Rozsudok – Vyživovacie povinnosti ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 4, 2026

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 13CoP/13/2026

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6725203311
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 02. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Burik

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2026:6725203311.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Burika a členov

senátuJUDr.MiriamŠtillovej,JUDr.PetryLackovej,vprávnejvecinavrhovateľaA.B.,nar.XX.XX.XXXX,
trvale bytom C. A. XXXX/X, XXX XX D., proti odporkyni D. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom E. F. XXXX/
XX, XXX XX D., zastúpenej právnym zástupcom JUDr. Drahomírom Ivanom, advokátom, so sídlom
Námestie SNP 41, 960 01 Zvolen, v konaní o návrhu na zrušenie vyživovacej povinnosti, na odvolanie
odporkyne proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č.k. 6Pc/14/2025-20 zo dňa 03.11.2025, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žiaden z účastníkov n e m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Zvolen zrušil vyživovaciu povinnosť navrhovateľa voči
odporkyni ku dňu 01.03.2025 a žiadnemu z účastníkov nárok na náhradu trov konania nepriznal.
Svoje rozhodnutie vo veci samej odôvodnil ust. § 62 ods. 1, 2 Zákona o rodine v spojení s ust. § 65 ods.
3 Zákona o rodine, keď konštatoval, že odporkyňa ukončila vysokoškolské vzdelanie dňom 18.02.2025,
čím fakticky ukončila reálnu prípravu na svoje budúce povolanie, a teda bola schopná sama sa živiť.
Neprihliadol na námietku odporkyne, ktorá, podľa vlastného vyjadrenia, v období od 01.03.2025 do

01.09.2025 mala snahu sa zamestnať, ale nemohla si nájsť vhodnú prácu. Dieťa je schopné samo
sa živiť vtedy, ak je schopné samostatne uspokojovať svoje potreby, ale vždy je potrebné prihliadať
na konkrétnu situáciu, keďže v živote môže nastať aj situácia, kedy k takémuto reálnemu stavu nikdy
nedôjde. Jedná sa však o výnimočné prípady, napríklad v prípade ťažkej invalidity dieťaťa. Na druhej
strane, súd prvej inštancie ale zdôraznil, že povinnosť rodičov živiť svoje dieťa rozhodne netrvá, ak dieťa
už ukončilo prípravu na povolanie, má primeraný zdravotný stav, existujú preň pracovné príležitosti,
avšak dieťa o ne nemá záujem a z vlastnej vôle nepracuje. Na takéto prípady sa vyživovacia povinnosť

rodičov nevzťahuje. Poukázal i na to, že navrhovateľka, čiže odporkyňa, v priebehu prvoinštančného
konania ani nepredložila dôkazy o tom, že sa reálne uchádzala v rozhodnom období o zamestnanie
u konkrétneho subjektu.
Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania súd vychádzal z ust. § 52 CMP a nepriznal žiadnemu
z účastníkov nárok na náhradu trov prvoinštančného konania.

2. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie v zákonom stanovenej lehote prostredníctvom svojho

právneho zástupcu odporkyňa. Žiadala napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť
na ďalšie konanie dôvodiac tým, že súd prvej inštancie sa pri odôvodnení rozhodnutia nevyporiadal
so všetkými relevantnými skutočnosťami. Mala za to, že rozhodnutie nie je dostatočne odôvodnené
a nezohľadňuje skutočný stav veci. V prvom rade súd nezobral do úvahy skutočnosť, že do dátumu01.09.2025, t.j. dátumu, kedy nastúpila do zamestnania, nebola schopná sama sa živiť. Aktívne si
hľadala zamestnanie, avšak s negatívnym výsledkom. Až o pol roka sa jej podarilo nájsť zamestnanie,
pre ktoré spĺňala požiadavky. Neúspech v hľadaní zamestnania nebol podporený tým, že by nechcela,

práve naopak, chcela sa zamestnať, avšak nebolo pre ňu vhodné zamestnanie, najmä s ohľadom na
jej vzdelanie. Túto skutočnosť vo veci konajúci sudca odôvodnil, že nijakým spôsobom nepredložila
doklady, že by si hľadala prácu, chodila na konkurzy a podobne. Je otázkou, či by na uvedené
vôbec konajúci súd prihliadol. Mala za to, že nie je možné zo strany navrhovateľa od nej očakávať
okamžité zamestnanie sa. Je to proces, ktorý trvá a je potrebné absolvovať konkurzy, pričom nie

vždy tieto vyjdú a uchádzač o zamestnanie bude úspešný. Predpokladanie okamžitého úspechu
v tomto smere, podľa jej názoru, je alibistické a v niektorých prípadoch aj nemožné. Počas obdobia
6 mesiacov bola stále ekonomicky závislá na pomoci rodičov, a teda aj otca, pričom poukázala na tú
skutočnosť, že jej predovšetkým pomáhala matka. Vyživovacia povinnosť vzniká narodením dieťaťa
a zaniká jeho schopnosťou samostatne sa živiť, samostatne si uspokojovať svoje životné potreby,
teda nie plnoletosťou, prípadne ukončením štúdia, ako sa mnohí povinní mylne domnievajú. V ďalšom

poukázala na ust. § 62 ods. 2 Zákona o rodine, v ktorom sa uvádza, že obaja rodičia prispievajú na
výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov, pričom dieťa má právo
podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov. Už aj na základe toho by otec mal mať záujem na takejto
pomoci, aby neprimerane nezaťažoval druhého rodiča. Zo solidarity navrhovateľovi vrátila nad rámec
poslané výživné, kedy už bola zamestnaná. Peniaze poslané na jej účet od 01.03.2025 do 01.09.2025

spotrebovala výlučne na svoje potreby, teda na potreby jeho vlastnej dcéry, avšak, ako to vyplýva z jeho
konania, túto skutočnosť v celom rozsahu neakceptuje.

3. Navrhovateľ vo svojom vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako
vecne správny potvrdiť. Mal za to, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie

a správne rozhodol, keď zrušil jeho vyživovaciu povinnosť voči dcére počnúc dňom 01.03.2025,
keďže ukončila štúdium vo februári 2025 a dňom 18.02.2025 bola zaradená do evidencie uchádzačov
o zamestnanie. Poukazoval i na judikatúru Najvyššieho súdu SR s tým, že povinnosť rodičov živiť svoje
dieťa netrvá, ak dieťa už ukončilo prípravu na povolanie, má primeraný zdravotný stav, existujú preň
príležitosti, avšak dieťa nemá záujem a z vlastnej vôle nepracuje. Zdôraznil, že odporkyňa žiadnym

spôsobom nepreukázala, že sa o zamestnanie v období od 01.03.2025 do 01.09.2025 uchádzala, z čoho
možno vyvodiť, že o prácu sa neuchádzala, a teda z vlastnej vôle nepracovala.

4. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu mu danom ust. § 65, § 66 CMP a bez
nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s ust. § 219 ods. 1, 3 CSP) rozsudok

súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

5. Tak, ako to konštatuje v odôvodnení svojho rozhodnutia i súd prvej inštancie, plnenie vyživovacej
povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná vyživovacia povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú
schopné samé sa živiť (§ 62 ods. 1 Zákona o rodine). Vo všeobecnosti možno konštatovať, že dieťa je

schopné samo sa živiť vtedy, ak je schopné samostatne uspokojovať svoje potreby, k čomu spravidla
dochádza po ukončení prípravy na budúce povolanie a zdravotnú spôsobilosť (v prípade zhoršeného
zdravotného stavu, invalidity a podobne nemožno konštatovať, že by dieťa bolo schopné sa samostatne
živiť a vyživovacia povinnosť rodičov v takomto prípade i naďalej trvá).

6. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností, potom i odvolací súd v súlade s názorom súdu prvej
inštancie dospel k presvedčeniu, že dňom 01.03.2025 bolo v schopnostiach odporkyne zabezpečiť si
samostatne uspokojenie nevyhnutných potrieb, a preto tak, ako je i vyššie uvedené, rozsudok súdu prvej
inštancie ako vecne správny potvrdil.

7.Pokiaľodporkyňavpriebehuodvolaciehoiprvoinštančnéhokonaniapoukazovalananemožnosťnájsť
si zamestnanie zodpovedajúce jej vzdelaniu v období od 01.03.2025 do 01.09.2025, na túto skutočnosť
ani odvolací súd pri rozhodovaní prihliadnuť nemohol.

8. Tak, ako to bolo už v minulosti viackrát konštatované odvolacím súdom (ako to napokon vyplýva

aj z dôvodovej správy Zákona o rodine), žiaden zákon v Slovenskej republike neukladá povinnosť
pracovať. Nezakotvuje ani právo osoby pracovať výlučne v odbore, ktorý zodpovedá jeho vzdelaniu.
Vyživovacia povinnosť rodičov voči deťom vyplýva, na druhej strane, priamo zo zákona, a preto každý
rodič bez ohľadu na svoje vzdelanie je povinný zabezpečiť výživu pre svoje dieťa. Obdobne potommožno vychádzať i pri skúmaní schopnosti dieťaťa zabezpečiť si vlastnými prostriedkami úhradu svojich
nevyhnutných potrieb, a preto odvolací súd nemohol prihliadnuť na námietku odporkyne, ktorá práve
poukazovala na nemožnosť nájsť si primerané zamestnanie, ktoré by zodpovedalo jej vzdelaniu, naviac,

keď v tomto smere tak, ako konštatuje i súd prvej inštancie v priebehu celého konania, nepredložila
žiadne dôkazy, z ktorých by vyplynula jej snaha nájsť si čo i len primerané zamestnanie (pokiaľ bola
evidovaná na úrade práce, mala možnosť doložiť potvrdenie o tom, že jej nemohla byť ponúknutá žiadna
práca, ktorú by bola schopná vykonávať).

9. Na druhej strane, neušlo pozornosti súdu, že odporkyňa časť výživného navrhovateľovi vrátila s tým,
že do času, kým si našla zamestnanie, použila ním vyplatené výživné na uspokojenie svojich potrieb
a aj keď táto skutočnosť nemala význam pre rozhodnutie súdu, nemožno ponechať bez povšimnutia
jej morálny aspekt a samotný navrhovateľ, aj v záujme zlepšenia rodinných vzťahov, by mohol a mal
zvážiť ďalší postup.

10. O trovách odvolacieho konania súd rozhodol podľa ust. § 52 CMP s použitím ust. § 396 ods. 1
CSP a nepriznal žiadnemu z účastníkov nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

11. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh
na súdny výkon rozhodnutia.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote 2
mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval
v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného
uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach
podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z
akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha

(dovolací návrh) (§ 428 CSP).