Uznesenie – Život a zdravie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, January 20, 2026

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 6To/123/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113010016
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 01. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Pavol Macháč
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2026:2113010016.15

Uznesenie

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Pavla Macháča a členov senátu
JUDr. Kataríny Batisovej a JUDr. Mgr. Martina Floriša, PhD., v trestnej veci obžalovaného A. B., nar.
XX.XX.XXXXvC.,trvalébydliskoC.-D.,E.F.XXXX/X,preobzvlášťzávažnýzločinneoprávnenávýroba
a obchodovanie s omamnou látkou a psychotropnou látkou formou spolupáchateľstva podľa § 20 k 173
ods.1,ods.5písm.c)Trestnéhozákonaúčinnéhood06.augusta2024,oodvolaníprokurátorkyKrajskej

prokuratúry v Trnave voči výroku o treste rozsudku Okresného súdu Trnava z 18. augusta 2025, č. k.
6T/1/2013, na verejnom zasadnutí konanom 20. januára 2026 v Trnave, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie prokurátorky Krajskej prokuratúry v Trnave zamieta.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Trnava (ďalej len okresný súd) rozsudkom z 18. augusta 2025, č. k. 6T/1/2013-1771,
uznal A. B. (ďalej len obžalovaný) za vinného z obzvlášť závažného zločinu neoprávnenej výroby a

obchodovania s omamnou látkou a psychotropnou látkou formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 173
ods. 1, ods. 5 písm. c) Trestného zákona účinného od 6. augusta 2024 na skutkovom základe tam
uvedom.
2. Okresný súd za to obžalovanému uložil podľa § 173 ods. 5 Trestného zákona účinného od 6. augusta
2024 (ďalej len Tr. zák.) s použitím § 36 písm. j), písm. l), § 36 písm. p), § 38 ods. 2 Tr. zák.
a § 39 ods. 1, ods. 3 písm. d) Tr. zák. s poukazom na čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd trest odňatia slobody vo výmere 4 (štyri) roky, ktorého výkon
mu podľa § 51 ods. 1 s prihliadnutím na § 49 ods. 1 Tr. zák. podmienečne odložil a podľa § 51 ods. 2
Tr. zák. mu určil skúšobnú dobu s probačným dohľadom vo výmere 5 (päť) rokov. Súčasne mu podľa
§ 51 ods. 2, ods. 3 písm. b) Tr. zák. uložil obmedzenie spočívajúce v zákaze požívania alkoholických
nápojov a iných návykových látok a podľa § 51 ods. 2, ods. 4 písm. k) Tr. zák. povinnosť zamestnať sa
v skúšobnej dobe alebo uchádzať sa preukázateľne o zamestnanie. Obžalovanému okresný súd ďalej

uložil postupom podľa § 56 ods. 1, § 57 ods. 1 Tr. zák. aj peňažný trest vo výške 4 000 (štyritisíc) eur
s tým, že podľa § 57 ods. 2 Tr. zák. zaplatená suma peňažného trestu pripadá štátu. Pre prípad, že by
výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, mu okresný súd podľa §
57 ods. 3 Tr. zák. uložil aj náhradný trest odňatia slobody vo výmere 1 (jeden) rok. Okresný súd cit.
rozsudok uložil podľa § 83 ods. 1 písm. d) Tr. zák. aj ochranné opatrenie zhabania v enunciáte rozsudku
opísaných vecí.

3. Po vyhlásení rozsudku na hlavnom pojednávaní a poučení o opravnom prostriedku sa obžalovaný
vzdal práva na podanie odvolania, aj za osoby oprávneného v jeho mene odvolanie podať. Prokurátorka
voči rozsudku ihneď zahlásila odvolanie čo do výroku o treste v neprospech obžalovaného.
4. V odvolaní prokurátorka uviedla, že trest uložený obžalovanému nepovažuje za zákonný. Síce
sa stotožňuje so všetkými poľahčujúcimi okolnosťami, na ktoré v odôvodnení napadnutého rozsudku
poukázal okresný súd a tiež so záverom, že vo svojom súhrne umožňujú mimoriadne zníženie trestu

odňatia slobody pod zákonom stanovenú hranicu podľa § 39 ods. 1 Tr. zák. Zdôraznila ale, že zákon pri
mimoriadnom znížení trestu stanovuje obmedzenia, ktorými je súd pri rozhodovaní viazaný. Konkrétnepodľa § 39 ods. 3 písm. c) Tr. zák. súd nemôže uložiť obžalovanému trest odňatia kratší ako 5 rokov, ak
je v osobitnej časti tohto zákona dolná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody aspoň 10 rokov,
pričom za trestný čin podľa § 173 ods. 5 Tr. zák. je možné uložiť trest odňatia slobody od 10 až do

25 rokov, alebo trest odňatia slobody na doživotie. Obžalovanému je teda možné uložiť najnižší trest
odňatia slobody v trvaní 5 rokov, a to ako nepodmienečný trest, nakoľko podľa ďalších ustanovení Tr.
zák. trest v uvedenej výške nemožno podmienečne odložiť. V takejto výške trestu sú zohľadnené všetky
poľahčujúce okolnosti uvádzané súdom, vrátane neprimeranej dĺžky trestného konania vyjadrenej v ust.
§ 36 písm. p) Tr. zák.

5. Prokurátorka ďalej uviedla, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že súd v podstate
aplikáciu čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len Dohovor)
odôvodnil neprimeranou dĺžkou konania a neprimeranou prísnosťou trestu vzhľadom na všetky ostatné
poľahčujúce okolnosti. Podľa č. 6 ods. 1 Dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom. Podľa čl. 13 Dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto Dohovorom boli porušené,

musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili
osoby pri plnení úradných povinností. V súvislosti s aplikáciou uvedeného čl. 6 ods.
1 Dohovoru poukázala prokurátorka na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 13.09.2016, sp. zn. 2Tdo
76/2015, podľa ktorého č. 6 ods. 1 Dohovoru, ktorému zodpovedajú ustanovenia čl. 46 ods.1 a č. 48
Ústavy SR, neupravuje parciálne právo spočívajúce v možnosti zmienenia trestu pre prípad, keď sa

súd domnieva, že by použitie trestnej sankcie podľa hmotného práva príslušného štátu sa javilo ako
neprimerane prísne. Problematikou neprimerane prísnych sankcií sa zaoberá čl. 3 Dohovoru, ktorému
zodpovedá č. 16 ods. 2 Ústavy SR, avšak len v kontexte zákazu mučenia a neľudského
alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu. Stanovenie systému trestných sankcií, podmienok ich
ukladania a výkonu, ako aj stanovenie hraníc trestných sadzieb patrí do právomoci štátu. Limitujúcim je

v tomto smere čl. 3 Dohovoru, ale ako už bolo povedané, len v kontexte zákazu mučenia a neľudského
alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu. Otázku primeranosti trestov aj Európsky súd pre ľudské
práva považuje za doménu právomoci členských štátov Dohovoru. Z uvedeného je teda možné urobiť
záver, že na základe § 6 ods.1 Dohovoru a aj na základe čl. 3 Dohovoru je vylúčené ukladať trest odňatia
slobody mimo trestnej sadzby a mimo základných zásad ukladania trestov upravených Tr. zák. z dôvodu

neprimeranej prísnosti trestu. Trestná sadzba uvedená v § 173 ods. 5 Tr. zák. účinného od 06.08.2024 v
trvaní od 10 rokov až do 25 rokov alebo trest odňatia slobody na doživotie sa nejaví ako rozporná s čl. 3
Dohovoru, a to vzhľadom na kvalifikačné znaky tam uvedené. Pokiaľ ide o aplikáciu č. 6 ods. 1 Dohovoru
v súvislosti s neprimeranou dĺžkou konania, poukázala prokurátorka na uznesenie Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 1Tdo/41/2020 z 09.12.2020, v ktorom sa uvádza, že prieťahy v súdnom konaní, ktoré svojím

postupom spôsobili alebo spoluzavinili štátne orgány, sú takou skutočnosťou, ktorá spravidla vyvoláva
určité právne následky. Je známe, že judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, ale i rozhodovacia
činnosť ústavných súdov vyvodzuje z porušenia pravidla plynúceho z čl. 6 ods. Dohovoru sankcie voči
štátu, pričom spravidla býva sťažovateľovi ako forma spravodlivého zadosťučinenia poskytnutá peňažná
náhrada za súčasného konštatovania porušenia čl. 6 ods. 1 Dohovoru. (Podľa § 41 Dohovoru ak súd

dospeje k záveru, že bol porušený dohovor alebo jeho protokoly, a ak vnútroštátne právo dotknutej
zmluvnej strany umožňuje len čiastočnú nápravu, súd prizná v prípade potreby poškodenej strane
spravodlivé zadosťučinenie.)
6. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že v určitej fáze konania, najmä v období rokov 2014 až
2017 došlo opakovane k odročeniu hlavného pojednávania aj z dôvodu neprítomnosti obžalovaného

A. B. (28.10.2014, 18.12.2014, 02.04.2015, 07.05.2015, 16.02.2016, 10.11.2016, 25.04.2017). Z tohto
dôvodu nie je možné konštatovať, že dĺžka konania v celom svojom rozsahu bola nezavinená týmto
obžalovaným. Aj napriek tomu, s poukazom na obdobie, kedy sa obžalovaný zúčastňoval hlavného
pojednávania, možno konštatovať, že v danom prípade došlo k porušeniu jeho práva na prejednanie
veci v primeranej lehote. Porušenie uvedeného práva je v našom vnútroštátnom práve premietnuté

v ustanovení § 36 písm. p) Tr. zák. ako poľahčujúca okolnosť, na ktorú súd prihliada a aj v danom
prípade prihliadal pri ukladaní trestu. Teda naše vnútroštátne právo umožňuje v tomto smere nápravu a
v prípade obžalovaného je dôvodné jej poskytnutie v aplikácii ust. § 39 ods. 1, ods. 3 písm. c) Tr. zák.
a nie nad rámec uvedeného ustanovenia. Znamenalo by to popieranie účelu trestného konania, aby
trestné činy boli náležite zistené a ich páchatelia spravodlivo potrestaní. Najvyšší súd SR v uznesení zo

17.04.2024,sp.zn.1Tdo/61/2023(vktoromriešiobdobnúsituáciu)dávadopozornosti,žečl.6Dohovoru
sa týka procesného postupu súdu a orgánov činných v trestnom konaní a nie hmotnoprávnych otázok.
Dodržiavanie zákonných pravidiel má svoje opodstatnenie nielen z dôvodu predvídateľnosti práva, ale
aj z dôvodu právnej istoty platnej pre každý subjekt trestného konania.7. V ďalšej časti odvolania poukázala prokurátorka tiež na pisársku chybu uvedenú vo výroku rozsudku,
kde v skutkovej vete súd nesprávne uviedol pri obsahu THC hmotnostnú jednotku miligram (mg), hoci
správne ide o gram (g).

8. Vzhľadom na uvedené prokurátorka navrhla, aby Krajský súd v Trnave (ďalej len krajský súd) ako
odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. e) Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste a
obžalovanému uložil podľa § 173 ods. 5 Tr. zák. účinného od 06.08.2024, s použitím § 36 písm. j), písm.
1), písm. p), § 38 ods. 2, § 39 ods. 1, ods. 3 písm. c) Tr. zák. účinného od 06.08.2024 trest odňatia
slobody v trvaní 5 rokov so zaradením na výkon trestu do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom

stráženia, ako aj peňažný trest a ochranné opatrenia ako boli uložené v napadnutom rozsudku.
9. K odvolaniu prokurátorky sa vyjadril obžalovaný prostredníctvom ustanovenej obhajkyne JUDr. Viery
Cakovej písomným podaním z 9. novembra 2025, v ktorom uviedol, že aplikáciu mimoriadneho zníženia
trestu odňatia slobody, podľa ods. 1 a ods. 3 § 39 Tr. zák. považuje za dôvodnú a správnu, že v
predmetnej trestnej veci bol v minulosti súdom prvého stupňa, opakovane odsúdený a to vždy za použitia
ustanovenia o mimoriadnom znížení trestu, čo dokazuje správnosť ich použitia aj z pohľadu viacerých

senátov súdu prvého stupňa či viacerých senátov odvolacieho súdu, ktoré nikdy mimoriadne zníženie
nespochybnili. Zdôraznil, že v tejto veci bola spoluobžalovaným G. H. podaná ústavná
sťažnosť pre prieťahy v konaní, ktorej výsledkom bolo rozhodnutie Ústavného súdu SR o existencii
prieťahov v konaní, čo opäť dokazuje správnosť mimoriadneho zníženia podľa § 39 ods. 1, ods. 3 Tr.
zák. Odvolaciemu súdu preto navrhol, aby podľa § 319 Tr. por. odvolanie prokurátora ako nedôvodné

zamietol.
10. Spisový materiál bol krajskému súdu riadne predložený na rozhodnutie o odvolaní obžalovaného
25. novembra 2025.
11. Po predložení veci krajskému súdu si obžalovaný zvolil obhajcu JUDr. Juraja Gavalca,
prostredníctvomktoréhosaopätovnekodvolaniaprokurátorapísomnevyjadril. Vovyjadreníobžalovaný

uviedol, že dĺžka konania presahujúca v danom prípade viac ako 13 rokov od spáchania skutku sa
považuje za extrémny prípad odôvodňujúci dokonca i zastavenie trestného stíhania (uznesenie NS SR
sp. zn. 4Tost/1/2017, 3Tz/2/2003). Doba, ktorá uplynula od spáchania skutkov môže nadobudnúť až
charakter odopretia spravodlivosti (uznesenie NS SR sp. zn. 1Tost/12/2012). Súd dospel v danej veci k
záveru, že napriek tomu, že § 39 ods. 1, ods. 3 Tr. zák. stanovuje určité limity pre výmery

trestov odňatia slobody, súd mu uložil trest pod túto hranicu uvedenú zákonom (5 rokov), lebo pôsobenie
na jeho osobu nepodmienečným trestom odňatia slobody považoval za daných okolností neprimerane
prísne a nespravodlivé. Prokurátor podal proti rozsudku v súvislosti s výrokom o treste odvolanie s
odôvodnením, že podľa jeho názoru nie je možné uložiť trest pod limity, ktoré zákon konkretizuje v §
39 ods. 3 Tr. zák., teda v danom prípade pod 5 rokov trestu odňatia slobody. Obžalovaný sa domnieva,

že právny názor prokurátora, že trest odňatia slobody nie je možné ani pri takejto zistenej dĺžke trvania
trestného konania a uplynutí času viac ako 13 rokov od spáchania skutku, uložiť pod hranicu dovolenú §
39 ods. 3 Tr. zák., je protiústavný. Slovenská republika je podľa článku 1 ods. 1 Ústavy SR zvrchovaný,
demokratický a právny štát. V demokratickom právnom štáte, ktorý je chápaný ako materiálny právny
štát. nemožno pripustiť výklad akéhokoľvek zákonného ustanovenia spôsobom. ktorý odporuje niektorej

z fundamentálnych ústavných zásad (zhodne napr. aj Nález Ústavného súdu ČR Pl. ÚS 19/98). Moderné
princípy právneho štátu vychádzajú prísne z materiálneho (nie formálneho) poňatia právneho štátu
a pripúšťajú dokonca to, že súd nie je absolútne viazaný doslovným znením nejakého zákonného
ustanovenia, ale sa od neho môže a musí odchýliť v prípade, keď to vyžaduje zo závažných dôvodov
účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť, či niektorý z princípov, ktoré majú svoj základ v

ústavne konformnom právnom poriadku ako významovom celku (takýto záver zaujal už aj Ústavný súd
ČR v náleze Pl. US 22/13 zo dňa 12.11.2013). Každá právna úprava a výklad zákonov musí vyjadrovať
rešpekt k všeobecným právnym princípom ako sú dôvera v právo, právna istota a predvídateľnosť práva.
K základným znakom každého právneho štátu patrí aj záujem na spravodlivom potrestaní páchateľov
trestných činov, vyjadrená v práve na spravodlivé súdne konanie. Formálny prístup k právu nemôže

mat' prednosť pred materiálnym prístupom k právu. Právny názor prokurátora sa javí ako čisto formálny
prístup k právu a je vyjadrením mechanického ukladania trestov. Trest pritom nesmie byť ukladaný
mechanicky bez zváženia všetkých okolností konkrétneho prípadu a pomerov páchateľa. Obžalovaný
poukazuje na právne východiská a závery rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej
len Ústavný súd SR) sp. zn. PL. ÚS 6/2009 z 2.11.2011. Trest ako sankcia predstavuje najcitlivejší a

najtvrdší prostriedok štátneho donútenia. Zásada humanizmu uplatňovaná v trestnom práve zahrňuje
nielen ochranu páchateľa jeho resociálizáciu či sociálnu integráciu, výkon trestu a ochranných opatrení,
ale aj ochranu spoločnosti vrátane jej humanitných ideálov a hodnôt, ako aj ochranu potencionálnych
obetí pred trestnými činmi. Pre trest je charakteristické, že je s ním spojené negatívne hodnotenie činua osoby páchateľa, a že sa ukladá v závislosti od závažnosti činu vyjadrenej stupňom jeho spoločenskej
nebezpečnosti, ktorá je rozhodujúca pre stanovenie druhu trestu a jeho výmery, pričom jeho prioritný
účel sa dosahuje predovšetkým ukladaním trestov a ich výkonom. Vychádzajúc zo zásady humanity

treba dodržať princíp úmernosti represie, aby táto neprekročila mieru nevyhnutnú na splnenie účelu
trestu.Uloženienepodmienečnéhotrestuodňatiaslobodybypodľaobžalovanéhonerešpektovalovyššie
uvedené kritéria a právne závery rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS
6/2009z2.11.2011.Podľanázoruobžalovanéhobybolnepodmienečnýtrestodňatiaslobodyzatakýchto
okolností neprimeraný a potreba uloženia takéhoto trestu je prokurátorom vysvetlená čisto formálnym

prístupom k výkladu ustanovenia § 39 ods. 1, ods. 3 Tr. zák., napokon z iných dôvodov ani prokurátor
výhrady k podmienečnému trestu odňatia slobody nemá. Ukladať trest spojený s obmedzením na
osobnej slobode po 13 rokoch od spáchania skutku porušuje právo obžalovaného na
spravodlivé súdne konanie, po takto dlhej dobe je možné skôr očakávať zastavenie trestného stíhania
alebo trest, ktorý nie je spojený so skutočným obmedzením osobnej slobody obžalovaného. Obžalovaný
si dovoľuje uviesť, že pred Tr. zák. majú prednosť Ústava Slovenskej republiky a medzinárodné zmluvy,

ktorými je Slovenská republika viazaná a predovšetkým z tohto dôvodu je právny názor prokurátora
nesprávny. Jednou zo základných multilaterálnych zmlúv, ktorou sa Slovenská republika musí riadiť,
je aj Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý bol prijatý v roku 1950, a ktorý sa
stal súčasťou nášho právneho poriadku na základe oznámenia Federálneho ministerstva zahraničných
vecí bývalej Českej a Slovenskej federatívnej republiky o dojednaní Dohovoru, ktoré bolo uverejnené

v Zbierke zákonov pod číslom 209/1992 Zb. Článok 6 ods. 1 tohto Dohovoru stanovuje, že každý má
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a
nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Z tohto článku vyplýva aj právo
na konanie spravodlivé (spravodlivý proces), verejné a právo na to, aby každá vec bola prejednaná

nezávislým a nestranným súdom v primeranej lehote. Dohovor exaktne nestanovuje dobu. ktorú trestné
stíhanie od jeho začatia až po jeho skončenie môže najviac trvať, avšak judikatúra Európskeho súdu
pre ľudské práva, ktorý Dohovor v poslednej inštancii aplikuje, dáva odpoveď na to, čo už prejednaním
veci v primeranej lehote nie je. Od spáchania skutku do rozhodnutia o treste uplynula doba viac ako
13 rokov. Európsky súd pre ľudské práva uznal za neprimeranú lehotu na konanie pred vnútroštátnymi

orgánmi lehotu podstatne kratšiu, šesť rokov (rozsudok ESĽP z 15.07.1982 vo veci Eckle proti Nemecku
č. 8130/78. ESĽP z 26.09.2001, Beck proti Nórsku č. 26390/95, ESĽP z 12.10.2000, Jansen proti
Nemecku č. 44186/98, ESĽP zo 17.11.2005, Sprotte proti Nemecku, ESĽP z 08.11.2007, Vasiliev
proti Bulharsku č. 61257/00 a ďalšie). Súčasná judikatúra Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre
ľudské práva (napríklad I. ÚS 236/2011) priznávajú, že súd disponuje celým radom prostriedkov, ktoré

mu ponúkajú trestné či ústavnoprávne predpisy (napr. aj zastavenie trestného stíhania), na uplatnenie
možnosti kompenzácie porušenia práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov. Rozhodnutia
ESĽP takúto formu kompenzácie považujú za dostatočnú nápravu porušeného práva, ak ju národný súd
použije s výslovným uvedením toho, že k tomuto opatreniu pristupuje preto, že bolo porušené právo
obžalovaného na prerokovanie veci v primeranej dobe, a pokiaľ ide o zmiernenie trestu, uvedie, v akej

miere bol trest z tohto dôvodu zmiernený (rozh. Eckle v. SRN z 15. 7.1982).
12. S poukazom na uvedené má Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd prednosť pred
viazanosťou súdu § 39 ods. 3 Tr. zák., preto je výklad tohto ustanovenia použitý prokurátorom v rozpore
s týmto Dohovorom. Odvolanie prokurátora preto obžalovaný navrhol podľa § 319 Tr. por. zamietnuť.
13. Za účelom prejednania odvolania prokurátorky nariadil krajský súd termín verejného zasadnutia

na 20. januára 2026, ktorého sa zúčastnili prokurátorka krajskej prokuratúry a obhajca obžalovaného
JUDr. Gavalec. Obžalovaný, ktorý bol riadne predvolaný, sa nedostavil, súhlasil s konaním v jeho
neprítomnosti, preto krajský súd postupom podľa § 293 ods. 6, ods. 7 Tr. por. vykonal verejné zasadnutie
v jeho neprítomnosti. Pokiaľ ide o priebeh verejného zasadnutia, predseda senátu po podaní správy
o stave veci so zameraním na otázky, ktoré treba riešiť, udelil slovo na konečné návrhy, keďže strany

žiadne návrhy na doplnenie dokazovania nemali. V rámci konečných návrhov prokurátorka navrhla ich
odvolaniu vyhovieť a rozhodnúť v zmysle návrhu uvedeného v písomnom odvolaní a obhajca zotrval na
vyjadreniach obhajoby a žiadal odvolanie prokurátorky ako nedôvodné zamietnuť.
14. Podľa § 315 Trestného poriadku, o odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhoduje krajský súd.
O odvolaní proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu rozhoduje najvyšší súd.

Podľa § 316 odsek 1 Trestného poriadku, odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene,
osobou neoprávnenou alebo osobou, ktorá sa odvolania výslovne vzdala alebo znovu podala odvolanie,
ktoré v tej istej veci už predtým výslovne vzala späť alebo bolo podané proti výroku, proti ktorému nie
je prípustné.Podľa § 316 odsek 3 Trestného poriadku, odvolací súd zruší napadnutý rozsudok a vec vráti súdu prvého
stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, ak zistí, že
a) súd rozhodol v nezákonnom zložení,

b) obžalovaný nemal obhajcu, hoci išlo o prípad povinnej obhajoby, alebo
c)hlavnépojednávaniebolovykonanévneprítomnostiobžalovaného,hocinatoneboli splnenézákonné
podmienky.
Podľa § 317 odsek 1 Trestného poriadku, ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods.
1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých

výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im
predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 ods. 1.
Podľa § 319 Trestného poriadku, odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.
15. Krajský súd ako súd odvolací na podklade podaného odvolania preskúmal napadnutý rozsudok
a zistil, že odvolanie podala prokurátorka ako oprávnená osoba, v zákonnom stanovenej lehote a proti

výroku, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný. Následne s poukazom na ust. § 317 ods.
1 Tr. por. krajský súd preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého výroku o treste, ako aj
správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo a zistil, že odvolanie prokurátorky nie je dôvodné.
Ku konaniu, ktoré napadnutému výroku o treste predchádzalo
16. Pokiaľ ide o správnosť postupu konania, ktoré predchádzalo výroku o treste, v tomto smere

žiadne námietky prokurátorka v odvolaní neuplatnila a chyby konania odvolaním nevytýkané, ktoré
by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por., krajský súd odvolacím prieskumom
nezistil. Zo zápisnice z hlavného pojednávania vyplýva, že okresný súd dokazovanie ohľadom tohto
výroku vykonal zákonným spôsobom a v rozsahu dostatočnom na spravodlivé, stavu veci a zákonu
zodpovedajúce rozhodnutie.

K trestaniu všeobecne
17. Krajský súd považuje za potrebné na úvod pripomenúť niektoré teoretické východiská rozhodné pre
ukladanie trestu.
18. Pri úvahách o druhu a výmere trestu postupuje každý súd v zmysle zásad a kritérií rozhodných pre
ukladanie trestov uvedených v ust. § 34 Tr. zák., podľa ktorých trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti

pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho
výchovuktomu,abyviedolriadnyživotasúčasneinýchodradíodpáchaniatrestnýchčinov,trestzároveň
vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Trest má postihovať iba páchateľa, tak aby bol
zabezpečenýčonajmenšívplyvnajehorodinuajemublízkeosoby.Trestakotakýjeprávnymnásledkom
trestného činu a preto musí byť úmerný k spáchanému trestnému činu (zásada proporcionálnosti

trestu). Úmernosť trestu okrem iného určujú aj pohnútka páchateľa a možnosti jeho nápravy. Úsudok o
možnosti nápravy páchateľa si súd vytvára z veľkej časti už na základe hodnotenia povahy a závažnosti
spáchaného trestného činu (t. j. či ide o prečin, zločin, obzvlášť závažný zločin) pri náležitom zhodnotení
osoby páchateľa. Záver súdu o možnosti nápravy páchateľa musí byť vždy v plnom súlade s ochranou,
ktorú súd uloženým trestom poskytuje záujmom spoločnosti, štátu a členom spoločnosti pred útokmi

páchateľov trestných činov a výchovným pôsobením na ostatných členov spoločnosti.
19. Trest je aj jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Tr. zák., čím je určená aj jeho funkcia v tých
smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon, t. j. na ochranu spoločnosti a na výchovu páchateľa a ostatných
občanov. Ochrana spoločnosti sa uskutočňuje dvoma prvkami, jednak prvkom donútenia (represia), ale
tiež prvkom výchovy. Oba prvky sa uplatňujú zásadne súčasne v každom treste, pričom treba mať na

zreteli dôležitosť vzájomného pomeru medzi trestnou represiou a prevenciou. Trestný zákon vychádza
z myšlienky, že základným účelom a cieľom trestu je ochrana spoločnosti pred trestnými činmi a pred
ich páchateľmi.
20. Individuálna prevencia spočíva vo vytvorení podmienok na výchovu odsúdeného k tomu, aby viedol
riadny život. Generálna prevencia má zabezpečiť nielen odradenie ostatných potenciálnych páchateľov

od páchania trestných činov, ale i utvrdenie pocitu právnej istoty a spravodlivosti u ostatných členov
spoločnosti.Spravodlivéavčasnéuloženietrestudáva ostatnýmčlenomspoločnostinajavo,žekonanie,
za ktoré bol uložený trest, je protiprávne a nežiaduce, varuje ich pred páchaním trestnej činnosti a
posilňuje pocit právnej istoty a právneho štátu. Trestný zákon vychádza z jednoty individuálnej a
generálnej prevencie, pričom obe tieto zložky sa navzájom dopĺňajú a podmieňujú. Disproporcia medzi

jednotlivými druhmi prevencie v zásade vedie k nedostatočnému výchovnému pôsobeniu trestu, tak na
páchateľa trestného činu, ako i na ostatných členov spoločnosti. Trest samozrejme musí vyjadrovať aj
morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Inak povedané musí vyjadrovať spoločenské odsúdenie,
negatívne ohodnotenie páchateľa a jeho činu, tak právne, ako aj etické.21. Pri ukladaní trestu musí súd obligatórne prihliadnuť podľa § 38 ods. 2 Tr. zák. na pomer a mieru
závažnosti poľahčujúcich a priťažujúcich okolností. Zároveň pri určovaní druhu a výmery trestu musí
súd v súlade s ust. § 34 ods. 4 Tr. zák. prihliadnuť najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok,

zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, na osobu páchateľa, jeho pomery a
možnosť jeho nápravy, na jeho správanie po spáchaní trestného činu, najmä na jeho úsilie o náhradu
škody a odstránenie škodlivého následku trestného činu a na úsilie páchateľa o dosiahnutie urovnania
s poškodeným, ako aj na dobu, ktorá uplynula od spáchania trestného činu. Súd pri určovaní druhu
trestu a jeho výmery prihliadne aj na to, že páchateľ trestného činu získal alebo sa snažil získať trestným

činom majetkový prospech; ak tomu nebránia majetkové alebo osobné pomery páchateľa alebo to
nebude na ujmu náhrady škody alebo odstránenia škodlivého následku trestného činu, uloží mu s
prihliadnutím na výšku tohto majetkového prospechu niektorý trest, ktorým ho postihne na majetku, a
to buď ako samostatný trest alebo popri inom treste, pričom zváži najmä uloženie peňažného trestu. Pri
určovaní druhu trestu a jeho výmery za trestné činy podľa § 213, § 233, § 237, § 254, § 261, § 262,
§ 266, § 276 ods. 4, § 277 ods. 4, § 277a ods. 3, § 326, § 330 a 334, ktorých spáchaním dochádza k

poškodzovaniu finančných záujmov Európskej únie súd prihliada aj na to, aby trest zabezpečil ochranu
finančných záujmov Európskej únie. Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne aj na práva a
právom chránené záujmy osôb poškodených trestným činom, ako aj osôb, ktoré boli dotknuté škodlivým
následkom trestného činu.
22. V rámci požiadavky primeranosti trestu zohráva významnú úlohu sudcovská individualizácia

trestu, ktorá fakticky umožňuje naplnenie tejto požiadavky v konkrétnych prípadoch. Individualizácia
trestu je prostriedkom dosiahnutia primeranosti trestu. Druh a intenzita trestu musia byť súdom v
každom konkrétnom prípade stanovené tak, aby zodpovedali všetkým zvláštnostiam daného prípadu.
Neprimerane prísne (ale, samozrejme, i neprimerane mierne) tresty pôsobia škodlivo na páchateľa i
spoločnosť. U verejnosti môžu neprimerané tresty vyvolať súcit s páchateľom či ohroziť jej dôveru v

spravodlivé rozhodovanie súdu, či jej dôveru v súdnu moc ako celok. U páchateľa neprimerane prísne
tresty vedú k zatrpknutosti, pretože takéto tresty páchateľ oprávnene nemôže považovať za spravodlivé.
Páchateľ je súdom odsudzovaný za nespravodlivosť (bezprávie), ktorú trestným činom spáchal, a
preto má právo očakávať spravodlivosť zo strany súdu. Primeranosť trestu je zároveň nevyhnutým
predpokladom dosiahnutia výchovných účinkov trestu, keďže nevyhnutným predpokladom prevýchovy

páchateľa je jeho akceptovanie trestu ako spravodlivého následku jeho protiprávneho konania, pričom
v prípade nespravodlivého trestu k takejto akceptácii trestu zo strany páchateľa pochopiteľne nemôže
dôjsť.Spravodlivosťtrestujetakmožnépovažovaťajzapredpokladprerastaniarepresívnehopôsobenia
trestu do pôsobenia výchovného.
K výroku o treste konkrétne

23. Preskúmaním napadnutého výroku krajský súd zistil, že okresný súd u obžalovaného správne
vzhliadol tri poľahčujúce okolnosti podľa § 36 písm. j), písm. l) a písm. p) Tr. zák. a žiadnu
priťažujúcu okolnosť. Správne tiež skonštatoval, že Tr. zák. v osobitnej časti pre obzvlášť závažný zločin
neoprávnenej výroby a obchodovania s omamnou látkou a psychotropnou látkou podľa § 173 ods. 1,
ods. 5 písm. c) Tr. zák., z ktorého bol obžalovaný napadnutým rozsudkom uznaný za vinného, stanovuje

trestnú sadzbu trestu odňatia slobody od desať rokov až do dvadsaťpäť rokov alebo trest odňatia
slobody na doživotie. Rovnako správne okresný súd ustálil, že u obžalovaného sú splnené podmienky
na mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody podľa § 39 ods. 1 Tr. zák. pod dolnú hranicu desiatich
rokov. Keďže vyššie uvedené okolnosti prokurátorka v odvolaní nenamietala, tak krajský súd odkazuje
na príslušnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku, ktoré v tomto ohľade považuje za vecne správne

a vyčerpávajúce.
24. Za nezákonné prokurátorka označila ukladanie trestu odňatia slobody obžalovanému pod dolnú
hranicu piatich rokov, ktorú ako zákonné minimum pre mimoriadne zníženie trestu upravuje ust. § 39
ods. 3 písm. c) Tr. zák., ak je v osobitnej časti Tr. zák. dolná hranica trestnej sadzby trestu odňatia
slobody aspoň desať rokov, ako v tomto prípade.

25. Striktne vzato má prokurátorka pravdu v tom, že okresný súd obžalovanému uložil trest za spáchaný
trestný čin mimo zákonom ustanovenú trestnú sadzbu, čo zakladá dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1
písm. h) Tr. por. Krajský súd je však toho názoru, že s použitím čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru takto
neštandardne okresný súd postupovať nielen mohol, ale v prípade ako je tento aj musel, aby poskytol
primeranú satisfakciu za porušenie ústavného práva obžalovaného na prejednanie jeho trestnej veci

v primeranej lehote. Krajský súd v celom rozsahu zdieľa názor okresného súdu, že ukladanie trestu
čo i len na samej dolnej hranici (ustanovením § 39 ods. 3 písm. c) Tr. zák. modifikovanej trestnej
sadzby trestu odňatia slobody) piatich rokov, ktorý trest by nutne musel byť nepodmienečný, by pre
obžalovaného bolo v okolnostiach tejto veci extrémne nespravodlivé.26. Správne okresný súd zdôraznil, že obžalovaný bol pred spáchaním súdeného trestného činu
bezúhonný občan a že po prepustení z väzby (17. septembra 2013) sa legálne zamestnal, založil si
rodinu a nedopúšťal sa žiadneho protiprávneho konania, ergo od prepustenia z väzby až doposiaľ opäť

viedolriadnyživot.Správnepoukázalinato,žeobžalovanýtrestnúčinnosťnepopieral,úprimnejuľutoval
a s políciou spolupracoval, keď detailne popisoval nielen svoju mieru účasti, ale aj účasť ostatných.
Jediné čo spochybňoval, bol jemu prisudzovaný rozsah činu, čo činil dôvodne, keďže bol následne
aj upravený v zmysle vykonaného znaleckého dokazovania. Správne tiež okresný súd poukázal na
skutkové okolnosti prípadu, konkrétne na podiel obžalovaného na páchaní súdenej trestnej činnosti, kde

figuroval v podstate ako námezdný pestovateľ marihuany pre iného.
27. Ako kruciálnu okolnosť pre aplikovanie čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru a ukladanie trestu pod kogentné
ustanovenie § 39 ods. 3 písm. c ) Tr. zák. celkom správne okresný súd označil neprimeranú dĺžku
trestného konania, ktoré je voči obžalovanému vedené už od 14. júla 2012. Toto obdobie považuje
krajský súd za extrémne dlhé, lebo viac ako dvojnásobne prevyšuje obdobie šiestich rokov, ktoré
z pohľadu judikatúry ESĽP, či Ústavného súd SR už nie je tolerovateľné bez absencie významných

dôvodov pre prekročenie tejto hranice. V tejto trestnej veci krajský súd žiadne významné dôvody na
prekračovanieprimeranejdĺžkykonanianezistil,keďže vecnebolaskutkovoaaniprávnezložitá.Navyše
bol obžalovaný zadržaný pri čine a následne s ostatnými vzatý do väzby, teda bol k dispozícii ako
OČTK, tak aj okresnému súdu po dobu viac ako jedného roka. Neodôvodnenú nečinnosť okresného
súdu a tiež jeho neefektívny postup, ktorým došlo k zbytočným prieťahom, mimo iné konštatoval v tejto

veci aj Ústavný súd SR svojim nálezom z 5. decembra 2023, sp. zn. II. ÚS 246/2023, týkajúcim sa
spoluobžalovaného G. H..
28. Ak aj prokurátorka poukazovala na to, že niektoré pojednávania zmaril obžalovaný, resp. jeho
obhajca, tak pri takejto extrémnej dĺžke trestného stíhania poukazovanie na obštrukcie zo strany
obhajoby už podľa názoru krajského súdu nemôže mať relevanciu, lebo okresný súd mal nielen

možnosť, ale predovšetkým zákonnú povinnosť na eventuálne obštrukcie predpísaným spôsobom
reagovať a tak zabezpečiť plynulý chod trestného konania. Taktiež nemožno obštrukcie zo strany
spoluobžalovaného G. H. identifikované Ústavným súdom SR v jeho náleze z 5. decembra
2023, sp. zn. II. ÚS 246/2023, pripisovať na vrub obžalovaného.
29. Správne okresný súd v odôvodnení zdôraznil význam sudcovskej individualizácie trestu, ktorá

fakticky umožňuje naplnenie požiadavky primeranosti trestu v konkrétnych prípadoch, aby druh a
intenzita trestu v každej konkrétnej veci boli stanovené tak, aby zodpovedali všetkým zvláštnostiam
daného prípadu. Správne prízvukoval, že neprimerane prísne (ale, samozrejme, i neprimerane
mierne) tresty pôsobia škodlivo na páchateľa i spoločnosť a pokiaľ je páchateľ súdom odsudzovaný
za nespravodlivosť (bezprávie), ktorú trestným činom spáchal, má právo očakávať spravodlivosť zo

strany súdu, keďže nevyhnutným predpokladom prevýchovy páchateľa je jeho akceptovanie trestu ako
spravodlivého následku jeho protiprávneho konania, pričom v prípade nespravodlivého trestu k takejto
akceptácii trestu zo strany páchateľa pochopiteľne nemôže dôjsť.
30. Je nepochybné, že s predlžujúcou sa dĺžkou trestného stíhania sa vytráca základný vzťah medzi
trestným činom a ukladaným trestom. Doba od spáchania činu do vynesenia konečného rozhodnutia

má bezprostredný vplyv na účel trestu, ktorý má byť uložením konkrétneho trestu dosiahnutý. So
zväčšujúcim sa časovým odstupom od spáchania trestného činu sa oslabuje tak prvok individuálnej
ako aj generálnej prevencie. Rovnako spôsobilosť trestu výchovne pôsobiť na spoločnosť je po tak
dlhej dobe výrazne znížená. V tomto prípade došlo k vydaniu konečného rozhodnutia po 13 rokoch od
spáchania skutku, pričom počas trestného konania sa obžalovaný nedopustil žiadnej inej protiprávnej

činnosti, vyjmúc banálne priestupky v doprave. Došlo tak k paradoxnej situácii, kedy obžalovaný po dobu
13 rokov čakal na meritórne rozhodnutie súdu, bol vystavený právnej neistote, pričom počas plynutia
trestného konania preukázal schopnosť viesť riadny život.
31. Ak na základe takýchto úvah okresný súd dospel k záveru, že primeraným a spravodlivým trestom
pre obžalovaného môže by len podmienečný trest odňatia slobody s dlhšou skúšobnou dobou, ktorá

v jeho prípade zaručí nielen polepšenie, ale súčasne zostane účel trestu vo všetkých aspektoch stále
zachovaný, tak mu nemožno nič vytknúť. Okresný súd nevyvodil pre neprimeranú dĺžku konania
beztrestnosť obžalovaného, ako to učinil Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku z 27. júla 2022,
sp. zn. 1To/4/2020 (ktorým sa okresný súd inšpiroval), ale vo výsledku obžalovanému aj po trinástich
rokoch od skutku stále ukladal najprísnejší podmienečný trest, aký je možné v podmienkach SR uložiť,

konkrétne štvorročný trest odňatia slobody s podmienečným odkladom jeho výkonu na maximálnu
možnú skúšobnú dobu piatich rokov s probačným dohľadom. Obžalovaný tak ďalších päť rokov bude
musieť nielen rešpektovať uloženú povinnosť a obmedzenie, ktoré podliehajú pravidelnej a v prípadenávykových látok i náhodnej kontrole, ale aj inak viesť riadny život, pod ktorým pojmom má zákon na
mysli taký stav, keď osoba nepácha ani len priestupky, tobôž trestné činy.
32. Okresný súd celkom správne uložil obžalovanému aj peňažný trest v primeranej výške, keďže

si súdenou trestnou činnosťou zadovažoval finančný prospech. Rovnako správne ustanovil náhradný
trest odňatia slobody pre prípad úmyselného zamerania peňažného trestu obžalovaným. Tento výrok,
ktorý okresný súd aj primerane odôvodnil. Voči tomuto výroku nakoniec prokurátorka v odvolaní nič
nenamietala.
33. Krajský súd sa domnieva, že práve takto uložený trest zodpovedá všetkým hľadiskám stanoveným

pre jeho ukladanie v zmysle ust. § 34 Tr. zák., teda že je primeraný a spravodlivý, ktorý splní svoju
funkciu nielen z hľadiska individuálnej, ale aj generálnej prevencie a zároveň morálne odsúdi konanie
obžalovaného.
34. Obžalovaný vo vyjadrení nedôvodne poukazoval na to, že neprimeraná dĺžka konania mala viesť k
zastaveniu jeho trestného stíhania. V zmysle ustálenej súdnej praxe totiž ani táto skutočnosť nezakladá
dôvodnazastavenietrestnéhostíhania.Ajkeďčl.6ods.1Dohovoruačl.48ods.2ÚstavySRpriznávajú

každému právo na to, aby jeho vec bola prejednaná v primeranej lehote, resp. bez zbytočných prieťahov,
na zastavenie trestného stíhania len z dôvodu neprimeranej dĺžky neexistuje žiaden zákonný podklad,
pričom povinnosť zastaviť trestné stíhanie v takom prípade nevyplýva ani zo žiadnej medzinárodnej
zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná. Ani spomínaný nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky, ktorým bolo vyslovené porušenie práv spoluobžalovaného v tejto veci, neuložil okresnému

súdu povinnosť zastaviť toto trestné stíhanie, naopak okresnému súdu prikázal, aby vo veci konal bez
zbytočných prieťahov. V tomto kontexte možno poukázať na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR
(rozsudok sp. zn. 5To/14/2015 z 3. marca 2016, uznesenie sp. zn. 1TdoV/4/2015 zo 14. decembra 2016
alebo uznesenie sp. zn. 4Tdo/41/2020 z 25 augusta 2020), podľa ktorých by sa celkom priečilo zneniu
čl. 6 Dohovoru, ak by OČTK v trestnom konaní alebo súd, ktorý prieťahy spôsobil, sám rezignoval na

splnenie účelu trestného poriadku. V tomto ohľade konania, ako je upravený v ust. § 1 ods. 1 Tr. por. V
tomto ohľade si je potrebné uvedomiť, že trestné konanie je ovládané viacerými zásadami zaručujúcimi
naplnenie uvedeného účelu. Tieto zásady sa pritom uplatňujú nielen z pohľadu samotného obvineného,
ale aj z pohľadu práv a povinností ostatných subjektov a strán trestného konania. Najmä s ohľadom na
právatýchtoostatnýchsubjektov,prípadnestránnatrestnomkonanízúčastnených,jeakceptáciazáveru

o možnosti orgánu, ktorý prieťahy v konaní sám spôsobil, zastaviť" trestné stíhanie, celkom neprijateľná
(tu pozri rozsudok Najvyššieho súdu SR z 27. júla 2022, sp. zn. 1To/4/2020).
Záver
35. Na základe prezentovaných úvah krajský súd vyhodnotil odvolanie prokurátorky ako nedôvodné,
preto ho postupom podľa § 319 Tr. por. na verejnom zasadnutí zamietol. Toto uznesenie bolo prijaté

jednomyseľne (§ 163 ods. 4, § 180 Trestného poriadku).
36.Povrátenívecibudepovinnosťouokresnéhosúduvysporiadaťsasnámietkouprokurátorkyohľadom
zrejmých chýb v písaní údajne obsiahnutých v skutkovej vete výroku o vine.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.