Uznesenie – Zodpovednosť za škodu pri výkone… ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, December 11, 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Cdo/165/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6119310716
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 12. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:6119310716.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne F.. S. P., narodenej B., zastúpenej splnomocneným
JUDr. Michalom Krutekom s. r. o., Trnava, Hlavná 11, IČO: 47254581, proti žalovanej Slovenskej
republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR, Bratislava, Račianska 1523/71, IČO: 00166073,
o zaplatenie 36.806,76 eura, vedenom na Mestskom súde Košice (predtým Okresnom súde Košice I)
pod sp. zn. 19C/27/2019, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 8. júna

2023 sp. zn. 5Co/149/2022, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Bývalý Okresný súd Košice I (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“, resp. - ako bude uvedené

ďalej tiež len „exekučný súd“) rozsudkom z 24. februára 2022 č. k. 19C/27/2019-181 zamietol žalobu
a žalovanej priznal náhradu trov konania proti žalobkyni v rozsahu 100 %. Žalobkyňa sa v spore
domáhala náhrady škody 36.806,76 eura vo forme ušlého zisku z podnikania a z prenájmu a predaja
v dôsledku nezrealizovanej kúpy bytu, ktorá mala byť spôsobená nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci. K tomu malo dôjsť tak, že na základe poverenia
na vykonanie exekúcie č. B. sp. zn. 16Er/9299/2015 z 12. januára 2016 (ďalej len „poverenie“),

vydaného súdom prvej inštancie ako exekučným súdom, poverená súdna exekútorka vydala dňa 20.
januára 2016 upovedomenie o začatí exekúcie sp. zn. Ex 1219/2015 (ďalej tiež len „upovedomenie“),
ktorým upovedomila žalobkyňu ako povinnú, že na základe poverenia je vedená exekúcia v prospech
oprávneného F.. I. H., bytom M. XX/A, H. (ďalej len „oprávnený“), v jej neprospech na vymoženie
pohľadávkyvovýške102.071,30euraspríslušenstvom(§135ods.1zákonač.233/1995Z.z.osúdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti, ďalej len „Exekučný poriadok“); vyzvala žalobkyňu ako povinnú na

uspokojenie pohľadávky oprávneného, alebo vznesenie námietok proti exekúcii (§ 50 Exekučného
poriadku) a zakázala žalobkyni, aby odo dňa doručenia upovedomenia o začatí exekúcie nakladala
so svojím majetkom, ktorý podľa ustanovení Exekučného poriadku podlieha exekúcii. Včas podaným
námietkam žalobkyne proti exekúcii exekučný súd uznesením z 2. júna 2016 č. k. 16Er/9299/2015-156
vyhovel, exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju z dôvodu, že v konaní bolo preukázané, že
žalobkyňa nebola osobu povinnou a toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 21. augusta 2017, (potom

čo Krajský súd v Košiciach - ďalej tiež len „odvolací súd“ a spolu so súdom prvej inštancie tiež len „nižšie
súdy“ - z 30. júna 2017 sp. zn. 13CoE/657/2016 napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie na odvolanie
oprávneného potvrdil).

2. Súd prvej inštancie rozhodnutie vo veci samej odôvodnil právne ustanoveniami § 3, § 4 ods. 1 a § 9,
§ 15 a § 17 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a

o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej tiež len „zákon č. 514/2003 Z. z.) a § 2 ods. 1, § 5, § 29
a § 36, § 37 ods. 1, § 38 a § 39, § 41 ods. 1, § 44, § 46 a § 47, § 48 ods. 1, § 50, § 61b ods. 1, § 65 a §95 ods. 1 Exekučného poriadku. V odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že za nepochybné považoval,
že žiadosťou z 18. decembra 2018 žalobkyňa požiadala žalovanú o predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci, pričom žalovaná jej oznámením z 29. mája 2019

oznámila, že jej žiadosť bola predbežne prerokovaná (§ 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.), vyhovené
jej ale nebolo. Nepochybné tiež bolo, že exekučný súd sa pri vydávaní poverenia dôsledne nezaoberal
návrhom na vykonanie exekúcie a v ňom bližšie uvedenými exekučnými titulmi, nedôsledne skúmal
hmotnoprávnu legitimáciu žalobkyne a dospel tak k nesprávnemu záveru, keď vydal poverenie proti
žalobkyni ako povinnej osobe. Nesprávna prieskumná činnosť exekučného súdu pri vydávaní poverenia

bola napokon potvrdená aj jeho uznesením z 2. júna 2016 sp. zn. Er/9299/2015 v spojení s uznesením
odvolacieho súdu z 30. júna 2017 sp. zn. 13CoE/657/2016. V konaní tak bolo uzavreté, že nesprávny
postupexekučnéhosúdujeajspoukazomnauznesenieÚstavnéhosúduSlovenskejrepubliky(ďalejtiež
len „ÚS SR“) zo 7. februára 2018 sp. zn. III. ÚS 45/2008, jednoznačne nesprávnym úradným postupom
podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. a žalobkyňa prvý predpoklad zodpovednosti štátu preukázala.

3. V rámci skúmania ďalších predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom (existencie škody a príčinnej súvislosti) sa ale s argumentáciou zo
žaloby nestotožnil. Žalobkyňa existenciu škody preukazovala znaleckým posudkom z 10. decembra
2018 č. 11/2018 (ďalej len „znalecký posudok“) a v konaní tvrdila, že z dôvodu nezákonnej blokácie
jej účtov v dôsledku nezákonného exekučného konania bola donútená predĺžiť si obdobie prerušenia

výkonu jej podnikateľskej činnosti. Uvedené malo dopad na výšku dosiahnutých ziskov za roky 2016
a 2017, nárokovala si preto škodu vo forme ušlého zisku z podnikania za 518 dní výkonu exekúcie
v sume 23.441,67 eura. Súd prvej inštancie však po posúdení skutkového stavu veci konštatoval,
že vo vzťahu k požadovanej škode vo forme ušlého zisku neexistuje príčinná súvislosť. V konaní
posudzoval otázku, či existuje kauzálna súvislosť medzi konaním žalovanej a existenciou právnej

vady, pre ktorú žalobkyňa nemohla realizovať výkon podnikateľskej činnosti a v konaní na základe
vykonaných dôkazov ustálil, že takáto kauzálna súvislosť neexistuje, keďže podnikateľskú činnosť
nevykonávala na základe vlastnej žiadosti z 31. augusta 2015 (prerušenie živnosti od 1. septembra
2015 do 1. marca 2016) a následne tiež žiadosti o predĺženie obdobia prerušenia živnosti najprv do
31. júla 2016 a následne do 1. októbra 2016. K predloženému znaleckému posudku uviedol, že ten

slúži iba ako dôkazný prostriedok na preukázanie predpokladov vzniku nároku na náhradu škody, ale
nemôže založiť nárok žalobkyne na ušlý zisk. Vo vzťahu k nárokovanej škode vo forme ušlého zisku z
nezrealizovaného potencionálneho prenájmu bytu od 1. februára 2017 do 31. augusta 2017 vo výške
3.970,02 eura a z nezrealizovaného potencionálneho predaja bytu k 31. augustu 2017 vo výške 9.395,07
eura, ktorú žalobkyňa rovnako preukazovala znaleckým posudkom, súd prvej inštancie konštatoval, že

príčinná súvislosť medzi konaním žalovanej a nárokovanou škodou rovnako neexistuje. V konaní bolo
preukázané, že žalobkyňa 24. júna 2015 podpísala zmluvu o poskytnutí úveru s bankou (ČSOB a. s.)
vo výške 60.000 eur na kúpu nešpecifikovanej nehnuteľnosti, pričom žalobkyňa bola povinná výber
nehnuteľnosti uskutočniť v lehote do 6 mesiacov od podpisu zmluvy, najneskôr však do 5 pracovných
dní pred posledným termínom čerpania úveru, t. j. do 5. decembra 2015 (ďalej len „úverová zmluva“).

20. novembra 2015 žalobkyňa uzatvorila k úverovej zmluve dodatok, ktorým sa vyšpecifikoval predmet
zmluvy ako nehnuteľnosť evidovaná na LV č. B.. Zmluvnými stranami bol dohodnutý posledný možný
termín čerpania úveru na deň 15. júna 2016. Nesporným bolo aj uzatvorenie zmluvy o budúcej zmluve z
9. novembra 2015 medzi žalobkyňou a budúcimi predávajúcimi (ďalej len „zmluva o budúcej zmluve“), v
zmysle ktorej sa zmluvné strany zaviazali uzavrieť zmluvu o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnosti

evidovanej na LV č. XXXXX v lehote do 31. januára 2016 a zaplatiť kúpnu cenu 75.000 eur (ďalej len
„kúpna zmluva“). Žalobkyňa tvrdila, že z dôvodu blokácie bankových účtov došlo k zmareniu naplnenia
zmluvy o budúcej zmluve, ktorej predmetom mala byť kúpa bytu, čo malo priamo za následok zmenšenie
jej majetku (žalobkyne) o zisky z prenájmu a následného predaja bytu. K tomu súd prvej inštancie
uzavrel, že žalobkyňa tento čiastkový nárok založila výlučne na tvrdení o existencii hypotetického ušlého

zisku, pričom v priebehu konania netvrdila žiadne konkrétne okolnosti zdôvodňujúce uplatnený nárok a
dokazujúce existenciu ušlého zisku (ako dôsledku nesprávneho úradného postupu orgánu štátu). Takýto
ušlý zisk nemal reálny základ a ostal len v rovine fikcie, keďže žalobkyňa v konaní nepreukázala, že
pri predpokladanom chode vecí by bola získala určitý ňou predpokladaný prospech a nepreukázala ani
pravdepodobnosť dosiahnutia zisku, ktoré by bolo vysoko pravdepodobné až blížiace sa k istote. Aj

v prípade ušlého zisku by muselo ísť o ujmu už vzniknutú a nie o ujmu, ktorá by hypoteticky mohla
vzniknúť v budúcnosti (uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky - ďalej tiež len „najvyšší
súd“ alebo „dovolací súd“ - sp. zn. 4MCdo/23/2008, 3Cdo/513/2014, 4Cdo/319/2008, 1Cdo/76/2008,
5Cdo/195/2015, ako aj uznesenie ÚS SR z 31. januára 2018 sp. zn. I. ÚS 47/2018), takže tu šlo oprípad neunesenia žalobkyňou dôkazného bremena v otázke kumulatívneho splnenia predpokladov
zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z..

4. Odvolací súd rozsudkom z 8. júna 2023 sp. zn. 5Co/149/2022 na odvolanie žalobkyne podľa §
387 ods. 1 aj 2 Civilného sporového poriadku (zákona č. 160/2015 Z. z. v znení neskorších zmien a
doplnení, ďalej tiež len „CSP“) rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalovanej priznal voči žalobkyni
náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Po preskúmaní obsahu odvolania konštatoval,
že žiaden zo žalobkyňou uplatnených odvolacích dôvodov nie je daný. V plnom rozsahu prevzal

súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, majúc za to, že tento vykonal dokazovanie v rozsahu
potrebnom na rozhodnutie, výsledky dokazovania tiež správne vyhodnotil a dospel aj k správnym
skutkovým záverom. Stotožniť sa bolo namieste aj s právnymi závermi súdu prvej inštancie i s
odôvodnením jeho rozsudku. I podľa jeho názoru bol nesprávny úradný postup spočívajúci v nesprávnej
prieskumnej činnosti exekučného súdu v konaní bezpochyby preukázaný, aby však bola žalobkyňa v
konaní úspešná, bola povinná preukázať okrem nesprávneho úradného postupu aj škodu (ušlý zisk)

a príčinnú súvislosť medzi škodou a ušlým ziskom. V časti ušlého zisku z podnikania za správny
považoval záver súdu prvej inštancie o nepreukázaní príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným
postupom a škodou, keďže sama žalobkyňa požiadala živnostenský úrad o prerušenie podnikateľskej
činnosti ešte pred nesprávnym úradným postupom exekučného súdu a následne po nesprávnom
úradnom postupe požiadala o predĺženie lehoty prerušenia podnikateľskej činnosti. Žalobkyňa tak

nemala zisk z podnikania nie kvôli nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu, ale v dôsledku
jej vlastnej žiadosti a rozhodnutia prerušiť podnikateľskú činnosť, pričom tvrdenia žalobkyne, že by (v
dôsledku exekúcie) nemohla platiť odvody a musela by fungovať len na základe hotovostných platieb,
považoval za hypotetické. Aj tvrdenia žalobkyne o ušlom zisku z prenájmu boli podľa odvolacieho
súdu založené iba na predpokladoch (ak by žalobkyňa kúpila byt, bola by ho prenajímala, resp. so

ziskom predala) a nezakladali sa na bezprostrednej príčinnej súvislosti vyplývajúcej z nesprávneho
úradného postupu. S otázkou hypotetického ušlého zisku sa súd prvej inštancie náležite vysporiadal v
bodoch 58. až 60. odôvodnenia svojho rozsudku, na ktoré taktiež postačovalo poukázať. K žalobkyňou
predloženému znaleckému posudku odvolací súd uviedol, že nespochybňuje (rovnako ako súd prvej
inštancie) správnosť výpočtov, (či ušlého zisku z podnikania alebo z budúceho prenájmu nehnuteľnosti

vyčísleného znalcom), keďže tu ide o odbornú otázku, na ktorú je oprávnený odpovedať znalec z daného
odboru, toto však so zreteľom k už uvedenému vyššie výsledok konania ovplyvniť nemohlo. Závery súdu
prvej inštancie a odvolacieho súdu vychádzajú z početnej rozhodovacej praxe NS SR, na ktoré súd prvej
inštancie poukázal a vychádzal z nich, odvolací súd preto nepovažoval za potrebné ich opakovať.

5. Proti takémuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej tiež „dovolateľka“) dovolanie,
ktorého prípustnosť vyvodzovala z ustanovení § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. a) aj b) CSP. Navrhla,
aby dovolací súd rozsudky oboch nižších súdov zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

6. Na odôvodnenie prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP uviedla (poukazujúc pritom na

rozhodnutia najvyššieho súdu z vecí ním vedených pod sp. zn. Sžf/107/2014, 5Sžh/2/2016, 5To/13/2020
a 1Obdo/72/2020, resp. aj z veci ÚS SR sp. zn. I. ÚS 242/2007), že nižšie súdy vo svojich rozhodnutiach
neposkytli také odôvodnenie nimi prijatých záverov, ktoré by jasne a zrozumiteľne dalo odpovede na
všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Namietala, že
nižšie súdy sa vo svojich rozhodnutiach absolútne nevysporiadali so skutočnosťou, že ušlý zisk sa

neprejavuje zmenšením majetku poškodeného, ale stratou očakávaného prínosu (výnosu). S odkazom
na obsah spisu argumentovala, že mala predschválený úver a podpísanú zmluvu o budúcej zmluve k
bytu a poukázala aj na vyjadrenie vlastníkov bytu ako predávajúcich, že s predajom bytu dovolateľke
rátali na 100 % a ak by nedošlo k zablokovaniu jej účtov, kúpnu zmluvu na byt by s ňou uzavreli. V
konaní preukázala, že v dôsledku nesprávneho úradného postupu bol zablokovaný celý jej majetok

(nehnuteľnosti, ale aj bankové účty) a mala zákaz s ním nakladať. Nerozumie preto, ako nižšie súdy
dospeli k záveru, že jej tvrdenia o nemožnosti (v dôsledku exekúcie) platiť odvody a nutnosti fungovať
len na základe hotovostných platieb, ako aj o tom, že predĺženie prerušenia podnikania v takej situácii
bolo jej jedinou možnosťou, sú hypotetické. Zdôraznila, že podnikala ako SZČO, (ktorá ručí celým
svojím majetkom), nie v postavení obchodnej spoločnosti a po blokácii jej majetku, ktorá trvala cca 1

rok a 7 mesiacov, nedisponovala žiadnym iným oddeleným majetkom, ktorý by mohla použiť na svoje
podnikanie. Dovolateľka preto namieta, že nesprávnym procesným postupom súdu, ktorým jej bolo
znemožnené, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu právana spravodlivý proces, bolo nevypravenie riadnym odôvodnením ako rozsudku odvolacieho súdu, tak
aj súdu prvej inštancie.

7. Podľa názoru dovolateľky sa potom odvolací súd napádaným rozsudkom tiež odklonil od ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a) CSP) pri riešení právnych otázok
obsiahnutých v rozhodnutiach najvyššieho súdu, na ktoré poukazovala už v odvolacom konaní.
Konkrétne ide o uznesenie z 12. decembra 2009 sp. zn. 4MCdo/23/2008, podľa ktorého „...Ušlý zisk
sa neprejavuje zmenšením majetku poškodeného (úbytkom aktív, ako je to u skutočnej škody), ale

stratou očakávaného prínosu (výnosu). Nestačí pritom iba pravdepodobnosť rozmnoženia majetku, lebo
musí byť naisto postavené, že pri pravidelnom behu vecí (nebyť protiprávneho konania škodcu alebo
škodnej udalosti) mohol poškodený dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku, ku ktorému došlo
práve v dôsledku konania škodcu ... je nevyhnutné, aby tento predpoklad (zodpovednosti za škodu)
bol splnený najneskôr v dobe, kedy súd o nároku na náhradu škody rozhodne...“, (v ktorej súvislosti
poukázať treba aj na ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu i ÚS SR uvedené v dovolaní); ako aj ďalšie

uznesenie z 31. júla 2017 sp. zn. 5MCdo/5/2015, podľa ktorého „...V prípade ušlého zisku nie je možné
preukázať jeho reálnu existenciu, ale musia byť dokazované také konkrétne skutkové okolnosti (tvrdené
poškodeným), ktoré pri logickej úvahe povedú súd k záveru, že ušlý zisk by skutočne vznikol nebyť
protiprávnej udalosti, t. j. dokazuje sa pravdepodobnosť dosiahnutia ušlého zisku u poškodeného v
danom čase a podľa miery dokázanej pravdepodobnosti je potom možné urobiť záver o tom, či by za

daných okolností bol žalovaný ušlý zisk aj reálnym...“ (i v tomto prípade poukazujúc na ďalšie v dovolaní
uvádzané rozhodnutia). Dovolateľka namietala, že aj keď nižšie súdy formálne vo svojich rozhodnutiach
prevzali argumentáciu najvyššieho súdu, touto sa v skutočnosti neriadili, čo vo výsledku viedlo k odklonu
od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Zotrvala na tom, že nebyť nesprávneho úradného
postupu, mohla by pri pravidelnom behu vecí ďalej podnikať, nadobudla by aj byt a tento by mohla

prenajímať, (keďže mala podpísanú úverovú zmluvu, dodatok k nej aj zmluvu o budúcej zmluve). Podľa
dovolateľky je nepochybné, že rokovania ohľadne kúpy bytu dospeli do takej fázy, že jedinou a výlučnou
príčinouneuzavretiakúpnejzmluvybolozačatieexekučnéhokonanianajejmajetokaajpodľauznesenia
najvyššieho súdu z 28. februára 2023 sp. zn. 9Cdo/48/2022 by bolo na preukázanie vzniku škody
dostatočné, ak by existovala už len zmluva o budúcej zmluve, (ktorej následné splnenie v podobe kúpnej

zmluvy by bolo zamedzené exekučným konaním). Všetky ňou uplatnené nároky vyčíslila a potvrdila v
predloženom znaleckom posudku, pričom podľa jej názoru súdna prax nevyžaduje nepochybnú istotu,
že by vlastník byt skutočne a za konkrétnu výšku nájmu aj prenajal, ale je (k ušlému zisku) postačujúce
odborné vyjadrenie / znalecký posudok, pričom nie je vylúčené, že v podmienkach trhu by sa byt prenajal
za menej, alebo aj za viac, alebo že by ho vlastník neprenajal vôbec.

8. Podľa názoru dovolateľky napokon rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo aj od vyriešenia právnej
otázky,ktorávrozhodovacejpraxidovolaciehosúdueštenebolariešená.Naplneniedovolaciehodôvodu
podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP potom vidí v nezodpovedaní a potrebe zodpovedania nasledovných
otázok:

a/ Predstavuje v konaní o náhradu škody vo forme ušlého zisku pravidelný beh vecí očakávanie
nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti v situácii, ak dôjde k uzatvoreniu zmluvy o budúcej
zmluve s budúcim predávajúcim, ktorej predmetom je budúci prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnosti
a súčasne zmluvy (napr. s bankou), ktorej účelom je zabezpečenie finančných prostriedkov na
nadobudnutie predmetnej nehnuteľnosti?

b/ Predstavuje v konaní o náhradu škody vo forme ušlého zisku pravidelný beh vecí očakávanie
zisku z podnikania, ktoré bolo zo strany podnikateľa prerušené, (alebo v ktorom podnikateľ predĺžil
prerušenie jeho podnikania) po tom, ako bolo v exekučnom konaní vedenom voči podnikateľovi vydané
upovedomenie o začatí exekúcie, v ktorom podnikateľovi bolo zároveň zakázané nakladať s majetkom?
Na odôvodnenie prípustnosti dovolania v tejto časti dovolateľka tiež uviedla, že už v odvolaní poukázala

na súdne rozhodnutia, v ktorých odvolacie súdy posudzovali vznik škody v prípade zmarenia predaja
(kúpy) nehnuteľnosti z dôvodu existencie exekučného konania (rozhodnutie Krajského súdu v Prešove
z 28. septembra 2021 sp. zn. 22Co/43/2020 a odvolacieho súdu z jej veci z 26. júna 2017 sp. zn.
6Co/80/2015),pričomvuvádzanýchprípadochsúdypriznalinároknaušlýziskvprípadenezrealizovania
predaja nehnuteľnosti. Podľa jej názoru sú závery týchto rozhodnutí aplikovateľné aj na prejednávanú

vec a v nej uplatnené nároky. Znovu poukazujúc na uznesenie vo veci sp. zn. 9Cdo/48/2022 namietala,
že rokovania ohľadne kúpy bytu dospeli do takej fázy, že jedinou a výlučnou príčinou jej neuzavretia
bolo začatie exekučného konania na majetok dovolateľky. Práve pojem „pravidelný beh vecí“ je podľa
žalobkyne základom zodpovednosti za škodu v prípade ušlého zisku (§ 442 ods. 1 Občianskehozákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení). I keď najvyšší súd v ostatnom
uvádzanom uznesení okrajovo načrtol, čo je možné považovať za pravidelný beh vecí, dovolateľka má
za to, že aj pre ďalšiu súdnu prax je nevyhnutné, aby k uvedenej otázke poskytol výslovne svoj právny

názor, a to ako vo vzťahu k otázke náhrady škody v prípade zmarenej kúpy nehnuteľnosti a jej prenájmu,
tak aj v prípade náhrady škody z dôvodu prerušenia činnosti SZČO. Pre úplnosť sa žiada uviesť, že aj
v súvislosti s tu nastolenými právnymi otázkami dovolateľka uplatnila tiež dovolací dôvod podľa § 420
písm. f) CSP, ten tu však bližšie nešpecifikovala.

9. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení podania dovolania v stanovenej lehote (§ 427
ods. 1 CSP) naň oprávnenou osobou, teda stranou, v ktorej neprospech (z procesného hľadiska) boli
vydané napádané rozhodnutia oboch nižších súdov (§ 424), a to za splnenia tiež podmienok spísania
dovolania a zastúpenia dovolateľa v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP v spojení s čl. I § 12 a nasl.
zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene živnostenského zákona v znení neskorších zmien a
doplnení) bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443, časť vety pred bodkočiarkou CSP) skúmal

najskôr, či sú splnené procesné predpoklady pre uskutočnenie meritórneho dovolacieho prieskumu.
Dospel pritom k záveru, že dovolanie treba odmietnuť, a to z nasledovných dôvodov:

Všeobecne

11. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu
spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Zmieňované právo, súčasťou ktorého je bezpochyby tiež
právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej
inštancie, sa v civilnom procese zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za
splnenia ktorých súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred

občianskoprávnym súdom, vrátane konania dovolacieho (I. ÚS 4/2011). Otázka posúdenia, či sú alebo
nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, je otázkou zákonnosti a
jej riešenie patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu (m. m. napr. IV. ÚS 35/02, II. ÚS 324/2010
či III. ÚS 550/2012).

12. Aby dovolanie vyvolalo ním zamýšľané právne následky a dovolací súd mohol uskutočniť meritórny
dovolací prieskum (teda dovolanie vecne prejednať a zaujať aj stanovisko k otázkam dovolaním
kladeným - t. j. vyjadriť sa k existencii namietanej vady tzv. zmätočnosti a / alebo k právnemu posúdeniu
veci odvolacím súdom, resp. - spravidla pri totožnosti argumentácie - aj oboma nižšími súdmi), musia
byť splnené všetky podmienky jeho prípustnosti. Civilný sporový poriadok vyžaduje, aby dovolanie bolo

podané na to oprávnenou osobou (§ 424 až § 426 CSP), v zákonom stanovenej lehote (§ 427 CSP),
smerovalo proti prípustnému predmetu dovolania (§ 419 až § 423 CSP) a spĺňalo zákonom vyžadované
náležitosti (§ 428 a § 127 CSP) vrátane osobitnej podmienky povinného zastúpenia advokátom s
alternatívou vysokoškolského právnického vzdelania druhého stupňa samotného dovolateľa, ktorý
je fyzickou osobou, kedy sa zastúpenie advokátom nevyžaduje (§ 428 a § 429 CSP). Podmienky

prípustnosti dovolania sú vzájomne previazané; pre úspešné uplatnenie tohto mimoriadneho opravného
prostriedku musia byť splnené všetky (kumulatívne). Nesplnenie čo i len jednej z nich má za následok
odmietnutie dovolania (§ 447 CSP).

13. Súčasťou už dostatočne ustálenej judikatúry najvyššieho súdu je (o. i.) tiež záver o možnej

kumulácii dôvodov prípustnosti dovolania a dovolacích dôvodov podľa § 420 a § 421 CSP (v tejto
súvislosti porovnaj 1VCdo/1/2018) a pokiaľ o takýto prípad (vyvodzovania prípustnosti dovolania ako
z tzv. zmätočnosti, tak i z nesprávneho právneho posúdenia veci) šlo aj v tentoraz prejednávanej
veci, namieste bolo skúmanie prípustnosti dovolania z pohľadu existencie oboch dovolaním tvrdených
dôvodov,tuvšakvsúladeslogikouprocesnejúpravypodľachronológiedanejštruktúrouzákona,ktorého

sú súčasťou.

K dôvodu prípustnosti dovolania
a dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP

14. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.15. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú dovolaním namietanú procesnú vadu zmätočnosti, sú a/
nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby (svojou procesnou aktivitou)

uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia a b/ miera (intenzita) takéhoto zásahu súdu, ktorej
výsledkom je porušenie (nerešpektovanie) práva strany sporu na spravodlivý proces.

16. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky

poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny
proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi
názormi a predstavami, preberal ňou predkladaný výklad všeobecne záväzných predpisov a riadil sa
ním, rovnako ako ani právo na rozhodnutie v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať
sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu

hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/ 04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS
251/03). Z práva na spravodlivé súdne konanie síce vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa
účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre
rozhodnutie (I. ÚS 46/05).

17. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu tak,
že sa ním rozumie faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť
súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to, ako súd viedol konanie alebo spor), znemožňujúca
strane sporu (v mimosporovom konaní naďalej účastníkovi) realizáciu jej (jeho) procesných oprávnení
a mariaca možnosti aktívnej účasti toho, o kom je reč, na konaní.

18. Na to, aby mohlo dôjsť ku konštatovaniu zaťaženia konania pred súdom vadou v podobe porušenia
nesprávnymprocesnýmpostupomsúduprávastranysporunaspravodlivýproces,musíbyťdanájednak
príčinná súvislosť medzi nesprávnym procesným postupom súdu a upretím strane sporu niektorého z
jej prináležiacich procesných práv, okrem toho tu však musí byť aj zákonom predpokladaná intenzita

zásahu do práv, odôvodňujúca záver, že nebyť takého zásahu, strane sporu by sa dostalo možnosti
uplatniť tie argumenty alebo námietky, ktoré pre nenáležitý postup odvolacieho súdu (prípadne aj súdu
prvej inštancie) museli byť uplatnené až dovolaním.

19. Vo vzťahu k namietanej vade zmätočnosti pre nedostatok odôvodnenia (nepreskúmateľnosť

rozsudku odvolacieho súdu) je žiadúce uviesť, že skoršia čiastočne rozdielna a až neskôr ešte
v podmienkach skoršej úpravy procesného práva (OSP, t. j. Občianskeho súdneho poriadku č.
99/1963 Zb., platného a účinného do 30. júna 2016 vrátane) zjednotená rozhodovacia prax
najvyššieho súdu dospela k záveru, že pojem „procesný postup“ principiálne nemožno vykladať
extenzívne - jeho vzťahovaním i na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu (tu porovnaj najmä

stanovisko občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu z 3. decembra 2015, uverejnené v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako R 2/2016, podľa ktorého
nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá tzv. zmätočnostnú vadu, skôr tvoriacu súčasť § 237 ods. 1
písm. f) OSP len výnimočne).

20. Hoci názory na použiteľnosť práve spomenutého stanoviska aj po nadobudnutí účinnosti CSP sa
rôznia, tým, čo by sporným byť nemalo, je to, že aj v režime § 420 písm. f) CSP treba za porušujúce
právo na spravodlivý proces považovať len ojedinelé (extrémne) prípady, ktoré majú znaky relevantné
i podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva - o aký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď
rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej

dôležitosti pre súdny systém”, prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný
omyl“, resp. ak odôvodnenie rozhodnutia obsahuje výkladom neodstrániteľné rozpory (protirečivosti).

21. Podľa názoru dovolacieho súdu však v prejednávanej veci dovolaním napádaný rozsudok
odvolacieho súdu (ako primárny predmet dovolacieho prieskumu a zároveň obrazná vstupná brána k

prípadnému prieskumu tiež ním potvrdeného rozsudku súdu prvej inštancie) tieto znaky nevykazuje,
nakoľko uvádza skutkový stav, považovaný odvolacím súdom za rozhodujúci, stanoviská strán k
prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania aj posúdenie veci z pohľadu
rozhodnýchustanoveníprocesnéhoihmotnéhopráva,zktorýchbolivyvodenéprávnenázoryvysvetlenév odôvodnení. Platí pritom, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí
jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom súdu prvej
inštancie vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže

na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie (o aký prípad šlo aj v tejto konkrétnej veci), stačí ak v
odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie
veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku
súdu prvej inštancie. Sú tu síce tiež povinnosti vysporiadať sa a/ s podstatnými tvrdeniami uvedenými
na súde prvej inštancie (za podmienky, že sa s nimi súd, ktorého rozhodnutie sa preskúmava v

odvolacomkonaní)ab/spodstatnýmitvrdeniamiuvedenýmivodvolaní(§387ods.3CSP),uspokojivosť
spôsobu splnenia týchto povinností však bude vždy vecou konkrétneho prípadu a inak aj toho, aký
argumentačný priestor súd prvej inštancie odvolaciemu súdu v tomto smere ponechá, (keď tu inak
platí matematické pravidlo nepriamej úmery, teda že čím je ucelenejšie a kompaktnejšie zdôvodnenie
spôsobu rozhodnutia súdom prvej inštancie, tým je menšia príležitosť odvolacieho súdu dodať na
podporu správnosti rozhodnutia niečo naozaj relevantné, čo ešte neodznelo). Z pohľadu konzistencie

argumentácie treba pritom za postupy spôsobilé viesť k zaťaženiu výsledku konania pred odvolacím
súdom aj tu vytýkanou procesnou vadou považovať len tie doplnenia argumentácie, ktorými sa môže
argumentáciaodvolaciehosúdubuďdostaťdostretusargumentáciousúduprvejinštanciealebonaopak
sa stať prekvapivou (pre primárne založenie rozhodnutia odvolacieho súdu na tom, čo v priebehu
skoršieho konania akcentované a môžbyť ani predmetom sporu nebolo a na čo sa takto len ťažko -

pokiaľ vôbec - strana sporu mohla argumentačne pripraviť).

22. O žiadne z takýchto vybočení ale v tejto konkrétnej veci nešlo, ak navyše na zreteli treba mať i
to, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať na každú námietku
alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie

o odvolaní alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom
konaní (II. ÚS 78/05 ). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia totiž neznamená, že
súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania (II. ÚS 76/07 ).

23. V posudzovanom prípade teda obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje

rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm.
f) CSP. Za takú vadu pritom nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
podľa predstáv dovolateľa, ale len, že ho neodôvodnil objektívne zrozumiteľne aj uspokojivo. O taký
prípad tu však nešlo, keď napádaný rozsudok odvolacieho súdu je riadne odôvodnený vo vzťahu ku
všetkým podstatným skutočnostiam, ktoré tvorili základ rozhodnutia i s odkazmi na relevantné závery z

rozhodovacej praxe najvyššieho súdu aj ÚS SR, na ktorú sa v odôvodnení poukazuje (4MCdo/23/2008,
4Cdo/319/2008, 5Cdo/195/2015 a I. ÚS 47/2018). Vo vzťahu k rozsahu potrebnej argumentácie v
odvolacomkonanísapritomžiadapoznamenať,žetýmjediným,čomalovýznamačobymohlopredurčiť
záver o chýbajúcej či nedostatočnej reakcii (odvolacieho súdu) na námietky neskoršej dovolateľky,
bola oponentúra proti záveru súdu prvej inštancie o nepreukázaní (priamej) príčinnej súvislosti medzi

nesprávnym úradným postupom a škodou, (ktorá tu reálne, t. j. z pohľadu spôsobilosti odvolacej
argumentácie priniesť nový pohľad na problém i s nutnosťou na to reagovať nebola a z toho logicky
musela vyplynúť aj neexistencia povinnosti reagovať, ak nebolo na čo).

24. Z už uvedeného tak musí byť zrejmé, že dovolateľka zaťaženie rozsudku odvolacieho súdu ňou

uplatnenou vadou tzv. zmätočnosti vytýkala neopodstatnene a ak pri dovolaniach podľa § 420 CSP (bez
ohľadu na písmeno) otázky prípustnosti dovolania a jeho dôvodnosti predstavujú tzv. spojené nádoby,
dovolanie z tohto dôvodu bolo neprípustným aj nedôvodným zároveň.

K dôvodom prípustnosti dovolania

a dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP

25. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu (písm. a)), resp. ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená
(písm. b)).26. Podľa § 432 ods. 1 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie
spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci a podľa odseku 2 tu spomínaného ustanovenia sa
dovolací dôvod vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a

uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.

27. V časti vyvodzovania prípustnosti dovolania z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a), resp. i b) CSP
sa javí potrebné podotknúť, že z pohľadu posudzovania prípustnosti dovolania jednotiacim prvkom pre
všetky dovolania podávané z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci, (či už pre tvrdený odklon

odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu podľa písmena a), pre doterajšie
neriešenie problému dovolacím súdom podľa písmena b) alebo pre stav rozdielnosti rozhodovania
dovolacieho súdu podľa písmena c)) je to, že u otázky riešenej podľa dovolateľa odvolacím súdom
nesprávne musí ísť o otázku právnu (questio iuris), teda nie o otázku skutkovú (questio facti) a zároveň
otázku, od ktorej vyriešenia záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu (teda takú, od ktorej konkrétneho
zodpovedania závisel spôsob rozhodnutia o odvolaní, kým pri poskytnutí odpovede opačnej by bol

očakávateľnýmajúplneinývýsledokodvolaciehokonania).Otázkamusíbyťformulovaná(užvdovolaní)
buď celkom jasne, alebo prinajmenšom spôsobom, ktorý umožňuje z obsahu podania vyvodiť jej
podstatu bez rizika omylu (dovolacieho súdu) o tom, čo presne mal dovolateľ na mysli a to tak, aby aj
poskytnutá odpoveď mala judikatórny presah a predstavovala formuláciu zovšeobecňujúceho pravidla
pre všetky obdobné situácie, (čo z podstaty veci vylučuje zakomponovanie do znenia otázky takých

špecifík, resp. premenných, ktoré sú vlastné práve a len v konkrétnej veci a v iných veciach môžu
vykazovať odchýlky, pre ktoré aj skoncipované pravidlo nemusí byť použiteľným). Už uvedené vylučuje z
prieskumu správnosti na základe dovolaní pre nesprávne právne posúdenie veci aj také právne otázky,
ktorémajúlenakademickýcharakter(tedaichvyriešenieniejespôsobilésamoosebeovplyvniťvýsledok
sporu) a rovnako tiež otázky, ktoré nereprezentujú dostatočne komplexné posúdenie problému v tom

smere, že napádané rozhodnutie nezáviselo výlučne na ich vyriešení, ale aj na vyriešení iných otázok
či prinajmenšom jednej takejto inej otázky, (ktoré, resp. ktorá ale predmetom dovolacieho prieskumu
urobené neboli /-a/).

28. Pririadenísatiežtýmitoúvahamiajčasťdovolaniavenovanúnamietanémunesprávnemuprávnemu

posúdeniu veci odvolacím súdom bolo treba rozčleniť na otázky týkajúce sa definícií ušlého zisku, vo
vzťahu ku ktorým sa tvrdil odklon a otázku, čo považovať za pravidelný beh vecí, kde sa naopak tvrdil
stav doterajšieho neriešenia otázky (resp. pri záujme na čo najväčšej presnosti jej neriešenia úplne
a do všetkých dôsledkov). Bez ohľadu na to, že v prvom prípade sa odklon tvrdil nedôvodne, keď
napádaný rozsudok vychádzal práve z tej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu, na ktorú poukazovala

žalobkyňa (tu rozumej 4MCdo/23/2008), ani analýzou ďalšieho v tejto časti uvádzaného rozhodnutia
(5MCdo/5/2015) nešlo na tvrdený odklon usúdiť (pričom tu ani dovolateľka konkrétne netvrdila, v čom
presne sa mal odvolací súd od záverov z rozhodnutí ňou uvádzaných odkloniť) a problémom sa tu
javí skôr (ne)porozumenie záverom z takých rozhodnutí zo strany žalobkyne; totiž tým, čo meritórnemu
dovolaciemu prieskumu bránilo, bola práve akademická povaha všetkých nastolených otázok (ako tých,

vo vzťahu ku ktorým sa tvrdil odklon, tak aj tých, kde mala prípustnosť dovolania vyplývať naopak z
potreby zacelenia bieleho miesta na obraznej mape judikatúry).

29. Takto bolo treba na otázky formulované dovolaním nazerať preto, že otázka, čo predstavuje
(má predstavovať) ušlý zisk (či už z podnikateľskej činnosti alebo z očakávaných výnosov pri

správe nehnuteľného majetku poškodeného) pri akejkoľvek do úvahy prichádzajúcej odpovedi na ňu
nemohla privodiť pre dovolateľku priaznivejšie rozhodnutie (v ktorejkoľvek inštancii), ak z pohľadu
argumentácie oboch nižších súdov v prejednávanej veci nosným záverom nebolo nepreukázanie škody
(ani prípadné polemiky na tému, či tá preukazovaná žalobkyňou bola viac alebo menej či dokonca
celkomhypotetickou),aleinéhopredpokladuzodpovednostizaškoduvpodobepriamej(bezprostrednej)

príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci a škodou, (voči ktorému
záveru nižších súdov však dovolateľka adresne nebrojila). Podobne potom rozsudok odvolacieho súdu
v neprospech žalobkyne (a pred ním tiež ním potvrdený rozsudok súdu prvej inštancie zakladajúci
rovnaký výsledok sporu) nezávisel od vyriešenia právnej otázky, či v konaní o náhradu škody vo
forme ušlého zisku predstavuje pravidelný beh vecí očakávanie nadobudnutia vlastníckeho práva k

nehnuteľnosti, nakoľko ani prípadná kladná odpoveď na takúto otázku by nebola tým, čo by viedlo
k záveru o nesprávnosti rozhodnutí nižších súdov, ale šlo by tu nanajvýš o prvý krok na ceste k
zodpovedaniu inej (tu nepoloženej a v tomto prípade naozaj významnej) otázky, či pravidelný beh vecí
predstavuje (aj) očakávanie príjmu z prenájmu, resp. predaja nehnuteľnosti, ktorú žalobkyňa mala vpláne nadobudnúť. Napokon tu nešlo usudzovať ani na stav závislosti rozsudku odvolacieho súdu od
vyriešenia druhej právnej otázky nastolenej dovolaním a týkajúcej sa pravidelného behu vecí, nakoľko
tu sa alternatívnym formulovaním otázky a praktickým položením znamienka rovnosti medzi prvotné

prerušenie podnikateľskej činnosti žalobkyne z jej vlastnej vôle predtým, než došlo k nesprávnemu
postupu pri exekúcii a následné predĺženie takéhoto prerušenia potom, čo sa tak stalo, nielen stieral
rozdiel medzi jedným a druhým, ale sa opäť malo zastrieť tiež správne uchopenie problému príčinnej
súvislosti, (ktorá podľa náležite stabilizovanej judikatúry súdov - najvyšší nevynímajúc - má byť priama,
nepretrhnutá a bezprostredná tak, že bez nesprávneho postupu by k škode neprišlo a existenciu

takýchto atribútov v prejednávanej veci vylučovalo, že v nej bolo celkom nepochybne preukázané nielen
prerušenie podnikania žalobkyne ešte pred doručením jej upovedomenia o začatí exekúcie na základe
jej vlastnej žiadosti, ale aj opätovné prerušenie, čiže predĺženie toho pôvodného znovu na základe
žiadosti žalobkyne, t. j. nie ako priamy dôsledok exekučného konania).

30. Dovolaciemu súdu preto za opísaného stavu vecí neostávalo iné, než s dovolaním žalobkyne ako

s celkom naložiť podľa § 447 písm. c) CSP spôsobom uvedeným v prvej vete výroku tohto uznesenia.

31. Rozhodnutie o náhrade trov dovolacieho konania dovolací súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta
druhá CSP).

32. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.