Uznesenie Judgement was issued on Wednesday, April 24, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 19CoP/24/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7124208399
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 04. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Tobiašová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:7124208399.2

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Tobiašovej a členiek
senátu JUDr. Ingrid Kalinákovej a JUDr. Elišky Har Tzvi v konaní starostlivosti súdu o maloleté dieťa: H.
O. L., P.. XX.XX.XXXX, zastúpená kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Y.,
dieťa matky: M.. X. Ž., P.. XX.XX.XXXX, X. Y. C. XXX/X, XXX XX Y., Y. H. XXX, XXX XX U., Č. Z., zast.
advokátom JUDr. Andrejom Garom, so sídlom Štefánikova 14, 811 05 Bratislava, a otca: R. E. Z. O. L.,

P.. XX.XX.XXXX, Y. I. XXX/X, XXX XX E. X - H.Ř., Č. Z., zast. advokátkou JUDr. Jolanou Fuchsovou,
PhD., so sídlom Štúrova 20, 040 01 Košice, za účasti Krajskej prokuratúry v U., za účasti Úradu komisára
pre deti, o návrhu otca na nariadenie návratu maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu do Č. Z., o
odvolaní matky, o odvolaní otca proti uzneseniu Mestského súdu Košice č. k. 78P/61/2024-561 zo dňa
04.12.2024, v spojení s opravným uznesením č. k. 78P/61/2024-592 zo dňa 03.01.2025, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje uznesenie v spojení s opravným uznesením.

II. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

I. Predmet konania

1. Mestský súd Košice (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) napadnutým uznesením rozhodol

o návrhu, ktorým navrhovateľ(otec) žiadal, aby súd nariadil návrat maloletého dieťaťa a uložil
porušovateľke (matke maloletého dieťaťa) zabezpečiť navrátenie maloletého dieťaťa do B..

II. Obsah napadnutého rozhodnutia

2. Súd napadnutým rozsudkom rozhodol, cit.:

I. Súd nariaďuje návrat mal. L., nar. X.XX.XXXX do krajiny jej obvyklého pobytu do B..
II. Nariaďuje matke M., nar. XX.XX.XXXX, aby maloleté dieťa navrátila na územie B. do 3 dní odo dňa
právoplatnosti tohto uznesenia.
III. V prípade, ak matka maloleté dieťa v súlade s výrokom II. tohto uznesenia na územie B. nevráti, je
otec mal. dieťaťa, R., nar. XX.XX.XXXX oprávnený po uplynutí stanovenej lehoty maloleté dieťa prevziať

za účelom jeho navrátenia do krajiny obvyklého pobytu maloletého dieťaťa a to na územie B..
IV. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.

3. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa čl. 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky; čl. 1, čl. 3, čl.
4, čl. 8, čl. 12, čl. 13, čl. 19, čl. 20 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov
detí (ďalej aj „Haagsky dohovor“ alebo „Dohovor“); čl. 1, čl. 21, ods. 1, 2, čl. 22, čl. 24 ods. 1,2,3,

čl. 26, čl. 27 ods. 1-6, čl. 96 Nariadenia Rady (EÚ) č. 1111/2019 o právomoci a výkone rozhodnutí v
manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností a o medzinárodných únosoch detí(ďalej aj „nariadenie Rady“ alebo „Nariadenie“); § 123, ods. 1, 2, § 125, § 126, § 129, § 133, ods. 1, 2, , §
134, ods. 1 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej aj „CMP“). O trovách konania
súd rozhodol podľa ustanovenia § 52 CMP.

4. V odôvodnení napadnutého uznesenia súd prvej inštancie uviedol, že vykonaným dokazovaním mal
preukázané, že návrh otca na navrátenie dieťaťa na územie štátu obvyklého pobytu je dôvodný, preto
mu vyhovel. Súd dospel k záveru, že obvyklý pobyt maloletého dieťaťa je v B.T., kde sa dieťa narodilo
a žilo. Maloletá tam bola prihlásená na trvalý pobyt, bola evidovaná v zdravotnom centre, navštevovala

detský klub. Rovnako všetky aktivity matky boli orientované na B.; matka tam vlastní nehnuteľnosti; autá,
ktoré užíva, sú evidované v B.; úvery, ktoré má, sú brané v B.. Jej podnikanie bolo v B.. Súd v danom
prípade poukazuje na skutočnosť, že kritériá na posúdenie obvyklého pobytu maloletého dieťaťa sa
skúmajú výhradne a bezprostredne vo vzťahu k miestu pred premiestnením.

5. Ďalej sa súd zaoberal otázkou, či premiestnenie dieťaťa matkou na Slovensko bolo v súlade s platnou

legislatívou, teda či bolo oprávnené. Súd dospel k záveru, že matka neosvedčila skutočnosť, že mala
od otca maloletého dieťaťa výslovný súhlas na to, aby mohlo dieťa opustiť natrvalo územie ČR a
presťahovať sa spolu s ňou na Slovensko. Jej tvrdenia, že otec maloletého dieťaťa vedel o tom, že odíde
s dieťaťom na Slovensko, nemožno považovať za kvalifikovaný, legislatívou vyžadovaný súhlas otca.
Za takúto skutočnosť nie je možné považovať ani to, že otec vedel, kde sa dieťa nachádza a že sa

má dobre. Takéto konanie matky vykazuje všetky znaky medzinárodného únosu dieťaťa z krajiny jeho
obvyklého pobytu tak, ako to predpokladá Dohovor aj Nariadenie. Súd poukázal na predbežné opatrenie
Obvodného súdu Praha 3 č. k.. 60P/161/2021-210 zo dňa 27.08.2024, ktorým nariadil matke povinnosť
zdržať sa vycestovania s maloletou mimo územia B. bez písomného súhlasu otca opatreného notársky
overeným vlastnoručným podpisom otca. Mestský súd v Prahe uznesením č. k. 19Co/385/2024-292 zo

dňa 21.10.2024 potvrdil uznesenie súdu I. stupňa.

6. V ďalšom sa súd zaoberal aj možnosťou aplikácie článku 13 písm. a) a b) Dohovoru. Toto ustanovenie
nebolo možno aplikovať, pretože z predložených listinných dôkazov je zrejmé, že otec opatrovnícke
právo skutočne vykonával v čase premiestnenia dieťaťa a po jeho neoprávnenom premiestnení od

začiatku podnikol kroky na to, aby zabezpečil návrat dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu. Je nesporné,
že pred premiestnením dieťaťa z B. na Slovensko prislúchalo opatrovnícke právo obom rodičom, obaja
rodičia mali právo určiť miesto pobytu dieťaťa. Otec svoje opatrovnícke práva vykonával aj po rozchode
s matkou dieťaťa, nedošlo k ich obmedzeniu. S premiestnením dieťaťa sa nezmieril. Právna úprava
obsiahnutá v Dohovore je jasná a striktná. Pokiaľ dôjde k protiprávnemu premiestneniu alebo zadržaniu

dieťaťa a pokiaľ je podaný rodičom návrh na vrátenie dieťaťa do jedného roka od protiprávneho
zadržania alebo premiestnenia, musí súd nariadiť vrátenie dieťaťa do miesta jeho obvyklého pobytu.
Ustanovenia článku 13 je potrebné vykladať reštriktívne, teda musí byť jednoznačne preukázané nie
akékoľvek, ale konkrétne nebezpečenstvo a ujma, ktorá by maloletému dieťaťu v prípade navrátenia
do miesta obvyklého pobytu hrozila alebo taká konkrétna okolnosť, ktorá by maloleté dieťa priviedla

do neznesiteľnej situácie. Takéto nebezpečenstvo ani ujma v prípade návratu dieťaťa preukázaná v
tomto prípade nebola. Lekárske správy predložené matkou mal. dieťaťa zo dňa 08.10.2024 a zo dňa
25.10.2024 súd nepovažoval za relevantný dôkaz, keďže vyšetrení sa zúčastnila len matka s maloletou,
otec nebol prítomný.

7. V zmysle článku 12 Dohovoru je namieste riešiť otázku zžitia sa dieťaťa s novým prostredím vtedy,
ak sa konanie o návrat začalo rok po premiestnení dieťaťa. V konaní o nariadenie návratu maloletého
dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu podľa Haagskeho dohovoru ide o čo najrýchlejšie navrátenie dieťaťa
tam, kde žilo v čase pred jeho medzinárodným únosom, a kde môže byť v súlade s právom, meritórne
rozhodnuté o úprave pomerov k dieťaťu. Účelom konania o nariadenie návratu dieťaťa neoprávnene

premiestneného z miesta jeho obvyklého pobytu je zabezpečiť, aby o dieťati rozhodovali súdy štátu
jeho obvyklého pobytu. Rozhodnutie súdu o navrátení dieťaťa do miesta jeho obvyklého pobytu nie je
rozhodnutím o opatrovníckych právach, ani rozhodnutím o navrátení dieťaťa konkrétnej osobe, resp.
rozhodnutím o oddelení dieťaťa od inej konkrétnej osoby. V tomto konaní teda súd nerozhodoval o
opatrovníckom práve rodičov, ani o tom, že by dieťa niektorému z rodičov odnímal. Takéto rozhodovanie

prislúcha opatrovníckemu súdu v mieste obvyklého pobytu maloletého dieťaťa, do ktorého jurisdikcie
patrí. Pokiaľ matka navrhovala ponechanie dieťaťa vo výchovnom prostredí, v ktorom žije v súčasnosti,
lebo sa tu adaptovalo, zvyklo si, je spokojné a navrátenie do ČR by nebolo v súlade s jeho záujmom
a zbytočne by mu to spôsobilo ujmu, súd argumentoval, že takéto dôvody by mohol súd zobrať doúvahy, pokiaľ by otec nepodal návrh na navrátenie dieťaťa do jedného roka od jeho neoprávneného
premiestnenia. Podľa názoru súdu matke nič nebránilo v tom, aby na území B. zostala, aby zostala v
jurisdikcii českého súdu naďalej, realizovala potrebné právne kroky na to, aby mohla legálne opustiť s

dieťaťom ČR a nepremiestnila maloleté dieťa neoprávnene na územie Slovenskej republiky. Výnimka,
ktorá spočíva v hrozbe vážnej ujmy v zmysle Haagskeho dohovoru, neposkytuje súdu štátu, do ktorého
bolo dieťa unesené, možnosť zvažovať, kde bude dieťa spokojnejšie alebo šťastnejšie; rozhodnutie o
tom je vyhradené konaniu vo veci starostlivosti o dieťa pred súdom štátu, kde malo dieťa pobyt pred
únosom (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/ 176/2015 zo dňa 27.04.2015). Súd záverom

konštatoval, že toto rozhodnutie vydal po uplynutí 6 týždňov od podania návrhu, keďže bolo potrebné
v konaní vykonať dokazovanie; opakovane vo veci nariadiť pojednávania, ktoré boli odročené pre
prekážky na strane účastníkov konania, pričom rodičia trvali na osobnej účasti a právni zástupcovia
žiadali výsluch rodičov.

III. Obsah odvolaní a vyjadrení k odvolaniam

8. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie podal otec odvolanie. Navrhol, aby mu odvolací súd priznal
náhradu trov konania podľa § 55 CMP za účasť na pojednávaní dňa 14.10.2024, ktoré matka zmarila
svojou neúčasťou.

9. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie podala odvolanie aj matka z dôvodov podľa § 365 ods. 1
písm. b), e), f), h) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“) a § 62 ods. 1
CMP. S rozhodnutím súdu prvej inštancie sa nestotožňuje najmä z dôvodov, že súd prvej inštancie pri
určení obvyklého pobytu maloletého dieťaťa nevychádzal zo starostlivo zisteného skutkového stavu a
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nie sú obsiahnuté úvahy súdu, na základe ktorých rozhodol;

neskúmal, kam má byť maloleté dieťa v B. navrátené, otec miesto bližšie nešpecifikoval; nezistil
názor maloletého dieťaťa vo vzťahu k nariadeniu návratu do B.; pri posudzovaní dôvodov, ktoré by
mohli eliminovať návrat maloletého dieťaťa nevychádzal zo starostlivo zisteného skutkového stavu a
neprihliadal na najlepší záujem maloletého dieťaťa; neoboznámil sa s listinami, ktoré na pojednávaní
dňa 04.12.2024 založil do súdneho spisu právny zástupca matky, žiadna z týchto listín nebola zo

strany súdu vykonaná; neoboznámil účastníkov konania so správou ÚPSVaR, ktorú doložila kolízna
opatrovníčka priamo na súdnom pojednávaní, o obsahu tejto správy nemá matka žiadnu vedomosť;
nevykonal a neoboznámil účastníkov konania so správou prokurátora Okresnej prokuratúry, ktorú na
pojednávaní doložil do súdneho spisu; nevysporiadal sa so skutočnosťou, že otec je diplomat, pričom
mal postupovať v intenciách Viedenského dohovoru; pri rozhodovaní vo veci neaplikoval správnu

právnu normu. Procesného pochybenia sa súd dopustil tým, že neumožnil právnemu zástupcovi matky
klásť otázky otcovi a vyhlásil dokazovanie za skončené bez toho, aby umožnil stranám prednes
záverečných rečí. Porušením práva na spravodlivý súdny proces je skutočnosť, že kolízny opatrovník
a prokurátor prišli na pojednávanie už s vopred pripravenými dokumentmi obsahujúcimi odporúčania
pre súd. Takýto postup vyvoláva vážne pochybností o tom, či výpoveď matky vôbec zohľadnili pri

tvorbe stanovísk, čo môže naznačovať, že rozhodovanie kolízneho opatrovníka a prokurátora bolo
vedené skôr formálne než objektívne. Súd nerešpektoval zásadu „rovnosti zbraní“, v dôsledku čoho sa
konanie javí ako nespravodlivé. Súd prvej inštancie odňal matke možnosť konať pred súdom, keďže
napriek navrhovanému doplneniu dokazovania listinné dôkazy nevykonal, na ich obsah ani neprihliadol,
a to s odôvodnením, že vzhľadom na zistený skutočný stav a charakter konania vykonanie ďalšieho

dokazovania je nadbytočné.

10. V ďalšom matka namietala, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je značne neprehľadné až
zmätočné v dôsledku protichodných záverov, odôvodnenie neobsahuje úvahu súdu tak, aby to nenieslo
prvky arbitrárnosti. Otec, matka, ani maloletá v B. nemajú evidovaný trvalý pobyt. Súd vôbec nemal

preukázané, kde otec, ktorý má do roku 2030 vedený diplomatický pobyt na E. ulici v Y., v skutočnosti
žije. Otec nevie maloletej zabezpečiť stabilné prostredie, maloletá nemá k nemu vybudovaný vzťah.
Matka má takmer celú rodinu na Slovensku, kým otec má celú rodinu vo B.. Rodičia otca boli navštíviť
maloletú asi len raz v E., keď mala cca. 10 mesiacov. Matka má v Y. širokú rodinu vrátane deviatich
bratancov a sesterníc, ktorí majú maloleté deti. Maloletá si s týmito deťmi vybudovala blízke vzťahy,

pravidelne s nimi trávi čas. Na dokreslenie pocitov štvorročnej maloletej priložila spontánne nakreslenú
kresbu na poštovú obálku, kde sa nakreslila sama so svojou rodinou v Y.. Žiada súd, aby si vyžiadal
odbornú správu od pediatričky D.. U. U., ktorá dlhodobo sleduje zdravotný stav maloletej. Táto správa
môže poskytnúť relevantné informácie nielen o aktuálnom fyzickom a psychickom stave maloletej,ale aj o priebehu jej života na Slovensku. Na Slovensku, kde má stabilné zázemie, rodinnú podporu
a prístup k systematickým voľnočasovým aktivitám, vykazuje maloletá pozitívne známky adaptácie
a zlepšenia psychickej stability. Naopak, akékoľvek zmeny, ktoré by narušili tento proces, by mohli

negatívne ovplyvniť jej ďalší vývoj a zdravotný stav.

11. Otec napriek tomu, že tu žije 15 rokov, sa odmieta naučiť slovenský jazyk, nerozpráva ani po česky.
Otec si predstavuje kontakt s maloletou tak, že dieťa s ním bude rozprávať cez Google prekladač. Otec
si nikdy neosvojil B. alebo slovenskú kultúru, vždy sa choval ako B. povýšenecky, používal degradujúce

a urážlivé vyjadrenia, B. a E. sú pre otca handry z východu. Vzhľadom na mieru začlenenia maloletej
a jej útly vek, spôsob a formu spolužitia rodičov, trávenie spoločného času, napojenie na zdravotný a
sociálny systém, rodinu a známych zo strany otca a matky, s ktorými udržiavala vzťahy, matka zastáva
záver, že maloletá má obvyklý pobyt v Slovenskej republike. Súd sa vôbec nezaoberal tým, kde bude
v prípade návratu do B. maloletá s matkou bývať, keďže matka chce predať všetky tri nehnuteľnosti v
B., ktoré boli vždy určené výhradne na investičné účely, preto tieto nehnuteľnosti nemôžu byť vnímané

ako potenciálne bývanie pre maloletú. Pokiaľ súd vychádzal z toho, že s maloletou sa má vrátiť do B.
aj matka, v zmysle ustálenej judikatúry nemožno rodičovi nariadiť návrat spolu s dieťaťom, pretože by
išlo o zásah do rodinného a súkromného života rodiča.

12.OtecnedodržujerozsudokObvodníhosouduproPrahu3zodňa02.02.2022,č.j.60P/161/2021-304,

a neplní si vyživovaciu povinnosť voči maloletej. K dnešnému dňu je dlžný matke výživné vo výške 8
000 Kč (približne 320 €) a príspevok 500 Kč (približne 20 €) na sporiaci účet maloletej. Momentálne je
už 10 dní v omeškaní s úhradou výživného a príspevku na sporiaci účet maloletej. Tento prístup jasne
dokazuje, že otec nielenže nie je schopný zabezpečiť ani základnú finančnú podporu pre svoje dieťa,
ale ani nevykazuje reálny záujem o jeho blaho. Všetky podnikateľské aktivity má otec sústredné vo B.

Z., čo vyplýva aj z toho, že otec má účasť v spoločnostiach vo B. Z.. Otca do B. vyslal ako diplomata jeho
zamestnávateľ z B., čo opäť potvrdzuje dočasnosť jeho pobytu v B.. V intenciách článkov Viedenského
dohovoru pobyt diplomatického zástupcu a jeho rodinných príslušníkov v krajine prijímajúceho štátu je
považovaný len za dočasný a končí najneskôr rozhodnutím zamestnávateľa o ukončení jeho vyslania do
zahraničia.Ztohtodôvodumaloletémudieťaťunaúzemíprijímajúcehoštátunevznikáobvyklýpobyt,súd

malvdanomprípadepostupovaťtak,ženenariadinávratmaloletéhodieťaťadokrajinyobvykléhopobytu
z dôvodu samotného charakteru diplomatického zastúpenia v súvislosti s ustanoveniami Viedenského
dohovoru, keďže dieťaťu na území prijímajúceho štátu nevznikol obvyklý pobyt ako základný predpoklad
dôvodnosti podania návrhu na nariadenie návratu dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu. Nie je prípustné,
aby sa súd obmedzil iba na obdobie údajného neoprávneného premiestnenia. Kľúčové je práve naopak

predošlé obdobie. Ani úvaha súdu, že matka realizovala podnikateľskú činnosť na území B. bez ďalšieho
neznamená, že jej obvyklým pobytom bola B..

13. Súd pochybil aj pri aplikovaní testu proporcionality porušenia práv maloletej a porušenia práv otca.
Skutočnosť, že maloletá žije na Slovensku s matkou žiadnym spôsobom nezasahuje do práv otca.

Matka uvádza, že navrhovateľa nemá v úmysle nijako ukracovať o čas strávený s maloletou. Najlepší
záujem dieťaťa (jeho blaho) treba posudzovať v každom jednotlivom prípade (pozri rozsudok veľkej
komory zo 6. júla 2010 Neulingera Shuruk proti Švajčiarsku, rozsudok z 12. júla 2011 Šneersonea
Kampanella proti Taliansku). V celom súdnom rozhodnutí absentuje akákoľvek zmienka o najlepšom
zaujme maloletej, ktorý je prvoradý. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal s matkou nastoleným testom

proporcionality, neskúmal do akej miery je maloletá so Slovenskou republikou prepojená, ako prípadný
návrat do ČR zmení jej doterajší život a či táto zmena nemá taký negatívny dopad na maloletú, že
dôjde k podstatnému zásahu do práv maloletej s negatívnym dopadom na jej psychické zdravie. Súd sa
nezaoberal skutočnosťami svedčiacimi o potrebe aplikovať výnimku z nariadenia návratu, napriek tomu,
že matka na takéto skutočnosti poukazovala (viď lekárske správy v prílohe). Súd závažným spôsobom

pochybil keď neprijal vôbec žiadne záruky v prípade návratu maloletej zavedením reálnych ochranných
opatrení. Súd si musel byť vedomý toho, že separácia maloletej od matky by bola pre maloletú s
poukazom na jej útly vek stresujúca a priviedla by ju do neznesiteľnej situácie. Návrat by znamenal pre
matku aj dcéru vážne narušenie ich doterajšieho životného rytmu a stabilných podmienok. Súd pochybil,
keď sa nezaoberal skutočnosťami, ktoré by objasnili, či návrat matky do krajiny obvyklého pobytu

maloletej je možný, prípadne či existovali také okolnosti, ktoré by viedli k záveru, že matka opodstatnene
odmieta návrat do krajiny obvyklého pobytu. Ďalej súd nezistil názor maloletého dieťaťa vo vzťahu k
nariadeniu návratu do B., nesprávne sa vysporiadal s posúdením, či v danom prípade je alebo nie je
vhodné prihliadať na vôľu maloletej. Napadnuté uznesenie je dôvodné zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšiekonanie, prípadne rozhodnutie súdu prvej inštancie zmeniť, návrh v celom rozsahu zamietnuť a návrat
maloletej nenariadiť. K odvolaniu matka pripojila kresbu maloletej a fotodokumentáciu znázorňujúcu
aktivity maloletej v prostredí matky na Slovensku.

14. V doplnení odvolania matka zhrnula aktuálnu situáciu ohľadom maloletej a priložila správu od
pedopsychiatričky D.. X. Z. zo dňa 30.01.2025; správu od pediatričky D.. U. U. zo dňa 22.01.2025;
čestné vyhlásenia preukazujúce adaptáciu maloletej na Slovensku v Y.; vyrozumenie o začatí exekúcie
za neplnenie vyživovacej povinnosti zo dňa 18.11.2024, č. 204 EX 62142/24-30 - Z.; správu klinickej

psychologičky D.. E. J. C. zo dňa 04.02.2025. Neskôr doplnila vyjadrenie Úradu komisára pre deti zo
dňa 28.02.2025.

15. Kolízny opatrovník vo vyjadrení k odvolaniam rodičov uviedol, že trvá na všetkých vyjadreniach a na
správe poskytnutej v tomto konaní. V prílohe vyjadrenia dal na vedomie aktuálne informácie týkajúce sa
maloletej, jej aktuálneho zdravotného stavu a aktuálnych informácii ohľadom realizácie styku maloletej

s otcom, ktoré boli poskytnuté matkou maloletej dňa 31.01.2025.

16. Okresná prokurátorka považuje napadnuté uznesenie za zákonné a vecne správne. O správnosti
a opodstatnenosti rozhodnutia svedčí i to, že vykonaným dokazovaním bol obvyklý pobyt maloletej
pred jej nezákonným premiestnením ustálený v B., k premiestneniu maloletej na územie Slovenskej

republiky došlo bez súhlasu otca. V konaní nebolo preukázané konkrétne nebezpečenstvo alebo ujma,
ktorá by maloletému dieťaťu v prípade navrátenia do miesta obvyklého pobytu hrozila alebo taká
konkrétna okolnosť, ktorá by maloleté dieťa priviedla do neznesiteľnej situácie. V podanom odvolaní
sa nenachádzajú žiadne nové právne významné skutočnosti, na ktoré by mal odvolací súd prihliadať.
Navrhla, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil.

17. Otec vo vyjadrení k odvolaniu matky uviedol, že za zásadné považuje oboznámiť odvolací súd
s dvoma skutočnosťami, ktoré nastali po rozhodnutí súdu prvej inštancie. Matka v B. na Obvodnom
súde Praha 3 podala dva návrhy; a to návrh na nahradenie súhlasu otca s presťahovaním maloletej
do Slovenskej republiky a so zmenou bydliska maloletej a návrh na zrušenie neodkladného opatrenia

o povinnosti matky zdržať sa vycestovania s maloletou mimo územia B. bez písomného a notársky
overeného súhlasu otca. Uznesením Obvodného súdu Praha 3 bol zamietnutý návrh matky na zrušenie
neodkladného opatrenia o zákaze vycestovania mimo B. bez notársky overeného súhlasu otca. Matka
samasijevedomá,žepobytmaloletejnaSlovenskujenezákonný,inakbynežiadalaB.súdonahradenie
jeho súhlasu s presťahovaním maloletej do Slovenskej republiky. Matka konala svojvoľne, nezákonne a

v tomto konaní aj naďalej pokračuje. Z pohľadu obvyklého pobytu maloletej sú podstatné tri skutočnosti,
na ktorých nič nemenia účelové fabulácie matky. Spolu s jeho podaním zo dňa 26.06.2024 bol súdu
predložený návrh matky zo dňa 28.06.2021, ktorým bolo začaté konanie o úpravu rodičovských práv a
povinností k maloletej na Obvodnom súde Praha 1. Hneď v prvom bode svojho návrhu matka uvádza,
že v B. žije dlhodobo, už 15 rokov a maloletá žije s matkou na konkrétnej adrese v B. a obvyklý pobyt

maloletej je na území B.. Matka nikdy právomoc B. súdov v rozhodovaní o maloletej nenamietala. Ani
samotné B. súdy nikdy nemali pochybnosti o tom, že obvyklý pobyt maloletej je na území B. a teda
nespochybňovali, že je daná právomoc B. súdov konať vo veciach týkajúcich sa maloletej.

18. Ako je zrejmé z dôkazov nachádzajúcich sa v spise, ale aj z výsluchu matky na pojednávaní

konanomdňa04.12.2024,aždoúnosumaloletejnazačiatkuroka2024maloletámalalekáraazdravotnú
dokumentáciu len v B., zdravotné poistenie len v B., detský klub navštevovala len v B., očkovania
absolvovala len v B.. Živnosť si matka na Slovensku založila až po únose v roku 2024. Celý život
matky aj maloletej bol do decembra 2023 orientovaný len na B.. Na fakte, že obvyklý pobyt maloletej
je v B., nemení nič otázka občianstva maloletej (slovenské a francúzske po rodičoch) ani to, kde

má maloletá príbuzných. Maloletá žila v B. po väčšinu svojho života, do konca roka 2023. Matka sa
snaží vyvolať dojem, že na posúdenie obvyklého pobytu maloletej je podstatnou otázka pobytu otca.
Jeho pobyt je pri posúdení obvyklého pobytu maloletej bez významu. Napriek tomu však otec uvádza,
že v B. žije od roku 2013. Od 05.09.2022 pracoval pre spoločnosť N.. Aktuálne v tejto spoločnosti
nepracuje. Naďalej žije v E. u priateľky a od januára 2025 si hľadá prácu. Od narodenia dcéry a

osobitne od vykonateľnosti rozsudku o úprave styku s dcérou, okrem obdobia niekoľkých týždňov
medzi septembrom 2022 a marcom 2023, kedy musel byť z obchodných dôvodov v E.; bol vždy v
E., aby realizoval styk s dcérou v stanovených termínoch. Ani jeden styk od 26.04.2022 neprebehol
v zmysle právoplatného a vykonateľného rozsudku. Konanie matky popierajúce jeho právo stykunapokon vyvrcholilo po predbežne vykonateľnom zverení dcéry jemu tým, že matka maloletú nezákonne
premiestnilanaSlovenskodňa25.01.2024.Kdiplomatickémupôsobeniuotecuvádza,žebolvpostavení
diplomata pozvaný do B., nie na Slovensko, a to v súvislosti s pracovnou zmluvou s agentúrou C., toho

času T., ktorá je agentúrou T.. V B. žil a pracoval od 16.12.2013. Diplomatické vyslanie sa ukončilo dňa
15.12.2018, kedy mu skončila pracovná zmluva, teda pred narodením maloletej. O uvedenom predložil
dokument zo dňa 11.10.2018 o ukončení pracovného pomeru ku dňu 15.12.2018.

19. Samostatnou kapitolou sú tvrdenia matky o tom, že maloletá hovorí len po slovensky. Uvedené

nie je pravda a správne na to poukázal aj Obvodný súd Praha 3 vo vyššie citovanom uznesení. Tak,
ako je vedený výkon rozhodnutia pre zmarené styky, ktoré matka nerešpektuje už 3 roky, je aktuálne
vedený aj výkon rozhodnutia pre nerešpektovanie neodkladného opatrenia o povinnosti matky zdržať sa
vycestovania s maloletou mimo územia B. bez písomného a notársky overeného súhlasu otca. K tejto
skutočnosti súdu predložil aktuálnu výzvu Obvodného súdu Praha 3 zo dňa 30.01.2025.

20. Námietka matky, že súd absolútne neskúmal, kam má byť maloleté dieťa v B. navrátené, je podľa
otca neopodstatnená. V situácii, kedy matka v E.ila s maloletou v nehnuteľnostiach, ktoré boli a sú vo
výlučnom vlastníctve matky, pričom pomery maloletej, v ktorých žila boli a sú predmetom prieskumu B.
súdov v konaniach týkajúcich sa maloletej, súd prvej inštancie skutočne nemal dôvod skúmať, kam má
byť maloletá navrátená. O tom, že dom prenajíma, nepredložila matka súdu nijaký dôkaz, a toto tvrdenie

uviedla až v odvolacom konaní. Ak aj je to tak, nič matke ako vlastníčke nebráni nájomné vzťahy ukončiť.
V danom prípade nejde o situáciu, kedy dieťa nemá v krajine návratu bydlisko. Skutočnosť, že matka
sa údajne rozhodla dom prenajať v čase odvolacieho konania a tým sťažiť návrat maloletej, nemôže
byť vnímaná na úkor otca a konania ako celku. Pokiaľ by matka skutočne svoje pražské nehnuteľnosti
predala či prenajala, nie je problém v tom, aby maloletá dcéra bývala s otcom a jeho partnerkou v byte

partnerky. O tomto predložil otec odvolaciemu súdu vyhlásenie partnerky. Treba si tiež uvedomiť, že
matka počas konania tvrdila, že z B. nikdy neodišla natrvalo.

21. K námietke, že súd prvej inštancie nezistil názor maloletého dieťaťa vo vzťahu k nariadeniu jeho
návratu do B., otec zdôraznil, že maloletá dovŕšila v A. 2024 vek X rokov. Na pojednávaní konanom dňa

14.10.2024 kolízna opatrovníčka podrobne oboznámila výsledky šetrenia a rozhovoru s maloletou. Je
teda zrejmé, že s maloletou bol vykonaný rozhovor s prihliadnutím na jej vek. Na názor dieťaťa, ktoré
je zmanipulované rodičom, nie je navyše možné v konaní prihliadať a tento je v zásade bez významu,
keďže nejde o skutočný, slobodný a vážny názor dieťaťa.

22. Námietka matky, že súd prvej inštancie pri posudzovaní dôvodov, ktoré by mohli eliminovať návrat
maloletého dieťaťa nevychádzal zo starostlivo zisteného skutkového stavu a neprihliadal na najlepší
záujem maloletého dieťaťa, na predmetnú vec neaplikoval ustanovenie čl. 13 písm. b) Haagskeho
dohovoru, hoci zo skutočností vyplýva, že na aplikáciu ustanovenia a teda nenariadenie návratu
boli splnené podmienky, je nedôvodná. Dcére nikdy neublížil, netraumatizuje ju. K použiteľnosti a

relevancii všetkých matkou predložených odborných správ (psychológ, psychiater, lekári, logopéd) sa už
opakovane vyjadrili B. súdy vo svojich rozhodnutiach, a to najmä v tom zmysle, že všetci špecialisti mali
jednostranné informácie od matky, bez komplexného poznania. Navyše je v konaní pred českými súdmi
nariadené znalecké dokazovanie ústavom, pričom matka bola vyzvaná, aby sa dostavila na vyšetrenie
aj s maloletou za účelom sledovania interakcie medzi dcérou a ním. Za danej situácie, kedy otec strávil

s dcérou v súhrne niekoľko hodín za 3 roky, je celkom absurdné tvrdiť, že príčinou jej zhoršeného
stavu má byť on. V rozpore s popisovanými ťažkosťami a prejavmi dcéry a jej zlým psychickým stavom
vyplývajúcim zo správ psychiatričky, psychologičky a pediatričky, sú správy zo škôlky a krúžkov, ktoré
dcéra navštevuje, ktoré popisujú veselé a spokojné dievčatko. Nepochybne rovnaké by boli správy z
obdobných zariadení z E., keby dcéra bola späť v E. a takéto zariadenia by navštevovala.

23. Ďalšia námietka matky sa týkala toho, že súd sa nijako neoboznámil s listinami, ktoré na
pojednávaní konanom dňa 04.12.2024 založil do súdneho spisu právny zástupca matky. V súvislosti
s touto námietkou otec poukazuje, že predloženie listín matkou v úplnom závere niekoľkohodinového
pojednávania bolo len snahou matky o oddialenie rozhodnutia súdu. Otec zastáva názor, že iba

súd rozhoduje o tom, ktoré dôkazy vykoná. Súd považoval zistený stav za dostatočný pre svoje
rozhodnutie, čo aj zodpovedalo realite. K porušeniu rovnosti zbraní v súvislosti s neoboznámením týchto
dôkazov na strane matky dôjsť nemohlo, keďže matka ich obsah poznala. Námietka, že súd nevykonal
a neoboznámil účastníkov konania so správou ÚPSVaR, ktorá bola doložená prítomnou kolíznouopatrovníčkou súdu priamo na súdnom pojednávaní je nedôvodná, pretože kolízna opatrovníčka celú
správu predniesla na pojednávaní konanom dňa 14.10.2024 za prítomnosti právneho zástupcu matky.
Samotná matka predložila súdu na pojednávaní konanom dňa 04.12.2024 úradný záznam ÚPSVaR zo

dňa 13.05.2024, teda matka disponovala týmto záznamom. Námietka, že súd nevykonal a neoboznámil
účastníkov konania so správou prokurátorky okresnej prokuratúry, ktorá tiež na pojednávaní založila túto
do súdneho spisu, je nedôvodná, pretože prokurátorka okresnej prokuratúry na pojednávaní predniesla
svoj úvodný a záverečný prednes. Oba sú zachytené v zápisnici z pojednávania zo dňa 04.12.2024. Nič
naviac nebolo potrebné oboznamovať. Prokurátorka okresnej prokuratúry nepredložila na pojednávaní

nijaké podanie.

24. Pokiaľ ide o výživné na maloletú, toto otec platí riadne. Došlo však k situácii, kedy zabudol, resp.
nesprávne prerátal výživné, čo matka využila a bez predchádzajúcej výzvy, aby doplatil, iniciovala
exekúciu. Výživné za jeden mesiac, ktoré opomenul uhradiť, matka začala exekučne vymáhať po
15 mesiacoch bez toho, aby ho na nedoplatok upozornila. Ďalšia situácia nastala v období, kedy

bola maloletá na základe predbežne vykonateľného rozhodnutia zverená jemu a matka mala na jej
výživu prispievať sumou 16.000 Kč mesačne, kedy výživné neplatil. Išlo o obdobie od 24.01.2024 do
24.05.2024, kedy odvolací súd predbežnú vykonateľnosť zrušil. Po zrušení predbežnej vykonateľnosti
mal doplatiť na výživnom sumu zodpovedajúcu danému obdobiu, avšak nesprávne uhradil o 5.600 Kč
menej. Keďže o exekúcii sa dozvedel len nedávno (exekučné podklady boli doručované dňa 27.01.2025

a prevzal ich neskôr), proces úhrady dlhu a trov exekúcie prebieha. Všetko bude uhradené ako má byť.
Žiadne iné dlhy na výživnom nemá, a toto platí až na dve vyššie popísané chyby, riadne.

25. K tvrdeniam matky o vzťahu k ženám zo Slovenska, Poľska, Česka, otec uvádza, že sú nepravdivé
a vyznievajú o to absurdnejšie, že jeho bývalá manželka bola Slovenka ako aj matka maloletej, a

terajšia priateľka je E.. Rovnako nepravdivé sú tvrdenia matky o tom, že mal popri vzťahu s ňou
milenky. Uvedené je však z pohľadu merita veci bez významu, jediným zmyslom je ho očierniť v očiach
súdu. Tvrdenia matky sú chaotické, zmätočné, navzájom si odporujúce. Nikdy nesúhlasil s tým, aby
sa dcéra presťahovala žiť na Slovensko. Nikdy nesúhlasil s dlhodobou ani trvalou zmenou obvyklého
pobytu maloletej (B.). Matka nikdy jeho súhlasom nedisponovala a maloletú nezákonne premiestnila

na Slovensko a nezákonne ju aj na Slovensku zadržiava. Otec si uplatňuje náhradu trov odvolacieho
konania.

26. Matka vo vyjadrení k odvolaniu otca uviedla, že súd v otázke nároku na náhradu trov konania
postupoval s prihliadnutím na skutkový stav, správne. Postup súdu zohľadňuje príslušné ustanovenia

CMP a je v súlade s ustálenou súdnou praxou najvyšších súdnych autorít. Nárok otca možno považovať
za nedôvodný a účelový. Matka má za to, že v konaní nenastali také výnimočné okolnosti, ktoré
by zdôvodňovali aplikovanie ust. § 55 CMP na predmetné konanie. Otec v konaní nepredložil žiadne
relevantné skutočnosti podstatné na priznanie nároku na náhradu trov konania. Rovnako zavádzajúce
je zdôvodnenie uplatňovania nároku na náhradu trov konania za údajne matkou zmarené pojednávanie

dňa 14.10.2024. Pojednávanie dňa 14.10.2024 prebehlo riadne v neprítomnosti matky, ktorá bola
ospravedlnená jej právnym zástupcom a bolo účelné. Na pojednávaní sa vykonalo ďalšie dokazovanie,
právnazástupkyňaotcamaladlhýprednesavnadväznostinapriebehpojednávania,akoajzáverysúdu,
strany neskôr predložili do konania ďalšie návrhy na vykonanie dokazovania. Objektívne nie je možné
zmariť pojednávanie, ktoré sa uskutočnilo, prebehlo riadne, vykonalo sa na ňom dokazovanie, prednesy

strán a vyplynuli z neho ďalšie návrhy a procesné úkony, ktoré boli podstatné pre následný postup súdu
v konaní. Otcom uplatnená výška nároku na náhradu trov konania zároveň odporuje zákonnej úprave
a bez ďalšieho na ňu nie je možné prihliadať.

27. Matka v odvolacej replike k vyjadreniam otca, kolízneho opatrovníka a okresnej prokurátorky uviedla,

žepovažujezapotrebnésaopätovnevyjadriťktýmtoskutočnostiam:1./kobvyklémupobytumaloletejna
Slovensku; 2./ k začleneniu maloletej v podmienkach Slovenskej republiky; 3./ k okolnostiam vylučujúcim
navrátenie matky s maloletou do B.. Tvrdenie otca, že súd nie je povinný skúmať to, kam má byť maloletá
navrátená je úplne scestné až priam komické, keďže povinnosť skúmať kam má byť dieťa navrátené
je jedna z najhlavnejších a najzásadnejších okolností, ktorú má súd povinnosť skúmať. Rozhodne sa

však súd nemôže obmedziť iba na konštatovanie rodičov bez náležitého zistenia skutkového stavu.
Maloletá má na Slovensku plnohodnotný život v kruhu rodiny, vedie bohatý spoločenský život v kolektíve
maloletých detí jej veku. Maloletá má od jej narodenia vybudované väzby na Slovensku. Prostredie,
v ktorom s matkou žije, dôverne pozná a považuje ho za svoj domov. Maloletá bola v B. vystavenápsychickej ujme, ktorá prerástla do vážnych fyzických prejavov traumy. Táto ujma bola spôsobená
opakovane konaním otca. B. sa pre maloletú stala miestom, kde bola poškodená, traumatizovaná a
psychicky zlomená. Preto nie je bezpečné, aby sa tam vracala.

28. Matka do spisu predložila nový dôkaz - dokument od Polície B. zo dňa 15.02.2025, vydaný Krajským
riaditeľstvom E. odborom medzinárodných vzťahov, ktorý uvádza, že otec „nemá na území B. hlásený
pobyt“. Tento dokument jasne potvrdzuje, že otec nie je evidovaný ako osoba s pobytom v B.. (V prílohe
matka zaslala pracovnú zmluvu otca zo dňa 15.07.2022, B.; nájomnú zmluvu otca zo dňa 12.09.2022,

B.; 15.02.2025 - otec 3x obvinený z ublíženia na zdraví, nemá hlásený pobyt v B.). Matka založila do
spisu dokument zo dňa 13.05.2021, ktorý potvrdzuje, že otec od 16.12.2018 bol evidovaný na Úrade
práce vo B. (E. T.), kde poberal i dávky v nezamestnanosti a zrejme i ďalšie sociálne dávky. Zrejme do
doby, kým sa zamestnal u B. zamestnávateľa N. k 05.09.2022. Otec, aby mal nárok na tieto sociálne
dávky, musel mať obvyklý pobyt na území B., inak by sa dopustil trestného činu. Keďže je otec zasa
nezamestnaný, určite opätovne poberá podporu v nezamestnanosti a sociálne dávky, má teda podľa

zákona povinnosť mať obvyklý pobyt vo B., inak sa dopúšťa trestného činu. Matka trvá na tom, aby súd
zaviazal otca predložiť relevantné dôkazy o jeho skutočnom pobyte, príjmoch a sociálnom postavení.
Otec opakovane tvrdí, že je nezamestnaný a že sa zdržiava v B.. Matka žiada, aby súd bezodkladne
zistil a aby otec doložil: 1. Kedy a z akého dôvodu bol jeho pracovný pomer vo B. ukončený. Doklady o
platení zdravotného a sociálneho poistenia vo B. počas trvania pracovného pomeru a po jeho ukončení.

2. Či poberá podporu v nezamestnanosti alebo iné sociálne dávky, a ak áno, z ktorej krajiny tieto dávky
poberá a odkedy, aký je ich typ a výška. 3. Ak je poberateľom francúzskych sociálnych dávok, musí byť
preukázateľne evidovaný vo B. systéme a zdržiavať sa na území B.. Ak by tvrdil, že žije v B., dopúšťa sa
tým pravdepodobne podvodu na francúzskom sociálnom systéme, čo je trestný čin (W. E., článok 313-1
- podvod). 4. Ak nepoberá žiadne dávky, musí preukázať, z akých prostriedkov v B.ije a financuje svoje

náklady.Ďalejjenevyhnutné,abyotecpredložilsúdu:Dokladoevidenciiuchádzačaozamestnanie-kde
je registrovaný. Doklady o aktuálnom trvalom alebo prechodnom pobyte (kde je oficiálne registrovaný
a od akého dátumu). Nájomnú zmluvu preukazujúcu stabilné bývanie v B. alebo výpis z Katastra
nehnuteľnosti o vlastníctve nehnuteľnosti v B.. Doklad o platení zdravotného a sociálneho poistenia v
B. vrátane dátumu od kedy Ak tieto dôkazy nie sú predložené, musí súd konštatovať, že otec nemá v B.

žiadne trvalé zázemie. Matka sa zároveň pýta: Prečo doteraz nebol otec vyzvaný doložiť tieto zásadné
skutočnosti, ak tvrdí, že chce prevziať maloletú do svojej starostlivosti? Prečo neboli tieto skutočnosti
overené prokuratúrou? Je neprípustné, aby súd akceptoval nepreukázané a zavádzajúce tvrdenia otca
bez riadnych dôkazov o jeho skutočnej životnej situácii. Faktom zostáva, že všetky ženy otca vyhodili z
bytu (1. exmanželka, 2. exmanželka - opakované nevery, 3. matka maloletej - agresivita otca. Rovnako

takfaktomje,žeotecvE.nevlastnížiadnunehnuteľnosť,nemážiadnezázemievB.,dokoncaanitrvalýa
ani prechodný pobyt. V ďalšom texte matka uvádzala vyjadrenia na adresu otca, že bol v B. 3x obvinený
pre spáchanie trestného činu ublíženia na zdraví; že nie je schopný sám sa o dieťa postarať a pomoc
jeho terajšej partnerky považuje za absurdnú; uviedla, že otec trpí psychickými problémami. Ak súd aj
napriek predloženým odborným lekárskym správam od pedopsychiatričky D.. X. Z., pediatričky D. G.,

D.. U. a klinickej psychologičky D.. E. J. C. nemieni prihliadnuť na ich jednoznačné závery o závažnom
riziku psychickej ujmy maloletej v prípade jej návratu do cudzieho prostredia bez matky; matka trvá na
tom, aby si súd na vlastné preukázanie skutkového stavu dal vypracovať nezávislý znalecký posudok
v odbore psychológia/pedopsychiatria. Takýto znalecký posudok by objektívne zhodnotil psychický stav
maloletej, jej citové väzby, väzbu k primárnemu rodičovi (matke) a vplyv núteného návratu bez sprievodu

matky na jej psychický vývin. Matka týmto krokom sleduje výlučne ochranu najlepšieho záujmu dieťaťa
a predchádzanie vážnym následkom, ktoré už boli v dôsledku konania v B. diagnostikované (PTSD,
úzkostná porucha).

29.Vyjadreniakolíznehoopatrovníkaaokresnejprokurátorkypovažujematkazanedôslednéavrozpore

s najlepším záujmom maloletého dieťaťa. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti matka trvá na
tom, že: 1. Obvyklým pobytom maloletej je Slovensko, kde trávila 65% svojho X-ročného života. 2.
Obvyklý pobyt matky je na Slovensku. 3. Obvyklý pobyt otca je vo B.. 4. Otec nepreukázal schopnosť
zabezpečiť stabilné bývanie ani finančné zabezpečenie pre maloletú, opakovane neplatí výživné. 5.
Otec je nestabilný, psychiatrický pacient. Kvôli agresivite v B. 3x obvinený z trestného činu ublíženia

na zdraví, momentálne nezamestnaný a nemá pre maloletú vytvorené bezpečné prostredie. 6. Matka
prestala cestovať do B. výlučne za účelom ochrany zdravia a života maloletej, ktorá tam bola opakovane
vystavená psychickému násiliu a neznesiteľnej situácii. Tento krok bol nevyhnutný na ochranu práv,
zdravia a bezpečia maloletej. 7. Matka ako primárny rodič zabezpečila maloletú na Slovensku, kdemá stabilné prostredie a kde neexistuje riziko ďalšej psychickej ujmy. 8. Maloletá nebude vrátená do
krajiny (B.), kde už zažila psychickú ujmu (diagnostikovaná PTSD atď.). 9. Práva otca na kontakt s
maloletou nie sú nijak obmedzované, keďže má neobmedzenú možnosť stretávať sa s dcérou na

území Slovenskej republiky. Túto možnosť však dlhodobo a opakovane nevyužíva, čím sám prejavuje
absenciu reálneho záujmu o maloletú. Otec rovnako nevyužíva ani zdarma letenky a ubytovanie, ktoré
mu matka zabezpečila. Maloletá už bola v B. v roku 2024 vystavená násiliu a matka dôrazne odmieta,
aby bola X-ročná dcéra opätovne a s nenávratnými následkami poškodzovaná agresívnym správaním
otca a necitlivým prístupom českých orgánov. Slovenské orgány sú povinné chrániť slovenské dieťa

pred ďalším psychickým a fyzickým poškodením. Zvláš,ť ak tomu bolo vystavené na území iného štátu,
nie ho opätovne vracať do prostredia, kde už k ujme preukázateľne došlo. Vzhľadom na uvedené
skutočnosti, diagnózy maloletého dieťaťa a odborné stanoviská, žiada odvolací súd, aby pri rozhodovaní
o návratovom konaní vzal do úvahy, že nútený návrat maloletej do B. by predstavoval vážne riziko pre
jej zdravie, psychický vývin a emočnú stabilitu.

30. Kolízny opatrovník v ďalšom vyjadrení poukázal, že na základe vykonaného psychologického
posúdenia klinická psychologička jednoznačne neodporúča nútený návrat maloletej do B., ktorá je pre
ňu cudzím prostredím, maloletá by tam bola vystavená neznesiteľnej situácii. Zároveň zdôraznil, že pre
zdravý psychický vývin dieťaťa je nevyhnutné zotrvanie v stabilnom prostredí na Slovensku s matkou,
ktorá jej zabezpečuje pocit bezpečia a emočnú istotu. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, žiadal, aby

odvolací súd pri rozhodovaní o návratovom konaní maloletej do ČR zohľadnil aj možné vážne riziko
zdravia maloletej, jej psychického vývoja a emočnej stability.

31. Otec v odvolacej duplike poukázal, že tón vyjadrenia matky je značne arogantný a znevažujúci
jeho (vykresľuje ho ako príživníka, ba až prostitúta), ako aj jeho partnerku (označuje ju ako sexuálnu

partnerku, či túto pani poľskú občianku) a aj B. súdy a B. ako takú. Matka absolútne nereaguje na rozpory
v jej vyjadreniach, na ktoré on poukázal vo vyjadrení k odvolaniu matky, a ktoré sa týkajú jej zmätočných
vyjadrení o tom, že nechce opustiť B. (vyjadrenie matky na únosovú žalobu zo dňa 14.06.2024), že jej
obvyklý pobyt a obvyklý pobyt dieťaťa je v B. (návrh na začatie konania zo dňa 28.06.2021, ktorým bolo
začaté na návrh matky konanie o úpravu rodičovských práv a povinností k maloletej na Obvodnom súde

Praha 1), o počte dní strávených na Slovensku v rokoch 2022 a 2023 (vyjadrenie matky na únosovú
žalobu zo dňa 14.06.2024, kde matka preukazovala návštevy Slovenska v roku 2022 v počte 3 dní plus
jednu mesačnú diaľničnú známku a v roku 2023 v trvaní 20 dní, teda za dva roky 23 dní na Slovensku,
prípadne 50 dní pri uznaní mesačného pobytu v roku 2022 na základe diaľničnej známky), o jej návrhu
z januára 2025 na nahradenie jeho súhlasu s presťahovaním maloletej do Slovenskej republiky a so

zmenou bydliska maloletej na adresu C. X, Y.. Zdôraznil, že námietky matky týkajúce sa jeho práce či
bývania, nemajú nijaký význam v konaní o nariadenie návratu maloletej do krajiny obvyklého pobytu.
Tieto môžu byť posudzované v konaní vedenom českými súdmi o úpravu rodičovských práv a povinností
k maloletej. Rovnako tak otázka posúdenia jazykovej bariéry medzi dcérou a ním, má svoje miesto v
konaní o úpravu rodičovských práv a povinností k maloletej.

32. Podstata návratového konania nespočíva v navrátení maloletej k otcovi, ani v jej oddelení od matky,
alevnávratemaloletejdoB..Matkanapodporusvojichničímnepreukázanýchtvrdeníotom,žemaloletá
sapredúnosomzdržiavalaväčšíčasnaSlovenskuakovB.,používastanoviskoÚradukomisárapredeti,
ktorý celkom nekriticky prevzal jej tvrdenia. Otec zdôraznil, že Úrad komisára pre deti nemal k dispozícii

súdny spis, vychádzal len z tvrdení matky a do dnešného dňa ani nenahliadol do elektronického spisu.
V tejto súvislosti vyznieva celkom nenáležite tvrdenie matky v jej aktuálnom vyjadrení, podľa ktorého
“Tvrdenia prokuratúry a ÚPSVaR preto nemôžu byť brané ako relevantné, keďže neboli vypracované
na základe úplných informácií”. Prokuratúra aj ÚPSVaR na rozdiel od Úradu komisára pre deti pozná
obsah spisu a boli účastníkmi konania ako takého. Skutočnosť, že maloletá sa nachádza od únosu na

Slovensku už vyše roka, nemôže a nesmie mať nijaký vplyv na výsledok únosového konania, keďže
žalobu o navrátenie maloletej do krajiny obvyklého pobytu podal otec v zákonnej ročnej lehote od únosu.
Čas strávený po únose v krajine, do ktorej bolo dieťa unesené, je z pohľadu merita veci irelevantný.

33. Podľa názoru matky skutočnosť, že otec viedol výkon rozhodnutia na súde v B., v snahe dosiahnuť

rešpektovanie úpravy styku matkou, je v rozpore so záujmom maloletej. To, že matka dlhodobo
nerešpektuje jeho právo na styk s dcérou a právo dcéry na styk s otcom, je zrejme v najlepšom záujme
maloletej. K dokumentu Krajského riaditeľstva polície G. zo dňa 15.02.2025, v zmysle ktorého mal byť
3krát obvinený z trestného činu ublíženia na zdraví a výtržníctva otec zdôraznil, že obvinený nebolnikdy ani z jedného z týchto trestných činov. Nikdy mu nebolo vznesené takéto obvinenie, a nikdy nebol
ani len vypočutý v súvislosti s podozrením z takéhoto trestného činu. Pokiaľ niekto naňho aj podal
trestné oznámenie, nikdy sa o ňom nedozvedel, s výnimkou troch oznámení podaných matkou, kde však

nebol nikdy obvinený, ani uznaný vinným z priestupku. Jeho česká advokátka požiadala listom zo dňa
07.04.2025 Policajné prezídium B. o vysvetlenie. List advokátky aj predložil odvolaciemu súdu.

34. K tvrdeniam matky, že bol dokonca opakovane, hospitalizovaný na psychiatrii uviedol, že na
psychiatrii nebol hospitalizovaný ani raz. V dôsledku depresie z jestvujúcej situácie bol PN a psychiatra

navštívil len ambulantne. K čestným prehláseniam svedkov, ktoré matka s aktuálnym podaním predložila
uviedol, že ide skutočne o „náhodných svedkov”. Je mimoriadne zaujímavé, že svedok G. N., E. X., U.
podnikal spoločne s G. B., I. O., H. XX, Y. (N.). U., ktorý pre matku vyhotovil čestné prehlásenie, žije
na rovnakej adrese ako G.. Zároveň tento U. je otcom X., ktorý rovnako pre matku vyhotovil čestné
prehlásenie.G.N.,ktorýrovnakoprematkuvyhotovilčestnéprehlásenie,mábyťjejznámy,anačestnom
prehláseníuvádzarovnakúadresu-E.akúmávobchodnomregistriG.,ktorýpodnikalsB..Predpokladá,

že aj ďalší svedkovia sú rovnako „náhodní”. Otec naďalej považuje odvolanie matky za nedôvodné.

IV. Hodnotenie odvolacieho súdu

35. Krajský súd v Prešove (ďalej aj „odvolací súd“) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods.

1 CSP), oprávneným subjektom - účastníkom konania, v ktorého neprospech bolo rozhodnutie vydané
(§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods.
2 v spojení s § 357 písm. d/, g/ CSP) po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti
(§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody, preskúmal napadnuté
rozhodnutie bez viazanosti rozsahom (§ 65 CMP) a dôvodmi odvolania (§ 66 CMP), bez nariadenia

odvolacieho pojednávania (§ 329 ods. 1 CSP), keď deň vyhlásenia uznesenia bol zverejnený minimálne
5 dní vopred na úradnej tabuli súdu a v elektronickej podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň,
ako sa vyvesil na úradnej tabuli a dospel k záveru, že boli splnené podmienky na potvrdenie uznesenia
podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP.

36. Podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo
výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplní na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

37. Odvolací súd sa stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie, pretože jeho argumentácia bola vecne
správna. Má za to, že všetky dôvody uvádzané v odvolaní vyriešil už súd prvej inštancie v napadnutom
uznesení. Odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutočný stav veci a nenašiel dôvod,
pre ktorý by sa mal od týchto záverov odchýliť, preto napadnuté uznesenie považuje odvolací súd
za vecne správne. Podľa ustálenej rozhodovacej praxe „Konanie pred súdom prvej inštancie a pred

odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzujúcim
rozsudkom vytvára ich organickú jednotu. Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na relevantné
skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci, rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe
tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie“ (uznesenie NS SR
sp. zn. 5Obdo/98/2018 zo dňa 29.01.2020). „Odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho

súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu
konania tvoria jeden celok“ (ÚS SR vo veciach II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08).

38. Odvolací súd nevyhovel návrhu otca na priznanie náhrady trov konania za účasť na pojednávaní,
keďže zo spisovej dokumentácie je zrejmé, že k pojednávaniu došlo a teda nebolo zmarené. Súd na ňom

vykonal dôkazy výsluchom účastníka, resp. jeho právneho zástupcu, ktorý bol na pojednávaní prítomný,
čiže jeho účasť nebola neúčelná a iné dôvody hodné osobitného zreteľa, na ktoré by súd prihliadol
podľa § 55 CMP odvolateľ neuviedol. Ostatné výroky uznesenia súdu prvej inštancie odvolaním otca
napadnuté neboli.

39. Odvolací súd sa následne zaoberal odvolacou argumentáciou matky maloletého dieťaťa, ktorá sa
týkala najmä ustálenia obvyklého pobytu dieťaťa v čase bezprostredne pred premiestnením, komu z
rodičov svedčilo opatrovnícke právo k maloletej a či v danom prípade existujú dôležité výnimky podľa čl.13 písm. b) Dohovoru, ktoré by odôvodňovali rozhodnutie o nenavrátení maloletej do krajiny obvyklého
pobytu.

40. Podľa § 123 ods. 1 CMP, v konaní o návrat maloletého do cudziny pri neoprávnenom premiestnení
alebo zadržaní podľa osobitného predpisu alebo medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika
viazaná, súd rozhoduje, či premiestnenie alebo zadržanie maloletého bolo neoprávnené a či je daný
niektorý z dôvodov na nenariadenie návratu maloletého.

41. Podľa článku 1 Haagskeho dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov
detí (oznámenie Ministerstva zahraničných vecí SR č. 119/2001 Z. z. Dohovor o občianskoprávnych
aspektoch medzinárodných únosov detí), cieľom tohto Dohovoru je a) zabezpečiť okamžitý návrat detí,
ktoré boli neoprávnene premiestnené do niektorého zmluvného štátu alebo sú v ňom zadržiavané a b)
zabezpečiť, aby opatrovnícke práva a práva styku podľa právneho poriadku jedného zmluvného štátu
sa účinne dodržiavali v ostatných zmluvných štátoch.

42. Podľa článku 3 Haagskeho dohovoru, premiestnenie alebo zadržanie dieťaťa sa považuje za
neoprávnené, ak a) je porušením opatrovníckeho práva, ktoré nadobudla osoba, inštitúcia alebo iná
právnická osoba buď spoločne alebo samostatne podľa právneho poriadku štátu, na ktorého území
malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním, a b) v čase jeho

premiestnenia alebo zadržania sa toto právo aj skutočne vykonávalo buď spoločne, alebo samostatne,
alebo by sa takto vykonávalo, ak by nedošlo k premiestneniu, či zadržaniu. Opatrovnícke právo uvedené
v písm. a) možno nadobudnúť najmä priamo zo zákona alebo na základe rozhodnutia súdu alebo
správneho orgánu, alebo na základe dohody platnej podľa právneho poriadku tohto štátu.

43. Podľa článku 5 Haagskeho dohovoru, opatrovnícke právo zahŕňa práva týkajúce sa starostlivosti o
osobu dieťaťa a najmä právo určiť miesto jeho pobytu.

44.Podľačlánku13Haagskehodohovoru,bezohľadunaustanoveniepredchádzajúcehočlánkujustičný
alebo správny orgán dožiadaného štátu nemusí nariadiť návrat dieťaťa, ak osoba, inštitúcia alebo iná

právnická osoba, ktorá nesúhlasí s jeho vrátením preukáže, že a) osoba, inštitúcia alebo iná právnická
osoba, ktorá mala v osobnej starostlivosti v čase premiestnenia alebo zadržania opatrovnícke právo
skutočne nevykonávala alebo, že súhlasila, či následne sa zmierila s premiestnením alebo zadržaním,
alebo b) existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme, alebo
ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie. Justičný alebo správny orgán môže odmietnuť nariadiť návrat

dieťaťa aj vtedy, ak zistí, že dieťa nesúhlasí s návratom, a ak dosiahlo vek a stupeň vyspelosti, v ktorom
je vhodné zohľadniť jeho názory. Pri hodnotení okolností uvedených v tomto článku justičné a správne
orgány vezmú do úvahy informácie o sociálnom prostredí dieťaťa, ktoré poskytol ústredný orgán alebo
iný príslušný orgán štátu obvyklého pobytu dieťaťa.

45. Podľa článku 3 bod 1. Dohovoru o právach dieťaťa (oznámenie č. 104/1991 Zb., ďalej aj „Dohovor
o právach dieťaťa“), záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa
detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi,
správnymi alebo zákonodarnými orgánmi.

46. Právna úprava Haagskeho dohovoru si kladie za cieľ zabezpečiť okamžitý návrat detí, ktoré sú
neoprávnene premiestnené do niektorého zmluvného štátu alebo sú v ňom zadržiavané, jej účelom je
stanoviť pravidlá návratu detí v týchto prípadoch. Haagským dohovorom sledovaný cieľ, bezodkladné
navrátenie dieťaťa, posilňuje postavenie dieťaťa v konaní a jeho participačné práva. Táto právna
úprava vychádza zo zásady, že nikto nesmie ťažiť zo svojho protiprávneho konania, preto svoje

ustanovenia koncipuje na princípe predchádzania svojpomoci, resp. ochrany detí pred negatívnymi
dôsledkami svojpomoci, ich aplikácia však nesmie byť mechanická, vždy treba vziať do úvahy hľadisko
najlepšieho záujmu dieťaťa zakotvené v Dohovore o právach dieťaťa a celkový kontext úniového
práva i medzinárodného práva verejného, vrátane jeho ľudsko-právnej dimenzie. Preto je namieste,
že Haagský dohovor určuje aj pravidlá pre nevydanie dieťaťa, ktoré však musia byť interpretované

reštriktívne. Účelom tohto osobitného konania je najprv určiť, či došlo k neoprávnenému premiestneniu
alebo zadržaniu dieťaťa a v kladnom prípade posúdiť, či je daný niektorý z dôvodov, pre ktoré možno
návrat dieťaťa odmietnuť podľa osobitných predpisov.47. Aj ESĽP uviedol, že najlepší záujem dieťaťa sa skladá z dvoch zložiek. Na jednej strane je to
povinnosť zachovávať väzby dieťaťa s jeho rodinou, okrem prípadov, keď sa preukáže, že rodina
je obzvlášť nevhodná. Z toho vyplýva, že rodinné väzby možno prerušiť len vo veľmi výnimočných

okolnostiach a je nutné vykonať všetko na zachovanie osobných vzťahov, a ak je to možné a vhodné
rodinuobnoviť.Nadruhejstranejezreteľnevnajlepšomzáujmedieťaťazabezpečiťjehovývojvzdravom
prostredí, a ani rodič nemá právo podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
prijať také opatrenia, ktoré by ublížili zdraviu alebo ďalšiemu vývoju dieťaťa (Neulinger a Shuruk proti
Švajčiarsku, sťažnosť č. 41615/07 zo 06. 07. 2010, bod č. 136 a citácie tam uvedené). V konaní o

nariadenie návratu maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu podľa Haagskeho dohovoru ide
o čo najrýchlejšie navrátenie dieťaťa tam, kde žilo v čase pred jeho medzinárodným únosom a kde
môže byť v súlade s právom meritórne rozhodnuté o úprave pomerov k dieťaťu. Účelom konania o
nariadenie návratu dieťaťa neoprávnene premiestneného z miesta jeho obvyklého pobytu je zabezpečiť,
aby o deťoch rozhodovali súdy štátu ich obvyklého pobytu. Takéto konanie má zároveň zbaviť únoscu
výhod, ktoré získal neoprávnením premiestnením dieťaťa. Všeobecný súd v tomto konaní rozhoduje

len o nariadení alebo nenariadení navrátenia dieťaťa do miesta jeho obvyklého pobytu; rozhodnutie
súdu o navrátení dieťaťa do miesta jeho obvyklého pobytu nie je rozhodnutím o opatrovníckych právach
ani rozhodnutím o navrátení dieťaťa konkrétnej osobe, resp. rozhodnutím o oddelení dieťaťa od inej
konkrétnej osoby.

48. Hlavnou otázkou v tomto konaní, ako na to poukázal už súd prvej inštancie, je posúdiť
ne/oprávnenosť premiestnenia dieťaťa do cudziny. Právny záver o neoprávnenom premiestnení
dieťaťa vyžaduje splnenie troch predpokladov, a to: 1.) existenciu opatrovníckeho práva; 2.) výkon
opatrovníckeho práva v čase premiestnenia, a to buď spoločne alebo samostatne; 3.) porušenie
opatrovníckeho práva. V tomto prípade je podmienka existencie opatrovníckeho práva rodičov splnená.

Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že premiestnenie maloletej na Slovensko
bolo neoprávnené. Následné kroky matky v podobe začleňovania dieťaťa do nového prostredia zmenou
detského lekára, starostlivosťou poskytovanou dieťaťu v predškolskom zariadení, na tomto fakte nič
nemenia. Doklady, ktoré odvolateľka predložila (psychologické správy, rôzne vyjadrenia a čestné
vyhlásenia svedkov o interakcii medzi maloletou a jej otcom) boli vyhotovené až po neoprávnenom

premiestnení dieťaťa na územie Slovenskej republiky. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že v B.
prebiehaporučenskékonanie,vrámciktoréhobudesúdposudzovaťvšetkyrelevantnéaspektyohľadom
úpravy rodičovských práv a povinností, a v súčasnosti nie je možné prejudikovať, akú formu starostlivosti
o dieťa súd zvolí, či dieťa zverí do striedavej starostlivosti oboch rodičov alebo do výlučnej starostlivosti
jedného z nich. Záujem dieťaťa je prioritný v každom konaní, ktoré sa dieťaťa týka, teda aj v návratovom

konaní, ale v rámci krátkej šesťtýždňovej lehoty na rozhodnutie, nie je v možnostiach súdu rozhodovať
aj o úprave výkonu rodičovských práv a povinností, a nie je to ani predmetom tohto typu konania. Z tohto
dôvodu odvolací súd nevykonal dôkaz navrhnutý matkou a nenariadil znalecké dokazovanie z odboru
pedopsychológie, aj s poukazom na to, že príslušný súd v B. už znalecké dokazovanie nariadil a odvolací
súd apeluje na matku, aby sa tohto znaleckého dokazovania, ktoré jej môže poskytnúť odpovede aj na

jej otázky, zúčastnila spolu s maloletou dcérou a aktívne spolupracovala.

49. Odvolateľka - matka vytýka rozhodnutiu súdu prvej inštancie, že ju neoboznámil s vyjadreniami iných
účastníkov konania, a tak zasiahol do jej procesných práv. Odvolací súd súhlasí s argumentáciou otca,
že matka bola oboznámená s týmito podaniami, preto táto odvolacia námietka matky nie je dôvodná.

Na prípadnú vadu konania súdu prvej inštancie by odvolací súd prihliadol v situácii, keby vada konania
viedla k nesprávnym skutkovým alebo právnym záverom a mala by za následok nesprávne rozhodnutie,
čo sa však v prejednávanej veci nenaplnilo.

50.Čosatýkaotázkyobvykléhopobytudieťaťa,odvolacísúdspolusosúdomprvejinštanciezdôrazňuje,

že pod miestom obvyklého pobytu dieťaťa na účely konania o jeho navrátení treba rozumieť, kde dieťa
bývalo na základe zhodnej vôle rodičov (vykonávajúcich spoločne opatrovnícke právo) bezprostredne
pred protiprávnym premiestnením alebo zadržaním. Podľa rozsudku Súdneho dvora vo veci C-523/07
treba vykladať pojem „obvyklý pobyt“ ako „miesto, ktoré odzrkadľuje istú mieru začlenenia dieťaťa do
sociálneho a rodinného prostredia. Na tento účel treba vziať do úvahy najmä trvanie, pravidelnosť,

podmienky a dôvody pobytu na území členského štátu a presťahovanie rodiny do tohto štátu, štátnu
príslušnosťdieťaťa,miestoapodmienkyškolskejdochádzky,jazykovéznalosti,akoajrodinnéasociálne
väzby, ktoré dieťa udržiava v danom štáte. Je na vnútroštátnom súde, aby určil kde má dieťa obvyklý
pobyt, majúc na pamäti všetky osobitné skutkové okolnosti každého jednotlivého prípadu“ (porovnajaj rozsudok Súdneho dvora vo veci C 497/10 PPU). Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to,
že maloleté dieťa nemôže získať bydlisko, a teda ani obvyklý pobyt oddelene od tých, ktorí sa o neho
starajú. Všeobecne platí, že obvyklý pobyt rodičov je rovnaký ako ich dieťaťa, a žiadny z rodičov

bez výslovného súhlasu druhého rodiča alebo rozhodnutia súdu, by tento pobyt nemal zmeniť. Vo
všeobecnosti je prostredím dieťaťa v nízkom veku v prvom rade rodinné prostredie určené osobami,
s ktorými žije. Obvyklým pobytom je miesto, kde má dieťa rodinné a sociálne prostredie na značné
obdobie s ustáleným zámerom zotrvať na danom mieste, čo nevylučuje situácie, že dieťa sa môže
po určitú časovo obmedzenú dobu, ale aj dlhšie (viac rokov) zdržiavať i na inom mieste, a to aj v

cudzine (konsenzuálne pobyty). Dieťa vo veku X rokov možno považovať za kategóriu osôb, pre ktoré
je významné prostredie ich rodičov (matky a otca).

51. Odvolací súd je rovnako ako súd prvej inštancie toho názoru, že krajinou obvyklého pobytu maloletej
je B., v ktorej dieťa žilo od narodenia a kde si rodičia založili centrum svojho rodinného života, a matka
do vlastníctva nadobudla nehnuteľnosť, v ktorej rodina žila. Na uvedenom nemení nič ani okolnosť,

že maloleté dieťa navštevovalo starých rodičov a iných príbuzných zo strany matky na Slovensku. Je
nesporné, že maloleté dieťa od narodenia vyrastalo v B., malo tu nahlásený trvalý pobyt, navštevovalo
tu predškolské zariadenie, ktorého vyučovacím jazykom bol český jazyk. Uvedený stav trval až do
odchodu matky s maloletým dieťaťom na Slovensko. Skutočnosti, že maloleté dieťa spolu s matkou
zdieľalo aj slovenské prostredie, kultúru a tradície, či to, že maloleté dieťa bolo na Slovensku zdravotne

vyšetrované, rovnako nemajú vplyv na vyvrátenie úvahy, že rodičmi založený obvyklý pobyt maloletej
v B., by mohol byť na základe takýchto okolnosti zmenený. Bez právneho významu je v tomto smere
odvolacia námietka matky o nedôslednom zaoberaní sa otázkou obvyklého pobytu maloletej súdom
prvej inštancie a nedostatočnom odôvodnení jeho písomného vyhotovenia rozhodnutia. Vychádzajúc z
jeho obsahu je možné konštatovať, že ustálenie obvyklého pobytu maloletej súdom prvej inštancie nie

je založené len na tom, že matka ho v priebehu konania nedokázala spochybniť, ale i na skutkových
zisteniach vyplývajúcich z riadne vykonaného dokazovania v súlade s § 123 ods. 2 CMP. Rovnako je
potrebné zohľadniť existenciu prebiehajúceho konania vo veci starostlivosti o maloleté dieťa na B. súde,
pričom matka nepreukázala, že by ku zmene okolností došlo zákonným spôsobom. Irelevantná je aj
námietka matky, že obvyklý pobyt otca treba posudzovať podľa Viedenského dohovoru o diplomatických

stykoch, jednak z dôvodu, že právne významnou je otázka obvyklého pobytu maloletej, ktorý nikdy nebol
založený vo B., keďže rodičia vzájomnou dohodou založili jej obvyklý pobyt v B., jednak otec preukázal,
že v čase rozhodnom na rozhodnutie už nebol v diplomatických službách.

52. Čo sa týka otázky ne/oprávnenosti premiestnenia dieťaťa Haagsky dohovor a Nariadenie vyžadujú,

aby premiestnenie alebo zadržanie dieťaťa porušovalo vzťah, ktorý spĺňa súčasne dve požiadavky
- právnu, ktorá spočíva v existencii opatrovníckych práv k dieťaťu, a faktickú, ktorá spočíva v
skutočnom výkone týchto opatrovníckych práv k dieťaťu v čase premiestenia alebo zadržania. Len také
premiestnenie alebo zadržanie, ktoré poruší právny vzťah spĺňajúci obe požiadavky, je neoprávnené.
Neoprávneného (protiprávneho) premiestnenia dieťaťa sa dopustí ten, kto bez vedomia alebo súhlasu

rodiča alebo inej osoby, ktorej prislúcha opatrovnícke právo, trvale zmení miesto pobytu dieťaťa mimo
krajinu, v ktorej malo dieťa dosiaľ svoj obvyklý pobyt. Haagsky dohovor a Nariadenie poskytujú ochranu
len osobe, ktorá preukáže, že bola nositeľom opatrovníckych práv k dieťaťu a súčasne tieto opatrovnícke
práva skutočne vykonávala, a to v čase premiestnenia alebo zadržania dieťaťa. V zmysle výkladovej
správy k Haagskemu dohovoru (Pérez - Vera, E.: Výkladová správa k Haagskemu dohovoru o únosoch

detí z roku 1980, bod 73.) má súd v konaní o návrat posúdiť, či nositeľ opatrovníckych práv akýmkoľvek
spôsobom vykonáva opatrovnícke práva alebo by tieto opatrovnícke práva skutočne vykonával, ak by
nedošlo k premiestneniu alebo zadržaniu. Súd nemá v konaní o návrat skúmať, či opatrovnícke práva
boli vykonávané „dobre alebo zle“, resp. porovnávať mieru, v akej vykonával opatrovnícke práva únosca
a v akej ich vykonával rodič, od ktorého bolo dieťa oddelené, pretože toto posúdenie prekračuje rámec

konania o návrat a dostáva sa do roviny konania o rodičovských právach a povinnostiach, a teda do
rozporu s čl. 16 Haagskeho dohovoru o únosoch detí, ktorý prikazuje justičným orgánom zmluvných
štátov, na územie ktorých bolo dieťa premiestnené, zdržať sa rozhodovania vo veci opatrovníckeho
práva, kým sa nerozhodne, že návrat dieťaťa sa nenariadi. Opatrovnícke práva zahŕňajú práva a
povinnosti súvisiace s osobnou starostlivosťou o dieťa, najmä právo určiť miesto pobytu dieťaťa. Z

konštantnej judikatúry Súdneho dvora (rozsudok Súdneho dvora vo veci Szymon Kozlowski C-66/08,
bod 42.) vyplýva, že pojem „opatrovnícke právo“ je autonómnym pojmom vo vzťahu k právu členských
štátov Európskej únie. Neoprávneného premiestnenia dieťaťa sa dopustí rodič alebo iná osoba, ktorá
sa s dieťaťom presťahuje do iného štátu, než v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt, pokiaľ druhý rodičalebo iná osoba, ktorá má právo starostlivosti o dieťa (opatrovnícke práva) podľa právnych predpisov
krajiny obvyklého pobytu dieťaťa, zahŕňajúce aj právo rozhodovať o mieste pobytu dieťaťa, nesúhlasí s
premiestnením dieťaťa. Zistenia súdu prvej inštancie opodstatňovali záver, že bez súhlasu otca nemala

matka právo rozhodnúť o zmene miesta pobytu maloletej z B. na územie Slovenskej republiky.

53. Po prijatí právneho záveru, že v konkrétnom prípade došlo k neoprávnenému premiestneniu dieťaťa
do cudziny, je povinnosťou súdu skúmať, či v danom prípade je možné aplikovať výnimky, ktoré v
súlade s čl.13 a čl.20 Haagskeho dohovoru umožňujú nenariadiť návrat dieťaťa do krajiny obvyklého

pobytu. V tomto momente súd skúma najlepší záujem dieťaťa v širšom kontexte, nielen z pohľadu,
či premiestnenie bolo neoprávnené, pričom výnimky musí posudzovať reštriktívne. Tvrdenie účastníka
konania, že dieťaťu po návrate hrozí psychická ujma musí byť dostatočne preukázané a súd musí
posúdiť vzájomnú rovnováhu kolidujúcich záujmov dieťaťa a jeho rodičov. Touto otázkou sa zaoberal aj
Ústavný súd SR, z ktorého nálezu III. ÚS 87/2024 cit.: „Namietaný zásah do súkromného a rodinného
života sťažovateľov podľa čl. 19 ods. 2 ústavy je nutné posudzovať spolu s možným zásahom do práva

na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 dohovoru v nadväznosti na judikatúru
ESĽP, ktorá sa osobitne zaoberá čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru. Túto judikatúru následne prevzal
aj ústavný súd (IV. US 100/2014), pričom jej závery interpretoval tak, že vo veciach rodičovských
únosov sa čoraz častejšie prejavuje názor, že návrat dieťaťa nemá byť v prípadoch, keď je Haagsky
dohovor aplikovateľný, nariadený automaticky alebo mechanicky a najlepší záujem dieťaťa musí byť

posudzovaný v každom jednotlivom prípade a závisí od škály individuálnych okolností, konkrétne
od veku a stupňa vyspelosti, prítomnosti alebo absencie rodičov, okolia a skúseností. Z procesného
hľadiska má národný orgán konať na základe úplného preskúmania celkovej rodinnej situácie a faktorov
materiálnej, emocionálnej, zdravotnej, psychologickej a podobnej povahy. V tejto súvislosti ústavný súd
odkázal na rozsudok ESĽP (Neulinger a Shuruk proti Švajčiarsku zo 6.7.2010 o sťažnosti č. 41615/07),

z ktorého vyvodil, že ESĽP vyžaduje preskúmanie najlepšieho záujmu dieťaťa v širšom kontexte ako len
vo vzťahu k posúdeniu, či nie sú dané okolnosti podľa čl. 13 a čl. 20 Haagskeho dohovoru, teda výnimky
z povinnosti nariadiť návrat (obdobne I. ÚS 298/2018).
Uvedený názor je však potrebné doplniť o vývoj judikatúry ESĽP, a to najmä s ohľadom na to, že
dochádza k rozširovaniu výnimiek z nariadenia návratu maloletého, hoci judikatúra ESĽP smeruje k ich

reštrikcii. Rozširovanie dôvodov na nenariadenie návratu bez jasne vymedzenej hranice, keď sa len
vychádza „z potreby širšieho kontextu“, môže viesť k rozporu s Haagskym dohovorom. Z rozsudku ESĽP
vo veci X. proti Lotyšsku (sťažnosť č. 27853/09) vyplýva, že dohovor a Haagsky dohovor treba vykladať
vo vzájomnom súlade, pričom rozhodujúcim faktorom je najlepší záujem dieťaťa. Pri posudzovaní
žiadostí o návrat dieťaťa podľa Haagskeho dohovoru sa musí najlepší záujem dieťaťa posudzovať s

ohľadom na výnimky stanovené v čl. 12, čl. 13 písm. a) a b) a čl. 20. ESĽP ďalej objasnil, že jeho záver v
bode 139. rozsudku Neulinger a Shuruk proti Švajčiarsku, podľa ktorého sú „vnútroštátne súdy povinné
pri posudzovaní žiadosti o návrat dieťaťa podľa Haagskeho dohovoru dôkladne preskúmať rodinnú
situáciu a celý rad ďalších faktorov“, nie je sám osebe zásadou uplatňovania Haagskeho dohovoru (bod
105.). ESĽP upresnil, že vzájomne súladný výklad dohovoru a Haagskeho dohovoru sa dosiahne za

splnenia dvoch predpokladov.
Po prvé, faktory, ktoré môžu odôvodniť uplatnenie výnimiek z pravidla návratu dieťaťa podľa čl. 12 a čl.
13 písm. a) a b) a čl. 20 Haagskeho dohovoru, budú súdmi dôkladne zvážené, a to najmä vtedy, ak na ne
upozorní niektorý z účastníkov konania. Súdy zároveň musia o týchto skutočnostiach rozhodnúť a svoje
rozhodnutie dostatočne odôvodniť. Druhý predpoklad je, že tieto faktory musia byť posúdené vo svetle

čl. 8 dohovoru, ktorý ukladá súdu rozhodujúcemu o žiadosti o návrat dieťaťa podľa Haagskeho dohovoru
špecifickú procesnú povinnosť posúdiť obhájiteľné tvrdenie, že dieťaťu po návrate hrozí vážna ujma.
Preto musí byť rozhodnutie konkrétne zdôvodnené. ESĽP tiež pripomenul, že výnimky z pravidla návratu
treba vykladať striktne. Súdy sa musia zároveň presvedčiť o tom, že v krajine návratu sú skutočne k
dispozícii zodpovedajúce záruky a že v prípade, že je im známa existencia rizika, boli prijaté ochranné

opatrenia.
Obdobný prípad ako vec sťažovateľov bol posudzovaný v rozsudku ESĽP K. J. proti Poľsku, (sťažnosť
č. 30813/14), ktorý sa týkal sťažnosti otca, ktorý spolu s matkou a dieťaťom do veku jeho dvoch rokov žil
v Spojenom kráľovstve a po presťahovaní matky s dieťaťom do Poľska na poľských súdoch neúspešne
žiadal o návrat dieťaťa do Spojeného kráľovstva. ESĽP rozhodol, že došlo k porušeniu pozitívnych

záväzkov štátu podľa čl. 8 dohovoru, a stanovil, že matka namiesto toho, aby zdôvodnila konkrétne
riziká pre dcéru v prípade jej návratu do Spojeného kráľovstva, uviedla len rozpad svojho manželstva a
svoje obavy, že dieťaťu nebude umožnené opustiť Spojené kráľovstvo. Poľské súdy však podľa ESĽP
nesprávne uznali jej dôvody za dostatočne presvedčivé na to, aby dospeli k záveru, že návrat dieťaťado Spojeného kráľovstva či už s matkou, alebo bez nej bude viesť k neznesiteľnej situácii maloletej.
Vnútroštátny súd tak má v prípade posudzovania splnenia pozitívnych záväzkov vyplývajúcich z čl. 8
dohovoru (X. proti Lotyšsku, bod 95. a K. J. proti Poľsku, bod 57.) povinnosť posúdiť, či bola dodržaná

spravodlivá rovnováha medzi záujmami dieťaťa a každého z rodičov“.

54. V tomto smere odvolací súd poukazuje na to, že dôkazné bremeno na preukázanie existencie
vážneho nebezpečenstva v prípade návratu, nesie osoba únoscu (v danom prípade matka maloletej),
pričom v zmysle dôvodovej správy k Haagskemu dohovoru je potrebné trvať na reštriktívnej interpretácii

článku 13 písm. b/ Haagskeho dohovoru. Na základe existujúcej judikatúry súdov zmluvných štátov
Haagskeho dohovoru možno dospieť k tomu, že uplatnenie výnimky podľa čl. 13 písm. b/ Haagskeho
dohovoru je v zásade možné v dvoch prípadoch; v prvom prípade, keď by bolo dieťa návratom do krajiny
obvyklého pobytu objektívne vystavené nebezpečenstvu, a to do skončenia konania o opatrovníckych
právach v tomto štáte; druhý prípad sa viaže k osobe požadujúcej návrat, ktorej správanie by mohlo
vystaviť dieťa nebezpečenstvu ujmy (napr. vážne zneužívanie dieťaťa žiadateľom o návrat). Pokiaľ ide o

„inak neznesiteľnú ujmu“ možno uzavrieť, že ide o situácie, kedy dieťaťu nehrozí vážne nebezpečenstvo,
ale návrat sa javí ako nevhodný. Po preskúmaní obsahu spisového materiálu odvolací súd jednoznačne
konštatuje, že matka v konaní nepreukázala, že návrat by maloleté dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej
ujme, alebo by ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie. Odvolací súd poukazuje, že v konaní
neboli preukázané žiadne skutočnosti, ktoré by mohli eliminovať nariadenie návratu maloletej z dôvodu

nevhodného výchovného prostredia, prípadne iného zlého zaobchádzania. Je potrebné zdôrazniť, že
maloleté dieťa sa vráti do známeho prostredia. Ktorý z rodičov a v akej miere bude vykonávať osobnú
starostlivosť o dieťa rozhodne už konajúci súd, súd v mieste obvyklého pobytu maloletej. Odvolací
súd neprihliadal na matkou predkladané čestné vyhlásenia tretích osôb z dôvodu, že predmetné listiny
nemožno považovať za objektívne dôkazy. Zároveň odvolací súd dáva otcovi do pozornosti, že v konaní

nie je spochybňovaná jeho riadna osobná starostlivosť o maloleté dieťa. Nemožno sa stotožniť ani s
názorom matky o potrebe prihliadať v konaniach o návrat na závery odborných správ, tak ako to podľa
jej názoru vyplýva z rozhodnutia ESĽP X. v Lotyšsko (sťažnosť č. 27 853/09) zo dňa 26.11.2013, keďže
potreba odborného hodnotenia v uvedenom spore vychádzala z iných skutkových zistení a z iných
okolností prípadu neporovnateľných s týmto konaním.

55. Ústavný súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 304/2018 k tejto otázke dodáva: Eliminujúce dôvody
návratu maloletého dieťaťa do štátu, na ktorého území malo svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred
premiestnením alebo zadržaním, podľa čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru musia byť vnútroštátnymi
súdmi zistené a objasnené natoľko dostatočne, aby hrozba vážneho nebezpečenstva fyzickej alebo

duševnej ujmy, prípadne neznesiteľná situácia z prikázaného návratu, boli s čo najvyššou mierou
pravdepodobnosti vylúčené. Existencia vážneho nebezpečenstva podľa čl. 13 písm. b) Haagskeho
dohovoru pritom nezahŕňa všetky nepríjemnosti spojené s nariadením návrhu, ale len tie, ktoré nemožno
požadovať od dieťaťa, aby ich rozumne znieslo [rozsudok ESĽP vo veci P. E. a R. F. proti Portugalsku
z 5. 2. 2015, ako aj rozsudok ESĽP vo veci K. J. proti Poľsku z 1. 3. 2016, v ktorom ESĽP navyše

uviedol, že vzhľadom na skutočnosť, že to bola matka maloletého dieťaťa, ktorá odmietla jeho návrat
do krajiny obvyklého pobytu, bolo na nej, aby preukázala tvrdenia o možných a konkrétnych rizikách
podľa čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru]. Výnimky na nariadenie návratu podľa Haagskeho dohovoru
musia byť uplatňované striktne (reštriktívne). Ujma, na ktorú poukazuje čl. 13 písm. b) Haagskeho
dohovoru, nemôže vzniknúť len z odlúčenia dieťaťa od rodiča, ktorý dieťa uniesol alebo ho neoprávnene

zadržiava. Odlúčenie, nech je pre dieťa akokoľvek zložité, automaticky nespĺňa test existencie vážneho
nebezpečenstva (rozsudok ESĽP vo veci G. N. proti Poľsku z 19. 7. 2016).Výnimky v zmysle čl. 13
písm. b) Haagskeho dohovoru treba vykladať reštriktívne (už len z toho dôvodu, že vo svojej podstate
idú proti hlavným cieľom Haagskeho dohovoru). Mali by sa preto využívať len v skutočne odôvodnených
prípadoch. Ujma, ktorá je relevantná ako dôvod na nenariadenie navrátenia dieťaťa do miesta jeho

obvyklého pobytu, nemôže byť len bežná (teda taká, ku ktorej spravidla dochádza, keď dieťa nútene
mení miesto svojho pobytu a prostredie, s ktorým sa už zžilo a cíti sa v ňom dobre), ale musí byť vážna
a týkať sa podstatných okolností života dieťaťa. Podstatnou ujmou nie sú napríklad samotné negatívne
dopadyrodičovskýchnezhôdnadieťa.Prirozhodovaníonávrhunanariadenienávratudieťaťadomiesta
jeho obvyklého pobytu treba zistené skutočnosti posudzovať vo vzťahu k dieťaťu a jeho záujmom, lebo

ono je subjektom, na ktorý má byť v konaní kladený najväčší dôraz. Výnimka, ktorá spočíva v hrozbe
vážnej ujmy v zmysle uvedeného článku Haagskeho dohovoru, neposkytuje súdu štátu, do ktorého bolo
dieťa unesené, možnosť zvažovať, kde bude dieťa spokojnejšie alebo šťastnejšie; rozhodnutie o tom jevyhradené konaniu vo veci starostlivosti o dieťa pred súdom štátu, kde malo dieťa pobyt pred únosom.
(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 176/2015 z 27. 4. 2015).
Pokiaľ ide o výklad pojmu „vážne nebezpečenstvo“ vystavenia duševnej či fyzickej ujme, ústavný súd

už v uznesení sp. zn. II. ÚS 282/2017 z 26. apríla 2017 uviedol, že musí ísť o reálne hroziace, a teda
nie všeobecné či potenciálne nebezpečenstvo. Neznesiteľnou situáciou v zmysle tohto ustanovenia je
situácia, ktorá má reálny potenciál ohroziť mravný vývoj dieťaťa alebo ktorá vystavuje dieťa reálnemu
a závažnému (neúnosnému) strádaniu po stránke nedostatku pre život nevyhnutných základných
predpokladov - strava, ošatenie, bývanie a pod. Ústavný súd dodáva, že aj „fyzická či psychická ujma“

v zmysle tohto ustanovenia musí mať intenzitu „neznesiteľnej situácie“ (uvedené vyplýva zo zvolenej
formulácie „alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie“). Pokiaľ ide o naplnenie druhej výnimky z
návratu („Justičný alebo správny orgán môže odmietnuť nariadiť návrat dieťaťa aj vtedy, keď zistí, že
dieťa nesúhlasí s návratom, a ak dosiahlo vek a stupeň vyspelosti, v ktorom je vhodné zohľadniť jeho
názory.“), pri tejto únoscovi nie je uložená dôkazná povinnosť, ale jej preskúmanie je na konajúcom
súde. Haagsky dohovor nestanovuje vekovú hranicu, od ktorej je vhodné brať názor dieťaťa do úvahy,

pri uplatnení tejto výnimky súd najprv skúma, či dieťa dosiahlo vek a stupeň vyspelosti, v ktorom je
vhodné zohľadniť jeho názory, a až následne dieťa vypočuje. Vo vzťahu k charakteru nesúhlasu, ktorý
dieťa prejaví, aplikačná prax členských štátov Haagskeho dohovoru prijala viacero záverov. V prípade
Re. R. anglický súd konštatoval, že dieťa musí prejaviť viac ako len bežné preferovanie pobytu v jednej
krajine pred pobytom v inej krajine. Iné súdy konštatovali, že je potrebné skúmať existenciu nesúhlasu

s návratom, obyčajné preferovanie pobytu v štáte únosu dieťaťom nie je dostatočné (9Ob102/03w,
Oberster Gerichtshof, Austrian Supreme Court, 8/10/2003, INCADAT cite: HC/E/AT 549; N° de rôle:
02/7742/A,TribunaldepremiereinstancedeBruxelles,27/5/2003,INCADATcite:HC/E/BE546.),pričom
je potrebné sa uistiť, že dieťa chápe, že nejde o návrat do starostlivosti druhého rodiča, ale o návrat do
štátu pôvodného obvyklého pobytu. V prípade Re. S. anglické súdy konštatovali, že možnosť nenariadiť

návrat má súd len vtedy, ak sa preukáže, že dieťa má relevantné dôvody na svoje námietky, ak však je
názor dieťaťa ovplyvnený treťou osobou alebo únoscom, potom by sa naň nemalo prihliadať (Burdová,
K.: Občianskoprávne aspekty medzinárodných únosov detí. 1. vydanie. Univerzita Komenského v
Bratislave, Právnická fakulta. 2016, s. 89 - 90). Nariadenie posilňuje právo dieťaťa vyjadriť sa v konaní,
ktoré sa ho týka. Len vo výnimočnom prípade možno od vypočutia dieťaťa upustiť, pokiaľ by sa to s

ohľadom na jeho vek a stupeň vyspelosti javilo podľa súdu nevhodným. Vzhľadom na vek maloletej X,X
roka súd upustil od vypočutia maloletej vyjadriť svoj názor k otázke jej návratu, keďže ešte nie je schopná
samostatne posúdiť všetky aspekty posudzovanej veci a navyše názor dieťaťa mal súd preukázaný aj
prostredníctvom kolízneho opatrovníka.

56. K námietke nedostatočného zistenia skutočného stavu odvolací súd rešpektuje ustálený názor, v
zmysle ktorého súd, ktorý má právomoc vo veci konať, má právomoc posúdiť aj to, či a aké dôkazy na
zistenie skutkového (skutočného) stavu sú potrebné a akým spôsobom sa dôkaz zabezpečí a vykoná,
ani v takomto prípade nemôže ísť o svojvoľný a neodôvodnený postup. Princíp rovnosti účastníkov
v civilnom mimosporovom konaní všeobecný súd zabezpečuje rovnakou aplikáciou a interpretáciou

dotknutých práv prislúchajúcim účastníkom tak, aby tento smeroval k spravodlivému výsledku. V širšom
zmysle slova za jeho naplnenie treba považovať aj možnosť účastníkov rozvíjať svoju procesnú aktivitu
a vyjadrovať sa ku všetkému, čo vyšlo v konaní najavo (princíp rovnosti zbraní). Špecifickosť vzťahov
tvoriacich predmet tohto konania je poznamenaný účasťou maloletých detí, keď okrem všeobecného
princípu rovnosti derivatívne sa prihliada na osobitnú procesnú ochranu poskytovanú súdmi slabšiemu

účastníkovi (čl. 4 základných princípov Civilného mimosporového poriadku). Za súčasť tohto základného
práva tzv. slabšej strany však nemožno považovať aj povinnosť súdu vykonať dôkazy označené (alebo
i navrhnuté) účastníkom konania, pretože princíp voľného hodnotenia dôkazov aj v mimosporovom
konaní pred súdmi v spojení so zásadou spravodlivého rozhodnutia veci umožňuje sudcovi vykonať len
tie dôkazy, ktoré podľa jeho uváženia k takémuto rozhodnutiu vedú. Do obsahu tohto základného práva

nepatríaniprávotakéhotoúčastníkakonaniavyjadrovaťsakspôsobuhodnoteniasúdunímnavrhnutých
dôkazov (napr. I. ÚS 75/96, I. ÚS 64/97, I. ÚS 98/97).

57. Čo sa týka názoru maloletej s negatívnymi postojmi k otcovi i k návratu do B. nariadeným súdom,
odvolací súd argumentuje, že nariadenie návratu dieťaťa neznamená uloženie povinnosti vrátiť dieťa

osobe, ale na určité miesto, ako to vyplýva z dôvodovej správy k Haagskemu dohovoru. Haagsky
dohovor nedáva deťom slobodu výberu, kde chcú žiť a judikatúra ESĽP tento záver podporuje (Rouiller
proti Švajčiarsku, rozsudok z 22. 07. 2014). Dôvody uvádzané matkou o nevhodnosti návratu dieťaťa
(názor maloletej, ktorá chce žiť s matkou na Slovensku; jej psychické rozpoloženie a negatívne vzťahyk otcovi; stanovisko kolízneho opatrovníka a Úradu komisára pre detí, ktorí navrhujú rešpektovať
názor maloletej; otec starostlivosťou o dieťa nebol plnohodnotným rodičom, maloleté dieťa sa už zžilo
s prostredím na Slovensku) podľa súdu neodôvodňovali aplikáciu výnimiek podľa čl. 13 písm. b)

Haagskeho dohovoru, čo súd prvej inštancie dostatočne zdôvodnil s odvolaním sa na vlastné zistenia,
ale aj na závery a rozhodnutia dosiaľ prijaté opatrovníckym súdom v B.. Len v prípade, že k začatiu
konania o návrat došlo po uplynutí jedného roka od neoprávneného premiestnenia alebo zadržania
(čo však nie je tento prípad), má súd v konaní o návrat povinnosť skúmať, či sa dieťa zžilo s novým
prostredím (čl. 12 ods. 2 Haagskeho dohovoru).

58. Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené dôvody napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie
potvrdil ako vecne správne postupom podľa § 387 CMP.

59. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. § 52 CMP, podľa ktorého žiaden
z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ak tento zákon neustanovuje inak. Odvolací súd

zároveň nevzhliadol dôvod, pre ktorý by bolo spravodlivé priznať náhradu trov konania niektorému z
účastníkov v zmysle ust. § 55 CMP.

60. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac
ustanovením § 378, § 219 ods. 3 CSP a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal

dokazovanie, a preto prípadné ďalšie tvrdenia prednesené účastníkmi konania na pojednávaní
na odvolacom súde nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto
preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; účastníci nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz
potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla
zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa

25.04.2002, č. 64336/01, vo veci LinoCarlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5Cdo/218/2009,
3Cdo/51/2011, 3Cdo/186/2012, 7Cdo/56/2011).

61. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č.

757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov; § 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Podľa § 376 ods. 1 CMP v spojení s § 370 ods. 1 CMP, ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá

vykonateľný exekučný titul, ktorým bola upravená starostlivosť o maloletého, styk s maloletým alebo iná
ako peňažná povinnosť vo vzťahu k maloletému, môže oprávnený podať návrh na nariadenie výkonu
rozhodnutia.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, ktorým bola upravená
vyživovacia povinnosť, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995

Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok).