Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, September 10, 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 41Cob/75/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5922201218
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslava Púchovská

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:5922201218.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.

Miroslavy Púchovskej, členiek senátu JUDr. Zuzany Konárikovej a Mgr. Radoslavy Strhárskej v právnej
veci žalobcu Slovenská republika - Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky, so sídlom Mlynské
Nivy 44/a, 827 15, Bratislava 212, IČO: 00 686 832, proti žalovanému: TITAN - Tatraplast, s. r. o.,
so sídlom Bystrická cesta 5644, 034 01 Ružomberok, IČO: 36 440 124, zastúpenému Advokátska
kancelária HPP, s. r. o., so sídlom Záhradnícka 30, 821 08 Bratislava, IČO: 36 867 489, v konaní
o zaplatenie 8.151,19,-Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Ružomberok č. k. A./XX/XXXX-XXX zo dňa 22.mája 2023 takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Ružomberok č. k. A./XX/XXXX-XXX zo dňa 22.mája 2023 potvrdzuje.

II. Žalovaný má proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Ružomberok napadnutým rozsudkom prvou výrokovou vetou žalobu zamietol a druhou
výrokovou vetou žalovanému priznal náhradu trov konania v rozsahu 100%, ktoré mu je žalobca povinný
zaplatiť vo výške, o ktorej bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím vyššieho súdneho úradníka
Okresného súdu Ružomberok.

2. V odôvodnení uviedol, že žalobou doručenou Okresnému súdu Ružomberok si žalobca uplatnil voči
žalovanému právo na zaplatenie sumy 8.151,19,-Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8% ročne
od 13. 07. 2021 do zaplatenia a paušálnu náhradu výdavkov vo výške 40,-Eur.

3. Po skutkovej stránke žalobca odôvodnil žalobu tým, dňa 08. 06. 2017 uzatvorilo Ministerstvo
školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky ako riadiaci orgán pre operačný program Výskum
a inovácie, zastúpený Ministerstvom hospodárstva Slovenskej republiky ako sprostredkovateľským

orgánom a Slovenskou inovačnou a energetickou agentúrou (ďalej len „SIEA“), so žalovaným ako
prijímateľom zmluvu o poskytnutí nenávratného finančného prostriedku č. OPVaI-MH/DP/2016/1.2.2-02/
C496 v znení dodatku č. 1 až 4 (ďalej len ako „zmluva o poskytnutí NFP“). Zmluva bola uzatvorená
v zmysle § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, podľa § 25 zákona č. 292/2014 Z. z. o príspevku
poskytovanom z európskych štrukturálnych a investičných fondov a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov a podľa § 20 ods. 2 zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových
pravidlách verejnej správy.

4. Na základe predmetnej zmluvy bol žalobcom ako poskytovateľom žalovanému ako prijímateľovi
poskytnutý nenávratný finančný príspevok (ďalej len „NFP“) maximálne do výšky 256.734,-Eur, čo
predstavuje 45% z celkových oprávnených nákladov vo výške 57.520,-Eur na realizáciu aktivít projektus označením „Zavádzanie novej výroby spoločnosti TITAN-Tatraplast, s. r. o. (ďalej len projekt). Na
základe záverov a opatrení vykonaného vládneho auditu vykonáva SIEA opätovnú kontrolu verejného
obstarávania na časť 3 a časť 4 predmetu zákazky „zavádzanie novej výroby v spoločnosti TITAN-

Tatraplast, s.r.o.“. Touto opätovnou kontrolou v časti 3 a 4 predmetu zákazky boli zistené nedostatky,
ktoré mohli mať vplyv na výsledok verejného obstarávania. Na základe svojich zistení SIEA určila
žalovanému finančnú opravu v súlade s bodom 18 v prílohe číslo 4 Zmluvy o poskytnutí NFP a podľa
metodického pokynu CKO č. 5 k určovaniu finančných opráv (verzia 6, účinná od 31. 12. 2020) vo výške
25% NFP. Dňa 30. 03. 2021 doručil žalovaný na SIEA „námietky voči návrhu správy z kontroly, kód

projektu 313012C96“, v ktorých namietal, že zistené nedostatky nemali vplyv na výsledok verejného
obstarávania a ani nedošlo k porušeniu princípu rovnakého zaobchádzania a princípu nediskriminácie.

5. SIEA v súlade s článkom 12 VZP posúdila námietky žalovaného, avšak vzhľadom k tomu, že žalovaný
v námietkach neuviedol žiadne nové argumenty, na základe ktorých by bolo možné zmeniť pôvodný
záver, tieto neboli akceptované a žalovanému bola dňa 26. 04. 2021 doručená Správa z opätovnej

kontroly VO zo dňa 09. 04. 2021. Listom zo dňa 03. 05. 2021 doručeným na SIEA 04. 05. 2021 žalovaný
vyjadril nesúhlas s výsledkami Správy o zistenej nezrovnalosti č. 311IP200176003 a Žiadosť o vrátenie
finančných prostriedkov č. 313012C496Z002 považoval za nedôvodnú. Správu o zistení nezrovnalosti
a žiadosť o vrátenie boli žalovanému doručené dňa 26. 04. 2021. V zmysle tejto žiadosti mal žalovaný
sumu vo výške 8.151,19,-Eur za zdroje EÚ uhradiť v lehote do 12. 07. 2021. Žalovaný uvedené finančné

prostriedky nevrátil a nedošlo ani k vysporiadaniu nezrovnalosti formou splátkového kalendára alebo
dohody o odklade plnenia. Žalovanému bola následne dňa 17. 05. 2022 doručená predsúdna výzva, v
zmysle ktorej mal dlžnú sumu uhradiť do 31. 12. 2022. Na túto výzvu reagoval žalovaný odpoveďou,
ktorá bola žalobcovi doručená dňa 27. 05. 2022 s tým, že trvá na svojom stanovisku zo dňa 03. 05.
2021, v ktorom vyslovil nesúhlas s výsledkami Správy o zistenej nezrovnalosti č. 311IP200176003 a so

Žiadosťou o vrátenie, ktorú žiadosť považoval za nedôvodnú. Spolu s istinou vo výške 8.151,19,-Eur si
teda žalobca uplatnil aj nárok na nároky z omeškania a to vo výške 8% ročne z dlžnej sumy od 13. 07.
2021 do zaplatenia a paušálnu náhradu výdavkov vo výške 40,-Eur.

6. Právny základ žaloby mal spočívať v tom, že pri verejnom obstarávaní v rámci Projektu postup

žalovaného ako verejného obstarávateľa bol v rozpore s § 10 ods. 2 zákona č. 343/2015 Z. z. o
verejnom obstarávaní (ďalej len zákon o VO), konkrétne s princípom rovnakého zaobchádzania a
princípom nediskriminácie v nadväznosti na § 40 zákona o VO, pričom právo žalobcu na vrátenie
nenávratného finančného príspevku má byť právo, ktoré vzniklo porušením zmluvných povinností
prijímateľa (žalovaného) definovaných v Zmluve o poskytnutí NFP.

7. Súd prvej inštancie uviedol, že zo Zmluvy o poskytnutí NFP č. OPVal-LH-DP-216/1.2.-02/C496
vyplynulo, že v zmysle článku 7.7 citovanej zmluvy si strany dohodli, ak záväzkový vzťah vyplývajúci
zo zmluvy o poskytnutí NFP medzi poskytovateľom a prijímateľom ohľadne na ich právne postavenie
nespadá pod vzťahy uvedené v § 261 Obchodného zákonníka, zmluvné strany vykonali voľbu práva

podľa § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka a výslovne súhlasia, že ich záväzkový vzťah vyplývajúci
zo zmluvy o poskytnutí NFP sa bude riadiť Obchodným zákonníkom tak, ako to vyplýva zo záhlavia
označenia zmluvy na úvodnej strane. Všetky spory, ktoré vzniknú zo zmluvy NFP, vrátane sporov o jej
platnosť, výklad alebo ukončenie zmluvné strany prednostne riešia využitím ustanovení Obchodného
zákonníka a ďalej pravidiel a zákonov uvedených v článku 3 ods. 3.3 a 3.6 tejto zmluvy, vzájomnými

zmierovacími rokovaniami a dohodami. V prípade, že sa vzájomné spory zmluvných strán vzniknuté
v súvislosti s plnením záväzkov podľa zmluvy o poskytnutí NFP alebo v súvislosti s ňou nevyriešia,
zmluvné strany budú všetky spory vzniknuté zo zmluvy o poskytnutí NFP, vrátane sporov o jej platnosť,
výklad alebo ukončenie riešiť na miestne a vecne príslušnom súde Slovenskej republiky podľa právneho
poriadku Slovenskej republiky. Predmetná zmluva odkazuje v článku 1. bod 4 rovnako na ustanovenia

Obchodného zákonníka v zmysle § 273, podľa ktorého súčasťou zmluvy sú aj všeobecné zmluvné
podmienky, v ktorých sa bližšie upravujú práva, povinnosti a postavenie zmluvných strán... V prípade
rozdielnej úpravy v tejto zmluve a vo VZP má prednosť úprava obsiahnutá v tejto zmluve.

8. Samotná zmluva okrem ustanovenia v § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka odkazuje na ustanovenie

§ 25 zákona č. 292/2014 Z. z. o príspevku poskytovanom z Európskych štrukturálnych a investičných
fondov a o zmene a doplnení niektorých zákonov.9. Súd prvej inštancie v rozhodnutí poukázal na ust. § 25 ods. 1, 7 zákona o príspevku poskytovanom
z európskych štrukturálnych a investičných fondov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, na ust. §
20 ods. 2, § 8 ods. 3, zákona o rozpočtových pravidlách verejnej správy, § 21 ods. 1 písm. b/ zákona č.

357/2015 Z.z., na ust. § 10 ods. 2 zákona o verejnom obstarávaní.

10. S poukazom na uvedené ustanovenia súd prvej inštancie uviedol, že po oboznámení s návrhom
správy má povinná osoba oprávnenie poslať námietky k nedostatkom, odporúčaniam, opatreniam
a k lehote na predloženie písomného zoznamu splnených opatrení prijatých na nápravu zistených

nedostatkov, ktoré sú uvedené v návrhu správy. Oprávnená osoba preskúma doručené námietky a tie,
ktoré považuje za opodstatnené, zapracuje priamo do správy. Tie, ktoré nepovažuje za opodstatnené,
odôvodní v správe, prečo sú nepodstatné. Keďže zo zákona vyplýva oprávnenie dať námietky len
voči štyrom oblastiam (nedostatkom, odporúčaniam, opatreniam a k lehote na predloženie písomného
zoznamu splnených opatrení prijatých na nápravu zistených nedostatkov), oprávnená osoba môže
zohľadniť len námietky, ktoré sa týchto oblastí týkajú. Nemusí sa zaoberať námietkami, ktoré by

smerovali napríklad voči závažnosti nedostatkov alebo k iným informáciám uvedených v návrhu správy,
pokiaľ sama nebude chcieť.

11. V súvislosti s plynutím premlčacej doby sa strany v článku 5.3 dohodli, že v zmysle ustanovenia
§ 401 Obchodného zákonníka Prijímateľ vyhlasuje, že predlžuje premlčaciu dobu na prípadné nároky

poskytovateľa týkajúce sa:
a) vrátenia poskytnutého NFP alebo jeho časti alebo
b) krátenia NFP alebo jeho časti
a to na 10 rokov od doby, kedy premlčacia doba začala plynúť po prvý raz.

12. Voči návrhu správy z kontroly žalovaný dňa 26. 03. 2021 predložil námietky, v ktorých vysvetľoval
údajné pochybenia, ktoré však v celkovom kontexte nemali žiaden vplyv na výsledok verejného
obstarávania a takisto nedošlo ani k porušeniu princípu rovnakého zaobchádzania a princípu
nediskriminácie. Žalovaný v námietkach zdôraznil, že celé verejné obstarávanie bolo zo strany
riadiaceho orgánu preverované formou ex ante a ex post kontroly, pričom tieto kontroly sa uskutočnili v

čase, kedy bolo známe posúdenie splnenia podmienok účasti úspešných uchádzačov pri častiach 3 a
4 predmetu zákazky, ktoré auditorská skupina v súčasnosti namietala. Ani jedna z vykonaných kontrol
nezistila žiadne pochybenia v procese verejného obstarávania. Žalovaný namietal, že nedostatky, ktoré
boli v predloženej správe z kontroly vytýkané, majú výlučne formálny charakter (v časti 3), resp. odlišný
názor na vyhodnotenie predmetu poskytnutej referencie (pri časti 4 predmetu zákazky), no žiaden

z nich nemal skutočný alebo možný vplyv na výsledok verejného obstarávania, čo bolo zrejmé aj
zo skôr vykonaných kontrol. Pri takýchto porušeniach nemá riadiaci orgán v zmysle kapitoly 3 ods.
1 písm. b) Metodického pokynu určiť žiadnu finančnú opravu. Dňa 15. 03. 2021 bola vyhotovená
správa z opätovnej kontroly s tým, že kontrolný orgán v súvislosti s typom zákazky: nadlimitná zákazka
realizovaná podlimitným spôsobom bez využitia EKS, len zopakoval závery z prvotnej kontroly bez ich

bližšieho vysvetlenia resp. bez toho, aby sa vyjadril k námietkam prijímateľa voči správe z kontroly zo
dňa 15. 03. 2021.

13. Dňa 22. 04. 2021 SIEA zaslala žalovanému list, v ktorom ho požiadala o vrátenie finančných
prostriedkov č. 313012C496Z002. Ako vyplynulo z dokazovania pred súdom medzi účastníkmi nedošlo

k mimosúdnemu jednaniu, k možnosti uzatvorenia dohody o splátkach, dohody o odklade plnenia v čase
krízovej situácie v súvislosti s ochorením Covid 19, na stanovisko zaslané žalovaným SIEA nereagovala.

14. Žalovaný predložil list Slovenskej inovačnej a energetickej agentúry zo dňa 19. 11. 2020 adresovaný
Úradu pre verejné obstarávanie v súvislosti so žiadosťou o preskúmanie úkonov prijímateľa po uzavretí

zmluvy v nadväznosti na uzatvorenú dohodu o spolupráci pri kontrole záväzkov vyhlásených podľa
zákona 343/2015 Z. z. o verejnom obstarávaní zo dňa 24. 11. 2018. Pisateľ tohto listu (SIEA)
ako sprostredkovateľský orgán pre OPP II. v procese prebiehajúceho auditu uplatnila námietky k
identifikovanému nedostatku, nakoľko sa s ním nestotožnila a z uvedeného dôvodu sa ani nestotožnila
s navrhovanými opatreniami na odstránenie predmetných nedostatkov. Pisateľ dôvodil, že orgán auditu

nevyhovel iným vzneseným námietkam k uvedenému nedostatku v rámci riadneho procesu auditu
s tým, že požiadal o posúdenie úkonov prijímateľa a zároveň zodpovedanie otázok, či skutočne
došlo k porušeniu pravidiel a postupov pri verejnom obstarávaní tak, ako boli identifikované zo strany
orgánu auditu v správe a v prípade že áno, či takéto porušenie mohlo mať vplyv na výsledokverejného obstarávania a zároveň zodpovedanie otázky, či došlo k inému porušeniu pravidiel verejného
obstarávania, ktoré nebolo síce uvedené v správe ale ktoré by malo alebo mohlo mať vplyv na výsledok
verejného obstarávania. SIEA vyslovila nesúhlas s identifikovaným nedostatkom z dôvodov uvedených

v správe a to konkrétne v časti námietky povinnej osoby k nedostatku navrhovanému odporúčaniu so
zdôraznením, že dokumentáciou k predmetnému verejnému obstarávaniu pisateľ nedisponuje a preto
ju ani nepredložil.

15. Úrad pre verejné obstarávanie vo svojom stanovisku uviedol, že z bodu 3 „výdavky projektu a NFP“

pod bod 3.1 písm. c) Zmluvy o poskytnutí NFP uzavretej dňa 08. 06. 2017 medzi poskytovateľom a
prijímateľom - spoločnosťou TITAN - Tatraplast účinnej 15. 06. 2017 vyplýva, že táto spoločnosť je v
súvislostisvyššieuvedenouzákazkouosoboupodľa§8ods.2písm.a)zákonaoVOúčinnéhodo25.09.
2018, t. j. osobou podľa § 8 ods. 2 podľa predpisu účinného pred dňom účinnosti zákona č. 269/2018 Z.
z. Z dokumentácie, ktorá bola Úradu pre verejné obstarávanie predložená vyplýva, že predmetný postup
zadávania zákazky bol v prípade zákazky „zavádzanie novej výroby spoločnosti TITAN-Tatraplast s. r.

o.“ vyhlásený uverejnením výzvy na prekladanie ponúk vo vestníku verejného obstarávania č. 99/2018 z
21. 05. 2018, pričom výzva na predkladanie ponúk bola odoslaná na uverejnenie do vestníka verejného
obstarávania 17. 05. 2018, teda pred dňom účinnosti zákona č. 269/2018 Z. z. ÚVO oznámil, že v danom
prípade odpadol dôvod na začatie konania o preskúmaní úkonov kontrolovaných po uzavretí zmluvy
v súvislosti s predmetnou zákazkou v zmysle zákona o verejnom obstarávaní, a preto z uvedeného

dôvodu úrad nezačne konanie o preskúmanie úkonov kontrolovaného pri uvedenej zákazke.

16. Žalovaný v súvislosti s ustanovením § 153 ods. 1 CSP predložil súdu „ďalšie znenie“ správy z
opätovnej kontroly verejného obstarávania, v ktorej na rozdiel od dokladov, ktoré predložil žalobca sa
nachádzajú, podľa názoru súdu významné skutočnosti potrebné pre komplexné posúdenie súdenej

veci. V tomto doklade sa už uvádza aj stanovisko SIEA, ktorá reagovala, že nedostatok v bode 1
neakceptuje a žiada jej odstránenie, k časti 3 predmetnej zákazky bol takisto vyslovený nesúhlas so
zistenímAS,včasti4predmetuzákazkySIEAuvedenýnedostatokakceptovala.Napriektomu,ževčasti
3 predmetu zákazky bola stanovená PHZ vo výške 14.928,-Eur, pričom víťazný uchádzač predložil jednu
referenciu vo výške 14.166,-Eur s DPH, nedošlo k splneniu podmienok dodávky tovaru a poskytnutých

služieb,vbode4referenciepredloženéohľadnenazákazky,ktorábolavovýške61.605,-Eurboliuznané
referencie spolu vo výške 37.430,-Eur. Komisia okrem iného konštatovala nedostatok vstupných údajov
minimálnevjednomprípadeASzdôvoduzabezpečeniaproporcionalitypriuplatňovanífinančnýchopráv
v súvislosti s výdavkami financovaných úniou nenavrhol uplatniť finančnú opravu.

17. Podľa názoru súdu možno konštatovať, že žalobca po tom, ako bola u žalovaného vykonaná
„administratívna kontrola“ v súvislosti s postupom pri verejnom obstarávaní, pričom touto kontrolou, ako
to vyplynulo z predložených listinných dôkazov mali byť zistené závažné porušenia princípov, postupov a
pravidiel,ktorésúdefinovanéprávnymipredpismiEÚaSlovenskourepublikoupreverejnéobstarávanie,
mali za následok postup podľa zmluvy a všeobecných zmluvných podmienok, ktoré boli medzi stranami

dojednané a mal možnosť a povinnosť vymáhať od žalovaného vrátenie neoprávnene vynaložených
výdavkov.

18. Žalovaný namietal, že v predmetnom spore nie je daná právomoc súdu na prejednanie tohto sporu,
zo strany žalobcu ide o postup, ktorým obchádza kogentné ustanovenie zákona č. 292/2014. Pokiaľ

aj došlo k vydaniu rozhodnutia o finančnej oprave z titulu porušenia postupu o verejnom obstarávaní,
zákon výslovne ustanovením § 40 upravuje postup (s poukazom na § 41 až 43) pri vymáhaní takejto
pohľadávky, keď v tomto smere zákon nepripúšťa žiadnu výnimku.

19. Súd ďalej uviedol, že aktuálne platná rozhodovacia prax súdov Slovenskej republiky konštatuje, že

právny vzťah založený zmluvou o nenávratnom finančnom prostriedku má súkromno-právnu povahu,
avšak s prvkami verejného práva. Viaceré rozhodnutia súdov (II. B. XXX/XXXX, C. D. XXXX/XXX/XXXX,
C. D. XXXX/XX/XXXX, XXXX/XXX/XXXX, E. F. XX/XXX/XXXX G. XXXX/XX/XXXX) zhodne konštatujú,
že vzťah vyplývajúci z titulu pridelenia nenávratného finančného príspevku je vzťahom verejnoprávnym
len do momentu uzavretia zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku, pričom okamihom

uzavretia zmluvy o jeho poskytnutí nadobúda vzťah medzi jej účastníkmi súkromno-právny charakter,
keď aj spôsob poskytnutia tohto nenávratného finančného príspevku je určujúcim deň rozhodnutia, keď
následná realizácia vyplýva zo znenia príslušných zákonov. Pomoc a podpora sa poskytujú na základezmluvy uzavretej podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, ktorý má charakter relatívneho obchodu
a spadá svojou povahou do oblasti súkromného práva (NS SR 6SŽP1/2009).

20. Za tohto stavu súd vychádzal z ustanovenia § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, avšak už s
tým, že pre konanie vo veci samej bolo potrebné prihliadnuť na ustanovenia § 132 a nasl. CSP, teda o
skutkových tvrdeniach tej ktorej zo strán.

21. Po rozhodnutí súd prvej inštancie ďalej vychádzal z ustanovení § 132 ods. 1, 3, § 149, § 150 ods.

1, 2, § 153 ods. 1, § 154, 212 ods. 1, 217 ods. 1, § 181ods. 3,4, § 186 ods. 2, § 191 ods. 2 CSP.

22. Ako už súd uviedol, vyššia sudcovská koncentrácia konania je upravená v ust. § 153 CSP. Je
povinnosťou strán uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Pokiaľ nie
sú takéto prostriedky uplatnené včas, hoci by ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo
a so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania, na takéto prostriedky procesného útoku a procesnej

obrany súd nemusí prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo
vykonanie ďalších úkonov súdu.

23. Podľa súdu dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností a tvrdení leží na tom účastníkovi
konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o

toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. Je preto úlohou strán predložiť dôkazy o
svojich tvrdeniach. Iba v prípade, ak uvedenú povinnosť strana sporu splní, platí, že uniesla bremeno
tvrdenia. Existencia tvrdenej skutočnosti podmieňuje existenciu dôkaznej povinnosti, teda povinnosti
stranysporuoznačiťdôkazynapreukázaniesvojichtvrdení.Povinnosťtvrdeniaatieždôkaznápovinnosť
sú náležitosťami žaloby, ktoré vyplývajú z ustanovení § 131 až 135 CSP, no rovnako tak aj zo zásady

prostriedkov procesnej obrany. Obidve uvedené procesné povinnosti vyplývajú stranám sporu aj z iných
ustanovení a hoci ich nedodržanie nie je procesne sankcionované, môže sa nepriaznivo prejaviť vo
veci samej, keď predstavujú ujmu pre stranu sporu, ktorá si svoju procesnú povinnosť nesplnila. K
obidvom uvedeným povinnostiam zodpovedá dôkazné bremeno ako procesný inštitút, ktorý spočíva v
zodpovednosti strany sporu za to, že v konaní bude preukazovať tie rozhodné skutočnosti, ku ktorým

sa dôkazné bremeno viaže. Len v prípade ak žalobca unesie dôkazné bremeno, je to dôvod na
vyhovenie jeho žaloby, ak ho neunesie, je to dôvod na vydanie opačného rozhodnutia, t.j. zamietnutie
žaloby. Rovnaká povinnosť potom vyplýva aj pre žalovaného, aby príslušnými dokladmi preukázal
opodstatnenosť svojich tvrdení.

24. V tomto smere súd poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. B. XXX/XXXX zo dňa 15.
11. 2018, rozhodnutie NS SR sp. zn. XXXXX/XX/XXXX zo dňa 26. 02. 2019, sp. zn. XXXXX/XX/XXXX
zo dňa 31. 05. 2021 a v neposlednom rade aj na rozhodnutie NS SR sp. zn. XXXXX/X/XXXX zo dňa
27. 05. 2021.

25. K tvrdeniam žalobcu uviedol, že ako sprostredkovateľský orgán pre operačný program výskum
a inovácie má pri poskytovaní NFP dvojaké právne postavenie, keď na jednej strane je zmluvnou
stranou zmluvy o NFP a na druhej strane tzv. riadiacim orgánom zodpovedajúcim za poskytnutie
NFP ako verejných finančných prostriedkov. Súčasne však samotná zmluva o NFP zakladá na jednej
strane súkromno - právny vzťah založený podľa Obchodného zákonníka, avšak vzhľadom na povahu

a obsah tejto zmluvy, ako aj vzhľadom na celkovú právnu úpravu a poskytnutiu NFP sú v danom
právnom vzťahu nepochybne prvky verejného, konkrétne finančného práva. Je nesporné, že zákon o
rozpočtových pravidlách a zákon o pomoci a podpore síce neobsahujú osobitný zmluvný typ, ktorým
možno zmluvu o NFP zaradiť, avšak tieto právne predpisy obsahujú celý rad ustanovení o právnych
inštitútoch, vzťahujúcich sa na právny vzťah založený zmluvou o NFP. Na základe tejto zmluvy sa

poskytujú finančné prostriedky z verejných zdrojov, podliehajúce osobitnej kontrole a zmluve o NFP
absentuje obchodno-právna kauza. Samotný názov plnenie, nenávratný finančný príspevok nemá v
Obchodnom zákonníku obdobu a rovnako ani z obsahového hľadiska v Obchodnom zákonníku ani
inom súkromno-právnom predpise nie je zadefinované obdobné plnenie. Je však daný verejný záujem
v tom, aby sa s NFP nakladalo hospodárne, efektívne a v súlade so zákonom, keďže ide o finančné

prostriedky z verejných zdrojov určené na verejno-prospešný cieľ. Zmluva o NFP má adhézny charakter,
zmluvné strany nemajú možnosť ovplyvniť obsah jednotlivých ustanovení, pričom sa postupuje podľa
vzoru, zmluvy a všeobecných zmluvných podmienok, určených pre čerpanie NFP v rámci príslušného
systému riadenia štrukturálnych fondov Európskej únie.26. Je zrejmé, že žalobca ako sprostredkovateľ - riadiaci orgán žalovaného vyzval na vrátenie NFP
v zmysle článku 10 VZP, ktoré právo vzniklo z dôvodu porušenia zmluvných povinností. Možno teda

konštatovať, že ide o výzvu na dobrovoľné vrátenie časti poskytnutého NFP. Táto výzva nie je konečným
rozhodnutím o povinnosti vrátiť poskytnutý príspevok alebo jeho časť a preto je zrejmé a vyplýva to
aj z dokazovania, že tu absentuje právne vynútiteľný výrok o povinnosti vrátiť finančné prostriedky, z
ktorého dôvodu žalobca využil zákonnú možnosť (vychádzajúc zo zákona č. 343/2015 Z. z. o verejnom
obstarávaní), a teda uplatnil svoj nárok u vecne a miestne príslušného Okresného súdu Ružomberok.

Vyššie uvedené sa vzťahuje aj na obranu žalovaného v tom smere, že v predmetnom spore nie je daná
právomoc súdu na takéto konanie. Možnosť domáhať sa ochrany súdnou cestou vyplýva napr. aj z
uznesenia ÚS SR II.ÚS219/2015-20, III. ÚS.33/2018.

27. Súd sa stotožnil s tvrdením žalovaného, že metodický pokyn, o ktorý sa opiera žalobca pri
uplatňovaní svojho nároku bol vydaný až po novele zákona o verejnom obstarávaní a žalovaný teda

nemal povinnosť podľa tohto metodického pokynu postupovať tým skôr, že verejné obstarávanie bolo
skončené.

28. S poukazom na § 149 ods. 1, ods. 2 CSP a § 193 CSP súd konštatoval, že nie je oprávnený
preskúmavať, či v súvislosti s poskytnutím NFP skutočne došlo k porušeniu zákona č. 292/2014 Z. z.

v znení neskorších predpisov.

29. Pokiaľ teda zákonodarca nemal záujem postupovať vo vzťahu k prijímateľom NFP, ktorí z väčšej
časti si svoje projekty financujú z vlastných zdrojov, v súlade so zákonom o VO, aj naďalej tu pretrváva
pochybnosť, či skutočne došlo k porušeniu princípu nediskriminácie alebo rovnakého zaobchádzania

v rámci postupu pri verejnom obstarávaní. V tomto smere žalobca, ktorý sa odvolával na porušenie
princípov transparentnosti a rovnakého zaobchádzania pri VO súdu nepredložil také dôkazy, z ktorých
by skutočne a jednoznačne vyplynulo, že k takémuto porušeniu aj došlo. Hoci sa žalovaný domáhal
preskúmania rozhodnutia (kde námietky voči záverom kontroly vzniesla aj SIEA), z dôvodu novely
zákona tu neexistuje právny základ, z ktorého by skutočne vyplynulo, že k porušeniu zákona o VO aj

došlo. Súd uviedol, že z dôvodu absencie dôkazov, keď dôkazné bremeno v tejto súvislosti zaťažuje
žalobcu, nevie a ani nemôže určiť, či skutočné porušenie princípu verejného obstarávania, ktoré
spočívalo v prihliadnutí jednej referencie hodnotiacou komisiou v prvom prípade a v prípade druhom iný
názor auditu sú tak významnými skutočnosťami, ktoré by mali za následok porušenie zákona o verejnom
obstarávaní.

30. Postup kontrolného orgánu v súvislosti so zákonom č. 357/2015 Z. z. (body 22, 23, 24 rozsudku) sa
však súdu javí ako arbitrárny, neodôvodnený a preto ani v tomto smere podľa názoru súdu nie je možné
z neho vychádzať a ako súd uviedol, samotný poskytovateľ NFP vzniesol zásadné výhrady správnosti
a opodstatnenosti záverov kontroly. Opätovne možno uviesť, že metodický pokyn na základe ktorého

žalobca vyčíslil svoj nárok nemá účinky navonok a ani nemôže byť podkladom pre uplatňovanie práva;
absolútne však nie je možné zistiť, z akých podkladov vychádzal žalobca pri určení výšky povinnosti
vrátiť časť NFP, ktoré v tomto smere sú absolútne nepreskúmateľné.

31. Súd si osvojil tvrdenie žalobcu o praktickej nemožnosti iným spôsobom uplatňovať nároky, avšak

aj v prípade porušenia zmluvy, právnych predpisov, zákona o verejnom obstarávaní, dôkazné bremeno
zaťažuje žalobcu. Podľa názoru súdu žalovaný účinne poprel a logickým spôsobom vysvetlil a podporil
svoju procesnú obranu, že pre rozhodnutie o jeho povinnosti vrátiť časť poskytnutého NFP malo
podliehať aj preskúmaniu správnosti jeho postupu pri verejnom obstarávaní iným orgánom, v rámci
ktorého postupu by mal možnosť si uplatniť svoje práva prípadne aj v súvislosti s preskúmaním

rozhodnutia ÚVO. O

32. O trovách konania tak súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 261 ods. 1 CSP a to tak, že
žalovanému, ktorý mal v spore plný úspech, priznal náhradu trov konania v rozsahu 100%; o konečnej
výške trov konania rozhodne súd v súlade s ustanovením § 262 ods. 2 CSP samostatným uznesením,

ktoré vydá vyšší súdny úradník po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

33. Proti rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca z dôvodu § 365 ods. 1 písm.
b/, d/, e/, f/, g/, h/ CSP.34. K dôvodom odvolania podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP – porušenie práva žalobcu na
spravodlivý proces uviedol, že uvedený dôvod odvolania spočíva v nepreskúmateľnosti a zmätočnosti

napadnutého rozhodnutia, na čo poukazuje podrobnejšie v časti IV. odvolania a v nedodržaní
zásady kontradiktórnosti, na čo podrobnejšie poukazuje v časti V. odvolania. Má za to, že napadnutý
rozsudok je nekonzistentný, nezákonný, arbitrárny, nepreskúmateľný a trpí radou zmätočnosti. V tejto
súvislosti poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.01.2019 č. k. XXXX/XX/XXXX, na
uznesenie Najvyššieho súdu SR č.k. XXXX/XX/XXXX zo 30.11.2017. Tým, že súd nedodržal zásadu

kontradiktórnosti, ako aj tým, že si súd nesplnil svoje povinnosti, ktoré mu ukladá § 220 ods. 2 CSP,
znemožnil žalobcovi, aby mohol riadne uskutočňovať jemu patriace procesné práva (právo účinne sa
brániť proti tvrdeniam žalovaného vecnou argumentáciou vo svojom vyjadrení a právo účinne sa proti
rozsudkubrániťvecnouargumentáciouvosvojomodvolaní).Takétopochybeniasúdudosahujúvzmysle
vyššie citovanej judikatúry takú intenzitu, že nimi zároveň dochádza k porušeniu práva žalobcu na
spravodlivý proces.

35. Žalobca má za to, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je v podstatných otázkach, od
zodpovedaniaktorýchzáviselosprávnerozhodnutievoveci nedostatočnéanezrozumiteľné.Napadnutý
rozsudok nevyhovuje požiadavkám § 220 ods. 2 CSP, ktorý upravuje základné náležitosti odôvodnenia.
Nepreskúmateľnosť a zmätočnosť napadnutého rozhodnutia podľa žalobcu zahŕňa nepreskúmateľnosť

a jeho zmätočnosť v súvislosti s a/ posudzovaním porušení zákona o VO a jednoznačným dôvodom
zamietnutia žaloby, b/ právnym posúdením podľa bodu 73 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, c/
MP CKO č. 5 a určením finančných opráv, d/ ďalšími skutočnosťami, e/ napadnutým rozhodnutím ako
celku.

36. a/ Nepreskúmateľnosť a zmätočnosť napadnutého rozhodnutia v súvislosti s posudzovaním
porušení zákona o VO a jednoznačným dôvodom zamietnutia žaloby:
Súd podľa bodu 70 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia tvrdí, že nemá právomoc posudzovať
jednotlivé porušenia zákona o VO zo strany žalovaného, ktoré SIEA konštatovala v Správe z kontroly.
Uvedené ďalej rozvíja v bode 71 napadnutého rozhodnutia. Uvedené konštatovania súdu sú pritom

založené na nesprávnom právnom posúdení, k tomu sa žalobca vyjadruje v časti X písm. a/ odvolania.
Na druhej strane súd v rozpore s vyššie uvedeným v bode 71 a 74 odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia konštatuje, že žalobca v súvislosti s preukázaním porušení zákona o VO zo strany
žalovaného neuniesol dôkazné bremeno. Tvrdenia súdu o neunesení dôkazného bremena nie sú
ničím podložené, keďže z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vôbec nevyplýva, že by sa súd so

súvisiacimi dôkazmi a posúdením jednotlivých porušení zákona o VO podrobne zaoberal. Odôvodnenie
napadnutého rozhodnutia tak neobsahuje hodnotenie súdu týkajúce sa dôkazov s podstatným vplyvom
na rozhodnutie vo veci a v tejto súvislosti je napadnuté rozhodnutie arbitrárne. Na základe uvedenej
procesnej chyby vo vykonanom dokazovaní, resp. spočívajúcej v nevykonaní dôkazov a s vplyvom
na nedostatočne a nesprávne zistený skutkový stav súd dospel k nesprávnemu právnemu posúdeniu,

k tomu sa žaloba ďalej vyjadruje v častiach VI. až VIII. a X. odvolania.

37. Rozpor medzi uvedenými konštatovaniami súdu spôsobuje zmätočnosť a nepreskúmateľnosť
rozhodnutia, keďže v konečnom dôsledku nie je zrejmý jednoznačný dôvod zamietnutia žaloby (t. j.
či kvôli tomu, že súd nemal právomoc posudzovať jednotlivé porušenia zákona o VO alebo či súd na

základe posúdenia jednotlivých porušení zákona o VO dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné
bremeno). Oba uvedené možné dôvody zamietnutia žaloby súvisiace s posudzovaním jednotlivých
porušení zákona o VO majú ďalšie nedostatky – v prvom prípade nesprávne právne posúdenie
a v druhom prípade procesné nedostatky v spojení s nesprávnym právnym posúdením. V tejto súvislosti
žalobca ďalej uviedol, že súd pri konštatovaní podľa bodu 70 odôvodnenia nesprávne uvádza odkaz na

§ 149 ods. 1, 2 CSP, avšak z ďalšieho znenia predmetného bodu vyplýva, že súd mal na mysli § 194
CSP. Nie je však zrejmé, ktoré ustanovenie § 194 na danú právnu vec aplikoval, teda či odsek 1 alebo
odsek 2 predmetného ustanovenia. Zmätočnosť a nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia je tak
daná aj v tej súvislosti, že súd bližšie neuviedol, ktoré presne aplikoval ustanovenia pri riešení otázky,
ktorá podľa ďalších bodov odôvodnenia napadnutého rozhodnutia smerovala k zamietnutiu žaloby.

38. b/ Nepreskúmateľnosť a zmätočnosť napadnutého rozhodnutia v súvislosti s právnym posúdením
podľa bodu 73 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia: V nadväznosti na nepreskúmateľnosť
a zmätočnosť napadnutého rozhodnutia týkajúcu sa posudzovania jednotlivých porušení zákona o VOa jednoznačného dôvodu zamietnutia žaloby je napadnuté rozhodnutie podľa žalobcu zmätočné
a nepreskúmateľné osobitne aj v rámci bodu 73. V prvej vete uvedeného bodu súd síce poukazuje na to,
že si osvojil tvrdenie žalobcu o praktickej nemožnosti iným spôsobom uplatňovať nároky, avšak v druhej

vete súd uvádza, že rozhodnutie o povinnosti žalovaného vrátiť časť poskytnutého NFP malo podliehať
aj preskúmaniu správnosti jeho postupu pri verejnom obstarávaní iným orgánom, pričom je zrejmé, že
súd týmto orgánom myslí Úrad pre verejné obstarávanie (ďalej len „ÚVO“). Ako vyplýva z predmetného
skutkového stavu a z argumentácie žalobcu v rámci prvostupňového konania, podanie žaloby v danom
prípade nadväzovalo na nemožnosť postupovať podľa § 41 ods. 4 zákona o príspevku poskytovanom

z európskych štrukturálnych a investičných fondov (ďalej len „zákon o príspevku z EŠIF“). SIEA v mene
žalobcu prvotne postupovala v súlade s ustanovením § 41 ods. 1 za bodkočiarkou zákona o príspevku
z EŠIF, keď požiadala ÚVO o spoluprácu, avšak v zmysle odpovede z 19.02.2021 vzhľadom na ust. §
187d zákona o VO nebolo možné, aby sa ÚVO preskúmaním zákonnosti postupu žalovaného zaoberal.
Žalobca tak následne postupoval v súlade s § 42 ods. 7 zákona o príspevku EŠIF a s príslušnými
ustanoveniami zmluvy o poskytnutí NFP, na ktoré poukazoval v žalobe, resp. vo svojom vyjadrení zo

dňa 13.02.2023.

39. Žalobca ďalej poukázal na ust. § 33 ods. 2 veta prvá, 40 ods. 2 veta prvá, 42 ods. 7 veta prvá, 42 ods.
7 veta prvá, tretia zákona o príspevku z EŠIF a uviedol, že vzájomný rozpor uvedených konštatovaní
súdu spočíva v tom, že pokiaľ sa súd stotožnil so správnosťou uvedeného postupu žalobcu vzhľadom na

nedostatok právomoci ÚVO, v danom prípade, nie je možné tvrdiť, že posúdenie porušení zákona o VO
malo podliehať posúdeniu zo strany ÚVO, navyše keď žalobca predložil súdu odpoveď ÚVO, v zmysle
ktorej žalobcovi oznamuje, že v danom prípade odpadol dôvod na začatie konania o preskúmanie
úkonov kontrolovaného po uzavretie zmluvy v súvislosti s predmetnou zákazkou v zmysle zákona o VO,
a preto z uvedeného dôvodu úrad nezačne konanie o preskúmanie úkonov kontrolovaného pri zákazke

žalovaného. Súd nijakým spôsobom bližšie nevysvetľuje skutočnosti konštatované v druhej vete bodu
73 odôvodnenia a ničím ich právne nepodložil. Žalobca má za to, že zmätočnosť predmetného bodu
napadnutéhorozhodnutiajedaná ajtým,žesúddospelknesprávnemuprávnemuposúdeniuvsúvislosti
s nedostatkom jeho právomoci ohľadom posúdenia porušení zákona o VO zo strany žalovaného.
Nezobral do úvahy zákonnú možnosť, že orgánom, ktorý by mal porušenie zákona o VO zo strany

žalovaného posúdiť, je v nadväznosti na nedostatok právomoci ÚVO a postup žalobcu podľa § 42 ods. 7
zákona o príspevku EŠIF práve príslušný súd. K uvedenému sa žalobca z hľadiska právneho posúdenia
vyjadruje v časti X písm. a/ odvolania.

40. c/ Nepreskúmateľnosť a zmätočnosť napadnutého rozhodnutia v súvislosti s MP CKO č. 5,

podľa ktorého žalobca postupoval pri uplatnení finančnej opravy, a na ktorý sa žalobca odvolával
v rámci argumentácie popísanej v bode 11 odôvodnenia rozhodnutia nadväzuje na pochybenie súdu
pri vykonávaní dôkazov v tom smere, že súd omylom stotožňuje, resp. omylom si zamieňa MP CKO
č. 5 s Metodickým výkladom CKO č. 6 k zadávaniu a kontrole zákaziek vyhlásených osobou, ktorej
verejný obstarávateľ poskytne 50% a menej finančných prostriedkov na dodanie tovaru, uskutočnenie

stavebných prác a poskytnutie služieb z NFP vydaným dňa 09.09.2018 (ďalej len „MV CKO č.
6“), na ktorý žalobca poukazoval vo svojej podpornej argumentácii k potrebe dodržiavania pravidiel
vyplývajúcich zo zákona o VO zo strany žalovaného. Uvedené je zrejmé už v rámci bodov 12 a 13
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, ktoré nesprávne hovoria o MP CKO č. 5, hoci na pojednávaní
sa v uvádzanom ohľade žalobca a žalovaný vyjadrovali k MV CKO č. 6. Žalovaný netvrdil, že MP CKO č.

5, z ktorého žalobca vychádzal pri určovaní finančnej opravy bol vydaný až po novele zákona o VO, ale
že po novele zákona o VO bol vydaný MV CKO č. 6. Ďalšie body odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
(69 a 72) potom vychádzajú z tohto nesprávne zisteného skutkového stavu, v dôsledku čoho súd
stotožňuje MV CKO č. 6 s MP CKO č. 5. Samotnú údajnú nezáväznosť MP CKO č. 5 súd neodôvodňuje
a nevysvetľuje, čo predstavuje ďalší dôvod nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia. Okrem toho

súd nezohľadnil ani ďalšie skutkové a právne súvislosti týkajúce sa MP CKO č. 5, ktoré na rozdiel od
uvedeného omylu zodpovedajú skutočnému stavu, keďže súd zrejme v dôsledku uvedeného mylného
stotožnenia MP CKO č. 5 a MV CKO č. 6 a vzhľadom na dátum vydania MV CKO č. 6 nevykonával
dôkazy týkajúce sa uplatnenia finančných opráv, na ktoré súvislosti žalobca poukazuje ďalej v častiach
VI. až VIII. a X. odvolania.

41. d/ Na podporu tvrdení ohľadom nespreskúmateľnosti a zmätočnosti napadnutého rozhodnutia
žalobca poukazuje aj na ďalšie okolnosti, ktoré vplývajú na zmätočnosť a nepreskúmateľnosťnapadnutéhorozhodnutiaazároveňsvedčiaotom, žesúdnedostatočneavdôsledkutohoajnesprávne
zistil skutkový stav. V tejto súvislosti poukázal na body 45, 67, 69, 70, 71, 73 napadnutého rozhodnutia.

42. e/ Vzhľadom na vyššie uvedené má žalobca za to, že napadnutý rozsudok nevyhovuje požiadavkám
§ 220 ods. 2 CSP a odôvodnenie napadnutého rozsudku je v podstatných otázkach, od zodpovedania
ktorých záviselo správne rozhodnutie vo veci nedostatočné a nezrozumiteľné. Má za to, že neboli
naplnené ani základné predpoklady pre odôvodnenie rozhodnutia. Nie je dostatočne zrejmé posúdenie
skutkových tvrdení a právnych argumentov strán a ani to, ktoré dôkazy súd vykonal, z ktorých vychádzal,

ako ich ohodnotil a ako vec právne posúdil (osobitne vo vzťahu k dôkazom týkajúcim sa posúdenia
porušení zákona o VO, ktoré súd posudzoval vzhľadom na konštatovaný nedostatok právomoci, ako
aj k dôkazom, týkajúcim sa uplatnenia finančných opráv, ktoré súd nebral do úvahy zrejme v dôsledku
mylného stotožnenia MP CKO č. 5 s MV CKO č. 6 a vzhľadom na dátum vydania MV CKO č. 6.).
Navyše jednotlivé body odôvodnenia a ich obsahová náplň neumožňujú overiť, či bol postup súdu
správny a či je napadnuté rozhodnutie správne. Vzhľadom na zmätočný a nejasný výklad, z ktorých

ustanovení právnych predpisov súd vychádzal (§ 194 ods. 1.a 2 CSP), ako ich interpretoval a prečo
pod tieto ustanovenia podriadil, prípadne nepodriadil zistený skutkový stav, sú právne závery súdu
nepreskúmateľné. V dôsledku nedostatočnej odôvodnenosti rozsudku, jeho vnútornej nekonzistentnosti
a zmätočnosti má žalobca za to, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť
a nedostatok dôvodov, preto boli naplnené odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP.

43. Žalobca má za to, že postupom a rozhodnutím súdu došlo k naplneniu odvolacieho dôvodu podľa
§ 365 písm. b/ CSP, ktorý spočíva v tom, že súd prvej inštancie nedodržal zásadu kontradiktórnosti
konania, keď žalobcovi vyjadrenie žalovaného zo dňa 27.10.2022 spolu s jeho prílohou nedoručil. V tejto
súvislosti poukázal na čl. 6 ods. 1, čl. 9 CSP, § 188 ods. 1, 204 CSP, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a na nález

Ústavného súdu SR č. k. I ÚS č. XXX/XXXX H. dňa 16.12.2020, opätovne na rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR č.k. XXXX XX/XXXX zo dňa 30.11.2017.

44. Z uvedeného je zrejmé, že súd nedoručoval dôkazy podľa bodu 45 odôvodnenia rozhodnutia aj
žalobcovi a neumožnil mu tak vyjadriť sa k týmto dôkazom, a to napriek tomu, že v týchto dôkazoch

sa podľa názoru súdu nachádzajú významné skutočnosti potrebné pre komplexné posúdenie súdenej
veci, čím súd prvej inštancie nedodržal zásadu kontradiktórnosti konania.

45. Žalobca ďalej uviedol, že okrem odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP má
za to, že konanie má aj inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, čím

je naplnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. písm. d/ CSP a za túto vadu žalobca označuje chyby
vo vykonanom dokazovaní, ktoré v tomto prípade vychádzajú jednak z vyššie opísaného nedodržania
zásad kontradiktórnosti, ako aj ďalších chýb vo vykonaní dokazovania uvedených ďalej v odvolaní.
Jednu z chýb uvedených vo vykonanom dokazovaní predstavuje už uvedené mylné stotožnenie MP
CKO č. 5 s MV CKO č. 6, z čoho ďalej súd vychádzal pri posudzovaní skutkových okolností a právnych

súvislostí a v dôsledku čoho nevykonal dôkazy týkajúce sa uplatnenia finančných opráv zo strany
žalobcu. Zásadnú chybu vo vykonanom dokazovaní predstavuje tiež nevykonanie relevantných
dôkazov týkajúcich sa posúdenia porušení zákona o VO vzhľadom na nesprávne konštatovaný
nedostatok právomoci súdu vo vzťahu k takémuto posudzovaniu. Závery podľa bodu 74 odôvodnenia
rozhodnutianiesúpodloženékonkrétnymiskutočnosťami -súdzáveryuvedené vtomtobodevyvodzuje

ztoho,žežalobcaneuniesoldôkaznébremeno,relevantnédôkazyohľadomposúdeniaporušenízákona
o VO zo strany žalovaného vzhľadom na konštatovaný nedostatok právomoci vo vzťahu k takémuto
posúdeniu nevykonal.

46. Ďalší dôvod odvolania žalobca uvádza § 365 ods. 1 písm. e/ CSP – nevykonanie navrhnutých

dôkazov potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností. Vzhľadom na súdom konštatovaný
nedostatok uvedenej právomoci ako aj z ďalších bodov odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je
zrejmé, že súd sa podrobne nezaoberal vyhodnotením dôkazov a skutočností, ktoré žalobca označil
za účelom preukázania porušení zákona o VO zo strany žalovaného, ani posudzovaním jednotlivých
porušení zákona o VO zo strany žalovaného tak, ako to vyplývalo zo Správy kontroly. V rámci dôkazov,

ktoré súd nevykonal je potrebné uviesť aj MP CKO č. 5, podľa ktorého žalobca určil finančné opravy
a ďalšie s ním navrhnuté dôkazy, osobitne Zmluvu o poskytnutí NFP, vrátane Všeobecných zmluvných
podmienok ako prílohu č. 1 Zmluvy o poskytnutí NFP (ďalej len „VZP“), prílohy č. 4 Zmluvy o poskytnutí
NFP, na ktorú žalobca poukazoval v žalobe aj vo svojom vyjadrení zo dňa 13.02.2023. Podľa žalobcusúd tieto dôkazy nevykonal vzhľadom na mylné stotožnenie MP CKO č. 5 s MV CKO č. 6. Z uvedeného
jezrejmé,žesúdnevykonalnavrhnutédôkazy,ktorébolipotrebnénazistenierozhodujúcichskutočností,
z čoho potom vyplýval nesprávny záver súdu konštatovaný na konci bodu 72 odôvodnenia napadnutého

rozhodnutia.

47. V nadväznosti na to, že súd nevykonal navrhnuté dôkazy, ktoré boli potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností má žalobca zároveň za to, že súd nedostatočne a nesprávne zistil skutkový
stav, teda že postupom a rozhodnutím súdu došlo k naplneniu odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1

písm. f/ CSP. Žalobca poukazuje na to: a/ že súd nedostatočne a nesprávne zistil skutkový stav týkajúci
sa porušení zákona o VO podľa Správy z kontroly, za b/ to, že súd nedostatočne a nesprávne zistil
skutkové okolnosti týkajúce sa MP CKO č. 5 určenia finančných opráv, c/ ďalšie skutočnosti, ktoré
svedčia o tom, že súd nedostatočne a nesprávne zistil skutkový stav.

48. a/ Vzhľadom na konštatovaný nedostatok právomoci súdu v súvislosti s posúdením porušení zákona

o VO zo strany žalovaného súd v rámci dokazovania vôbec neskúmal a neprihliadal na skutkový stav
týkajúci sa jednotlivých porušení zákona o VO podľa správy z kontroly, v dôsledku čoho nedostatočne
a nesprávne zistil skutkový stav. Uvedené malo zásadný vplyv na rozhodnutie vo veci samej v tom
zmysle, že nedostatočne a nesprávne zistený skutkový stav ďalej nadväzuje na nesprávne právne
posúdenie, konštatované súdom prvej inštancie v bode 74 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia.

49. b/ Nedostatočné a nesprávne zistenie skutkových okolností súvisiacich s MP CKO č. 5 nadväzuje
na omyl súdu popísaný vyššie a na chyby vo vykonanom dokazovaní vrátane nevykonania relevantných
dôkazov. Tu poukázal žalobca na bod 69 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia s tým, že uvedené
vyjadrenie súdu svedčí o nedostatočne a nesprávne zistenom skutkovom stave, pretože MP CKO

č. 5, o ktorý sa opiera žalobca pri uplatňovaní žalobného nároku, t. j. sumy vo výške 8.151,19 Eur
ako finančnej opravy vyčíslenej vo výške 25% NFP, nebol žalovaným namietaný ako metodický pokyn,
podľaktoréhožalovanýnemalpovinnosťpostupovať.Napojednávanídňa22.05.2023žalovanýnamietal
vydanie metodického dokumentu po novele zákona o VO vo vzťahu k MP CKO č. 5, na ktorý poukázal
žalobca vo vyjadrení zo dňa 13.02.2023. V nadväznosti na uvedený omyl súd nedostatočne a nesprávne

zistil skutkový stav týkajúci sa rôznych okolností súvisiacich s MP CKO č. 5. Ďalej uviedol, že zo zmluvy
o poskytnutí NFP, ktorá bola súdu žalobcom predložená ako jeden z dôkazov je zrejmé, že uplatnenie
finančnej opravy zo strany SIEA podľa bodu 20 prílohy č. 1 k MP CKO č. 5 je v súlade so Zmluvou
o poskytnutí NFP a zodpovedá porušeniu žalovaného a udeleniu finančnej opravy podľa bodu 18 prílohy
č. 4 Zmluvy o poskytnutí NFP. Právne odôvodnenie postupu žalobcu pri uplatnení finančných opráv

bolo uvedené priamo v žalobe, pričom z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že súd pri
hodnotení dôkazov uvedené nijakým spôsobom nebral do úvahy. V tejto súvislosti súd pri bodoch
12,13,69 a 72 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vychádzal z nesprávne zisteného skutkového
stavu. Na uvedený nesprávne zistený skutkový stav ďalej nadväzuje nesprávne právne posúdenie,
v zmysle ktorého súd ďalej konštatuje jednak nezáväznosť MP CKO č. 5 ako aj to, že určenie výšky

povinnosti vrátiť časť NFP je v tomto smere a absolútne nepreskúmateľné, k čomu sa ďalej žalobca
vyjadruje v časti X. písm. b/ odvolania.

50. c/ Na podporu tvrdení ohľadom nesprávne zisteného skutkového stavu žalobca poukazuje na ďalšie
skutočnosti, ktoré jednak spôsobujú zmätočnosť napadnutého rozhodnutia a zároveň svedčia o tom, že

súd nedostatočne a v dôsledku toho aj nesprávne zistil skutkový stav. V tejto súvislosti žalobca odkazuje
na svoje vyjadrenie v časti IV. písm. d/ odvolania.

51. Žalobca má tiež za to, že v súlade s § 365 ods. 1 písm. g/ CSP zistený skutkový stav neobstojí,
pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku,

ktoré neboli uplatnené. V súvislosti s uplatnením § 366 písm. c/ CSP žalobca aj prostredníctvom
doteraz neuplatnených prostriedkov podľa časti X. z tohto odvolania (osobitne rozsudok Krajského súdu
v Bratislave č.k. X I. zo dňa 19.10.2017 vo vzťahu k záväznosti metodických dokumentov) poukazuje na
vadyvprvostupňovomkonaníspočívajúcevnesprávnom právnomposúdení,ktorémali,resp.mohlimať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. V nadväznosti na nedodržanie zásady kontradiktórnosti zo

strany súdu uplatnil žalobca tiež v súlade s § 366 písm. d/ CSP argumentáciu týkajúcu sa nesprávneho
právneho posúdenia podľa bodu 72 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nadväzujúceho na bod 45
odôvodnenia, ktorá je uvedená v časti X. písm. c/ odvolania.52. Okrem vyššie uvedených odvolacích dôvodov má žalobca za to, že súd zároveň vec nesprávne
právne posúdil, čo zahŕňa podľa žalobcu nesprávne právne posúdenie: a/ týkajúce sa posudzovania
porušení zákona o VO (vrátane bodu 73 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia) a dôvody zamietnutia

žaloby, b/ týkajúce sa záväznosti MP CKO č. 5 a ďalších skutočností súvisiacich s určením finančnej
opravy, c/ podľa bodu 72 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, d/ vo veci samej.

53. a/ K nesprávnemu právnemu posúdeniu týkajúcemu sa posudzovania porušení zákona o VO vrátane
bodu 73 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia a dôvodu zamietnutia žaloby žalobca uviedol, že súd

nesprávne právne posúdil skutočnosť, či má právomoc posudzovať jednotlivé porušenia zákona o VO
zo strany žalovaného. V tejto súvislosti poukázal žalobca na bod 65, 70 odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia a odhliadnuc od toho, že súd v celom odôvodnení napadnutého rozhodnutia uvádza
namiesto odkazu na § 194 odkaz na § 149, ako aj od toho, že súd v bode 70 odôvodnenia namiesto
zákona o VO uvádza zákon o príspevku z EŠIF, nikde v rámci odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
nešpecifikuje, ktoré konkrétne ustanovenie § 194 CSP na danú vec aplikoval, ani nijako inak bližšie

nevysvetľuje svoj nedostatok právomoci vo vzťahu k posúdeniu dodržania/porušeniu zákona o VO.
Z odôvodnenia rozhodnutia jednoznačne nevyplýva akým spôsobom súd aplikoval dané ustanovenie
na predmetný stav, neuvádza ani to, či aplikoval ust. § 194 ods. 1 alebo ods. 2 s tým, že všetky možné
spôsoby aplikácie § 194 ods. 1 a 2 CSP sú podľa žalobcu nesprávne, keďže v tomto prípade nie je
možné odvolávať sa na uvedené ustanovenia. K prípadnej aplikácii uvedeného ustanovenia žalobca

uviedol, že z odpovede ÚVO predloženej súdu ako dôkaz je zrejmá absencia právomoci ÚVO na
rozhodnutie o súlade postupu žalovaného so zákonom o VO. Keďže v danom prípade nebola daná
právomoc ÚVO na rozhodnutie o súlade postupu žalovaného so zákonom o VO, nie je splnená ani
hypotéza právnej normy, teda podľa žalobcu nie je možné sa na toto ustanovenie v danej veci odvolávať.
Žalobca ďalej uviedol, že aj keby právomoc ÚVO bola daná, súd by otázku súladu postupu žalovaného

so zákonom o VO mohol posúdiť ako predbežnú otázku, pričom by o nej nerozhodoval. Žalobca má
za to, že vzhľadom na skutkový stav v danej veci nemožno aplikovať ani ust. odseku 2 § 194 CSP,
keďže o otázke podľa odseku 1 rozhodnuté nebolo. Z odpovede ÚVO je zrejmé, že ÚVO neposudzoval
súlad postupu žalovaného so zákonom o VO a o tejto otázke ani nerozhodoval. Vzhľadom na uvedené,
z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je jednoznačne zrejmé, prečo by súd v danej veci nemal

byť oprávnený preskúmavať porušenia zákona o VO, o to viac s prihliadnutím na to, že právomoc ÚVO
v danom prípade nie je daná a aj keby bola daná, tak nie je vylúčené posúdenie danej skutočnosti ako
predbežnej otázky, pričom navyše ÚVO o uvedenej otázke nerozhodoval. V tejto súvislosti upozornil
žalobca na vyššie uvedenú zmätočnosť napadnutého rozhodnutia, a to na konštatovanie súdu prvej
inštancie v závere bodu 71 odôvodnenia. Skutočnosť, že súd nevie a ani nemôže posúdiť súlad postupu

žalovaného so zákonom o VO súd neodôvodňuje skutočnosťami, ktoré predstavujú predpoklady pre
uplatňovanie§194ods.1,2aleabsencioudôkazov. Vnadväznostinaúdajnúabsenciudôkazovžalobca
uviedol, že dôkazy na preukázanie porušení zákona o VO zo strany žalovaného riadne označil vo
svojej žalobe a ďalej rozvíjal vo svojom vyjadrení z 13.02.2023. Z bodu 71 odôvodnenia následne súd
vychádza pri bode 74, ktorý tak nie je podložený ďalšími súvislosťami. Súd síce uvádza, že žalobca

neuniesol dôkazné bremeno, no relevantné dôkazy ohľadom posúdenia zákonnosti z hľadiska zákona
o VO súd ani nevykonal vzhľadom na to, že uvedené podľa neho nie je oprávnený posúdiť. Poukázal
na to, že súd čiastkovú otázku právomoci súdu posúdiť jednotlivé porušenia zákona o VO nesprávne
právne posúdil v rámci bodu 73 odôvodnenia. Súd v tomto ohľade nebral do úvahy možnosť, že
orgánom, ktorý by mal porušenie zákona o VO zo strany žalovaného posúdiť, je v nadväznosti na

nedostatok právomoci ÚVO v danom prípade a postup žalobcu podľa § 42 ods. 7 zákona o príspevku
z EŠIF, práve príslušný súd, a preto predmetnú otázku nesprávne právne posúdil. Zároveň poukazuje
na to, že posúdenie dodržania princípov nediskriminácie, rovnakého zaobchádzania, transparentnosti,
hospodárnosti, efektívnosti, účinnosti a účelnosti nezávislým orgánom, a to bez ohľadu na to, či sa
ustanovenia zákona o VO na prijímateľa alebo danú zákazku vzťahujú alebo nie, je nevyhnutné aj

vzhľadom na ustanovenia dohodnuté medzi zmluvnými stranami v Zmluve o poskytnutí NFP osobitne
v čl. 3 ods. 1 a 2 VZP.

54. V tejto súvislosti je podľa žalobcu zároveň zrejmé nesprávne posúdenie súdu v rámci zmätočného
bodu 71 odôvodnenia. Uviedol, že ako poskytovateľ zodpovedá za finančné riadenie operačného

programu v rámci ktorého bol spolufinancovaný projekt na základe Zmluvy o poskytnutí NFP a je
povinný zabezpečiť, aby sa NFP poskytovalo iba subjektom spĺňajúcim kritériá na jeho poskytnutie
a v prípade zistenia nesplnenia týchto kritérií u subjektov, ktorým už bol poskytnutý NFP, je povinný
vykonať všetky kroky potrebné k tomu, aby bol vrátený neoprávnene vyplatený NFP alebo jehočasť a odvedený voči rozpočtu Európskej únie. Vzhľadom na okolnosti tohto prípadu má za to, že
súd sa v danom prípade nemôže odvolávať na § 194 CSP, pričom posúdením jednotlivých porušení
zákona o VO zo strany žalovaného by sa v súlade s právnymi predpismi a zmluvnými dojednaniami

medzi žalobcom a žalovaným mal v tomto prípade zaoberať práve príslušný súd. Akýkoľvek iný
výklad vzhľadom na všetky okolnosti tohto prípadu predstavuje z pohľadu žalobcu zásadné porušenie
ústavného práva na súdnu ochranu (napr. uznesenie Ústavného súdu SR II. B. XXX/XXXX, III. B. XX/
XXXX).

55. b/ V súvislosti s nesprávnym právnym posúdením veci poukazuje žalobca na druhú vetu bodu 72
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia a uviedol, že súd nesprávne zistil skutkový stav týkajúci sa
podkladov, z ktorých žalobca vychádzal pri určení výšky povinnosti vrátiť čas NFP, čo malo zároveň vplyv
na nesprávne právne posúdenie, v zmysle ktorého súd konštatuje, že určenie výšky povinnosti vrátiť
časť NFP je v tomto smere absolútne nepreskúmateľné. S konštatovaním, že MP CKO č. 5 nemá účinky
navonok a že nie je možné zistiť, z akých podkladov žalobca pri určení výšky povinnosti vrátiť časť NFP

vychádzal, nemožno súhlasiť a žalobca má za to, že závery ohľadom tejto podstatnej čiastkovej otázky
vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia. V súvislosti s určovaním finančných opráv platí, že
určenie finančných opráv sa podľa kapitoly 3.3.7.1 ods. 1 Systému riadenia EŠIF riadi pravidlami, ktoré
sú platné v čase vypracovania návrhu správy z kontroly. Právne odôvodnenie postupu pri uplatnení
finančných opráv bolo uvedené priamo v žalobe, pričom z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je

zrejmé, že súd pri hodnotení dôkazov uvedené nijakým spôsobom nebral do úvahy, čo malo vplyv na
nesprávne právne posúdenie zo strany súdu.

56. V súvislosti so záväznosťou metodických dokumentov v nadväznosti na charakter a ustanovenia
Zmluvy o poskytnutí NFP poukazuje žalobca na rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. XXXX/XX/

XXXX zo dňa 19.09.2017, v ktorom bola konštatovaná nutnosť vychádzať pri posudzovaní zmluvného
vzťahu komplexne zo všetkých dokumentov, ktorých záväznosť v rámci zmluvného vzťahu vyplýva
z dohody zmluvných strán podľa Zmluvy o poskytnutí NFP. V rámci aplikácii uvedeného rozsudku na
predmetnú vec medzi žalobcom a žalovaným, žalobca uviedol, že na Systém riadenia EŠIF, podľa
ktoréhosafinančnéopravyurčujúpodľapravidielplatnýchvčasevypracovanianávrhusprávyzkontroly,

ako aj všeobecne na právne dokumenty, z ktorých pre prijímateľa vyplývajú práva alebo povinnosti alebo
ich zmena, odkazujú odseky 2.3, 3.3., 3.4 či 3.6 Zmluvy o poskytnutí NFP. Na určovaní finančných
opráv podľa MP CKO č. 5 osobitne odkazujú ustanovenia čl. 3. ods. 19, 21 a 22 VZP. Okrem toho čl.
3 odsek 23 VZP odkazuje aj priamo na Prílohu č. 4 Zmluvy o poskytnutí NFP. S poukazom na uvedené
nie je možné prijať závery, že MP CKO č. 5 nemá účinky navonok a ani nemôžu byť podkladom pre

uplatňovanie práva ako to súd konštatuje v rámci bodu 72 odôvodnenia o to viac, že svoj záver súd
bližšie neodôvodňuje.

57. c/ Žalobca poukázal na nesprávne právne posúdenie podľa bodu 72 odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia s tým, že nemožno súhlasiť s tvrdením súdu, že postup kontrolného orgánu bol

arbitrárny a neodôvodnený. Súd vychádza z toho, že v rámci vládneho auditu, ktorý predchádzal
vykonaniu kontroly voči žalovanému, samotný poskytovateľ NFP vzniesol zásadné výhrady správnosti
a opodstatnenosti záverov kontroly, avšak neberie do úvahy, že išlo o dve samostatné kontroly.
Ako dôkaz na preukázanie porušenia povinnosti žalovaného súd mal v tejto súvislosti posudzovať
Správu z kontroly týkajúcu sa príslušnej kontroly voči žalovanému, podľa ktorej postup žalovaného ako

verejného obstarávateľa bol v rozpore s § 10 ods. 2 zákona o VO. Súd uvedené podrobne neskúmal,
pričom samotné konštatovanie, že by žalobca neuniesol dôkazné bremeno bez bližšieho posúdenia
jednotlivých porušení zákona o VO v súvislosti so zamietnutím žaloby neobstojí.

58. d/ Vzhľadom na uvedené nesprávne právne posúdenia v čiastkových otázkach má žalobca za to,

že súd vec nesprávne právne posúdil. S prihliadnutím na ustanovenia Zmluvy o poskytnutí NFP nie je
možné odvolávať sa na ustanovenia § 187d zákona o VO. Vzhľadom na nedostatok právomoci ÚVO
v predmetnom prípade súd sa nemôže odvolávať na § 194 CSP, nie je možné prijať závery, že MP CKO
č. 5 nemá účinky navonok ani nemôže byť podkladom pre uplatňovanie práva. S poukazom na všetky
skutočnosti uvedené žalobcom v tomto odvolaní má za to, že dôvody na zamietnutie žaloby neboli a súd

vec nesprávne právne posúdil

59. Vzhľadom na uvedené odvolacie dôvody žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok Okresného
súdu Ružomberok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.60. K odvolaniu žalobcu sa písomným podaním zo dňa 17.08.2023 vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že
bez ohľadu na to, že rozsudkom žalovaný dosiahol plný procesný úspech v spore naďalej namieta,

že súd nemal právomoc konať o tejto veci (ust. § 3 CSP), a preto ani vydať rozsudok. Napriek
uzavretiu Zmluvy o NFP mal vzťah medzi sporovými stranami v časti týkajúcej sa vrátenia poskytnutého
príspevku verejnoprávny charakter, čo vyplýva okrem iného aj z odôvodnení uznesenia Najvyššieho
súdu SR sp. zn. XXXX/XX/XXXX zo dňa 14.02.2017 a nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. III. B.
XX/XXXX zo dňa 30.01.2018. Keďže žalobca sa v konaní domáha práve vrátenia časti poskytnutého

príspevku, tak pri takomto jeho nároku absentuje súkromnoprávny aspekt sporu, a preto súd nemôže
takýto spor prejednať a rozhodnúť v civilnom sporovom konaní. Spôsob riešenia situácie, ktorá žalobcu
viedla k podaniu žaloby je upravený v ustanoveniach zákona č. 292/2014 Z.z. (zákon o EŠIF), podľa
ktorého mohol žalobca v tejto veci postupovať výlučne v správnom konaní. Nedostatok právomoci súdu
a ignorovanie zákonného postupu zo strany žalobcu sú od prvého vyjadrenia žalovaného k žalobe
základnými námietkami voči uplatnenému nároku a voči možnosti jeho prejednania v civilnom sporovom

konaní. Nakoľko súd prvej inštancie tieto námietky podľa názoru žalovaného nevyhodnotil správne a vo
veci nielen konal, ale aj rozhodol, považuje s prihliadnutím na ustanovenia o procesných podmienkach
za potrebné opätovne ozrejmiť svoje námietky.

61. Vo vyjadrení cituje ustanovenia zákona o EŠIF - § 33 ods. 2 veta prvá, § 40 ods. 1,2, § 41 ods.

1,2,3,4.5, § 42 ods. 7 a uvádza, že citácie zo zákona o EŠIF uvádza žalovaný v znení v čase, kedy došlo
alebo malo dôjsť k ich aplikácii s tým, že ďalej vo vyjadrení odkazuje len na konkrétne ustanovenie bez
určenia jeho časovej verzie. Uviedol, že v citovanom ustanovení § 33 ods. 2 veta prvá zákona o EŠIF
je upravené základné pravidlo, podľa ktorého sa vysporiadavanie finančných vzťahov v prípade, ak má
prijímateľ (žalovaný)povinnosťvrátiťpríspevok,vykonápodľaust.§41až43zákonaoEŠIFalebopodľa

ust. § 45 zákona o EŠIF a za podmienok a spôsobom uvedeným v Zmluve o NFP alebo v rozhodnutí
podľa ust. § 16 ods. 2 o EŠIF. Žalovaný zdôraznil, že v citovanom ustanovení § 33 ods. 2 veta prvá
je použitá spojka „a“, ktorou je spojená časť vety o postupe podľa vymedzených ustanovení zákona
o EŠIF a časť vety o postupe za podmienok a spôsobom uvedeným v Zmluve o NFP. To znamená, že
poskytovateľ (žalobca) si nemôže vybrať len jeden z alternatívnych spôsobov vysporiadania finančných

vzťahov, ako by to bolo pri použití spojky „alebo“, ale musí striktne postupovať podľa vymedzených
ustanovení zákona o EŠIF a zároveň za podmienok a spôsobom uvedeným v Zmluve o NFP. Inými
slovami, žalobca nemôže vylúčiť aplikáciu vymedzených ustanovení zákona o EŠIF a postupovať pri
vysporiadaní finančných vzťahov len na základe zmluvy o NFP, a to ani v prípade, ak by takéto niečo
bolo uvedené v zmluve o NFP, keďže zákon o EŠIF je celkom nepochybne kogentný právny predpis,

od ktorého sa nie je možné odchýliť ani dohodou sporových strán. Dôvodom uplatnenia finančnej
opravy zo strany žalobcu bolo porušenie pravidiel a postupov verejného obstarávania pri nadlimitnej
zákazke, ktorého sa mal údajne dopustiť žalovaný. To znamená, že žalobca mal s prihliadnutím na
citované ustanovenie § 33 ods. 2 a § 40 ods. 2 veta prvá zákona o EŠIF postupovať voči žalovanému
spôsobom podľa ust. § 41 , ktoré je označené ako „Postup pri porušení pravidiel a postupov verejného

obstarávania pri nadlimitných zákazkách a podlimitných zákazkách“. Citované ustanovenie § 41 ods.
1 ukladá poskytovateľov (žalobcovi), aby v prípade zistenia porušenia pravidiel a postupov verejného
obstarávania, ktoré malo alebo mohlo mať vplyv na výsledok verejného obstarávania, vyzval prijímateľa
(žalovaného) na vrátenie poskytnutého príspevku alebo jeho časti. Jedinou alternatívou takéhoto
postupujemožnosťobrátiťsanaÚradpreverejnéobstarávanie,akposkytovateľnesúhlasísozisteniami

iného orgánu o porušení pravidiel a postupov verejného obstarávania, ktoré majú byť podnetom na
uplatnenie finančnej opravy. Výzva podľa citovaného ustanovenia § 41 ods. 1 nie je rozhodnutím a ani
iným úkonom, ktorý by mal voči prijímateľovi donucovací charakter (ustálená judikatúra vylučuje takéto
výzvy aj z prieskumu v rámci správneho súdnictva) a je len podkladom na dobrovoľné vrátenie príspevku
alebo jeho časti zo strany prijímateľa a na vznik ďalších povinností poskytovateľa. Následkom nevrátenia

príspevku je výlučne len to, že poskytovateľ má povinnosť podať podnet Úradu pre verejné obstarávanie.
Akýkoľvek ďalší postup závisí od rozhodnutia Úradu pre verejné obstarávanie.

62. Žalovaný ďalej uviedol, že ak Úrad pre verejné obstarávanie na základe podnetu poskytovateľa vydá
rozhodnutie, ktorým zistí porušenie pravidiel a postupov verejného obstarávania, ktoré malo alebo mohlo

mať vplyv na výsledok verejného obstarávania, tak v zmysle ust. § 41 ods. 3 zákona o EŠIF poskytovateľ
podá podnet správnemu orgánu na konanie podľa § 41 ods. 5, t.j. podá podnet na začatie správneho
konania, v ktorom správny orgán rozhodne o vrátení príspevku alebo jeho časti. Ak však Úrad pre
verejnéobstarávanienevydározhodnutievedenév§41ods.3alebo4,takposkytovateľalebožiadeninýsubjekt nie sú oprávnení voči prijímateľovi vo veci tvrdeného porušenia pravidiel a postupov verejného
obstarávania nijako ďalej konať, keďže na to neexistuje žiadny zákonný základ. Účelom takejto úpravy
je nepochybne to, aby o možných porušeniach postupov a pravidiel verejného obstarávania rozhodoval

v sporných prípadoch kompetentný štátny orgán (Úrad pre verejné obstarávanie) a nie žalobca alebo iní
poskytovatelia. Uviedol, že v citovanom ustanovení § 42 ods. 7 veta tretia je síce spomenutá možnosť
postupu podľa CSP, avšak je upravená výlučne pre prípad, ak prijímateľ nevráti príspevok alebo jeho
časť alebo neuzavrie s poskytovateľom dohodu o splátkach alebo dohodu o odklade plnenia a ak
zároveň poskytovateľ nepostupuje podľa ust. § 41 ods. 2. Nakoľko v tomto prípade bol žalobca povinný

postupovať práve podľa citovaného ustanovenia § 41 ods. 2, je zrejmé, že možnosť uplatnenia nároku
na vrátenie príspevku žalobou v civilnom sporovom konaní je citovaným ustanovením § 42 ods. 7 veta
tretia explicitne vylúčená.

63. Zdôraznil, že žalobca je štátny orgán, ktorý v zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy môže konať iba na
základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Ak zákon pre určitú

situáciu stanovuje postup, ktorý má žalobca použiť, tak nemôže tento postup ignorovať alebo ho
obchádzať, prípadne ho kreatívne dopĺňať. Ak teda zákon určuje, že v prípade porušenia pravidiel
apostupovverejnéhoobstarávaniaprinadlimitnýchzákazkáchmážalobcapostupovaťpodľacitovaného
ustanovenia § 41 ods. 1, tak žalobca môže postupovať výlučne len týmto spôsobom. Ak zákon pre
ďalší postup žalobcu ustanovuje ako podmienku existenciu rozhodnutia Úradu pre verejné obstarávanie,

tak žalobca nemôže bez takéhoto rozhodnutia ďalej postupovať, nech by jeho zámer na namietané
porušenie pravidiel a postupov verejného obstarávania bol akýkoľvek. A ak zákon pripúšťa možnosť
uplatnenia nároku na vrátenie príspevku v civilnom sporovom konaní len v situácii, kedy žalobca
nepostupuje podľa citovaného ust. § 42 ods. 2, tak nemôže existovať žiadne právo žalobcu na konanie
o domnelých nárokoch z porušenia pravidiel a postupov verejného obstarávania pred civilnými súdmi.

Vzhľadom na vyššie uvedené nemôže obstáť žiadna situácia spočívajúca v tom, že právomoc súdu
na konanie v tejto veci mala byť založená dohodou sporových strán, pretože žiadny právny predpis
neumožňuje žalobcovi dohodnúť sa so žalovaným, že namiesto postupu podľa zákona o EŠIF sa budú
spory súvisiace s vysporiadaním finančných vzťahov pri vrátení časti príspevku z dôvodu porušenia
pravidiel a postupov verejného obstarávania prejednávať v civilnom sporovom konaní. Postup podľa

Zmluvy o NFP nie je v zmysle ust. § 33 ods. 2 veta prvá samostatnou alternatívou vysporiadania
finančných vzťahov, ale môže byť uplatňovaný len v spojení s ust. § 41 až 43 alebo ust. § 45, pričom ust.
§ 40 ods. 2 zákona o EŠIF, ktoré upravuje finančné opravy ako špecifický druh vysporiadania finančných
vzťahov žiadnu možnosť postupu Zmluvy o NFP vôbec neupravuje.

64. Žalovaný ďalej poukazuje na argumentáciu žalobcu, a to na strane 6,7 odvolania a tvrdí, že žalobca
sa zjavne snaží vytvoriť dojem, že postupoval spôsobom, pri ktorom je možné podať žalobu v zmysle
ust. § 42 ods. 7 veta tretia, avšak táto jeho konštrukcia má viac zásadných nedostatkov. Prvým z nich je
údajný nedostatok právomoci Úradu pre verejné obstarávanie na konanie vo veci súvisiacej s verejným
obstarávaním u žalovaného. V skutočnosti žiadne právomoci Úradu pre verejné obstarávanie neboli

nijako obmedzené, ale ust. § 187d ods. 2 zákona o VO len uložilo povinnosť zastaviť konanie, ktoré sa
vzťahuje na osobu a verejné obstarávanie, ktoré sa vzťahovalo na prijímateľov, ktorých intenzita podpory
bola nižšia ako 50%. Takéto zastavenie konania, ku ktorému v skutočnosti nikdy nedošlo, by však nebolo
žiadnymdôvodomnavylúčeniepostupupodľaust.§41zákonaoEŠIF.Druhýnedostatokvargumentácii
žalobcu je ten, že SIEA sa na Úrad pre verejné obstarávanie celkom zjavne neobracala na základe

ust. § 41 ods. 1 časť vety za bodkočiarkou, ale len na základe žalovanému bližšie neznámej dohody
ospolupráci,pričomtaktonepostupovalavsúvislostisvysporiadanímfinančnýchvzťahovsožalovaným,
alelenvsúvislostisvládnymauditom,ktorýbolvykonanýnaMinisterstvedopravya výstavbySlovenskej
republiky. V danom čase SIEA a ani žalobca nevykonal voči žalovanému žiadne úkony súvisiace
s vrátením časti príspevku z dôvodu finančnej opravy pre porušenie pravidiel a princípov verejného

obstarávania. Tretím nedostatkom žalobcovej argumentácie je vecná súvislosť a časová následnosť
jednotlivých krokov, ktoré sa žalobca účelovo snaží interpretovať spôsobom citovaným v odseku 35 tohto
vyjadrenia. Následne žalovaný vo vyjadrení rozvádza, ako sa jednotlivé kroky uskutočnili.

65. Podľa žalovaného je zrejmé, že SIEA sa vo veci súvisiacej s verejným obstarávaním obrátila na

Úrad pre verejné obstarávanie ešte predtým ako vôbec vykonala opätovnú administratívnu finančnú
kontrolu verejného obstarávania u žalovaného a teda ešte predtým, ako vôbec začala vykonávať kroky
smerujúce k vysporiadaniu finančných vzťahov so žalovaným. SIEA sa neobrátila na Úrad pre verejné
obstarávanie s poukazom na citované ust. § 41 ods. 1, ale na základe dohody o spolupráci, ktoráje označená v liste SIEA zo dňa 19.11.2020. Ďalej uviedol, že ak by aj vyššie uvedený list zo dňa
19.11.2020 bol vyhodnotený ako postup podľa ust. § 41 ods. 1 časť vety za bodkočiarkou, tak pre tento
spor by aj napriek tomu zostala podstatná iná vec, a to zaslanie žiadosti o vrátenie časti príspevku zo

dňa 22.04.2021. Žiadosť o vrátenie finančných príspevkov nemožno posudzovať podľa ust. § 42 ods.
7 veta prvá minimálne z dôvodu kolízie dvoch právnych noriem, z ktorých jedna je špeciálna a druhá
všeobecná. Špeciálnou normou je ust. § 41 ods. 1 zákona o EŠIF a všeobecnou normou je ust. §
42 ods. 7 veta prvá zákona o EŠIF. Špeciálna norma má prednosť pred všeobecnou normou, a preto
v situáciách, na ktoré sa vzťahuje ust. § 41 ods. 1 sa neaplikuje ust. § 42 ods. 7 veta prvá. Ďalej uviedol,

že keďže žalovanému bola doručená žiadosť o vrátenie príspevku a keďže žalovaný na základe tejto
žiadosti príspevok nevrátil, tak poskytovateľ bol povinný postupovať podľa § 41 ods. 2, t. j. bol povinný
podať podnet na Úrad pre verejné obstarávanie. Zdôraznil, že podaniu takéhoto podnetu žalobcovi nič
nebránilo,hociÚradpreverejnéobstarávaniebykonanieožalobcovompodnetemuselzastaviťvzmysle
§ 187d ods. 2 zákona o VO. Z vykonaného dokazovania nevyplýva, že by žalobca podal akýkoľvek
podnet na Úrad pre verejné obstarávanie okrem vyššie uvedeného listu SIEA zo dňa 19.11.2020, ktorý

neodkazuje na zákon o EŠIF a ktorý bol zaslaný podstatne skôr ako SIEA začala v tejto veci vykonávať
kontrolu u žalovaného.

66. Žalovaný ďalej uviedol, že súd prvej inštancie v odseku 73 rozsudku uvádza, že si osvojil
tvrdenie žalobcu o praktickej nemožnosti iným spôsobom uplatňovať nároky, na čo žalobca poukazuje

na strane 6 odvolania v súvislosti s argumentáciou o právomoci súdu na konanie v tejto veci.
Žalovaný nespochybňuje, že ust. § 41 zákona o EŠIF v spojení s ust. § 187d ods. 2 zákona o VO
neumožňujú žalobcovi dosiahnutie rozhodnutia, ktorým by žalovanému bola uložená povinnosť vrátiť
žalobcovi časť príspevku, ktorý má tvoriť finančná oprava udelená v dôsledku údajného porušenia
pravidiel a postupov verejného obstarávania, ktorá situácia je však výlučne dôsledkom rozhodnutia

zákonodarcu, ktorý v ust. § 41 ods. 2 až 4 zákona o EŠIF podmienil možnosť začatia správneho
konania voči žalovanému predchádzajúcim rozhodnutím Úradu pre verejné obstarávanie o porušení
pravidiel a postupov verejného obstarávania, a ktorý zároveň v citovanom ustanovení § 42 ods. 7 zákona
o EŠIF obmedzil možnosť uplatňovania nárokov v civilnom sporovom konaní len na prípady, pri ktorých
poskytovateľ nepostupuje podľa citovaného ust. § 41 ods. 2 zákona o EŠIF.

67.Žalovanýjepresvedčený,žeišloovedomýpostupzákonodarcu,priktoromneexistuježiadnypriestor
pre jeho rozširujúci výklad alebo dotváranie v procese aplikácie práva. Žalovaný nikdy žiadny rozumný
dôvod na to, aby zákonodarca na jednej strane uložil Úradu pre verejné obstarávanie zastaviť konania
voči určitej skupine prijímateľov, (do ktorej patrí aj žalovaný), v dôsledku čoho nie je možné voči takýmto

prijímateľom konať vo veciach súvisiacich s verejným obstarávaním v jednoduchom správnom konaní
podľa § 41 ods. 5 zákona o EŠIF, ale zároveň by celú túto problematiku prenechal na zložitejšie civilné
súdne konania. Takéto uvažovanie by bolo v rozpore s doktrínou racionálneho zákonodarcu, keďže
po zmene zákona o VO by sa nijako nezlepšila situácia určenej skupiny prijímateľov a ešte by sa
skomplikovala pozícia poskytovateľov.

68. Žalovaný ďalej uviedol, že uznesenia Ústavného súdu SR, na ktoré poukázal súd prvej inštancie
v odseku 68 rozsudku nijako neupravujú domnelé právo štátu na súdnu ochranu. Sťažovateľom
v konaniach, v ktorých boli tieto uznesenia vydané boli právnické osoby ako prijímatelia príspevkov
a ich sťažnosti smerovali proti rozhodnutiam vydaným v rámci správneho súdnictva. Zo žiadneho

z týchto uznesení nemožno vyvodiť, že by štát mal mať právo na súdnu ochranu aj vo veciach, ktoré
nepatria do právomoci súdov v zmysle ust. § 3 CSP len preto, že dosiahnutie rozhodnutia, ktoré
požaduje určitý orgán štátu, nie je možné dosiahnuť inými spôsobmi. Je presvedčený, že od začiatku
nie je daná právomoc súdu na skúmanie v tejto veci, a to bez ohľadu na skutočnosť, že žalobca
nemá praktickú možnosť uplatniť svoj údajný nárok iným spôsobom. Na vymáhanie finančných opráv

vyplývajúcich z namietaných porušení pravidiel a postupov verejného obstarávania má slúžiť výlučne
správne konanie uvedené v citovanom ustanovení § 41 ods. 5 a s prihliadnutím na obmedzenia uvedené
v ustanovení 42 ods. 7 veta tretia nie je žiadny dôvod na to, aby sa takéto finančné opravy, pri
ktorých sa nepodarí splniť podmienky na začatie správneho konania (keď k tomu navyše dochádza
v dôsledku rozhodnutia zákonodarcu) mali vymáhať v civilnom sporovom konaní. Toto konanie podľa

názoru žalovaného malo byť zastavené, nakoľko nedostatok právomoci súdu na konanie v tejto veci je
neodstrániteľným nedostatkom procesných podmienok v zmysle ust. § 9 a § 161 ods. 2 CSP.69. Žalovaný sa ďalej vyjadruje k niektorých ďalším častiam odvolania a uviedol, že naďalej na
námietkach nedostatku procesných podmienok trvá, avšak za predpokladu, že súd bol oprávnený
vo veci konať považuje žalovaný výrok napadnutého rozsudku za vecne správny a odvolanie žalobcu

voči nemu za nedôvodné. Súd prvej inštancie pri zamietnutí žaloby vychádzal z toho, že žalobca svoj
nárok nepreukázal, a že neuniesol dôkazné bremeno. Pokiaľ žalobca mienil uplatňovať voči žalovanému
akýkoľvek súkromnoprávny nárok, tak ho musel aj preukázať, t. j. konkrétnymi prostriedkami procesného
útoku, vrátane potrebných dôkazov musel podložiť oprávnenosť svojho nároku, a to primárne vo vzťahu
k namietanému porušeniu zmluvy o NFP zo strany žalovaného a k dôsledkom, ktoré malo takéto údajné

porušenie zmluvy o NFP vyvolať.

70. Žalobca sa v žalobe aj v následnom vyjadrení zo dňa 13.02.2023 v podstate obmedzil len na súhrn
ustanovení Zmluvy o NFP a jej príloh, z ktorých mali vyplývať záväzky, ktoré mal žalovaný údajne
porušiť a na popis úkonov, ktoré v tejto veci vykonala SIEA, ktorá mala vystupovať ako zástupca žalobcu.
Žalobca len zopakoval závery zo správy z kontroly a zo správy o zistenej nezrovnalosti, ktoré vyhodnotila

SIEA. Metodický výklad CKO č. 6 bol vydaný až po skončení verejného obstarávania uskutočneného
žalovaným, a preto sa v žiadnom prípade nemohol vzťahovať na toto verejné obstarávanie, na čo súd
prvej inštancie poukázal v odseku 69 rozsudku, hoci jeho popis je značne zmätočný. Ak žalobca ani len
neuviedol, aké konkrétne ustanovenie Zmluvy o NFP alebo jej príloh mal žalovaný porušiť pri verejnom
obstarávaní, tak zjavne žiadne neexistovalo a možno vychádzať len z toho, že žalovaný mal porušiť

iba ustanovenia zákona o verejnom obstarávaní. Pre takýto prípad existuje postup podľa § 41 zákona
o EŠIF, ktorý neobsahuje možnosť, že by o finančnej oprave za takéto porušenie mohol rozhodovať
súd v civilnom sporovom konaní, a to ani v prípade, ak bude žalobca naivne tvrdiť niečo na spôsob,
že zákon o verejnom obstarávaní mal žalovaný dodržiavať aj podľa Zmluvy o NFP alebo niektorej z jej
príloh - ani takéto niečo by totiž z možného porušenia zákona o verejnom obstarávaní nespravilo

porušenie zmluvnej povinnosti, ktorá by bola mimo režimu ustanovenia § 41 zákona o EŠIF. Žalovaný
má za to, že žalobca neuviedol v žalobe žiadne skutočnosti, z ktorých by bolo možné usudzovať,
že žalovaný pri verejnom obstarávaní skutočne postupoval v rozpore s namietanými ustanoveniami
zákona o VO. Nepredložil žiadne dôkazy týkajúce sa predmetného verejného obstarávania, na základe
ktorých by súd mohol rozhodovať o žalobou uplatnenom nároku. Pre civilné sporové konanie sú zistenia

administratívnychkontrôl,priktorýchbolinavyšeignorovanéakékoľveknámietkyžalovaného vpodstate
bezcenné a sú len listinami, ktoré potvrdzujú len to, že kontrola sa uskutočnila a zachytávajú názory
osôb, ktoré ju vykonali. Nijako však nepreukazujú tvrdené porušenia pravidiel a postupov verejného
obstarávania a ani ich dôsledky a nemôžu byť podkladom pre rozhodnutie o tom, či žalovaný skutočne
porušil namietané ustanovenia zákona o verejnom obstarávaní.

71. Žalovaný je presvedčený, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadne svojho nároku, ak ho
chcel vydávať za zmluvný nárok. Vo vzťahu k námietkam žalobcu ohľadne procesného postupu súdu
prvej inštancie žalovaný nerozumie, v čom majú spočívať výhrady k porušeniu zásady kontradiktórnosti,
ktoré sú uvedené v bode V. odvolania, v ktorom žalobca tvrdí, že mu neboli doručené dôkazy podľa

odseku 45 rozsudku, v rámci ktorých žalobca spomína aj vyjadrenie žalovaného zo dňa 27.10.2022.
Žiadne také vyjadrenie žalovaný súdu nepredkladal a v celom rozsudku nenašiel o ňom žiadnu
zmienku. K žalobe sa žalovaný vyjadril podaním datovaným dňa 16.09.2022. Predmetné vyjadrenie aj
s prílohou bolo žalobcovi nepochybne doručené, nakoľko sa k nemu vyjadril podaním datovaným dňa
13.02.2023.Ktomutovyjadreniužalobcusažalovanývyjadrilpodanímdatovanýmdňa01.03.2023atoto

vyjadrenie je súčasťou elektronického súdneho spisu, vo vzťahu ku ktorému žalobca na pojednávaní
dňa 22.05.2023 vyhlásil, že mu je známy jeho obsah. Žiadne iné vyjadrenia alebo dôkazy žalovaný
v tejto veci nepredkladal, preto nerozumie, v čom by malo spočívať porušenie zásady kontradiktórnosti,
ktoré žalobca namieta v odvolaní. Zvyšné časti odvolania žalovaný nepovažuje za potrebné bližšie
komentovať.

72. Na základe uvedených skutočností je žalovaný presvedčený, že pre toto civilné súdne konanie nie je
daná právomoc, preto je v zmysle ust. § 9 v spojení s ust. § 161 ods. 2 a § 378 ods. 1 CSP ho potrebné
zastaviť. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok bývalého Okresného súdu Ružomberok zrušil a konanie
v súlade s ust. § 391 ods. 1 CSP zastavil. Ak by však odvolací súd nezistil namietaný nedostatok

právomoci súdu, tak žalovaný navrhuje, aby napadnutý rozsudok potvrdil, nakoľko je vo výroku v prípade
existencie právomoci súdu vecne správny. Zároveň navrhol, aby bol žalovanému voči žalobcovi priznaný
nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.73. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného vyjadril podaním zo dňa 30.08.2023, v ktorom uviedol, že
vyjadrenie žalovaného zo dňa 01.03.2023, na ktoré žalovaný poukazuje, nebolo žalobcovi doručené.
Žalobca na uvedené poukázal v odvolaní a má tak za to, že postupom a rozhodnutím súdu došlo

k naplneniu odvolacieho dôvodu podľa § 365 písm. b/ CSP, ktorý spočíva v tom, že súd prvej inštancie
nedodržal zásadu kontradiktórnosti konania, keďže žalobcovi nedoručil vyjadrenie žalovaného zo dňa
01.03.2023 spolu s jeho prílohou. Uviedol, že pri písaní dátumu vyjadrenia, ktoré mu nebolo doručené
došlo k chybe v písaní a tak žalobca pre opravu uvádza, že mu nebolo doručené vyjadrenie žalovaného,
ktoré uvádza súd v bode 45 napadnutého rozhodnutia.

74.Podľažalobcunemožnosúhlasiťstvrdenímžalovaného vovyjadrení,kdežalovanýnaďalejnamieta,
že súd nemal právomoc konať v tejto veci. Žalobca naďalej trvá na tom, že zmluva o poskytnutí NFP je
súkromnoprávnym vzťahom uzatvorená v režime obchodného práva a prípadné nároky z nej je možné
uplatňovať v civilnom konaní. Opätovne v tomto prípade poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. XXXX/XXX/XXXX zo dňa 01.07.2014, ktoré bolo potvrdené uznesením Ústavného súdu SR sp.

zn.II.ÚS219/2015-20zodňa01.04.2015.Žalobcavpredmetnomsúdnomkonanípredstavujeúčastníka
konania a žalobou uplatneného nároku sa domáha titulom porušenia zmluvných povinností zo strany
žalovaného, t.j. žalobca ako zmluvná strana Zmluvy o poskytnutí NFP v predmetnom súdnom konaní len
využíva právo prislúchajúce/vyplývajúce zo Zmluvy o poskytnutí NFP. V predmetnom súdnom konaní
nevystupuje žalobca ako správny orgán, neukladá žalovanému žiadnu pokutu ani iný druh sankcie.

Poukázal na článok 7 ods. 7 Zmluvy o poskytnutí NFP, podľa ktorého platí, že ak záväzkový vzťah
vyplývajúci zo Zmluvy o poskytnutí NFP medzi poskytovateľom a prijímateľom s ohľadom na ich právne
postavenie nespadá pod vzťahy uvedené v § 261 Obchodného zákonníka, zmluvné vzťahy vykonali
voľbu práva podľa § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka a výslovne súhlasia, že ich záväzkový vzťah
vyplývajúci zo Zmluvy o poskytnutí NFP sa bude riadiť Obchodným zákonníkom tak, ako to vyplýva

zo záhlavia Zmluvy o NFP na úvodnej strane. Uviedol, že nenávratný finančný príspevok sa poskytuje na
základe zmluvy uzavretej podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, spadá svojou povahou do oblasti
súkromného práva. Podanie žaloby zo strany žalobcu v danom prípade nadväzovalo na nemožnosť
postupovať podľa § 41 ods. 4 zákona o príspevku o EŠIF.

75. Žalovaný vo vyjadrení naďalej trvá na skutočnosti, že ak zákon určuje, že v prípade porušenia
pravidiel a postupov verejného obstarávania pri nadlimitných zákazkách má žalobca postupovať
podľa citovaného ustanovenia § 41 ods. 1 zákona o príspevku o EŠIF, tak žalobca môže postupovať
výlučne len tým postupom, ako uviedol v tomto vyjadrení. Ak zákon pre ďalší postup žalobcu stanovuje
ako podmienku existenciu rozhodnutia UVO, tak žalobca nemôže bez takéhoto rozhodnutia ďalej

postupovať, nech by jeho názor na namietané porušenie pravidiel a postupov verejného obstarávania
bolakýkoľvek.Žalobcanesúhlasístvrdeniamižalovaného,žeprávomociUVOnebolinijakoobmedzené,
ale ust. § 187d ods. 2 zákona o VO len uložilo povinnosť zastaviť konanie, ktoré sa vzťahuje na osobu
a verejné obstarávanie, ktoré sa vzťahovalo na prijímateľov, pri ktorých intenzita podpory bola nižšia ako
50% a zastavenie konania by nebolo žiadnym dôvodom na vylúčenie postupu podľa ust. § 41 zákona

o EŠIF.

76. Žalobca s uvedenými tvrdeniami žalovaného nesúhlasí, uvádza, že žalobca ako poskytovateľ
zodpovedá za finančné riadenie operačného programu, v rámci ktorého bol spolufinancovaný projekt
na základe Zmluvy o poskytnutí NFP a je povinný zabezpečiť, aby sa NFP poskytovalo iba subjektom

spĺňajúcim kritériá na jeho poskytnutie a v prípade zistenia nesplnenia týchto kritérií u subjektov,
ktorým už bol poskytnutý NFP, je povinný vykonať všetky kroky potrebné k tomu, aby bol vrátený
neoprávnene vyplatený NFP alebo jeho časť a odvedený voči rozpočtu Európskej únie. Žalobca v rámci
svojho postavenia poskytovateľa NFP pri riadení operačného programu je zodpovedný za vymáhanie
neoprávnene vyplatených súm v zmysle § 37 ods. 13 zákona o príspevku o EŠIF v spojení s článkom

122 ods. 2 nariadenia (EÚ) č. 1303/2013 v platnom znení.

77. Žalovaný vo vyjadrení ďalej uvádza, že je zrejmé, že SIEA sa vo veci súvisiacej s verejným
obstarávaním, ktoré uskutočnil žalovaný obrátila na UVO ešte predtým, ako vôbec vykonala opätovnú
administratívnu finančnú kontrolu verejného obstarávania u žalovaného a teda ešte predtým, ako vôbec

začala vykonávať kroky smerujúce k vysporiadaniu finančných vzťahov so žalovaným a tak sa SIEA
neobrátila na UVO s poukazom na citované ustanovenie § 41 ods. 1 zákona o EŠIF, ale na základe
Dohody o spolupráci, ktorá je označená v liste SIEA zo dňa 19.11.2020. S uvedeným tvrdením
žalovaného žalobca nesúhlasí s poukazom na ust. § 41 ods. 1 zákona o príspevku z EŠIF. Žalobcanesúhlasí s tvrdeniami žalovaného o tom, že nevidí žiadny rozumný dôvod na to, aby zákonodarca na
jednej strane uložil Úradu pre verejné obstarávanie zastaviť konania voči určitej skupine prijímateľov,
v dôsledku čoho nie je možné voči takémuto prijímateľovi konať vo veciach súvisiacich s verejným

obstarávaním v jednoduchom správnom konaní podľa § 41 ods. 5 zákona o EŠIF, ale zároveň by
celú toto problematiku prenechal na podstatne zložitejšie civilné súdne konania. Vzhľadom na príslušné
ustanovenia Zmluvy o poskytnutí NFP nie je možné sa odvolávať na ust. § 187d zákona o VO v tej
súvislosti, že predmetná novela zákona o VO má za následok, že prijímateľ nie je povinný dodržiavať
princípy nediskriminácie rovnakého zaobchádzania, transparentnosti, hospodárnosti, efektívnosti,

účinnosti a účelnosti, keďže uvedené musí byť dodržané v súlade so Zmluvou o poskytnutí NFP bez
ohľadu na to, či sa ustanovenia zákona o VO na prijímateľa alebo danú zákazku vzťahujú alebo nie.
Nesúhlasí ani s tvrdením žalovaného, že v žalobe nie je konkretizovaná žiadna zmluvná povinnosť,
ktorú mal žalovaný porušiť. Žalobca poukáže na Metodický výklad CKO č. 6 zo dňa 09.10.2018,
podľa ktorého je prijímateľ povinný pri výbere úspešného dodávateľa zabezpečiť dodržiavanie princípu
rovnakého zaobchádzania a nediskriminácie hospodárskych subjektov a princíp transparentnosti,

vrátane vylúčenia konfliktu záujmov. Nijako inak žalobca namietané porušenie „zmluvných povinností“
zo strany žalovaného nešpecifikoval.

78. S poukazom na všetky skutočnosti uvedené žalobcom v odvolaní má za to, že dôvody na zamietnutie
žaloby dané neboli. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil

súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie.

79. Žalovaný vo vyjadrení z 08.09.2023 k vyjadreniu žalobcu uviedol, že v plnom rozsahu zotrváva na
celom rozsahu svojho vyjadrenia k odvolaniu a poukazuje len na niektoré časti žalobcovej argumentácie.
Vo vzťahu k námietkam ohľadne nedostatku právomoci súdu konať v tejto veci uvádza žalobca

argumenty, ktoré sú podľa názoru žalovaného vnútorne rozporné, keď na jednej strane poukazuje na
to, že Zmluva o poskytnutí NFP je súkromnoprávnym vzťahom uzatvorená v režime obchodného práva
a prípadné nároky z neho je možné uplatňovať v civilnom konaní, ale zároveň priznáva, že pôvodne
voči žalovanému postupoval v správnom konaní podľa § 41 zákona o EŠIF a k podaniu žaloby pristúpil
len z dôvodu, že v správnom konaní nevedel ďalej pokračovať pre absenciu rozhodnutia Úradu pre

verejné obstarávanie, ktorým by bolo rozhodnuté o tvrdenom porušení pravidiel a postupov verejného
obstarávania zo strany žalovaného. Podľa názoru žalovaného je vylúčené, aby sa riešenie situácie,
pre ktorú je výslovne upravený postup v § 41 zákona o EŠIF mohlo preniesť z právomoci správnych
orgánov do právomoci civilných súdov len z toho dôvodu, že žalobca nedokáže dosiahnuť vydanie
rozhodnutia Úradu pre verejné obstarávanie. Nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že vydaniu rozhodnutia mal

brániť nedostatok právomoci Úradu pre verejné obstarávanie, pretože právomoci Úradu pre verejné
obstarávanie vo veciach týkajúcich sa konania vychádzajúceho z ust. § 41 zákona o EŠIF neboli nikdy
obmedzené. Možnosť uplatnenia nárokov v civilnom sporovom konaní je pre žalobcu obmedzená len
na prípady uvedené v ust. § 42 ods. 7 veta tretia zákona o EŠIF, do ktorých tento spor nespadá, keďže
nejde ani o jednu z vymedzených situácií. Žiadna voľba práva v Zmluve o NFP nemôže rozšíriť zákonnú

právomoc súdu, ani charakter nároku, ktorý sa v zmysle ust. § 41 zákona o EŠIF môže uplatňovať len
v správnom konaní.

80. Žalovaný dôrazne odmieta, že by pri použití nenávratného finančného príspevku konal v akomkoľvek
rozpore s právnymi predpismi alebo so Zmluvou o NFP. Domnelé porušenie konštatovala len kontrola,

ktorá bola u žalovaného vykonaná v nadväznosti na zistenie vládneho auditu, so závermi ktorého
nesúhlasila ani SIEA, ktorá vo vzťahu so žalovaným konala v mene žalobcu ako poskytovateľa. Ak
tvrdené porušenia pravidiel a postupov verejného obstarávania spochybňuje aj samotný štátny orgán,
ktorý počas celej realizácie projektu kontroloval žalovaného, tak je prinajmenšom trúfalé automaticky
prezumovať, že žalovaný skutočne porušil pravidlá a postupy verejného obstarávania ako to v celom

tomto spore robí žalobca. Poukazuje opakovane na to, že námietkami žalovaného voči tvrdeným
porušeniam pravidiel a postupov verejného obstarávania sa nikdy nikto nezaoberal. Správa z kontroly
nie je nijakým dôkazom, ktorý by preukazoval, že žalovaný mal porušiť pravidlá a postupy verejného
obstarávania. Svedčí len o tom, že sa kontrola uskutočnila a tam sa jej dôkazná sila končí.

81. Za úplne absurdné považuje žalovaný tvrdenia žalobcu, že by sa mal odvolávať na novelu
zákona o VO, ktorá do neho doplnila ust. § 187d, pretože žalovaný nikdy nikde takýto argument
nepoužil. Platí, že na žalovaného sa nemôžu vzťahovať žiadne usmernenia alebo metodické pokyny,
ktoré boli vydané až po skončení ním realizovaného verejného obstarávania (vrátane metodickéhopokynu CKO č. 6, na ktorý neustále poukazuje žalobca) a že v čase obstarávania žalovaný bol povinný
postupovať podľa zákona o VO. Jediné, čím v súvislosti s novelou zákona o VO žalovaný argumentoval,
bolo práve obligatórne zastavenie konaní pred Úradom pre verejné obstarávanie, čím interpretoval

vôľu zákonodarcu nevyvodzovať sankcie voči obstarávateľom, na ktorých sa pri obstarávaní tovarov
a služieb kladú prísnejšie podmienky, ako vyžadovalo právo Európskej únie. Žalobca takéto rozhodnutie
zákonodarcu celkom zjavne obchádza, keď sa účelovo snaží dosiahnuť v civilnom sporovom konaní
obsahovo rovnaké rozhodnutie, ktorého vydaniu zákonodarca novelou zákona o VO zabránil.

82.Ďalejuviedol,ženiejeproblémomžalovaného,aksištátprostredníctvomzákonodarnejmocinastaví
pravidlá tak, že iná zložka štátu nemá oprávnenie uplatňovať nároky v civilnom sporovom konaní, resp.
ich môže uplatňovať len v obmedzenom rozsahu, ktorý vyplýva z ust. § 42 ods. 7 veta tretia zákona
o EŠIF. Ak štát upraví pre uplatňovanie určitých nárokov konkrétny postup, tak ich ten istý štát nemôže
účelovo obchádzať, ako to žalobca robí v tomto prípade.

83. V nadväznosti na odsek 14 žalovaného zaujíma, ako by žalobca v prípadnom správnom
konaní (ak by nedošlo k novelizácii zákona o VO) pristúpil k námietke, že finančnú opravu nemôže
uplatňovať v správnom konaní podľa § 41 ods. 5 zákona o EŠIF, ale musí podať žalobu, keďže
má ísť o súkromnoprávny nárok založený Zmluvou o NFP. Žalovaný vyslovil predpoklad, že takáto
podmienka,ktorávychádzazožalobcovejargumentácievtomtosporebybolaodmietnutáakoabsolútne

neopodstatnená a rovnako by to malo byť aj so žalobcovou žalobou, o ktorej súd podľa názoru
žalovaného nie je oprávnený konať.

84. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti naďalej navrhuje, aby odvolací súd rozhodol tak,
ako žalovaný uviedol v odsekoch 72 až 74 vyjadrenia k odvolaniu zo dňa 17.08.2023.

85. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania
podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je
potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, keď v danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo

doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem. Rozsudok bol
v zmysle § 378 ods. 1 a § 219 ods. 1 CSP odvolacím súdom verejne vyhlásený, čo bolo v zmysle § 219
ods. 3 CSP oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.

86. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie vecnej správnosti rozsudku okresného súdu, ktorý

žalobu žalobcu zamietol a priznal žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

87. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie
dostatočným spôsobom, zaoberal sa tvrdeniami a dôkazmi strán sporu a zo zisteného skutkového stavu
vyvodil správny právny záver.

88. Odvolací súd po preštudovaní spisu konštatuje, že súd prvej inštancie dospel k svojim záverom
na základe riadne vykonaného dokazovania a dostatočne zisteného skutkového stavu, pričom svoje
rozhodnutie riadne odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd sa nestotožnil s
názorom žalobcu, ktorý namietal nepreskúmateľnosť a zmätočnosť napadnutého rozhodnutia.

89. Požiadavka, aby rozhodnutie bolo riadne odôvodnené patrí medzi základné atribúty spravodlivého
procesu. Jej účelom je medzi iným zabezpečiť transparentnosť, legitimitu a kontrolovateľnosť
súdneho rozhodnutia. Nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia spôsobuje jeho nepreskúmateľnosť.
Odôvodnenie súdneho rozhodnutia má podať jasne a zrozumiteľne odpovede na všetky právne a

skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou
proti takému uplatneniu (III. B. XX/XX, IV. B. XXX/XX).

90. Odvolací súd konštatuje, že štruktúra práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia je rámcovo
upravená v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie

má byť zrozumiteľné. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne
argumenty strán, ktoré v skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z
ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykoná ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec
správne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá aby odôvodnenie rozsudkubolo presvedčivé. Zároveň platí, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia bezpochyby
neznamená povinnosť súdu zaoberať sa vo svojom odôvodnení všetkými skutočnosťami tvrdenými
stranamisporu,alelenzásadnýmiprerozhodnutievoveci.Jetrebazdôrazniť,žedoprávanaspravodlivý

proces nepatrí právo strany sporu aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním
a hodnotením dôkazov (IV.ÚS 252/04 ) a rovnako neznamená ani to, aby strana sporu bola úspešná, t.j.
aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi ( I.ÚS 50/02 ).

91. V preskúmavanej veci dospel odvolací súd k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá

vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej inštancie v
odôvodnení rozhodnutia uviedol, ktoré skutkové zistenia považoval za podstatné pre právny záver o
neexistencii nároku žalobcu na zaplatenie žalovanej sumy.

92. Odvolací súd sa musel ako s prvou vysporiadať s námietkou žalovaného, ktorú vznášal už v

priebehu celého konania na súde prvej inštancie, a to námietku právomoci súdu, keď tvrdil že v tejto
veci s prihliadnutím na ust. § 3 CSP nie je daná právomoc súdu na konanie v tejto veci.

93. Základnou medzi stranami spornou skutočnosťou je legitímnosť žalobcom zvoleného procesného
postupu kontroly dodržiavania pravidiel a postupov v rámci verejného obstarávania a pri porušení týchto

pravidiel v súvislosti so zvoleným procesným postupom uplatnenia žalovaného práva, a teda právna
otázka, či uplatnenie nároku na vrátenie NFP má svoj základ v Zmluve o poskytnutí nenávratného
finančného príspevku alebo v zákone, resp. či právna úprava umožňuje žalobcovi voľbu postupu
uplatnenia žalovaného nároku na vrátenie nenávratného finančného príspevku voči žalovanému
prostredníctvom civilného súdu, alebo je tento postup limitovaný zákonom a právomoc všeobecného

súdu v danej veci absentuje. Ďalšou základnou medzi stranami spornou skutočnosťou je posúdenie
otázky, či zo strany žalovaného došlo k porušeniu právnej povinnosti, ktorá zakladá právo žalobcu na
vrátenie žalobcom uplatneného finančného príspevku v žalovanej sume.

94. Odvolací súd má za to, že posúdenie otázky právomoci súdu a legitímnosti procesného postupu

žalobcu súvisí s otázkou posúdenia povahy právneho vzťahu procesných strán pri poskytovaní
NFP. Zo samotného obsahu Zmluvy a jej označenia muselo byť žalovanému zrejmé, že predmetná
Zmluva je uzatvorená aj podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, ktorým momentom vzťah medzi
poskytovateľom a žalovaným ako prijímateľom NFP nadobúda charakter súkromnoprávny. Obe zmluvné
strany sa zaviazali v Zmluve akceptovať dohodnuté zmluvné podmienky, svoje práva a povinnosti

a ich postavenie v záväzkovo-právnom vzťahu je rovnocenné (obdobne rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskejrepublikysp.zn.XD.zodňa01.07.2014,preskúmanýÚstavnýmsúdomSlovenskejrepubliky
uznesenie sp. zn. II. ÚS XXX/XXXX-XX zo dňa 01.04.2015). Pokiaľ žalovaný svoju procesnú obranu
založil na tvrdení, že žalobca bol povinný pri zistení nezrovnalosti postupovať podľa § 41 ods. 2 Zákona
o príspevku poskytovanom z európskych štrukturálnych a investičných fondov a o zmene a doplnení

niektorých zákonov a pri nevrátení príspevku žalovaným bol poskytovateľ povinný podať podnet Úradu
pre verejné obstarávanie, a to do 90 dní odo dňa márneho uplynutia lehoty na vrátenie poskytnutého
príspevku alebo jeho časti uvedenej v žiadosti o vrátenie (podľa § 41 ods. 2 Zákona o príspevku z
EŠIF), odvolací súd konštatuje, že momentom uzatvorenia obchodnej zmluvy (Zmluvy o poskytnutí
NFP) sa právny vzťah medzi prijímateľom príspevku (žalovaným) a poskytovateľom, ktorý do uvedeného

momentu podliehal úprave Zákona o príspevku z EŠIF v rámci rozhodovania poskytovateľa o podanej
žiadosti o poskytnutie príspevku transformoval na vzťah súkromnoprávny, v rámci ktorého si zmluvné
strany upravili vzájomné práva a povinnosti. Pre postup žalobcu bol preto právne významný obsah
uzatvorenej Zmluvy o poskytnutí NFP. Ustanovenie § 33 ods. 2 Zákona o príspevku EŠIF explicitne
predpokladá pri vzniku povinnosti vrátiť príspevok alebo jeho časť, vysporiadanie finančných vzťahov

postupom podľa § 41 – 43 alebo § 45 a za podmienok a spôsobom uvedeným v zmluve alebo v
rozhodnutí podľa § 16 ods. 2. Všeobecné zmluvné podmienky k Zmluve o poskytnutí NFP, ktoré tvoria
Prílohu č. 1 Zmluvy v ust. článku 10 bod 4 alternatívne upravujú postupy poskytovateľa príspevku
v situácii, keď prijímateľ príspevku nevráti príspevok alebo jeho časť v lehote 60 dní od doručenia
Žiadosti o vrátenie príspevku, medzi ktorými postupy je pod písm. d) predmetného ustanovenia

upravený postup podľa osobitného predpisu s odkazom na „Občiansky súdny poriadok“ a uplatnenie
pohľadávky na vrátenie časti NFP uvedenej v Žiadosti o vrátenie príspevku na príslušnom orgáne
s odkazom „napr. na súde“. Žalobcom zvolený procesný postup uplatnenia žalovanej pohľadávky
odvolací súd v zhode s názorom súdu prvej inštancie, preto vyhodnotil ako súladný s obsahomZmluvy a zákonom. Aj v situácii, že v procese rozhodovania o poskytnutí príspevku sa prelínajú
dve právne roviny, a to rovina súkromného práva a rovnako rovina verejného práva, najmä v štádiu
predkontraktačného procesu, uzatvorením Zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku tak,

ako bolo už judikované viacerými rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a podrobené
aj prieskumu Ústavného súdu Slovenskej republiky (uznesenie Ústavného súdu SR II. B. XXX/XXXX
zo dňa 01.04.2015), vznikol medzi žalobcom a žalovaným súkromnoprávny vzťah obchodnoprávnej
povahy. Medzi poskytovateľom príspevku a jeho prijímateľom vznikla tzv. nepomenovaná zmluva podľa
§ 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, pre ktorej platnosť je nevyhnutné, aby takáto zmluva bola

dostatočne určitá, čo v posudzovanej právnej veci bolo obsahom Zmluvy naplnené. Poskytovateľ
príspevku nemá v predmetnej právnej veci postavenie orgánu verejnej správy a predmetom súdenej veci
nie je preskúmavanie iného autoritatívneho rozhodnutia správneho orgánu alebo postupu žalovaného
v rámci verejného obstarávania. Sprostredkovateľský orgán by mal postavenie správneho orgánu len
vtedy, pokiaľ by postupoval iným spôsobom ako jednou z alternatív vyplývajúcich z čl. 10 bod 4 VZP.
Postup žalobcu mal základ v rámci zmluvne dohodnutých podmienok záväzkového vzťahu. Odvolací

súd poukazuje tiež na to, že Slovenská republika ako členský štát EÚ je povinná bojovať proti konaniam
poškodzujúcim finančné záujmy Únie a za týmto účelom je povinná využiť všetky dostupné prostriedky
aké má k dispozícii na ochranu vlastných finančných záujmov. Členské štáty pritom majú slobodu výberu
pokiaľ ide o postupy a spôsoby, akými možno dosiahnuť nápravu stavu, ktorý zapríčinil poškodenie
finančných záujmov EÚ. Slovenská republika je povinná využiť všetky účinné konania umožňujúce

vrátenie neoprávnene vyplatených alebo použitých príspevkov z rozpočtu Únie. Ak by takáto prekážka
podľa slovenského právneho poriadku existovala, bola by v rozpore s čl. 325 Zmluvy o fungovaní EÚ,
teda nebolo by možné ju účinne uplatniť.

95. Pokiaľ ide o konkrétny obsah práv a povinností účastníkov záväzkovo-právneho vzťahu, tento je

daný najmä obsahom samotnej Zmluvy o poskytnutí NFP v znení jej Dodatkov č. 1-4, Všeobecných
zmluvných podmienok a osobitnou právnou úpravou. Povinnosť vrátiť časť poskytnutého NFP
žalovanému ako prijímateľovi poskytnutého nenávratného finančného príspevku žalobca viaže na
podmienky predpokladané Zmluvou, konkrétne z čl. 2 ods. 2.6).

96. Vzhľadom na vyššie uvedené dospel odvolací súd k záveru. že Okresný súd Ružomberok mal
právomoc rozhodovať v danej veci a uvedená námietka žalovaného nie je dôvodná.

97. Z obsahu spisu odvolací súd ďalej zistil, že žalobca sa podanou žalobou domáhal voči žalovanému
zaplatenia sumy 8.151,19 eur s príslušenstvom a paušálnej náhrady výdavkov vo výške 40,--eur titulom

finančnej opravy v súlade s bodom 18 Prílohy č. 4 Zmluvy o poskytnutí NFP a podľa Metodického
pokynu CKO č. 5 k určovaniu finančných opráv (verzia účinná od 31.12.2020) vo výške 25 % NFP.
Na základe Zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného prostriedku v znení dodatku č. 1 až 4,
uzavretej podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, § 25 zákona č. 292/2014 Z.z. o príspevku
poskytovanom z európskych štrukturálnych a investičných fondov a podľa § 20 ods. 2 zákona č.

3/2004 Z.z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy, bol žalobcom ako poskytovateľom žalovanému
ako prijímateľovi poskytnutý nenávratný finančný príspevok maximálne do výšky 256.734,--eur, čo
predstavuje45%zcelkovýchoprávnenýchnákladovvovýške570.520,--eurnarealizáciuaktivítprojektu
s označením „Zavádzanie novej výroby spoločnosti teraz TITAN - Tatraplast s.r.o.. Na základe záverov
a opatrení vykonaného vládneho auditu vykonala SIEA opätovnú kontrolu verejného obstarávania na

časť 3 a časť 4 predmetu zákazky, ktorou opätovnou kontrolou boli podľa žalobcu zistené nedostatky,
ktoré mohli mať vplyv na výsledok verejného obstarávania. Poukázal na to, že SIEA určila žalovanému
finančnú opravu vo výške 25 % NFP. Žalovaný voči návrhu správy z kontroly doručil na SIEA námietky,
vktorýchnamietal,žezistenénedostatkynemalivplyvnavýsledokverejnéhoobstarávaniaaaninedošlo
k porušeniu princípu rovnakého zaobchádzania a princípu nediskriminácie.

98. Odvolací súd musí prisvedčiť súdu prvej inštancie, že ak chcel byť žalobca v konaní úspešný, musel
dostatočne preukázal dôvodnosť svojho nároku. Z dôkazov nachádzajúcich sa v súdnom spise svoj
nárok žalobca ani podľa názoru odvolacieho súdu nepreukázal.

99. Podľa ustanovenia § 132 ods. 1 CSP v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania
uvedie označenie strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na
ich preukázanie a žalobný návrh. Pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností predstavuje
samotný základ žaloby. Žalobca má zrozumiteľne a určito opísať okolnosti, ktoré viedli k podaniužaloby, teda skutkový dej. Tvrdenia, z ktorých má vyplynúť oprávnenosť uplatneného nároku, by
mali byť jednoznačné a konkrétne, aby nemohlo dôjsť k zámene s iným skutkom. Žalobca musí v
žalobe uviesť také skutočnosti, ktorými opíše skutok, na základe ktorého uplatňuje svoj nárok, a to v

takom rozsahu, ktorý umožňuje jeho jednoznačnú individualizáciu, teda vymedziť predmet konania po
skutkovej stránke. Zákon výslovne uvádza, že opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť
odkazom na označené dôkazy.

100. Podľa § 150 ods. 1 CSP strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce

skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Ustanovenie § 150 zakotvuje jednu zo základných procesných
povinností strán sporu, a to povinnosť tvrdiť. Stranu sporu zaťažuje bremeno tvrdenia. Schopnosť strany
sporu uniesť bremeno tvrdenia spolu s dôkazným bremenom je predpokladom pre úspech v spore.
Nesplnenie povinnosti tvrdiť, respektíve nesplnenie povinnosti „relevantne“ tvrdiť má pre stranu sporu
sankciu. Táto sankcia má podobu prehry sporu. Prejaví sa v meritórnom rozhodnutí veci. Odvolací súd
zdôrazňuje, že predkladanie dôkazov a unesenie dôkazného bremena je v sporovom konaní úlohou a

zodpovednosťou strán. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na článok 8 CSP, v zmysle ktorého sú
strany sporu povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie veci a podoprieť svoje tvrdenia
dôkazmi.Týmjevymedzenázákladnápovinnosťsporovejstranypredkladaťskutkovétvrdeniaajdôkazy.

101. Žalobca v žalobe odkazoval len na závery listu SIEA z 15.03.2021, ktorým bol žalovanému

doručený Návrh Správy z opätovnej kontroly VO zo dňa 15.03.2021 a svoj nárok v žalobe ďalej
uplatňovalnazákladetvrdení,ževýškafinančnejopravybolastanovenánačasť3-Zdvíhaciezariadenie
s vákuovým uchopovačom nasledovne : 25 % (v zmysle prílohy č. 1 k metodickému pokynu CKO č.
5) x 14.928,33 eur (výška oprávnených výdavkov celkovej ceny zákazky časť 3) x 45 % (intenzita
spolufinancovania) = 1.679,44 eur.

102. Výška finančnej opravy bola stanovená na časť 4 - Drvič s dopravníkom nasledovne : 25 % (v
zmysle prílohy č. 1 k metodickému pokynu CKO č. 5) x 59.500,--eur (výška oprávnených výdavkov z
celkovej ceny zákazky časť 3) x 45 % (intenzita spolufinancovania) = 6.693,75 eur.

103. Žalobca poukazoval žalobe na to, že príloha č. 4 Zmluvy o poskytnutí NFP slúži na určovanie výšky
a vrátenia poskytnutého NFP alebo jeho časti alebo ex - ante finančnej opravy v nadväznosti na zistené
porušenie pravidiel a postupov verejného obstarávania v zmysle zákona o VO. Všetky percentuálne
sadzby sa týkajú prípadov, keď konkrétne porušenie malo alebo mohlo mať vplyv na výsledok VO.
Zároveň poukázal na to, že metodický pokyn CKO č. 5, podľa ktorého bola stanovená finančná

oprava, bol vydaný k určovaniu finančných opráv, ktorý má riadiaci orgán uplatňovať pri nedodržaní
pravidiel a postupov verejného obstarávania. Cieľom tohto metodického pokynu je definovať základné
pravidlá, ktorými sú riadiace orgány zodpovedné za implementáciu operačných programov/programov
cezhraničnej spolupráce v rámci programového obdobia 2014 - 2020, povinné sa riadiť pri určovaní
výšky vrátenia poskytnutého príspevku alebo jeho časti, alebo pri určovaní ex ante finančných opráv

pri porušení pravidiel a postupov verejného obstarávania. Odvolací súd nespochybňuje, že z prílohy č.
4 Zmluvy o poskytnutí NFP ako aj z Metodického pokynu CKO č. 5 vyplýva, že môže byť príjemcovi
udelená finančná oprava.

104. Z obsahu spisu ďalej odvolací súd zistil, že dňa 15.03.2021 bol vyhotovený Návrh správy z

opätovnej kontroly VO k projektu : Zavádzanie novej výroby v spoločnosti TITAN - Tatraplast s.r.o., časť
3: Zdvíhacie zariadenie s hákovým dopravníkom a časť 4: Drvič dopravníkom, v ktorom bol uvedený
podrobný popis vykonania kontroly, vrátane opisu zistených nedostatkov pri porušení osobitných
predpisov alebo medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná a na základe, ktorej sa
Slovenskej republike poskytujú finančné prostriedky zo zahraničia a označenie konkrétnych ustanovení,

ktoré boli porušené. Po opise vykonanej kontroly bolo v závere z kontroly uvedené, že poskytovateľ
navrhuje prijímateľovi finančnú opravu vo výške 25% nenávratného finančného príspevku, a to v časti
3: 1.679,44 eur a v časti 4: 6.693,75 eur. Žalovaný ako prijímateľ mohol podať v lehote 10 pracovných
dní námietky k zisteným nedostatkom.

105. Žalovaný písomným podaním zo dňa 26.03.2021 podal námietky voči návrhu správy z kontroly, kód
projektu 313012C496. Na základe v podaných námietok Slovenská inovačná a energetická agentúra
vypracovala dňa 09.04.2021 správu z opätovnej kontroly, v ktorej uviedla, že pri výkone opakovanej
kontroly na uvedený predmet zákazky bolo zistené, že prijímateľ nepredložil žiadne nové relevantnédoklady, na základe ktorých by bolo možné zmeniť opatrenie vládneho auditu č. A1015. SIEA preto
konštatuje porušenie princípov a postupov VO, respektíve porušenie pravidiel a ustanovení legislatívy
SR s vplyvom na výsledok verejného obstarávania a udeľuje finančnú opravu vo výške 25 %. Zistené

nedostatky a výpočet finančnej opravy je uvedený v správe z kontroly, ktorá bola súčasťou predmetného
listu. Záver kontroly z 09.04.2021 je totožný ako bol uvedený v správe z kontroly z 15.03.2021.

106. V spise sa nachádza aj aktualizovaná Správa o zistenej nezrovnalosti, spolu so žiadosťou
o vrátenie finančných prostriedkov 22.04.2021 spolu s identifikáciou hlásenia správy o zistenej

nezrovnalosti a žiadosťou o vrátenie finančných prostriedkov.

107. Žalovaný zaslal písomným podaním zo dňa 03.05.2021 Slovenskej inovačnej a energetickej
agentúre nesúhlas s výsledkami správy o zistenej nezrovnalosti a žiadosť o vrátenie finančných
prostriedkov, keď uviedol, že závery správy o zistenej nezrovnalosti doručené dňa 26.04.2021 považuje
za neopodstatnené s tým, že ich argumentami, ktoré uviedli voči predbežnej správe z kontroly sa zjavne

nik nezaoberal, a preto požiadavku na vrátenie časti finančného príspevku považuje za nedôvodnú.

108. Odvolací súd nespochybňuje tvrdenie žalobcu, že príloha č. 4 zmluvy o poskytnutí NFP slúži
na určovanie výšky vrátenia poskytnutého NFP alebo jeho časti, alebo ex - ante finančné opravy
v nadväznosti na zistené porušenie pravidiel a postupov verejného obstarávania v zmysle zákona o

VO. Metodický pokyn CKO č. 5, bol vydaný k určovaniu finančných opráv, ktoré má riadiaci orgán
uplatňovať pri nedodržaní pravidiel a postupov verejného obstarávania, kde v článku 3 nazvanom
zásady uplatňujúce sa pri určovaní výšky finančnej opravy boli riešené povinnosti riadiaceho orgánu pri
určovaní výšky vrátenia poskytnutého príspevku alebo jeho časti. Podľa prílohy č. 1 k MP CKO č. 5 pri
nedodržiavaní zásady transparentnosti a/alebo rovnakého zaobchádzania počas postupu zadávania

zákazky, napríklad nepožiadanie uchádzača/záujemcu o vysvetlenie dokladov preukazujúcich splnenie
podmienok účasti, ak z predložených dokladov nemožno posúdiť ich platnosť alebo splnenie podmienky
účasti bola stanovená výška finančnej opravy na 25 % s tým, že môže byť finančná oprava znížená
na 10 % alebo 5 % závislosti od závažnosti porušenia.

109. Napriek vyššie uvedenému a poukazom na tvrdenia žalobcu uvedené v žalobe dospel odvolací
súd k záveru, že žalobca dôkazné bremeno ohľadne svojho nároku neuniesol.

110. Ako už bolo vyššie uvedené, žalobca v žalobe len poukázal na list SIEA z 15.03.2021, z ktorého
časť odcitoval a vyčíslil výšku finančnej opravy za časť 3 a časť 4. Okrem správ z kontrol však podľa

názoru odvolacieho súdu žalobca ničím svoj nárok nepreukázal. V uvedených správach z kontrol je len
konštatované, že v nich uvedené porušenia zákona o verejnom obstarávaní mohli mať vplyv na výsledok
verejného obstarávania, avšak podľa názoru odvolacieho súdu žalobca nepreukázal vo svojej žalobe,
aké povinnosti žalovaný porušil, keď podľa názoru odvolacieho súdu na preukázanie nároku žalobcu
nepostačuje skonštatovanie v akej výške bola určená finančná oprava pre časť 3 a časť 4 k predmetu

zákazky. Ak aj podľa prílohy č. 4 zmluvy o poskytnutí NFP, prípadne podľa Metodického pokynu CKO
č. 5 bolo možné určiť výšku vrátenia poskytnutého NFP alebo jeho časti alebo ex - ante finančné
opravy v nadväznosti na zistené porušenie pravidiel a postupov verejného obstarávania, bolo potrebné
zo strany žalobcu, aby preukázal aké konkrétne povinnosti žalovaný porušil a ako dospeli kontrolné
orgány k výške finančnej opravy.

111. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie v tom smere, že žalobcovi vznikol nárok
na uplatnenie si svojho nároku súdnou cestou, a to aj s poukazom na vyššie uvedené konštatovanie v
rozhodnutí odvolacieho súdu ako aj na rozhodnutia Ústavného súdu, na ktoré poukazoval tak okresný
súd ako aj krajský súd. Stotožnil sa aj so záverom súdu prvej inštancie vysloveným v bode 71

napadnutého rozhodnutia, keď správne súd prvej inštancie uviedol, že žalobca, ktorý sa odvolával
na porušenie princípov transparentnosti a rovnakého zaobchádzania pri verejnom obstarávaní súdu
nepredložil také dôkazy, z ktorých by skutočne a jednoznačne vyplynulo, že k takémuto porušeniu aj
došlo. Správne súd prvej inštancie poznamenal, že dôkazné bremeno v tejto súvislosti zaťažuje žalobcu
a súd z dôvodu absencie dôkazov nevie a ani nemôže určiť, či skutočné porušenie princípu verejného

obstarávania, ktoré spočívalo podľa vykonaných kontrol v prihliadnutí jednej referencie hodnotiacou
komisiou v prvom prípade a v prípade druhom iný názor auditu sú tak významnými skutočnosťami,
ktoré by mali za následok porušenie zákona o verejnom obstarávaní, keď napríklad, ako už bolo vyššie
spomenuté v správe z kontroly z 09.04. 2021 je uvedené, že „v správe uvedené porušenia zákonao verejnom obstarávaní mohli mať vplyv na výsledok verejného obstarávania“, ale nie je povedané,
že skutočne mali vplyv na výsledok verejného obstarávania. Odvolací súd súhlasí aj so záverom súdu
prvej inštancie, že v danom prípade nie je možné zistiť z akých podkladov vychádzal žalobca pri určení

výšky o povinnosti vrátiť časť NFP. Tak príloha č. 4 Zmluvy o poskytnutí NFP ako aj Metodický pokyn
CKO č. 5 pojednávajú o určovaní výšky vrátenia poskytnutého NFP alebo jeho časti, avšak v danom
prípade žalobca nepreukázal, z akých podkladov vychádzal pri určení výšky povinnosti vrátiť časť
NFP a žiadnymi dôkaznými prostriedkami nepreukázal aké povinnosti porušil žalovaný v súvislosti s
poskytnutým nenávratným finančným príspevkom.

112. Na okraj uvedeného odvolací súd poukazuje aj na to, že správy z kontroly, či už z 15.03.2021 alebo
z 09.04.2021 vypracovávala aj Slovenská inovačná a energetická agentúra, v zastúpení riaditeľkou
odboru podporných činností Ing. Danicou Gombosovou, ktorá je podpísaná aj na návrhu správy
z kontroly, aj na návrhu správy z opätovnej kontroly s tým, že Slovenská inovačná a energetická
agentúra v liste z 09.04.2021 adresovanom žalovanému konštatovala porušenie princípov a postupov

VO, respektíve porušenie pravidiel a ustanovení legislatívy SR a EÚ s vplyvom na výsledok verejného
obstarávania a udelila finančnú opravu vo výške 25 % s tým, že zistené nedostatky a výpočet
finančnej opravy je uvedený v správe z kontroly, a aj v správe z tejto kontroly z 09.04.2021 je za
Slovenskú inovačnú a energetickú agentúru podpísaná riaditeľka odboru podporných činností Ing.
Danica Gombosová.

113. Zároveň musí odvolací súd poukázať aj na list Slovenskej inovačnej a energetickej agentúry
s 22.04.2021 adresovaný žalovanému, v ktorom mu oznamuje, že aj opätovnou kontrolou verejného
obstarávania sa potvrdili zistenia, ktoré mohli mať vplyv na výsledok verejného obstarávania, nakoľko
došlokrozporus§10ods.2zákonao VO,konkrétnesprincípomrovnakéhozaobchádzaniaaprincípom

nediskriminácie, v nadväznosti na § 40 o zákona o VO s tým, že požiadali žalovaného o úhradu celkovej
sumy na vrátenie 8.151,19 eur.

114. Aj napriek uvedenému zisteniu Slovenskej inovačnej a energetickej agentúry a jej potvrdeniu
zistených nedostatkov požiadala Slovenská inovačná a energetická agentúra listom zo dňa 19.11.2020

Úrad pre verejné obstarávanie o preskúmanie úkonov prijímateľa po uzavretí zmluvy s tým, že
samotná Slovenská inovačná a energetická agentúra skôr ako sa zúčastňovala kontrol a potvrdzovala
výsledky týchto kontrol, oznámila Úradu pre verejné obstarávanie, že ako sprostredkovateľský orgán
pre OP II. v procese prebiehajúceho auditu uplatnila námietky k identifikovaným nedostatkom, nakoľko
sa s ním nestotožňuje a z uvedeného dôvodu sa nestotožňuje ani s navrhovanými opatreniami na

odstránenie predmetných nedostatkov. V žiadosti o spoluprácu ďalej Úradu pre verejné obstarávanie
identifikuje zákazky, zistený nedostatok, svoje stanovisko, keď uvádza, že nesúhlasí s identifikovaným
nedostatkomzdôvodovuvedenýchSpráve,atokonkrétnevčastiNámietkypovinnejosobyknedostatku
a navrhovanému odporúčaniu. Na žiadosť Slovenskej inovačnej a energetickej agentúry reagoval Úrad
pre verejné obstarávanie listom zo dňa 19.02.2021, v ktorom mu oznámil, že z dôvodov v liste

uvádzaných odpadol dôvod na začatie konania o preskúmanie úkonov kontrolovaného po uzavretí
zmluvy v súvislosti s predmetnou zákazkou v zmysle zákona o verejnom obstarávaní, a preto z
uvedeného dôvodu úrad nezačne konanie o preskúmanie úkonov kontrolovaného pri vyššie uvedenej
zákazke.

115. Odvolací súd tak uvádza, že na jednej strane samotná Slovenská a inovačná a energetická
agentúra nesúhlasila so zistenými nedostatkami pri vykonávaní finančnej kontroly verejného
obstarávania a verejného obstarávateľa - žalovaného a na druhej strane v roku 2021 sama vykonávala
u žalovaného kontrolu, kde už ako poskytovateľ navrhovala prijímateľovi finančnú opravu podľa
Metodického pokynu CKO č. 5 k určovaniu finančných opráv vo výške 25 % nenávratného finančného

príspevku.

116. S poukazom na uvedené dospel odvolací súd k záveru, že na to, aby žalobca bol v konaní úspešný,
musel by v žalobe uviesť také skutočnosti, ktoré by jednoznačne preukázali oprávnenosť jeho nároku.
Žalobca preukazoval svoj nárok správami z vykonaných kontrol, ktoré navyše vo svojich záveroch

uvádzali len to, že uvedené porušenia zákona o verejnom obstarávaní mohli mať vplyv na výsledok
verejného obstarávania a žiadny orgán doteraz nerozhodol o tom, či skutočne mali kontrolou zistené
nedostatky vplyv na výsledok verejného obstarávania, preto žalobca z dôvodu neunesenia dôkazného
bremena nemohol byť v spore úspešný.117. K porušeniu zásady kontradiktórnosti, na ktorú poukazoval žalobca v odvolaní, ku ktorému
porušeniu malo dôjsť tým, že súd prvej inštancie nedoručil žalobcovi vyjadrenie žalovaného zo dňa

27.10.2022 spolu s jeho prílohou, konštatuje odvolací súd, že žiadne vyjadrenie žalovaného zo dňa
27.10.2022 sa v spisovom materiály nenachádza a všetky vyjadrenia žalovaného, ktoré boli doručené
súdu, boli následne doručované spolu s prílohami aj žalobcovi. Preto je táto námietka porušenia zásady
kontradiktórnosti nedôvodná.

118. K ďalšiemu dôvodu - nevykonanie navrhnutých dôkazov potrebných pre zistenie rozhodujúcich
skutočností, keď v rámci dôkazov, ktoré podľa žalobcu súd nevykonal je potrebné uviesť aj MP CKO č.
5, prílohu č. 4 zmluvy o poskytnutí NFP, v dôsledku čoho podľa názoru žalobcu súd nevykonal navrhnuté
dôkazy, ktoré boli potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, konštatuje odvolací súd, že ani tento
odvolací dôvod nie je naplnený, nakoľko súd prvej inštancie sa v napadnutom rozhodnutí zaoberal aj
MP CKO č. 5, keď na základe svojich zistení dospel k tomu, že metodický pokyn, na základe ktorého

žalobca vyčíslil svoj nárok nemá účinky navonok a ani nemôže byť podkladom pre uplatňovanie práva.

119. Pokiaľ teda žalovaný namietal nedostatočné vykonanie dokazovania, odvolací súd uvádza, že
strany sporu v civilnom sporovom konaní majú právo označiť, alebo predložiť dôkazy na preukázanie
svojich tvrdení, avšak súd rozhoduje o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná (§ 185 ods. 1

CSP). Civilný sporový poriadok upravuje zásadu voľného hodnotenia dôkazov v § 191 ods. 1 CSP,
v zmysle ktorej dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy
v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.
Nevykonanie dôkazu navrhnutého stranou sporu resp. vykonanie iného dôkazu na zistenie skutkového
stavu veci nemožno považovať za postup, ktorým by súd strane sporu odňal možnosť konať pred

súdom (R/6/2000). Rozhodovanie o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané, patrí výlučne na
posúdenie súdu, a nie strane sporu (§ 185 ods. 1 CSP).

120. Odvolací súd sa stotožnil aj so záverom súdu prvej inštancie, ktorý uviedol, že nemôže alebo že
nie je oprávnený preskúmavať, či v súvislosti s poskytnutím NFP skutočne došlo k porušeniu zákona

č. 292/2014 Z.z. (aj keď súd prvej inštancie namiesto zrejme mysleného ust. § 194 ods. 1, 2 uviedol
nesprávne ust.§149ods.1,2 CSP),keďakoužbolovyššieuvedenésúdbymoholžalobevyhovieťlenv
tom prípade, ak by bolo zo strany žalobcu jasne a zrozumiteľne preukázané, k akému porušeniu zákona
o verejnom obstarávaní zo strany žalovaného došlo, ale v žiadnom prípade nemôže súd preskúmavať,
či vôbec k porušeniu zákona o verejnom obstarávaní zo strany žalovaného došlo, nehovoriac už o vyššie

citovanom závere z vykonaných kontrol, kde bol konštatovaný len možný vplyv na výsledok verejného
obstarávania.

121. Podľa názoru odvolacieho súdu neobstojí ani námietka žalobcu, že súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a následne vec aj nesprávne

právne posúdil. Odvolací súd konštatuje, že s námietkou nesprávnych skutkových zistení súvisí
tiež otázka právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie. K námietke odvolateľa o nesprávnom
právnom posúdení veci odvolací súd uvádza, že právnym posudzovaním veci súd neporušuje žiadnu
procesnú povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona, ani procesné práva sporových strán. Nesprávnym
právnym posúdením sa rozumie subsumovanie skutkového stavu pod normu hmotného práva alebo

procesného práva, ktorá v hypotéze nemá také predpoklady, aké vyplývajú zo zisteného skutkového
stavu. Nesprávne právne posúdenie veci konkrétne spočíva v tom, že súd prvej inštancie použil
nesprávnu právnu normu alebo síce aplikoval správnu právnu normu, ale ju nesprávne interpretoval a
napokon správnu právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav nesprávne aplikoval
(porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. X J. I. X/XXXX). Takú vadu

napadnutého rozhodnutia v posudzovanej veci odvolací súd nezistil a konštatuje, že rozhodnutie súdu
prvejinštanciesaopieraotvrdeniaarelevantnédôkazyprodukovanéstranamivprvoinštančnomkonaní.

122. Odvolací súd konštatuje, že odvolateľ v konaní pred súdom prvej inštancie ako aj odvolacím súdom
neuviedol žiadne argumenty spôsobilé zmeniť, respektíve spochybniť správnosť zistených skutkových

záverov. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie, berúc do úvahy všetky okolnosti daného
prípadu, dospel k záveru, že žalobca neuniesol svoje dôkazné bremeno, keďže svoje tvrdenia nebol
schopný doložiť jednoznačnými a relevantnými dôkazmi, z ktorých by bolo možné bez pochybností
posúdiť dôvodnosť odvolaním namietaného rozhodnutia. Odvolacie námietky vyhodnotil odvolací súdako nedôvodné s poukazom na to, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový a právny stav, z ktorého
vyvodil aj správny právny záver, pričom svoje rozhodnutie riadne odôvodnil.

123. Vzhľadom na závery prijaté a vysvetlené v tomto rozhodnutí, odvolací súd nezistil relevantnosť ani
jedného z odvolacích dôvodov žalobcu, preto rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 387
ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

124. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 396 ods. 1 v spojení s

§ 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a žalovanému, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný priznal proti
žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

125. Rozhodnutie bolo prijaté členmi odvolacieho senátu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).