Uznesenie – Nájomná zmluva ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, December 2, 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 9Cdo/75/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1218200153
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 12. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Klenková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:1218200153.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne A. M., narodenej XX. O. XXXX, I., T. XXXX/XX,
zastúpenej advokátom Mgr. Dávidom Orbánom, Bratislava, Révová 7, proti žalovanému Stavebnému
bytovému družstvu Bratislava II, Bratislava, Strojnícka 8, IČO: 00 169 382, o zaplatenie 652,62 eura s
príslušenstvom a o zaplatenie 139,48 eura s príslušenstvom, vedenom na Mestskom súde Bratislava IV
pod sp. zn. B2-8C/1/2018, pôvodne na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 8C/1/2018, o dovolaní

žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 28. septembra 2023 sp. zn. 9Co/116/2021, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovanému p r i z n á v a voči žalobkyni nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava II (ďalej len „súd prvej inštancie“) uznesením č. k. 8C/1/2018-67 z 30. januára

2019 spojil na spoločné konanie veci vedené na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 8C/1/2018 a
pod sp. zn. 13C/47/2018, v ktorých sa žalobkyňa voči tomu istému žalovanému domáhala zaplatenia
sumy 652,62 eura s príslušenstvom a sumy 139,48 eura s príslušenstvom z rovnakého titulu za rôzne
obdobia tak, že obe veci budú vedené pod sp. zn. 8C/1/2018. Následne súd prvej inštancie rozsudkom
č. k. 8C/1/2018-227 z 12. augusta 2021 žalobu zamietol a žalovanému nepriznal nárok na náhradu
trov konania. Dospel k záveru, že žalovaný účtoval žalobkyni v rámci vyúčtovania nákladov za služby

spojené s bývaním za roky 2016 a 2017 oprávnené sumy a položky, a to na podklade stanov Stavebného
bytového družstva Bratislava II v znení novely schválenej uznesením Zhromaždenia delegátov SBD
Bratislava II č. 15/2015 a č. 16/2015 dňa 23. marca 2015, účinnej dňom 1. júna 2015. Zo stanov
žalovanéhovyplývalo,žepoložkyakopoplatokzavýkonsprávy,fondprevádzky,údržbyaopráv,odmena
zástupcu vlastníkov, náklady družstva na správu družstevného bytu v nájme, fond opráv a nákladov
spojených s údržbou bytov sú súčasťou úhrad spojených s nájmom bytu. Okresný súd Bratislava II už

skôr rozsudkom č. k. 22Cb/16/2016-187 z 24. septembra 2018, právoplatným dňa 2. júna 2020, zamietol
žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala určenia neplatnosti sporných článkov stanov bytového družstva,
účinných od 1. júna 2015. K námietke žalobkyne, že malo dôjsť k vydaniu rozsudku pre zmeškanie, súd
prvej inštancie uviedol, že neboli splnené podmienky pre jeho vydanie, nakoľko za žalovaného podával
vyjadrenia v spore jeho zamestnanec na základe poverenia podľa § 9 Zákonníka práce, založeného
v spise. Vady zastúpenia žalovaného jeho zamestnancom na podklade poverenia podpísaného len

predsedom družstva nezistil súd ani v ďalších obdobných sporoch tých istých strán, v ktorých rovnako
žalovaného zastupoval jeho zamestnanec na základe takéhoto poverenia. Z uvedených dôvodov žalobu
zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporovýporiadokvzneníneskoršíchpredpisov(ďalejlen„CSP“).Keďžeúspešnémužalovanémužiadne
trovy nevznikli, súd mu ich náhradu nepriznal.

2. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalobkyne rozsudkom z 28. septembra
2023 sp. zn. 9Co/116/2021 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny (§ 387 ods. 1 CSP);žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal (§ 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods.
1 CSP), keďže mu žiadne trovy konania nevznikli.

2.1. Odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie dospel k záveru, že novelizované znenie stanov
žalovaného oprávňovalo žalovaného účtovať aj žalobkyňou namietané položky, pretože zmena bola
prijatá zákonom aprobovaným spôsobom, keď o nej rozhodol orgán družstva oprávnený o takejto
zmene rozhodnúť. Pre konajúce súdy bol pritom záväzný záver súdov v otázke platnosti príslušných
častí stanov žalovaného, ktoré žalobkyňa napadla v konaní sp. zn. 22Cb/16/2016, v ktorom nebola

úspešná. Námietku o nedostatku vecnej pasívnej legitimácie žalovaného s poukazom na to, že sa
žalobkyňa stala vlastníčkou predmetného bytu, vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnenú, keďže
žalobou uplatňované plnenie sa týkalo rokov 2016, 2017, kedy bola povinná uhrádzať náklady spojené
s nájmom družstevného bytu prenajímateľovi, t. j. žalovanému, pričom na povahe týchto nárokov sa nič
nezmenilo v dôsledku neskoršej zmeny nájomného vzťahu na vzťah vlastnícky.

2.2. K námietke nedostatku oprávnenia povereného zástupcu žalovaného konať za žalovaného odvolací
súd uviedol, že požiadavka podpisu aspoň dvoch členov predstavenstva v prípade právnych úkonov,
pre ktoré je predpísaná písomná forma, sa nevzťahuje na podanie vyjadrenia k žalobe, nakoľko toto
podanie nemá povahu právneho úkonu. Poverenie na zastupovanie žalovaného v súdnom spore vydal
predseda družstva zamestnancovi v rámci výkonu svojej bežnej riadiacej činnosti.

3. Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie, ktoré
odôvodnila podľa § 420 písm. c) a f) CSP. Navrhla, aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho
súdu zmenil tak, že žalobe vyhovie a prizná jej nárok na náhradu trov konania.

3.1. Vada v zmysle § 420 písm. c) CSP mala podľa dovolateľky spočívať v nedostatku procesnej
spôsobilosti, resp. oprávnenia A.. Y. robiť úkony pred súdom za žalovaného s poukazom na ustanovenie
§ 72 CSP a zápis v obchodnom registri. Vyjadrenie k žalobe za žalovaného podal a podpísal A.. Y.
ako poverený zástupca žalovaného, pričom jeho poverenie na tieto úkony nebolo podpísané dvoma
členmi štatutárneho orgánu žalovaného, ale iba jedným členom, a to predsedom družstva, hoci podľa

zápisu v obchodnom registri v tom čase bolo konanie za žalovaného upravené tak, že za predstavenstvo
koná navonok predseda a podpredseda družstva alebo iný poverený člen predstavenstva. Právne úkony
predstavenstva, pre ktoré je predpísaná písomná forma, pritom podpisujú za družstvo aspoň dvaja
členovia predstavenstva. V zmysle § 20 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení
neskorších predpisov (ďalej len ,,Občiansky zákonník“) právny úkon za právnickú osobu sa považuje

za priame konanie právnickej osoby. Podľa § 243 ods. 3 druhá a tretia veta zákona č. 513/1991 Zb.
Obchodného zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,Obchodný zákonník“) je štatutárny
orgán družstva kolektívny orgán a rozsah jeho konania sa povinne zapisuje do Obchodného registra.
Žalovaný ako právnická osoba bol tak oprávnený realizovať právne úkony výlučne prostredníctvom
štatutárneho orgánu, predstavenstva družstva, a na jeho konanie sa vyžadovalo spoločné konanie

dvoch osôb, preto nie je možné prihliadať na také procesné úkony, ktoré boli v konaní vykonané v
rozpore so zákonom a zápisom v Obchodnom registri. Vyjadrenia za žalovaného podané v konaní
povereným zamestnancom A.. Y.P. boli podané neoprávnenou osobou a súd na ne nemal prihliadať.
DovolateľkapritompoukázalanazáveryvyplývajúcezuzneseniaNajvyššiehosúduSlovenskejrepubliky
z 25. novembra 2020 sp. zn. 3Obdo/65/2020, podľa ktorých konanie pred súdom neoprávnenou osobou

sa nepovažuje za nedostatok procesnej podmienky, ale za neodstrániteľnú vadu konania, u ktorej
ratihabícia nepripadá do úvahy.

3.2 V dôsledku opísaného nesprávneho postupu súdu nižšej inštancie tak došlo podľa dovolateľky aj k
vzniku vady zmätočnosti konania v zmysle § 420 písm. f) CSP, spočívajúcej v porušení zásady rovnosti

zbraní v neprospech žalobkyne, keďže súd prvej inštancie nerozhodol o veci rozsudkom pre zmeškanie,
hoci boli splnené podmienky ustanovenia § 273 CSP pre jeho vydanie. Súd prvej inštancie napriek
opakovaným námietkam žalobkyne neskúmal oprávnenie A.. Y. konať za žalovaného a naďalej konal vo
veci s týmto zástupcom. Odôvodnenie rozhodnutí súdov nižšej inštancie taktiež z tohto dôvodu označila
za nepresvedčivé a nedostatočné. Napokon dovolateľka namietala aj nesprávnu aplikáciu ustanovenia

§ 9 Zákonníka práce odvolacím súdom, ktorý v odôvodnení rozhodnutia odkázal na skutočnosť, že vady
v zastúpení žalovaného nevidel odvolací súd ani v iných obdobných veciach rovnakých sporových strán.
Žalobkyňa však v týchto konaniach bola úspešná, preto nemala dôvod napádať ich dovolaním.4. Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že rovnakú námietku uplatnila žalobkyňa už v iných
vzájomnýchsporoch,avšakvždybolasúdmiodmietnutáakonedôvodná.A..Y.jeprávnikazamestnanec
žalovaného na pozícii odborný referent právneho oddelenia. V zmysle čl. 39 ods. 1 stanov žalovaného

predseda predstavenstva riadi bežnú činnosť družstva v postavení vedúceho organizácie ako predseda
družstva v zmysle pracovnoprávnych a všeobecne záväzných predpisov. Plní voči zamestnancom
družstva všetky funkcie vedúceho organizácie v zmysle pracovnoprávnych predpisov, okrem tých, ktoré
si svojimi uzneseniami vyhradilo predstavenstvo. Poverenie v prebiehajúcom súdnom konaní bolo
vydané v súlade s § 9 Zákonníka práce predsedom družstva, za družstvo tak konala v spore oprávnená

osoba. Dovolanie žalobkyne považoval za nedôvodné a žiadal ho zamietnuť.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd príslušný na
rozhodnutie o dovolaní (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1
CSP)stranasporu,vktorejneprospechbolonapadnutérozhodnutievydané(§424CSP),beznariadenia
pojednávania (§ 443 CSP) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti (§

428 CSP) a či sú splnené podmienky podľa § 429 CSP, dospel k záveru, že dovolanie žalobkyne je
potrebné odmietnuť.

6. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán,
ktorých vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím predstavujúcim res iudicata), musí

byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti opravného prostriedku. Právnu úpravu dovolania a
dovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť
užprávoplatnéhorozhodnutia,nemožnointerpretovaťrozširujúco;namiestejetuskôrreštriktívnyvýklad.
Ak by najvyšší súd bez ohľadu na prípadnú neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej
správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo

na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane (II. ÚS 172/03).

7. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa.

7.1. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu

odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421
CSP.

8. Podľa § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k

vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva
táto vada.

9. V danom prípade dovolateľka prípustnosť dovolania vyvodzovala v prvom rade z § 420 písm. c) CSP,
v zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej

alebo ktorým sa konanie končí, ak strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom
rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník.

10. Uplatnený dovolací dôvod sa vzťahuje na procesnú podmienku konania týkajúcu sa procesnej
spôsobilosti strany v spore. Keďže žalovaná v spore je právnickou osobou (družstvo), nemôže u nej

vzniknúť (počas riadnej existencie družstva) nedostatok procesnej spôsobilosti. Súčasne nie je možné u
právnických osôb ani hovoriť o tzv. zákonom zastúpení, keďže zastúpenie v prípade právnických osôb je
odlišné od zákonného zastúpenia, ktoré sa viaže výlučne na fyzické osoby ako opatrenie kompenzujúce
nedostatok spôsobilosti na právne úkony alebo poskytujúce ochranu práv zastúpeného, ktorý nemôže
chrániť svoje práva sám. V prejednávanej veci neexistovala pochybnosť o tom, že žalovaný ako

právnická osoba mal spôsobilosť samostatne konať pred súdom.

11. Pokiaľ ide o vymedzenie subjektov oprávnených konať pred súdom za právnickú osobu, Civilný
sporový poriadok v ustanovení § 72 odkazuje na právnu úpravu hmotného práva. Tým je ustanovenie
§ 20 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého právne úkony za právnickú osobu robia tí,

ktorí sú na to oprávnení zmluvou o zriadení právnickej osoby, zakladacou listinou alebo zákonom, a
ustanovenie § 20 ods. 2 veta prvá Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého za právnickú osobu môžu
robiť právne úkony aj iní jej pracovníci alebo členovia, pokiaľ je to určené vo vnútorných predpisoch
právnickej osoby alebo je to vzhľadom na ich pracovné zaradenie obvyklé. Z týchto ustanovenínepochybne vyplýva, že právne úkony môžu za právnickú osobu robiť aj osoby, ktoré nie sú štatutárnym
orgánom, avšak ich postavenie v rámci daného subjektu im takéto konanie za danú právnickú osobu
umožňuje. Občiansky zákonník pritom nevyžaduje v týchto prípadoch existenciu písomného poverenia

ako podmienku platnosti právnych úkonov týchto osôb konajúcich za právnickú osobu. Zákon vyžaduje
písomnú formu poverenia len pokiaľ ide o špecifické zastúpenie právnických osôb zamestnancami podľa
§ 9 ods. 2 Zákonníka práce, teda v prípade právnych úkonov zamestnancov realizovaných mimo ich
funkčného zaradenia vyplývajúceho z organizačných predpisov zamestnávateľa.

12. V danom prípade z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný konal pred súdom prostredníctvom
svojho zamestnanca A.. Y., ktorému udelil poverenie na zastupovanie v spore. Poverenie podpísal
predseda predstavenstva žalovaného Mgr. Jozef Antálek. A.. Y. bol zamestnancom žalovaného v pozícii
právnik, vedúci odborný referent právneho oddelenia. Pre pozíciu podnikového právnika resp. vedúceho
odborného referenta právneho oddelenia je obvyklou prácou v mene spoločnosti vystupovať pred
všeobecnými súdmi rozhodujúcimi o veciach týkajúcich sa právnickej osoby a robiť v jej mene právne

úkony súvisiace s konaním pred súdom. To znamená, že v prípade A.. Y. by oprávnenie zastupovať
žalovaného v spore bez ďalšieho vyplývalo už zo samotného pracovného zaradenia (§ 20 ods. 2
prvá veta Občianskeho zákonníka). Poverenie udelené žalovaným tomuto zamestnancovi je možné
chápať len ako poukaz na existenciu pracovnoprávneho vzťahu voči súdu a protistrane. K námietke, že
poverenie pre tohto zamestnanca nebolo podpísané v súlade so spôsobom uvedeným v Obchodnom

registri je potrebné uviesť, že podpísanie poverenia výlučne predsedom predstavenstva žalovaného
bolo postačujúce. Udelenie poverenia zamestnancovi na zastupovanie právnickej osoby v spore pred
súdom je taký právny úkon, ktorý spadá pod okruh bežnej riadiacej činnosti a ktorý tak môže uskutočniť
samostatne predseda predstavenstva družstva, ktorý je súčasne predsedom družstva v súlade s § 243
ods. 5 a 6 Obchodného zákonníka. Uvedené oprávnenie predsedu predstavenstva družstva s odkazom

na § 243 ods. 6 druhá veta Obchodného zákonníka vyplývalo z čl. 36 bodu 1 stanov žalovaného, ktoré
boli pripojené k vyjadreniu žalovaného (v spise na čísle listu 30).

13. Závery rozhodnutia najvyššieho súdu z 25. novembra 2020 sp. zn. 3Obdo/65/2020, na ktoré
dovolateľka poukazovala v dovolaní, nie sú aplikovateľné v prejednávanej veci, keďže tam išlo o

odmietnutie odporu proti platobnému rozkazu, ktorý bol podpísaný v rozpore so zápisom spôsobu
konania v Obchodnom registri len jedným z dvoch konateľov obchodnej spoločnosti (nie družstva, ktoré
má osobitnú úpravu vo vyššie citovanom § 243 ods. 6 druhá veta Obchodného zákonníka), a teda
šlo o priame konanie štatutárneho orgánu a ex lege písomný právny úkon. V prejednávanej veci však
vyjadrenie k žalobe za žalovaného nebolo podpísané predsedom predstavenstva, ale zamestnancom,

čo je aj podľa záveru najvyššieho súdu v rozhodnutí sp. zn. 3Obdo/65/2020 akceptovateľné:
„Samozrejme však nie je vylúčené, aby splnomocnenie na zastupovanie v konaní za právnickú osobu
udelil napr. poverený zamestnanec právnickej osoby (prípadne vnútornými predpismi právnickej osoby
určenýjejčlen)vzmysleustanovenia§20ods.2Občianskehozákonníka,resp.§15ods.1Obchodného
zákonníka (k tomu viď aj uznesenie najvyššieho súdu z 26. júna 2018 sp. zn. 1Obdo/28/2017, bod 31.

odôvodnenia, resp. uznesenie najvyššieho súdu z 15. októbra 2018 sp. zn. 3Obdo/24/2018, ako aj bod
57. odôvodnenia nálezu ústavného súdu z 26. novembra 2019 sp. zn. I. ÚS 191/2019).“

14. Z vyššie uvedených dôvodov dovolací súd uzatvára, že A.. Y. bol osobou oprávnenou zastupovať
žalovaného v spore a v tejto súvislosti dovolateľka nedôvodne namietala existenciu vady zmätočnosti

v zmysle § 420 písm. c) CSP.

15. Dovolateľka ďalej namietala, že v konaní došlo k porušeniu zásady rovnosti strán sporu, pretože
súd prvej inštancie nevydal rozsudok pre zmeškanie hoci boli splnené podmienky pre jeho vydanie v
zmysle § 273 CSP. Zároveň bolo rozhodnutie odvolacieho súdu nedostatočne odôvodnené, čím je podľa

dovolateľky naplnený dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP, v zmysle ktorého dovolanie je prípustné
proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

16. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré
tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnejochrany práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť
sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť
rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom

svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio
iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).

17. Dovolateľka tvrdila, že došlo k porušeniu zásady rovnosti strán sporu v jej neprospech, a to
nevyhlásením rozsudku pre zmeškanie v zmysle § 273 CSP, nakoľko za žalovaného sa k žalobe vyjadrila

neoprávnená osoba.

18. Vzhľadom k tomu, že dovolací súd dospel k záveru, že poverený zamestnanec žalovaného bol
osobou oprávnenou na podanie vyjadrenia k žalobe v mene žalovaného (viď body 11 až 14 tohto
rozhodnutia), neboli splnené zákonné podmienky pre vydanie rozsudku pre zmeškanie v zmysle § 273
CSP. Žalovaný sa k podanej žalobe vyjadril v určenej lehote, a to podaním z 10. apríla 2018. Postup súdu

prvej inštancie, ktorý nevydal rozsudok pre zmeškanie, tak bol správny a nedošlo k porušeniu zásady
rovnosti strán sporu.

19. K námietke týkajúcej sa nedostatočného odôvodnenia rozhodnutí súdov nižšieho stupňa dovolací
súd uvádza, že jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je i právo na určitú kvalitu súdneho

konania, ktorej súčasťou je aj právo strany sporu na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia.
Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých
svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako
i právnej stránky rozhodnutia (III. ÚS 107/07).

20. Podľa ústavného súdu zjavná neodôvodnenosť (arbitrárnosť) rozhodnutia všeobecného súdu je
najčastejšie daná absenciou súvislosti právnych argumentov a skutkových okolností prerokúvaného
prípadu, rozporom s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na
všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).

21. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny v zmysle § 387 ods. l CSP.
Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu, ako aj odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie má
podľa názoru dovolacieho súdu všetky zákonom vyžadované náležitosti v zmysle ustanovení § 393
CSP a § 220 ods. 2 CSP z hľadiska formálnej štruktúry a obsahuje aj zdôvodnenie všetkých pre vec

podstatných skutkových a právnych otázok, vykazuje logickú, funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom
konania a nemožno ho považovať za nedostatočné resp. arbitrárne. Odvolací súd odôvodnil potvrdzujúci
výrok svojho rozhodnutia spôsobom zodpovedajúcim zákonu.

22. Súd prvej inštancie sa zaoberal námietkou žalobkyne týkajúcou sa nedostatku oprávnenia A.. Y.

na konanie pred súdom za žalovaného v bode 33 svojho rozhodnutia a na základe odvolacej námietky
aj odvolací súd v bode 27 svojho rozhodnutia. Odvolací súd vysvetlil, že požiadavka podpisu aspoň
dvoch členov predstavenstva v prípade právnych úkonov, pre ktoré je predpísaná písomná forma, sa
nevzťahuje na podanie vyjadrenia k žalobe. Poverenie na zastupovanie žalovaného považoval za úkon
predsedu družstva v rámci výkonu jeho bežnej riadiacej činnosti, pre ktorého platnosť postačoval podpis

predsedu družstva. Iba skutočnosť, že dovolateľka sa nestotožňuje s právnym názorom súdov, nemôže
viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu (napr. I. ÚS 188/06).

23. Dovolateľka tiež tvrdila, že „odvolací súd (v bode 13) arbitrárne vo veci vyslovil právny názor,
keď aplikoval nesprávny právny predpis na konanie žalovaného pred súdom a to § 9 Zákonníka

práce s poukazom, že vady v zastúpení nevidel ani odvolací súd v obdobných veciach rovnakých
sporových strán“. Vo vzťahu k tomuto tvrdeniu však nie je zrejmé, čo tým mala dovolateľka na mysli,
keď v dovolaní neuviedla, v čom konkrétne vidí nesprávnosť aplikácie tohto ustanovenia a v čom by
mala spočíva arbitrárnosť postupu odvolacieho súdu. Navyše bod 13 rozhodnutia odvolacieho súdu,
na ktorý dovolateľka poukazovala, bol súčasťou tzv. konštatačnej časti rozhodnutia, t. j. išlo o opis

argumentov, ktoré v posudzovanom rozhodnutí uvádzal súd prvej inštancie, teda nešlo o dôvody, o
ktoré opieral svoje potvrdzujúce rozhodnutie odvolací súd. To, že súd prvej inštancie odkazuje na
závery rozhodnutí odvolacieho súdu v iných skutkovo a právne obdobných sporoch, s ktorými sa
stotožnil, nemožno považovať za arbitrárne. Navyše v súlade s konštantou judikatúrou najvyššieho súdunesprávne právne posúdenie veci, ktorým je aj prípadná nesprávna aplikácia zákonného ustanovenia,
nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP (porovnaj R 24/2017,
9Cdo/248/2021).

24. S poukazom na vyššie uvedené, z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýva
nedostatočnosť,nezrozumiteľnosťalebonepresvedčivosť,aniabsenciaskutkovýchčiprávnychzáverov,
ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne závery, ktoré by popierali pravidlá formálnej a právnej
logiky alebo taká aplikácia ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich účelu, podstaty a zmyslu. Navyše dovolateľka neuviedla žiadne konkrétne námietky týkajúce sa
nedostatočnosti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu a ani obsah spisu nedáva
podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie dostatočne a náležite neodôvodnil a že pri
rozhodovaní nezohľadnil odvolaciu argumentáciu dovolateľky.

25. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd konštatuje, že nezistil ani vadu konania v zmysle § 420

písm. f) CSP. Dovolanie žalobkyne je tak v rámci ňou vymedzených dovolacích dôvodov (§ 420 písm.
c) a f) CSP) procesne neprípustné, čo je dôvodom na jeho odmietnutie podľa § 447 písm. c) CSP.

26. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 453 ods. 1 CSP v
spojení s § 262 ods. 1 CSP v súlade so zásadou úspechu strany v dovolacom konaní (§ 255 ods. 1

CSP), v zmysle ktorej vznikol úspešnému žalovanému nárok na náhradu trov dovolacieho konania proti
neúspešnej žalobkyni (dovolateľke).

27. Toto uznesenie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.