Uznesenie – Vyživovacie povinnosti ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, October 9, 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 14CoP/97/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1121201345
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 10. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Kristína Srnková
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:1121201345.2

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kristíny Srnkovej a sudcov
JUDr. Róberta Foltána a JUDr. Ľubomíra Bundzela, vo veci starostlivosti súdu o medzičasom plnoleté
dieťa: A. B. C., narodený XX.XX.XXXX, bytom ako matka, do času nadobudnutia plnoletosti v konaní
zastúpený kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Pezinok, pracovisko Senec,
so sídlom Krátka 1, Senec, v konaní zastúpený: JUDr. Eva Hrinková, advokátka so sídlom Hečkova 18,

Bratislava, dieťa rodičov - matky: D. B. C., narodená XX.XX.XXXX, bytom B. XXX, E., a otca: F. G. C.
B. C., narodený XX.XX.XXXX, bytom A. H. D. XXXX/X, D. – C. H., v konaní o návrhu otca na zníženie
výživného na medzičasom plnoleté dieťa a o návrhu matky na zvýšenie výživného na medzičasom
plnoleté dieťa, o odvolaní otca proti rozsudku Mestského súdu Bratislava II č. k. B3-37P/30/2021-360
zo dňa 06.06.2024, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku I. a v súvisiacom výroku III. z r u š

u j e a vec m u v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom zo dňa 06.06.2024 súd prvej inštancie výrokom I. návrh povinného na zníženie výživného
na oprávneného zamietol.
Výrokom II. návrh oprávneného na zvýšenie výživného zo dňa 13.01.2023 zamietol.
Výrokom III. súd žiadnemu z účastníkov nepriznal nárok na náhradu trov konania.

2. Rozhodol tak o návrhu otca na zníženie výživného na medzičasom plnoleté dieťa a o návrhu matky
na zvýšenie výživného na medzičasom plnoleté dieťa.

3. Rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 220 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) a ust. § 26, § 62 ods. 1, 2, 3, 4, 5, § 63 ods. 1, § 65 ods. 3, §

75 ods. 1, § 76 ods. 1, § 77 ods. 1, § 78 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej len „Zákon o rodine“).

4. Súd prvej inštancie uviedol, že uznesením zo dňa 14.03.2024 spojil obe konania, a to návrh
otca na zníženie výživného, vedené na Mestskom súde Bratislava II pod sp. zn. B3-37P/30/2021 a
konanie o návrhu matky na zvýšenie výživného, vedené na Mestskom súde Bratislava II pod sp. zn.

B3-40P/7/2023, na spoločné konanie pod sp. zn. B3-37P/30/2021.

5. Konštatoval, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že v čase určenia pôvodného výživného vo
výške 450,- Eur bol oprávnený maloletý, mal 10 rokov. V čase rozhodovania súdu je oprávnený plnoletý,
jehopomerysazmenilitak,žeštudujenastrednejškoleaaktívnešportuje,jereprezentantomvovodnom
póle. Žije v spoločnej domácnosti s matkou a s bratom G., ktorý je handicapovaný a vyžaduje si neustálu

starostlivosť zo strany matky.6. Vecne zdôvodnil svoje rozhodnutie tým, že z judikatúry súdov vyplýva, že zmenou pomerov
predpokladanou ustanovením § 78 ods. 1 Zákona o rodine je podľa ustálenej súdnej praxe aj
„plynutie času“. V čase posudzovania nároku oprávneného je tento plnoletý, študuje na strednej škole

a je profesionálnym športovcom. Výdavky uvádzané matkou spojené s jeho výchovou, výživou a
vzdelávaním, sa javia ako dôvodné okrem platby za bývanie, kde pomerná časť pripadajúca na A. je
156,- Eur, teda celkové výdavky na A. sú v sume 1.200,- Eur mesačne. Na druhej strane, povinný
nepredložil súdu žiadne dôkazy, z ktorých by bolo preukázané, prečo nepracuje a je nezamestnaný, keď
má vysokoškolské vzdelanie, z akého dôvodu nepracuje aspoň brigádnicky tak, aby vedel zabezpečiť

výživné. Ním uvádzaná brigádnická činnosť v I., kde podľa jeho výpovede mesačne zarobí 100 - 150,-
Eur, mu v žiadnom prípade nemôže pokryť ani jeho základné potreby. Ak teda povinný tvrdí, že mu
prispievajú priatelia, mal by si v prvom rade zabezpečiť dostatok finančných prostriedkov na zaplatenie
výživného, ktoré má prednosť pred všetkými ostatnými potrebami. Povinný neuviedol žiadne zdravotné
indikácie, ktoré by mu bránili v hľadaní si zamestnania. Bývanie má zabezpečené v byte na A. H. D.
J. D., ktorého je spoluvlastníkom, podľa jeho výpovede neplatí ani odvody do fondov, len energie

a vodu. Samotná skutočnosť, že má 6 vyživovacích povinností, syn C. je už plnoletý, bez ďalšieho
neodôvodňuje jeho nárok na zníženie výživného. Súd preto uplatnil princíp potencionality príjmov osoby
povinnej platiť výživné oprávnenej osobe a neprihliadol len na skutočné príjmy povinného navrhovateľa,
ktoré prezentoval vo výpovedi pred súdom vo výške 150,- Eur mesačne, pozostávajúce z brigádnickej
činnosti, ale vychádzal z potencionálnych príjmov navrhovateľa, to znamená z príjmov, ktoré povinný

potencionálne mohol mať vzhľadom na svoj vek, zdravotný stav, schopnosti, stupeň dosiahnutého
vzdelaniaajehozamerania,prax,jazykovéznalosti,dopytnatrhupráce,bývanievD.snajvyššoumierou
zamestnanosti. Po zhodnotení všetkých skutkových a právnych záverov súd návrh ako nedôvodný
zamietol.
Z rovnakých dôvodov zamietol návrh oprávneného na zvýšenie výživného zo sumy 450,- Eur na

sumu 700,- Eur, keď vyhodnotil, že schopnosti a možnosti povinného, najmä vzhľadom na jeho ďalšie
vyživovacie povinnosti, mu nedovoľujú prispievať na výživu A. vyššou sumou. Okrem toho, oprávnený
už dosiahol plnoletosť, a preto si môže privyrobiť ako študent v rámci brigád a zvýšiť si tak svojpomocne
svoju životnú úroveň.

7. O trovách konania súd rozhodol podľa § 52 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok
(ďalej len „CMP“), podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, ak tento
zákon neustanovuje inak.

8. Proti výroku I. rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie otec, ktorý namietal, že

súd prvej inštancie opomenul to, že bol a aj v súčasnosti je vedený na úrade práce. Uviedol, že pracuje
ako brigádnik s príjmom cca 100-150,- Eur mesačne. Tvrdil, že nikto nie je ochotný ho zamestnať ako
ekonóma z dôvodu, že v danej oblasti niekoľko rokov nepracoval, a teda nemá skúsenosti a nepozná
slovensképrávnepredpisyvdanejoblasti.Moholbypracovaťfyzicky,alejehovek(58rokov)azdravotný
stav mu neumožňujú pracovať. Ďalej namietal, že súd prvej inštancie opomenul zohľadniť aj jeho

majetkové pomery. Tvrdil, že jeho bývalá manželka D. ho pripravila o všetok majetok tak, že si pred
uzatvorením manželstva nechala prepísať všetok majetok, ktorý kúpil, len na svoje meno. Uviedol, že
nehnuteľnosti v E. dom aj pozemky, pozemok v K., byt na K. si nechala prepísať na seba, byt na J.
sfalšovaním jeho podpisu previedla na sestru, sfalšovala jeho podpis a byt na H. D. 2 predala, pričom sú
to všetko byty za niekoľko stotisíc Eur a podobne previedla dva byty na svoju firmu B. C. L., C., za čo je

riešená aj políciou. Tiež zabezpečila, aby z bytov nedostával nájomné, keď si nechala súdom rozhodnúť,
že nemôže kontaktovať nájomcov. Dodal, že takto získala peniaze minimálne vo výške 400.000,- Eur
a jemu z nich žiadne peniaze nedala. Chcel prenajať byt na M. cez realitnú kanceláriu, ale ona odmietla
podpísať nájomnú zmluvu, pričom podobne je to aj s bytmi na H. D.. Mal za to, že takýmto spôsobom
dosiahla, že nemá žiadne peniaze, neplatil výživné a súd ho odsúdil a vo výkone trestu odňatia slobody

bol do marca 2023. Ak by mal peniaze, určite by nechcel sedieť v ústave na výkon trestu odňatia slobody
a výživné by zaplatil. Namietal, že súd prvej inštancie sa vôbec nevysporiadal s obdobím, počas ktorého
bol vo výkone trestu odňatia slobody a kedy, ako súd tvrdil, si mal zabezpečiť prácu primeranú svojmu
vzdelaniu. Poukázal na to, že ani vo výkone trestu odňatia slobody mu nevedeli dať takú prácu, ktorý
by mohol vykonávať, pretože je chorý. Ďalej poukázal na to, že má šesť detí, na ktoré má platiť výživné.

Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že jeho návrhu vyhovie.
K odvolaniu otec pripojil lekársku správu, ambulantnú správu, úmrtný list C. B. C. a potvrdenie
o spopolnení.9. K odvolaniu otca sa vyjadrilo medzičasom plnoleté dieťa tak, že sa s ním nestotožňuje a navrhuje
rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Uviedlo, že je viac ako zrejmé, že otec
je majetný, je spoluvlastníkom viacerých nehnuteľností, pričom nehnuteľnosti v spoluvlastníctve jeho

rodičov boli počas obdobia, keď bol otec vo výkone trestu odňatia slobody (od 27.11.2020 do
27.03.2023) prenajaté a polovicu nájomného za nájom časti nehnuteľností jeho matka posielala
exekútorovi (exekúcia bola vedená proti otcovi vo veci neplatenia výživného na maloleté deti), ktorý
uvedené sumy posielal otcovi. Ďalej uviedlo, že jeho matka posielala prostredníctvom súdneho
exekútora otcovi 1/2 nájomného za nájom spoločných nehnuteľností v celkovej výške 5.889,- Eur za

obdobie január 2023 až máj 2023 a v období od 08.01.2021 do 13.09.2022 posielal otcovi na jeho
účet nájomca nebytových priestorov N. M. sumu vo výške 540,- Eur mesačne, t. j. celkovo mu poslal
sumu vo výške 10.300,- Eur. Otec mal z nájmu spoločných nehnuteľností počas výkonu trestu odňatia
slobody od januára 2021 do mája 2023 príjem vo výške 16.189,- Eur. Následne po prepustení z výkonu
trestu odňatia slobody začal otec navštevovať nájomcov nehnuteľností a nevyberaným spôsobom ich
obťažoval, čím docielil to, že všetci nájomcovia dali výpoveď z nájmu a priestory ani v súčasnosti nie

sú prenajímané. Dodalo, že toho času nie sú prenajaté žiadne spoločné nehnuteľnosti, pričom otec
býva v byte, ktorý je v spoluvlastníctve jeho rodičov. Otec sa k nájomcom spával agresívne, neustále
ich navštevoval, vyrušoval ich a búchal rôznymi predmetmi na dvere, a to v ktorúkoľvek dennú, či
nočnú hodinu. V nebytových priestoroch sa nachádzala materská škola a deti, ich rodičia a učiteľky mali
strach o svoj život a zdravie, báli sa, nakoľko sa otec neustále vyhrážal a nechcel opustiť prenajaté

priestory, a to aj napriek privolanej policajnej hliadke, ktorá, aj keď ho z priestorov vyviedla, tak sa
neskôr vrátil a vo svojom konaní pokračoval. Otec nepočúval ani dohováranie súdneho exekútora,
ktorý mu vysvetľoval, že z nájmu nehnuteľností má istý príjem, z ktorého môže platiť svoje náklady,
ale otec s ničím nesúhlasil a trval na tom, aby nájomníci vypratali všetky priestory a odišli. Tvrdilo, že
z uvedeného vyplýva, že otec nemá záujem o platenie výživného, keďže sa ako spoluvlastník zbavil

pravidelného a nemalého finančného príjmu, ktorý mal z nájmu nehnuteľností a svojím správaním vo
vzťahu k nájomcom spôsobil, že títo nehnuteľnosti opustili. Tieto nehnuteľnosti nemožno prenajať, ani
predať, nakoľko otec s nakladaním s týmito nehnuteľnosťami nesúhlasí. Otec sa tak dobrovoľne pripravil
o príjem (majetkový prospech), ktorý mal z nájmu nehnuteľností a z ktorého mohol platiť výživné. Malo za
to, že z uvedeného vyplýva, že nie je daný žiaden objektívny dôvod na zníženie vyživovacej povinnosti.

K vyjadreniu medzičasom plnoleté dieťa pripojilo zmluvu o nájme bytu vrátane jej dodatku č. 1, nájomnú
zmluvu o nájme nebytového priestoru vrátane jej dodatku a výpisu z účtu.

10. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 3 ods. 5 písm. b) CMP) po zistení, že odvolanie podala
včas oprávnená osoba – účastník konania (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP a § 7 ods. 1 CMP) proti rozhodnutiu

súdu prvej inštancie, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 CSP), po
skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom
prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania
preskúmal rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce bez ohľadu na rozsah a dôvody odvolania (§
65 a § 66 CMP), bez potreby zopakovania alebo doplnenia dokazovania (§ 68 CMP) a dospel k záveru,

že rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. a v súvisiacom výroku III. je potrebné zrušiť (§ 389 ods. 1
písm. b) CSP) a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP).

11. Predmetom konania na súde prvej inštancie je rozhodovanie o návrhu otca na zníženie výživného
na medzičasom plnoleté dieťa a o návrhu matky na zvýšenie výživného na medzičasom plnoleté dieťa.

Predmetom odvolacieho konania s poukazom na dôvody otca predostreté v odvolaní je preskúmanie
správnosti postupu a rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý návrh otca na zníženie výživného na
medzičasom plnoleté dieťa zamietol.

12. Odvolací súd pre poriadok uvádza, že konanie o návrhu na zníženie výživného a o návrhu na

zvýšenie výživného začalo v čase, keď bolo dieťa maloleté, pričom počas konania nadobudlo plnoletosť,
teda pôvodne išlo o konanie vo veciach starostlivosti súdu o maloletých, preto namiesto oprávneného
a povinného používa označenie medzičasom plnoleté dieťa a otec.

13. Podľa § 62 ods. 1 Zákona o rodine, plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná

povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť.

14. Podľa § 62 ods. 2 Zákona o rodine, obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich
schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov.15.Podľa§62ods.4Zákonaorodine,priurčenírozsahuvyživovacejpovinnostisúdprihliadanato,ktorý
z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Ak rodičia žijú spolu, prihliadne súd aj na starostlivosť

rodičov o domácnosť.

16. Podľa § 62 ods. 5 Zákona o rodine, výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pri
skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča súd neberie do úvahy výdavky
povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť.

17. Podľa § 75 ods. 1 Zákona o rodine, pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby
oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti
a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu
výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané
majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie.

18. Podľa § 78 ods. 1 Zákona o rodine, dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno zmeniť, ak sa
zmenia pomery. Okrem výživného pre maloleté dieťa je zmena alebo zrušenie výživného možné len
na návrh.

19. Podľa § 2 ods. 1 CMP, na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového
poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.

20. Podľa § 35 CMP, súd je povinný zistiť skutočný stav veci.

21. Podľa § 220 CSP ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal,
aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci
vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil
podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a
ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal

ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax.
Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

22. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva

v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť
pred v konaní pred odvolacím súdom.

23. Konštatovanie, že vada konania vymedzená v práve odcitovanom ustanovení základného predpisu
občianskeho procesného práva Slovenskej republiky je vo svojej podstate porušením základného

práva sporovej strany na spravodlivý súdny proces (inak práva zaručeného okrem zákonov i čl. 46
a nasl. Ústavy Slovenskej republiky, čiže ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších
ústavných zákonov a tiež čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, tohto inak
uverejneného v prílohe oznámenia Federálneho ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.),
patrí už k záverom ustálenej rozhodovacej praxe tunajšieho súdu. Aj podľa judikatúry Ústavného súdu

Slovenskej republiky (nález z 12.05.2004 sp. zn. I. ÚS 226/03) a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(rozsudok z 27.04.2006 sp. zn. 4Cdo 171/2005), za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie
možno považovať tiež nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

24. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) je umožniť každému bez akejkoľvek
diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a
rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav
a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery
nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka
konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov
(IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby
sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka
konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať
ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

25. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami
účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia
(§ 220 ods. 2 CSP), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné (zásadné) otázky
a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie

ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka konania) a povinnosť (súdu) na náležité odôvodnenie
súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou
náležitosťou každého jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj
z hľadiska práv účastníka konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto
ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre

ľudské práva (porovnaj napr. rozsudok vo veci García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, sťažnosť
č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a
dostatočnédôvody,nazákladektorýchjezaložené.Rozsahtejtopovinnostisamôžemeniťpodľapovahy
rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské
práva teda nevyžaduje, aby na každý argument účastníka konania bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická
odpoveď práve na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č.
21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19.
februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I). Ústavný súd Slovenskej
republiky vyslovil, že: „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1

ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ (porovnaj
uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/03). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“. Odvolací súd v prípade potvrdenia
rozsudku súdu prvej inštancie sa v princípe môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom
prvej inštancie (porovnaj rozsudok Helle proti Fínsku z 19. decembra 1997, sťažnosť č. 20772/92,
Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-VIII).

26. Odvolací súd konštatuje, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej časti je
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, pretože rozhodnutie súdu prvej inštancie náležitosti riadneho
rozhodnutia nespĺňa. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok jeho riadneho odôvodnenia je
takým nesprávnym procesným postupom, ktorý je spôsobilý znemožniť účastníkovi konania, aby
uplatňoval svoje procesné práva v takej miere, že to má za následok porušenie práva na spravodlivý

proces, ale zakladá aj procesnú vadu konania.

27. V zmysle ustanovenia § 78 Zákona o rodine práve zmena pomerov predstavuje hmotno-právnu
podmienku pre zmenu predchádzajúceho súdneho rozhodnutia o výživnom. Zmena pomerov musí
byť podstatná a musí sa týkať okolností, ktoré odôvodňujú výšku výživného za podmienky, že

sa závažnejším spôsobom prejavia v pomeroch účastníkov v porovnaní s ich pomermi v čase
predchádzajúceho rozhodnutia. Súd musí preto podrobne skúmať pomery na strane účastníkov v čase
pôvodného rozhodnutia o výživnom a porovnať ich s aktuálnymi pomermi, predovšetkým teda dôsledne
porovnať zmenu odôvodnených potrieb na strane dieťaťa vo vzťahu k primeranosti určeného výživného,
životnej úrovne rodičov s poukazom na vek, zdravotný stav, schopnosť starať sa o seba, pravidelné,

ako aj náhodné výdavky dieťaťa v súvislosti so školskou dochádzkou, zdravotnou starostlivosťou, ako
aj jeho kultúrnymi, športovými a inými voľnočasovými aktivitami. Rovnako na strane povinných osôb
súd musí porovnávať zistené aktuálne schopnosti, možnosti a majetkové pomery s pomermi zistenými
v čase posledného rozhodovania, aby mohol dospieť k záveru buď o podstatnej zmene pomerov,
prípadne k záveru, že k zmene pomerov nedošlo, a to v súvislosti s príjmami rodičov dieťaťa, počtom

ich vyživovacích povinností, osobných a materiálnych pomerov v nadväznosti na vek, zdravotný stav,
kvalifikáciu,vedomosti,pracovnéskúsenosti,akoajsituáciunatrhupráceapodobne.Majetkovépomery
treba posudzovať komplexne, nakoľko zahŕňajú jednak majetok povinného ako objektívnu kategóriu a
jednak jeho životný štandard, ktorým sa prezentuje navonok.28. V niektorých prípadoch súdy pri rozhodovaní uplatňujú princíp potencionality. Pri uplatnení
princípu potencionality príjmov osoby povinnej platiť výživné oprávnenej osobe súd neprihliada len na

skutočné (faktické) príjmy povinného, ktoré dosahuje v čase vyhlásenia rozsudku, ale vychádza z jeho
potencionálnych príjmov, to znamená príjmov, ktoré povinný (potencionálne) mohol mať vzhľadom na
svoj vek, zdravotný stav, schopnosti, stupeň dosiahnutého vzdelania a jeho zamerania, prax, jazykové
znalosti, dopyt na trhu práce. Tento princíp sa uplatňuje aj vtedy, keď povinný svojím konaním berie
na seba neprimerané majetkové riziká zahŕňajúce aj takú činnosť, ktorá ohrozuje dosiahnutie príjmu,

príp. vedie až k strate jeho príjmu a tým aj k strate možností platiť výživné. Na zníženie (stratu) príjmu
povinného súd prihliada len v prípade jednoznačného preukázania takého dôležitého dôvodu, ktorý
vznikol objektívne bez zavinenia povinného. Potencionalita príjmov znamená v reálnom použití v súlade
s právnou normou situáciu, keď povinný nevyvíja dostatočnú aktivitu k tomu, aby svoje dieťa zabezpečil,
aby dieťa malo uspokojené základné potreby, ktoré súvisia s jeho výživou a aj potreby, ktoré nie sú
základné, ktoré sú nad rámec, ale súvisia s uspokojovaním možností, ktoré prináležia veku a potrebám

dieťaťa. Potencionalita teda znamená de facto, že povinný môže v daných podmienkach dosahovať
zvýšený príjem než deklaruje v rozhodnom období. Podľa Ústavy Slovenskej republiky má však každý
garantované základné právo na slobodnú voľbu povolania, hoci potencionalita príjmov ju nepopiera (z
komentára k Zákonu o rodine, druhé prepracované a doplnené vydanie vydavateľstva Wolters kluwer,
rok2014,str.110),alezákonodarcaumožňujehodnotiťnielenživotnéokolnostiapomery,ktorésúreálne

dané, ale aj tie, ktoré by za určitých podmienok mohli existovať. Zdôvodnenie sa vidí v existenčnom
charaktere výživného a potrebe zabrániť povinnému, aby svojím konaním znižoval jeho rozsah.
Princíp potencionality príjmov je inštitútom výrazne ochraňujúcim záujmy oprávneného dieťaťa. Záujem
zákonodarcu na tom, aby v rámci majetkových vzťahov odvodených od príslušných osobných
rodinnoprávnych vzťahov boli uspokojené potreby subjektov týchto vzťahov, siaha až do tej miery, že

umožňujehodnotiťnielenjehoživotnéokolnostiapomery,ktorésúreálnedané(prednosťpredprincípom
fakticity), ale aj tie, ktoré by za určitých podmienok mohli existovať. Zdôvodnenie sa vidí v existenčnom
charaktere výživného a v potrebe zabrániť povinnému rodičovi, aby svojím konaním znižoval jeho
rozsah. V rámci výpočtu zákon uvádza vzdanie sa výhodnejšieho zamestnania, zárobku a majetkového
prospechu.

29. Súd prvej inštancie návrh otca na zníženie výživného na medzičasom plnoleté dieťa zamietol ako
nedôvodný, pričom zistil zmenu pomerov na strane dieťaťa, ktoré je už plnoleté, študuje na strednej
škole a aktívne športuje, je reprezentantom vo vodnom póle. Žije v spoločnej domácnosti s matkou
a bratom G., ktorý je hendikepovaný a vyžaduje si neustálu starostlivosť zo strany matky. Tiež prihliadol

na pasivitu povinného, ktorý nepredložil žiadne dôkazy, z ktorých by bolo preukázané, prečo nepracuje
a je nezamestnaný, keď má vysokoškolské vzdelanie a poukázal na princíp potencionality jeho príjmov,
teda nezohľadnil len jeho skutočné príjmy prezentované vo výpovedi pred súdom vo výške 150,- Eur
pozostávajúce z brigádnickej činnosti, ale mal za to, že z príjmov, ktoré je potencionálne schopný
dosahovať vzhľadom na svoj vek, zdravotný stav, vzdelanie a pod. je schopný platiť stanovené výživné.

30. Odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie síce aplikoval správne právne normy, tiež správne
poukázal na potrebu preukázania zmeny pomerov v súvislosti so zmenou vyživovacej povinnosti,
no napriek tomu je predmetný rozsudok absolútne nepreskúmateľný, keďže súd prvej inštancie
nedôsledne zisťoval zmenu pomerov na strane účastníkov konania, pričom nielenže vôbec nebol

pripojený základný spis týkajúci sa naposledy určovaného výživného, ale napadnuté rozhodnutie ani len
neobsahuje skutočnosti z predchádzajúceho rozsudku ohľadne výživného, takže nebolo možné posúdiť,
či nastala zmena pomerov na strane účastníkov v porovnaní s ich pomermi v čase predchádzajúceho
rozhodovania o výživnom. Len samotná úvaha uvedená súdom prvej inštancie, že medzičasom plnoleté
dieťa je staršie, resp. už plnoleté, študentom na strednej škole a reprezentantom vo vodnom póle,

čo nepochybne predstavuje zmenu pomerov v súvislosti s pribúdajúcim vekom, nepostačuje na to,
aby na tomto závere založil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie a ani na konštatovaní potencionality
príjmu otca, keď súd prvej inštancie tento potencionálny príjem ani neuviedol, teda vôbec nebolo
z rozhodnutia možné zistiť, aký potencionálny príjem by mohol vzhľadom na svoje schopnosti a
predpoklady dosahovať.

Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie tak, ako bolo koncipované, z ktorého nie je zrejmá
pri uplatnení princípu potencionality príjmu otca konkrétna výška toho príjmu (prípadne rozpätie
potencionálneho príjmu), nemožno považovať za preskúmateľné. I tento potencionálny príjem musíbyť konkrétnym spôsobom vyjadrený (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
6CdoR/2/2024 zo dňa 17.07.2024.)

31. Keďže napadnuté rozhodnutie neobsahuje potrebné úvahy súdu, ktoré by zrozumiteľným a jasným
spôsobom predostreli dôvody vysvetľujúce spôsob rozhodnutia zvoleného prvoinštančným súdom, nie
je možné ani v odvolacom konaní preskúmať správnosť jeho dôvodov a je potrebné konštatovať, že
odôvodnenie napadnutého rozsudku je nepreskúmateľné. Je pravdou, že súd v odôvodnení rozhodnutia
nemusí dať odpoveď na každú otázku, každý argument strany, ale musí reagovať na tie, ktoré majú pre

vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia (porovnaj
napr. rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 251/2004, III.ÚS 209/2004, II.ÚS
200/2009 a podobne).

32. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku I.
a v súvisiacom výroku III. podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP z dôvodu porušenia práva účastníkov na

spravodlivý proces zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

33. Po vrátení veci súd prvej inštancie v zmysle ust. § 391 ods. 2 CSP viazaný právnym názorom
odvolacieho súdu náležite zistí skutočný stav veci v súvislosti s podaným návrhom otca na zníženie

vyživovacej povinnosti na medzičasom plnoleté dieťa a v danej veci teda zistí a porovná pomery
účastníkov konania (rodičov a dieťaťa) s pomermi v čase predchádzajúceho rozhodnutia o vyživovacej
povinnosti s aktuálnymi pomermi. Za uvedeným účelom je nevyhnutné pripojiť si spis týkajúci sa
vyživovacej povinnosti otca a porovnať pomery vychádzajúc zo skutkových a právnych záverov v čase
predchádzajúceho rozhodnutia s aktuálnou situáciou, vysporiadať sa riadne s tvrdeniami otca, ale tiež

prihliadnuť na argumenty medzičasom plnoletého dieťaťa v súvislosti s vlastníctvom nehnuteľností,
ich využívaním titulom prenájmu či možnosťou prenájmu. Pokiaľ súd prvej inštancie bude mať za to,
že v prípade otca prichádza do úvahy princíp potencionality jeho príjmov, je potrebné vyjadriť výšku
jeho potencionálneho príjmu a nielen všeobecne odkázať na jeho osobné predpoklady, zdravotný stav
a vzdelanie. Súd prvej inštancie uvedie stručný a jasný výklad o tom, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové

zistenia a akými úvahami sa riadil, riadne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne
argumentyúčastníkovkonaniatýkajúcesazákonnýchpodmienokposudzovanýchvovzťahukpredmetu
konania, uvedie, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých
dôkazov vychádzal, ako ich právne a skutkovo vyhodnotil. Svoje nové rozhodnutie súd prvej inštancie
riadne odôvodní v súlade s ustanovením § 220 CSP tak, aby právne závery, ku ktorým dospeje, mali

oporu vo vykonanom dokazovaní a aby úvahy súdu k týmto záverom vedúce, boli logické a presvedčivé.

34. V novom rozhodnutí vo veci samej súd prvej inštancie opätovne rozhodne o trovách prvoinštančného
konania a v súlade s ust. § 396 ods. 3 CSP rozhodne aj o náhrade trov tohto odvolacieho konania.

35. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 2 ods. 1 CMP, § 393 ods.
2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).