Uznesenie – Sloboda a ľudská dôstojnosť ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, March 3, 2026

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 7Tos/9/2026

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2125012405
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 03. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Batisová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2026:2125012405.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Batisovej a sudcov JUDr.
Ladislava Révesa a JUDr. Rudolfa Botta, v trestnej veci odsúdeného: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX v D.
B., Vietnamská socialistická republika, t. č. vo výkone trestu odňatia slobody v ÚVTOS Hrnčiarovce nad
Parnou, o návrhu odsúdeného na podmienečne prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, o sťažnosti
odsúdeného proti uzneseniu Okresného súdu Trnava zo dňa 20.10.2025, č. k. 105Pp/55/2025-44, na

neverejnom zasadnutí konanom v Trnave dňa 03.03.2026, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sa sťažnosť odsúdeného: A. B. C. z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Konanie a rozhodnutie okresného súdu

1. Okresný súd Trnava (ďalej len „okresný súd“) uznesením zo dňa 20.10.2025, č. k. 105Pp/55/2025-44

(ďalej len „napadnuté uznesenie“), postupom podľa § 415 ods. 1 Trestného poriadku podľa § 66 ods.
1 písm. a), ods. 2 Trestného zákona zamietol návrh odsúdeného A. B. C. (ďalej len „odsúdený“) o
podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený rozsudkom Okresného
súdu Bratislava I zo dňa 05.05.2015, č. k. 8T/19/2013-2660, v spojení s uznesením Krajského súdu v
Bratislave zo dňa 15.10.2015, sp. zn. 4To/88/2015, právoplatný dňa 15.10.2015.

2. Na základe vykonaného dokazovania dospel okresný súd k záveru, že u odsúdeného bola splnená
formálna podmienka na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, nebola však splnená
ani jedna z dvoch materiálnych podmienok.

3. V prvom rade krajský súd konštatuje, že je ustálenou rozhodovacou činnosťou, že v dvojinštančnom
konaní rozhodnutie druhostupňového súdu tvorí určitú jednotu s rozhodnutím súdu prvého stupňa, a

preto krajský súd aj pre hospodárnosť nebude opakovať obsah argumentov okresného súdu, pretože
tieto sú stranám aj tak už známe (obdobne II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, I. ÚS 336/2016,
III.ÚS 447/2016, uznesenie NS SR sp. zn. 2Tdo/2/2018 z 23.01.2018).

Opravné prostriedky strán

4. Po vyhlásení napadnutého uznesenia odsúdený zahlásil sťažnosť, ktorú však do konania neverejného
zasadnutia Krajského súdu v Trnave neodôvodnil.

5. Prokurátor, ktorý sa verejného zasadnutia na okresnom súde nezúčastnil sťažnosť voči doručením
oznámenému uzneseniu nepodal.

Konanie na nadriadenom orgáne6. Podľa § 192 ods. 1 Trestného poriadku, pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma nadriadený orgán

a) správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť, a

b) konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia.

7. Vzhľadom k tomu, že sťažnosť bola podaná včas (ihneď po vyhlásení napadnutého uznesenia),
oprávnenou osobou (odsúdeným) a smerovala voči rozhodnutiu, voči ktorému je sťažnosť prípustná

(uznesenie o zamietnutí návrhu na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody), Krajský
súd v Trnave ako nadriadený orgán (ďalej len „krajský súd“) na podklade podanej sťažnosti podľa §
192 ods. 1 písm. a), písm. b) Trestného poriadku preskúmal správnosť výrokov napadnutého uznesenia
ako aj konanie predchádzajúce týmto výrokom, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť, a tak zistil
nasledovné skutočnosti.

8. Krajský súd sa stotožnil so skutkovými a právnymi zisteniami okresného súdu ako aj s podstatou
odôvodnenia napadnutého uznesenia, na ktoré v podrobnostiach odkazuje (s výnimkou pochybenia
okresného súdu uvedeného v bode 28 tohto rozhodnutia).

9. Krajský súd v prvom rade konštatuje, že po procesnej stránke okresný súd nijako nepochybil, keďže

v primeranom čase určil termín verejného zasadnutia a bez zbytočných prieťahov obstaral potrebné
podklady na rozhodnutie o návrhu odsúdeného na podmienečné prepustenie. Na verejné zasadnutie
odsúdeného predvolal riadne a taktiež mu dal možnosť prezentovať svoj návrh. Vykonal aj výsluch
odsúdeného zameraný na zistenia, ktoré sú z pohľadu § 66 ods. 1 Trestného zákona na rozhodnutie
súdu o návrhu odsúdeného potrebné, pričom sa riadil primárne tým, že dokazoval skutočnosti, ktoré

z iných dôkazov nevyplývali, resp. ktoré mohol uviesť a priblížiť súdu len samotný odsúdený, pre čo
bola jeho účasť na verejnom zasadnutí v konečnom dôsledku vôbec nevyhnutná. Avšak odsúdený mal
možnosť sa vyjadriť ku každému vykonanému aj listinnému dôkazu, ktorú odsúdený však nevyužil.
Taktiežokresnýsúddalodsúdenémupriestornavrhnúťdoplneniedokazovania,pričomodsúdenýžiaden
návrh na doplnenie dokazovania nepredniesol. Procesne okresnému súdu teda nie je možné v jeho

postupe z pohľadu krajského súdu nič vytknúť. Krajský súd vadu v procesnom postupe okresného súdu
pri svojej prieskumnej činnosti nevzhliadol.

10. Podmienečné prepustenie v prípade odsúdeného sa riadi § 66 ods. 1 písm. b) v spojení s § 67 ods.
1 Trestného zákona, z ktorého vyplýva 1 formálna a 2 materiálne podmienky, ktoré sú predpokladom

podmienečného prepustenia. V prvom rade je formálna podmienka, ktorá vyžaduje vykonanie zákonom
predpísanejdĺžkytrestuodňatiaslobodyzcelkovouloženejdĺžkytrestuodňatiaslobody(3/4zuloženého
trestu). Ďalej sa však vyžaduje splnenie materiálnych podmienok, ktoré okresný súd riadnym spôsobom
skúmal a dospel k správnym záverom o ich nesplnení v prípade osoby odsúdeného, s ktorými závermi
sa krajský súd plne stotožnil.

11. Pokiaľ ide o splnenie formálnej podmienky na podmienečné prepustenie, okresný súd správne
skonštatoval, že odsúdený túto podmienku splnil.

12. Krajský súd sa ďalej plne stotožnil so skutkovými zisteniami a právnymi závermi okresného súdu,

pokiaľ ide o nesplnenie materiálnych podmienok pre podmienečné prepustenie odsúdeného z výkonu
trestu odňatia slobody.

13. Krajský súd je tiež toho názoru, že súvahou všetkých okolností týkajúcich sa spávania odsúdeného,
ako sú uvedené v hodnotení riaditeľa ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou, najmä jeho opakované

disciplinárne tresty, ktoré sa tiahnu počas dlhšieho obdobia jeho výkonu trestu, ktoré poukazujú na
správanie a postoje odsúdeného vo výkone trestu a jeho formálne kritický postoj k jeho trestnej činnosti
majú za následok, že nie je možné dospieť k záveru, že odsúdený spĺňa potrebné predpoklady na
podmienečné prepustenie, kvôli čomu jeho návrhu nie je možné vyhovieť.

Východiská podmienečného prepustenia

14. Účelom trestu podľa Trestného zákona je zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým,
že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, abyviedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne
odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Trestanie tak v sebe zahrnuje aj aspekt resocializácie odsúdeného
a aspekt individuálnej prevencie. Zmysel inštitútu podmienečného prepustenia spočíva v motivácii

odsúdeného k tomu, aby svojím chovaním a plnením povinností vo výkone trestu ukázal polepšenie. Ak
vykonanou časťou trestu odňatia slobody bol účel trestu dosiahnutý, je ďalší trest nepotrebný, a teda aj
neodôvodnený (Nález Ústavného súdu SR III. ÚS 355/2021-23, bod 12).

15. Pri rozhodovaní o materiálnej podmienke, či možno predpokladať, že odsúdený v prípade

podmienečného prepustenia bude viesť riadny život ide o prognózovanie budúceho správania
odsúdeného. Vo svojej podstate pri celom rozhodovaní o návrhu na podmienečné prepustenie
odsúdeného ide aj o určitú kvalifikovanú predpoveď budúceho správania, ktoré možno od odsúdeného
po jeho podmienečnom prepustení na slobodu očakávať. Podstatou úvah súdov je potom v konečnom
dôsledku dôvodnosť predpokladu, že odsúdený povedie v budúcnosti i na slobode riadny život s
minimalizáciou rizika jeho recidívy (IV. ÚS 85/2011, IV. ÚS 321/2013).

16. Vzhľadom k tomu povinnosťou súdu v tomto konkrétnom prípade bolo zistiť, či nastali zmeny v
správaní odsúdeného v priebehu výkonu trestu, ktoré by mohli potenciálne viesť k zmene osobnosti
odsúdeného. V súvislosti s konkrétnym a najmä aktuálnym posúdením možnej zmeny v správaní
vrátane zmeny osobnosti odsúdeného ústavný súd poukázal na to, že práve riaditeľ ústavu na výkon

trestu odňatia slobody disponuje najkomplexnejšími a najrelevantnejšími informáciami o odsúdenom,
keďže je de facto v priamom kontakte s ním (Nález Ústavného súdu SR I. ÚS 509/2022-40, bod
22; uznesenie NS SR č. k. 4Urtos/6/2020 z 18.11.2020; pozri tiež Kurilovská, L.-Blažek, R.-Ľorko, J.:
Hodnotenie implementácie a budúceho vývoja sankčného mechanizmu po 10 rokoch účinnosti trestných
kódexov v Slovenskej republike; porov. Rozsudok ESĽP vo veci Choreftakis a Choreftaki proti Grécku

zo 17.01.2012, sťažnosť č. 46846/08, bod 58).

17. Treba však zdôrazniť, že nikto nemá právo na to, aby bolo vyhovené jeho návrhu na
podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody. Posúdenie splnenia zákonných podmienok
podmienečnéhoprepusteniajevecousudcovskejúvahy(NálezÚstavnéhosúduSRIII.ÚS355/2021-23,

bod 11).

18. Doplňujúc krajský súd uvádza tiež, že do práva na spravodlivý proces podľa ústavného súdu nepatrí
právo odsúdeného, aby sa konajúce súdy stotožnili s jeho právnymi názormi alebo aby rozhodli podľa
jeho predstáv, či dokonca v jeho prospech, pretože súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si

neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom všeobecne
záväzných právnych predpisov (III. ÚS 339/08, II. ÚS 197/07, II. ÚS 78/05, IV. ÚS 252/04, obdobne tiež
1Tdo/12/2024).

19. Špecifikom materiálnych podmienok pre podmienečné prepustenie je, že prvá a druhá materiálna

podmienka má určitý vzťah vzájomnosti, kedy splnenie prvej materiálnej podmienky spravidla je silné
východisko pre splnenie tej druhej. Teda ak odsúdený svojim správaním počas výkonu trestu preukazuje
reálne polepšenie, je zároveň daný nezanedbateľný predpoklad, že možno od neho predpokladať
i vedenie riadneho života v prípade podmienečného prepustenia. Naopak, ak odsúdený už aj vo výkone
trestu nepreukazuje polepšenie, spravidla ide o zásadný indikátor, že mimo brán väznice už vôbec

nebude schopný sa podriadiť pravidlám spoločnosti reprezentovaným v právnom poriadku, ktorých
dodržiavanie je kľúčové pre vedenie riadneho života. Je však pravda, že nie v každom prípade takýto
záver musí byť pravdivý. Súd musí tieto podmienky preto starostlivo vyhodnocovať ad hoc (od prípadu
k prípadu individuálne) a teda oboje a nielen jednu z nich. Napriek tomu nesplnenie ktorejkoľvek z nich
má za následok, že podmienečné prepustenie do úvahy neprichádza.

Posúdenie materiálnych podmienok podmienečného prepustenia odsúdeného

20. V prípade odsúdeného v predmetnej trestnej veci je potrebné konštatovať, že nespĺňa predovšetkým
prvú materiálnu podmienku.

21. Kľúčové zistenia, na ktorých krajský súd takýto záver postavil spočívajú v počte opakovaných
disciplinárnychtrestov,avšakajvďalšíchokolnostiachdokresľujúcichosobuodsúdenéhoajehopostoje,
z ktorých krajský súd uvedený záver o nesplnení materiálnych podmienok odvodil.22. V prvom rade je nutné poukázať na nemalý počet disciplinárnych trestov, ktoré odsúdený získal
počas výkonu trestu. Podrobne ich rozviedol vo svojom rozhodnutí okresný súd. Krajský súd síce

konštatuje, že väčšinu týchto trestov získal odsúdený práve na začiatok jeho výkonu trestu, kedy jeho
správanie úmerne k tomu nebolo podľa hodnotenia vždy na požadovanej úrovni. Disciplinárne sa previnil
najmä fyzickými konfliktmi so spoluväzňami, ale tiež prechovávaním nedovolených predmetov, pričom
tu a tam šlo o predmety, ktoré si odniesol z pracoviska. Avšak aj po niekoľkých rokoch vo výkone
väzby alebo trestu je stále opakovane disciplinárne postihnutý za podobné previnenia. Je pravda,

že tieto disciplinárne tresty má zahľadené, avšak zahľadenie týchto nemá za následok, že na tieto
nemožno prihliadať. Tieto disciplinárne tresty má odsúdený zahľadené získaním disciplinárnych odmien.
Tieto disciplinárne odmeny však odsúdený získal prevažne za plnenie pracovných povinností, dvakrát
za plnenie programu zaobchádzania a raz za plnenie činnosti súvisiacich so všeobecným rozvojom
odsúdeného. Podrobne sú aj disciplinárne odmeny rozvedené v napadnutom uznesení okresného súdu.
Disciplinárnu odmenu za plnenie si pracovných povinností však krajský súd považuje najmä pri osobe

odsúdeného za menej podstatnú, než akou by bol väčší počet odmien za vzorné plnenie programu
zaobchádzania. Okrem toho podstatný je však počet disciplinárnych odmien a ich pomer k počtu
disciplinárnych trestov.

23. V tejto súvislosti krajský súd musí poukázať na vyjadrenia zástupcu ÚVTOS Hrnčiarovce nad

Parnou, ktoré odzneli na verejnom zasadnutí, ktorý sa vyjadril, že závisiac od podmienok prichádza
do úvahy, ak s odsúdeným nie sú problémy, že tomuto sú udelené až 4 disciplinárne odmeny za
kalendárny rok. Odsúdený sa nachádza v ÚVV alebo ÚVTOS od nástupu do výkonu väzby dňa
28.11.2012, pričom odsúdený ku dňu podania návrhu bol vo výkone trestu alebo väzby 12 rokov, 9
mesiacov a 13 dní. Za tento čas mal teda podľa vyjadrení zástupcu ÚVTOS možnosť len za vzorné

plnenie pracovných povinností a všeobecný rozvoj osobnosti získať približne 50 disciplinárnych odmien.
Z hodnotenia ÚVTOS vyplýva, že počas výkonu trest mal udelených len 10 odmien a naopak udelených
11 disciplinárnych trestov, pričom posledný bol zahľadený až dňa 11.09.2023 a v roku 2024 a 2025 získal
len 1 odmenu ročne za plnenie pracovných povinností. Preto krajský súd konštatuje, že už len z tohto
aspektuzosprávania odsúdenéhonemožnoodvodiťpotrebnéviditeľnépolepšeniepočasvýkonutrestu.

24. Ďalšou podstatnou skutočnosťou je, že odsúdený sa pred súdom snaží účelovo prezentovať tak,
že ľutuje spáchanie trestnej činnosti, čo je však v rozpore so skutočnosťou vyplývajúcou z hodnotenia
odsúdeného, z ktorého je zrejmé, že jeho postoj k trestnej činnosti nemožno považovať za kritický,
pretože uvádza, že nevedel, že mal v kufri drogy a myslel si, že vezie oblečenie, bol to podvod.

Potom možno dospieť k záveru o účelovej snahe preukázať súdu splnenie materiálnych podmienok
prezentovaním kritického postoja a ľútosti ku svojej trestnej činnosti, pričom ak sám odsúdený tvrdil vo
svojom návrhu, že sa chce riadne zamestnať a zaradiť do spoločnosti, nepreukázal súdu, žeby mal
zabezpečené ubytovanie, príp. prísľub práce.

25. Napokon nemenej podstatnou skutočnosťou je, že odsúdený program zaobchádzania plní len
čiastočne. Okrem toho nemožno zanedbať ani to, že u odsúdeného je resocializačná prognóza podľa
nástrojahodnoteniarizikarecidívytrestnejčinnostiCRAmenejpriazniváarizikorecidívytrestnejčinnosti
je stredné.

26. Vzhľadom k týmto skutočnostiam nemohol krajský súd vysloviť pozitívny záver ani o
druhej materiálnej podmienke spočívajúcej v predpoklade vedenia riadneho života zo strany
odsúdeného v prípade podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody.

Záver

27. Tieto skutočnosti vo svojom súhrne viedli tak aj krajský súd k záveru, že doposiaľ nemožno
konštatovať, že by sa odsúdený bol polepšil vplyvom výkonu trestu a zatiaľ taktiež aj preto, ale aj pre iné
uvedené dôvody nemožno ešte predpokladať, že by v prípade podmienečného prepustenia na slobodu
viedol riadny život, teda nedopúšťal sa žiadnej ďalšej protispoločenskej činnosti.

28. Úplne na záver však musí krajský súd skonštatovať aj to, že pokiaľ okresný súd v napadnutom
uznesení na strane 6 uviedol nasledovnú vetu: „Možno preto konštatovať, že nebol ešte dosiahnutý
taký stupeň nápravy odsúdeného, že by sa zbavil práve tých charakterových vlastností a nesprávnychnávykov, ktoré u neho viedli k opakovanému páchaniu trestných činov,“ možno povedať, že išlo
o podstatné pochybenie v riadnom ustálení skutkového stavu, čo potom viedlo aj k formulovaniu
nesprávneho právneho záveru. Krajský súd musí upozorniť touto cestou okresný súd, že zo žiadneho

dôkazu, ktorý bol na verejnom zasadnutí vykonaný nevyplýva, že by odsúdený bol recidivistom, teda,
že by bol opakovane páchal trestnú činnosť. V tomto smere boli závery okresného súdu preto zjavne
nesprávne, nakoľko z odpisu registra trestov vyplýva, že odsúdený má v ňom uvedený jediný záznam.

29. Vzhľadom ku všetkým uvedeným skutočnostiam krajský súd dospel k záveru, že sťažnosť

odsúdeného nie je dôvodná.

30. Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, nadriadený orgán zamietne sťažnosť, ak nie je
dôvodná

31. Keďže krajský súd nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zrušenie, resp. zmenu

napadnutého uznesenia, sťažnosť odsúdeného ako nedôvodnú zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.