Rozsudok – Zmluva o dielo ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, January 13, 2026

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Cob/93/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6122430654
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 01. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Nora Vladová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2026:6122430654.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Nory Vladovej a členiek senátu

JUDr. Ľubice Kriškovej a JUDr. Viery Malinowskej v právnej veci žalobcu: amedia.sk s.r.o., so sídlom
Oravská Poruba 124, Oravská Poruba 027 54, IČO: 47 369 370, zastúpeného: PUKAJ, advokátska
kancelária s. r. o., so sídlom Hviezdoslavovo námestie 1661, Dolný Kubín 026 01, IČO: 53 029 623,
proti žalovanému: SUPTel s.r.o., so sídlom Pri Šajbách 3, Bratislava - Rača 831 06, IČO: 35 824 425,
zastúpenému: ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA HUBOCKÁ & PARTNERS s. r. o., so sídlom Panenská 7,
Bratislava - mestská časť Staré Mesto 811 03, IČO: 51 411 491, v konaní o zaplatenie 26.305,92 Eur s
príslušenstvom,oodvolanížalovanéhoprotirozsudkuMestskéhosúduBratislavaIIIč.k.26Cb/160/2022

- 85 zo dňa 25.9.2023 takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava III č. k. 26Cb/160/2022 - 85 zo dňa
25.9.2023 p o t v r d z u j e .

II. Žalobcovi priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Bratislava III rozsudkom č. k. 26Cb/160/2022 - 85 zo dňa 25.9.2023 rozhodol vo výroku
I tak, že uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 26.305,92 Eur spolu s 8% p.a. úrokom z
omeškania od 3.1.2020 do zaplatenia a paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky

40,- Eur, všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku a vo výroku II priznal žalobcovi voči
žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou
dňa 30.9.2022 Okresnému súdu Banská Bystrica domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal
žalovaného na zaplatenie istiny 26.305,92 Eur s príslušenstvom. Žalobca v žalobe tvrdil, že na
základe objednávky č. 200/BA4MK/2019 (Objednávka 1) si žalovaný u žalobcu objednal realizáciu

zemných prác pre projekt INS_FTTH_NM_NMnV_3. Objednávkou č. 201/BA4MK/2019 (Objednávka 2)
si žalovaný objednal u žalobcu zemné práce spojené s prekládkou pre projekt INS_FTTH_NM_NMnV_4.
Objednané práce na základe Objednávky 1 boli žalobcom dodané dňa 11.12.2019 a práce na základe
Objednávky 2 boli žalobcom dodané 18.11.2019, o čom svedčia aj priložené faktúry (prílohy k žalobe).
Žalobca zrealizoval všetky práce riadne a včas a vystavil daňové doklady faktúry, ktoré boli uhradené
len čiastočne. Žalovaný adresoval žalobcovi jednostranný zápočet, na základe ktorého malo dôjsť
k započítaniu vzájomných pohľadávok patriacich žalobcovi a žalovanému. Započítanie pohľadávok

žalobca neuznáva. Žalobca pre odstránenie akýchkoľvek pochybností uvádza, že vystavil faktúry za
zrealizované práce, ktorých rozsah bol kontrolovaný pracovníkom žalovaného a to na základe jeho
súpisu. V rámci mimosúdnych rokovaní sa preukázalo, že v skutočnosti bol rozsah uskutočnených prác
nižší na rozdiel od vyfakturovaných prác. Z toho dôvodu žalobca vystavil dňa 31.12.2020 dobropis č.20000259 na sumu 1.246,38 Eur so splatnosťou dňa 14.2.2021. Uvedený krok žalobca uskutočnil i
napriek tomu, že súpis prác bol potvrdený pracovníkom žalovaného. Žalovaný až po uplynutí viac ako
troch mesiacov prostredníctvom emailu zaslal žalobcovi reklamáciu. V doručenom e-maily absentujú

akékoľvek bližšie informácie ohľadom reklamácie ako aj prípadná fotodokumentácia vád, ktorá by
preukazovala vady diela. Reklamácia nebola uplatnená riadnym spôsobom a včas. Tento nedostatok
nebol odstránený ani po naliehaní žalobcu na riadne uplatnenie reklamácie s bližším špecifikovaním
vád diela. K uvedenej reklamácií resp. k uplatneniu nákladov na opravu uvedeného chodníka na ulici
Sasinkovej žalobca uvádza, že túto reklamáciu neuznáva. Objednávateľ diela (investor) Nové Mesto

nad Váhom malo oznámiť vady na diele už dňa 23.1.2020, avšak žalovaný emailom až začiatkom apríla
2020 informoval žalobcu, že treba opraviť chodník v celej šírke a dĺžke, pričom neuviedol žiadne bližšie
skutočnosti. Na základe žalobcovho dopytu o poskytnutie dokladov k uplatňovanému nároku opravy
chodníka na ulici Sasinkovej bola žalobcovi doručená faktúra vystavená spoločnosťou TERRA - MONT,
s. r. o., IČO: 52 751 783 na sumu 37.787,15 Eur spolu s fotografiami daného chodníka. Predmetné
fotografie v žiadnom prípade nepreukazujú vady diela, nie je možné ustáliť, či dielo má vady alebo ich

nemá. Reklamácia nebola riadne uplatnená. Z predmetnej faktúry vystavenej spoločnosťou TERRA -
MONT vyplýva, že nový zhotoviteľ vykonal práce dňa 14.4.2020, t.j. necelé dva týždne po tom ako bol
zaslaný prvý e-mail od žalovaného žalobcovi ohľadne reklamácie. Z listu, ktorý má žalobca k dispozícii
sa malo konať dňa 23.1.2020 stretnutie na Mestskom úrade v Novom Meste nad Váhom na tému
„Dokončenie prác na území mesta“, ktorého sa zúčastnili aj zástupcovia žalovaného a zo zápisu má

vyplývať informácia o vadách na ulici Sasinková. Žalobca poukázal na zákonné ustanovenie § 562, §
564 a § 436 z. č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka (ďalej len “ObZ”). Reklamácia vady diela nebola
uskutočnená v zmysle zákona a to bezodkladne potom ako sa o tom žalovaný dozvedel, taktiež nebola
žalobcoviposkytnutáprimeranálehotanaodstránenievád,vadydielaneboliužalobcuriadneuplatnené.
Upomínací súd o podanej žalobe rozhodol tak, že vydal platobný rozkaz sp. zn. 23Up/1315/2022 - 28

zo dňa 6.10.2022.

3. K podanej žalobe a k platobnému rozkazu sa v rámci procesnej obrany v odpore vyjadril
žalovaný, ktorý navrhol žalobu zamietnuť, čo odôvodnil tým, že nárok zanikol započítaním vzájomných
pohľadávok. Pohľadávka žalovaného predstavuje nárok na náhradu škody vo výške 37.878,15 Eur

z dôvodu, že žalobca odmietol realizovať odstránenie nedostatkov a vád, čím bol žalovaný nútený
tieto nechať odstrániť treťou osobou. Následne po uplatnení škody adresoval žalovaný žalobcovi
„Jednostranný zápočet“, z ktorého vyplýva, že žalovaný si voči pohľadávke žalobcu započítava
pohľadávku. K predloženým dôkazom, ktorými chcel žalobca preukázať, že žalovaný mal už v mesiaci
január 2020 vedomosť o vadách, žalovaný uvádza, že odpoveď z Nového Mesta nad Váhom považuje

len za všeobecnú, bez akejkoľvek konkretizácie, z ktorej žiadnym spôsobom nevyplýva, že žalovaný
mal vedomosť už v mesiaci január 2020 o rozsahu reklamovaných vád na ulici Sasinkova. E-mail
zo dňa 24.1.2020 bol zo strany žalovaného doručený a to nasledujúcim účastníkom - pani S. O.
(Mesto Nové Mesto nad Váhom), pánovi C. B., pani Y. a pánovi T. (všetci traja za spoločnosť SUPTel
s.r.o.). Predmetom tohto e-mailu bola zápisnica zo stretnutia účastníkov z Nového Mesta nad Váhom

a zamestnancami žalovaného. Žalovaný zaslal v prílohe e-mailu návrh Zápisu zo stretnutia zo dňa
23.1.2020. Zo zápisu žiadnym spôsobom nevyplýva, že dokončovacie práce sa majú týkať aj ulice
Sasinkovej. Súčasne žalovaný požiadal Nové Mesto nad Váhom o kontrolu, prípadne pripomienky
k zápisu. Zo strany Mesta Nového Mesta nad Váhom však žiadne pripomienky k zápisu neboli
vznesené. Zápis, ktorý bol predložený zo strany žalobcu nie je správny a ulica Sasinkova sa tam

uvádza len nedopatrením. O tom, že došlo k pochybeniu právny zástupca žalovaného informoval aj
žalobcu a teda jednoznačne o tomto vedomosť má. Za účelom preukázania tej skutočnosti, že zápis zo
stretnutia bol doručený zo strany žalovaného dňa 24.1.2020 e-mailom bez ulice Sasinkova a v prípade
potreby na preukázanie tejto skutočnosti zabezpečí žalovaný odborný posudok na preukázanie pravosti
dokumentu. Žalovaný po oznámení z mesta Nového Mesta nad Váhom o potrebe odstránenia vád (nešlo

o mesiac 1/2020), tieto vzniesol žalobcovi. Má za to, že reklamácia vád bola uplatnená v súlade so
zákonom.

4. Súd prvej inštancie vo veci nariadil pojednávanie, na ktorom žalovaný zmenil skutkové tvrdenia, tvrdil,
že v objednávkach, ktoré mali založiť záväzkový vzťah absentujú esenciálne náležitosti zmluvy o dielo.

Nie je jasné, čo malo byť predmetom zmluvy o dielo, absentuje dohoda o cene, zmluva je neplatná. Ak
by súd vyhodnotil, že vznikol zmluvný vzťah, žalobca nepreukázal, že vystavené faktúry korešpondujú
s vystavenou objednávkou, dielo protokolárne neodovzdal, žalovaného písomne nevyzval na prebratie
diela. Nepreukázal doručenie daňových dokladov, namietal lehotu splatnosti.5.Vkontexteuvedenéhosúdprvejinštanciepoukázalnato,žežalovanývpísomnýchvyjadreniachtvrdil,
že pohľadávka žalobcu zanikla jednostranným započítaním a pozostáva z nákladov na odstránenie vád

diela treťou osobou. Žalobca uviedol, že dielo bolo vykonané v decembri 2019, žalovaný nepreukázal
akévadydielomalo.Nárokzvádsineuplatnilriadneavčas.Nepreukázal,žetretejosobeuhradilcenuza
odstránenie vád. V dôsledku čoho súd prvej inštancie považoval popretie skutkových tvrdení žalovaného
na pojednávaní za nekvalifikované a v dôsledku toho za neúčinné.

6. Súd prvej inštancie poukázal na ustanovenia § 562 ods. 2 ObZ v spojení s § 149, § 150 ods. 1,
§ 151 ods. 1 a ods. 2 z. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a uviedol,
že na nové skutkové tvrdenia žalovaného na pojednávaní z hľadiska procesnej obrany neprihliada a
následne sa oboznámil so skutkovými okolnosťami uvádzanými stranami sporu a k nim doloženými
listinnými dôkazmi za účelom vykonania dokazovania a zistenia skutkového stavu, pričom poukazuje
na to, že nevykonával dokazovanie ku skutočnostiam, ktoré strany sporu vzájomne nenamietali. Na

základe uvedeného preto súd prvej inštancie mal za preukázané, že žalobca žalovanému vystavil
daňové doklady faktúry č. 19000259, 19000227, 19000267, 19000260. Podľa tvrdených skutočností
žalobcu v žalobe dielo na základe objednávky č. 1. bolo žalobcom dodané dňa 11.12.2019 a práce na
základe objednávky č. 2. boli žalobcom dodané dňa 18.11.2019. Uvedené žalovaný nepoprel. Podľa
tvrdení žalobcu, medzi stranami prebiehali mimosúdne rokovania. Žalovaný vady reklamoval po vyše

troch mesiacoch vychádzajúc zo zápisu zo dňa 21.1.2021. Zápis v časti vedomosti o vadách bola zo
strany žalovaného spochybnená a skutočnosť, že dielo bolo dodané tak ako tvrdil žalobca, žalovaný
nepoprel.

7. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie ďalej uviedol, že žalovaný nepreukázal

včasnosť reklamácie vád diela a preto k tejto skutočnosti dôkazné bremeno neuniesol s poukazom
na § 564, § 562 a § 428 ObZ. Pri takomto skutkovom zistení považoval súd prvej inštancie, že dielo
žalobca ukončil a odovzdal žalovanému, ktorý s ním začal disponovať, dostalo sa teda do jeho priamej
dispozície. Zmluva o dielo bola uzatvorená medzi stranami sporu a nie medzi Mestom Nové Mesto
nad Váhom. Skutočnosť, že žalovaný sa ani nedomáhal odovzdania diela, neprebral a protokol o

prevzatí nepodpísal, nemôže založiť dôvodnosť pre nezaplatenie ceny za zhotovené dielo, rovnako
ani obrana, podľa ktorej malo dielo vady. Existencia vadného plnenia nebola zo strany žalovaného
zákonným spôsobom v súdnom konaní preukázaná (neuviedol o aké vady ide), preto mu vznikla
povinnosť zaplatiť cenu diela. Súd prvej inštancie mal za to, že žalovanému ani nemôže vzniknúť nárok
vyplývajúci z kompenzačného návrhu, podľa ktorého žiadal priznať náhradu nákladov, ktoré vynaložil

na odstránenie ním tvrdených vád diela treťou osobou, keď nepredložil dôkaz o vyčíslení nákladov na
odstránenie vád inými subjektmi. V prípade, ak by dielo malo vady a zhotoviteľ pri riadne uplatnenej
reklamácii zo strany objednávateľa ich v primeranej lehote neodstráni, resp. ich odmietne odstrániť,
zákon poskytuje objednávateľovi nároky z vád podľa toho, či sa jedná o podstatné, alebo nepodstatné
porušenie zmluvy, kedy vznikne nárok buď na odstránenie vád diela, zľavu z ceny, alebo odstúpenie od

zmluvy. Práve tým, že žalovaný nepreukázal splnenie zákonom vyžadovaných podmienok pre riadne
uplatnenie reklamácie, nevznikli mu žiadne nároky z vád diela a preto ani jeho kompenzačný návrh
nemôže byť úspešný. Súd prvej inštancie vo vzťahu k navrhnutým dôkazom uviedol, že nevykoná
výsluch svedkyne pani O., pracovníčky MÚ Nové Mesto nad Váhom, ktorá by sa mala vyjadriť k zápisu
zo dňa 23.1.2020, pričom jej výpoveď je bezpredmetná. Rozhodujúce je, kedy žalovaný mal možnosť

sa o vadách dozvedieť. Súd prvej inštancie neprihliadol na námietku žalovaného ohľadne splatnosti
daňových dokladov v zmysle zásad koncentrácie konania. Súd prvej inštancie skutkové tvrdenia
žalobcu považoval za preukázané. Vyúčtovanú jednotkovú cenu v daňových dokladoch žalovaný v čase
doručenia nerozporoval, nenamietal, že žalobca dielo neodovzdal, nenamietal, že mu nevnikol nárok
na zaplatenie ceny diela, preto súd rozhodol o povinnosti žalovaného zaplatiť žalovanú istinu titulom

neuhradenej ceny za vykonané dielo spolu s úrokom z omeškania podľa § 369 ods. 2 ObZ v spojení
s nariadením vlády Slovenskej republiky č. 21/2013 Z.z. Okrem istiny a úroku z omeškania súd prvej
inštancie priznal žalobcovi aj paušálnu náhradu nákladov v zmysle § 369c ods. 1 ObZ v spojení s § 2
Nariadenia vlády SR č. 21/2013.

8. O trovách konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 CSP tak, že náhradu trov konania priznal
žalobcovi, ktorý mal vo veci úspech.9. Proti napadnutému rozsudku v celom rozsahu podal žalovaný odvolanie, ktoré odôvodňuje podľa §
365 ods. 1 písm. e), písm. f) a písm. h) CSP a žiada, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec
vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, alternatívne žalovaný žiada, aby odvolací súd napadnutý

rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne v celom rozsahu a žalobcu zaviaže na náhradu trov konania
vrátane trov právneho zastúpenia v rozsahu 100%, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Žalovaný vo svojom odvolaní zopakoval zistený skutkový stav a citoval zistenia súdu prvej inštancie
uvedené v jednotlivých bodoch odôvodnenia napadnutého rozsudku a dodal, že súd prvej inštancie
svojím výrokom I a výrokom II založil dôvody na podanie odvolania, nakoľko v zmysle predmetných

vyššie uvedených ustanovení súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností. Súčasne súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
a takisto rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný ďalej vo
svojom odvolaní poukázal na právne posúdenie zmluvy o dielo, keď uviedol, že na pojednávaní dňa
25.9.2023 uviedol, že zmluva o dielo, na ktorú sa odvoláva žalobca a na základe ktorej odôvodňuje
aj svoj nárok na zaplatenie sumy 26.305,92 Eur, je absolútne neplatným právnym úkonom. Ďalej na

pojednávaní uviedol, že Obchodný zákonník nestanovuje obligatórne písomnú formu zmluvy o dielo,
je zodpovednosťou zmluvných strán, či sa slobodne rozhodnú pre ústnu formu zmluvy alebo písomnú
formu zmluvy. Žalovaný ďalej v tejto veci uvádza, že ak sa podarí vôľu účastníkov v procese hodnotenia
skutkových a právnych otázok ozrejmiť, má zhodná vôľa účastníkov zmluvy prednosť pred doslovným
významom textu zmluvy. V zmysle úpravy Obchodného zákonníka dostatočné vymedzenie predmetu

diela patrí k základným náležitostiam zmluvy o dielo. Z odôvodnenia rozsudku nie je žiadnym spôsobom
preukázané zo strany prvostupňového súdu, že nárok žalobcu posúdil podľa Obchodného zákonníka
a v súlade s ustanovením § 536, ktorý definuje zmluvu ako zmluvu o dielo tak, ako to uvádzal v bode
14 odôvodnenia napadnutého rozsudku, z ktorého tiež nie je žiadnym spôsobom zrejmé, na základe
čoho posúdil súd prvej inštancie nárok žalobcu vo vzťahu k uzavretej zmluve o dielo, kedy mal súd prvej

inštancie za preukázané, kedy bola medzi sporovými stranami uzavretá zmluva o dielo, neuviedol žiadny
konkrétny dátum, ku ktorému vyhodnotil vzťah medzi žalobcom a žalovaným, že ide o uzavretú zmluvu o
dielo. Tak isto nebolo zo strany súdu prvej inštancie žiadnym spôsobom preukázané a ani posudzované,
či došlo medzi sporovými stranami k platnému uzatvoreniu zmluvy o dielo, ako ani, či uzavretá zmluva
o dielo obsahuje všetky podstatné náležitosti, ktoré sú potrebné k tomu, aby došlo k uzatvoreniu zmluvy

o dielo. Žalovaný tiež uviedol, že keď súd prvej inštancie posúdil nárok žalobcu, ktorý mu vyplýva zo
zmluvy o dielo uzavretej so žalovaným, bolo povinnosťou súdu, aby takéto právne posúdenie nároku
žalobcu aj riadne a náležite zdôvodnil, pričom súd prvej inštancie sa žiadnym spôsobom, aj napriek
tomu, že nárok žalobcu vyhodnotil ako nárok vyplývajúci zo zmluvy o dielo podľa ustanovenia § 536
ObZ, nezaoberal tým, kedy bola zmluva o dielo uzavretá medzi žalobcom a žalovaným, či išlo o zmluvu

o dielo v písomnej forme, alebo bola uzatvorená medzi sporovými stranami ústne a ktorý deň došlo k
uzatvoreniu zmluvy. Tak isto nebolo zo strany prvostupňového súdu žiadnym spôsobom vyhodnotené,
či zmluva, z ktorej vyplýval nárok, spĺňala ním posúdený nárok žalobcu, ktorý mu podľa súdu vyplýval
zo zmluvy o dielo podľa § 536 ObZ, či takáto zmluva o dielo spĺňala všetky podstatné náležitosti
na platné uzavretie zmluvy o dielo. Súd svoje právne posúdenie založil len na tom, že podľa jeho

názoru bola uzatvorená zmluva o dielo medzi sporovými stranami, avšak z odôvodnenia napadnutého
rozsudku žiadnym spôsobom nevyplýva, kedy bola uzatvorená, akú formu mala zmluva o dielo medzi
sporovými stranami, čo bolo predmetom zmluvy o dielo, k akému určeniu odmeny došlo medzi žalobcom
a žalovaným za vykonanie diela, dokedy mal žalobca realizovať dielo a v akom rozsahu, dokedy ho
mal žalobca odovzdať žalovanému a súčasne, kedy malo prejsť (alebo kedy prešlo) vlastnícke právo zo

žalobcu ako zhotoviteľa na objednávateľa a pod. Súd prvej inštancie sa uspokojil len s konštatovaním,
že išlo o zmluvu o dielo, pričom jej uzavretie ani dohodu o predmete diela, o určení výšky za dielo,
ako ani sporových strán nemal žiadnym spôsobom preukázané a ani sa s takýmto určením zmluvy v
odôvodnení napadnutého rozsudku riadne nevysporiadal. Súd prvej inštancie sa podľa žalovaného v
odôvodnení napadnutého rozsudku nevysporiadal s týmto svojim právnym posúdením a ani so svojimi

závermi, že bola medzi sporovými stranami uzavretá zmluva o dielo. Žalovaný je toho názoru, že v
tejto časti je odôvodnenie napadnutého rozsudku nezákonné, arbitrárne a svojvoľné. Právne posúdenie
nároku žalobcu zo strany súdu je právne nekomformné a neudržateľné a najmä nepreskúmateľné.
Žalovaný tiež uviedol, že na pojednávaní dňa 25.9.2023 poukázal na to, že nárok žalobcu nie je dôvodný
pre neexistenciu zmluvy o dielo, pričom súd prvej inštancie v bode 12 odôvodnenia napadnutého

rozsudku uviedol, že na nové skutkové tvrdenia žalovaného na pojednávaní z hľadiska procesnej obrany
neprihliada. Tak isto prvostupňový súd uviedol, že na procesné úkony žalovaného neprihliadne, lebo
neboli uplatnené včas. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmé, prečo súd prvej inštancie na
skutkové tvrdenia žalovaného neprihliadol a ani prečo by nemali byť uplatnené včas. Na pojednávaní,ktoré sa konalo dňa 25.9.2023 tieto boli zo strany žalovaného uplatnené v štádiu súdneho konania, kedy
nebolo dokazovanie ukončené.

10. V ďalšej časti odvolania žalovaný uviedol, že žalovaný počas celého súdneho konania uvádzal,
že práce žalobcu reklamoval a že dielo nebolo riadne vykonané zo strany žalobcu. Už len samotná
skutočnosť, že došlo k reklamácii diela a ani k prevzatiu diela svedčí o tom, že dodanie diela, tak
ako to prezentoval žalobca, nemohlo nastať. Žalovaný tiež poukázal na to, že žalobca v súdnom
konaní žiadnym spôsobom nepreukázal, že žalovaný prevzal ním realizované práce, a ani že by bola

žalovanému doručená faktúra, alebo že by sa vôbec táto faktúra, ktorá slúži ako dodací list, dostala
do dispozície žalovaného, a preto nebolo v konaní žiadnym spôsobom preukázané, že touto faktúrou,
ktorá je zároveň dodacím listom, mohli voči žalovanému nastať účinky, ktoré sa ňou sledovali. Žalovaný
zároveň uvádza, že ani text vo faktúre nekorešponduje s objednávkou, na ktorú sa žalobca odvoláva
a teda je nesporné, že v zmysle objednávky, resp. žiadnej z dvoch predložených objednávok, nemohol
žalobca realizovať práce, ktoré sú predmetom fakturácie. Žalovaný poukázal na objednávku, ktorá

nekorešponduje ani s faktúrou a na objednávke sa uvádza úplný iný projekt pod iným číslom a na
úplne odlišné práce, ako boli vykonané žalobcom v zmysle jeho faktúry. Faktúra síce vyhotovená
bola, ale nebolo preukázané, že práce vykonal žalobca, tak isto nebolo preukázané, že faktúra spolu
s dodacím listom sa dostala do dispozície žalovaného a že na základe takejto faktúry mohli nastať
účinky dodania diela, tak ako to vyhodnotil prvostupňový súd. Žalovanému nie je ani zrejmé, na základe

čoho prvostupňový súd vyhodnotil, že žalovaný dodanie diela nepopieral, keď z písomných vyjadrení
je nesporné, že žalovaný reklamoval dielo a keďže ho reklamoval, nemohlo žiadnym spôsobom dôjsť
k jeho dodaniu a prevzatiu zo strany žalovaného. Ak mal teda súd prvej inštancie za to, že došlo
k odovzdaniu diela zo strany žalobcu žlovanému (vyplýva to z bodu 17 odôvodnenia napadnutého
rozsudku), absentuje však posúdenie súdom, kedy k tomu došlo, čím podľa názoru žalovaného nedošlo

zo strany súdu ani k ustáleniu otázky, kedy bolo podľa súdu dielo dodané riadne a včas a kedy došlo
k prevzatiu diela, napriek tomu však súd uznal nárok žalobcu ako dôvodný, teda, že žalobca dodal
dielo riadne a aj ho odovzdal žalovanému, a z tohto dôvodu mu vznikol nárok na zaplatenie ceny
za dielo, ktorá však nebola žiadnym spôsobom v súdnom konaní preukázaná, že došlo k určeniu
ceny za vykonanie diela vo výške, aká sa uvádza vo faktúre. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal v

napadnutom rozsudku ani s tým, kedy podľa jeho názoru žalovaný začal „disponovať s dielom“, tak
ako uvádza v bode 17 odôvodnenia napadnutého rozsudku, teda čo súd považoval, resp. aký dôkaz
vyhodnotil za relevantný, ktorým došlo zo strany žalovaného k možnosti „disponovať s dielom“, pričom
však súd prvej inštancie ani neustálil, čo vlastne považoval za „dielo“ s akými parametrami a v akom
rozsahu malo byť vykonané. Žalovaný odmietol závery súdu prvej inštancie uvedené v tomto bode

napadnutého rozsudku. Posúdenie otázky, či žalobca dodržal svoje záväzky zo zmluvy o dielo a či plnil
riadne a bez vád, je posúdenie tejto otázky možné len v prípade, že je zrejmé, čo bolo predmetom
zmluvy o dielo. V konaní nebolo preukázané, že sporové strany uzavreli zmluvu o dielo. Námietkami
a prezentovanými argumentmi žalovaného sa prvostupňový súd vôbec nezaoberal a nevyjadril sa k
podstatným skutočnostiam, ktoré boli medzi sporovými stranami sporné. Súd prvej inštancie, podľa

žalovaného,vpriebehukonaniavychádzallenznávrhužalobcu,ktorýsiuplatnilnárokyztituluzaplatenia
ceny za dielo t.j. za riadne vykonané dielo. Prvostupňový súd odignoroval argumenty žalovaného,
že nedošlo k riadnemu vykonaniu diela, keďže žalovaný opakovane uvádzal, že dielo malo vady a
reklamoval ho. V konaní tiež nebolo preukázané, že sporové strany uzavreli zmluvu o dielo (napr.
konkludentne, resp. podpisom preberacieho protokolu s upresnením stavebných prác) s natoľko určitým

predmetom plnenia, aby mohlo byť v súdnom konaní posúdené, či žalobca plnil riadne alebo či plnil
vadne. Zo súdneho spisu je tak nesporné, že skutkový stav nezodpovedá skutkovému stavu, ktorý bol
vyhodnotený súdom vzhľadom na vykonané dôkazy. Žalovaný pritom poukazuje na nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky z 12. júla 2018, sp. zn. IV. ÚS 142/2018. Žalovaný tiež uviedol, že do
konania predložil viaceré písomné dôkazy, pričom z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že

súd prvej inštancie žiadnym spôsobom neuvádza, z akého dôvodu neposudzoval žalovaným predložené
listinné dôkazy vo vzťahu k nároku žalobcu. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku ani nevyplýva,
že by ich posudzoval a vyhodnotil ako nedôvodné. Z napadnutého rozsudku je tak nesporné, že súd
prvej inštancie na predložené listinné dôkazy žalovaného žiadnym spôsobom neprihliadol, tieto ani v
zmysle napadnutého rozsudku neposudzoval, ani nevyhodnotil a úplne ich odignoroval. Uvedené malo

nepochybne vplyv aj na posúdenie súdom, čo zapríčinilo, že súd prvej inštancie neuplatnil zásadu, v
zmysle ktorej sa dôkazy posudzujú nie len samostatne, ale aj v ich vzájomnej súvislosti. Žalovaný tiež
poukázal na to, že žalobca predložil v konaní iba jeden daňový doklad a jeden dopropis, pričom faktúry,
na ktoré sa odvolával neboli do súdneho konania ani predložené. Pokiaľ aj žalobca v žalobe uvádza, žeupomienkou vyzval na úhradu faktúr, takáto upomienka sama o sebe nemôže byť dôkazom, že daňové
doklady boli žalovanému doručené. Skutočnosť, že by žalobca v upomienke zaslal žalovanému daňové
doklady a ani aké daňové doklady, nebola v konaní preukázaná. Preto takéto právne posúdenie súdom

nemôže obstáť a súd nad rámec tvrdených skutočností žalobcom svojvoľne priznal žalobcovi jeho nárok
a to na základe tvrdení žalobcu, ktoré žalobca nikde v žalobe neuviedol a ani nepreukázal, že došlo
k doručeniu faktúr a po doručení faktúry mal žalovaný možnosť faktúru namietať alebo rozporovať. V
odôvodnení napadnutého rozsudku sa súd prvej inštancie vôbec nezaoberal vyjadrením žalovaného
ani predloženými dôkazmi a ani ich neuviedol v bode 4 odôvodnenia ako dôkazy, ktoré by súd prvej

inštancie posudzoval vo vzťahu k nároku žalobcu. Ak súd prvej inštancie na ne neprihliadol, musel ich
však uviesť, že ich posudzoval a vyhodnotil ich ako nedôvodné. Takýmto postupom sa však súd prvej
inštancie neriadil.

11.Žalobcasakpodanémuodvolaniuvyjadrilpodanímzodňa18.12.2023,vktoromuviedol,žežalovaný
vo svojom odvolaní poukazuje, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy. V tejto otázke súd

prvej inštancie zaujal správne stanovisko, keď žalobca už v samotnom návrhu na vydanie platobného
rozkazu uviedol všetky rozhodné skutočnosti, potrebné na preukázanie jeho tvrdených skutočností.
Taktiež z podaného platobného rozkazu je nepochybné, že pred samotným podaním návrhu na vydanie
platobného rozkazu, bol žalovaný vyzvaný na zaplatenie predmetných faktúr, pričom prebehla medzi
žalobcom a žalovaným rozsiahla komunikácia. Teda žalovaný už pred podaním podaného návrhu na

vydanie platobného rozkazu mal vedomosti o všetkých podstatných skutočnostiach, o ktoré žalobca
opiera svoj nárok. Žalovaný žiadnym relevantným spôsobom nepoprel pohľadávku žalobcu, pričom
zopakoval tie isté skutočnosti, ktoré boli uvedené v komunikácii už pred samotným podaním návrhu na
vydanie platobného rozkazu. Následne sa žalobca k podanému odporu vyjadril, pričom mal za to, že
žalovaného obrana nemôže obstáť, keďže tvrdenia žalovaného boli popreté priamo listinnými dôkazmi.

Je nepochybné, že zo zápisu zo dňa 23.1.2020 zo stretnutia na Mestskom úrade Nové Mesto nad
Váhom vyplýva z posledného bodu rokovania, že je potrebné opraviť chodník v celej šírke a dĺžke s
výmenou lôžka. Tohto stretnutia sa zúčastnil aj zástupca žalovaného. Z uvedeného teda nepochybne
vyplýva, že žalovaný mal mať vedomosť o potrebách opravy diela a napriek tomu žalovaný žalobcu
vôbec nekontaktoval. V tejto súvislosti žalobca podotýka, že spor sa vedie už od roku 2020, a teda

žalovanástranamalanatotriroky,abyzabezpečilavšetkypotrebnédôkazyanapriektomutonespravila.
Okrem toho, žalovaná strana až na pojednávaní predniesla nové skutkové tvrdenia o neplatnosti zmluvy
o dielo, pričom na takéto tvrdenia mala dostatok času. Ak by súd prihliadal na skutočnosti, ktoré
mohla spraviť žalovaná strana už skôr, bolo by to v príkrom rozpore s CSP (koncentračná zásada,
prostriedky procesného útoku a obrany a pod). V danom spore, žalobca je názoru, že si treba uvedomiť,

že žalovaná strana ako obranu použila tvrdenia o zániku pohľadávky žalobcu zápočtom, na základe
ktorého malo dôjsť k započítaniu pohľadávky žalobcu voči pohľadávke žalovaného na opravu diela.
Tvrdenia žalovanej strany sú teda v príkrom rozpore. Ak na jednej strane tvrdí, že došlo k zániku
pohľadávkyžalobcunazákladezápočtu,ztohovyplýva,žežalovanástrananespochybňovalavžiadnom
prípade platnosť zmluvy, odovzdanie diela a pod., keďže k uplatňovaniu pohľadávky zo strany žalobcu

nemôže dôjsť na základe neplatnej zmluvy. Z toho vyplýva, že samotná žalovaná strana mení svoje
tvrdenia,ktorésanavzájomodporujúažalovanýsitakprotirečíameníargumentáciuvpriebehukonania.
Poukazom na vyššie uvádzané skutočnosti, má žalobca za to, že podané odvolanie žalovaného je
nedôvodné a žiadame, aby odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok a žalobcovi priznal náhradu trov
konania voči žalovanému v rozsahu 100%.

12. Na vyjadrenie žalobcu reagoval žalovaný, ktorý vo svojom podaní zo dňa 11.3.2024 uviedol, že
žalobca vo svojom vyjadrení uviedol viacero nepravdivých a zavádzajúcich tvrdení. Žalobca napríklad
vo svojom vyjadrení uvádza, že žalovaný až na pojednávaní navrhoval vypočuť výsluch pani O., čo
však nie je pravdou. Žalovaný už vo svojich vyjadreniach uviedol, že navrhuje výsluch pani O., a to

napríklad aj vo vyjadrení zo dňa 28.2.2023. Žalobca vo svojom vyjadrení neuviedol žiadne skutkovo
podstatné a právne rozhodujúce skutočnosti v nadväznosti na odvolanie žalovaného. Žalobca len vo
veľmi všeobecnej rovine vyjadril súhlas s rozhodnutím prvostupňového súdu.

13. Žalobca zareagoval na vyššie uvedené vyjadrenie žalovaného, keď uviedol, že celý spor sa vedie už

od roku 2020, kedy bol žalovaný vyzvaný na zaplatenie dlžnej sumy. Teda od roku 2020 mohol žalovaný
uviesť skutkové tvrdenia, ktoré uviedol až na pojednávaní. Takéto konanie žalovaného je výslovne v
rozpore s koncentračnou zásadou. Iné podstatné skutočnosti žalovaný vo svojom vyjadrení neuviedol,
ktoré by mali akýkoľvek vplyv na rozhodnutie súdu prvej inštancie. Žalobca je názoru, že žalovaný svojimpostupom konal v rozpore s civilným sporovým poriadkom, kedy na pojednávaní uviedol nové skutkové
tvrdenia. Žalovaný žiadnym spôsobom ani len nenaznačil, prečo svoje nové skutkové tvrdenia neuviedol
skôr, a ani nepreukázal, že by tieto jeho skutkové tvrdenia boli známe až na základe vykonaného

dokazovania na súde prvej inštancie. Žalovaný tak doteraz nepreukázal, že by nárok žalobcu nebol
oprávnený.

14. K tomuto vyjadreniu doručil svoje vyjadrenie žalovaný, ktorý v podaní zo dňa 2.7.2024 dodal, že
žalobca opäť neuviedol žiadne podstatné skutkové a ani právne skutočnosti v nadväznosti na odvolanie

žalovaného. Vyjadrenie žalobcu obsahuje takmer totožné vyjadrenia, ako aj v jeho predchádzajúcom
vyjadrení zo dňa 18.12.2023, a teda žalobca len konštatuje, že rozhodnutie prvostupňového súdu
považuje za správne. Žalobca teda vo svojich vyjadreniach k odvolaniu bez ďalšieho len uvádza, že
rozhodnutie prvostupňového súdu je správne.

15. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v zmysle § 379 a

§ 380 ods. 1 CSP v medziach daných rozsahom a dôvodom odvolania bez nariadenia pojednávania,
pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s § 219 ods. 3 CSP oznámený na úradnej
tabuli a na webovej stránke Krajského súdu v Bratislave v zákonnej lehote najmenej päť dní pred jeho
vyhlásením dňa 31.12.2025. Po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie a odvolaním
žalovaného dospel odvolací súd k záveru, že napadnutý rozsudok je v napadnutom rozsahu vecne

správny.

16. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

17.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

18. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu

a odvolaním žalovaného dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil v potrebnom rozsahu skutkový
stav, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne
posúdil, svoje rozhodnutie postačujúco a logicky odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje
s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie i s jeho odôvodnením a v podrobnostiach na neho
poukazuje.

19. Z rozhodnutia súdu prvej inštancie je dostatočne zrejmé z ktorých skutočností a dôkazov
súd vychádzal, akými úvahami sa riadil a aké závery zaujal k právnemu posúdeniu. V dôvodoch
svojho rozhodnutia uvádza zhrnutie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov sporových
strán a vysvetľuje dôvody rozhodnutia. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie nevyplýva

nepresvedčivosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,
ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa názoru odvolacieho súdu, zhodne s názorom
prvoinštančného súdu, žalobca nárok uplatnený v žalobe riadne preukázal, pričom žalovaný si
uplatnil v rámci procesnej obrany voči žalobcovi nárok na náhradu škody z dôvodu úhrady nákladov
za odstránenie vád a nedostatkov diela zhotoveného žalobcom. Žalovaný vo svojej obrane výslovne

uviedol, že nárok na zaplatenie dlžnej sumy žalobcovi zanikol započítaním pohľadávky žalovaného.

20. V súlade s § 564 Obchodného zákonníka sa na vady diela primerane použijú ustanovenia o vadách
tovaru (§ 436 až 441). Objednávateľ môže požadovať odstránenie vád, zľavu z ceny alebo odstúpiť
od zmluvy, avšak nie, ak vady neoznámil včas. Nárok na náhradu škody podľa § 373 Obchodného

zákonníka možno uplatniť len subsidiárne, ak zodpovednosť zanikla pre nesplnenie oznamovacej
povinnosti - to však neplatí, ak škoda nebola preukázaná.

21. V prvom rade je potrebné zdôrazniť, že podstatným právnym momentom bolo, že žalovaný v odpore
proti platobnému rozkazu výslovne uplatnil započítanie svojej pohľadávky voči žalobcovi v plnej výške

žalovanej sumy. Tým žalovaný implicitne uznal existenciu žalobcom uplatnenej pohľadávky Súd ju
vyhodnotil ako bezpodmienečnú - čím žalovaný fakticky uznal žalobcom uplatnený nárok. Tento prístup
je v súlade s doktrínou, že vznesením kompenzačnej námietky bez výhrad sa považuje pohľadávkaprotistrany za uznanú (Števček, Ficová, Baricová, Civilný sporový poriadok. Komentár, C. H. Beck 2022,
§ 152).

22. Vznesením kompenzačnej námietky žalovaný hmotnoprávne uznáva pohľadávku uplatnenú
žalobcom. Započítanie je možné len voči existujúcej a platnej pohľadávke, započítací prejav preto
nevyhnutne vychádza z akceptácie jej existencie. Uvedený záver je podporený ustálenou judikatúrou
Najvyššieho súdu SR, ktorý vyslovil, že započítanie predpokladá existenciu oboch započítavaných
pohľadávok, pričom započítavací prejav je prejavom hmotnoprávnej dispozície s pohľadávkou. Z

uvedeného vyplýva, že uplatnením započítania dlžník nemôže zároveň popierať existenciu pohľadávky,
proti ktorej započítanie smeruje. Rovnaký právny názor je dlhodobo zastávaný aj v judikatúre
Najvyššieho súdu ČR, podľa ktorej uplatnenie započítania predstavuje uznanie pohľadávky veriteľa,
keďže započítanie je možné len medzi existujúcimi pohľadávkami. Započítací prejav má preto účinky
uznania pohľadávky, minimálne v rozsahu započítanej sumy so všetkými právnymi dôsledkami, ktoré
právny poriadok s uznaním spája.

23. Pokiaľ ide o nárok uplatnený v žalobe, právny vzťah medzi účastníkmi súd posúdil ako obchodný
záväzkový vzťah podľa § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka, keďže ide o vzťah medzi podnikateľmi,
ktorý sa týka ich podnikateľskej činnosti. Zmluva bola kvalifikovaná ako zmluva o dielo podľa § 536
a nasl. Obchodného zákonníka. Podľa § 546 ods. 1 a § 548 ods. 1 Obchodného zákonníka vzniká

objednávateľovi povinnosť zaplatiť dohodnutú cenu za dielo po jeho vykonaní. Súd považoval vzhľadom
na procesnú obranu ako i vzhľadom na započítanie uvedené skutočnosti za nesporné a ďalej sa
zaoberal otázkou, či žalovaný včas uplatnil vady diela v zmysle § 562 ods. 2 Obchodného zákonníka.
Zo skutkových zistení vyplynulo, že žalovaný neoznámil vady diela žalobcovi včas, teda bez zbytočného
odkladu po tom, ako sa o vadách diela dozvedel. Žalovaný v konaní preukazoval, že rokoval o vadách

diela s inými subjektami (zápis zo stretnutia na Mestskom úrade Nové mesto nad Váhom, 23.1.2020) bez
účasti žalobcu, resp. preukázania, že by o rokovaní, alebo vadách diela bol žalobca aspoň oboznámený.
Súdpretosprávnekonštatoval,žežalovanýnepreukázalvčasnosťreklamácieváddielaatedaneuniesol
dôkazné bremeno. Tým, že vady neboli oznámené bez zbytočného odkladu žalobcovi, právo z vád
zaniklo a nárok žalovaného na náhradu škody, vychádzajúci z vád diela sa stal právne neúčinným.

24. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na judikatúru Najvyššieho súdu SR - uznesenie sp. zn.
3Obdo/3/2020 z 27.5.2020 (publikované ako R 59/2020), podľa ktorého: „Ak objednávateľ neoznámil
vady diela včas, súd mu nemôže priznať nároky z vád, ak zhotoviteľ v konaní namietne ich oneskorené
oznámenie.“ Tento výklad bol prevzatý aj z komentára: Lazar, J. a kol.: Obchodný zákonník. Komentár.

Wolters Kluwer 2021. Z uvedeného teda vyplýva, že objednávateľ, ktorý neuplatní vady diela včas podľa
§ 562 ods. 2 Obchodného zákonníka, stráca právo uplatňovať nároky z vád, a to aj v súdnom konaní,
ak zhotoviteľ namietne ich oneskorené oznámenie. Zároveň objednávateľ nemôže svojvoľne meniť druh
uplatneného nároku bez súhlasu zhotoviteľa, teda napríklad prejsť z požiadavky na opravu vád na zľavu
z ceny, či náhradu škody bez splnenia zákonných podmienok (§ 436 a nasl. Obchodného zákonníka).

Prvoinštančný súd teda správne analogicky aplikoval pravidlá o včasnom oznámení vád a o dôkaznom
bremene objednávateľa a správne vyhodnotil, že oneskorené oznámenie vád spôsobilo zánik práv z vád
diela. Rovnako správne aplikoval procesný aspekt kompenzačnej námietky, ktorá má účinky uznania
záväzku a preto vzájomnú žalobu zamietol ako nedôvodnú.

25. Lehota „bez zbytočného odkladu“ patrí k lehotám určeným zákonodarcom všeobecným spôsobom,
ak má subjekt v tejto lehote splniť nejakú povinnosť, musí tak urobiť bez odkladu plnenia, teda vtedy, keď
objektívne vznikla možnosť jej splnenia po prvý raz. Z Uznesenia Najvyššieho súdu SR z 30.08.2018,
sp. zn. 2Cdo/150/2017 vyplýva, že pojem (lehota) „bez zbytočného odkladu“ je vágnym pojmom, ktorý je
potrebnévykladaťvždysohľadomnakonkrétneokolnostiprípadu,pričomvkaždomkonkrétnomprípade

je vždy potrebné skúmať, či dlžník bezodkladne využil všetky možnosti pre splnenie tejto povinnosti,
prípadne aké skutočnosti mu v tom bránili. Z časového určenia lehoty „bez zbytočného odkladu“ je
však potrebné vyvodiť, že ide o veľmi krátku lehotu, ktorou je mienené bezodkladné, nemeškajúce,
bezprostredné, či okamžité konanie smerujúce k splneniu povinnosti, či k urobeniu právneho úkonu
alebo iného prejavu vôle, pričom doba trvania lehoty bude závisieť od okolností konkrétneho prípadu.

Pokiaľ osoba, ktorej je takáto lehota určená, bez zbytočného odkladu nekoná, bude mať zbytočný odklad
(nedôvodná nečinnosť) pri príprave splnenia povinnosti, či urobenia právneho úkonu, ktoré sú na túto
lehotu viazané ten dôsledok, že právne účinky spojené s dodržaním lehoty nenastanú. Časový úsek
lehoty bez zbytočného odkladu je teda potrebné posúdiť objektívne. Subjektívne posudzovanie toho, čiv danom prípade konkrétny subjekt nemohol plniť pre subjektívne dôvody, nemá na stanovenie dĺžky
lehoty bez zbytočného odkladu v konkrétnom prípade žiadny vplyv.

26. K odvolacej námietke žalovaného, že žalovaný kontaktoval žalobcu o vadách diela včas, keď
žalovaný na viacerých miestach odvolania uvádza, že oznámil vady diela žalobcovi, odvolací súd
uvádza, že ani v odvolaní a ani v prvoinštančnom konaní žalovaný riadne nepreukázal, kedy a akým
spôsobom oznámil žalobcovi vady diela tak, aby bola splnená podmienka včasnosti a odvolací súd má
za to, že žalovaný ani netvrdil a ani nepreukázal žiadne objektívne a napokon ani subjektívne prekážky,

ktoré by mu bránili splniť vyššie uvedenú notifikačnú povinnosť v čo najkratšom čase od odovzdania
diela.

27. K odvolacej námietke žalovaného, že prvoinštančný súd nevykonal navrhnuté dôkazy a dôvody
nevykonania dôkazov neuviedol v napadnutom rozsudku, odvolací súd poukazuje na odôvodnenie
napadnutého rozsudku, v ktorom sa k nevykonaniu dôkazov prvoinštančný súd síce stručne, ale

zrozumiteľne vyjadril. V zmysle konštantnej judikatúry najvyššieho súdu formovanej od roku 1992
sa nevykonanie stranou navrhnutých dôkazov jednotne nepovažuje za vadu zmätočnosti podľa §
237 ods. 1 písm. f) OSP účinného do 30. júna 2016 a ani za vadu uvedenú v ustanovení § 420
písm. f) CSP (k tomu viď predovšetkým rozhodnutia najvyššieho súdu publikované pod R 37/1993, R
125/1999, R 6/2000). Z doterajšej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu teda vyplýva, že nevykonanie

niektorého z navrhovaných dôkazov bez ďalších relevantných skutočností nezakladá tzv. zmätočnostnú
vadu v procesnom postupe odvolacieho súdu. Súd nie je viazaný návrhmi strán sporu na vykonanie
dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie
dokazovania a rozhodnutie, ktoré z navrhnutých dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy
vecou súdu a nie strán sporu. Súd, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky stranou sporu navrhnuté

dôkazy týmto postupom neporušil právo strany sporu na spravodlivý proces. Odvolací súd v tejto
súvislosti uvádza, že z priebehu konania vyplýva záver o dostatočnosti vykonaného dokazovania, ktoré
súd prvej inštancie zhrnul v odôvodnení svojho rozhodnutia. Dokazovanie je časť civilného konania, v
rámci ktorej si súd vytvára poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej
sa návrh týka, v sebe obsahuje i právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú

potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (nález Ústavného súdu SR sp. zn. I.
ÚS 52/03). Ak súd teda nevykoná všetky navrhované dôkazy, nemožno to považovať za znemožnenie
uplatnenia procesných práv. Z práva na spravodlivý súdny proces vyplýva aj povinnosť všeobecného
súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán, avšak s výhradou, že
majú význam pre rozhodnutie (nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 46/05, sp. zn. II. ÚS 76/07).

28. Vo vzťahu k námietkam žalovaného voči uplatnenej koncentrácii konania prvostupňovým súdom
odvolací súd poukazuje na zjavnú nečinnosť žalovaného, keď žalovaný mal spočiatku v konaní
diametrálne inú procesnú obranu, namietal započítanie pohľadávky, ani vo vyjadrení pred nariadením
pojednávania zo dňa 28.2.2023 k návrhu žalobcu na pokračovanie v konaní nevzniesol procesnú

obranu ohľadom platnosti zmluvy o dielo, odovzdania a prevzatia diela. Pojednávanie súd stanovil až na
25.9.2023,tedamalžalovanýdostatokčasurozšíriťsvojuprocesnúobranu,čoneurobil,právnyzástupca
žalovaného žiadne iné vyjadrenie súdu nedoručil. Samozrejme, reagovať na vyjadrenia je procesným
právom, nie povinnosťou žalovaného, čo vyplýva jednak z gramatického výkladu § 167 ods. 3 prvá
veta (umožní mu), no i z celkového charakteru tohto procesného inštitútu. Podstatné je, že žalovanému

bolo umožnené zo strany súdu procesne reagovať na všetky relevantné skutkové a právne tvrdenia
protistrany, aby bol dodržaný princíp rovnosti zbraní. To, že žalovaný toto svoje procesné oprávnenie
nevyužil, respektíve následne využil, avšak oneskorene, je vecou jeho rozhodnutia a procesnej taktiky,
ak však toto svoje procesné oprávnenie reagovať nevyužil, je potrebné zdôrazniť, že mal mať na zreteli,
žetomôžemaťprežalobcuprocesnefatálnenásledky.Takýtopostupjevsúladesrozsiahloujudikatúrou

(napr. I. ÚS 33/2021, II.ÚS530/2018), podľa ktorej nie je súd povinný prihliadať na oneskorené procesné
úkony.

29. Sudcovskú koncentráciu konania uplatňuje súd podľa vlastnej úvahy s posúdením, či prostriedok
procesného útoku, či obrany strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom

na rýchlosť a hospodárnosť konania. Uvedené potvrdzuje aj Najvyšší súd SR v uznesení zo dňa
26.02.2019, sp. zn. 3 Obdo 43/2018, keď v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádza, že „účelom
sudcovskej koncentrácie konania bolo zabezpečiť rýchlosť a hospodárnosť súdneho konania a zamedziť
tak špekulatívnemu postupu strán (napr. v podobe oneskorene predkladaných vyjadrení obsahujúcichnové skutkové tvrdenia alebo nové návrhy na vykonanie dokazovania, ktoré bolo možné predložiť v
skoršom štádiu konania), smerujúcemu k zbytočnému predlžovaniu konania (a k vzniku prieťahov v
konaní), a zabezpečiť tak, aby poskytnutie súdnej ochrany bolo rýchle a účinné.“ Podľa čl. 8 Základných

princípov CSP sú strany sporu povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a
podoprieťsvojetvrdeniadôkazmi,atovsúladesprincípomhospodárnostiapodľapokynovsúdu.Zčl.10
ods. 1 Základných princípov CSP vyplýva stranám povinnosť postupovať v konaní v súlade so zákonom
a podľa pokynov súdu. Súd môže určiť stranám záväzné procesné lehoty na niektoré procesné úkony
(čl. 10 ods. 3 Základných princípov CSP). S týmito zásadami je spojená aj povinnosť strán sporu uplatniť

prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a
procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo
so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania (§ 153 ods. 1 CSP). Vychádzajúc z uvedeného sú
strany sporu povinné rešpektovať pokyny súdu smerujúce k prejednaniu sporu, pričom zákon umožňuje
súdu určiť stranám záväznú lehotu na predloženie vyjadrení obsahujúcich skutkové tvrdenia, prípadne
na predloženie návrhov na vykonanie dôkazov s tým, že v prípade nedodržania predmetnej lehoty súd

nemusí na neskôr predložené tvrdenia alebo návrhy prihliadnuť, čo predstavuje procesnú preklúziu
práva.

30. Pokiaľ ide o nové tvrdenia a dôkazy navrhnuté žalovaným na pojednávaní, súd ich nevykonal s
poukazom na ustanovenie § 153 CSP, keďže tieto dôkazné návrhy boli zo strany žalovaného uplatnené

oneskorene a preto na ne dopadá sudcovská koncentrácia konania. Odvolací súd poukazuje na to, že
žalovaný bol v konaní zastúpený advokátskou kanceláriou, ktorá mala stranám poskytnúť kvalifikovanú
právnu pomoc (vrátane riadneho a včasného uplatnenia dôkazných návrhov), hoci je zjavné, že takto
nepostupoval. Súdne pojednávanie nebolo stanovené na uplatňovanie nových prostriedkov procesného
útoku a prostriedkov procesnej obrany, keďže tieto mali a hlavne mohli byť uplatnené už v rámci v

písomnej časti konania. Odvolací súd tiež poukazuje na to, že o sudcovskej koncentrácii konania a o
následkoch s ňou spojenými bol žalovaný poučený a napriek tomuto poučeniu bol ako strana sporu
nečinný a dôkazné návrhy vzniesol oneskorene až na pojednávaní. Prvoinštančný súd si teda voči
žalovanému poučovaciu povinnosť o sudcovskej koncentrácii konania splnil, a preto bol oprávnený
v rámci svojho rozhodovania sudcovskú koncentráciu konania dôsledne uplatňovať. Zákonodarca v

ustanovení § 153 ods. 2 CSP limity pre aplikáciu sudcovskej koncentrácie konania uvádza slovom
„najmä“, a teda výkladom a contrario je potrebné mať za to, že aplikácia sudcovskej koncentrácie je
na mieste nielen vtedy, ak by uplatnenie prostriedkov procesného útoku alebo prostriedkov procesnej
obrany vyžadovalo odročenie pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu, ale je na mieste
vždy vtedy, ak v konkrétnych okolnostiach danej veci strana zjavne nekonala starostlivo so zreteľom na

rýchlosť a hospodárnosť konania. Ustanovenie § 153 ods. 2 CSP preto vo všeobecnosti nie je možné
vykladať tak, že ak ide o dôkaz listinou, a teda ide o dôkaz, ktorý stačí vykonať len jeho prečítaním
alebo oznámením jeho obsahu na pojednávaní (§ 204 CSP), postačí ak ho strana označí alebo predloží
na pojednávaní, resp. pred pojednávaním v lehote na prípravu na pojednávanie (§ 178 ods. 2 CSP).
Takýmto výkladom by totiž bol popretý základný zmysel a účel sudcovskej koncentrácie, ktorým v

prípade prostriedkov procesného útoku alebo procesnej obrany, ktoré strana mohla predložiť skôr, ak
by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania, je práve eliminovať uplatňovanie
prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany až na pojednávaní alebo v čase po
nariadenípojednávaniaalebokrátkopreduskutočnenímpojednávania(ktomuviďajrozsudokKrajského
súdu v Banskej Bystrici zo 7. decembra 2023, sp. zn. 43Cob/67/2023).

31. Ďalšie skutočnosti, ktoré namietal žalovaný v odvolacom konaní, keď poukazoval na samotnú
platnosť zmluvy o dielo, náležitosti zmluvy, odovzdanie a prevzatie diela, odvolací súd vyhodnotil ako
neprípustnú novotu, nakoľko koncepcia odvolacieho konania v civilnom spore vychádza z tzv. neúplného
apelačného systému. Neúplnosť apelácie znamená, že právo odvolateľa (ale aj protistrany, § 373

ods. 4 CSP) použiť v odvolacom konaní prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej
obrany, ktoré strana neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie, je obmedzené. Strany sporu
mali v doterajšom priebehu konania niekoľko príležitostí tieto prostriedky použiť, boli súdom poučené
o sudcovskej koncentrácii konania. Odvolacia argumentácia v podobe nových skutkových tvrdení a
dôkazných návrhov (novoty, nóva) je takto prípustná len za splnenia zákonom stanovených podmienok.

Tieto podmienky sú stanovené dvojakým spôsobom: 1. taxatívne vymedzenie účelu použitia týchto
novôt [resp. taxatívne vymedzenie odvolacích dôvodov, ktorých sa nóva týkajú - § 366 písm. a) až
c)], 2. neporušenie procesnej diligencie sporovej strany v konaní pred súdom prvej inštancie (Civilný
sporový poriadok, komentár, 2. vydanie, 2022, ŠTEVČEK, FICOVÁ, BARICOVÁ, MESIARKINOVÁ,BAJANKOVÁ, TOMAŠOVIČ A KOL., s. 1398 - 1400). V súvislosti s argumentáciou odvolateľa nad
rámec procesného útoku v konaní pred súdom prvej inštancie odvolací súd poukazuje na znenie § 366
CSP, ktoré upravuje konkrétne prípady, kedy je odvolateľ oprávnený uplatniť prostriedky procesného

útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie.
V danom prípade, podľa názoru odvolacieho súdu, ani jedna z podmienok pre uplatnenie novôt v konaní
v zmysle § 366 CSP nebola naplnená, odvolací súd preto na dodatočné prostriedky procesného útoku
a dôkazy predložené až v odvolacom konaní pri rozhodovaní o podanom odvolaní nemohol prihliadať.

32. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný v podanom odvolaní relevantným spôsobom nespochybnil
ani nevyvrátil závery súdu prvej inštancie, odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti
dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je v celom rozsahu vecne správne a z toho dôvodu
odvolací súd viazaný odvolacími dôvodmi v zmysle § 380 CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
v zmysle § 387 ods. 1, ods. 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

33. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.

34. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

35. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

36. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255
ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 CSP, keďže žalobca bol v odvolacom konaní úspešný, odvolací súd mu priznal

nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške trov tohto odvolacieho konania
podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

37. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, veta druhá
CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii.

Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v
rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 CSP).