Uznesenie – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia, Odmietajúce podanie Judgement was issued on Thursday, January 28, 2026

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3CdoPr/4/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7215232171
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Sluk
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2026:7215232171.2

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne H. L., narodenej X.., zastúpenej JUDr. Michalom
Treščákom ml., advokátom, Košice, Štúrova 17, proti žalovanému Centru poradenstva a prevencie,
Košice, Zuzkin Park 10, IČO: 35570547, zastúpeným Advokátskou kanceláriou Dolobáč Legal s.r.o.,
Košice, Floriánska 19, o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, vedenom na Mestskom súde
Košice pod sp. zn. K2-39Cpr/3/2015 (pôvodne vedenom na Okresnom súde Košice II pod sp. zn.

39Cpr/3/2015), o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 20. februára 2024
sp. zn. 6CoPr/13/2023 takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovanej voči žalobkyni priznáva nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súdu Košice II (v poradí druhým) rozsudkom z 20. februára 2023 č. k. 39Cpr/3/2015-550
(ďalej aj „súd prvej inštancie“) žalobu zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v
plnom rozsahu (§ 255 ods. 1 CSP).
1.1. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia mimo iného uviedol: „81. Porušenie pracovnej
disciplíny najvyššej intenzity (závažné porušenie), je dôvodom pre okamžité skončenie pracovného
pomeru alebo pre výpoveď z pracovného pomeru (§ 68 ods. l písm. b) a § 63 ods. l písm. e),

časť vety pred bodkočiarkou Zákonníka práce). Tieto pojmy, napriek tomu, že od ich vymedzenia
závisí možnosť a rozsah postihu zamestnanca, Zákonník práce nedefinuje a ani neustanovuje, z
akých hľadísk treba pri ich posudzovaní vychádzať. Jedným zo základných hľadísk pri rozhodovaní
o postihu za porušenie pracovnej disciplíny je intenzita porušenia pracovnej disciplíny. Hodnotenie
intenzity porušenia pracovnej disciplíny závisí od konkrétnych okolností a ovplyvňuje ho tak osoba
zamestnanca, jeho doterajší postoj k plneniu pracovných povinností, spôsob a intenzita porušenia

konkrétnych pracovných povinností, ako aj situácia, v ktorej k porušeniu došlo, dôsledky porušenia pre
zamestnávateľa, či konanie zamestnanca spôsobilo zamestnávateľovi škodu a pod.. Naplnenie tejto
skutkovej podstaty bude najčastejšie súvisieť so zavineným porušením pracovnej disciplíny, základných
právnych povinností zamestnanca formulovaných v § 81 ZP. Závažné porušenie pracovnej disciplíny
musí zamestnávateľ preukázať a ak ide o zamestnanca, musí byť zavinené aspoň z nedbanlivosti.

82. Z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn.: 5Cdo/17/2011 zo dňa 14. 06. 2011 vyplýva, že iba
závažné porušenie pracovnej disciplíny je dôvodom podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce na
okamžité skončenie pracovného pomeru. Vzhľadom na charakter citovaného zákonného ustanovenia,
ktoré patrí k právnym normám s neurčitou (abstraktnou) hypotézou, je vždy úlohou súdu, aby podľa
svojho uváženia, s ohľadom na okolnosti prípadu, sám túto hypotézu vymedzil. Je vecou súdu, aby
posúdil, či sa zamestnanec dopustil zavineného porušenia pracovnej disciplíny, a v prípade kladného

záveru rozhodol, o aký stupeň porušenia pracovnej disciplíny v danom prípade ide. Pri týchto úvahách
nie je súd obmedzovaný žiadnymi konkrétnymi hľadiskami, či hranicami, ale berie v úvahu iba špecifikáprejednávanej veci a podporne i platnú judikatúru (ak táto bola prijatá). Z uvedeného vyplýva, že pri
posudzovaní stupňa intenzity porušenia pracovnej disciplíny nie je súd viazaný tým, ako zamestnávateľ
vo svojom pracovnom poriadku (alebo v inom internom predpise) hodnotí určité konanie svojho

zamestnanca.

83. Z vykonaného dokazovania v rámci skúmania intenzity porušenia pracovnej disciplíny súd zistil, že
v priebehu konfliktov, ktoré sa odohrali v daných dňoch XX. X. XXXX a XX. XX. XXXX na pracovisku
žalovaného sa žalobkyňa správala verbálne agresívne, a to predovšetkým vo vzťahu k svojej priamej

nadriadenej pani K. Súčasne z opisu skutkového deja, ktorý bol následne potvrdený svedeckými
výpoveďami ako aj výpoveďami žalobkyne resp. pani K. sa v prvom prípade (skutok pod bodom č.
4) jednalo o to, že žalobkyňa nebola ochotná sa dohodnúť s riaditeľkou (nadriadenou) na termíne
čerpania dovolenky, ktorú mala pôvodne naplánovanú na iné dni, pričom v rámci svojho nesúhlasu sa
správala agresívne, čo sa prejavovalo hlavne vo verbálnej rovine vo vzťahu k svojej priamej nadriadenej
pani K.. Uvedené skutkové tvrdenia potvrdila svojím výsluchom svedkyňa S., pričom táto v rámci

svedeckej výpovede k osobe žalobkyne okrem iného uviedla, že so žalobkyňou rozprávala veľakrát
o jej nevhodnom správaní, pričom uviedla, že: „Vnášali ste, zbytočne ste vyostrovali situáciu, vnášali
ste napätie na pracovisko, dochádzalo ku takým konfliktom, že aj klienti sa sťažovali alebo teda mali
také poznámky, pretože dochádzalo ku konfliktom aj na chodbe, bol tam krik, vrhlo to zlé svetlo na
pracovisko.“, resp. na inom mieste uvádza, že: „Ja som nebola nejak priamo pri nejakej ďalšej výraznej

konfrontácii, len tak, čo som od kolegýň počula, ale bola som niekoľkokrát pri tom, kedy pani L. sa
pomerne arogantne správala ku pani riaditeľke.“ Obdobným spôsobom správanie sa žalobkyne na
pracovisku potvrdili aj ďalšie svedkyne, ktoré okrem iného uviedli, že „nikto zo zamestnancov neriešil
tieto problémové situácie takým spôsobom, že by kričal alebo fyzicky napadol bývalú riaditeľku a dovolím
si povedať, že zvlášť na tomto pracovisku, ktoré pracuje s deťmi, klientmi, ktorí sa tam pohybujú denne,

to je nevhodný spôsob ako riešenia pracovných sporov“ (J.. X.), respektíve, že „Pani riaditeľka, že ju
osočovala? Neviem, lebo dr. K., ona tak dosť ticho rozprávala, napriek tomu, že pani L. emočne veľmi
nahlas, vždy kričala.“(J.. Y. H.). Z uvedeného vyplýva, že správanie sa žalobkyne nemalo charakter
jednorazového excesu pokiaľ ide o dodržiavanie disciplíny, etiky a slušných prejavov na pracovisku ale
ako to vyplýva zo záverov svedeckých výpovedí, toto správanie sa žalobkyne bolo opakované. Rovnako

tak je v tomto kontexte zo strany súdu zdôrazniť o akú inštitúciu sa jedná pokiaľ ide o žalovaného, a
že v tomto kontexte sa od jeho odborných zamestnancov očakávateľne vyžaduje vyššia miera kontroly
svojich verbálnych ako aj neverbálnych prejavov aj vo vypätých situáciách, ku ktorým na pracoviskách
z času na čas dochádza. Súčasne súd uvádza, že verbálne útoky smerujúce na osobu nadriadenej
pred svedkami, (či už priamo alebo sprostredkovane tzv. „cez dvere“) majú za následok rozpad

pracovnej morálky a vzájomnú nedôveru nielen vo vzťahu nadriadenej, ale aj vo vzťahu k ostatným
kolegom. Nezanedbateľnou skutočnosťou je aj fakt, že takéto negatívne správanie vyvoláva napätie
a stres na pracovisku a žalobkyňa takýmto správaním negatívnym spôsobom ovplyvnila aj celkovú
činnosť žalovaného. Na tomto mieste si súd dovoľuje poznamenať, že správanie bývalej riaditeľky
voči zamestnancom žalovaného prezentované v petícii za jej odstúpenie nemôže v žiadnom prípade

ospravedlňovať agresívne verbálne útoky žalobkyne na osobu bývalej riaditeľky z dôvodu, že majú rôzne
resp. rozdielne názory na riešenie aktuálnej problematiky (aj odbornej). V zmysle ustanovenia § 82
písm. a) Zákonníka práce je práve povinnosťou vedúcich zamestnancov riadiť a kontrolovať činnosť
svojich podriadených, a to navzdory ich nespokojnosti s osobou nadriadeného. Rovnako tak je v zmysle
ust. § 82 písm. b) Zákonníka práce povinnosťou každého vedúceho zamestnanca vytvárať priaznivé

pracovné podmienky na pracovisku, pričom podrývanie autority vedúceho zamestnanca verbálnymi
útokmi a osočovaním zo strany jeho podriadených k napĺňaniu uvedeného ustanovenia nepomáha
ale naopak plnenie si tejto povinnosti sťažuje. V bode 5. okamžitého skončenia pracovného pomeru
zo dňa 28. 8. 2015 je popísané konanie žalobkyne, ku ktorému malo dôjsť dňa XX. X. XXXX tak,
že opäť fyzicky napadla priamu nadriadenú, riaditeľku (J.. G. K.), násilím jej vnikla do kancelárie, za

sústavného kriku jej zmietla veci zo stola a odcudzila jej pracovné dokumenty. Aj tieto popísané konania
považoval žalovaný za opakované, hrubé porušenie morálky, slušnosti a etiky v pracovnoprávnom
vzťahu. Odvolací súd potvrdil názor prvoinštančného súdu pokiaľ ide o skutočnosť, že vykonaným
dokazovaním sa nepodarilo žalovanému preukázať, že došlo k fyzickému útoku žalobkyne vo vzťahu
k osobe pani K.. Avšak na druhej strane zo svedeckých výpovedi opätovne vyplynulo, že ku konaniu

spočívajúcemu v neadekvátnom správaní sa zamestnanca vo vzťahu k svojmu nadriadenému došlo
(sústavný krik a verbálne urážky). Keďže sa jednalo u žalobkyne v krátkom čase o opakované nevhodné
správanie, ktoré aj podľa záverov odvolacieho súdu mohlo a v danom prípade aj preukázateľne malo
nepriaznivý vplyv na pracovnú morálku ostatných zamestnancov, súd prvej inštancie po opätovnomzvážení týchto skutočností v zmysle právne záväzného stanoviska odvolacieho súdu posúdil toto hrubé,
opakované a neadekvátne správanie sa žalobkyne vo vzťahu k jej nadriadenej ako závažné porušenie
pracovnej disciplíny. Rovnako tak súd v tomto kontexte poukazuje na tú skutočnosť, že následky konania

konkrétneho zamestnanca nemusia spočívať iba v hmotnej škode a napríklad sa môžu prejaviť aj
ako nepriaznivý vplyv na pracovnú morálku ostatných zamestnancov čo sa v prejednávanom prípade
aj potvrdilo. V zmysle záverov odvolacieho súdu je nezanedbateľným dôsledkom aj také správanie
zamestnanca, ktoré poškodzuje zamestnávateľa navonok, vo vzťahu k tretím osobám, odlišným
od zamestnancov. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že verbálnych incidentov na pracovisku u

žalovaného boli opakovane svedkami aj klienti žalovaného. Rovnako tak z vykonaného dokazovania,
a to predovšetkým zo svedeckých výpovedí zamestnancov žalovaného vyplynulo, že o nevhodnom
správaní sa žalobkyne na pracovisku a o konfliktoch s nadriadenou boli informovaní resp. vedeli aj klienti
žalovaného, čo vyplynulo zo svedeckej výpovede pani H. („O tomto incidente sa dozvedela až následne,
že bol nejaký výstup medzi týmito dámami, ktorí započuli aj klienti“).

84. Súčasne súd skúmal aj dôvody samotného konfliktu zo dňa XX. XX. XXXX pričom dospel k záveru,
že ku tomuto konfliktu nedošlo konaním nadriadenej pani K. ale práve neochotou žalobkyne dohodnúť
sa na pláne dovoleniek. V tomto kontexte súd zdôrazňuje povinnosť zamestnanca rešpektovať pokyny
nadriadeného vedúceho zamestnanca, a to aj v otázke týkajúcej sa čerpania dovolenky. Na základe
uvedeného súd má za to, že táto skutočnosť len zdôrazňuje neadekvátne správanie sa samotnej

žalobkyne vo vzťahu k svojmu priamemu nadriadenému zamestnancovi. Aj v tejto súvislosti je nutné
podotknúť, že svojím správaním, t. j. odmietavým postojom pokiaľ ide o možnosti dohody o čerpaní
dovolenky, mohla žalobkyňa prispieť k tomu, že ostatní zamestnanci vidiac uvedený agresívny spôsob
konania žalobkyne vo vzťahu k nadriadenej, mohli nadobudnúť dojem, že takéto správanie je na
pracovisku akceptovateľné ba priam vhodné.

85. V rámci skúmania intenzity tak súd prvej inštancie rešpektujúc právne záväzné stanovisko
odvolacieho súdu, po opakovanom posúdení vykonaných dôkazov, prijal záver, že skutky uvedené v
okamžitom skončení pracovného pomeru okrem bodov 4. a 5. dosahujú takú mieru intenzity, že je
možné ich klasifikovať ako závažné porušenie pracovnej disciplíny, a to predovšetkým s ohľadom na tú

skutočnosť,žesajednalooopakovanékonaniezostranyžalobkyne,žesajednaloovzťahnadriadeného
a podriadeného a rovnako tak s ohľadom na celkový nepriaznivý dopad/vplyv na pracovnú morálku u
ostatných zamestnancov žalovaného.“

2. Krajský súd v Košiciach (ďalej aj „odvolací súd“) na odvolanie žalobkyne, rozsudkom z 20. februára

2024 sp. zn. 6CoPr/13/2023 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods.
1 CSP. Vo výroku II. vo vzťahu k žalovanej 1/ zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na
ďalšie konanie. Žalovanému proti žalobkyni priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu (§ 396 ods. 1 a § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP).
2.1. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia tiež uviedol: „35. Súd prvej inštancie vykonal vo veci

dokazovanie v potrebnom rozsahu, vykonal všetky stranami sporu navrhnuté dôkazy, náležite zistil
skutkový stav, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 191 a § 192 CSP, pričom prihliadol na všetko,
čo počas konania vyšlo najavo, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých
založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver, riadiac sa pritom
právnym názorom Krajského súdu v Košiciach vysloveným v uznesení sp. zn. 6CoPr/8/2021 zo dňa 14.

februára 2022 a neboli zistené žiadne porušenia procesných práv ani iná vada konania, ktoré by mohli
mať za následok nesprávne rozhodnutie v spore, preto odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako
vecne správny v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP.

36. Správne a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody rozsudku, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu

stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP).

37. Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými zisteniami a právnym záverom súdu, v zmysle
ktorého verbálne útoky žalobkyne voči jej nadriadenej a odňatie pracovných dokumentov nadriadenej
proti jej vôli resp. bez jej súhlasu, ktorého konania sa žalobkyňa dopustila v dňoch 2X. X. XXXX a XX.

X. XXXX, sú takým závažným porušením pracovnej disciplíny žalobkyňou, že odôvodňujú skončenie
pracovného pomeru v zmysle ust. § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce.38. Odvolací súd považuje za správny záver súdu prvej inštancie, že okamžité skončenie pracovného
pomeru spĺňa všetky formálne náležitosti pre jeho platnosť, za správny považuje aj postup súdu, keď
na dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru, ku ktorým malo dôjsť predo dňom XX. X. XXXX,

neprihliadal z dôvodu uplynutia dvojmesačnej prekluzívnej lehoty v zmysle § 68 ods. 2 Zákonníka
práce na možnosť ich uplatnenia ako dôvodov pre okamžité skončenie pracovného pomeru a takisto
sa stotožňuje so záverom súdu, že z ostatných skutkov, uvedených v okamžitom skončení pracovného
pomeru a uplatnených v dvojmesačnej prekluzívnej lehote, za závažné porušenie pracovnej disciplíny
možno považovať iba skutky uvedené v bode 4. a 5. okamžitého skončenia pracovného pomeru.

38.1. Z týchto skutkov však fyzické násilie žalobkyne voči J.. nebolo preukázané a v zmysle záväzného
právneho názoru odvolacieho súdu vysloveného v jeho zrušujúcom uznesení sp. zn. 6CoPr/8/2021 súd
sa správne zameral na zistenie, či sa žalobkyňa (ne)dopustila aj ďalších konaní, opísaných v bode 4. a
5. okamžitého skončenia pracovného pomeru. Na základe vykonaných dôkazov, keďže ďalšie dôkazy
po zrušení rozsudku strany sporu nenavrhli, dospel k správnemu záveru, že žalobkyňa sa dopustila
verbálnych útokov dňa XX. X. XXXX a XX. X. XXXX voči nadriadenej a proti jej vôli odňala jej pracovné

dokumenty, ktoré konanie napĺňa znaky závažného porušenia pracovnej disciplíny a dosahuje intenzitu
porušenia odôvodňujúceho okamžité skončenie pracovného pomeru.

39. Vzhľadom na splnenie všetkých zákonných predpokladov pre platnosť okamžitého skončenia
pracovného pomeru so žalobkyňou, vrátane jeho prejednania v zmysle § 74 Zákonníka práce so

zástupcami zamestnancov dňa 26. 8. 2015, nebolo možné žalobe žalobkyne vyhovieť a určiť, že
skončenie pracovného pomeru listom zo dňa 28. 8. 2015 je neplatné.

40. Súd svoje úvahy, ako dospel k vyššie uvedeným záverom, uviedol v odôvodnení napadnutého
rozsudku s poukazom na zistený skutkový stav a právne predpisy, ktoré aplikoval, pričom podrobne

uviedol obsah jednotlivých svedeckých výpovedí a obsah listinných dôkazov, tieto úvahy sú správne a
odvolací súd sa s nimi v plnom rozsahu stotožňuje a na tomto mieste ich neopakuje.

41. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím námietkam žalobkyne odvolací
súd uvádza nasledovné: ....

47. Nedôvodná je odvolacia námietka žalobkyne, že vykonaným dokazovaním sa nepodarilo preukázať
nielen fyzické napadnutie, ale ani iné nevhodné správanie sa žalobkyne, popísané v bodoch 4. a
5. okamžitého skončenia pracovného pomeru, z ktorého dôvodu ani nemôžu dosahovať intenzitu
závažného porušenia pracovnej disciplíny odôvodňujúceho okamžité skončenie pracovného pomeru.

48. Skutočnosť, že žalobkyňa dňa XX. X. XXXX sa správala voči nadriadenej J. verbálne agresívne,
t. j. kričala na ňu a vytrhla jej z rúk plán dovoleniek, bola preukázaná jednak písomným záznamom o
danej udalosti z uvedeného dňa a tiež výpoveďami svedkýň J.. K. a H.. S., ako je ich podrobný obsah
uvedený v odôvodnení napadnutého rozsudku.

48.1. Záznam zo dňa XX. X. XXXX o stretnutí svedkýň J.. K., H.. S. a žalobkyne za účelom
dohody o termíne čerpania dovolenky žalobkyne v júli/auguste 2015 opisuje priebeh stretnutia, z
ktorého vyplynulo, že žalobkyňa pri tomto stretnutí neustále kričala, odmietla sa dohodnúť na čerpaní
dovolenky so svedkyňami a následne v afekte riaditeľke násilím vytrhla z ruky plán dovoleniek. Obe
svedkyne svojím podpisom potvrdili pravdivosť obsahu daného záznamu a v konaní nebolo tvrdené ani

preukázané, že by svedkyňu H.. S. k podpísaniu uvedeného záznamu nútila J.. K. alebo niekto iný. ....
48.4. Podstatným z hľadiska rozhodnutia je, že bol preukázaný verbálny útok (krik) žalobkyne na
nadriadenú J.. K. dňa XX. X. XXXX, ktorý vo svojej svedeckej výpovedi opísala aj svedkyňa J.. K.,
preukázané bolo výpoveďou oboch svedkýň aj vytrhnutie písomných dokumentov z ruky J.. K. proti jej
vôli žalobkyňou, čo v kontexte ostatných vykonaným dokazovaním preukázaných okolností (správanie

žalobkyne vo všeobecnosti na pracovisku, dôvod vzniku konfliktu, opakované nevhodné správanie sa
k nadriadenej) aj odvolací súd považuje za závažné porušenie pracovnej disciplíny, odôvodňujúce
okamžité skončenie pracovného pomeru. ...

52. Z vykonaného dokazovania nepochybne vyplynulo, že dôvodom konfliktu dňa XX. X. XXXX medzi

žalobkyňou a jej nadriadenou J.. K. bola neochota žalobkyne dohodnúť sa na pláne dovoleniek, pričom
to bola žalobkyňa, ktorá neadekvátne reagovala na požiadavku zamestnávateľa plánovať čerpanie
dovoleniek tak, aby nebol narušený či ohrozený riadny chod organizácie aj v ekonomickej agende. Jej
tvrdenie, že požiadala J.. o vrátenie svojho plánu dovoleniek, preukázané nebolo. Práve naopak, zozáznamu z pracovného stretnutia a výpovede svedkyne H.. S. vyplynulo, že žalobkyňa tento plán od J..
K. získala tak, že jej ho vytrhla z ruky, teda násilným spôsobom, aj keď priamy fyzický kontakt (vykrútenie
ruky riaditeľke) preukázaný nebol.

53. Nenáležité je vytýkať súdu, že neprihliadol na tú časť výpovede svedkyne H.. S., v ktorej popisuje
nevhodné správanie J.. K.. Súd posudzoval intenzitu porušenia pracovnej disciplíny žalobkyňou aj so
zohľadnením správania sa J.. K. voči zamestnancom, keď v odseku 83. odôvodnenia napadnutého
rozsudkuuviedol,že„správaniebývalejriaditeľkyvočizamestnancomžalovanéhoprezentovanévpetícii

za jej odstúpenie nemôže v žiadnom prípade ospravedlňovať agresívne verbálne útoky žalobkyne
na osobu bývalej riaditeľky z dôvodu, že majú rôzne resp. rozdielne názory na riešenie aktuálnej
problematiky“.

54. Súd pri vyhodnotení správania sa žalobkyne voči nadriadenej dňa XX. X. XXXX prihliadol na
správanie sa žalobkyne na pracovisku pred týmto incidentom, keď vykonaným dokazovaním vzal za

preukázané už predchádzajúce verbálne útoky žalobkyne na riaditeľku, a to aj v prítomnosti tretích
osôb - klientov žalovaného, vzal za preukázané verbálne útoky aj na iných zamestnancov, ako aj tú
skutočnosť, že napriek napätej situácii na pracovisku po nástupe do funkcie riaditeľky J.. K. žiadny iný
zamestnanecneriešilproblémovésituácietakýmspôsobom,žebykričalalebofyzickynapadolriaditeľku.
Vychádzal teda zo záveru, že správanie žalobkyne nemalo charakter jednorazového excesu, pokiaľ

išlo o porušovanie pracovnej disciplíny, etiky a slušných prejavov na pracovisku, ale išlo o správanie
opakované.
54.1. Súd prihliadol aj na charakter inštitúcie žalovaného, od ktorého odborných zamestnancov sa
vyžaduje nielen miera kontroly svojich verbálnych, ale aj neverbálnych prejavov vo vypätých situáciách,
ku ktorým na pracoviskách z času na čas dochádza.

54.2. Zohľadnil aj tú skutočnosť, že verbálne útoky, smerujúce na osobu nadriadenej pred svedkami,
majú za následok rozpad pracovnej morálky, pričom takéto správanie vyvoláva napätie a stres na
pracovisku a toto nevhodné správanie negatívnym spôsobom ovplyvňuje aj celkovú činnosť žalovaného.

55. Pokiaľ ide o skutok, ktorého sa mala žalobkyňa dopustiť dňa XX. X. XXXX, dôvodne žalobkyňa

namieta, že v odôvodnení súd neuviedol, akými svedeckými výpoveďami malo byť preukázané konanie
žalobkyne, popísané v bode 5/ okamžitého skončenia pracovného pomeru (sústavný krik a verbálne
urážky).
55.1. Vychádzajúc však z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, v ktorom je podrobne popísaný
aj obsah jednotlivých výpovedí svedkov, je zrejmé, že išlo o svedeckú výpoveď J.. K. a A.. K., ako aj

svedkyne F., ktorá potvrdila vo svojej výpovedi, že žalobkyňa a J.. K. na seba navzájom kričali. Išlo pritom
o opakované správanie žalobkyne v krátkom časovom úseku po konflikte, ku ktorému došlo dňa XX.
X. XXXX a súd preto aj toto nevhodné správanie žalobkyne voči nadriadenej so zohľadnením všetkých
okolností danej veci posúdil ako hrubé, opakované a neadekvátne správanie sa vo vzťahu k nadriadenej,
čo naplnilo znaky závažného porušenia pracovnej disciplíny.

56. Dôvodne (správne Nedôvodne - pozn. dovolacieho súdu) žalobkyňa namieta aj tú skutočnosť, že
súd sa v odôvodnení rozsudku nezaoberal dôvodom konfliktu, ku ktorému malo dôjsť dňa XX. X. XXXX
a okolnosti tohto konfliktu v odôvodnení rozsudku nepopísal.

57. Ako je však zrejmé z vykonaného dokazovania, dôvody konfliktu medzi žalobkyňou a J.. K. dňa
XX. X. XXXX popísala sama žalobkyňa vo svojej výpovedi na pojednávaní dňa 12. 1. 2017. Uviedla,
že v súvislosti s podpísaním priepustky na poštu bola v kancelárii u riaditeľky J.. K., kde na jej stole
videla písomnosť, ktorú písomnosť mala svedkyňu F. donútiť podpísať J.. K.. Túto písomnosť zobrala
zo stola riaditeľky a odišla k sebe s tým, že ju chcela skopírovať, aby mala dôkaz o správaní sa J.. K. k

zamestnancom, t. j. že ich núti pod nátlakom podpisovať určité písomnosti. J.. K. utekala za ňou, aby jej
písomnosť vrátila, žalobkyňa si však písomnosť dala do kabelky a vyzvala J.. K., aby zavolala políciu,
na čo aj bola privolaná policajná hliadka, o čom záznam však spísaný nebol.

58. Tento popis konfliktu zodpovedal obsahu čestného vyhlásenia Y. F. zo dňa XX. X. XXXX, v ktorom

potvrdila, že dňa XX. X. XXXX žalobkyňa zobrala zo stola riaditeľke písomnosti, ktoré riaditeľka nútila
svedkyňu F. podpísať.59. Výpoveďou žalobkyne a čestným prehlásením Y. F. tak bolo preukázané aj odňatie písomnosti
žalobkyňou proti vôli resp. bez súhlasu nadriadenej, a bol tak preukázaný verbálny útok žalobkyne na
J.. K., ako aj neoprávnené odňatie písomnosti žalobkyňou jej nadriadenej, kladené jej za vinu v bode

5. okamžitého skončenia pracovného pomeru.

60. Správne súd prvej inštancie s ohľadom na okolnosti, ktoré predchádzali tomuto konfliktu (konflikt
už dňa XX. X. XXXX) a s ohľadom na okolnosti, ktoré zohľadnil aj pri posudzovaní intenzity porušenia
pracovnej disciplíny žalobkyňou dňa XX. X. XXXX uzavrel, že verbálne útoky a násilné odňatie

písomnosti riaditeľke predstavujú tak závažné porušenie pracovnej disciplíny, že odôvodňujú okamžité
skončenie pracovného pomeru so žalobkyňou.

61. Odvolací súd sa s vyššie uvedeným záverom stotožňuje, pretože správanie sa žalobkyne voči
nadriadenej a spôsob jej konania je neetický, v rozpore so základnými zásadami morálky a slušnosti a
toto jej konanie nie je možné ospravedlniť ani správaním J.. K. v pozícii riaditeľky voči zamestnancom.

62. Správanie sa J.. K. vo funkcii riaditeľky, ktorým narúšala vzťahy na pracovisku, nebolo v priamej
príčinnej súvislosti s konfliktom, ku ktorému došlo dňa XX. X. XXXX. Bolo preukázané, že dôvodom
konfliktu uvedeného dňa bola neochota žalobkyne dohodnúť sa so svojou nadriadenou na čerpaní
dovolenky.

63. Správanie J.. K. k zamestnancom nepochybne malo negatívny vplyv na dotknutých zamestnancov,
ako to vyplynulo z vykonaného dokazovania, avšak ani jeden zamestnanec sa neuchýlil k verbálnym
útokom či k inému agresívnemu správaniu sa voči riaditeľke/kolegom, a preto ani správanie sa
žalobkyne voči riaditeľke (opakované verbálne útoky a agresívne správanie) nemožno ospravedlňovať

nepriaznivou atmosférou na pracovisku zvlášť, ak nebolo preukázané, že by riaditeľka svojím správaním
(práve) k žalobkyni vyvolala konflikty dňa XX. X. a XX. X. XXXX.

.64. Aj keď v prípade odňatia dokumentov žalobkyňou dňa XX. X. XXXX bola tu súvislosť so správaním
sa riaditeľky k iným zamestnancom, neoprávňovalo to žalobkyňu k verbálnym útokom a k agresívnemu

správaniu sa k riaditeľke, neoprávňovalo ju to odňať dokumenty riaditeľke proti jej vôli, pretože takéto
spôsobykonanianapracoviskuvovzájomnýchvzťahochmedzizamestnancamiavovzájomnomvzťahu
medzi zamestnancami a ich nadriadenými či podriadenými sú neprípustné a nie je ich možné tolerovať.

65. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov sú odvolacie námietky žalobkyne nedôvodné a nie sú

spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku.“

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka“).
Dovolateľka vyvodzovala prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b) CSP.
Odvolaciemu súdu vyčítala, že nesprávne právne posúdil vec ohľadom otázky intenzity porušenia

pracovnej disciplíny žalobkyňou, keď nezohľadnil všetky potrebné okolnosti veci, predovšetkým
opomenul skúmať doterajšie bezproblémové pôsobenie žalobkyne u žalovaného, zhoršenie vzťahov
na pracovisku príchodom pani J., opomenul skúmať význam nesúhlasného postoja zástupcov
zamestnancov k okamžitému skončeniu pracovného pomeru so žalobkyňou. Dovolací dôvod v zmysle §
421 ods. 1 písm. b) CSP (teda, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená) vymedzila tým, že: „Dovolací súd
vo svojej rozhodovacej praxi vyjadril presvedčenie, že potreba diferencovaného posudzovania miery
závažnosti porušenia pracovnej disciplíny v každom jednotlivom prípade zakladá stav, kedy nemožno
judikatórne uzavrieť či každé vulgárne a agresívne správanie zamestnanca na pracovisku k tretím
osobám je závažným porušením pracovnej disciplíny. Vzhľadom na predmetný názor máme za to, že

napádaný rozsudok podlieha dovolaciemu prieskumu v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP.“ Navrhla,
aby dovolací súd dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zmenil a žalobe vyhovel i odložil
jeho právoplatnosť.

4. Žalovaný v písomnom vyjadrení k dovolaniu uviedol, že žalobkyňa riadne neidentifikovala právnu

otázku (jej podstatu), ktorá by napĺňala predpoklady odôvodňujúce prípustnosť dovolania podľa § 421
ods. 1 písm. b) CSP, navrhol dovolanie odmietnuť ako neprípustné. Žalobkyňa v reakcií na vyjadrenie
žalovaného zotrvala na dovolaní.5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací
(§ 35 CSP), po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu v
neprospech ktorej bolo rozhodnuté, zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1), skúmal prípustnosť dovolania

bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), pričom dospel k záveru, že dovolanie žalobkyne je potrebné
odmietnuť.

6. Z hľadiska ústavného aspektu treba rešpektovať právomoc najvyššieho súdu ústavne konformným
spôsobom vymedzovať si prípustnosť veci v konaní o dovolaní a vychádzať z toho, že v prvom rade

je vecou najvyššieho súdu určovať si koncepciu interpretácie prípustnosti mimoriadnych opravných
prostriedkov, a to za predpokladu, že táto nie je nepriateľská z hľadiska ochrany základných práv a
slobôd.
6.1. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných
prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a
dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami, ani samotným dovolacím súdom) ako tretia

inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu z
akýchkoľvek dôvodov a hľadísk.
6.2. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán,
ktorých právna vec bola právoplatne skončená, musí byť vyvážené sprísnenými a jasne čitateľnými
podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže

byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať bezbreho;
namieste je skôr zdržanlivý (uvážený) prístup.
6.3. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu
spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na
opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie, sa v civilnom

sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých
môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho
konania.
6.4. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v

konečnomdôsledkuvedúkjehoodmietnutiu,je(procesnou)povinnosťoudovolateľavysvetliťvdovolaní,
z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým spôsobom dovolací dôvod. V
dôsledku spomenutej viazanosti dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP) dovolací súd neprejednáva (ex officio)
dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatnený dovolací dôvod; ide o posilnenie
dispozičného princípu v dovolacom konaní (deetatizáciu dovolania), pri plnom rešpektovaní autonómie

a zodpovednosti dovolateľa, pri rozhodovaní o tom, či podá dovolanie, aký dovolací dôvod uplatní a
akým spôsobom ho vymedzí. S tým súvisí aj procesná pasivita dovolacieho súdu, ktorý pri prípadných
vadáchdovolaniatietopririadnomzastúpenídovolateľanenapráva.Niejeprípustné,abydovolacídôvod
bol vymedzený dovolateľom s odkazom na jeho skoršie podania pred prvostupňovým alebo odvolacím
súdom (§ 433 CSP).

6.5. Dovolací súd považuje za prospešné opakovane pripomínať, že dovolanie nepredstavuje opravný
prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací
súd nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený
preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený
prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu) v

dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie, nie je súdom skutkovým. Dovolaním sa preto
nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej inštancie ani
prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového
stavu sú povolané súdy prvej a druhej inštancie ako skutkové súdy a nie dovolací súd, ktorý je v zmysle
§ 442 CSP viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil odvolací súd a jeho prieskum skutkových

zistení nespočíva v prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho
zisťovania (porov. I. ÚS 6/2018). V rámci tejto kontroly dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a
posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní, (tzv. opomenutý dôkaz,
deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.), a či konajúcimi súdmi
prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel

zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), avšak len pri dovolacom dôvode (vade
zmätočnosti) v zmysle § 420 písm. f) CSP, nie pri dovolacom dôvode v zmysle § 421 ods. 1 CSP. Iným
(zmeneným) skutkovým stavom v zásade nie je možné úspešne odôvodniť nesprávne právne posúdenieveci v zmysle § 421 CSP. V dovolacom konaní nemožno preskúmavať hodnotenie dôkazov súdmi (R
42/1993).
6.6. Dovolací súd prihliada na tie dovolacie námietky, ktoré dovolateľ uplatnil v odvolaní, a ktorými

sa odvolací súd zaoberal avšak ich nepovažoval za opodstatnené, čo musí vyplývať z dovolania. Na
dovolacie námietky uplatnené až (len) v dovolaní dovolací súd neprihliada (princíp subsidiarity), viď napr.
sp. zn. 8Cdo/159/2020, 9Cdo/132/2020, 7Cdo/27/2023, 3Cdo/39/2024, IV. ÚS 526/2024.

7. Dovolateľkasapokúsilavyvodzovaťprípustnosťdovolaniavzmysleustanovenia§421ods.1písm.b)

CSP. Tvrdila, že súdy nesprávne právne posúdili vec pri otázke intenzity porušenia pracovnej disciplíny
žalobkyňoupokiaľnezohľadnilidoterajšiebezproblémovépôsobeniežalobkyneužalovaného,zhoršenie
vzťahov na pracovisku príchodom pani J., opomenuli skúmať význam nesúhlasného postoja zástupcov
zamestnancov k okamžitému skončeniu pracovného pomeru. Uvedené tvrdenia nezodpovedajú obsahu
súdnych rozhodnutí. K otázke zohľadnenia bezproblémového pôsobenia žalobkyne u žalovaného sa
súd prvej inštancie vyjadril v bode 81. rozhodnutia v spojení s bodom 54. rozhodnutia odvolacieho

súdu tak, že súdy prihliadali aj na správanie žalobkyne na pracovisku, a to pred incidentom z 24. júla
2015, ktoré vyhodnotili ako ďalšie predchádzajúce verbálne útoky žalobkyne na riaditeľku. K otázke
vzťahov na pracovisku príchodom pani J.. K., J.. sa súd prvej inštancie vyjadril v bode 83. rozhodnutia
v spojení s bodmi 54., 62. a 63.. Na otázku ohľadom skúmania významu nesúhlasného postoja
zástupcov zamestnancov k okamžitému skončeniu pracovného pomeru so žalobkyňou dovolací súd

nemal možnosť prihliadať (princíp subsidiarity), lebo táto otázka bola nastolená až v dovolaní a nebola (i
keď tomu nič nebránilo) uplatnená v odvolaní, preto odvolací súd k nej nemal možnosť zaujať výslovné
stanovisko.
7.1. Dovolateľke sa v dovolaní nepodarilo náležite uplatniť žiaden z dovolacích dôvodov v zmysle § 421
ods. 1 CSP, ani ho zákonom požadovaným spôsobom obsahovo nevymedziť. Z hľadiska vysvetlenia

uvedeného záveru dovolací súd uvádza:
7.2. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

7.3. Právnym posúdením veci treba považovať činnosť súdu spočívajúcu v podradení zisteného
skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach
účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (questio iuris). Ich riešeniu
predchádza riešenie skutkových otázok (questio facti), teda zistenie skutkového stavu. Právne
posúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec podľa

právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá alebo správne určenú právnu normu nesprávne
vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval. Nesprávne právne posúdenie veci
nemožno preto vymedziť nesprávnym či nedostatočným zistením skutkového stavu. Ani sama polemika
s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo jednoduché spochybňovanie správnosti rozhodnutia odvolacieho
súdu, či kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom posudzovaní veci, významovo nezodpovedajú

kritériám uvedeným v § 432 ods. 2 CSP.
7.4. Okrem toho nevyhnutným predpokladom, aby dovolací súd mohol posúdiť prípustnosť dovolania v
zmysle § 421 ods. 1 CSP je, že dovolateľ uvedie právnu (nie skutkovú) otázku, ktorú odvolací súd riešil a
na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 CSP
musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní, a to jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom. Inak

dovolací súd nemá možnosť posúdiť, či ide skutočne o právnu otázku, či ide o právnu otázku, od ktorej
záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, a či sú splnené osobitné podmienky uvedené v jednotlivých
prípadoch, v ktorých citované ustanovenie dovolanie pripúšťa (§ 421 ods. 1 písm. a), b), c) CSP).
7.5. Pre právnu otázku, ktorú má na mysli § 421 ods. 1 písm. a) CSP, je charakteristický „odklon“ jej
riešenia odvolacím súdom od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide tu o situáciu, v ktorej

sa už rozhodovanie senátov dovolacieho súdu ustálilo na určitom riešení právnej otázky, odvolací súd
sa však svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu“. Dovolací
súd vo svojej súdno-aplikačnej (judikátornej) činnosti k tomu už v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/6/2017
(podobne tiež v rozhodnutiach sp. zn. 2Cdo/203/2016, 3Cdo/235/2016, 4Cdo/95/2017, 6Cdo/123/2017,
7Cdo/140/2017, 9Cdo/315/2020, 9Cdo/2/2021) uviedol, že v dovolaní, ktorého prípustnosť sa opiera o

§ 421 ods. 1 písm. a) CSP, dovolateľ by mal: a) konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom
a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b) vysvetliť (a označením konkrétneho stanoviska, judikátu alebo
rozhodnutia najvyššieho súdu doložiť), v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím súdom odklonilo od
ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, c) uviesť, ako by mala byť táto otázka správne riešená.7.6. Pre právnu otázku, ktorú má na mysli § 421 ods. 1 písm. b) CSP je rozhodujúce, že ide o otázku,
ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté, avšak táto otázka doteraz v
rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. V dovolaní, ktorého prípustnosť sa opiera o

§ 421 ods. 1 písm. b) CSP, dovolateľ by mal: a) konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a
uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b) tvrdiť (a prípadne i doložiť), že takáto otázka doteraz nebola riešená
dovolacím súdom, c) uviesť, ako by mala byť táto otázka správne riešená.
7.7. Pre právnu otázku, ktorú má na mysli § 421 ods. 1 písm. c) CSP je rozhodujúce, že ide o otázku,
ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté, avšak táto otázka je dovolacím

súdom rozhodovaná rozdielne. V dovolaní, ktorého prípustnosť sa opiera o § 421 ods. 1 písm. c) CSP,
dovolateľbymal:a)konkretizovaťprávnuotázkuriešenúodvolacímsúdomauviesť,akojuriešilodvolací
súd,b)preukázaťavysvetliťrozdielnosťriešeniaidentickejprávnejotázkydovolacímsúdom(označením
konkrétneho stanoviska, judikátov alebo rozhodnutí najvyššieho súdu), c) uviesť, ako by mala byť táto
otázka správne riešená.
7.8. Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu, i keby bola prípadne

v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto
ustanovenia. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená
jasným, zrozumiteľným a nepochybným spôsobom. Dovolací súd je viazaný len tým, ako dovolateľ
právnu otázku nastolí.
7.9. So zreteľom na uvedené dovolací súd konštatuje nevymedzenie dovolacieho dôvodu dovolateľom v

zmysle § 421 ods. 1 písm. a), b), c) CSP. Žalobkyňa predovšetkým poukazovala na skutkové deficity a na
základe ňou ustáleného skutkového stavu potom namietala nesprávne právne závery súdov, s ktorými
polemizovala a vyslovovala s nimi nesúhlas. Takým spôsobom sa jej však nepodarilo vymedziť právnu
otázkuvniektoromzdovolacíchdôvodovvzmysle§421CSP,leboiným(zmeneným)skutkovýmstavom
v zásade nie je možné úspešne odôvodniť nesprávne právne posúdenie veci v zmysle § 421 CSP.

Napokon v dovolacom konaní nemožno preskúmavať hodnotenie dôkazov súdmi (R 42/1993). Ex officio
ingerencia dovolacieho súdu majúca za následok reštauráciu dovolacieho dôvodu s novým vymedzením
jeho obsahu, patričným komentárom i hľadaním a označením vhodnej judikatúry dovolacieho súdu,
by mohla byť neprípustným súdnym zásahom narúšajúcim samú materiálnu podstatu spravodlivého
procesu i princípov rovnosti (vrátane „rovností zbraní“) a kontradiktórnosti civilného sporového konania.

Z uvedeného plynie, že dovolací súd nemôže svoje rozhodnutie založiť na vlastných domnienkach alebo
predpokladoch,nemôženahradzovaťkvalifikovanýservisposkytovanýprávnymzástupcomdovolateľov,
lebo vymedzenie predmetu a rozsahu dovolania patrí do výlučnej sféry dovolateľa (porovnaj IV. ÚS
372/2020).

8. Pokiaľ žalovaná vyvodzujúc prípustnosť dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP mienila
prípadne namietať odvolacím súdom nesprávne posúdenie otázky, či vulgárne alebo agresívne
správanie zamestnanca na pracovisku voči nadriadenému pracovníkovi (ne)dosahuje svojou intenzitou
závažné porušenie pracovnej disciplíny odôvodňujúce okamžité skončenie pracovného pomeru podľa
§ 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, k tomu dovolací súd uvádza, že uvedený dôvod prípustnosti

dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP v prvom rade predpokladá formuláciu právnej otázky, ktorú
dovolací súd dosiaľ neriešil a je tu preto daná potreba, aby dovolací súd ako najvyššia súdna autorita
túto otázku vyriešil. Podľa názoru dovolacieho súdu otázkou intenzity porušenia pracovnej disciplíny v
zmysle § 68 ods. 1 písm. b) ZP sa dovolací súd zaoberal a vyriešil ju spôsobom uvedeným napríklad aj
v rozhodnutiach sp. zn. 5Cdo/17/2011, sp. zn. 7Cdo/141/2020 v tom zmysle, že tu ide o právnu normu s

neurčitou (abstraktnou) hypotézou, a preto je vždy úlohou súdu, aby podľa svojho uváženia s ohľadom
na okolnosti prípadu sám túto hypotézu vymedzil, pritom nie je v tomto smere obmedzený žiadnymi
konkrétnymi hľadiskami či hranicami, ale berie do úvahy špecifiká prejednávanej veci a prihliada aj
na právne závery a ustálený výklad. Právne významné okolnosti, od ktorých záviselo rozhodnutie
odvolacieho súdu v tejto veci, záviselo od individuálnych (špecifických) okolností prejednávanej

veci. Odpoveď na dovolaciu otázku formulovanú ohľadom intenzity porušenia pracovnej disciplíny
zamestnancom bude vždy závislá od výsledku posúdenia individuálnych, jedinečných skutkových
okolností každej prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných
veciach. Ako správne uvádzajú súdy, aj podľa názoru dovolacieho súdu zákonné ustanovenie § 68 ods.
1 písm. b) ZP predstavuje normu s relatívne neurčitou hypotézou, ktorá nie je stanovená priamo právnym

predpisom, a ktorá tak prenecháva súdu, aby podľa svojho uváženia v každom jednotlivom prípade
vymedzil sám hypotézu právnej normy, teda aby zistil, či v posudzovanej veci pôjde o závažné porušenie
pracovnej disciplíny. V rámci tohto posudzovania môže prihliadať nielen na osobu zamestnanca, na
pracovnú pozíciu, ktorú zastáva, na mieru zavinenia, spôsob porušenia pracovnej disciplíny, spôsobenúškodu, na čas a situáciu, v ktorej došlo k porušeniu pracovnej disciplíny, ale aj na verbálne konanie
zamestnanca (najmä jeho vulgárne alebo agresívne správanie na pracovisku i voči nadriadenému
pracovníkovi ako aj ďalšie okolnosti. Pri posúdení a hodnotení uvedených východísk, ktorých výpočet je

len demonštratívny a nie kogentný (uzavretý, definitívny), súdy postupujú vždy diferencovane v každom
konkrétnom (individuálnom) prípade, a preto nemôžu vychádzať z nejakého univerzálneho, formálneho
zovšeobecnenia, či z určitých striktných (nemenných, rigidných) hraníc. Z uvedených dôvodov odpoveď
na tento druh právnych otázok nie je vhodné judikátorne uzavrieť (zovšeobecniť). Je zrejmé, že pokiaľ
žalobkyňa mienila argumentovať nesprávnym právnym posúdením veci v tom zmysle, že ak by odvolací

súd vyšiel zo správne zisteného skutkového stavu a správneho vyhodnotenia všetkých vykonaných
dôkazov, neposúdil by jej konanie ako závažné porušenie pracovnej disciplíny, takto boli v podstate
namietané skutkové (nie právne) okolnosti veci, dovolací súd preto dospel k záveru, že dovolanie
žalobkyne proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP prípustné.
Zmenením skutkového stavu v zásade nie je možné úspešne odôvodniť nesprávne právne posúdenie
veci v zmysle § 421 CSP. Napokon v dovolacom konaní nemožno preskúmavať hodnotenie dôkazov

súdmi (R 42/1993).

9. Z uvedených dôvodov dovolací súd dovolanie žalobkyne, ktorým prípadne namietala nesprávne
právne posúdenie veci v zmysle § 421 ods. 1 CSP odmietol podľa § 447 písm. f) CSP ako dovolanie, v
ktorom dovolací dôvod nie je vymedzený spôsobom uvedeným v § 431 až § 435 CSP.

10. Podľa § 444 ods. 1 CSP dovolací súd môže na návrh odložiť vykonateľnosť napadnutého
rozhodnutia, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. Dovolací súd nezistil splnenie podmienok
pre odklad vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia v zmysle § 444 ods. 1 CSP, a preto
v súlade s ustálenou súdnou praxou o tom nevydal samostatné rozhodnutie (napr. 4Cdo/144/2019,

4Cdo/108/2019, 9Cdo/72/2020, 9Cdo/184/2020).

11. O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 453 ods. 1 CSP tak, že
žalovanému priznal nárok na ich plnú náhradu, pretože výsledok dovolacieho konania obdobný jeho
zastaveniu z procesného hľadiska zavinila žalobkyňa (§ 256 ods. 1 CSP).

12. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.