Rozsudok – Ochrana osobnosti ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, February 24, 2026

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 28Co/34/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2122206241
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 02. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Duman

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2026:2122206241.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom zo sudcov – predsedu: JUDr. Peter Duman a členiek: Mgr.

Lucia Mizerová a JUDr. Erika Tischlerová, v spore žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, D. E. XX/XX, F.,
proti žalovanému: G. A., nar. XX.XX.XXXX, F. XX, H., zast.: kaduc & partneri s.r.o., IČO: 50 290 762,
Trojičné námestie 4, Trnava, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Trnava z 02.10.2024 č. k. 17C/48/2022-171, takto

r o z h o d o l :

I. Napadnutý rozsudok sa potvrdzuje.
II. Žalovanému sa priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu 100 % trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu (výrok I) a rozhodol, že žalovaný má voči
žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu (výrok II).

2. Súd prvej inštancie zistil skutkový stav takto:
3. Žalobca - I. občianskeho združenia Slovenský zväz posunkujúcich, sa žalobou domáha verejného
ospravedlnenia a finančného odškodnenia vo výške 30 000 € ako náhrady za ujmu mu spôsobenú
žalovaným, ktorý bol v tom čase I. J., za jeho vyhlásenie zo 14.10.2020 prednesené na tlačovej besede
vlády vysielanej naživo v celoštátnej televízii: „Poviem takto, k tým pôvodným štyrom tlmočníkom,
nebudem sa vyjadrovať k tým ľuďom, ale jeden človek ich manažoval. A bolo to aj zverejnené

na sociálnych sieťach. Výkaz za to tlmočenie, po prvé tam nebola… bolo v nejakom vákuu medzi
ministerstvom vnútra a úradom vlády. Podľa toho, čo som sa dozvedel, ten pán si účtoval za jednu
takú tlačovú konferenciu, že 5 hodín tlmočenia. Jedenkrát si účtoval 30 eur, inokedy 50, inokedy 60
eur na hodinu, a to asi uznáte, že nie je s kostolným poriadkom. Takže, keď sa niekto nevie spratať
do kože a potom ohovára kade-tade, tak Úrad vlády zabezpečil iných tlmočníkov.“ Uvedené vyhlásenie
žalovaného vníma ako neoprávnený zásah do jeho práva na ochranu osobnosti, v dôsledku ktorého
bola v značnej miere znížená jeho dôveryhodnosť a vážnosť v spoločnosti. Ide o nepravdivé skutkové

tvrdenie v neprimeranej miere zasahujúce do osobnostných práv žalobcu.

4. Súd prvej inštancie právne posúdil zistený skutkový stav podľa čl. 13 ods. 4, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods.
1, čl. 26 ods. 1, 2 a 4 Ústavy SR, čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, § 11, § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), takto:
5. Základným predpokladom vyvodenia zodpovednosti za ujmu spôsobenú neoprávneným zásahom
do osobnosti fyzickej osoby podľa § 13 OZ je preukázanie existencie neoprávneného zásahu, resp.

protiprávneho charakteru tohto zásahu. Vykonaním testu proporcionality a po zodpovedaní na jednotlivé
otázky okolností namietaného prejavu žalovaného v konkrétnom súdenom prípade, právo žalovaného
na slobodu prejavu prevážilo nad právom žalobcu na ochranu osobnosti. Výroky napádané žalobcom
nepredstavovali ani difamujúce skutkové tvrdenia, či neprípustné hodnotiace úsudky, nemali takpotenciál zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu. Na vyvodenie zodpovednosti za namietaný zásah
do osobnosti fyzickej osoby tak chýba: neoprávnený (protiprávny) charakter tohto prejavu žalovaného a
spôsobilosť zásahu vyvolať ujmu spočívajúcu v porušení alebo ohrození osobnostných práv chránených

ustanovením § 11 OZ. Ak teda chýbajú oba predpoklady na vyvodenie zodpovednosti, je zrejmé, že
nemôže existovať ani príčinná súvislosť medzi nimi. Pri zodpovední otázky „kedy“ pri uplatňovaní testu
proporcionality súd odkázal na negatívne články o osobe žalobcu vyskytujúce sa pred napádaným
výrokom žalovaného, z čoho vyplýva, že chýba aj príčinná súvislosť medzi vyjadreniami žalovaného a
tvrdeným znížením cti a dôstojnosti žalobcu v spoločnosti. Vyjadrenie žalovaného nie je neprimeranou

kritikoužalobcunadosiahnutieúčelukritiky,resp.nanastoleniediskusieoverejnejtéme.Žalobcanavyše
žiadnu konkrétnu ujmu ani nepreukázal, vyjadrenia o existencii ujmy zostali iba v rovine nepreukázaných
tvrdení. Súd preto žalobný návrh zamietol a nepriznal nemajetkovú ujmu (ak neexistuje neoprávnený
zásah, tento logicky nemohol spôsobiť ujmu, a už vôbec nie ujmu závažnú). O nároku na náhradu trov
konania rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).
Pretože žalovaný mal vo veci plný úspech, vznikol mu nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi

v plnom rozsahu.
6. Včasným odvolaním sa žalobca domáhal zmeny napadnutého rozsudku tak, že odvolací súd podanej
žalobe v celom rozsahu vyhovie. Namietol nesprávne právne posúdenie výroku ako hodnotiaceho
úsudku a nesprávne posúdenie testu proporcionality. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že namietané
výroky žalovaného sú hodnotiacimi úsudkami, pričom uviedol, že hodnotiaci úsudok žalovaného mal

základvpravdivomskutkovomdeji.Žalobcatentozáverpovažujezanesprávny,keďženapadnutýobsah
výrokov žalovaného nesie znaky jednoznačných skutkových tvrdení, ktorých pravdivosť bola v čase
prednesu sporného výroku žalovaného objektívne overiteľná a preukázateľne vyvrátená. Žalovaný vo
verejnom prejave uviedol konkrétne vyjadrenia o konkrétnej výške odmien, ktoré si mal žalobca účtovať,
pričom uvádzal konkrétne sumy a fakty. Takéto vyjadrenia nemožno považovať za hodnotiace úsudky,

keďže nejde o subjektívny postoj žalovaného, ale o vedomú prezentáciu údajnej skutočnosti, ktorá sa dá
jednoznačneoveriť.Skutočnosť,žežalovanýsámnavrhovaldokazovanienaovereniepravdivostisvojho
výroku, potvrdzuje, že ide o skutkové tvrdenie. Dôrazne odmieta, že by si niekedy účtoval sumu inú ako
vyplývajúcu z faktúry z 08.09.2020 a iné nevyplýva ani z vykonaného dokazovania. Konštatovanie súdu,
že „žiaden iný oficiálny doklad ako podklad k vyúčtovaniu tlmočníkov neexistuje a nebol predložený“,

nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a odporuje zistenému skutkovému stavu, čo sa premietlo do
nesprávneho vyhodnotenia výroku žalovaného ako hodnotiaceho úsudku. Skutkové tvrdenia, ak sú
nepravdivé, môžu zakladať zásah do osobnostných práv, najmä ak sú vyslovené spôsobom, ktorý
poškodzuje dôveryhodnosť a vážnosť dotknutej osoby. V danom prípade ide o nepravdivé skutkové
tvrdenie žalovaného, ktoré malo za cieľ znevážiť ho v očiach verejnosti, čo potvrdzujú aj ďalšie výroky

žalovaného, ako „keď sa niekto nevie spratať do kože“ a „ohovára kade-tade“. Súd nesprávne posúdil aj
test proporcionality, keď v rámci kritérií „kto, o kom, čo, kedy, kde a ako“ nesprávne vyhodnotil postavenie
žalobcu, povahu výrokov žalovaného, ich obsah, čas, miesto a spôsob ich prednesu. Zo žiadneho
právneho predpisu nevyplýva, že v rámci realizovania svojho ústavného práva má politik zároveň právo
uvádzať na verejnosti nepravdy o tretej osobe. Povinnosť znášať verejnú kontrolu a kritiku má tiež svoje

hranicedanétým,žeaniakoosobarelatívnehoverejnéhozáujmužalobcaniejepovinnýstrpieťklamstvá
o svojej osobe prezentované na verejnosti, pričom nešlo len o bežnú kritiku, ktorú je povinný zniesť.
Politická funkcia žalovaného nezakladá právo verejne šíriť klamstvá o tretej osobe. Negatívny dopad
vyjadrení žalovaného na jeho povesť bol umocnený jeho vysokou autoritou. Súd zároveň bagatelizoval
ujmu, ktorú v dôsledku negatívnej medializácie utrpel, a to napriek predloženým dôkazom o jej reálnych

vplyvoch na profesionálny a osobný život žalobcu.
7. Vo vyjadrení k odvolaniu žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne
správny potvrdil. Nesúhlasí s odvolacími dôvodmi a argumentáciou žalobcu. Podľa žalobcu nemôže
ísť o hodnotiaci úsudok, ak sa v konaní vykonávali dôkazy na preukázanie pravdivosti výroku, resp.
pokiaľ sám žalovaný predkladal dôkazy na jeho potvrdenie. S touto argumentáciou žalovaný nesúhlasí,

keďže aj v prípade hodnotiacich úsudkov treba preukázať, či existuje pravdivostný základ, ktorý viedol
autora výroku k prijatiu určitého názoru. Žalovaný preukázal existenciu pravdivostného základu svojho
hodnotiaceho úsudku prostredníctvom výsluchu svedka a prostredníctvom dokumentu obsahujúceho
informácie o dodaných službách, z ktorého objektívne vyplynuli rôzne hodinové sadzby za tlmočenie do
posunkového jazyka. Existenciu ani obsah dokumentu žalobca nepoprel a sám ho označil za pracovný

návrh predložený v priebehu vzájomných rokovaní. Uvedené skutočnosti preukazujú, že objektívne
existovali okolnosti, na základe ktorých si žalovaný utvoril a následne prezentoval názor obsiahnutý v
napadnutom výroku. Podľa žalovaného sa súd riadne vysporiadal aj s existenciou faktúry z 08.09.2020
a správne uviedol, že k nej neexistoval žiaden iný podklad okrem pracovného návrhu. Otázky, či bolafaktúra v čase vyslovenia výroku jediná alebo zaplatená, považuje žalovaný za irelevantné. Tvrdenia
a domnienky žalobcu o cielenom očierňovaní žalovaný odmieta, keďže napadnutý výrok bol prednesený
v reakcii na otázku novinára a z jeho obsahu nevyplýva difamačný ani arogantný charakter a žalovaný

žalobcu ani len nemenoval. Pokiaľ ide o test proporcionality, žalobca síce namietal jeho nesprávne
vykonanie,avšakneuviedol,včomkonkrétnevidírozporsustálenoujudikatúrou.Prijednotlivýchbodoch
testu proporcionality uviedol len svoj nesúhlas s ich vyhodnotením. Žalovaný naopak považuje test
proporcionality za správny a súladný s ustálenou rozhodovacou praxou, keďže súd vyčerpávajúco
vyhodnotil každú čiastkovú otázku testu a svoje rozhodnutie riadne odôvodnil.

8. V odvolacej duplike žalovaný v plnom rozsahu odkázal na svoju argumentáciu obsiahnutú v
doterajších písomných podaniach a ústnych prednesoch. Uviedol, že skutočnosti týkajúce sa samotnej
fakturácie a jej zaplatenia nie sú významné, keďže predmetná faktúra je vyúčtovaním dodaných služieb
za dlhšie časové obdobie, a teda za viacero zrealizovaných tlmočení, čo vyplýva aj zo samotného textu
faktúry. Z doterajších tvrdení žalobcu a ním predložených dôkazov je zrejmé, že išlo o vyúčtovanie

viacerých tlmočení za obdobie od marca 2020 minimálne do júla 2020. Žalovaný uviedol len to, že
za jednotlivé tlmočenia vyúčtované faktúrou z 08.09.2020 žalobca prostredníctvom Slovenského zväzu
posunkujúcich požadoval rôzne hodinové sadzby. Pracovný dokument, samozrejme, nebol spôsobilý
na plnenie, avšak pre potreby tohto konania ide o dôkazný prostriedok, ktorý preukazuje rôznosť
požadovaných odmien za jednotlivé tlmočenia, a teda aj pravdivostný základ výroku žalovaného. V

prípade osobnostných žalôb sa uplatňuje objektívny princíp. Žalovaný preukázal existenciu skutočností
legitimizujúcichžalobounapadnutývýrok,aženegatívnamienkaoosobežalobcupredchádzalažalobou
napadnutému výroku.

9. Odvolací súd, viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP),

preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj predchádzajúce konanie pred súdom prvej inštancie aj z hľadiska
vád týkajúcich sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP) bez nariadenia pojednávania, pretože
neboli splnené podmienky § 385 ods. 1 CSP, a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
10. Odvolací súd konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozsudku a v celom rozsahu sa s ním
stotožňuje (§ 387 ods. 2 CSP). Súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku vysporiadal

s podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie v rozsahu, v akom
sú relevantné pre rozhodnutie. Odvolací súd pre poriadok len doplní ďalšie dôvody na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia a vysporiada sa aj s podstatnými tvrdeniami žalobcu uvedenými
v odvolaní (§ 387 ods. 3 CSP).
11. Svojou prvou odvolacou námietkou žalobca súdu prvej inštancie vyčíta nesprávne právne posúdenie

sporného výroku žalovaného ako hodnotiaceho úsudku, pretože podľa názoru žalobcu žalovaný vyslovil
overiteľné skutkové tvrdenia, ktoré nezodpovedajú skutočnosti, pretože žalobca nič iné, ako sumu
vyplývajúcu z faktúry z 0809.2020 neúčtoval.
12. Žaloby o ochranu osobnosti, ak je v nich komponent slobody prejavu, teda tak, ako je to
v prejednávanom spore, majú už na všeobecných súdoch svoj ústavnoprávny charakter, keďže je to

práve všeobecný súd, ktorý ako prvý zasiahne do slobody prejavu alebo ochrany osobnosti svojím
rozhodnutím tým, že „dá prednosť“ jednému z práv na úkor druhého, resp. kde uprednostní pri strete
týchto práv jedno z nich (t. j. zasiahne do hmotných ústavných práv). Pretože to odôvodňuje aj možnosť
plnej ingerencie ústavného súdu do ich preskúmavania (porov. II. ÚS 152/08, bod 27; II. ÚS 647/2014,
bod 25; II. ÚS 439/2016, bod 9.12), všeobecné súdy musia vychádzať z príslušnej judikatúry ústavného

súdu.
13. Odvolací súd preto hneď na úvod zdôrazňúje, že z ústavnoprávneho hľadiska sa presadzuje
extenzívny prístup k ochrane slobody prejavu (II. ÚS 326/09, III. ÚS 385/2012). Tento prístup prirodzene
a automaticky korešponduje s dlhodobou snahou ústavného súdu interpretovať obmedzenie slobody
prejavu v demokratickej spoločnosti reštriktívne a ospravedlniť túto výnimku iba kvalifikovanými

okolnosťami (I. ÚS 318/2023, bod 23).
14. Dôvodom obmedzenia slobody prejavu môže byť o. i. ochrana práv iných, teda aj základné právo na
česť podľa čl. 19 ods. 1 ústavy, resp. čl. 16 ods. 1 ústavy, konkretizované § 11 a OZ. Na úrovni zákona
chráni teda ustanovenie § 11 a nasl. OZ osobnosť súkromných osôb pred neoprávnenými zásahmi
zo strany iných súkromných osôb alebo štátu. Takýmto zásahom do osobnostných práv môže byť aj

zverejnenie nepravdivých a poškodzujúcich údajov o určitej osobe. Teória a súdna prax preto rozlišuje
medzi skutkovými tvrdeniami, u ktorých možno zisťovať ich pravdivosť, a hodnotovými súdmi. (II. ÚS
439/2016, bod 9.10).15.AjEurópskysúdpreľudsképráva(ESĽP)priposudzovanílimitovslobodyprejavustarostlivorozlišuje
medzi faktami a hodnotiacimi úsudkami. Existenciu faktov možno preukázať, zatiaľ čo otázka pravdivosti
hodnotiacich úsudkov nepripúšťa dôkazy (porov. K. v. Slovenská republika, č. 29032/95, rozsudok ESĽP

z 12.07.2001). Aj keď hodnotiaci úsudok vzhľadom na svoj subjektívny charakter vylučuje dôkaz pravdy,
musí vychádzať z dostatočného faktického základu (Jerusalem v. Rakúsko, č. 26958/95, rozsudok
ESĽP z 27. 2. 2001). Z uvedeného vyplýva, že ak v konkrétnom prípade sú posudzované hodnotiace
úsudky, tak je ochrana výrokov takéhoto charakteru z hľadiska slobody prejavu s ohľadom na konkrétne
okolnosti prípadu intenzívnejšia ako v prípade uverejnenia faktov (skutkových tvrdení), ktoré sa môžu

ukázaťneskôrakonepravdivé.TentoprístupESĽPkposudzovaniuprávnychsporov,ktorýchpredmetom
je konflikt medzi slobodou prejavu a právom na ochranu súkromia, konštantne uplatňuje vo svojej
judikatúre aj ústavný súd (porov. napr. II. ÚS 152/08, II. ÚS 326/09, II. ÚS 340/09, IV. ÚS 362/09, IV.
ÚS 302/2010, II. ÚS 439/2016).
16. Klasifikácia prejavu ako faktu alebo hodnotiaceho úsudku je vecou posúdenia príslušných orgánov,
predovšetkým všeobecných súdov (porov. Prager and Oberschlick, č. 15974/90, rozsudok ESĽP z

26.04.1995, bod 36). Všeobecne aplikovateľné kritérium na klasifikáciu výrokov na fakty a hodnotiace
úsudky neexistuje, avšak vo veci Andreescu proti Rumunsku (rozsudok ESĽP z 08.06.2010, body 94
až 96) ESĽP konštatoval, že svoju úlohu zohrávajú aj okolnosti, že pôvodca výroku neprezentuje určité
skutočnosti ako istoty, ale vyjadruje len pochybnosti či podozrenie, a že jeho snahou je v dobrej viere
informovať verejnosť o veci všeobecného záujmu (porov. v tomto zmysle IV. ÚS 472/2012). Ústavný súd

vo veci sp. zn. PL. ÚS 12/09 uviedol, že skutkové tvrdenia sú také vyjadrenia, ktoré možno podrobiť
testu pravdivosti [obdobne Ústavný súd Českej republiky vo veci sp. zn. I. ÚS 453/03 alebo Spolkový
ústavný súd Nemecka vo veci 1 BvR 23/94 z 13.04.1994 (BVerfGE 90, 241, 247)]. Hodnotiace úsudky
sú potom všetky ostatné tvrdenia. (II. ÚS 439/2016)
17. Vyššie uvedené východiská pri rozlišovaní skutkových tvrdení od hodnotiacich úsudkov sa okrem

judikatúryústavnéhosúduprejavujúajvrozhodovacejpraxinajvyššiehosúdu.Podľanázorunajvyššieho
súdu k porušeniu práva na česť, resp. dobrú povesť, môže dôjsť slovom, písmom, obrazom i akýmkoľvek
iným konaním difamujúcej (zneucťujúcej, znevažujúcej, dehonestujúcej, diskreditačnej) povahy. Ak k
takémuto porušeniu malo dôjsť slovom, treba pri skúmaní primeranosti konkrétneho výroku v prvom rade
odlíšiť, či sa jedná o skutkové tvrdenie alebo hodnotiaci úsudok (kritiku), pretože podmienky kladené na

prípustnosť každej z týchto kategórií sa líšia. Skutkové tvrdenie sa opiera o fakt, objektívne existujúcu
realitu, ktorá je zistiteľná pomocou dokazovania, pravdivosť tvrdenia je teda overiteľná. V zásade platí,
že oznámenie pravdivej informácie nezasahuje do práva na ochranu osobnosti, pokiaľ tento údaj nie
je podaný tak, že skresľuje skutočnosť, či nie je natoľko intímny, že by odporoval právu na ochranu
súkromia či ľudskej dôstojnosti. Z hľadiska pravdivosti skutkových tvrdení nie je nevyhnutné trvať na ich

úplnej presnosti, ale je postačujúce, aby celkové vyznenie určitej informácie zodpovedalo pravde, teda
stačí, aby pravdivá bola podstatná časť tvrdenia (oznámenia). Porušenie práva na česť, resp. dobrú
povesť, môže byť spôsobené len takými skutkovými tvrdeniami, ktoré sú objektívne spôsobilé privodiť
ujmu na cti, resp. dobrej povesti dotknutého subjektu, v očiach ostatných fyzických osôb, a teda pôsobiť
difamačne. Či je určité tvrdenie difamujúce, treba posúdiť nielen podľa použitých výrazov a formulácií,

ale podľa celkového dojmu s prihliadnutím ku všetkým súvislostiam a okolnostiam, za ktorých k tvrdeniu
došlo. Na rozdiel od skutkového tvrdenia hodnotiaci úsudok vyjadruje subjektívny názor svojho autora,
ktorý k danému faktu zaujíma určitý postoj tak, že ho hodnotí z hľadiska správnosti a prijateľnosti, a to
na základe vlastných (subjektívnych) kritérií. Hodnotiaci úsudok nemožno akokoľvek dokazovať, je však
potrebné skúmať, či sa zakladá na pravdivej informácii, či forma jeho verejnej prezentácie je primeraná

a či zásah do osobnostných práv je nevyhnutným sprievodným javom kritiky, to znamená, či primárnym
cieľom kritiky nie je hanobenie či zneuctenie danej osoby. (4Cdo/149/2009)
18. Podľa ústavného súdu tiež platí, že ak nie je možné skutkové tvrdenia oddeliť od hodnotiacich
úsudkov,jepotrebnénanichnazeraťakonahodnotiaceúsudky,keďžetieposkytujúširšiumieruochrany
slobody prejavu (II. ÚS 439/2016, bod 21.1).

19. Žalobca v žalobe označil ako zjavne neoprávnený zásah do svojho práva na ochranu osobnosti,
vdôsledkuktoréhobolavznačnejmierezníženájehodôstojnosťavážnosťvspoločnosti,totovyhlásenie
žalovaného: „Poviem takto, k tým pôvodným štyrom tlmočníkom, nebudem sa vyjadrovať k tým ľuďom,
ale jeden človek ich manažoval. A bolo to aj zverejnené na sociálnych sieťach. Výkaz za to tlmočenie,
po prvé tam nebola… bolo v nejakom vákuu medzi ministerstvom vnútra a úradom vlády. Podľa toho, čo

som sa dozvedel, ten pán si účtoval za jednu takú tlačovú konferenciu, že 5 hodín tlmočenia. Jedenkrát
si účtoval 30 €, inokedy 50, inokedy 60 € na hodinu, a to asi uznáte, že nie je s kostolným poriadkom.
Takže, keď sa niekto nevie spratať do kože a potom ohovára kade-tade, tak Úrad vlády zabezpečil iných
tlmočníkov.“ Vo svojom odvolaní však fakticky upriamuje pozornosť na časť štvrtej a časť piatej vetysporného vyhlásenia, ktoré sa týkali hodinových sadzieb za tlmočenie, a túto časť sporného vyhlásenia
požaduje prehodnotiť z hľadiska toho, či ide o skutkové tvrdenie alebo hodnotiaci úsudok.
20. Odvolací súd považuje predovšetkým za vhodné zdôrazniť, že hoci žalobca zásah do

svojej osobnosti odôvodňoval znením celého sporného vyhlásenia žalovaného, ako bolo citované
v predchádzajúcom bode, petitom svojej žaloby požadoval ospravedlnenie len za druhú časť štvrtej
a prvú časť piatej vety vyhlásenia, ktoré vyzdvihol aj v odvolaní („ten pán si účtoval za jednu takú tlačovú
konferenciu, že 5 hodín tlmočenia. Jedenkrát si účtoval 30 €, inokedy 50, inokedy 60 € na hodinu“) a za
citovú ujmu spôsobenú práve týmto vyhlásením. Z toho je zjavné, že žalobca považuje za problematické

práve tieto časti vyhlásenia žalovaného.
21. Možno súhlasiť so žalobcom v tom, že ním označená druhá časť štvrtej a prvá časť piatej vety
sporného vyhlásenia nesú znaky skutkového tvrdenia, pretože sa týkajú overiteľného faktu, koľko si
žalobca účtoval za tlmočenie. Je však zjavné, že v oboch prípadoch ide o časť vety, ktorú nemožno
posudzovať oddelene od zvyšnej časti danej vety. Prvá časť štvrtej vety („podľa toho, čo som sa
dozvedel“) oboznamuje poslucháča s tým, že to, čo bude nasledovať, predstavuje sprostredkovanú

informáciu, teda niečo, čoho žalovaný nebol priamym účastníkom. Vzhľadom na použité bežné výrazové
prostriedky nejde len o „kvetnatú frázu“. Keďže prvá časť piatej vety sa týka tej istej otázky (účtovania
odmeny za tlmočenie), je tiež jasné, že úvod štvrtej vety sa vzťahuje aj na prvú časť piatej vety. Aj druhá
časťpiatejvety(„nieje[vsúlade]skostolnýmporiadkom“)jeúzkospätásjejprvoučasťouatiežzdruhou
časťou štvrtej vety, pretože v nej žalovaný vyslovil svoj názor na tú istú otázku.

22. Nič na tom nemení ani procesná aktivita vyvinutá žalobcom až v odvolaní, čo sa týka jeho tvrdenia,
že žalovaný mal slovami „podľa toho, čo som sa dozvedel“ len „navodiť dojem, že autor výroku niečo
niekde o niekom počul, a myslí si, že to tak je“. Toto nové skutkové tvrdenie predstavuje prostriedok
procesného útoku (§ 149 CSP), ktorý žalobca neuplatnil v konaní pred súdom prvej inštancie. Ide o tzv.
novotu, ktorú možno v odvolacom konaní použiť len vtedy, ak sa týka procesných podmienok, vylúčenia

sudcualebonesprávnehoobsadeniasúdu,másaňoupreukázať,ževkonanídošlokvadám,ktorémohli
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo ju odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v
konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366 CSP). Žalobca však v tejto súvislosti netvrdí ani jednu z vyššie
uvedených podmienok, čo znamená, že nebolo možné postupovať podľa § 366 CSP, a odvolací súd
preto nemohol na tento prostriedok procesného útoku v odvolacom konaní prihliadať. Pre poriadok ale

možno dodať, že žalovaný už vo vyjadrení k žalobe tvrdil, že žalovaný sa na riešení kauzy týkajúcej
sa omeškania s úhradami odmien jednotlivých tlmočníkov slovenského posunkového jazyka priamo
neangažoval, problematiku ani spolu nekonzultovali. Keďže toto tvrdenie žalobca nepoprel, treba ho
považovať za nesporné. Úvodné slová štvrtej vety preto nemožno považovať za „navodzujúce dojem“
iný, než z ich významu priamo vyplýva.

23. Takisto je už aj zo žalobcom tvrdeného (nesporného) obsahu celého vyhlásenia žalovaného na
tlačovej besede 14.10.2020 zrejmé, že žalobcom vyzdvihnutú druhú časť štvrtej vety a prvú časť
piatej vety nemožno posudzovať ako samostatné výroky, pretože im predchádzala iná časť vyhlásenia
žalovaného, ktorá poslucháča uvádzala do problematiky, a nasledovala ich ďalšia časť vyhlásenia
žalovaného, ktorá obsahovala už subjektívne hodnotenie zo strany žalovaného. Celé sporné vyhlásenie

žalovaného malo teda svoj úvod a záver, ktoré sú logicky a funkčne neoddeliteľné od žalobcom
zdôrazňovanej druhej časti štvrtej vety a prvej časti piatej vety.
24. Záver súdu prvej inštancie, že na žalobcom napádané vyhlásenie žalovaného treba nazerať ako na
hodnotiaci úsudok, je tak v súlade s judikatúrou ústavného súdu (II. ÚS 439/2016, bod 21.1). Odvolací
súd preto považuje takéto právne posúdenie za správne.

25. K posúdeniu sporného výroku ako skutkového tvrdenia nemožno dospieť ani na základe
argumentácie žalobcu, že súd prvej inštancie viedol dokazovanie spôsobom, ktorý smeroval
kpreukázaniupravdivostiprednesenéhovýroku.Súdprvejinštancievnapadnutomrozsudkudostatočne
jasne vysvetlil, že aj hodnotiaci úsudok musí vychádzať z určitého skutkového základu (pozri bod
25 napadnutého rozsudku a odkaz na rozsudky ESĽP vo veciach De Haes a Gijsels v. Belgicko a

K. v. Slovensko). Následne toto východisko uplatnil pri posúdení sporného vyhlásenia, keď uviedol,
že „pri zhodnotení výrokov ako hodnotiacich úsudkov súd neskúmal samotnú pravdivosť jednotlivých
výrokov, ale to, či existuje faktický základ, oprávňujúci žalovaného vôbec otvárať tému s vyslovovaním
akýchkoľvek podozrení ohľadne účtovania odmien tlmočníkov“ (bod 33 napadnutého rozsudku). Súd
prvej inštancie vykonal dokazovanie v súlade s judikatúrou ESĽP nepochybne na účely zistenia

skutkového základu žalobcom namietaného vyhlásenia žalovaného. Spôsob vykonania dokazovania nie
je ani v rozpore s právnymi závermi, na základe ktorých k nemu súd prvej inštancie pristúpil.
26. Pretože otázka pravdivosti skutkových tvrdení, ktoré sú obsiahnuté v druhej časti štvrtej vety
a prvej časti piatej vety sporného vyhlásenia žalovaného, nemala byť predmetom dokazovania, niesú rozhodujúce ani výhrady, ktoré žalobca predniesol v odvolaní práve v tejto súvislosti. Nebolo preto
podstatné, či si žalobca danú odmenu skutočne aj účtoval, ale postačovalo, aby žalovaného hodnotiace
úsudky vychádzali z takého skutkového základu, ktorého pravdivosť nemusela vykazovať rovnakú mieru

pravdepodobnosti, aká by sa vyžadovala v prípade skutkových tvrdení, pretože hodnotiace úsudky
požívajú vyššiu mieru ochrany. Odvolací súd tu nepovažuje za potrebné opakovať obsah napadnutého
rozsudku, ktorý sa s výsledkami dokazovania v tejto otázke a ich uplatnením na prejednávanú veci
dostatočne zaoberal v bode 33. Jeho odôvodnenie je logické a koherentné, a odvolací súd naň odkazuje.
Nespôsobilá spochybniť ich je aj odvolacia argumentácia žalobcu, ktorou bagatelizoval význam listiny

s ručne písanými poznámkami o počte hodín a sadzbách tlmočenia, o ktorú sa súd prvej inštancie oprel
(č. l. 167). Z hľadiska predmetu dokazovania totiž nebolo podstatné, že táto listina nie je pre strany
záväzná,atedavtomtozmyslenemápodľažalobcu„právnusilu“.Dôležitébolo,žedanálistinaobsahuje
rôzne hodinové sadzby za jednotlivé tlmočenia, ktoré zabezpečoval žalobca, čím preukazuje skutkový
základ, z ktorého vychádzali hodnotiace úsudky žalovaného.
27. Vyššie opísané rozdiely medzi skutkovými tvrdeniami a hodnotiacimi úsudkami opodstatňujú menej

prísne nazeranie aj na vyhlásenie žalovaného, že žalobca si „účtoval“ rozdielne hodinové sadzby. Aj
v tomto rozsahu má dané vyhlásenie dostatočný skutkový základ, pretože listina s hodinovými sadzbami
preukazuje, že v určitej fáze kontraktačného procesu existoval rozpis tlmočenia s navrhovanými
hodinovými sadzbami. Ak sa takýto rozpis poskytnutých služieb dostane do sféry objednávateľa, je
celkompochopiteľné,žehobudeobjednávateľpovažovaťzanávrhnavyúčtovaniejemuzodpovedajúcej

odmeny. Žalobca napokon aj v odvolaní vyslovene tvrdil, že išlo o návrh predložený v priebehu rokovaní.
Rozdiel vo výraze „účtoval“ alebo „navrhol účtovať“ je preto v danom kontexte z hľadiska hodnotiacich
úsudkov žalovaného nepodstatný. Z rovnakého dôvodu to platí aj pre žalobcovu argumentáciu, že
v skutočnosti „účtoval“ odmenu tlmočníkov len jedinou faktúrou z 08.09.2020, ktorá obsahovala jednotnú
hodinovú sadzbu.

28. Možno doplniť, že ani keby sa druhá časť štvrtej vety a prvá časť piatej vety sporného vyhlásenia
žalovaného považovali za oddeliteľné od hodnotiacich úsudkov, teda za skutkové tvrdenia, ktoré
možno posudzovať osobitne, z predchádzajúcich odsekov je nepochybné, že výrok o „účtovaní“ nebol
podaný tak, že by skresľoval skutočnosť, a zjavne ani nebol intímny. Zároveň keďže nie je nevyhnutné
trvať ani na úplnej presnosti skutkových tvrdení, ale je postačujúce, aby celkové vyznenie určitej

informácie zodpovedalo pravde, teda stačí, aby pravdivá bola podstatná časť tvrdenia, bolo by potrebné
konštatovať, že daný výrok žalovaného o účtovaní v dostatočnej miere zodpovedá obsahu výpovede
svedka B. a listinného dôkazu na č. l. 167. Platí to o to viac, ak aj sám žalobca tvrdil, že išlo o návrh
(odvolací súd sa pýta, čoho iného, ak nie účtovania).
29. Nepresvedčivá je argumentácia žalobcu, že to, že žalovaný ho chcel vedome na verejnosti očierniť,

mal súd prvej inštancie vyvodiť z výrokov žalovaného, ktorý sa o žalobcovi vyjadril aj takto: „… keď sa
niekto nevie spratať do kože“ a „ohovára kade-tade“. Jediné, čo žalobca súdu prvej inštancie v tejto
súvislosti relevantne tvrdí, je, že tieto slová by ako arogantné a urážlivé vnímal každý jednotlivec
s výnimkou klamárov a ohováračov, medzi ktorých žalobca nepatrí. Frazeologizmus „nevedieť sa spratať
do kože“ má síce negatívny význam, ale celkom určite ho nemožno označiť za výraz s pejoratívnou

konotáciou. Ide o slovné spojenie, ktoré charakterizuje správanie určitej osoby ako prekračujúce určité
medze, neslušné, príliš emočné alebo sebavedomé, namyslené či agresívne. Odvolací súd preto súhlasí
s názorom súdu prvej inštancie, ktorý žalobca v odvolaní napáda, že takýto slovník „nie je expresívny,
útočný a arogantný“ a že „cieľom žalovaného určite nebolo žalobcu osočovať, resp. označovať ho za
nečestného človeka, ktorý sa mal týmto spôsobom na činnosti tlmočníkov obohatiť“ (bod 33 in fine

napadnutého rozsudku). Navyše, z kontextu prednesených výrokov je zrejmé, že adresáta neoznačujú
tzv. nálepkou charakterizujúcou osobnosť adresáta ako celok, teda zovšeobecňujúco ako napríklad
chrapúň, bezočivec, nevychovanec, klamár. Možno tiež dodať, že o hodnotiaci úsudok ide zjavne aj
v prípade výroku v poslednej vete sporného vyhlásenia „keď sa niekto nevie spratať do kože“. Žalovaný
túto časť výroku vyslovil v nadväznosti na spôsob účtovania odmeny za tlmočenie, ku ktorému sa už

odvolací súd vyjadril, a vysvetľoval ním rozhodnutie zabezpečiť iných tlmočníkov, čo sa aj nakoniec
udialo (išlo o nespornú skutočnosť). Je teda dostatočne zrejmé, že aj táto časť výroku žalovaného
mala dostatočný skutkový základ. Obdobne to platí aj pre výrok „ohovára kade-tade“, čo je zrejmé
nielen z prednesov žalobcu v prvoinštančnom konaní, že v mene tlmočníkov urobili štrajk pred Úradom
vlády SR s cieľom okamžitého obnovenia tlmočenia do posunkového jazyka na tlačových besedách

a urýchleného vyriešenie platby pre tlmočníkov, že v súvislosti s touto kauzou sa medzi nepočujúcimi
začali šíriť názory, že on svojím konaním (zvolaním štrajku) zhoršil celú situáciu, že nebol schopný
zmluvne vyriešiť otázku platieb za poskytnuté tlmočnícke služby a že okolo ním zvolaného štrajku
tlmočníkov bolo veľa mediálnej publicity, ale aj z článkov, ktoré tvoria obsah spisu. Napokon sa žiadauviesť, že názor žalobcu, že týmito výrokmi ho žalovaný „chcel očierniť“, nezohľadňuje takisto nespornú
skutočnosť, že žalovaný tieto výroky nepredniesol na tlačovej besede iniciatívne, ale vyslovil ich až na
priamu novinársku otázku k tejto kauze (ktorej medializáciu nepochybne umocnil štrajk zorganizovaný

samotným žalobcom na verejnom priestranstve pred samotným úradom vlády).
30. Svojou druhou odvolacou námietkou žalobca napáda spôsob, akým súd prvej inštancie vykonal test
proporcionality v prípade stretu práva na ochranu osobnosti a práva na slobodu prejavu.
31. Hneď na úvod treba odvolaniu vytknúť, že kým tento test nepovažuje za vykonaný v súlade
s judikatúrou, konkretizáciu jednotlivých rozhodnutí, ktorým podľa žalobcu nezodpovedá, už opomína.

32. Čo sa týka zodpovedania otázok „kto?“, „čo?“, „kedy?“ a „kde?“, žalobca svoju polemiku
o posudzovaní výrokov osôb pôsobiacich vo verejných funkciách, o osobe známej verejnosti,
o následkoch, ktoré údajne spôsobilo sporné vyhlásenie žalovaného, a úvahe súdu prvej inštancie
o privilegovanom postavení žalovaného, ktoré neutralizuje kritérium miesta vyslovenia sporného výroku,
zakladá opäť na svojom názore, že rozhodujúca je pravdivosť skutkových tvrdení žalovaného. Odvolací
súd už vyššie vysvetlil, že v danej veci nie sú jednotlivé skutkové tvrdenia oddeliteľné od hodnotiacich

úsudkov, v dôsledku čoho treba vyhlásenia autora posudzovať len ako hodnotiace úsudky, ktorých
pravdivosť ale nemožno preukazovať. Argumentácia žalobcu pravdivosťou tvrdení osoby vo verejnej
funkcii, o osobe verejne známej, následkami nepravdivosti vyhlásenia autora vrátane jeho kritiky
spôsobu vyhodnotenia kritéria miesta vyslovenia sporného vyhlásenia preto nie je v danej veci priliehavá
a z hľadiska vecnej správnosti napadnutého rozsudku je irelevantná. To isté platí aj pre argumentáciu

žalobcu, pokiaľ ide o zodpovedanie otázky „ako?“, pretože aj v tej žalobca vychádzal z toho, že výroky
žalovaného nie sú hodnotiace úsudky.
33. Konečne nemôže obstáť ani námietka žalobcu, že súd prvej inštancie arbitrárne bagatelizoval
význam ujmy, ktorú utrpel. Súd prvej inštancie správne skonštatoval, že predpokladom na úspešné
vyvodenie zodpovednosti za nemajetkovú ujmu spôsobenú neoprávneným zásahom do osobnosti

fyzickej osoby je existencia neoprávneného (protiprávneho) zásahu a spôsobilosť zásahu vyvolať ujmu.
Žalobca ale v rámci tejto svojej námietky len opakuje svoje tvrdenia o dopadoch negatívnej medializácie
na svoj pracovný a osobný život, avšak neprednáša konkrétne výhrady voči skutkovým a právnym
záverom súdu prvej inštancie, teda neozrejmuje, v čom je rozhodnutie arbitrárne. Súd prvej inštancie
vyhodnotil vykonané dokazovanie a zistený skutkový stav podrobil právnemu posúdeniu, ktoré vykonal

aj na základe bohatej judikatúry citovanej v napadnutom rozsudku. Vzhľadom na to, ako odvolací
súd vyhodnotil odvolacie námietky žalobcu, je zrejmé, že žalobcovi sa nepodarilo vyvrátiť záver súdu
prvej inštancie, že neboli splnené predpoklady na vznik zodpovednosti žalovaného za (akúkoľvek)
nemajetkovú ujmu. Pokiaľ nedošlo k protiprávnemu zásahu, logicky nemožno sa ani venovať významu
samotnej ujmy.

34. Na základe vyššie uvedených úvah možno uzavrieť, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Keďže sa
nezistilo, že by bol naplnený ktorýkoľvek z odvolacích dôvodov (§ 365 CSP), odvolací súd napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie vrátane súvisiaceho výroku o trovách konania podľa § 387 ods. 1 CSP
potvrdil ako vecne správny (výrok I).
35.Otrováchodvolaciehokonaniarozhodolodvolacísúdpodľa§262ods.1vspojenís§396ods.1CSP

vychádzajúc z toho, že nárok na náhradu trov konania, ktoré sa vydaním tohto rozsudku odvolacieho
súdukončí(§262ods.1CSP),máúspešnástranasporu,ktoroubolžalovaný.Odvolacísúdmuzdôvodu
jeho úspechu priznal podľa § 255 ods. 1 CSP voči žalobcovi nárok na náhradu všetkých trov odvolacieho
konania (výrok II).
36. Senát odvolacieho súdu prijal toto rozhodnutie jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie za podmienok § 419 až § 423 CSP. Dovolanie možno podať
v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozsudku na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V
dovolaní treba popri všeobecných náležitostiach podania (označenie súdu, ktorému je určené, spisovej
značkyaoznačenieveci,ktorejsatýka,označenieapodpisdovolateľa)uviesť,protiktorémurozhodnutiu

smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v
dovolacom konaní zastúpený advokátom, ktorý musí dovolanie a iné podania dovolateľa spísať, ibaže
ide o prípady § 429 ods. 2 CSP.