Uznesenie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Monday, December 15, 2025

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 52Ek/1841/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6119406882
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 12. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Šablová
ECLI: ECLI:SK:OSBB:2025:6119406882.3

Uznesenie

Okresný súd Banská Bystrica v exekúcii oprávneného: Platiť sa oplatí s. r. o., IČO: 45 684 618, so sídlom
Mostová 2, 811 02 Bratislava - mestská časť Staré mesto, právne zastúpeného: Jakubčák, advokátska
kancelária, s.r.o., so sídlom Michalská 14, 811 03 Bratislava, proti povinnej: A. B., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom Jablonov 291, 053 03 Jablonov, o vymoženie 143,49 Eura s príslušenstvom, vykonávanej
súdnym exekútorom: JUDr. Peter Hodermarský, so sídlom exekútorského úradu Akademika Hronca

3, 048 01 Rožňava, sp. zn. 202EX 591/19, o sťažnosti oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu
Banská Bystrica sp. zn. 52Ek/1841/2019 zo dňa 25.11.2025, takto

r o z h o d o l :

I. Sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 52Ek/1841/2019 zo
dňa 25.11.2025 z a m i e t a .

II. Oprávnený a povinný n e m a j ú nárok na náhradu trov konania o zamietnutí sťažnosti

oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 52Ek/1841/2019 zo dňa
25.11.2025.

o d ô v o d n e n i e :

1. Oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie doručeným súdu dňa 16.10.2019 domáhal od
povinného vymoženia pohľadávky vo výške 143,49 Eura s príslušenstvom na základe exekučného titulu
- Platobného rozkazu Okresného súdu Spišská Nová Ves, č. k. 7Csp/182/2016 - 22 zo dňa 10.03.2017.

Súd poverením zo dňa 06.11.2019 poveril vykonaním exekúcie súdneho exekútora C. B. D., so sídlom
exekútorského úradu Akademika Hronca 3, 048 01 Rožňava, ktorý ju vedie pod sp. zn. 202EX 591/19.
Poverenie na vykonanie exekúcie bolo súdnemu exekútorovi doručené dňa 06.11.2019.

2. Súdny exekútor vydal dňa 28.05.2025 upovedomenie o zastavení exekúcie a výzvu na zaplatenie
náhrady výdavkov, ktorým zastavil exekúciu podľa § 61n ods. 1 písm. d) zákona č. 233/1995 Z. z. o

súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) z dôvodu, že pri exekúcii vedenej na
majetok povinného sa do piatich rokov od začatia exekúcie alebo od posledného zexekvovania majetku
nepodarilo zistiť majetok alebo príjmy, ktoré by mohli byť postihnuté exekúciou a ktoré by stačili aspoň
na úhradu trov exekútora.

3. Uznesením sp. zn. 52Ek/1841/2019 zo dňa 25.11.2025 súd v osobe vyššieho súdneho úradníka
námietky oprávneného proti upovedomeniu o zastavení exekúcie a výzve na úhradu trov súdneho
exekútora zamietol. Predmetné uznesenie odôvodnil tým, že pri skúmaní námietok oprávneného proti
upovedomeniu o zastavení exekúcie vychádzal z doručených dokumentov a výsledkov zisťovania
majetku povinného, pričom dospel k záveru, že námietky oprávneného nie sú dôvodné. Súdny
exekútor predložil okrem svojho vyjadrenia aj zoznam priebežne vykonávaných úkonov nad spisom,

z ktorých vyplýva zisťovanie majetku povinného s negatívnym výsledkom, a to v evidencii vozidiel, v
katastri nehnuteľností, v Sociálnej poisťovni, súčinnosť s bankami, súčinnosť so správcami dane, akoaj zisťovanie v Centrálnom registri exekúcií (CRE). Súd vlastnou činnosťou - lustráciou v Sociálnej
poisťovni, vykonanej dňa 25.11.2025 zistil, že povinný nepoberá dôchodkové poistenie, nemocenské,
úrazové a ani poistenie v nezamestnanosti. Súd preto konštatuje, že vzhľadom na rozsah exekútorom

vykonaných lustrácii či úkonov na zistenie majetku možno vyvodiť záver, že súdny exekútor v rámci
výkonu tejto exekúcie v dostatočnom rozsahu zistil majetkové pomery povinného. Z vykonaných
úkonov vyplýva skutočnosť, že od začatia exekúcie do jej zastavenia od povinného nedošlo ani len k
čiastočnému vymoženiu vymáhaného nároku deklarovaného exekučným titulom a ani trov exekúcie.
Teda v priebehu exekúcie nebol na území Slovenskej republiky u povinného zistený taký nehnuteľný

alebo hnuteľný majetok, pohľadávky, alebo iné majetkové práva, ktoré by bolo možné postihnúť
výkonom exekúcie v rámci tohto exekučného konania a prebiehajúcej exekúcie. Pokiaľ oprávnený
namieta uloženie donucovacieho opatrenia, súd konštatoval, že účelom donucovacieho opatrenia
nemá byť sankcionovanie povinného a taktiež podľa Exekučného poriadku nemožno prostredníctvom
donucovacích opatrení vymáhať splnenie povinnosti uloženej exekučným titulom, ktorá znie na peňažné
plnenie. Rovnako tiež ako súdny exekútor, tak ani exekučný súd nemôžu pri posudzovaní dôvodnosti

a zákonnosti zastavenia exekúcie pre nemajetnosť fyzickej osoby vychádzať z domnienok, či možných
predpokladov, ktoré by v budúcnosti mohli nastať. Nakoľko je účelom exekúcie nútené vymoženie
pohľadávky od povinného, nemôže byť tento nútený výkon uskutočnený na základe domnelých a
možných budúcich pomerov. Súd záverom uviedol, že oprávnenému nebráni nič v tom, aby podal
opätovný návrh na vykonanie exekúcie, ktorým sa bude domáhať splnenia povinnosti, ktorá bola

povinnému uložená exekučným titulom. Súdny exekútor teda postupoval podľa názoru súdu správne,
keď po uplynutí lehoty piatich rokov od začatia exekúcie, t.j. odo dňa 06.11.2019, kedy mu bolo doručené
poverenie na vykonanie exekúcie, pristúpil dňa 28.05.2025 k vydaniu Upovedomenia o zastavení
exekúcie v zmysle vyššie citovaného ustanovenia § 61n ods.1 písm. d) Exekučného poriadku, nakoľko
sa mu nepodarilo zistiť žiadny zexekvovateľný majetok povinnej, ktorý by stačil aspoň na úhradu trov

exekútora.

4. Proti uvedenému uzneseniu podal oprávnený v zákonnom stanovenej lehote sťažnosť, ktorú
odôvodnil tým, že súdny exekútor vykonal iba lustrácie elektronicky prístupných registrov, respektíve
dopyty na orgány a inštitúcie, a to vrátane dopravného inšpektorátu, ale nie fyzické zisťovanie

na mieste samom a spísanie hnuteľného majetku podliehajúceho exekúcii v súlade s § 114 a
115 Exekučného poriadku. Súdny exekútor tak v rozpore s odôvodnením napadnutého uznesenia
nevykonal riadne zisťovanie všetkého majetku povinného a skutočnosť splnenia podmienky pre
zastavenie exekúcie exekútorom pre nedostatok majetku tak nebola ani súdnym exekútorom ani
súdom preukázaná a predmetné upovedomenie o zastavení exekúcie je predčasné a napadnuté

uznesenie nesprávne a v rozpore so zákonom. Práve zisťovanie aj hnuteľného majetku povinného
ako napríklad televízny prijímač, mobilné telefóny, hotové peniaze nad 165 eur, cennosti na bytoch,
počítače a notebooky, nebežné odevy a iný textil a podobne a ich speňaženie je odôvodnené za
okolností, ak povinný nemá iný postihnuteľný majetok alebo príjmy a práve pri výške pohľadávky
oprávneného v predmetnom exekučnom konaní, pre ktorú nie je primerané speňažovanie nehnuteľnosti

alebo iného vysoko hodnotného majetku, aby ho oprávnený aj vlastnil. V tomto smere poukázal
oprávnený na ustanovenie paragrafu 63 a 64 exekučného poriadku. Oprávnený zastáva názor, že
súdny exekútor nevykonal zisťovanie majetku a podmienky zákona pre zastavenie exekúcie exekútorom
neboli splnené, jedná sa teda o tvrdenie negatívnej skutočnosti, ktorej opak musí preukázať súdny
exekútor. Navyše z exekučného spisu, ako zistil aj súd, skutočne nevyplýva, že by predmetné zisťovanie

hnuteľného majetku exekútor vykonal. Majú za to, že v podmienkach exekučného konania, v ktorom
sú možnosti procesného útoku a procesnej obrany zúčastnených subjektov v súlade s paragrafom 200
a nasledujúcich Exekučného poriadku obmedzené, neprechádza na oprávneného dôkazné bremeno
preukázania majetnosti alebo nemajetnosti povinného. V zmysle ustanovenia paragrafu 59 odsek 1
a Exekučného poriadku vyplýva, že exekútor je povinný vykonať úkony potrebné na zistenie majetku

povinného a to vrátane fyzickej návštevy povinného a s tým súvisiacich zisťovaní hnuteľného majetku.
Na pokyny oprávneného exekútor prihliada, respektíve si žiada iba v prípadoch predpokladaných
zákonom. Nie je správne tvrdenie súdu uvedené v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, podľa
ktorého mal oprávnený podávať návrhy exekútorovi. Exekútor vykonáva svoju právomoc samostatne a
okrem zákonom ustanovených prípadov nie je viazaný žiadnymi návrhmi ani pokynmi oprávneného a

oprávnený ani nemá možnosti zisťovať skutočnosti rozhodné pre postup v exekúcii, ktoré možnosti má
v plnej miere exekútor. V prípade, ak by exekútor zistil hnuteľný majetok speňažiteľný v rámci exekúcie,
čo by zistil iba na základe fyzickej obhliadky obydlia povinného, mohol/mal vyzvať oprávneného na
úhradu akýchkoľvek preddavkov, ktoré by v súlade so zákonom bol exekútor oprávnený od oprávnenéhopožadovať. To, že paragraf 59 odsek 1 Exekučného poriadku ustanovuje, že exekútor prednostne zisťuje
existenciu majetku povinného podľa údajov v registroch, ktoré sú dostupné prostriedkami elektronickej
komunikácie neznamená to, že exekútor vykonáva iba zisťovanie dostupné prostriedkami elektronickej

komunikácie. To zvlášť pri výške vymáhanej pohľadávky do 2000 eur a zjavnej majetkovej situácie
povinného, pri ktorom nemožno očakávať vlastníctvo nehnuteľností, pohľadávok, obchodných podielov,
hodnotnejších vozidiel a podobne. Exekučný súd v konaní o námietkach má posúdiť, či boli splnené
podmienky Exekučného poriadku pre zastavenie exekúcie súdnym exekútorom. Do kompetencie súdu
patrí na riadne podanie námietky, zhodnotenia exekútora preveriť a preskúmať minimálne v rozsahu,

či exekútor sám deklaroval vykonané zisťovanie všetkého možného majetku povinného nielen majetku
evidovaného subjektami podľa paragrafu 2 vyhlášky MS SR číslo 68/2017 Z.z. Oprávnený nie je
povinný navrhovať spôsob vykonania exekúcie exekútorovi. Exekútor je povinný iniciatívne využiť
všetky možné spôsoby exekúcie a v prípade, ak je na ten, ktorý spôsob zákonom vyžadovaný súhlas
oprávneného alebo úhrada preddavkov na trovy, má ich exekútor bez výzvy oprávnenému navrhovať a
ich úhradu žiadať. Oprávnenému nie je zrejmé, prečo počas exekučného konania nedošlo k vykonaniu

exekúcie predajom hnuteľných vecí, ktorých povinný je vlastníkom/spoluvlastníkom. Oprávnený
nepredpokladá, že povinný naozaj nevlastní žiaden hnuteľný majetok, ktorý sa v nehnuteľnostiach kde
žije, respektíve v jeho domácnosti nachádza. Oprávnenému nie je zrejmé prečo ak je jedinou možnosťou
na vymoženie jeho peňažnej pohľadávky výkon exekúcie predajom hnuteľných vecí, nakoľko zisťovanie
majetku povinného formou automatického elektronického zisťovania podľa údajov, ktoré sú dostupné

prostriedkami elektronickej komunikácie, z prostredia svojho exekútorského úradu boli negatívne,
túto možnosť výkonu exekúcie má oprávnený súdnemu exekútorovi vopred navrhovať. Oprávnený
poukázal na rozhodnutia vydané na Okresnom súde Banská Bystrica sp. zn. 67Ek/1291/2019 a sp. zn.
40Ek/1204/2019. Oprávnený ďalej uviedol, že mu s poukazom na rozhodnutia okresného súdu nie je
zrejmé, prečo sa súd pri posudzovaní námietok oprávneného voči upovedomeniu o zastavení exekúcie

odklonil od zaužívanej vyššie uvedenej rozhodovacej praxe, v ktorej súd v prípadoch s rovnakým
skutkovým základom rozhodol, že nemajetnosť povinného neodôvodňuje len samotné vykonanie
lustrácií v registroch dostupných súdnemu exekútorovi s negatívnym výsledkom. Oprávnený nie je
povinný zisťovať a oznamovať exekútorovi kde sa má nachádzať hnuteľný majetok povinného. Súdny
exekútor má dostatok oprávnení na to, aby zistil a spísal všetok majetok povinného sám z vlastnej

iniciatívy. Nie je pravdou, že súd nemá právomoc prešetrovať postup súdneho exekútora pri výkone
exekúcie. Podľa § 32 Exekučného poriadku je súd oprávnený požadovať od exekútora vysvetlenia
alebo správy o priebehu každej exekučnej veci, ktorá bola exekútorovi pridelená, ktoré je exekútor
povinný súdu v určenej lehote poskytnúť. Z ustanovenia paragrafu 32 Exekučného poriadku jasne
vyplýva dohľadové oprávnenie súdu voči súdnemu exekútorovi. Navyše nejde o nejaké prešetrovanie

postupu exekútora ale skutkové zisťovanie naplnenia podmienok zákona pre zastavenie exekúcie,
keď exekútor exekúciu zastavil, na čo má súd výsostnú právomoc a v rámci zisťovania dôkazov pre
svoje rozhodnutie vo veci je oprávnený žiadať súčinnosť a získavať podklady od kohokoľvek v súlade
s Civilným sporovým poriadkom. Oprávnený tvrdí, že súdny exekútor nevykonal zisťovanie majetku
a že podmienky zákona pre zastavenie exekúcie exekútorom neboli splnené, jedná sa teda o tvrdenia

negatívnej skutočnosti, ktorej opak musí preukázať súdny exekútor. Navyše z exekučného spisu ako
zisti, aj súd, skutočne nevyplýva, že by predmetné zisťovania hnuteľného majetku exekútor vykonal.
Pre zistenie hnuteľných vecí v majetku povinného nie je potrebné navrhovať žiadny dôkaz, vykonávanie
dôkazov je v exekučnom konaní beztak výnimočné a to najmä za situácie, keď zisťovanie aj hnuteľného
majetku povinného vyplýva zo základných povinností exekútora a exekútor má všetky právomoci na

vykonanie tohto dôkazu. Pritom je oprávnený žiadať o súčinnosť aj tretie osoby v ktorých majetku
sa môže nachádzať majetok povinného. Ak si exekútor presadil u zákonodarcu náhodné prideľovanie
exekúcií, majú zabezpečiť, aby kvalita výkonu exekučnej činnosti u všetkých zodpovedala kvalite jej
výkonov u tých exekútorských úradov, ktorých si do zavedenia náhodného prideľovania oprávnení
na vedenie exekučného konania vyberali. V podmienkach všeobecne známej nízkej vymožiteľnosti

práva v Slovenskej republike by mali byť súdni exekútori tí poslední, ktorí „od stola“ prístupom ešte
znižujú možnosti veriteľov domôcť sa svojho práva. Nie je pravda, že by im Exekučný poriadok nedával
dostatok možností, alebo im bránil v dôslednom výkone exekučnej činnosti neprimeraným dôrazom na
práva povinných. Oprávnený má za to, že je spravodlivé, aby v právnom štáte oprávnený, ktorému bol
nárok priznaný právoplatným exekučným titulom mohol očakávať riadne a dôkladné vykonanie exekúcie

bez toho, aby sa musel kontrolovať a dohliadať na činnosť exekútorov, ktorí majú na výkon exekúcie
monopol, exekučné veci sú im náhodne prideľované a sú štátom poverené ako osobitne odborne
spôsobilé a zmocnené osoby. Tiež sa nemá stať pravidlom spôsob vykonávania exekúcie formálnymspôsobom v rámci ktorého exekútori iba od stola dožiada orgány a inštitúcie a pri negatívnom výsledku
zastaví exekúciu a inkasuje náhrady podľa vyhlášky.

5. Predmetnú sťažnosť oprávneného súd súdnemu exekútorovi z dôvodu hospodárnosti konania
(nenavyšovania trov exekúcie) na vyjadrenie nezasielal, nakoľko rozsah vykonaných úkonov zo strany
súdneho exekútora je súdu známy.

6. Podľa § 200 Exekučného poriadku na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného

sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku,
prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.

7. Podľa § 202 ods. 1 Exekučného poriadku v exekučnom konaní koná a rozhoduje vyšší súdny úradník,
ak nejde o rozhodnutie o príklepe. Sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie,
proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.

Pojednávanie súd nariaďuje, ak to pokladá za potrebné.

8. Podľa § 239 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len „CSP“) proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť,
je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.

9. Podľa § 248 CSP o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.

10. Podľa § 249 CSP súd prvej inštancie rozhodne o sťažnosti uznesením spravidla bez nariadenia
pojednávania.

11. Podľa § 250 ods. 1 CSP ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.

12. Podľa § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku pri fyzickej osobe je predpokladom zastavenia
exekúcie pre nemajetnosť nezistenie majetku exekvovateľného v tomto exekučnom konaní po dobu

piatich rokov, nie absolútna nemajetnosť. Ak teda po dobu piatich rokov (od začatie exekúcie alebo od
posledného zexekvovania majetku) nebude zistený ďalší existujúci exekvovateľný majetok povinného,
úlohou exekútora je zastaviť exekučné konanie upovedomením o zastavení exekúcie.

13. Súd prvej inštancie (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku), po zistení, že sťažnosť bola podaná

včas (§ 242 CSP), oprávnenou osobou - účastníkom konania, v ktorého neprospech bolo uznesenie
vydané (§ 240 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je sťažnosť prípustná (§ 239 ods. 1 a 2 CSP), po
skonštatovaní, že sťažnosť má zákonom predpísané náležitosti (§ 127 CSP, § 243 CSP), preskúmal
napadnuté uznesenie v medziach daných rozsahom a dôvodmi sťažnosti a postupom bez nariadenia
pojednávania (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku) dospel k záveru, že sťažnosť nebola podaná

dôvodne, a preto ju zamietol.

14. V tomto smere treba konštatovať, že rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka je vecne správne, keď
vyššísúdnyúradníksprávnezistilskutkovýstavveciazozistenéhoskutkovéhostavdospelksprávnemu
právnemu záveru, ktorý v napadnutom uznesení náležite odôvodnil.

15. Na podporu správnosti rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka súd prvej inštancie dopĺňa, že po
oboznámení sa s obsahom správ, ktoré do spisu doložil súdny exekútor, musí aj súd prvej inštancie
konštatovať, že nezistil žiadne dôvody, ktoré by odôvodňovali zrušenie upovedomenia o zastavení
exekúcie. V prvom rade možno pripomenúť (ako konštatoval vyšší súdny úradník v napadnutom

uznesení a rovnako ako konštatovala súdna exekútorka vo svojom vyjadrení), že dôvodom pre
zastavenie exekúcie podľa § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku je nezistenie majetku, ktorý
je možné zexekvovať v predmetnom exekučnom konaní, t.j. relatívna nemajetnosť, a nie neexistencia
akéhokoľvek majetku povinného, teda absolútna nemajetnosť. V konkrétnom exekučnom konaní sa
tak môže stať, že napriek tomu, že povinný disponuje majetkom podliehajúcim exekúcii, pôjde o

majetok, ktorý v predmetnom exekučnom konaní nie je možné zexekvovať. V prípade, ak súdny
exekútor po uplynutí doby 5 rokov od začatia exekúcie alebo od posledného zexekvovania majetku
dospeje k záveru o tom, že u povinného nebol zistený majetok, ktorý by mohol byť postihnutý
exekúciou, nemá inú možnosť ako vydať upovedomenie o zastavení exekúcie. Možno ešte doplniť,že spôsob, ktorým sa vykoná exekúcia, určuje práve súdny exekútor, a to na základe preskúmania
majetkových pomerov povinného. Objektívne zhodnotenie majetkových pomerov povinného, podloženie
zistených skutočností písomnými dôkazmi a vyvodenie záveru o možnosti či nemožnosti vykonania

exekúcie v závislosti od majetkových pomerov povinného, patrí do kompetencie súdneho exekútora.
Súdny exekútor je pri tom povinný vykonávať túto činnosť podľa Exekučného poriadku s odbornou
starostlivosťou, s využitím všetkých svojich skúseností a odborných vedomostí. Výkon exekučnej
činnosti spadá do kompetencie súdneho exekútora. Spôsob vykonania exekúcie určí exekútor tak, aby
bol primeraný vymáhanej povinnosti a aby hodnota zabezpečeného majetku povinného zodpovedala

hodnote vymáhanej povinnosti. Exekučný súd nie je subjektom oprávneným na skúmanie majetkových
pomerov povinného, ktorého skúmanie má prebehnúť pred súdnym exekútorom. S poukazom na vyššie
uvedené bolo teda v predmetnej exekúcii úlohou súdneho exekútora, aby vykonanou lustráciou zistil
majetkové pomery povinného a zvolil taký spôsob uspokojenia vymáhanej povinnosti, aby bol k nej
primeraný. Pokiaľ súdny exekútor v rámci zisťovania majetkových pomerov povinného nezistil žiadny
exekvovateľný majetok a od začatia exekúcie uplynulo 5 rokov, bol povinný postupovať v zmysle § 61n

ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku a vydať upovedomenie o zastavení exekúcie.

16. Vychádzajúc z vyššie uvedeného tak súd prvej inštancie nemôže s argumentáciou oprávneného
súhlasiť. Ďalšie vedenie exekúcie nemôže byť založené len na pravdepodobnej existencii majetku
povinného resp. na tom, že súdny exekútor podľa oprávneného nevykonal všetky jemu dostupné

možnostivykonaniaexekúcie.Vtejtosúvislostitrebazdôrazniť,žesúdnyexekútorniejepovinnývykonať
fyzické zisťovanie v mieste bydliska povinného. Tento spôsob vykonania exekúcie zvolí len v prípade,
ak predpokladá, že v mieste bydliska povinného sa budú nachádzať hnuteľné veci vyššej hodnoty.
Bolo by totiž v rozpore s princípom hospodárnosti, účelnosti a efektívnosti, ak by miestne zisťovanie
vykonával vždy a spisoval by aj také hnuteľné veci, ktorých predajom by neuspokojil ani len trovy

exekúcie. Nie každý televízny prijímač, počítač, mobilný telefón či iné hnuteľné veci sú totiž predajné
tak, ako sa zrejme domnieva oprávnený. Tu totiž nemožno ignorovať ekonomickú realitu života fyzických
osôb v Slovenskej republike a predstavu oprávneného o nutnosti vykonania mobiliárnej exekúcie možno
označiť za iluzórnu. Treba tiež doplniť, že vedomosť o majetkových pomeroch povinného súdny exekútor
v súčasnej dobe môže získať nielen fyzickým zisťovaním, ale aj prostredníctvom internetu či sociálnych

sietí. Súdny exekútor si tak vie urobiť predstavu o majetkových, príjmových a sociálnych pomeroch
povinného aj bez zisťovania v mieste bydliska povinného, pričom pri kreovaní tohto úsudku vychádza
aj zo svojich dlhoročných skúseností. Následne, exekučný súd sa na tento úsudok súdneho exekútora
spolieha, keďže ako už súd uviedol vyššie, súdny exekútor je odborne spôsobilou osobou a do jeho
činnosti súd zasiahne len v prípade vážnych zistení a nezrovnalostí, ktoré sú založené na objektívnych

skutočnostiach. Domnienka oprávneného, že by sa v mieste bydliska povinného mohli nachádzať
hodnotné hnuteľné veci, však nie je podložená žiadnymi konkrétnymi skutočnosťami. Práve naopak,
šablónovitosťavšeobecnosťpodanejsťažnosti(oprávnenýsťažnosťsrovnakýmobsahomtotižpodalvo
viacerých exekučných veciach) evokuje skôr snahu oprávneného len zbaviť sa resp. oddialiť povinnosť
úhrady trov exekučného konania.

17. V okolnostiach prejednávanej veci súd naviac poukazuje na samotné vyjadrenie súdneho exekútora,
že „počas exekučného konania boli vykonávané pravidelne lustrácie majetkových pomerov povinného,
požiadavka oprávneného uvedená v námietkach je neodôvodnená a to aj z dôvodu, že oprávnený
nevyužíva právo uvedené v § 126 ods. 3 EP, neberúc do úvahy hospodárnosť takéhoto úkonu, samotné

náklady dražby. Okrem nákladov za prejazdené kilometre + strata času sú tu náklady špeditéra a hrozí,
že zisk z dražby by bol omnoho nižší (ak by vôbec nejaký bol) ako samotné náklady“, ktoré odhadmo
súdny exekútor stanovil na orientačnú sumu 1000 eur.

18. Súd prvej inštancie má jednoznačne za to, že pokračovať v exekúcii má význam len pri existencii

reálneho majetku, ktorý možno reálne speňažiť a za súčasného splnenia podmienky, že výťažok z
tohto speňaženia postačí aspoň na trovy exekúcie. V opačnom prípade je nutné konštatovať, že hoci
povinný môže vlastniť (resp. vlastnil) nejaký majetok, za stavu, že tento majetok je nespeňažiteľný
alebo speňažiteľný len za veľmi malú hodnotu, treba nevyhnutne dospieť k záveru o nemajetnosti
povinného. Napokon, treba opätovne zdôrazniť, že súdny exekútor nemá pri postupe podľa § 61n ods.

1 písm. d) Exekučného poriadku na výber, ale naopak je povinný vydať upovedomenie o zastavení
exekúcie, ak sú splnené zákonom normované podmienky. Vydanie upovedomenia teda nespočíva na
jeho vôli. Veď aj pre súdneho exekútora by bolo výhodnejšie, pokiaľ by povinný nejaký majetok mal,
tento majetok speňažiť, pretože z tohto výťažku súdnemu exekútorovi vzniká nárok aj na odmenuvo výške 20 % z vymoženého, pričom pri zastavení exekúcie má nárok len na náhradu paušálnych
výdavkov vo výške 60,-Eur (+ DPH), ktorá náhrada v zásade nepokryje v celom rozsahu skutočné
náklady súdneho exekútora, ktoré mu vznikajú v súvislosti s vedením exekúcie. Súdny exekútor, ani

súd, však nie je garantom existencie majetku povinnej osoby a súčasťou práva na súdnu ochranu nie
je aj právo na skutočné, reálne vymoženie pohľadávky. Pokiaľ povinný nedisponuje zodpovedajúcim
majetkom umožňujúcim vymoženie pohľadávky, súdny exekútor, ani súd za uvedený objektívny stav
zodpovednosť nenesú.

19. Na základe zisteného skutkového stavu v predmetnej veci tak možno konštatovať, že súdny exekútor
pred vydaním upovedomenia o zastavení exekúcie majetkové pomery povinného dostatočne preskúmal
a rovnako neopomenul vykonať lustrácie v dostupných registroch. Keďže v čase vydania upovedomenia
o zastavení exekúcie všetky skutkové zistenia indikovali neexekvovateľnosť majetku povinného, vydané
upovedomenie nemožno považovať za predčasné, ale naopak za vydané plne v súlade s Exekučným
poriadkom.

20. K poukazu oprávneného na rozhodnutia tunajšieho súdu v obdobných prípadoch súd uvádza, že pri
svojom rozhodovaní sú všeobecné súdy povinné v zmysle čl. 2 ods. 2 CSP postupovať podľa ustálenej
judikatúry najvyšších súdnych autorít, pričom nie každé jednotlivé rozhodnutie najvyššej súdnej autority
(napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR) je možné považovať za ustálenú judikatúru. Za takú možno

považovať len také rozhodnutia, ktoré najvyššie súdne autority publikovali a tým vyhlásili, že sa vo
svojej rozhodovacej praxi budú nimi riadiť. V zmysle uvedeného tak tento exekučný súd v tejto veci
nie je rozhodnutiami v iných exekučných konaniach, a to dokonca len rozhodnutiami jediného vyššieho
súdneho úradníka, ktoré ani neprešli sudcovským prieskumom viazaný. Naviac v konania označených
oprávneným boli rozhodnutia súdu vydané na inom skutkovom základe, konkrétne v konaní vedenom

pod sp. zn. 67Ek/1291/2019 bolo zistené, že povinný bol podielovým spoluvlastníkom nehnuteľnosti
v podiel 1/1 v pomere k celku a v konaní pod sp. zn. 40Ek/1204/2019 súd nemal dostatočne preukázané
zisťovania majetku a príjmov povinného súdnym exekútorom, ktorý na výzvu súdu ani nereagoval).

20. Na záver súd konštatuje, že podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných

súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré
majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie
rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý
ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov

konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne).
Skutočnosť, že súd nerozhodol podľa predstáv a očakávaní sťažovateľa, nemožno považovať za
porušenie či nerešpektovanie jeho práv.

21. So zreteľom na vyššie uvedené preto súd sťažnosť oprávneného proti uzneseniu vydaného vyšším

súdnym úradníkom sp. zn. 52Ek/1841/2019 zo dňa 25.11.2025 ako nedôvodnú zamietol, keď napadnuté
uznesenie ako aj nadväzujúce upovedomenie o zastavení exekúcie vyhodnotil ako vecne správne
a vydané v súlade so zákonom.

22.Otrováchkonaniasúdrozhodoltak,žeoprávnenýanipovinnýnemajúnároknanáhradutrovkonania

v súvislosti s podanou sťažnosťou oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica
sp. zn.52Ek/1841/2019 zo dňa 25.11.2025. Oprávnený si v podanej sťažnosti nárok na náhradu trov
konania neuplatnil, povinnému nárok na náhradu trov konania nevznikol (sťažnosť oprávneného mu na
vyjadrenie zaslaná nebola).

23. Navyše súd konštatuje, že právna úprava trov exekúcie je v Exekučnom poriadku v zásade
komplexná, pričom Civilný sporový poriadok je možné aplikovať len na tie momenty exekučného
konania, ktoré nie sú Exekučným poriadkom upravené komplexne (napr. § 255 CSP zásada úspechu
a neúspechu). Exekučný poriadok v pozícii lex specialis vymedzuje okruh subjektov, o nákladoch ktorých
možno uvažovať ako o trovách exekučného konania a následne jednotlivé zložky trov týchto subjektov

vymedzuje Exekučný poriadok v § 195 až 199g taxatívnym spôsobom, spolu s pravidlami pre ich
uplatnenie a (prípadnú) náhradu. Keďže sa jedná o taxatívny výpočet, náklady iných subjektov, ale ani
iné náklady nominovaných subjektov nemožno považovať za trovy exekučného konania (Števček, M.,
Kotrecová, A., Tomašovič, M., Molnár, P. a kol. Exekučný poriadok. Komentár. 3. vydanie. Praha : C.H. Beck, 2018, s. 814). V ustanovení § 199a Exekučného poriadku zákon taxatívnym spôsobom ďalej
vymenúva, čo považuje za trovy účastníkov konania, a teda na strane oprávneného sú to výdavky na
zastupovanie v exekučnom konaní v súvislosti s podaním návrhu na vykonanie exekúcie a v súvislosti

s návrhom povinného na zastavenie exekúcie, výdavky za zaplatený súdny poplatok a hotové výdavky
spojené s podaním návrhu na vykonanie exekúcie; na strane povinného sú to výdavky na zastupovanie
v exekučnom konaní v súvislosti s podaním návrhu na zastavenie exekúcie. Účastník konania teda môže
vynaložiť aj akékoľvek iné výdavky, ale zákon pri nich ani neuvažuje o možnej náhrade v exekučnom
konaní. Uvedené plne korešponduje aj s právnou úpravou obsiahnutou v § 13a ods. 2 písm. c) Vyhlášky

MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb,
v zmysle ktorého v rámci exekúcie možno priznať náhradu trov právneho zastúpenia len za tie úkony,
ktoré sú tu uvedené, a to prevzatie a prípravu zastúpenia, návrh na začatie konania, vyjadrenie k takému
návrhu (pod čo treba subsumovať aj návrh na zastavenie exekúcie), zastupovanie na pojednávaní,
odvolanie proti rozhodnutiu a vyjadrenie k takému odvolaniu. Ako je z uvedeného zrejmé, zákonodarca
mal jednoznačne spomenutou právnou úpravou za to, aby trovy v rámci exekučného konania boli

minimalizované na maximálnu možnú mieru tak, aby bolo zachované právo na súdnu ochranu a právnu
pomoc účastníkov, čo zodpovedá aj charakteru exekučného konania ako konania vykonávacieho.
V priebehu exekučného konania sa nepredpokladá existencia nových a závažných skutočností, ktoré
by si vyžadovali iné ďalšie úkony, ako tie ktoré sú uvedené v § 13a ods. 2 písm. c) Vyhlášky MS SR
č. 655/2004 Z. z.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 2 CSP).
Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné (§
202 ods. 4 Exekučného poriadku).