skutkového stavu, žalovaná postupne podľa svojich možností vysporadúva pozemky pod

cestami, ktoré sú vo vlastníctve štátu, čo dokazujú aj žalobcom predložené kúpne zmluvy. Postupuje
však podľa kľúča, vysporiadať prioritne pôvodných vlastníkov, resp. ich dedičov. Preto očakávanie
žalobcu teda, že vlastnícke právo k pozemku, ktorý nadobudol s už v tom čase existujúcou stavbou
postavenou na predmetnom pozemku, prevedie na žalovanú, bude v konečnom dôsledku naplnené.

14. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 251, § 255 ods. 1 a 262 ods. 1, 2 CSP.

15. Proti rozsudku sa v zákonnej lehote odvolal žalobca z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP.

16. Podľa žalobcu skutočnosti, že v čase kúpy nehnuteľnosti bol žalobca oboznámený s

nehnuteľnosťami, ktoré kupoval a že mal vedomosť o tom, že sú zastavané trvalo cestami, nemôžu byť
sami o sebe dôvodmi, pre ktoré by nebolo možné nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia
s prihliadnutím na § 3 ods. 1 OZ, priznať. Žalovaným namietaný úmysel žalobcu, že predmetné
nehnuteľnosti kupoval od právnych predchodcov - vlastníkov predmetných nehnuteľností s úmyslom
získať finančné výhody, nebol v súdnom konaní žiadnym relevantným dôkazom preukázaný, ostáva

iba na úrovni tvrdenia žalovaného a nepodporuje ho ani konštatovanie súdu, že žalobca nepredložil
kúpnu zmluvu, na základe ktorej nadobudol do svojho výlučného vlastníctva predmetný pozemok, keďže
túto zmluvu od žalobcu nikto predložiť nežiadal a navyše, kúpna zmluva nebola žalovanou žiadnym
spôsobom spochybnená. Finančnú investíciu do kúpy nehnuteľnosti v prejednávanej veci nemožno
hodnotiť ako konanie v rozpore s dobrými mravmi len preto, že kúpna cena nehnuteľnosti, za ktorú ju

žalobca nadobudol, by mala byť nižšia oproti cene, akú tento pozemok v súčasnosti má. Okrem iného,
špekuláciu, pokiaľ by zo strany žalobcu bola aj v prejednávanej veci preukázaná (tvrdený úmysel získať
finančné výhody, kúpa zaťažených nehnuteľností za nižšiu cenu), nemožno hodnotiť, že je v rozpore
s dobrými mravmi. Kúpa a následný predaj nehnuteľností za vyššiu cenu oproti pôvodnej kúpnej cene
je v súčasných podmienkach trhového mechanizmu a nastavenia spoločenských vzťahov, spoločensky

akceptovateľným konaním, bežnou praxou a nemožno ho hodnotiť, že je v rozpore s dobrými mravmi,
teda ani v prejednávanej veci. Toto právne stanovisko bolo ustálené rozhodnutím Krajského súdu
v Košiciach sp. zn. 5Co/830/2014 z 30.9.2015.

17. Namietanie rozporu s dobrými mravmi zo strany žalovanej žalobca výslovne neuznáva aj z dôvodu,

žejetoprávežalovanáresp.jejprávnypredchodca,ktorýspôsobilvzniksporovtohtotypuužnapočiatku
v čase vydania stavebného povolenia pre právneho predchodcu žalovaného, v ktorom žalovaný ako
podmienku pre výstavbu cesty, ktorá sa nachádza na pozemku žalobcu bol povinný podľa vydaného
stavebného povolenia (rozhodnutie o prípustnosti stavby č. 243/75 zo dňa 19.2.1975) usporiadať do
začatia stavby - stavebných prác majetkoprávne vzťahy s doterajšími vlastníkmi, čo nevykonal a čo v

neskoršom období vyvolalo vlnu právnych sporov práve v dôsledku nesplnenia si uloženej povinnosti
žalovaným, ktorému zrejme daný stav vyhovoval, pretože pozemky užíval bez akejkoľvek náhrady. S
poukázaním na tú skutočnosť, že bezdôvodné obohatenie má objektívny charakter, pre ktorého vznik
a povinnosť vyplatiť toto bezdôvodné obohatenie druhému účastníkovi je objektívnou povinnosťou,pri zistení ktorej je potrebné ustáliť a zistiť len tú skutočnosť, že bezdôvodné obohatenie vzniklo (vid
ustálenú judikatúru NS SR a odvolacieho súdu), s poukázaním na ustálenú prax pri vybavovaní a
uznávaní nárokov vo vzťahu k iným subjektom poukazuje na tú skutočnosť, že rozpor s dobrými mravmi

použitý bez jeho konkrétneho zistenia a špecifikácie je dovolacím dôvodom a odklonením od ustálenej
právnej praxe rozhodovania dovolacích orgánov v podobných sporoch.

18. Žalobca na podporu svojej argumentácie poukázal na viacero rozhodnutí prvoinštančných súdov
v obdobných veciach, s totožnou žalovanou stranou (rozsudky Okresného súdu Poprad sp. zn.

13C/54/2014, sp. zn. 8C/5/2018, sp. zn. 12C/30/2019 (potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 7Co/6/2023 z 12.10.2023), v ktorých súdy priznali žalobcom uplatnené nároky rovnaké, ako je
teraz uplatnený nárok žalobcu.

19. Poukázal tiež na to, že senát Krajského súdu v Prešove v zložení JUDr. Branislav Breza, predseda
senátu, sudcovia JUDr. Milan Majerník a JUDr. Anna Kovaľová v odvolacím konaní vedenom pod sp. zn.

7Co/6/2023 proti rozsudku OS Poprad sp. zn. 12C/30/2019 nenašiel v konaní žalobcu rozpor s dobrými
mravmi a následne senát rovnakého krajského súdu v Prešove v zložení doc. JUDr. Peter Molitoris,
PhD. a členov senátu JUDr. Branislav Breza a JUDr. Milan Majerník v konaní sp. zn. 11Co/12/2023 mal
pochybnosti o konaní žalobcu, ktoré by malo byť v rozpore s dobrými mravmi, resp. že prvostupňový súd
sa nedostatočne vyporiadal s obranou žalovanej týkajúcej sa dobrých mravov. Takéto konanie označil

za rozporné s princípom právnej istoty.

20. Napadnutý rozsudok navrhol zmeniť, žalobe v celom rozsahu vyhovieť a žalobcovi priznať náhradu
trov celého konania v rozsahu 100%.

21. Žalovaná sa k odvolaniu nevyjadrila.

22. Odvolací súd vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal rozsudok, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385

CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

23. Žalobca v odvolaní namietal právne posúdenie veci súdom prvej inštancie, pokiaľ ide o otázku
rozporu konania žalobcu s dobrými mravmi. Poukázal v tejto súvislosti na skutočnosť, že aktuálny
právny stav bol vyvolaný v prvom rade opomenutím povinností zo strany žalovanej, a na podporu

svojej argumentácie označil niektoré súdne rozhodnutia týkajúce sa skutkovo a právne obdobných vecí
žalovanej, v ktorých súdy na námietku rozporu uplatnenia nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia
s dobrými mravmi neprihliadli (napr. rozsudky Okresného súdu Poprad sp. zn. 13C/54/2014, sp. zn.
8C/5/2018, sp. zn. 12C/30/2019 - potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7Co/6/2023
zo dňa 12.10.2023, rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/830/2014 z 30.9.2015).

24. Odvolací súd úvodom pripomína, že pri svojom rozhodovaní je viazaný odvolacími dôvodmi (§ 380
ods. 1 CSP), čo znamená, že je oprávnený posudzovať len tie odvolateľom uplatnené odvolacie dôvody,
vo vzťahu ku ktorým uviedol odvolaciu argumentáciu. Odvolací súd sa preto zaoberal len tými odvolacími
námietkami a argumentmi žalobcu, ktoré boli pre rozhodnutie o odvolaní relevantné (napr. uznesenie

Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/238/2008 zo dňa 30.11.2009).

25. Podľa § 387 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody

(odsek 2); odvolací súd sa však v odôvodnení musí zaoberať podstatnými vyjadreniami strán
prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia
súd prvej inštancie a rovnako sa odvolací súd musí vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými
v odvolaní (odsek 3).

26. Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie,
stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne
posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa, po obsahovej stránke, odôvodnenia
rozsudku súdu prvej inštancie (Najvyšší súd SR, sp. zn. 5Cdo/119/2024 z 30.9.2025).27. S poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP, odvolací súd považuje napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie za vecne správny, pričom sa v celom rozsahu stotožnil s jeho odôvodnením. V

súdenej veci odvolací súd nezistil žiadne okolnosti, ktoré by spochybňovali správnosť rozhodnutia
súdu prvej inštancie. Prvoinštančný súd venoval náležitú pozornosť zisteniu a posúdeniu všetkých
rozhodných skutočností, dostatočne zistil skutkový stav a mal dostatočné podklady pre rozhodnutie vo
veci. Dôvody, pre ktoré tak rozhodol správne a podrobne uviedol v odôvodnení rozhodnutia, s týmito
dôvodmi sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach na ne odkazuje.

28. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd uvádza, že prvoinštančný súd
správne zameral svoju pozornosť na otázku posúdenia konania žalobcu z hľadiska jeho možného
rozporu s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

29. Postup súdu podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka má miesto vo výnimočných situáciách, keď k

výkonuprávazaloženéhozákonomdochádzazinýchdôvodov,akojedosiahnutiehospodárskychcieľov,
či uspokojenie iných potrieb, keď hlavnou alebo aspoň prevažujúcou motiváciou je úmysel poškodiť,
či znevýhodniť povinnú osobu (tzv. šikanózny výkon práva), prípadne keď je zrejmé, že výkon práva
vedie k neprijateľným dôsledkom prejavujúcim sa ako vo vzťahu medzi účastníkmi, tak na postavení
niektorého z nich navonok (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25Cdo/2895/99 z 29.3.2001).

Aplikácia ustanovenia § 3 Občianskeho zákonníka umožňuje zásah do výkonu už existujúceho práva
vyplývajúceho z občianskoprávnych vzťahov, nemôže ale viesť ku vzniku, zmene alebo zániku práv a
povinností, nemá totiž vlastnú normotvornú platnosť, keďže upravuje iba spôsob aplikácie a interpretácie
iných ustanovení (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/144/2010). Konanie vykazujúce
znaky úmyslu poškodiť druhého účastníka (ktoré by mohlo odporovať dobrým mravom) však nemožno

vyvodzovať z okolností a dôvodov, z ktorých vyplýva vznik uplatneného nároku, ale iba z takých
konkrétnych okolností, za akých bol žalovaný nárok uplatnený.

30. Odvolací súd prízvukuje, že na rozsah oprávnení dotknutého vlastníka zastavaného pozemku, z
hľadiska posudzovania ich súladu s dobrými mravmi má zásadný vplyv zistenie, či si takéto práva

odvodené zo zastavania pozemku uplatňuje pôvodný vlastník, alebo jeho právny nástupca, resp. či
svoje nároky uplatňuje subjekt, ktorý vlastnícke právo k pozemku nadobudol odvodene až v čase,
kedy už bol pozemok zastavaný (výnimkou je v tomto prípade dedič ako univerzálny právny nástupca
pôvodnéhovlastníka).Uvedenémávýznamvsúvislostisodvolacímargumentomžalobcu,podľaktorého
žalovaná (resp. jej právny predchodca) sama spôsobila vznik sporov tohto typu, keďže bola povinná

podľa vydaného stavebného povolenia (rozhodnutie o prípustnosti stavby č. 243/75 zo dňa 19.2.1975)
usporiadať do začatia stavby/stavebných prác majetkoprávne vzťahy s doterajšími vlastníkmi, čo
nevykonala. Toto tvrdenie žalobcu je síce historicky pravdivé, no nemá priamy dopad na posúdenie
použiteľnosti korektívu dobrých mravov na uplatnený nárok žalobcu. Namietané povinnosti štátu sa totiž
týkali primárne pôvodných vlastníkov, pričom toto hľadisko žalovaná berie do úvahy aj pri postupnom

majetkovoprávnom vyporiadavaní pozemkov podľa možností jej rozpočtu, ako to vyplýva z prednesov
sporových strán a nimi predkladaných listinných dôkazov. Pre priznanie nároku, aký bol uplatnený
aj v súdenom prípade je preto podľa odvolacieho súdu nutné trvať na požiadavke dôveryhodného
zdôvodnenia, prečo nárok z bezdôvodného obohatenia prináleží aj žalobcovi, ktorý nie je pôvodným
vlastníkom pozemkov.

31. Výkon práva v rozpore s dobrými mravmi znamená, že sa výkon práva ocitá v rozpore s uznávaným
názorom majority spoločnosti, ktorá vo vzájomných vzťahoch určuje, aký má byť výkon práv, aby bol
v súlade so základnými a všeobecne uznávanými a rešpektovanými zásadami mravného správania
sa členov spoločnosti. Aby výkon určitého práva alebo povinnosti bol v rozpore s dobrými mravmi,

musí nadobudnúť takú intenzitu, pri ktorej nastupuje zákonná sankcia, ktorá má za následok neplatnosť
právneho úkonu (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/57/2005). Pri uplatnení takejto prípadnej
sankcie je potrebné dbať na zachovania ústavného princípu proporcionality v zmysle ktorej sa všetky
základné práva a slobody chránia len v takej miere a rozsahu, pokiaľ uplatnením jedného práva alebo
slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného základného práva a slobody,

pričom rovnováha verejného a súkromného záujmu je dôležitým kritériom na určenie primeranosti
obmedzenia každého základného práva a slobody.32. V danej veci žalovaná v podstatnom tvrdila, že žalobca nadobudol predmetné pozemky
„špekulatívne“,vediacotom,žestavbananichstojacaještátnoucestouI/18a534Poprad.Zuvedeného
vyplýva, že žalobca kúpnou zmluvou získal od pôvodného vlastníka pozemok zastavaný stavbou

cestného telesa štátnej cesty, teda nadobudol nehnuteľnosti, ktorých rozsah užívania bol zásadne
predurčený existujúcou stavbou komunikácie, z čoho vyplývala limitácia hodnoty takto zastavaného
pozemku. Už v čase ich nadobudnutia si žalobca musel byť vedomý nielen toho, že do vlastníctva
nadobudol pozemok s obmedzeným rozsahom práv, ale tiež toho, že ide o obmedzenie dlhodobé a
trvalé.

33. Žalobca v odvolaní popiera, že by jeho cieľom pri nadobudnutí predmetného pozemku bola
neprimeraná finančná výhoda. Upozorňuje na to, že investícia do nehnuteľnosti aj s úmyslom
neskoršieho zisku nie je ničím protiprávnym. Tvrdí, že samotná skutočnosť, že žalobca vedel, že
pozemok je trvalo zastavaný cestou, nie je dôvodom na odňatie právnej ochrany jeho nároku a sama
osebe nevylučuje možnosť priznať mu náhradu bezdôvodného obohatenia.

34. So žalobcom je možné súhlasiť, že v zásade kúpa a predaj nehnuteľností so ziskom je legitímna
podnikateľská činnosť. Pokiaľ by šlo o štandardnú situáciu na trhu umožňujúcom zhodnotenie
nehnuteľnosti, nešlo by o konanie contra bonos mores, ale o prirodzený prejav trhových mechanizmov.
Situácia žalobcu sa však od bežného trhového správania odlišuje. Žalobca totiž nekúpil perspektívny

pozemok s cieľom jeho výhodného zhodnotenia na voľnom trhu nehnuteľností, ale nadobudol pozemok
trvalo zastavaný verejnou cestou, ktorý nemá a ani nebude mať využiteľnosť inak než pre vlastníka
tejto stavby (štát). Inými slovami – pri štandardnej investícii do nehnuteľnosti investor očakáva
zhodnotenie majetku alebo výnos z jeho užívania na základe trhových mechanizmov. V prejednávanej
veci však žalobca „investoval“ do právneho problému, keďže pozemok celkom zrejme kúpil kvôli

existujúcej právnej vade v podobe stavby cestného telesa. Kúpou pozemku pod existujúcou kľúčovou
infraštruktúrou štátu podľa názoru odvolacieho súdu kupujúci ani potenciálne nevytvára žiadnu pridanú
hodnotu, ale kalkuluje s tým, že štát (ako vlastník cesty) sa ocitne v núdzi, pretože cestu nemôže
odstrániť ani premiestniť, a bude tak nútený platiť náhrady. Tento model správania nie je výkonom
vlastníckeho práva v súlade s jeho účelom (držať, užívať, požívať plody), ale je nástrojom na

systematické odčerpávanie verejných prostriedkov.

35. Odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z
2.7.2019 vydané vo veci Jarkovský proti Slovenskej republiky vedenej pod sp. zn. 4014/12, v bode
53. ktorého zdôraznil, že sťažovateľov nárok bol zamietnutý pre rozpor s dobrými mravmi vzhľadom

na veľmi špecifické okolnosti prípadu, v rámci ktorých bolo zohľadňované aj dobrovoľné nadobudnutie
majetku vlastníka s plným vedomím jeho stavu a uplatňovanie podobných nárokov v mnohých iných
prípadoch, bez skutočnej snahy o úpravu vzťahu medzi vlastníctvom a užívaním. V uvedenom prípade
ESĽP dospel k záveru, že nič nenaznačuje tomu, že by aplikáciu § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka v
posudzovanom prípade neumožňovali hlboké a pretrvávajúce rozpory v judikatúre. Čo sa týka porušenia

článku 1 Protokolu č. 1 Dohovoru, k uvedenému ESĽP uviedol, že v čase rozhodovania vnútroštátnych
súdov už bol aspoň jeden podobný prípad, v ktorom súdy na všetkých stupňoch aplikovali § 3 ods.
1 Občianskeho zákonníka, a teda po celý čas konania bol úspech sťažovateľovej žaloby podmienený
absenciou okolností rozporu s dobrými mravmi. Za týchto okolností nemožno tvrdiť, že sťažovateľ
uplatňoval niečo iné, než špekulatívny občianskoprávny nárok bez legitímnej nádeje na úspech a

teda nemal „majetok“ chránený Článkom 1 Protokolu č. 1. ESĽP preto zvyšnú časť sťažnosti podľa
tohto ustanovenia odmietol ako nezlučiteľnú ratione materiae s ustanoveniami Dohovoru. Vzhľadom na
uvedené ESĽP odmietol aj námietku podľa Článku 13 Dohovoru a sťažnosť vyhlásil za neprijateľnú.
Tento záver neovplyvnila ani judikatúra, ktorá nasledovala po rozhodnutiach prijatých v posudzovanom
prípade. Odvolací súd sa preto domnieva, že ak by súd takémuto konaniu poskytol ochranu, legalizoval

by stav, kedy by jednotlivec profitoval z historickej záťaže spoločnosti spôsobom, ktorý je v rozpore so
všeobecným chápaním spravodlivosti.

36. Podľa odvolacieho súdu teda napriek tomu, že nebolo v konaní zisťované, za akých podmienok
a za akú kúpnu cenu žalobca predmetný pozemok nadobudol, všetky zistené skutočnosti v ich logickej

štruktúre nasvedčujú tomu, že žalobca považoval kúpu predmetného pozemku za investičnú príležitosť
spočívajúcu v očakávaní budúcej kompenzácie od štátu. Tomu napokon nasvedčuje aj prednes
právneho zástupcu žalobcu na pojednávaní dňa 14.11.2024, ktorý uviedol, že pozemok nadobudol
žalobca preto, lebo žalovaný ten pozemok nevysporiadal, ale tiež komunikácia žalobcu so žalovanou,z ktorej vyplýva, že hoci žalobca nadobudol predmetný pozemok kúpou už v decembri 2010, snahu
o majetkovoprávne vysporiadanie prejavil po prvý krát až v roku 2013. Žalobca neponúkol žiadne iné
logické vysvetlenie, aký iný účel mohla mať kúpa takého pozemku pod frekventovanou cestou, ktorý

nemohol plnohodnotne užívať ani zastavať, a ktorý nie je schopný generovať žiaden iný úžitok. Konanie
žalobcu po kúpe (sústredené na opakované finančné nároky voči žalovanej) dáva za pravdu záveru,
že išlo primárne o získavanie peňažných prostriedkov titulom obmedzenia vlastníctva. Také konanie
nemožno považovať za bežnú podnikateľskú aktivitu.

37. Odvolací súd k tomu dodáva, že pokiaľ by jediným cieľom žalobcu bolo konečné majetkoprávne
vysporiadanie vzniknutej situácie, výkonom práva v súlade s dobrými by v prípade zlyhania
mimosúdnych rokovaní bolo predovšetkým podanie žaloby podľa § 135c Občianskeho zákonníka, k
čomu má žalobca legitímne právo, nie však opakovane (eventuálne aj do nekonečna) požadovať od
žalovaného iba zaplatenie náhrady za tvrdený vznik bezdôvodného obohatenia.

38.VsúvislostisosúdenýmprípadomodvolacísúdpoukazujenauznesenieÚstavnéhosúduSlovenskej
republiky č. k. II.ÚS 389/09-20 z 26.11.2009, v ktorom ústavný súd v súvislosti s korektívom dobrých
mravov v obdobnom prípade uviedol, že „... za podstatné v prejednávanom prípade považoval to,
že sťažovateľ v čase nadobudnutia pozemku vedel alebo mohol vedieť, že pozemok je zastavaný
stavboucesty.Uvedenúskutočnosťpotomsťažovateľzohľadnilalebomoholzohľadniťajpridojednávaní

podstatných náležitostí zmluvy, na základe ktorej pozemok nadobudol, resp. pri samotnom rozhodovaní
sa, či pozemok za daných podmienok má záujem nadobudnúť alebo nie. Ak sťažovateľ za týchto
okolností vlastníctvo k pozemku nadobudol, táto okolnosť nemohla ostať bez následkov ani vo vzťahu
k posudzovaniu jeho nároku z hľadiska jeho súladu, resp. rozporu s dobrými mravmi.“ Kontrolou
ústavnostitedaprešielpostupsúdu,ktorýobdobnénárokyvlastníkapozemkunavydaniebezdôvodného

obohatenia zastavaného stavbou zriadenou na jeho nehnuteľnosti preskúmal cez prizmu dobrých
mravov, pričom ústavný súd sa v uvedenom prípade stotožnil s názorom všeobecných súdov v
preskúmavanej veci, že vlastníci nehnuteľností, na ktorých bolo zriadené cestné teleso, predtým ako
tieto nehnuteľnosti nadobudli do vlastníctva, vedeli o obmedzení svojich vlastníckych práv. V rovnakej
súvislosti je potom možné poukázať aj na uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. IV.ÚS/592/2024

z 19.11.2024, alebo sp. zn. IV.ÚS/459/2024 z 24.9.2024.

39. Za opísaného stavu vyvoláva vymáhanie plnenia bezdôvodného obohatenia žalobcom v súdenom
prípade u odvolacieho súdu presvedčenie o neprijateľných dôsledkoch prejavujúcich sa vo vzťahu
medzi účastníkmi a tým o rozpore výkonu tohto žalobcom uplatneného práva s dobrými mravmi, z

dôvodu ktorého odvolací súd uplatnenému nároku v zmysle § 3 Občianskeho zákonníka nepovažoval sa
dôvodnépriznaťsúdnuochranu.Tentoodvolacímsúdomprijatýzávernemožnovdanejvecispoukazom
na pripojenú judikatúru vôbec považovať za ojedinelý (porovnaj napríklad rozsudky Krajského súdu v
Prešove sp. zn. 15Co/16/2019 z 18.2.2020, sp. zn. 10Co/104/2018 z 20.2.2020, sp. zn. 14Co/10/2022
z 13.12.2022, sp. zn. 22Co/51/2021 z 28.4.2022, sp. zn. 12Co/24/2023 z 23.11.2023, uznesenie

Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Cdo/312/2021 z 11.10.2023, sp. zn. 4Cdo/71/2023 zo 16.7.2024, sp. zn.
1Cdo/44/2024 z 30.9.2025 a iné).

40. V reflexii na námietky žalobcu týkajúce sa existencie aj inej rozhodovacej línie všeobecných súdov,
či dokonca niektorých senátov tunajšieho krajského súdu, odvolací súd uvádza, že k otázke prípadného

odklonu od skoršej rozhodovacej praxe napr. Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 5Cdo/161/2023
z 28.11.2024 uviedol: „Je potrebné zdôrazniť, že hoci z legitímnych očakávaní v pomere k rozhodnutiam
možno správne predpokladať určitú istotu strán konania, že o ich veci bude rozhodnuté obdobne ako
vo veci skutkovo a právne podobnej, legitímne očakávania sa nedajú absolutizovať. Nemožno vždy
nemennosťlegitímneočakávaťtam,kdejesúdudanáprávomoczaujaťnovýnázorvistejprávnejotázke.

Judikatúra je živý, v čase a živote spoločnosti sa vyvíjajúci organizmus. Je bežné a často aj žiaduce,
keď súdy postupným vyhľadávaním práva napĺňajú novým obsahom existujúce pojmy.“

41. Názory na záväznosť rozhodnutí súdov rovnakého stupňa, či judikatúry vôbec ako aj návod na
jej aplikáciu súdmi nižšieho stupňa nájdeme aj v skorších rozhodnutiach najvyššieho súdu, napr. v

uznesení Najvyššieho súdu SR zo 14.5.2014 sp.zn. 7Cdo/136/2013, v ktorom sa uvádza, že „favorizácia
inej právoplatne skončenej veci nemá v podmienkach Slovenskej republiky všeobecnú (precedenčnú)
záväznosť, nemá v nepublikovanej podobe v Zbierke stanovísk a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
ani faktickú záväznosť pre iné – podobné prípady prejednávané súdmi, i keď v zložitých prípadoch(hard case) ju možno ako odkazovú metódu (stare decisis) používať pri odôvodňovaní súdnych
rozhodnutí“ (viď aj Bulletin Slovenskej advokácie 11/2016, JUDr. Moravčíková A., PhD., Judikatúra
a pojem ustálená rozhodovacia prax, s. 27–32). Pokiaľ rozhodnutie publikované nebolo, o jeho

judikatórnejzáväznostimožnohovoriťažvtedy,keďvňomformulovanýprávnynázoropakovanepotvrdil
najvyšší súd, kedy ide skutočne o ustálenú judikatúru, teda o názor najvyššieho súdu, nie iba o názor
jedného senátu. V prípade predkladania predmetných rozhodnutí odvolacích súdov o takúto judikatúru,
či ustálenú rozhodovaciu prax nejde. Nemôžu byť preto záväznými pre konanie a rozhodovanie v
predmetnej veci. Tento záver o to viac platí pre rozhodnutia súdov nižšej inštancie.

42. Pokiaľ teda žalobca poukazuje na rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/830/2014
z 30.9.2015, alebo na skoršie rozhodnutie senátu „7Co“ pod sp. zn. 7Co/6/2023 zo dňa 12.10.2023,
na ktorom sa podieľali aj niektorí členovia senátu rozhodujúceho v teraz súdenej veci, je potrebné
uviesť, že zatiaľ čo skoršie rozhodnutia, na ktoré žalobca poukazuje, boli založené na prioritnej ochrane
vlastníckeho práva, v súčasnosti tento prístup naráža na recentnú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu

SR a Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorá vniesla do problematiky pozemkov pod cestami
prísnejší etický rozmer.

43. Ústavný súd SR v náleze sp. zn. III.ÚS/46/2013-40 zo dňa 3.9.2013 vyslovil, že opodstatneným
dôvodom odlišného právneho názoru môže byť okrem iného ovplyvnenie praxe nižších súdov

judikatúrou najvyššieho súdu alebo ústavného súdu. Obdobne ústavný súd aproboval ako ústavne
akceptovateľný právny záver najvyššieho súdu, ktorý nevidel porušenie princípu legitímnych očakávaní
v tom, že všeobecné súdy rozhodli skutkovo a právne takmer identickú vec medzi totožnými stranami
sporu rozdielne, avšak rešpektujúc ustálenú judikatúru najvyšších súdnych autorít (II.ÚS/352/2025 z
11.6. 2025).

44. Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby v celom
rozsahu ako vecne správny postupom podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP.

45. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255

ods. 1 CSP. Žalobca v odvolacom konaní úspešný nebol. V odvolacom konaní bola v celom rozsahu
úspešná žalovaná, ktorej však v tomto štádiu konania žiadne trovy nevznikli.

46. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné

doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).