Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, February 26, 2026

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 22CoCsp/18/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8125200786
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Kandriková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2026:8125200786.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Viery Kandrikovej a členov senátu

JUDr. Marianny Hirkovej a JUDr. Jany Jančíkovej v spore žalobcov: 1/ A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom
C. XX, XXX XX A., 2/ D. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XX, XXX XX A., zastúpených JUDr. Dášou
Komkovou, advokátkou so sídlom Hlavná 27, 080 01 Prešov, proti žalovanému: Všeobecná úverová
banka, a.s.; skrátený názov VÚB, a.s., so sídlom Mlynské nivy 1, 829 90 Bratislava, IČO: 31 320 155,
zastúpeného: Remedium Legal, s.r.o., so sídlom Prievozská 2, 821 09 Bratislava, IČO: 53 255 739, o
určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Prešov č.k. 8Csp/11/2025-95 zo dňa 03.06.2025 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok vo výrokoch III. a VI.

II. Priznáva žalobcom v 1. a 2. rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v
rozsahu 100 %, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol nasledovne:
,, I. Súd u r č u j e, že zmluvné podmienky uvedené v Zmluve o poskytnutí spotrebného úveru, reg. č.
XXXXXXXXXXXXXXX uzavretej dňa 25.6.2007 v čl. I. Základné podmienky, v časti Poplatky platné ku
dňuuzavretiatejtozmluvy,vznení:„Poplatokzaposkytnutieúveru:4.000,-SkPoplatokzaI.upomienku:

200,- Sk Poplatok za každú ďalšiu upomienku: 1000,- Sk Poplatok za vedenie úverového účtu: 40,- Sk/
mesačne.“ sú neprijateľné zmluvné podmienky.
II. Súd u r č u j e, že zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o poskytnutí spotrebného úveru, reg.
č. XXXXXXXXXXXXXXX uzavretej dňa 25.6.2007 v čl. II., bod 2. v znení: „ Dlžník potvrdzuje, že
bol oboznámený so Všeobecnými obchodnými podmienkami VÚB, a.s., na poskytovanie spotrebných
úverov fyzickým osobám - občanom, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou úverovej zmluvy, s obsahom
ktorých súhlasí a ktoré súčasne prevzal spolu s úverovou zmluvou.“ je neprijateľnou zmluvnou

podmienkou.
III. Súd u r č u j e, že zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o poskytnutí spotrebného úveru, reg. č.
XXXXXXXXXXXXXXX uzavretej dňa 25.6.2007 v čl. II., bod 4. v znení: „ Podpisom tejto zmluvy dlžník
vyhlasuje, že nie je osobou s osobitným vzťahom k banke podľa § 35 ods. 4 zákona č. 483/2001 Z. z. o
bankách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o bankách“). V prípade zistenia nepravdivosti
tohto vyhlásenia si je dlžník vedomý toho, že úver sa stáva okamžite splatný vrátane príslušenstva, a to
dňom keď sa banka dozvedela o nepravdivosti tohto údaju v súlade s § 35 ods. 1 zákona o bankách.“

je neprijateľnou zmluvnou podmienkou.
IV. Súd u r č u j e, že zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o poskytnutí spotrebného úveru, reg. č.
XXXXXXXXXXXXXXX uzavretej dňa 25.6.2007, v čl. II., bod 5. v znení: „ Banka uzavretím tejto zmluvy
navrhuje, aby prípadné spory vzniknuté z tohto obchodu boli rozhodnuté prednostne v rozhodcovskomkonaní prostredníctvom Stáleho rozhodcovského súdu zriadeným v zmysle zákona č. 510/2002 Z. z. o
platobnom styku. Dlžník vyjadruje súhlas s návrhom banky na riešení sporov Stálym rozhodcovským
súdom.“ je neprijateľnou zmluvnou podmienkou.

V. Súd u r č u j e, že zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o poskytnutí spotrebného úveru, reg.
č. XXXXXXXXXXXXXXX uzavretej dňa 25.6.2007 v čl. II., bod 6. v znení: „ Podpisom tejto zmluvy
dlžník výslovne súhlasí v prípade, ak nesplní svoj záväzok splácať úver v stanovených termínoch
mesačných splátok, resp. v stanovenej lehote splatnosti úveru podľa tejto úverovej zmluvy, aby banka
bola oprávnená požadovať od zamestnávateľa dlžníka vykonávať zrážky zo mzdy až do doby úplného

splatenia všetkých pohľadávok banky voči dlžníkovi. Výška zrážok zo mzdy bude zodpovedať výške
mesačných splátok úveru podľa tejto úverovej zmluvy, pričom zrážky zo mzdy nemôžu byť vyššie ako
zrážky pri výkone rozhodnutia stanovené osobitným predpisom. Pre účely uplatnenia výkonu zrážok
zo mzdy je táto úverová zmluva súčasne aj Dohodou o zrážkach zo mzdy podľa § 551 Občianskeho
zákonníka. Uvedené ustanovenie sa primerane vzťahuje aj na ručiteľa, pokiaľ je pohľadávka banky z
úveru zabezpečená ručiteľom.“ je neprijateľnou zmluvnou podmienkou.

VI. Žalovaný je povinný nahradiť žalobcom v 1. a 2. rade trovy konania v rozsahu 100 %.“

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie konštatoval, že z vykonaného dokazovania
vyplýva, že žalovaný poskytol žalobcom spotrebný úver na základe zmluvy ako právnická osoba,
podnikateľ. Preto vzťah zo Zmluvy o poskytnutí spotrebného úveru, reg. č. XXXXXXXXXXXXXXX

uzavretej dňa 25.6.2007 uzavretej medzi stranami konania posúdil ako vzťah zo zmluvy o
spotrebiteľskom úvere podľa zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy.

3. Uviedol, že žalobcovia sa podanou žalobou domáhajú určenia neprijateľnosti zmluvných podmienok.

Podľa názoru súdu prvej inštancie žaloby upravené v ust. § 137 písm. c/ a d/ zákona č. 160/2015 Z.z.
Civilného sporového poriadku (ďalej aj len „CSP“) nevylučujú žalobný návrh o neprijateľnosti zmluvnej
podmienky v individuálnom spotrebiteľskom vzťahu v zmysle ust. § 298 CSP. Zo samotného znenia
ust. § 137 CSP je možné vyvodiť nepochybný záver, že obsahuje iba demonštratívny výpočet žalôb.
Aj zo znenia ust. § 298 CSP vyplýva, že súd môže v rozsudku v spotrebiteľskom spore aj bez návrhu

určiť,žezmluvnápodmienkapoužívanádodávateľomvspotrebiteľskejzmluvejeneprijateľnouzmluvnou
podmienkou. Uvedené zákonné ustanovenie teda umožňuje, aby sa spotrebiteľ aj v individuálnom
spotrebiteľskom spore domáhal určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky bez súčasne uplatneného
nároku na plnenie z neprijateľného zmluvného dojednania. Spotrebiteľ má právo, aby jeho právne
postavenie nebolo spochybňované existenciou neprijateľnej zmluvnej podmienky a v tomto slova zmysle

nie je rozhodné, či dochádza aj k uplatneniu práv na plnenie vyplývajúcich z takejto neprijateľnej
podmienky, ako ani to, kedy sa spotrebiteľ domáha určenej zmluvnej podmienky za neprijateľnú.

4. Pri zmluvnej podmienke uvedenej vo výroku III. napadnutého rozsudku súd v prvom rade poukázal
na skutočnosť, že hoci zákon č. 483/2001 Z.z. o bankách v § 35 upravuje určité povinnosti, či

obmedzeniabankyvovzťahukosobámsosobitnýmvzťahomknej,vyhlásenímkonkrétnetejtouvedenej
zmluvnej podmienky nedochádza k vyhláseniu neplatnosti zákonného ustanovenia v § 35 zákona č.
483/2001 Z.z. Zákon totižto jednoznačne nehovorí o tom, že na spotrebiteľa má byť prenesené bremeno
tvrdenia o pravdivosti tohto údaja, či vedomosti o následku okamžitej splatnosti vrátane príslušenstva
dňom, keď sa banka dozvie o nepravdivosti tohto vyhlásenia/tvrdenia spotrebiteľa. Navyše je pre

priemerného spotrebiteľa podľa názoru súdu skutočne obtiažne poznať, čo presne predstavuje „osobitný
vzťah k banke“, ak zmluvná podmienka neobsahuje žiadnu definíciu, iba odkaz na zákon. Podstata
neprijateľnosti citovanej podmienky nespočíva v tom, že by spotrebiteľ nebol povinný oznamovať
konkrétne podstatné skutočnosti banke, ale v tom, že posudzovaná spotrebiteľská zmluva v dotknutej
časti tieto neozrejmuje, v dôsledku čoho je spotrebiteľ v nevedomosti o tom, aký je skutočný obsah

tohto jeho vyhlásenia. Banka má zákonnú povinnosť preveriť a zistiť, či klient nie je osobou s osobitným
vzťahomkbankeatiežpovinnosťzabezpečiťvzmluvesklientomdojednanie,ževprípadenepravdivosti
tohto údaja (nie vyhlásenia) je banka oprávnená použiť sankciu okamžitej splatnosti celej dlžnej sumy.
Ak si banka zisťuje a preveruje osobitný vzťah klienta formou vyhlásenia zo strany klienta, potom
nemožno poskytnúť ochranu takej formulácii zmluvnej podmienky, ktorá neobjasňuje pojem „osobitný

vzťah k banke“ alebo priamo tieto jednotlivé formy osobitného vzťahu nevymenúva. Zvlášť sa žiada v
tejto súvislosti zdôrazniť, že ide o predformulované vyhlásenie v rámci štandardizovanej zmluvy, a teda
nepredpokladá možný osobitný vzťah spotrebiteľa k banke a pre prípad, že by tomu tak aj bolo, prenáša
zodpovednosť za uvedenie tohto nepravdivého údaja pomyselne na spotrebiteľa. Predmetná zmluvnápodmienka bola voči žalovanému vyhlásená za neprijateľnú napr. rozsudkom Okresného súdu Prešov,
sp.zn. 17Csp/63/2024, zo dňa 17.09.2024.

5. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. Žalobcovia
boli v konaní plne úspešní, preto neúspešnému žalovanému prvoinštančný súd uložil povinnosť nahradiť
žalobcom trovy konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením
po právoplatnosti tohto rozsudku. (§ 262 ods. 2 CSP).

6. Proti výroku III. tohto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný z dôvodov
uvedených v § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP.

7. Úvodom žalovaný poukázal na to, že nepodáva odvolanie vo vzťahu k súvisiacemu výroku o trovách,
nakoľko má za to, že vyhlásenie zmluvných podmienok za neprijateľné sa v prípade výpočtu trov konania
považuje za jeden úkon odhliadnuc od počtu zmluvných podmienok vyhlásených za neprijateľné, preto

by prípadný úspech žalovaného v odvolacom konaní nemal vplyv na výšku trov konania. V tejto súvislosti
žalovaný poukázal na Súdny dvor EÚ, vo veci C-224/19 a rozhodnutie Okresný súd Prešov sp.zn.
9Csp/42/2024, zo dňa 28.10.2024 a 8Csp/158/2024, zo dňa 13.06.2025.

8. Namietal, že pokiaľ ide o zmluvnú podmienku vyhlásenú ako neprijateľnú vo výroku č. III. rozhodnutia,

súd prvej inštancie sa nevysporiadal so skutočnosťou, že táto zmluvná podmienka je vyjadrením
zákonnej povinnosti banky a bez jej dojednania nemôže k uzavretiu žiadnej zmluvy o úvere dôjsť,
nakoľko túto povinnosť má žalovaný uloženú zákonom č. 483/2001 Z.z. o bankách.

9. Odôvodnenie rozhodnutia súdu je v tejto časti neprimerane strohé a nedáva odpoveď na otázku, prečo

toto zmluvné ustanovenie je neprijateľné. Argumentácia, ktorú použil súd, je len prebratím argumentácie
žalobcu z podanej žaloby a odkazom na rozhodnutia, v ktorých bola riešená odlišná zmluvná podmienka
a ešte aj vo vzťahu k inému dodávateľovi. Je tak nepreskúmateľná časť rozhodnutia súdu, v ktorej sa
ani nevysporiadal s argumentáciou žalovaného a prebral a osvojil si len tvrdenia žalobcu. Odôvodnenie
rozhodnutia v tejto časti je teda podľa názoru žalovaného nepreskúmateľné a nespĺňa náležitosti na

odôvodnenie rozsudku podľa ust. § 220 ods. 2 CSP.

10. Z opatrnosti žalovaný ešte raz poukázal na znenie určenej zmluvnej podmienky, ktorá nielenže
neumožňuje zosplatnenie každého úveru (nič také v znení tejto zmluvnej podmienky uvedené nie je):
„Podpisom tejto zmluvy dlžník vyhlasuje, že nie je osobou s osobitným vzťahom k banke podľa § 35

ods. 4 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o bankách“).
V prípade zistenia nepravdivosti tohto vyhlásenia si je dlžník vedomý toho, že úver sa stáva okamžite
splatný vrátane príslušenstva, a to dňom keď sa banka dozvedela o nepravdivosti tohto údaju v súlade
s § 35 ods. 1 zákona o bankách.“
Znenie tejto zmluvnej podmienky je v úplnom súlade so znením zákona, je len odzrkadlením znenia

zákona v jeho ustanovení § 35 ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z., ktorý žalovanému uložil povinnosť
túto zmluvnú podmienku do zmluvy inkorporovať. Bez potvrdenia zo strany klienta banka nemá reálnu
možnosť ako overiť, či klient nemá osobitný vzťah k banke. Banka samozrejme nevedie evidenciu
členov štatutárnych orgánov inej banky, vedúcich pobočky iných bánk, evidenciu blízkych osôb vedúcich
zamestnancov banky a podobne. Nie je teda objektívne možné posúdiť existenciu osobitného vzťahu

klienta k banke a splniť tak zákonnú povinnosť inak, ako na základe aplikácie tejto zmluvnej podmienky.

11. Poukázal na to, že banky majú zákonné povinnosti v oblasti predchádzania konfliktu záujmov,
nakoľko v prípadoch porušenia takýchto povinností hrozia obrovské škody na strane klientov banky – a
táto hrozba škody je omnoho pravdepodobnejšia a viac v súlade s verejným záujmom, než žalobcom

v konaní uvádzaná možnosť neschopnosti daného spotrebiteľa vyhodnotiť jeho vzťah k banke (najmä,
keď ZoB presne definuje, o ktoré osoby sa jedná, pričom v Zmluve je aj odkaz na presné ustanovenie
zákona, žalovaný si dovoľuje poukázať aj na zásadu, podľa ktorej neznalosť zákona žiadnym spôsobom
neospravedlňuje).

12. Odôvodnenie súdu prvej inštancie, v ktorom súd prvej inštancie prebral argument žalobcu o tom, že
odkaz na ust. § 35 ods. 4 zákona č. 483/2001 Z.z. nepostačuje, považuje žalovaný za úplne absurdné,
pričom predmetná zmluvná podmienka uvádza, čo je obsahom predmetného ustanovenia, keďže z
jej znenia vyplýva, že v predmetnom ustanovení je bližšie špecifikované, kto je osobou s osobitnýmvzťahom.Užlenskutočnosť,žejevzmluvnejpodmienkeodkaznazákon,nezakladájejneprijateľnosť.V
prípade opačného názoru by súd dospel k absurdnému záveru, že napríklad aj znenie zmluvy: ,,Zmluva
o poskytnutí spotrebiteľského úveru ,,Flexipôžička“ uzavretá v súlade s ustanovením § 497 a nasl.

Zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov a zákonom č. 129/2010
Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov...“ je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, a to len preto, že v nej nie je uvedený
obsah predmetného ustanovenia, resp. spomenutých zákonov.

13. Žalovaný poukázal taktiež na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 21.03.2013, RWE
Vertrieb, C-92/11 (bod 26): „Ako totiž vyplýva z trinásteho odôvodnenia smernice 93/13, vylúčenie
stanovené v článku 1 ods. smernice 93/13 sa vzťahuje na zmluvné podmienky odrážajúce ustanovenia
vnútroštátnehopráva,ktoréplatiamedzizmluvnýmistranamibezohľadunaichvoľbualeboustanovenia,
ktoré sa uplatnia automaticky, to znamená v prípade, ak neexistujú odlišné ustanovenia, ktoré si zmluvné
strany v tomto ohľade dohodli.“.

14. Napadnuté rozhodnutie sa tak javí ako zmätočné a nepreskúmateľné, nie ako spravodlivé, čo
žalovaný považuje za hrubý zásah do práva na spravodlivý proces a na jeho úkor, ak na základe
vykonaných dôkazov dospel súd k nesprávnym skutkovým zisteniam, pričom následne na základe toho
aj nesprávne právne argumentoval v odôvodnení svojho rozsudku.

15. Na základe vyššie uvedeného preto žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom
rozsahupreskúmalavzmysleustanovenia§389CSPanasl.hozrušilakonaniezastavil,resp.rozsudok
zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie alebo aby rozsudok zmenil
tak, že žalobu žalobcu zamietne a prizná žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

16. K odvolaniu žalovaného podali vyjadrenie žalobcovia. Vo vzťahu k zmluvnej podmienke, ktorú súd
prvej inštancie vo výroku III. určil za neprijateľnú týkajúcu sa vyhlásenia o neexistencii osobitného vzťahu
k banke a možnosti okamžitej splatnosti úveru z dôvodu nepravdivosti tohto vyhlásenia uviedli, že dôvod,
pre ktorý môže banka pristúpiť k jednostrannému ukončeniu zmluvného vzťahu formou mimoriadneho

zosplatnenia úveru je formulovaný rozsiahlo a dokonca sa vzťahuje na situáciu, ktorá sa vôbec netýka
porušenia povinnosti splácať úver riadne a včas. Tým je spotrebiteľ vystavený riziku, že v podstate
akékoľvek okolnosti o možnej nepravdivosti vyhlásenia o osobitnom vzťahu k banke môžu spôsobiť
vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru.

17. Predmetné ustanovenie zmluvy je neurčité, pretože ako práva neznalý subjekt bez reálneho
oboznámenia a poučenia zo strany dodávateľa nedokážu vedieť posúdiť a vyhodnotiť ich osobitný vzťah
kbanke,akoanirozsahavýpočetsubjektov,ktorénimisú,pričomhociajnedbanlivéprehláseniejespäté
so sankciou okamžitého zosplatnenia úveru. Dané zmluvné ustanovenie však už priamo proklamačne
počíta s tým, že nemajú žiaden osobitný vzťah k banke.

18. Poukázali na to, že rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-66/19, v ktorej rozhodol, že ak
smernica v oblasti ochrany spotrebiteľa stanovuje povinnosť predajcu alebo dodávateľa oboznámiť
spotrebiteľa s obsahom ponúknutého zmluvného záväzku, ktorého určité informácie sú určené
záväznými právnymi predpismi členského štátu, je nevyhnutné, aby tento predajca alebo dodávateľ

oboznámil uvedeného spotrebiteľa s obsahom predmetných ustanovení (viď. rozsudok z 26. apríla 2012,
Invitel, C-472/10, EU:C:2012:242, bod 29). Ďalej podľa rozsudku z 21. marca 2013, RWE Vertrieb,
C-92/11, EU:C:2013:180, bod 50 nestačí jednoduchý odkaz v obchodných podmienkach na právny
predpis, ktorý upravuje práva a povinnosti zmluvných strán.

19. Uviedli, že podľa citovanej zmluvnej podmienky by spotrebiteľ mal „z hlavy“ ovládať zákon o bankách
v časti upravujúcej osobitný vzťah osoby k banke. Uvedené je nerealizovateľné a keďže zmluvná
podmienka neuvádza obsah predmetného zákonného ustanovenia, je neprijateľná. Súdna kontrola
štandardných formulárových zmlúv je postavená na absolútnej neplatnosti neprijateľných klauzúl. Je
podstatné a rozhodujúce, že predmetná napadnutá zmluvná podmienka v spotrebiteľskej zmluve je

objektívne spôsobilá poškodiť spotrebiteľa.

20. K neprijateľnosti predmetnej zmluvnej podmienky žalobcovia poukázali na aktuálny rozsudok
Krajského súdu v Prešove sp.zn. 7CoCsp 6/2025, z 10.6.2025, ďalej rozsudky Krajského súdu Prešov,sp.zn. 11CoCsp/27/2024, z 26.3.2025, sp.zn. 6CoCsp/16/2024, z 19.9.2024, sp.zn. 13CoCsp/17/2023,
zo dňa 4.4.2024.

21. Žalobcovia majú za to, že je potrebné skúmať naopak konanie žalovaného (dodávateľa a
tvorcu zmluvných podmienok), ako si plnil svoje zákonné povinnosti, najmä postupovať s odbornou
starostlivosťou pri poskytovaní spotrebiteľského úveru. V daných súvislostiach poukázali aj na Závery
Komisie na posudzovanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách a nekalých obchodných praktík
predávajúcich pri Ministerstve spravodlivosti SR zo dňa 24.01.2017, v zmysle ktorých vyhlásenie

mimoriadnej splatnosti je potrebné vnímať ako prostriedok ultima ratio s tým, že zmluvná podmienka,
ktorá umožňuje veriteľovi kedykoľvek vyhlásiť predčasnú splatnosť úveru i z dôvodov, ktoré nespočívajú
v omeškaní dlžníka s plnením peňažného záväzku je neprijateľná.

22. S poukazom na uvedené argumenty žalobcovia navrhli, aby odvolací súd odvolaním napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku III. ako vecne správny potvrdil.

23. V odvolacej replike žalovaný uviedol, že sa naďalej s argumentáciou žalobcov nestotožňuje a
má za to, že žaloba je nedôvodná. Zmluvné ustanovenie čl. II., bod 4. Zmluvy o osobitnom vzťahu
klienta k banke je preklopením legislatívnej úpravy ust. § 35 ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z. o
bankách (ďalej aj ako „ZoB“). Ide o klasické a štandardné zmluvné ustanovenie, ktoré používa

väčšina subjektov bankového spektra. Žalovaný má za to, že bez uvedeného zmluvného ustanovenia
by banka nebola oprávnená uzavrieť s nikým žiadnu spotrebiteľskú zmluvu. A navyše, preklopenie
zákonnéhoustanoveniadozneniaspotrebiteľskejzmluvynemôžebyťpovažovanézažiadnychokolností
za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Takýmto výkladom by súd, resp. žalobcovia označovali znenia
zákona za „neprijateľnú zmluvnú podmienku“, čo zjavne nemá oporu v zákone. Je zaujímavé, že

žalobcovia s daným ustanovením nemali problém v čase uzatvorenia Zmluvy a čerpaní prostriedkov
žalovaného (06/2007) a po približne 18 rokoch sa domáhajú určenia jej neprijateľnosti. Navyše za
stavu, že zmluvné ustanovenie je preklopenie ust. § 35 ods. 1 ZoB do Zmluvy. Výkladom súdu, resp.
žalobcov títo automaticky a bez akéhokoľvek právneho základu čiastočne určujú neplatnosť úverových
zmlúv a zákonných ustanovení v nich uvedených. Žalovaný poukázal aj na zásadu – neznalosť zákona

neospravedlňuje. V Zmluve je riadne uvedený odkaz na paragrafové znenie zákona, čo žalobcovi, ak
tieto ustanovenia nepozná, nebránilo, aby si ustanovenie vyhľadal v zákone, respektíve požiadal o ich
vysvetlenie (kto sa za osobu s osobitným vzťahom k banke považuje je riadne uvedené v § 35 ods. 4
ZoB, na ktorý priamo odkazuje aj zmluvné ustanovenie). Žalobcovia však namiesto toho najskôr svojim
podpisom vyhlásili, že si Zmluvu prečítali, porozumeli jej obsahu a súhlasia s ňou (čl. III bod 5. Zmluvy),

a následne po 18 rokoch tvrdia opak, a to, že predmetnú zmluvnú podmienku považujú za neprijateľnú.

24. Vzhľadom na vyššie uvedené žalovaný zastáva názor, že predmetné zmluvné ustanovenie je
zákonnou obsahovou náležitosťou Zmluvy, a teda nespôsobuje a ani nemôže spôsobovať značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Z týchto dôvodov nemôže ísť o neprijateľnú

zmluvnú podmienku. Klauzula upravujúca osoby s osobitným vzťahom k banke je preklopením
legislatívnej úpravy ust. § 35 ods. 1 ZoB, ktorú je banka povinná rešpektovať a posudzovať, či o takúto
osobu ide.

25. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v

zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal rozhodnutie napadnutej časti, ako aj konanie
mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania
(§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli aj webovej
stránke Krajského súdu v Prešove a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

26. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a

povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

27. So zreteľom na obsah odvolania žalovaného bol v odvolacom konaní preskúmavaný výrok III.
napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie určil za neprijateľnú zmluvnú podmienku uvedenúv Zmluve o poskytnutí spotrebného úveru zo dňa 25.6.2007 v čl. II., bod 4. Keďže výroky I., II. IV.
a V., ktorými bolo vyhovené žalobe v určení ostatných neprijateľných zmluvných podmienok žalovaný
odvolanímnenapadol,nebolipretovodvolacomkonanípredmetompreskúmavaniaaakotakénadobudli

právoplatnosť.

28. Žalovaným uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP (súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces), spočíva v tom, že nesprávny procesný postup súdu,

znemožňujúci realizáciu práv strany sporu dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé
konanie sa nejaví ako spravodlivé. Žalovaný nesúhlasí s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie,
považuje ho zmätočné, nezákonné a nepreskúmateľné. Uvedené konštatovanie žalovaného však súvisí
s ďalšími ním uvádzanými dovolacími dôvodmi – nesprávne zistený skutkový stav a nesprávne právne
posúdenie veci.

29. Čo sa týka žalovaným uplatneného odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP, že konanie
má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, uvedený dôvod predstavuje
vady konania, ktoré nie sú subsumované pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že
mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie, napr. nesprávne realizovaná manudukčná povinnosť (§
160),postihujúchybnýpostupsúduprvejinštanciepridokazovaní,nesprávneposudzovanieprocesných

otázok v priebehu konania (ktoré neboli predmetom samostatného rozhodovania), chybné poučovanie
účastníkov a ďalšie nedostatky v jeho činnosti, ku ktorým došlo v priebehu konania alebo v súvislosti
s rozhodovaním, pričom spôsobilým odvolacím dôvodom nie sú samy o sebe (bez ďalšieho), ale len
vtedy, ak sú dôsledkom takého porušovania predpisov procesného práva, ktoré mohlo mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Žalovaný v podanom odvolaní žiadnu vadu, ktorú by bolo možné

subsumovať pod uplatnený odvolací dôvod neuvádza, preto uplatnený odvolací dôvod nie je daný.

30. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom
prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je

nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a
ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami
skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou
nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku
ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam.

31. V danom prípade odvolací súd po oboznámení sa so spisovým materiálom dospel k záveru,
že všetky skutkové zistenia vychádzajúce zo Zmluvy o poskytnutí spotrebného úveru, reg. č.
XXXXXXXXXXXXXXX uzavretej dňa 25.6.2007 a vyjadrení strán sporu v priebehu konania, na základe
ktorých súd prvej inštancie vec posúdil, sú správne a majú oporu vo vykonanom dokazovaní a v konaní

súdu prvej inštancie nebol zistený žiaden z vyššie uvedených dôvodov preukazujúci nesprávne zistenie
skutkového stavu. Súd prvej inštancie náležite zistil skutkový stav veci, preto tento odvolací dôvod nie
je daný.

32. Z obsahu odvolania je zrejmé, že žalovaný nesúhlasí s právnym posúdením veci súdom prvej

inštancie. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Je to činnosť súdu spočívajúca v
podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach
a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Riešenie právnej otázky (quaestio iuris) prebieha v
procese právneho posudzovania veci, pri ktorom súd uvažuje o určitej právnej norme, zamýšľa sa nad

možnosťou (potrebou) jej aplikácie, skúma jej obsah, zmysel a účel, normu interpretuje a na podklade
svojich skutkových zistení prijíma právne závery o existencii alebo neexistencii dôvodu pre aplikovanie
predmetnej právnej normy na posudzovaný prípad (pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp.zn.
9Cdo/23/2021 z 29.09.2021). Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na
zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval

správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov
vyvodil nesprávne právne závery.33. Podľa § 52 ods. 1 až 4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.05.2007 do 30.09.2007
(ďalej len „Občiansky zákonník“), spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné
odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú

na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah
dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní
a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej
činnosti. Spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci
predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

34. Podľa § 53 ods. 1, 4 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia,
ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka"). Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.

35. Podľa § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou
sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred
vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V
pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

36. Podľa § 2 písm. b) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona
Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení od 01.07.2006 do
31.12.2007 (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“), na účely tohto zákona sa rozumie zmluvou
o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver
a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so

spotrebiteľským úverom.

37. Cieľom spotrebiteľského práva je zvýšená ochrana slabšej strany záväzkového vzťahu, ktorou
je nepochybne spotrebiteľ, pričom východiskom spotrebiteľskej ochrany je postulát, podľa ktorého sa
spotrebiteľ ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na

všetky podmienky, za ktorých dochádza ku vzniku záväzkovo-právneho vzťahu, s ohľadom na väčšiu
profesionálnu skúsenosť dodávateľa a tiež so zreteľom na to, že dodávateľ má možnosť jednostranne
stanoviť zmluvné podmienky, čo aj v reálnom živote uskutočňuje, a to prostredníctvom formulárových
zmlúv.

38. Keďže súd prvej inštancie dospel k záveru, že medzi žalobcami a žalovaným bola uzavretá
spotrebiteľská zmluva, pričom ani zánik záväzku z nej vyplývajúci nie je právne významný pre
posudzovanie neprijateľných zmluvných podmienok, pristúpil k preskúmaniu zmluvných podmienok,
ktorých neprijateľnosti sa žalobcovia domáhali. Súd prvej inštancie preto podľa odvolacieho súdu použil
správne právne predpisy a tieto na skutkový stav v tejto veci aj správne aplikoval.

39. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka je zakázané, aby spotrebiteľské zmluvy obsahovali
ustanovenia, ktoré môžu spôsobiť „značnú nerovnováhu“ v právach a povinnostiach strán v
neprospech spotrebiteľa. Pre tieto zmluvné klauzuly zákon používa výraz „neprijateľná podmienka” a
sú exemplatívne uvedené v § 53 Občianskeho zákonníka. Základnou charakteristikou neprijateľných

podmienok je, že spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán.
To znamená, že dodávateľovi priznávajú silnejšie právne postavenie ako spotrebiteľovi. Nekalosť
zmluvných dojednaní je v takomto prípade potrebné posúdiť s ohľadom na povahu plnenia (tovaru
alebo služieb) zo zmluvy, na všetky okolnosti v dobe uzavretia zmluvy a všetky ostatné podmienky
spotrebiteľskej zmluvy alebo iné zmluvy, od ktorých je spotrebiteľská zmluva závislá.

40. Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie je ochrana zavedená smernicou 93/13/EHS
založená na myšlienke, že spotrebiteľ je v slabšej pozícii, a to vedie k tomu, že súhlasí s podmienkami
pripravenými vopred druhou zmluvnou stranou bez toho, aby mohol ovplyvniť obsah týchto podmienok.
Čl. 6 tejto smernice sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátnemu súdu, ktorý zistí nekalú povahu

zmluvnej podmienky, prináleží jednak bez toho, aby počkal, či spotrebiteľ predložil v tejto súvislosti
návrh, vyvodiť všetky dôsledky, ktoré podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú z takého zistenia, s
cieľom zabezpečiť, aby touto podmienkou nebol tento spotrebiteľ viazaný, a jednak v zásade na základe
objektívnych kritérií posúdiť, či dotknutá zmluva môže bez uvedenej podmienky naďalej existovať.Vnútroštátny súd je povinný preskúmať ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky, len čo má
k dispozícii právne a skutkové okolnosti potrebné na tento účel. (rozhodnutie C-240/98 až C-244/98,
bod 25 z 27.6.2000 vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, tiež rozhodnutie C-243/08 zo

4.6.2009 vo veci Pannon GSM Zrt. v. Erzsébet Sustikné Győrfi).

41. Ustanovenia o neprijateľných zmluvných podmienkach sa použijú vždy, keď dodávateľ pripravil
zmluvné podmienky (klauzuly) vopred a spotrebiteľ nemohol ovplyvniť ich obsah a teda má len možnosť
tieto podmienky prijať a uzavrieť zmluvu s dodávateľom alebo návrh zmluvy neprijať a zmluvu tak

neuzavrieť. Takéto zmluvné podmienky sa nepovažujú za individuálne dojednané. Zmluvné podmienky
sa vždy považujú za individuálne nedojednané do času, kým dodávateľ nepreukáže opak.

42. Podľa záverov Ústavného súdu SR v náleze sp.zn. III. ÚS 111/2023 zo dňa 15.06.2023 „pokiaľ
ide o požiadavku transparentnosti zmluvných podmienok, ako vyplýva z čl. 4 ods. 2 smernice 93/13,
Súdny dvor zdôraznil, že táto požiadavka, uvedená aj v čl. 5 tejto smernice by nemala byť obmedzená

len na ich zrozumiteľnosť z formálneho a gramatického hľadiska, ale naopak, ,,... požiadavka jasného
a zrozumiteľného formulovania zmluvných podmienok, a teda transparentnosti, stanovená rovnakou
smernicou, sa musí chápať široko“ (pozri v tomto zmysle rozsudky z 30. 4. 2014, Kásler a Káslerné
Rábai, C-26/13, EU:C:2014:282, body 71 a 72, ako aj z 9. 7. 2015, Bucura, C-348/14, neuverejnený,
EU:C:2015:447, bod 52). Ku konfrontácii inštitútov neurčitosti a neprijateľnosti treba poznamenať, že

podľa všeobecných súdov bola neurčitosť zmluvnej podmienky nie prekážkou, ale naopak, dôvodom
vyslovenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky. Značná nerovnováha v právach a povinnostiach v
neprospech spotrebiteľa je založená aj vtedy, ak je spotrebiteľ vystavený nejasnej, nezrozumiteľnej
alebo neurčitej zmluvnej podmienke, z ktorej nemožno určiť práva a povinnosti spotrebiteľa. Najčastejšie
prípady nejasnosti a nezrozumiteľnosti zmluvnej podmienky spočívajú v používaní komplikovaných a

náročných technických a iných sofistikovaných termínov, v nejasnej formulácii zmluvného ustanovenia,
ktorá ho robí nepochopiteľným pre spotrebiteľa. Neurčitosť zmluvnej podmienky úzko súvisí s jej
nezrozumiteľnosťou a týka sa vád jej obsahu, ktorých následkom je, že spotrebiteľ je vystavený
právnej neistote v otázke úpravy práv a povinností v konkrétnom štádiu zmluvného vzťahu. Nejasnosť,
neurčitosť a nezrozumiteľnosť zmluvnej podmienky sa na strane spotrebiteľa prejavuje jednoducho,

a to nemožnosťou ustáliť obsah podmienky a režim práv a povinností (ŠTEVČEK, M., DULAK, A.,
BAJÁNKOVÁ, J. a kolektív. Občiansky zákonník I. Druhé vydanie. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2019,
564 s.).“

43. Súd prvej inštancie zmluvnú podmienku v čl. II., bod 4. v znení: „ Podpisom tejto zmluvy dlžník

vyhlasuje, že nie je osobou s osobitným vzťahom k banke podľa § 35 ods. 4 zákona č. 483/2001 Z.z. o
bankách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o bankách“). V prípade zistenia nepravdivosti
tohto vyhlásenia si je dlžník vedomý toho, že úver sa stáva okamžite splatný vrátane príslušenstva, a to
dňom keď sa banka dozvedela o nepravdivosti tohto údaju v súlade s § 35 ods. 1 zákona o bankách.“
vyhodnotil ako je neprijateľnú zmluvnú podmienku práve z dôvodu nejasnosti a nezrozumiteľnosti

spočívajúcej v komplikovaných a sofistikovaných termínoch pod sankciou okamžitého zosplatenia.

44. Žalovaný v odvolaní v podstate namietal to, že uvedená zmluvná podmienka je vlastne splnením
jeho povinnosti uloženej zákonom o bankách, preto nemôže byť neprijateľná, keďže v podstate kopíruje
text zákonného ustanovenia. K uvedenému odvolací súd poukazuje, že hoci zmluvná podmienka

preberá znenie zákona, táto môže byť vyhodnotená ako neprijateľná, ak jej prebrané znenie je pre
spotrebiteľa nejasné a nezrozumiteľné. Uvedený záver o nejasnosti a nezrozumiteľnosti tejto zmluvnej
podmienky prijali súdu už vo svojich skorších rozhodnutiach, pričom práve rozsudok Okresného súdu
Prešov sp.zn. 9Csp/128/2023 potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp.zn. 6CoCsp/16/2024
citoval z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ č. C-66/19: „V tejto súvislosti treba uviesť, že Súdny dvor

rozhodol, že ak smernica v oblasti ochrany spotrebiteľa stanovuje povinnosť predajcu alebo dodávateľa
oboznámiť spotrebiteľa s obsahom ponúknutého zmluvného záväzku, ktorého určité informácie sú
určené záväznými právnymi predpismi členského štátu, je nevyhnutné, aby tento predajca alebo
dodávateľ oboznámil uvedeného spotrebiteľa s obsahom predmetných ustanovení (pozri v tomto
zmysle rozsudok z 26. apríla 2012, Invitel, C-472/10, EU:C:2012:242, bod 29). V tom zmysle nestačí

jednoduchý odkaz vo všeobecných obchodných podmienkach na právny predpis, ktorý upravuje práva
a povinnosti zmluvných strán (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. marca 2013, RWE Vertrieb, C-92/11,
EU:C:2013:180, bod 50).“ Nejasnosť a nezrozumiteľnosť uvedenej zmluvnej podmienky spočíva tedavpoužitípojmu„osobitnývzťahkbanke“,ktorýjevysvetlenýlenodkazomnaustanoveniezákona,pričom
len takýto odkaz bez vysvetlenia spotrebiteľovi postačovať nemusí.

45. V podstate ust. § 35 zákona o bankách dovoľuje banke uzatvárať obchody aj s osobami, ktoré majú
osobitný vzťah k banke, ale musí ísť o taký obchod, ktorý by vzhľadom na svoju povahu, účel alebo
riziko vykonali aj s ostatnými klientmi. Ak však ide o taký obchod, ktorý by vzhľadom na svoju povahu,
účel alebo riziko s ostatnými klientmi nevykonali, jednak musí banka preveriť, či klient má alebo nemá
osobitný vzťah k banke a pravdivosť vyhlásenia klienta o jeho vzťahu k banke písomne zabezpečiť

v zmluve o úvere pod sankciou okamžitej splatnosti celej dlžnej sumy. Takže zmluvné ustanovenie
v znení pripravenom žalovaným skutočne odporuje ust. § 35 ods. 1 zákona o bankách, pretože pre
spotrebiteľa, ktorý nevediac, čo znamená osobitný vzťah k banke, vyhlasujúc, že takýto vzťah nemá,
a neskôr sa preukáže, že predsa len má osobitný vzťah k banke, uvedené znamená aplikovanie sankcie
– zosplatenie úveru, hoci ide o obchod, ktorý by vzhľadom na svoju povahu, účel alebo riziko vykonali
banky aj s ostatnými klientmi. Zákon o bankách v ust. § 35 teda rozlišuje obchody uzatvárané s klientmi

na tie, ktoré by uzatvorili aj s ostatnými klientmi a nie tie, ktoré by s ostatnými klientmi neuzatvorili, pričom
kvalifikačné kritériá tohto obchodu sú práve jeho povaha, účel a riziko. Zhrňujúc prijaté závery, uvedená
zmluvná podmienka je neprijateľná preto, lebo používa nevysvetlený pojem „osobitný vzťah k banke“
a nerozlišuje obchody na tie, ktoré vzhľadom na svoju povahu, účel alebo riziko by sa nevykonali alebo
vykonali s ostatnými klientmi.

46. Záverom tiež odvolací súd poukazuje, že uvedenou zmluvnou podmienkou, aj v obdobnom znení
voči iným dodávateľom“ sa všeobecné súdy zaoberali v rozhodnutiach - rozsudok Okresného súdu
Prešov č.k. 9Csp/128/2023-156 zo dňa 26.2.2024 potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove
sp.zn. 6CoCsp/16/2024, rozsudok Okresného súdu Prešov sp.zn. 18Csp/69/2024 zo dňa 8.1.2025

potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp.zn. 7CoCsp/6/2025 zo dňa 10.6.2025, rozsudok
Okresného súdu Prešov sp.zn. 29Csp/74/2022 zo dňa 24.10.2022, rozsudok Okresného súdu Prešov
č.k. 18Csp/111/2022-102 zo dňa 23.1.2023 potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešov sp.zn.
13CoCsp/17/2023, rozsudok Okresného súdu Prešov sp.zn. 17Csp/63/2023 zo dňa 17.9.2024,
rozsudok Okresného súdu Prešov č.k. 8Csp/25/2024 zo dňa 2.7.2024 potvrdený rozsudkom Krajského

súdu v Prešove sp.zn. 11CoCsp/27/2024 zo dňa 26.3.2025, rozsudok Okresného súdu Bardejov
sp.zn. 6Csp/26/2024 zo dňa 10.10.2024, rozsudok Okresného súdu Prešov sp.zn. 16Csp/184/2024
zo dňa 01.04.2024 potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp.zn. 16CoCsp/14/2025 zo dňa
23.09.2025 a rozsudok Okresného súdu Humenné sp.zn. 12Csp/79/2024 zo dňa 17.03.2025 v spojení
s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp.zn. 12CoCsp/20/2025 zo dňa 14.10.2025.

47. Odvolací súd v tomto smere považuje za potrebné poukázať na princíp právnej istoty (napr. PL. ÚS
36/95), ktorého súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní
v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99).
Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej

alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne
neudržateľná (m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Obsahovým komponentom princípu
právnej istoty je veľmi zjednodušene povedané rovnaká odpoveď na právnu otázku za rovnakého
alebo analogického skutkového stavu. Z uvedeného zároveň vyplýva, že pokiaľ je splnená podmienka
existencie rovnakého alebo analogického skutkového stavu, je splnený základný predpoklad na to, aby

súdnaúčeldodržaniaprincípuprávnejistotyapredvídateľnostisúdnehorozhodnutiamuseldaťnaurčitú
právnu otázku rovnakú odpoveď.

48.Podľaodvolaciehosúduskutočnostiuvedenévodvolanížalovanýmtedanebolispôsobiléspochybniť
správnosť skutkových a právnych záverov, ku ktorým dospel súd prvej inštancie, preto odvolanie

žalovaného z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodu nemožno považovať za opodstatnené. Odvolací
súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám
kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd prvej inštancie v odôvodnení uviedol rozhodujúci skutkový
stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská strán k veci, výsledky vykonaného
dokazovania, a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na zistený skutkový stav, a z ktorých vyvodil svoje

právne závery. Rozsudok preto nemožno považovať ani za nepresvedčivý. Pre úplnosť sa dodáva, že
do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo strany sporu, aby sa všeobecný súd
stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (porov. rozhodnutie Ústavnéhosúdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 252/04) ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným
súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/04).

49. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, t.j. výroku III., ako aj v
súvisiacom výroku VI. o trovách konania podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.

50.Otrováchodvolaciehokonaniabolorozhodnutépodľa§396ods.1CSPvspojenís§255ods.1CSP.
Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách konania bola skutočnosť, že žalovaný v odvolacom konaní

nebol úspešný, preto nárok na náhradu trov odvolacieho konania vznikol plne úspešným žalobcom v
rozsahu 100 %, ktorí podali vyjadrenia v odvolacom konaní. O výške náhrady trov konania rozhodne
súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník (§ 262 CSP)

51. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.

2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).