Rozsudok Judgement was issued on Tuesday, December 9, 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9Co/125/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5824201610
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 12. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Kotrčová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:5824201610.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Kotrčovej

a členov senátu JUDr. Jozefa Šuleka a JUDr. Jany Vargovej, v spore žalobcu: SKI - GRÚNIKY s.r.o., so
sídlom Piliarská 952/16P, Oravská Polhora, IČO: 36 380 555, právne zastúpený: Advokátska kancelária
AK - AK, s.r.o., so sídlom Na Revíne 10209/37, Bratislava, IČO: 55 629 679, proti žalovanému: Mesto
Námestovo, so sídlom ul. Cyrila a Metoda 329/6, Námestovo, IČO: 00 314 676, právne zastúpený:
Mgr. František Baraniak, advokát, so sídlom M.R. Štefánika 1824/43, Dolný Kubín, v konaní o uloženie
povinnosti uverejniť vyjadrenie, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Námestovo č.k.
13C/55/2024-509 zo dňa 14. marca 2025, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok prvoinštančného súdu mení tak, že ukladá žalovanému, aby do 60 dní od právoplatnosti
rozsudku v dvojmesačníku Noviny A. B. – B. uverejnil vyjadrenie žalobcu v nasledovnom znení:

,,Cui bono námestovský urbár?

Na mieste, kde dnes stojí lyžiarske stredisko bol v roku 2003 len močiar, lesy a lúky bez prístupovej cesty
a akejkoľvek infraštruktúry. Výstavba trvala cca 3 roky vrátane rozsiahlej byrokracie. V rámci výstavby

v tom čase nejestvujúcu lyžiarsku trať vyrúbal sám urbár a vysadil stromy inde, za čo sme už urbáru
zaplatili. Každý pník sme sami vyklčovali a členitý terén svahovali strojmi. Močiar sa naviezol štrkom a
dnes tu na ploche viac ako 10.000 m2 môžeme parkovať. K betonáži lyžiarskych vlekov sa použilo viac
ako 500 m3 betónu. (1x domiešavač = 5 m3, celkom cca 100 domiešavačov). Postavili sme trafostanicu
s prípojkou 22.000 V a celé teleso súčasnej cesty viac ako 1 km zo C.. Stavebný ruch bol na miestne
pomery enormný. Každý lyžiarsky vlek má územné, stavebné aj kolaudačné rozhodnutie a realizovala
sa aj takzvaná EIA. Oficiálne sa spustila prevádzka v roku 2006 a trvala až doposiaľ. Tvrdenie, že urbár
nevedel, nechcel a nesúhlasil ... je tragikomické.

Reálny spor vznikol až podstatne neskôr a súdne konanie sa vedie od roku 2022. Nájom je zmluvný
vzťah, ktorý prezentuje vôľa zmluvných strán, a to bolo vybudovanie a prevádzka lyžiarskeho strediska.
Po viac ako 20 rokoch prichádza výbor nabíja drevené koly, oplocuje vleky, žiada o ochranu trestanú
tretiu osobu a jej kamarátov v taktických vestách, ktorá už takto operuje aj v stredisku SKI - VITANOVÁ.
Z troch vlekov sa zrazu na dva nedá nastúpiť a z jedného je treba v polovici vystúpiť. Prevádzka je
zablokovaná, a to v čase, keď je súdom vydané ochranné neodkladné opatrenie. Chyby papiera na

oboch stranách majú mať odrazu prednosť pred zrejmou vôľou, všetko má byť inak. Už to nie je naše
spoločné dieťa, výbor ho nechce a žiada D., aby ho zabil, inak ho zabije sám.

Z našej strany sa stále aktívny snažíme o zmier, napr.: akceptovanie požiadavky nájmu 0,25 EUR/
m2, na sporných pozemkoch alebo 3-násobné zvýšenie súčasného nájmu alebo vzdanie sa práva na
zisku z nášho podielu vrátane platenia doterajšieho nájmu alebo odkúpenie alebo prenájom lyžiarskeho
strediska urbárom alebo výmenu našich podielov v urbáre za pozemky pod lyžiarskym strediskom, a

ďalšie. Posledná ponuka zo strany výboru je nájom 77.017,14 EUR/12 mes. Naša priemerná ročná
tržba za poslednú dekádu je 133.445 EUR (viď finstat.sk), teda taký nájom popri všetkých nákladoch,skracujúcej sa sezóne rastúcimi teplotami a zvýšenej požiadavke zasnežovania pri vyšších cenách
elektriny, je objektívne nemožné akceptovať a je likvidačný. Straty tržieb budeme musieť sanovať
externými zdrojmi, inak nás výbor privedie do krachu. Pritom pokiaľ urbáru čokoľvek dlhujeme, nech

sa páči máme civilizované spôsoby riešenia sporov súdmi, nie likvidáciou fungujúcej a dlho budovanej
prevádzky. Pozemky však prenajaté sú a horibilné sumy, ktoré výbor žiada za nájom žiaden súd nikdy
neprizná, preto výbor zvolil iné ,,metódy“, aby sa tak zrejme vyhol súdnej prehre.

K trestným oznámeniam pripomíname, že sa bránime tak ako to dovoľuje každému zákon. Máme si

aj my najať „hrubokrkých“ chlapcov a vyhlásiť občiansku vojnu? Je to nedôstojné. Predseda urbáru je
pritom v súčasnosti stíhaný za priestupok proti majetku a rovnako sa vedie ďalšie trestné stíhanie za
ublíženie na zdraví a výtržníctvo, kde poškodeným je osoba z prevádzkového personálu, ktorá bola po
návšteve výboru odvezená sanitkou.

Quo vadis (kam kráčaš) nie je správna otázka, pretože smerovanie zmenil len výbor. My robíme viac

ako 20 rokov to isté. Správna otázka je cui bono, teda komu na prospech? Vznikla škoda vo výške
ušlých tržieb, ktoré budeme žiadať zaplatiť, čo nás priviedlo do náročnej situácie. A na prospech
komu? Lyžiarske stredisko stojí na lukratívnych pozemkoch, ktoré sú podľa územného plánu určené na
výstavbu, ale zároveň ich stále blokuje naša nájomná zmluva. Pýtame sa o čo tu vlastne ide? Toľko
úsilia proti nám, pričom peniaze by mohol od nás urbár získať súdom a bez rizík, vrátane fotografií č.

1, 2, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť rozsudku.

Pokiaľ majú urbarialisti záujem sa viacej dozvedieť aj od nás, neváhajte nás kontaktovať na tel. č. XXXX
XXX XXX alebo adrese E.“

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd žalobu zamietol a žalovanému priznal proti
žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Z vykonaného dokazovania považoval
za preukázané, že dňa 19.03.2024 bol v dvojmesačníku Noviny A. F. B. B., marec, číslo X, ročník
G., ktorý vydáva žalovaný uverejnený článok Výboru a Dozornej rady, Urbár Námestovo, pozemkové
spoločenstvo pod názvom H. I. lyžiarske stredisko J.? v nasledovnom znení: ,,Mnohí asi viete, že

lyžiarske stredisko J. na pozemkoch Urbáru Námestovo v katastrálnom území B. K. je po rokoch
prevádzky od 21. januára 2024 zatvorené. Prečo je to tak, kolujú rôzne fámy, a tak sme sa rozhodli
o dôvodoch informovať aspoň vás, Námestovčanov, keďže stredisko sa nachádza na pozemkoch
mnohých z vás. Na účel výstavby lyžiarskeho strediska v roku 2003 urbár prenajal súčasnému
prevádzkovateľovi strediska, ako nájomcovi, šesť parciel zo svojich pozemkov (cca 50 hektárov).

V nasledujúcich rokoch v rozpore s nájomnou zmluvou i všetkými povoleniami stavebného úradu,
ktorými bola výstavba lyžiarskeho strediska povolená, však nájomca svojvoľne zastaval okrem šiestich
prenajatých parciel aj ďalších sedem neprenajatých parciel urbáru. Vzniknutú situáciu sa urbár s
nájomcom snažil celé roky riešiť dohodou tak, že mu ponúkal, aby si prenajal aj časti neprenajatých
pozemkov urbáru, ktoré sa v dôsledku nezákonného zastavania stali nevyhnutnými pre prevádzku

lyžiarskeho strediska. Dnes je prístup k nástupným staniciam dvoch vlekov možný iba z neprenajatých
pozemkov a na posledný je síce možné nastúpiť na prenajatom pozemku, avšak v polovici je
potrebné z neho vystúpiť, pretože tento úsek vleku tiež prechádza neprenajatými pozemkami. A
tak ani jeden z vlekov strediska nie je v súčasnosti možné používať bez využívania neprenajatých
pozemkov urbáru. Na neprenajatých pozemkoch urbáru sa nachádzajú aj veľké časti zjazdoviek a štyri

čierne stavby - chaty, ktoré prevádzkovateľ strediska prevádzkuje. Od jari 2015 sa urbár intenzívne
snažil o uzatvorenie nových nájomných zmlúv aj na neprenajaté pozemky urbáru. Prevádzkovateľ
spočiatkuniekoľkorokovaktívnespolupracovalnaichpríprave,avšaksúčasneodďaľovalichpodpísanie
nedodaním dohodnutých príloh, ktoré mali v nájomných zmluvách presne špecifikovať všetky stavby
lyžiarskeho strediska tak, aby ich bolo možné legalizovať, keďže všetky sú postavené v rozpore s

rozhodnutiami stavebného úradu. Po piatich rokoch bezvýsledných rokovaní bolo jasné, že dohoda
s nájomcom nie je možná. A tak zhromaždenie podielnikov urbáru hlasovaním zaviazalo výbor, aby
bránil vlastnícke práva urbáru všetkými dostupnými právnymi prostriedkami. Na základe toho výbor
jednohlasne rozhodol, neumožniť viac prevádzkovateľovi strediska pokračovať v nezákonnom užívaní
neprenajatých pozemkov, za ktoré prevádzkovateľ nikdy neplatil. Rozhodnutie podporila aj celá dozorná

rada. Hoci bol prevádzkovateľ na uvedené skutočnosti mnohokrát opakovane upozorňovaný, napriektomu v ďalších rokoch opakovane posielal urbáru písomné vyjadrenia, že existujúca nájomná zmluva
mu postačuje a plne pokrýva potreby lyžiarskeho strediska. Posledné ponuky nájomca odmietol v januári
2024. V súvislosti so všetkým uvádzaným na nás za posledné 2 roky podal prevádzkovateľ strediska cca

20 trestných oznámení, ktoré boli všetky právoplatne ukončené odmietnutím ako nedôvodné. A keďže
už došlo aj k fyzickému napadnutiu, výbor pristúpil k ochrane neprenajatých pozemkov za asistencie
súkromnej firmy, ktorá nám s ochranou pomohla. Nájomca sa v dôsledku toho rozhodol stredisko radšej
zatvoriť, ako by si mal neprenajaté pozemky prenajať. Viac sa v prípade záujmu môžete dozvedieť
na facebookovej stránke Urbár Námestovo, alebo na mailovej adrese L., kde môžete klásť otázky, na

ktoré sa budeme snažiť odpovedať“. Pod predmetným článkom je uvedená pozn. redakcie, v zmysle
ktorej bude vyjadrenie SKI Grúniky prinesené v májovom čísle B.. Zo žiadosti o uverejnenie vyjadrenia
k článku „Quo vadis lyžiarske stredisko J.“ zo dňa 16.04.2024 súd zistil, že žalobca žiadal žalovaného o
uverejnenie vyjadrenia k článku, ktorý bol zverejnený dňa 19.03.2024 v dvojmesačníku noviny občanov
B.-B.,marecXXXX,čísloX,nastraneXX,atozdôvodov,že:tvrdenieoneexistenciinájmujenepravdivé
a neúplné, tvrdenie o nezákonnom vybudovaní lyžiarskeho strediska v rozpore s nájomnou zmluvou

a povoleniami je neúplné a nepravdivé, tvrdenie o svojvoľnom zastavaní pozemkov je nepravdivé a
neúplné, tvrdenie, že spoločnosť SKI - Grúniky s.r.o. nekomunikuje je nepravdivé a neúplné, tvrdenie o
odmietnutí trestných oznámení nie je pravdivé a úplné, tvrdenie o fyzickom napadnutí je nepravdivé a
neúplné, tvrdenie o rozhodnutí zastaviť prevádzku a neplatiť nájom je neúplné a nepravdivé. Následne
sa v žiadosti nachádza text vyjadrenia svojim obsahom totožný s vyjadrením obsiahnutým v žalobe.

Žalobca žiadal, aby žalovaný uverejnil vyjadrenie na rovnocennom mieste a rovnakým písmom, akým
bol uverejnený článok Urbáru Námestovo, pozemkové spoločenstvo, vrátene dvoch fotografii, ktoré sú
súčasťou žiadosti. Z obsahu tejto žiadosti je zrejmé, že žalobca žiadal o zverejnenie svojho vyjadrenia
k článku z dôvodovo uvedených v § 8 ods. 1 Zákona o publikáciách. Žalovaný v reakcii na žiadosť o
vyjadrenie žalobcu mu zaslal list dňa 06.05.2024, v ktorom editorka žalovaného oznámila žalobcovi, že

jeho žiadosť nespĺňa zákonom stanovené náležitosti v zmysle § 8 ods. 3 a 4 Zákona o publikáciách,
keďže z nej nevyplýva v čom je publikovaný článok a v ňom skutkové tvrdenia nepravdivé/neúplné,
neobsahuje ani uvedenie, v čom bolo zasiahnuté do cti žalobcu.

2. Za nesporné súd považoval, že žalovaný dňa 19.03.2024 uverejnil článok s názvom ,,Quo vadis

lyžiarske stredisko J.“ a že žalobca dňa 17.04.2024 doručil žalovanému - redakčnej rade žiadosť o
zverejnenie vyjadrenia k predmetnému článku z dôvodu, že podľa neho obsahuje nepravdivé a neúplné
skutkové tvrdenia, ani to, že žalovaný vyjadrenie nezverejnil. Spornou skutočnosťou bolo, či žiadosť o
vyjadrenie spĺňala náležitosti uvedené v § 8 ods. 3 a 4 Zákona o publikáciách, pre nedodržanie ktorých
žalovaný nezverejnil vyjadrenie. Nedodržanie zákonom stanovených náležitostí žalobca namietal majúc

za to, že žiadosť obsahuje všetky podstatné náležitosti, keď obsahuje vymedzenie tvrdení, ktoré sú
nepravdivé a neúplné a zasahujúce do jeho dobrej povesti. S názorom žalobcu, že jeho žiadosť o
uverejnenie vyjadrenia obsahuje náležitosti stanovené v § 8 ods. 3 a 4 Zákona o publikáciách sa
súd nestotožnil. Po oboznámení sa so žiadosťou a vyjadrením žalobcu k článku ,,Quo vadis lyžiarske
stredisko J.“ konštatoval, že z nich nevyplýva prečo sú jednotlivé žalobcom označené tvrdenia skutočne

nepravdivé a tiež ani to, ako konkrétne tvrdenie zasiahlo do dobrej povesti žalobcu. Žalobca v žiadosti
v siedmych odrážkach len stroho uviedol, ktoré tvrdenie považuje za nepravdivé a neúplné ako
napr. ,,tvrdenie o neexistencii nájmu je nepravdivé a neúplné“, pričom neuviedol, v čom je toto skutkové
tvrdenie nepravdivé a neúplné. Tiež z textu vyjadrenia, ktoré má byť zverejnené nie je zrejmé popretie
tohto konkrétneho skutkového tvrdenia, ako i ďalších tvrdení, ktoré sú podľa neho nepravdivé. Žalobca

napríklad v žiadosti tiež uvádza, že tvrdenie o fyzickom napadnutí je nepravdivé a neúplné, avšak
v samotnom vyjadrení sa k fyzickému napadnutiu, ktoré bolo spomenuté v spornom článku uvádza
len to, že sa vedie ďalšie trestné stíhanie za ublíženie na zdraví a výtržníctvo, kde poškodeným je
osoba z prevádzkového personálu žalobcu (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/187/2017
zo dňa 25.04.2018, rozsudky Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8Co/127/2016, sp. zn. 8Co/82/2017,

Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 350/2014 zo dňa 24.01.2017). Ďalej uviedol, že sporný
článok bol zverejnený dňa 19.03.2024, pričom z vyjadrenia redakčnej rady zo dňa 06.05.2024 mal súd
preukázané,žeimbolažiadosťdoručenádňa17.04.2024,tedatesnepreduplynutímprekluzívnejlehoty.
Zákon nepripúšťa predĺženie predmetnej lehoty a neupravuje ani ustanovenia týkajúce sa odstraňovania
prípadných vád žiadosti. Vydavateľ periodickej tlače nemôže do žiadosti ani do samotného vyjadrenia

nijakým spôsobom zasahovať. Je na vydavateľovi tlače, či žiadosti vyhovie a článok zverejní najneskôr
do 60 dní od doručenia žiadosti alebo nie. Žiadosť podaná bola, pričom dňa 19.04.2024 uplynula
prekluzívna lehota na jej podanie a preto súd nemôže posudzovať náležitosti žiadosti o uverejnenie
vyjadrenia z predžalobnej výzvy, ktorá bola žalovanému odoslaná dňa 21.05.2024. Okrem uvedenéhoje potrebné poukázať na to, že žalobca žalovanému nezaslal novú žiadosť, ale predžalobnú výzvu, v
zmysle ktorej zotrval na uverejnení vyjadrenia uvedeného v žiadosti zo dňa 16.04.2024. Uvedenému
záveru súdu nasvedčuje aj skutočnosť, že ak by mal súd posudzovať predžalobnú výzvu ako žiadosť

o uverejnenie vyjadrenia, v zmysle zákona by potom mala žalovanému plynúť 60 dňová lehota
na zverejnenie vyjadrenia od doručenia predžalobnej výzvy, čo znamená, že lehota na zverejnenie
vyjadrenia by v čase podania žaloby neuplynula. Ak by ale žalobca vyčkal na uplynutie 60 dňovej lehoty,
nestihol by žalobu podať na súd včas, nakoľko by mu uplynula 90 dňová prekluzívna lehota (plynúca od
zverejnenia sporného článku) a jeho právo ma zverejnenie vyjadrenia by zaniklo. K tvrdeniam žalobcu

prezentovaným na pojednávaní ohľadne uzatvorenia nepomenovanej zmluvy s editorkou novín K. M.
N., súd uvádza, že uvedené vyhodnotil ako zmenu žaloby (žalobca zmenil podstatné dôvody, pre
ktoré žiada uložiť žalovanému povinnosť, teda uloženie povinnosti žalovanému žiadal z iného právneho
dôvodu), ktorú zmenu súd na pojednávaní nepripustil. V prejednávanej veci sa žalobca podanou žalobou
domáhal uloženia povinnosti žalovanému zverejniť vyjadrenie v zmysle Zákona o publikáciách, k čomu
smerovali nielen vyjadrenia žalobcu, ale aj ním predložené dôkazy. Pokiaľ teda na pojednávaní tvrdil,

že v prípade, ak súd nevyhovie jeho žalobe podľa Zákona o publikáciách, má sa tak stať na základe
ústnej zmluvy, ktorú uzatvoril s p. N., jednalo sa o novú skutočnosť a rozšírenie dôvodov podanej
žaloby, o rozšírení ktorej bez zmeny žaloby súd nie je oprávnený rozhodovať. Uzatvorenie zmluvy,
na základe ktorej by mala vzniknúť povinnosť žalovaného zverejniť vyjadrenie by popri povinnosti
zverejniť vyjadrenie podľa Zákona o publikáciách predstavovala konkurenčný nárok, keď pôvodný nárok

uplatnený žalobou vyplýva zo Zákona o publikáciách a nárok na základe novej právnej skutočnosti
vyplýva z uzatvorenia nepomenovanej zmluvy (§ 140 ods. 1 CSP). Čo sa týka návrhu žalobcu na
doplnenie dokazovania, a to listinami a videozáznamami, ktoré dôkazy sa nachádzajú na č.l. 98 -
487 súdneho spisu, tieto súd nevykonal z dôvodu jeho rozsiahlosti a nadbytočnosti, keďže vo veci
konštatoval absenciu náležitosti žiadosti o uverejnenie vyjadrenia, pre ktorý dôvod súd žalobu zamietol

a preto nebolo potrebné vykonávať dokazovanie na pravdivosť tvrdení uvedených v článku. Okrem toho
uvedené dôkazy žalobca predložil až po lehote danej súdom na predkladanie dôkazov. Súd z dôvodu
hospodárnosti nevykonal ani výsluch navrhovaných svedkov K. M. N. a I. D., nakoľko v konaní nebolo
sporným, že žalobca bol pred uverejnením článku kontaktovaný zo strany p. N. ako editorky novín, ani to,
že žalobcovi nebol sprístupnený sporný článok pred jeho zverejnením v novinách a že si ponechal lehotu

na vyjadrenie. Zároveň predmetom tohto konania nebolo, ako na to súd poukázal vyššie, uzatvorenie
nepomenovanej zmluvy, ale uverejnenie vyjadrenia v zmysle Zákona o publikáciách. O trovách konania
rozhodol súd v súlade s ustanovením § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov
konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Nakoľko bol žalovaný v konaní plne úspešný, pretože súd
žalobu zamietol, priznal mu voči neúspešnému žalobcovi právo na plnú náhradu trov konania. O výške

trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením v súlade s §
262 ods. 2 CSP.

3. Proti rozsudku prvoinštančného súdu v zákonnej lehote doručil odvolanie žalobca. V danom
odvolaní namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia

veci, nedostatočne zistil skutkový stav, vyvodil nesprávne skutkové závery, pre absenciu riadneho
odôvodnenia, súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Mal za to, že
prvoinštančný súd nesprávne posúdil žiadosť žalobcu o uverejnenie vyjadrenia zo dňa 16.04.2024 (ďalej
len „vyjadrenie"), nakoľko podľa prvoinštančného súdu táto údajne nespĺňa náležitosti podľa ust. § 8

zákona č. 265/2022 Z. z. (ďalej len „zákon o publikáciách"). Prvoinštančný súd však vyjadrenie žalobcu
posúdil prísne formalistický v rozpore s účelom práva na vyjadrenie. Podľa prvoinštančného súdu vo
vyjadrení údajne absentujú konkrétne skutkové tvrdenia, ktoré boli zverejnené v článku „Quo vadis
lyžiarske stredisko J." (ďalej len „článok") a ktoré žalobca považoval za nepravdivé alebo neúplné, ďalej
vo vyjadrení údajne absentuje, v čom sa uverejnený článok dotkol dobrej povesti žalobcu a vyjadrenie

údajne nie je obmedzené len na skutkové tvrdenie, ktorým by žalobca popieral, doplnil, spresnil,
alebo vysvetlil napádané skutkové tvrdenia. Právne posúdenie prvoinštančného súdu a jeho následná
aplikácia na vyjadrenie však nezodpovedá jeho reálnemu obsahu. Žalobca vo vyjadrení nepriamo
identifikoval viacero konkrétnych skutkových tvrdení, ktoré boli zverejnené v článku a ktoré považuje
za nepravdivé alebo neúplné, pričom ku každému z týchto tvrdení žalobca vo vyjadrení pripojil vecné a

konkrétne skutkové tvrdenia, ktorými popiera vyjadrenia Urbáru Námestovo, pozemkové spoločenstvo
uverejnené v článku a tieto zároveň bližšie vysvetľuje a dopĺňa. Obsah vyjadrenia je formulovaný ako
reakcia na článok. To znamená, že prečítaním článku a následným prečítaním vyjadrenia žalobcu je
viac než zrejmé, na ktoré konkrétne tvrdenia žalobca reaguje. Je pravdou, že žalobca vo vyjadreníneuvádza presné citácie nepravdivých tvrdení uvádzaných v článku, avšak zdôraznil, že keby žalobca
takýmto štýlom formuloval svoje vyjadrenie, podstatne by presiahol stanovený rozsah (ktorý by podľa
ustálenej judikatúry mal byť obdobný ako článok), dôsledkom čoho by žalovaný nebol povinný článok

zverejniť. Rozobratím konkrétnych pasáži vyjadrenia je možno jasne a konkrétne identifikovať skutkové
tvrdenia, na ktoré žalobca reaguje. Vyjadrenie sa obmedzuje na skutkové okolnosti, obsahuje konkrétne
a podložené údaje (dátumy, rozsah výstavby, konkrétne rozhodnutia a pod.), ktoré dopĺňajú neúplné a/
alebo vyvracajú nepravdivé/nesprávne predchádzajúce informácie, a tým napĺňa účel vyjadrenia podľa
zákona o publikáciách, ktorým je umožniť dotknutej osobe brániť svoju povesť skutkovými argumentmi.

Nerozumie, prečo prvoinštančný súd obsah tohto vyjadrenia vyhodnotil v rozpore s ust. § 8 zákona
o publikáciách. Prvoinštančný súd sa síce odvoláva na rozsudok NS SR zo dňa 25.04.2018, sp.
zn. 3Cdo/187/2017, avšak v tomto zdôrazňuje, že citovaná časť v rozsudku vychádza z bodu 25.
rozhodnutia NS SR, v ktorom NS SR cituje pasáže z dôvodovej správy k zákonu, pričom nejde o
odôvodnenie rozhodnutia NS SR. Poukázal na bod 28., v ktorom NS SR uvádza vlastné odôvodnenie k
formálnym náležitostiam vyjadrenia a teda, že „ak je na strane bežnej periodickej tlače treba rešpektovať

určité špecifiká [predovšetkým to, že je (na rozdiel napríklad od odborných publikácií) určená pre
informovanie najširšej verejnosti, a tiež to, že v konkrétnych prípadoch, najmä s ohľadom na rozsah
príspevkov a čitateľský záujem) môže pristúpiť k určitým zjednodušeniam], je pre vyvážený vzťah
obdobne potrebné - na druhej strane - pristupovať aj k dotknutej osobe a netrvať na úplnej presnosti
opísania skutkových tvrdení a klásť tým na ňu prísnejšie nároky, ale je aj v jej prípade potrebné

pripustiť - v rovnakej miere - isté zjednodušenie a zhrnutie. Aj v prípade dotknutej osoby je podstatné
to, aby celkové vyznenie ňou požadovanej odpovede sprostredkovalo v primeranej podobe a rozsahu
informáciu, ktorou popiera, dopĺňa, spresňuje alebo vysvetľuje informáciu, ktorú v časovom predstihu
pred ňou sprostredkoval verejnosti vydavateľ tlače." Z uvedeného vyplýva, že novšia rozhodovacia
prax Najvyššieho súdu SR sa odkláňa od príliš formalistického výkladu požiadaviek na vyjadrenie,

pričom NS SR výslovne uviedol, že nie je odôvodnené požadovať od dotknutej osoby vyššiu mieru
presnosti a formálnosti, než aká sa vyžaduje od autora pôvodného príspevku. Aj žiadateľovi musí byť
priznaný priestor na určité zjednodušenia a zhrnutia, pokiaľ podstatné informácie zostanú zachované.
Domnieva sa, že prvoinštančný súd nesprávne interpretoval závery rozhodnutia NS SR, na ktorý
sa sám odvoláva, a v rozpore s aktuálnou súdnou praxou posúdil splnenie zákonných náležitostí

predmetného vyjadrenia príliš formalistický na neprospech žalobcu. Zdôraznil, že právo na vyjadrenie
je podstatnou súčasťou slobody prejavu garantovanej článkom 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd. Ako uviedol Európsky súd pre ľudské práva v prípade Melnychuk v. Ukrajina,
právo na vyjadrenie je dôležitý prvok slobody prejavu, vyplývajúci nielen z potreby čeliť nepravdivým
informáciám, ale aj zabezpečiť pluralitu názorov, najmä vo veciach verejného záujmu (rozsudok z 5.

7. 2005, č. 28743/03). Rovnako v prípade Eker v. Turecko (rozsudok z 24. 10. 2017, č. 24010/05),
ESLP zdôraznil, že „právo na vyjadrenie v demokratickej spoločnosti predstavuje záruku pluralizmu
informácií, ktorá musí byľ rešpektovaná a jeho realizácia musí byť efektívna a nesmie byť brzdená
formalizmom alebo neprimeranými prekážkami" (body 43 - 49). Na túto judikatúru nadväzuje aj
rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 350/2014, podľa ktorého je cieľom práva na vyjadrenie

konfrontovať vyhlásenia, ktoré môžu poškodzovať česť, dôstojnosť alebo súkromie jednotlivca, a
zároveň zabezpečiť pluralitu informácií ako základný predpoklad fungovania demokratickej spoločnosti.
Podstatou právneho prostriedku vyjadrenia podľa ust. § 8 zákona č. 265/2022 Z. z. je teda uviesť
uverejnené skutkové tvrdenie na pravú mieru vlastným opisom skutkových tvrdení dotknutou osobou.
Dotknutá osoba teda môže vlastnými slovami vyložiť celý skutkový dej, spresniť tie skutočnosti, ktoré

sama chce, pretože to považuje zo svojho hľadiska za dôležité, prípadne ich doplniť, a tak verejnosti
ponúknuť vlastnú verziu uverejneného oznámenia. Preto skutočnosť, že žalobca vo vyjadrení vyvrátil
a vysvetlil nepravdivé tvrdenia uvádzané v článku vlastným opisom ešte neznamená, že by vyjadrenie
žalobcu nespĺňalo náležitosti vyjadrenia podľa ust. § 8 ods. 3 zákona o publikáciách Nemožno predsa
od žalobcu očakávať, že by vo vyjadrení uviedol rozsiahlu analýzu článku, nakoľko zákon o publikáciách

limituje rozsah vyjadrenia (pričom vyjadrenie musí byť rozsahovo rovnaké, ako článok). Účelom práva na
vyjadrenie je náprava nepriaznivého názoru verejnosti na osobu, o ktorej bol v printových masmédiách
uverejnenýpríspevoknezodpovedajúciskutočnostiaktorývznikolpodvplyvomtohtopríspevku.Žalobca
svoje vyjadrenie sústredil na vysvetlenie celej situácie a neoznačil len v odsekoch, čo je nepravdivé.
Vo vzťahu k predžalobnej výzve zo dňa 20.05.2024 (ďalej len „predžalobná výzva"), ktorou podľa

názoru prvoinštančného súdu mal žalobca odstrániť nedostatky vyjadrenia, avšak túto prvoinštančný
súd údajne zohľadniť nemohol, uviedol, že uvedené odôvodnenie prvoinštančného súdu nemá oporu
v zákone o publikáciách a ani v inom právnom predpise. V predžalobnej výzve žalobca spresnil
žalovanému svoje tvrdenia, pričom mu vysvetlil, že jeho vyjadrenie spĺňa náležitosti vyjadrenia podľaust. § 8 zákona o publikáciách. Nešlo však o žiadne dodatočné zasahovanie do textu vyjadrenia, ale
o vysvetlenie jeho obsahu, ktoré slúžilo na lepšie porozumenie a odstránenie vytýkaných nedostatkov
vyjadrenia zo strany žalovaného, teda priamu a dobromyseľnú súčinnosť žalobcu. Predžalobná výzva

nepredstavovala nové vyjadrenie ani jeho zmenu, ale len precizovanie pôvodne vyjadreného stanoviska
v reakcii na výzvu žalovaného. Preto pokiaľ bola predžalobná výzva doručená žalovanému ešte v rámci
zákonom stanovenej prekluzívnej lehoty, neexistuje žiadny zákonný dôvod, pre ktorý by sa súd jej
obsahom nemohol alebo nemal zaoberať. Z pohľadu účelu právnej úpravy je nepochybné, že cieľom
inštitútu odpovede je zabezpečiť dotknutej osobe reálnu možnosť uviesť skutkové tvrdenia na pravú

mieru, a to prostredníctvom vlastného vyjadrenia, ktoré môže obsahovať objasnenia, vysvetlenia, či
doplnenia. Tento účel by bol popretý, ak by súdy striktne formalistický trvali na tom, že akékoľvek
následné upresnenie nemá význam, hoci k nemu dôjde v rámci zákonom stanovenej lehoty, najmä
ak to zákon nijako nezakazuje ani neobmedzuje (Čl. 2 ods. 3 Ústavy SR). Výklad právnych predpisov
musí zohľadňovať nielen ich gramatické znenie, ale aj ich ratio legis. V danom prípade išlo o úkon,
ktorý smeroval k naplneniu účelu zákona - teda k tomu, aby dotknutá osoba mohla v primeranom

rozsahu a forme vyjadriť svoj postoj k zverejneným tvrdeniam, a to vecným, skutkovým spôsobom (Nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. IV. ÚS 95/2008 - 34 z 11. septembra 2008), obdobne
tiež Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 261/08 z 30. októbra 2008). Ohľadne tvrdení žalobcu o
uzatvorení nepomenovanej zmluvy medzi žalobcom a redaktorkou žalovaného - M. N., zastal názor,
že odôvodnenie súdu o tom, že zohľadnenie tohto tvrdenia predstavuje zmenu žaloby je nesprávne.

V tomto nešlo o tvrdenie, ktoré by žalobca prezentoval v konaní na pojednávaní prvýkrát. Žalobca
už v žalobe popisoval, že pred zverejnením článku bol vyzvaný redaktorkou žalovaného k vyjadreniu
sa k článku, pričom tento mu nechcela pred jeho uverejnením sprístupniť. Žalobca sa preto nemohol
vyjadriť k článku, ktorého obsah nepoznal a preto sa žalobca s redaktorkou M. N. telefonicky dohodli na
tom, že po zverejnení článku resp. po oboznámení sa s jeho obsahom sa bude môcť žalobca vyjadriť,

pričom jeho odpoveď mu žalovaný zverejní (tomuto zodpovedá aj samotný dôvetok v článku o zverejnení
odpovede žalobcu v ďalšom čísle). Nešlo teda ani o zmenu skutkového základu žaloby, ale žalobca
len súdu pripomenul, že v rámci zásady iura novit curia je tu viac právnych titulov osvedčujúcich jeho
právo smerujúc súd prvej inštancie k vyhoveniu žalobe. Prvoinštančný súd sa však v tomto odchýlil od
rozhodnutí vyšších súdnych autorít, keď právne neposúdil rozhodujúcu skutkovú okolnosť- existenciu

záväzku zo strany žalovaného (resp. jeho redaktorky) uverejniť žalobcom doručené vyjadrenie po
oboznámení sa s článkom a namiesto toho túto okolnosť nesprávne vyhodnotil ako neprípustnú
zmenu žaloby. Takýto prístup je nielen v rozpore s materiálnym právom, ale zároveň porušuje
princípy spravodlivého procesu, keďže súd nevyvodil právne dôsledky z relevantných skutkových
tvrdení, ktoré žalobca uvádzal už od začiatku konania. Poukazuje na ustanovenie § 15 Obchodného

zákonníka, podľa ktorého právne úkony, ktoré zamestnanci právnickej osoby bežne vykonávajú pri
činnosti podnikateľského subjektu, sa považujú za úkony vykonané v mene tejto právnickej osoby. V
predmetnom prípade je nesporné, že M. N. vystupovala ako redaktorka žalovaného a v tejto súvislosti
konala v rámci redakčnej činnosti, teda činnosti, ktorá jednoznačne spadá do bežného rámca výkonu
práce pre žalovaného ako vydavateľa periodickej tlače. Na jej konanie sa vzťahuje režim zákonného

zastúpenia podľa § 15 ObZ, a teda úkon redaktorky má právne účinky priamo voči žalovanému.
Rovnako v prípade, že by vznikla pochybnosť o tom, že redaktorka nemala výslovné oprávnenie
uzatvoriť predmetnú dohodu, je potrebné aplikovať ustanovenie § 16 Obchodného zákonníka, ktoré
upravuje tzv. zdanlivé zastúpenie. Žalobca na pojednávaní vzniesol námietku zaujatosti sudkyne z
dôvodu, že rozhodovala spor vo veci vedenej na Okresnom súde Námestovo pod sp. zn. 13C/39/2022,

v ktorom bol žalobcom autor zverejneného článku - Urbár Námestovo, pozemkové spoločenstvo a
jedným zo žalovaných bol práve žalobca - SKI - GRÚNIKY s. r. o. V rámci odôvodnenia rozhodnutia
vo veci sp. zn. 13C/39/2022 sudkyňa kreovala vlastné skutkové závery, dôkazy hodnotila jednostranne,
nevykonala navrhnuté dôkazy, ktoré boli podstatné pre posúdenie dôvodnosti žalobného návrhu,
dokonca v odôvodnení sama spochybnila skutočnosti, ktoré žalobca ani žalovaní nespochybňovali a

nabádalažalobcovnapodanieďalšíchžalôbprotiSKI-GRÚNIKYs.r.o.Sudkyňananámietkuzaujatosti
prednesenú žalobcom na pojednávaní neprihliadla. Následný postup sudkyne v rámci tohto konania
len potvrdil opodstatnenosť vznesenej námietky. Sudkyňa vo veci opätovne rozhodovala spôsobom,
ktorý vykazuje znaky predpojatosti. Reagoval na odôvodnenie súdu o tom, že nebolo potrebné vykonať
navrhované dôkazy z dôvodu ich údajných nadbytočností, rozsahu a oneskoreného predloženia.

Žalobca uviedol, že návrh na doplnenie dokazovania bol žalobcom podaný v reakcii na konkrétne
tvrdenia žalovaného, ktorý vo svojom vyjadrení spochybnil pravdivosť skutkových tvrdení žalobcu
uvedených v žiadosti o uverejnenie vyjadrenia. Vzhľadom k tomu, že išlo o nové tvrdenia žalovaného,
žalobca navrhol vykonanie dodatočných dôkazov, a to práve na podporu pravdivosti svojich tvrdení.V ďalšom namietol absenciu riadneho odôvodnenia rozhodnutia a porušenia práva na spravodlivý súdny
proces s poukazom i na príslušnú judikatúru či už Ústavného súdu SR alebo Najvyššieho súdu SR,
v nadväznosti na čo navrhoval aby Krajský súd v Žiline rozsudok Okresného súdu Námestovo č. k.

13C/55/2024-509 zo dňa 14.03.2025 zmenil tak, že vyhovie žalobe žalobcu a prizná žalobcovi proti
žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, príp. rozsudok v celom rozsahu zrušil,
vec vrátil Okresnému súdu Námestovo na ďalšie konanie a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
4. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu zastal názor, že súd prvej inštancie v dostatočnom

rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre rozhodnutie o žalobe žalobcu, vecne správne rozhodol a svoje
rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie
je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj žalovaný. Mal za to, že žalobca nemôže
dodatočne v žalobe (tobôž nie v odvolaní špecifikovať a dopĺňať obsah vlastného vyjadrenia uverejnenia
ktorého sa voči žalovanému domáhal. Žalobca tak ale v rozpore so všetkými princípmi na ktorých je
postavený náš právny poriadok robí. Uviedol, že žiadosť žalobcu o uverejnenie vyjadrenia a vyjadrenie,

ktoré doručil žalovanému neobsahovali zákonom stanovené náležitosti (§ 8 ods. 3 písm. b) a ods. 4
Zákona o publikáciách), z ktorého dôvodu žalovaný nemal povinnosť vyjadrenie uverejniť (§ 8 ods. 7 a §
10 ods. 2 Zákona o publikáciách). Žalovaný ani akýkoľvek iný vydavateľ nemôže postupovať nezákonne
ani pri posudzovaní náležitostí žiadosti o zverejnenie odpovede podávať „výklad“ jej obsahu resp.
„rozoberať jednotlivé body žiadosti“ tak ako to argumentuje žalobca. Sám žalobca vo svojom odvolaní

zo dňa 09.04.2025 potvrdzuje, že jeho žiadosť o zverejnenie neobsahovala vymedzenie tvrdení, ktoré
považuje za nepravdivé a do jeho dobrej povesti zasahujúce. Ak žalobca v odvolaní uvádza, že tak
neurobil, pretože by prekročil „rozsah“ vyjadrenia, tak takáto argumentácia nemôže obstáť, pretože
požiadavka judikatúry na rozsah vyjadrenia nezbavuje žiadateľa povinnosti v zmysle ust. § 8 ods. 3
zákona č. 265/2022 Z. z. o vydavateľoch publikácií a o registri v oblasti médií a audiovízie a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (zákon o publikáciách). Spôsob identifikácie tvrdení je vecou žiadateľa
a zároveň túto je možné uviesť aj popisne s uvedením odkazu napr. na stranu a príslušný odsek v
publikácií, čo však žalobca v žiadosti neurobil. Podľa názoru žalovaného má odôvodnenie odvolaním
napadnutéhorozsudkunáležitostivzmysle§220CSPažalobcaneopodstatnenenamietanedostatočné
odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie zrozumiteľným a jednoznačným

spôsobom uviedol dôvody, ktoré ho viedli k rozhodnutiu a zamietnutiu žaloby; jeho postup, vo vzájomnej
súvislosti s konaním nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda v danom
prípade súd prvej inštancie procesne nekonal spôsobom zmätočným, ktorý by mal za následok vadu
konania v zmysle § 365 ods. 1 písm. b), d) a h) C.s.p. Pokiaľ žalobca tvrdí, že súd prvej inštancie
založil svoje rozhodnutie na nesprávnom právnom posúdení, je potrebné uviesť, že táto vytýkaná

nesprávnosť nie je procesnou vadou zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/ CSP a nezakladá prípustnosť
dovolania podľa tohto ustanovenia (viď judikát R 24/2017). Právo na uverejnenie odpovede je možné
použiť len na skutkové tvrdenia, ktoré sú nepravdivé, neúplné alebo inak pravdu skresľujúce. Základnou
podmienkou na to, aby žalobcovi vôbec vznikol hmotnoprávny nárok na uverejnenie odpovede je to,
aby v žiadosti o zverejnenie presne špecifikoval ktoré skutkové tvrdenia v uverejnenom článku sú

nepravdivé, neúplné alebo inak pravdu skresľujúce, čo žalobca v tomto prípade nesplnil, a to ani
na základe opakovaných výziev zo strany redakcie periodika B.. Žiadosť žalobcu nespĺňala zákonom
stanovené náležitosti (najmä z hľadiska ust. 8 ods. 3 zákona č,. 265/2022 Z.z.) a neboli v nej vymedzené
skutkové tvrdenia dotýkajúce sa jeho osobnostných práv. Žalobca namiesto splnenia požiadaviek, ktoré
pre uverejnenie vyjadrenia ukladá zákon, poslal vydavateľovi i redakcii predžalobnú výzvu s tým, že

žiada uverejniť svoje pôvodné vyjadrenie. Rovnako žalobca neupravil text žiadosti o vyjadrenie v zmysle
ustanovení zákona, týkajúcich sa žiadosti o uverejnenie. Za takejto situácie je zrejmé, že žalovaný
neporušil žiadne právo žalobcu v zmysle zákona č. 265/2022 Z. z. o vydavateľoch publikácií a o registri v
oblasti médií a audiovízie a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o publikáciách) a zároveň mu
ani nikdy nevznikla povinnosť k splneniu ktorej žaloba smeruje. Žalovanému nikdy nevzniklo právo na

uverejneniežiadanéhopríspevku.Žalobcaajvovyjadrenízodňa07.10.2024píšeoúdajnenepravdivých
tvrdeniachurbáru,alenešpecifikujeichaaniichnevyvracia.Jehotvrdeniaoexistenciinájmu,zákonnosti
vybudovania lyžiarskeho strediska, bezvýslednosti trestných oznámení, „rozhodnutí“ zastaviť prevádzku
a neplatiť nájom sú samé hodnotiace úsudky, ktoré podľa zákona vo vyjadrení ani nemajú mať miesto.
Pravdivosť tvrdení a úsudkov žalobcu vo vyjadrení, ktoré navrhuje v žalobe uverejniť navyše je a aj v

čase podania žiadosti o jeho zverejnenie spochybnená obsahom uznesenia Ústavného súdu SR sp.
zn. I. ÚS 86/2024-15 zo dňa 15.02.2024. S názorom žalobcu, že jeho žiadosť o uverejnenie vyjadrenia
obsahuje náležitosti stanovené v § 8 ods. 3 a 4 Zákona o publikáciách sa nemožno stotožniť, nakoľko z
obsahu žiadosti o uverejnenie vyjadrenia nie je zrejmé v čom konkrétne sú skutkové tvrdenia uvedenév článku nepravdivé alebo neúplné a v čom uverejnený článok zasiahol do dobrej povesti žalobcu a
súčasne vyjadrenie nie je obmedzené len na skutkové tvrdenie, ktorým by bolo popreté, doplnené, či
spresnené alebo vysvetlené napádané skutkové tvrdenie. Po oboznámení sa so žiadosťou a vyjadrením

žalobcu k článku „Quo vadis lyžiarske stredisko J.“ je nutné konštatovať, že z nich nevyplýva prečo
sú jednotlivé žalobcom označené tvrdenia skutočne nepravdivé a tiež ani to, ako konkrétne tvrdenie
zasiahlo do dobrej povesti žalobcu. Navrhoval rozhodnutie prvoinštančného súdu ako správne potvrdiť.

5. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedol, že žalovaný sa pridržiava svojej konzistentnej

argumentácie v prejednávanej veci, pričom žiadnym spôsobom nedopĺňa obsah vyjadrenia, uverejnenia
ktorého sa voči žalovanému domáhal tak, ako to žalovaný uvádza vo svojom vyjadrení zo dňa
28.04.2025 (ďalej len „Vyjadrenie"), pričom táto skutočnosť zo žiadneho podania žalobcu nevyplýva.
Vo vzťahu k argumentácii žalovaného o tom, že predpokladom vzniku hmotnoprávneho nároku na
uverejnenie odpovede podľa § 8 zákona č. 265/2022 Z. z. o vydavateľoch publikácií a o registri v oblasti
médií a audiovízie a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej ako „Zákon o publikáciách") je presná

špecifikácia skutkových tvrdení, ktoré sú nepravdivé, neúplné alebo inak pravdu skresľujúce (čo podľa
názoru žalovaného žalobca nepreukázal), (uznesenie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 28.02.2007, sp. zn.
30 Odo 2612/2006, v ktorom súd konštatoval, že: „Účelom odpovede dotknutej osoby, (...) je uviesť
príslušné skutkové tvrdenia na pravú mieru, resp. neúplné či inak pravdu skresľujúce tvrdenie doplniť
alebospresniť).Uviedol,žeČlánok10Dohovoruoochraneľudskýchprávazákladnýchslobôdnemožno

vykladať tak, že zaručuje právo médiám uverejňovať iba informácie, ktoré považujú za pravdivé, a to
tým skôr, že médiá pred uverejnením sami rozhodujú o tom, čo pravda je a čo nie je. Účelom práva
na odpoveď vo vzťahu k slobode prejavu masmédií je náprava nepriaznivého názoru verejnosti na
osobu, o ktorej bol v printových masmédiách uverejnený príspevok nezodpovedajúci skutočnosti a
ktorý vznikol pod vplyvom tohto príspevku. Masmédiá zaťažuje povinnosť uverejniť odpoveď, v znení

naformulovanom oprávnenou osobou v rozsahu, v akom formulácia vyjadruje postoj oprávnenej osoby
k uverejnenému tvrdeniu. Účelom práva na odpoveď je aj priznanie možnosti právnickej osobe chrániť
si dobrú povesť, pokiaľ obsahom odpovede je korekcia skutkového tvrdenia, inak povedané ide o
priznanie „práva na posledné slovo" tomu, kto bol poškodený masmediálne zverejnenou informáciou.
Odpoveďou sa také skutkové tvrdenie poprie, doplní, spresní alebo vysvetlí. Právom na odpoveď sa teda

umožňuje dotknutej fyzickej alebo právnickej osobe vyjadriť sa na rovnocennom mieste a v rovnakom
rozsahu v tej periodickej tlači, alebo agentúrnom spravodajstve, ktoré o jej veci verejne informovali a
podať stanovisko vlastnými slovami. V záujme zachovania spravodlivej rovnováhy musí dostať prednosť
domnienka, že materiál, ktorý reaguje na masmédiom uverejnený príspevok, má povahu skutkového
tvrdenia, aby bol spôsobilý vyvolať zákonom určený právny účinok. Žalovaný pred zverejnením článku

„QUO VADIS lyžiarske stredisko J.? (ďalej ako „Článok") kriticky nepreskúmal jeho obsah a uverejnil
hodnotiace úsudky Urbáru Námestovo, odoprel právo na odpoveď žalobcovi, ktorý svojím textom
nijako nevybočuje z medzí objektívne zistiteľných skutkových tvrdení. Pripomenul, že žalovaný nemá
postavenie nezávislého a nestranného súdu, aby rozhodoval spor o nájme, ktorý sa vedie na vecne
a miestne príslušnom súde od roku 2022, čo žalobca uviedol v texte svojho vyjadrenia. Rovnako tak

možno porovnať tvrdenie v článku o tom, že došlo zo strany žalobcu k fyzickému napadnutiu a tvrdenie
žalobcu o vedení trestných stíhaní za ublíženie na zdraví a výtržníctvo, v ktorých je poškodeným
osoba prevádzkového personálu žalobcu. Prezumpcia neviny nemôže zabrániť informovať verejnosť o
prebiehajúcom trestnom stíhaní, vyžaduje sa však, aby dané bolo uskutočnené so všetkou uvážlivosťou
a opatrnosťou. Inštitút práva na odpoveď podľa § 8 Zákona o publikáciách nie je možné stotožňovať

s inštitútom práva na ochranu dobrej povesti právnickej osoby podľa § 19b ods. 3 zákona č. 40/1964
Zb. Občiansky zákonník. Odpoveď nie je spravidla schopná odčiniť všetku vzniknutú škodu (ujmu),
resp. jej vzniku predísť (v takom prípade je potom namieste ju kompenzovať aj finančne). Právo na
odpoveď potom môže plniť aj preventívnu funkciu v tom zmysle, že môže aspoň zmierniť následky
prípadného zásahu do dobrej povesti právnickej osoby, najmä v spojení s komplementárnou finančnou

satisfakciou podľa Občianskeho zákonníka. V prípade ústavnoprávneho posúdenia povahy inštitútu
práva na odpoveď, do popredia vystupuje práve ochranná funkcia (Čl. 10 a 17 Listiny základných
práv a slobôd) v prospech toho, kto bol informovaním v médiách nejako zasiahnutý, dotknutý, či sa
tak aspoň cíti. Ak Listina zaručuje slobodu prejavu a informovania, potom nutne ako nástroj ochrany
jednotlivca musí tiež dbať na dodržanie zásady rovnosti zbraní pri obrane takto zasiahnutej osoby v jej

právachaslobodáchpodľapráveuvedenýchustanovení.Vprípademédiítoznamenáprávonaodpoveď
tam, kde k zásahu došlo, a s možnosťou rovnakého dosahu odpovede. Rovnako tak Najvyšší súd SR
judikoval, že podstatou právneho prostriedku odpovede je uviesť uverejnené skutkové tvrdenie na pravú
mieru vlastným opisom skutkových tvrdení dotknutou osobou. Dotknutá osoba teda môže vlastnýmislovami vyložiť celý skutkový dej, spresniť niektoré skutočnosti, ktoré chce, pretože to považuje zo
svojho hľadiska za dôležité, prípadne ich doplniť a tak verejnosti ponúknuť vlastnú verziu uverejneného
oznámenia. Zdôraznil, že zverejnené skutkové tvrdenia nevyžadujú zásah do dobrej povesti právnickej

osoby, ale postačuje iba dotknutie dobrej povesti. Právo na odpoveď je totiž samostatné právo, ktoré
nemožno stotožňovať s právom na ochranu dobrej povesti právnickej osoby.

6. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu uviedol, že v právnom prostredí Českej republiky platí
celkom iná zákonná úprava práva na odpoveď, in concreto zákon č. 231/2001 Sb., o provozování

rozhlasového a televizního vysílání, ktorý ale neplatí na území Slovenskej republiky, a preto akýkoľvek
interpretačné závery k výkladu ustanovení tohto zákona nemôžu byť použité v súdenej právnej veci.
Judikatúra českých súdov nie je pre všeobecné súdy v právnom prostredí Slovenskej republiky právne
záväzná a nemá ani odporúčací charakter. Interpretácia ust. článku 10 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd tak ako ho predostiera žalobca nemôže obstáť. Právo na odpoveď nie je
absolútnym právom a aj v zmysle ustálenej judikatúry ESĽP takéto právo môže podliehať zákonnom

stanoveným obmedzeniam. Takýmto obmedzením v právnom prostredí Slovenskej republiky je aj ust.
§ 8 ods. 3 zákona o publikáciách, ktoré žalobca preukázateľne nedodržal. Zároveň nie je absolútne
potrebné polemizovať a vôbec uvažovať o tom, že to bol žalovaný kto rozhodoval o pravdivosti resp.
nepravdivostitvrdenížalobcuuvedenýchvpožadovanejodpovedi.Pravdivosťtvrdeníaúsudkovžalobcu
vo vyjadrení, ktoré navrhuje v žalobe uverejniť navyše je a aj v čase podania žiadosti o jeho zverejnenie

spochybnená obsahom uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 86/2024-15 zo dňa 15.02.2024. V
obsahu tohto rozhodnutia najvyššej súdnej autority v rámci Slovenskej republiky sa uvádza cit „Krajská
prokuratúra nepoprela, že navozenie drevnej hmoty na sťažovateľkou užívané pozemky bolo istou
snahou znepríjemniť pokojné využívanie lyžiarskeho areálu a uviesť sťažovateľku do stresových situácií,
ale aj v tomto prípade to bolo v čase, keď lyžiarsky areál ešte spustený nebol, a bolo to aj sčasti na

pozemkoch, ku ktorým sťažovateľka nemala podpísané nájomné zmluvy. Pripomenula, že orgány činné
v trestnom konaní tak vo vzťahu k skúmaniu samotného následku takéhoto trestného činu majú pomerne
oklieštené možnosti preukázania nielen objektívnej, ale aj subjektívnej stránky predmetného trestného
činu. Zopakovala, že podpísané nájomné zmluvy nie úplne a v celom rozsahu pokrývali sťažovateľkou
fakticky využívané pozemky pre potreby riadneho a bezpečného prevádzkovania lyžiarskeho strediska.

Konštatovala, že nároky, ktoré si dotknutý subjekt uplatňoval vo „fiktívnej“ pohľadávke, nemuseli byť
až tak fiktívnymi nárokmi, aj keď zatiaľ nedošlo k ich uplatneniu. Prípadné ignorovanie právnych
záverov Ústavného súdu Slovenskej republiky zo strany žalovaného pri posudzované obsahu odpovede
žalobcu by nevyhnutne viedlo k právnemu nihilizmu. Právo na odpoveď nie je automatickým právom na
polemiku,alezákonomviazanýminštitútom.Vydavateľmánielenoprávnenie,aleajpovinnosťodmietnuť

zverejnenie odpovede, ak nespĺňa zákonné náležitosti. Jeho rozhodnutie nenahrádza činnosť súdov, ale
napĺňa ústavne garantované právo na slobodnú tlač a redakčnú nezávislosť. Žalobca konštruuje svoj
nárok na nesprávnom právnom základe, resp. kombinuje dva rozdielne inštitúty. Nemožno však právo
na odpoveď účelovo zamieňať za prostriedok satisfakcie, ktorý je viazaný na iný právny inštitút.

7. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, ďalej len
„CSP“) súc viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania (§ 379, § 380 CSP) postupom bez
nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP a contrario odvolaním napadnutý rozsudok prvoinštančného
súdu zmenil tak, že žalobe žalobcu v celom rozsahu vyhovel.
8. Prioritne odvolací súd považuje za potrebné zaujať stanovisko k žalobcom vznesenej námietke

zaujatosti voči vec prejednávajúcej sudkyni, v ktorej prejavil nespokojnosť s jej procesným postupom
v konaní vedenom na Okresnom súde Námestovo pod sp.zn. 13C/39/2022. V tomto konaní podľa
neho sudkyňa kreovala vlastné skutkové závery, dôkazy hodnotila jednostranne, nevykonala navrhnuté
dôkazy, ktoré boli podstatné pre posúdenie dôvodnosti žaloby. V odôvodnení sama spochybnila
skutočnosti, ktoré žalobca ani žalovaný nespochybňovali a nabádala žalobcov na podanie ďalších žalôb

proti v tomto konaní žalobcovi (SKI – GRÚNIKY s.r.o.).

9. Podľa § 49 ods. 1 CSP, sudca je vylúčený z prejednávania a rozhodovania sporu, ak so zreteľom
na jeho pomer k sporu, k stranám, ich zástupcom alebo osobám zúčastneným na konaní možno mať
odôvodnené pochybnosti o jeho nezaujatosti.

10. Podľa § 49 ods. 3 CSP, dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v procesnom
postupe sudcu a v jeho rozhodovacej činnosti.11. Podľa § 53 ods. 1 CSP, námietku zaujatosti je potrebné uplatniť najneskôr do siedmich dní, odkedy
sa strana dozvedela o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený. Na neskôr uplatnenú námietku zaujatosti
súd neprihliada; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá.

12. Podľa § 53 ods. 3 CSP, ak sa námietka zaujatosti týka len okolností, ktoré spočívajú v procesnom
postupe sudcu alebo jeho rozhodovacej činnosti, súd na námietku zaujatosti neprihliada; v tomto prípade
sa vec nadriadenému súdu nepredkladá.
13. Vo väzbe na uvedené preto odvolací súd vyhodnotil procesný postup sudkyne okresného súdu, ktorá
ďalej vo veci konala a rozhodovala, ako za vecne správny a zákonný.

14. V danom prípade námietka zaujatosti spočívala v procesnom postupe sudcu a jeho rozhodovacej
činnosti v inom konaní, a to v konaní vedenom na Okresnom súde Námestovo pod sp.zn. 13C/39/2022.
Zároveň je potrebné poukázať i na tú skutočnosť, že námietku zaujatosti je potrebné uplatniť najneskôr
do 7 dní, odkedy sa strana dozvedela o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený. To znamená, že bolo
na žalobcovi, aby preukázal, že danú procesnú lehotu na podanie námietky zaujatosti splnil. Zároveň

platí, že na neskôr uplatnenú námietku zaujatosti sa neprihliada a taktiež pokiaľ námietka spočíva
v procesnom postupe a v rozhodovacej činnosti sudcu, ani v takomto prípade sa vec nariadenému súdu
na rozhodnutie o takto vznesenej námietke zaujatosti nepredkladá.

15. Podľa § 8 ods. 1 Zákona o publikáciách, ak bolo v periodickej publikácii alebo v agentúrnom

servise uverejnené nepravdivé alebo neúplné skutkové tvrdenie, ktoré zasahuje do cti, dôstojnosti
alebo súkromia fyzickej osoby alebo do dobrej povesti právnickej osoby, na základe ktorého možno
osobu presne určiť, má táto osoba právo na uverejnenie vyjadrenia. Vydavateľ periodickej publikácie,
prevádzkovateľ spravodajského webového portálu a tlačová agentúra sú povinní na žiadosť tejto osoby
vyjadrenie uverejniť.

16. Podľa § 8 ods. 2 Zákona o publikáciách, žiadosť o uverejnenie vyjadrenia sa musí doručiť
vydavateľovi periodickej publikácie, prevádzkovateľovi spravodajského webového portálu alebo tlačovej
agentúre do 30 dní od uverejnenia predmetného skutkového tvrdenia, inak právo na vyjadrenie zaniká.
Práva vyplývajúce z osobitných predpisov tým nie sú dotknuté.

17. Podľa § 8 ods. 3 Zákona o publikáciách, žiadosť o uverejnenie vyjadrenia musí byť písomná,
podpísaná žiadateľom a musí obsahovať a) identifikáciu vydania alebo agentúrneho servisu, v ktorom
bolo skutkové tvrdenie uverejnené, b) popis skutkového tvrdenia s uvedením, v čom je skutkové tvrdenie
nepravdivé alebo neúplné a v čom zasahuje do cti, dôstojnosti alebo súkromia fyzickej osoby alebo

dobrej povesti právnickej osoby.

18. Podľa § 8 ods. 4 Zákona o publikáciách, súčasťou žiadosti o uverejnenie vyjadrenia musí byť jeho
písomné znenie. Vyjadrenie sa obmedzí len na skutkové tvrdenie, ktorým sa poprie, doplní, spresní
alebo vysvetlí napádané skutkové tvrdenie a z neho vyplývajúci hodnotiaci úsudok. Vyjadrenie musí byť

rozsahom primerané napádanému skutkovému tvrdeniu a z neho vyplývajúcemu hodnotiacemu úsudku.

19. Podľa § 8 ods. 5 Zákona o publikáciách, vydavateľ periodickej publikácie, prevádzkovateľ
spravodajského webového portálu a tlačová agentúra sú povinní uverejniť vyjadrenie bezodplatne,
s označením "vyjadrenie", s pripojením mena a priezviska alebo názvu žiadateľa o uverejnenie

vyjadrenia a bez súvisiaceho textu obsahujúceho hodnotiaci úsudok vydavateľa periodickej publikácie,
prevádzkovateľa spravodajského webového portálu alebo tlačovej agentúry.

20. Podľa § 8 ods. 6 Zákona o publikáciách, vyjadrenie sa zverejní zvyčajne do ôsmich dní odo dňa
doručenia žiadosti o uverejnenie vyjadrenia alebo v inej primeranej lehote, ktorá zodpovedá periodicite

vydávania periodickej publikácie a ktorá nesmie byť dlhšia ako 60 dní odo dňa doručenia žiadosti o
uverejnenie vyjadrenia.

21. Podľa § 8 ods. 7 Zákona o publikáciách, vydavateľ periodickej publikácie, prevádzkovateľ
spravodajského webového portálu a tlačová agentúra nie sú povinní uverejniť vyjadrenie, ak a) môžu

dokázať pravdivosť skutkového tvrdenia, ktorého sa žiadosť o uverejnenie vyjadrenia týka, b) žiadosť
o uverejnenie vyjadrenia nemá náležitosti podľa odsekov 3 a 4, c) smeruje voči skutkovému tvrdeniu
uverejnenému na základe predchádzajúceho súhlasu žiadateľa o uverejnenie vyjadrenia alebo osôb
podľa § 10 ods. 4, d) by bol uverejnením vyjadrenia spáchaný trestný čin, priestupok, iný správnydelikt alebo ak by bolo jeho uverejnenie v rozpore s dobrými mravmi, e) by uverejnenie vyjadrenia
predstavovalo neoprávnený zásah do práv alebo právom chránených záujmov tretej osoby.

22. Podľa § 10 ods. 2 Zákona o publikáciách, ak vydavateľ periodickej publikácie, prevádzkovateľ
spravodajského webového portálu alebo tlačová agentúra neuverejnia vyjadrenie alebo dodatočné
oznámenie vôbec alebo ak nedodržia niektorú z podmienok na jeho uverejnenie, rozhodne o povinnosti
uverejniť vyjadrenie alebo dodatočné oznámenie na návrh osoby, ktorá o ich uverejnenie vydavateľa
periodickej publikácie, prevádzkovateľa spravodajského webového portálu alebo tlačovú agentúru

požiadala, súd.

23. Podľa § 10 ods. 3 Zákona o publikáciách, žaloba podľa odseku 2 sa musí podať na súd do 90
dní od uverejnenia skutkového tvrdenia, ktorého sa žiadosť o uverejnenie vyjadrenia týkala alebo od
právoplatnosti rozhodnutia, ktorého sa týkala žiadosť o uverejnenie dodatočného oznámenia, inak právo
domáhať sa na súde uverejnenia vyjadrenia alebo dodatočného oznámenia zaniká.

24. V konaní bolo nesporným, že žalovaný dňa 19.03.2024 uverejnil článok s názvom ,,Quo vadis
lyžiarske stredisko J.“ a že žalobca dňa 17.04.2024 doručil žalovanému - redakčnej rade žiadosť o
zverejnenie vyjadrenia k predmetnému článku z dôvodu, že podľa neho obsahuje nepravdivé a neúplné
skutkové tvrdenia, ani to, že žalovaný vyjadrenie nezverejnil. Spornou skutočnosťou bolo, či žiadosť o

vyjadrenie spĺňala náležitosti uvedené v § 8 ods. 3 a 4 Zákona o publikáciách, pre nedodržanie ktorých
žalovaný nezverejnil vyjadrenie. Nedodržanie zákonom stanovených náležitostí žalobca namietal majúc
za to, že žiadosť obsahuje všetky podstatné náležitosti, keď obsahuje vymedzenie tvrdení, ktoré sú
nepravdivé a neúplné a zasahujúce do jeho dobrej povesti.
25. Tak ako prvoinštančný i odvolací súd považoval pri posúdení odôvodnenosti žaloby podanej

žalobcom za potrebné z hľadiska zachovania princípu právnej istoty vychádzať z rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/187/2017 z 25.4.2018, avšak na rozdiel od prvoinštančného súdu
pri interpretácii predmetného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR odvolací súd dospel k úplne odlišným
záverom, ako boli pri interpretácii predmetného rozhodnutia najvyššieho súdu premietnuté v rozhodnutí
prvoinštančného súdu.

26. Najvyšší súd SR totiž v predmetnom rozhodnutí uviedol, že judikatúra najvyššieho súdu považuje
žiadosť o uverejnenie odpovede v zmysle v tom čase platného ust. § 8 ods. 1 zák. č. 167/2008
Z.z. za špecifický právny prostriedok, ktorý je určený na ochranu proti nepravdivým skutkovým
tvrdeniam o konkrétnej fyzickej osobe, napr. skutkovým tvrdeniam dotýkajúcim sa jej cti, dôstojnosti

alebo súkromia zverejneným v periodickej tlači alebo agentúrnom spravodajstve. I keď najvyšší súd
v predmetnom rozhodnutí sa zaoberal právom fyzickej osoby na ochranu proti nepravdivým skutkovým
tvrdeniam, toto možno stiahnuť i na právnické osoby, nakoľko zákon o publikáciách priznáva právo
na vyjadrenie tak fyzickej ako aj právnickej osobe. Práve v tomto rozhodnutí najvyšší súd uviedol, že
sloboda prejavu na jednej strane a osobnostné práva na strane druhej, prípadne práva na ochranu

dobrej povesti, predstavujú základné práva fyzických i právnických osôb o demokratickej spoločnosti.
Obmedzenie akéhokoľvek základného práva alebo slobody, a teda aj slobody prejavu možno považovať
za ústavne akceptovateľné len vtedy, ak ide o obmedzenie, ktoré bolo ustanovené zákonom, resp.
na základe zákona ustanovenému legitímnemu cieľu a je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti
na dosiahnutie sledovaného cieľa, t.j. ospravedlňuje ho existencia naliehavej spoločenskej potreby

a primerane (spravodlivo) vyvážený vzťah medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom, t.j. musí
ísť o obmedzenie, ktoré je v súlade so zásadou proporcionality (II. ÚS 184/2015). Právo na odpoveď je
právo, ktoré má zaručiť „rovnosť zbraní“ pri informovaní verejnosti. Na tento aspekt práva na odpoveď
kládol dovolací súd pri rozhodovaní dôraz. Vychádzal z toho, že ak je na strane bežnej periodickej tlače,
treba rešpektovať určité špecifiká, predovšetkým to, že je (na rozdiel napr. odborných publikácií) určená

pre informovanie najširšej verejnosti, a tiež to, že v konkrétnych prípadoch, najmä s ohľadom na rozsah
príspevkovačitateľskýzáujemmôžepristúpiťkurčitýmzjednodušeniam,jeprevyváženývzťahobdobne
potrebné – na druhej strane – postupovať aj k dotknutej osobe a netrvať na úplnej presnosti opísania
skutkových tvrdení a klásť tým na ňu prípadne prísnejšie nároky, ako je potrebné pripustiť – v rovnakej
miere – isté zjednodušenie a zhrnutie. V prípade dotknutej osoby je podstatné to, aby celkové vyznenie

ňou požadovanej odpovede sprostredkovalo v primeranej podobe a rozsahu informácie, ktorou popiera,
dopĺňa, spresňuje alebo vysvetľuje informáciu, ktorú v časovom predstihu pred ňou sprostredkoval
verejnosti vydavateľ tlače. Ak najvyšší súd povedal, že pre realizáciu práva na odpoveď v zmysle § 8
v tom čase platného zákona č. 167/2008 Z.z. je nevyhnutné posúdiť, či vydavateľ zverejnil o fyzickejosobe, ktorá sa domáha realizácie práva na opravu skutkové tvrdenia, ktoré sa dotýkajú cti, dôstojnosti
alebosúkromiafyzickejosoby,možnokonštatovať,ževprípadeprávnickejosobyideoprávonaochranu
jej dobrej povesti.

27. V predmetnom rozhodnutí najvyšší súd upustil od prísne formalistického prístupu k poskytnutiu
ochrany súdom pri práve dotknutej osoby na uverejnenie jej vyjadrenia podľa § 8 ods. 1 zákona
o publikáciách. Uviedol, že právo na odpoveď je právo, ktoré má zaručiť „rovnosť zbraní“ pri informovaní
verejnosti.

28. To znamená, že pokiaľ žalobca sa cítil dotknutý, za to, že došlo k zásahu do jeho dobrej povesti
ako právnickej osoby článkom uverejneným žalovaným 19.3.2024 v dvojmesačníku Noviny občanov B.
– B., marec XXXX, č. X, ktorého vydavateľom je žalovaný, článkom pod názvom „Quo vadis lyžiarske
stredisko J.“ v zmysle poukazovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR žalobcom poukazované
rozhodnutia ESĽP právo na uverejnenie vyjadrenia pod názvom „Cui bono námestovský urbár?“ patrí
recipročne žalobcovi ako možnosť reakcie na skutočnosti v článku uvedené.

29. Už v podanej žalobe i v priebehu sporu žalobca tvrdil, že členka redakčnej rady a editorka novín
B. – K. M. N. ho kontaktovala ešte pred zverejnením článku, v telefonickom rozhovore ho informovala
o tom, že v najbližšom čísle dvojmesačníka bude zverejnený predmetný článok a požiadala ho o zaslanie
vyjadrenia ku skutočnostiam uvedeným v článku. Na požiadanie žalobcu o sprístupnenie článku, aby sa
s textom oboznámil a mohol sa vyjadriť, editorka mu text článku pred zverejnením odmietla sprístupniť.

Za podstatné v tejto súvislosti odvolací súd považoval, že i keď pod uverejneným článkom bolo verejnosti
prisľúbené, že v najbližšom vydaní dvojmesačníka bude zverejnená odpoveď lyžiarskeho strediska
J. a žalobca doručil vyjadrenie k uvedenému článku v zmysle § 8 zákona o publikáciách zo dňa
16.4.2024, jeho žiadosti vyhovené nebolo s tým, že jeho vyjadrenie nespĺňa náležitosti podľa § 8
zákona o publikáciách. Zároveň bol požiadaný o opravu údajne nesprávneho vyjadrenia najneskôr do

21.5.2024. Žalobca súdu predložil potvrdenie z emailovej stránky, v zmysle ktorej odoslal predžalobnú
výzvu žalovanému 21.5.2024 o 16.11 hod. Na rozdiel od prvoinštančného súdu odvolací súd zastal
názor, že i žalobcom formulovanú predžalobnú výzvu možno považovať za vyjadrenie v zmysle § 8 ods.
1 o publikáciách a že žalobca iba legitímne využil právo poskytnuté mu žalovaným, aby do 21.5.2024
odstránil prípadne doplnil nedostatky, pre ktoré žalovaný nepovažoval jeho vyjadrenie za súladné s ust.

§ 8 o publikáciách.
30. Ak sa totiž na jednej strane v článku uvádza, že v roku 2003 urbár prenajal súčasnému
prevádzkovateľovi strediska ako nájomcovi 6 parciel zo svojich pozemkov a v súčasnosti nájomca
svojvoľnezastavalokrem6prenajatýchparcielajďalších7aurbársasnažilcelérokyvecriešiťdohodou,
ponúkal mu, aby si prenajal aj časti neprenajatých pozemkov urbáru, ktoré sa v dôsledku nezákonného

zastavania stali nevyhnutnými pre prevádzku lyžiarskeho strediska, žalobca vo vyjadrení naopak tvrdí,
že každý lyžiarsky vlek má územné, stavebné aj kolaudačné rozhodnutie, realizovala sa aj tzv. EIA.
Oficiálna prevádzka sa spustila v roku 2006 a trvala až doposiaľ. Súdne konanie sa vedie od roku
2022 a napriek tomu, že vôľou strán pri uzatvorení nájomného vzťahu bolo vybudovanie a prevádzka
lyžiarskeho strediska po viac ako 20 rokoch prichádza výbor, nabíja drevené koly, oplocuje vleky, žiada

o ochranu tretiu osobu a jej kamarátov v taktických vestách, z troch vlekov sa zrazu na dva nedá
nastúpiť a z jedného je treba v polovici vystúpiť. Prevádzka je zablokovaná v čase, keď je súdom vydané
ochranné neodkladné opatrenie. I keď sa žalobca stále aktívne snaží o zmier, akceptuje požiadavky
nájmu 0,25 Eur/m2 na sporných pozemkoch alebo trojnásobné zvýšenie súčasného nájmu, prípadne
vzdanie sa práva na zisku z jeho podielu vrátane platenia doterajšieho nájmu alebo odkúpenia alebo

prenájom lyžiarskeho strediska urbárom, alebo výmenou podielov v urbáre za pozemky pod lyžiarskym
strediskom, posledná ponuka zo strany výboru je nájom 77.017,14 Eur/12mesiacov. Tak vysoký nájom
popri všetkých nákladoch, skracujúcej sa sezóne, rastúcich teplôt a zvýšenej požiadavke zasnežovania
pri vyšších cenách elektriny je objektívne nemožné akceptovať a je likvidačný. V prípade podlžností je
možné riešiť spory súdmi nie likvidáciou fungujúcej a dlho budovanej prevádzky. Na rozdiel od urbáru

tvrdí, že pozemky prenajaté sú a keďže výborom požadované horibilné sumy za nájom žiaden súd nikdy
neprizná, výbor zvolil iné „metódy“, aby sa tak zrejme vyhol súdnej prehre. Ďalej sa v článku uvádza, že
za posledné dva roky podal prevádzkovateľ strediska približne 20 trestných oznámení, ktoré boli všetky
právoplatne ukončené odmietnutím, ako nedôvodné a keďže došlo aj k fyzickému napadnutiu, výbor
pristúpil k ochrane neprenajatých pozemkov za asistencie súkromnej firmy, ktorá s ochranou urbáru

pomohla a nájomca sa v dôsledku toho rozhodol stredisko radšej zatvoriť, ako by mal neprenajaté
pozemky prenajať. Vo vyjadrení k trestným oznámeniam žalobca uviedol, že sa bráni tak, ako dovoľuje
každému zákon. Položil otázku, či si i on má najať „hrubokrkých“ chlapcov a vyhlásiť občiansku vojnu,
čo považoval za nedôstojné. Uviedol, že predseda urbáru je v súčasnosti stíhaný za priestupok protimajetku a rovnako sa vedie ďalšie trestné stíhanie za ublíženie na zdraví a výtržníctvo, kde poškodeným
je osoba z prevádzkového personálu, ktorá bola po návšteve výboru odvezená sanitkou. Otázku Quo
vadis (kam kráčaš) nepovažoval za správnu, nakoľko smerovanie zmenil len výbor, lyžiarske stredisko

viac ako 20 rokov robí to isté. Naopak, podľa neho vyvstáva otázka „cui bono“, teda komu na prospech,
nakoľko vznikla škoda vo výške ušlých tržieb, ktoré bude žiadať zaplatiť, pričom zároveň uvádza, že
lyžiarskestrediskostojínalukratívnychpozemkoch,ktorésúpodľaúzemnéhoplánuurčenénavýstavbu,
ale zároveň ich stále blokuje nájomná zmluva. Pripomenul, že peniaze by urbár mohol od žalobcu získať
súdom a bez rizík.

31. Na rozdiel od prvoinštančného súdu, pri porovnaní článku uverejneného žalovaným a vyjadrenia
uverejnenia ktorého sa žalobca žalobou domáha, odvolací súd zastal názor, že v danom prípade nie
sú naplnené predpoklady uvedené v § 8 ods. 7 zákona o publikáciách, ktoré umožňuje vydavateľovi
vyjadrenie neuverejniť, pričom zároveň odvolací súd zastáva názor, že jediným a kompetentným
subjektom, ktorý je oprávnený posúdiť relevantnosť vyjadrenia zverejnenia ktorého sa žalobca vo vzťahu
k žalovanému domáha, je čitateľ, ktorému je dvojmesačník žalovaného dostupný.

32. Ak totiž na jednej strane sa žalovaný priamo pod článkom zverejneným 19.3.2024 zaviazal uverejniť
odpoveď prípadne vyjadrenie žalobcu ako reakciu na článok pod názvom „Quo vadis lyžiarske stredisko
J.“ a žalobca v stanovenej lehote vyjadrenie k článku žalovanému doručil, majú čitatelia dvojmesačníka
vydávaného žalovaným, legitímne očakávania na odpoveď. Motiváciou uverejnia článku zo strany
žalovaného bolo informovať čitateľov o „praktikách“ lyžiarskeho strediska. Preto nielen žalobca ako

právnická osoba, dotknutá predmetným článkom ale i samotní čitatelia majú z hľadiska vytvorenia
reálneho obrazu o situácii naznačenej v spornom článku a v záujme zachovania objektivity právo
oboznámiť sa i s názorom a postojom druhej strany. Totiž je len na čitateľoch, či vyjadrenie žalobcu bude
pre nich dostatočným objasnením v článku popísanej situácie a či žalobcom poskytnuté vyjadrenie bude
spôsobilé presvedčiť ich o tom, že žalobca bol neprávom dotknutý na jeho dobrej povesti a nie on, ale

druhá strana je zodpovedná za vzniknuté rozpory.
33. V záujme zachovania rovnováhy je potrebné vychádzať z premisy, že žalobcom uvedené skutkové
tvrdenia sú spôsobilé presvedčiť čitateľa o vlastnej poctivosti a nekalých praktikách druhej strany. Až
vtedy totiž žalobca dosiahne ním želaný výsledok, preto nie rozhodnutie v predmetnej veci, ale dosah
vyjadrenia žalobcu, ako reakcia na skôr uverejnený článok na čitateľov je testom, či ním formulované

vyjadrenie dostatočne vyvráti, spresní a vysvetlí skutočnosti v článku popísané a dokáže čitateľa
presvedčiť, že nie on - žalobca, ale druhá strana stojí v pozadí celého konfliktu a odmieta ho riešiť
zákonnými prostriedkami.
34.Dôležitéjetotižzdôrazniť,žežalovanýniejevsporežalobcuaurbáruarbitrom,anidotknutoustranou
(pokiaľ samozrejme nemá vlastné záujmy) ani cenzúrou. On je tu na to, aby sprostredkoval informácie,

nie ich hodnotil. Nie je možné pripustiť situáciu, že vydavateľ zverejní informáciu bez možnosti dotknutej
strany sa k nej vyjadriť, bez overenia jej pravdivosti a odmietne zverejniť reakciu, ktorá pravdivosť
informácie spochybní, dokonca vyvráti, prípadne sa o to len snaží. Je iba na čitateľovi, ako sa so
zverejnenými informáciami vyrovná, ako porozumie ich obsahu a vytvorí si konečný názor. Právo na
objektívnu informovanosť nie je len poskytnutie informácie podsúvanej jej autorom, ale predovšetkým

možnosť jej konfrontácie tými, ktorí sú ňou, hoc len subjektívne neprávom dotknutí, alebo hocikým, kto
vie skutkovo spochybniť prípadne vyvrátiť jej relevantnosť. Iba taká, nie jednostranná informovanosť má
zmysel.
35. Naviac z úradnej činnosti je odvolaciemu súdu známe, že medzi urbárom Námestovo, SKY –
GRÚNIKY s.r.o. a ďalšími osobami prebieha na popud urbáru ako pozemkového spoločenstva spor

o určenie vlastníckeho práva, najskôr vedený na Okresnom súde v Námestove pod sp.zn. 13C/39/2022,
aktuálne na Krajskom súde v Žiline pod sp.zn. 11Co/8/2026. Spor sa týka pozemkov, na ktorých
má žalobca vybudované lyžiarske stredisko s rozsiahlou infraštruktúrou. Spor doposiaľ právoplatne
skončený nie je. To znamená, že ani žalovanému ani súdu prejednávajúcemu predmetný spor medzi
stranami neprislúcha prejudikovať výsledok tohto konania a hodnotiť pravdivosť skutkových tvrdení tak

urbáru Námestovo ako i žalobcu.
36. Taktiež z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že Okresný úrad Žilina, odbor opravných prostriedkov
reparát vnútorných vecí Žilina, pod číslom spisu OU-ZA-OOP1-2024/023441-002 dňa 24.4.2024, na
odvolanie obvineného z priestupku F. L. nar. XX.X.XXXX, zamietol a potvrdil rozhodnutie Okresného
úradu Námestovo, odboru všeobecnej vnútornej správy č. OU-NO-OVVS-2024/001073-025, OU-NO-

OVVS-2023/015402-198-P-K zo dňa 19.12.2023, ktorým bol uznaným vinným, pretože 23.12.2022
včaseokolo07:18hod–08:00hod.vareálilyžiarskehostrediskaSKY–GRÚNIKYB.K.fosforeskujúcou
farbou postriekal spodnú časť terasy koliby, tiež betónovú stojku ako aj časť bezpečnostného oplotenia,
čím celkovo spôsobil škodu SKY – GRÚNIKY a spáchal priestupok proti majetku podľa § 50 ods. 1zákona o priestupkoch. Za skutok, ktorého sa mal dopustiť tým, že 23.12.2022 v čase od 07:18 hod
– 08:00 hod. v areáli lyžiarskeho strediska SKY – GRÚNIKY v kú. B. K. mal vytrhnúť bezpečnostné
oplotenie, ktoré malo oddeľovať lyžiarsku trať od nezjazdovky a premiestniť ho na iné miesto, kde ho

mal upevniť údermi kladiva po vrchnej časti oplotenia, čím mal toto oplotenie poškodiť a spôsobiť tým
spoločnosti SKY – GRÚNIKY škodu, bolo podľa zákona o priestupkoch zastavené, s tým, že skutok,
o ktorom sa koná, nie je priestupkom, pričom poškodený bol oboznámený, že sa so svojím nárokom na
náhradu majetkovej škody môže obrátiť na všeobecný súd.
37. V spise je tiež zažurnalizované uznesenie Okresného súdu Žilina v právnej veci žalobcu:

urbár Námestovo, pozemkové spoločenstvo, proti žalovanému: SKY – GRÚNIKY s.r.o., o vypratane
nehnuteľnosti a o návrhu žalovaného na nariadenie neodkladného opatrenia, ktorým Okresný súd Žilina
podsp.zn.56Cb/55/2023-1791zodňa15.januára2024nariadilneodkladnéopatrenie,ktorýmžalobcovi,
teda urbár Námestovo, pozemkové spoločenstvo, uložil zdržať sa ohrození života, zdravia alebo majetku
lyžiarov, prípadne obmedzenia alebo bránenia riadnej a bezpečnej prevádzky na lyžiarskych tratiach
žalovanéhonapozemkochvokreseB.,obecB.,k.ú.B.K.,bližšiepopísanévovýrokovejčastiuznesenia,

najmä umiestňovaním akýchkoľvek vecí, vytváraním terénnych úprav, zátarás, prekážok, umiestňovaniu
drevnej hmoty, navážaniu hnoja, orbou alebo výstavbou oplotenia, ďalej strpieť prevádzku lyžiarskej
trate žalobcu na pozemkoch v okrese B., obec B., k.ú. B. K., špecifikovaných vo výrokovej časti,
ako boli vyznačené podľa geometrického plánu č. 46474803-129/2022 zo dňa 15.12.2022, strpieť
prevádzku lyžiarskeho vleku žalobcu každoročne v období od 1.12. do 30.4. na presne špecifikovaných

pozemkoch, vyznačených podľa geometrického plánu č. 46/2006 zo dňa 9.10.2006, úradne overeného
19.10.2026, a to až do právoplatného rozhodnutia vo veci vedenej pred Okresným súdom Žilina pod
sp.zn. 56Cb/55/2023. Ďalej na č.l. 313 spisu sa nachádza uznesenie Okresného súdu Žilina sp.zn.
56Cb/55/2023-2879 zo dňa 2. októbra 2024, ktorým Okresný súd Žilina zastavil konanie vedené
na návrh žalobcu urbár Námestovo, pozemkové spoločenstvo, proti žalovanému SKY – GRÚNIKY

s.r.o., o vypratanie nehnuteľnosti. Zároveň zrušil uznesenie č.k. 56Cb/55/2023-1791 o nariadenie
neodkladného opatrenia zo dňa 15. januára 2024 a žalovanému SKY – GRÚNIKY s.r.o., priznal nárok
na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100%. K zastaveniu konania došlo na základe
podania doručeného súdu 21.6.2024 žalobcom, ktorý zobral žalobu v celom rozsahu späť, navrhol
konanie zastaviť a teda prvoinštančný súd postupom podľa § 145 ods. 1 CSP rozhodol o zastavení

konania. K zrušeniu neodkladného opatrenia pristúpil s poukazom na ust. § 335 ods. 1 CSP. Uvedené
jednoznačne potvrdzuje tvrdenia žalobcu, uvedené v jeho vyjadrení k spornému článku o tom, že urbár
Námestovo nemal záujem v článku popísané skutočnosti riešiť zákonom danými prostriedkami, nakoľko
pokiaľ na jednej strane podal voči žalobcovi SKY – GRÚNIKY s.r.o., žalobu o vypratanie nehnuteľnosti
na druhej strane bez udania akýchkoľvek dôvodov, podanú žalobu zobral v celom rozsahu späť a žiadal

konanie zastaviť.

38. Vo väzbe na vyššie uvedené zdôvodnenie, odvolací súd zmenil rozsudok prvoinštančného súdu
a žalobe žalobcu v celom rozsahu vyhovel.
39. V konaní bol úspešný žalobca, vo väzbe na čo odvolací súd uložil žalovanému nahradiť mu vzniknuté

trovy konania v plnom rozsahu (§ 396 ods. 1, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP).

40. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

(§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému

súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)