Rozsudok – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, January 29, 2026

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 5Svk/11/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0823106187
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Vališ

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2026:0823106187.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Vališa,

LL.M. (spravodajca) a členov senátu JUDr. Petry Príbelskej, PhD. a Mgr. Petra Macha, PhD., v
právnej veci žalobcu (sťažovateľa): Združenie domových samospráv, o. z., so sídlom Rovniankova
1667/14, Bratislava, IČO: 31 820 174, zastúpeného advokátskym spoločenstvom Tkáč & Partners,
s.r.o., so sídlom Hrnčiarska 29, Košice, IČO: 53 929 691, proti žalovanému: Okresný úrad Žilina,
odbor opravných prostriedkov, Vysokoškolákov 8556, Žilina, za účasti ďalších účastníkov konania:
1/ KOVOMAT SLOVAKIA, s.r.o., so sídlom Dolný Val 118/64, Žilina, IČO: 36 391 671, zastúpeného
advokátskym spoločenstvom Advokátska kancelária JUDr. Bacmaňák, spol. s r. o., so sídlom Zvolenská

4014/31, Martin, IČO: 55 075 339 a 2/ Mesto Žilina, so sídlom Námestie obetí komunizmu 3350/1, Žilina,
IČO: 00 321 796, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OU-ZA-OOP3-2023/004795-002
zo dňa 13. júla 2023, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Banskej
Bystrici č. k. 2S/18/2023-117 zo dňa 11. decembra 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Návrh žalobcu na prerušenie konania a predloženie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej
únie sa zamieta.

II. Kasačná sťažnosť sa zamieta.

III. Účastníkom konania sa nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I. Priebeh administratívneho konania

1. Okresný úrad Žilina, odbor starostlivosti o životné prostredie, oddelenie ochrany prírody a vybraných
zložiek životného prostredia rozhodnutím č. OU-ZA-OSZP3-2022/006126 zo dňa 24.10.2022 postupom
podľa § 29 ods. 2 v spojení s § 18 ods. 2 písm. d) zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov

na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „zákon EIA") po vykonaní
zisťovacieho konania o posudzovaní navrhovanej činnosti rozhodol, že navrhovaná činnosť „Prevádzka
na nakladanie s odpadmi - rozšírenie druhov odpadov a spôsobu nakladania s odpadom" navrhovateľa
- ďalšieho účastníka konania v rade 1/ sa nebude posudzovať podľa zákona EIA. Zároveň uložil
opatrenia na eliminovanie a zmiernenie vplyvov na životné prostredie, konkrétne: 1/ dodržiavať spôsob
a podmienky na vypúšťanie vyčistených dažďových odpadových vôd do podzemných vôd stanovené
povoľujúcim orgánom; 2/ pre obdobie prevádzky vypracovať manipulačný poriadok v zmysle zákona č.

364/2004 Z. z. a 3/ v rámci prevádzky objektu zabezpečiť v súlade s hodnotenými objektami priestory
pre odpadové hospodárstvo.2. Žalovaný rozhodnutím č. OU-ZA-OOP3-2023/004795-002 zo dňa 13.07.2023 (ďalej aj
„preskúmavané rozhodnutie") zamietol odvolanie žalobcu a prvostupňové rozhodnutie potvrdil.
Preskúmal namietaný postup prvostupňového orgánu a konštatoval, že na základe zisteného

skutkového stavu veci, uvedených právnych skutočností a po vyhodnotení námietok odvolateľa ako
neopodstatnených, nezistil dôvod, aby sa pri rešpektovaní princípu právnej istoty odchýlil od právneho
názoru prvostupňového správneho orgánu.

II. Priebeh konania pred správnym súdom a jeho rozhodnutie

3. Proti preskúmavanému rozhodnutiu podal žalobca na Správny súd v Banskej Bystrici (ďalej aj
„správny súd") správnu žalobu, v ktorej navrhol, aby správny súd zrušil preskúmavané rozhodnutie a aj
prvostupňové rozhodnutie a vec vrátil prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie. Domáhal
sa i priznania odkladného účinku správnej žalobe.

4. Žalobca v žalobe namietal predovšetkým porušenie ústavných práv verejnosti na priaznivé
životné prostredie, právo ovplyvňovať chod verejnej správy a nesúlad preskúmavaného rozhodnutia s
Aarhuským dohovorom. Namietal postup v rozpore s § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom
konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Správny poriadok") v súbehu s
§ 20a písm. a) zákona EIA, čo spôsobilo nezákonné rozhodnutie v rozpore s účelom zákona EIA

podľa § 2 písm. d) zákona EIA, keď v administratívnom konaní uviedol celý rad navrhovaných
zmierňujúcich environmentálnych opatrení, s ktorými sa správny orgán nezaoberal dostatočne. Podľa
žalobcu preskúmavané rozhodnutie nie je odôvodnené v zmysle § 47 ods. 3 Správneho poriadku,
neobsahuje kauzálny nexus právneho vyhodnotenia rozhodnutia a vyhodnotenie pripomienok a návrhov
dotknutých organizácií a doručených stanovísk, neobsahuje identifikáciu, ktoré kritériá podľa prílohy

č. 10 k zákonu EIA správny orgán pri rozhodovaní použil a ako ich vyhodnotil. V danom prípade
nebol podľa žalobcu výrok rozhodnutia o ďalšom neposudzovaní podporený konkrétnymi osobitnými
zákonmi, ktoré by odôvodňovali takýto výrok, a to zo žiadneho hľadiska, ktoré predpokladajú kritériá
podľa prílohy č. 10 k zákonu EIA, a preto nebolo rozhodnuté v zmysle § 29 ods. 3 zákona EIA. Žalobca
tiež namietal, že správny orgán nesprávne vyhodnotil nutnosť zabezpečenia záväzného stanoviska

ako povinného podkladu pre rozhodnutie zo zisťovacieho konania, čím neúplne zistil skutkový stav, a
teda vydal nezákonné rozhodnutie. Uvedené odôvodňoval prijatou novelou zákona č. 364/2004 Z. z. o
vodách v znení neskorších predpisov (ďalej len „Vodný zákon") dotýkajúcou sa § 73 ods. 21, v zmysle
ktorého vznikla navrhovateľovi nová povinnosť zabezpečiť podklad pre rozhodnutie zo zisťovacieho
konania, a to stanovisko v zmysle § 16a ods. 1 Vodného zákona, k čomu ale nedošlo. Poukázal na to,

že na stránke, kde bol predmetný zámer zverejnený, neboli zverejnené predpísané informácie v zmysle
§ 24 ods. 1 písm. i) zákona EIA, že v postupe správnych orgánov došlo k prieťahom a k porušeniu
Európskeho kódexu dobrej správnej praxe. Žalobca zároveň navrhol konanie prerušiť v súvislosti s
položením prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ.

5. Správny súd rozsudkom č. k. 2S/18/2023-117 z 11. decembra 2024 (ďalej aj „napadnutý rozsudok")
správnu žalobu postupom podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku (ďalej aj
„SPP") ako nedôvodnú zamietol.

6. K žalobcom namietanej nesprávnej aplikácii a porušeniu § 29 ods. 3 a § 29 ods. 13 zákona

EIA, t. j. čo sa týka nesplnenia náležitostí na formu a obsah výroku a odôvodnenia vydaného
rozhodnutia v zisťovacom konaní, správny súd nezistil žalobcom tvrdené porušenie zákona, najmä
ním tvrdenú absenciu správnej úvahy pri určení opatrení a podmienok vo vzťahu k ochrane životného
prostredia vo výroku rozhodnutia. Prvostupňový správny orgán uviedol, aké opatrenie a z akého
dôvodu vo vzťahu k ochrane životného prostredia uložil vo výroku rozhodnutia, a aké naopak nie. Do

výroku rozhodnutia nezahrnul v stanoviskách uvedené pripomienky, ktoré ako povinnosť navrhovateľovi
vyplývajú z ustanovení všeobecne záväzných predpisov, pričom z písomných stanovísk oslovených
subjektov vyplýva, že tieto boli kladné a nepožadovali ďalšie posudzovanie zmeny navrhovanej činnosti.

7. K otázke uvedenia opatrení vo výroku prvostupňového rozhodnutia s odkazom na judikatúru

Najvyššieho správneho súdu SR (sp. zn. 7Svk/19/2021 zo dňa 29.3.2023) správny súd uviedol, že
§ 29 ods. 13 zákona EIA, ale ani iné ustanovenia tohto zákona neurčujú, o aké podmienky má ísť,
ich určenie je tak prenechané samotnému posudzujúcemu orgánu, keď zákon priznáva tomuto orgánu
správne uváženie, ktoré správne súdy podľa § 27 ods. 2 SSP môžu preskúmať len do tej miery, čisprávny orgán nevybočil z medzí a hľadísk určených zákonom. Správny súd teda nemôže hodnotiť
samotné opatrenie, len to, či správna úvaha, ktorá viedla správny orgán k ich uloženiu, nevybočuje
zo zákonných medzí. V posudzovanej veci na jeho správnej úvahe nevzhliadol správny súd žiadne

pochybenieazapodstatnépovažovalto,žežalobcamalvpredmetnejvecipredniesťkonkrétneskutkové
a právne dôvody, prečo mal žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí uložiť určité opatrenia a prečo ich
neuložením prekročil hranice správneho uváženia. Žalobca žiadne takéto konkrétne dôvody neuviedol.
Orgány verejnej správy vychádzali zo skutkového zistenia, ktoré je založené na oznámení zmeny
navrhovanej činnosti, neboli identifikované nové negatívne vplyvy, ktoré by mohli významne zhoršiť

stav životného prostredia oproti existujúcemu stavu, pričom vychádzali aj z historického fungovania
prevádzky v súlade s územným plánom a zohľadnili súčasný stav životného prostredia v dotknutom
území. Tým, že orgán verejnej správy uviedol vo výroku podmienky/požiadavky, ktorých dodržanie má
eliminovať alebo zmierňovať vplyv na životné prostredie, si podľa správneho súdu splnil svoju zákonnú
povinnosť v zmysle § 29 ods. 13 zákona EIA v rozhodnutí zo zisťovacieho konania tieto podmienky
uviesť.

8. Správny súd nepovažoval za dôvodnú ani žalobnú námietku, že dochádza k absencii pomoci
zo strany orgánu verejnej správy ekologickým spolkom v rámci zisťovacieho konania, keď z obsahu
administratívneho spisu vyplýva, že postup tak prvostupňového orgánu verejnej správy, ako aj
žalovaného, bol súladný so zákonom EIA, žalobcovi nebolo bránené v aktívnej účasti v tomto konaní,

mal možnosť nahliadnuť do podkladov rozhodnutia v súlade s § 23 ods. 1 a § 33 ods. 2 Správneho
poriadku a vyjadriť sa k nim. Žalobcovi ako zainteresovanej verejnosti z Aarhuského dohovoru a ani
z vnútroštátnej právnej úpravy nevyplýva právny nárok, aby jeho pripomienkam v zisťovacom konaní
podľa zákona EIA bolo vyhovené.

9. Ako nedôvodnú vyhodnotil správny súd námietku žalobcu, ktorou namietal porušenie § 24 ods. 1
písm. i) zákon EIA, týkajúceho sa zverejňovania informácií o navrhovanej činnosti a jej zmene, keď
toto ustanovenie je podľa ustáleného názoru kasačného súdu potrebné vykladať tak, že neupravuje
povinnosť sprístupňovať iné dokumenty ako tie, ktoré sú uvedené v danom ustanovení. Ustanovenie
§ 24 ods. 1 písm. i) zákona EIA neukladá povinnosť zverejniť celý spisový materiál, ale len konkrétne

zákonom predpísané informácie.

10. K namietanému porušeniu práva na konzultácie podľa § 63 zákona EIA správny súd opätovne
poukázal na judikatúru kasačného súdu, podľa ktorého z obsahu § 63 zákon EIA nevyplýva, že by
sa konzultácie za každých okolností museli realizovať výslovne ústnou formou. Okrem uvedeného

samotný článok 6. ods. 7 Aarhuského dohovoru predpokladá, že účasť verejnosti na rozhodovaniach
o vymedzených činnostiach môže byť realizovaná nielen výlučne formou ústnou (ústne konzultácie),
ale aj formou písomnou. Osvojac si právny názor na uvedenú otázku (aktuálna rozhodovacia prax
Najvyššieho správneho súdu SR napr. sp. zn. 3Svk/21/2023 zo dňa 30.05.2024 a sp. zn. 5Svk/9/2023
zo dňa 27.06.2024) správny súd skonštatoval, že ani táto žalobná námietka nebola dôvodná.

11. K žalobcovej námietke nezohľadnenia kritérií podľa prílohy č. 10 zákona EIA (§ 29 ods. 3 zákona
EIA) správny súd uviedol, že je zrejmé, že zisťovacie konanie bolo vedené na základe oznámenia o
zmene navrhovanej činnosti a podľa zákona EIA, ktorý umožňuje rozhodnúť o tom, že navrhovaná
činnosť nebude ďalej posudzovaná, ak splní kritériá v prílohe č. 10 zákona EIA. Žalobca v žalobe

nenamietal, konkrétne ktoré kritéria neboli splnené, resp. boli vyhodnotené nesprávne. Z odôvodnenia
prvostupňovéhorozhodnutiavyplýva,žeprirozhodovanípoužilprimeranekritériaprezisťovaciekonanie
a splnenie tejto požiadavky zákona konštatoval aj žalovaný. Bolo preto na žalobcovi, pokiaľ zastával
názor, že tomu tak nebolo, aby uviedol konkrétnu skutkovú a právnu argumentáciu pri tejto námietke.

12. K námietke absencie povinného záväzného stanoviska podľa § 16a Vodného zákona správny súd
uzatvoril, že záväzné stanovisko podľa § 16a Vodného zákona nie je potrebné vyžadovať vo všetkých
prípadoch, čo odôvodňuje nielen zmena legislatívy (novela z 01.05.2023) a judikatúra, ktorá pripúšťa
výnimky z tejto povinnosti, ale i dôvodová správa k zákonu č. 516/2021 Z. z., ktorá podporuje výklad, že
niekaždézisťovaciekonanievyžadujezáväznéstanoviskopodľa§16aVodnéhozákona.Žalobcabližšie

neuviedol, prečo by práve v danom prípade bolo potrebné predmetné záväzné stanovisko, neuviedol, či
napr. zmenu navrhovanej činnosti považuje za činnosť, ktorá má mať vplyv na útvary pozemnej alebo
povrchovej vody, či ide o činnosť, ktorá zhorší stav tvaru povrchovej vody z veľmi dobrého na dobrý,
akého útvaru podzemnej či povrchovej vody sa má týkať a či ako má k prípadnému vplyvu/zmene dôjsť.Správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ktoré nie je oprávnený rozširovať ani vyhľadávať, a
pretožalobnúnámietkuonesprávnomvyhodnotenínutnostizáväznéhostanoviskapodľa§16aVodného
zákona ako podkladu v predmetnom konaní vyhodnotil ako nedôvodnú.

13. K námietke nedodržania zákonných lehôt na vydanie rozhodnutí a tvrdeným prieťahom v konaní
správny súd uviedol, že nedodržanie lehoty na vydanie rozhodnutia nemá samo o sebe vplyv na jeho
zákonnosť, pokiaľ bol skutkový stav dostatočne zistený a pokiaľ to nemá vplyv na práva účastníkov.
Žalobca nepreukázal, že by prieťahy v konaní mali priamy vplyv na obmedzenie jeho procesných práv

(napr. strata možnosti podania pripomienok, podania odvolania) alebo na výsledok rozhodovania, preto
správny súd vyhodnotil aj túto žalobnú námietku ako nedôvodnú.

14. Ďalšie body správnej žaloby správny súd vyhodnotil ako všeobecné, bez priliehavej argumentácie
prepájajúcej tieto s posudzovanou vecou s tým, že v daných bodoch správnej žaloby nie sú obsiahnuté
žalobné námietky nezákonnosti voči preskúmavaným rozhodnutiam. Pokiaľ ide o tvrdené porušenie

hmotného práva, podľa správneho súdu žalobca predniesol opäť len všeobecné a nekonkrétne žalobné
námietky s poukazom na vybrané ustanovenia Ústavy SR, Aarhuského dohovoru a Smernice EIA, avšak
bez priliehajúcej skutkovej a právnej argumentácie vzťahujúcej sa na predmetnú vec. Týmto žalobným
námietkam podľa správneho súdu chýba konkrétny materiálny obsah zabezpečujúci presadzovanie
záujmov ochrany životného prostredia v konkrétnej prejednávanej veci. Časť žalobných bodov bola

formulovaná príliš všeobecne bez konkrétnych faktických dôkazov alebo väzby na skutkový stav, čo
podľa správneho súdu oslabuje presvedčivosť žaloby. Správny súd zastal názor, že nepostačuje v
žalobe poukazovať len na hypotetické environmentálne riziká z dôvodu, že judikatúra podporuje potrebu
konkrétnych dôkazov o reálnom negatívnom vplyve na životné prostredie.

15. Návrh žalobcu na prerušenie konania správny súd taktiež zamietol.

III. Kasačná sťažnosť a priebeh konania na kasačnom súde

16. Proti napadnutému rozsudku správneho súdu podal žalobca v procesnom postavení sťažovateľa

(ďalej len „sťažovateľ") v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP, navrhujúc,
aby kasačný súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie. Navrhol
obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie s prejudiciálnymi otázkami. Správny súd podľa názoru
sťažovateľa nesprávne právne posúdil vyhodnotenie správneho orgánu, keď prevzal konštatovanie, že
zámer nespôsobuje žiadne významné vplyvy, resp. významné zhoršenie stavu životného prostredia, a

to preto, že takéto tvrdenie nie je podložené v administratívnom spise a ani z neho nevyplýva.

17. Správny súd podľa názoru sťažovateľa nesprávne právne posúdil postavenie žalobcu nie ako
zainteresovanej verejnosti a s tým späté charakteristiky správnej žaloby a záujem, ktorý svojou žalobou
žalobca ochraňuje. Argumentuje, že žaloba bola výslovne formulovaná ako žaloba zainteresovanej

verejnosti podľa § 177 ods. 2 a § 178 ods. 3 SSP, a teda chrániaca verejný záujem a napriek
výslovnému označeniu tohto ustanovenia, bola správnym súdom posúdená ako žaloba chrániaca
porušenie subjektívnych záujmov. Sťažovateľ namietol následne konštatáciu správneho súdu, že jeho
námietky nie sú dostatočne konkrétne, sú všeobecné a vyjadril svoj názor, že SSP má prostriedky,
prostredníctvom ktorých je možné nekonkrétnosť a všeobecnosť odstrániť, a to postupom podľa § 58

a nasl. SSP.

18. V ďalšej časti kasačnej sťažnosti sťažovateľ namietol nesprávne právne posúdenie vo vzťahu
k použitiu, resp. nepoužitiu medzných hodnôt pri posudzovaní dôvodnosti záväzných podmienok a
určenia vplyvov na jednotlivé časti životného prostredia a ich ochranu. Poukázal na to, že zákon

o životnom prostredí v § 11 s § 12 ustanovuje, že územie nesmie byť zaťažované nad zákonom
prípustnú mieru, ktorú určia osobitné právne predpisy. Z administratívneho spisu síce vyplýva, že
zámer nespôsobuje významné vplyvy, ale toto tvrdenie nie je podložené na celkovom zaťažení územia
a vplyvoch na jednotlivé prahové hodnoty jednotlivých častí životného prostredia podľa osobitného
právneho predpisu. Uvedený nedostatok spôsobuje podľa sťažovateľa nepreskúmateľnosť rozhodnutia

a túto skutočnosť správny súd nesprávne právne posúdil. Nie je pravdou tvrdenie a záver správneho
súdu, že správne orgány pripomienky riadne vyhodnotili a tie, ktoré boli posúdené ako dôvodné, boli
zapracované do výroku rozhodnutia. Žiaden z vplyvov na životné prostredie nebol podľa sťažovateľa
vyhodnotený zákonom predpokladaným spôsobom v zmysle § 12 zákona o životnom prostredí v spojenís § 29a zákona EIA, a to porovnávaním predpokladaných kumulatívnych hodnôt zaťaženia životného
prostredia faktormi meranými v technických jednotkách a ich porovnávaním s prahovými hodnotami
podľa regulačných normatívov osobitných právnych predpisov chrániacich životné prostredie a jeho

zložky. Z uvedeného dôvodu je napadnuté rozhodnutie čiastočne nepreskúmateľné pre nedostatok
dôvodov, ktoré sú právnymi predpismi na úseku účinnej ochrany a starostlivosti o životné prostredie
vyžadované ako súčasť základných zásad ochrany životného prostredia.

19. Správne orgány podľa názoru sťažovateľa neuplatnili vo svojich rozhodnutiach iný ako gramatický

výklad práva, ktorý sám osebe, bez aplikácie ostatných spôsobov výkladov zákona, nesmeruje k
budovaniu materiálneho právneho štátu.

20. Rovnako právne nesprávne podľa sťažovateľa posúdil správny súd spôsob aplikácie ustanovenia §
29 ods. 13 zákona EIA, nakoľko ho neposudzoval v kontexte § 17 ods. 1 zákona o životnom prostredí.
Sťažovateľ namietol závery správneho súdu o tom, že podmienky, ktoré by mal prvostupňový orgán

podľa § 29 ods. 13 zákona EIA v rozhodnutí uviesť, neboli posudzované v kontexte § 17 zákona o
životnom prostredí a tieto požiadavky správny súd podľa neho zľahčoval. Tvrdil, že ak by správne
orgány uviedli v preskúmavaných rozhodnutiach úvahy takým spôsobom, ako ich predpokladajú právne
predpisy, bola by možná aj vecná a konkrétnejšia argumentácia.

21. V ďalšej časti argumentácie sa sťažovateľ ohradil voči záveru napadnutého rozsudku
odôvodňujúceho nevykonanie konzultácií podľa zákona o EIA, keď orgán verejnej moci má povinnosť
poučiťúčastníkovkonania,akýmspôsobomvkonanízabezpečíkonzultácie,aknebudúvykonanéústne.
Má za to, že konzultácie sú samostatným inštitútom, ktorý predstavuje dialóg medzi účastníkmi konania,
preto nepostačuje, ak bol zachovaný postup vyjadrenia sa k podkladom rozhodnutia podľa § 33 ods.

2 Správneho poriadku. Poukázal na čl. 6 - 8 smernice EIA, ktorá bola v plnom rozsahu prevzatá do
§ 66 zákona o EIA. Formalistické vysporiadanie sa s pripomienkami nespĺňa podľa sťažovateľa účel
Smernice EIA.

22. Sťažovateľ v ďalšej časti kasačnej sťažnosti poukázal aj na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho

správneho súdu SR vo vzťahu k aplikácii § 28 SSP.

23. V závere kasačnej sťažnosti poukázal sťažovateľ na to, že súčasná aplikačná prax v oblasti
posudzovania vplyvov na životné prostredie je nesúladná s platným slovenským právnym poriadkom
ako aj s právom EÚ. Navrhol preto, aby kasačný súd inicioval prejudiciálne konanie a obrátil?sa na?

Súdny dvor Európskej únie s prejudiciálnymi otázkami nasledovného znenia:
„a. Či použitie § 42, § 177 ods. 2 a § 178 ods.3 SSP je obligatórne na žalobcu, ktorý je
zainteresovaniu verejnosťou ako naplnenie povinnosti súdneho orgánu členského štátu Aarhuského
dohovoru vyplývajúci z ustanovení čl. 3 ods. 4 v spojení s čl. 9 ods. 2 a ods. 3 Aarhuského dohovoru.
Žalobca žiada, aby spolu s prejudiciálnou otázkou boli Súdnemu dvoru EÚ zaslané stanovy ZDS pre

úplné posúdenie tejto otázky vo vzťahu konkrétne k žalobcovi v tejto konkrétnej žalobnej veci ako
dôkaz preukazujúci, že žalobca sám svojimi stanovami výslovne založil zmysel svojej existencie práve
vykonávanie práce ekologického spolku podľa Aarhuského dohovoru.
b. Či judikát NSS SR č. 6Svk/14/2021 nie je faktickým obchádzaním pôsobenia rozsudku Súdneho
dvora EÚ č.C-416/10 tým, že sa neúspechom sankcionuje ekologický spolok, ktorý len pôsobí podľa

Aarhuského dohovoru a spolieha sa na právo Európskej únie a vykonateľnosť rozsudkov Súdneho
dvora EÚ lebo práve už takúto snahu považuje za neprípustnú činnosť zainteresovanej verejnosti,
ktorú treba prostredníctvom neúspechu v žalobnej iniciatíve sankcionovať a teda efektívne nastaviť takú
rozhodovaciu prax, ktorá nehľadí na pôsobenie rozsudku SDEÚ C-416/ 10 či už ako názor najvyššej
súdnej autority EÚ ale ani nehľadí na jeho pôsobenie ako faktického výkladu práva EÚ. Iným slovom

žalobca tvrdí, že spôsob akým správne súdy s ním zaobchádzajú je systémovým riešením správnych
súdov, ako nerešpektovať názor Súdneho dvora EÚ - tým, že znefunkční zainteresovanú verejnosť,
ktorá sa na neho ako právny prameň systematicky odvoláva. Alebo inak - či nejde o interpretáciu
vnútroštátneho práva spôsobom neuznávania ekologických spolkov v priamom rozpore s čl.3 ods.4
Aarhuského dohovoru v spojení s čl.9 ods.2 Aarhuského dohovoru aj so špecifickým úmyslom a

následkom systematického nerešpektovania rozhodnutia Súdneho dvora EÚ č. C- 416/10. Právnou
vetou rozsudku SDEÚ C-416/10 je totiž „záujmy a práva verejnosti na ochrane životného prostredia
majú (v prípade kolízie) prednosť pred vlastníckym právom a od neho odvodeným právom stavby" ale
aj právna veta „že prvoinštančný súd sa môže ale druhoinštančný súd sa musí obrátiť s prejudiciálnouotázkou na Súdny dvor ohľadne výkladu práva EÚ" ; jeho neutralizácia teda spočíva v tom, že štát
neuznáva priamo spolky, ktoré sú nositeľom práv zainteresovanej verejnosti resp. neúspechom žaloby
štátsankcionujetakétospolkykeďzjavnouštátnoupolitikoumábyťpreferenciastavebníkovapotlačenie

činnosti ekologických spolkov; alternatívne spolky, ktoré sa snažia o vykonateľnosť uvedeného rozsudku
SDEÚ sú považované za zneužívačov práva, lebo sa snažia spôsobiť „škodu stavebníkom" - a to tým,
že od súdov žiadajú vykonateľnosť a zohľadnenie uvedeného rozsudku Súdneho dvora EÚ; či procesne
že opakované žaloby smerujúce k tej istej prejudiciálnej otázke súd len z tohto dôvodu považuje za
„bezobsažné" a „bezúčelné".

c. Či procesný postup podľa správneho poriadku vo vzťahu ku konzultáciám zabezpečuje podrobné
dopredu známe pravidlá vyjadrovania k veci tak ako predpokladá čl. 6 ods. 5 Smernice o EIA."

24. Ku kasačnej sťažnosti sa žalovaný a ani ďalší účastníci konania nevyjadrili.

IV. Posúdenie kasačného súdu

25. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) postupom
podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 SSP najprv preskúmal prípustnosť kasačnej sťažnosti a z
toho vyplývajúce dôvody jej odmietnutia. Po konštatovaní jej včasnosti, ako aj splnení ostatných
podmienokkonania,preskúmalnapadnutýrozsudok,akoajkonanie,ktorémupredchádzalo,vmedziach

dôvodov podanej kasačnej sťažnosti v zmysle § 440 SSP. Kasačnú sťažnosť prejednal bez nariadenia
pojednávania (§ 455 SSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na
úradnejtabulianainternetovejstránkeNajvyššiehosprávnehosúduSlovenskejrepublikywww.nssud.sk
(§ 137 ods. 2 a 3 SSP) a kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú podľa § 461 SSP zamietol.

26. Predmetom konania o kasačnej sťažnosti v prejednávanej veci je napadnutý rozsudok Správneho
súdu v Banskej Bystrici, ktorým správny súd zamietol žalobu sťažovateľa o preskúmanie rozhodnutia
a postupu žalovaného, ktorý potvrdil prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu. Prvostupňovým
rozhodnutím bolo po vykonaní zisťovacieho konania o posudzovaní navrhovanej činnosti rozhodnuté,
že navrhovaná činnosť „Prevádzka na nakladanie s odpadmi - rozšírenie druhov odpadov a spôsobu

nakladania s odpadom" sa nebude posudzovať podľa zákona EIA.

27. Kasačný súd úvodom považuje za potrebné uviesť, že sťažovateľ síce podal rozsiahlu kasačnú
sťažnosť,jejobsahjevšakneurčitýaplnýteoretickýchvýchodísk,bezozrejmeniaichaplikácievovzťahu
ku konkrétnemu preskúmavanému rozhodnutiu. V kasačnom konaní majú účastníci rovné postavenie a

kasačný súd je oprávnený preskúmať rozsudok správneho súdu len v rozsahu kasačných bodov podľa
§ 5 ods. 9 a § 453 ods. 2 SSP. Vzhľadom na to, že sťažovateľ kasačnou sťažnosťou i vecne reagoval na
dôvody uvedené v napadnutom rozsudku správneho súdu, kasačný súd kasačnú sťažnosť neodmietol
postupom podľa § 439 ods. 3 SSP, ale ju vecne preskúmal.

28. Úlohou kasačného súdu bolo v predmetnej veci na základe kasačnej sťažnosti posúdiť
predovšetkým:
- či správna žaloba bola vyhodnotená ako žaloba zainteresovanej verejnosti a či správny súd zamietol
žalobu odkazujúc na všeobecnú formuláciu námietok bez toho, aby sťažovateľa vyzval na odstránenie
vád žaloby postupom podľa § 58 a nasl. SSP,

- či správny súd nesprávne posúdil arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia a neurčenie východiskových
hodnôt v preskúmavaných rozhodnutiach, a
- závery správneho súdu vo vzťahu ku konzultáciám.

29. Vo vzťahu k sťažnostnej námietke sťažovateľa o nedostatočnom odôvodnení preskúmavaných

rozhodnutí kasačný súd konštatuje, že namietané nedostatky neidentifikoval. V preskúmavaných
rozhodnutiach boli pripomienky sťažovateľa uvedené a uvedené bolo i to, ako sa s nimi v podstatnom
správne orgány vysporiadali. V preskúmavaných rozhodnutiach sú uvedené dôvody, pre ktoré orgány
verejnej správy oboch stupňov sťažovateľom navrhované opatrenia nezohľadnili a voči týmto záverom
sťažovateľ nepredkladá žiadne konkrétne námietky. So všetkými podstatnými a pre vec relevantnými

námietkami vznesenými v žalobe sa dostatočne vysporiadal i správny súd, keď z napadnutého rozsudku
vyplývajú skutočnosti a právne dôvody, ktoré viedli správny súd k záveru o nedôvodnosti podanej
žaloby, a to v súlade s procesnými požiadavkami vyjadrenými v § 139 SSP. Kasačný súd námietkunepreskúmateľnosti z toho dôvodu vyhodnotil ako nedôvodnú a pristúpil k meritórnemu prieskumu
napadnutého rozsudku.

30. Čo sa týka sťažovateľovej námietky, že jeho žaloba nebola správnym súdom posúdená ako
žaloba zainteresovanej verejnosti, tak z obsahu napadnutého rozsudku je zrejmé, že správny súd
so sťažovateľom ako zainteresovanou verejnosťou konal (napr. bod 61 napadnutého rozsudku) a
nerozporoval jeho postavenie ako zainteresovanej verejnosti. Zo skutočnosti, že sťažovateľovým
námietkam nebolo vyhovené, nie je možné vyvodiť, že by si správny súd nebol vedomý toho, že sa

sťažovateľ identifikuje ako ekologická organizácia. V súlade s § 464 ods. 1 SSP poukazuje kasačný
súd na svoju rozhodovaciu činnosť, týkajúcu sa identickej námietky sťažovateľa vyjadrenú napr. v
rozsudku sp. zn. 4Svk/21/2021 zo dňa 27. septembra 2023, v ktorom kasačný súd uviedol: ,,Pokiaľ
sťažovateľ tvrdil, že ekologické organizácie nemajú hľadať chyby zámeru navrhovateľa, či identifikovať
negatíva zámeru, ale len uviesť stanovisko, ktoré sa má pri vyhodnocovaní zvážiť, v správnom súdnom
konaní je potrebné zohľadniť aj § 178 ods. 3 SSP. V zmysle uvedeného ustanovenia, je zainteresovaná

verejnosť oprávnená podať správnu žalobu proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu
orgánu verejnej správy, ak tvrdí, že tým bol porušený verejný záujem v oblasti životného prostredia. Inak
povedané, ekologické organizácie síce v administratívnom konaní nepochybne môžu predkladať svoje
návrhy a podnety, ktoré by mal podľa nich administratívny orgán zvážiť, ale na zrušenie právoplatného
rozhodnutia vydanom v správnom konaní je potrebné už kvalifikovane preukázať konkrétne porušenie

zákona, resp. verejného záujmu. Nemôže sa jednať o hypotetickú, príp. ničím nepodloženú všeobecnú
úvahu, ktorá sa ani nevzťahuje na konkrétne skutkové a právne okolnosti tej-ktorej veci.
Správny súd je viazaný včas uplatnenými žalobnými námietkami (§ 182 SSP) a je úlohou žalobcu tieto
v správnej žalobe dostatočným spôsobom vymedziť. Kasačný súd konštatuje, že uvedené východiská
sú aplikovateľné tak pri žalobcovi so žalobnou legitimáciou podľa § 178 ods. 1 SSP, ako aj podľa § 178

ods. 3 SSP. Aj v prípade namietaného porušenia verejného záujmu v oblasti životného prostredia musí
byť žaloba dostatočne konkrétna po skutkovej aj právnej stránke, nestačí len všeobecný nesúhlas s
postupom správnych orgánov.
Správny súd tiež nebol v kontexte predmetnej veci povinný sťažovateľa vyzývať na formulovanie účinnej
žalobnej argumentácie. Jeho správna žaloba totiž nepochybne žalobné dôvody obsahovala, preto táto

nemala vady, ktoré by predpokladali aplikáciu postupu na odstránenie vád žaloby. Zo správnej žaloby
bolo zrejmé, čoho sa sťažovateľ domáha, keď tento žiadal zrušenie napadnutého rozhodnutia, ako
aj vymedzenie dôvodov, od ktorých túto svoju požiadavku sťažovateľ odvodzoval. Nie je však úlohou
správneho súdu poskytovať jednému z účastníkov konania „právnu radu" k tomu, akým spôsobom
má upraviť alebo formulovať žalobné body (ak správna žaloba žalobné body obsahuje) tak, aby bolo

jeho námietkam vyhovené. Takýto postup by bol v rozpore s viacerými ústavnoprávnymi aj procesnými
zásadami, osobitne s princípom rovnosti účastníkov konania..)." Kasačný súd sa v prejednávanej veci
s týmto právnym posúdením v plnej miere stotožňuje a uvedenú kasačnú námietku preto vyhodnotil
ako nedôvodnú.

31. K sťažovateľom namietanému posúdeniu správneho súdu, že námietky sťažovateľa uvedené v
správnej žalobe nie sú dostatočne konkrétne a správny súd mal preto postupovať podľa § 59 a nasl. SSP
kasačný súd opätovne uvádza, že postup odstraňovania nedostatkov, ktorého sa sťažovateľ dovoláva,
v prejednávanej veci nie je aplikovateľný a nedostatočná konkrétnosť žalobných bodov nie je takým
nedostatkom správnej žaloby, ktorý by bolo možné uvedeným postupom odstraňovať. Správna žaloba

zainteresovanej verejnosti je, čo do svojich náležitostí, všeobecnou správnou žalobou a v prejednávanej
veci nejde o žiaden z prípadov vymedzených v § 134 ods. 2 SSP, kedy správny súd nie je viazaný
žalobnými bodmi. Ani prípadná výzva správneho súdu by nebola spôsobilá prelomiť koncentračnú
zásadu vyjadrenú v § 183 SSP a neumožnila by sťažovateľovi žalobné body rozšíriť. Kasačný súd sa
tiež stotožňuje s vyhodnotením správneho súdu v tom, že sťažovateľ jednak svoje žalobné námietky o

nepreskúmateľnosti napádaných rozhodnutí vzniesol vo všeobecnej rovine, keď neuvádzal, s ktorými
konkrétnymi námietkami sa správne orgány mali vysporiadať inak, resp. nešpecifikoval konkrétne
nedostatky ich správnej úvahy.

32. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa týkajúcu sa nesprávneho právneho posúdenia vo vzťahu k

použitiu (resp. nepoužitiu) medzných hodnôt pri posudzovaní dôvodnosti záväzných podmienok a
určenia vplyvov na jednotlivé časti životného prostredia a ich ochranu, kasačný súd opätovne poukazuje
na svoju rozhodovaciu činnosť pri obdobnej námietke, kde kasačný súd v rozsudku sp. zn. 2Svk/14/2023
zo dňa 21.02.2025 uviedol, že: „Vzhľadom na skutočnosť, že medzné hodnoty vyplývajú priamo zosobitných predpisov a nie sú výsledkom výpočtu, správnej úvahy, dokazovania či iného postupu
správneho orgánu v konaní, absencia uvedenia týchto medzných hodnôt v odôvodnení rozhodnutia
nespôsobuje nezákonnosť rozhodnutia." V posudzovanej veci prvostupňový správny orgán vyšiel z

predložených stanovísk, ktoré súhlasili s tým, že navrhovaná zmena nebude mať významné vplyvy na
životné prostredie a zároveň uložil určité podmienky na eliminovanie, resp. zmiernenie vplyvu zmeny
navrhovanej činnosti na životné prostredie. Preskúmavané rozhodnutie sa týka zmeny navrhovanej
činnosti zariadenia na zber a zhodnocovanie odpadov spočívajúcej v rozšírení činnosti už existujúcej
prevádzky o iné druhy kovových odpadov, o odpadový papier a lepenku, o odpadové batérie a

akumulátory, odpady z elektrických a elektronických zariadení kategórie ,,O" a ,,N" a rozšírenie spôsobu
nakladania s odpadom o činnosť triedenia oddeliteľných zložiek odpadu zo zberu a rozmerovej úpravy
tohto odpadu, to všetko v už existujúcom areáli so zachovaním jeho súčasného funkčného sektorového
členenia. Správne orgány identifikovali, že zmenou navrhovanej činnosti nebudú ovplyvnené žiadne
ochranné pásma alebo protipožiarna ochrana objektov a že zariadenie je prevádzkované v súlade s
územným plánom a urbanistickými záujmami mesta Žilina a príslušnými predpismi už od roku 2007.

Nedôjde taktiež k rozšíreniu areálu ani k záberu pôdy či k výstavbe. Uvedenú námietku sťažovateľa
vyhodnotil kasačný súd preto ako nedôvodnú.

33. Kasačný súd sa stotožňuje so závermi správneho súdu vo vzťahu k sťažovateľom namietanému
spôsobu aplikácie § 29 ods. 13 zákona EIA, vymedzeným v bodoch 58 až 60 napadnutého rozsudku.

V prejednávanej veci prvostupňový správny orgán vychádzal z predložených stanovísk dotknutých
orgánov, ktoré nemali zásadné námietky a pripomienky a súhlasili s tým, že navrhovaná zmena činnosti
nebude mať vplyvy na životné prostredie. Zároveň správny orgán začlenil v súlade s § 29 ods. 13 zákona
EIA do svojho rozhodnutia podmienky na eliminovanie, resp. zmiernenie vplyvu zmeny navrhovanej
činnosti na životné prostredie. I uvedená kasačná námietka je preto nedôvodná.

34. S otázkou nevykonania konzultácií podľa § 63 zákona EIA sa správny súd dostatočne vysporiadal
v bode 63 napadnutého rozsudku, pričom svoju argumentáciu podporil i ustálenou rozhodovacou
činnosťou kasačného súdu a na toto posúdenie kasačný súd odkazuje. Testom ústavnosti (uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky - sp. zn. II. ÚS 472/2024 zo dňa 3. októbra 2024) zároveň prešiel

rozsudok kasačného súdu sp. zn. 3Svk/4/2023 zo dňa 28.03.2024, v ktorom kasačný súd uviedol,
že „úvodné ustanovenia novely č. 2014/52/EÚ smernice EIA konzultácie v zisťovacom konaní len
odporúčajú ako „dobrý správny postup". Vzhľadom na to, že zákon EIA a ani smernica EIA v zisťovacom
konaní výslovne nepredpokladajú vykonanie konzultácií, ktoré sú až inštitútom posudzovania vplyvov na
životné prostredie v prípade, že príslušný orgán tieto v zisťovacom konaní nevykonal, nemožno uvedené

považovať za nezákonný postup. Konzultácie v zmysle § 63 zákona EIA sú v dispozícii konajúceho
správneho orgánu, ktorý v konkrétnom prípade na základe správneho uváženia zváži vhodnosť ich
vykonania." S poukazom na vyššie uvedené, námietka sťažovateľa týkajúca sa nevykonania konzultácií
je tiež nedôvodná.

35. K návrhu na predloženie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ, ktorý kasačný súd v súlade
s § 100 ods. 1 písm. c) SSP posúdil aj ako návrh na prerušenie kasačného konania, kasačný súd
uvádza, že nevzhliadol potrebu predloženia žiadnej z troch sťažovateľom formulovaných prejudiciálnych
otázok, keď navrhované prejudiciálne otázky neboli dostatočne konkrétne a týkali sa najmä jeho
tvrdení, že aplikačná prax v Slovenskej republike nevychádza z eurokonformného výkladu príslušných

zákonov. Vnútroštátny súd, proti ktorého rozhodnutiam nie je možné podať opravný prostriedok podľa
vnútroštátneho práva, je v zásade oslobodený od povinnosti predložiť Súdnemu dvoru EÚ takýto návrh,
ak položená otázka nie je relevantná pre rozhodnutie v spore, alebo ak výklad dotknutého ustanovenia
sa zakladá na judikatúre Súdneho dvora, alebo ak výklad práva je vnútroštátnemu súdu rozhodujúcemu
v poslednom stupni taký zrejmý, že nie je priestor na žiadne dôvodné pochybnosti. K prvej sťažovateľom

formulovanej otázke kasačný súd uvádza, že predmetné ustanovenia SSP boli správnym súdom v
posudzovanej veci aplikované. Presvedčenie sťažovateľa, že s ním správny súd nekonal ako so
subjektom podporujúcim ochranu životného prostredia, bolo vyvrátené samotným preskúmavaným
rozsudkom správneho súdu a zároveň nejde o otázku výkladu práva, ale jeho aplikácie na danú vec.
Druhá sťažovateľom formulovaná otázka a poukaz na uznesenie a postup kasačného súdu vo veci sp.

zn. 6Svk/14/2021 k otázke zneužitia práva podať žalobu podľa § 28 SSP, keď preskúmavaná vec bola
správnym súdom meritórne prejednaná, je tiež v prejednávanej veci irelevantná. Vo vzťahu k ústnym
konzultáciám sťažovateľ namietal „procesný postup podľa správneho poriadku", čo nemožno považovať
za dostatočne vymedzenú otázku na iniciovanie konania pred Súdnym dvorom Európskej únie. V otázkekonzultácii už kasačný súd opakovane vyjadril svoj konštantný právny názor bez potreby predloženia
prejuciciálnej otázky a konajúci senát kasačného súdu preto poukazuje aj na právne závery a judikatórne
východiská uvedené v predchádzajúcich častiach tohto rozsudku. S poukazom na uvedené kasačný súd

dospel k záveru, že nie je daný dôvod na iniciovanie konania pred Súdnym dvorom Európskej únie a
návrh sťažovateľa preto zamietol.

V. Záver

36. Po oboznámení sa s rozsahom a dôvodmi kasačnej sťažnosti, po preskúmaní rozsudku správneho
súdu a po oboznámení sa s obsahom pripojeného spisového materiálu kasačný súd nezistil žiaden
dôvod na to, aby sa odchýlil od argumentov a právnych záverov obsiahnutých v napadnutom rozsudku
správneho súdu. Kasačný súd kasačnú sťažnosť žalobcu vyhodnotil ako nedôvodnú a preto podľa § 461
SSP rozhodol spôsobom, ktorý je uvedený vo výroku tohto rozsudku.

37. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167
ods. 1 SSP a § 168 SSP, keď žalobca (sťažovateľ) bol v konaní pred kasačným súdom neúspešný a
u žalovaného nezistil mimoriadne dôvody, pre ktoré by mu malo byť spravodlivo priznané právo na
náhradu trov konania. Ďalším účastníkom konania podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 169 SSP
nepriznal právo na náhradu trov konania, keď im v kasačnom konaní nebola uložená žiadna právne

vynútiteľná povinnosť.

38. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky v senáte pomerom
hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.