Uznesenie – Ostatné ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, May 9, 2024

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/153/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7520207825
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 05. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Slovinská
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2024:7520207825.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Slovinskej a sudkýň
JUDr. Zuzany Matyiovej a JUDr. Oľgy Mičietovej v spore žalobcu A. B., nar. XX.XX.XXXX, bývajúceho
C., D. XXX/XX, právne zastúpeného JUDr. Martou Šuvadovou, advokátkou, so sídlom v Košiciach,
Floriánska č. 16, proti žalovanému: Obec Sokoľ, so sídlom Sokoľ, Kostolianska 159/10, IČO: 00 324
752, zastúpenej JUDr. Evou Hencovskou, advokátkou, so sídlom v Košiciach, Bajzova 2, o určenie

vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice – okolie
č.k. K3-14C/184/2020-128 zo dňa 17.5.2023 takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1.Okresný súd Košice – okolie ako súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu,
ktorou sa domáhal voči žalovanému určenia, že je vlastníkom cestného telesa ako aj pozemku pod

prístupovou cestou k rodinnému domu na adrese C., D. XXX/XX, nachádzajúcich sa na parc. č. 1047/1,
evidovanej Okresným úradom, katastrálnym odborom na LV č. XXX, pre okres Košice - okolie, obec C.,
katastrálne územie C..

2.Žalobu žalobca odôvodnil tým, že spolu s jeho rodinnými príslušníkmi sú vlastníkmi pozemku parcela
registra KN C č. 1104/1 a priľahlých parciel v katastrálnom území C., na ktorých je umiestnený rodinný

dom.Prístupovúcestuktejtonehnuteľnostizriadilsámvrokoch1974až1976nazákladeuzneseniarady
MNV obce Sokoľ č. 09/74 zo dňa 6.2.1974. Od vtedy bol všetky tie roky v dobrej viere a presvedčený,
že je to výlučne jeho prístupová cesta, staral sa o ňu na svoje náklady a v roku 2012 previedol aj opravu
cestného telesa. V roku 1992 pri geometrickom zameraní bola prístupová cesta pričlenená k obecnej
ceste parc. č. 1047/1. V rokoch 1996 až 1998 sa v obci Sokoľ konala ROEP a v tom čase bola cesta
pripísaná k majetku obce. Keďže žalovaný je vedný v katastri nehnuteľnosti ako vlastník spornej parcely,

žalobca má na určení vlastníckeho práva naliehavý právny záujem. K žalobe žalobca doložil aj dôkazy,
na ktoré sa v žalobe odvolával.

3.Žalovaný považoval žalobu za neopodstatnenú, nedôvodnú a žiadal ju zamietnuť. Uviedol, že
predmetná parcela, ku ktorej určenia vlastníckeho práva sa žalobca domáha, nikdy nebola prevedená
do vlastníctva žalobcu a žalobca nedisponuje žiadnym nadobúdacím titulom, na základe ktorého by sa

mohol oprávnene domnievať, že mu pozemok patrí. Obec Sokoľ nadobudla pozemok v rámci delimitácie
z roku 1991, tak ako to vyplýva zo záznamu na LV č. XXX k.ú. C.. Žalobca teda nikdy nemohol byť
dobromyseľný pri užívaní tohto pozemku, ba dokonca adresoval obci Sokoľ žiadosť o odkúpenie časti
predmetného pozemku, ktorú Obecné zastupiteľstvo dňa 13.6.2016 uznesením č. 122/2016 neschválilo.
Práve táto žiadosť svedčí o tom, že žalobca predmetnú nehnuteľnosť nevlastnil ani ju neužíval v dobrej
viere, že mu vlastnícky patrí. Žalobca nikdy neinicioval takúto žalobu, aj keď tento stav podľa jeho

vyjadrenia trvá už od roku 1976 a inicioval ju až v čase, keď žalovaný podal žalobu na odstránenieoplotenia zriadeného na pozemku. K tomuto vyjadreniu priložil uvedenú žiadosť o odkúpenie pozemku
žalobcu zo dňa 9.3.2016 ako aj odpoveď na túto žiadosť z 27.6.2016.

4.Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi, vypočul sporové strany a mal
za preukázané, že žalobca zriadil v rokoch 1974 až 1976 na základe uznesenia rady MNV obce Sokoľ
č. 09/74 zo dňa 6.2.1974 na parc. č. 1047/1 prístupovú cestu k rodinnému domu na ulici Uhrinčanská
č. 178/22 v obci Sokoľ. Ako vlastník predmetnej parcely je v katastri nehnuteľností zapísaný žalovaný.
Následne citoval ust. § 137 písm. c/ CSP a ustálil, že v tomto spore je daný žalobcom naliehavý právny

záujem na určení vlastníckeho práva.

5.Na vec samú a jej posúdenie súd prvej inštancie aplikoval ust. § 123, § 124, § 126 ods. 1, § 132 ods.
1, § 129 ods. 1, § 130 ods. 1, § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka a vo veci rozhodol.

6.Poukázal na to, že v strednom Občianskom zákonníku platnom a účinnom od roku 1950 do roku

1964 sa pozemkové vlastníctvo prevádzalo len zmluvne bez knihovného zápisu. V súvislosti so
združstevňovaním sa podľa všetkého zrušila zásada supeficies solo cedit. Občiansky zákonník z roku
1964 až do veľkej novely v roku 1982 vydržanie nepoznal a nepoznal ani držbu, držba sa odvodzovala
len výkladom. V roku 1982 bolo vydržanie opätovne do Občianskeho zákonníka zavedené, dokonca
so spätnými účinkami. V rokoch 1964 až 1992 podmienkou prevodu nehnuteľnosti bola registrácia

štátnym notárstvom s tým, že zápis na vtedajšej geodézii mal len evidenčný charakter. V roku 1993
bývalé štátne notárstva zanikli a za katastrálne úrady začali rozhodovať o intabulácii, a to na rozdiel od
tradičného stredoeurópskeho modelu, podľa ktorého sú nehnuteľnosti zapisované registrovými súdmi.
Pri posudzovaní inštitútu držby podľa minulej právnej úpravy nemožno prehliadnuť, že držba na základe
zákona č. 131/1982 bola všeobecne prípustná, ale súčasťou skutkovej podstaty vydržania, však bola

len obmedzene. Nová právna úprava, a to urobená zákonom č. 509/1991 Zb. držbu uskutočňovanú do
31. decembra 1991 nekvalifikovala odlišne, len ju započítavala do dĺžky nevyhnutnej vydržacej doby.

7.V predmetnej veci súd prvej inštancie posudzoval spornú otázku týkajúcej sa vydržania predmetnej
nehnuteľnosti na základe skutočností uvedených žalobcom v žalobnom návrhu. Podľa žalobcu malo

dôjsť k vydržaniu pozemku nerušeným užívaním nehnuteľnosti v presvedčení, že mu nehnuteľnosť patrí
od roku 1974. Súd však toto tvrdenie vzhľadom na vykonané dokazovanie neakceptoval a nemohol
považovať držbu za dobromyseľnú a oprávnenú. Na základe predložených listinných dôkazov, ale
aj výpovedí strán sporu žalobca na základe rozhodnutia o užívaní spornej nehnuteľnosti za účelom
vyhotovenia prístupovej cesty na vlastné náklady dostal do osobného užívania spornú nehnuteľnosť,

ktorá bola vo vlastníctve štátu, a teda preukázateľne mal vedomosť o uvedenej skutočnosti počas doby
držby. V zmysle právnej úpravy účinnej do 31.12.1991 vznikalo právo osobného užívania pozemku
na základe dvoch právnych skutočností, a to rozhodnutím o pridelení pozemku a dohody o zriadení
práva osobného užívania pozemku, ku ktorej bola nevyhnutná registrácia štátnym notárstvom, lebo
právo osobného užívania vzniklo až registráciou dohody. Uvedené skutočnosti a účinky rozhodnutia

posudzoval súd s poukazom na to, že v tomto prípade bol štát vlastníkom sporného pozemku,
ktorý bol rozhodnutím pridelený žalobcovi do užívania, a preto v danom prípade právo osobného
užívania pozemku žalobcu nemohlo prejsť do vlastníctva žalobcu, ale do vlastníctva žalovaného práve
delimitáciou z roku 1991.

8.V ďalšom súd prvej inštancie vo všeobecnej a teoretickej rovine vysvetľuje predpoklady vydržania, ale
aj inštitút držby upravený v § 129 a nasl. Občianskeho zákonníka a cituje aj všeobecné predpoklady pri
posudzovaní oprávnenosti držby, tak ako ich v dôvodoch uvádza rozsudok NS SR sp.zn. 5Cdo/260/2008
zo dňa 10.12.2008.

9.Následne taktiež v teoretickej a právnej rovine vysvetľuje súd teóriu procesného práva,
podmieňujúceho úspech strany v spore uznesením bremeno tvrdenia a bremena jeho preukázania.

10.O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 tak, že úspešnému
žalovanému proti neúspešnému žalobcovi priznal 100% náhradu trov konania.

11.Žalobca v zákonnej lehote podal proti rozsudku odvolanie z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1
písm. b/, d/, e/, f/ a h/ CSP. Uviedol, že rozsudok nepovažuje za spravodlivé súdne rozhodnutie a to
z dôvodu, kedy aj všetky predložené listinné dôkazy vykonávané počas súdneho konania jednotlivo ajvo vzájomných súvislostiach jednoznačne osvedčujú práva, ktorých sa žalobca súdnou cestou domáhal,
súd mu však vlastnícke právo nepriznal. Súd prvej inštancie sa neriadil základnými princípmi CSP ani
pri vedení súdneho konania ani pri odôvodnení rozhodnutia. Porušil zásadu predvídateľnosti súdneho

rozhodnutia, pričom zákon ustanovuje, že účastníci by nemali byť zaskočení možným iným právnym
posúdením veci súdom bez toho, aby im bolo umožnené tvrdiť skutočnosti významné z hľadiska
sudcovho právneho názoru a navrhnúť ich preukázaniu dôkazy. V priebehu konania súd prvej inštancie
vôbec neuviedol a sporové strany neoboznámil so svojim predbežným právnym posúdením veci ani
s tým, ktoré skutočnosti považuje za sporné a na jedinom pojednávaní po vypočutí účastníkov konania

v zásade hneď aj rozhodol. Dôkazy predložené, resp. navrhované písomne žalobcom v jeho podaniach
ponechal súd prvej inštancie úplne bez povšimnutia ako aj argumentáciu v nich. Týmto postupom súdu
bola žalobcovi odopretá možnosť, v prípade prezentovaného predbežného právneho názoru predložiť
ďalšie prípadné dôkazy a tvrdenia na odstránenie spornosti. Samotné rozhodnutie súdu vo svojom
odôvodnení cituje najmä rozhodnutia iných súdov v iných veciach, avšak čo sa týka konkrétnej veci
žalobcu absentuje akékoľvek odôvodnenie alebo opis myšlienkového pochodu súdu prvej inštancie,

ktorým by bol osvetlený postup súdu, ktorým dospel k svojmu záveru, a na základe čoho k tomuto záveru
došiel. Rozhodnutie tak súdu prvej inštancie sa stáva absolútne nepreskúmateľným aj z toho dôvodu, že
žalobca sa vôbec nedozvedel z akého dôvodu bolo vydané zamietavé rozhodnutie aj vo vzťahu k určeniu
vlastníctva k cestnému telesu, t.j. prístupovej ceste – účelovej komunikácii, lebo v odôvodnení súdu toto
odôvodnenie absolútne chýba. V ďalšom odvolaní opätovne argumentuje žalobca svojimi tvrdeniami

a poukazuje na predložené dôkazy s tým, že prístupovú cestu účelovú komunikáciu si na svoje náklady
a na svojom pozemku zriadil sám. Rovnako túto cestu od jej zriadenia užíval, staral sa o ňu, udržiaval
ju a v roku 2012 ju kompletne na svoje náklady zrekonštruoval. V priebehu roku od roku 1974 došlo
kvýraznýmzmenámatoajfaktickýmajprávnym,kedysavtedajšieparcelyENzevidencienehnuteľnosti
prečíslovali a preradili do katastra nehnuteľnosti a do registra C. Medzi časom došlo k ich zlúčeniu,

rozčleneniu, inému zakresleniu, delimitácii a podobne. V priebehu rokov už tiež súdy ustálili poznatok, že
zápisy do pozemkovej knihy boli ukončené v roku 1964, kedy celá agenda prešla pod názvom Evidencia
nehnuteľnosti na strediska úradu geodézie. Nezrovnalosti, ktoré sa navršovali v evidencii nehnuteľnosti
a neporiadok, ktorý vznikol to všetko viedlo k tomu, že v roku 1992 bol vytvorený Kataster nehnuteľnosti
a pomery k nehnuteľnostiam sa začali postupne a systematický vysporiadavať. Aj s odkazom na

tento neporiadok žalobca poukázal na významné skutočnosti a upriamil pozornosť na to, že kreovanie
a ustálenie evidencie (delimitácie) a zápisu parcely registra C 1047/1 v katastri nehnuteľnosti je vo
vzťahu minimálne k časti nehnuteľnosti pod prístupovou cestou žalobcu otázne a sporné. Žalobca má
za to, že cestu vybudoval na svojom pozemku, ktorý mu bol pridelený rozhodnutím ako parcela EN
v katastri území obce Sokoľ č. 991/30 s účinnosťou od 1.1.1992 sa právo osobného užívania ex lege

transformovalo na právo vlastnícke. O svojom vlastníctve bol presvedčený o to viac, že prístupovú cestu
budoval na pokyn a so súhlasom vtedajšieho Miestneho národného výboru. Po celé roky ju udržiaval,
zabezpečoval jej zjazdnosť a zrekonštruoval ju. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na tom,
že žalobca nemohol byť dobromyseľný, keďže vo svojej výpovedi bol uzrozumený s tým, že pozemok
patrí štátu, avšak čo je na tomto preukazujúce vo vzťahu k nedobromyseľnosti nevedno, pretože je

pravdou, že pozemky prideľované do osobného užívania až do roku 1992 štátu aj patrili, až právna
úprava novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 509/1991 Zb. s účinnosťou od 1.1.1992
sa za zákonom stanovených podmienok zmenila. Ak by predsa len vyvstali pochybnosti o vlastníctve
žalobcu vo vzťahu k pôvodnej nehnuteľnosti E 443/1, bola najskôr odčlenená ako parcela EN 991/30
a neskôr pripísaná v priebehu rokov ako parcela CKN č. 1047/1. V zmysle ustálenej súdnej praxe,

ak držiteľ pozemku tento užíval pred 1.1.1992 domnievajúc sa, že mu patrí právo osobného užívania
pozemku a ak užíval tento pozemok od 1.1.1992 domnievajúc sa, že je vlastníkom pozemku, potom
sa držba pozemku pred 1.1.1992 započíta do doby potrebnej na vydržanie, čo je jednoznačne prípad
žalobcu, a tak sa žalobca stal vlastníkom nehnuteľností, ktoré sú predmetom tohto konania titulom
ich vydržania. Potom, čo žalobca zistil, že nie je v katastri evidovaný ako vlastník prístupovej cesty

k svojmu rodinnému domu v snahe veci vysporiadať bez nutnosti sporov, požiadal obec o odkúpenie
a uzavretie kúpnej zmluvy, lebo sa mu vtedy tento postup javil ako jednoduchší, rýchlejší a v konečnom
dôsledku aj efektívnejší. Nič viac a nič menej nie je potrebné hľadať za touto žiadosťou. Význam
právnych noriem nemôže byť taký formalistický, aby sa ním v konečnom dôsledku zmaril účel súdnej
ochrany a úlohou všeobecných súdov nie je vyhľadávať pokyny zakotvené v právnej úprave, ale hľadať

ich zmysel a uplatnenie v konkrétnych prípadoch, aby rozhodnutia všeobecných súdov odrážali pravý
zmysel nachádzania spravodlivosti (III. ÚS 125/2018). Aj keď v minulosti nebola judikatúra v otázke
nadobúdania vlastníckeho práva vydržaním jednotná, Ústavný súd SR vo svojom rozhodnutí sp.zn. II.
ÚS 484/2015 odstránil túto neistotu a za spravodlivé považuje rozhodnutia, ktoré podporuje zákonnúintenciu uviesť do súladu dlhodobý faktický stav nepretržitej držby oprávneným držiteľom, ktorý je po
stanovenú dobu objektívne presvedčený o svojom domnelom vlastníckom práve so stavom vlastníckym.
Ústavný súd zdôraznil, že taký výklad ust. § 134 v spojení s ust. § 130 OZ, ktorý vo svojich dôsledkoch

v značnom rozsahu a podstatným spôsobom vylučuje možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva
k pozemku vydržaním, treba považovať za neprípustne reštriktívny, nerešpektujúci podstatu a zmysel
zákonného inštitútu vydržania a teda ústavne neakceptovateľný. Súd by teda mal pri svojej argumentácii
obsiahnutej v odôvodnení rozhodnutia dbať na jeho celkovú presvedčivosť a jeho závery musia byť pre
adresáta prijateľné, racionálne a v konečnom dôsledku aj spravodlivé a presvedčivé. Inak je rozhodnutie

nepreskúmateľné práve pre nedostatok dôvodov, čo je aj prípade napadnutého rozsudku súdu prvej
inštancie. Z dôvodu právnej istoty žalobca uviedol, že v prípade, že prípadne možno mať objektívne
výhrady k žalobnému petitu, ktorý si žalobca ako právny laik pôvodne uplatnil svoje práva a tak dospieť
k záveru, že predmet sporu v danej veci nie je možné jednoznačne ustáliť. Súd prvej inštancie mal
za účelom ustálenia predmetu konania v zmysle § 129 CSP žalobcu poučiť o vadách podanej žaloby
avyzvaťho,abyichvnímurčenejlehoteodstránil,avšaksúdprvejinštancietaktonepostupoval.Konanie

jepretopostihnutévadouvyplývajúcouz §365ods.1písm.b/CSP,pretožežalobcoviajtýmtopostupom
súdznemožnil,abyuskutočňovaljemupatriaceprocesnéprávavtakejmiere,žedošlokporušeniupráva
na spravodlivý proces. Žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a uplatnil si nárok na náhradu trov odvolacieho
konania.

12.K odvolaniu žalovaný podal písomné vyjadrenie s tým, že má za to, že odvolacie dôvody neboli
v podanom odvolaní dostatočne konkretizované a zároveň ani jeden z týchto odvolacích dôvodov nie
je naplnený. Považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie za vecne správne, odôvodnenie za dostatočné
a navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a uplatnil si nárok

nanáhradutrovodvolaciehokonaniaprotižalobcovivplnomrozsahu.Nestotožnilsastvrdenímžalobcu,
že súd sa nedostatočne vysporiadal s jeho argumentáciou, ani, že neuviedol myšlienkový pochod,
lebo z dôvodov rozhodnutia je tento myšlienkový pochod súdu prvej inštancie zrejmý. Poukázal pritom
na podrobné zdôvodnenie od bodu 21. až po bod 32. napadnutého rozsudku, pričom aj z výpovede
žalobcu je jasné, že tento nebol vlastníkom pozemku a bol si plne vedomý, že pozemok pod cestou

patrí štátu a neskôr žalovanému. Nesvedčí mu teda žiaden oprávnený nadobúdací titul k predmetnému
pozemku. Čo sa týka odvolacieho dôvodu, ktorým žalobca spochybňuje procesný postup súdu, tak
žalovaný uviedol, že v podanom odvolaní žalobca nevysvetlil k akému konkrétnemu pochybeniu súdu
v procesnom postupe malo dôjsť, ktorý by mal za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Ak vytkol
žalobca súdu opomenutie postupu podľa § 181 ods. 2 CSP už z uznesenia NS SR z 28.12.2020 sp.zn.

2Obdo/56/2020, toto porušenie nelimituje stranu sporu pri realizácii jej procesných práv. Nie je naplnený
ani odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e/ CSP, pretože bol vydaný len vtedy, ak by súd prvej
inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Bol to žalobca,
ktorý v prejednávanej veci dôkazné bremeno neuniesol, čo malo za následok jeho procesný neúspech
v konaní. Je na úvahe súdu, ktorý dôkazy vykoná a ktoré nevykoná a žalovaný bol súdom poučený podľa

ust. § 182 CSP a opakovane vyzvaný, aby sa vyjadril, či má ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania,
na čo tento reagoval len tým, že doložil dosť dôkazov. Čo sa týka odvolacieho dôvodu v zmysle ust.
§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP, podľa žalovaného ani tento nie je naplnený, pretože vytvorený skutkový
základ súdu v tomto spore je správny. Súd dostatočne zistil skutkový stav veci na základe predložených
listinných dôkazov a jasne a zreteľne odôvodnil svoj záver, ku ktorému dospel. Dôkazy, na ktoré sa

žalobca odvoláva a ktoré predložil a ktoré by mali svedčiť v jeho prospech, nemohli privodiť pozitívne
rozhodnutie pre neho v tomto spore. Čo sa týka súhlasu s pridelením pozemku na výstavbu rekreačnej
chaty pod podmienkou, že si na nej zriadi prístupovú cestu, tento listinný dôkaz žiadnym spôsobom
nepreukazuje, že pozemok pod prístupovou cestou má patriť žalobcovi. Taktiež rozhodnutie o pridelení
pozemku do osobného užívania parcela registra EN č. 991/30, toto nedokazuje, pretože ide o parcelu, na

ktorej bol postavený rodinný dom žalobcu, ale opäť rozhodne nepreukazuje nadobudnutie pozemku, na
ktorom si žalobca postavil prístupovú cestu. Parcela č. 991/30 bola vyčlenená ako stavebný pozemok,
je zakreslená na geometrickom pláne, ktorý žalovaný predložil ako prílohu svojho podania a z toho je
zrejmé, že táto parcela nezahŕňa prístupovú cestu. Preto dohoda o zriadení práva osobného užívania
k uvedenej parcele nemá vo vzťahu k spornej parcele relevantnú výpovednú hodnotu a nie je dôkazom

o vlastníctve žalobcu. Čo sa týka dôvodu podľa písm. f/ vyššie uvedeného zákonného ustanovenia CSP,
ani táto námietka neobstojí, pretože súd na zistený skutkový stav správne aplikoval správnu právnu
normu a vzhľadom na neunesenie dôkazného bremena zo strany žalobcu správne rozhodol o zamietnutí
jeho žaloby. Podľa žalovaného žalobca po celý čas vedel, že nie je vlastníkom spornej parcely a žeje ním štát a túto skutočnosť nespochybnil ani v rámci ROEP, ani v žiadosti o odkúpenie pozemku od
žalovaného, dokonca sám priznal aj vo svojej žalobe aj neskôr v rámci svojej výpovede na pojednávaní,
že nebol vlastníkom predmetnej parcely. Jeho držba preto nemohla byť dobromyseľná.

13.Na toto vyjadrenie opätovne reagoval písomne žalobca, kde zotrval na svojich tvrdeniach a opätovne
dal do pozornosti odvolaciemu súdu, že súd prvej inštancie žalobu zamietol v celosti, avšak
z odôvodnenia rozhodnutia nie je zrejmé a nevie vyvodiť, prečo a z akých dôvodov považoval súd
za nedôvodnú žalobu aj v časti vlastníctva k nehnuteľnosti pod prístupovou cestou a tiež čo sa týka

vlastníctva k prístupovej ceste, t.j. účelovej komunikácii. V priebehu konania bolo bez akýchkoľvek
pochýb preukázané, že pôvodnou parcelou, z ktorej boli postupne odčleňované jednotlivé parcely, ktoré
sú podstatné a dôležité pre tento spor, bola parcela označovaná ako parcela registra EN č. 443/1 kat.
úz. C. a z nej bola odčlenená parcela registra EN č. 991/30 a rovnako tak má základ v pôvodnej parcele
aj parcela registra C 1047/1, t.j. časť parcely je pod prístupovou cestou žalobcu. Presné zakreslenie
hraníc prideľovaných parciel v roku 1974, 1978 a 1992 nebolo žalobcovi ani dané, ani známe, a preto

vôbec nemal pochybnosti o tom, že prístupovú cestu realizuje na svojom pozemku, ktorý vznikol, ktorý
mu patrí a vznikol odčlenením od pôvodnej parcely EN 443/1. Nehnuteľnosť pod miestnou komunikáciou
na parcele registra C 1047/1 bola vo výmere 2481 m2 zakreslená a zapísaná na LV č. XXX pre kat.
úz. C. ako vlastníctvo obce až v roku 2003, a to titulom ROEP a práve týmto rozhodnutím došlo aj
k pričleneniu a prikresleniu pozemku pod prístupovou komunikáciou vybudovanou žalobcom na jeho

pozemku k obecnej komunikácii. Okolnosti, v akom rozsahu bola dotknutá parcela pôvodne a v akom
rozsahu delimitovaná do vlastníctva obce v roku 1991 a čo sa udialo v rámci ROEP, súd prvej inštancie
ani neskúmal, ani sa s pochybnosťami nijako nevysporiadal v rámci odôvodnenia svojho zamietavého
rozhodnutia. Prístupová cesta, ktorú vybudoval a na svoje náklady udržiava žalobca, slúži ako jediná
prístupová cesta k jeho rodinnému domu. Dôvodne preto predpokladal, že dotknutá príjazdová cesta

spolu s nehnuteľnosťou, s ktorou je spojená, je súčasťou hlavnej veci rodinného domu a zdieľa právny
režim tejto hlavnej veci. V zmysle ustálenej súdnej praxe malo byť posúdenie charakteru cesty pod
prístupovou cestou žalobcu, ako aj skutočnosti, za akých bola nehnuteľnosť zapísaná na list vlastníctva
kľúčovými a súd prvej inštancie sa dotknutými okolnosťami vôbec nezaoberal. Žalobca ako laik bol
a stále je absolútne presvedčený, že je bez akýchkoľvek pochybností vlastníkom prístupovej cesty aj

pozemku, ktorý sa pod touto prístupovou cestou nachádza. Nezvládnutie dôkazného bremena, na ktoré
odkazuje súd prvej inštancie vo svojom odôvodnení, nebolo spôsobené nedostatkom navrhovaných
dôkazov žalobcom, ale skutočnosťou, že súd prvej inštancie dôkazy ignoroval, s nimi sa nezaoberal
a navrhované dôkazy nevykonal. Žalobca je presvedčený, že ak by súd prvej inštancie vykonal dôkazy
a preskúmal predložené tvrdenia dospel by k záveru, že k prikresleniu pozemku pod prístupovou cestou

k parcele registra C č. 1047/1 a k jej nasledovnému zápisu na list vlastníctva č. XXX došlo až v rámci
ROEP a nie na základe delimitácie v roku 1991, ako to tvrdí v odôvodnení svojho rozhodnutia. Podanie
okresného úradu označené ako odpoveď Okresného úradu Košice-okolie OÚ-KS-KO1-K1-267/2022
jasne potvrdzuje, že prešetrením bolo zistené, že parcela registra E č. 443/1 a neskôr parcela registra C
č. 1047/1 bola do predmetného LV zapísaná pod č. 13/98 kat. úz. C. bol schválený register obnovenej

evidencie pozemkov, ktorý bol rozhodnutím č. 98/00218 zapísaný do katastra nehnuteľností ako verejná
listina pod CZ 13/98. Práve uznesenie Rady MNV obce Sokoľ zo dňa 6.2.1974 a rozhodnutie Okresného
národného výboru zo dňa 10.3.19789 vo svojej formulácii vytvorili pre žalobcu existujúci právny dôvod
domnievať sa, že je oprávneným držiteľom pozemku pod prístupovou cestou, a to i napriek tomu, že sa
vždy pôvodne jednalo o pozemok štátu. Súd prvej inštancie sa pri vyhodnocovaní dôkazov nezaoberal

ani otázkou rozdielu medzi miestnou komunikáciou na parcele registra C č. 1047/1 a pozemkom
pod žalobcovou prístupovou cestou, ktorá bola k tejto miestnej komunikácii na parcele registra C č.
1047/1 pričlenená počas ROEP. Je totiž rozdiel medzi právnym režimom aplikovateľným na miestnu
komunikáciu, ktorej vlastníctvo mohlo prejsť na obec Sokoľ delimitáciou a pozemku pod prístupovou
cestou žalobcu, ktorá nemohla prejsť na obec Sokoľ delimitáciou v roku 1991, lebo bola v osobnom

užívaní žalobcu, ale charakterom sa jednalo o účelovú komunikáciu. Geometrický plán, na ktorý
poukazuje žalovaný, je založený na nepresnej mape pozemku, na účel ktorej sa zápis na LV č. XXX
robil. Ide o mapu úplne iných pozemkov a pozemok pod prístupovou cestou znázorňuje iba z malilinkej
časti, na čo súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí vôbec neprihliadal. Pokiaľ žalovaný tvrdí, že počas
ROEP bol žalobca nečinný, čo osvedčuje jeho nedobromyseľnosť, tak žalobca nespočetnekrát zdôraznil

vo svojich písomných podaniach aj počas súdneho pojednávania, že napriek tomu, že túto cestu stále
užíval ako účelovú komunikáciu, nik ho pri miestnom šetrení medzi rokmi 1992 až 1995 v rámci obnovy
katastrálnehooperátunekontaktoval,atoajnapriektomu,žecestnételesobolozdiaľkyrozoznateľnéod
miestnej komunikácie. Taktiež mu nikdy nebolo doručené do vlastných rúk oznámenie o začatí konaniaROEP, kde poverení členovia mali žalobcu vyzvať, aby poskytol údaje o pozemkoch v jeho užívaní
a právnych vzťahoch k nim.

10. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd v zmysle § 34 Civilného sporového poriadku (CSP) posúdil
odvolanie žalobcu ako podané včas a oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné,
bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario, v rozsahu vyplývajúcom
z § 379, § 380 ods. 1, 2 CSP a z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov, pričom dospel k záveru,
že odvolanie je dôvodné.

11.Žalobca v odvolaní (ako to vyplýva z jeho obsahu) uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm.
b/, d/, e/, f/ a h/ CSP.
Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP je naplnený, ak súd nesprávnym procesným postupom
znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces. Ide o taký procesný postup súdu, ktorým sa strane sporu odnímajú tie
procesnépráva,ktorémuzákonpriznáva.Vovšeobecnostiideotakýpostupsúdu,ktorýmsaúčastníkovi

znemožní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom
ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. K odňatiu možnosti pred súdom konať dochádza
tiež vtedy, keď súd nedostatočne odôvodní svoje rozhodnutie, t.j. že dôvody rozhodnutia nespĺňajú
požiadavky kladené ustanovením § 220 ods. 2,3 CSP.
Odvolacídôvodpodľa§365ods.1písm.d/CSPdopadánaakékoľvekpochybeniavprocesnompostupe

súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (napr. nesprávne realizovaná manudukčná povinnosť
súdu a pod.).
Odvolací dôvod podľa písm. e/ ustanovenia je naplnený, ak súd pochybí tým, že zamietne návrh na
vykonanie takého dôkazu, ktorý je spôsobilý priniesť ďalšie relevantné skutkové zistenia a ktorého

vykonanie je prípustné. Vyhodnotenie potenciálnej relevancie navrhovaného dôkazu ale aj jeho
prípustnosti je doménou súdu.
Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f/ CSP je daný v prípade nesprávneho postupu súdu prvej
inštancie pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak súd vzal do úvahy
skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli stranami sporu prednesené, prípadne nevyšli

počas konania nijak inak najavo. Môže sa jednať aj o prípad, keď súd neprihliadol na skutočnosti, ktoré
boli preukázané alebo vyšli počas konania najavo inak. O nesprávne skutkové zistenie môže ísť aj v
prípade, ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, t.j. skutočnosti, ktoré vyplynuli z prednesov
strán alebo vyšli v konaní najavo inak súd vyhodnotil tak, že to vyvolávalo logický rozpor. Skutkové
zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191

ods. 1,2 CSP, alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom
vyplývajúcim z § 192,§ 193 a § 205 CSP, pričom sa jedná o také skutkové zistenia, na základe ktorých
súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke.
K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym posúdením
je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, tzn.

vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho
predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis,
než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na
daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil

nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu).
12.V prvom rade odvolací súd konštatuje, že je dôvodná námietka žalobcu v odvolaní, že na jedinom
nariadenom pojednávaní súd prvej inštancie nepostupoval podľa ustanovenia § 181 ods. 2 CSP,
čím znemožnil žalobcovi reagovať na zákonom požadované (a chýbajúce) právne posúdenie, ktorá
skutočnosť je ešte znásobená tým, že žalobca nemal až do rozhodnutia súdu prvej inštancie a teda ani

na pojednávaní právneho zástupcu.
13.Podľa § 181 ods. 1, 2 CSP po vyvolaní veci a úkonoch podľa § 180 žalobca prednesie podstatný
obsah žaloby a vyjadrení podľa § 167. Žalovaný má právo vyjadriť sa k prednesu žalobcu. Strana môže
odkázať na svoje písomné podanie. Po úkonoch podľa odseku 1 súd určí, ktoré skutkové tvrdenia
sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a

ktoré dôkazy nevykoná. Súd tiež uvedie svoje predbežné právne posúdenie veci. To neplatí, ak tak už
postupoval pri predbežnom prejednaní sporu.
14.Obligatórne určenie sporných a nesporných skutkových tvrdení zo strany súdu a obligatórne
predbežné právne posúdenie veci sú podľa zákonodarcu kľúčovými inštitútmi pre zrýchlenie civilnéhosporového konania, ako aj prostriedkom na predídenie tzv. prekvapivých súdnych rozhodnutí. Toto
procesnépochybeniebypodľaodvolaciehosúdubolomožnézaurčitýchokolnostívkonkrétnomprípade
tolerovať, napr. aj v prípade, ak by odôvodnenie rozsudku presvedčivo a do dôsledkov dalo odpoveď na

všetky relevantné otázky argumenty žalobcu.
15.Odôvodnenie napadnutého rozsudku však nezodpovedá požiadavkám uvedeným v § 220 CSP.
Odvolací súd považuje za určujúce pre nachádzanie práva, že vždy je potrebné vychádzať
z individuálnych rozmerov každého jednotlivého prípadu, ktoré sú založené na zistených skutkových
okolnostiach. Súd prvej inštancie sa však podľa názoru odvolacieho súdu v danej veci so všetkými

špecifikami charakterizujúcimi daný spor nevysporiadal. Z princípu práva na spravodlivý proces vyplýva
povinnosť súdu umožniť stranám sporu účinné uplatňovanie námietok a argumentov, ako i povinnosť
súdu sa s týmito námietkami a argumentami, ktoré sú spôsobilé ovplyvniť rozhodnutie presvedčivo
v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadať (I. ÚS 46/05, I. ÚS 353/06, II. ÚS 220/08, III. ÚS 12/07,
IV. ÚS 163/08) tak, aby odôvodnenie rozsudku malo náležitosti vyžadované vtedy v § 157 ods. 2 CSP,
od 1.7.2016 podľa § 220 ods. 1 CSP. Z obsahu spisu a z odôvodnenia napadnutej časti rozsudku

však je nutné vyvodiť, že v posudzovanom prípade súd prvej inštancie sa neriadil vyššie uvedenými
pravidlami, čím založil nepreskúmateľnosť. Je pravdou, že v rámci odvolacieho konania účinnosťou
nového procesného predpisu Civilného sporového poriadku prišlo k určitému posunu v právnej úprave
snahou o zrýchlenie konania a snahou predísť prieťahom spočívajúcom v zrušovaní a vracaní veci na
súd nižšej inštancie, pričom dôvodom zrušenia bola často nepreskúmateľnosť odôvodnenia rozhodnutí

súdu prvej inštancie. Nepreskúmateľnosť rozsudku však neznamená, že nemôže byť dôvodom na
zrušenie rozhodnutia. Aj pre odvolacie konanie platí, že musia byť zachované a dodržané princípy
spravodlivého procesu. Ak totiž nastane situácia, že rozsudok v napadnutej časti má nedostatočné
dôvody, je bez dôvodov alebo ide o dôvody chaotické, je pravda, že nedostatok týchto dôvodov prináša
ažporušenieprávanaspravodlivýsúdnyprocesajepretopotrebnénapadnutýrozsudokzrušiť.Odvolací

súd totižto vzhľadom na nedostatok dôvodov nemôže posúdiť, či v tejto časti súd prvej inštancie vecne
správne rozhodol.
16.V posudzovanej veci je odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie nepostačujúce a súd prvej
inštancie v podstate ani neodôvodnil zamietnutie celého nároku žalobcu. Je potrebné dať za pravdu
žalobcovi, že v odôvodnení rozsudku nie je ani zmienka o časti nároku týkajúceho sa určenia

vlastníckeho práva k samotnému cestnému telesu, ako to v petite žaloby formuloval žalobca.
Odôvodnenie rozsudku v prevažnej časti obsahuje len opísanie dôkazov, chýba ale ich hodnotenie
jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti. Súd síce použil zákonné ustanovenia, ktoré citoval, vo všeobecnej
a teoretickej rovine vysvetľoval pojmy a predpoklady potrebné pre úspešné uplatnenie nároku žalobcu
(určenie vlastníckeho práva vydržaním), avšak konkrétne ich dostatočne neaplikoval na prejednávaný

prípad. V podstate len v bode 30. odôvodnenia konštatuje neunesenie dôkazného bremena žalobcom
a minimum konkrétnosti je v bode 26. odôvodnenia rozsudku. Odôvodnenie rozsudku teda nespĺňa
požiadavky, kladené ustanovením § 220 CSP a rozsudok je tak nepreskúmateľný.
17.Súd prvej inštancie neposudzoval s náležitou pozornosťou všetky dôkazy, veľmi stručne
a formalisticky konštatoval, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadne nadobúdacieho titulu, že

nemohol byť dobromyseľný aj preto, že žiadal tento pozemok odpredať. Okolnosti pre posudzovanie
dobrej viery však je potrebné vyhodnotiť (a samozrejme to potom uviesť aj v odôvodnení rozhodnutia)
z hľadiska toho, či pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na všetky okolnosti
konkrétneho prípadu po každom subjekte práva požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že mu
vec alebo právo patrí. Oprávnená držba sa nemusí nutne opierať o existujúci právny dôvod, postačí, aby

tu bol domnelý právny dôvod -titulus putativus (napr. rozh. NS ČS 26Cdo 4024/2010, 22Cdo 1037/2010
a pod.).
18.Odvolací súd sa zaoberal aj námietkou žalobcu v odvolaní a po prevzatí jeho právneho zastúpenia
advokátkou ohľadne toho, že petit žaloby nespĺňa požiadavky na riadny a vykonateľný petit a že túto
skutočnosť súd prvej inštancie ponechal bez povsimnutia. Dospel k záveru, že skutočne tento petit nie

je presný a konkrétny, pretože z neho vôbec nevyplýva, v akej výmere parcely č. 1047/1 sa žalobca
domáha určenia vlastníckeho práva. V petite žaloby žalobca jednoznačne požaduje určiť vlastnícke
právo k cestnému telesu a pozemku „pod prístupovou cestou k rodinnému domu na adrese D. XXX/XX,
C., nachádzajúcich sa na časti parcely č. 1047/1“. Súd prvej inštancie nevyzval žalobcu na odstránenie
tohto nedostatku .

19.Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd podľa § 389 ods. 1 písm. b/,c/ CSP zrušil napadnutý
rozsudok a vec podľa § 391 ods. 1 CSP vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
20.Po vrátení veci bude súd prvej inštancie povinný v prvom rade napraviť procesné pochybenia vyššie
uvedené, vec opäť prejednať, vykonané dôkazy vyhodnotiť jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti, vo vecirozhodnúť za použitia relevantných zákonných ustanovení, rozhodnutie riadne a presvedčivo odôvodniť
a rozhodnúť aj o všetkých trovách konania.
21.Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je

podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak jea) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).