Uznesenie – Život a zdravie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 25, 2026

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 4To/4/2026

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8120010604
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Varga PhD., LL.M., MBA
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2026:8120010604.2

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Rastislava Vargu, PhD., LL.M.,
MBA a sudcov JUDr. Jaroslava Bugeľa a JUDr. Matúša Tarcalu na verejnom zasadnutí konanom dňa
25.02.2026 v trestnej veci obžalovaného A. B. C., pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1,
2 písm. a/, b/ Tr. zákona, o odvolaniach prokurátora a poškodeného proti rozsudku Okresného súdu
Prešov zo dňa 19.05.2025, sp. zn. 15T/32/2020, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. poriadku odvolanie prokurátora zamieta.

Podľa § 316 ods. 1 Tr. poriadku odvolanie poškodeného zamieta.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Prešov zo dňa 19.05.2025, sp. zn. 15T/32/2020 súd obžalovaného A. B.
C. podľa § 285 písm. a/ Tr. poriadku oslobodil spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Prešov

sp. zn. 1Pv/7/20/7707-11 zo dňa 01.04.2020 pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2
písm. a/, b/ Tr. zákona, s poukazom na § 138 písm. h/ a § 139 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona, ktorého sa
mal dopustiť tak, že

dňa 15.03.2014 asi o 15.00 hod. na chirurgickej ambulancii FNsP v Prešove na ul. Hollého č. 14,
pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti mal. D. E. nar. XX.XX.XXXX, ktorý v doprovode matky F. E.

prišiel na uvedenú ambulanciu potom, ako absolvoval ošetrenie na pohotovostnej detskej ambulancii
polikliniky v Sabinove, nakoľko mal. mal silné bolesti brucha, zvracal, s poruchami vedomia a jeho stav
bol vážny, ako službukonajúci lekár nevyšetril a nestabilizoval zdravotný stav mal. D. E. a jeho ťažkosti
s bruchom, nerealizoval takmer žiadne vyšetrenia, pacienta nehospitalizoval na chirurgickom oddelení,
aj keď prejavy vypovedali o možnej a náhlej príhode brušnej a neprijal ani iné opatrenia chirurga a tohto
s dropovom matky (dieťa na rukách) odkázal na vyšetrenie do detskej kliniky FNsP v Prešove, kde

jeho stav nijako nesledoval a kde po viacerých zdĺhavých vyšetreniach mu bol diagnostikovaný septický
stav, náhla príhoda brušná, čo si vyžiadalo opätovné preloženie pacienta na chirurgické oddelenie a
oneskorenú život zachraňujúcu operáciu dňa 16.03.2014 asi o 01.00 hod. s odstránením odumretého
veľkého úseku tenkého čreva (viac ako 100 cm) ako dôležitého orgánu pre život s trvalými následkami
pri jeho pretočení o 3600 a zaškrtení, čím porušil § 4 ods. 3 zák. č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej
starostlivosti v znení neskorších zmien a doplnkov, podľa ktorého poskytovateľ zdravotnej starostlivosti

je povinný túto poskytovať správne, t.j. má vykonať zdravotné úkony na správne určenie choroby
so zabezpečením včasnej a účinnej liečby s cieľom uzdravenia osoby alebo zlepšeniu stavu osoby
pri zohľadnení súčasných poznatkov lekárskej vedy a v súlade so štandardnými diagnostickými a
terapeutickými postupmi,

pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný.Proti tomuto rozsudku riadne a včas, ihneď po jeho vyhlásení, odôvodnení a poučení o opravnom
prostriedku podal odvolanie prokurátor a podaním doručeným súdu prvého stupňa dňa 13.10.2025 aj
poškodený.

Prokurátor svoje odvolanie odôvodnil podaním doručeným súdu prvého stupňa dňa 16.12.2025.
Namietal, že súd nepostupoval správne, keď bez náležitého odôvodnenia na hlavnom pojednávaní
ako dôkazy nevykonal znalecké posudky znalcov A. G. a A. H.. Ak mal súd za to, že tieto dôkazy sú
z procesného hľadiska nepoužiteľné, bolo povinnosťou súdu túto skutočnosť jednoznačne a náležite

odôvodniť, aby bolo bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že ich použiteľnosť v tomto trestnom konaní
nie je možná. Nie je pravdou a je v rozpore so zaužívanou praxou, že uznesenie o zastavení trestného
stíhania tzv. vo veci, by tvorilo prekážku veci rozhodnutej, teda že z hľadiska aplikácie zásady ne bis in
idem by nebolo možné konkrétnu osobu trestne stíhať za to isté konanie, ako bolo voči nej zastavené.
Táto zásada a teda nemožnosť trestne stíhať osobu za to isté, sa spája výlučne s právoplatným
meritórnym rozhodnutím voči osobe a nie vo veci. Postup opätovného začatia trestného stíhania vo veci,

po predchádzajúcom napr. zastavení trestného stíhania vo veci, je možný a predstavuje kontinuálnu
súčasť jedného trestného konania čo je zrejmé aj z toho, že zákon osobitne neupravuje osobitný postup
zrušenia právoplatného rozhodnutia vo veci (toto môže prokurátor v rámci dozorových oprávnení zrušiť
do 30 dní od doručenia, prípadne vo všeobecnosti v rámci sťažnostného konania). Zrušenie takéhoto
rozhodnutia nepodlieha uplatneniu mimoriadnych opravných prostriedkov a teda, ak je potrebné v

takejto veci vykonať ešte nejaké úkony, procesný stav vo veci umožňuje, že opätovné začatie trestného
stíhania je zákonným postupom pokračovania v tom istom trestnom stíhaní, a teda všetky dôkazy
zabezpečené pred zastavením trestného stíhania vo veci, po opätovnom začatí trestného stíhania, sú
riadne použiteľné, ak boli v danom čase zabezpečené v súlade so zákonom. Súd teda nepostupoval
správne, keď predmetné dôkazy nevykonal zákonným spôsobom na hlavnom pojednávaní, čím došlo

k tomu, že súd ani nemohol objektívne zistiť skutkový stav. Súd sa len veľmi okrajovo vysporiadal s
právnym posúdením konania obžalovaného. Ak stanoví lekár diagnózu pri výkone svojho povolania,
teda pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti a chybnú diagnózu, tak to samo osebe ešte nemusí
opodstatňovaťzáver,žetýmpádomporušilsvojupovinnosťvyplývajúcuprenehozDohovoruoľudských
právach a biomedicíne a zo zákona, t.j. povinnosť poskytovať zdravotnú starostlivosť v súlade so

súčasnými dostupnými poznatkami lekárskej vedy. Záver o porušení takejto povinnosti však nemôže
byť namieste v prípade, ak nesprávna diagnóza je dôsledkom závažného porušenia postupov pri jej
určovaní, ktoré lekár zavinil aspoň vo forme nedbanlivosti, a ktoré spočíva v bezdôvodnom nevyužití
dostupných diagnostických metód. Postup lekára je vždy nutné hodnotiť ex ante, t.j. na základe
poznatkov, ktoré mal k dispozícii v čase svojho rozhodovania. Ak porušenie uvedenej povinnosti je v

príčinnej súvislosti so vznikom trestnoprávne relevantného následku, tak za splnenia ďalších podmienok
je možné vyvodiť trestnú zodpovednosť lekára, a to spravidla za trestný čin spojený s ublížením na
zdraví. V ďalšom poukázal na stanoviská Najvyššieho súdu ČR, vrátane poukázania na vzťah príčiny
a následku a konštatoval, že v prejednávanej veci sa jedná o nedbanlivostný trestný čin v oblasti
zdravotníctva, ktorého sa mal dopustiť lekár v rámci svojej práce, a teda v rámci poskytovania zdravotnej

starostlivosti maloletému D. E., ktorý v rámci komplexu právnych noriem má nárok na to, aby mu
zdravotná starostlivosť bola poskytovaná riadne a včas, a aby boli vykonávané také zdravotné postupy
a úkony, aby bola jeho choroba správne a včas určená s cieľom uzdravenia pri zohľadnení súčasných
poznatkov lekárskej vedy a v súlade so štandardnými diagnostickými a terapeutickými postupmi. Ak
v SR nie sú oficiálne určené štandardy a diagnostické a terapeutické postupy, pretože každý prípad

môže byť a aj je špecifický a individuálny, tieto štandardy sa vytvárajú v procese lekárskej praxe
na základe poznatkov lekárskej vedy. Preto pri vyhodnocovaní dôkaznej situácie je najdôležitejšia
akceptácia znaleckého posudku takého znalca, či svedeckej výpovede, ktorá by najviac zodpovedala
týmto kritériám. Ďalším dôležitým kritériom je skutočnosť, či znalec alebo svedok sa dôsledne oboznámil
nielen so zdravotnou dokumentáciou, ale aj s kompletným dôkazovým materiálom, a či pracuje v tom

istom odbore a či sa stretáva s takýmto druhom ochorení. Okresný súd po uvedení obsahu dôkazov
vykonaných na hlavnom pojednávaní mechanicky vypočítava, ktoré sú v prospech obžalovaného, a
ktoré v jeho neprospech s tým, že v zásade sa priklonil k tým, ktoré sú v jeho prospech, aj keď vo
svojom veľmi krátkom hodnotení sa vôbec nezaoberal tým, prečo uveril týmto dôkazom s tým, že
dostatočne neodôvodnil záver tvrdenia, že skutok sa nestal a z akých konkrétnych dôkazov vychádzal.

Samotné vyhodnotenie dôkazov nie je možné považovať za správne. Súd neakceptoval dôkazy, ktoré
sú z hľadiska vyššie uvedených kritérií dôležité, resp. najdôležitejšie a ich vierohodnosť spochybnil
nepodstatnými okolnosťami, ktoré sú dokonca nepravdivé, a ktoré obžalovaný v rámci svojej obhajoby
predostrel súdu na svoju obranu. Čo sa týka dôkaznej situácie, najmä pri výsluchu lekárov ako svedkov,súd nebral do úvahy, že svedkovia A. H., A. A., A. I., A. J. a A. K. sú lekári toho istého chirurgického
oddelenia, ako sám obžalovaný, pričom s pacientom, maloletým D. E., vôbec neboli v styku alebo
iba na krátky čas, nepoznajúc všetky okolnosti jeho zdravotného stavu, nepoznali jeho anamnézu,

ani klinický stav, nehovoriac o zdravotnej dokumentácii a ďalších dôkazoch vyprodukovaných v tomto
trestnom konaní. Väčšina z nich o probléme ani nevedela, resp. vedela iba z počutia alebo čo im
povedal osobne obžalovaný ako svojim kolegom, čo vyplýva aj z ich výpovedí. Obdobná situácia je aj
u svedkov A. L. a A. M., aj keď títo sú lekármi detského oddelenia a nepoznali vývoj, ani príčiny zlého
zdravotného stavu pacienta a nie sú odborníci v odbore chirurgia, s náhlymi príhodami brušnými sa

vôbec nestretávajú a tak isto sú kolegami obžalovaného. Títo všetci lekári vo svojich výsluchoch podržali
svojho kolegu pri odpovedaní na špekulatívne otázky obžalovaného a jeho obhajcu cielene formulované,
čo bolo aj namietané. Svedok A. L. vo svojom prejave dokonca neprofesionálne a jednostranne kritizoval
a spochybňoval závery znalcov z chirurgického odboru, pričom zrejme mal na mysli znalcov A. G.
a A. H., aj keď sám povedal, že o ich negatívnych záveroch sa dopočul iba cez referencie A. C..
Súd pristúpil na obranu obžalovaného v dvoch dôležitých otázkach, ktoré boli vytrhnuté z kontextu

dôkaznej situácie a skutkového stavu a takto boli aj z neznámych dôvodov nesprávne pochopené a
hodnotené. Malo ísť o nejaký úzus vo FNsP v Prešove, podľa ktorého pokiaľ ide o detského pacienta
tento má byť primárne prijatý, resp. hospitalizovaný na pediatrickej klinike v Prešove a až následne, po
zistení diagnózy zaslaný na príslušné oddelenie. Tento problém bol vysvetlený a obrana obžalovaného
vyvrátená písomným stanoviskom riaditeľa FNsP J. A. Reimana Prešov zo dňa 15.10.2020 s prílohami,

ktoré súd kompletne ani neuviedol v odôvodnení svojho rozhodnutia, pričom v zmysle tohto stanoviska,
v čase spáchania skutku, keď bola maloletému D. E. poskytovaná zdravotná starostlivosť, ambulancia
pediatrickej chirurgie fungovala pod odbornou garanciou chirurgie pre dospelých. Čo sa týka spolupráce
medzioddelenímchirurgieaoddelenímpediatrie,tátonebolaaaniniejestanovenápresnedefinovanými
kritériami a vždy sa odvíja od aktuálneho stavu dieťaťa, priority a závažnosti chirurgickej diagnózy. Nie

je určená ani veková hranica 6 rokov, ktorá by rozdeľovala, kto prioritne zodpovedá za zabezpečenie
potrebnej zdravotnej starostlivosti, pričom každý prípad v prípade medicíny je osobitný a odvíja sa od
množstva malých detailov, ktoré túto jeho osobitosť určujú. Prílohou tohto stanoviska je aj vyjadrenie A.
D. K., vtedy námestníka LPS pre chirurgické odbory, podľa ktorého všetky kompetencie a postupy sú
dané medicínskymi princípmi, ktoré sú súčasťou vzdelávania lekárov a diagnostických terapeutických

štandardov platných univerzálne a žiadne k tomu právne predpisy, ani opatrenia neexistujú. Ďalej
uviedol, že pacienti, u ktorých je výslovné alebo predpokladané podozrenie na náhlu príhodu brušnú
alebo iné závažné chirurgické ochorenie sú primárne hospitalizovaní na chirurgickom oddelení. Jedinou
výnimkou sú snáď veľmi malé deti do 10 kg váhy, u ktorých predpokladaná príprava je špecifická, o
ktorých však dobre vedia. Tieto skutočnosti v konečnom dôsledku boli potvrdené aj výsluchom A. K. bez

rozdielu, či dieťa malo poruchu vedomia alebo nie a znalcami z odboru chirurgie A. A. G., N. a A. I. H..
Znalecké posudky a výsluchy znalcov A. A. G., N. a A. I. H. majú zásadnú a nepopierateľnú výpovednú
hodnotu, ktorá by mala určovať smer postupu lege artis. V zmysle ich záverov, ak by obžalovaný
postupoval správne, v záujme zistenia diagnózy maloletého D. E. a jeho včasného vyliečenia, ak by ho
alibisticky neodkázal na nechirurgické detské oddelenie, mohol byť tento operovaný bezprostredne po

jeho ošetrení do šiestich hodín a zrejme by nebolo potrebné vykonať resekciu viac ako 100 cm tenkého
čreva,takdôležitéhoorgánuprezdravývývoj.Vtejtosúvislostijepotrebnépoukázaťnaproblémporuchy
vedomia, s ktorým súbežne operoval obžalovaný a jeho obhajca, ako nástrojom svojej obrany, ktorým,
spolu so spomínaným úzusom, sa snažili ovplyvniť smer vedenia dôkaznej situácie, čo sa mu zrejme
na prvostupňovom súde aj podarilo. Je naivné už aj laikovi prijať tvrdenie za pravdivé, spočívajúce v

tom, že chirurg chirurgického oddelenia, ktoré dennodenne rieši a zachraňuje ľudské životy, vrátane
detí s ťažkými chorobami, či príhodami, v rámci ktorého je zriadená klinika anestéziológie a intenzívnej
medicíny, by zrazu nedokázal poskytnúť pomoc a stabilizovať maloletého, aj keď bol v bezvedomí.
Nie je potrebné zdôrazňovať, ako to vyplýva z relevantných dôkazov, zvládli by to oveľa rýchlejšie
a komplexnejšie, vzhľadom k zameraniu a teda efektívnejšieho prístupu, vzhľadom k dostupnosti

zobrazovacej diagnostiky a laboratóriá, ktoré je k dispozícii v tej istej budove. V rámci prvotnej anamnézy
je potrebné zaradiť výpoveď svedkyne poškodenej F. E., matky maloletého, ktorá o. i. uviedla, že dňa
15.03.2014 syna bolelo brucho, neskôr okolo obeda zvrieskol od bolesti a išli k lekárovi, teda v ten
deň mu nedávala žiadne lieky. Deň predtým mal zvýšenú teplotu a dala mu Panadol. Brucho ho veľmi
bolelo aj u lekára, pediatra v Sabinove, po ceste autom kričal od bolesti, aj v čakárni na chirurgickom

oddelení, kde náhle zaspal. O tom všetkom povedala obžalovanému, pri ktorom už spal a nereagoval
na podnety. Ak do prepúšťacej správy sa dostalo vyjadrenie poškodenej, že mu mala dať aj 15.03.2024
Panadol, resp. Nurofen, tak muselo ísť o nedorozumenie, keďže podľa svedkyne Panadol od teploty
synovi podala deň predtým. Pri vyšetrení na ambulancii videla, že chlapec mal brucho fialové a malna ňom veľa vyrážok. V ďalšom poukázal na vyjadrenie jednotlivých svedkov, ako aj znalcov vo veci
vypočutých. Obaja znalci A. G., N., ako aj A. H. predpokladajú trvalé následky a postup obžalovaného
označili ako nesprávny a jeho počínanie za nepochopiteľné. V zmysle záverov týchto znalcov, tenké

črevo je orgán životne dôležitý pre život človeka. V ňom dochádza k vstrebávaniu stravy a pri jeho
skrátení dochádza k poruche, ktorá má za následok rôzne ochorenia a obmedzenia, ktoré podrobne
popisujú. Zhodne tvrdia, že odoslanie dieťaťa s podozrením na náhlu príhodu brušnú, či už bolo bdelé
alebo v bezvedomí, z chirurgie na iné pracovisko pokladajú za zásadný omyl v prístupe k diagnostike
a liečbe tejto život ohrozujúcej diagnózy. V tomto nesprávnom postupe je potrebné vidieť oddialenie

vykonania diagnostiky, samotného liečenia a operácie, ktorá by v tomto prípade bola nevyhnutná. Tento
zlý postup obžalovaného A. C. a oddialenie operácie zapríčinil resekciu viac ako 100 cm tenkého čreva,
ktoré je dôležitým orgánom pre život človeka, teda došlo k jeho závažnému poškodeniu, z titulu ktorého
dieťa je náchylné na rôzne choroby, musí strpieť rôzne obmedzenia a kvalita jeho života je narušená. V
tom je potrebné vidieť nesprávne konanie obžalovaného, ktoré bolo v rozpore s ustanovením § 4 ods.
3 zákona 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, ako je to citované vyššie, pričom uvedený následok

je poškodením dôležitého orgánu podľa § 123 ods. 3 písm. e/ Tr. zákona. Zo strany obžalovaného ide
o porušenie dôležitej povinnosti v zmysle § 138 písm. h/ Tr. zákona, nakoľko sa jedná o život a zdravie
maloletého dieťaťa ako chránenej osoby podľa § 139 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona. Ak by súd postupoval
v súlade so zákonným a správnym postupom, vykonal by znalecké posudky predložené znalcami A. G.
a A. H. ako dôkazy na hlavnom pojednávaní a zákonným spôsobom by odstránil rozpory medzi závermi

znalcov a ich výsluchmi k protichodným znaleckým posudkom. Takýto postup nie je len zákonným, ale aj
v takýchto veciach žiadúcim, pretože sa jedná o odborné otázky. Súd má následne hodnotiť tieto dôkazy
v zmysle zásad hodnotenia dôkazov a prijať logický záver, ktorý má odôvodňovať výrok rozhodnutia. Z
uvedených dôvodov navrhol, aby Krajský súd v Prešove vyhovel odvolaniu, rozsudok okresného súdu
zrušil a uložil mu vo veci znovu konať a rozhodnúť.

Poškodený v odvolaní podanom prostredníctvom splnomocnenca namietal, že nemal možnosť zahlásiť
odvolanie na predmetnom hlavnom pojednávaní dňa 19.05.2025, kde Okresný súd Prešov rozhodol
rozsudkom, pretože postupom súdu prvého stupňa mu bolo upreté právo zúčastniť sa nariadeného
hlavného pojednávania. Súd prvého stupňa mu doručoval upovedomenie o súdnom pojednávaní, ako

aj znalecký posudok č. 42/2024 znaleckej organizácie A. H. spôsobom, ktorý mu neumožnil sa riadne
zúčastniť hlavného pojednávania. Súdnu zásielku si prevzal na pošte v odbernej lehote dňa 20.05.2025,
pričom po jej otvorení zistil, že hlavné pojednávanie v tejto trestnej veci sa malo uskutočniť dňa
19.05.2025. Keďže súd prvého stupňa mu reálne zmaril možnosť zúčastniť sa hlavného pojednávania
neskorým zasielaním upovedomenia o hlavnom pojednávaní, rozsudok zo dňa 19.05.2025 nemôže

vykazovať známky zákonnosti. Súd má zasielať zásielku takým spôsobom, aby uplynutie odbernej
lehoty,ktoráještandardne18dní,aktoránebolaskrátená,predchádzalotermínuhlavnéhopojednávania
stanoveného súdom. Nesprávnym postupom konajúceho prvostupňového súdu mu boli upreté práva
vyplývajúce z § 46 ods. 1 Tr. poriadku. Okrem toho rozsudok považuje za nezákonný aj z iných dôvodov,
pričom sa pridržiava odvolania prokurátora, ako aj svojho predchádzajúceho písomného podania zo dňa

27.09.2022, ktoré nazval odôvodnenie odvolania a kde podstatná časť argumentácie je použiteľná aj
v súčasnosti.

Na základe takto riadne a včas podaných odvolaní, krajský súd v zmysle ustanovenia § 317 ods. 1 Tr.
poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolatelia

podali odvolania, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, prihliadajúc aj na chyby,
ktoréneboliodvolaniamivytýkané,akbyodôvodňovalipodaniedovolaniapodľa§371ods.1Tr.poriadku
a dospel k záveru, že odvolanie prokurátora nie je dôvodné a odvolanie poškodeného bolo podané
neoprávnenou osobou.

Prvostupňový súd odvolaniami napadnutý rozsudok odôvodnil tým, že prejednávaná trestná vec je
z hľadiska dokazovania a rozhodovania o vine obtiažna nie tak po skutkovej stránke, ako po stránke
odbornej klasifikácie (medicínskej) zisteného skutkového stavu. Až po takejto odbornej klasifikácii
mohol potom súd pristúpiť k uplatneniu príslušných noriem trestného práva upravujúc základy trestnej
zodpovednosti. Niet pritom pochybnosti, že odborná klasifikácia medicínskej stránky veci rozhodujúcou

mierou vplývala na rozhodnutie predmetného trestnoprávneho vzťahu z pohľadu trestného práva
hmotného. Pri vyhodnocovaní dôkazov bol súd povinný v ďaleko väčšej miere vychádzať z názoru
odborníkov na špecifickú oblasť, akou je medicínska veda. Obžaloba videla nesprávnosť postupu
obžalovaného, lekára na chirurgickej ambulancii, a teda porušenie dôležitej povinnosti vyplývajúcejz jeho zamestnania uloženej mu zákonom v tom, že mal opomenúť vyšetriť a stabilizovať zdravotný
stav maloletého pacienta D. E. a jeho ťažkosti s bruchom, realizovať vyšetrenia, pacienta hospitalizovať
na chirurgickom oddelení a prijať iné opatrenia chirurga, ako aj v tom, že nemal odkázať maloletého

pacienta na vyšetrenie do Detskej kliniky FNsP v Prešove, kde jeho stav nijako nesledoval. Uvedený
záver obžaloby však nekorešponduje so zistením znaleckej organizácie A. H., ako ani s výpoveďami
väčšiny svedkov vypočutých v tomto konaní, ktorí konštatovali, že zo strany obžalovaného nedošlo
ku konaniu contra lege artis. Na druhej strane, na základe vykonaného dokazovania sa súd stotožnil
s právnou argumentáciou obhajoby. Obžalovaný vyhlásil, že je nevinný a poukázal na postup A. F.,

ktorý mu predtým podal na LSPP apaurin, ktorý zastiera prejavy náhlej príhody brušnej. Obžalovaný
tiež poukázal na to, že v čase jeho vyšetrenia dieťa nejavilo žiadne prejavy náhlej príhody brušnej
a v medicíne platí, že záchrana života je prvoradá pred diferenciálne diagnostickým procesom, a preto
nedal na ambulancii vykonať röntgen a ultrazvuk, keďže tento proces v nemocnici prebieha tak, že
pacient dostane žiadanku a odchádza absolvovať tieto vyšetrenia. RTG pracovisko sa nachádza na
2. poschodí v monobloku, pričom ambulancia je v suteréne tejto budovy. Poukázal na to, že odoslať

pacienta, ktorý nie je diagnostikovaný, pričom je v ohrození života by bol non lege artis postup. Poukázal
na pavilónový systém nemocnice a tiež na to, že RTG štandardne trvá 10 minút a ultrazvuk 30 - 45 minút.
Obžalovaný poukázal na to, že nie je v jeho kompetencii, aby telefonoval A. O. a riadil ďalší manažment
pacienta. Z vypočutých svedkov ani výpoveď svedka A. D. K., v čase skutku staršieho sekundárneho
lekára na chirurgickom oddelení, na hlavnom pojednávaní dňa 26.11.2020, nevyznieva jednoznačne

v neprospech obžalovaného. Nemal by byť rozdiel v kvalite sledovania pacienta na pediatrii a chirurgii,
ale predsa len na chirurgii majú viac skúseností s náhlou príhodou brušnou. Svedok tiež potvrdil,
že pokiaľ ide o ozaj intenzívnu starostlivosť, pediatri vedia poskytnúť lepšiu starostlivosť. Čiastočne
v neprospech obžalovaného vyznievajú aj tvrdenia svedka A. D. K. v tom smere, že na chirurgickú
JIS sa prijímajú aj maloletí pacienti v závislosti od veku a váhy, a to aj pred operáciou aj po operácii.

Poškodený mohol byť prijatý aj na chirurgickú JIS bez prijatia na detskej JIS. Väčšina detí z chirurgickej
ambulancie je prijatých na chirurgickú JIS alebo oddelenie. Ak je dieťa spavé, ide o kvantitatívnu
poruchu vedomia a tú vedia riešiť aj na chirurgickej JIS. V tomto smere je však potrebné konštatovať,
že aj keď svedok A. K. pripustil možnosť hospitalizácie pacienta, poškodeného, na chirurgickej JIS,
nevylúčil, ba práve naopak, potvrdil, že rovnako mohol byť hospitalizovaný aj na detskej JIS, teda tak,

ako o tom rozhodol obžalovaný. Aj keď tento svedok vo svojej výpovedi povedal, že zobrazovacie
vyšetrenia alebo odbery v prípade poruchy vedomia mohli byť urobené, zároveň trval na tom, že dieťa
v bezvedomí treba stabilizovať, čo sa týka jeho stavu. Obdobne je potrebné hodnotiť aj správu FNsP
J. A. Reimana Prešov zo dňa 15.10.2020, ktorá dokazuje, že presné pravidlá hospitalizácie detí na
chirurgickej JIS neboli a v minulosti, vzhľadom na počet detí hospitalizovaných buď na detskej JIS

alebo na dospeláckej JIS, boli oddelenia rovnocenné. Vzhľadom na odborné vyjadrenia uvedených
svedkov je potrebné ustáliť, že pre hospitalizáciu detského pacienta bola jednoznačne vhodnejšia
detská JIS a odoslaním maloletého pacienta, poškodeného v tomto konaní, obžalovaný neporušil žiadnu
svoju povinnosť, ktorá by mu vyplývala z postupu lege artis alebo akýchkoľvek vnútorných predpisov
nemocnice. Oslobodzujúci rozsudok nie je rozhodnutím o nevine obžalovaného. Pre odsúdenie musí byť

jednoznačnepreukázané,žeskutoksastal,jetrestnýmčinom,spáchalhopráveobžalovaný,ktorýjezaň
trestne zodpovedný. Naproti tomu, pre oslobodenie obžalovaného nie je potrebné mať preukázané, že
nespáchal žalovaný skutok, ale stačí, ak nie je preukázané, že taký čin spáchal práve on. Podľa názoru
súdu, OČTK (polícia a prokuratúra) nepredložili dostatok takých dôkazov, ktoré by súdu umožňovali
jednoznačne konštatovať, že skutok uvedený v obžalobe spáchal práve obžalovaný, ani že sa stal tak,

ako je opísaný v obžalobe. Súd je toho názoru, že bolo na mieste aplikovať zásadu ,,in dubio pro reo“ (v
pochybnostiach v prospech obžalovaného), ktorá prichádza do úvahy vtedy, ak pochybnosti, ktoré vznikli
v trestnom konaní o dokazovanej skutočnosti trvajú aj po vykonaní a zhodnotení všetkých dostupných
dôkazov,ktorémôžureálneprispieťknáležitémuzisteniuskutkovéhostavu,atovrozsahunevyhnutnom
na objektívne, stavu veci a zákonu zodpovedajúce spravodlivé rozhodnutie. Zo svedeckých výpovedí

lekárov, ktorí sa priamo venovali poskytovaniu zdravotnej starostlivosti maloletému a vypracovaného
znaleckého posudku znaleckej organizácie A. H., bolo možné ustáliť záver, že zdravotná starostlivosť
bola poškodenému poskytnutá správne, lege artis, a že obžalovaný žiadnym spôsobom nepochybil
pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti. Nebola teda preukázaná príčinná súvislosť medzi konaním,
resp. opomenutím obžalovaného a ťažkou ujmou na zdraví maloletého poškodeného. Z uvedených

dôvodovsúdrozhodolooslobodeníobžalovanéhoA.B.C.spodobžaloby,nakoľkovýsledkyvykonaného
dokazovania jednoznačne nepreukázali, že sa stal skutok takým spôsobom, ako je popísaný v podanej
obžalobe a ako je teda obžalovanému kladený za vinu.Odvolací súd úvodom konštatuje, že v predmetnej trestnej veci už jedenkrát rozhodol, keď uznesením
zo dňa 30.06.2022, sp. zn. 15T/32/2020 podľa § 321 ods. 1 písm. a/, b/, c/ Tr. poriadku zrušil
napadnutý rozsudok v celom rozsahu a podľa § 322 ods. 1 Tr. poriadku vrátil vec okresnému súdu,

aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia
konštatoval, že odôvodnenie v poradí prvého rozsudku okresného súdu nespĺňalo kritériá vyžadované
ustanovením § 168 ods. 1 Tr. poriadku, nakoľko z jeho odôvodnenia nevyplývalo akými úvahami
sa prvostupňový súd spravoval pri hodnotení dôkazov, ako sa vysporiadal s obhajobou a akými
právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokazované skutočnosti. Zároveň prvostupňovému

súdu vytkol, že časť hlavného pojednávania dňa 30.06.2022 vykonal v neprítomnosti prokurátora
a časť v neprítomnosti obhajcu, a to bez súhlasu obžalovaného. Rovnako uložil prvostupňovému
súdu zaoberať sa procesnosťou jednotlivých dôkazov, najmä znaleckých posudkov, a to vo vzťahu k
znaleckému posudku znalca N. A. G., N., najmä či tento nebol podaný v inej trestnej veci, nakoľko v
prejednávanej veci došlo k právoplatnému zastaveniu trestného stíhania a toto bolo následne ,,nanovo“
začaté, vo vzťahu k znaleckému posudku znalca A. D. E. z dôvodu, že A. D. E. je zapísaný ako

znalec z odvetvia pediatrie (detské lekárstvo), a teda či tento bol oprávnený vyjadrovať sa k postupom
chirurga A. C., teda lekára z iného odvetvia s tým, že z obsahu jeho znaleckého posudku vyplýva,
že ako súdny znalec z odvetvia pediatrie sa k zadaným otázkam vyjadril po preštudovaní kompletnej
dokumentácie a lekárskych nálezov, z čoho nie je zrejmé z akých konkrétnych podkladov mal vychádzať
pri vypracovaní znaleckého posudku, vo vzťahu k znaleckému posudku A. H. s tým, že tento ako

podklady na vypracovanie svojho znaleckého posudku uviedol o. i. aj výpovede svedkov z konania,
ktoré bolo následne zastavené, teda z inej trestnej veci, a to vrátane A. B. C. v procesnom postavení
svedka, ako aj znalecký posudok znalca N. A. G., N. s tým, že z obsahu uznesenia o pribratí znalca
A. H. nevyplýva, pre aký skutok bolo vo veci začaté trestné stíhanie, ale obsahom odôvodnenia je
opis, ako malo k skutku dôjsť, kde namiesto konštatovania o hospitalizácii na detskej klinike O. G. N.

sa konštatuje odporúčanie lekára chirurgickej pohotovosti A. C. o hospitalizácii na pediatrickej klinike
FNsP, pričom znalec A. H. na hlavnom pojednávaní pri svojom výsluchu uviedol, že mu bol zaslaný
súdny spis, ale neoboznamoval sa s ním, ale aj bez oboznámenia sa s hrubým súdnym spisom, trvá
na svojom znaleckom posudku a vo vzťahu k znaleckému posudku znaleckej organizácie L. P., s.r.o.,
z dôvodu, že z uvedeného posudku vyplýva, že znalci pre vypracovanie znaleckého posudku mali k

dispozícii zdravotnú dokumentáciu a podklady, ktoré im doručil obžalovaný, avšak ani zo znaleckého
posudku, ani z výpovede znalca A. K. nevyplýva, aby znaleckej organizácii bol zaslaný vyšetrovací
spis, resp. aby mala možnosť do neho nahliadnuť. Z uvedených dôvodov bolo v súhrne vo vzťahu
s týmto znaleckým posudkom potrebné, aby sa okresný súd zaoberal ich použiteľnosťou v trestnom
konaní. Krajský súd zároveň uložil okresnému súdu vysporiadať sa aj s podaním FNsP J. A. Reimana

Prešov zo dňa 15.10.2020, z ktorého vyplýva, že medzi oddelením chirurgie a oddelením pediatrie
spolupráca nebola a ani nie je stanovená presne definovanými kritériami a vždy sa odvíja od aktuálneho
stavu dieťaťa, priority a závažnosti chirurgickej diagnózy a celkového stavu dieťaťa, preto z uvedeného
dôvodu nie je určená ani veková hranica 6 rokov, ktorá by rozdeľovala, kto prioritne zodpovedá za
zabezpečenie potrebnej zdravotnej starostlivosti a rovnako sa krajskému súdu javilo účelným zaoberať

sa aj skutočnosťou uvedenou v predmetnom podaní FNsP D. P. J. N. zo dňa 15.10.2020, že správnosť
poskytnutia zdravotnej starostlivosti maloletému E. bola v roku 2014 predmetom dohľadu Úradu pre
dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, a to či sa Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou
zaoberal aj posudzovaním konania obžalovaného A. B. C. a ak áno s akým záverom.

Po oboznámení sa s odvolaním napadnutým rozsudkom, ako aj obsahom predloženého spisu, odvolací
súd konštatuje, že súd prvého stupňa na hlavnom pojednávaní, a to tak pred zrušujúcim uznesením
krajského súdu, ako aj po ňom, vykonal celé do úvahy prichádzajúce dokazovanie týkajúce sa skutku
uvedeného v obžalobe prokurátora. Boli vykonané dôkazy v rozsahu potrebnom na zistenie a ustálenie
skutkového stavu veci, a to zákonným spôsobom, pričom ani procesné strany sa v rámci odvolacieho

konania nedomáhali vykonania ďalších dôkazov. Z takto procesne zabezpečených dôkazov následne
okresný súd vyvodil skutkové okolnosti tak, ako sú uvedené vo výroku napadnutého rozsudku, tieto
majú oporu vo výsledkoch vykonaného dokazovania a prvostupňový súd vyhodnotil dôkazy v súlade
so zásadou uvedenou v § 2 ods. 12 Tr. poriadku. Krajský súd preto považuje tieto skutkové zistenia za
správne a zákonné a s nimi sa stotožňuje, a keďže okresný súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia

s jednotlivými dôkazmi, z ktorých pri ustálení skutkového stavu vychádzal, vysporiadal, odvolací súd na
toto rozhodnutie súdu prvého stupňa v celom rozsahu odkazuje.Aj podľa názoru odvolacieho súdu, vykonané dôkazy vo svojom súhrne nepreukazujú, že skutok kladený
obžalovanému za vinu, tak ako je opísaný v obžalobe prokurátora, sa stal. V prejednávanej trestnej
veci obžalovaný spáchanie skutku poprel a vo veci bolo vypočutých viacero svedkov, predovšetkým

lekárov pracujúcich vo FNsP J. A. Reimana Prešov, ktorých časť prišla aj do styku s maloletým
poškodeným E. pri lekárskom zákroku, ktorý je predmetom skutku v prejednávanej trestnej veci a ktorí
sa prevažne z vlastného pohľadu vyjadrovali k poskytnutej lekárskej starostlivosti maloletému, postupom
obžalovaného, resp. všeobecným postupom na chirurgickom oddelení, či iných oddeleniach FNsP
J. A. Reimana Prešov, pričom ani z týchto svedeckých výpovedí nevyplýva, aby obžalovaný mal pri

poskytovaní zdravotnej starostlivosti mal. E. pochybiť.

Podľa § 141 ods. 1 Tr. poriadku ak sú na objasnenie skutočnosti dôležitej pre trestné konanie potrebné
odborné znalosti, vyžiada orgán činný v trestnom konaní a v konaní pred súdom predseda senátu
odborné vyjadrenie mimo znaleckú činnosť vykonávanú podľa osobitného zákona. V jednoduchých
prípadoch sa možno uspokojiť s písomným potvrdením, o ktorého správnosti nie sú pochybnosti.

Podľa § 142 ods. 1 Tr. poriadku ak pre zložitosť objasňovanej skutočnosti nie je postup podľa §
141 postačujúci, priberie orgán činný v trestnom konaní a v konaní pred súdom predseda senátu znalca
na podanie znaleckého posudku. Ak ide o objasnenie skutočnosti obzvlášť zložitej, priberú sa dvaja
znalci. Dvoch znalcov treba pribrať vždy, ak ide o pitvu mŕtvoly.

V prejednávanej trestnej veci krajský súd, rovnako ako súd prvého stupňa, má za to, že na objasnenie
skutočnosti dôležitej pre trestné konanie boli potrebné odborné znalosti a rovnako má za to, že pre
zložitosť objasňovanej skutočnosti nebol postup podľa § 141 postačujúci a bolo potrebné pribrať znalca
na podanie znaleckého posudku, pričom práve znalecké dokazovanie bolo pre posúdenie viny, či neviny

obžalovaného v prejednávanej trestnej veci rozhodné.

Prvostupňový súd sa po zrušení prvého v poradí odsudzujúceho rozsudku krajským súdom zaoberal
procesnosťou jednotlivých znaleckých posudkov a správne dospel k záveru, že ani jeden z nich nie
je v prejednávanej trestnej veci použiteľný, správne dospel k záveru, že do konania bolo potrebné

pribrať „nového“ znalca a správne postupoval, ak do konania pribral znaleckú organizáciu A. H., z
ktorej znaleckého posudku a následne aj z výpovede znalca A. L. zhodne vyplynul jednoznačný záver,
že zdravotná starostlivosť maloletému E. bola na všetkých pracoviskách FNsP J. A. Reimana Prešov
poskytnutá správne, v dostatočnom rozsahu podľa štandardných medicínskych algoritmov dnešnej
úrovne poznania a v súlade so zásadami lege artis a k porušeniu štandardných diagnostických a

terapeutických postupov na žiadnej úrovni liečebnej preventívnej starostlivosti nedošlo. Ako to správne
uviedol prvostupňový súd, prejednávaná trestná vec je z hľadiska dokazovania a rozhodnutia obtiažna
ani nie tak po skutkovej stránke, ako po stránke odbornej (medicínskej) a práve znalec z príslušného
odboru má pre predmetné trestné konanie potrebné odborné znalosti a práve takýto znalec je jediný
spôsobilý vyjadriť sa k medicínskym postupom a k tomu, či obžalovaný A. C. pri poskytovaní zdravotnej

starostlivosti maloletému E. pochybil alebo nie, pričom vzhľadom na konštatovaný záver znalca, v
konkrétnom prípade znaleckej organizácie A. H., krajský súd, rovnako ako súd prvého stupňa, dospel k
záveru, že je potrebné obžalovaného spod obžaloby oslobodiť.

Vzhľadom na uvedené, s poukazom na skutočnosť, že v konaní neboli produkované dôkazy, ktoré by

jednoznačne preukazovali vinu obžalovanému A. B. C., krajský súd s poukazom na zásadu in dubio
pro reo, teda v pochybnostiach v prospech obžalovaného, dospel k záveru, že sa stotožňuje s názorom
súdu prvého stupňa, že nebolo dokázané, že skutok tak, ako je obžalobou kladený obžalovanému za
vinu, sa stal.

Vo vzťahu k odvolacej námietke prokurátora poukazujúcej na to, že prvostupňový súd na hlavnom
pojednávaní ako dôkazy nevykonal znalecké posudky znalcov A. G. a A. H., pričom neodôvodnil
z akého dôvodu považoval tieto znalecké posudky za nepoužiteľné, krajský súd udáva, že čiastočne
sa stotožňuje s odvolacou námietkou prokurátora, že prvostupňový súd sa s uvedeným nevysporiadal,
ale zároveň sa nestotožňuje s tvrdením, že prvostupňový súd znalecké posudky znalcov A. G. a A.

H. nevykonal, nakoľko tieto, ako aj výsluchy uvedených znalcov boli riadne vykonané na hlavnom
pojednávaní, avšak prvostupňový súd na tieto správne neprihliadal. K uvedenému krajský súd dodáva,
že tak, ako to už naznačil v zrušujúcom uznesení zo dňa 22.11.2022, sp. zn. 4To/36/2022, znalecký
posudok znalca N. A. G., N., nepovažoval za použiteľný v prejednávanej trestnej veci z dôvodu, že tentobol podaný v inom trestnom konaní, ktoré bolo začaté uznesením vyšetrovateľa PZ zo dňa 30.01.2025,
ČVS: ORP-82/1-VYS-PO-2015, a ktoré bolo následne uznesením zo dňa 30.06.2016, ČVS: ORP-82/1-
VYS-PO-2015podľa§215ods.1písm.b/Tr.poriadkuzastavené,leboskutokniejetrestnýmčinomanie

je dôvod na postúpenie veci, proti čomu poškodený prostredníctvom splnomocnenca podal sťažnosť,
ktorá bola uznesením Okresnej prokuratúry Prešov zo dňa 10.10.2016, sp. zn. 1Pv 96/15-7707-51
podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. poriadku zamietnutá ako nedôvodná. Znalecký posudok znalca A. D. E.
odvolací súd považoval rovnako za nepoužiteľný z dôvodu, že znalec A. D. E. bol v rozhodnom čase
zapísaný ako znalec v odvetví pediatria (detské lekárstvo), a teda tento nebol oprávnený vyjadrovať

sa k postupom obžalovaného A. C., ktorý je chirurgom, teda k postupom lekára z iného medicínskeho
odvetvia, pričom z jeho znaleckého posudku zároveň nebolo zrejmé, z akých konkrétnych podkladov
vychádzal pri vypracovaní znaleckého posudku, keď uviedol, že k zadaným otázkam sa vyjadril po
preštudovaní kompletnej dokumentácie a lekárskych nálezov. Rovnako znalecký posudok znalca A. I.
H. č. 19/2018 odvolací súd nepovažoval za procesne použiteľný z dôvodu, že tento ako podklady pre
vypracovanie znaleckého posudku o. i. uviedol aj výpovede svedkov, vrátane A. B. C. v procesnom

postavení svedka a znalecký posudok znalca N. A. A. G., N. z konania, ktoré bolo zastavené uznesením
zo dňa 30.06.2016, ČVS: ORP-82/1-VYS-PO-2015, v spojení s uznesením Okresnej prokuratúry Prešov
zo dňa 10.10.2016, sp. zn. 1Pv 96/15/7707-51, teda z inej trestnej veci, pričom znalec A. H. na hlavnom
pojednávaní uviedol, že sa ani neoboznámil so súdnym spisom, aj keď mu tento bol zaslaný, ale aj
napriek tomu trval na svojom znaleckom posudku. Ani znalecký posudok znaleckej organizácie L. P.,

s.r.o. č. 40/2020 predložený obhajobou nepovažoval krajský súd za procesne použiteľný z dôvodu,
že znalecká organizácia pri vypracovaní znaleckého posudku vychádzala aj zo znaleckého posudku
znalca N. A. G., N., teda znaleckého posudku podaného v inej trestnej veci a ako podklady použité pri
vypracovaní znaleckého posudku, ktoré mala k dispozícii, uviedla zdravotnú dokumentáciu a podklady,
ktoré im doručil obžalovaný, avšak nebolo zrejmé, aké to boli podklady, či tieto boli kompletné, ani to, či

znaleckej organizácii bol zaslaný vyšetrovací spis, resp. mala možnosť do neho nahliadnuť.

Vo vzťahu k odvolacej námietke prokurátora, že nie je pravdou, aby uznesenie o zastavení trestného
stíhania tzv. vo veci tvorilo prekážku veci rozhodnutej, z hľadiska aplikácie zásady ne bis in idem a
konkrétnu osobu by nebolo možné stíhať za to isté konanie, ak bolo voči nej zastavené, nakoľko táto

zásada sa spája výlučne s právoplatným meritórnym rozhodnutím voči osobe a nie vo veci, krajský
súd uvádza, že uvedený názor prokurátora nesporuje, avšak v prejednávanej trestnej veci nejde o
posudzovanie zásady ne bis in idem, ani prvostupňový súd, rovnako ako ani odvolací súd, nepovažoval
právoplatné rozhodnutie o zastavení konania za prekážku rozhodnutej veci v zmysle zásady ne bis in
idem, avšak konštatuje, že nie je možné prihliadať na dôkazy, ktoré boli vykonané po začatí trestného

konania na základe uznesenia vyšetrovateľa PZ zo dňa 30.01.2015, ČVS ORP-82/1-VYS-PO-2015 po
právoplatne zastavenie predmetného trestného stíhania na základe zamietnutia sťažnosti poškodeného
uznesením Okresnej prokuratúry Prešov zo dňa 10.10.2016, sp. zn. 1Pv/96/15-7707-51 proti uzneseniu
zo dňa 30.06.2016, ČVS: ORP-82/1-VYS-PO-2015, nakoľko z Tr. poriadku vyplýva, akým rozhodnutím
sa trestné stíhanie končí a jedným z takýchto rozhodnutí je aj zastavenie trestného stíhania podľa § 215

Tr.poriadku,pričomTr.poriadokakovýnimkuspočívajúcuvpokračovanízastavenéhotrestnéhostíhania
v zmysle § 215 ods. 7 Tr. poriadku pozná len pokračovanie v trestnom stíhaní z dôvodu, že ak toto bolo
zastavené podľa § 215 ods. 2 písm. a/ Tr. poriadku, teda z dôvodu, že trest, ku ktorému konanie vedie,
je bez významu popri treste, ktorý bol uložený, v tomto je možné pokračovať, ak obvinený vyhlási do
troch dní od doručenia uznesenia, že na prejednaní veci trvá. Tr. poriadok nepozná inštitút pokračovania

v právoplatne zastavenom trestnom stíhaní, ktoré by bolo možné považovať za kontinuálnu súčasť
jedného trestného stíhania, ak následne je v tej istej veci opätovne začaté trestné stíhanie. Z uvedeného
dôvodu takéto právoplatne zastavené trestné stíhanie a následné „nanovo“ opätovne začaté trestné
stíhanie nie je možné považovať za jedno kontinuálne prebiehajúce trestné stíhanie a rovnako nie je
možné považovať dôkazy vykonané v právoplatne skončenej veci za dôkazy použiteľné v takto „nanovo“

začatej trestnej veci. K takémuto postupu by mohlo dôjsť len v prípade zákonného postupu, ktorý by mal
oporu v Tr. poriadku, na základe ktorého je možné zrušiť právoplatné rozhodnutie o zastavení trestného
stíhania v prípravnom konaní, čím by bolo možné pokračovať v takto právoplatne zastavenom trestnom
stíhaní. Zo žiadneho ustanovenia Tr. poriadku však nevyplýva možnosť bez uplatnenia zákonného
postupu, ktorý by mal oporu v Tr. poriadku pokračovať v právoplatne zastavenom trestnom konaní a s

tým súvisiaca možnosť použitia dôkazov vykonaných v konaní, ktoré bolo právoplatne zastavené v tomto
konaní.Vo vzťahu k odvolacím námietkam prokurátora poukazujúcim na rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR
týkajúce sa posudzovania príčiny a následku a poukazujúcim na zákonné znenie zákona č. 576/2004
Z. z o zdravotnej starostlivosti, krajský súd v súhrne udáva, že opätovne odkazuje na znalecký

posudok znaleckej organizácie A. H. a výsluch znalca A. L. k tomuto, ktorý jednoznačne konštatoval,
že k pochybeniu v poskytovaní zdravotnej starostlivosti maloletému zo strany obžalovaného nedošlo
a zdravotná starostlivosť maloletému bola na všetkých pracoviskách FNsP J. A. Reimana Prešov
poskytnutá správne, v dostatočnom rozsahu a podľa štandardných medicínskych algoritmov dnešnej
úrovne poznania a v súlade so zásadami lege artis.

Vo vzťahu k odvolacej námietke prokurátora poukazujúcej na to, že svedkovia A. H., A. A., A. I., A. J. a
A. K. sú lekári toho istého chirurgického oddelenia ako obžalovaný, títo s maloletým pacientom neboli
v styku, resp. iba krátky čas, nepoznali jeho anamnézu, ani klinický stav a obdobná situácia je aj u
svedkov A. L. a A. M., ktorí sú lekármi detského oddelenia, krajský súd v súhrne udáva, že s uvedeným
sa vysporiadal vyššie, pričom v danom prípade konštatoval, že uvedení lekári ako svedkovia sa väčšinou

vyjadrovali iba k postupu obžalovaného, resp. všeobecným postupom vo FNsP J. A. Reimana Prešov
zo svojho pohľadu, preto opätovne poukazuje na to, že rozhodujúcim pre posúdenie viny, či neviny
obžalovaného bolo znalecké dokazovanie. Navyše, samotná skutočnosť, že uvedení svedkovia sú
v kolegiálnom vzťahu s obžalovaným, resp. samotný kolegiálny vzťah svedka a obžalovaného vo
všeobecnosti, nediskvalifikuje svedka z podania svedeckej výpovede, avšak v takomto prípade je

potrebné takúto svedeckú výpoveď podrobiť skúmaniu aj z hľadiska, či svedok takouto výpoveďou
nechce pomôcť, príp. poškodiť obžalovanému. K uvedenému odvolací súd dodáva, že bol to práve
prokurátor, ktorý v ním podanej obžalobe uvedených svedkov, s výnimkou svedka A. H., navrhol
v prejednávanej trestnej veci vypočuť, resp. ich výpovede na hlavnom pojednávaní prečítať.

Uvedené je možné konštatovať aj vo vzťahu k odvolacej námietke prokurátora poukazujúcej na tvrdenie
obžalovaného o nejakom úzuse vo FNsP J. A Reimana Prešov, ako aj vo vzťahu k písomnému
stanovisku riaditeľa FNsP J. A Reimana Prešov zo dňa 15.10.2020, pričom s uvedenými skutočnosťami,
resp. písomným stanoviskom, ktoré bolo súčasťou spisu bola znalecká organizácia oboznámená
a aj napriek uvedenému dospela k už konštatovanému záveru vo vzťahu k možnému pochybeniu

obžalovaného pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti maloletému E.. Navyše, aj z uvedeného
stanoviska,ktoréhoprílohoumábyťvyjadrenielekáraavdanomčaseajnámestníkaLPSprechirurgické
odbory A. K., a ktoré, podľa názoru prokurátora, je potrebné vyhodnotiť v neprospech obžalovaného,
vyplýva, že čo sa týka spolupráce medzi oddelením chirurgie a oddelením pediatrie, táto nebola ani
nie je stanovená presne definovanými kritériami a vždy sa odvíja od aktuálneho stavu dieťaťa, priority

a závažnosti chirurgickej diagnózy, nie je určená ani veková hranica 6 rokov, ktorá by rozdeľovala,
kto prioritne zodpovedá za zabezpečenie potrebnej zdravotnej starostlivosti, pričom každý prípad v
prípade medicíny je osobitný a odvíja sa od množstva malých detailov, ktoré túto jeho osobitosť určujú,
k čomu krajský súd dodáva, že v zmysle vykonaného dokazovania v čase prvého príchodu maloletého
E. do ambulancie k obžalovanému A. C. nebolo ani zrejmé, či u maloletého sa jedná o chirurgickú

diagnózu. Aj keď uvedené stanovisko vyvracia tvrdenie obžalovaného o nejakom úzuse v prešovskej
nemocnici,avšaktotonepreukazujeanižiadneporušeniepovinnostiobžalovanéhoprivýkonepovolania,
ani z uvedeného stanoviska žiadna takáto povinnosť obžalovanému nevyplývala.

Vo vzťahu k odvolacej námietke prokurátora, že znalecké posudky znalca A. G., N. a A. H. majú zásadnú

a nepopierateľnú výpovednú hodnotu, ktorá by mala určovať smer postupu lege artis, krajský súd udáva,
že s procesnou použiteľnosťou týchto znaleckých posudkov sa vysporiadal vyššie, pričom pripomína, že
OČTK v zmysle § 2 ods. 10 Tr. poriadku s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti
obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak,
aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie. K uvedenému krajský súd dodáva, že podľa jeho názoru,

nie je možné v konaní izolovane poukazovať len na tie dôkazy, ktoré OČTK „vyhovujú“ aj napriek tomu,
že tieto sú procesne nepoužiteľné. Aj keby odvolací súd teoreticky pripustil použiteľnosť týchto dôkazov,
teda ďalších znaleckých posudkov vo veci podaných, vrátane znaleckých posudkov znalcov N. A. G., N.
a A. H., na ktoré poukazuje obžaloba, a ktoré podľa jej názoru, majú zásadný význam pre konštatovanie
porušenia povinnosti obžalovaného, a teda pre uznanie jeho viny zo žalovaného skutku, nie je možné

opomenúť, že v prejednávanej trestnej veci, okrem znaleckého posudku znaleckej organizácie A. H.,
boli podané aj ďalšie dva znalecké posudky, ktoré konštatujú, že obžalovaný pri výkone zdravotnej
starostlivosti nepochybil, a teda aj z uvedeného dôvodu by bolo potrebné rovnako pribrať znaleckú
organizáciu na vyhotovenie tzv. kontrolného znaleckého posudku.Vo vzťahu k odvolacej námietke prokurátora, že je naivné už aj laikovi prijať za pravdivé tvrdenie
spočívajúce v tom, že chirurg chirurgického oddelenia, ktoré dennodenne rieši a zachraňuje ľudské

životy, vrátane detí s ťažkými chorobami, či príhodami, v rámci ktorého je zriadená klinika anestéziológie
a intenzívnej medicíny, by zrazu nedokázal poskytnúť pomoc a stabilizovať maloletého, aj keď bol
v bezvedomí, čo by zvládol oveľa rýchlejšie a komplexnejšie, vzhľadom k zameraniu a efektívnejšiemu
prístupu, vzhľadom k dostupnosti zobrazovacej diagnostiky a laboratóriá, ktoré je k dispozícii v tej
istej budove, krajský súd udáva, že laický názor prokurátora je v rozpore s výsledkami dokazovania

v prejednávanej trestnej veci.

Vo vzťahu k odvolacej námietke prokurátora, že v rámci prvotnej anamnézy je potrebné zaradiť výpoveď
svedkyne poškodenej F. E., matky maloletého, ktorá o. i. uviedla, že dňa 15.03.2014 syna bolelo brucho,
neskôr okolo obeda zvrieskol od bolesti a išli k lekárovi, teda v ten deň mu nedávala žiadne lieky, deň
predtým mal zvýšenú teplotu a dala mu Panadol, brucho ho veľmi bolelo aj u lekára, pediatra v Sabinove,

po ceste autom kričal od bolesti, aj v čakárni na chirurgickom oddelení, kde náhle zaspal, o čom všetkom
povedala obžalovanému, pri ktorom už spal a nereagoval na podnety, krajský súd udáva, že lekár je
povinnývykonaťvlastnévyšetreniepacientaanemôžesaspoľahnúťnainformácieodsprievodu(rodinný
príslušník, opatrovateľ a pod.), najmä ak ide o osoby bez medicínskeho vzdelania, nakoľko tieto môžu
byť neúplné, nepresné, skreslené a pod., tieto môžu byť iba doplnkové a nemôžu slúžiť ako náhrada

vlastného vyšetrenia. Navyše, vo svojej odvolacej námietke aj sám prokurátor uvádza, že v čakárni
na chirurgickom oddelení maloletý E. zaspal a na ambulancii pri vyšetrení obžalovaným A. C. už spal
a nereagoval na podnety, na základe čoho obžalovaný A. C. nedokázal určiť diagnózu maloletého
a rozhodol o ďalšom postupe, ktorý bol podrobený znaleckému dokazovaniu, z ktorého vyplynulo, že
týmto postupom nedošlo k pochybeniu obžalovaného.

K odvolacej námietke poškodeného, že postupom prvostupňového súdu mu bolo upreté právo zúčastniť
sa hlavného pojednávania, nakoľko znalecký posudok, ako aj upovedomenie o hlavnom pojednávaní
prevzal na pošte v odbernej lehote dňa 20.05.2025, pričom po otvorení zásielky zistil, že hlavné
pojednávaniesamalouskutočniťdňa19.05.2025,čímmuprvostupňovýsúdzmarilmožnosťzúčastniťsa

hlavného pojednávania, preto hlavné pojednávanie nemôže vykazovať známky zákonnosti krajský súd
udáva, že v zmysle § 307 ods. 1 písm. c/ Tr. poriadku rozsudok môže odvolaním napadnúť prokurátor pre
nesprávnosť ktoréhokoľvek výroku, obžalovaný pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho priamo týka, okrem
výroku o vine v rozsahu, v ktorom súd prijal jeho vyhlásenie, že je vinný, alebo vyhlásenie, že nepopiera
spáchanie skutku uvedeného v obžalobe, poškodený pre nesprávnosť výroku o náhrade škody a

zúčastnená osoba pre nesprávnosť výroku o zhabaní veci. Z obsahu odvolacej námietky poškodeného
vyplýva, že táto nesmeruje proti výroku o náhrade škody (o ktorej ani nebolo rozhodované, vzhľadom na
skutočnosť,žepoškodenýsinároknanáhraduškodyvtrestnomkonaníneuplatnilriadneavčas),aletáto
smeruje proti konaniu, ktoré predchádzalo napadnutému výroku rozsudku o oslobodení obžalovaného
spod obžaloby. S poukazom na citované ustanovenie je z uvedeného zrejmé, že poškodený nie je

osobou oprávnenou na podanie odvolania proti takémuto výroku, preto súd jeho odvolanie ako odvolanie
podané neoprávnenou osobou podľa
§ 316 ods. 1 Tr. poriadku zamietol.

Nadrámecuvedenéhokrajskýsúdudáva,žezozáveruÚradupredohľadnadzdravotnoustarostlivosťou

vyplýva, že u poskytovateľa zdravotnej starostlivosti FNsP J. A. Reimana Prešov, u ktorého obžalovaný
A. C. vykonával lekársku činnosť nebolo v súvislosti so zdravotnou starostlivosťou poskytovanou mal.
E. zistené porušenie § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich
s poskytovaním zdravotnej starostlivosti. Naopak, Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou
rozhodnutím zo dňa 19.11.2014, právoplatným dňa 11.12.2014 uložil pokutu 1.300,- eur poskytovateľovi

zdravotnej starostlivosti N., s. r. o., z dôvodu, že bolo zistené porušenie § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004
Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti mal. E.
týmto subjektom.

Už len záverom odvolací súd dodáva, že neušla jeho pozornosti skutočnosť, že v skutkovej vete výroku

oslobodzujúceho rozsudku oproti obžalobe je uvedené, že ...obžalovaný neprijal ani iné opatrenia
chirurga a tohto (maloletého) s „dropovom“ matky (dieťa na rukách) odkázal na vyšetrenie do detskej
kliniky FNsP v Prešove..., pričom správne malo byť uvedené „s doprovodom matky“ a rovnako, že došlo
k odstráneniu ...odumretého veľkého úseku tenkého čreva (viac ako 100 cm) ako dôležitého orgánu preživot s trvalými následkami pri jeho pretočení „o 3600“ a zaškrtení..., pričom správne malo byť uvedené
„o 360°“, čo je možné považovať za pisársku chybu, ktorá nemala vplyv na správnosť a zákonnosť
napadnutého rozhodnutia, preto odvolací súd nepovažoval za potrebné túto napravovať tak, aby zrušil

napadnuté rozhodnutie a „nanovo“ vo veci rozhodol, keďže rozhodnutie súdu prvého stupňa považoval
za vecne správne a zákonné.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd považuje rozhodnutie súdu prvého stupňa za správne
a zákonné, odvolanie prokurátora za nedôvodné a odvolanie poškodeného za odvolanie podané

neoprávnenou osobou, preto tieto odvolania postupom podľa § 319 Tr. poriadku, resp. § 316 ods. 1 Tr.
poriadku zamietol.

Rozhodnutie bolo prijaté jednomyseľne.
jednohlasne

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.