Uznesenie – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, December 18, 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Cdo/158/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7521201983
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Trubanová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:7521201983.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu: AKRON a. s., so sídlom Hrabušice, Hviezdoslavova
495, IČO: 36 188 506, zastúpeného advokátom Mgr. Petrom Masarovičom, so sídlom Košice, Park
Angelinum 2, proti žalovanému: O. H., nar. N., bytom P., zastúpenému advokátom JUDr. Rastislavom
Cestickým, so sídlom Košice, Palackého 1, v konaní o vypratanie nehnuteľnosti, vedenom na Mestskom
súde Košice pod sp. zn. K3-16C/30/2021, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v

Košiciach z 3. apríla 2024 sp. zn. 9Co/73/2023, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a .

Žalobca m á proti žalovanému n á r o k na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice - okolie rozsudkom z 2. novembra 2022 č. k. 16C/30/2021-52 (ďalej aj „rozsudok

okresného súdu“ alebo „rozsudok súdu prvej inštancie“) zamietol návrh žalovaného na prerušenie
konania (prvá výroková veta). Žalovanému uložil povinnosť vypratať nehnuteľnosti nachádzajúce sa
v k. ú. U., Obec U., okres P., evidované Okresným úradom Košice - okolie, katastrálny odbor, na
LV č. XXX ako stavba „Váha“ postavená na pozemku parc. č. XXX/X a stavba „Kravín“ postavená na
pozemku parc. č. XXX, v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku (druhá výroková veta). Žalovanému
uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške trov rozhodne

samostatným uznesením (tretia výroková veta).

1.1. Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu vyplýva, že návrh žalovaného na prerušenie konania
zamietol s poukazom na § 162 ods. 3 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“),
pretože žalovaný dôvod na prerušenie konania jasne nešpecifikoval a svoje tvrdenia o nemožnosti
dostaviť sa na územie SR a preberať poštu nepreukázal. Navyše tieto skutočnosti žalovaný tvrdil už 1,5

roka spätne a odvtedy si prevzal súdnu zásielku.

1.2. Čo sa týka veci samej, na základe vykonaného dokazovania a právne posúdiac vec podľa § 3 ods.
1, § 123 a § 126 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“),
§ 9 ods. 2 písm. b) zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov
konštatoval, že žalobca je vlastníkom predmetných nehnuteľností a domáha sa ochrany vlastníckeho

práva ich vyprataním. Žalovaný užíval predmetné nehnuteľnosti na základe nájomnej zmluvy uzavretej
dňa 29. mája 2017 so žalobcom. Aj keď v nájomnej zmluve jedna z prenajatých nehnuteľností je
označená ako „Vrátnica“, niet žiadnych pochýb o tom, že ide o nehnuteľnosť, označenú na príslušnom
LV ako „Váha“. Súd prvej inštancie ustálil, že žalobca ako prenajímateľ dôvodne vypovedal zmluvu
o nájme výpoveďou z 28. decembra 2020, nakoľko žalovaný ako nájomca neuhrádzal dohodnuté
nájomné riadne a včas. Doručenie výpovede mal za preukázané z emailovej reakcie žalovaného, v

ktorej dňa 5. februára 2021 sám potvrdil, že výpoveď mu bola doručená, napadol však neplatnosť
výpovede. Súd prvej inštancie nezistil žiaden dôvod pre vyvodenie neplatnosti tejto výpovede. Žalovanýnerozporoval v priebehu konania tvrdenia žalobcu o tom, že nájomné neuhrádzal riadne a včas. Jeho
procesná obrana bola zameraná na tvrdenia o tom, že v prospech žalobcu vykonával činnosti, ktoré
mali vyššiu hodnotu ako požadovaný nájom. Tieto tvrdenia sami osebe nevyvracajú tvrdenia žalobcu

o tom, že žalovaný meškal s úhradou nájomného, čo je dôvodom pre výpoveď z nájmu v zmysle
zmluvy, ale aj v zmysle § 9 ods. 2 písm. b) zákona č. 116/1990 Zb. Je nepochybné, že od doručenia
výpovede uplynula stranami sporu dohodnutá jednomesačná výpovedná lehota a tiež, že žalovaný v
predmetných nebytových priestoroch má umiestnené hnuteľné veci, čím neoprávnene po ukončení doby
nájmu zasahuje do vlastníckeho práva žalobcu. Žalobu o vypratanie predmetných nehnuteľností preto

súd posúdil ako dôvodnú a tejto vyhovel. Pokiaľ žalovaný v priebehu konania navrhol vykonať viaceré
dôkazy, súd prvej inštancie tieto dôkazy nevykonal vzhľadom na neurčitosť návrhov a tiež z dôvodu, že
ďalšie vykonanie dokazovania posúdil ako nehospodárne a neúčelné, keďže skutočnosti, ktoré by mohli
vyplynúť z takto navrhnutých dôkazov, sa netýkajú okolností rozhodujúcich pre rozhodnutie súdu v danej
veci. Pre vypratanie nehnuteľností stanovil žalovanému lehotu troch dní od právoplatnosti rozsudku
podľa § 232 ods. 2, 3 veta prvá CSP v súlade s § 13 zák. č. 116/1990 Zb.

1.3. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle § 255 ods. 1 CSP.

2. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) na odvolanie žalovaného
rozsudkom z 3. apríla 2024 č. k. 9Co/73/2023-266 odmietol odvolanie voči výroku o zamietnutí návrhu

na prerušenie konania (prvá výroková veta). Rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcom výroku a
výroku o trovách konania potvrdil (druhá výroková veta). O trovách konania rozhodol tak, že žalobca má
voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu (tretia výroková veta).

2.1. Odvolací súd odvolanie žalovaného proti výroku súdu prvej inštancie o zamietnutí návrhu na

prerušenie konania podľa § 386 písm. c) CSP odmietol s odôvodnením, že voči zamietnutiu návrhu na
prerušenie konania odvolanie nie je prípustné, ako vyplýva a contrario zo znenia § 357 písm. n) CSP.

2.2. Rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcom výroku a výroku o trovách konania odvolací súd
potvrdil postupom podľa § 387 ods. 1 CSP.

2.3. Odvolací súd po preskúmaní veci konštatoval správnosť záverov súdu prvej inštancie o tom,
že nájomná zmluva, na základe ktorej boli predmetné nehnuteľnosti prenechané do užívania
žalovanému, bola vypovedaná zo strany žalobcu, a preto nájomný vzťah v danom prípade zanikol
uplynutím jednomesačnej výpovednej doby, ktorá najneskôr začala plynúť dňom 5. februára 2021,

kedy žalovaný reagoval na výpoveď žalobcu emailom. Výsledky dokazovania vykonané na súde prvej
inštancie svedčia tomu, že v danom prípade došlo k platnému uzavretiu nájomnej zmluvy, nakoľko
táto spĺňa všetky náležitosti tak, ako tieto vyplývajú z ustanovenia § 3 zák. č. 116/1990 Zb., zmluvné
strany sa dohodli o predmete a účele nájmu, výške a splatnosti nájomného a spôsobe jeho platenia.
Nebytové priestory, ktoré boli žalovanému prenajaté, sa nachádzali v nehnuteľnostiach označených

na príslušnom LV ako „Váha“ a „Kravín“, ako správne uzavrel súd prvej inštancie. Z obsahu zmluvy
vyplýva,žežalovanýpredmetnénebytovépriestoryprenajalodžalobcuakofyzickáosoba,niezaúčelom
podnikania, preto žalovaný v danom zmluvnom vzťahu má postavenie spotrebiteľa podľa § 52 ods.
4 Občianskeho zákonníka, a patrí mu súdna ochrana v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Vychádzajúc z obsahu zmluvy niet pochýb o tom, že jej podmienky boli dojednané individuálne, preto

sa za neprijateľné v zmysle zákona nepovažujú. Samotný obsah zmluvy, ale aj okolnosti uzavretia
zmluvy svedčia o tom, že žalovaný ako spotrebiteľ mal možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy
so zmluvnými podmienkami a nič mu nebránilo ovplyvniť obsah zmluvy. Zmluvné podmienky nemožno
označiť za formulárové a nič nenasvedčuje tomu, že by žalobca zmluvnými dojednaniami mal zneužívať
postavenie žalovaného ako spotrebiteľa. Niet žiadnych pochýb o tom, ktoré konkrétne nehnuteľnosti,

jednoznačne označené vo výrokovej časti rozsudku, má žalovaný vypratať, preto neobstojí odvolacia
námietka žalovaného, že rozsudok je nevykonateľný. Pokiaľ žalovaný v odvolaní tvrdí, že nie je si
vedomý toho, že by meškal s úhradou nájomného, ide o obranu voči žalobnému návrhu, ktorú síce
uplatňoval aj v konaní pred súdom prvej inštancie, avšak žiadnym spôsobom svoje tvrdenia o tom, že
nájomné riadne uhrádzal, nepreukázal. Dôkazné bremeno o tom, že nájomné uhrádzal riadne, pritom

zaťažovalo žalovaného. Tvrdenia žalovaného o tom, že zmluvu uzavrel v tiesni, zostali len v hypotetickej
rovine, tieto nepreukázal. Rovnako v hypotetickej rovine zostali aj tvrdenia žalovaného o tom, že
prenajatý majetok zhodnotil. Naviac otázka prípadného zhodnotenia prenajímaných nehnuteľností nemá
žiaden súvis s nárokom žalobcu na ich vypratanie. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namieta, že zmluvanebola uzavretá na dobu určitú, ale na dobu neurčitú, ide zjavne len o pochybenie súdu prvej inštancie
v odôvodnení rozsudku, ktoré nemá žiaden vplyv na výsledok sporu.

2.4. V danej veci nemožno ani uzavrieť, že by vo veci rozhodla vylúčená sudkyňa. Žalovaný v priebehu
konania na súde prvej inštancie síce vzniesol námietku zaujatosti voči vec prejednávajúcej sudkyni,
avšak túto námietku správne sudkyňa vyhodnotila ako námietku, na ktorú súd neprihliada, keďže
neobsahovala náležitosti stanovené zákonom v ustanovení § 52 CSP. Pokiaľ žalovaný v rámci odvolacej
argumentácie argumentoval tým, že vo veci rozhodovala na súde prvej inštancie sudkyňa, ktorá je vo

veci zaujatá a z tohto dôvodu ju navrhol odvolaciemu súdu vylúčiť, táto námietka zaujatosti nespĺňa
zákonné náležitosti v zmysle § 52 CSP, preto na ňu odvolací súd neprihliadal. Žalovaným v priebehu
odvolacieho konania vznesená námietka zaujatosti neobsahuje konkrétny dôvod, pre ktorý by mala byť
sudkyňa JUDr. J. vylúčená, ani kedy sa žalovaný mal o takýchto dôvodoch dozvedieť. Dôvody uvádzané
žalovaným v námietke zaujatosti sú nejednoznačné, zmätočné, až šikanózneho charakteru. V rámci
odvolacieho konania odvolací súd nezistil zo strany vec prejednávajúcej sudkyne na súde prvej inštancie

žiadne procesné pochybenie. Pokiaľ žalovaný vytýka sudkyni, že pojednávala v jeho neprítomnosti,
žalovaný sa na pojednávanie dňa 2. novembra 2022 nedostavil a svoju neprítomnosť neospravedlnil
napriek riadnemu a včasnému doručeniu predvolania, preto využijúc ustanovenie § 180 CSP konal súd
v neprítomnosti žalovaného.

2.5. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 2 v spojení s § 255 ods.
1 CSP.

3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie, ktorého prípustnosť
odvodzoval z ustanovenia § 420 písm. f) CSP; navrhol, aby dovolací súd rozhodnutie odvolacieho súdu

zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3.1. Dovolateľ tvrdil, že trvá na tej skutočnosti, že nemal vedomosť o vytýčenom pojednávaní, ktoré
sa uskutočnilo dňa 2. novembra 2022. Žalovaný navrhol súdu prerušiť konanie, súd prvej inštancie s
poukazom na § 162 ods. 3 CSP rozhodol o zamietnutí návrhu žalovaného na prerušenie konania. V tej

súvislosti súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný dôvod na prerušenie konania jasne nešpecifikoval a
svoje tvrdenia o nemožnosti dostaviť sa na územie SR a preberať poštu nepreukázal. Odvolací súd v
odôvodnenínapadnutéhorozhodnutiakonštatuje,žepokiaľžalovanývodvolanítvrdí,ženiejesivedomý
toho, že by meškal s úhradou nájomného, ide o obranu voči žalobnému návrhu, ktorú síce uplatňoval aj
v konaní pred súdom prvej inštancie, avšak žiadnym spôsobom svoje tvrdenia o tom, že nájomné riadne

uhrádzal, nepreukázal. Práve uvedené okolnosti chcel žalovaný uviesť na pojednávaní, uniesť bremeno
tvrdenia,pričomnapreukázaniesvojichtvrdeníužvopredoznačildôkazynapreukázaniesvojichtvrdení.
To isté sa týka tvrdení žalovaného o tom, že zmluvu uzavrel v tiesni, ako aj tvrdenia o tom, že prenajatý
majetok zhodnotil. S uvedeným sa však odvolací súd nijako nezaoberal v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia, a preto má žalovaný za to, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý súdny proces.

4. Žalobca v písomnom vyjadrení k dovolaniu citoval z rôznych rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej
republiky (sp. zn. IV. ÚS 252/04. I. ÚS 50/04, II. ÚS 9/97, II. ÚS 251/03, I. ÚS 736/2016, IV. ÚS 619/2021,
I. ÚS 68/2022, III. ÚS 141/2019, IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03),
rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 6Cdo/105/2019, 3Cdo/162/2018) a navrhol,

aby dovolací súd dovolanie žalovaného odmietol ako neprípustné alebo ho zamietol. Uplatnil si i nárok
na trovy dovolacieho konania.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§
35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu zastúpená

v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§
424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolaniu nemožno vyhovieť.

6. Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom. O všetkých mimoriadnych opravných
prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých právna vec bola právoplatne

skončená (meritórnym rozhodnutím predstavujúcim res iudicata), musí byť vyvážené sprísnenými
podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky,
za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožnointerpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad (porovnaj sp. zn. 3Cdo/319/2013,
1Cdo/348/2013, 3Cdo/357/2016).

7. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle
§ 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To
znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho
súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho
súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.

Právna úprava dovolacieho konania dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania. K posúdeniu
dôvodnosti dovolania môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti dovolania.

8. Dovolateľ uplatnil dovolací dôvod výlučne podľa § 420 písm. f) CSP.

9. Z ustanovenia § 420 písm. f) CSP vyplýva, že dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým,
že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí
tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

10. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP).

11. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP sú zásah
súdu do práva na spravodlivý proces a nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej

strane,abysvojouprocesnouaktivitouuskutočňovalajejpatriaceprocesnéoprávnenia.Podstatoupráva
na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na
nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym
poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne
konanie. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným
výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov a rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami.
Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia
vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04,
I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

12. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP, na ktoré dovolateľ odkazoval v dovolaní, zakladá prípustnosť a
dôvodnosť dovolania v prípade, ak miera porušenia procesných práv strany, v dôsledku nesprávneho
procesného postupu súdu, nadobudla intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Pod
porušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu, spočívajúci

predovšetkým v zjavnom porušení procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale
aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie procesných práv
garantovaných Ústavou Slovenskej republiky.
13. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor
dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce

je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (pozri sp. zn.
3Cdo/41/2017, 3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017, 8Cdo/73/2017). Dovolací súd preto skúmal, či v konaní
došlo k vade zmätočnosti namietanej dovolateľom.

14. Dovolateľ poukazoval na skutočnosť, že konanie je postihnuté vadou konania v zmysle ustanovenia

§ 420 písm. f) CSP, keď a) súd prvej inštancie nedôvodne zamietol jeho návrh na prerušenie konania a
b) vec rozhodol na pojednávaní dňa 2. novembra 2022, o ktorého konaní nemal vedomosť, a na ktorom
chcel uviesť okolnosti rozhodujúce pre rozhodnutie vo veci. Tiež vytýkal odvolaciemu súdu, že sa s
popísanými námietkami nezaoberal [c)]

15. K argumentácii dovolateľa o nedôvodnom zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania
(bod 14. písm. a) tohto uznesenia) dovolací súd poznamenáva, že Civilný sporový poriadok rozlišuje
medzi obligatórnym (§ 162 CSP) a fakultatívnym prerušením konania (§ 164 CSP). V ustanovení§ 163 CSP upravuje právny inštitút tzv. spočívania konania na základe zhodného prejavu vôle oboch
sporových strán.

15.1. Podľa § 162 ods. 1 CSP súd konanie preruší, ak a) rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie
je v tomto konaní oprávnený riešiť, b) pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že sú splnené
podmienky na konanie o súlade právnych predpisov; v tom prípade podá Ústavnému súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) návrh na začatie konania, c) podal návrh na začatie
prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je

Slovenská republika viazaná; uznesenie o návrhu na začatie prejudiciálneho konania súd bezodkladne
doručí ministerstvu spravodlivosti.

15.2. Podľa § 164 CSP ak súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha súdne
alebo správne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo
ak súd dal na také konanie podnet.

15.3. Ustanovenie § 162 CSP taxatívne vymedzuje tri zákonné dôvody pre obligatórne prerušenie
konania na základe rozhodnutia súdu. V týchto prípadoch súd rozhodne o prerušení konania aj bez
dispozičného úkonu jednej zo sporových strán. Naopak, v prípade fakultatívneho prerušenia konania
(§ 164 CSP) je úlohou súdu vyhodnotiť, či je potrebné konanie prerušiť s prihliadnutím na zákonnú

požiadavku rýchlej a účinnej ochrany ohrozených alebo porušených právom chránených záujmov (čl.
2 a čl. 17 CSP).

15.4. V súdenej veci žalovaný svoj návrh na prerušenie prvoinštančného konania obsiahnutý vo
vyjadrení k žalobe z 11. júna 2022 odôvodnil tým, že z objektívnych dôvodov nemá možnosť

permanentného preberania pošty, pretože má poruchu na technickom zariadení - čip na občianskom
preukaze je poškodený a nie vždy načítava. Na Slovensko sa nemôže vrátiť, pretože je v konaní o
udelenie medzinárodnej ochrany, a teda si nemá ako vymeniť občiansky preukaz.

15.5. Súd prvej inštancie rozsudkom z 2. novembra 2022 sp. zn. 16C/30/2021 návrh žalovaného na

prerušenie konania zamietol s odôvodnením (bod 10. rozsudku), že žalovaný dôvod na prerušenie
konania jasne nešpecifikoval, svoje tvrdenia o nemožnosti dostaviť sa na územie SR a preberať poštu
nepreukázal. Navyše od prezentovania týchto skutočností (pred 1,5 rokom) si súdnu zásielku prevzal.
Konštatoval, že nezistil žiaden dôvod pre prerušenie konania v zmysle § 162 až § 164 CSP.

15.6. Dovolací súd po preskúmaní veci nevzhliadol v procesnom postupe súdu prvej inštancie žiadne
porušenie procesných ustanovení a už vôbec nie pochybenie, vedúce k porušeniu práva žalovaného
na spravodlivý proces.

15.7. Najvyšší súd Slovenskej republiky už v uznesení z 20. januára 2021 sp. zn. 5Obdo/48/2020

konštatoval, že: „Pri rozhodovaní sa, či konanie podľa § 164 CSP preruší alebo nie, musí súd prihliadať
aj na zásadu hospodárnosti konania a na právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.“ I
podľa Ústavného súdu Slovenskej republiky „Súd si v prípade fakultatívneho prerušenia konania však
musí uvedomiť a najmä zvážiť, či prerušenie konania prispeje (alebo je dokonca predpokladom) k
spravodlivému rozhodnutiu vo veci (t. j. k naplneniu dikcie čl. 46 ods. 1 ústavy) a tento dôvod prerušenia

konaniatakprevážinadzáujmomnapostupebezzbytočnýchprieťahov,ktorýjerozhodnutímoprerušení
konania dotknutý.“ (II. ÚS 199/2019 z 26. júla 2019).

15.8. Žalovaný v návrhu na prerušenie konania neuviedol žiadny relevantný dôvod, ktorý by mohol viesť
k záveru o nevyhnutnosti konanie prerušiť v zmysle § 162, § 163 alebo § 164 CSP a zasiahnuť tak do

práva strán sporu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Žalovaný neoznačil otázku, ktorú by
súd prvej inštancie v tomto konaní nebol oprávnený riešiť, ani otázku, ktorá by mohla mať význam pre
rozhodnutie súdu, a ktorá by bola riešená v inom súdnom, či správnom konaní. Súd v konaní taktiež
nedospelkzáveru,žesúsplnenépodmienkyna konanie o súlade právnych predpisov pred Ústavným
súdom Slovenskej republiky, ani nepodal návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym

dvorom Európskej únie. Strany sporu zhodne prerušenie konania nenavrhli. Svoje tvrdenia o nemožnosti
preberať poštu žalovaný nepreukázal, pričom ako vyplýva z obsahu spisu, napr. súdom doručovanú
výzvu na vyjadrenie z 15. novembra 2021 riadne prevzal dňa 19. novembra 2021 (doručenka z č. l. 39).
Ani z argumentácie žalovaného v dovolaní nemožno zistiť, akým spôsobom by prerušenie konaniana základe návrhu žalovaného na bližšie nevymedzené časové obdobie prispelo k spravodlivému
rozhodnutiu vo veci. Záveru súdu prvej inštancie o nenaplnení zákonných podmienok pre prerušenie
konania v zmysle ustanovenia § 162, § 163 a § 164 CSP tak niet čo vytknúť.

15.9. Pokiaľ dovolateľ namieta, že odvolací súd sa s jeho argumentáciou ohľadne návrhu na prerušenie
konania nezaoberal, dovolací súd pripomína, že odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, ktorým
bol návrh na prerušenie konania zamietnutý, v zmysle § 357 CSP prípustné nie je. V súlade s tým
odvolací súd správne napadnutým rozsudkom odvolanie žalovaného voči výroku o zamietnutí návrhu

na prerušenie konania odmietol postupom podľa § 386 písm. c) v spojení s § 357 písm. n) CSP bez
toho, aby sa jeho odvolacími námietkami v tejto časti vecne zaoberal.

16. Žalovaný ďalej namietal, že súd prvej inštancie vec prejednal a rozhodol na pojednávaní dňa 2.
novembra 2022 v jeho neprítomnosti, pričom o termíne pojednávania nemal vedomosť. V súvislosti s
tým mu bolo znemožnené vyjadriť sa k veci a uplatniť prostriedky procesného útoku a procesnej obrany,

čo odvolací súd pri rozhodovaní nezohľadnil.

16.1. Podľa § 105 ods. 1, 2, 3 CSP súd doručuje písomnosť na pojednávaní alebo pri inom úkone
súdu; tým nie je dotknutá povinnosť súdu doručovať písomnosť do elektronickej schránky podľa
osobitnéhopredpisu.Aknemožnodoručiťpísomnosťpodľaodsekov1a2,súddoručujeprostredníctvom

doručujúceho orgánu.

16.2. Citované ustanovenie CSP upravuje zákonný postup súdu pri doručovaní písomností. Jeho
systematickým výkladom, tiež ďalších relevantných ustanovení CSP, je zrejmá postupnosť pri
doručovaní písomností, a to nasledovne: 1. na pojednávaní alebo pri inom úkone, 2. do elektronickej

schránky podľa osobitného predpisu, ide o zákon č. 305/2013 Z. z. o elektronickej podobe výkonu
pôsobnosti orgánov verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o e-Governmente)
účinným od 1. novembra 2013 v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o e-Governmente“),
3. doručenie na elektronickú adresu na žiadosť strany, ak nejde o písomnosti, ktoré sa doručujú do
vlastných rúk, 4. doručovanie prostredníctvom doručovacieho orgánu na adresu podľa § 106 CSP alebo

doručovanie osobitným doručovacím orgánom za kumulatívneho splnenia zákonných podmienok podľa
§ 107 ods. 2 CSP (pozri Števček M., Ficová S., Baricová J., Mesiarkinová S., Bajánková J., Tomašovič
M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. BECK, s. 382).

16.3. Z obsahu spisu je zrejmé, že žalovaný (fyzická osoba) má od počiatku konania aktivovanú

elektronickú schránku.

16.4. Elektronickou schránkou je elektronické úložisko, v ktorom sú uchovávané elektronické
správy a notifikácie. Elektronické schránky sú základným nástrojom komunikácie medzi občanmi a
podnikateľskými subjektmi s orgánmi verejnej moci, a medzi orgánmi verejnej moci navzájom. Schránky

umožňujú elektronické doručovanie úradných podaní a úradných dokumentov.

16.5. V prípade, ak má strana aktivovanú elektronickú schránku, súd musí prioritne doručovať do tejto
elektronickej schránky, pričom doručovanie sa spravuje v takom prípade ustanoveniami zákona o e-
Governmente (§ 29 až § 34), ktorý zákon v časti o elektronickom doručovaní má charakter špeciálneho

zákonavovzťahukustanoveniamCivilnéhosporovéhoporiadkuodoručovaní.Niejenavôlistranysporu
alebo iného zúčastneného subjektu, akou formou jej/mu súd bude doručovať písomnosti. Povinnosť
doručovať písomnosti do elektronickej schránky je kogentne upravená a nezávisí od vôle strany, či
iného subjektu (pozri Horváth, E., Andrášiová, A., Henčeková, S., Civilný sporový poriadok, Komentár,
2. doplnené a prepracované vydanie, Wolters Kluwer SR s. r. o., 2018, s. 380).

16.6. Podľa § 11 ods. 1 zákona o e-Governmente elektronické schránky sa zriaďujú orgánu verejnej
moci, právnickej osobe, fyzickej osobe, podnikateľovi, subjektu medzinárodného práva, organizačnej
zložke alebo organizácii podľa § 12 ods. 6 a tým, o ktorých to ustanoví osobitný predpis.

16.7. Podľa § 29 zákona o e-Governmente sa elektronické podanie a elektronický úradný dokument
doručujú elektronicky, pričom miestom na elektronické doručovanie je elektronická schránka, ktorá je
aktivovaná. Elektronické doručovanie elektronického podania a elektronického úradného dokumentusa vykoná spôsobom podľa uvedeného zákona, ak osobitné predpisy pri spôsobe doručovania
elektronickými prostriedkami neustanovujú inak; ustanovenie prvej vety tým nie je dotknuté.

16.8. Podľa § 30 ods. 1 zákona o e-Governmente elektronickou doručenkou sa rozumie elektronický
dokument obsahujúci údaj o dni, hodine, minúte a sekunde elektronického doručenia, identifikátor osoby
prijímateľa, identifikátor osoby odosielateľa a identifikáciu elektronickej úradnej správy a elektronických
dokumentov, ktoré sa elektronicky doručujú; identifikácia elektronickej úradnej správy a elektronických
dokumentov musí zabezpečiť vytvorenie logickej väzby na túto správu a dokumenty, ktoré obsahuje.

16.9. Podľa § 30 ods. 5 zákona o e-Governmente údaje uvedené v elektronickej doručenke, ktorá bola
potvrdená podľa odseku 3, sa považujú za pravdivé, kým nie je preukázaný opak.

16.10. Podľa § 32 ods. 5 písm. a), b) zákona o e-Governmente sa elektronická úradná správa, vrátane
všetkých elektronických dokumentov považuje za doručenú, ak je adresátom orgán verejnej moci,

uložením elektronickej úradnej správy [§ 32 ods. 5 písm. a)], iná osoba ako orgán verejnej moci, a ak sa
1. doručuje do vlastných rúk, momentom uvedeným na elektronickej doručenke alebo márnym uplynutím
úložnej lehoty podľa toho, ktorá skutočnosť nastane skôr, a to aj vtedy, ak sa adresát o tom nedozvedel,
2. nedoručuje do vlastných rúk, v deň bezprostredne nasledujúci po uložení elektronickej úradnej správy
[§ 32 ods. 5 písm. b)].

16.11. Úložnou lehotou na účely citovaného zákona je lehota, počas ktorej je uložená elektronická
úradná správa považovaná za nedoručenú. Úložná lehota je 15 dní odo dňa nasledujúceho po dni
uloženia elektronickej úradnej správy, ak osobitný predpis neustanovuje inú lehotu.

16.12. Následné ustanovenia § 33 ods. l a 2 zákona o e-Governmente upravujú situácie, kedy je
doručenie do elektronickej schránky neúčinné, a to pre prípady, kedy si adresát nemôže z objektívnych
dôvodov elektronickú správu prevziať.

16.13. Podľa § 33 ods. 1 zákona o e-Governmente ak osobitný predpis neustanovuje iný postup na

rozhodovanieoneúčinnostielektronickéhodoručeniaaleboaksapodľaosobitnéhopredpisuneúčinnosť
elektronického doručenia neposudzuje ako predbežná otázka, orgán verejnej moci, ktorý koná vo veci,
ktorej sa elektronické doručovanie týka, rozhodne na návrh adresáta, že elektronické doručenie je
neúčinné, ak tento adresát preukáže, že a) objektívne nemohol prevziať elektronickú úradnú správu z
dôvodu, ktorý nenastal na jeho strane alebo jeho pričinením, alebo b) na jeho strane nastali také dôvody,

ktoré mu objektívne neznemožnili prevziať elektronickú úradnú správu, avšak takéto prevzatie by bolo
spojené s nepomernými ťažkosťami, ktorých prekonanie od neho nie je spravodlivé požadovať.

16.14. Podľa § 33 ods. 2 zákona o e-Governmente návrh podľa odseku 1 je potrebné podať do 15 dní
odo dňa, keď sa adresát s obsahom elektronickej úradnej správy oboznámil alebo mohol oboznámiť.

16.15. Z obsahu spisu dovolací súd zistil, že dňa 1. augusta 2022 súd prvej inštancie žalovanému
elektronicky cez portál slovensko.sk zaslal predvolanie na pojednávanie (elektronická úradná správa
s jej identifikáciou v zmysle § 30 ods. l zákona o e-Governmente), ktoré sa malo konať 2. novembra
2022. Podľa elektronickej doručenky na č. l. 47 spisu bola správa žalovanému dňa 17. augusta 2022 o

00:24 hod. úspešne doručená uplynutím úložnej lehoty rozhodnutia do vlastných rúk s fikciou doručenia
podľa § 32 ods. 5 písm. b) zákona o e-Governmente, pričom údaje uvedené v elektronickej doručenke
sa považujú za pravdivé, kým nie je preukázaný opak (§ 30 ods. 5 zákona o e-Governmente). Žalovaný
v podanom odvolaní a ani dovolaní netvrdil, že mu elektronická schránka nebola v tom čase aktivovaná,
resp. že by o aktivovaní nevedel. Ak elektronická schránka adresáta nie je aktivovaná, ustanovenia

o elektronickom doručovaní sa nepoužijú (pozri Horváth, E., Andrášiová, A., Henčeková, S., Civilný
sporový poriadok, Komentár, 2. doplnené a prepracované vydanie. Wolters Kluwer SR s. r. o., 2018, s.
89). Námietka žalovaného spočívala len v tom, že má technické problémy pri otváraní správ v dôsledku
poškodenia čipu na občianskom preukaze. Ten si nemôže vymeniť, keďže sa nezdržuje na území
Slovenskej republiky a je v konaní o udelenie medzinárodnej ochrany (vyjadrenie k žalobe z 11.

júna 2021).

16.16. V tejto súvislosti dovolací súd podporne poukazuje na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS
238/2019, podľa ktorého pokiaľ súd prvej inštancie podľa § 105 ods. 1 CSP doručoval písomnostido elektronickej schránky žalovaného podľa osobitného predpisu, t. j. zákona o e-Governmente,
musí žalovaný dôvod, pre ktorý zmeškal lehotu na podanie vyjadrenia podľa § 273 písm. a) CSP,
ako aj pojednávanie vo veci, na ktorom bol vyhlásený rozsudok pre zmeškanie, preukázať ako

adresát elektronickej úradnej správy domáhajúci sa rozhodnutia orgánu verejnej moci o neúčinnosti
elektronickéhodoručeniapodľa§33ods.1zákonaoe-Governmente,t.j.žeobjektívnenemoholprevziať
elektronickú úradnú správu z dôvodu, ktorý nenastal na jeho strane alebo jeho pričinením [písm. a)],
alebo na jeho strane nastali také dôvody, ktoré mu objektívne neznemožnili prevziať elektronickú úradnú
správu, avšak takéto prevzatie by bolo spojené s nepomernými ťažkosťami, ktorých prekonanie od neho

nie je spravodlivé požadovať [písm. b)]. Tým samozrejme nie je dotknuté oprávnenie žalovaného podať
okresnému súdu osobitný návrh podľa § 33 ods. 1 zákona o e-Governmente.

16.17. Vzhľadom na to, že žalovaný v konaní okrem subjektívnych tvrdení nijakým relevantným
spôsobom nepreukázal, že objektívne nemohol prevziať elektronickú úradnú správu obsahujúcu
predvolanie na pojednávanie z dôvodu, ktorý nenastal na jeho strane alebo jeho pričinením [písm. a)],

alebo na jeho strane nastali také dôvody, ktoré mu objektívne neznemožnili prevziať elektronickú úradnú
správu, avšak takéto prevzatie by bolo spojené s nepomernými ťažkosťami, ktorých prekonanie od
neho nie je spravodlivé požadovať [písm. b)] a ani nebolo zistené, že by sa osobitným návrhom
na súde domáhal určenia, že elektronické doručenie predvolania je neúčinné, dovolací súd môže
len konštatovať zhodne ako odvolací súd, že predvolanie na pojednávanie nariadené súdom prvej

inštancie na 2. novembra 2022 bolo žalovanému riadne doručené elektronicky do jeho elektronickej
schránky a žalovaný nepreukázal opak. Z obsahu súdneho spisu preto nevyplýva nesprávny postup
súdu prvej inštancie pri doručovaní predvolania na pojednávanie elektronicky do elektronickej schránky
žalovaného, na ktorý by odvolací súd neprihliadol. Ak teda súd prvej inštancie za opísaného stavu
uskutočnil predmetné pojednávanie v neprítomnosti žalovaného, možno konštatovať, že jeho procesný

postup neodporoval zákonu (CSP a zákonu o e-Governmente). V tejto súvislosti preto ani nemohlo dôjsť
k porušeniu procesných práv, ktoré by inak žalovaný ako strana sporu mal možnosť na pojednávaní
uplatniť.

16.18.Preúplnosťdovolacísúdpoznamenáva,žesúdprvejinštanciezabezpečilžalovanémuobjektívne

možnosť vyjadriť sa k žalobe i k ďalším podaniam žalobcu okrem prejednania veci na verejnom
pojednávaní aj tým, že všetky podania žalovanému riadne doručoval. Žalovaný právo vyjadriť sa k veci i
reálne využil, v podaní produkoval písomné vyjadrenie k žalobe z 11. júna 2022, vyjadrenie k veci zo 17.
decembra 2022, na ktoré súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní prihliadal (body 2. a 4. rozsudku
súdu prvej inštancie). Neobstojí potom jeho dovolacia argumentácia o nemožnosti produkovať v

súdnom konaní skutkové, či právne argumenty.

16.19. Žalovaný preto v súvislosti s vykonaním predmetného pojednávania v jeho neprítomnosti
neopodstatnene namietal existenciu vady v zmysle § 420 písm. f) CSP.

17. Pokiaľ žalovaný v dovolaní namieta, že odvolací súd sa jeho námietkami o tom, že nemal
vedomosť o pojednávaní súdu prvej inštancie vo veci samej v súvislosti s čím mu bolo odňaté právo
vyjadriť sa k veci, nezaoberal, dovolací súd odkazuje na bod 32. odôvodnenia napadnutého rozsudku, v
ktorom odvolací súd uvádza: „Pokiaľ žalovaný vytýka sudkyni, že pojednávala v jeho neprítomnosti,
žalovaný sa na pojednávanie dňa 2. novembra 2022 nedostavil a svoju neprítomnosť neospravedlnil

napriek riadnemu a včasnému doručeniu predvolania, preto využijúc ustanovenie § 180 CSP konal súd
v neprítomnosti žalovaného.“

18. Vo vzťahu k dovolaniu žalovaného podľa § 420 písm. f) CSP dovolací súd tak uzatvára, že
prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP môže byť daná len v prípade nesprávneho

procesného postupu (t. j. postupu, ktorý je v rozpore so zákonom) odvolacieho súdu, k čomu v
rozhodovanom spore nedošlo. Vzhľadom na uvedené dovolací súd dovolanie žalovaného odmietol (§
447 písm. f) CSP).

19. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol v zmysle § 453 ods. 1 CSP

v spojení s § 262 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania voči
žalovanému v súlade so zásadou úspechu vyplývajúcou z § 255 ods. 1 CSP s tým, že o výške náhrady
trov dovolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v zmysle § 262 ods. 2 CSP.20. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.