Rozsudok – Zmluvy ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, November 28, 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/2/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6122420953
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Andrej Kekely

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:6122420953.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu Mgr. Andreja Kekelyho a členiek

JUDr. Jany Urbanovej a JUDr. Renáty Krajčiovej, v spore žalobcu: Hlavné mesto Slovenskej republiky
Bratislava, so sídlom Primaciálne námestie 1, 814 99 Bratislava, IČO: 00 603 481, proti žalovanému: A.
B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXXX, XXX XX D., zastúpenému obchodnou spoločnosťou AK
Balara, s.r.o., so sídlom Mostová 2, 811 02 Bratislava - mestská časť Nové Mesto, IČO: 36 858 528,
ozaplatenie4.467,16eurspríslušenstvom,oodvolanížalovanéhoprotirozsudkuOkresnéhosúduŽilina
č. k. 45C/103/2022-161 zo dňa 17. augusta 2023, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 45C/103/2022-161 zo dňa 17. augusta 2023 vo výrokoch II.

a IV. potvrdzuje.

II. Žalobcovi proti žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

III. Rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 45C/103/2022-161 zo dňa 17. augusta 2023 vo výrokoch I.
a III. zostáva nedotknutý.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Žilina (ďalej súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom konanie v časti o zaplatenie
sumy 3.734,88 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,5 % ročne zo sumy 3.734,88 eur od

10.09.2022 do zaplatenia zastavil (výrok I.), ďalej uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
vo výške 732,28 eur spolu s úrokom z omeškania
vo výške 5 % ročne zo sumy 732,28 eur od 10.09.2022 do zaplatenia, a to všetko v lehote
do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok II.) a napokon vo zvyšku žalobu zamietol (výrok III.). Zároveň
žalovanému priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu
68 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne samostatným uznesením
po právoplatnosti rozsudku (výrok IV.).

2. Na odôvodnenie rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu
dňa 09.09.2022 domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by žalovanému bola uložená povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 4.467,16 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,5 % ročne
zo sumy 4.467,16 eur od 10.09.2022 do zaplatenia a nahradiť trovy konania, a to na tom skutkovom
základe, že podľa zmluvy o poskytnutí ubytovacej služby v spoločnej ubytovni „C.“ zo dňa 25.04.1995
sa žalovaný stal ako objednávateľ ubytovania osobou oprávnenou prechodne užívať ubytovaciu bunku
č. XXX, nachádzajúcu sa ubytovni

C. E. F. G. H., zapísanej na LV č. XXXX, k. ú. I. F., súp. č. XXXX na parcele č. 4976/1. Zmluvu
o ubytovaní uzatvoril žalovaný so spoločnosťou Priemstav, š. p. Bratislava. Po zániku spoločnosti
Priemstav, š. p. Bratislava sa stal žalobca vlastníkom ubytovne, a to na základe protokolu - zmluvy o
prevode privatizovaného majetku zo dňa 31.07.1995. V súlade s ust. čl. I. bod 1 zmluvy o ubytovaní bolazmluvauzatvorenánadobuneurčitú.Vzmyslečl.I.bod2zmluvybolžalovanýpovinnýubytovaciubunku
uvoľniť v prípade rozviazania pracovného pomeru so štátnym podnikom Priemstav, š. p. . Vzhľadom na
skutočnosť, že Priemstav, š. p. bol dňa 30.10.1995 vymazaný z obchodného registra, pracovný pomer

žalovaného zanikol a žalobca ho listom zo dňa 29.10.2008 vyzval
na odovzdanie ubytovacej bunky. Z dôvodu, že žalovaný ubytovaciu bunku dobrovoľne neodovzdal,
podal žalobca na súd návrh o vypratanie ubytovacej bunky. Krajský súd Bratislava rozsudkom spis. zn.
15Co/208/2019 zo dňa 29.06.2022 potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava I spis. zn. 22C/65/2009
zo dňa 30.11.2011, ktorým bol žalovaný zaviazaný vypratať a protokolárne odovzdať ubytovaciu bunku

č. XXX, a to bez nároku na bytovú náhradu. Žalovaný ubytovaciu bunku žalobcovi neodovzdal a úhrady
za jej užívanie neplatil. Žalovaný bol povinný uhrádzať za užívanie ubytovacej bunky mesačne sumu
vo výške 76,34 eur (2.300,- Sk) a to vždy najneskôr do 15. dňa príslušného kalendárneho mesiaca.
Keďže žalovaný po ukončení zmluvy o ubytovaní ubytovaciu bunku naďalej užíva, pričom žalobcovi za
jej užívanie neplatí úhrady riadne a včas, dochádza z jeho strany k bezdôvodnému obohateniu na úkor
žalobcu. Výšku bezdôvodného obohatenia žalobca určil ako výšku obvyklej ceny za užívanie ubytovacej

bunky v rozhodnom období. Žalovaný predmetným užívaním bunky bez poskytovanej náhrady získal
majetkovú hodnotu. Majetkovú hodnotu v uvedenom zmysle totiž získa a obohatí sa nielen ten, komu sa
zvýšili aktíva alebo znížili pasíva, ale aj ten, komu sa neznížili aktíva, hoci by sa inak, pokiaľ by existoval
právny dôvod plnenia jeho majetkový stav zmenšil, pretože za prijímané plnenie by musel poskytovať
náhradu. O plnenie bez právneho dôvodu ide preto tiež v prípade užívania ubytovacej bunky bez zmluvy

alebo iného titulu. Keďže príjemca takéhoto plnenia nie je vzhľadom na povahu plnenia schopný vrátiť
ho, je povinný nahradiť bezdôvodné obohatenie vo forme peňažnej náhrady v zmysle ust. § 458 ods. 1
zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“). Na úhradách za užívanie ubytovacej bunky
bez právneho dôvodu za obdobie od 01.04.2016 do 31.07.2021 dlhuje žalovaný žalobcovi sumu vo
výške 4.467,16 eur, a to: za apríl 2016 sumu 3,13 eur, za máj 2016 sumu 29,99 eur, za jún 2016 sumu

76,34 eur, za júl až august 2016 sumu 59,98 eur, za september až december 2016 sumu 305,36 eur,
za február 2017 sumu 32,68 eur, za marec až december 2017 sumu 763,40 eur, za január až december
2018 sumu 916,08 eur, za január až december 2019 sumu 916,08 eur, za január až december 2020
sumu 916,08 eur, za február až máj 2021 sumu 305,36 eur, za jún 2021 sumu 66,34 eur a za júl 2021
sumu76,34eur,spolutedasuma4.467,16eur.Žalobcavyzvalžalovanéhonaúhradudlhupredžalobnou

upomienkou zo dňa 03.08.2021, žalovaný
napredmetnúupomienkureagovallistomzodňa12.08.2021,vktoromrozporovalexistenciupohľadávky
žalobcu, čo do výšky, a to z dôvodu, že ubytovňa C. nie je vykurovaná a je v dezolátnom hygienickom
stave. K uvedenému žalobca poukázal na skutočnosť, že žalobca žiada priznať istinu titulom dlžných
úhrad za užívanie ubytovacej bunky, nie za služby spojené s užívaním predmetnej bunky. Žalovaný po

celú dobu užívania ubytovacej bunky neuhrádzal preddavky za služby spojené s užívaním ubytovacej
bunky, a tieto služby mu neboli ani nikdy vyúčtované. Žalovaný bol povinný uhrádzať za užívanie
ubytovacej bunky sumu 76,34 eur (2.300,- Sk) mesačne, uvedená suma nikdy nepokrývala reálne
spotrebované služby a vzniknuté nedoplatky dodávateľským subjektom po celú dobu uhrádzal žalobca.
3. Žalovaný sa v spore bránil tým, že ubytovaciu bunku užíval od roku 1995 na základe zmluvy

s Priemstav, š. p. zo dňa 25.04.1995. Nerozporoval zánik štátneho podniku Priemstav, š. p., ani
skutočnosť, že žalobca je podielovým spoluvlastníkom ubytovne Pri Habánskom mlyne 8 v Bratislave.
Napriek tomu, že Priemstav, š. p. zanikla už v roku 1995, žalobca ho nechal užívať ubytovaciu bunku
až do roku 2008, kedy ho vyzval na vypratanie a následne podal žalobu o vypratanie ubytovacej bunky.
Viedol so žalobcom súdny spor, v ktorom argumentoval existenciou zmluvného vzťahu medzi ním a

žalobcom. Stranami obdobných sporov na strane žalovaných boli aj iné osoby, ktoré užívali ubytovacie
bunky v danej ubytovni. Vo väčšine sporov súdy dospeli k rozhodnutiu o povinnosti vypratať ubytovaciu
bunku, nie všetky spory sú právoplatne skončené. Žalovaný v spore neuspel, súd mu uložil ubytovaciu
bunku vypratať, súdny spor začal v roku 2009 a skončil v roku 2022. Žalobca sa pokúsil dosiahnuť
vypratanie aj tým spôsobom, že vytvoril v ubytovni podmienky, ktoré by znemožňovali jej užívanie. Od

začiatkuvykurovacejsezóny2013-2014boladodávkatepla,teplejvodydoobjektuubytovneprerušená.
Teplá úžitková voda nie je dodávaná do ubytovne od 29.01.2014. Objekt ubytovne je odstavený od kotla.
Budova bola a dodnes je v dezolátnom stave a prakticky neobývateľná. Od roku 2015 z tohto dôvodu
v budove ubytovne nebýval, a podľa jeho informácií budovu opustili všetky osoby, ktoré sa v nej dovtedy
zdržiavali, okrem J. K. s manželkou, ktorí v nej bývajú doteraz. Žalovaný rozporoval povinnosť uhrádzať

za užívanie ubytovacej bunky mesačne sumu 76,34 eur, ktorú žalobca odvíjal
od oznámenia primátora doručeného mu dňa 02.03.2001, v ktorom jednostranne určil cenu bunky,
pričom v danej cene zohľadnil výdavky na poskytované služby a náklady spojenéso zabezpečením prevádzky objektu. V spore o vypratanie bunky argumentoval tým, že medzi ním a
žalobcom došlo k uzavretiu zmluvy, čoho dôkazom je stanovenie výšky odplaty
za užívanie bunky žalobcom a z jeho strany uhrádzanie danej odplaty. Žalobca popieral v danom

spore existenciu zmluvného vzťahu, súdy judikovali, že je povinný bunku vypratať a odovzdať, keď
prejudiciálne dospeli k záveru, že medzi ním a žalobcom nie je žiadny zmluvný vzťah. S poukazom na
uvedené nemá jednostranné určenie výšky odplaty
za užívanie ubytovacej bunky zo strany žalobcu žiadnu relevanciu. Ubytovaciu bunku od roku 2015
neužíva, objekt ubytovne nie je obývateľný. V prípade, ak by žalobca chcel toto tvrdenie rozporovať,

žalovaný navrhol vykonanie dokazovania obhliadkou ubytovne a konkrétnej ubytovacej bunky. Stav
ubytovne a ubytovacích buniek by taktiež mal byť zaznamenaný v znaleckom posudku vypracovanom
súdnym znalcom z odboru stavebníctvo, odvetvie ohodnocovanie nehnuteľností Ing. Petrom Kapustom
dňa 27.06.2017 pod č. 124/2011, ktorý by mal mať v držbe žalobca a tento navrhol žalovaný ako dôkaz.
Ubytovňa bola od roku 2014 v stave, ktorý neumožňoval jej užívanie, nespĺňal zákonné požiadavky na
ubytovanie. Žalovaný tak bol toho názoru, že žalobca nemá právo na žiadne plnenie ako protihodnotu

za užívanie ubytovacej bunky v danej ubytovni, ani v prípade, ak by preukázal, že ubytovaciu bunku
užíval v období, za ktoré sa domáha vydania bezdôvodného obohatenia. Do ubytovacej bunky sa
dostavilspolusozamestnancamižalobcuaždňa24.08.2022,nazákladepožiadavkyžalobcuvsúvislosti
so skončením súdneho sporu o vypratanie. Ubytovacia bunka, ktorú v minulosti užíval, bola otvorená,
v dezolátnom stave. Žaloba bola súdu doručená dňa 09.09.2022, a preto žalovaný namietal premlčanie

uplatneného nároku za obdobie
do 09.09.2020.
4. Vzhľadom na žalovaným vznesenú námietku premlčania vzal žalobca žalobu v časti uplatneného
nároku za obdobie od 01.04.2016 do 08.09.2020, teda o zaplatenie sumy 3.734,88 eur s príslušným
úrokom z omeškania späť. Na základe tohto dispozitívneho úkonu žalobcu a s použitím ust. § 144 a §

145 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) súd prvej inštancie
zastavil konanie v časti zaplatenia sumy 3.734,88 eur s príslušenstvom.
5. Súd prvej inštancie dospel vykonaným dokazovaním k nasledovným skutkovým zisteniam. Priemstav,
š. p. ako ubytovateľ uzatvoril so žalovaným (zamestnanec) ako objednávateľom dňa 25.04.1995 zmluvu
o ubytovaní v spoločnej ubytovni C., na základe ktorej právny predchodca žalobcu poskytol žalovanému

prechodné ubytovanie v ubytovni č. bunky XXX
na dobu neurčitú, najdlhšie však do skončenia pracovného pomeru (článok I., bod 2 zmluvy), žalovaný
bol povinný uvoľniť ubytovaciu bunku v prípade rozviazania pracovného pomeru s ubytovateľom alebo v
prípade porušenia dobrých mravov, resp. pri inom porušení jeho povinností vyplývajúcich mu zo zmluvy.
Podľa zmluvy bol žalovaný povinný platiť

za ubytovanie stanovenú cenu v určených termínoch (čl. II zmluvy). Po zániku Priemstav, š. p. sa
stal vlastníkom ubytovne C. žalobca, ako vyplynulo zo zmluvy o prevode privatizovaného majetku
uzatvorenej medzi Fondom národného majetku (ako prevodcom) a Hlavným mestom SR Bratislava
(ako nadobúdateľom) dňa 31.07.1995. Priemstav, š. p. bol ku dňu 30.10.1995 vymazaný z obchodného
registra. Žalovanému tak zanikol pracovný pomer s právnym predchodcom žalobcu dňom 30.10.1995,

kedy žalovanému zaniklo aj právo užívania ubytovacej bunky z titulu zmluvného vzťahu. Žalovaný
preukázateľne novú zmluvu o ubytovaní so žalobcom neuzatvoril. Nebolo sporným, že medzi stranami
sporu prebiehal súdny spor na Okresnom súde Bratislava I, následne na Krajskom súde v Bratislave, a to
na základe žaloby žalobcu zo dňa 01.04.2009, ktorou sa domáhal proti žalovanému vypratania
a odovzdania ubytovacej bunky č. XXX, nachádzajúcej sa v ubytovni C. v H.. Okresný súd Bratislava

I rozsudkom č. k. 22C/65/2009-273 zo dňa 30.11.2011 rozhodol tak, že žalovanému uložil povinnosť
vypratať a protokolárne odovzdať žalobcovi predmetnú ubytovaciu bunku č. XXX v lehote do 15 dní od
právoplatnosti rozsudku, a to bez nároku
nabytovúnáhradu.Vdanejveciprebiehaloodvolacieajdovolaciekonanie.Voveciprávoplatnerozhodol
až Krajský súd v Bratislave, a to rozsudkom č. k. 15Co/208/2019-400 zo dňa 29.06.2022, ktorým potvrdil

rozsudokOkresnéhosúduBratislavaIč.k.22C/65/2009-273zodňa30.11.2011.Vodôvodnenírozsudku
Krajský súd v Bratislave okrem iného konštatoval nespornú skutočnosť, že Priemstav, š. p. bol ku dňu
30.10.1995 vymazaný
z Obchodného registra a predmetná ubytovňa po zrušení štátneho podniku prešla
do vlastníctva žalobcu, že žalovanému bolo na základe zmluvy o ubytovaní zo dňa 25.04.1995

uzatvorenej v zmysle ust. § 754 a nasl. OZ poskytnuté ubytovanie len
na prechodnú dobu, toto ubytovanie bolo viazané, okrem iného, na skončenie pracovného pomeru so
štátnym podnikom Priemstav, š. p. pričom skončenie pracovného pomeru maloza následok aj skončenie prechodného ubytovania žalovaného v ubytovacej bunke. Po zániku zmluvy o
ubytovaní žalovaný aj naďalej ubytovaciu bunku užíval a ak za jej užívanie neplatil, žalobcovi by vznikol
nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, keďže po skončení prechodného ubytovania žalovaný

ubytovaciu bunku užíval bez právneho dôvodu.
6. Pokiaľ žalovaný namietal, že predmetnú ubytovaciu bunku od roku 2015 neužíval a poukazoval na zlý
stav ubytovne, súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalovaný
užíval ubytovaciu bunku v ubytovni bez právneho dôvodu aj
po roku 2015, teda aj za uplatnené obdobie od 09.09.2020 do 31.07.2021. Tento záver vyvodil zo

skutočnosti,žežalobcavyzvalžalovanéhonavyprataniebunky(užvýzvouzodňa29.10.2008),žalovaný
bunku nevypratal, dobrovoľne ju neodovzdal. Skutočnosť, že žalovaný užíval bunku aj po roku 2015
vyplynula aj z jeho vyjadrenia v exekučnom konaní v marci 2019, ktorým sa domáhal zastavenia
exekúcie, kde okrem iného uvádzal a nerozporoval,
žebunkuužíva,bunkumávnájme.Žalovanýdisponovalkľúčmioddanejbunky,vbunkemalumiestnené
veci nepatrnej hodnoty, ako vyplynulo aj z protokolu o vecnom prevzatí predmetu nájmu zo dňa

24.08.2022. V tomto protokole žalobca a žalovaný potvrdili,
že z dôvodu ukončenia užívania predmetu nájmu odovzdávajúci (žalovaný) odovzdal
a preberajúci (žalobca) prebral uvedený predmet nájmu - obytnú bunku č. XXX v ubytovni.
V tomto protokole bol zaznamenaný stav priestorov predmetu nájmu, popis technického stavu predmetu
nájmu - byt v pôvodnom stave, potrebná rekonštrukcia, potreba vypratania - zvyšky po nájomcovi, veci

nepatrnejhodnoty(tedamaltamžalovanýuloženéajnejakésvojeosobnéveciaždoodovzdaniabunky).
Žalovaný odovzdal žalobcovi kľúče od bunky až dňa 24.08.2022 (konkrétne od predného vchodu a od
vstupných dvier do bunky). Protokol podpísali žalobca aj žalovaný. Zároveň žalobca poukazoval aj na to,
žepriobhliadkeobjektudňa19.11.2021bolabunkauzamknutá,pričomžalovanýžalobcomprodukovanú
fotodokumentáciu nerozporoval.

7. Na podklade uvedeného, citujúc ust. § 100 ods. 1, § 107 ods. 1 a 2, § 451 ods. 1 a 2, § 456, § 458
ods. 1, § 488, § 517 ods. 1 a 2 § 754 ods. 1 a 2 OZ, ust. § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.
z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.01.2015,
dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalovaný predmetnú ubytovaciu bunku užíval, a to bez právneho
dôvodu za uplatnené obdobie, pričom bolo irelevantné, ako často sa tam žalovaný zdržiava/nezdržiaval.

Základ nároku žalobcu
navydaniebezdôvodnéhoobohateniaboltedadaný.Pôvodnázmluvaoubytovanízanikla,kuzatvoreniu
novej zmluvy nedošlo, pričom žalovaný aj napriek tomu bunku užíval, čo vyplynulo mimo iné aj zo
súdnych konaní vedených na Okresnom súde Bratislava I
a na Krajskom súde v Bratislave. Žalovaný mal až do času odovzdania bunky v tejto umiestnené

veci nepatrnej hodnoty, žalovaný disponoval kľúčmi od danej bunky, neodovzdal bunku, neodovzdal
kľúče, neumožnil žalobcovi ňou disponovať, čím zasiahol do vlastníckeho práva žalobcu - neumožnil mu
užívať jeho vlastníctvo, keďže bunku uzamkol a bunka tak bola prístupná len pre potreby žalovaného,
žalovanému svedčalo faktické užívanie až
do momentu odovzdania bunky (dňa 24.08.2022). V kontexte s uvedeným súd prvej inštancie

argumentoval s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu ČR spis. zn. 33Odo/291/2022
zo dňa 19.05.2004 tým, že už samo poskytnutie práva užívať priestor predstavuje majetkovú hodnotu,
niejepritomrozhodujúce,čiuvedenáosoba,ktorámalapriestoryprenajatéichfaktickyužívalaalebonie.
Faktické užívanie veci predstavuje realizáciu užívacieho práva, avšak majetkovú hodnotu má už samo
užívacie právo. Na základe tohto súd prvej inštancie uzavrel, že žalovanému vznikol na úkor žalobcu

majetkový prospech tým, že mu bol zo strany žalobcu prenechaný nebytový priestor, ktorého bol žalobca
vlastníkom spolu s užívacím právom k tomuto priestoru. Za užívanie predmetnej bunky žalovaným
považoval súd prvej inštancie s odkazom na rozsudok Najvyššieho súdu ČR spis. zn. 33Odo/190/2005
zo dňa 22.02.2007 už samo umiestnenie vecí v tejto bunke žalovaným a v prípade, ak tieto veci žalovaný
nevypratal, bezdôvodne sa obohacoval na úkor vlastníka nehnuteľnosti, keďže vlastník do jej vypratania

nemôžezískaťprospechjejprenájmom,atentedafaktickyžalovanývykonávalprávo,ktorébymupatrilo
iba z titulu platne uzatvorenej nájomnej zmluvy. Napokon súd prvej inštancie odkazoval na rozsudok
Najvyššieho súdu ČR spis. zn. 25Cdo/2905/2005 zo dňa 31.01.2008, v zmysle ktorého bezdôvodné
obohatenie vznikne aj tomu, kto bez platného právneho titulu dosiahol postavenie držiteľa na úkor
vlastníka, napr. tým, že nehnuteľnosť uzamkol a bola prístupná len pre jeho vlastné potreby, a to bez

ohľadu na to, ako intenzívne nehnuteľnosť v skutočnosti využíval. Majetkovým vyjadrením prospechu
získaného užívaním cudzej veci je peňažná suma, ktorá zodpovedá sumám vynakladaným obvykle v
danom mieste a v čase na užívanie veci aj s prihliadnutím na druh právneho dôvodu, ktorým sa spravidla
zakladá právo užívania vzhľadom na jeho spôsob, najčastejšie ide o nájomnú zmluvu, kedy sa výškanáhrady porovnáva s obvyklou hladinou nájomného, ktoré by bol nájomca povinný plniť za normálnych
okolností, ak by vec užíval na základe platnej nájomnej zmluvy. Ak má byť bezdôvodné obohatenie
vydané v peniazoch a ak dlžník nesplní svoju platobnú povinnosť včas, má veriteľ právo požadovať tiež

úroky z omeškania. Tým, že má obohacovaný (bývalý nájomca) k dispozícii veci po skončení nájmu, či
už možnosť ich užívania realizuje alebo nie, dostáva určité plnenie, a keďže sa tak deje bez právneho
dôvodu, je povinný toto plnenie vydať tomu, na úkor koho ho získava. Pretože však takéto plnenie
nemožno fakticky vydať, vzniká obohatenému povinnosť vydať ekvivalent tohto plnenia vyjadrený v
peniazoch. Žalovaný teda v období, za ktoré si žalobca uplatnil nárok na zaplatenie sumy 732,28 eur (od

09.09.2020 do 31.07.2021) užíval predmetnú bunku bez právneho dôvodu, užíval predmetný priestor,
a to bez vzájomného protiplnenia uhrádzať úhradu za užívanie predmetnej bunky. Žalobcovi tak vzniklo
preto právo na vydanie bezdôvodného obohatenia vo forme peňažnej náhrady, ktoré žalovanému
na jeho úkor vzniklo tým, že užíval bunku bez právneho dôvodu a za takéto užívanie mu neposkytoval
žiadnu náhradu.
8. Pokiaľ ide o výšku žalobcom uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, súd prvej

inštancie túto považoval za dôvodnú. Žalobcovi vzniklo právo požadovať
od žalovaného vydanie bezdôvodného obohatenia zodpovedajúceho výške obvyklej ceny
za užívanie bunky v rozhodnom období. Žalovaný zotrvával na argumentácii, že bunku neobýval, keďže
bola neobývateľná, poukazoval na jej zlý stav (prerušená dodávka vody, odstavenie objektu od kotla
atď.). Zo žalovaným označeného znaleckého posudku vyplynulo, že úlohou znalca bolo rozdeliť budovu

dotknutej ubytovne súp. číslo XXXX na jednotlivé byty a nebytové priestory pre účely zápisu do katastra
nehnuteľností (vrátane výpočtu podlahovej plochy a stanovenia veľkosti spoluvlastníckych podielov).
Obsahom znaleckého posudku bol výpočet podlahových plôch, špecifikácia jednotlivých bytov, bolo
v ňom tiež uvedené,
že navrhované byty pôvodne slúžili ako ubytovacie bunky. V znaleckom posudku nešlo o posúdenie

stavu nehnuteľnosti z hľadiska jej obývateľnosti. Preto tento znalecký posudok nebol podľa súdu prvej
inštancie relevantný pre rozhodnutie o výške bezdôvodného obohatenia. Pokiaľ aj žalovaný namietal
stav neobývateľnosti ubytovne, že predmetná bunka nespĺňa hygienické a zdravotné kritéria, z čoho
žalovaný vyvodzoval, že nemá povinnosť platiť, svoje tvrdenia žiadnym spôsobom nepreukázal. Sám
naopak uviedol, že v objekte stále bývajú iné osoby (napr. J. K. s manželkou). Žalovaný napokon netrval

na obhliadke objektu ubytovne za účelom preukázania jej stavu, obývateľnosti a ani na výsluchu svedka
J. K.. Ak mal žalovaný za to, že bunka bola neobývateľná, mal možnosť ju už skôr vypratať, odovzdať
kľúče žalobcovi a nemal dôvod ju tak bezdôvodne zadržiavať, obmedzovať žalobcu v jeho vlastníckom
práve. Čo sa týka výšky bezdôvodného obohatenia, súd prvej inštancie teda vyšiel z toho, že na základe
zmluvy o ubytovaní v spoločnej ubytovni C. zo dňa 25.04.1995 bol žalovaný povinný platiť za ubytovanie

stanovenú cenu v určených termínoch. Táto cena bola stanovená evidenčným listom k bunke č. XXX
pre výpočet úhrady za užívanie malometrážneho ubytovacieho priestoru zo dňa 25.05.1995 (bola
stanovená úhrada za užívanie bunky vo výške 1.834,- Sk, t. j. 60,87 eur a úhrada
za služby s tým spojené vo výške 656,- Sk, t. j. 21,77 eur). Ako bolo uvedené, dňa 30.10.1995 zaniklo
právoužívaniaubytovacejbunkyztituluzmluvnéhovzťahu,pričompouvedenomobdobížalovanýužíval

bunku bez právneho dôvodu. Na základe oznámenia žalobcu zo dňa 27.02.2021, ktoré bolo doručené
aj žalovanému, čo nebolo sporné, došlo k zmene ceny
za ubytovanie, a to na sumu 2.300,-Sk mesačne s účinnosťou od 01.03.2001 tak, ako vyplýva aj z
evidenčného listu ku dňu 01.01.2004, kde bolo stanovené nájomné, úhrada za užívanie bunky vo výške
2.300,- Sk, t. j. 76,34 eur mesačne. Žalobca poukazoval na to, že uvedenú sumu za užívanie bunky

žalovaný akceptoval, keďže ju uhrádzal až do roku 2016, čo žalovaný nerozporoval (hoci tvrdil, že
od roku 2015 bola bunka neobývateľná). Od apríla 2016 už žalovaný neuhrádzal žalobcovi platbu za
užívanie bunky. Vzhľadom na značný časový odstup od výšky nájomného stanoveného v roku 2001, aj
s poukazom na lokalitu, miesto (E. F. H.), ako aj na všeobecne známu skutočnosť - značný rast cien
nehnuteľností, cien nájmov, podnájmov za posledné roky, ako aj vzhľadom na plnenie žalovaného do

roku 2016 v sume 76,34 eur aj po zániku zmluvy, teda po 31.10.1995, súd prvej inštancie považoval
uplatnený nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške ceny za užívanie bunky (vo výške
obvyklého nájmu v roku 2001), t. j. v sume 76,34 eur mesačne za dôvodný aj pre roky 2020 a 2021.
Žalobca si uplatnil bezdôvodné obohatenie iba titulom užívania bunky, nie titulom úhrad za služby
spojené s užívaním bytu. Žalovaný

za užívanie bunky za obdobie od 09.09.2020 do 31.07.2021 neplatil žalobcovi žiadnu úhradu, a preto
súd prvej inštancie považoval nárok v žalobcom uplatnenom rozsahu 732,28 eur
za dôvodný. Žalobca preukázal skutkovú a právnu dôvodnosť uplatneného nároku, jeho výšku, a preto
súd prvej inštancie žalobe vyhovel a žalobcovi priznal sumu vo výške 732,28 eur.9. Zároveň súd prvej inštancie priznal žalobcovi aj nárok na úroky z omeškania vo výške 5 % ročne zo
sumy 732,28 eur od 10.09.2022 do zaplatenia. Poukázal pritom na zistenie,
že žalobca vyzval žalovaného na zaplatenie bezdôvodného obohatenia upomienkou zo dňa 03.08.2021

(uložil mu lehotu na zaplatenie 10 dní od prevzatia výzvy). Výzva sa dostala
do dispozície žalovaného, keďže tento na ňu reagoval podaním zo dňa 09.08.2021. Žalovaný žalobcovi
neuhradil žiadnu sumu a dostal sa do omeškania po uplynutí lehoty na zaplatenie. Keďže si však žalobca
uplatnil nárok na úroky z omeškania až za obdobie od 10.09.2022, súd prvej inštancie s poukazom na
ust. § 216 CSP priznal žalobcovi nárok na úroky z omeškania v rozsahu 5 % ročne zo sumy 732,28 eur

od 10.09.2022 do zaplatenia. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol (nárok na úroky z omeškania nad výšku
5 %), keďže pre občianskoprávne vzťahy s poukazom na ust. § 517 OZ a ust. § 3 nariadenia vlády č.
87/1995 Z. z. bola výška zákonného úroku z omeškania 5 % ročne.
10. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ust. § 262 ods. 1 a 2 v spojení
s ust. § 255 ods. 1 a 2 a § 256 ods. 1 CSP. Žalobca bol v spore úspešný v časti žaloby o zaplatenie
sumy 732,28 eur s príslušenstvom (súd v tejto časti vyhovel žalobe), pričom bol neúspešný čo do sumy

3.734,88 eur s príslušenstvom, v ktorej časti bolo konanie zastavené (na základe dispozitívneho úkonu
žalobcu vzhľadom na dôvodne žalovaným vznesenú námietku premlčania, teda procesné zavinenie na
zastavení tejto časti konania bolo na strane žalobcu), ako aj v uplatnenom nároku na úroky z omeškania
nad rozsah 5 %, v ktorej zvyšnej časti bola žaloba zamietnutá. Úspech žalobcu v spore tak súd prvej
inštancie vyčíslil na 16 % a úspech žalovaného na 84 %. Žalovanému preto priznal proti žalobcovi nárok

na náhradu trov konania v rozsahu 68 %.
11. Proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku II. a IV. podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný,
ktorý navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil tak, že žalobu
aj v zostávajúcej časti zamietne a prizná mu proti žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
12.Žalovanýuplatňovalodvolaciedôvodypodľa ust.§365ods.1písm.f)ah)CSP,ktorévzhliadolvtom,

že v spore tvrdil, že ubytovacia bunka sa nachádza v ubytovni, v ktorej sú podmienky znemožňujúce jej
užívanie. Od začiatku vykurovacej sezóny 2013 - 2014 bola dodávka tepla a teplej vody do ubytovne
prerušená a nebola doposiaľ obnovená. Objekt ubytovne bol odstavený od kotla (vykurovacieho telesa).
Kotolňa bola odstavená od dodávky elektrickej energie a žalobca zdemontoval energetické zariadenia,
ktorými mal poskytovať služby tepla a teplej vody. Žalobca rozviazal odo dňa 01.04.2017 zmluvný vzťah

s dodávateľom tepla a správcom kotolne v ubytovni – spoločnosťou Veolia Slovensko a. s. (predtým
Dalkia a. s.). Elektrina bola dodávaná do budovy ubytovne na základe zmlúv uzatvorených medzi
užívateľmi buniek a dodávateľom elektriny. Budova bola a dodnes je v dezolátnom stave a prakticky
neobývateľná. V prípade, ak by žalobca chcel toto tvrdenie rozporovať, navrhol vykonať dokazovanie
obhliadkou ubytovne a konkrétnej ubytovacej bunky, žalobca však jeho tvrdenia o neobývateľnosti

ubytovne v priebehu sporu nerozporoval, preto na obhliadke netrval. V spore tak namietal povinnosť
uhrádzať
za užívanie ubytovacej bunky mesačne sumu 76,34 eur na základe jednostranného oznámenia
primátora žalobcu. Namietal teda, že by sa jednalo o obvyklú cenu za užívanie bunky. Tvrdil, že ubytovňa
bola od roku 2014 v stave, ktorý neumožňoval jej užívanie a nespĺňal všeobecne záväzné požiadavky

na ubytovanie, a preto žalobca nemá právo na žiadne plnenie ako protihodnotu za užívanie ubytovacej
bunky v danej ubytovni. Stav ubytovne vylučoval jej užívanie. Rozhodne nespĺňal žiadne predpisy z
hľadiska hygieny, bezpečnosti, ochrany zdravia. Z týchto dôvodov nemožno hovoriť o žiadnej obvyklej
cene za užívanie bunky. Objekt ubytovne bol neobývateľný bez toho, aby mal neprípustný negatívny
vplyv na zdravie ubytovaných. Na pojednávaní poukázal na platné právne normy, ktoré vylučujú, aby

súd priznal žalobcovi právo na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške obvyklej odplaty
za užívanie takých priestorov, ako je ubytovacia bunka v ubytovni C. E. F., konkrétne ust. §
756 OZ (povinnosť ubytovateľa odovzdať ubytovanému priestory vyhradené mu na ubytovanie v
stave spôsobilom na riadne užívanie), vyhlášku Ministerstva zdravotníctva SR č. 259/2008 Z. z. o
podrobnostiach o požiadavkách na vnútorné prostredie budov a o minimálnych požiadavkách na byty

nižšieho štandardu a na ubytovacie zariadenia [§ 1 ods. 1 písm. a), § 1 ods. 2 písm. a), § 2 ods. 11, § 3
ods. 1, § 4 ods. 1, § 7 ods. 6, § 9 ods. 1, § 14 ods. 1]. Aj napriek tomu, ho súd prvej inštancie zaviazal na
vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie bunky. Podľa súdu prvej inštancie tvrdenie, že budova
je neobývateľná, žiadnym spôsobom nepreukázal. Ak mu teda súd prvej inštancie vytkol,
že nepreukázal neobývateľnosť ubytovne, súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu zisteniu

skutkového stavu.
13. V ďalšom žalobca namietal, že súd prvej inštancie vychádzal z toho, že výška plnenia bola
žalobcom stanovená v roku 2001 a vzhľadom na značný časový odstup, lokalitu, miesto, značný rast
cien nehnuteľností. Uvedené stačilo súdu prvej inštancie na to, aby mal existenciu nároku žalobcu ajeho výšku za preukázanú. Záver súdu prvej inštancie, že žalobca má voči nemu právo na akékoľvek
plnenie, je pre neho veľkým a nepríjemným prekvapením z dôvodu jednostranne stanovenej výšky
mesačnej platby zo strany žalobcu, ktorá nemá žiadnu relevanciu. Žalobca jednostranne určil, že má

platiť 76,34 eur mesačne, pričom si súd prvej inštancie toto jednostranné určenie žalobcu osvojil. Keby
mužalobcajednostranneurčil1.000,-eurmesačnealeboeštenásobneviac,jeotázkou,čibyhozaviazal
súd prvej inštancie aj na takéto plnenie za každý mesiac. Jednostranná predstava žalobcu o výške
bezdôvodného obohatenia nemôže byť skutočnosťou, o ktorú sa súd v konaní o vydanie bezdôvodného
obohatenia môže oprieť. Žalovaný za irelevantné považoval okolnosti ako lokalita, miesto a značný rast

cien nehnuteľností, pretože ak je ubytovňa v dezolátnom stave a neobývateľná, je irelevantné, v akej
lokalite a na akom mieste sa nachádza a takisto je irelevantné, či ceny nehnuteľností rastú, stagnujú
alebo klesajú. Žalovaný považoval tiež za irelevantné, či doteraz býva v ubytovni J. K. s manželkou.
Menovaní sú ochotní bývať v ubytovni, aj keď nespĺňa celý rad zákonných hygienických požiadaviek
na ubytovanie. Žalobca nepredložil žiadny dôkaz o výške bežnej odplaty za ubytovanie v takej budove.
Som presvedčený, že taký dôkaz ani nie je možné predložiť, pretože v takej budove nie je podľa platnej

právnej úpravy možné ubytovávať ľudí. Z uvedených dôvodov žalovaný namietal nesprávne právne
posúdenie veci a považoval napadnutý rozsudok za neudržateľný.
14. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného považoval toto za nedôvodné, nespôsobilé spochybniť
správnosť záverov uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a vzhľadom
na to navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne právny potvrdiť. Žalovaný podľa

žalobcu v odvolaní uviedol skutočnosti, na ktoré poukazoval počas konania pred súdom prvej inštancie.
K uvedeným námietkam žalovaného sa v priebehu konania vyčerpávajúco vyjadril, pričom všetkých
svojich doterajších písomných vyjadrení a ústnych prednesov sa v plnej miere pridržiava. Žalobca mal
za to, že súd prvej inštancie sa s predmetnými námietkami žalovaného náležite vo svojom rozhodnutí
vysporiadal a rozhodnutie vychádza zo správneho právneho posúdenia veci na základe správne

zisteného skutkového stavu, pričom boli v konaní vykonané všetky relevantné dôkazy potrebné
na dostatočné zistenie skutkového stavu a následné rozhodnutie vo veci. Žalovaný sám v odvolaní
potvrdil skutočnosť, že právoplatným rozhodnutím súdu v inom spore bolo rozhodnuté, že medzi ním
a žalobcom neexistuje zmluvný vzťah. Zároveň však rozporoval skutočnosť, že by ubytovaciu bunku
užíval bez právneho dôvodu a mal by za takéto užívanie platiť odplatu. V súvislosti s uvedeným

žalovaný poukazoval na odôvodnenie rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 15Co/208/2019-400
zo dňa 29.06.2022, v ktorom tento súd konštatoval, že v prípade, ak by po zániku zmluvy o ubytovaní
žalovaný ubytovaciu bunku užíval a za jej užívanie by neplatil, žalobcovi by vznikol nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia, keďže po skončení prechodného ubytovania by žalovaný ubytovaciu bunku
užíval bez právneho dôvodu. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie správne uzavrel, že v danom

prípade je nárok žalobcu daný a opodstatnený. Vo vzťahu k tvrdeniam žalovaného o neobývateľnosti
bunky a jeho poukazovaní na právne predpisy vzťahujúce sa k podmienkam, ktoré by mali ubytovacie
zariadenia spĺňať, žalobca zdôraznil, že tieto vo vzťahu k prejednávanému prípadu nemožno aplikovať,
a to z dôvodu, že zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovaným neexistoval (čo potvrdil aj sám žalovaný),
preto žalobcovi neplynuli od ukončenia zmluvy povinností z predmetných ustanovení citovaných

predpisov. Žalovaný mal ubytovaciu bunku po skončení zmluvného vzťahu, resp. na výzvu žalobcu,
odovzdať, napriek tomu tak neurobil, túto užíval a z jej užívania vylúčil žalobcu ako vlastníka, čím
na jeho strane dochádzalo k bezdôvodnému obohateniu. Nad rámec uvedeného žalobca opakovane
poukazoval na skutočnosť, že žalovaný napriek svojim terajším tvrdeniam o neobývateľnosti bunky, túto
aj po roku 2015 užíval a za jej užívanie platil úhrady vo výške stanovenej žalobcom. Výška odplaty pritom

nadväzovala na samotnú zmluvu o ubytovaní uzatvorenú medzi žalobcom a žalovaným, z ktorej vyplýva,
že žalovaný bol povinný platiť úhrady stanovené žalobcom. Zároveň žalobca aj predložením rozhodnutia
v obdobnom prípade preukázal, že táto zodpovedá obvyklým platbám za užívanie ubytovacej bunky
v danom čase a mieste. Taktiež poukázal na skutočnosť, že žalovaný v rozpore so svojou procesnou
povinnosťou nepreukázal ním tvrdenú skutočnosť, že by za obmedzenie vlastníckeho práva žalobcu

nemal platiť žiadnu úhradu s ohľadom na stav budovy. V tejto súvislosti žalobca opakovane poukázal
na rozhodnutia súdov, z ktorých jednoznačne vyplýva, že stav a intenzita užívania nemajú vplyv
na samotnú skutočnosť, že dochádza zo stany žalovaného k bezdôvodnému obohacovaniu na úkor
žalobcu. Vzhľadom na skutočnosť,
že žalovaný nepredložil žiadny dôkaz o svojom tvrdení o výške odplaty za takého užívanie, nemožno na

toto jeho tvrdenie ani prihliadať, a rozhodnutie súdu prvej inštancie o tejto otázke je správne a vychádza
zo správne zisteného skutkového stavu.
15. V odvolacej replike žalovaný uviedol, že nebolo sporné, že Krajský súd v Bratislave (v rozhodnutí
spis. zn. 15Co 208/2019 zo dňa 29.06.2022) konštatoval vznik nárokuna vydanie bezdôvodného obohatenia v prípade, ak užíval ubytovaciu bunku bez právneho dôvodu.
Len toto konštatovanie Krajského súdu v Bratislave však nestačí na to, aby súd prvej inštancie v tomto
spore priznal žalobcovi právo na vydanie bezdôvodného obohatenia. Žalobca mal povinnosť preukázať

výšku bezdôvodného obohatenia. Za dôkaz o výške bezdôvodného obohatenia žalovaný nepovažoval
jednostranné oznámenie primátora žalobcu spred 22 rokov (doručené mu dňa 02.03.2001). Jednalo
sa o predstavu žalobcu o výške bezdôvodného obohatenia, navyše z obdobia, kedy bola ubytovňa
obývateľná. Takéto oznámenie z roku 2001 predsa nemôže byť dôkazom o výške bezdôvodného
obohatenia

za obdobie počnúc septembrom 2020. Stav ubytovne v roku 2001 a 2020 sa nedal porovnať,
medzičasom sa na základe úkonov žalobcu stala budova ubytovne neobývateľnou. Žalobca
neprodukoval v spore žiadny iný dôkaz o výške jeho bezdôvodného obohatenia. On však nemal
povinnosť dokazovať, že výška jeho bezdôvodného obohatenia je 0,- eur. Bol to žalobca, ktorý tvrdil,
že sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil a bolo na žalobcovi, aby konkrétnu výšku bezdôvodného
obohatenia dokázal. To žalobca neurobil. Nebolo sporné,

že medzi ním a žalobcom nebol zmluvný vzťah. Bolo to judikované ako prejudiciálna otázka v spore
o vypratanie ubytovacej bunky. Žalobca teda nebol povinný plniť voči nemu povinnosti, ktoré vyplývajú
ubytovateľovi vo vzťahu k ubytovanému z platnej legislatívy. Takisto však ani on nemal voči žalobcovi
zmluvnú povinnosť platiť odplatu za ubytovanie. Bolo na žalobcovi, aby preukázal, v akej výške sa
obohatil, keď obýval neobývateľnú ubytovňu. Žalobca mal teda preukázať, aká je obvyklá odplata za

ubytovanie v priestoroch, ktoré podľa platnej legislatívy ubytovanie neumožňujú.
16. Žalobca odvolaciu dupliku nepodal a odvolaciemu súdu neboli doručené ani žiadne iné podania strán
produkované v rámci odvolacieho konania.
17. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie proti rozsudku súdu
prvej inštancie vo výrokoch II. a IV. bolo podané oprávneným subjektom (§ 359 CSP), žalovaným,

v neprospech ktorého bolo rozhodnuté, keďže súd prvej inštancie žalobe čiastočne vyhovel (vo výroku
II.) a nepriznal mu proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu (výrok IV.), včas (§ 362
ods. 1 CSP) a proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný [§ 355 ods. 1 a 2
v spojení s § 357 písm. m) CSP], preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu vyplývajúcom z ust.
§ 379 CSP, t. j. vo výrokoch II. a IV., viazaný odvolacími dôvodmi podľa ust. § 380 CSP a bez nariadenia

pojednávania postupom podľa ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s ust. § 219 ods. 3 CSP
rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP tak vo výroku II., ako aj v závislom výroku IV.
o náhrade trov konania na súde prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. V odvolaním nenapadnutých
výrokoch I. a III. zostal rozsudok súdu prvej inštancie týmto rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknutý.
18. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené

a stotožnil sa s nižšie uvedenými podstatnými skutkovými a právnymi závermi, na ktorých svoje
rozhodnutie súd prvej inštancie založil. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti
rozhodné pre rozhodnutie o žalobe žalobcu, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v
súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie je vecne správne, pričom
v jednotlivostiach naň poukazuje aj odvolací súd. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd v odvolacom

konaní obmedzil na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).
19. Ďalej považoval odvolací súd za nevyhnutné reagovať na odvolacie námietky žalobcu formulované
v podanom opravnom prostriedku. V rámci tejto reakcie odvolací súd
vo všeobecnosti poukazuje na zodpovednosť žalobcu za obsahové vymedzenie svojho odvolania,
v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 380

ods. 1 CSP) s výnimkou vád týkajúcich sa procesných podmienok, na ktoré je povinný prihliadať, aj
keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (ods. 2). Z tohto vyplýva, že na iné pochybenia súdu prvej
inštancie, mimo tých, ktoré namietol odvolateľ v odvolacej lehote, ktoré by inak mohli byť odvolacím
dôvodom v zmysle ust. § 365 CSP dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd prihliadať nemohol,
aj keď by takéto pochybenia zistil. odvolací súd konštatuje, že nevzhliadol žiaden nedostatok naplnenia

procesných podmienok.
20. Žalovaný založil odvolanie na námietke prezentovanej už v konaní na súde prvej inštancie,
že na jeho strane nedošlo k bezdôvodnému obohateniu na úkor žalobcu, keďže predmetnú ubytovaciu
bunku v rozhodnom čase (od 09.09.2020 do 31.07.2021) neužíval vzhľadom
na skutočnosť, že táto nebola v stave umožňujúcom jej užívanie na určený účel (bývanie). Odvolací

súd konštatuje, že s touto námietkou sa východiskovo vyporiadal súd prvej inštancie v odseku č.
29 odôvodnenia napadnutého rozsudku, kde citoval z rozhodnutí Najvyššieho súdu ČR. Aj keď tieto
rozhodnutia nemožno považovať za ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít v zmysle čl.
2 ods. 2 CSP, súd prvej inštancie prevzal v nich prezentovaný právny názor. S prezentovaným právnymnázorom Najvyššieho súdu ČR vychádzajúcim z rovnakej právnej úpravy bezdôvodného obohatenia
účinnej v SR ako aj ČR do 31.12.2013 (§ 451 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb.) sa stotožňuje aj odvolací
súd. Aj odvolací súd tak bol toho názoru, že žalovaný tým, že nesporne nevypratal a odopieral odovzdať

žalobcovi predmetnú ubytovaciu bunku až do dňa 24.08.2022, pričom podľa protokolu o vecnom
prevzatí predmetu nájmu po skončení nájmu zo dňa 24.08.2022 sa v predmetnej ubytovacej bunke
nachádzali aj bližšie nešpecifikované hnuteľné veci žalovaného (aj keď nepatrnej hodnoty), vytvoril taký
faktický stav, ktorým znemožnil žalobcovi užívať jeho vlastníctvo. Bezdôvodné obohatenie vzniká aj
tomu, kto bez platného právneho titulu na úkor vlastníka dosiahol postavenie detentora veci napríklad

tým,
že nehnuteľnosť mal uzamknutú a mal ju prístupnú len pre seba a svoju potrebu, a to
bez ohľadu na to, ako intenzívne ju skutočne využíval (v akom rozsahu, časovom období
a pod.). Možno tiež vychádzať z toho, že žalovaným popisovaný stav neobývateľnosti predmetnej
ubytovacej bunky, bol v značnej miere spôsobený práve skutočnosťou,
že žalovaný bez právneho titulu vytvoril stav znemožňujúci žalobcovi udržiavať a užívať jeho vlastníctvo

(a to aj formou jeho ďalšieho prenájmu). Keďže medzi stranami sporu neexistoval zmluvný vzťah,
žalobca nemal akúkoľvek povinnosť vo vzťahu k žalovanému plniť si povinnosti prenajímateľa udržiavať
predmetnú ubytovaciu bunku v stave spôsobilom
na riadne užívanie. Rovnako žalobca nemal povinnosť zabezpečovať služby spojené s jej užívaním,
a tým plnením bez právneho dôvodu prípadne zväčšovať majetkový prospech získaný žalovaným.

Žalovaný ním popisované nedostatky obývateľnosti predmetnej ubytovacej bunky dával do súvisu najmä
s odstavením dodávok služieb. Žalovanému nič nebránilo v tom, aby už na základe výzvy žalobcu na
odovzdanie ubytovacej bunky zo dňa 29.10.2008 túto vypratal a žalobcovi odovzdal. Naopak žalovaný
takto urobil až dňa 24.08.2022 (teda takmer po 14 rokoch). Preto odvolací súd považoval za nedôvodnú
odvolaciu námietku žalovaného smerujúcu voči rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutej časti, pokiaľ

ide o záver súdu prvej inštancie o existencii žalovaného nároku čo do jeho základu.
21. Čo sa týka odvolacej námietky žalovaného ohľadom súdom prvej inštancie ustálenej a priznanej
výšky žalovaného nároku, odvolací súd vo všeobecnosti považuje za potrebné uviesť, že právna úprava
nestanovuje, ako má súd hodnotiť dôkazy z hľadiska pravdivosti; uvádza len, že súd hodnotí dôkazy
podľa svojej úvahy, ktorá v civilnom procese predstavuje veľmi zložitý myšlienkový proces sudcu. Takúto

úvahu súdu nemožno zamieňať s úvahou, ktorú právna úpravu nepripúšťa síce výslovne, no je implicitne
obsiahnutá v pojmovej sústave silného sudcu a voľného hodnotenia dôkazov - ide o úvahu z hľadiska
ustálenia, resp. určenia výšky nárokov vtedy, ak túto výšku možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami
alebo ju nemožno zistiť vôbec (ako bolo explicitne vyjadrené v ust. § 136 zákona č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov účinnom do 30.06.2015). Hodnotenie dôkazov

úvahou súdu rovnako neznamená ľubovôľu súdu pri hodnotení dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu musí
vždy zodpovedať zásadám formálnej logiky, musí vychádzať
zo zisteného skutkového stavu veci, nesmie byť v rozpore s prírodnými zákonmi, musí byť
preskúmateľná v inštančnom postupe a podobne. Výsledky hodnotenia dôkazov sú aj súčasťou
odôvodnenia rozsudku, lebo z ust. § 220 ods. 2 vyplýva súdu povinnosť v odôvodnení rozsudku

(okrem iného) stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie,
z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie
navrhnuté dôkazy a podobne [ŠTEVČEK, Marek, BAJÁNKOVÁ, Jana. § 191 (Hodnotenie dôkazov).
In: ŠTEVČEK, Marek, FICOVÁ, Svetlana, BARICOVÁ, Jana, MESIARKINOVÁ, Soňa, BAJÁNKOVÁ,
Jana, TOMAŠOVIČ, Marek a kol. Civilný sporový poriadok. 2. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2022, s. 786,

marg. č. 2.]. Je pravdou, že v posudzovanom prípade nebolo možné založiť záver o výške žalovaného
nároku výlučne na dôkazoch produkovaných stranami (žalobcom), keďže tieto sa viazali na obdobie
cca 20 rokov pred rozhodným obdobím (od 09.09.2020 do 31.07.2021). Ak súd prvej inštancie dospel,
ako bolo vyššie uvedené, k správnemu záveru o existencii základu žalovaného nároku, nebolo možné
žalobcovi žalovaný nárok nepriznať len z dôvodu, že tento neprodukoval priamy dôkaz, ktorým by

preukázal výšku obvyklého nájomného porovnateľnej nehnuteľnosti v danom mieste a v rozhodnom
období. Súd prvej inštancie potom postupoval správne, keď záver o výške (rozsahu) žalovaného nároku
založil na voľnom hodnotení dôkazov s prihliadnutím na všeobecne známe skutočnosti. V danom
prípade však nešlo o ničím nelimitovanú svojvôľu, naopak súd prvej inštancie založil svoj záver jednak
na dôkazoch produkovaných žalobcom (zmluva o ubytovaní zo dňa 25.04.1995 spolu s evidenčným

listom zo dňa 25.05.1995 a oznámenie o zmene ceny za ubytovanie z februára 2001 spolu s evidenčným
listom zo dňa 27.01.2004) a zároveň na všeobecne známych skutočnostiach (lokalita, časový odstup
rozhodného obdobia vo vzťahu k roku 2001, značný nárast cien nájmov za tento časový odstup; k tomu
viď odsek č. 31 odôvodnenia napadnutého rozsudku). Hodnotiaca úvaha súdu prvej inštancie podľanázoru odvolacieho súdu zodpovedá zásadám formálnej logiky, keď je celkom zjavné, že suma 2.300,-
Sk (76,34 eur) stanovená síce jednostranne žalobcom v roku 2001, avšak žalovaným po dlhšie obdobie
akceptovaná, by pri všeobecnom známom náraste cien nielen nájmov, ale takmer všetkých tovarov a

služieb
za obdobie cca 20 rokov [od roku 2001 do rozhodného obdobia (od 09.09.2020
do 31.07.2021)] by nevyjadrovala trhové mesačné nájomné porovnateľného predmetu nájmu v H.
v rozhodnom období. Preto sa odvolaciemu súdu javí suma 76,34 eur ako neprekračujúca rozsah
majetkového prospechu (v mesačnom vyjadrení), ktorý získal žalovaný plnením bez právneho dôvodu.

Ako už bolo vyššie uvedené, nebolo možné na úkor žalobcu vztiahnuť žalovaným tvrdené nedostatky
v obývateľnosti predmetnej ubytovacej bunky.
22. V nadväznosti na uvedené, konštatujúc neopodstatnenosť odvolacích námietok žalovaného,
odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie tak vo výroku II., ako aj v závislom výroku IV.
o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie (k tomuto výroku žalovaný neprodukoval
žiadne odvolacie námietky, teda napadol ho len ako výrok závislý), ako vecne správny podľa ust. § 387

ods. 1 CSP potvrdil. V odvolaním nenapadnutých výrokoch I. a III. zostal rozsudok súdu prvej inštancie
týmto rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknutý.
23. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 262 ods. 1
v spojení s ust. § 255 ods. 1 a ust. § 396 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi priznal proti žalovanému nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, keďže žalobca mal v tomto štádiu konania

plný úspech. Podľa ust. § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd
prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
24. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) [§ 421 ods. 2 CSP].
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) [§ 422 ods. 1 CSP].
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) [§ 428 CSP].

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba
oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na vykonanie exekúcie podľa
osobitného zákona [zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný

poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov].