Rozsudok – Pracovné právo ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, February 25, 2026

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2CoPr/1/2026

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8725202044
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mariana Muránska

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2026:8725202044.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Muránskej a sudcov

JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Martina Barana v spore žalobcu: MO Slovakia s.r.o., so sídlom Ľudové
námestie 4/488, 831 03 Bratislava, IČO: 35 852 933, právne zastúpený: doc. JUDr. Štefan Kočan, Ph.D.,
advokát so sídlom Nitrianska 1837/5, 921 01 Piešťany, proti žalovanému: F. Q., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom F. XXX/X, XXX XX M., právne zastúpený: JUDr. Marcela Kuníková, advokátka so sídlom
Bernolákova 1053/17, 052 01 Spišská Nová Ves, o určenie právnej skutočnosti, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 29Cpr/4/2025-91 zo dňa 17. novembra 2025, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok vo výrokoch I. a II..

Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, o výške
ktorých rozhodne súd I. inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:

„I. Žalobu z a m i e t a .

II. P r i z n á v a žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške

ktorých bude rozhodnuté v lehote 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

III. V y l u č u j e vzájomnú žalobu žalovaného na samostatné konanie.“

2. Rozhodnutie právne posúdil ustanovením § 36, § 69, § 77, § 78, § 98, § 123 zákona č. 311/2001 Z.z.
Zákonník práce (ďalej len „Zákonník práce“).

3. Vychádzal zo zistenia, že žalobca uzatvoril so žalovaným pracovnú zmluvu dňa 09.09.2020 na
dobu neurčitú s uvedením druhu práce: skladník, závozník, miesta výkonu práce: F., dňom nástupu
do práce: 09.09.2020, s uvedením pracovného času: 40 hodín týždenne a výplatného termínu: vždy
do 10. dňa nasledujúceho mesiaca. Zároveň medzi stranami nebolo sporné, že žalovaný podaním
zo dňa 14.04.2025 okamžite skončil pracovný pomer na základe § 69 odsek 1 písm. b) Zákonníka
práce z dôvodu, že mu nebola vyplatená časť mzdy vo výške mzdového zvýhodnenia za prácu v
noci podľa § 123 odsek 1 Zákonníka práce od začiatku pracovného pomeru, teda od 09.09.2020. Z

oznámeniazamestnávateľa-nesúhlasusokamžitýmskončenímpracovnéhopomerunespornevyplýva,
že žalobca okamžité skončenie pracovného pomeru prevzal 16.04.2025. Napriek tomu, že žalobca
uviedol v predmete žaloby, že sa domáha neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou a
určenia právnej skutočnosti podľa § 78 Zákonníka práce, z obsahu žaloby, ani samotného žalobnéhonávrhu nevyplýva, aby sa predmetnou žalobou domáhal určenia neplatnosti okamžitého skončenia
pracovného pomeru žalovaným, podaním zo dňa 14.04.2025. Žalobným návrhom sa totižto domáha
iba určenia právnej skutočnosti podľa § 78 Zákonníka práce, konkrétne určenia, že pracovný pomer

trvá bez toho, aby namietal neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru. Pokiaľ žalobca
v zákonom v stanovenej lehote podľa § 77 Zákonníka práce nepodal žalobu o určenie neplatnosti
okamžitého skončenia pracovného pomeru žalovaným zo dňa 14.04.2025, potom jeho právo v zmysle
§ 36 Zákonníka práce zaniklo, a preto je potrebné vychádzať z toho, že uvedeným právnym úkonom
žalovaného bol pracovný pomer skončený platne. Na základe vyššie uvedených skutočností sa potom

žalobca už nemôže domáhať nárokov z neplatného skončenia pracovného pomeru, konkrétne určenia
právnej skutočnosti, že pracovný pomer trvá v zmysle § 78 Zákonníka práce, a preto súd prvej
inštancie žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol. Podľa názoru súdu prvej inštancie, ak by aj súd
posudzoval platnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru žalovaného zo dňa 14.04.2025, dospel
by k záveru o nedôvodnosti podanej žaloby. Žalobca nepoprel tvrdenie žalovaného, že za celú dobu
trvania pracovného pomeru mu nevyplácal mzdové zvýhodnenie za nočnú prácu v zmysle ustanovenia

§ 123 Zákonníka práce. Argumentoval iba tým, že mal byť zo strany vedúcich pracovníkov žalovaný
upozorňovaný, aby nechodil do práce v čase nočnej práce, ako aj tým, že si za celé obdobie trvania
pracovného pomeru nároky na mzdové zvýhodnenie za nočnú prácu neuplatňoval. Súd prvej inštancie
uvedenú argumentáciu žalobcu vyhodnotil ako nedôvodnú a účelovú, keďže každému zamestnancovi
vykonávajúcemu nočnú prácu patrí mzdové zvýhodnenie vyplývajúce z § 123 Zákonníka práce a to bez

ohľadu na to, aký dlhý čas nočnej práce zamestnanec ten ktorý pracovný deň vykonával. Pokiaľ žalobca
ako zamestnávateľ uvedené mzdové zvýhodnenie zamestnancom nevyplácal, postupoval v rozpore s
§ 98 a 123 Zákonníka práce. Na základe vyššie uvedených skutočností, preto súd žalobu žalobcu ako
nedôvodnú zamietol.

4. Proti I. a II. výroku rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd
zrušil rozsudok v napadnutom rozsahu a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Uviedol,
že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkových zisteniam
a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd prvej inštancie
na pojednávaní nevykonal žiadne dokazovanie a nebral do úvahy vyjadrenie žalobcu. Poukázal na

skutočnosť, že dňa 10.02.2025 sa stretol konateľ žalobcu so žalovaným, pričom žalobca nesúhlasil s
ukončením pracovného pomeru ku koncu februára ale s 2 mesačnou výpovednou lehotou. Súd prvej
inštancie nebral do úvahy, že v druhej polovici mesiace marec žalovaný telefonoval so žalobcom s
tým, že žalobca pripraví dohodu o ukončení pomeru k 31.03.2025. Táto dohoda aj bola predložená
žalovanému, pričom si ju žalovaný ponechal s tým, že ju prinesie na firmu podpísanú, čo však nesplnil.

Ďalej žalobca uviedol, že žalovaný na pojednávaní predložil písomnosť, že mu bolo povolené pracovať
v čase od 05.00 hod. do 15.00 hod. v zmysle uznesenia Vlády SR č. 695/2021 vystavené dňa
25.11.2021 a od 25.11.2021 bola pracovná doba žalovaného pohyblivá od 05.00 hod. do 20.00 hod.
Uvedené potvrdenie bolo žalovanému vydané z dôvodu, že do práce chodil cez dva okresy a v tom
čase bol Covid a uvedené skutočnosti boli kontrolované. Automaticky skončením platnosti uznesenia

Vlády SR č. 695/2021 sa skončila aj pohyblivá pracovná doba žalovaného. Žalobca v podanom
odvolaní ďalej namietal, že súd prvej inštancie nebral do úvahy skutočnosť, že žalovaný nekonal v
súvislosti s dobrými mravmi v pracovnom práve. Dňa 15.02.2025 doručil žalovaný zamestnávateľovi
dohodu o ukončení pracovného pomeru dohodou s dvojmesačnou výpoveďou. Nakoľko mu to žalobca
neumožnil, žalovaný nastúpil na práceneschopnosť dňa 17.02.2025. Dňa 16.04.2025 žalobca prevzal

od žalovaného písomnosť s názvom „Okamžité ukončenie pracovného pomeru“, pričom žalovaný to
urobil preto, lebo k 01.05.2025 mal nastúpiť do inej práce, o čom svedčí aj tá skutočnosť, že 30.04.2025
ukončil práceneschopnosť. Zo strany žalovaného došlo k porušeniu zásady 13 odsek 3 Zákonníka práce
o čom svedčí aj skutočnosť, že žalovaný nikdy nežiadal od zamestnávateľa preplatenie nočnej smeny
(nakoľko vedel, že mu to neprináleží), až teraz túto skutočnosť využil, keď mu to vyhovovalo.

5. K odvolaniu žalobcu podal vyjadrenie žalovaný. Navrhol aby odvolací súd rozsudok v napadnutom
rozsahu potvrdil ako vecne správny. Žalovaný sa stotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie, ktorý
žalobu zamietol primárne z dôvodu zániku práva (preklúzie) a vád žalobného petitu. Žalobným návrhom
sa žalobca domáhal iba určenia právnej skutočnosti podľa § 78 Zákonníka práce (že pracovný pomer

trvá), a to bez toho, aby relevantným spôsobom v petite namietal neplatnosť konkrétneho právneho
úkonu - okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnanca. Podľa § 77 Zákonníka
práce môže zamestnávateľ uplatniť neplatnosť skončenia pracovného pomeru na súde najneskôr v
lehote 2 mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť. Keďže žalobca v tejto zákonnej lehotenepodal žalobu o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, jeho právo podľa §
36 Zákonníka práce zaniklo. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie správne nevykonával dokazovanie
ohľadom skutkových dôvodov skončenia, nakoľko preklúzia práva je prekážkou, ktorá sama osebe

vedie k zamietnutiu žaloby. Žalovaný poukázal na precízne odôvodnenie súdu prvej inštancie (body 37
až 43 rozsudku), ktorý sa dôsledne vysporiadal so všetkými účelovými tvrdeniami žalobcu. Odvolacie
námietky žalobcu neprinášajú žiadne nové skutočnosti, ktoré by mohli spochybniť správnosť skutkových
zistení a právneho posúdenia veci. Žalobca v žalobe deklaruje záujem na ďalšom trvaní pracovného
pomeru, avšak jeho faktické kroky svedčia o opaku. Žalobca počas práceneschopnosti žalovaného mu

odobral žalovanému všetky pracovné prostriedky. Takéto konanie je v priamom rozpore s tvrdením,
že zamestnávateľ trvá na prideľovaní práce. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že argumentácia
žalobcu je nedôvodná a účelová a jej skutočným cieľom nie je ochrana trvania pracovného pomeru,
ale snaha vyhnúť sa povinnosti vyplatiť náhradu mzdy za výpovednú dobu (§ 69 odsek 4 Zákonníka
práce). Týmto súd konštatoval u žalobcu šikanózny výkon práva (zneužitie práva), a takýto výkon práva
nepožíva právnu ochranu (čl. 2 C.s.p., § 13 odsek 3 Zákonníka práce). Ďalej uviedol, že je v príkrom

rozpore so zásadami spravodlivosti, aby sa dovolával ochrany „dobrých mravov“ ten účastník (žalobca),
ktorý sám dlhodobo a systematicky porušoval kogentné ustanovenia Zákonníka práce (§ 98, § 123)
tým, že zamestnancovi nevyplácal zákonné mzdové nároky. Platí všeobecná právna zásada, že nikto
nemôže ťažiť zo svojho vlastného protiprávneho konania. Ak žalobca určil žalovanému nástup na zmenu
o 05:00 hod., ale odmietol mu za prácu v noci zaplatiť, konal v rozpore s dobrými mravmi primárne on.

Tvrdenie žalobcu, že žalovaný si „nárok nikdy neuplatňoval“, je právne irelevantné. Mzdové zvýhodnenie
za nočnú prácu vzniká priamo zo zákona (ex lege) výkonom práce v určenom čase. Nie je viazané
na žiadosť či „upomínanie“ zo strany zamestnanca. Je výlučnou zodpovednosťou zamestnávateľa, aby
mzdu vypočítal a vyplatil v súlade so zákonom. Prenášanie tejto zodpovednosti na zamestnanca je
neprípustné. Skutočnosť, že žalovaný si hľadal alebo našiel iné zamestnanie, nedokazuje zneužitie

práva. Práve naopak - je logickým existenčným dôsledkom toho, že mu doterajší zamestnávateľ riadne
neplatilzavykonanúprácu.Inštitútokamžitéhoskončeniapodľa§69ods.1písm.b)ZPslúžiprávenato,
aby zamestnanec mohol ihneď opustiť zamestnávateľa, ktorý si neplní mzdové povinnosti, a zabezpečiť
si obživu inde. Využitie tohto zákonného práva nemožno kvalifikovať ako konanie v rozpore s dobrými
mravmi.

6. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“) vzhľadom na včas podané odvolanie
preskúmal rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia §
379 a nasl. C.s.p. bez nariadenia pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie

žalobcu nie je dôvodné.

7. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích námietok v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením a nesprávnym skutkovým zisteniam, teda, či súd prvej
inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne

svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť
daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (k tomu pozri II.ÚS 78/05).

8. Podľa ustanovenia § 69 odsek 1 Zákonníka práce, zamestnanec môže pracovný pomer okamžite

skončiť, ak
b) zamestnávateľ mu nevyplatil mzdu, náhradu mzdy, cestovné náhrady, náhradu za pracovnú
pohotovosť, náhradu príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca alebo ich časť do 15 dní
po uplynutí ich splatnosti.

Podľa odseku 3, zamestnanec môže okamžite skončiť pracovný pomer iba v lehote jedného mesiaca
odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie pracovného pomeru dozvedel.

9. Podľa ustanovenia § 70 Zákonníka práce, okamžité skončenie pracovného pomeru musí
zamestnávateľ aj zamestnanec urobiť písomne, musia v ňom skutkovo vymedziť jeho dôvod tak, aby ho

nebolo možné zameniť s iným dôvodom, a musia ho v ustanovenej lehote doručiť druhému účastníkovi,
inak je neplatné. Uvedený dôvod sa nesmie dodatočne meniť.10. Podľa ustanovenia § 77 Zákonníka práce, neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou,
okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj
zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný

pomer skončiť. Na predĺženie trvania pracovného pomeru podľa § 64 ods. 2 sa na účely prvej vety
neprihliada, ak tento zákon neustanovuje inak. Ak sa pracovný pomer predlžuje podľa § 64 ods. 2 z
dôvodu plynutia ochrannej doby podľa § 64 ods. 1 písm. a), zamestnanec môže neplatnosť skončenia
pracovného pomeru výpoveďou uplatniť na súde v lehote dvoch mesiacov odo dňa uplynutia posledného
dňa ochrannej doby, najneskôr však do šiestich mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť,

ak by zamestnanec nebol v ochrannej dobe.

11. Podľa ustanovenia § 98 odsek 1 Zákonníka práce, nočná práca je práca vykonávaná v čase medzi
22. hodinou a 6. hodinou.

12. Podľa ustanovenia § 118 odsek 1 Zákonníka práce, zamestnávateľ je povinný poskytovať

zamestnancovi za vykonanú prácu mzdu.

13. Podľa ustanovenia § 123 odsek 1 Zákonníka práce, zamestnancovi patrí za nočnú prácu popri
dosiahnutejmzdezakaždúhodinunočnejprácemzdovézvýhodnenienajmenejvsume40%minimálnej
mzdy v eurách za hodinu podľa osobitného predpisu, a ak ide o zamestnanca vykonávajúceho rizikovú

prácu, patrí mu mzdové zvýhodnenie najmenej v sume 50 % minimálnej mzdy v eurách za hodinu podľa
osobitného predpisu.

14. Podľa ustanovenia § 36 Zákonníka práce, k zániku práva preto, že sa v ustanovenej lehote
neuplatnilo, dochádza len v prípadoch uvedených v § 63 ods. 4 a 5, § 68 ods. 2, § 69 ods. 3, § 75 ods. 3,

§ 77, § 87a ods. 7, § 130a ods. 1 písm. b), § 193 ods. 2 a § 240 ods. 9. Ak sa právo uplatnilo po uplynutí
ustanovenej lehoty, súd prihliadne na zánik práva, aj keď to strana sporu nenamietne.

15. Vychádzajúc zo základných zásad (článok 9 veta prvá) Zákonníka práce zamestnanci a
zamestnávatelia, ktorí sú poškodení porušením povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov,

môžu svoje práva uplatniť na súde. Rovnako znenie § 14 Zákonníka práce konkrétne uvádza, že
spory medzi zamestnancom a zamestnávateľom o nároky z pracovnoprávnych vzťahov prejednávajú a
rozhodujúsúdy.Vtejtosúvislostisúdprvejinštanciesprávnepoukázalnaskutočnosť,žeotázkuplatnosti
skončenia pracovného pomeru nemôže preskúmavať iný orgán ako súd a ani súd nie je oprávnený
ju riešiť ako otázku predbežnú bez toho, aby bola podaná žaloba o neplatnosť skončenia pracovného

pomeru.

16. Taxatívne uvedené spôsoby skončenia pracovného pomeru (uvedené v ustanovení § 59 odsek 1
Zákonníka práce) na seba viažu zákonom stanovené lehoty, kedy začína plynúť výpovedná doba pri
skončení pracovného pomeru výpoveďou a následne kedy sa končí pracovný pomer a rovnako definuje

skončenie pracovného pomeru i pri ostatných spôsoboch (skončenie pracovného pomeru dohodou k
určenému dňu, deň okamžitého skončenia pracovného pomeru nasledujúci po dni doručenia takéhoto
právneho úkonu, skončenie pracovného pomeru dohodnutého na skúšobnú dobu určeným dňom).
Okamih skončenia pracovného pomeru na seba viaže začiatok dvojmesačnej lehoty na podanie žaloby,
ktorou sa zamestnanec, ako i zamestnávateľ môže obrátiť na súd, aby rozhodol o neplatnosti skončenia

pracovného pomeru. Táto dvojmesačná lehota je lehotou hmotnoprávnou, čo znamená, že v posledný
deň tejto lehoty musí byť žaloba o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru doručená súdu.

17. Zásada právnej istoty, ktorá úzko súvisí s požiadavkou stability práva, sa uplatňuje aj vo vzťahoch
medzi zamestnancom a zamestnávateľom. Naplnenie tejto požiadavky sleduje tiež právna úprava

obsiahnutá v § 77 Zákonníka práce. Dvojmesačná lehota uvedená v tomto ustanovení patrí medzi
prekluzívne lehoty. Základným účelom inštitútu preklúzie je pôsobiť na subjekty právnych vzťahov, aby v
primeraných lehotách uplatňovali svoje práva (nároky) a zároveň aj zabrániť tomu, aby ani jedna strana
týchto vzťahov nebola vystavená právnej neistote po časovo neprimeranú dobu.

18.Zobsahuspisuvyplýva,žedňa09.09.2020bolamedzižalobcomakozamestnávateľomažalovaným
ako zamestnancom uzatvorená pracovná zmluva, v zmysle ktorej bol dohodnutým druhom práce
skladník, závozník, miesto výkonu práce Poprad, pracovný čas 40 hodín týždenne, pričom pracovný
pomer bol dohodnutý na neurčitý čas (č.l. 5 súdneho spisu).19. Dňa 01.03.2021 vydal žalobca ako zamestnávateľ rozhodnutie/potvrdenie, v ktorom potvrdil, že
žalovaný ako zamestnanec má pracovnú dobu od 05:00 hod. do 15:00 hod., pričom svoju prácu nemôže

vykonávať formou home-office (č.l. 37 súdneho spisu). Z potvrdenia žalobcu ako zamestnávateľa zo dňa
25.11.2021 vyplýva, že pracovná doba žalovaného ako zamestnanca je pohyblivá v čase od 05:00 hod.
do 20:00 hod (č.l. 37 druhá strana súdneho spisu).

20. Dňa 16.04.2025 bolo žalobcovi ako zamestnávateľovi zo strany žalovaného doručené Okamžité

skončenie pracovného pomeru zo dňa 14.04.2025, v ktorom žalovaný ako zamestnanec oznámil
okamžité skončenie jeho pracovného pomeru na základe ustanovenia § 69 odsek 1 písm. b) Zákonníka
práce, vzhľadom na to, že ako zamestnávateľ mu nevyplatil mzdu, resp. jej časť do 15 dní po uplynutí
jej splatnosti. Od počiatku jeho pracovného pomeru mali jeho pracovné zmeny začínať ráno o 4:30
hod. alebo o 05:00 hod. V zmysle ustanovenia § 98 odsek 1 Zákonníka práce je pritom nočnou
prácou práca vykonávaná v čase medzi 22:00 hod. a 06:00 hod. Mesačne teda odpracoval cca

20-30 hod. nočnej práce. Za nočnú prácu však žalovanému od samého začiatku pracovného pomeru
nebolo poskytované mzdové zvýhodnenie. Žalobca ako zamestnávateľ v odpovedi zo dňa 07.05.2025
adresovanej žalovanému uviedol, že s okamžitým skončením pracovného pomeru nesúhlasí a trvá na
tom, aby žalovaný naďalej vykonával prácu. Tiež ho upozornil, že ak skončil pracovný pomer neplatne
a zamestnávateľ by ďalej netrval na tom, aby zamestnanec u neho pracoval, platí, že sa pracovný

pomer skončí dohodou. Žalobca v danej odpovedi tiež uviedol, že prostredníctvom svojich poverených
zamestnancov žalovanému navrhli ukončenie pracovného pomeru dohodou, čo však žalovaný odmietol.

21. Z obsahu žaloby doručenej súdu prvej inštancie dňa 04.06.2025 vyplýva, že žalobca sa ňou domáhal
určenia, že pracovný pomer žalovaného trvá naďalej zmysle pracovnej zmluvy uzatvorenej medzi

žalobcom a žalovaným dňa 09.09.2020. Z obsahu žaloby nevyplýva, žeby sa ňou domáhal určenia
neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany žalovaného. V žalobe taktiež žalobca
neuvádza žiadne dôvody, pre ktoré by mal považovať okamžité skončenie pracovného pomeru za
neplatné.

22. Nakoľko sa žalobca žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 04.06.2025 nedomáhal určenia
neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru žalovaným zo dňa 14.04.2025, súd prvej
inštancie dospel k správnemu záveru v tom smere, že pracovný pomer zo strany žalovaného bol
ukončený platne, a právo žalobcu v zmysle ustanovenia § 36 Zákonníka práce zaniklo.

23. Žalovaný v podanom odvolaní opätovne poukazoval na to, že žalovaný žalobcu nikdy nežiadal o
preplatenie nočnej zmeny, v dôsledku čoho konanie žalovaného (spočívajúce v okamžitom skončení
pracovného pomeru) spájal s porušením zásady vyjadrenej v § 13 odsek 3 Zákonníka práce. K uvedenej
argumentácii odvolací súd poukazuje na odôvodnenia napadnutého rozsudku, kde v bode 37. súd prvej
inštancie uviedol, že ju vyhodnotil ako účelovú, keďže každému zamestnancovi vykonávajúcemu nočnú

prácu patrí mzdové zvýhodnenie vyplývajúce z ustanovenia § 123 Zákonníka práce a to bez ohľadu
na to, aký dlhý čas nočnej práce zamestnanec vykonával. Pokiaľ žalobca ako zamestnávateľ uvedené
mzdové zvýhodnenie zamestnancom nevyplácal, postupoval v rozpore s ustanovením § 98 a § 123
Zákonníka práce. Odvolací súd sa s uvedeným záverom súdu prvej inštancie stotožňuje, pričom dodáva,
že skutočnosť, že žalovaný nežiadal o preplatenie nočnej zmeny je irelevantná z hľadiska posúdenia

platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a konanie zamestnanca spočívajúce s okamžitom
skončení pracovného pomeru z dôvodu nevyplatenia časti mzdy nemožno považovať za výkon práva,
ktorý by nebol v súlade s dobrými mravmi.

24. Žalobca v podanom odvolaní ďalej opätovne poukazuje na skutočnosť, že so žalovaným bol ochotný

ukončiť pracovný pomer avšak za podmienok ním stanovených a nie formou okamžitého skončenia
pracovného pomeru. Medzi žalobcom a žalovaným nikdy nedošlo k uzatvoreniu dohody o skončení
pracovného pomeru, čo v tomto súdnom konaní ani nebolo sporné. Žalovaný ukončil pracovný pomer zo
zákonných dôvodov v zmysle ustanovenia § 69 odsek 1 písm. b) Zákonníka práce, pričom ani uvedené
tvrdenie žalobcu nebolo spôsobilé spochybniť daný prejav vôle.

25. K námietke týkajúcej sa pracovnej doby žalovaného odvolací súd uvádza, že žalobca nijakým
spôsobom nepreukázal, žeby pracovná doba žalovaného ako zamestnanca bola upravená odlišne, než
ju upravil on sám svojim rozhodnutím zo dňa 01.03.2021, resp. zo dňa 25.11.2025. Názor žalobcu, žeautomaticky skončením platnosti uznesenia Vlády SR č. 695/2021 sa skončila aj pohyblivá pracovná
doba, nemá žiadny právny ani skutkový základ.

26. Ďalšie odvolacie argumenty odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za nepodstatné.
I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých
detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú

jednu poznámku, či pripomienku strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované
na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04,III.ÚS
209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú ovplyvniť
posúdenie veci a zachádzajúcu do zbytočných podrobností, teda odvolací súd nepovažoval za potrebné
reagovať špecifickou odpoveďou.

27. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutom rozsahu ako vecne správny
podľa ustanovenia § 387 odsek 1 a 2 C.s.p. potvrdil. Správnemu rozhodnutiu vo veci samej zodpovedá
aj rozhodnutie súdu prvej inštancie v súvisiacom výroku o nároku na náhradu trov konania.

28. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ustanovenia § 396 odsek 1 C.s.p. v spojení

s § 255 odsek 1 C.s.p.. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, pričom mu vznikol nárok na
náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnému žalobcovi v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov
odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (podľa ustanovenia § 262 odsek 2 C.s.p.).

29. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 odsek 1 C.s.p.).

Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 odsek

2 C.s.p.).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné

doručenie podania nevyzýva (§ 125 odsek 2 C.s.p.).

Dovolateľmusíbyťsvýnimkouprípadovpodľa§429odsek2vdovolacomkonanízastúpenýadvokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).