Rozsudok – Pracovné právo ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 18, 2026

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19CoPr/1/2026

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1423209387
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 02. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2026:1423209387.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu A. B. C. a sudkýň A. D. E. a A.
F. G. v spore žalobkyne H. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom B., I. XXXX/XX, zastúpenej FAKTOR Legal,
s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom v Bratislave - Nové Mesto, Bárdošova 2/A, IČO 53 495 730
proti žalovanej G 3 plus, s.r.o., so sídlom v Považskej Bystrici, Šoltésova 421, IČO 36 316 202,
zastúpenej LEGAL POINT, s.r.o., so sídlom v Považskej Bystrici, Nemocničná 979, IČO: 47 253 495, o

určenie porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a neplatnosti skončenia pracovného pomeru a iné,
o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trenčín, č.k. 14Cpr/12/2024-136 zo dňa 30. júna
2025, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaná m á proti žalobkyni právo na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a žalovanej priznal proti žalobkyni právo

na náhradu trov konania 100 % s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie
samostatným uznesením (výroky I. a II.). V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa sa
žalobou domáhala: a) určenia, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou žalovanej žalobkyni zo dňa
05.09.2023 je neplatné a pracovný pomer medzi žalobkyňou a žalovanou trvá; b) uloženia povinnosti
zaplatiť žalovanej náhradu mzdy vo výške 750 eur brutto mesačne od 01.01.2024 do dňa, v ktorom jej
žalovaná umožní pokračovať v práci; c) náhradu nemajetkovej ujmy 1.000 eur a náhrady trov konania.

Špecifikoval, ktoré dôkazy vykonal, iné dôkazy nevykonal pre ich nehospodárnosť. Na základe dôkazov
mal za nesporné, že dňa 30.09.2020 uzavreli strany pracovnú zmluvu, na základe ktorej žalobkyňa
vykonávala pre žalovanú prácu ako člen SBS, s miestom výkonu práce (v bode 2.2 pracovnej
zmluvy) UNIPHARMA Bratislava. Dňa 20.07.2023 bola medzi žalovanou a spoločnosťou UNIPHARMA,
so sídlom v Bojniciach uzavretá písomná Dohoda o ukončení zmluvy o poskytnutí strážnych služieb
medziUNIPHARMAažalovanou(č.l.87spisu)stým,žedohodanadobudlaúčinnosťkudňu31.07.2023.
Žalovaná doručila žalobkyni výpoveď listom zo dňa 25.05.2023 podľa ust. § 63 ods. 1 písm. a) Zákonníka

práce, na čo reagovala žalobkyňa listom advokáta dňa 27.07.2023 a žalovaná ju dňa 23.08.2023 pre jej
nezákonnosť odvolala, s čím žalobkyňa súhlasila. V rovnaký deň žalovaná ponúkla žalobkyni prácu na
inom mieste, než dojednanom v pracovnej zmluve (v Ilave) s tým, že na pôvodne zmluvne dojednanom
mieste výkonu práce - UNIPHARMA Bratislava už nebude možné prácu vykonávať z dôvodu zániku
zmluvného vzťahu medzi žalovanou a spoločnosťou UNIPHARMA - 1. slovenská lekárnická akciová
spoločnosť, so sídlom Opatovská cesta 4, Bojnice, IČO 31 625 657, čím zaniklo aj miesto výkonu

práce žalobkyne. Žalobkyňa ponuku neprijala a následne jej bol doručený list označený ako „Výpoveď
zamestnávateľa z dôvodu premiestenia zamestnávateľa a odmietnutia zmeny dohodnutého pracovného
miesta výkonu práce podľa § 63 ods. 1 písm. a) bod 2. Zákonníka práce“ zo dňa 05.09.2023. Žalobkyňabola od 09.01.2023 do 07.01.2024 práceneschopná a s oboma výpoveďami písomne nesúhlasila.
Dňa 24.07.2023 bol na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 3Up/1151/2023 vydaný platobný
rozkaz, ktorým súd vyhovel návrhu žalobkyne na zaplatenie sumy 11.356,26 eur s

príslušenstvom. Podaniu žaloby predchádzala predžalobná výzva žalobkyne, doručená žalovanej dňa
29.05.2023. Platobný rozkaz bol doručený žalovanej dňa 09.08.2023 (vyplýva z odporu na
č.l. 213 spisu), ktorá podala odpor s vecným odôvodnením, v ktorom spochybnila nároky žalobkyne a
spis bol postúpený na Okresný súd Trenčín, kde sa vedie konanie pod sp. zn.
14Cpr/21/2023, ktoré nie je právoplatne skončené. Nesporným medzi stranami bolo podanie trestného

oznámenia na žalovanú žalobkyňou z dôvodu pokračovacieho zločinu nevyplatenia mzdy a odstupného,
ako aj podnety na kontroly na Daňový úrad Trenčín, Inšpektorát práce Trenčín a Sociálnu poisťovňu
Trenčín pre nevyplatenie mzdových nárokov, ktoré podania boli datované dňom 11.06.2023. Vo vzťahu
k doručeniu výpovede č. 2 uviedol, že v zmysle § 38 ods. 4 Zákonníka práce považoval výpoveď za
doručenú dňom 26.09.2023, kedy sa zásielka ako nedoručiteľná vrátila zamestnávateľovi. S ohľadom
na práceneschopnosť žalobkyne do 07.01.2024 považoval žalobu za podanú včas (dňa 22.12.2023).

2. Zaoberajúc sa skúmaním dôvodov neplatnosti výpovede danej zamestnávateľom dňa 05.09.2023
uviedol, že žalovaná ako dôvod výpovede označila „premiestnenie zamestnávateľa a odmietnutia zmeny
dohodnutého pracovného miesta výkonu práce podľa § 63 ods. 1 písm. a) bod 2. Zákonníka práce“.
Svoje rozhodnutie odôvodnil existenciou Dohody o ukončení zmluvy o poskytovaní strážnych služieb a

služieb informátora zo dňa 20.07.2023 so spoločnosťou UNIPHARMA - 1. slovenská lekárnická akciová
spoločnosť, čím zaniklo pôvodné dohodnuté miesto výkonu práce žalobkyne (člen SBS) označené v
pracovnej zmluve ako UNIPHARMA Bratislava a inú vhodnú prácu na inom mieste v Ilave žalobkyňa
odmietla. Uviedol, že žalovaná dôkazné bremeno o existencii dôvodov na skončenie pracovného
pomeru uniesla. Vychádzal tak z listinných dôkazov, ktoré v konaní predložil. Žalovaná preukázala

existenciu organizačnej zmeny, ako aj výpovedný dôvod uvedený vo výpovedi zo dňa 05.09.2023, a
preto je výpoveď platná. Uviedol, že tvrdenia žalobkyne o tom, že zamestnávateľa k tomu viedli iné
dôvody (odplata za jej žalobu vo veci, sp. zn. 3Up/1151/2023 a podania oznamujúce protispoločenskú
činnosť zamestnávateľa, vyplývajúce z neuspokojených nárokov žalobkyne na doplatok mzdy alebo
jej zdravotný stav) preukázané neboli. Pri rozhodovaní zohľadnil časové súvislosti jednotlivých úkonov

zamestnávateľa vo vzťahu k výpovedi žalovanej č. 1 zo dňa 25.05.2023, ktorá výpoveď bola žalovanou
odvolaná. Uviedol, že pokiaľ zamestnanec v rámci procesnej obrany tvrdí, že ku dňu výpovede
zamestnávateľ mal v mieste výkonu práce voľné pracovné miesta, splnenie bremena tvrdenia na strane
zamestnanca predpokladá, že zamestnanec označí konkrétne pracovné miesta, ktoré boli ku dňu
výpovede v mieste jeho výkonu práce voľné. Ponuková povinnosť sa vzťahuje len na tie pracovné

miesta, ktoré musia existovať u zamestnávateľa pred podaním výpovede.
V spore bolo preukázané voľné pracovné miesto žalovanou žalobkyni v Ilave, čo odmietla. Súd prvej
inštancie konštatoval, že pre skončenie pracovného pomeru so žalobkyňou výpoveďou č. 2 z dôvodov
v nej uvedených boli splnené všetky hmotnoprávne predpoklady. Bolo nesporným, že žalobkyňa bola
práceneschopná aj v čase podania výpovede č. 1, aj výpovede č. 2. Do ochrannej doby, počas

ktorej zamestnávateľ nesmie dať zamestnancovi výpoveď, patrí aj obdobie jeho dočasnej pracovnej
neschopnosti, avšak z tohto pravidla existujú výnimky. Zo zákazu výpovede sú vyňaté výpovede v § 63
ods. 1 písm. a) v prvom bode Zákonníka práce a § 63 ods. 1 písm. a) v druhom bode Zákonníka práce
– prípad premiestnenia zamestnávateľa alebo jeho časti bez súhlasu zamestnanca so
zmenou dohodnutého miesta výkonu práce, čo bol prejednávaný prípad. Ak títo zamestnanci nesúhlasia

so zmenou miesta výkonu práce, zamestnávateľ nemá iné riešenie, než výpoveď.

3. Nakoľko súd považoval výpoveď č. 2 za platný právny úkon a ku skončeniu pracovného pomeru
žalobkyne došlo uplynutím dojednanej výpovednej doby, potom žaloba v časti o
určenie, že pracovný pomer medzi stranami naďalej trvá, bola nedôvodná a žalobkyni nevznikol ani

nárok na zaplatenie náhrady mzdy v sume jej priemerného mesačného zárobku. V tejto časti bola žaloba
zamietnutá.

4. Vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorý nepovažoval za
dôvodný, uviedol, že v konaní nebolo preukázané, že by žalovaná žalobkyňu akýmkoľvek spôsobom

diskriminovala v pracovnoprávnom vzťahu kvôli mzdovým nárokom, ktoré žalobkyňa za trvania
pracovného pomeru súdne uplatňovala. Zostala nepreukázaná tvrdená príčinná súvislosť s podaním
výpovede č. 1 alebo 2 s podaním žalobkyne na Okresnom súde v Banskej Bystrici, ani s podaniami
žalobkyne zo dňa 11.06.2023 na rôzne inštitúcie. V prípade žalobkyne neboli prešetrujúcimi orgánmizistené žiadne pochybenia ani nedostatky, nie je skončené policajné vyšetrovanie, ani preukázaná
žiadna oznámená existujúca protispoločenská ani protiprávna činnosť zamestnávateľa. Aj v tejto časti
bola žaloba zamietnutá.

5. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP.

6. Proti uvedenému rozsudku súdu prvej inštancie podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa,
ktorá navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie

konanie a nové rozhodnutie. Namietala, že súd sa s jej argumentáciou a dôvodmi žaloby vysporiadal
len veľmi formálne a schematicky, ale reálne neodpovedal na zásadné otázky, ktoré žalobkyňa v žalobe
namietala. Rozsudok súdu prvej inštancie je tak nepreskúmateľný a porušujúci jej právo na spravodlivý
proces. Súdu vytýkala, že z rozsudku nie je zrejmé, ako dospel k záveru o existencii výnimky zo zákazu
výpovede. Čo sa týka diskriminačného konania žalovaného, súd z neznámeho dôvodu dospel k záveru,
že tzv. 1. výpoveď zo dňa 25.05.2023, doručená žalobkyni až dňa 31.05.2023, mala byť daná ešte

pred predžalobnou výzvou žalobkyne zo dňa 25.05.2023, preukázateľne doručenej žalovanému dňa
29.05.2023. Faktom je, že žalovaný dal žalobkyni 1. výpoveď až ako reakciu na doručenie predžalobnej
výzvy, čiže žalobkyňa si reálne uplatňovala svoje právo voči žalovanému na zaplatenie mzdy a v
nadväznosti na to jej bola doručená výpoveď, čo svedčí o diskriminačnej povahe výpovede. Namietala
tiež, že zmena v osobe dodávateľa strážnej služby v objekte UNIPHARMA v Bratislave zo žalovanej na

spoločnosť HATRIX, s.r.o., ktorá je spriaznenou osobou žalovanej, bola účelovým konaním, ktoré malo
založiť dôvod výpovede pre zrušenie časti zamestnávateľa, čo súd neposudzoval v kontexte s tým, že
žalobkyňa si uplatnila svoje právo na zaplatenie mzdy a v nadväznosti na to jej dala žalovaná výpoveď.
Namietala, že súd z neznámeho dôvodu nevykonal navrhnuté dôkazy, ktoré mali slúžiť na
ozrejmenie skutkového stavu, a to výsluchy žalobkyňou navrhnutých svedkov.

7.Žalovanávpísomnomvyjadreníkpodanémuodvolaniunavrhla,abyodvolacísúdrozsudoksúduprvej
inštancie potvrdil ako vecne správny. Poukazuje na to, že odvolanie neobsahuje relevantné námietky
zakladajúce dôvodnosť podaného odvolania. Uviedla, že súd výstižne odôvodnil existenciu výnimky
pre danie výpovede zamestnancovi (žalobkyni) zo strany zamestnávateľa (žalovanej) počas ochrannej

doby, čo vyplýva z § 64 ods. 3 Zákonníka práce, preto nemožno prisvedčiť žalobkyni, že súd sa s
jej argumentáciou nevysporiadal, pretože žalobkyňa de facto žiadnu argumentáciu k tejto veci ani
neprodukovala. Spochybnila odvolaciu argumentáciu o časových súvislostiach doručenia výpovede č. 1
a predžalobnej výzvy žalobkyne s tým, že z dôkazov predložených samotnou žalobkyňu pri
podanej žalobe, konkrétne z dôkazu č. 10, vyplýva, že tzv. 1. výpoveď bola žalobkyni preukázateľne

doručená dňa 02.06.2023. Tvrdenie žalobkyne, že žalovaná dala žalobkyni výpoveď až ako reakciu
na doručenie predžalobnej výzvy, je ničím nepodložené tvrdenie žalobkyne, ktoré nemá oporu vo
vykonanom dokazovaní. Je to výlučne domnienka samotnej žalobkyne. Rovnako sa nezakladá na
pravde tvrdenie žalobkyne o diskriminačnej povahe výpovede. Žalovaná o výpovedi žalobkyni rozhodla,
pretože vedela, že vzhľadom na organizačné zmeny nebude môcť žalobkyňu zamestnávať. Uviedla,

že žalobkyňa nesprávne namieta skutkové zistenia ohľadom toho, ktorý právny úkon predchádzal,
keďže predmetom súdneho prieskumu je posudzovanie platnosti tzv. výpovede č. 2 (výpoveď zo dňa
05.09.2025). Uviedla, že žalobkyňa v prejednávanom prípade nepreukázala žiadnymi relevantnými
dôkazmi diskriminačné konanie.

8. Žalobkyňa v odvolacej replike zotrvala na odvolacom návrhu a na svojej doterajšej argumentácii.
Uviedla, že nakoľko sporná výpoveď mala byť daná podľa § 63 ods. 1 písm. a) bod 2. Zákonníka
práce, mohla by prichádzať výnimka zo zákazu výpovede podľa § 64 ods. 3 písm. a) bod 2. Zákonníka
práce (nie výnimka podľa § 64 ods. 3 písm. a) bod 1. Zákonníka práce, keďže nešlo o výpoveď podľa
§ 63 ods. 1 písm. a) bod 1. Zákonníka práce). Preukázala, že v čase dania spornej výpovede bola

práceneschopná. Vo svojom vyjadrení poukázala na to, že nerozumie argumentácii žalovanej ohľadne
doručovania výpovede a predžalobnej výzvy. Zotrvala na názore, že diskriminačný charakter konania
žalovanej z dôvodu, že žalobkyňa sa domáhala ochrany svojich práv, bol v konaní preukázaný. Zotrvala
tiež na námietke porušenia jej procesných práv nevykonaním navrhnutých dôkazov.

9. Žalovaná v odvolacej duplike zotrvala na svojej doterajšej argumentácii a zdôraznila fakt, že je
absolútne nedostatočné a objektívne nespôsobilé preukázať diskriminačné konanie žalovanej z jednej
tvrdenej okolnosti, t. j. doručovanie výpovede. Skutočnosť, že žalobkyňa toto svoje tvrdenie subjektívnepovažuje za diskriminačné konanie, ešte neznamená, že objektívne ho možno považovať
za diskriminačné, a že aj reálne napĺňa podmienky diskriminačného konania v zmysle zákona.

10. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP bez
nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že
rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné potvrdiť ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP.

11. Podľa § 378 ods. 1 CSP na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní

pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.

12. Odvolací súd je v zásade viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380
ods. 1 CSP).

13. V podanom odvolaní žalobkyňa namieta, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil

strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces, súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Uplatnené odvolacie dôvody spadajú pod odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm.

b), e), f), h) CSP.

14. S ohľadom na uplatnené odvolacie dôvody odvolací súd skúmal splnenie procesných podmienok
a postup súdu prvej inštancie v tom smere, či jeho postupom nebolo znemožnené strane sporu, aby
uskutočňovala jej patriace práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces, a či prípadná existencia nesprávneho procesného postupu ako nedostatku súdu prvej inštancie
nemohla byť napravená v konaní pred odvolacím súdom. Vada konania, vymedzená v § 389 ods. 1 písm.
b) CSP (uplatnený odvolací dôvod), je vo svojej podstate porušením základného práva strany sporu
na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky
okrem zákonov aj články 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

15. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je i právo na určitú kvalitu súdneho konania,
ktorej súčasťou je aj právo strany sporu na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Povinnosťou
všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie

založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky
rozhodnutia (III. ÚS 107/07). Len náležite odôvodnené súdne rozhodnutie sa stáva interpretačným
nástrojom súdnej autority k zabezpečeniu spravodlivosti.

16. Zjavná neodôvodnenosť rozhodnutia všeobecného súdu je najčastejšie daná rozporom súvislostí

právnych argumentov a skutkových okolností prerokúvaných prípadov, s pravidlami formálnej logiky
alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky,
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).

17. Žalobkyňa v podanom odvolaní za nedostatok riadneho odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej
inštancie považuje právne posúdenie existencie výnimky zo zákazu výpovede. Namietala, že
z rozhodnutia nie je zrejmé, ako súd dospel k uvedenému záveru.

18. Z odôvodnenia preskúmavaného rozsudku vyplýva (bod 21.), že súd prvej inštancie sa náležite

vysporiadal s neopodstatneným tvrdením žalobkyne, že nemohla dostať výpoveď v ochrannej dobe,
počas trvania práceneschopnosti. Uviedol, že je nesporné, že bola práceneschopná aj v čase podania
výpovede č. 1 (ide o výpoveď zo dňa 25.05.2023), ako aj výpovede č. 2 (ide o výpoveď zo dňa
05.09.2023). Do ochrannej doby, počas ktorej zamestnávateľ nesmie dať zamestnancovi výpoveď, patrí
aj obdobie jeho dočasnej pracovnej neschopnosti, avšak z tohto pravidla existujú výnimky. Zo zákazu

výpovede sú vyňaté výpovede v § 63 ods. 1 písm. a) v prvom bode Zákonníka práce (prípady zrušenia
zamestnávateľa alebo jeho časti) a § 63 ods. 1 písm. a) v druhom bode Zákonníka práce (prípady
premiestnenia zamestnávateľa alebo jeho časti bez súhlasu zamestnanca so zmenou dohodnutéhomiesta výkonu práce), čo bol prejednávaný prípad. Ak títo zamestnanci nesúhlasia so zmenou miesta
výkonu práce, zamestnávateľ nemá iné riešenie, než výpoveď.

19. Odvolací súd po preskúmaní obsahu napadnutého rozsudku konštatuje, že súd prvej inštancie,
riadiac sa požiadavkou úplnosti, výstižnosti a presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia, v odôvodnení
svojho rozhodnutia sa vysporiadal s námietkou žalobkyne, že nemohla dostať výpoveď
v ochrannej dobe, počas trvania práceneschopnosti, z ktorého dôvodu rozsudok súdu prvej inštancie
netrpí nedostatkom odôvodnenia v zmysle ust. § 220 CSP.

20. V súvislosti s odvolacou námietkou žalobkyne, týkajúcej sa nevykonania navrhnutých dôkazov,
ktoré mali práve slúžiť na ozrejmenie skutkového stavu, konkrétne výsluchy žalobkyňou navrhnutých
svedkov, odvolací súd vo vzťahu k uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. e)
CSP uvádza, že dokazovanie je časť civilného súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky
potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje

právomoc posúdiť, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné, a akým spôsobom
sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Posúdenie návrhov na vykonanie dokazovania
a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 185 ods.
1 CSP), a nie strán sporu. V posudzovanej veci právny zástupca žalobkyne na pojednávaní zo dňa
30.06.2025 do zápisnice o pojednávaní uviedol, že návrhy na doplnenie dokazovania

nemá. V rámci záverečnej reči potvrdil, že zotrváva na žalobe a svojich vyjadreniach, žiada žalobe
vyhovieť. Vzhľadom na takéto vyjadrenie súd prvej inštancie žiadny návrh na doplnenie dokazovania
nenamietal,pretožezostranyžalobkyneneboluplatnený,apretopokiaľvyhlásiluznesenímdokazovanie
za skončené bez vykonávania ďalších dôkazov, žalobkyňa nedôvodne uplatňuje odvolací dôvod podľa
§ 365 ods. 1 písm. e) CSP.

21. Opodstatnenou nebola ani námietka žalobkyne vo vzťahu k nesprávnym skutkovým zisteniam
a nesprávnemu právnemu posúdeniu veci (§ 365 ods. 1 písm. f), h) CSP).
22. V súvislosti s odvolacími námietkami žalobkyne odvolací súd poukazuje na to, že
z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplývajú okolnosti, ktoré viedli k záveru súdu,

že vo veci nebolo preukázané, že by žalovaná žalobkyňu akýmkoľvek spôsobom diskriminovala
v pracovnoprávnom vzťahu kvôli mzdovým nárokom, ktoré súdne uplatňovala žalobkyňa za trvania
pracovného pomeru. V spore nebola preukázaná žiadna príčinná súvislosť s podaním výpovede č. 1
alebo č. 2, ktorá by mala súvis s podaním žaloby na Okresnom súde v Banskej Bystrici, ani s podaniami
žalobkyne zo dňa 11.06.2023 na rôzne inštitúcie (daňový úrad, sociálna poisťovňa, inšpektorát práce).

V spore nebola preukázaná žiadna oznámená protispoločenská ani protiprávna činnosť zamestnávateľa
proti žalobkyni, ani žiaden diskriminačný postup zamestnávateľa pri podaní výpovede č. 2 (ani č.
1) žalobkyni. V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie vzhľadom na tvrdené
diskriminačné konanie žalovanej, sa pri skúmaní platnosti výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. a) bod
2 Zákonníka práce (výpoveď zo dňa 05.09.2023, ktorej posúdenie platnosti bolo predmetom súdneho

sporu) dôsledne vyporiadal s tým, či výpoveď má tvrdenú diskriminačnú povahu, ktorá by potom mala
za následok neplatnosť výpovede.

23. Pri posudzovaní, či k výpovedi zo dňa 05.09.2023, danej zamestnávateľom, viedli iné dôvody,
žalobkyňa namietala skutkové zistenia o časových súvislostiach výpovede a predžalobnej výzvy. Tvrdila,

že žalobkyňa reálne doručila predžalobnú výzvu žalovanej predtým, ako sa oboznámila s obsahom
výpovede č. 1. Uviedla, že dátum, kedy bola prvá výpoveď skutočne vyhotovená, nebol preukázaný, no
faktomje,žežalovanádalažalobkyniprvúvýpoveďažakoreakciunadoručeniepredžalobnejvýzvy.Súd
prvej inštancie vychádzal zo zistenia, že žalovanej bola doručená predžalobná výzva dňa 29.05.2025
(správne 2023 - pozn. odvolacieho súdu). Predžalobná výzva, oznámenia žalobkyne na rôzne inštitúcie

a podaná žaloba v upomínacom konaní, boli vykonané po výpovedi č. 1 (výpoveď č. 2 len odstraňovala
nedostatkyspočívajúcevnesprávneuvedenomvýpovednomdôvodeavabsenciiponukovejpovinnosti).

24. Odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, okrem prípadu,
ak dokazovanie zopakuje alebo doplní (§ 383 CSP). Súd prvej inštancie skutkový záver o časových

súvislostiach jednotlivých úkonov vyvodil z dôkazov, ktoré predložila samotná žalobkyňa. Tvrdila
a preukázala, že prvá výpoveď v zmysle § 63 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce bola zo dňa 25.05.2023.
Z tohto dôkazu bolo potrebné vyvodiť len ten záver, ktorý z tohto dôkazu v skutočnosti vyplýval,
a teda, že ide o výpoveď zo dňa 25.05.2023 a je bez právneho významu, kedy táto výpoveď bolažalobkyni doručená (bez ohľadu na tento záver je na č. l. 43 spisu doručenka, z ktorej vyplýva, že
žalobkyňa zásielku prevzala dňa 02.06.2023). Žalobkyňa v konaní tvrdila a preukázala, že predžalobnou
výzvou vyzvala žalovanú na náhradu mzdy, a keďže žalovaná sa o predžalobnej výzve dozvedela

dňa 29.05.2023, ktorým dňom jej predžalobná výzva bola doručená, je správny skutkový záver, že
predžalobná výzva a jej doručenie nasledovali po vykonaní výpovede č. 1, v dôsledku čoho je potrebné
súhlasiť so záverom súdu prvej inštancie, že tvrdené diskriminačné správanie žalovanej
nebolo v konaní preukázané.

25. Odvolací súd sa nestotožnil ani s odvolacou námietkou žalobkyne vo vzťahu k zmene v osobe
dodávateľa strážnej služby v objekte UNIPHARMA v Bratislave s dopadom na žalobkyňu, keďže
zamestnali len tých „neproblematických“ zamestnancov a žalobkyňu a jej kolegu, ktorí si uplatňovali
svoje práva, nie. Súd prvej inštancie zhodne ako odvolací súd zdôrazňuje, že rozhodujúcim dôkazom
o zmene v osobe dodávateľa strážnej služby v objekte UNIPHARMA v Bratislave zo žalovanej na
spoločnosť HATRIX, s.r.o. spočíva v existencii Dohody o ukončení zmluvy o poskytovaní strážnych

služieb a služieb informátora zo dňa 20.07.2023, čím zaniklo dohodnuté miesto výkonu práce žalobkyne,
ktoré bolo v pracovnej zmluve označené ako UNIPHARMA Bratislava. Na základe vykonaného
dokazovania súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaná v spore uniesla dôkazné bremeno
ohľadne rozhodujúcich skutočností, ktoré zakladajú dôvodnosť na skončenie pracovného pomeru. Popri
existencii dohody predložila aj svoju organizačnú štruktúru a preukázala, že žalobkyňa odmietla prijať

ponúkané iné pracovné miesto v Ilave, čo nie je v odvolaní namietané. Na posúdenie dôvodnosti
skončenia pracovného pomeru výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. a) bod 2 Zákonníka
práce nie je relevantný názor žalobkyne, že iná spoločnosť, ktorá je spriaznenou osobou žalovanej, ďalej
zamestnala len „neproblematických“ zamestnancov, medzi ktorých žalobkyňa nepatrila.

26. Opodstatnenou nebola ani námietka nesprávneho právneho posúdenia existencie výnimky zo
zákazu výpovede. V odvolacej replike žalobkyňa uviedla, že zotrvala na tom, že
výnimka zo zákazu výpovede podľa § 64 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce neexistovala. Uviedla, že
ak výpoveď mala byť daná podľa § 63 ods. 1 písm. a) bod 2 Zákonníka práce, opodstatnená by bola
iba výnimka zo zákazu výpovede podľa § 64 ods. 3 písm. a) bod 2 Zákonníka práce, pričom v konaní

nebolo preukázané, že by boli splnené podmienky uplatnenia výnimky podľa § 64 ods. 3 písm. a) bod
2 Zákonníka práce zo zákazu výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce, t. j. že výpoveď
bola žalobkyni daná v dobe, keď sa žalobkyňa ako osamelá zamestnankyňa starala o dieťa mladšie ako
tri roky, alebo v dobe oznámenia predpokladaného dňa nástupu na otcovskú dovolenku podľa § 166
ods. 3 žalobkyňou, najskôr však 6 týždňov predchádzajúcich očakávanému dňu pôrodu, do dňa, ktorý

predchádza dňu nástupu na otcovskú dovolenku, a v dobe, keď je žalobkyňa pracujúca v noci, uznaná
na základe lekárskeho posudku dočasne nespôsobilou na nočnú prácu. Uviedla, že preukázala, že bola
v čase dania spornej výpovede práceneschopná.

27. Ochranná doba (zákaz výpovede) platí len vo vzťahu k výpovedi zo strany zamestnávateľa. Podľa

existujúceho právneho stavu Zákonník práce výslovne zakotvuje, že ochranná
doba sa nevzťahuje nielen na zrušenie zamestnávateľa alebo jeho časti (§ 63 ods. 1
písm. a) bod 1, ale aj na premiestnenie zamestnávateľa alebo jeho časti, ak zamestnanec nesúhlasí
so zmenou miesta výkonu práce, a to aj v dobe, keď sa osamelá zamestnankyňa alebo osamelý
zamestnanec starajú o dieťa mladšie ako tri roky, v dobe od oznámenia predpokladaného dňa nástupu

na otcovskú dovolenku podľa § 166 ods. 3 zamestnancom, najskôr však 6 týždňov predchádzajúcich
očakávanému dňu pôrodu, do dňa, ktorý predchádza dňu nástupu na otcovskú dovolenku, a v dobe, keď
je zamestnanec pracujúci v noci uznaný na základe lekárskeho posudku dočasne nespôsobilý na nočnú
prácu. Vylúčenie zákazu výpovede si vyžiadali skúsenosti z praxe. Ak títo zamestnanci nesúhlasia so
zmenou miesta výkonu práce, zamestnávateľ nemá pre nich náhradné právne riešenie (viď Zákonník

práce, tretie vydanie, 2022, s. 751-760: H. Barancová, A. Olšovská). S prihliadnutím na uvedené sa
odvolací súd nestotožňuje s námietkou žalobkyne o nesprávnom právnom posúdení výnimky zo zákazu
výpovede, nakoľko ochranná doba sa na predmetnú výpoveď nevzťahuje.

28. Vzhľadom na uvedené dôvody odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387

ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.29. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP, v spojení s § 255
ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bola plne úspešná žalovaná. Odvolací súd preto priznal
žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobkyni v rozsahu 100 %.

30. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).