Rozsudok – Bezdôvodné obohatenie ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, January 28, 2026

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 15Co/104/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1208223293
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Walterová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2026:1208223293.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Walterovej a členov

senátu JUDr. Evy Mészárosovej a Mgr. Zity Leimbergerovej, v právnej veci žalobcu: BPT LEASING,
a.s., IČO: 31 357 814, Bratislava, Drieňová č. 34, zastúpený: Mgr. Vladimír Šárnik, advokát, Bratislava,
Rožňavská č. 2, proti žalovanému: Geodetický a kartografický ústav Bratislava, IČO: 17 316 219,
Bratislava, Chlumeckého č. 4, zastúpený spoločnosťou: Bobák, Bollová a spol., s.r.o. advokátska
kancelária, IČO: 35 855 673, Bratislava, Tomášikova č. 28, za ktorú koná JUDr. Miroslav Bobák, o
zaplatenie sumy 5.277,83 € s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Mestského súdu
Bratislava IV (vo veci Okresného súdu Bratislava II) zo dňa 18. januára 2010, č.k. 18 C 271/2008-53,

takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV (vo veci Okresného súdu Bratislava II) zo dňa 18. januára
2010, č.k. 18 C 271/2008-53,
- vo výroku, ktorým žalobu zamietol m e n í tak, že žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu
5.277,83 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku,
-vovýroku,ktorýmuložilžalobcovipovinnosťzaplatiťžalovanémunáhradutrovkonaniavovýške671,29
€ k rukám právneho zástupcu Mgr. Q. X., advokáta, do troch dní, m e n í tak, že žalobcovi p r i z n á

v a nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

II. Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 18.1.2010, č.k. 18 C 271/2008-53, žalobu zamietol; uložil
žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania vo výške 671,29 €, k rukám právneho
zástupcu Mgr. Q. X., advokáta, do troch dní. Vychádzal zo žaloby zo dňa 13.11.2008, ktorou sa žalobca
od žalovaného domáhal zaplatenia sumy 159.000,- Sk (5.277,83 €) titulom bezdôvodného obohatenia
(plnenia bez právneho dôvodu) a náhrady trov konania. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že

žalovaný ako rozpočtová organizácia je povinnou osobou podľa § 2 ods. 2 zákona č. 211/2000 Z.z. o
slobodnom prístupe k informáciám a prevádzkuje informačný systém v zmysle
ustanovenia § 6 ods. 3 citovaného zákona, ku ktorému umožňuje prístup prostredníctvom internetovej
stránky www.katasterportal.sk a podmieňuje ho zaplatením peňažného preddavku vo výške 100,- Sk na
jeho bankový účet. Žalovaný požaduje odplatu (zrazí si ju z preddavku) za vyhľadanie a
zobrazenie informácií v zmysle ním zverejneného cenníka. Má za to, že uvedený postup žalovaného je
v rozpore s § 6 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z.z.

2. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie vyjadrením sporových strán, oboznámil sa s
listinnými dôkazmi relevantnými pre spravodlivé rozhodnutie vo veci, pripojeným spisom Okresného
súdu Bratislava II sp.zn. 18 C 232/2007, ktorého súčasťou bol aj pripojený spis Okresného súduBratislava II sp.zn. 45 C 241/2005 a zistil nasledovný skutkový stav. Žalovaný je právnickou osobou s
právnou formou ako rozpočtová organizácia, ktorý pre klientov zriadil a prevádzkuje informačný systém,
ku ktorému umožňuje prístup prostredníctvom internetovej stránky www.katasterportal.sk a za údaje

z neho, o ktoré mal žalobca záujem, tento musel bankovým prevodom na účet žalovaného zaplatiť
preddavky, inak by mu neboli poskytnuté. Z výpisov z účtu č. 20597 vyplýva, že v období od 13.11.2006
do 16.8.2007, uvedenou formou žalobca zaplatil žalovanému sumu 159.000,- Sk. Z pripojeného spisu
sp.zn. 18 C 232/207 (ten istý predmet sporu z hľadiska práva) zistil, že Krajský súd v
Bratislave rozsudkom č.k. 4 Co 238/2008-51, zmenil rozsudok Okresného súdu Bratislava II tak, že

žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol.

3.1. Po právnej stránke súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 2 ods. 1,
ods. 2, § 3 ods. 1, ods. 3 zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám, § 21 ods. 1,
§ 26 ods. 1 zákona č. 523/2004 Z.z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy, § 11 ods.
1, ods. 3 zákona č. 215/1995 Z.z. o geodézii a kartografii účinný do 1.9.2007 a od 1.9.2007, dôvodiac

nedôvodnosťou žaloby. Uviedol, že vzhľadom na charakter sporu a vykonané
dokazovanie bolo nesporné, že predmetná vec nie je zaujímavá skutkovo, ale právnym posúdením
postavenia dvoch právnych predpisov samostatne a vo vzájomnej súvislosti. Postupoval v intenciách
rozhodnutia odvolacieho súdu a po preštudovaní zákona č. 215/1995 Z.z. a zákona č.
211/2000 Z.z. sa stotožnil s právnym názorom, ktorý v konaní prezentoval žalovaný prostredníctvom

svojho právneho zástupcu, že ak zákon č. 211/2000 Z.z. upravuje vo všeobecnosti podmienky, postup
a rozsah slobodného prístupu k informáciám, ustanovenie § 11 ods. 1, ods. 3 zákona č. 215/1995
Z.z. (účinného do 1.9.2007) špeciálne upravovalo postup pri poskytovaní určitého druhu informácií, a
to informácií zo štátnej dokumentácie, je vzťahom zákona všeobecného a zákona špeciálneho, kde
sa uplatňuje lex specialis derogat legi generali. Stotožnil sa taktiež s právnym názorom žalovaného

prezentovaným jeho právnym zástupcom, podľa ktorého žalovaný ako rozpočtová organizácia zriadená
podľa ustanovenia § 3 zákona č. 215/1995 Z.z., na základe tohto predpisu vykonáva svoju činnosť a
podľa ustanovenia § 11 ods. 1, ods. 3 (účinného do 1.9.2007) spravuje štátnu dokumentáciu a zároveň je
povinný poskytovať informácie zo štátnej dokumentácie za odplatu podľa osobitného predpisu. V danom
prípade dospel k záveru, že žalovaný pri odplatnom poskytovaní informácií zo štátnej dokumentácie

postupoval správne, v súlade s ustanovením § 11 ods. 3 zákona č. 215/1995 Z.z. (účinného do
1.9.2007), ktorý špeciálne upravoval postup pri poskytovaní takýchto informácií a nepostupoval podľa
príslušnýchustanovenízákona č.211/2000Z.z.Zákonodarcaažnovelouzákonač.215/1995
Z.z. účinnou od 1.9.2007 zmenil ustanovenie § 11 ods. 3 uvedeného zákona tak, že spoplatňovanie za
poskytovanie a sprístupňovanie informácií zo štátnej dokumentácie sa nevzťahuje

na informácie sprístupňované prostredníctvom katastrálneho portálu z informačného systému katastra
nehnuteľností, ktorý je spravovaný na centrálnej úrovni; tieto informácie nie sú verejné listiny podľa
osobitného predpisu.
3.2. Výrok o náhrade trov konania súd prvej inštancie odôvodnil právne ustanoveniami § 142 ods. 1
O.s.p., § 10 ods. 1, § 14 ods. 1, § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. 655/2004 Z.z. a úspešnému žalovanému priznal plnú náhradu trov konania vo výške 671,29 €, ktoré
predstavujú trovy právneho zastúpenia za tri úkony právnej pomoci (prevzatie a príprava zastúpenia,
vyjadrenie k žalobnému návrhu, účasť na pojednávaní dňa 18.1.2010) po 181,- € za jeden úkon + 19
% DPH, režijný paušál 2 x 6,95 € + 1 x 7,21 €.

4. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podal včas odvolanie žalobca, dôvodiac tým, že napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie má vady právneho a skutkového posúdenia. Zákon č. 215/1995 Z.z.
upravuje dva spôsoby poskytovania informácií, a to buď podľa ustanovenia § 21 vo forme súboru
údajov (databáza), alebo podľa ustanovenia § 22 a § 69 ods. 3, ods. 4 zákona č. 162/1995 Z.z vo
forme jednotlivých informácií na žiadosť. Ustanovenie § 6 ods. 3 zákona o slobodnom prístupe k

informáciám (ZSI) upravuje tretí, úplne odlišný spôsob poskytovania informácií, a to ich zverejnením
na voľne prístupnej internetovej stránke. On neuhradil poplatok za poskytnutie informácií na žiadosť,
ale uhradil nezákonný poplatok za prezretie informácií zverejnených na internetovej stránke. Právna
norma vyjadrená v ustanovení § 6 ods. 3 ZSI a právne normy
vyjadrené v ustanovení § 11 ods. 3, § 21, § 22 zákona č. 215/1995 Z.z. teda upravujú tri úplne

odlišné spôsoby poskytovania informácií, preto si nekonkurujú. Aplikácia výkladovej zásady lex specialis
derogati generali však prichádza do úvahy iba pri konkurujúcich si právnych normách. Ustanovenie §
11 ods. 3 zákona č. 215/1995 Z.z. sa zmieňujúce o spoplatnení
informácií, vzťahuje sa len na poskytovanie informácií spôsobmi upravenými v zákone č. 215/1995 Z.z.,nie v iných právnych predpisoch, napríklad ZSI. Citované ustanovenie zákona oprávňuje žalovaného
požadovať za poskytnutie informácií akúsi „odplatu podľa osobitného predpisu,“ ktorým mal byť podľa
odkazu pod čiarou zákon č. 18/1996 Z.z. o cenách. Ide však o legislatívny nezmysel a obsolentnú

právnu normu, keďže zo zákona č. 18/1996 Z.z. nevyplýva žiadna povinnosť platiť akúkoľvek odplatu
za čokoľvek a niet ani iného právneho predpisu, ktorý by ukladal povinnosť platiť žalovanému odplatu
za ním poskytnuté informácie. Ustanovenie § 11 ods. 3 zákona č. 215/1995 Z.z. je taktiež potrebné
vykladať so zreteľom na čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý garantuje každému, že mu
povinnosti budú ukladané iba zákonom. Keďže neexistuje zákon, ktorý by určoval v akej výške má

žiadateľ platiť za poskytnutie informácií v režime zákona č. 215/1995 Z.z., alebo ktorý by aspoň
splnomocnil žalovaného určiť výšku odplaty svojim rozhodnutím, niet zákonnej opory pre požadovanie
odplaty za informácie. Žalovaný ako orgán verejnej moci pritom v zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky môže konať výlučne na základe právnych predpisov, sám však normotvornú právomoc nemá
a už vôbec ju nemá vo vzťahu k poplatkom za poskytovanie informácií. Ďalej uviedol, že žalovaný počas
konania nevysvetlil ani nepreukázal akým spôsobom stanovil výšku požadovanej odplaty, keďže táto nie

je určená žiadnym právnym predpisom, nepreukázal výšku nákladov na poskytovanie informácií a ich
premietnutie do poplatku za prezretie informácií na internetovej stránke. V danom prípade
nešlo o stanovenie ceny dohodou, ale táto bola jednostranne určená žalovaným, do úvahy prichádza
iba nákladové určenie výšky odplaty. Žalovaný potom v tejto časti neuniesol povinnosť tvrdenia a ani
dôkazné bremeno. Ustanovenie § 11 ods. 3 zákona č. 215/1995 Z.z. zo svojej pôsobnosti

vylučuje osoby, ktoré sú oslobodené od platenia správnych poplatkov. Podľa ustanovenia § 4 ods. 3
písm. c/ zákona č. 145/1995 Z.z. je od správnych poplatkov oslobodené získavanie informácií podľa
ZSI. Pri získavaní informácií prostredníctvom internetovej stránky prevádzkovanej žalovaným, ktorá má
jednoznačne charakter internetovej stránky v zmysle ustanovenia § 6 ods. 3 ZSI, sa teda aj na neho
vzťahuje vecné oslobodenie podľa ustanovenia § 4 ods. 3 písm. c/ zákona č. 145/1995 Z.z., z dôvodu

ktorého od neho nie je možné požadovať poplatok v zmysle ustanovenia § 11 ods. 3 zákona č.
215/1995 Z.z. Zákon o slobodnom prístupe k informáciám je právnym predpisom, ktorý v
súlade s čl. 13 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky upravuje medze ústavného práva na informácie
garantovaného čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky. Východiskom pri posudzovaní oprávnenia žiadateľa
získať prístup k informáciám preto v súlade s čl. 26 ods. 4 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej

republiky musí byť zásada čo nie je tajné, je verejné. Odmietnuť sprístupnenie informácií je možné iba
v prípade, ak je v konkrétnom prípade nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v
záujme ochrany niektorého z dôležitých záujmov uvedených v ustanovení § 26 ods. 4 Ústavy
Slovenskej republiky, t. j. práv a slobôd iných, bezpečnosti štátu, verejného poriadku, verejného zdravia
alebo mravnosti. Spoplatnenie internetovej stránky prevádzkovanej žalovaným nebolo v demokratickej

spoločnosti nevyhnutné pre ochranu žiadneho z týchto záujmov. Keďže v zmysle čl. 152 ods. 4 Ústavy
Slovenskej republiky je povinnosťou postupovať pri výklade a uplatňovaní zákonov ústavne konformným
spôsobom, nie je možné obmedziť pristúp k informáciám z dôvodu nezaplatenia poplatku, tak ako to
robil žalovaný. Neskoršia novela zákona č. 215/1995 Z.z., ktorou bolo explicitne určené, že informácie z
informačného systému prevádzkovaného žalovaným sa zverejňujú (teda nie poskytujú vo forme „súboru

údajov,“ ako to upravuje ustanovenie § 21 zákona č. 215/1995
Z.z.) na jeho internetovej stránke bezplatne, nemôže byť vykladaná ako potvrdzujúca predchádzajúcu
existenciu povinnosti hradiť poplatok za zobrazenie zverejnených informácií. Aj pred novelizáciou
zákona č. 215/1995 Z.z. účinnou od 1.9.2007 právny poriadok garantoval právo na bezplatné získanie
informácií zverejnených na internetovej stránke prevádzkovanej žalovaným a neukladal povinnosť platiť

odplatu. Neskoršie legislatívne potvrdenie predchádzajúceho právneho stavu skôr možno chápať ako
prejav snahy zákonodarnej moci prinútiť žalovaného postupovať v súlade so ZSI, určite však nemá za
následok akceptáciu predchádzajúceho protiprávneho konania žalovaného. Namietal, že žalovanému
nemala byť priznaná náhrada trov právneho zastúpenia, nakoľko udelenie plnomocenstva advokátovi
bolo z jeho strany neúčelné a nadbytočné. Žalovaný disponuje vlastným právnym oddelením, v ktorom

pôsobia právnici dostatočné fundovaný v oblasti právnych predpisov na úseku kartografie a katastra,
do ktorých pracovnej náplne patrí tiež zastupovanie žalovaného na súde. Žalovaný ako rozpočtová
organizácia zriadená Úradom geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky, môže tiež využiť
odborné kapacity svojho zriaďovateľa. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie R ČR č. 873/2001.
Odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a jeho žalobe vyhovieť;

žiadal náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania.

5. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že v celom rozsahu trvá na svojom stanovisku
prezentovanom vo vyjadrení k žalobe zo dňa 16.3.2009, pričom sa stotožnil s právnym posúdením vecisúdom prvej inštancie, podľa ktorého pri odplatnom poskytovaní informácií zo štátnej dokumentácie
postupovalsprávne,keďtietoinformácieposkytoval vsúladesustanovením§11ods.3zákona
č. 215/1995 Z.z. o geodézii a kartografii (účinný do 1.9.2007), ako zákona špeciálneho a nie podľa

ustanovení zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám, ako zákona generálneho.
Opätovne zdôraznil, že kým zákon č. 211/2000 Z.z. upravuje vo všeobecnosti
podmienky, postup a rozsah slobodného prístupu k informáciám, ustanovenie § 11 ods.
1, ods. 3 zákona č. 215/1995 Z.z. (účinný do 1.9.2007) špeciálne upravovalo postup pri poskytovaní
určitého druhu informácií, a to informácií zo štátnej dokumentácie. Prvoinštančný súd si dal pripojiť spis

Krajského súdu v Bratislave, č.k. (správne sp.zn., poznámka odvolacieho súdu) 4 Co 238/2008, pričom
chce poukázať na skutočnosť, že aj iný senát Krajského súdu v Bratislave v právne a skutkovo obdobnej
veci vedenej pod sp.zn. 2 Cob 16/2009 sa stotožnil s tým, že on pri odplatnom poskytovaní informácií
zo štátnej dokumentácie postupoval správne, keď tieto informácie poskytoval v súlade
s ustanovením § 11 ods. 3 zákona č. 215/1995 Z.z. (účinný do 1.9.2007), ako zákona špeciálneho a
nie podľa ustanovení zákona č. 211/2000 Z.z., ako zákona generálneho. Odvolaciemu súdu navrhol

napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť v celom rozsahu; žiadal náhradu trov konania.

6. Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 24.4.2012, č.k. 7 Co 253/2010-87, napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie vo veci potvrdil; vo výroku o trovách konania ho zmenil tak, že žalovanému
náhradu trov konania nepriznal; žalovanému nepriznal náhradu trov odvolacieho konania; pripustil vo

veci dovolanie. V odôvodnení konštatoval, že pre správne právne posúdenie veci je potrebné ustáliť
vzájomný vzťah dvoch zákonov, a to zákona č. 211/2000 Z.z. a zákona č. 215/1995
Z.z.. Z tohto hľadiska je dôležité, že ide o zákony, ktoré predmetom svojej úpravy nie sú totožné (druh a
rozsah informácií) a ich vzťah možno vyjadriť ako vzťah subsidiarity a generality. Z toho dôvodu zákon č.
211/2000Z.z.nemáderogačnéúčinkyvovzťahukustanoveniu§11ods.3zákonač.215/1995Z.z.,ktoré

ustanovovalo, že informácie zo štátnej dokumentácie sa vo všeobecnosti poskytovali a sprístupňovali
za odplatu. Bezodplatnosť získavania uvedeného konkrétneho druhu informácií, t. j. informácií zo
štátnejdokumentácie,sprístupňovanýchprostredníctvomkatastrálnehoportáluzinformačnéhosystému
katastra nehnuteľností, ktorý je spravovaný na centrálnej úrovni, bola zavedená až novelou zákona č.
215/1995 Z.z., účinnou od 1.9.2007. Na základe platnej právnej úpravy účinnej v rozhodnom období, bol

žalovaný oprávnený požadovať odplatu za všetky informácie z „dokumentácie,“ podľa ním zverejneného
cenníka vypracovaného podľa pravidiel pri tvorbe cien za výkon rozpočtových organizácií, ktoré určuje
zákon o cenách. Nestotožnil sa s právnym názorom žalobcu, že spoplatňovanie informácií podľa
ustanovenia § 11 ods. 3 zákona č. 215/1995 Z.z. sa vzťahuje len na poskytovanie
informácií spôsobmi upravenými týmto zákonom. Nech by právo na poskytnutie informácií vyplývalo z

akéhokoľvek zákona a išlo by o informácie zo štátnej dokumentácie, odplata za informácie by sa stále
riadila v tom čase účinnou právnou úpravou. Súhlasil so žalobcom, že zákon č. 526/1990 Zb. o cenách
nerieši otázku určenia výšky odplaty za poskytovanie informácií, ide však o všeobecný predpis, ktorý
určuje pravidlá tvorby cien. Táto námietka žalobcu je však právne irelevantná s ohľadom na posúdenie
otázky oprávnenosti požadovania odplaty žalovaným za informácie zo štátnej dokumentácie. V tejto

súvislosti poukázal aj na Smernicu 2003/98/ES Európskeho parlamentu a Rady zo dňa 17.11.2003 o
opakovanom používaní informácií verejného sektora, ktorá nezakazuje spoplatňovanie poskytovania
informácií. Naopak v bode 14. pripúšťa za poskytovanie informácií vyberanie poplatkov, ktoré by však
nemali presiahnuť celkové náklady na zber, zhotovenie, reprodukciu a šírenie dokumentov, spolu s
primeranou návratnosťou investícií. Nákladová návratnosť, spolu s primeranou návratnosťou investícií

v súlade s platnými účtovnými princípmi a zodpovedajúcou metódou kalkulácie
nákladov príslušného subjektu verejného sektora, predstavuje hornú hranicu poplatkov. Súčasťou bodu
14.Smernicejeajvýzvačlenskýchštátov,abypodporovalisubjektyverejnéhosektoraprisprístupňovaní
dokumentov za poplatky, ktoré nepresahujú marginálne náklady na reprodukciu a šírenie dokumentov.
K námietke žalobcu, že žalovaný nepreukázal skutočné náklady na ním prevádzkovanú internetovú

stránku (katastrálny portál), poukázal na to, že informácie verejne prístupné na katastrálnom portáli
boli do 31.8.2007 poskytované za odplatu podľa cenníka, ktorý bol na internetovej stránke žalovaného
zverejnený. Keďže ide o určitý druh správneho poplatku, nie je možné v tomto konaní preskúmavať
opodstatnenosť výšky poplatkov (odplaty) z hľadiska vyššie uvedených kritérií. Dodal, že na odvolacom
pojednávaní konanom dňa 21.2.2012 právny zástupca žalobcu pre prípad, že odvolací súd napadnutý

rozsudok potvrdí, navrhol pripustiť vo veci dovolanie v záujme vyriešenia právnej otázky spoplatňovania
informácií získavaných z informačného systému Geodézie, kartografie a katastra prostredníctvom
internetovej stránky, tzv. katastrálneho portálu, v období pred 1.9.2007. Vo svojom rozhodnutí vyslovil
právny názor k spornej otázke poskytovania informácií z katastrálneho portáluza odplatu v období pred novelou zákona č. 215/1995 Z.z., účinnou od 1.9.2007. Právna úprava tejto
spornej otázky, a to aj v súvislostiach, na ktoré v konaní žalobca poukazoval, pripúšťa však nejednotný
výklad,čomunasvedčujeajrozdielnarozhodovaciačinnosťsúdovvidentickýchveciach,lensrozdielnou

výškou uplatňovanej pohľadávky a rôznymi žalobcami. Pripustil preto podľa ustanovenia
§ 238 ods. 3 O.s.p. vo veci dovolanie, nakoľko podľa jeho názoru ide o rozhodnutie po právnej stránke
zásadného významu.

7. Voči rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 7 Co 253/2010-87, zo dňa 24.4.2012, podal žalobca

dovolanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 26.5.2016, sp.zn. 1 Cdo 273/2012,
zrušil uvedený rozsudok Krajského súdu v Bratislave a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení
svojho rozhodnutia Najvyšší súd Slovenskej republiky, okrem iného, konštatoval, že nie je povolaný,
aby vlastnou interpretáciou objasňoval obsah a význam odvolacím súdom nastolenej dovolacej otázky.
V prejednávanej veci je obsahom spisu doložené, že odvolací súd vo výroku svojho rozhodnutia len
konštatuje „Dovolanie vo veci je prípustné“ a v odôvodnení uvádza „...právny zástupca žalobcu pre

prípad, že odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdí, navrhol pripustiť dovolanie, v záujme vyriešenia
právnej otázky spoplatňovania informácií získavaných z informačného systému Geogézie, kartografie a
katastra prostredníctvom internetovej stránky, tzv. katastrálneho portálu, v období pred 1.9.2007“ (strana
8), pričom otázku zaplatenia správneho poplatku za sprístupnenie informácií z katastrálneho portálu
vôbec nekonkretizoval. V okolnostiach daného prípadu ani následnú argumentáciu odvolacieho súdu vo

vzťahu k nejednotnému výkladu a rozdielnej rozhodovacej činnosti nemohol dovolací súd akceptovať,
pretože procesné okolnosti prípadu si vyžadovali, aby odvolací súd v záujme poskytnutia súdnej ochrany
požadovanej kvalite dal meritórnu odpoveď na všetky námietky žalobcu týkajúce sa nesprávneho
právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie, aby bol naplnený princíp spravodlivosti, a to aj s
ohľadom na dôsledky vyplývajúce z jeho meritórneho výroku a tým aj následnej nemožnosti posúdiť, či

dovolateľom namietaná nesprávnosť právneho posúdenia odvolacím súdom sa týka tej právnej otázky,
so zreteľom na ktorú bolo dovolanie pripustené. V súvislosti s tým ďalej uviedol, že na naplnenie
požiadavky zásadného právneho významu je potrebné aj to, aby dovolacia otázka nevybočovala z
rámca podstatného pre rozhodnutie v konkrétnej veci, teda aby právne posúdenie dovolacej otázky
nebola len teoretickou úvahou súdu nemajúcou žiadny vplyv na konečné rozhodnutie. So zreteľom na to

nemožno dospieť k jednoznačnému záveru, čo odvolací súd pripustenou dovolacou otázkou sledoval.
Oprávnenie vysloviť prípustnosť dovolania nemá odvolací súd kedykoľvek a úplne podľa svojej voľnej
úvahy jeho voľnú úvahu zákon prísne vymedzuje rámcom posúdenia zásadnosti rozhodnutia z právnej
stránky, avšak vždy v konkrétnej veci, v ktorej sám dôsledne sa nastolenou otázkou zaoberal. Odvolací
súd tým, ako vyslovil prípustnosť dovolania proti svojmu rozsudku, znemožnil preskúmanie správnosti

riešenia právnej otázky zásadného významu, ktorú má pri pripúšťaní dovolania na mysli. So zreteľom
na nepreskúmateľnosť jeho rozhodnutia v tejto časti neprichádzalo preto v dovolacom konaní do úvahy
žiadne iné rozhodnutie, len zrušenie napadnutého rozsudku odvolacieho súdu a vrátenie veci tomuto
súdu na ďalšie konanie.

8. Krajský súd v Bratislave po vrátení veci dovolacím súdom, rozhodol rozsudkom (v
poradí druhom) zo dňa 17.9.2019, č.k. 14 Co 369/2016-133 tak, že rozsudok Okresného súdu Bratislava
II zo dňa 18.1.2010, č.k. 18 C 271/2008-53, v celom rozsahu potvrdil; žalovanému priznal nárok na
náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania v plnom rozsahu; v odôvodnení rozhodnutia, okrem
iného dôvodil tým, že pre správne právne posúdenie veci bolo potrebné ustáliť vzájomný vzťah dvoch

zákonov, a to zákon č. 211/2000 Z.z. a zákon č. 215/1995 Z.z. Ide o zákony, ktoré
predmetom svojej úpravy nie sú totožné pokiaľ sa týka druhu a rozsahu informácií a ich vzťah možno
vyjadriť ako vzťah subsidiarity a generality. Preto zákon č. 211/2000 Z.z. nemá derogačné účinky vo
vzťahu k ustanoveniu § 11 ods. 3 zákona č. 215/1995 Z.z., ktoré ustanovilo, že informácie zo štátnej
dokumentácie sa poskytovali a sprístupňovali za odplatu. Bezodplatnosť získavania konkrétneho druhu

informácií zo štátnej dokumentácie, ktoré boli sprístupňované prostredníctvom katastrálneho portálu
z informačného systému katastra nehnuteľností, spravovaný na centrálnej úrovni, bola zavedená až
novelou zákona č. 215/1995 Z.z., ktorá bola účinná od 1.9.2007. Preto na základe platnej právnej
úpravy účinnej v rozhodnom období bol žalovaný oprávnený požadovať odplatu za všetky informácie
z „dokumentácie“ podľa ním zverejneného cenníka vypracovaného podľa pravidiel pri tvorbe cien za

výkon rozpočtovej organizácie, ktorý určuje zákon o cenách. K odvolacím námietkam žalobcu uviedol,
že sa nestotožňuje s právnym názorom žalobcu, že spoplatňovanie informácií podľa ustanovenia § 11
ods. 3 zákona č. 215/1995 Z.z. sa vzťahuje len na poskytovanie informácií spôsobmi upravenými týmto
zákonom. Pokiaľ sa týka práva na poskytnutie informácií a toto právo by vyplývalo z akéhokoľvek zákonaa išlo by o informácie zo štátnej dokumentácie, odplata za informácie by sa riadila v tom čase účinnou
právnou úpravou (ustanovenie § 11 ods. 3 zákona č. 215/1995 Z.z. účinný do 31.8.2007). Opätovne
poukázal na smernicu 2003/98/ES Európskeho parlamentu a rady zo dňa 17.11.2003 o opakovanom

používaní informácií verejného sektora, ktorá nezakazuje spoplatňovanie poskytovania informácií. K
ďalšej námietke žalobcu, že žalovaný nepreukázal skutočné náklady na ním prevádzkovanú internetovú
stránku (katastrálny portál) mal za to, že informácie verejne prístupné na katastrálnom portáli boli
do 31.8.2007 poskytované za odplatu podľa cenníka, ktorý bol na internetovej stránke žalovaného
zverejnený. Ide o určitý druh správneho poplatku a tak v tomto konaní nie je možné preskúmavať

opodstatnenosť výšky poplatkov, resp. odplaty s poukazom na vyššie uvedené kritériá. Ďalej poukázal
na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.6.2017, sp.zn. 1 Obdo 30/2010, ktorým
dovolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave v identickej veci odmietol a v odôvodnení
svojho uznesenia uviedol, že sa nestotožňuje s argumentom dovolateľa, ktorý uvádza tiež žalobca
aj v tejto právnej veci vo svojom odvolaní (i v dovolaní): „Pokiaľ ustanovenie § 11 ods. 3 zákona
č. 215/1995 Z.z. oprávňuje žalovaného požadovať za sprístupnenie informácií akúsi odplatu podľa

osobitnéhopredpisu,ktorýmmalbyťpodľaodkazupodčiarouzákonč.18/1996Z.z. ocenách,ide
o legislatívny nezmysel a obsolentnú právnu normu.“ Rovnako nemožno podľa názoru najvyššieho súdu
dôvodne odvolaciemu súdu vytýkať, že sa nestotožnil a nevysporiadal s mienkou dovolateľa, že „novela
zák. č. 215/1995 Z.z. účinná od 1.9.2007 je legislatívnym potvrdením predchádzajúceho právneho stavu
a treba ho chápať ako prejav zákonodarnej moci prinútiť žalovaného postupovať v súlade so ZSI, určite

však nemá za následok akceptáciu predchádzajúceho protiprávneho konania žalovaného.“

9. Voči uvedenému druhému rozsudku Krajského súdu v Bratislave podal žalobca dovolanie. Najvyšší
súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 30.3.2022, sp.zn. 1 Cdo 84/2020,
zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 17.9.2019, č.k. 14 Co

369/2016-133 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V závere odôvodnenia uvedeného uznesenia Najvyšší
súd Slovenskej republiky konštatoval, že právny záver odvolacieho súdu ohľadom toho, že na základe
platnej a účinnej právnej úpravy v rozhodnom období bol žalovaný oprávnený požadovať od žalobcu
odplatu za informácie sprístupňované žalobcovi z internetovej stránky www.katasterportal.sk
podľa ustanovenia § 11 ods. 3 zákona č. 215/1995

Z.z. v znení účinnom do 31.8.2007, nie je správny.

10. Krajský súd v Bratislave po vrátení veci dovolacím súdom, rozhodol rozsudkom (v
poradí treťom) zo dňa 26.10.2022, č.k. 15 Co 79/2022-254 tak, že rozsudok Okresného súdu Bratislava
II zo dňa 18.1.2010, č.k. 18 C 271/2008-53, vo výroku, ktorým žalobu zamietol, potvrdil; vo výroku,

ktorým uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania vo výške 671,29 € k rukám
právneho zástupcu Mgr. Q. X., advokáta do troch dní, zmenil tak, že žalovanému priznal nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100 %; II. žalovanému priznal nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v rozsahu 100 %; III. žalobcovi priznal nárok na náhradu trov
dovolacieho konania v rozsahu 100 %. V odôvodnení rozhodnutia odvolací súd okrem iného uviedol,

že sa stotožnil s názorom dovolacieho súdu uvedeným v jeho uznesení zo dňa 30.3.2022, sp.zn. 1
Cdo 84/2020, že zákon č. 215/1995 Z.z. o geodézii a kartografii a zákon č. 211/2000 Z.z. o slobodnom
prístupe k informáciám je potrebné považovať za dva samostatné, na sebe nezávislé právne predpisy,
keď vzťah subsidiarity medzi nimi nie je ani v jednom z nich legislatívne vyjadrený. Oba zákony upravujú
samostatné, na sebe nezávislé a rozdielne spôsoby poskytovania informácií. V uvedenom uznesení

dovolací súd ďalej uviedol, že právny záver odvolacieho súdu ohľadom toho, že na základe platnej a
účinnej právnej úpravy v rozhodnom období bol žalovaný oprávnený požadovať od žalobcu odplatu za
informácie sprístupňované žalobcovi z internetovej stránky www.katasterportal.sk
podľa ustanovenia § 11 ods. 3 zákona č. 215/1995 Z.z. v znení účinnom do 31.8.2007
nie je správny a pre správne právne posúdenie nastolenej právnej otázky je potrebné skúmať, či

žalovaný postupoval správne, ak za informácie (resp. za prístup k informáciám) z informačného systému
katastra nehnuteľností poskytované prostredníctvom internetovej stránky prevádzkovanej žalovaným
www.katasterportal.sk požadoval v prejednávanej veci odplatu podľa ustanovenia § 11 ods. 3 zákona
č. 215/1995 Z.z. v znení účinnom do 31.8.2007. Vychádzajúc z uvedeného ustanovenia tak žalovaný
mohol urobiť len za poskytnutie informácií zo štátnej dokumentácie s odkazom na ustanovenie § 11

ods. 1 zákona č. 215/1995 Z.z. v znení účinnom do 31.8.2007, ktoré upravuje čo sa rozumie štátnou
dokumentáciou s tým, že spôsoby poskytnutia informácií zo štátnej dokumentácie sú upravené v
ustanoveniach § 21, § 22 zákona č. 215/1995 Z.z, ale poskytovanie informácií z
katastrálneho operátu upravuje podľa ustanovenia § 11 ods. 4 zákona č. 215/1995 Z.z. v znení účinnomdo 31.8.2007 osobitný predpis; aj keď poznámka pod čiarou odkazuje len na zákon č.
162/1995 Z.z., uvedené neznamená, že týmto zákonom nemôže byť aj iný právny predpis, a
to zákon č. 211/2000 Z.z. Rešpektujúc právny názor dovolacieho súdu, sa chcel uvedeným zaoberať,

teda či žalovaný postupoval správne, ak za informácie, resp. za prístup k informáciám z informačného
systému katastra nehnuteľností poskytované prostredníctvom internetovej stránky ním prevádzkovanej
(www.katasterportal.sk) požadoval v prejednávanej veci od žalobcu odplatu, avšak nemohol, keďže
žalobca neopísal rozhodujúce skutočnosti, ktoré by boli podkladom na preskúmanie oprávnenosti jeho
žaloby s odkazom na body 12. a 13. odôvodnenia tohto rozsudku, pretože žalobca netvrdil v žalobe aké

konkrétne informácie požadoval od žalovaného prostredníctvom jeho internetovej stránky a tak nebolo
možné posúdiť, či plnenie žalobcu žalovanému naplnilo znaky bezdôvodného obohatenia plnením bez
právneho dôvodu, ako tvrdil v žalobe a potom už ani nemal možnosť zaoberať sa odvolacími dôvodmi
žalobcu. Dal do pozornosti, že v obdobnej právnej veci rozhodol Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo
dňa 11.11.2009, č.k. 4 Co 238/2008-51 tak, že rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 9.4.2008, č.k. 8 C
232/2007-38, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3.923,- Sk s príslušenstvom

a náhradu trov konania, vo zvyšku žalobu zamietol a v časti o zaplatenie sumy 77,- Sk konanie zastavil,
v napadnutej vyhovujúcej časti zmenil a žalobu žalobcu zamietol (žaloba, tak ako aj v tejto veci, bola
iba všeobecná, bez uvedenia rozhodujúcich skutočností pre posúdenie nároku žalobcu) s odkazom na
čl. 2 ods. 1 C.s.p.

11. Voči uvedenému tretiemu rozsudku Krajského súdu v Bratislave podal žalobca dovolanie. Najvyšší
súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 26.3.2025, sp.zn. 1 Cdo 48/2023 v spojení
s opravným uznesením zo dňa 28.5.2025, sp.zn. 1 Cdo 48/2023, zrušil rozsudok Krajského súdu v
Bratislavezodňa26.10.2022,č.k.15Co79/2022-254avecmuvrátilnaďalšiekonanie,vktoromdôvodil,
že v konaní, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu sp. zn. 1 Cdo 84/2020 a ktorým dovolací

súd vyslovil právny názor na otázku, či informácie z informačného systému katastra nehnuteľností
poskytované prostredníctvom internetovej stránky prevádzkovanej žalovaným www.katasterportal.sk
podliehajú (resp. v rozhodnom čase podliehali) spoplatneniu. Dovolací súd dospel
k záveru, že nepodliehajú spoplatneniu (podrobne pozri bod 16. a 17. rozhodnutia dovolacieho súdu
1 Cdo 84/2020). Ďalej konštatoval, že záver odvolacieho súdu ohľadom toho, že žalobca v danej veci

neopísal v žalobe rozhodujúce skutočnosti takým spôsobom, z ktorých by bolo možné jednoznačne
individualizovať ním uplatnený nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 451 ods.
1 Občianskeho zákonníka neobstojí. Pre rozhodnutie vo veci je totiž rozhodujúca tá skutočnosť, či v
rozhodnom období od 13.11.2006 do 16.8.2007 zaplatil bez právneho dôvodu sumu 159.000,- Sk. Pre
rozhodnutie vo veci teda nebolo vôbec potrebné zisťovať, za aký úkon žalovaný peniaze z účtu žalobcu

bezdôvodne získal. Iba žalovaný by mohol namietať výšku bezdôvodného obohatenia, pričom by musel
konkretizovať položky, za ktoré mu platba od žalobcu ako poplatok patrila.

12. Odvolací súd, po opätovnom vrátení veci Najvyšším súdom Slovenskej republiky, preskúmal vec,
súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 470 ods. l, ods. 2, § 379, § 380 ods. 1

Civilného sporového poriadku (ďalej C.s.p.), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli
splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie, nakoľko nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať
dokazovanie, nevyžaduje to ani dôležitý verejný záujem (§ 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru,
že odvolanie žalobcu je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 28. januára 2026; o termíne verejného
vyhlásenia rozsudku boli strany sporu a ich právni zástupcovia upovedomení zákonným spôsobom (§

378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku,
ktorým bola žaloba zamietnutá, zmenil podľa § 388 C.s.p. tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 5.227,83 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

13. Pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení a zo skutočností, ktoré vyšli

najavo najneskôr do konca lehoty na podanie odvolania, majúc na zreteli ustanovenie § 470 ods. 2
veta prvá C.s.p., podľa ktorého právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované Rozhodujúcim pre posúdenie vecnej a právnej správnosti
rozsudku súdu prvej inštancie boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným dokazovaním súdom prvej
inštancie a ktoré teda nepochybne existovali v čase vyhlásenia jeho rozsudku. Napokon táto zákonná

zásada platí aj po 1.7.2016 (§ 383 C.s.p.).

14. Žalobca sa žalobou doručeniu súdu prvej inštancie dňa 13.11.2008 domáhal od žalovaného
zaplatenia sumy 159.000,- Sk (5.277,83 €) titulom vydania bezdôvodného obohatenia. Žalobca žalobuodôvodnil tým, že v období od 13.11.2006 do 16.8.2007 uhradil bankovým prevodom na účet žalovaného
preddavky v celkovej výške 159.000,- Sk. Informácie, ktoré zverejňuje žalovaný, ktorý je ako rozpočtová
organizácia povinnou osobou podľa § 2 ods. 2 zákona č. 211/2000 Z.z. o

slobodnom prístupe k informáciám a prevádzkuje informačný systém v zmysle § 6 ods. 3 uvedeného
zákona, ku ktorému umožňuje prístup prostredníctvom internetovej stránky www.katasterportal.sk
., sú informáciami, ku ktorým nie je podľa zákona č. 162/1995 Z.z. o
katastri nehnuteľností, ani podľa iného právneho predpisu, obmedzený prístup. Žalovaný protiprávne
podmieňoval prístup na túto stránku zaplatením finančnej úhrady, preddavku vo výške 100,- Sk na

jeho bankový účet, teda odplatu podľa ním zverejneného cenníka, avšak takáto úhrada je plnením bez
právneho dôvodu.
15. Odvolací súd má zhodne s právnym názorom dovolacieho súdu vysloveným v uznesení zo dňa
30.3.2022, sp.zn. 1 Cdo 84/2020 za to, že zákon č. 215/1995 Z.z. o geodézii a
kartografii a zákon č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám je potrebné považovať za dva
samostatné, na sebe nezávislé právne predpisy, keď vzťah subsidiarity medzi nimi nie je ani v jednom

z nich legislatívne vyjadrený. Oba zákony upravujú samostatné, na sebe nezávislé a rozdielne spôsoby
poskytovania informácií. V uvedenom uznesení dovolací súd ďalej uviedol, že právny záver odvolacieho
súdu ohľadom toho, že na základe platnej a účinnej právnej úpravy v rozhodnom
období bol žalovaný oprávnený požadovať od žalobcu odplatu za informácie sprístupňované žalobcovi
z internetovej stránky www.katasterportal.sk podľa ustanovenia § 11 ods. 3 zákona č. 215/1995 Z.z.

v znení účinnom do 31.8.2007, nie je správny a pre správne právne posúdenie nastolenej právnej
otázky je potrebné skúmať, či žalovaný postupoval správne, ak za informácie (resp. za prístup k
informáciám) z informačného systému katastra nehnuteľností poskytované prostredníctvom internetovej
stránkyprevádzkovanejžalovanýmwww.katasterportal.skpožadovalvprejednávanejveciodplatupodľa
ustanovenia § 11 ods. 3 zákona č. 215/1995 Z.z. v znení účinnom do 31.8.2007. Vychádzajúc z

uvedeného ustanovenia tak žalovaný mohol urobiť len za poskytnutie informácií zo štátnej dokumentácie
s odkazom na ustanovenie § 11 ods. 1 zákona č. 215/1995 Z.z. v znení účinnom do 31.8.2007, ktoré
upravuje čo sa rozumie štátnou dokumentáciou s tým, že spôsoby poskytnutia informácií zo štátnej
dokumentácie sú upravené v ustanoveniach § 21, § 22 zákona č. 215/1995 Z.z., ale poskytovanie
informácií z katastrálneho operátu upravuje podľa ustanovenia § 11 ods. 4 zákona č. 215/1995 Z.z. v

znení účinnom do 31.8.2007 osobitný predpis; aj keď poznámka pod čiarou odkazuje len na zákon č.
162/1995 Z.z., uvedené neznamená, že týmto zákonom nemôže byť aj iný právny predpis, a to zákon
č. 211/2000 Z.z.

16. Vzhľadom na právny názor dovolacieho súdu vysloveného v jeho zrušujúcich uzneseniach zo dňa

30.3.2022, sp.zn. 1 Cdo 84/2020 a zo dňa 26.3.2025, sp.zn. 1 Cdo 48/2023, dospel odvolací súd, na
rozdiel od právneho záveru prvoinštančného súdu uvedeného v odôvodnení napadnutého rozhodnutia,
k záveru, že žalovaný v období od 13.11.2006 do 16.8.2007 požadoval od žalobcu zaplatenie poplatku
za prístup k informáciám z informačného systému katastra nehnuteľností poskytované prostredníctvom
internetovej stránky ním prevádzkovanej (www.katasterportal.sk) bez právneho dôvodu, keďže takéto

informácie nepodliehali v rozhodnom čase spoplatneniu. V konaní bolo preukázané, že žalobca v
rozhodnom období (od 13.11.2006 do 16.8.2007) zaplatil sumu 159.000,- Sk (5.277,83 €), ktorú výšku
žalovaný nenamietal a ani nekonkretizoval položky, za ktoré mu poplatok od žalobcu patril.

17. Odvolací súd poukazuje na to, že kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí toto obohatenie

vydať (§ 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Dôvodom vzniku záväzku je získanie bezdôvodného
obohatenia na úkor iného. Na základe toho vzniká záväzkový vzťah medzi tým, kto sa bezdôvodne
obohatil, ktorý je povinný bezdôvodné obohatenie vydať a medzi tým, na úkor koho sa niekto obohatil,
ktorý má právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, aj keď to zákon výslovne neustanovuje. Vydanie
bezdôvodného obohatenia inému prichádza do úvahy len výnimočne, a to len vtedy, keď toho, na úkor

koho bol získaný, nemožno zistiť (pozri § 456). Medzi jednu z foriem bezdôvodného obohatenia patrí
majetkovýprospech,ktorýbolzískanýplnenímbezprávnehodôvodu.Ideotaképlnenie,kdeodzačiatku
nebol právny dôvod na plnenie. To znamená, že sa plnilo, hoci chýbala právna skutočnosť, najmä
zmluva, na základe ktorej sa spravidla plní.
18. V danom prípade nemal žalovaný právny dôvod na zaplatenie poplatku za prístup k informáciám z

informačného systému katastra nehnuteľností poskytované prostredníctvom internetovej stránky, ktorú
prevádzkoval, nakoľko na to nemal žiadny zákonný dôvod s poukazom na bod 15. odôvodnenia tohto
rozhodnutia. Na základe všetkých uvedených skutočností mal potom odvolací súd za to, že tvrdeniažalobcu v jeho odvolaní o tom, že uhradil nezákonný poplatok za prevzatie informácií zverejnených na
internetovej stránke žalovaného, sú dôvodné.

19.1. Po poslednom rozhodnutí dovolacieho súdu žalovaný v podaní zo dňa 24.11.2025 namietol svoju
pasívnu vecnú legitimáciu. Uviedol, že medzi ním a žalobcom nevznikol súkromnoprávny záväzkový
vzťah, ide o vzťah verejnoprávny. Pre verejné právo je príznačná kogentná právna úprava, ktorá zároveň
ohraničuje činnosť verejnej moci a táto môže byť vykonávaná len na základe a v medziach zákona,
spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Teda bez ohľadu na to, či by informácie poskytoval v zmysle zákona č.

215/1995 Z.z. o geodézii a kartografii alebo v zmysle zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom
prístupe k informáciám, odplatne alebo bezodplatne, vždy by išlo o konanie upravené zákonom,
z ktorého by mohol vzniknúť iba verejnoprávny právny vzťah medzi žalobcom a ním. Ustanovenia
Občianskeho zákonníka nemožno aplikovať na vzťahy založené na predpisoch administratívneho
(správneho)práva,atoanivtýchprípadoch,keďobsahadministratívnychvzťahovnapodobňujeniektoré
občianskoprávne vzťahy. Dal do pozornosti rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa

27.9.2000, sp.zn. 2 Cdo 46/2000 a zo dňa 24.1.2010, sp. zn. 3Cdo/58/2009. Ďalej konštatoval, že právna
úprava bezdôvodného obohatenia platí v prvom rade na všetky občianskoprávne vzťahy, okrem prípadu,
že určitý občianskoprávny vzťah má osobitnú úpravu bezdôvodného obohatenia. Na základe ustanovení
zákona o bezdôvodnom obohatení nemožno riešiť prípady, keď povinnosť plniť je daná na základe
osobitného ustanovenia zákona alebo inej právnej povinnosti (R 26/1975). V zhode s tým judikatúra

rozlišuje medzi nárokmi z bezdôvodného obohatenia podľa Občianskeho zákonníka a nárokmi, keď
je povinnosť plniť daná na základe osobitného ustanovenia zákona. Bezdôvodným obohatením nie je
napríklad nárok ručiteľa proti dlžníkovi podľa ustanovenia § 550 Občianskeho zákonníka alebo plnenie
inej právnej povinnosti. Takisto nárokom na vydanie bezdôvodného obohatenia nie je nárok nositeľa
nemocenského poistenia na vrátenie preplatku, ku ktorému došlo na dávkach z tohto poistenia. Nejde o

občianskoprávny nárok a nemožno ho uplatňovať v občianskom súdnom konaní (R 26/1954, R 51/1965,
R 30/1972). Pre verejnoprávne vzťahy sa úprava bezdôvodného obohatenia v Občianskom zákonníku
nemôže uplatniť. Má za to, že žalobca by sa mohol v predmetnom prípade iba domáhať náhrady škody
v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o
zmene niektorých zákonov. V ďalšom podaní zo dňa 30.12.2025 žalovaný poukázal aj na ustanovenie §

22 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám, ktorý ale neobsahuje a nerieši
úplne všetky podrobnosti tohto postupu a v prípade, že určitá otázka nie je v zákone o slobode informácií
upravená, povinná osoba i žiadateľ sa riadia všeobecnými predpismi o správnom konaní (zákon č.
71/1967 Zb.). Dal do pozornosti aj ustanovenia § 244 ods. 1, ods. 2, ods. 3 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej O.s.p.), keďže žaloba bola podaná za jeho účinnosti.

19.2. Odvolací súd sa nestotožnil s uvedeným tvrdením žalovaného, že nie je pasívne vecne
legitimovaný v danom spore, pretože v prejednávanom prípade sa domáha žalobca zaplatenia
žalovanej sumy titulom bezdôvodného obohatenia, ktoré upravuje Občiansky zákonník. Žalobca zaplatil
žalovanému v rozhodnom období poplatok za prístup k informáciám z tzv. katasterportálu, ktorý
prevádzkoval žalovaný, ktorý ale na to nemal právny dôvod. Žalobca sa potom správne domáha v

civilnom konaní, vrátenia tohto poplatku od žalovaného. Ide teda o súkromnoprávny spor (§ 3 C.s.p.),
nie o spor, ktorý spadá do oblasti verejnej správy. Odvolací súd poukazuje na to, že vecná legitimácia
vyjadruje stav vyplývajúci z hmotného práva, ktorý v konečnom dôsledku vedie k úspechu alebo
neúspechu v konaní. Vecná legitimácia vyjadruje postavenie strany sporu v hmotnoprávnom vzťahu.
Sporová strana, ktorá je nositeľom tvrdeného hmotného práva alebo oprávnenia, má aktívnu vecnú

legitimáciu a strana sporu, ktorá je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, má pasívnu vecnú legitimáciu.
Súd môže žalobe vyhovieť len vtedy, ak žalobca žaluje tú osobu, ktorá je nositeľom hmotnoprávnej
povinnosti a ak túto skutočnosť nepreukáže, súd žalobu zamietne so záverom o nedostatku pasívnej
vecnej legitimácie. O nedostatok vecnej legitimácie na strane žalovaného pritom vo všeobecnosti ide
v tom prípade, ak niekto, o kom žalobca v žalobe tvrdí, že je výlučným nositeľom hmotnoprávnej

povinnosti alebo oprávnenia o ktoré v konaní ide, týmto nositeľom nie je, prípadne nie je nositeľom
výlučným.Otakomtonedostatkužaloby,vedúcejvkonečnomdôsledkukjejzamietnutiu,resp.ospôsobe
odstránenia tohto nedostatku, neposkytuje súd ani poučenie v zmysle § 160 ods. 1 C.s.p. (§ 5 O.s.p.)
predovšetkým z dôvodu, že poučovacia povinnosť súdu je obmedzená na poučenie strán sporu len o ich
procesných právach a povinnostiach, pričom so žiadnych ustanovení Civilného sporového poriadku, ani

Občianskeho súdneho poriadku (konanie začalo za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku) nebolo
možné a nie je možné vyvodiť povinnosť súdu poučiť žalobcu o tom, že žalovaný označený v žalobe nie
je v spore pasívne legitimovaný, pretože by to už nebolo poučenie o procesných právach a
povinnostiach, ale už poučením hmotnoprávnym, ktoré nie je oprávnený ani povinný súd poskytnúť (R38/94). V danej veci je žalovaný nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, o ktorej v konaní ide, z dôvodu
ktorého pasívna vecná legitimácia žalovaného je daná. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na
zrušujúce rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (zo dňa 30.3.2022, sp.zn. 1 Cdo 84/2020

a zo dňa 26.3.2025, sp.zn. 1 Cdo 48/2023), v ktorých sám dôvodil, že predmetom súdneho konania je
vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a to vrátenie platieb,
ktoré žalobca poskytol žalovanému bez právneho dôvodu, pričom nevytkol súdom nižších inštancií, že
by išlo o verejnoprávny vzťah, ako sa mylne domnieva žalovaný.

20. Odvolací súd zmenil podľa § 388 C.s.p. rozsudok súdu prvej inštancie aj vo výroku o náhrade
trov konania tak, že žalobcovi, ktorý mal v konaní pred súdom prvej inštancie plný úspech (odvolací
súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie a žalobe žalobcu vyhovel), priznal podľa § 255 ods. 1,
§ 262 ods. 1 C.s.p. nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, pretože odvolací rozhodoval
vo veci už za účinnosti Civilného sporového poriadku, podľa ktorého rozhodovanie o náhrade trov
konania má dve samostatné fázy (§ 262 ods. 1, ods. 2 C.s.p.); prvou je rozhodovanie o nároku na

náhradu trov konania, o ktorom rozhodne súd bez návrhu v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí; druhou
fázou je rozhodovanie súdneho úradníka súdu prvej inštancie, ktorý rozhoduje o výške náhrady trov
konania samostatným uznesením po právoplatnosti skončenia veci. Vzhľadom k spôsobu rozhodnutia
odvolaciehosúduvmeritevecisaodvolacísúdužnezaoberalodvolacímidôvodmižalovanéhovovzťahu
k výroku o náhrade trov konania.

21. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255 ods.
1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. Žalobcovi, ktorý mal v odvolacích konaniach plný úspech, priznal nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Vzhľadom k tomu, že žalobca bol úspešný v
dovolacích konaniach, odvolací súd mu priznal podľa § 453 ods. 1, § 396 ods. l, § 255 ods. 1 v spojení

s § 262 ods. 1 C.s.p. aj nárok na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100 %. Podľa § 262
ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov prvoinštančného, odvolacieho i dovolacieho konania rozhodne súd
prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

22. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac
ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi.
S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami
sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu.
Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým

odvolateľ ani nevzniesol žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania
nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr.
rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos
VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).

23. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon

pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebof) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej

obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§
435 C.s.p.).