Rozsudok – Obchodné záväzkové vzťahy ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, February 3, 2026

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 42Cob/21/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6118310796
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 02. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Kubincová, PhD.

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2026:6118310796.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.

Márie Kubincovej, PhD., členiek senátu JUDr. Andrey Gindlovej a JUDr. Ľubice Mojžišovej v právnej
veci žalobcu TMS - MONTYS s.r.o., so sídlom Nádražná 1958, 900 28 Ivanka pri Dunaji, IČO: 34
103 287, právne zast.: RUŽIČKA AND PARTNERS s.r.o., so sídlom Vysoká 2/B, 811 06 Bratislava, IČO:
36 863 360 proti žalovanému IDAX s.r.o., so sídlom A. Hlinku 2330/2, 960 01 Zvolen, IČO: 44 065 329,
právne zast.: JUDr. Ivo Osvald, advokát so sídlom Trhová 1, 960 01 Zvolen v konaní o zaplatenie
432,43 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti druhej výrokovej vete rozsudku Okresného súdu Zvolen
č. k. 13Cb/15/2018-600 zo dňa 28. júla 2022 takto

r o z h o d o l :

I. Návrh žalovaného na prerušenie konania z a m i e t a.

II. Rozhodnutie Okresného súdu Zvolen č. k. 13Cb/15/2018-600 zo dňa 28. júla 2022 v druhej výrokovej
vete p o t v r d z u j e.

III. Rozhodnutie Okresného súdu Zvolen č. k. 13Cb/15/2018-600 zo dňa 28. júla 2022 v časti tretej
výrokovej vety mení tak, že žalobca je povinný nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 34,92 %.

IV. Žalovanému p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
34,92 %.

V. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Zvolen v rozhodnutí č. k. 13Cb/15/2018-600 zo dňa 28. júla 2022 prvou výrokovou vetou
zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi istinu 144 Eur, úrok z omeškania 9 % ročne zo sumy 42 Eur od
13.01.2018 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 % ročne zo sumy 102 Eur od 13.01.2018 do zaplatenia

a náklady spojené s uplatnením pohľadávky 40 Eur. Druhou výrokovou vetou žalobu v prevyšujúcej
časti zamietol. Treťou výrokovou vetou vzhľadom na pomer procesného úspechu a neúspechu zaviazal
žalobcu nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 34 %.

2. Okresný súd tak napadnutým rozhodnutím rozhodol o žalobe, ktorou si žalobca voči žalovanému
uplatnil zaplatenie 42 Eur s DPH za opravu výtlkov na mostnom telese, zaplatenie 102 Eur s DPH za
zimnú údržbu cestnej komunikácie za rok 2017 a zaplatenie 288,43 Eur ako rozúčtovanie nákladov za

používanie komunikácie – dažďové vody. Uvedené sumy si žalobca uplatnil spolu s úrokom z omeškania
9 % ročne a s paušálnou náhradou nákladov spojených s vymáhaním pohľadávky vo výške 40 Eur.3. Rozhodnutie okresného súdu o nároku žalobcu na zaplatenie 42,- Eur za opravu výtlkov na mostnom
telese a na zaplatenie 102,- Eur za zimnú údržbu cestnej komunikácie za rok 2017, vrátane úrokov
z omeškania a paušálnej náhrady nákladov 40 Eur nadobudlo právoplatnosť na základe rozhodnutia

Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 43Cob/104/2022 - 809 zo dňa 16.02.2023, ktorým krajský súd
rozhodnutie okresného súdu, ktorým zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi istinu 144,- Eur zmenil tak,
že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi istinu 140,71 Eur spolu s úrokom z omeškania 9 % spolu
s nákladmi na vymáhanie pohľadávky 40,- Eur. Odvolací súd tak znížil povinnosť žalovaného plniť
žalobcovi o sumu 3,29 Eur spolu s úrokmi zo sumy 3,29 Eur. Voči tomuto rozhodnutiu podal žalovaný

dovolanie, o ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 3Obdo/39/2023 zo dňa
29.01.2025 rozhodol tak, že dovolanie žalovaného odmieta. Keďže žalobca nepodal dovolanie voči
rozhodnutiuodvolaciehosúduvovzťahuk3,29Eur,vktorombolorozhodnutieokresnéhosúduzmenené
tak, že žaloba bola v tomto rozsahu zamietnutá, rozhodnutie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť
v tej časti, v ktorej rozhodol, že rozhodnutie okresného súdu mení tak, že žalovaný je povinný zaplatiť
žalobcoviistinu140,71Eur,úrokzomeškania9%ročnezosumy39,96Eurod13.01.2018dozaplatenia,

úrok z omeškania 9 % ročne zo sumy 100,75 Eur od 13.01.2018 do zaplatenia, náklady spojené s
uplatnením pohľadávky 40,- Eur, všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku a je právoplatný
aj v tej časti, kde odvolací súd žalobu v rozsahu 3,29 Eur aj s úrokmi z omeškania zamietol.

4. Voči rozhodnutiu Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 43Cob/104/2022 - 809 zo dňa 16.02.2023

v časti zamietnutia žaloby o zaplatenie 288,43 Eur podal žalobca dovolanie, na základe čoho Najvyšší
súd Slovenskej republiky rozhodnutím 3Obdo/39/2023 zo dňa 29.01.2025 rozhodnutie odvolacieho súdu
č. k. 43Cob/104/2022 - 809 zo dňa 16.02.2023 zrušil v rozsahu výroku I. v tej časti, v ktorej krajský súd
zamietol žalobu o zaplatenie 288,43 Eur s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 288,43 Eur
od 15.01.2018, zrušil vo výroku II., ktorým odvolací súd zmenil rozhodnutie okresného súdu v časti III.

výrokovej vety vo vzťahu k nároku na náhradu trov konania a zrušil ho vo výroku III., ktorým odvolací súd
nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania žalobcovi ani žalovanému. V zrušenom rozsahu
vrátil Najvyšší súd vec Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie. V súvislosti s rozhodnutím
Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil aj súvisiace rozhodnutia Okresného súdu Zvolen, konkrétne
uznesenie č.k. 13Cb/15/2018 - 853 zo dňa 09.05.2023 a uznesenie č.k. 13Cb/15/2018 - 986 zo dňa

26.07.2023, ktoré súviseli s určením výšky náhrady trov konania.

5. Po zrušujúcom rozhodnutí dovolacieho súdu tak predmetom odvolacieho konania ostala II. výroková
veta okresného súdu, ktorý žalobu v časti o zaplatenie 288,43 Eur spolu s úrokom z omeškania vo
výške 9 % ročne zo sumy 288,43 Eur od 15.01.2018 do zaplatenia zamietol. Odvolací súd sa preto

v ďalšom konaní zaoberal výlučne tými skutkovými tvrdeniami sporových strán, ako aj tými dôvodmi
okresného súdu, ktoré súvisia s II. výrokovou vetou a ktoré sa vzťahujú na nárok uplatnený žalobcom
z faktúry č. 17100535 zo dňa 31.12.2017, splatnej dňa 14.01.2018 na zaplatenie 288,43 Eur s DPH
za odvod dažďových vôd. Keďže nároky žalobcu uplatnené za opravu výtlkov na mostnom telese a
za zimnú údržbu cestnej komunikácie za rok 2017 už boli právoplatne rozhodnuté, odvolací súd bude

odkazovať na argumentáciu sporových strán, ktorá s týmito nárokmi súvisí iba v prípade, ak je spojená
aj s uplatnením nároku na zaplatenie refakturácie dažďovej vody.

6. Okresný súd v rozhodnutí č.k. 13Cb/15/2018-600 uviedol, že žalobca návrh na vydanie platobného
rozkazu odôvodnil tým, že žalovaný sa ako kupujúci zaviazal v čl. V ods. 3 Kúpnej zmluvy zo dňa

29.09.2008 podieľať sa pomernou časťou na údržbe ním používaných prístupových komunikácií z titulu
vecného bremena práva prechodu a prejazdu evidovaného na LV č. XXXX a LV č. XXXX, k.ú. A.. Ďalej
žalobca uviedol, že ako vlastník pozemkov, zaťažených vecným bremenom práva prechodu a prejazdu v
prospech žalovaného, vystavil žalovanému faktúry na zaplatenie 42,- Eur za opravu výtlkov na mostnom
telese, na zaplatenie zimnej údržby cestnej komunikácie za rok 2017 a za odvod dažďových vôd. Nárok

na zaplatenie 288,43 Eur s prísl. (odvod dažďových vôd) odôvodnil žalobca tým, že žalovanému vystavil
faktúru č. 17100535 zo dňa 31.12.2017, splatnú 14.01.2018 na zaplatenie 288,43 Eur s DPH za odvod
dažďových vôd. Prílohou faktúry č. 17100535 zo dňa 31.12.2017 bolo aj rozúčtovanie nákladov za
používanie komunikácii – dažďové vody.

7. Okresný súd Banská Bystrica vyhovel uplatnenému nároku v upomínacom konaní, keď vydal
platobný rozkaz sp. zn. 4Up/475/2018 zo dňa 07.08.2018, proti ktorému podal žalovaný odpor, v
ktorom nesúhlasil v celom rozsahu s platobným rozkazom. Žalovaný dôrazne namietol, že žalobca
nie je aktívne legitimovaný a oprávnený podať návrh na vydanie platobného rozkazu, a to z dôvodu,že účastníkom Kúpnej zmluvy zo dňa 29.09.2008 zavkladovanej pod V 3973/08, ktorou žalovaný
odkúpil pozemky a stavbu od spoločnosti Zvolen projekt s.r.o. nebol žalobca, a teda žalovaný nie je
so žalobcom v žiadnom právnom vzťahu. Voči žalovanému sa nezaviazal k žiadnemu záväzku, ani

plneniu z tejto zmluvy. Pokiaľ žalobca poukazoval na čl. V ods. 3 Kúpnej zmluvy, v ktorom sa žalovaný
ako kupujúci zaviazal pomernou časťou podieľať na údržbe ním používaných prístupových komunikácií
z titulu vecného práva bremena prechodu a prejazdu evidovaného na LV č. XXXX a LV č. XXXX,
katastrálne územie A., ako to tvrdil žalobca, žalovaný zdôrazňoval, že na uvedené sa voči žalobcovi
nezaviazal. Zaviazal sa voči predávajúcemu, teda voči spoločnosti Zvolen projekt s.r.o. Vo vzťahu

k vyfakturovaným službám žalovaný namietol, že tieto nemajú charakter údržby, ale majú charakter
správy, čo je podstatný rozdiel, pretože žalobca nemôže vykonávať správu nad majetkom, ktorý mu
nepatrí. K faktúre č. 17100535 zo dňa 31.12.2017, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy z titulu
odvodu dažďových vôd nimi používaných komunikácií žalovaný namietol, že v prvom rade komunikácie
nepoužíva a v druhom rade na takúto fakturáciu nie je žalobca oprávnený. Žalobca nemá povolenie
od ÚRSO na prevádzku kanalizácie podľa Zákona a kanalizácii. Uviedol, že žalovaný má zmluvu so

Stredoslovenskou vodárenskou prevádzkovou spoločnosťou na odvod dažďovej vody a platí štvrťročne
poplatok za takúto vodu. Žalovaný trval na tom, aby žalobca preukázal, že má zmluvu s ÚRSO na
prevádzkovanie kanalizácie. Žalovaný okrem uvedeného namietol, že zaplatením faktúr by došlo k
bezdôvodnému obohateniu z titulu plnenia bez právneho titulu a zároveň by si ich nemohol riadne
zaúčtovať ako nákladovú položku v účtovníctve. Namietal aj spôsob výpočtu platieb najmä vo vzťahu k

tomu, že neboli do výpočtu zahrnuté všetky spoločnosti, ktoré skutočne užívajú komunikácie.

8. Žalobca v reakcii na odpor žalovaného poprel tvrdenie, že by nebol aktívne legitimovaný na
podanie žaloby s odôvodnením, že zápisom vecného bremena na LV č. XXXX B. XXXX k.ú. A.
má žalovaný povinnosť na základe platnej Kúpnej zmluvy zo dňa 29.09.2008 sa podieľať na údržbe

komunikácií, ku ktorým má zriadené vecné bremeno. Uviedol, že vecné bremeno bolo pôvodne zriadené
v prospech spoločnosti Zvolen projekt s.r.o., ktorá kúpnou zmluvou zo dňa 29.09.2008 previedla
na žalovaného pozemky parc. č. 2187/28 a 20187/190 parc. reg. "C" k.ú. A. a aj s nimi spojené
vecné bremeno práva prechodu a prejazdu. K nároku uplatnenému z dažďových vôd uviedol, že
popiera, že by žalovaný nepoužíval vnútro-areálové komunikácie vo veci uplatňovanej pomernej časti

nákladov. Uviedol tiež, že žalobca ako odberateľ má uzatvorenú zmluvu č. 606201445 o odvádzaní
odpadových vôd verejnou kanalizáciou uzatvorenou s dodávateľom - Stredoslovenská vodárenská
prevádzková spoločnosť a.s. zo dňa 26.01.2017, predmetom ktorej je odvádzanie vôd z povrchového
odtoku (zrážkových vôd) do verejnej kanalizácie. K ostatným námietkam žalovaného uviedol, že žalobca
refakturovalnákladyvšetkýmsubjektom,ktorémajúzriadenévecnébremenoprávaprechoduaprejazdu

cez pozemky a komunikácie vo vlastníctve žalobcu, pričom nemal dôvod pri podaní návrhu na vydanie
platobného rozkazu bližšie špecifikovať údaje o ostatných spoločnostiach, keďže si uplatňuje nárok voči
žalovanému.

9. Žalovaný v replike doručenej Okresnému súdu Zvolen dňa 07.12.2018 zotrval na tom, že žalobca nie

je aktívne legitimovaný na podanie žalobného návrhu, keďže žalovaný nie je v žiadnom právnom vzťahu
k žalobcovi a žiadnou zmluvou sa voči nemu nezaviazal k žiadnemu záväzku. Vo vzťahu k zrážkovým
vodám uviedol, že podľa Slovenskej správy ciest odvod dažďovej vody z cesty nepatrí do údržby cesty,
ale do správy cesty. Teda správca cesty alebo majiteľ cesty je zodpovedný za odvod dažďovej vody
z cesty, aj za prípadné znečistenie tejto odvádzanej vody. Žalovaný uviedol, že zmluvne sa nezaviazal

žiadnej spoločnosti k platbám za správu cesty. Podľa obchodných podmienok a príslušných Zákonov
o vode a kanalizácii, ak majiteľ cesty nemá licenciu od ÚRSO, tak nemôže fakturovať ani refakturovať
dažďovú vodu, ani služby spojené s odvodom dažďovej vody. Každý vlastník cesty je zodpovedný za
odvod dažďovej vody zo svojej cesty, hlavne v prípade znečistenia cesty, a teda aj dažďovej vody
odvedenej do verejnej kanalizácie. Žalobca licenciu od ÚRSO nikdy nemal a nemá.

10. K tvrdeniu žalobcu vo vzťahu k odvodu dažďovým vodám žalovaný výslovne uviedol, že faktúry za
dažďové vody od Stredoslovenskej vodárenskej prevádzkovej spoločnosti a.s. žalobca vôbec nedodal,
aby nebolo možné skontrolovať jeho výpočty. Podľa údajnej "predajnej objednávky P18 – 000051, na
základe ktorej vyhotovil faktúru č. 17100535 zo dňa 31.12.2017, žalobca na text na faktúre uviedol:

"Refakturujeme vám náklady za odvoz dažďových vôd z vami používaných komunikácií v areáli TMS
- MONTYS s.r.o., Môťovská cesta 276, Zvolen, a to parc. č. 2187/52, 2187/157, 2187/219 podľa
priloženého výpočtu za rok 2017. V zmysle kúpnej zmluvy ste povinný znášať náklady na údržbu a
spravovanie pozemkov, na ktoré máte právo prechodu a prejazdu“. Žalovaný zdôraznil, že nepodpísalzmluvu so žalobcom ani so Zvolen projekt na spravovanie pozemkov a refakturáciu nákladov za odvod
dažďovej vody z komunikácií.

11. Na pojednávaní, ktoré okresný súd vykonal dňa 12.12.2019 žalobca poukázal na ust. § 151n ods. 3
OZ, v zmysle ktorého ten, kto je na základe práva zodpovedajúci vecnému bremenu oprávnený užívať
vec, je rovnako povinný znášať primerané náklady na jej zachovanie a opravy. Žalobca objasnil, že
netvrdí,žejevzmluvnomvzťahusožalovanýmaženazmluvu,ktorounadobudolžalovanýnehnuteľnosť
poukazuje z dôvodu, že tam sa žalovaný zaviazal, že sa bude podieľať na nákladoch, ktoré sa týkajú

vecného bremena. Vecnú legitimáciu žalobca odvodzoval od toho, že je vlastníkom parciel, na ktoré
má žalovaný vecné bremeno. K dažďovým vodám žalobca na pojednávaní uviedol, že to, že žalovaný
uzavrel zmluvu na dažďovú kanalizáciu, nie je predmetom sporu. Predmetom sporu sú parcely, kde je
zriadené vecné bremeno a žalovaný žiada za tieto parcely, za toto vecné bremeno primerané náklady.
Tvrdil, že vystavené faktúry zaplatil a opravy boli vykonané. Pripomenul, že predmetom sporu nie je
to, či má žalobca oprávnenie na to, aby mohol opravovať most alebo odvádzať vodu, toto ani netvrdí,

tvrdí, že žalobca refakturuje náklady, ktoré má na cestu a tieto náklady žalovaný odmieta vzhľadom na
svoje argumenty uhradiť. K tvrdeniam žalovaného uviedol: „Žalovaný vlastne argumentuje, že nejde o
zachovanie a opravy, ale že ide o správu. Dobre, ja sa v tomto smere pýtam, ak by napríklad opraviť
ide ten most, tam išlo o opravu, ak ide o to odhŕňanie snehu a ak ide odvádzanie teda tej kanalizácie, ja
sa pýtam, ak by toto žalobca nerobil a nezabezpečoval, či by naozaj tie cesty boli v užívaniaschopnom

stave a aký má iný zmysel a výklad pojmu zachovania, lebo ak hovorí žalovaný, že ide o správu, tak
toto je jeho výklad, ja hovorím, že kľudne to môže spadať pod pojem zachovanie toho, aby tie cesty boli
prejazdné aby plnili taký účel, aký majú“ (č.l. 306).

12. Žalovaný na pojednávaní dňa 12.12.2019 zopakoval, že faktúry, ktoré boli vyhotovené, nie sú za

opravy nehnuteľností, jedná sa v tomto prípade o správu a toto neprislúcha žalobcovi, aby žalovanému
na základe tejto skutočnosti účtoval tieto náklady, respektíve tak ako to vyplýva z týchto troch faktúr, o
ktoré opiera žalobný návrh. Znovu zvýraznil, že z ustanovenia o vecnom bremene vyplýva, že sa jedná o
opravy a zachovanie a nie o správu. Vo vzťahu k faktúre zaúčtovanie dažďových vôd č. 17100535 zo dňa
31.12.2017 kategoricky namietol oprávnenie žalobcu domáhať sa fakturáciou finančných prostriedkov.

Pripomenul, že má uzavretú vlastnú zmluvu so spoločnosťou VEOLIA čo sa týka dažďových vôd a
zvádzania týchto vôd v rámci kanalizácií. K tvrdeniu žalobcu, že refakturuje faktúry, ktoré mu boli vydané
vodárňami, opätovne žalovaný zdôraznil, že nikto netuší, ako rozpočítal to, čo mu bolo fakturované
vodárňami práve tak, ako to fakturoval jednotlivým subjektom, konkrétne žalovanému. To, že je nárok
zákonný neznamená, že ho môže účtovať ako sa mu zachce a neuvedie základ a spôsob účtovania.

13. V nadväznosti na námietky žalovaného, že žalobca v konaní neuviedol, v akej výške faktúru zaplatil
a ani faktúry nepredložil, navrhol žalovaný v podaní doručenom okresnému súdu dňa 23.01.2020,
nech žalobca (okrem ďalších dôkazov) predloží faktúry, ktorými mu za roky 2017 a 2016 vodárenská
spoločnosť fakturovala odvod dažďovej vody a nech predloží faktúry, ktorými žalobca rozpočítal a

fakturoval odvod dažďovej vody na jednotlivé firmy.

14. Žalobca v písomnej reakcii na návrhy žalovaného na doplnenie dokazovania zo dňa 28.01.2020
uviedol, že žalovaný nerozlišuje zásadnú skutočnosť, že žalobca nevykonáva v rámci podnikateľskej
činnosti odvod dažďových vôd alebo zabezpečovanie údržby cestnej komunikácie (opravy, odhŕňanie

snehu), ide o činnosť, ktorú pre žalobcu zabezpečili dodávateľské spoločnosti a náklady s tým súvisiace
žalobca iba následne refakturoval žalovanému a ďalším dotknutým subjektom v areáli Zvolen.

15. Následne na pojednávaní dňa 30.01.2020 žalovaný opäť zdôraznil, že žalobca nepredložil zmluvy o
fakturácii vody s vodárňami, pričom vyúčtovanie dažďovej vody prislúcha robiť iba príslušným vodárňam.

16. Okresný súd vo veci prvýkrát rozhodol rozsudkom č.k. 13Cb/15/2018 - 361 zo dňa 30.01.2020,
kedy žalobu v celom rozsahu zamietol s odôvodnením, že žalobca nemá aktívnu legitimáciu na podanie
žaloby, pretože Kúpna zmluva zo dňa 29.09.2008, ktorou žalovaný nadobudol nehnuteľnosť od svojho
právneho predchodcu, nebola uzavretá medzi žalobcom a žalovaným. Žalovaný tak záväzky neprevzal

voči žalobcovi a žalobca nie je oprávnený sa domáhať plnenia záväzkov z tejto kúpnej zmluvy. K tomu,
že žalobca poukázal na ust. § 151n ods. 3 OZ okresný súd uviedol, že do termínu vyhlásenia rozsudku
žalobca nepožiadal o zmenu žaloby a preto súdu neostávalo iné, iba vychádzať z rozhodujúcichskutočností, o ktoré tvrdené právo opieral v písomnej žalobe a touto skutočnosťou bola uzavretá Kúpna
zmluva zo dňa 29.09.2008.

17. V odvolaní proti rozhodnutiu okresného súdu, ktoré podal žalobca, tento uviedol, že aktívna
legitimácia žalobcu v spore vyplýva z hmotnoprávneho postavenia vlastníka parciel, ku ktorým má
žalovaný zriadené vecné bremeno prechodu a prejazdu. Žalobca uviedol, že v žiadnom vyjadrení ani
netvrdil, že sa domáha záväzku ako zmluvná strana. Žalobca namietol nesprávne právne posúdenie
okresným súdom, ktorý sa nevysporiadal s uplatneným nárokom žalobcu z titulu vlastníctva pozemku a

nárokov vyplývajúcich z § 151n ods. 3 OZ, na základe čoho Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením
č.k. 43Cob/12/2021 - 459 zo dňa 20.05.2021 rozhodnutie okresného súdu zrušil. Poukázal na to, že
súd je povinný posúdiť tie skutkové tvrdenia, ktoré sporové strany majú, pričom právne posúdenie je
vecou súdu. Žalobca okrem skutkového tvrdenia, že žalovaný sa zaviazal v Kúpnej zmluve zo dňa
29.09.2008 na plnenie určitých povinností uviedol aj to, že je vlastníkom nehnuteľnosti, ku ktorej je
zriadené vecné bremeno v prospech žalovaného. Uviedol teda základné skutkové tvrdenie, ktoré bol

okresný súd povinný právne posúdiť a formulovať, či má za to, že na základe tejto skutočnosti vznikol
žalobcovi v zmysle ust. § 151n ods. 3 OZ nárok na zaplatenie pomernej časti nákladov na opravu výtlkov,
na odhŕňanie snehu a za odvod dažďovej vody z pozemku.

18. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu doručenom okresnému súdu dňa 19.06.2020 uviedol,

že pri fakturácii za dažďovú vodu žalobca fakturuje viac ako dvojnásobne vyššiu cenu ako stanovuje
Zákon o regulačných cenách, čím porušuje Vyhlášku Ministerstva životného prostredia SR č. 397/2003.
Namietal, že žalobca nie je vlastníkom všetkých parciel, v ktorých je zabudovaná a uložená kanalizácia
a napriek tomu vystavil jednotlivé faktúry.

19. Žalovaný v podaní doručenom okresnému súdu dňa 18.09.2020 k faktúre č. 17100535 za dažďové
vody žalovaný zopakoval, že bola vystavená za cenu, ktorá je takmer dvojnásobok ceny, ktorú fakturuje
STVPS. Opakovane tiež zdôraznil, že náklady za odvádzanie dažďových vôd do verejnej kanalizácie
patria do správy, nie do údržby komunikácií. Náklady na údržbu sú nákladmi na opravy a zachovanie
cudzej veci. Nie sú to náklady na odvádzanie dažďovej vody, ktoré vlastník cesty musí vynaložiť aj

bez existencie vecného bremena práva prejazdu, a ktoré s opravami a zachovaním komunikácií na
pozemkochsanachádzajúcichnemajúžiadnuspojitosť.Nákladynaodvádzaniedažďovýchvôdneslúžia
ani na opravu, ani na zachovanie cudzej veci - pozemku s komunikáciou, nie sú preto ani nákladmi
na údržbu a opravu komunikácií, ani nákladmi na zachovanie a opravy komunikácií (viď Občiansky
zákonník).

20. Náklady na odvádzanie dažďových vôd vymedzil žalovaný ako peňažnú náhradu za vypúšťanie
dažďových vôd do verejnej kanalizácie, z čoho je zrejmé, že nesúvisia ani s pozemkom ako takým, ani s
komunikáciou na ňom sa nachádzajúcou. Správca cesty alebo majiteľ cesty je zodpovedný a rozhoduje
sa, či bude odvádzať dažďovú vodu do verejnej kanalizácie, alebo do jeho vlastnej záchytnej nádrže.

Žalovaný ďalej uviedol, že vedúca pobočky STVPS Zvolen potvrdila, že výpočet žalobcu na faktúre č.
17100535, ktorým akože refakturuje sumu za odvod dažďových vôd, cena na nej je takmer dvojnásobná,
ako fakturuje STVPS. Je to porušenie doloženej zmluvy medzi vodárňami a žalobcom aj Vyhláškou č.
397/2003 Ministerstva životného prostredia. Žalovaný zdôraznil, že žalobca nedoložil na súd faktúru od
vodární za odvod dažďových vôd, ani faktúry, ktoré akože refakturoval osobám a firmám v areáli LIAZ,

pretože ide o podvod.

21. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením sp. zn. 43Cob/12/2021-459 zo dňa 20.05.2021 rozsudok
Okresného súdu Zvolen č.k. 13Cb/15/2018-361 zo dňa 30.01.2020 v rozsahu prvej a druhej výrokovej
vety zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. V zrušujúcom uznesení krajský súd okrem

iného uviedol, že rozhodnutie súdu založené na premise, že žalobca sa domáha svojich nárokov ako
oprávnený zo zmluvy zo dňa 29.09.2008, bolo v rozpore s vyjadreniami žalobcu prezentovanými v
súdnom spise. Pokiaľ žalobca poukazoval na túto zmluvu a uviedol v žalobe, že na jej základe mu
vznikol nárok na zaplatenie, pričom toto svoje stanovisko neskôr zmenil a uviedol, že tento nárok mu
vznikol na základe ustanovenia § 151n ods.3 OZ, išlo iba o zmenu právnej kvalifikácie, ktorá je vecou

súdu.Súdbolpovinnýpreskúmať,čitvrdenéskutočnosti(tvrdenáexistenciavlastníckehoprávažalobcu,
tvrdená existencia vecného bremena v prospech žalovaného, tvrdená existencia Kúpnej zmluvy zo dňa
29.09.2008, tvrdený vznik nákladov žalobcu na udržiavanie nehnuteľnosti) vo vzťahu k uplatnenému
nároku na zaplatenie sumy 432,43 Eur možno podriadiť pod hypotézu niektorej právnej normy tak, abyz dispozície tejto právnej normy bolo možné vyvodiť nárok žalobcu na plnenie uplatnené žalobcom v
rozsahu 432,43 Eur. Proti zrušujúcemu uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici podal žalovaný
prostredníctvom svojho právneho zástupcu dovolanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením

3Obdo/6/2022 zo dňa 23.2.2022 dovolanie odmietol.

22. Žalobca po zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu na pojednávaní konanom dňa 30.06.2022
vymedzil uplatnenú pohľadávku tak, že ide o zaplatenie nákladov za údržbu komunikácií vo vzťahu k
žalovanému, resp. časť refakturácie. Vo vzťahu k vlastnému uplatnenému nároku uviedol, že nejde o

žiadny zmluvný nárok, ani to žalobca netvrdil. Neskôr v priebehu pojednávania žalobca napriek tomu,
že predtým uviedol, že sa domáha nárokov uplatnených žalobou v zmysle hmotnoprávneho postavenia
vlastníkaparciel,kuktorýmmážalovanýzriadenévecnéprávoprechoduaprejazdu,poukázalnazásadu
iura novit curia a uviedol, že jeho skutkové tvrdenia môžu byť posúdené aj ako bezdôvodné obohatenie,
napríklad tak, že žalobca plnil za iného. Uviedol, že vec nemusí byť posúdená ako nárok vyplývajúci z §
151n ods. 3 OZ, ale môže vyplývať aj z iných právnych predpisov. Časť môže byť posúdená ako náklady

na údržbu vecného bremena, časť môže byť posúdená ako nejaká zmluvná povinnosť, časť môže byť
posúdená ako prípadne nárok z bezdôvodného obohatenia, ktorý žalobca preukázateľne zaplatil aj za
iného a teda má právo, aby časť z toho bola refakturovaná späť.

23. Na pojednávaní konanom dňa 30.06.2022 potom žalovaný zotrval na predchádzajúcich námietkach,

osobitne na tej, že žalobca nie je oprávnený fakturovať za odvod dažďových vôd, keďže to nie je
údržba a že fakturuje viac, než má sám stanovený koeficient s vodárňami. Žalovaný tiež zopakoval, že
platba za odvod dažďovej vody je náhradou za vypúšťanie vody do kanalizácie, nie platbou ma opravu
a zachovanie nehnuteľnosti. Na uvedené žalobca reagoval, že netvrdí, že má oprávnenie na odvod
dažďových vôd, toto nikde netvrdil. Ide o refakturáciu toho, čo zaplatil iným spoločnostiam.

24. Okresný súd v rozhodnutí č. k. 13Cb/15/2018 - 600 zo dňa 28.07.2022 nárok žalobcu na zaplatenie
sumy 288,43 Eur vyplývajúcej z faktúry č. 17100535, ktorou si žalobca uplatnil refakturáciu nákladov za
odvod dažďových vôd, zamietol. Uvedené odôvodnil tým, že podľa názoru súdu žalovaný nemá žiadnu
povinnosť, aby uhrádzal žalobcovi pomernou časťou odvod dažďových vôd na pozemkoch žalobcu,

nakoľko podľa názoru súdu tento nárok sa nedá subsumovať ani pod záväzkový vzťah vyplývajúci z
vyššie uvedenej kúpnej zmluvy, ani pod zákonné ust. § 151n ods. 3 OZ, nakoľko podľa názoru súdu
odvod dažďových vôd nie sú primerané náklady na zachovanie a opravy cudzej veci a ktoré by mal
žalovaný ako oprávnený z vecného bremena povinný znášať tieto náklady. Podľa názoru súdu v danom
prípade sa nejedná o náklady spojené so zachovaním a opravou predmetnej veci, ale sa jedná o

náklady súvisiace s vlastníctvom predmetnej veci a správou predmetnej veci, ktoré upravujú osobitné
právne predpisy. Z tohto dôvodu, keďže podľa názoru súdu žalovanému nevznikla žiadna povinnosť
uhrádzať žalobcovi pomernú časť nákladov v súvislosti s odvodom dažďových vôd, okresný súd žalobu
v tejto časti ako nedôvodnú zamietol. Okresný súd naopak vyhovel žalobcovi vo vzťahu k uplatneniu
nároku na zaplatenie nákladov na odstránenie výtlkov na moste a za odhŕňanie snehu. Vzhľadom na

uvedené o nároku na náhradu trov konania rozhodol okresný súd podľa ust. § 255 ods. 2 CSP v zmysle
princípu úspešnosti tak, že ak sa žalobca žalobným návrhom domáhal zaplatenia sumy 432,43 Eur s
príslušenstvom, pričom bol úspešný v sume 144,- Eur, čo predstavuje 33 % a žalovaný bol úspešný v
časti 288,43 Eur, čo predstavuje 67 %, tak pomer úspechu aj neúspechu žalobcu a žalovaného bol taký,
že žalobca je povinný nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 34 % (67 % - 33 %).

25. Voči prvej výrokovej vete rozhodnutia okresného súdu, ktorým tento zaviazal žalovaného na
zaplatenie nákladov na opravu výtlkov a odhŕňanie snehu, podal odvolanie žalovaný. Odvolací súd
rozhodnutie okresného súdu v tejto časti znížil o povinnosť žalovaného zaplatiť 3,29 Eur, keď dospel
k záveru, že administratívne poplatky nie sú nákladmi na opravu a udržiavanie nehnuteľnosti. Vo zvyšku

odvolací súd z odvolacích námietok podaných žalovaným nezistil také pochybenie okresného súdu,
ktoré by vyvolalo dôvod jeho rozhodnutie vo vzťahu k výtlkom a odhrabávaniu snehu zmeniť. Odvolací
súd bol pritom odvolacími námietkami viazaný, nemohol rozhodnutie okresného súdu preskúmať
v tej časti, kde tento dospel k záveru, že žalovaný je viazaný povinnosťou údržby nehnuteľností cez
Kúpnu zmluvu zo dňa 29.09.2008, ani v tej časti, kde okresný súd dospel k záveru, že náklady

na odpratávanie snehu sú nákladmi na zachovanie nehnuteľností, pretože uvedené závery žalovaný
odvolaním nenapadol. Dovolanie žalovaného podané voči tejto časti rozhodnutia bolo rozhodnutím
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Obdo/39/2023 zo dňa 29.01.2025 odmietnuté, takže rozhodnutie je vo
vzťahu k nároku uplatneného k oprave výtlkov a k odhŕňaniu snehu právoplatné.26. Voči druhej výrokovej vete rozhodnutia okresného súdu, ktorým tento zamietol žalobu v časti nároku
na zaplatenie refakturácie odvodu dažďovej vody podal žalobca odvolanie zo dňa 29.08.2022, spolu

s odvolaním voči tretej výrokovej vete, kde okresný súd rozhodol o nároku na náhradu trov konania.
Žalobca podal odvolanie z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP. Mal za to, že okresný
súd nezákonne a zmätočne posúdil skutkový a právny stav a vzhľadom na to, že ide o druhé rozhodnutie
okresného súdu navrhol, aby odvolací súd v zmysle ust. § 390 CSP rozhodnutie okresného súdu v časti
výroku II. a III. zmenil tak, aby žalobe v plnom rozsahu vyhovel a žalobcovi priznal nárok na náhradu

trov konania v rozsahu 100 %.

27. Žalobca v odvolaní namietol, že odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu vo vzťahu k výrokovej
vete II. nebolo dostatočne presvedčivé a preto nie je preskúmateľné. Žalobca mal za to, že nemožno
dospieť k poznaniu, vykonaním akého dokazovania a následne akým právnym posúdením veci dospel
okresný súd k vlastnému názoru o tom, že časť žalobného nároku je potrebné zamietnuť, pretože

údajne žalovanému nevznikla žiadna povinnosť uhrádzať pomernú časť nákladov v súvislosti s odvodom
dažďových vôd, a to ani ako zmluvný záväzok, ani ako zákonnú povinnosť. Odôvodnenie rozsudku
v bode 59 okresného súdu ohľadom nepriznania refakturácie pomerných nákladov žalobcu za odvod
dažďových vôd označil za nepreskúmateľné, a zároveň vzájomne rozporné, s odôvodnením časti
priznaného žalobného nároku za refakturáciu nákladov za odhŕňanie snehu z vnútro-areálových

cestných komunikácií, ktorý je nárokom podobným, resp. po skutkovej a právnej stránke rovnocenným.
Poukázal na procesné zásady, ako je rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle,
právo na vysporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu, právo na
riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia a právo na preskúmanie rozhodnutia.

28. Žalobca namietol záver okresného súdu, že nárok na pomernú časť nákladov na odvod dažďových
vôd sa nedá subsumovať ani pod záväzkový vzťah vyplývajúci z kúpnej zmluvy, ani pod zákonné ust. §
151n) ods. 3 OZ. Poukázal na ust. čl. V osobitných dojednaní, bod 3 kúpnej zmluvy, v zmysle ktorého sa
kupujúci (žalovaný) zaviazal k tomu, že bude sa pomernou časťou podieľať na údržbe ním používaných
prístupovýchkomunikácií.Nazákladeuvedenéhomalzato,žečasťžalobnéhonárokunaopakevidentne

bolo možné, resp. nutné subsumovať ako záväzok vyplývajúci z predmetnej kúpnej zmluvy podieľať sa
pomernou časťou na údržbe prístupových komunikácií, teda opačne, než ustálil okresný súd. Uvedený
záväzok podľa žalobcu bolo možné subsumovať pod záväzkový vzťah z kúpnej zmluvy.

29. Žalobca namietol nesprávne právne posúdenie veci okresným súdom v časti, kedy žalobný nárok

nepriznal, pretože ho podľa okresného súdu nebolo možné subsumovať ani pod zákonné ust. § 151n)
ods. 3 OZ, keďže sa nejedná o náklady súvisiace so zachovaním a opravou cudzej veci, ale o náklady
súvisiace s vlastníctvom veci a správou predmetnej veci, ktoré upravujú osobitné predpisy, pričom
bližšie tieto osobitné predpisy okresný súd neuviedol. Podľa názoru žalobcu ide o svojvoľné tvrdenie,
keď o takéto náklady by sa jednalo napr. v prípade platenia dane z nehnuteľností a pod., nič také si

však žalobca voči žalovanému neuplatňoval. Skutočnosť, že príslušný zmluvný vzťah medzi žalobcom
a Stredoslovenskou vodárenskou prevádzkovou spoločnosťou sa spravuje osobitným zákonom č.
422/2022 Z.z. nijako nesúvisí s tým, či žalobcove náklady sú alebo nie sú nákladmi priamo súvisiacimi
s údržbou komunikácií, resp. zachovaním cudzej veci. Podľa žalobcu, ak mal súd prvej inštancie za
dôvodný žalobný nárok pozostávajúci z nákladov za odhŕňanie snehu z cestných komunikácií, ktoré

subsumoval pod nároky súvisiace s opravou a zachovaním cudzej veci v zmysle ust. § 151n) ods. 3 OZ,
tak s nepochopením za také okresný súd nepovažoval obdobné nároky za úhradu odvodu dažďových
vôd z rovnakých cestných komunikácií, ktoré už dôvodným nákladom na zachovanie cudzej veci podľa
nepreskúmateľného názoru súdu nie sú. Pokiaľ by v rámci vybudovaných vnútro-areálových cestných
komunikácií a v ich tesnej blízkosti nedošlo k vybudovaniu kanalizácie, ktorá slúži aj na odvádzanie

zrážkových vôd z povrchu cestných komunikácií, malo by to dopad na kvalitu a zachovanie cestných
komunikácií.

30. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu voči výrokovej vete II. rozhodnutia okresného súdu,
ktorou bola žaloba zamietnutá v rozsahu nároku na uhradenie nákladov za odvod dažďovej vody zotrval

na tvrdeniach, ktoré predkladal okresnému súdu počas konania, v zmysle ktorého odvod dažďovej
vody z cesty patrí do správy cesty a nie je to údržba cesty. Nemôže preto spadať do vymedzenia
nákladov podľa § 151n) ods. 3 OZ, pretože náklady na odvod dažďových vôd neslúžia ani na opravu,
ani na zachovanie cudzej veci – pozemku s komunikáciou. Náklady na odvod dažďových vôd definovalžalovaný ako peňažnú náhradu za vypúšťanie dažďových vôd do verejnej kanalizácie, z čoho je zrejmé,
že nesúvisia ani s pozemkom ako takým, ani s komunikáciou, ktorá sa na ňom nachádza.

31. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu namietol, že žalobca nedodržal zákonnú lehotu na
podanie odvolania, ktoré podal po uplynutí zákonnej lehoty 15 dní. Uviedol, že rozsudok bol žalobcovi
doručený 14.08.2022 o 00.16 hod., na podanie odvolania mu od 15.08.2022 začala plynúť lehota 15 dní,
ktorá uplynula 29.08.2022. Žalobca elektronicky podpísal a podal odvolanie k rozsudku dňa 30.08.2022
o 15.14 hod., čiže 15-dňovú lehotu prekročil o jeden deň, pretože od 15.08. do 30.08.2022 je 16

dní. S poukazom na túto skutočnosť navrhol, aby odvolací súd odvolanie žalobcu odmietol z dôvodu
oneskoreného podania. Žalovaný v rozsiahlom vyjadrení k odvolaniu žalobcu ďalej namietol rozsah
plochy, za ktorú bol uplatnený nárok na náklady za odvod dažďovej vody, namietol, že žalobca nebol
zaradený do zoznamu spoločností, ktoré sa mali podieľať na uhrádzaní týchto nákladov a výpočty za
odvod dažďovej vody označil za nezákonné. Nad rámec uvedeného sa vyjadroval aj k vymedzeniu
príjazdovej cesty do bývalého areálu Liaz a k ďalším skutočnostiam, ktoré bezprostredne nesúvisia

s odvodom dažďovej vody. K vyjadreniu priložil listinné dôkazy založené na čl. 677b až 721.

32. Žalobca v odvolacej replike zotrval na tvrdení, že rozhodnutie okresného súdu bolo v rozsahu
výrokuII.nepreskúmateľné,rozpornéamalzato,ževyjadreniežalovanéhonereflektovalonaargumenty
uplatnené žalobcom v odvolaní a k argumentom uvedeným žalovaným vo vyjadrení, ktoré označil za

nesúvisiace a nedôvodné sa z dôvodu hospodárnosti bližšie nevyjadril. K námietke oneskoreného
podania odvolania poukázal na ust. § 121 ods. 4 CSP a zdôraznil, že keďže posledný deň zákonnej 15-
dňovej lehoty pripadol na 29.08.2022, čo bol štátny sviatok, takže sa za posledný deň lehoty považoval
najbližší nasledujúci pracovný deň, v tomto prípade 30.08.2022, kedy bolo odvolanie podané, preto
odvolanie bolo podané riadne a včas.

33. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací prejednal vec podľa ustanovení § 379 a § 380
ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP), bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia §
385 ods. 1 CSP, pretože nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie vykonané súdom prvej
inštancie a nevyžadoval to ani dôležitý verejný záujem. Rozsudok bol v zmysle § 378 ods. 1 a § 219

ods. 1 CSP odvolacím súdom verejne vyhlásený, čo bolo v zmysle § 219 ods. 3 CSP oznámené na
úradnej tabuli krajského súdu.

34.Odvolacísúdbolvzmysle§383CSPviazanýskutkovýmstavomtak,akohozistilsúdprvejinštancie,
keďže nezistil dôvod na zopakovanie, alebo doplnenie dokazovania:

35. Okresný súd mal z výpisu z LV č. XXXX pre okres Zvolen, obec Zvolen, kat. úz. A. ku dňu 13.07.2018
za preukázané, že žalobca je okrem iného vlastníkom nehnuteľností a to parc. č. 2187/52 o výmere
545 m2 - zastavané plochy a nádvoria, ako aj parc. č. 2187/97 o výmere 380 m2 - zastavané plochy a
nádvoria.VčastiC-ťarchyvtomtolistevlastníctvajeokreminéhouvedené:vecnébremenospočívajúce

v práve vjazdu a prechodu cez pozemky C KN parc. č. 2187/52, 2187/150, 2187/97 k pozemkom C KN
parc. č. 2187/190, 2187/28, k stavbe na pozemku parc. č. 2187/28 a k budúcej stavbe postavenej na
pozemku parc. č. 2187/190, podľa zmluvy V 1977/2008 z 8.7.2008 - 1722/08, podľa GP č. 255/2015
vecné bremeno aj na pozemky registra C KN parc. č. 2187/155, 2187/219, 2187/220, 2187/151 -
4389/15, 695/16, 890/16, 3264/16.

36. Okresný súd mal z výpisu z LV č. XXXX pre okres Zvolen, obec Zvolen, kat. úz. A. ku dňu
13.07.2018 za preukázané, že žalovaný je na základe kúpnej zmluvy V 3973/08 z 03.02.2009 vlastníkom
nehnuteľností a to parc. č. 2187/28 o výmere 151 m2 - zastavané plochy a nádvoria, parc. č. 2187/190 o
výmere 10 238 m2 - zastavané plochy a nádvoria. V časti C - ťarchy je zapísané vecné bremeno takto:

vecné bremeno spočívajúce v práve vjazdu a prechodu v cez pozemky C KN parc. č. 2187/52, 2187/150,
2187/97 k pozemkom C KN parc. č. 2187/190, 2187/28, k stavbe na parc. č. 2187/28 a k budúcej stavbe
postavenej na pozemku parc. č. 2187/190, podľa zmluvy V 1977/08 z 8.7.2008 - 1722/08.

37. Okresný súd mal z listinného dôkazu Kúpnej zmluvy z č.l. 9 až 10 za preukázané, že predmetná

kúpna zmluva bola uzatvorená v písomnej forme dňa 29.09.2008, kde na strane predávajúceho
vystupoval subjekt Zvolen projekt s. r. o., so sídlom Pluhová 8, 900 28 Ivanka pri Dunaji, IČO: 35 877
464 a na strane kupujúceho vystupoval žalovaný.38. V článku III. predmet záväzku v tejto zmluve je uvedené: Predávajúci predáva a kupujúci kupuje do
svojho výlučného vlastníctva nehnuteľnosti:
- pozemok o výmere 10 238 m2, parc. č. 2187/190, zast. plochy a nádvoria

- pozemok o výmere 151 m2, parc. č. 2187/28, zastavané plochy a nádvoria, zapísané ako parcely
registra C na LV č. XXXX, vedenom Správou katastra Zvolen, pre okres Zvolen, obec Zvolen, kat. úz. A..
- stavbu - šatne dopravy so súp. číslom XXXX, postavené na pozemku parc. č. 2187/28, zapísané ako
stavbanaLVč.XXXX,vedenomSprávoukatastraZvolen,preokresZvolen,obecZvolen,kat.územieA..

39. V článku V. nazvanom osobitné dojednania v bode 3 je uvedené: Kupujúci berie na vedomie, že s
vlastníctvom predmetu kúpy je spojené právo zodpovedajúce vecnému bremenu spočívajúcemu v práve
vjazdu a prechodu cez pozemky parc. č. 2187/52, 2187/150, 2187/97 zapísaných na LV č. XXXX Správy
katastra Zvolen pre okres Zvolen, obec A., k. ú. A. k pozemkom parc. č. 2187/190, 2187/28 k stavbe
na parc. č. 2187/28 a k budúcej stavbe postavenej na pozemku parc. č. 2187/190. Právo vyplývajúce z
vecného bremena prechádza s vlastníctvom predmetu kúpy na kupujúceho. Kupujúci sa bude pomernou

časťou podieľať na údržbe ním používaných prístupových komunikácií.

40. Okresný súd mal z faktúry č. 17100535 za preukázané, že touto faktúrou žalobca fakturoval
žalovanému refakturované náklady za odvod dažďových vôd z používaných komunikácií v areáli TMS-
MONTYS, s. r. o., Môťovská cesta 276, Zvolen a to parc. č. 2187/52, 2187/157, 2187/219 podľa

priloženého výpočtu za rok 2017 a to v celkovej výške 288,43 Eur s DPH s dátumom splatnosti
14.01.2018. V tejto faktúre je ďalej uvedené, že „v zmysle kúpnej zmluvy ste povinní znášať náklady na
údržbu a spravovanie pozemkov, na ktoré máte právo prechodu a prejazdu“.

41. Okresný súd z listinného dôkazu označeného ako rozúčtovanie nákladov na používanie komunikácií

- dažďové vody zistil, že tento listinný dôkaz je pripojený k vyššie uvedenej faktúre 17100535 a v tomto
rozúčtovaní je uvedené:
Vstup od mosta pre spoločnosti, ktoré využívajú alebo majú vecné bremeno na právo používania
komunikácií. V kúpnej zmluve sú zaviazaný podieľať sa na nákladoch s používaním pozemkov na ktoré
majú vecné bremeno.

Zoznam firiem a fyzických osôb, ktorých nájomcovia resp. oni sami využívajú komunikácie na parcelách:
parc.č. 2187/52 o ploche 545 m2 - Plocha pozemku 545 m2: 10 spoločností = 54,50 m2 / spoločnosť
IDAX, s.r.o.,
parc. č. 2187/157 o ploche 59 m2 - Plocha pozemku 59 m2: 5 spoločností = 11,80 m2 / spoločnosť
IDAX, s.r.o.,

parc. č. 2187/219 o ploche 1162 m2 - Plocha pozemku 1162 m2: 5 spoločností = 232,40 m2 / spoločnosť
IDAX, s.r.o.

42. Podľa § 151n ods. 3 zákona 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), pokiaľ sa účastníci
nedohodli inak, je ten, kto je na základe práva zodpovedajúceho vecnému bremenu oprávnený užívať

cudziu vec, povinný znášať primerane náklady na jej zachovanie a opravy; ak však vec užíva aj jej
vlastník, je povinný tieto náklady znášať podľa miery spoluužívania.

43. Odvolací súd rozhodoval po zrušení veci v odvolacom senáte 42 Cob z dôvodu, že referujúca
sudkyňa bola zaradená do senátu 42 Cob a prestala byť členkou pôvodne rozhodujúceho senátu 43

Cob. V zmysle bodu 2.1.4 rozvrhu práce Krajského súdu v Banskej Bystrici, ak nemožno zapísať
vec pôvodnému senátu, pretože senát v pôvodnom zložení neexistuje, zapíše sa vec do toho senátu,
v ktorom je podľa rozvrhu práce zaradený sudca, ktorý bol určený ako spravodajca pôvodného senátu.
Keďže vec bola pôvodne pridelená JUDr. Márii Kubincovej, PhD. ako referujúcej sudkyni v senáte 43
Cob, po jej odchode do senátu 42 Cob bola vec zapísaná do senátu 42 Cob a pridelená rovnakej

referujúcej sudkyni.

44. Odvolací súd sa primárne zaoberal námietkou žalovaného, že odvolanie žalobcu bolo podané
po uplynutí odvolacej lehoty. Žalovaný uvedené odôvodnil tým, že rozsudok bol žalobcovi doručený
14.08.2022 o 00:16 hod., lehota na podanie odvolania uplynula 29.08.2022 a odvolanie bolo elektronicky

podpísané a podané až 30.08.2022 o 15:14 hod.

45. Ako odvolací súd zo spisového materiálu zistil, skutkové tvrdenia uvedené žalovaným vo vzťahu
k podaniu odvolania žalobcu zodpovedajú obsahu spisového materiálu. Žalovaný však abstrahoval odust. § 121 ods. 4 CSP, v zmysle ktorého, ak koniec lehoty pripadne na sobotu alebo deň pracovného
pokoja, je posledným dňom lehoty najbližší nasledujúci pracovný deň. Keďže posledný deň lehoty na
podanie odvolania uplynul v pondelok 29.08.2022, čo bol štátny sviatok, teda deň pracovného pokoja,

posledným dňom odvolacej lehoty sa stal najbližší nasledujúci pracovný deň 30.08.2022. V tento deň
bolo odvolanie žalobcu podané, a preto bolo podané včas, v dôsledku čoho sa s ním odvolací súd aj
zaoberal.

46. Žalovaný návrhom doručeným odvolaciemu súdu dňa 05.06.2025 navrhol, aby odvolací súd prerušil

konanie podľa ust. § 164 CSP. Návrh odôvodnil tým, že podal ústavnú sťažnosť proti uzneseniu
Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.01.2025 sp. zn. 3Obdo/39/2023, ktorým Najvyšší súd rozhodoval
aj o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 16.02.2023 sp.
zn. 43Cob/104/2022. Poukázal na ust. § 164 CSP a uviedol, že má za to, že prejednanie ústavnej
sťažnosti a následné rozhodnutie Ústavného súdu SR má podstatný význam pre rozhodnutie krajského
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 42Cob/21/2025. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na dôvody

osobitného zreteľa, ako aj na princíp hospodárnosti konania. Navrhol, aby odvolací súd konanie prerušil,
zastavil vykonanie ďalších úkonov procesného charakteru vo veci samej, a to až do rozhodnutia
Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti podanej žalovaným.

47. Odvolací súd v priebehu odvolacieho konania nezistil, že by boli dané dôvody, pre ktoré by

bolo vhodné konanie prerušiť. Skutočnosť, že žalovaný podal ústavnú sťažnosť proti rozhodnutiu
súdov v časti súvisiacej s nárokom na zaplatenie nákladov na opravu výtlkov a údržbu komunikácie
odhŕňaním snehu nesúvisí s predmetom odvolacieho konania, ktorým je už iba uplatnený nárok
žalobcu na zaplatenie nákladov na odvod dažďovej vody. Odvolací súd preto návrhu na prerušenie
konania nevyhovel a postupom podľa ust. § 162 ods. 3 CSP až zároveň s rozhodnutím vo veci samej

rozhodol o zamietnutí návrhu žalovaného na prerušenie konania. Pre úplnosť odvolací súd dodáva, že
Ústavný súd rozhodnutím I.ÚS 422/2025 - 15 zo dňa 06.08.2025 ústavnú sťažnosť žalovaného podanú
proti uzneseniu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Obdo/39/2023 z 29.01.2025 odmietol, čím odpadli aj
žalovaným uvedené dôvody pre prerušenie konania.

48. Pokiaľ odvolací súd preskúmaval odvolacie námietky žalobcu voči zamietnutiu nároku uplatneného
z refakturácie odvodu dažďovej vody, vychádzal v odvolacom prieskume z toho, že okresný súd bol
v zmysle ustanovení Civilného sporového poriadku oprávnený ustáliť skutkové závery iba na základe
prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany, ktoré použili sporové strany v priebehu
konania. Zjednodušene povedané, okresný súd mohol vychádzať iba z tých skutkových tvrdení, ktoré

predostreli sporové strany. Vo vzťahu k polemike, či stočné (ako platba za odvod dažďovej vody) je
nákladom na údržbu komunikácie, alebo nákladom na zachovanie nehnuteľnosti, mohol okresný súd
vychádzať iba z argumentácie sporových strán a vlastné dôvody dopĺňať nemohol.

49. Napriek tomu, že odvolací súd v rozhodnutí č.k. 43Cob/104/2022-809 uviedol, že odvolacie

konanie je kogentnými ustanoveniami Civilného sporového poriadku koncipované ako konanie, v ktorom
sa preskúmava rozhodnutie súdu prvej inštancie výlučne v rozsahu podaných odvolacích námietok,
uvedené prekročil, ak nad rámec dôvodov, ktoré namietol žalobca v odvolaní proti druhej výrokovej
vete okresného súdu, vychádzal odvolací súd z predpokladu, že dážď na rozdiel od snehu nemá na
existenciu, zachovanie a opravu nehnuteľnosti žiaden vplyv. Odvolací súd pri opätovnom prieskume

rozhodnutia okresného súdu rešpektoval výčitku Najvyššieho súdu SR, ktorý upozornil, že odvolací súd
doplnil skutkové zistenia týkajúce sa vplyvu vody na nehnuteľnosť bez doplnenia alebo zopakovania
dokazovania.

50. Odvolací súd preto v ďalšom odvolacom prieskume postupoval podľa ust. § 380 ods. 1 CSP,

v zmysle ktorého je odvolacími dôvodmi viazaný a nie je oprávnený v mene sporových strán vznášať
vlastné odvolacie námietky a zároveň podľa § 383 CSP, v zmysle ktorého je odvolací súd viazaný
skutkovým stavom tak, ako ho zistil okresný súd, bez možnosti dopĺňať vlastné nepreukázané závery.
Na základe uvedeného pri druhom odvolacom prieskume vo vzťahu k vymedzeniu podstaty stočného
dôsledne vychádzal výlučne zo skutkových zistení okresného súdu, ku ktorým tento dospel na základe

vykonaného dokazovania. Odvolací súd zároveň vychádzal z toho, že najvyšší súd v dovolacom
rozhodnutí neuviedol záväzný právny záver, že stočné patrí do niektorej z kategórií nákladov na údržbu
cesty – zachovanie veci – opravu veci, ale prikázal odvolaciemu súdu, aby sa vysporiadal s tým, či je
odvádzanie vôd z atmosferických zrážok zo spevnených plôch možné považovať za náklady súvisiaces opravou a zachovaním nehnuteľnosti. Odvolací súd preto nebol viazaný v zmysle § 455 CSP žiadnym
právnym názorom a tak aj pristúpil k prieskumu odvolacích námietok.

51. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietol nepreskúmateľnosť rozhodnutia okresného súdu, kedy podľa
jeho názoru nebolo možné dospieť k poznaniu, akým právnym posúdením veci dospel okresný súd
k názoru o tom, že časť žalobného nároku je potrebné zamietnuť, odvolací súd zotrval na závere, že
s uvedenou námietkou sa nie je možné stotožniť.

52. Okresný súd odôvodnil zamietnutie nároku v časti odvodu dažďových vôd tým, že tento nárok sa
nedá subsumovať ani pod záväzkový vzťah vyplývajúci z kúpnej zmluvy, ani pod zákonné ust. § 151n)
ods. 3 OZ z dôvodu, že platba za odvod dažďových vôd nespadá pod primerané náklady na zachovanie
a opravu cudzej veci, ale jedná sa o náklady súvisiace s vlastníctvom predmetnej veci a správou
predmetnej veci. Okresný súd tak v odôvodnení jasne a zrozumiteľne uviedol, prečo o nároku žalobcu
rozhodol tak, že tento zamietol. Zamietol ho preto, že nezistil žiadne dôvody, pre ktoré by nárok na

platbu vodárňam za odvod dažďovej vody mohol subsumovať pod záväzkový vzťah vyplývajúci z kúpnej
zmluvy (teda pod pojem údržba), ani žiadne dôvody, pre ktoré by mohol konštatovať, že platba za odvod
dažďovej vody je nákladom na zachovanie alebo opravu veci. Naopak tento náklad definoval ako náklad
súvisiaci s vlastníctvom veci a so správou veci. Odôvodnenie okresného súdu je teda zrozumiteľné
a umožňuje odvolateľovi uviesť argument, prečo ho považuje za nesprávne, teda uviesť, ktoré konkrétne

dôvody uviedol v konaní pred súdom prvej inštancie pre prijatie záveru, že platba za odvod dažďových
vôd spĺňa znaky platby za údržbu komunikácie, alebo spĺňa znaky nákladov na zachovanie resp. opravu
veci a namietnuť, že k týmto konkrétnym dôvodom okresný súd neprihliadol.

53.Skutočnosť,žeargumentáciaokresnéhosúdužalobcunepresvedčila, teda,žežalobcasadomnieva,

že záver okresného súdu mal byť iný, nie je procesným porušením povinností okresného súdu. Ako
vyplýva z ustálenej judikatúry, súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom
sporovej strany, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Súd je však povinný reagovať na návrhy
procesných strán (IV.ÚS 329/04) a tiež je povinný dať odpoveď na otázky nastolené účastníkom konania,
ktoré majú pre vec podstatný význam (IV.ÚS 112/05, I.ÚS 117/05). Okresný súd dal odpoveď na otázku

nastolenúžalobcomvovzťahukvymedzeniupodstatystočnéhotak,ženejdeoplatbuspojenúsúdržbou
komunikácie ani so zachovaním a opravou veci, ale o náklad spojený s vlastníctvom veci. Rozhodnutie
okresného súdu je preto dostatočne konkrétne na to, aby mohlo byť napadnuté opravným prostriedkom
atieždostatočnekonkrétnenato,abybolopreskúmateľné.Zároveňjevkontexterozhodnutiaokresného
súdu zrejmé, že k uvedenému záveru dospel na základe argumentácie žalobcu, ktorý upozorňoval, že

stočné nemá žiaden súvis so stavom nehnuteľnosti, aj keď to okresný súd takto explicitne neuviedol.
Argumentácia žalovaného bola žalobcovi v konaní známa a mal možnosť presvedčiť okresný súd
o opaku, čo nevyužil.

54. Odvolací súd k záveru okresného súdu, ktorý nezistil dôvody, pre ktoré by mohol subsumovať

platbu za odvod dažďovej vody pod pojem údržba komunikácie, alebo pod pojem zachovanie alebo
oprava veci, pripomína, že nie je úlohou okresného súdu hľadať argumenty, prečo by stočné malo
spadať pod vymedzenie údržby - zachovania – opravy. Argumenty, prečo by mali byť platby za stočné
subsumovanépodtietokategóriemalivyplynúťztvrdenísporovejstrany,ktorásadomáhalanároku,teda
z tvrdení žalobcu. Aby odvolací súd mohol preskúmať správnosť záverov okresného súdu, podrobne

sa oboznámil s vyjadreniami strán v konaní pred súdom prvej inštancie, aby zistil, či okresný súd mal
k dispozícii také argumenty, ktoré by mu umožňovali dôjsť k opačnému záveru (že by náklady na odvod
dažďovej vody mohli spadať pod údržbu – zachovanie veci – opravu veci).

55. Odvolací súd potom z vyjadrení strán zistil, že na rozdiel od ostatných nárokov uplatnených žalobou,

kedy žalobca uvádzal dôvody, pre ktoré mali byť náklady na opravu výtlkov zaradené pod pojem
„oprava veci“ a argumentov, pre ktoré náklady na odhŕňanie snehu mali byť subsumované pod pojem
„údržba komunikácie“, k zabezpečeniu odvodu dažďovej vody žalobca neoznačil žiadnu činnosť, ktorá
by bola „údržbou“, „zachovaním“, „opravou“ nehnuteľnosti, ani neuviedol iné dôvody, ktorými by vyvrátil
argumentáciu žalovaného, ktorý náklady na stočné definoval ako peňažnú náhradu za vypúšťanie vôd

do kanalizácie a v prípade cestnej komunikácie ich s odkazom na vyjadrenie Slovenskej správy ciest
zaradil pod správu cesty.56. Žalovaný už od počiatku konania, teda od svojej žalobnej dupliky uvádzal, že podľa Slovenskej
správy ciest odvod dažďovej vody z cesty nepatrí do údržby cesty, ale do správy cesty a je za neho
zodpovedný správca cesty alebo majiteľ cesty. Stočné v priebehu konania vymedzil ako peňažnú

náhradu za vypúšťanie vôd, kedy pripomenul, že náklady na dažďovú vodu musí vynaložiť dlžník aj bez
existencie vecného bremena a tieto nemajú žiadnu spojitosť s opravou alebo zachovaním komunikácie.
Žalovaný zdôraznil, že náklady za odvod dažďových vôd neslúžia ani na opravu, ani na zachovanie
komunikácie, sú náhradou za vypúšťanie vody do verejnej kanalizácie, nesúvisia teda ani s pozemkom
akotakým.Uviedoltiež,žesprávcaalebomajiteľcestysarozhoduje,čiichbudeodvádzaťdokanalizácie

alebo záchytnej nádrže.

57. Žalovaný tak v konaní zdôrazňoval, že platba za odvod dažďovej vody nemá žiadnu súvislosť ani s
údržbou komunikácie, ani s opravou alebo zachovaním komunikácie, keďže sa platí bez ohľadu na stav
komunikácie. Inak povedané, platí sa rovnako za neprejazdnú, zničenú komunikáciu, ako za prejazdnú
a používanú, nemá so stavom komunikácie alebo stavom nehnuteľnosti žiadnu spojitosť, takže nesúvisí

so zachovaním tejto nehnuteľnosti, ani s jej opravou. Žalovaný uvádzal, že je to platba, ktorá má
predstavovať peňažnú náhradu za to, že sa majiteľ pozemku rozhodol vypúšťať dažďovú vodu práve
do kanalizácie. Upozornil tiež, že je to majiteľ, kto sa rozhoduje, či bude odvádzať vodu do kanalizácie
alebo iným spôsobom (záchytnej nádrže).

58. Voči tejto argumentácii žalovaného žalobca v celom konaní pred súdom prvej inštancie nevzniesol
žiaden relevantný argument. Opakovane si uplatňoval náklady na odvod dažďových vôd z toho titulu,
že on zaplatil vodárňam faktúru, teda uplatňoval si refakturáciu toho, čo zaplatil vodárňam. Okrem
všeobecných vyjadrení, že žalobca vystavené faktúry zaplatil a že má nárok na náklady, ktoré vynakladá
na tú nehnuteľnosť, na ktorej je zriadené vecné bremeno sa k dôvodom, pre ktoré by mohla byť platba za

stočné považovaná aspoň za údržbu, na ktorú si uplatňoval nárok v zmysle Kúpnej zmluvy, žalobca sa
najbližšie dostal na pojednávaní konanom dňa 12.12.2019 kedy uviedol, že vo vzťahu k výtlkom, snehu
a vode, ak by to žalobca nerobil, či by boli v užívaniaschopnom stave, aký iný význam by mal mať pojem
"zachovanie". Žalobca uviedol, že „kľudne to môže spadať pod pojem zachovanie toho, aby cesty boli
prejazdné, aby plnili taký účel, aký majú“. Táto argumentácia však smeruje k zachovaniu prejazdnosti,

nie zachovaniu nehnuteľnosti a nereaguje na skutočnosť, že platba za odvod dažďovej vody sa platí
bez ohľadu na stav komunikácie, bez ohľadu na to, či táto komunikácia je v užívaniaschopnom stave,
či je prejazdná alebo nie, pretože to je peňažná náhrada za vypúšťanie vody do kanalizácie, čiže platba
realizovaná na základe toho, že majiteľ nehnuteľnosti sa rozhodol vodu zo svojho pozemku odvádzať
práve do kanalizácie a nie inam (zberná nádoba). Žalobca tak nereagoval na argumentáciu žalovaného

a vyjadril domnienku, že stočné by mohol byť náklad na odvod vody spojený so zachovaním prejazdnosti
komunikácie. Prejazdnosť komunikácie však nie je definičným znakom nároku, ktorý vzniká majiteľovi
nehnuteľnosti, keďže ten Občiansky zákonník v ust. § 151n ods. 3 OZ spája výlučne so zachovaním a
opravou veci. Žalobca potom nevymedzil, prečo by peňažná náhrada za odvod vôd do kanalizácie mala
predstavovať zachovanie veci alebo opravu veci. Ak žalobca opakovane tvrdil, že má na cestu náklady, a

pretože je tam zriadené vecné bremeno, tak sa na tých nákladoch má podieľať aj žalovaný, odvolací súd
pripomína, že samotná existencia nákladov vlastníka na jeho vlastníctvo neznamená automaticky, že
ide o náklad, ktorý je vynaložený v súvislosti so zachovaním alebo opravou nehnuteľnosti. Vlastník sám
hradí náklady na svoje vlastníctvo, preniesť na iného ich môže iba za podmienok stanovených zákonom
alebo zmluvou. Je to potom žalobca, kto pre úspech v spore musí tvrdiť, že sú splnené podmienky

zákona alebo zmluvy na to, aby náklady, ktoré mu vzniknú v súvislosti s vlastníctvom veci, preniesol na
iného. Ak by domnienka žalobcu, že by zachovanie prejazdnosti mohlo odôvodňovať priznanie nároku
cez údržbu, ktorú odôvodňoval nárokom z Kúpnej zmluvy, uvedené žalovaný relevantne poprel, keď
odkázal na vyjadrenie Slovenskej správy ciest, že odvod dažďovej vody nie je údržba, ale správa
komunikácie a keď pripomenul, že ani v Kúpnej zmluve sa nezaväzoval, že sa bude podieľať na

nákladoch na správu komunikácie.

59. Žalobca sa v konaní sústredil na argumenty, ktoré sa týkali vlastníctva pozemku, výtlkov a
odpratávania snehu, kým náklady na vodu sporové strany riešili akoby sekundárne. Podstatou
argumentácie žalobcu bolo, že ak raz tie faktúry za stočné vodárňam zaplatil, tak má nárok na

ich rozpočítanie medzi tých, v prospech koho je zriadené vecné bremeno. Nesústredil sa potom na
vyvrátenie argumentácie žalovaného, že mu tento nárok vzniknúť nemohol, pretože stočné sa nedá
subsumovať pod údržbu komunikácie, a stočné sa nedá subsumovať ani pod zachovanie veci, aniopravu veci. Žalobca v konaní napriek výzvam žalovaného ani neuviedol, v akej výške mu vlastne
vodárne faktúry za stočné vystavili, uviedol iba, že tieto faktúry zaplatil.

60. Vo vzťahu k nákladom na stočné sa diskusia žalobcu a žalovaného týkala aj námietky žalovaného,
že žalobca nie je oprávnený fakturovať žalovanému stočné, pretože nemá licenciu ÚRSO na to, aby
mohol poskytovať služby odvodu dažďovej vody. V tejto súvislosti žalobca opakovane zdôrazňoval, že
nie je podnikateľom v oblasti kanalizácií a že si nárok uplatňuje iba ako refakturáciu, preto licenciu ÚRSO
nepotrebuje. Argumentácia žalovaného však smerovala k tomu, že žalobca si náklad na zaplatenie

odvodu dažďovej vody neuplatnil prostredníctvom toho, že by predložil faktúry, ktoré mu vodáreň
vystavila, a tieto by rozpočítal. Zo spisu sa ani nedá zistiť, či vôbec bol zo strany vodární voči žalobcovi
faktúrami uplatnený nárok za odvedenie dažďovej vody do kanalizácie, a ak bol, tak v akej výške.
Žalobca si voči žalovanému uplatnil nárok na zaplatenie nákladov na odvod dažďových vôd faktúrou,
ku ktorej priložil tabuľku „Výpočet nákladov za odvod dažďových vôd“. V nej je uvedené rozpočítanie
nákladov v závislosti od plochy nehnuteľnosti a koeficientu, ktorý sám uviedol v tejto tabuľke. Keďže

žalobca v konaní nepredložil faktúry, ktoré mu údajne mali vodárne vystaviť (čo po celý čas žalovaný
namietal), nie je možné ani zistiť, aký vzťah má predložená tabuľka výpočtu nákladov za dažďové vody
odvodeného od rozmerov plochy nehnuteľnosti, objemu zrážok a počtu dní k sume reálne vyfakturovanej
vodárňami. Inak povedané, žalovaný správne upozorňoval, že toto nie je uplatnenie refakturácie (resp.
že bez predloženia faktúr ani nevie, či to bolo uplatnenie refakturácie), keďže predložená tabuľka ako

odôvodnenie výšky stočného vychádza z iných vstupných údajov, než je výška faktúr. A že sa uvedené
javí ako priame uplatnenie nákladov za odvod dažďovej vody, na čo sú oprávnené iba licencované
subjekty. Žalovaný v konaní okrem toho upozorňoval, že koeficient bol určený ako dvojnásobný oproti
tomu, čo by určili vodárne a že z takejto tabuľky nie je možné ani zistiť, prečo bola rozpočítaná voda
týmto spôsobom. Preto, i keď argument žalobcu, že nie je podnikateľom v oblasti odvodu dažďovej

nebol popretý, žalobca touto odpoveďou nevysvetlil žalovanému, na základe čoho ním vytvorená
tabuľka rozpočítania nákladov má byť chápaná ako refakturácia, pretože v konaní ani nezaznelo, v akej
výške reálne faktúry vystavené na vodárňami mali byť a nedal odpoveď na námietku žalovaného, keď
nevysvetlil, prečo táto tabuľka nepredstavuje priame uplatnenie nároku na zaplatenie za odvod dažďovej
vody, ak nevychádza z výšky faktúr od vodární, ale vychádza zo vstupných údajov pre výpočet stočného

(na ktorý žalobca oprávnený nie je práve preto, že nie je podnikateľom v oblasti odvodu dažďovej vody).

61. V zmysle Civilného sporového poriadku dôkazy predkladá tá strana, ktorá dáva skutkové tvrdenia.
Nie je možné, aby žalovaný zaviazal žalobcu na predkladanie konkrétnych dôkazov. Preto návrh
žalovaného, aby bol žalobca zaviazaný predložiť faktúry, ktoré vodáreň vystavila za odvod dažďových

vôd v rokoch 2016 a 2017 nemohol byť v konaní akceptovaný, keďže by išlo o dôkaz skutkového
tvrdenia, ktorý nepredkladal žalovaný, ale predkladal ho žalobca. V konaní tak nastala situácia, kedy
žalobca nereagoval ani na tvrdenie žalovaného, že stočné je peňažnou náhradou odvádzania vody do
kanalizácie, ktoré žiadnym spôsobom nesúvisí so stavom nehnuteľnosti a teda nemá vzťah ani k jej
údržbe, ani k zachovaniu, ani k oprave a zároveň žalobca nereagoval ani na tvrdenie žalovaného, že

tento nárok nemohol vzniknúť prostredníctvom refakturácie, pretože ani samotná fakturácia zo strany
vodární voči žalobcovi nebola v konaní tvrdená ani preukázaná. Pokiaľ žalobca netvrdil výšku faktúr,
ktoré mal vodárňam zaplatiť, nebol uplatnený nárok možné chápať ako refakturáciu.

62. Po preskúmaní vyššie uvedených argumentov sporových strán v konaní pred súdom prvej inštancie

sa odvolací súd stotožnil s okresným súdom, ktorý nezistil žiadne dôvody, pre ktoré by mohol
subsumovať platbu za odvod dažďových vôd pod údržbu (ako nárok v zmysle Kúpnej zmluvy) alebo pod
zachovanie a opravu (ako nárok v zmysle ust. § 151n ods. 3 OZ), už len preto, že takéto argumenty v
konaní pred okresným súdom žalobca neuviedol a argumentáciu žalovaného nevyvrátil.

63. V odvolacom konaní je odvolací súd viazaný vždy rozsahom odvolacích námietok, ktoré sporové
strany uplatnia. Pokiaľ okresný súd vo svojom rozhodnutí priznal žalobcovi nárok na odpratávanie snehu
z dôvodu, že mal za to, že žalovaný sa tak zaviazal v Kúpnej zmluve a preto má na odhŕňanie snehu
nárokztitulu,žeideoúdržbuveci,odvolacísúdpripomína,ževiazanosťžalovanéhokúpnouzmluvouani
podradenie odhŕňania snehu pod pojem údržba komunikácie neboli predmetom odvolania žalovaného.

Odvolací súd ich ex offo preskúmavať nemohol a musel akceptovať skutkové zistenia okresného súdu,
že žalovaného viazala zmluvná povinnosť, a preto mal žalobca nárok na náklady na údržbu v podobe
odhŕňania snehu, bez ohľadu na to, či tento záver považoval odvolací súd za správny alebo nie. Rovnako
nebolo podané odvolanie proti zaradeniu odhŕňania snehu pod „údržbu“, preto opäť uvedené odvolacísúd nepreskúmaval a zaoberal sa iba námietkami žalovaného v odvolaní, ktoré smerovali primárne
k správnosti rozúčtovania nákladov na odhŕňanie snehu a výtlky, v otázke vlastníctva a uplatnených
súvisiacich nákladov, ako aj DPH a administratívne poplatky.

64. V odvolacom konaní tak vychádzal odvolací súd zo skutkových záverov okresného súdu, že
žalobcovi nárok na úhradu nákladov za údržbu vznikol na základe Kúpnej zmluvy, a že žalobcovi vznikol
aj nárok na pomernú časť nákladov na zachovanie a údržbu nehnuteľnosti, na ktorej je zriadené vecné
bremeno v prospech žalovaného.

65. Vo vzťahu k odvolaniu žalovaného bol potom odvolací súd viazaný len rozsahom odvolacích
námietok. Ako uviedol Ústavný súd SR v rozhodnutí IV. ÚS 239/2025 zo dňa 27. júna 2025, aj vecne
správny dôvod kasácie opravným prostriedkom napadnutého rozhodnutia funkčne príslušným súdom
môže porušiť právo na spravodlivý proces podľa ústavy a dohovoru v kontexte nerovného postavenia
strán civilného sporového konania, ak dotknutý súd relevantne prekročí rozsah svojho prieskumného

oprávneniavprospechtakéhoprieskumusadomáhajúcejsporovejstranynaúkorjejprotistrany.Ústavný
súd v uvedenom rozhodnutí pripomenul, že odvolací súd môže rozhodovať iba na základe argumentov,
ktoré boli v odvolaní uplatnené, a ku ktorým má protistrana možnosť sa vyjadriť.

66. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd všeobecne konštatuje, že žalobca v odvolacom konaní

nedal odvolaciemu súdu možnosť relevantne preskúmať záver okresného súdu, že náklady na odvod
dažďovej vody nespadajú do nákladov na údržbu, zachovanie alebo opravu nehnuteľnosti, pretože
v odvolacom konaní neuviedol žiadne konkrétne argumenty, pre ktoré by takýto záver okresného súdu
mohol byť posúdený ako nesprávny. Odvolací súd nie je oprávnený dotvárať odvolacie dôvody vlastnými
domnienkami a (ako bol upozornený v dovolacom rozhodnutí najvyšším súdom) ani nie je oprávnený

sám dotvárať skutkový stav.

67. Odvolací súd konštatuje, že žalobca v odvolaní opäť iba všeobecne odkazuje na skutočnosť, že
mu náklady na odvod dažďovej vody vznikli, pričom neformuloval žiaden konkrétny argument, prečo
by náklady na odvod vody mali spadať pod pojem údržba alebo zachovanie a oprava nehnuteľnosti,

teda v čom konkrétne okresný súd nesprávne posúdil tvrdenia žalobcu v konaní, ak jeho konkrétne
vymedzenie dôvodov pre subsumovanie stočného pod tieto tri pojmy (údržba, zachovanie, oprava) malo
byť vykonané, a teda z čoho konkrétne malo okresnému súdu vyplynúť, že ide o niektorý z týchto pojmov.

68. V konkrétnosti potom k odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP, ku ktorému

žalobca uviedol, že posúdenie okresného súdu bol nesprávne vo vzťahu k tomu, že v rozpore so
slovným znením obsahu listinného dôkazu (v zmluve sa uvádza náklady na údržbu), tento nesprávne
právne posúdil, a že podľa žalobcu časť žalobného nároku naopak evidentne bolo možné, respektíve
nutné subsumovať ako záväzok vyplývajúci z predmetnej kúpnej zmluvy podieľať sa pomernou časťou
na údržbe prístupových komunikácií, odvolací súd konštatuje, že ide o všeobecné vyjadrenie názoru

bez konkrétnej argumentácie. Žalobca neuviedol, v čom okresný súd nesprávne posúdil kúpnu zmluvu
v časti, ktorá sa týka záväzku žalovaného podieľať sa na nákladoch na údržbu. Ako už uviedol odvolací
súd vyššie, skutkový záver okresného súdu, že žalovaný je ustanovením Kúpnej zmluvy v čl. V viazaný,
pretože žalobca ako vlastník pozemkov vstúpil do práv a povinností z tejto Kúpnej zmluvy, nebol
odvolanímžalobcuanižalovanéhonapadnutý,pretoniejepredmetomodvolaciehoprieskumuaodvolací

súd musí z neho vychádzať bez ohľadu na to, či sa s nám stotožňuje. Samotný záver, že by v zmysle
citovaného záveru okresného súdu mohol žalobcovi vzniknúť nárok na stočné aj cez „údržbu“ preto
odvolací súd nespochybňuje. Avšak žalobca v odvolaní námietkou, že podľa žalobcu časť žalobného
nároku evidentne bolo možné, respektíve nutné subsumovať ako záväzok vyplývajúci z predmetnej
kúpnej zmluvy podieľať sa pomernou časťou na údržbe prístupových komunikácií, neuviedol, z akého

dôvodu, pre aký argument je evidentné, že by stočné malo spadať pod záväzok z kúpnej zmluvy
podieľať sa pomernou časťou na údržbe prístupových komunikácií, teda prečo by platba, ktorú platí
vlastník pozemku, na ktorom je zriadené vecné bremeno ako peňažnú náhradu za to, že sa vodu
rozhodol odvádzať do kanalizácie, malo predstavovať údržbu prístupových komunikácií a teda platbu
za údržbu. Neuviedol ani, prečo konkrétne nemožno stočné chápať ako platbu spojenú vlastníctvom,

ako to formuloval okresný súd. Nevymedzil, ktorý konkrétny argument žalobcu okresný súd nezohľadnil
alebo prehliadol, ak dospel k záveru, že stočné do nákladov na údržbu komunikácie nepatrí.69. Pokiaľ však žalobca žiaden takýto argument neuviedol, odvolací súd nie je oprávnený ex offo v
odvolacom konaní hľadať a sám formulovať, prečo okresný súd pochybil a prečo by malo byť uzavretie
zmluvysvodárňaminaodvoddažďovejvodypovažovanézaúdržbukomunikácie.Osobitne,akžalovaný

celý čas konzistentne upozorňoval na to, že ide o „správu komunikácie, nie údržbu“. Zdôraznil, že ide o
platbu, ktorá sa platí bez ohľadu na stav nehnuteľnosti alebo komunikácie, teda nesúvisí s jej údržbou
ani zachovaním. Žalovaný uvádzal, že stočné platí vlastník pozemku bez súvislosti so stavom pozemku.
Upozorniltiežnato,žesisámvlastníkvolí,akozabezpečíodvodvodyzpozemku.Anijedenzuvedených
argumentov žalovaného žalobca v konaní nevyvrátil. V odvolaní potom okrem konštatovania, že okresný

súd uvedené nesprávne zaradil, opäť absentujú argumenty, prečo okresný súd uvedené pod náklady
na údržbu zaradiť mal.

70. Odvolací súd v predchádzajúcom rozhodnutí pochybil, ak posunul prieskum zo sféry tvrdení strán a
sám uviedol argumenty smerujúce k porovnaniu fyzikálnych vplyvov, keďže žiadne tvrdenia vo vzťahu
k vplyvu vody na vozovku pri spôsobení výtlkov alebo prejazdnosti neboli uvedené v konaní sporovými

stranami. V tomto rozhodnutí preto odvolací súd vychádzal dôsledne len z tvrdení a skutočností, ktoré
obsahovalo odvolanie. Vzhľadom na absenciu dôvodov, pre ktoré by náklady za odvod dažďovej vody
mali mať rovnakú podstatu ako náklady na odhŕňanie snehu sa potom odvolací súd nemal ako vyjadriť
ani tomu, či je nárok na rozpočítanie stočného nárokom podobným, resp. po skutkovej a právnej
stránke rovnocenným ako nárok na rozpočítanie nákladov za odhŕňanie snehu. Jeho podobnosť ani

rovnocennosť odvolateľ neodôvodnil, preto odvolací súd ex offo nehľadal spoločné alebo odlišné znaky
platby za odvod vody a platby za odhŕňanie snehu (na rozdiel od predchádzajúceho rozhodnutia, kde
mu takýto postup bol najvyšším súdom vytknutý).

71. Žalobca v odvolaní následne namietol, že okresný súd nesprávne vec posúdil aj v tom, že zamietnutú

časť žalobného nároku nebolo možné subsumovať ani pod zákonné ust. § 151n ods. 3 OZ. Uvedené
naznačuje, že charakter nákladov na dažďovú vodu nemá vyjasnený ani sám žalobca pokiaľ namieta,
že táto mala byť údržbou, ale zároveň namieta, že mala byť zachovaním alebo opravou veci, v konaní ju
uvádzal ako nárok na refakturáciu. Nie je potom zrejmé z argumentácie žalobcu, či mal byť stotožnený
pojem "údržba komunikácie" s pojmami "zachovanie alebo oprava veci". V odvolaní totiž žalobca

námietkou proti rozhodnutiu okresného súdu tvrdí, že pojem stočné mal byť subsumovaný aj pod pojem
údržba (odvolanie k odvolaciemu dôvodu v časti B) a zároveň tvrdí, že malo byť subsumované pod
nároky z ust. § 151n ods. 3 OZ a teda pod pojem zachovanie a oprava nehnuteľnosti (odvolanie časť C).

72. Konkrétne potom vo vzťahu k odvolaciemu dôvodu uvedenému podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP

v časti C odvolania odvolací súd udáva, že okrem námietky, že zo strany okresného súdu ide o svojvoľné
tvrdenie, keď o takéto náklady by sa jednalo napríklad v prípade platenia dane z nehnuteľností a okrem
námietky, že zmluvný vzťah medzi žalobcom a vodárňami nijako nesúvisí s tým, či žalobcove náklady
sú alebo nie sú priamo súvisiacimi s údržbou komunikácií na zachovanie cudzej veci, opäť žalobca
v odvolaní neuviedol, prečo by tieto náklady nákladom na zachovanie a opravu cudzej veci mali byť.

Odvolací súd sa stotožňuje s konštatovaním žalobcu, že skutočnosť, či príslušný zmluvný vzťah medzi
žalobcom a vodárňami sa spravuje osobitnými zákonmi, ako zákonom o verejných vodovodoch alebo
Obchodným zákonníkom nijako nesúvisí s tým, či je možné náklady na stočné subsumovať pod náklady
na údržbu komunikácie alebo pod náklady na zachovanie cudzej veci. Uvedeným konštatovaním však
žalobca opäť neuviedol dôvod, pre ktorý by naopak mali byť náklady na stočné subsumované pod

zachovanie cudzej veci. Argumentácia, že ide o refakturáciu nákladov, nie je vysvetlením toho, prečo by
stočné ako náhrada za odvod dažďovej vody do kanalizácie malo mať akýkoľvek súvis so zachovaním
cudzej veci (odhliadnuc od toho, že žalobca v celom konaní neuviedol, aká mala byť výška faktúr ktoré
mali byť refakturované).

73. K námietke žalobcu z odvolania, že ak mal okresný súd za dôvodný nárok pozostávajúci z nákladov
na odhŕňanie snehu z cestných komunikácií a tento posúdil ako nároky spadajúce pod § 151n ods. 3 OZ,
tak je nepochopiteľné, prečo za také nepovažoval obdobné nároky za úhradu dažďových vôd, odvolací
súdpripomína,žeokresnýsúdbolviazanýskutkovýmitvrdeniamisporovýchstrána nemoholargumenty
uvádzať sám od seba. Primárne žalobca neodôvodnil okresnému súdu pred jeho rozhodnutím, prečo

by mali tieto náklady zakladať obdobný nárok, nárok spojený so zachovaním alebo opravou žalobcovej
nehnuteľnosti, osobitne s prihliadnutím na to, že nevyvrátil procesnú obranu žalovaného, ktorý charakter
stočnéhodefinovalodlišneodnákladovnaodhŕňaniesnehu.Vovzťahukpriznaniunárokovzaodhŕňanie
snehu z cestných komunikácií cez § 151n ods. 3 OZ žalobca uvádzal dôvody, pre podriadenie tohtonákladu pod zachovanie nehnuteľnosti, kedy uviedol, že zabezpečil fyzicky odhrnutie snehu (nechal ho
niekým odhrnúť a za to zaplatil), čo vytvorilo náklady a s uvedeným tvrdením sa okresný súd stotožnil,
na základe čoho subsumoval náklad na odhŕňanie snehu pod nárok na zachovanie nehnuteľnosti v

zmysle ust. § 151n ods. 3 OZ. Odvolací súd pripomína, že tento záver okresného súdu nebol predmetom
odvolacieho konania (žalovaný ani žalobca ho v odvolaní nenamietli), preto bez ohľadu na to, či ho
považuje alebo nepovažuje za správny, odvolací súd tento záver akceptoval. Uvedené však neplatí vo
vzťahu k nákladom na odvod dažďovej vody, kedy žalobca okresnému súdu netvrdil, že zabezpečil
fyzicky odvod vody, pre ktoré tvrdenie by okresný súd mohol dospieť k rovnakému záveru aj vo vzťahu

k platbe za odvod dažďovej vody do kanalizácie. Ak žalobca uviedol, že zaplatil faktúry za odvod
vody, uvedené okresný súd vyhodnotil nie ako náklady na zachovanie nehnuteľnosti, ale ako náklad
spojený s vlastníctvom, pričom poukázal na argumentáciu žalovaného v konaní. Ak žalobca nachádza
medzi platbou za odhrnutie snehu a platbou za využitie kanalizácie vo vzťahu k zachovaniu alebo
oprave jeho nehnuteľnosti aj iný styčný bod, než len to, že obe musel ako vlastník pozemku zaplatiť
on, mal možnosť ho v konaní pred okresným súdom uviesť. V tejto súvislosti sa odvolací súd so

záverom okresného súdu plne stotožnil a náklady na odvod dažďovej vody vníma ako platbu, spojenú
s vlastníctvom. Aby dal žalobcovi komplexnú odpoveď na jeho otázku, postupom podľa § 387 ods. 3
CSP odvolací súd dopĺňa záver okresného súdu konštatovaním, že k uvedenému záveru dospel na
základe argumentácie žalovaného v konaní, že náklady na odvod dažďovej vody sú platbou súvisiacou
s vlastníctvom nehnuteľnosti tým spôsobom, že ide o voľbu vlastníka nehnuteľnosti odvádzať dažďovú

vodu zo svojho pozemku práve do kanalizácie a nie inam. Táto platba je spojená s vlastníctvom veci,
nemá spojitosť so stavom nehnuteľnosti a nie je určená na zachovanie nehnuteľnosti ani jej opravu. Platí
sa za bez ohľadu na stav tejto nehnuteľnosti, bez ohľadu na jej prípadné poškodenie alebo prejazdnosť.

74. Až v odvolacom konaní žalobca uviedol, že pokiaľ by v rámci vybudovaných vnútro-areálových ciest

nedošlo k vybudovaniu kanalizácie, ktorá slúži aj na odvádzanie zrážkových vôd, malo by to nepochybne
dopad na kvalitu a zachovanie cestných komunikácií. S uvedenou argumentáciou sa okresný súd nemal
ako vysporiadať, keďže v konaní pred súdom prvej inštancie nebola uplatnená. Naopak bola uplatnená
argumentácia žalovaného, ktorá vychádza z opačnej premisy, a teda z tej, že bez ohľadu na kvalitu
pozemku platba za dažďovú vodu je peňažnou náhradou za vypúšťanie vody do kanalizácie, teda je

spojená s voľbou majiteľa pozemku týmto spôsobom zabezpečiť odvod vody. Uvedená argumentácia
smerovala aj k tomu, že ak má ísť o peňažnú náhradu, žalobca v konaní neuviedol v akej výške
túto peňažnú náhradu platil (nepredložil žiaden dôkaz o tom, v akej mu bola vyfakturovaná), na čo
žalovaný upozorňoval a nad rámec svojich procesných oprávnení žiadal aj predloženie dôkazu - faktúry
vodárenskej spoločnosti.

75.Keďžeodvolacísúdnemôžezopakovaťprocesnépochybenieaformulovaťvlastnézáverynadrámec
tvrdenia sporových strán v konaní pred odvolacím súdom (formulovaných v odvolaní), môže konštatovať
iba toľko, že sa stotožnil s okresným súdom, že žalobca neuniesol bremeno skutkového tvrdenia vo
vzťahu k zadefinovaniu stočného ako nákladu na zachovanie a opravu veci a neuniesol ani dôkazné

bremeno takéhoto tvrdenia.

76. Záver najvyššieho súdu v dovolacom rozhodnutí, že vo vzťahu k odhŕňaniu snehu a odvodu
dažďovej vody ide o kategoricky podobné činnosti vyplývajúce z atmosférických zrážok bol reakciou
na nesprávny postup krajského súdu v konaní, kedy krajský súd sám posunul argumentáciu strán do

sféry fyzikálnych vplyvov snehu a dažďa na pozemné komunikácie. Tvrdenie, že by išlo o kategoricky
podobné činnosti vyplývajúce z atmosférických zrážok nevzniesol v konaní pred súdom prvej inštancie,
ani pred odvolacím súdom žalobca ani žalovaný. Žalobca sa v konaní pred okresným súdom nedomáhal
vykonania dokazovania vo vzťahu k vplyvom vody a snehu na pozemnú komunikáciu. Okresný súd preto
dokazovanie týmto smerom ani nemohol vykonať. Odvolací súd preto vychádzal z toho, že žalovaným

bolo účinne popreté tvrdenie, že ide o náklad nevyhnutný na zachovanie kvality cestných komunikácií
a naopak bolo žalovaným vyargumentované tvrdenie, že ide o peňažnú náhradu súvisiacu s tým, že
vlastník pozemku sa rozhodol využiť kanalizáciu ako spôsob odvodu vody zo svojej nehnuteľnosti bez
ohľadu na stav tejto nehnuteľnosti, bez ohľadu na to, či je táto nehnuteľnosť využiteľná alebo nie. S
odkazom na vyjadrenie Slovenskej správy ciest tiež tvrdil, že ide vo vzťahu ku konkrétnej komunikácii o

jej správu, nie o údržbu. Ani jedno z uvedených tvrdení žalobca nevyvrátil.

77. Odvolací súd sa potom v zmysle dovolacieho rozhodnutia najvyššieho súdu musel vysporiadať
s otázkou, či je odvádzanie vôd z atmosférických zrážok zo spevnených plôch možné považovať zanákladysúvisiacesopravouazachovanímnehnuteľnosti.Odvolacísúd,viazanýargumentácioužalobcu
uvedenou v odvolaní, a viazaný vyjadreniami strán v konaní pred súdom prvej inštancie k uvedenému
konštatuje, že žalobca neuviedol žiaden taký argument, ktorý by umožnil odvolaciemu súdu subsumovať

odvádzanie vôd z atmosférických zrážok zo spevnených plôch pod náklady súvisiace s opravou a
zachovaním nehnuteľnosti. Naopak odvolací súd sa stotožnil so záverom okresného súdu, že takto
subsumovať tieto náklady možné nie je, že ide o náklady, ktoré súvisia s vlastníctvom nehnuteľnosti,
zaťažujú vlastníka a nemajú vzťah k zachovaniu alebo oprave nehnuteľnosti. Vlastné argumenty nad
rámec argumentov uplatnených žalobcom odvolací súd v tomto prípade nehľadal a neuplatňoval.

78. Odvolací súd z dôvodu právnej istoty konštatuje, že týmto rozhodnutím sa neodklonil od svojej
predchádzajúcej rozhodovacej činnosti, v ktorej už o nároku uplatnenom na zaplatenie pomernej časti
stočného rozhodoval, a to v konaní vedenom pod sp. zn. 43Cob/45/2024, kedy okresný súd priznal
majiteľovi priemyselného areálu nárok na zaplatenie pomernej časti nákladov za cestné komunikácie v
priemyselnom areáli, na ktorých zabezpečuje letnú a zimnú údržbu, inžinierske siete, rozvody nízkeho

napätia, požiarny vodovod, osvetlenie priemyselného parku, oplotenie priemyselného parku, kamerový
systém vrátane platby za stočné. Uvedené rozhodnutie odvolací súd potvrdil vrátane časti, ktorou boli
uplatnené nároky na náklady súvisiace s dažďovou kanalizáciou. V citovanom rozhodnutí však majiteľ
priemyselného areálu uplatňoval svoje nároky na základe iného skutkového tvrdenia a z iného právneho
titulu, než žalobca, keď uviedol skutkové tvrdenie, že platením nákladov na zabezpečenie vybavenia

priemyselného parku došlo na strane žalovaného k bezdôvodnému obohateniu, keďže majiteľ areálu
platil náklady za to, čo využíval žalovaný, ktorého majetok sa tým pádom zväčšil na úkor majiteľa
priemyselného areálu. Výšku bezdôvodného obohatenia potom preukazoval znaleckým posudkom
Slovenskej technickej univerzity v Bratislave, ktorý konštatoval, že výška odplaty súvisiaca s údržbou
strediska je primeraná. Odvolací súd v danej veci zhodne s okresným súdom posúdili uplatnený nárok

ako nárok z bezdôvodného obohatenia, vrátane stočného, a majiteľovi priemyselného areálu ho priznali.

79. V prejednávanom prípade však žalobca TMS-MONTYS s.r.o. uviedol iba skutkové tvrdenia, ktoré
bolo možné preskúmať z pohľadu vzniku nároku prostredníctvom zmluvného dojednania (skutkové
tvrdenie, že žalovaný sa zaviazal v Kúpnej zmluve svojmu právnemu predchodcovi, že sa bude podieľať

na údržbe ním používaných prístupových komunikácií z titulu vecného bremena) a z pohľadu vzniku
nároku majiteľa nehnuteľnosti, na ktorej je zriadené vecné bremeno cez § 151n ods. 3 OZ (skutkové
tvrdenie, že je vlastníkom nehnuteľnosti, na ktorej je zriadené vecné bremeno). Žalobca ani v žalobe, ani
v neskorších vyjadreniach nedal také skutkové tvrdenie, ktoré by bolo možné subsumovať pod právne
normy upravujúce bezdôvodné obohatenie, alebo náhradu škody. Ak dal žalobca skutkové tvrdenie, že

nárokvznikolnazákladezmluvy(sčímsačiastočneokresnýsúdstotožnil)anazákladezákona(sčímsa
opäť čiastočne stotožnil), žalobca neuviedol žiadne skutkové tvrdenie, z ktorého by bolo možné vyvodiť,
že žalovaný sa obohatil bez právneho dôvodu (bez dôvodu zmluvy alebo zákona), alebo z dôvodu ktorý
odpadol. Sporová strana sa musí rozhodnúť, či tvrdí, že jej nárok vzniká zo zmluvy alebo zo zákona,
alebo či tvrdí že jej nárok vzniká naopak bez právneho dôvodu, teda bez zmluvy a bez zákona. Vzájomne

sa vylučujúce skutkové tvrdenia nemôžu viesť k procesnému úspechu v spore.

80. I keď je možné súhlasiť s vyjadrením právneho zástupcu žalobcu, ktorý na poslednom pojednávaní
všeobecne uviedol, že je na posúdení súdu, či prisúdi časť cez kúpnu zmluvu, časť cez Občiansky
zákonník a časť cez napríklad bezdôvodné obohatenie alebo iný dôvod, odvolací súd pripomína,

že právne posúdenie v zmysle pravidla iura novit curia môže súd aplikovať výlučne na základe
skutkových tvrdení, ktoré mu predkladajú strany. Súd nie je oprávnený dopĺňať skutkové tvrdenia za
stranu, môže iba hľadať právnu normu, ktorá sa dá aplikovať na tie skutkové tvrdenia, ktoré strana
predostrie. Preto v tomto rozhodnutí odvolací súd zhodne s okresným súdom právne posudzoval iba
skutkové tvrdenia žalobcu, ktoré umožňovali posúdiť otázku, či platba, ktorú žalobca údajne zaplatil

kanalizáciám za odvod dažďovej vody, spadá alebo nespadá do kategórie údržby cesty (skutkové
tvrdenie o uzavretí Kúpnej zmluvy) alebo do kategórie zachovania a opravy nehnuteľnosti (skutkové
tvrdenie o vlastníctve nehnuteľnosti a zriadení vecného bremena). V danom prípade žiadne skutkové
tvrdenie žalobcu nesmerovalo k tomu, že by bol bezdôvodne zvýšený majetok žalovaného a výšku
prípadného bezdôvodného obohatenia nijak neodôvodnil. Nielenže nepredložil faktúry, ktoré údajne

vystavili vodárne, ale najmä nepreukázal, že by takéto faktúry skutočne zaplatil, teda že sa jeho majetok
zmenšil o sumu, o ktorú sa mal zväčšiť majetok žalovaného.81. Na skutkové tvrdenie žalobcu, že žalobca žalovanému poslal žalobcom vystavenú faktúru
podľa žalobcom vytvorenej (neverifikovateľnej) tabuľky potom nie je možné aplikovať ustanovenia
o bezdôvodnom obohatení. Preto rozhodnutie vo veci nároku uplatneného žalobcom nemá rovnaký

skutkový základ ako spor prejednávaný vo veci vedenej pod sp. zn. 43Cob/45/2024, a rozhodnutie,
ktorým odvolací súd potvrdil rozhodnutie okresného súdu, že z uplatneného nároku na základe
skutkových tvrdení žalobcu žalovanému povinnosť podieľať sa na nákladoch žalobcu za odvod dažďovej
vody nevznikla, nie je v rozpore s predchádzajúcim rozhodnutím odvolacieho súdu 43Cob/45/2024, kedy
majiteľovi priemyselného areálu nárok na pomernú časť stočného okresný aj odvolací súd priznali, avšak

prostredníctvom iných skutkových tvrdení a inak uplatneného právneho nároku.

82. Ako už odvolací súd vyššie uviedol, sporové strany ani okresný súd v konaní neuvádzali skutkové
tvrdenia ani závery vo vzťahu k tomu, či odvádzanie atmosférických zrážok a odpratávanie snehu je
kategoricky podobná činnosť vyplývajúca z atmosférických vplyvov, následkom čoho uvedené odvolací
súd pri druhom rozhodnutí nepreskúmaval, pretože na to nie je procesne oprávnený. Vo vzťahu ku

konštatovaniu dovolacieho súdu, že nie je zrejmé, aký vplyv má záver súdov nižšej inštancie o tom, že
odvádzanie atmosférických zrážok nie je súčasťou zachovania a opravy nehnuteľnosti skutočnosť, že
povinnosť platiť stočné upravuje osobitný právny predpis, odvolací súd konštatuje, že uvedené spolu
žiadnym spôsobom nesúvisí. Skutočnosť, že povinnosť platiť stočné upravuje osobitný právny predpis,
nie je definičným znakom, ktorý by pomohol zaradiť stočné do kategórie údržby alebo zachovania

alebo opravy alebo ktorý by naopak bol argumentom proti zaradeniu stočného do týchto kategórií.
Odvolací súd súhlasí s tým, že samotná skutočnosť, že osobitný právny predpis upravuje povinnosti
vlastníka nehnuteľnosti v oblasti odvádzania odpadových vôd nemá vplyv na to, či takýto náklad je
možné zaradiť pod náklad súvisiaci s opravou a zachovaním nehnuteľnosti. Dôvodom, pre ktorý okresný
súd nezistil, že by stočné bolo možné subsumovať pod opravu a zachovanie nehnuteľnosti, bola

argumentácia žalovaného, ktorý upozornil na to, že charakter tejto platby je nutné posúdiť ako náklady
súvisiace s vlastníctvom veci, kedy tieto musí majiteľ nehnuteľnosti vynaložiť bez ohľadu na existenciu
vecného bremena nemajú žiadnu spojitosť s opravou a zachovaním komunikácie, keďže neslúžia ani na
opravu, ani na zachovanie komunikácie a predstavujú peňažnú kompenzáciu vypúšťania vôd do verejnej
kanalizácie. Nesúvisia teda ani s pozemkom ako takým a sú platené bez ohľadu na stav pozemku.

Správca alebo majiteľ pozemku sa rozhoduje, či bude zrážkové vody odvádzať do kanalizácie alebo
inam. Uvedené je v súlade s vyjadrením Slovenskej správy ciest, že odvod dažďovej vody z cesty nepatrí
do údržby cesty, ale do správy cesty. Žalobca potom neuviedol žiaden právny predpis ani vyjadrenie
pojmu údržba, zachovanie alebo oprava nehnuteľnosti, kedy by naopak bolo možné takto prezentovanú
charakteristiku platby za odvod dažďovej vody vymedzenú žalovaným posunúť do inej roviny a vnímať ju

ako platbu súvisiacu so zachovaním nehnuteľnosti, alebo s opravou nehnuteľnosti, prípadne s údržbou
cestnej komunikácie. K tomu, či odvádzanie atmosférických zrážok a odpratávanie snehu sú kategoricky
podobné činnosti sa sporové strany nevyjadrili, nenavrhovali v tejto súvislosti žiadne dokazovanie ani vo
vzťahukposúdeniufyzikálnychvplyvovdopadudažďovejvodynakomunikáciuvporovnanísposúdením
vplyvu dopadu snehu na komunikáciu. Keďže súd nie je oprávnený ex offo tieto argumenty nachádzať

namiesto sporových strán, nenahrádzal návrhy a tvrdenia strán a vychádza iba z toho skutkového stavu,
ktorý okresný súd zistil práve na základe argumentácie sporových strán.

83. Pokiaľ ide o skutočnosti uvádzané sporovými stranami v odvolacích replikách, tak v zmysle ust. §
373 ods. 4 CSP je prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany možné uplatniť

najneskôr v lehote na vyjadrenie k odvolaniu aj za predpokladu, ak ide o novoty (ust. § 366 CSP). Po
uplynutí lehoty na vyjadrenie k odvolaniu už nie je možné uplatniť žiadne prostriedky procesného útoku
ani prostriedky procesnej obrany (ani novoty), a preto sa odvolací súd síce oboznamuje s obsahom
repliky a dupliky, ale už nepreskúmava nové tvrdenia uplatnené v odvolacích replikách a duplikách.
Z rovnakého dôvodu sa preto odvolací súd ani neoboznamoval s prílohami odvolacej repliky žalovaného,

ktorý ešte k replike priložil okrem listinných dôkazov aj ďalšie odborné vyjadrenie č. 11/2022.

84. Žalobca v odvolaní namietol aj súvisiaci výrok okresného súdu o nároku na náhradu trov konania.
Keďže odvolací súd pristúpil k zmene rozhodnutia vo výške 3,29 Eur (1,70 + 0,34 + 1,04 + 0,21)
v neprospech žalobcu, premietol uvedený rozdiel aj do pomeru úspechu strán za účelom určenia nároku

na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie. Súd prvej inštancie pôvodne priznal žalobcovi
istinu 144,- Eur, čím žalobca z uplatnenej sumy 432,43 Eur bol úspešný v pomere 34%. Zmenou
rozhodnutiasúduprvejinštanciezožalovanejsumy432,43Euržalobcauspelvrozsahu140,71Eur,teda
32,54% a žalovaný v sume 291,72 Eur, teda 67,46%. Pomer úspechu a neúspechu strán je tak 34,92%v prospech žalovaného a preto odvolací súd zmenil rozhodnutie okresného súdu v tretej výrokovej vete
tak, že žalobca je povinný nahradiť žalovanému trovy konania v pomere 34,92%. Uplatnený nárok na
náklady spojené s uplatnením pohľadávky 40,- Eur nebol v konaní napadnutý a netvoril ani vstup do

výpočtu zmeny trov konania.

85. Pokiaľ ide o odvolacie konanie, v odvolacom konaní sa posudzoval pomer úspechu a neúspechu
vo vzťahu k tým výrokom odvolania, ktoré boli sporovými stranami napadnuté. I keď úspech žalovaného
vodvolacomkonaníbolibavovýške3,29Eur(administratívnepoplatky)znímnapadnutejsumy144Eur,

na ktorú ho okresný súd zaviazal voči žalobcovi, odvolací súd sa na rozdiel od svojho predchádzajúceho
rozhodnutia rozhodol presne vyčísliť pomer úspechu žalobcu a žalovaného, keďže Civilného sporový
poriadok nepozná „nepatrnosť“ ako kritérium, ktoré by vylučovalo určenie presného pomeru úspešnosti.
Zároveň tentokrát odvolací súd posúdil pomer úspechu a neúspechu vo vzťahu k celému predmetu
odvolaciehokonania(432,43Eur),nielenvovzťahukúspešnostiodvolaniavočisume3,29Eur.Odvolací
súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP.

86. V zmysle ust. § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu
vo veci a v zmysle ust. § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov
konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. V
prejednávanom prípade žalobca podal odvolanie voči zamietajúcej časti rozhodnutia okresného súdu

v rozsahu 288,43 Eur a v tomto odvolaní bol 100% neúspešný. V rozsahu 288,43 Eur bol naopak
úspešný žalovaný. Vo vzťahu k svojmu odvolaniu, ktoré podal žalovaný voči povinnosti zaplatiť žalobcovi
144,- Eur bol žalovaný úspešný v rozsahu 3,29 Eur a neúspešný v rozsahu 140,71 Eur. Žalobca tak z
celého predmetu odvolacieho konania 432,43 Eur neuspel vo vzťahu k 288,43 Eur (zamietajúca časť, II.
výroková veta okresného súdu) a vo vzťahu k 3,29 Eur (právoplatná zamietajúca časť meniaca I. výrok

okresného súdu). Celkove tak neuspel v odvolaní vo vzťahu k sume 291,72 Eur. V tomto rozsahu bol v
odvolaní úspešný žalovaný. Žalovaný neuspel v odvolaní proti povinnosti zaplatiť 140,71 Eur, ale uspel
v odvolacom konaní o sumu 291,72 Eur, keďže bol úspešný v časti 3,29 Eur administratívne poplatky
a úspešný bol aj vo vzťahu k zamietajúcej časti 288,43 Eur za odvod dažďovej vody. Pomer úspechu
sporových strán je tak rovnaký, ako v konaní pred súdom prvej inštancie, kedy zmenou rozhodnutia

súdu prvej inštancie zo žalovanej sumy 432,43 Eur žalobca uspel v rozsahu 140,71 Eur, teda 32,54 %
a žalovaný v sume 291,72 Eur, teda 67,46 %. Pomer úspechu a neúspechu strán je potom 34,92 % v
prospech žalovaného, na základe čoho odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania
žalovanému voči žalobcovi v rozsahu 34,92 %. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne
v súlade s § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie.

87. O trovách dovolacieho konania rozhodol odvolací súd postupom podľa § 396 ods. 3 CSP, v zmysle
ust. § 255 ods. 1 podľa zásady úspešnosti, pričom dovolanie voči rozhodnutiu Krajského súdu v Banskej
Bystrici č.k. 43Cob/104/2022-809 zo dňa 16. februára 2023 podali žalobca aj žalovaný. Kým žalobca bol
v dovolacom konaní 100 % úspešný, keďže dovolací súd dovolanie žalovaného odmietol a dovolaniu

žalobcu vyhovel, žalovaný bol v dovolacom konaní 100 % neúspešný. Odvolací súd preto postupom
podľa § 453 ods. 3 CSP rozhodol o trovách dovolacieho konania tak, že na základe princípu úspešnosti
priznal žalobcovi plný nárok na náhradu trov dovolacieho konania. Odvolací súd pritom postupoval v
zmysle uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. I ÚS 453/2019 zo dňa 19. novembra 2019, v ktorom
Ústavný súd uviedol, že základné ustanovenie o nároku na náhradu trov konania vyjadrené v § 255

CSP nevylučuje rôzny pomer úspechu v jednotlivých fázach konania – prvoinštančného, odvolacieho
i dovolacieho, ktorý by vyústil do rozhodnutia o nároku na náhradu trov jednotlivých konaní tromi
samostatnými výrokmi. Uviedol tiež, že dovolacie konanie predstavuje v tomto smere samostatnú,
od ostatného konania nezávislú časť konania, čo zakladá súdu možnosť nezávisle od celkového
výsledku sporu rozhodnúť len o trovách dovolacieho konania s prihliadnutím na úspech sporovej strany

v dovolacom konaní bez ohľadu na definitívny výsledok sporu. Odvolací súd preto napriek tomu, že
žalobca bol vo vzťahu k celkovému výsledku sporu v konaní pred okresným aj odvolacím súdom
čiastočne neúspešný, rozhodol o trovách dovolacieho konania samostatne tak, že žalobcovi priznal
nárok na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100 % voči žalovanému, ktorý v dovolacom konaní
úspešný nebol.

88. Odvolací súd je v zmysle § 380 ods. 1 CSP viazaný odvolacími dôvodmi uvedenými v odvolaní.
Napadnuté rozhodnutie okresného súdu preto odvolací súd preskúmal iba v rozsahu podstatných
dôvodov uvedených v odvolaní a inými dôvodmi sa nezaoberal.89. Rozhodnutie bolo odvolacím senátom prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).