Uznesenie – Zodpovednosť za škodu pri výkone… ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, January 28, 2026

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 28Co/24/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2221203556
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Duman
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2026:2221203556.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom zo sudcov - predsedu: JUDr. Peter Duman a členiek: Mgr. Lucia
Mizerová a JUDr. Erika Tischlerová v sporovej veci žalobcov: 1. A. B., nar. XX.XX.XXXX, C. D. XXX, A.,
Česká republika, 2. E. F., nar. XX.XX.XXXX, D. XXXX, D., Česká republika, 3. G. H., nar. XX.XX.XXXX, I.
J. XXX, K., Česká republika, 4. L. L., nar. XX.XX.XXXX, I. K. XXXX/X, G., Česká republika, 5. E. G., nar.
XX.XX.XXXX,A.XXXX/XX,G.,M..L..N.XX,H.,všetcizast.:VESTENICKÁ&BDadvokátskakancelária,

s. r. o., IČO: 50 217 020, Ševčenkova 5, Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika, v mene
ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Račianska 71, Bratislava, o náhradu škody
spôsobenej pri výkone verejnej moci, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Dunajská
Streda zo 17.09.2024 č. k. 20C/51/2021-291, takto

r o z h o d o l :

Napadnutý rozsudok sa vo výrokoch III a V zrušuje a vec sa v tomto rozsahu vracia súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konanie vo vzťahu k žalobcovi 4 zastavil (výrok I),
žalovanému priznal voči žalobcovi 4 nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok II), rozhodol,
že žalovaný je povinný zaplatiť každému zo žalobcov 1, 2, 3 a 5 sumu 14 282,80 €, do troch mesiacov
od právoplatnosti rozsudku (výrok III), v časti príslušenstva žalobu zamietol (výrok IV) a žalobcom 1, 2,
3 a 5 priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok V).

2. Súd prvej inštancie zistil skutkový stav takto:
3. Uznesením vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru Dunajská Streda z 12.08.2016
bolovočižalobcomvznesenéobvineniezazločinobmedzovaniaosobnejslobodyvjednočinnomsúbehu
so zločinom vydierania, spáchané spolupáchateľstvom. Okresný súd Dunajská Streda uznesením zo
14.08.2016, sp. zn. Tp/43/2016 rozhodol o vzatí žalobcov do väzby z dôvodov ustanovených v § 71 ods.
1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku (ďalej len „TP“), ktorá sa započítavala dňom 11.08.2016, keď došlo

aj k skutočnému obmedzeniu ich osobnej slobody. Krajský súd v Trnave rozhodnutie okresného súdu o
väzbe žalobcov zrušil a nahradil ho vlastným rozhodnutím, ktorým z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b)
a c) TP vzal žalobcov do väzby. Prokurátor Okresnej prokuratúry Dunajská Streda podal 10.02.2017 na
žalobcov obžalobu pre trestný čin, pre ktorý bolo žalobcom vznesené obvinenie. O obžalobe rozhodol
Okresný súd Dunajská Streda rozsudkom z 15.11.2017, sp. zn. 2T/16/2017, ktorým obžalovaných
podľa § 285 TP spod obžaloby oslobodil z dôvodu, že nebolo preukázané, že by sa stal skutok, pre

ktorý boli stíhaní. Proti tomuto rozsudku podal prokurátor odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v
Trnave rozsudkom z 18.10.2018, sp. zn. 5To/54/2018 tak, že ho ako nedôvodné zamietol. Žalobcovia
boli pozbavení osobnej slobody v dôsledku výkonu väzby od 11.08.2016 do 15.11.2017. Tvrdili, že
výkonom väzby došlo k zásahu do ich osobnostných práv, rodinného a spoločenského života a k vzniku
závažnej nemajetkovej ujmy. O predbežné prerokovanie svojho nároku na náhradu škody žalobcovia
požiadalipodanímz15.10.2021(keďpodaliižalobu),pričomžalovanýimvýsledokprerokovaniaoznámil

14.04.2022 s tým, že ich žiadosti nevyhovel. Žalobca 4 vzal žalobu späť; v tejto časti bolo konanie
zastavené.4. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 3, § 4 ods. 1 písm. a) bod 1, § 15 ods. 1, § 16 ods. 4, §
17 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov (ďalej len „ZoZŠ“), čl. 5 ods. 1 a 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“), takto:
5. V prípade náhrady škody uplatnenej podľa ZoZŠ ide o objektívnu zodpovednosť štátu bez ohľadu
na zavinenie. Kumulatívnymi predpokladmi pre vznik nároku na náhradu škody sú existencia škody,
nezákonné rozhodnutie orgánu štátu a existencia príčinnej súvislosti medzi škodou a nezákonným
rozhodnutím. Zároveň musí byť vylúčený negatívny predpoklad (§ 8 ods. 6 ZoZŠ). Podľa ustálenej

súdnej praxe možno považovať za nezákonné všetky rozhodnutia, ktoré predchádzali vydaniu
oslobodzujúceho rozsudku, bez toho, aby došlo k zrušeniu uznesenia o začatí trestného stíhania a
vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa pod
škodou rozumie ako škoda materiálna, tak nemateriálna. Nárok na odškodnenie sa priznáva, aj keď
rozhodnutie o väzbe bolo zákonné, ak bolo trestné stíhanie zastavené alebo bol obvinený oslobodený
spod obžaloby. V konaní nebolo sporné, že žalobcovia boli na základe rozhodnutia súdu vo väzbe

od 11.08.2016 do 15.11.2017 a že boli následne oslobodení spod obžaloby. Pokiaľ žalovaný tvrdil,
že si väzbu zavinili sami, toto podľa názoru súdu jednoznačné nie je. So zreteľom na rozhodnutie
Najvyššieho súdu ČSSR z 30.11.1977 sp. zn. Plsf 3/77 je to však nepravdepodobné, pretože sa
nepreukázalo tam opísané správanie žalobcov po ich zadržaní, ktoré by malo byť predpokladom
uvalenia/predĺženia väzby. Žalobcovia iba uplatnili svoje procesné práva, čo nemožno hodnotiť v ich

neprospech. Výpovede svedkov a poškodených, z ktorých protiprávne konanie žalobcov vyplýva a z
ktorých súdy pri rozhodovaní o väzbe tiež vychádzali, treba hodnotiť oddelene od správania žalobcov.
So zreteľom na rozhodnutie najvyššieho súdu z 31.05.2007 sp. zn. 4Cdo/177/2005 súd pri rozhodovaní
vychádzal aj z prednosti dohovoru pred vnútroštátnou úpravou, ktorý sa aplikuje aj v prípade zákonnosti
väzby,prihliadnucnato,žesaškodourozumieajnemajetkováujma,ktoráspočívapredovšetkýmvdĺžke

trvania väzby a s tým súvisiacimi následkami na život žalobcov. Žalobcovia preukázali vplyv výkonu
väzby na jednotlivé sféry ich života (zhoršenie rodinných a ostatných medziľudských vzťahov, ťažkosti
pri hľadaní zamestnania, finančné problémy), pričom je všeobecne známou i skutočnosť, že osoby, voči
ktorým bolo vedené trestné stíhanie, požívajú v spoločnosti nižšiu vážnosť a ich konanie je posudzované
prísnejšie. Z týchto dôvodov súd prvej inštancie dospel k záveru, že vzhľadom na výsledok trestného

konania, žalobcom prináleží peňažná náhrada nemajetkovej ujmy. Žalobcovia si uplatnili náhradu vo
výške priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR za roky 2016 a 2017
(v prípade väzby za neukončené mesiace rozpočítanej na dni), čo súd považoval za v praxi bežný a
akceptovanýspôsob,pretoimjupriznalvcelomrozsahu,avšakbezpríslušenstva(úrokovzomeškania),
keďže nárok na toto plnenie žalobcom vzniká až rozhodnutím súdu, a teda k omeškaniu dôjsť nemohlo.

Zároveň určil žalovanému dlhšiu lehotu na plnenie s ohľadom na jeho interné procesy, ktoré neumožňujú
plnenie v obvyklej 3-dňovej lehote. O zastavení konania vo vzťahu k žalobcovi 4 rozhodol na základe
späťvzatia žaloby podľa § 145 ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a o nároku na
náhradu trov konania v tejto časti podľa § 262 ods. 1 CSP spojení s § 256 ods. 1 CSP. O nároku na
náhradu trov konania vo zvyšku rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP z dôvodu

len nepatrného neúspechu žalobcov v spore (v časti príslušenstva).
6. Včasným odvolaním proti výrokom III a V napadnutého rozsudku sa žalovaný domáhal ich zmeny
tak, že sa žaloba zamietne a žalovanému sa prizná nárok na náhradu trov konania alebo zrušenia
rozsudku v napadnutej časti a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Namietol zmätočné
a nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku pri posúdení existencie základu nároku žalobcov,

výšky priznanej nemajetkovej ujmy a existencie príčinnej súvislosti. Žalovaný poukázal na to, že súd
prvej inštancie sa otázkou zavinenia väzby žalobcami zaoberal len v jednom bode odôvodnenia. Záver
súdu o tom, že zavinenie väzby žalobcami „nie je jednoznačné“, je nepreskúmateľný. Úlohou súdu bolo
dať jednoznačnú odpoveď, či si žalobcovia väzbu zavinili alebo nie. Použitie pojmov „nejednoznačné“
a „nepravdepodobné“ považuje žalovaný za vágne a nezodpovedajúce povahe sporu. Súd nesprávne

vyhodnotil rozhodnutia Najvyššieho súdu ČSSR o účinnosti zákona č. 58/1969 Zb. z 30.11.1977, sp.
zn. Plsf 3/77, ako aj z rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/154/2019, keď dospel k záveru
o nepravdepodobnosti zavinenia väzby žalobcami, hoci podľa týchto rozhodnutí je potrebné skúmať
konkrétne konanie obvinených, ktoré viedlo k vzatiu do väzby. Konkrétne konanie žalobcov, v ktorom
žalovaný vidí zavinenie ich väzby, bolo dôvodom ich zadržania a vzatia do väzby, a predchádzalo

samotnému rozhodnutiu o väzbe. Záver súdu, že žalobcovia si nemohli (pravdepodobne) zaviniť väzbu,
pretože vo výkone väzby (po ich zadržaní) nemohli naplniť dôvody kolúznej a pokračovacej väzby, lebo
už boli vo väzbe, považuje žalovaný za nelogický. Žalovaný považuje za zmätočné aj argument súdu,
že výpovede svedkov a poškodených, z ktorých vyplýva protiprávne konanie žalobcov, treba hodnotiťoddelene od správania žalobcov. Podľa žalovaného pri posudzovaní zavinenia väzby je určujúce, či
správanie žalobcov, alebo iné skutočnosti známe súdu v čase rozhodovania o väzbe, vyvolali dôvodnú
obavu zakladajúcu niektorý z dôvodov väzby. Zavinenie na vzatí do väzby treba skúmať z hľadiska

dôvodov, pre ktoré boli obvinení do väzby vzatí, a to vo vzťahu ku konkrétnym okolnostiam, ktoré súd
rozhodujúci o väzbe zvažoval a ktorými vzatie do väzby odôvodnil. Rozhodujúci je zistený skutkový stav
a konanie obvineného v čase pred rozhodnutím o väzbe. Žalovaný pripomenul výpovede poškodených
a svedkov, lekársku správu, znalecký posudok, okolnosti prípadu, druh samotnej trestnej činnosti,
spôsob konania obvinených (žalobcov) a ich jednotlivé úlohy pri trestnom čine, ktoré treba považovať

za konkrétne skutočnosti odôvodňujúce trvanie väzby žalobcov podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) TP.
Žalobcovia si väzbu zavinili sami, a preto im nevzniklo právo na náhradu nemajetkovej ujmy. Opačný
záver súdu je nedostatočne odôvodnený, vychádzajúci z nesprávnych skutkových zistení a nesprávne
právne posúdený. Súd prvej inštancie opomenul vyjadriť sa ku skutočnostiam týkajúcim sa osoby
každého zo žalobcov pri posudzovaní dôvodnosti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy a pri určovaní
výšky poskytnutej náhrady. Nesprávne uplatnil § 17 ods. 4 ZoZŠ v znení účinnom od 01.01.2009 do

31.12.2012, pretože v čase vzatia žalobcov do väzby bolo toto ustanovenie už neúčinné. Nesprávne
právne posúdenie sa zásadným spôsobom odrazilo na výsledku konania, keďže súd prvej inštancie
vychádzal pri určovaní výšky náhrady len mechanicky z neúčinnej a na vec neuplatniteľnej právnej
normy. Zmätočný je aj odkaz súdu na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave z 25.06.2019 sp. zn.
9Co/134/2018, keďže z tohto rozhodnutia nevyplýva možnosť uplatnenia už neúčinného § 17 ods. 4

ZoZŠ aj na konania a rozhodnutia vydané po tomto dátume. Priznanie náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch predpokladá značnú mieru zásahu do osobnosti fyzickej osoby a výška náhrady musí
zodpovedať zásade primeranosti. Súd prvej inštancie obišiel svoju povinnosť posúdiť primeranosť
náhrady nemajetkovej ujmy u každého zo žalobcov osobitne a nezohľadnil kritériá spravodlivosti a
primeranosti podľa § 17 ods. 2, 3 a 4 ZoZŠ účinného od 01.01.2013 ako to vyžaduje judikatúra

slovenskýchsúdovajESĽP.Súdpretodospelnazákladevykonanýchdôkazovknesprávnymskutkovým
zisteniam a vec nesprávne právne posúdil primárne v otázke zavinenia väzby žalobcov ako okolnosti
vylučujúcej právo na náhradu nemajetkovej ujmy, a sekundárne v otázke vzniku a primeranosti náhrady
nemajetkovej ujmy.
7. Žalobcovia vo vyjadrení k odvolaniu navrhovali napadnutý rozsudok potvrdiť a odvolanie žalovaného

ako nedôvodné zamietnuť. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie dôkladne a podrobne odôvodnil,
vysvetlil právne úvahy, ktorými sa spravoval, a riadne preskúmal všetky okolnosti majúce vplyv na
merito veci. Tiež vykonal dokazovanie listinami aj osobnými výsluchmi žalobcov a využil všetky právne
postupy na náležité zistenie skutkového stavu. Žalovaný označuje odôvodnenie rozsudku za zmätočné
a nedostatočné, avšak nevysvetľuje, v čom konkrétne malo k týmto pochybeniam dôjsť. K porušeniu

procesných práv žalovaného postupom súdu prvej inštancie nedošlo, keďže žalovaný mal rovnakú
možnosť vyjadrovať sa k veci ako žalobcovia. Žalobcovia preukázali uplatnený nárok a následky, ktoré
im na základe nezákonného rozhodnutia vznikli. Odmietli tvrdenie žalovaného, že si väzbu zavinili
sami. V trestnom konaní boli právoplatne oslobodení, pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok,
pre ktorý boli trestne aj väzobne stíhaní. Táto skutočnosť diskvalifikuje špekulácie žalovaného o tom,

že žalobcovia si zavinili väzobné stíhanie. Použitie slovného spojenia, že je „nejednoznačné, resp.
nepravdepodobné“, že by si žalobcovia zavinili väzbu, neznamená, že súd svoj právny názor riadne
nevysvetlil. Žalovaný nepreukázal okolnosti odôvodňujúce dôvodnosť podaného odvolania ani okolnosti
vylučujúce opodstatnenosť uplatnených nárokov žalobcov. Súd prvej inštancie neporušil procesné práva
žalovaného ani iné zákonné ustanovenia.

8. Odvolací súd, viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1
CSP), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj predchádzajúce konanie pred súdom prvej inštancie aj
z hľadiska vád týkajúcich sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP) bez nariadenia pojednávania,
pretože neboli splnené podmienky § 385 ods. 1 CSP, a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je
opodstatnené.

9. Žalovaný na viacerých miestach odvolania vyjadruje názor, že napadnutý rozsudok je zmätočný,
nedostatočne odôvodnený a nepreskúmateľný.

10. Základné náležitosti odôvodnenia rozsudku upravuje Civilný sporový poriadok v § 220 ods. 2, ktorý
o. i. vyžaduje, aby súd jasne a výstižne vysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne

argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých
dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne
posúdil. Dôraz sa kladie aj na presvedčivosť odôvodnenia rozsudku. Právo na dostatočné odôvodnenie
súdneho rozhodnutia je jednou zo súčastí základného práva na spravodlivý proces, zaručeného čl. 6ods. 1 Dohovoru. Toto právo je podľa judikatúry Ústavného súdu SR implikované aj v čl. 46 ods. 1 Ústavy
SR. Práve odôvodnenie je tou časťou rozhodnutia, v ktorej súd vysvetľuje, akým spôsobom a z akých
dôvodov dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia má podať jasne a

zrozumiteľne odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 78/07, IV. ÚS 115/03,
III. ÚS 209/04). Je to predovšetkým neúspešná strana, ktorá má záujem na dostatočnom odôvodnení,
pretože len vtedy má skutočnú možnosť namietať konkrétne skutkové alebo právne závery súdu pri
uplatňovaní prípadných opravných prostriedkov. Je pravda, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do
všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania, (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05),
no absencia vysporiadania sa s podstatnými tvrdeniami strany je závažným nedostatkom rozhodnutia,
ktorého intenzita sama osebe zakladá porušenie sťažovateľom namietaného základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (III. ÚS 314/2018). Treba súhlasiť so žalovaným,

že napadnutý rozsudok týmto požiadavkám nevyhovuje.
11. Svojou prvou odvolacou námietkou žalovaný konkrétne súdu prvej inštancie vyčíta nedostatočné
odôvodnenie napadnutého rozsudku v otázke posúdenia zavinenia väzby žalobcami. Keďže zavinenie
väzby je okolnosťou vylučujúcej vznik práva tejto osoby na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím
o väzbe [§ 8 ods. 6 písm. a) ZoZŠ], pre rozhodnutie o žalobe žalobcov, ktorou si uplatňovali nárok na

náhradu práve takejto škody, bolo vyriešenie otázky zavinenia väzby kľúčové. V dôsledku toho bolo aj
povinnosťou súdu prvej inštancie (preskúmateľným spôsobom) zaoberať sa v odôvodnení napadnutého
rozsudku argumentmi žalovaného, ktorými podopieral svoj názor, že žalobcovia si väzbu zavinili sami.
Z napadnutého rozsudku je však zrejmé, že súd prvej inštancie si túto povinnosť nesplnil.
12. Po prvé, napriek tomu, že súd prvej inštancie v bode 54 odkazuje (správne) na judikatúru, z ktorej

je zrejmé, že pre posúdenie zavinenia väzby sú rozhodujúce okolnosti predchádzajúce väzbe, v bode
70 sa venoval len okolnostiam „po zadržaní“ žalobcov. V tejto časti je odôvodnenie zmätočné.
13. Po druhé, súd prvej inštancie nedal konkrétnu odpoveď na argumenty žalovaného, ktorými
upozorňoval na okolnosti predchádzajúce zadržaniu žalobcov (okolnosti súvisiace s útekom obvineného
L. L. a vzťah žalobcov k nemu, obsah výpovedí poškodených, správanie poškodenej počas výsluchu,

výpovede svedkov o priebehu udalostí, lekárska správa preukazujúca zranenia poškodeného, dokonca
výpovede niektorých žalobcov o kriku, fackách a plači). Práve vzhľadom na judikatúru, ktorú pripomenul
v bode 54, išlo o pritom o relevantné argumenty, s ktorými je nevyhnutné sa vysporiadať. Treba
poznamenať, že okolnosti, ktoré nastali po vzatí žalobcov do väzby, nemohli mať vplyv na prvotné
rozhodnutie o väzbe (relevantné by ale mohli byť v rozsahu, v akom ovplyvnili ďalšie trvanie väzby).

14. Po tretie, nesprávny je postup, ak súd k otázke zavinenia vyjadrí tak, že toto „nie je jednoznačné“
alebo „nepravdepodobné“.
15. Tu sa žiada najprv ustáliť, ako vykladať pojem „zavinenie“ podľa § 8 ods. 6 písm. a) ZoZŠ v znení
účinnom v čase rozhodnutia o väzbe. Odvolací súd zastáva názor, že ide o pojem autonómny, ktorý
pretonemožnostotožňovaťzavinením,akohochápetrestnéprávoalebo§441Občianskehozákonníka.

Oslobodzujúcirozsudokvtrestnomkonanínevytvárazáväznúprejudicialitupreotázkuzavineniaväzbyv
konaní o náhradu škody podľa ZoZŠ. Hmotnoprávne pravidlá vzniku práva na náhradu škody obsiahnuté
v ZoZŠ je civilný súd rozhodujúci o civilnej žalobe povinný uplatniť (inak by nemohol rozhodnúť) a plnenie
tejto jeho povinnosti nemožno vyhodnotiť tak, že by posudzoval otázku (ne)viny v trestnoprávnom slova
zmysle. Oslobodenie spod obžaloby automaticky nastoľuje otázku dôvodnosti nároku na náhradu škody.

Ten je však vylúčený, ak si poškodený spôsobil trestné stíhanie sám. (pozri III. ÚS 254/2024). Čo je
potrebné považovať za zavinenie väzby samotnou osobou, ktorá žiada o náhradu škody, ZoZŠ bližšie
neustanovuje, preto je interpretácia a aplikácia tohto zákonného ustanovenia zverená všeobecným
súdom, ktoré o nárokoch na náhradu škody spôsobenej väzbou rozhodujú. Pri tomto rozhodovaní
vychádzajú vždy z konkrétnych okolností každého prípadu zistených z riadne vykonaného dokazovania,

vychádzajúc z ktorého im prislúcha urobiť právny záver o zavinení, resp. nezavinení väzby osobou
žiadajúcou náhradu škody. (I. ÚS 444/2012, 5Cdo/142/2017, 9Cdo/93/2022, 9Cdo/161/2022). Zavinenie
osoby na vzatí do väzby treba skúmať z hľadiska dôvodov, pre ktoré bol do väzby vzatý, a to vo vzťahu ku
konkrétnym okolnostiam, ktoré súd rozhodujúci o väzbe zvažoval, a ktorým odôvodnil vzatie obvineného
do väzby. Ak bol obvinený vzatý do väzby z viacerých dôvodov, postačuje k záveru, že si väzbu zavinil

sám, ak zavinil splnenie aspoň jedného z nich. (1Cdo/86/2022)
16. Z vyššie opísanej judikatúry plynie, že záver o zavinení väzby je záverom právnym, a ako taký musí
spočívať na konkrétnych výsledkoch dokazovania. Súd síce nemusí byť ani po vykonanom dokazovaní
presvedčený o pravdivosti alebo nepravdivosti skutkových okolností potrebných na vyhodnotenieotázky zavinenia (situácia neobjasneného skutkového stavu – non liquet), no právne posúdenie otázky
zavinenia musí byť jednoznačné. Je neprípustné, aby sa právny záver o zavinení väzby vyslovoval
v rovine pravdepodobnosti.

17. Odvolací súd zvažoval aj možnosť, že súd prvej inštancie mienil zaujať postoj k výsledkom
dokazovania, teda hodnotil skutkový stav. Ani v takom prípade však postup súdu prvej inštancie
neobstojí. Z použitých formulácií totiž vyplýva, že súd prvej inštancie nastavil mieru dôkazu (dôkazný
štandard) nad úroveň rozumných pochybností. Podľa judikatúry ústavného súdu ale platí, že „z hľadiska
dokazovania v súdnom konaní je určenie miery procesnoprávneho poznania rozhodujúcich skutočností

stupňom absolútnej istoty pomerne náročnou úlohou, pretože optikou procesného práva je každý dôkaz
o tvrdenej skutočnosti v zásade len dôkazom jej pravdepodobnosti. Z povahy problémov súvisiacich so
zmyslovým spoznávaním minulých javov nie je spravidla nikdy možné stopercentne potvrdiť existenciu
alebo priebeh určitého skutkového deja, ktorý sa už odohral, a preto určitá miera neistoty bude skoro
vždy v priebehu jeho dokazovania prítomná. Z uvedeného potom a contrario vyplýva, že absolútna istota
nepripúšťajúca žiadne ani teoretické pochybnosti o inom priebehu udalostí nemôže byť v zásade ako

miera dôkazu požadovaná, ak takáto požiadavka zároveň stavia stranu zaťaženú dôkazným bremenom
do objektívne neprekonateľných dôkazných problémov“ (II. ÚS 716/2016). Ak teda súd prvej inštancie
vychádzal z potreby preukázať určitú skutkovú otázku nad mieru rozumných pochybností, nepostupoval
správne. Pretože dôsledky následne pripísal na vrub žalovanému, porušil jeho právo na rovnosť strán
ako jednu zo zložiek práva na spravodlivé súdne konanie.

18. Po štvrté, nemožno považovať za správny ani spôsob, akým súd prvej inštancie hodnotil dôkazy
súvisiace s rozhodovaním súdu o ich väzbe.
19. V civilnom sporovom konaní platí zásada voľného hodnotenia dôkazov. Tá je upravená v čl. 15
Základných princípov CSP a v § 191 ods. 1 CSP, podľa ktorého dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy,
a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada

na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyplýva z ústavného
princípu nezávislosti súdov (čl. 46 ústavy) a znamená, že záver, ktorý sudca urobí o vykonaných
dôkazochzhľadiskaichpravdivostiadôležitostiprerozhodnutie,jevecoujehovnútornéhopresvedčenia
a jeho logického myšlienkového postupu. Hodnotenie dôkazov úvahou súdu však neznamená ľubovôľu,
lebo hodnotiaca úvaha musí vždy zodpovedať zásadám formálnej logiky, musí vychádzať zo zisteného

skutkového stavu veci a vykazovať funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom konania. K porušeniu
práva na spravodlivý súdny proces tak dôjde aj tým, že zistenie skutkového stavu je prima facie natoľko
chybné (svojvoľné), že by k nemu súd pri rešpektovaní základných zásad hodnotenia vykonaných
dôkazov nemohol nikdy dospieť – ide o extrémny rozpor medzi vykonanými dôkazmi a z nich urobenými
skutkovými zisteniami (I. ÚS 6/2018), alebo tým, že prijaté právne závery sú v extrémnom nesúlade s

vykonanými skutkovými zisteniami resp. že z nich v žiadnej možnej interpretácii súdneho rozhodnutia
nevyplývajú (I. ÚS 243/2007, I. ÚS 51/2020). Za arbitrárne sa považuje tiež také rozhodnutie, ktorého
odôvodnenie je extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS
150/03, I. ÚS 301/06, I. ÚS 200/2012). Arbitrárne rozhodnutie predstavuje zásah do práva na súdnu
ochranu a práva na spravodlivý súdny proces (III. ÚS 104/2022). Porušením práva na spravodlivý proces

je nesporne aj situácia, ktorá nerešpektuje pravidlá vymedzujúce proces vyhľadávania, vykonávania
a hodnotenia dôkazov, kedy v hodnotení skutkových zistení absentuje určitá časť skutočností, ktorá
vyšla najavo, alebo boli kvalifikovane namietané, ale nižšie súdy ich právne nezhodnotili v celom súhrne
(5Cdo/4/2023). Voľné hodnotenie dôkazov sa opiera okrem iného tiež o povinnosť súdu vyhodnotiť
všetky vykonané dôkazy bez zreteľa na to, či potvrdzujú, alebo vyvracajú tvrdenia strán. Nie je prípustný

eklektický a neopodstatnený výber dôkazov smerujúci k jednostranným záverom (III. ÚS 332/09).
20. Neobstojí preto názor súdu prvej inštancie, že výpovede svedkov a poškodených, z ktorých
protiprávne konanie žalobcov vyplýva a z ktorých súdy pri rozhodovaní o väzbe tiež vychádzali, je
potrebné hodnotiť oddelene od správania žalobcov. Takýto spôsob hodnotenia dôkazov je v rozpore s
pravidlami hodnotenia dôkazov podľa CSP, pretože tie o. i. vyžadujú, aby súd hodnotil dôkazy práveže

„vo vzájomnej súvislosti“ (§ 191 ods. 1 CSP), a nie oddelene. Zároveň pre svoju jednostrannosť
nezodpovedá ani východiskám citovanej judikatúry.
21. Vyššie opísané nedostatky dokazovania a odôvodnenia napadnutého rozsudku predstavujú
vzhľadom na ich rozsah a obsah také porušenie ustanovenia § 220 ods. 2 CSP, ktoré aj v zmysle
citovanej judikatúry ústavného súdu dosahuje úroveň porušenia práva strany na spravodlivý súdny

proces. Tým je daný žalovaným uplatňovaný odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP.
22. Hoci naplnenie uvedeného odvolacieho dôvodu už samé o sebe opodstatňuje zrušenie napadnutého
rozsudku, z hľadiska zásady hospodárnosti konania (čl. 16 CSP) sa odvolací súd vzhľadom na obsah
odvolania žalovaného vyjadrí aj k otázke právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie.23. Ako už odvolací súd uviedol, priznaniu nemajetkovej ujmy bráni, ak si osoba väzbu zavinila sama.
Z bodu 70 napadnutého rozsudku možno vyvodiť, že súd si ustanovenie § 8 ods. 6 písm. a) ZoZŠ
vyložil tak, že jeho uplatnenie zahŕňa iba posúdenie okolností, ktoré nastali po zadržaní žalobcov. Takýto

výklad však nezodpovedá judikatúre citovanej v bode 15 vyššie, ale ani judikatúre, na ktorú odkazoval
aj súd prvej inštancie v bode 54 napadnutého rozsudku. Tento nesprávny výklad daného ustanovenia je
nesprávnym právnym posúdením, ktoré viedlo k tomu, že súd prvej inštancie neskúmal všetky okolnosti,
na základe ktorých sa vyhodnocuje otázka zavinenia väzby, hoci na ne upozorňoval aj žalovaný.
24. Treba tiež dať za pravdu žalovanému, že súd prvej inštancie určil výšku nemajetkovej ujmy

vpeniazochnazákladepravidla,ktorénebolovčaserozhodovaniaoväzbeúčinné.Napriektomu,žesúd
prvej inštancie citoval § 17 ods. 3 písm. a) až d) ZoZŠ, svoje skutkové zistenia v napadnutom rozsudku
nepodriadil jednotlivým kritériám, ktoré dané ustanovenie upravuje; jeho konštatovania majú všeobecný
charakter. Z bodu 74 vyplýva, že výšku nemajetkovej ujmy žalobcov potom určil len s odkazom na
rozsudok Krajského súdu v Trnave z 25.06.2019 sp. zn. 9Co/134/2018, bod 25, v ktorom krajský
súd neuznal námietku žalobcu voči určeniu nemajetkovej ujmy konkrétnou sumou na jeden deň

vynásobenou počtom dní väzby. Tento rozsudok ale vôbec neodôvodňuje postup súdu prvej inštancie,
ktorým priznal náhradu „vo výške priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve
SR za r. 2016 a 2017“. Krajský súd v Trnave v cit. rozsudku totiž odobril postup okresného súdu,
ktorý výšku nemajetkovej ujmy určil na základe (konkrétnej) priemernej mzdy žalobcu, nie (všeobecnej)
priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v národnom hospodárstve Slovenskej republiky,

ako to stanovoval § 17 ods. 4 ZoZŠ v znení účinnom od 01.01.2009 do 31.12.2012. Navyše, cit.
rozsudok sa týkal nezákonného uznesenia o väzbe z 31.08.2006, a tým aj právnej úpravy účinnej
do 31.12.2008. Na prejednávanú veci sa pritom vzťahuje právna úprava účinná od 01.01.2013 do
30.06.2023. Uplatnenie neúčinného znenia právneho predpisu sa zásadným spôsobom odrazilo na
výsledku konania, pretože súd prvej inštancie vychádzal pri určovaní náhrady nemajetkovej ujmy

v peniazoch len zo všeobecného údaja, a tak štyrom žalobcom v rozličných situáciách priznal totožnú
výšku náhrady nemajetkovej ujmy. Súd prvej inštancie teda neposudzoval životy žalobcov, samotnú
ujmu a následky väzby v súkromnom živote a spoločenskom uplatnení jednotlivých žalobcov, čo sú ale
okolnosti významné podľa § 17 ods. 3 ZoZŠ, na ktoré aj žalovaný správne odkazoval.
25. Tým je daný aj odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP.

26. Porušenie práva na spravodlivý súdny proces a nesprávne právne posúdenie veci, v dôsledku
ktorého súd prvej inštancie nevyhodnocoval okolnosti súvisiace s väzbou, ale ani výsluchy žalobcov,
ktoré sa uskutočnili pred ním a pred dožiadaným súdom, sú takými nedostatkami, ktoré nemožno
napraviť v konaní pred odvolacím súdom. V neprípustnej miere by sa tým de facto odobrila rezignácia
súdu prvej inštancie na svoju povinnosť dbať na kvalitu a presvedčivosť svojho rozhodnutia a riadne

vykonať a vyhodnotiť dokazovanie, ktoré pred ním prebehlo. Vzhľadom na to odvolací súd rozsudok
súdu prvej inštancie v napadnutej časti vrátane súvisiaceho výroku o trovách konania zrušil [§ 389 ods.
1 písm. b) a c) CSP] a vec v tomto rozsahu vrátil (§ 391 ods. 1 CSP) súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie (výrok).
27. Súd prvej inštancie bude v ďalšom konaní (§ 391 ods. 3 CSP) vo veci samej vychádzať z vyššie

vyslovených právnych názorov odvolacieho súdu. Opätovne zhodnotí všetky vykonané dôkazy, v ich
jednotlivosti, ale aj vo vzájomnej súvislosti (§ 191 CSP), a v spojení s nespornými skutkovými tvrdeniami
strán (§ 151 ods. 1 CSP), o ktorých nemá dôvodné pochybnosti (§ 185 ods. 2 a § 186 ods. 2 CSP),
ustáli rozhodný skutkový stav. Urobí tak spôsobom, aby o pravdivosti skutkového deja neboli rozumné
pochybnosti, aj keď alternatívne možnosti priebehu rozhodujúcich skutočností nebude možné teoreticky

úplne vylúčiť. Neopomenie pritom argumenty žalovaného v súvislosti s otázkou zavinenia väzby podľa §
8 ods. 6 písm. a) ZoZŠ v znení účinnom v čase rozhodovania o väzbe a túto posúdi v súlade s citovanou
ustálenou rozhodovacou praxou, ibaže by sa mienil od nej odkloniť, čo však musí dôkladne odôvodniť
(§ 220 ods. 3 CSP). Pri prípadnom určení výšky nemajetkovej ujmy zistí a prihliadne najmä na okolnosti
podľa § 17 ods. 3 písm. a) až d) ZoZŠ. Zistený skutkový stav následne podrobí novému právnemu

posúdeniu, pri ktorom bude mať na zreteli podstatnú argumentáciu, na ktorú upozornil odvolací súd.
Svoje závery potom v novom rozsudku odôvodní spôsobom súladným s § 220 ods. 2 CSP a bude dbať
na to, aby bolo jeho rozhodnutie ako celok presvedčivé. Zároveň rozhodne aj o trovách prvoinštančného
aj odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).
28. Senát odvolacieho súdu prijal toto rozhodnutie jednomyseľne.

Poučenie:Proti tomuto uzneseniu dovolanie nie je prípustné.