Uznesenie – Bezdôvodné obohatenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, March 27, 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Cdo/16/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8121204209
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Svetlovská
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:8121204209.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1/ T.. N.. L. I., narodeného XX. Y. XXXX, L. - B. Š.,
Š. X, 2/ T. I., narodenej XX. K. XXXX, L. - B. Š., Š. XXXX/X, obaja zastúpení advokátkou Mgr. Zuzanou
Novákovou, Prešov, Slovenská 84, proti žalovanej N.. I. T., narodenej XX. B. XXXX, X., Š. XXX/XX,
zastúpenej advokátom JUDr. Petrom Ličákom, Kapušany, Záhradná 19/468, o vydanie bezdôvodného
obohatenia, vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 15C/31/2021, o dovolaní žalovanej proti

rozsudku Krajského súdu v Prešove z 23. augusta 2022 sp. zn. 11Co/14/2022, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobcovia 1/ a 2/ majú nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom z 20. januára

2022 č. k. 15C/31/2021 - 119 I. zastavil konanie v časti prevyšujúcej zaplatenie 339,80 eur s úrokom z
omeškania vo výške 5,25 % ročne od 1. mája 2014 do zaplatenia u žalobcu 1/ a 169,90 eur s úrokom
z omeškania vo výške 5,25 % ročne od 1. mája 2014 do zaplatenia u žalobkyne 2/, II. uložil žalovanej
povinnosť zaplatiť žalobcovi 1/ 339,80 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne od 1. mája 2014
do zaplatenia do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku, III. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť
žalobcovi 1/ náhradu trov konania v rozsahu 100 % do troch dní odo dňa právoplatnosti uznesenia

súdu prvej inštancie o výške týchto trov, III. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni 2/ 169,90 eur
s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne od 1. mája 2014 do zaplatenia do troch dní odo dňa
právoplatnosti tohto rozsudku, IV. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni 2/ náhradu trov konania
v rozsahu 100 % do troch dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške týchto trov.
Vykonaným dokazovaním zistil, že žalobcovia sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti - parcela
registra „E“, parcelné číslo XXX/X o výmere 302 m2, nachádzajúcej sa v k. ú. B. Š.Á., zapísanej na LV

č. XXXX, žalobca 1/ v podiele 2/3 k celku a žalobkyňa 2/ v podiele 1/3 v pomere k celku. Časť tejto
parcely v rozsahu 72 m2 užíva bez právneho dôvodu žalovaná tým, že na nej stojí budova, ktorá slúži
na prevádzkovanie podnikateľskej činnosti. Ide o stavbu so súpisným číslom XXXX, zapísanú na LV
č. XXXX, ktorej výlučným vlastníkom je žalovaná. Oboznámil s rozsudkom Okresného súdu Prešov č.
k. 29C/79/2009 - 716, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 18Co/13/2016
- 786, v ktorom súd v rámci rozhodovania o výške bezdôvodného obohatenia ako predbežnú otázku

musel riešiť charakter spornej stavby, pričom došiel k nasledujúcemu záveru: „Na základe výsledkov
vykonaného dokazovania s poukazom na predložené stanoviská, súd dospel k záveru, že stavba so
súpisným číslom XXXX vedená na LV č. XXXX pre k. ú. B. Š., umiestnená na pozemku v podielovom
spoluvlastníctve žalobcov, parcela KN-C č. XXXX o výmere 72 m2 je stavbou postavenou pre účely JRD
do 24. júna 1991, za ktorú sa považuje objekt, ktorého spôsob využívania súvisí s poľnohospodárskou
výrobou,pričomprevažneideomaštale,silážnejamy,skladypoľnohospodárskejtechniky,skladyplodín,

parkovacie plochy ale aj administratívne budovy, pričom sa zväčša jedná o stavby umiestnené v areáli
hospodárskeho dvora, teda ide o stavbu, na ktorú sa vzťahuje právna úprava zákona č. 504/2003Z. z., avšak až v znení účinnom od 1. januára 2008, odkedy sa za pozemok na poľnohospodárske
účely považoval aj pozemok zastavaný stavbou na poľnohospodárske účely do 24. júna 1991. Aj podľa
zápisu v katastri nehnuteľností, je uvedená stavba pri druhu označená kódom dva, ktorým sú podľa

vyhlášky 461/2009 Z. z. označené poľnohospodárske budovy“. Súd prvej inštancie dospel k záveru,
že z ustanovenia § 1 ods. 1 je zrejmé, že zákon o nájme poľnohospodárskych pozemkov sa vzťahuje
na nájomné zmluvy o nájme pozemku na poľnohospodársky účel. Pozemok (definuje sa aký pozemok
môže byť prenajatý na poľnohospodársky účel) je aj pozemok zastavaný stavbou na poľnohospodárske
účely do 24. júna 1991. Na takýto pozemok sa však zákon o nájme poľnohospodárskych pozemkov

vzťahuje iba vtedy, ak ide o pozemok užívaný na poľnohospodárske účely. Samotný pozemok zastavaný
stavbou na poľnohospodárske účely do 24. júna 1991, tak sám osebe nevedie k použitiu právneho
režimuzákonaonájmepoľnohospodárskychpozemkov,aleabykjehoaplikáciidošlojenevyhnutné,aby
bol užívaný na poľnohospodárske účely. Teda, aby pozemok zastavaný stavbou na poľnohospodárske
účely do 24. júna 1991 spadal pod režim zákona č. 504/2003 Z. z., mal za to, že musí ísť o stavbu
na poľnohospodárske účely v užšom zmysle (stajňa, silo a pod. a nie napr. administratívna budova),

teda takú, ktorá je stavbou na poľnohospodárske účely prima facie a ktorá na tieto účely aj slúži.
O tom, že pozemok (vrátane pozemku pod stavbou) musí byť reálne užívaný na poľnohospodárske
účely svedčia aj konkrétne ustanovenia zákona o nájme poľnohospodárskych pozemkov. Tento záver
bol podporený aj samotnou žalovanou prezentovanou odpoveďou Y.. L., v ktorej sa uvádza, že ak
sa objekt, stavba využíva viacerými spôsobmi, smerodajný je prevažujúci spôsob využívania. Aj z

uvedeného mal súd prvej inštancie za zrejmé, že nepostačuje určenie stavby ako poľnohospodárskej,
ale nutné je jej využívanie na poľnohospodárske účely. Ďalším argumentom pre neaplikáciu zákona
o nájme poľnohospodárskych pozemkov na prejednávanú vec bolo znenie ustanovenia § 10 ods. 1,
podľa ktorého na vznik zmluvy o nájme pozemku na poľnohospodárske účely pri prevádzkovaní podniku
sa vyžaduje dohoda o výške nájomného alebo o spôsobe jej určenia, pričom výška nájomného je

najmenej 1 % z hodnoty poľnohospodárskej pôdy určenej podľa osobitného predpisu. Tu uvedená
výška nájomného sa nevzťahuje na nájom pozemku na poľnohospodárske účely všeobecne, ale iba na
zmluvy o nájme pozemku na poľnohospodárske účely pri prevádzkovaní podniku. Uviedol, že žalovaná
nie je podnikateľkou a neprevádzkuje podnik s poľnohospodárskou činnosťou a aplikáciu citovaného
ustanovenianemožnorozširovaťnačinnosťvykonávanúnájomcomalebopodnájomcomstavby,pretože

takátoaplikáciabyzáviselananáhode,čopovažovalzaneprípustné.Konštatoval,žeajkebyhypoteticky
zákon o nájme poľnohospodárskych pozemkov vrátane jeho ustanovenia § 10 ods.1 na prejednávanú
vec dopadal, neznamenalo by to povinnú výšku nájomného 1 % z poľnohospodárskej pôdy, keď toto
nájomné je nájomným minimálnym a nevylučuje nájomné trhové. Z uvedených dôvodov mal súd prvej
inštancie za to, že výšku bezdôvodného obohatenia nemožno posudzovať podľa zákona o nájme

poľnohospodárskych pozemkov a žalobcom patrí bezdôvodné obohatenie vo výške nájomného, ktoré by
museli platiť za prenájom pozemku za účelom postavenia stavby na ňom. Súd prvej inštancie nesúhlasil
so žalovanou, že rozhodujúce právne otázky boli už záväzne vyriešené rozsudkom Okresného súdu
Prešov sp. zn. 29C/79/2009 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 18Co/13/2016
a poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3Cdo/115/2016, v zmysle

ktorého naopak o prekážku právoplatne rozhodnutej veci nejde v prípade, ak súd určitú otázku v
konaní posúdi prejudiciálne, keď prejudiciálna otázka a jej posúdenie nesmie byť nikdy poňaté do
výroku súdneho rozhodnutia a výrok súdneho rozhodnutia je jedinou časťou rozsudku, ktorá nadobúda
právoplatnosť. Prejudiciálne posúdená otázka, ktorá sa prejavuje iba v odôvodnení rozsudku, nemôže
tvoriť prekážku právoplatne rozhodnutej veci. Uzavrel, že súd je viazaný iba výrokom rozsudku, nie jeho

odôvodnením. K žalovanou vznesenej námietke zaujatosti súd prvej inštancie uviedol, že má rovnako
neutrálny postoj k obom stranám sporu a ich právnym zástupcom. O trovách konania rozhodol podľa §
255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).

2. Krajský súd v Prešove rozsudkom z 23. augusta 2022 sp. zn. 11Co/14/2022 rozsudok súdu prvej

inštancie okrem výroku o čiastočnom zastavení konania potvrdil a priznal žalobcom proti žalovanej nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Uviedol, že súd prvej inštancie v dostatočnom
rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže
ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo,
odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na

ktoré v plnom rozsahu odkázal, keď v odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie dostatočným, jasným,
zrozumiteľným a výstižným spôsobom vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, z akých
dôkazov vychádzal, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a podrobným spôsobom objasnil, na
základe akých skutočností a na podklade akej právnej úpravy vec právne posúdil. K námietke žalovanej,ktorá namietala porušenie práva na spravodlivý proces, ktoré podľa nej zapríčinil zákonný sudca tým,
že vyzval právnu zástupkyňu žalobcov na predloženie znaleckého posudku, odvolací súd uviedol, že v
danej veci bola žaloba, ktorou sa žalobcovia domáhali vydania bezdôvodného obohatenia za obdobie od

1. mája 2012 do 30. apríla 2014 doručená súdu prvej inštancie 30. apríla 2014 a žalobcovia 7. augusta
2014 doručili súdu prvej inštancie kópiu znaleckého posudku č. 19/2008 vypracovaného znalcom N.. G.
P., predmetom ktorého bolo stanovenie hodnoty nájmu za predmetný pozemok k 15. septembru 2008.
Následneboložalobežalobcovvyhovenéabolimpriznanýnároknavydaniebezdôvodnéhoobohatenia,
avšak vo výške nájomného určeného v súlade so zákonom o nájme poľnohospodárskych pozemkov.

Neskôr bol tento rozsudok súdu prvej inštancie odvolacím súdom potvrdený. Na základe dovolania
žalobcov však dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a odvolací súd pod vplyvom právneho
názoru vysloveného dovolacím súdom postupoval rovnako a zrušil rozsudok súdu prvej. Teda súdu prvej
inštancie sa až vtedy (po zrušení rozsudku súdu prvej inštancie odvolacím súdom) vrátil spis, z ktorého
zistil, že viazaný názorom dovolacieho súdu bude musieť priznať žalobcom trhové nájomné, ale aj to, že
na základe znaleckého posudku, ktorým bolo posúdené obdobie roku 2008, to nebude možné. Za týchto

okolností mal odvolací súd za to, že súd prvej inštancie zvolil veľmi efektívny postup, keď s vedomím,
že žalobcovia majú nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške rovnajúcej sa trhovému
nájomnému, vyzval právnu zástupkyňu žalobcov na predloženie znaleckého posudku, lebo iba po jeho
predložení mohol určiť sumu bezdôvodného obohatenia prináležiacu žalobcom. K námietke žalovanej
ohľadom výšky nájomného odvolací súd uviedol, že uplatniť na danú vec trhové nájomné je možné

bez ohľadu na znenie ustanovení zákona o nájme poľnohospodárskych pozemkov a takýto postup je
plne v súlade s judikatúrou najvyšších súdnych autorít. K námietke žalovanej, že je potrebné skúmať,
či je stavba na poľnohospodársky účel užívaná a že v jej prípade túto stavbu na poľnohospodársky
účel užívajú nájomcovia, odvolací súd pripomenul, že žalovaná ako pasívne legitimovaná v tomto spore
je vlastníčkou budovy, ktorú síce prenajíma iným subjektom vykonávajúcim podnikateľskú činnosť v

poľnohospodárstve, ale sama nemá oprávnenie na výkon podnikateľskej činnosti v poľnohospodárstve,
ani túto činnosť reálne v žiadnej časti tejto budovy nevykonáva. O nároku na náhradu trov odvolacieho
konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP.

3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná (ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie ktorého

prípustnosť vyvodzovala z ustanovenia § 420 písm. e), písm. f) CSP a zároveň i z ustanovenia §
421 ods. 1 písm. a), písm. b) a písm. c) CSP. Namietala, že súd prvej inštancie vyzval žalobcov, aby
odborným vyjadrením alebo znaleckým posudkom preukázali tvrdenú výšku bezdôvodného obohatenia
za obdobie od 1. mája 2012 do 30. apríla 2014, na ktorú výzvu žalobcovia reagovali s tým, že sa
im predloženie nového znaleckého posudku javí ako zbytočné. Súd prvej inštancie na toto podanie

reagoval oznámením, v ktorom uviedol, že závery žalobcov o nespornosti výšky nároku sú nesprávne,
nakoľko žalovaná s cenou určenou znaleckým posudkom nesúhlasí. Uviedla, že na základe tejto
komunikácie žalobcovia predložili znalecký posudok N.. T. na preukázanie výšky nároku. Bola názoru,
že do poučovacej povinnosti súdu nepatrí návod, čo by mal účastník v danom prípade vykonať,
aby dosiahol účinku v jeho prospech. Uviedla, že súd prvej inštancie nemohol žalobcov vyzvať na

doplnenie chýbajúcich listín, pretože stranám v zmysle § 160 CSP poskytuje len poučenie o ich
procesných právach a aj to len v prípade, že nie sú kvalifikovane právne zastúpené. Poukázala na to,
že poučenie o tom, že žalobcovia opomenuli preukázať niektoré zo svojich tvrdení v žalobe, presiahlo
poučovaciu povinnosť súdu a bolo v rozpore so zásadou rovnosti strán v konaní. Toto konanie súdu
prvej inštancie odôvodňovalo vážne pochybnosti žalovanej, že sudca má vo veci predpojatý názor

a že je zaujatý. Bola názoru, že nie je podstatné, či sa v konkrétnom prípade jedná o „pozemok
zastavaný stavbou na poľnohospodárske účely do 24. júna 1991“ ale to, či takáto stavba je na
poľnohospodárske účely využívaná aj v súčasnosti, resp. v rozhodujúcom období a stačí, ak bola na
poľnohospodárske účely postavená pred 24. júnom 1991 a je jedno na aké účely je využívaná teraz a
mala za irelevantné, či subjekt, ktorý budovu v súčasnosti využíva ne/má v predmete činnosti nejakú

činnosť, ktorá by súvisela s poľnohospodárskou výrobou. Mala za to, že v jej prípade na predmetnom
pozemku bola zriadená bývalým poľnohospodárskym družstvom stavba na poľnohospodárske účely a
preto je uvedený pozemok v zmysle § 1 ods. 2 zákona č. 504/2003 Z. z. pozemok zastavaný stavbou na
poľnohospodárske účely a na nájom tohto pozemku sa vzťahuje zákon č. 504/2003 Z. z. Ďalej uviedla,
že v prípade, ak by súd určil, že budovu by musela na poľnohospodársky účel využívať žalovaná, tak

namieta svoju pasívnu vecnú legitimáciu v spore, pretože pasívne legitimované by boli subjekty, ktoré
budovu reálne využívali. V ďalšom podrobne rozoberala právny a skutkový stav sporu. Navrhla, aby
dovolací súd rozhodnutie odvolacieho súdu zmenil a žalobu zamietol.4. Žalobcovia vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedli, že žalovaná v priebehu celého konania
nenamietala výšku uplatneného nároku, len jeho základ. Boli názoru, že súd prvej inštancie neprekročil
rozsah poučovacej povinnosti, ale naopak konal sústredene a efektívne, pričom im neposkytol

hmotnoprávne poučenie a teda neporušil princíp rovnosti strán sporu. Uviedli, že dôvodom vylúčenia nie
je procesný postup sudcu a jeho rozhodovacia činnosť. Poukázali na to, že z podaného dovolania nie
je zrejmé konkrétne označenie právnej otázky, ktorú podľa dovolateľky riešil odvolací súd nesprávne,
dovolateľka neoznačila a ani nepredložila rozhodnutia, od ktorých sa mal odvolací súd odkloniť, resp.
rozhodnutia posudzované dovolacím súdom rozdielne. Navrhli dovolanie ako neprípustné odmietnuť.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací
(§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v
súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424
CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie žalovanej je potrebné
odmietnuť.

6. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon
pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu
odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421

CSP.

7. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť

samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný
opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.

8. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

9. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v
konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou
dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť
dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s §

431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva
dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

10. Žalovaná v danom prípade tvrdí, že napadnutý rozsudok bol vydaný v konaní, v ktorom došlo k
procesnej vade zmätočnosti uvedenej v § 420 písm. e) CSP. Zaujatosť súdu prvej inštancie vyvodzovala

z nesprávneho postupu a procesných úkonov súdu prvej inštancie.

11. V súvislosti s posúdením opodstatnenosti tejto námietky dovolací súd poukazuje na rozhodnutie
najvyššieho súdu publikované ako judikát R 59/1997, v zmysle ktorého neexistencia žiadneho
rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo

nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok
prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 237 ods. 1 písm. g) OSP, posúdiť túto otázku samostatne.
Tento záver najvyššieho súdu je naďalej aktuálny vo vzťahu k § 420 písm. e) CSP.

12. Sudca je vylúčený z prejednávania a rozhodovania sporu, ak so zreteľom na jeho pomer k sporu,

k stranám, ich zástupcom alebo osobám zúčastneným na konaní možno mať odôvodnené pochybnosti
o jeho nezaujatosti (§ 49 ods. 1 CSP). Dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú
v procesnom postupe sudcu a v jeho rozhodovacej činnosti (§ 49 ods. 3 CSP). Strana má právo z
dôvodov uvedených v § 49 uplatniť námietku zaujatosti (§ 52 ods. 1 CSP). V námietke zaujatosti musíbyť okrem všeobecných náležitostí podania uvedené, proti komu smeruje, dôvod, pre ktorý má byť sudca
vylúčený, kedy sa strana uplatňujúca námietku o dôvode vylúčenia dozvedela a dôkazy na preukázanie
svojho tvrdenia, ktorých povaha to pripúšťa, okrem tých, ktoré nemôže bez svojej viny pripojiť. Na

podanie (námietku), ktoré nespĺňa náležitosti podľa prvej vety, súd neprihliada; v tomto prípade sa vec
nadriadenému súdu nepredkladá. Ustanovenia o odstraňovaní vád podania sa nepoužijú (§ 52 ods. 2
CSP). Námietku zaujatosti je potrebné uplatniť najneskôr do siedmich dní, odkedy sa strana dozvedela
o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený. Na neskôr uplatnenú námietku zaujatosti súd neprihliada; v tomto
prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá (§ 53 ods. 1 CSP). Ak sa námietka zaujatosti týka

len okolností, ktoré spočívajú v procesnom postupe sudcu alebo jeho rozhodovacej činnosti, súd na
námietku zaujatosti neprihliada; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá (§ 53 ods. 3
CSP).

13. Účelom týchto ustanovení je prispieť k objektívnemu a nestrannému prejednaniu veci, k
nezaujatému prístupu súdu k stranám alebo k ich zástupcom a tiež predísť možnosti neobjektívneho

rozhodovania. Tomuto účelu zodpovedá aj právna úprava skutočnosti, ktorá je z hľadiska vylúčenia
sudcu považovaná za právne relevantnú. Je ňou existencia určitého právne významného vzťahu sudcu
k veci alebo jeho osobného vzťahu k stranám, prípadne k ich zástupcom, ktorý by mohol ovplyvniť
jeho objektívny pohľad na vec a preto vyvoláva pochybnosti o jeho nezaujatosti. Pomer sudcu k veci
je daný najmä vtedy, ak sudca má svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia konania a

rozhodnutia vo veci. Môže ísť o prípady, ak je sudca priamo zainteresovaný na výsledku konania (napr.
je účastníkom konania), prípadne má na tomto výsledku nepriamy záujem (napr. ako intervenient)
alebo získal informácie o veci tzv. neprocesným spôsobom, t. j. inak ako dokazovaním a vnímaním
všetkého, čo vyšlo za konania najavo v zmysle § 191 CSP. O kvalifikovaný pomer sudcu k stranám (ich
zástupcom) ide najmä vtedy, ak by bol založený na príbuzenskom alebo rýdzo osobnom (pozitívnom

alebo negatívnom) pomere k nim. Samotné pochybnosti účastníka o existencii takéhoto vzťahu sudcu
niesúurčujúce;rozhodujúcimje,čireálneexistujúokolnosti,ktorébymohliobjektívnezakladaťlegitímne
pochybnosti o nezaujatosti sudcu.

14. So zreteľom na podstatu a obsah podania z 13. januára 2022 (ktorým bola uplatnená námietka

zaujatosti), ale aj so zreteľom na obsah dovolania, ktorými žalovaná namietala zaujatosť sudcu súdu
prvej inštancie, treba uviesť, že žalovaná neuviedla žiaden kvalifikovaný pomer namietaného sudcu
k sporu, k stranám, resp. ich zástupcom a teda neuviedla žiaden konkrétny dôvod, pre ktorý by mal
byť namietaný sudca vylúčený. Žalovanej subjektívna nespokojnosť s procesným postupom súdu a
s procesnými úkonmi súdu, nie je kvalifikovaným dôvodom (konkrétnym vzťahom sudcov k tomuto

sporu, k stranám, resp. ich zástupcom) pre ktorý by mohli byť vylúčení sudcovia konajúci vo veci, t.
j. či už sudca súdu prvej inštancie alebo sudcovia odvolacieho súdu. Vzhľadom na skutočnosť, že v
podaní z 13. januára 2022 sa uvádzajú okolnosti, ktoré sa týkajú procesného postupu sudcu okresného
súdu, súd prvej inštancie nepochybil, keď vec nepredložil na rozhodnutie nadriadenému súdu, lebo v
zmysle § 53 ods. 3 CSP ak sa námietka zaujatosti týka len okolností, ktoré spočívajú v procesnom

postupe sudcu alebo jeho rozhodovacej činnosti, súd na námietku zaujatosti neprihliada a v tomto
prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá. Dovolací súd teda nezistil, že by zo spisu vyplývala
taká okolnosť, ktorá by svedčila o tom, že u zákonného sudcu nie sú dané záruky objektívneho,
nezaujatého a nestranného rozhodovania. Dovolací súd pochybnosti žalovanej o nezaujatosti sudcu
nepovažuje za také, ktoré by mohli mať právnu relevanciu a je toho názoru, že sú motivované tým, že

nebolo rozhodnuté podľa subjektívnych predstáv žalovanej. Hodnotenie správnosti súdneho konania a
rozhodovania nepatrí stranám sporu a nemôže objektívne zakladať pochybnosti o nezaujatosti sudcu.

15. Dovolací súd naviac uvádza, že žalobcovia predložili doplnenie č. 1 k znaleckému posudku č.
47/2021súduprvejinštancie13.septembra2021(č.l.70anasl.)ažalovanánámietkuzaujatostivzniesla

až 13. januára 2022 (č. l. 113), teda po uplynutí zákonnej lehoty. Iba táto samotná skutočnosť by bola
dôvodom, aby dovolací súd a ani súdy nižších inštancií na vznesenú námietku zaujatosti neprihliadali.
Prípustnosť dovolania preto z § 420 písm. e) CSP nevyplýva.

16. Žalovaná vyvodzujúc z ustanovenia § 420 písm. f) CSP namietala nesprávny procesný postup súdu

prvej inštancie, ktorý vyzval žalobcov na predloženie nového znaleckého posudku.

17. Podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo na právnu pomoc v konaní
pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to zapodmienok ustanovených zákonom. Z ustanovenia § 160 CSP vyplýva povinnosť súdu poučiť strany
o ich procesných právach a povinnostiach v rozsahu ustanovenom týmto zákonom. Túto poučovaciu
povinnosť súd nemá v prípadoch uvedených v § 160 ods. 3 písm. a) a b) CSP. Súd je tak povinný

strany poučiť, aké práva im priznávajú a aké povinnosti im ukladajú procesnoprávne predpisy, ako bolo
potrebné procesné úkony vykonať, poprípade ako bolo potrebné odstrániť vady už nimi vykonaných
procesných úkonov tak, aby vyvolali zamýšľané procesné účinky. Do poučovacej povinnosti však
nepatrí návod, čo by mala alebo mohla strana v danom prípade vykonať, aby dosiahla žiadaného
účinku. Akákoľvek poučovacia povinnosť o tom, akým spôsobom by mal žalobca formulovať žalobný

návrh a voči komu, aby mohol byť v spore úspešný, by presahovala rámec poučovacej povinnosti
zakotvenej v Civilnom sporovom poriadku. Poučovacia povinnosť sa uskutočňuje v záujme dosiahnutia
materiálnej spravodlivosti a rovnosti zbraní. Zabraňuje tomu, aby procesná strana v dôsledku omylu
alebo prehliadnutia utrpela na svojich hmotných právach ujmu, ktorú bolo možné práve poučovacou
povinnosťou odvrátiť; na strane druhej však súd nesmie v situácii, kde platí prejednacia zásada,
poučovať jedného z účastníkov, ako uplatňovať nárok a voči komu. Vychádzajúc z účelu tohto inštitútu,

by súd mal poskytovať poučenie náležite konkrétne a vždy o tých procesných právach a povinnostiach,
keď je to vzhľadom na stav konania potrebné. Účelu poučovacej povinnosti nezodpovedá paušálna
poučovacia povinnosť o všetkých procesných právach a povinnostiach, bez prihliadnutia na to, či ich
použitie v konkrétnej situácií prichádza do úvahy. Poučovaciu povinnosť je potrebné poskytnúť adresne
a až vtedy, pokiaľ jej potreba vyjde v konaní najavo.

18. Poučovacia povinnosť súdov principiálne zakotvená v ustanovení § 160 ods. 1 CSP sa vzťahuje
výlučne len na procesné práva a povinnosti strán sporu vyplývajúce pre nich z Civilného sporového
poriadku. Súd je povinný poučiť strany sporu najmä o tom, aké práva im priznávajú a aké povinnosti
im ukladajú procesné predpisy, ako je potrebné nimi zamýšľané procesné úkony vykonať, aby sledovali

procesné účinky, prípadne ako je potrebné odstrániť vady už vykonaných procesných úkonov, aké
právne následky sú spojené s prevedenými procesnými úkonmi a ako je potrebné splniť procesnú
povinnosť vyplývajúcu zo zákona alebo rozhodnutia súdu. Do poučovacej povinnosti ale nepatrí návod,
čo by strana sporu mala alebo mohla v danom prípade vykonať, aby dosiahla žiadaného účinku (účinku
v jej prospech). O právach a povinnostiach, ktoré pre stranu sporu vyplývajú z hmotného práca, súd

nepoučuje. Tieto práva a povinnosti určujú vecnú legitimáciu strany sporu a tá sa prejaví až vo výsledku
sporu. Spôsob plnenia poučovacej povinnosti musí rešpektovať ústavný princíp rovnosti účastníkov a
nestrannosťsúdu.Súdynemôžupoučiťžalobcuohľadnenaformulovaniasprávnehozneniapetitužaloby
a teda vymedziť inak predmet tohto konania; takéto poučenie by presiahlo poučovaciu povinnosť súdu
podľa § 160 CSP a bolo by v rozpore so zásadou rovnosti účastníkov konania.

19. Je nepochybné, že žalobcovia riadne označili strany sporu, predmet konania, opísali rozhodujúce
skutočnosti a k žalobe pripojili listinné dôkazy. Podľa názoru dovolacieho súdu má žaloba všetky
náležitosti v zmysle § 127 ods. 1 CSP a § 132 ods. 1 CSP a z jej petitu je zrejmé, čoho sa žalobcovia
domáhajú, žaloba je jasná, úplná a zrozumiteľná. Ak by súdy poučili žalobcov ohľadne naformulovania

správneho znenia petitu žaloby, a teda vymedzili inak predmet tohto konania, takéto poučenie by
presiahlo poučovaciu povinnosť súdu podľa § 160 CSP a bolo by v rozpore so zásadou rovnosti
účastníkov konania. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobcovia k žalobe pripojili i znalecký posudok
č. 19/2008 vypracovaný znalcom N.. G. P., predmetom ktorého bolo stanovenie hodnoty nájmu za
predmetný pozemok k 15. septembru 2008. V danom prípade z obsahu spisu nevyplýva, že súd

prvej inštancie prekročil svoju poučovaciu povinnosť vo vzťahu k žalobcom, prípadne ich zástupcovi.
Súd prvej inštancie aplikovaním ustanovenia § 160 ods. 1 CSP iba napomohol k tomu, aby strana
sporu (účastník konania) mohla zákonom stanoveným spôsobom dať najavo, čo hodlá v konaní urobiť.
Dovolací súd zdôrazňuje, že i v prípade, ak by súd prvej inštancie žalobcov na doplnenie znaleckého
posudku nevyzval, mohol vo veci rozhodnúť podľa znaleckého posudku pripojeného k žalobe a je teda

nepochybné, že i bez uvedenej výzvy adresovanej žalobcom, by žalovaná v spore nebola úspešná. V
postupe súdu prvej inštancie preto nemožno vidieť dovolateľkou namietanú vadu uvedenú v § 420 písm.
f) CSP.

20. Dovolateľka vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania aj z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a), b) a

c) CSP.

21. V zmysle § 422 ods. 1 písm. a) a b) CSP dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy a v sporoch sochranou slabšej strany dvojnásobok minimálnej mzdy, pričom na príslušenstvo sa neprihliada. Podľa
odseku 2 tohto ustanovenia na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie.

22. Citované ustanovenie obmedzuje prípustnosť dovolania pre nesprávne právne posúdenie veci tzv.
majetkovým cenzusom (ratione valoris). Limituje prípustnosť dovolania určením výšky sumy, ktorá má
byť predmetom dovolacieho prieskumu, pričom túto výšku viaže na desaťnásobok minimálnej mzdy
vo všetkých sporoch, ktorých predmetom je peňažné plnenie. To znamená, že pokiaľ je dovolaním

napadnutý výrok rozhodnutia odvolacieho súdu o peňažnom plnení, je dovolací prieskum pre nesprávne
právne posúdenie veci možný, len ak peňažné plnenie prevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy.

23. Podľa § 9b ods. 1 písm. a) zákona č. 663/2007 Z. z. o minimálnej mzde v znení neskorších zmien
a doplnení (účinného v čase doručenia žaloby v prejednávanej veci súdu 30. apríla 2014) na rok 2014
sa ustanovuje suma mesačnej minimálnej mzdy na 352,- eur.

24. Vdanomprípadeuskutočneniumeritórnehodovolaciehoprieskumunapadnutéhorozhodnutiapodľa
§ 421 ods. 1 CSP bránilo ustanovenie § 422 ods. 1 písm. a) CSP. V prejednávanej veci bol dovolaním
napadnutý výrok rozsudku odvolacieho súdu o peňažnom plnení vo výške 339,80 eur (žalobca 1/)
a výrok rozsudku odvolacieho súdu o peňažnom plnení vo výške 169,90 eur (žalobkyňa 2/), pričom

desaťnásobok minimálnej mzdy ku dňu podania žaloby na súde prvej inštancie (t. j. 30. apríla 2014)
je 3.520,- eur. Z uvedeného vyplýva, že výška predmetu dovolacieho konania neprevyšuje zákonom
stanovenú hranicu majetkového cenzu obmedzujúceho prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP
pri peňažnom plnení (ratione valoris), preto je prípustnosť dovolania žalovanej v zmysle § 422 ods. 1
písm. a) CSP vylúčená.

25. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalovanej odmietol podľa § 447 písm. c) CSP ako
dovolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.

26. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods.

3 veta druhá CSP).

27. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.