Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, December 11, 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Cdo/89/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1319201280
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 12. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Svetlovská
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:1319201280.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1/ D.. X. A.Z., narodeného X. Z. XXXX, J., J. XXX/X
T., 2/ D. A., narodenej XX. H. XXXX, J., J. XXX/X T., obaja zastúpení Advokátska kancelária Ivan Syrový,
s. r. o., Bratislava, Kadnárova 83, IČO: 47 232 765, proti žalovanej Z. Q., narodenej XX. F. XXXX, B., V.
XXXXX/XX U., zastúpenej advokátkou JUDr. Annou Polonyovou, Bratislava, Chorvátska 12, o zriadenie
vecného bremena, vedenom na Mestskom súde Bratislava IV pod sp. zn. B3-11C/17/2019, o dovolaní

žalobcov 1/ a 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 22. mája 2024 sp. zn. 15Co/63/2021, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovanej nepriznáva nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava III (ďalej aj „súd prvej inštancie“ resp. „prvoinštančný súd“) rozsudkom z 1.

októbra 2020, č. k. 11C/17/2019 - 136 I. zriadil vecné bremeno v prospech vlastníka stavby - sklad lodí,
postavenej na parcele KN C parc. č. XXXXX/XXX, výmery 48,0 m2, k. ú. J., označenej v geometrickom
pláne č. 68/2018 z 4. októbra 2018, vyhotovenom D.. F. Q., zodpovedajúce právu vlastníka stavby užívať
pozemok označený ako KN C parc. č. XXXXX/XXX o výmere 2,0 m2, k. ú. J. podľa geometrického
plánu č. 68/2018 zo 4. októbra 2018, vyhotoveného D.. F. Q., ktorý tvorí prílohu rozsudku, za účelom
výkonu vlastníckych práv k stavbe a za účelom opravy a údržby stavby, II. žalobcom uložil, za zriadenie

vecného bremena, povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalovanému (pôvodný žalovaný D.. P.
Q., právny predchodca žalovanej) náhradu za zriadenie vecného bremena vo výške 89 eur, do troch
dní od právoplatnosti rozsudku a III. žalobcom priznal právo voči žalovanému na náhradu trov konania
v plnom rozsahu. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že žalobcovia stavebnému úradu
výstavbu stavby ohlásili v máji 2017, avšak žalovaný ich už listom zo 7. októbra 2016 upozorňoval, že
geometrickým zameraním z 22. septembra 2016, na ktorom boli prítomní bolo zistené, že ich stavba

presahuje hranice pozemku a zasahuje do pozemku parc. č. XXXXX/XX vo vlastníctve žalovaného a
žalovaný žiadal o zastavenie stavebných prác a odstránenie neoprávnenej stavby. Súd prvej inštancie
konštatoval, že žalovaný o stavbe žalobcov mal vedomosť už od roku 2016, kedy bolo uskutočnené
zameranie hraníc a napriek tejto vedomosti o neoprávnenej stavbe neinicioval, a to ani doposiaľ, voči
žalobcom žiadne právne kroky. Zároveň konštatoval, že žalobcovia napriek vedomosti o posune hraníc
pozemku v stavbe pokračovali, pričom v prebiehajúcom spore argumentovali aj existenciou hraníc

pozemku, ktoré boli vyznačené plotom a ten neposúvali. Súd prvej inštancie ďalej zistil, že rozhodnutím
stavebného úradu (obec J.) zo 6. mája 2019 bolo konanie vo veci vydania dodatočného stavebného
povolenia na stavbu žalobcov prerušené, pričom stavebný úrad v rozhodnutí uviedol, že vykonaným
šetrením na mieste bolo zistené, že žalobcovia nerealizujú dve drobné stavby, ale jednu o ploche
väčšej ako 25 m2 a podľa geodetom vyznačených hraníc pozemku v teréne sa časť stavby realizuje
na cudzom pozemku a to na pozemku vo vlastníctve žalovaného a stavebné práce boli zastavené.

Súd prvej inštancie konštatoval, že je nesporné, že presah stavby žalobcov na pozemok žalovaného
predstavuje 2 m2 a dospel k záveru, že odstránenie stavby, aj keď v tomto konaní nie je možné o ňomrozhodnúť, by predstavovalo vysoké náklady a navyše v prejednávanom spore by nešlo o odstránenie
celej stavby, ale iba sporného presahu (2 m2) pri hranici pozemku so žalovaným. Mal za to, že v danom
prípade je na usporiadanie pomerov strán sporu najvhodnejšie riešenie zriadenie vecného bremena v

rozsahu geometrického plánu, ktorý tvorí neoddeliteľnú súčasť rozsudku, t. j. v rozsahu 2 m2 a obsahom
vecného bremena je výkon vlastníckeho práva ku stavbe a oprava a údržba stavby. Pokiaľ ide o náhradu
za zriadenie vecného bremena, vzhľadom na rozsah vykonaného dokazovania, súd prvej inštancie ju
stanovil v rozsahu určenom súkromným znaleckým posudkom č. 6/2019, ktorý predložili žalobcovia a v
tomto smere nebolo navrhované ani vykonané iné dokazovanie. O nároku na náhradu trov rozhodol v

zmysle § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len „CSP“).

2. Krajský súd v Bratislave na odvolanie právneho predchodcu žalovanej rozsudkom z 22. mája 2024
sp. zn. 15Co/63/2021 rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že I. žalobu zamietol, II. žalovanej
priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcom 1/ a 2/ v rozsahu 100 % a III. žalovanej priznal

nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcom 1/ a 2/ v rozsahu 100 %. Odvolací súd v
priebehu odvolacieho konania zistil, že pôvodný žalovaný D.. P. Q. 19. októbra 2022 zomrel a jeho
právnou nástupkyňou sa stala Z. Q., dcéra žalovaného a preto uznesením prijatým na pojednávaní
konanom 24. apríla 2024 rozhodol, že v konaní pokračuje s Z. Q. ako právnou nástupkyňou pôvodne
žalovaného D.. P. Q. (§ 63 CSP). V odôvodnení svojho rozhodnutia zameral svoju pozornosť na otázku,

ktorému právu má súd poskytnúť ochranu súdnym rozhodnutím; či právu vlastníka neoprávnenej stavby,
ktorá je postavená na cudzom pozemku (podľa žalobcov dobromyseľne, v dobrej viere, že celú stavbu
umiestnili na svojom pozemku), alebo vlastníkovi pozemku, do ktorého (v rozsahu 2 m2) zasahuje
cudziastavba.Odvolacísúdpopreskúmanínapadnutéhorozsudku,zopakovaníadoplnenídokazovania
zistil, že žalobcovia listom zo 17. mája 2017 ohlásili obci J. realizáciu drobnej stavby - skladu člnov pri

záhradnej chate o výmere 24,30 m2 na pozemku parc. č. XXXXX/XX, k. ú. J., voči ktorej obec J. ako
príslušný stavebný úrad nemala námietky. Ďalej zistil, že žalobcovia listom z 12. júla 2017 ohlásili obci
J. realizáciu drobnej stavby - skladu člnov pri záhradnej chate o výmere 25 m2 na pozemku parc. č.
XXXXX/XX, k. ú. J., voči ktorej obec J. ako príslušný stavebný úrad nemala námietky. Zo záznamu z
vykonaniaštátnehostavebnéhodohľadupodľa§98až102zákonač.50/1976Zb.oúzemnomplánovaní

a stavebnom poriadku (stavebný zákon) 11. mája 2018 vyplývalo, že na tvári miesta bolo zistené,
že vlastníci pozemku nerealizujú dve drobné stavby, ale jednu stavbu o ploche väčšej ako 20 m2 a
podľa geodetom vyznačených hraníc pozemku v teréne sa časť stavby realizuje na cudzom pozemku
parc. č. XXXXX/XX k. ú. J.. Stavebné práce boli zastavené do doriešenia vlastníckych vzťahov s
vlastníkompozemkuparc.č.XXXXX/XXk.ú.J..Výzvouzo16.mája2018obecJ.akopríslušnýstavebný

úrad vyzvala žalobcov, aby predložili stavebnému úradu žiadosť o vydanie dodatočného stavebného
povolenia a k žiadosti priložili doklady o tom, že stavba a jej dodatočné povolenie nie je v rozpore s
verejnými záujmami chránenými stavebným zákonom a osobitnými predpismi a to najmä doklad, ktorým
preukážuvlastníckealeboinéprávokpozemkupodstavbou,preukážusúladstavbysplatnýmúzemným
plánom obce J., projektovú dokumentáciu skutočného realizovania stavby, stanoviská dotknutých z

hľadiska starostlivosti o životné prostredie - OÚ Senec, odbor životného prostredia, úseku štátnej vodnej
správy, OÚ Senec, odbor životného prostredia z hľadiska ochrany prírody a krajiny, v žiadosti bolo
potrebné uviesť, akým spôsobom sa stavba realizuje. Rozhodnutím Č. j. SÚ-139-570/2911/2018/4/Šin,
zo 7. augusta 2018 obec J. ako príslušný stavebný úrad prerušila žalobcom stavebné konanie vo veci
vydania dodatočného stavebného povolenia na stavbu „Prístrešok pre člny“, ktorý začali realizovať

na pozemku parc. č. XXXXX/XX, k. ú. J. a na časti pozemku parc. č. XXXXX/XX, k. ú. J. a vyzval
žalobcov, aby žiadosť doplnili, okrem iného, o doklad, ktorým preukážu vlastnícke alebo iné právo k
pozemku pod stavbou. Listom zo 7. októbra 2016 právny predchodca žalovanej zaslal žalobcom kópiu
vytyčovacieho náčrtu pozemku parc. č. XXXXX/XX k. ú. J., z ktorého vyplývalo, že geodetické zameranie
bolo vykonané 22. septembra 2016 aj za prítomnosti žalobcov, dôvodom pre geodetické zameranie

bolo uskutočňovanie stavby žalobcami, ktorá presahuje hranice ich pozemku a zasahuje do pozemku
právneho predchodcu žalovanej parc. č. XXXXX/XX a vyzval žalobcov na zastavenie stavebných prác
a odstránenie neoprávnenej stavby. Z vykonaného dokazovania ďalej vyplývalo, že žalobcovia dotknutú
stavbu začali stavať bez stavebného povolenia a čiastočne na cudzom pozemku, čo v konaní ani nebolo
medzi stranami sporné. Odvolací súd konštatoval, že žalobcovia začali stavbu realizovať v roku 2016,

bez ohlásenia, bez stavebného povolenia, listom zo 7. októbra 2016 boli informovaní o tom, že stavbu
stavajú čiastočne na cudzom pozemku, napriek tomu v stavbe pokračovali a stavebné práce prerušili až
v súvislosti s vykonaním štátneho stavebného dohľadu v máji 2018.2.1. Prihliadajúc na všetky argumenty prednesené žalobcami v priebehu celého konania (aj
odvolacieho), ako aj na pojednávaní pred odvolacím súdom zostalo nesporné, že žalobcovia realizovali
stavbu bez stavebného povolenia. Pokiaľ ide o ich tvrdenie, že pri jej realizácii boli dobromyseľní, keďže

stavbu začali realizovať v presvedčení, že celú stavbu realizujú na vlastnom pozemku, podľa názoru
odvolacieho súdu nebolo možné na ich dobromyseľnosť prihliadnuť, keď dôvodom bola skutočnosť,
že už v októbri 2016 žalobcovia nadobudli vedomosť o tom, že ich stavba presahuje hranice ich
pozemku a zasahuje do pozemku právneho predchodcu žalovanej parc. č. XXXXX/XX, ktorý ich vyzval
na zastavenie stavebných prác a odstránenie neoprávnenej stavby. Odvolací súd dospel k záveru, že

žalobcovia toto nerešpektovali, v realizácii stavby pokračovali a to až do vykonania štátneho stavebného
dohľadu (na podnet žalovanej) v máji 2018. Takéto konanie žalobcov odvolací súd vyhodnotil ako
vedomé porušovanie a nerešpektovanie právnych predpisov, v ktorom konštatovaní sa odvolací súd v
celom rozsahu zhodol s argumentáciou žalovanej. Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru,
že pri posudzovaní jednotlivých práv vlastníka stavby a vlastníka pozemku je spravodlivé „ochrániť“
právo vlastníka pozemku. Z uvedeného dôvodu odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie a

návrh žalobcov na zriadenie vecného bremena a poskytnutie náhrady za jeho poskytnutie zamietol (§
388 CSP). O trovách odvolacieho konania rozhodol v podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 v spojení s §
396 ods. 2 CSP.

3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podali žalobcovia dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodzovali z

ustanovenia§420písm.f)CSP(súdnesprávnymprocesnýmpostupomimznemožnil,abyuskutočňovali
im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu ich práva na spravodlivý proces).
Boli názoru, že zo strany odvolacieho súdu nedošlo k náležitému odôvodneniu, prečo bola ochrana
poskytnutá práve žalovanej a nie žalobcom, keď za spravodlivejšie považovali to, aby bola ochrana
poskytnutá im. Domnievali sa, že odvolací súd vykonal nedostatočné porovnanie práv strán sporu a

neprihliadol na všetky relevantné okolnosti, ktoré vyšli v konaní najavo. Poukázali na to, že skutočnosť,
že sú posunuté hranice pozemkov zistili až pri výstavbe a až na základe zamerania geodetom zistili,
že v nepatrnej miere stavajú aj na pozemku žalovanej. Konštatovali, že v roku 2016, kedy im právny
predchodcažalovanejzaslallist,žalobcoviasurčitosťounemohlivedieť,čijehranicaskutočneposunutá,
nakoľko stavali na svojom pozemku v rámci plotovými múrmi ohraničeného pozemku, ktorý bol do

tej doby i pôvodnými vlastníkmi susedných pozemkov rešpektovanou hranicou pozemkov a vytýkali
odvolaciemu súdu, že túto skutočnosť nebral do úvahy. Zároveň vytýkali odvolaciemu súdu, že sa
nezaoberal tým, aké usporiadanie vzťahov by bolo najspravodlivejšie, v tomto smere nevykonal test
proporcionality a neskúmal, či ide o taký závažný zásah, aby vecné bremeno nemohlo byť zriadené.
Zdôraznili, že prípadné odstránenie stavby by predstavovalo nepomerne vyššie náklady a zásah do

práv žalobcov, ako je to v prípade presahu 2 m2 na pozemok žalovanej. Boli názoru, že odvolací súd
ignoroval závery prijaté súdom prvej inštancie, ktorý konštatoval, že odstránenie stavby, aj keď sa o ňom
v tomto konaní nerozhoduje, by nebolo účelné a ani hospodárne. Zdôraznili, že ich dobromyseľnosť je
preukázaná aj listinami, keď v zmysle listiny - situácia z roku 1981 je zrejmé, že šírka pozemkov mala byt'
pre všetkých vlastníkov rovnaká a to 10 metrov, avšak z Geometrického plánu č. 11/2001 z 23. februára

2001 vyplýva, že pozemok žalobcov bol na šírku skrátený na 9,27 metra, pričom niektorým vlastníkom
bol predĺžený aj na 10,48 metra. Teda v určitom časovom období došlo z neznámeho dôvodu k posunu
výmer, pričom tieto boli posunuté v prospech niektorých vlastníkov a v zjavný neprospech žalobcov a
to bez ich vedomia. Zároveň predložili ohlásenie drobnej stavby, z ktorého je zrejmé, že sklad člnov
bol plánovaný pri hranici pozemku a mal tam byť rozostup ešte 0,35 metra od hranice pozemku, avšak

vzhľadom k tomu, že namiesto 10 pôvodných metrov mali žalobcovia len 9,27 metrov, tak ani tento
rozostup nebol postačujúci, o čom nemali žalobcovia v čase začatia stavby žiadnu vedomosť. Posun
hraníc pozemkov teda nastal bez zavinenia žalobcov a títo konali dobromyseľne. Poukázali na fakt,
že ani stavebný úrad nemal žiadne výhrady vo vzťahu k zakresleniu a umiestneniu predmetnej stavby.
Záverom zdôraznili, že rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo riadne odôvodnené, nakoľko sa odvolací

súd zmätočne vysporiadal s jednotlivými argumentmi a pri rozhodovaní nezohľadnil všetky skutočnosti
a teda zo strany odvolacieho súdu nedošlo k riadnemu odôvodneniu rozsudku. Navrhli, aby dovolací
súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

4. Žalovaná vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedla, že vzhľadom na vykonané dokazovanie považuje

tvrdenie žalobcov o ich údajnej dobromyseľnosti, že stavbu stavali na vlastnom pozemku bez právneho
významu pre rozhodovanie súdu o úprave práv vlastníkov stavby a vlastníka pozemku. Konštatovala,
že odvolací súd podrobne vyhodnotil stret vlastníckych práv a obmedzenie vlastníckych práv vlastníkapozemku zriadením vecného bremena v prospech nepovolenej a neoprávnenej stavby vyhodnotil ako
nedôvodné a neprimerané. Navrhla, aby dovolací súd dovolanie zamietol.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v
stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP),
v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§
443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie je potrebné odmietnuť.

6. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon
pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu
odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421
CSP.

7. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

8. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

9. Podľa§421ods.1CSPjedovolanieprípustnéprotirozhodnutiuodvolaciehosúdu,ktorýmsapotvrdilo

alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.

10. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

11. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v
konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou
dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť
dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s §

431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva
dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

12. Žalobcovia vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP namietali
arbitrárnosť napadnutého rozsudku odvolacieho súdu a nepreskúmateľnosť z dôvodu jeho

nedostatočného odôvodnenia.

13. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú: a/ zásah
súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej
strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej

miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva
na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na
nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym
poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne
konanie. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť

nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie)
tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou
práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť saku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť
rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom
svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio

iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).

14. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu

zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia
všetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod
porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa
účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za
účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov.

15. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa
účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre
rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý
proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018,

bod 26, 5Cdo/57/2019, bod 9, 10) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá
rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola
účastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na
právnynázorodvolaciehosúdujavilaakovýznamnáprejehorozhodnutie,čirôznymizávažnýmideficitmi
v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia

dôkazov a pod.).

16. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 420 CSP nie je významný subjektívny
názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil chyby vymenovanej v tomto ustanovení, ale
rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

17. V posudzovanej veci sa dovolací súd nestotožnil s názorom dovolateľov, že odôvodnenie
rozhodnutia zo strany odvolacieho súdu je nezrozumiteľné, neurčité a nepresvedčivé; dospel k záveru,
že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti ani nepreskúmateľnosti
v zmysle § 420 písm. f) CSP. Rozsudok odvolacieho súdu spĺňa zákonné požiadavky na obsahové

náležitosti rozhodnutia (§ 220 CSP) a jeho odôvodnenie je preskúmateľné z hľadiska skutkových i
právnych záverov. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí vytvoril dostatočný podklad pre preskúmanie
správnosti jeho záverov. Dovolaním napádaný rozsudok uvádza skutkový stav, ktorý považoval odvolací
súd za rozhodujúci, stanoviská strán sporu k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania,
obsah odvolania i právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení.

Žalobcovia preto nedôvodne argumentovali, že rozsudok odvolacieho súdu je nepreskúmateľný; pričom
za vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd
neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv sporovej strany, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne
uspokojivým spôsobom.

18. Odvolací súd po zopakovaní dokazovania na odvolacom súde vo svojom rozhodnutí k aktívnej
vecnej legitimácii žalobcov poukázal na na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 5Cdo/410/2013, zo dňa 22. 3. 2016, podľa ktorého „Zákonodarca v tomto ustanovení (§ 135c
Občianskeho zákonníka, poznám. odv. súdu) preferuje ako prvý do úvahy prichádzajúci spôsob riešenia
vzniknutej situácie odstránenie neoprávnenej stavby (odsek 1) na návrh vlastníka pozemku. Ide o

zohľadnenie prvku protiprávnosti v konaní stavebníka, ktorý staval na cudzom pozemku a neoprávnene
tak zasiahol do práva vlastníka pozemku. Zo znenia tohto odseku (,,na návrh vlastníka“ a tiež ,,na
náklady vlastníka stavby“) je celkom zrejmé, že aktívnu legitimáciu na podanie žaloby o odstránenie
stavby má výlučne vlastník pozemku, čo napokon vyplýva aj z logiky veci (je len ťažko predstaviteľné,
že samotný stavebník by mal záujem na odstránení stavby). Na tento odsek nadväzuje odsek 2

citovaného ustanovenia, ktorý prichádza do úvahy až potom, ako súd dospeje k záveru, že vlastníkom
pozemku navrhované riešenie v podobe odstránenia stavby nie je účelné. Prikázanie vlastníctva stavby
v prospech vlastníka pozemku je teda druhou možnou alternatívou, ktorú súd musí vždy posúdiť pri
rozhodovaní o usporiadaní pomerov podľa § 135c Občianskeho zákonníka. Podmienkou pre takýtospôsob vysporiadania však je súhlas vlastníka pozemku s prikázaním stavby do jeho vlastníctva, keďže
nikomu nemožno vlastnícke právo vnútiť proti jeho vôli. Aktívnu legitimáciu na podanie žaloby v tomto
prípade má opäť výlučne vlastník pozemku. Nasleduje odsek 3 citovaného ustanovenia ako tretia

možnosť usporiadania vzťahov medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom stavby, v ktorom zákonodarca
dáva súdu možnosť usporiadať pomery medzi nimi aj inak, ako podľa odseku 1, 2, za predpokladu, že
nie sú splnené podmienky pre aplikáciu týchto odsekov. Znenie odseku 3 neurčuje, ktorý z vlastníkov
môže takýto návrh podať a dovolací súd zastáva názor, že žalobu podľa tohto odseku môže podať aj
vlastník stavby. Pri výklade tohto odseku je totiž potrebné mať na zreteli, že tu dochádza ku stretu dvoch

rovnocenných vlastníckych práv s rovnakým zákonným obsahom. Ústavný súd Slovenskej republiky
viackrát zdôraznil, že konflikt vo vnútri systému základných práv a slobôd treba riešiť prostredníctvom
zásady ich spravodlivej rovnováhy (napr. PL. ÚS 22/06, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 34/07). Všetky základné
práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, dokiaľ uplatnením jedného práva alebo slobody
nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva alebo slobody (IV. ÚS 256/07).
Právny štát nemôže byť postavený na princípe ochrany poskytnutej výlučne jednému vlastníckemu

právu, ak druhému ostáva len právna neistota bez možnosti realizácie obsahu vlastníctva. Preto aj
stret vlastníckych práv, vlastníka pozemku a vlastníka stavby, musia súdy rozhodovať s ohľadom na
konkrétne okolnosti prípadu tak, aby pokiaľ to je možné zostalo zachované každé z nich v čo najväčšej
možnej miere a v prípade, že to nie je možné, treba dať prednosť tomu z nich, ktoré sa za daných
skutkových okolností javí ako spravodlivejšie. Vo svetle týchto princípov je potom potrebné vykladať aj

ustanovenie § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka a tiež aktívnu legitimáciu vlastníka stavby. Ak by
dovolací súd pripustil výklad, podľa ktorého by nebol vlastník stavby na podanie žaloby podľa § 135c
ods. 3 Občianskeho zákonníka aktívne legitimovaný, pre pasívny postoj vlastníka pozemku v dôsledku
nepodania žaloby v zmysle § 135c Občianskeho zákonníka (tak, ako tomu je aj v prejednávanom
prípade), ostáva vlastník stavby hoci neoprávnenej bez akejkoľvek možnosti riešiť vzniknutú situáciu a

na rozdiel od vlastníka pozemku nemá žiadny nástroj ochrany svojho vlastníckeho práva k stavbe, čím
by (v prípade negatívneho postoja vlastníka pozemku) mohol byť úplne vylúčený z užívania predmetu
svojho vlastníctva. Aj správny orgán na úseku stavebného konania práve pre spornosť práva k pozemku,
na ktorom je neoprávnená stavba, prerušil kolaudačné konanie a žalobkyňu vyzval na preukázanie
právneho vzťahu k pozemku žalovaných. Dovolací súd vychádza z toho, že úlohou všeobecných súdov

je poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená
spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p.; obdobne napr. IV. ÚS
1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09). Súčasne platí, že každý má právo domáhať
sa na súde ochrany práva, ktoré bolo ohrozené alebo porušené (§ 3 O.s.p.). Nepriznanie aktívnej
legitimácie vlastníkovi stavby by bolo porušením jeho práva na súdnu ochranu podľa čl. 6 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a slobôd podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a predovšetkým by
v dôsledku toho nemohla byť odstránená spornosť vzťahu medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom
neoprávnenej stavby. Na základe vyššie uvedeného dovolací súd konštatuje, že vlastník pozemku má
aktívnu legitimáciu vo vzťahu ku všetkým trom odsekom ustanovenia § 135c Občianskeho zákonníka,
kým vlastník stavby môže podať len žalobu v zmysle odseku 3 § 135c Občianskeho zákonníka (za

predpokladu, že žalobu v zmysle § 135c Občianskeho zákonníka nepodá vlastník pozemku) a domáhať
satak,abysúdsvojímrozhodnutímusporiadalpomerymedzinímavlastníkompozemkuinýmspôsobom
ako v odseku 1, 2, a to najmä zriadením vecného bremena, ktoré je nevyhnutné na výkon vlastníckeho
práva k stavbe, za náhradu. Odsek 3 ustanovenia § 135c Občianskeho zákonníka tak umožňuje
zásah do práv vlastníka pozemku v podobe jeho obmedzenia zriadením vecného bremena v prospech

stavebníka rozhodnutím súdu, samozrejme len za predpokladu, že takéto obmedzenie je vzhľadom
na okolnosti prípadu dôvodné a primerané.“ (obdobne aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 6 Cdo 46/2017, zo dňa 27.2.2018).

18.1. Následne odvolací súd riešil otázku, ktorému právu má súd poskytnúť ochranu súdnym

rozhodnutím, či právu vlastníka neoprávnenej stavby, ktorá je postavená na cudzom pozemku (podľa
žalobcov dobromyseľne, v dobrej viere, že celú stavbu umiestnili na svojom pozemku), alebo vlastníkovi
pozemku, do ktorého (v rozsahu 2 m2) zasahuje cudzia stavba. „Stret vlastníckych práv, vlastníka
pozemku a vlastníka stavby, musia súdy rozhodovať s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu tak,
aby pokiaľ to je možné zostalo zachované každé z nich v čo najväčšej možnej miere a v prípade, že

to nie je možné, treba dať prednosť tomu z nich, ktoré sa za daných skutkových okolností javí ako
spravodlivejšie“ (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 410/2013, zo dňa
22.3.2016). V tejto súvislosti porovnával argumentáciu sporových strán a konštatoval, že žalobcovia
v konaní dôvodili tým, že pri budovaní stavby postupovali v dobrej viere, že stavajú výlučne nasvojom pozemku, vychádzajúc aj z rokmi zaužívaných hraníc medzi susediacimi pozemkami, ktoré boli
okrem iného aj oplotené, pričom stavali cca 30 cm od hranice pozemku, smerom k sebe, ale nikdy
nepresiahli za plot susedovi. Až neskôr, na základe zamerania geodeta sa zistilo, že stavajú čiastočne

v nepatrnej miere na pozemku žalovaného, nakoľko plot nebol postavený úplne na hranici pozemkov
medzi žalobcami a žalovaným. Stavbu stavali s úmyslom zastabilizovať svah, zabrániť jeho zosuvu.
Žalovaná v konaní namietala, že stavba, zasahujúca do jej pozemku, bola postavená bez územného
rozhodnutia, bez stavebného povolenia, bez jej vytýčenia, v stavbe žalobcovia pokračovali aj po tom,
čo bolo po geodetickom vytýčení hranice pozemkov zrejmé, že stavajú aj na pozemku žalovanej. Podľa

žalovanejkonaniežalobcovmožnohodnotiťakovedoméporušovanieaignorovanieprávnychpredpisov,
ktorému nemožno poskytnúť súdnu ochranu.

18.2. Následne odvolací súd vyvodil záver, že žalobcovia dotknutú stavbu začali stavať bez stavebného
povolenia a čiastočne na cudzom pozemku, čo v konaní ani nebolo medzi stranami sporné. Žalobcovia
začali stavbu realizovať v roku 2016, bez ohlásenia, bez stavebného povolenia, listom zo dňa 7.10.2016

(č. l. spisu 71) boli informovaní o tom, že stavbu stavajú čiastočne na cudzom pozemku. Napriek
tomu v stavbe pokračovali, stavebné práce prerušili až v súvislosti s vykonaním štátneho stavebného
dohľadu v máji 2018. V nadväznosti na to vysvetlil, že prihliadajúc na všetky argumenty prednesené
žalobcami v priebehu celého konania (aj odvolacieho), ako aj na pojednávaní pred odvolacím súdom
zostalo nesporné, že žalobcovia realizovali stavbu bez stavebného povolenia. Pokiaľ ide o ich tvrdenie,

že pri jej realizácii boli dobromyseľní, keďže stavbu začali realizovať v presvedčení, že celú stavbu
realizujú na vlastnom pozemku, podľa názoru odvolacieho súdu nemožno na ich dobromyseľnosť
prihliadnuť. Dôvodom je skutočnosť, že už v októbri 2016 žalobcovia nadobudli vedomosť o tom, že ich
stavba presahuje hranice ich pozemku a zasahuje do pozemku právneho predchodcu žalovanej parc.
č. XXXXX/XX, ktorý ich vyzval na zastavenie stavebných prác a odstránenie neoprávnenej stavby (č. l.

spisu 71). Žalobcovia toto nerešpektovali, v realizácii stavby pokračovali a to až do vykonania štátneho
stavebného dohľadu (na podnet žalovanej) v máji 2018 (č. l. spisu 95). Ich konanie tak možno hodnotiť
ako vedomé porušovanie a nerešpektovanie právnych predpisov, v ktorom konštatovaní sa odvolací
súd v celom rozsahu zhoduje s argumentáciou žalovanej. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd jasne
konštatoval, že pri posudzovaní jednotlivých práv vlastníka stavby a vlastníka pozemku je spravodlivé

„ochrániť“ právo vlastníka pozemku.

19. So zreteľom na uvedené možno konštatovať, že odvolací súd sa v rámci svojho preskúmania
dôsledne vysporiadal so všetkými podstatnými skutkovými a právnymi otázkami, ktoré boli v konaní
nastolené, predovšetkým otázkou stretu vlastníckych práv - vlastníka pozemku a vlastníka stavby,

pričom jasne uviedol, z akých dôvodov uprednostnil vlastníka pozemku. Odôvodnenie rozhodnutia
odvolacieho súdu spĺňa obsahové náležitosti podľa § 220 ods. 2 CSP - jasne vysvetľuje, čo žalovaná
namietala, ako sa k týmto námietkam súd postavil, aké skutkové tvrdenia a dôkazy vzal do úvahy, ktoré z
nich považoval za preukázané, ako ich hodnotil a na akých právnych záveroch založil svoje rozhodnutie.

20. Právne závery odvolacieho súdu v otázke stretu vlastníckych práv, vlastníka pozemku a vlastníka
stavby pritom nemožno označiť za svojvoľné a ani arbitrárne. V prípade, že dovolatelia považovali tieto
právne závery za nesprávne, táto skutočnosť však nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 420 písm.
f) CSP, ale iba jeho prípustnosť podľa § 421 CSP (t. j. žalobcovia mohli v tomto smere namietať len
odklon odvolacieho súdu pri riešení tejto otázky od ustálenej súdnej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods.

1 písm. a) CSP), príp. jej doposiaľ neriešenie dovolacím súdom (§ 421 ods. 1 písm. b) CSP). Otázka,
ktorá by mohla prichádzať do úvahy je v znení „ktorému právu má súd poskytnúť ochranu súdnym
rozhodnutím, či právu vlastníka neoprávnenej stavby, ktorá je postavená na cudzom pozemku, alebo
vlastníkovi pozemku, do ktorého zasahuje cudzia stavba. Ide o otázku, ktorú riešil aj odvolací súd (na
riešení ktorej založil svoje rozhodnutie) a ak sa tento podľa názoru žalobcov pri ich riešení odklonil od

ustálenej súdnej praxe dovolacieho súdu (príp. by išlo o otázky doposiaľ dovolacím súdom neriešené),
išlo by o dôvod prípustnosti dovolania podľa § 421 CSP. Žalobcovia však tento dovolací dôvod v dovolaní
neuplatnili a ako už bolo uvedené vyššie, žalobcovia iba pokiaľ ide o ich kritiku odvolacieho súdu
- čo do posúdenia otázky, ktorému právu má súd poskytnúť ochranu súdnym rozhodnutím, či právu
vlastníka neoprávnenej stavby, ktorá je postavená na cudzom pozemku, alebo vlastníkovi pozemku,

do ktorého zasahuje cudzia stavba - polemizujú s konkrétnymi právnymi závermi odvolacieho súdu (s
ktorými iba nesúhlasia a považujú ich za nesprávne), čo vylučuje arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť
napadnutého rozhodnutia, pričom takáto polemika prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP
nezakladá. K tomu dovolací súd uvádza, že prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP nezakladáskutočnosť, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu (prípadne) spočíva na nesprávnych právnych
záveroch (porovnaj najmä judikáty R 54/2012 a R 24/2017). Aj z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že
iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k

záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06).

21. Za procesnú vadu konania podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že
dovolatelia sa s rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožňujú a že odvolací súd neodôvodnil svoje
rozhodnutie podľa ich predstáv. Samotná skutočnosť, že dovolatelia so skutkovými a právnymi závermi

vyjadrenými v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu nesúhlasia a nestotožňujú sa s nimi, nemôže
sama osebe viesť k založeniu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, pretože do práva na
spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný,
teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa
ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a
požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,

prípadne dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I.
ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

22. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd dospel k záveru, že žalobcovia neopodstatnene
namietajú, že odvolací súd im nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovať im patriace

procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces [§ 420 písm. f) CSP].
Dovolací súd dovolanie žalobcov odmietol podľa § 447 písm. c) CSP ako dovolanie, ktoré smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.

23. Žalovaná bola v dovolacom konaní v plnom rozsahu úspešná, avšak dovolací súd jej náhradu

trov dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že jej v dovolacom konaní žiadne trovy nevznikli, ani jej
nevyplývajú z obsahu spisu (R 72/2018).

24. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.