Rozsudok – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, January 29, 2026

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 8Stk/18/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1021200532
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Kristína Babiaková

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2026:1021200532.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kristíny

Babiakovej (sudkyňa spravodajkyňa), zo sudkyne JUDr. Anity Filovej a sudcu JUDr. Rastislava Dlugoša,
PhD. v?právnej veci žalobcu: insuria consulting, spol. s r.o., so sídlom Slowackého 5494/5A, 821 04
Bratislava, IČO: 36 864 200, právne zastúpený: JUDr. Alžbeta BORIKOVÁ, advokátska kancelária,
s.r.o., so sídlom Predmestská 57, 010 01 Žilina, IČO: 47 249 587, proti žalovanému: Úrad na ochranu
osobných údajov Slovenskej republiky, so sídlom Námestie 1. mája 18, 811 06 Bratislava, o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 00002/2021-Op-4 zo dňa 18. februára 2021, o kasačnej sťažnosti
žalovaného proti rozsudku Správneho súdu v Bratislave č. k. BA-5S/71/2021-37 zo dňa 13. augusta

2025, takto

r o z h o d o l :

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta.
II. Žalobcovi priznáva právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov kasačného konania.

o d ô v o d n e n i e :

I. Priebeh administratívneho konania
1. Žalovaný vydal dňa 31. októbra 2018 Oznámenie o začatí správneho konania a žiadosť o súčinnosť,
ktoré sa týka podozrenia z porušovania zákona č. 18/2018 Z. z. o ochrane osobných údajov a
o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v rozhodnom čase (ďalej len „zákon o
ochrane osobných údajov“), resp. Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/679 o ochrane

fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe takýchto údajov, ktorým sa zrušuje
smernica 95/46/ES (všeobecné nariadenie o ochrane údajov) (ďalej len „Nariadenie“) v súvislosti so
zverejnením obchodných podmienok na webovej stránke žalobcu www.onlineporovnanie.sk (ďalej len
„webová stránka“), ktoré obsahujú neaktuálne a neúplné informácie o spracúvaní osobných údajov, a
zároveň vyžadujú poskytnutie súhlasu so spracúvaním osobných údajov na rozdielne účely. Žalovaný
začal konanie na základe podania fyzickej osoby doručeného dňa 11. októbra 2018. Oznámenie bolo
žalobcovi doručené dňa 8. novembra 2018.

2. Žalovaný rozhodnutím č. 00247/2020-Os-5 zo dňa 4. novembra 2020 (ďalej len „prvostupňové
rozhodnutie“)podľa§102ods.1písm.a)zákonaoochraneosobnýchúdajovrozhodoltak,ženazáklade
čl. 58 ods. 2 písm. d) Nariadenia žalobcovi z dôvodu porušenia zásady transparentnosti v zmysle čl.
5 ods. 1 písm. a) Nariadenia tým, že minimálne v čase od 25.mája 2018 do 11.októbra 2018 uvádzal
na svojej webovej stránke neaktuálny právny predpis (odkaz na zákon č. 428/2002 Z. z. o ochrane
osobných údajov), ďalej tým, že si v uvedenom období pri získavaní osobných údajov od dotknutých
osôb na svojej webovej stránke neplnil informačnú povinnosť v zmysle čl. 13 Nariadenia a tým, že

v uvedenom období vyžadoval na svojej webovej stránke súhlas so spracúvaním osobných údajov
dotknutých osôb na marketingové účely, ktorý nebol oddelený od súhlasu so spracúvaním osobných
údajov dotknutých osôb na iné účely, neuložil opatrenia, pretože žalobca v priebehu konania aktualizoval
pravidláspracúvaniaosobnýchúdajovvsúladesprávnymipredpismivoblastiochranyosobnýchúdajov,čím odstránil protiprávny stav a uloženie opatrení na nápravu už nie je v danom prípade dôvodné a
účelné. Zároveň podľa § 102 ods. 1 písm. f) zákona o ochrane osobných údajov na základe čl. 58 ods.
2 písm. i) v spojení s čl. 83 ods. 5 písm. a) Nariadenia za dané porušenia žalobcovi uložil úhrnnú pokutu

vo výške 1 000,- EUR.
3. Podpredsedníčka žalovaného rozhodnutím č. 00002/2021-Op-4 zo dňa 18. februára 2021 (ďalej
len „napadnuté rozhodnutie“ alebo „rozhodnutie žalovaného“) rozklad žalobcu proti prvostupňovému
rozhodnutiu zamietla a prvostupňové rozhodnutie potvrdila.
4. K námietke premlčania s odkazom na ustanovenie § 106 ods. 3 zákona o ochrane osobných

údajov žalovaný uviedol, že samotný deň doručenia podania nie je možné vo všeobecnosti považovať
za deň, kedy úrad porušenie povinnosti zistil. Po doručení podnetu je žalovaný povinný preskúmať
opodstatnenosť doručeného podnetu, zhromaždiť potrebné dôkazy za účelom riadneho zistenia
skutkového stavu a až na podklade získaných súčinností žalovaný môže dospieť k záveru, že k
porušeniu ustanovení týkajúcich sa ochrany osobných údajov reálne došlo. Pre začiatok lehoty je podľa
žalovaného smerodajný moment, keď v súlade s § 33 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní

(správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“) je účastník konania
vyzvaný, aby sa vyjadril k podkladom pred vydaním rozhodnutia vo veci samej. V prípade žalobcu mu
bola takáto výzva doručená dňa 23. októbra 2019, a preto dvojročná lehota vydaním prvostupňového
rozhodnutia dňa 4. novembra 2020 ešte neuplynula.
5. Žalovaný sa stotožnil s názorom žalobcu, že k porušeniu práv podávateľa nedošlo, keďže sa

preukázalo, že podávateľ nebol voči žalobcovi v postavení dotknutej osoby. Jeho zistenia však poukázali
žalovanému na zrejmé zanedbanie povinnosti aktualizácie informačnej povinnosti a na nezosúladenie
jeho procesov pri spracovaní osobných údajov dotknutých osôb.
6. Odmietol tvrdenie žalobcu, že v dotknutom čase nebol prevádzkovateľom, keďže bol do obchodného
registra zapísaný dňa 29. júla 2009 a odvtedy nepretržite vykonával podnikateľskú činnosť pre svojich

klientov a potencionálnych klientov - fyzické osoby. Z tohto dôvodu bol žalobca povinný neustále
dodržiavať povinnosti v zmysle zákona o ochrane osobných údajov ako aj Nariadenia, ktoré sa uplatňuje
od 25. mája 2018.
7. K namietanej neprimeranosti výšky pokuty žalovaný uviedol, že žalobca mal dostatok času na
zosúladenie sa s novými právnymi povinnosťami vyplývajúcimi z Nariadenia. Keďže žalobca iniciatívne

odstránil protiprávny stav, nápravné opatrenia už neboli možné, vhodné a ani účelné. Vzhľadom na
predmet činnosti žalobcu ako aj skutočnosť, že spracúvanie osobných údajov dotknutých osôb možno
považovať za hlavný predmet činnosti žalobcu, bolo potrebné, aby si uloženou pokutou na dolnej hranici
sadzby za dané porušenie žalobca uvedomil svoje pochybenia. Pokuta bola uložená v súlade s čl.
83 Nariadenia a zásadou voľnej úvahy, pričom nebola neprimerane prísna a ani nemala likvidačný

charakter.
II. Priebeh konania pred správnym súdom a jeho rozhodnutie
8. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca správnu žalobu, ktorou žiadal zrušenie napadnutého
rozhodnutia žalovaného ako aj prvostupňového rozhodnutia z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. c) až
g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) a

vrátenie veci prvostupňovému orgánu na ďalšie konanie.
9. Žalobca v žalobe namietal, že žalovaný nerozhodol v lehote 90 dní odo dňa začatia konania, pričom
žalobcu o predĺžení lehoty na rozhodnutie neinformoval.
10.Žalobcanamietalpremlčanielehotynauloženiepokutypodľa§106ods.3zákonaochraneosobných
údajov. Keďže bol žalovanému dňa 11. októbra 2018 doručený e-mail podávateľa, na základe ktorého

začal konanie podľa § 100 ods. 1 zákona o ochrane osobných údajov, mal žalobca za to, že už dňa
11. októbra 2018 sa mohol žalovaný dozvedieť o prípadnom porušení povinností žalobcu (keďže išlo
o verejne dostupné informácie zverejnené na webovej stránke žalobcu). Prvostupňové rozhodnutie o
uložení pokuty však bolo vydané až dňa 4. novembra 2020, po uplynutí dvojročnej lehoty na uloženie
pokuty. Žalobca sa nestotožnil s tvrdením žalovaného, že porušenie povinnosti žalobcu v rámci konania

o ochrane osobných údajov zistil až momentom doručenia výzvy na vyjadrenie sa k podkladom pred
vydaním rozhodnutia vo veci samej, dňa 23. októbra 2019.
11. Žalobca namietal nedostatočné preukázanie priťažujúcich okolností (počet dotknutých osôb a dlhší
čas trvania porušenia), z ktorých žalovaný vychádzal pri ukladaní pokuty. Vzhľadom na rozsah porušení
Nariadenia namietal neprimeranosť výšky pokuty uloženej žalovaným. Namietal tiež nepreskúmateľnosť

napadnutého rozhodnutia pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôkazov o porušení povinností žalobcu.
Napadnuté rozhodnutie podľa žalobcu obsahuje len strohý opis čl. 83 ods. 2 Nariadenia bez náležitého
odôvodnenia výšky uloženej pokuty.12. Správny súd v Bratislave, ako právny nástupca Krajského súdu v Bratislave vo veciach správneho
súdnictva, rozsudkom č. k. BA-5S/71/2021-37 zo dňa 13. augusta 2025 (ďalej len „napadnutý rozsudok“)
zrušil napadnuté rozhodnutie a vec žalovanému vrátil na ďalšie konanie.

13. Správny súd konštatoval, že z obsahu podnetu zo dňa 10. októbra 2018, doručeného žalovanému
dňa 11. októbra 2018, bolo zrejmé porušenie zákona o ochrane osobných údajov spočívajúce v i)
uvedení odkazu na neúčinný právny predpis (zákon č. 428/2002 Z. z.) na stránke onlineporovnanie.sk,
ii) neuvedení informácie podľa § 19 ods. 1 najmä písm. b) a c) zákona o ochrane osobných údajov na
stránkežalobcu,iii)vyžadovaníjednéhosúhlasunaúčelyspracovaniaosobnýchúdajovdotknutýchosôb

na marketingové účely, ktorý nebol oddelený od súhlasu so spracúvaním osobných údajov dotknutých
osôb na iné účely. Keďže žalovaný prvostupňovým rozhodnutím uložil žalobcovi pokutu za porušenie
zákona o ochrane osobných údajov na rovnakom skutkovom podklade ako konanie, ktoré bolo obsahom
podnetu (nad rámec podaného podnetu bolo v zásade len vyslovenie porušenia povinnosti podľa čl.
13 ods. 1 písm. a) Nariadenia, keď podávateľ namietal nesplnenie povinností podľa § 19 zákona
o ochrane osobných údajov), správny súd dospel k záveru, že žalovaný rozhodol o uložení pokuty

až po uplynutí 2-ročnej subjektívnej lehoty podľa § 106 ods. 3 zákona o ochrane osobných údajov.
Žalovaný sa mohol o porušení povinnosti kvalifikovane dozvedieť už dňa 11. októbra 2018, kedy mu bol
doručený podnet podávateľa, ktorého obsah a dôvodnosť mohol bezprostredne overiť, keďže sa týkal
informácií, ktoré žalobca mal resp. nemal zverejnené na internetovej stránke. Správny súd sa nestotožnil
s názorom žalovaného, že pre začiatok plynutia subjektívnej lehoty je smerodajný deň doručenia výzvy

na vyjadrenie sa pred vydaním rozhodnutia vo veci samej, ktorý žalovaný spájal s dňom ustálenia
zodpovednosti žalobcu za spáchanie správneho deliktu. S poukazom na § 27 ods. 2 správneho poriadku
v spojení s § 107 ods. 1 zákona o ochrane osobných údajov uviedol, že posledným dňom lehoty na
uloženie pokuty bol 11. október 2020. Keďže prvostupňové rozhodnutie bolo vydané až dňa 4. novembra
2020, urobil tak až po uplynutí zákonnej lehoty.

14. Správny súd dodal, že v prejednávanej veci právoplatnosť rozhodnutia o uložení pokuty nastala v
zmysle § 52 správneho poriadku oznámením napadnutého rozhodnutia t. j. 18. februára 2021 (t. j. nie
až deň nasledujúci ako to vyplýva z doložky právoplatnosti na prvopise napadnutého rozhodnutia).
15.Zdôvoduhospodárnostinepristúpilkpreskúmaniuostatnýchžalobnýchbodov,pretožetakýtopostup
by bol nadbytočný vzhľadom na záver o potrebe zrušenia napadnutého rozhodnutia pre uplynutie lehoty

na uloženie pokuty.
III. Kasačná sťažnosť a priebeh konania na kasačnom súde
16. Proti napadnutému rozsudku podal žalovaný (ďalej len „sťažovateľ“) v zákonnej lehote kasačnú
sťažnosť z dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP. Navrhol, aby kasačný súd zrušil rozhodnutie
správneho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

17. Nesprávnosť právneho posúdenia podľa sťažovateľa spočíva v závere správneho súdu, že pokuta
bola žalobcovi uložená po márnom uplynutí prekluzívnej subjektívnej lehoty špecifikovanej v § 106
ods. 3 zákona o ochrane osobných údajov. Podľa sťažovateľa správny súd nesprávne aplikoval závery
vyplývajúce z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžf/51/2010, keďže opomenul
zásadne odlišný skutkový stav a právny kontext prejednávanej veci. Sťažovateľ namietal, že legislatívny

vývoj potvrdzuje vôľu zákonodarcu viazať moment zistenia porušenia na formalizovaný úkon správneho
orgánu a nie na pasívne prijatie informácie od tretej strany.
18. Sťažovateľ namietal, že od slovného spojenia „dozvedel sa“, ktoré gramaticky naznačuje pasívne
nadobudnutie vedomosti o porušení zákona, je potrebné odlišovať spojenie „zistil porušenie povinnosti“,
ktoré je výsledkom aktívneho úradného postupu, ktorý sa riadi zásadou materiálnej pravdy v súlade s §

3 ods. 4 správneho poriadku a predpokladá spoľahlivé zistenie skutkového stavu žalovaným. Doručenie
podnetu preto podľa žalovaného predstavuje pasívne doručenie informácie, ktoré je z právneho hľadiska
iba tvrdením či podozrením, bez vlastnej aktívnej činnosti žalovaného, ktorej výsledkom je dosiahnutie
spoľahlivého a právne kvalifikovaného záveru.
19. Rovnako je podľa sťažovateľa potrebné rozlišovať situácie, kedy zákonná úprava stanovuje lehotu

na začatie konania a lehotu, v rámci ktorej musí byť pokuta uložená, t. j. vydané meritórne rozhodnutie.
Lehota na začatie konania predpokladá nižšiu mieru nadobudnutia vedomosti dozvedieť sa, ktorá
postačuje na formálny úkon začatia konania a následné zisťovanie a dokazovanie. Naopak, lehota na
uloženiepokutyvyžaduje,abymoment„zistenia“nastalažpotakejfázezisťovacejčinnosti,ktoráumožní
správnemu orgánu vydať meritórne rozhodnutie, keďže subjektívna lehota už v tomto prípade plynie aj

počas prebiehajúceho správneho konania.
20. Sťažovateľ zdôraznil, že v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžf/51/2010
nebol začiatok plynutia lehoty viazaný na pasívne doručenie podnetu, ale na deň, kedy úrad vykonal
aktívny úkon. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžp/19/2012 z 31. júla2013, „okamih dozvedania sa o porušení povinnosti ... sa odvíja od ukončenia kontroly... Až na základe
výsledkov vykonanej a ukončenej kontroly môže správny orgán ustáliť stav porušenia alebo neporušenia
povinnosti zo strany konkrétneho subjektu a prijať primerané opatrenia alebo uložiť pokutu“. Tvrdil, že aj

pri interpretácii miernejšieho termínu „dozvedieť sa“ bol za rozhodujúci moment považovaný konkrétny
úradný úkon správneho orgánu.
21. Na podporu svojich tvrdení poukázal sťažovateľ na uznesenie Najvyššieho správneho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 6Asan/5/2021 z 27. júna 2023, v ktorom bol analyzovaný výklad pojmu „deň
zistenia porušenia povinnosti“ a ktorý podľa neho potvrdzuje názor, že zistenie porušenia predpokladá

aktívnu činnosť správneho orgánu. „Na to, aby správny orgán mohol konštatovať porušenie povinnosti,
musí posúdiť relevantné podklady. Nie je možné bez ďalšieho uzavrieť, že dňom, kedy správny orgán
zistil porušenie povinnosti, je rovnaký deň, kedy bol správnemu orgánu doručený podnet... Nevyhnutnou
(minimálnou) podmienkou na konštatovanie porušenia povinnosti je preskúmanie pravdivosti tvrdení
uvedených v podnete, čo sa spravidla udeje vyžiadaním vyjadrenia toho, kto sa mal tvrdeného porušenia
dopustiť.“

22. Sťažovateľ namietal potrebu analógie a uviedol, že Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp.
zn. 2Asan/1/2016 odmietol názor, že by lehota mala začať plynúť dňom vypracovania formalizovaného
oboznámenia. Moment zistenia porušenia naviazal na skorší okamih, kedy správny orgán aktívne získal
dokumenty pri výkone kontroly.
23. Uviedol, že k zásadnému legislatívnemu posunu došlo prijatím zákona č. 52/2018 Z. z., ktorým

sa menil a dopĺňal zákon č. 297/2008 Z. z. o ochrane pred legalizáciou príjmov z trestnej činnosti a
o ochrane pred financovaním terorizmu a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ochrane pred legalizáciou príjmov z trestnej činnosti“), ktorým zákonodarca
explicitne reagoval na interpretačné problémy v aplikačnej praxi, ktoré spôsoboval starší súdny výklad
a stanovil, že moment zistenia porušenia sa viaže na formalizovaný úkon správneho orgánu, ktorým

autoritatívne uzavrie svoju zisťovaciu fázu a formuluje právnu kvalifikáciu. Staršia judikatúra, vrátane
rozsudkov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžf/51/2010 a sp. zn. 2Asan/1/2016, je preto
v kontexte výkladu pojmu zistenia porušenia legislatívne prekonaná.
24. S ohľadom na uvedené je podľa sťažovateľa ekvivalentom formálny úkon podľa § 33 ods.
2 správneho poriadku, ktorým sťažovateľ autoritatívne uzavrie svoju zisťovaciu fázu. Povinnosťou

správneho súdu preto bolo vykladať pojem zistenie porušenia upravený v § 106 ods. 3 zákona o ochrane
osobných údajov v súlade s princípom právnej istoty a predvídateľnosti práva. Namietal, že výklad
prekluzívnych lehôt správnym súdom vnáša do ich aplikácie nežiadúci prvok neistoty a arbitrárnosti.
Kritériá, na ktorých správny súd postavil svoje závery, považoval sťažovateľ za vágne a subjektívne,
keďže nebolo identifikované, kedy je potrebné podnet považovať za dostatočne kvalifikovaný na to, aby

spustil plynutie subjektívnej lehoty.
25. Ochrana práv účastníka konania pred neprimeranými prieťahmi v konaní je dostatočne zabezpečená
existenciou päťročnej objektívnej prekluzívnej lehoty, pričom interpretácia subjektívnej lehoty nesmie
znemožňovať výkon právomoci pri zložitej právnej kvalifikácii.
26. Uvedený výklad správneho súdu vytvára podľa sťažovateľa nebezpečenstvo zneužitia tohto inštitútu,

ktorý by umožnil strategickým subjektom zahlcovať sťažovateľa veľkým množstvom podnetov.
27. Žalobca vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti označil kasačnú sťažnosť za nedôvodnú, pričom
namietal, že kasačná sťažnosť vecným spôsobom nereaguje na jednotlivé dôvody nezákonnosti
identifikované správnym súdom a ani neobjasňuje, v čom podľa sťažovateľa spočíva nesprávnosť
právneho posúdenia. Ak by sa názorom sťažovateľa, že za rozhodujúci moment je nutné považovať

konkrétny úradný úkon správneho orgánu, mal riadiť každý správny orgán, zanikla by právna istota a
bola by ohrozená ochrana účastníka správneho konania proti svojvoľnému postupu správneho orgánu.
Žalobca sa stotožnil s argumentáciou napadnutého rozsudku a navrhol kasačnú sťažnosť zamietnuť.
IV. Posúdenie kasačného súdu
28. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „Najvyšší správny súd“ alebo kasačný súd“),

po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods.
1 SSP) a je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu spolu s
konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k názoru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.
29. Kľúčovou otázkou, ktorú sťažovateľ nastolil v kasačnej sťažnosti, bolo, od akého okamihu začína
plynúť subjektívna lehota na uloženie sankcie podľa § 106 ods. 3 zákona o ochrane osobných údajov,

ktorej začiatok zákon spája s momentom, „keď úrad porušenie povinnosti zistil“. Inak povedané, spornou
bola otázka posúdenia zániku zodpovednosti žalobcu za spáchanie správneho deliktu uplynutím
subjektívnejlehotynauloženiesankcievzmysle§106ods.3zákonaoochraneosobnýchúdajov,pričomspornosť spočívala v určení momentu, kedy príslušný orgán zistil porušenie povinnosti, teda momentu
podstatného pre začatie plynutia tejto prekluzívnej lehoty.
30. Podľa § 106 ods. 3 zákona o ochrane osobných údajov pokutu podľa § 104 možno uložiť do dvoch

rokov odo dňa, keď úrad porušenie povinnosti zistil, najneskôr však do piatich rokov odo dňa, keď k
porušeniu povinnosti došlo.
31. Na úvod kasačný súd pripomína, že charakter subjektívnej lehoty na uloženie sankcie za správny
delikt je prekluzívny (rovnako to platí o lehote objektívnej). Jej márnym uplynutím zaniká správnemu
orgánu právo na vyrubenie sankcie za správny delikt, aj keď by z vykonaného dokazovania v

administratívnom konaní bolo preukázané, že k porušeniu zákonnej povinnosti došlo. Je preto na
správnom orgáne, aby riadne zistil skutkový stav, vykonal dokazovanie, skutkový stav posúdil po právnej
stránke podľa príslušného hmotnoprávneho predpisu a rozhodol v zákonnej lehote. Na uplynutie tejto
lehoty je povinný správny orgán ako aj správny súd (§ 195 SSP) prihliadať z úradnej povinnosti (ex offo),
aj keď ich uplynutie nie je namietané účastníkom konania (mutatis mutandis rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžp/19/2012 zo dňa 31. júla 2013).

32. Subjektívna, ako ani objektívna lehota na uloženie sankcie nie je samoúčelná. Časové limitovanie
právneho postihu za správny delikt má jednak dôvody materiálne, keď účel sankcie je možné dosiahnuť
len jej včasným uložením, pričom sankcia uložená po uplynutí dlhej doby od protiprávneho konania
stráca funkciu individuálnej i generálnej prevencie. Rovnako má aj dôvody procesné, keďže uplynutím
dlhšej doby od spáchania protiprávneho konania sa oslabuje sila dôkazných prostriedkov (obdobne

rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžo/147/2008 zo dňa 12. marca 2009 a sp. zn. 10Sžo/58/2016
zodňa31.mája2017).Nemožnoopomenúťanito,žeúčelomprekluzívnychlehôtjeajochranaúčastníka
správneho konania proti postupu orgánu verejnej moci a tiež zakotvenie mechanizmu obmedzujúceho
prieťahy v administratívnom konaní (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6Sžf/51/2010 z 22. júna
2011, publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č. 2/2013 pod R

19/2013).
33. Právny poriadok Slovenskej republiky začiatok plynutia tejto subjektívnej lehoty v jednotlivých
právnych predpisoch upravujúcich správne delikty spája najmä s okamihom, keď sa príslušný orgán o
porušení povinnosti/zákona „dozvedel“ alebo takéto porušenie „zistil“. Ako správne uvádza sťažovateľ,
tieto pojmy z jazykového hľadiska na prvý pohľad evokujú odlišný obsah, keď „dozvedenie sa“, na

rozdiel od „zistenia“, nevyhnutne nemusí predpokladať aktívny prístup/postup príslušného orgánu.
Ako však vyplýva z rozhodovacej činnosti kasačného súdu, okamih „dozvedenia sa“ alebo „zistenia“
najmä v závislosti od účelu konkrétnej právnej úpravy a predchádzajúcich úkonov/konania príslušných
orgánov (napr. výkon kontroly), sa môže viazať na rozdielne časové okamihy v rámci toho istého pojmu
alebo môže byť aj totožný pre oba pojmy (napr. sp. zn. 2Asan/1/2016, sp. zn. 5Sžo/30/2014, sp. zn.

4Sžf/11/2010, sp. zn. 3Stk/20/2022, sp. zn. 2Sfk/23/2023, sp. zn. 1Stk/3/2021 či sp. zn. 2Svk/24/2024).
Uvedené je odôvodnené tým, že ide o individuálny moment vedomosti správneho orgánu, ktorý je
závislý od konkrétnych okolností posudzovanej veci a rozsahu jeho vedomosti o porušení konkrétnych
povinností upravených osobitnými zákonmi.
34. Na účely tu posudzovanej veci, keď ustanovenie § 106 ods. 3 zákona o ochrane osobných údajov

začiatok plynutia subjektívnej lehoty viaže na moment/okamih „zistenia“ porušenia povinnosti, preto bolo
potrebné správne určiť obsah pojmu „zistil porušenie povinnosti“ v kontexte zákona o ochrane osobných
údajov. Teda definovať, kedy možno hovoriť o tom, že správny orgán zistil porušenie povinnosti ako
skutočnosť právne významnú pre začiatok plynutia lehoty na uloženie sankcie. Až následne bolo možné
určiť konkrétny okamih „zistenia“ zohľadniac konkrétne okolnosti tu posudzovaného prípadu.

35. Pojem „zistil“ porušenie povinnosti je podľa kasačného súdu v prvom rade potrebné, vzhľadom na
účel subjektívnej lehoty (bod 32 tohto rozsudku), vykladať v prospech subjektu, proti ktorému je konanie
vedené, teda reštriktívne (mutatis mutandis rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 2Svk/24/2024 zo dňa 22. mája 2025). Za tento moment je všeobecne potrebné
považovať okamih, keď má príslušný orgán vedomosť o skutkových okolnostiach v takom rozsahu,

ktorý umožní predbežné právne zhodnotenie, že došlo k porušeniu zákona ako takého (rozhodnutie
Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Stk/3/2021 z 30. marca 2023). Alebo inak
povedané, „zistiť“ neznamená, že už v tom okamihu musí mať príslušný orgán s istotou preukázané,
že k porušeniu povinnosti došlo, ale postačí, ak vzniklo dôvodné podozrenie, že sa tak stalo. Z toho
dôvodu nie je pre stanovenie okamihu „zistenia porušenia povinnosti“ nevyhnutná či smerodajná ani

identifikácia subjektu zodpovedného za spáchanie deliktu, ale len vedomosť o protiprávnom konaní ako
takom. Preukázanie toho, že k porušeniu povinnosti naozaj došlo a kto je za toto porušenie zodpovedný,
bude totiž až predmetom príslušného konania o správnom delikte a na tento účel má príslušný orgán
využiť subjektívnu lehotu, ktorú mu zákon dáva k dispozícii (v tu posudzovanom prípade dva roky).36. Aby bolo možné presne určiť okamih/moment „zistenia porušenia zákona“, tento nie je možné viazať
iba na abstraktnú vedomosť správneho orgánu (jeho pracovníkov), ale musí byť založený na objektívnej
skutočnosti, teda dni, keď napr. orgán začal administratívne konanie. Teda na dni, kedy dostatočným

spôsobom bolo v spise zachytené podozrenie, že došlo k porušeniu povinnosti.
37.Kasačnýsúdužpritomvsúvislostisobsahompojmu„zistilporušeniepovinnosti“negatívnevymedzil,
že nie je možné bez ďalšieho uzavrieť, že dňom, kedy správny orgán zistil porušenie povinnosti, je
rovnaký deň, kedy bol správnemu orgánu doručený podnet/návrh. Aby bolo možné konštatovať, že
orgán porušenie povinnosti zistil, je odôvodnené ponechať mu priestor najmä na posúdenie podkladov,

ktoré na porušenie poukazujú, pričom potrebná lehota sa môže odvíjať napr. od kvality podnetu, jeho
vierohodnosti, obsahu, zložitosti problematiky, na ktorú sa poukazuje a pod. Nevyhnutnou (minimálnou)
podmienkounakonštatovaniezisteniaporušeniapovinnostibymalobyťpreskúmaniepravdivostitvrdení
uvedených v podnete (mutatis mutandis rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 4Stk/6/2025 zo dňa 24. 06. 2025). Zároveň však kasačný súd konštatuje, že nie je úplne vylúčené,
aby v jednoduchých prípadoch okamihom zistenia bolo aj doručenie podnetu príslušnému orgánu.

38. V zmysle uvedeného preto kasačný súd, odkazujúc na svoju rozhodovaciu činnosť, nesúhlasí s
definíciou tohto pojmu prezentovanou sťažovateľom/žalovaným, ktorý opakovane uviedol, že zistením
porušenia povinnosti je až dosiahnutie spoľahlivého a právne kvalifikovaného záveru príslušného
orgánu. Pokiaľ by kasačný súd akceptoval argumentáciu sťažovateľa, odobril by výklad tohto neurčitého
pojmu v rozpore významom a účelom tohto právneho inštitútu (bod 32 tohto rozsudku). Bol by tak

popretý zmysel subjektívnej lehoty donútiť správny orgán k aktívnej činnosti - ustáleniu skutkového stavu
- smerujúcej k určeniu kto a za porušenie akej povinnosti je zodpovedný a k vydaniu rozhodnutia. Výklad
sťažovateľa by tak ponechal priestor na neobmedzené konanie o správnom delikte, pričom plynutie
subjektívnej lehoty by sa v zásade obmedzilo iba na bezprostredné obdobie pred vydaním rozhodnutia.
Uvedená lehota má však byť, ako bolo uvedené vyššie, prostriedkom ochrany účastníka konania - jeho

právnej istoty, kedy bude konanie ukončené.
39. Ak sťažovateľ poukazuje na to, že pojem „zistiť porušenie povinnosti“ v súvislosti s lehotou na
uloženie sankcie alebo na začatie konania má odlišný obsah, s týmto jeho záverom sa kasačný súd
nestotožňuje. Podľa kasačného súdu, hoci zákonodarca používa tento pojem pre začiatok plynutia
rôznych lehôt, nemožno jeho obsahu pripísať rozdielny obsah. Bolo by to v rozpore s princípom právnej

istoty a terminologickej jednotnosti právneho poriadku. Uvedené však neznamená, ako už bolo uvedené
vyššie, že v závislosti od konkrétnych okolností veci bude v súlade s definíciou tohto pojmu určený
odlišný okamih „zistenia“ v rámci úkonov príslušného orgánu.
40. Pre určenie konkrétneho momentu „zistenia“ porušenia povinnosti podľa § 106 ods. 3 zákona o
ochrane osobných údajov v tu posudzovanej veci je tak potrebné aplikovať vyššie vymedzený obsah

pojmu „zistil“ porušenie povinnosti na konkrétne skutkové okolnosti posudzovanej veci. Kasačný súd na
tento účel pripomína, že fyzická osoba doručila dňa 10. októbra 2018 sťažovateľovi návrh na začatie
konania o ochrane osobných údajov, pričom sťažovateľ dňa 31. októbra 2018 vydal oznámenie o začatí
správneho konania a žiadosť o súčinnosť, ktorá bola žalobcovi doručená dňa 8. novembra 2018. V
tomto oznámení sťažovateľ uvádza, že začaté konanie sa týka podozrenia z porušovania zákona o

ochrane osobných údajov v súvislosti so zverejnením obchodných podmienok na webovej stránke
žalobcu, ktoré obsahujú neaktuálne a neúplné informácie o spracúvaní osobných údajov, a zároveň
vyžadujú poskytnutie súhlasu čo spracúvaním osobných údajov na rozdielne účely. Dňa 21. októbra
2019 sťažovateľ vydal upovedomenie pred vydaním rozhodnutia podľa § 33 ods. 2 správneho poriadku
s identickým popisom podozrenia ako pri oznámení o začatí konania, ktoré bolo žalobcovi doručené dňa

23. októbra 2019. Prvostupňové rozhodnutie bolo vydané dňa 4. novembra 2020 a o rozklade rozhodol
žalovaný dňa 18. februára 2021.
41. Kasačný súd zohľadniac vyššie uvedené teoretické východiská a skutkové okolnosti veci preto
dospel k záveru, že nemožno súhlasiť s argumentáciou sťažovateľa, ktorý za moment zistenia porušenia
povinnosti v tu posudzovanej veci označil až doručenie výzvy na vyjadrenie sa k podkladom pred

vydaním rozhodnutia podľa § 33 ods. 2 správneho poriadku (teda deň 23. októbra 2019). Kasačný súd
sa v zásadných východiskách teda zhoduje so správnym súdom, keď za začiatok plynutia subjektívnej
lehoty v tu posudzovanej veci nie je možné považovať až formalizovaný úkon žalovaného/sťažovateľa,
ktorým vyzval žalobcu na vyjadrenie sa k podkladom pred vydaním rozhodnutia podľa § 33 ods. 2
správneho poriadku. Právny názor sťažovateľa, pri ktorom vychádzal pri ustálení začiatku plynutia

subjektívnej lehoty na uloženie sankcie, tak bol právne nesprávny.
42. V kontexte vyššie uvedeného nie je možné preto súhlasiť ani s argumentom sťažovateľa, že ak
zákonodarca napr. v zákone o ochrane pred legalizáciou príjmov z trestnej činnosti priamo určil okamih,
kedy príslušný orgán zistil porušenie povinnosti, pričom uvedené má byť podľa sťažovateľa považovanéza legislatívny posun a bez ďalšieho to má platiť aj pre tu posudzovanú vec. Ako už totiž kasačný
súd uviedol (body 35 až 39 tohto rozsudku), hoci pojmu „zistil“ porušenie je možné v základných
rysoch priradiť jednotnú definíciu, konkrétny okamih „zistenia“ je závislý najmä od príslušnej právnej

úpravy, procesu predchádzajúceho konaniu o správnom delikte, konkrétnych okolností posudzovanej
veci a rozsahu vedomosti príslušného orgánu o porušení konkrétnych povinností. Z uvedeného dôvodu
nemožno bez ďalšieho tento okamih jednotne určiť naprieč celým spektrom právnych predpisov
upravujúcich plynutie subjektívnej lehoty na uloženie sankcie za správny delikt.
43. Podľa § 33 ods. 6 zákona o ochrane pred legalizáciou príjmov z trestnej činnosti pokutu

podľa odsekov 1 až 4 možno uložiť do troch rokov odo dňa, keď porušenie povinnosti Finančná
spravodajská jednotka zistila, najneskôr do siedmich rokov odo dňa, keď k porušeniu povinnosti došlo.
Porušeniepovinnostisapovažujezazistenédňomvypracovaniapísomnéhooboznámeniaskontrolnými
zisteniami.
44. Ak teda sťažovateľ poukazuje na zákon o ochrane pred legalizáciou príjmov z trestnej činnosti,
kasačný súd poukazuje na zásadné odlišnosti v úprave postupov a konania, ktoré predchádzajú

samotnému konaniu o správnom delikte, a ktoré odôvodňujú, že okamih stanovený zákonodarcom v
tomto zákone nie je možné stotožniť s okamihom „zistenia“ porušenia povinnosti v tu posudzovanej veci.
Citované ustanovenie totiž vyslovene predpokladá, že konaniu o správnom delikte bude predchádzať
kontrola, pričom oboznámenie so zisteniami z kontroly má byť okamihom, kedy príslušný orgán „zistil“
porušenie povinnosti. Ide o dve odlišné oprávnenia príslušných orgánov (kontrola a konanie o správnom

delikte), ktoré nevyhnutne nemusia na seba nadväzovať, pričom kontrolu vykonáva príslušný orgán
z úradnej moci a predpokladá, že až kontrolou získava informácie o prípadnom porušení povinností/
zákona. V tu posudzovanej veci išlo ale o konanie osobitne upravené zákonom o ochrane osobných
údajov, ktoré začalo na základe kvalifikovaného návrhu/podnetu fyzickej osoby a nepredchádzala mu
žiadna kontrola či výkon dozoru. Navyše, v zmysle § 100 ods. 5 písm. a) zákona o ochrane osobných

údajov mal žalovaný priestor návrh fyzickej osoby vyhodnotiť ako zjavne neopodstatnený a tento odložiť.
Uvedené však neurobil, ale oznámením o začatí konania potvrdil začatie procesu o správnom delikte.
Vzhľadom na zásadné odlišnosti oboch právnych úprav a individuálne okolnosti každej posudzovanej
veci tak kasačný súd aj túto námietku sťažovateľa vyhodnotil ako nedôvodnú.
45. Rovnaký záver potom platí aj o rozhodnutiach kasačného súdu, na ktoré odkazuje sťažovateľ (napr.

sp. zn. 6Sžf/51/2010, sp. zn. 2Asan/1/2016 či sp. zn. 2Sžp/19/2012). Na právne východiská definície
pojmu „zistil porušenie povinnosti“ prezentované v týchto rozhodnutiach kasačný súd nadväzuje (body
31 a 32 tohto rozsudku), pričom ale odlišnosť právnych úprav a konkrétnych okolností jednotlivých
vecí mohlo odôvodňovať odlišné určenie okamihu, kedy príslušný orgán porušenie povinnosti zistil. Ani
jedna z týchto odkazovaných vecí sa pritom netýkala zákona o ochrane osobných údajov. Ak sťažovateľ

odkazoval aj na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 6Asan/5/2021 zo dňa 27. júna 2023, aj
s týmto je rozhodnutie v tu posudzovanej veci v súlade, čo sa týka definície sporného pojmu, pričom ale
kasačný súd poukazuje na to, že ide iba o postupujúce rozhodnutie veľkému senátu a nie o rozhodnutie
vo veci.
46. Kasačný súd však v záujme ustálenia okamihu začatia plynutia subjektívnej lehoty v tu posudzovanej

veci, aplikujúc vyššie uvedené východiská, musí korigovať záver správneho súdu o začiatku plynutia
subjektívnej lehoty na uloženie sankcie. V tomto smere poukazuje na to, že v posudzovanej veci
žalovaný/sťažovateľ konal na základe podnetu/návrhu fyzickej osoby. V tejto súvislosti preto považuje,
aj v súlade s vyššie uvedenými východiskami, za dôvodné akceptovať relevantný čas na zistenie
porušenia povinnosti, v rámci ktorého mal sťažovateľ priestor sa s podaním oboznámiť a bol oprávnený

posúdiť jeho prípadnú zjavnú neopodstatnenosť (napr. ako bolo vyššie uvedené v rovine jeho zjavnej
nepravdivosti). V zmysle § 100 ods. 5 písm. a) zákona o ochrane osobných údajov mal žalovaný priestor
podanie fyzickej osoby vyhodnotiť ako zjavne neopodstatnený návrh a tento odložiť, prípadne podľa §
100 ods. 8 zákona o ochrane osobných údajov, ak by podanie vyhodnotil ako podnet, tento rovnako
do tridsiatich dní ako zjavne neopodstatnený odložiť alebo začať konanie. Podanie fyzickej osoby bolo

sťažovateľovi doručené dňa 10. októbra 2018 a tento dňa 31. októbra 2018 vydal oznámenie o začatí
správneho konania, pričom podanie fyzickej osoby vyhodnotil ako návrh na začatie konania. Sťažovateľ
mal v zmysle zákona o ochrane osobných údajov preto dostatočný časový priestor a efektívne právne
inštitúty, ktoré mu umožňovali posúdiť skutkové okolnosti opísané v návrhu a ako aj predložené dôkazy,
a tieto predbežne právne vyhodnotiť do takej miery, aby prijal záver o dôvodnom podozrení o porušení

povinnosti upravenej zákonom o ochrane osobných údajov ako takej a o začatí správneho konania. Z
toho dôvodu, ak sťažovateľ nevyužil zákonom predpokladané oprávnenie odložiť podnet/návrh, teda
nevyhodnotil zjavnú neopodstatnenosť podania a dňa 31. októbra 2018 vydal oznámenie o začatí
správneho konania, v ktorom jasne popísal konkrétne podozrenia (bod 40 tohto rozsudku), v tento deňnajneskôr zistil porušenie povinnosti, a teda týmto dňom nastala zákonom predpokladaná skutočnosť
zahajujúca plynutie subjektívnej lehoty na uloženie na sankcie.
47. Kasačný súd poukazuje na to, že sťažovateľ vydal dňa 21. októbra 2019 upovedomenie pred

vydaním rozhodnutia a až dňa 4. novembra 2020 rozhodnutie o správnom delikte. Sťažovateľ teda už
dňa 21. októbra 2019 ustálil skutkový stav natoľko, že bol pripravený vydať rozhodnutie, pričom od
tohto dátumu až do vydania prvostupňového rozhodnutia (cca 1 rok) ani on a ani účastníci konania
podľa administratívneho spisu nevykonali žiadne úkony, ktoré by mali akýmkoľvek spôsobom prispieť k
zisteniu skutočného stavu veci. Ak by sťažovateľ konal efektívne a hospodárne, a vydal by prvostupňové

rozhodnutie bezodkladne po ustálení skutočného stavu veci, vydal by ho v dostatočnom časovom
predstihu pred uplynutím dvojročnej subjektívnej lehoty, ktorá by uplynula až dňa 31. októbra 2020.
Argumentácia sťažovateľa znemožnením výkonu jeho zákonných oprávnení v kontexte tu posudzovanej
veci je tak prinajmenšom neadekvátna. Preto, ak žalovaný vydal prvostupňové rozhodnutie až dňa 4.
novembra 2020 a dňa 18. februára 2021 konečné rozhodnutie, obe vydal po uplynutí subjektívnej lehoty
na uloženie pokuty stanovenej v § 106 ods. 3 zákona o ochrane osobných údajov. Uvedená korekcia

kasačného súdu síce upravila začiatok plynutia subjektívnej lehoty stanovenej správnym súdom, ale
nemala vplyv na jeho záver o jej prekročení, a teda ani vplyv na výrok rozhodnutia správneho súdu.
48. Na záver je tiež potrebné upozorniť, že existujú rozličné názory na to, či pri posudzovaní zachovania
lehoty na uloženie sankcie za správny delikt postačuje, aby správny orgán v danej lehote vydal konečné
rozhodnutie alebo toto rozhodnutie musí v tejto lehote aj nadobudnúť právoplatnosť (uznesenie veľkého

senátu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 19 SVs 6/2023). Vzhľadom na to, že v
tu posudzovanej veci žalovaný nevydal ani prvostupňové rozhodnutie v zákonom stanovenej dvojročnej
lehote od zistenia porušenia povinnosti, vyriešenie tejto otázky nebolo v tejto veci potrebné.
V. Záver
49. Sumarizujúc vyššie uvedené skutočnosti kasačný súd uzatvára, že nezistil dôvodnosť kasačných

námietok sťažovateľa. Rozsudok správneho súdu považuje za vychádzajúci zo správneho právneho
posúdenia veci. Preto kasačnú sťažnosť sťažovateľa podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.
Žalovaný je viazaný právnym názorom správneho súdu korigovaným kasačným súdom v bode 46 tohto
rozsudku.
50. O nároku na náhradu trov konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 v spojení s §

167 ods. 1 a § 175 ods. 2 SSP tak, že plne úspešnému žalobcovi priznal nárok na úplnú náhradu
dôvodne vynaložených trov konania voči procesne neúspešnému sťažovateľovi/žalovanému. O výške
náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP).
51. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0

(§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).
Hoci pojmu „zistil porušenie povinnosti“ je možné v základných rysoch priradiť jednotnú definíciu,
konkrétny okamih „zistenia“ je závislý najmä od príslušnej právnej úpravy, procesu predchádzajúceho
konaniu o správnom delikte, konkrétnych okolností posudzovanej veci a rozsahu vedomosti príslušného
orgánu o porušení konkrétnych povinností. Z uvedeného dôvodu nemožno bez ďalšieho tento okamih

jednotne určiť naprieč celým spektrom právnych predpisov upravujúcich plynutie subjektívnej lehoty na
uloženie sankcie za správny delikt.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.