Rozsudok – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, January 29, 2026

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 8Svk/3/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6023200042
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anita Filová

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2026:6023200042.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

NajvyššísprávnysúdSlovenskejrepublikyvsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.AnityFilovej,

zo sudkyne Mgr. Kristíny Babiakovej a sudcu JUDr. Rastislava Dlugoša, PhD. (sudca spravodajca), v
právnej veci žalobcu: Združenie domových samospráv, o. z., Rovniankova 1667/14, 851 02 Bratislava
- Petržalka, IČO: 31 820 174, právne zastúpený: Tkáč & Partners, s.r.o., Hrnčiarska 29, 040 01 Košice,
IČO: 53 929 691, proti žalovanému: Okresný úrad Banská Bystrica, odbor opravných prostriedkov, so
sídlom Nám. Ľ. Štúra 5943/1, 974 05 Banská Bystrica, za účasti ďalšieho účastníka 1) Slovenská správa
ciest, Investičná výstavba a správa ciest, Miletičova 19, 820 05 Bratislava, a ďalšieho účastníka 2) Obec
Vidiná, so sídlom Športová 1, 985 59 Vidiná, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OU-

BB-OOP3-2022/030124-002 zo 7. decembra 2022, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku
Správneho súdu v Banskej Bystrici č. k. BB-76S/4/2023-101 z 19. septembra 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky návrh na prerušenie konania zamieta.

II. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta.

III. Účastníkom konania právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

IV. Ďalším účastníkom právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I. Konanie pred orgánmi verejnej správy
1. Okresný úrad Lučenec, odbor starostlivosti o životné prostredie (ďalej ako „prvostupňový správny
orgán“) rozhodnutím v zisťovacom konaní č. OU-LC-OSZP- 2022/006338 - 018 z 15. júla 2022 (ďalej
ako „prvostupňové rozhodnutie“) rozhodol, že činnosť „I/16 Vidiná - rekonštrukcia mosta ev. č. 16 -
225“, navrhovaná ďalším účastníkom konania v 1. rade ako navrhovateľom, ktorá má byť podľa ním
predloženého Oznámenia o zmene navrhovanej činnosti realizovaná v katastrálnom území D., okres

W., na parcelách registra C č. XXX/X a č. XXX/X, sa nebude posudzovať podľa zákona č. 24/2006
Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
účinnom v čase vydania rozhodnutia (ďalej aj ako „zákon o EIA“ alebo „zákon č. 24/2006 Z. z.“) a toto
rozhodnutie oprávňuje navrhovateľa v súlade s § 29 ods. 12 zákona o EIA podať návrh na začatie
povoľovacieho konania k navrhovanej činnosti. Prvostupňový správny orgán súčasne určil podmienky
na eliminovanie alebo zmiernenie vplyvu zmeny navrhovanej činnosti na životné prostredie. Uviedol,
že navrhovaná činnosť podlieha zisťovaciemu konaniu podľa § 18 ods. 2 písm. b) zákona o EIA a na

základe uvedeného príslušný orgán podľa § 29 cit. zákona vykonal zisťovacie konanie. V odôvodnení
bol následne uvedený popis zmeny navrhovanej činnosti, boli špecifikované požiadavky na vstupy
(nároky na suroviny, energie, dopravné nároky a nároky na pracovné sily), údaje o výstupoch (ovzdušie,
odpady, hluk), opísané vplyvy na životné prostredie a zdravie obyvateľstva, vrátane kumulatívnych asynergických vplyvov na obyvateľstvo (vplyvy na prírodné prostredie, na genofond a biodiverzitu, na
krajinu). Prvostupňový správny orgán poukázal aj na „Vyjadrenie v procese EIA k zámeru“ z 30. mája
2022, v ktorom žalobca žiadal, aby rozhodnutie opísalo a zrozumiteľne vysvetlilo priame a nepriame

vplyvy na životné prostredie, objasnilo a porovnalo jednotlivé varianty a určilo environmentálne opatrenia
a právne záväzným spôsobom ich ukotvilo pre nasledujúce povoľovacie procesy. Navrhovateľ vo svojom
vyjadrení z 29. júna 2022 uviedol, že vplyvy sú popísané a kvantifikované v dokumentácii Oznámenia o
zmene navrhovanej činnosti (EIA, 8a) vypracovanej v rozsahu zákona o EIA, príloha č. 8a. Prvostupňový
správny orgán vyhodnotil pripomienky, vzal stanovisko žalobcu na vedomie s tým, že určil podmienky na

eliminovanie alebo zmiernenie vplyvu navrhovanej činnosti na životné prostredie, pričom bral do úvahy
informácie uvedené v Oznámení o zmene navrhovanej činnosti a tiež stanoviská dotknutých orgánov,
obce a dotknutej verejnosti. Navrhovanú činnosť tak bolo možné za predpokladu plného rešpektovania
všetkých zákonom stanovených požiadaviek odporučiť k realizácii.
2. K požiadavke žalobcu na vykonanie konzultácií projektu s verejnosťou prvostupňový správny orgán
uviedol, že organizovať konzultácie podľa § 63 zákona o EIA je možnosť, nie povinnosť a pokiaľ v rámci

zisťovacieho konania vzišli pripomienky, ich spodrobnenie je viazané na následné povoľovacie procesy.
3. Žalobca proti prvostupňovému rozhodnutiu podal odvolanie, o ktorom žalovaný rozhodnutím č.: OU-
BB - OOP3 - 2022/030124 - 002 zo 7. decembra 2022 (ďalej ako „rozhodnutie žalovaného“ alebo
„napadnuté rozhodnutie“) rozhodol tak, že odvolanie žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie
potvrdil.

4. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný poukázal na doručené kladné stanoviská
dotknutých orgánov, nepožadujúcich ďalšie posudzovanie navrhovanej zmeny podľa zákona o EIA,
ako aj na obsah písomného stanoviska žalobcu podľa § 24 ods. 3 písm. d) zákona o EIA z 30. mája
2022 a obsah naň reagujúceho vyjadrenia navrhovateľa doručeného 1. júla 2022. Účastníci konania i
zúčastnené osoby mali možnosť sa pred vydaním rozhodnutia vyjadriť k jeho podkladu aj k spôsobu jeho

zistenia a navrhnúť jeho doplnenie, boli tiež poučení o možnosti nahliadať do spisu a bola im stanovená
lehota na doručenie vyjadrenia, ktorú možnosť účastníci zisťovacieho konania nevyužili.
5. Žalovaný uviedol, že sa stotožnil s postupom prvostupňového orgánu pri vykonaní zisťovacieho
konania. Konštatoval, že verejnosť mala možnosť zapojiť sa do konania a podávať k zmene navrhovanej
činnosti svoje podnety, pripomienky a názory, pričom žalobca ako dotknutá verejnosť prejavil záujem

na navrhovanej zmene činnosti podaním písomného stanoviska k Oznámeniu, čím sa stal účastníkom
konania. Účastníci konania mali možnosť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia. Žalovaný sa stotožnil so
zisteniamiprvostupňovéhosprávnehoorgánu,ktorévyústilidozáveru,žerekonštrukciamostajednotlivé
zložky životného prostredia relevantne neovplyvní oproti súčasnému stavu, a preto mal tiež za to,
že zmenu navrhovanej činnosti nie je potrebné posudzovať podľa zákona o EIA. Stotožnil sa tiež s

podmienkami uloženými navrhovateľovi v zmysle § 29 ods. 13 zákona o EIA, ktorými sa zmiernia
alebo eliminujú negatívne vplyvy na životné prostredie, predovšetkým v oblasti kvality povrchových a
podzemných vôd (viď podmienky č. 1 až 9 uvedené vo výroku prvostupňového rozhodnutia). Priame i
nepriame vplyvy, ktoré vykazuje navrhovaná zmena, nie sú ani podľa žalovaného natoľko významné,
aby vznikla potreba ďalšieho posudzovania navrhovanej činnosti podľa zákona o EIA.

6. Žalovaný zdôraznil, že sa jedná o existujúci most, ktorého technický stav vyžaduje rekonštrukciu.
Nejde teda o novú činnosť, ktorej vplyvy na životné prostredie by mohli byť rozsiahle. V danej lokalite sa
nič nezmení oproti predchádzajúcemu stavu, ale naopak sa zabezpečí zlepšenie ochrany zdravia ľudí.

II. Konanie pred správnym súdom a jeho rozhodnutie

7. Rozhodnutie žalovaného napadol žalobca správnou žalobou, požadujúc jeho zrušenie ako aj zrušenie
prvostupňovéhorozhodnutiaavrátenieveciprvostupňovémuorgánunaďalšiekonanieapriznaniepráva
na náhradu trov konania.
8. Žalobca vymedzil žalobné body s poukazom na § 191 ods. 1 písm. c), d), f) a g) zákona č. 162/2015
Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“). Napadnuté rozhodnutie

nenapĺňa účel zákona o EIA, je nezákonné z dôvodu, že žalovaný pri ňom sledoval cieľ neposkytnúť
právnu ochranu legitímnym a legálnym záujmom žalobcu ako zainteresovanej verejnosti, konajúc pod
politickým tlakom. Poukázal na nutnosť eurokonformného výkladu práva. Zo strany orgánu verejnej
správy nebolo postupované v zmysle „princípov dobrej verejnej správy“. Súčasťou rozhodnutia má
byť podľa § 20a aj zdôvodnenie výberu environmentálnych opatrení, pričom správny poriadok sa má

aplikovať výlučne subsidiárne. Poukazom na § 29 ods. 3 zákona o EIA a z neho vyplývajúce náležitosti
rozhodnutia v zisťovacom konaní žalobca argumentoval, že rozhodnutia správnych orgánov neobsahujú
identifikáciu, ktoré kritériá podľa prílohy č. 10 k zákonu o EIA boli pri rozhodovaní o ďalšom posudzovaní
použité a ako boli vyhodnotené. Podmienky, ktoré prvostupňový správny orgán určil ako záväzné, niesú podmienkami spĺňajúcimi kritérium konkrétneho zmierňovacieho opatrenia, ktoré je orgán verejnej
správy povinný v zmysle § 29 ods. 13 zákona o EIA uložiť navrhovateľovi a ktoré je následne navrhovateľ
v zmysle § 17 ods. 1 zákona č. 17/1992 Zb. o životnom prostredí v znení neskorších predpisov (ďalej

len „zákon č. 17/1992 Zb.“ alebo „zákon o životnom prostredí“) povinný realizovať.
9. K rozsahu povinnosti správneho orgánu zverejňovať informácie uviedol, že na stránke, kde bol
predmetný zámer (pozn. kasačného súdu: v prerokúvanom prípade išlo o Oznámenie o zmene
navrhovanej činnosti, nie o zámer; platí aj v nasledujúcom texte) zverejnený, podľa neho neboli
zverejnené predpísané informácie v zmysle § 24 ods. 1 písm. i) zákona o EIA. Uvedené ustanovenie

je podľa žalobcu nedôslednou a nedokonalou transpozíciou Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti
verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia
(ďalej len „Aarhuský dohovor“) a Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2011/92/EÚ z 13.
decembra 2011 o posudzovaní vplyvov určitých verejných a súkromných projektov na životné prostredie
(ďalej len „Smernica EIA“). Adresátom informácií podľa žalobcu nie sú účastníci konania, ale najširšia
verejnosť. Nezverejnením všetkých informácií relevantných pre rozhodnutie, t. j. vrátane stanovísk

dotknutých orgánov, vyjadrení verejnosti a doplňujúcich informácií, bol podľa žalobcu porušený zákon
vo vzťahu k právu verejnosti na informácie o životnom prostredí.
10. Žalobca ďalej namietal:
· že prvostupňové rozhodnutie neobsahuje vyhodnotenie (správnu úvahu) prípustnosti predmetného
zámeru podľa prahových hodnôt podľa osobitných zákonov, ktoré by sa aplikovali na kritériá podľa

prílohy číslo 10 k zákonu o EIA,
· že rozhodnutie nespĺňa atribúty zákonnosti, nakoľko boli porušené povinnosti podľa § 20a zákona o
EIA, keďže nebola uvedená úvaha opodstatnenosti a účelnosti uložených podmienok, čím nebol ani
naplnený účel a cieľ zisťovacieho konania,
· že predmetom konania neboli okrem nulového variantu aj 2 odlišné realizačné varianty tak, aby bol

naplnený účel § 22 ods. 6 zákona o EIA. Mal za to, že orgán verejnej správy postupoval nezákonne,
keď upustil od povinnosti variantného riešenia, ktoré má byť výnimočné, pričom neuviedol dôvody a
úvahy, na základe ktorých dospel k záveru, že situácia je natoľko výnimočná, že odôvodňuje upustenie
od variantnosti,
· nezvolanie konzultácií. Tento inštitút je v zmysle § 63 zákona o EIA potrebné vykladať tak, že

konzultácie sa vykonávajú vtedy, ak o to verejnosť prejaví záujem a zo zákona vyplýva povinnosť orgánu
verejnej moci tieto konzultácie zvolať. Konštatoval, že právny názor súdnej praxe je nesprávny a súdy
nesprávne právne posúdili námietku nevykonania konzultácií.
V závere správnej žaloby žalobca navrhol správne súdne konanie prerušiť s tým, že správny súd sa
má obrátiť na Súdny dvor Európskej únie s iniciovaním prejudiciálneho konania s nasledovnou otázkou:

„Či postup správneho orgánu, ktorým sa neustanoví záväzná podmienka v rozhodnutí z konania o
posudzovanívplyvovnaživotnéprostrediebeztoho,abyboliurčenéporovnateľnéalebolepšieopatrenia
na ochranu životného prostredia, je v súlade s právom Európskej únie.“
11. Správny súd v Banskej Bystrici (ďalej aj ako „správny súd“) rozsudkom č. k. BB- 76S/4/2023-101
z 19. septembra 2024 (ďalej aj ako „napadnutý rozsudok“) návrh žalobcu na prerušenie konania ako

aj správnu žalobu zamietol, žalobcovi ani ďalším účastníkom konania právo na náhradu trov konania
nepriznal. Žalobcovi ako zainteresovanej verejnosti vytkol, že žalobné dôvody (námietky) musia byť
formulované tak, aby správny súd mohol vyvodiť, prečo žalobca považuje preskúmavané rozhodnutia
za nezákonné, nielen všeobecne konštatovať porušenie zákona. Žalobné námietky v predmetnej
veci nedisponujú materiálnym obsahom zabezpečujúcim presadzovanie záujmov ochrany životného

prostredia v konkrétnej veci.
12. Podľa správneho súdu postupovali správne orgány pri posudzovaní zmeny navrhovanej činnosti
podľa zákona o EIA. Správny súd poukázal na dôvody, pre ktoré orgány verejnej správy žalobcom
navrhované opatrenia nezohľadnili, pričom si všimol, že voči týmto záverom žalobca nič konkrétne
nenamietal, keď argumentácia prvostupňového orgánu ani žalovaného nebola žalobcom v odvolacom

konaní ani v správnej žalobe relevantne rozporovaná. K žalobcom navrhovaným opatreniam na
zmiernenie vplyvov zmeny navrhovanej činnosti na životné prostredie správny súd uviedol, že viaceré z
nich (napr. dažďová záhrada, cestná alej, umelecké dielo, výsadba drevín, kompostovisko a pod.) vôbec
nesúviseli s charakterom navrhovanej činnosti (rekonštrukcia existujúceho mosta).
13. Správny súd aj s odkazom na žalobcom citované rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky vo veci sp. zn. 5Sžp/21/2012 uviedol, že žalobca mal možnosť predniesť svoje pripomienky
a návrhy opatrení, pričom túto možnosť využil a orgány verejnej správy sa preskúmateľným spôsobom
s jeho pripomienkami a návrhmi vysporiadali. Na ich relevantné vecné spochybnenie v rámci súdnehoprieskumu, ktoré by mohlo viesť ku konštatácii nezákonnosti preskúmavaných rozhodnutí správnym
súdom, však nepostačuje prezentácia iba všeobecného nesúhlasu so závermi orgánov verejnej správy.
14. Tvrdenie žalobcu o nedostatočnosti vysvetlenia, prečo opatrenia ním navrhované neboli

navrhovateľovi uložené, nezodpovedá obsahu odôvodnenia preskúmavaných rozhodnutí. Žalobca
navyše nekonkretizoval, o ktoré podmienky, resp. pripomienky ide. Výroková časť prvostupňového
rozhodnutia, v ktorom sa určilo, že navrhovaná činnosť alebo jej zmena nepodlieha posudzovaniu podľa
zákona o EIA, obsahuje aj konkrétne podmienky, ktoré eliminujú alebo zmierňujú vplyv na životné
prostredie.

15. Námietku, že podmienky určené prvostupňovým orgánom nespĺňajú z vecného hľadiska kritérium
konkrétneho zmierňovacieho opatrenia, ktoré je orgán verejnej správy povinný v zmysle § 29 ods.
13 zákona o EIA uložiť navrhovateľovi, vyhodnotil správny súd ako všeobecnú, bez argumentačnej
konkretizácie, ktoré podmienky určené orgánom verejnej správy a z akého dôvodu nespĺňajú kritériá
zmierňovacieho opatrenia, resp. prečo uložené podmienky nie sú postačujúce.
16. V súvislosti s námietkou, že v zisťovacom konaní neboli akceptované žalobcom navrhované

eliminačné alebo zmierňujúce podmienky, správny súd poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžo/89/2015 z 23. februára 2017, s vysvetlením, že pre konštatáciu
nezákonnosti preskúmavaného rozhodnutia orgánu verejnej správy nepostačuje len vyjadrenie
nesúhlasu s ich neprijatím.
17. Správny súd neakceptoval ani námietku arbitrárnosti. V preskúmavaných rozhodnutiach je

uvedený priebeh administratívneho konania, sú označené dôkazy, z ktorých orgány verejnej správy
vychádzali, skutkový stav vyvodený z vykonaných dôkazov, právne posúdenie veci a úvahy, ktorými
sa správne orgány spravovali pri ich vydaní. Prvostupňový orgán verejnej správy sa v odôvodnení
rozhodnutia podrobne zaoberal predloženým Oznámením navrhovateľa o zmene navrhovanej činnosti,
pripomienkami a navrhnutými opatreniami subjektov, ktoré predložili svoje stanoviská i pripomienkami

a námietkami uvedenými vo vyjadrení žalobcu z 30. mája 2022. Obdobne sa žalovaný vysporiadal s
jednotlivými námietkami žalobcu uplatnenými v odvolaní.
18. Za nedôvodnú vyhodnotil správny súd námietku žalobcu, že zo strany orgánov verejnej správy
nebolo postupované v zmysle „princípov dobrej verejnej správy“. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok
Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Svk/25/2023 z 26. júna 2024, ktorý sa

venovalaplikáciiuvedenéhoprincípuasohľadomnatoskonštatoval,žežalobcanepreukázal,žeorgány
verejnej správy konali v rozpore s princípmi dobrej verejnej správy.
19.Správnysúdzanedôvodnúpovažovalajnámietkužalobcu,žerozhodnutieneobsahujevyhodnotenie
prípustnosti predmetného „zámeru“ (poznámka kasačného súdu: nebol predložený „Zámer“, ale
„Oznámenie o zmene navrhovanej činnosti“) podľa prahových hodnôt podľa osobitných zákonov (s

poukazom na ust. § 11 a 12 zákona o životnom prostredí), ktoré by sa aplikovali na kritériá podľa
prílohy č. 10 k zákonu o EIA a neobsahuje ani identifikáciu týchto konkrétnych kritérií. K odkazu
žalobcu na ustanovenia § 11 a § 12 zákona o životnom prostredí správny súd uviedol, že sa
jedná o všeobecné východiská, ktoré vo svojej podstate zahŕňajú v sebe princíp únosnej záťaže,
princíp uvážlivého hospodárenia s prírodnými zdrojmi, princíp prevencie, princíp obozretnosti, princíp

minimalizácie zásahov do životného prostredia, princíp priamej zodpovednosti a princíp sanácie a
obnovy. Tieto východiská je však nevyhnutné chápať vždy v kontexte s konkrétnou realizovanou
činnosťou a jej možnými dopadmi na stav a kvalitu životného prostredia. V tomto smere zásadnú
úlohu plnia dotknuté orgány, ktoré sa v rámci svojej pôsobnosti vyjadrujú ku konkrétnemu zámeru a
jeho možným dopadom na jednotlivé zložky životného prostredia, ktoré tieto orgány verejnej správy

alebo orgány štátnej správy zastupujú a chránia. V predmetnej veci predmet posúdenia predstavovala
zmena navrhovanej činnosti spočívajúca v rekonštrukcii už existujúceho mosta, pričom dotknuté
orgány vo svojich súhlasných stanoviska uviedli, že navrhovaná zmena činnosti nie je v rozpore so
spoločenskými záujmami, ktoré tieto dotknuté orgány chránia, pričom ich prípadné pripomienky boli
prvostupňovýmorgánomajžalovanýmriadnevyhodnotenévrámcivydanýchrozhodnutíazapracované.

Zo stanovísk dotknutých orgánov zároveň vyplýva, že posudzovanie zmeny navrhovanej činnosti je
potrebné ukončiť v zisťovacom konaní. Z uvedeného je možné vyvodiť záver, že dotknuté orgány
stanovili podmienky, ktoré eliminujú alebo zmierňujú vplyv na životné prostredie, pričom tieto podmienky
vo svojej podstate odkazujú na osobitné právne predpisy vzhľadom na konkrétnu povahu chránených
záujmov. Nepochybne tak dochádza k zohľadneniu prahových hodnôt aj podľa osobitných predpisov.

Z tohto dôvodu nemá oporu námietka žalobcu o ich nedostatočnom odôvodnení vo vzťahu k aplikácii
kritérií podľa prílohy č. 10 zákona o EIA.
20. K námietke nezohľadnenia prílohy č. 10 zákona o EIA upravujúcej kritériá pre zisťovacie konanie
správny súd uviedol, že z obsahu prvostupňového rozhodnutia i z rozhodnutia žalovaného vyplýva,že správne orgány vychádzali z odborných stanovísk dotknutých orgánov a riadne sa zaoberali
relevantnými kritériami plynúcimi z citovanej prílohy č. 10, čo do posúdenia povahy aj rozsahu
navrhovanej zmeny činnosti, miesta jej vykonávania a významu a vlastností očakávaných vplyvov,

vrátane ich jednotlivých položiek. V prípade, ak dotknuté orgány v stanoviskách vyjadrili určité
požiadavky, resp. podmienky, tieto boli zo strany prvostupňového orgánu v súlade s § 29 ods. 13
zákona o EIA začlenené do výroku prvostupňového rozhodnutia v podobe podmienok na eliminovanie
alebo zmiernenie vplyvu zmeny navrhovanej činnosti na životné prostredie a následne aj dostatočne a
zrozumiteľne odôvodnené.

21. Ako nedôvodnú vyhodnotil správny súd aj námietku žalobcu, že predmetom konania neboli okrem
nulového variantu aj 2 odlišné realizačné varianty tak, aby bol naplnený účel § 22 ods. 6 zákona o EIA,
a to poukazujúc na § 29 ods. 1 písm. b) zákona o EIA. Správny súd pripomenul, že v preskúmanom
prípade ide o zmenu navrhovanej činnosti v zmysle § 18 ods. 2 zákona o EIA. Navrhovateľ vypracoval
Oznámenie o zmene navrhovanej činnosti v súlade s § 29 ods. 1 písm. b) zákona o EIA podľa
prílohy č. 8a. Príloha č. 8a zákona o EIA upravuje náležitosti uvedeného oznámenia, medzi ktorými

sa nenachádza požiadavka uvedenia variantov riešenia zmeny navrhovanej činnosti. Z uvedeného
vyplýva, že vypracovanie variantnosti riešenia sa pri zmene navrhovanej činnosti, ktorá je predmetom
posudzovania vplyvov na životné prostredie v zisťovacom konaní, nevyžaduje, s čím sa žalovaný v
napadnutom rozhodnutí riadne vyporiadal. Poukaz žalobcu na vydané „Rozhodnutie o upustení od
variantného riešenia“ nemá oporu v obsahu administratívneho spisu, keďže z neho nevyplýva, že v

preskúmavanom zisťovacom konaní bolo vydané rozhodnutie o upustení od variantného riešenia na
základe žiadosti navrhovateľa.
22. K námietke o povinnosti správneho orgánu zverejniť stanoviská dotknutých orgánov správny súd
uviedol, že takáto povinnosť správnemu orgánu zo zákona o EIA nevyplýva. Pokiaľ sa týka ust. §
24 ods. 1 písm. i) zákona o EIA, podľa ktorého príslušné orgány verejnej správy zverejňujú aj iné

informácie dôležité na vydanie záverečného stanoviska alebo povolenia, toto ustanovenie je potrebné
vykladať tak, že neupravuje povinnosť sprístupňovať iné dokumenty ako tie, ktoré sú uvedené v danom
ustanovení (tieto zákonodarca presne určil), ale týka sa informácií nezachytených v dokumente. Navyše,
ak toto ustanovenie odkazuje na „povolenie“, je potrebné ho vykladať v súlade s definíciou tohto pojmu
vymedzeného v § 3 Zákona EIA, pričom ide o rozhodnutie v nasledujúcom povoľovacom konaní a nie o

rozhodnutie vydané v zisťovacom konaní, ktoré je predmetom posudzovanej veci (rozsudok Najvyššieho
správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Svk/9/2023 z 27. júna 2024). Obdobne takú povinnosť
nestanovuje ani Smernica EIA. V jej čl. 6 ods. 2 je stanovená povinnosť zverejniť výslovne žiadosť o
povolenie a následne povinnosť pre členské štáty zverejniť informácie o konaní, medzi ktoré patrí aj
informovanie o dostupnosti relevantných informácií a o možnostiach získania týchto informácií (napr.

rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Svk/21/2023 z 30. mája 2024; bod
36).
23. K námietke žalobcu ohľadom nezvolania konzultácií tvrdiac, že verejnosť má na ich zvolanie počas
celého konania nárok s poukazom na znenie § 63 zákona o EIA, správny súd poukázal na ustálenú
rozhodovaciu prax Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, ktorý napr. v rozsudku sp. zn.

3Svk/21/2023 z 30. mája 2024 uviedol: „Zákon č. 24/2006 Z. z. nešpecifikuje formu a spôsob realizácie
konzultácií, ktoré môžu byť uskutočnené písomnou alebo ústnou formou. Konzultácie nemožno spájať
len s vykonaním ústneho pojednávania v zmysle § 21 Správneho poriadku, je to pojem širší, ktorý
zahŕňa aj napríklad písomné podania alebo verejnú anketu ... v prípade zisťovacieho konania zákon
s konzultáciami obligatórne nepočíta.“ Správny súd ďalej poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho

správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Svk/42/2022 z 29. júna 2023, ktorý uznal za postačujúce,
že bola daná možnosť oboznámiť sa s podkladmi rozhodnutia a vyjadriť sa k nim podľa § 33 ods.
2 zákona č. 71/1967 o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej
len „správny poriadok“), čo však žalobca v preskúmavanej veci nevyužil a nezaslal svoje vyjadrenie
prvostupňovému správnemu orgánu napriek tomu, že bol listom zo 7. júla 2022 aj on oboznámený s

tým, že účastníci konania a zúčastnené osoby majú možnosť pred vydaním rozhodnutia vyjadriť sa
k jeho podkladu aj k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie, pričom do spisu bolo
možné nahliadnuť na prvostupňovom správnom orgáne a bola stanovená lehota na vyjadrenie. Správny
súd poukázal aj na právny názor Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (napr. rozsudok vo
veci sp. zn. 4Svk/17/2021, ktorý preskúmal Ústavný súd Slovenskej republiky v konaní sp. zn. III. ÚS

615/2023), podľa ktorého z § 64 zákona o EIA zároveň vyplýva, že vo vzťahu k realizácii konzultácií
nie je vylúčená pôsobnosť správneho poriadku, teda ani ustanovenie § 21 o ústnom pojednávaní. Toto
však ponecháva na posúdenie orgánu verejnej správy, či ho nariadi, ak to povaha veci vyžaduje. Na
vykonanie konzultácií účastník konania nemá právny nárok a nie je sporné, že konzultácie môžu maťpísomnú aj ústnu formu, čo potvrdzuje aj § 65g ods. 1 zákona o EIA. Ak žalobca v správnom konaní
netvrdil a nepreukázal konkrétne špecifické dôvody odôvodňujúce, že vykonanie konzultácie by prispelo
k objasneniu veci, nespôsobuje nevykonanie konzultácií nezákonnosť preskúmavaných rozhodnutí.

24. K námietke porušenia práv žalobcu odvodených z čl. 4 Aarhuského dohovoru správny súd
konštatoval, že tento sa netýka účasti verejnosti na rozhodovacích procesoch, ale všeobecného prístupu
k informáciám o životnom prostredí na žiadosť verejnosti. Prístup verejnosti k informáciám upravuje
zákon č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 211/2000 Z. z.“) a

žalobcovi nič nebránilo, aby svoju žiadosť podal podľa tohto zákona (napr. rozhodnutie Najvyššieho
správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Svk/7/2022 z 30. januára 2024).
25. Zvyšnú žalobnú argumentáciu správny súd vyhodnotil ako príliš všeobecnú na to, aby umožňovala
súdny prieskum. Pripomenul ustálenú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj ako
„ESĽP“) a Ústavného súdu Slovenskej republiky, podľa ktorej je súd (rovnako tak aj orgán verejnej
správy) povinný zodpovedať len taký argument, ktorý sa týka veci a je zároveň konkrétny (t. j.

formulovaný dostatočne jasne). Za relevantný možno považovať taký argument, ktorý ak by bol
vyhodnotenie ako „opodstatnený“ (vecne správny), mal by vplyv na výsledok rozhodnutia vo veci (napr.
vo veciach Hiro Balani v. Španielsko, § 28; Bochan v. Ukrajina, § 84; Krasulya v. Rusko, § 52). O takéto
námietky sa v tomto prípade nejedná.
26. Žiadosť o iniciáciu prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie správny súd

nepovažoval za kvalifikované odôvodnenie návrhu na prerušenie konania. Správny súd stručne
poukázal na účel a predmet prejudiciálneho konania a vyhodnotil, že žalobca v správnej žalobe
dostatočne nešpecifikoval, v čom má tkvieť nejasnosť pri aplikácii práva Európskej únie a ktoré akty
majú byť objasnené a aplikované, napr. označením konkrétneho článku, resp. ustanovenia zmluvy alebo
iného aktu Európskej únie, ktorý má byť vyložený. Preto návrh na prerušenie konania zamietol.

III. Kasačná sťažnosť, vyjadrenie účastníkov konania
27. Proti napadnutému rozsudku podal žalobca (ďalej aj ako „sťažovateľ“) z dôvodu podľa § 440 ods. 1
písm. g) SSP kasačnú sťažnosť, petitom ktorej požadoval, aby kasačný súd napadnutý rozsudok zrušil
a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie a zároveň aby žalobcovi priznal právo na náhradu trov

konania.
28. Sťažovateľ vymedzil kasačné námietky nasledovne:
· Správny súd vec nesprávne posúdil, keď prevzal konštatovanie správnych orgánov, že zámer (pozn.
kasačného súdu: sťažovateľ používa pojem „zámer“, pričom v danej veci ide o „Oznámenie o zmene
navrhovanej činnosti“) nespôsobuje žiadne významné vplyvy na životné prostredie, resp. zhoršenie jeho

stavu. Takéto tvrdenie podľa sťažovateľa nemá oporu v obsahu administratívneho spisu. Zotrval na tom,
že už jeho odvolacie námietky boli relevantné a zároveň konkrétne.
· Správny súd nesprávne posúdil záujem presadzovaný sťažovateľom prostredníctvom správnej žaloby.
Sťažovateľ vysvetlil rozdiel medzi správnou žalobou podľa § 177 a § 178 SSP, na čo nadviazal
argumentáciou ohľadom ochrany verejného záujmu prostredníctvom zainteresovanej verejnosti.

Zhodnotil, že správny súd nesprávne skúmal porušenie subjektívnych práv sťažovateľa a nie verejných
práv zainteresovanej verejnosti ako takej, poukázal aj na odbornú spisbu (komentár k SSP) a na
rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci II. ÚS 522/2021.
· Ku konštatovaniu správneho súdu o všeobecnosti svojich námietok uviedol, že SSP má prostriedky,
prostredníctvom ktorých je možné nekonkrétnosť a všeobecnosť podania odstrániť (§ 58 a 59 SSP),

pričom správny súd takto nepostupoval.
· Namietal nesprávne právne posúdenie k použitiu, resp. nepoužitiu medzných hodnôt pri posudzovaní
dôvodnosti záväzných podmienok a určenia vplyvov na jednotlivé časti životného prostredia a ich
ochranu. V administratívnom spise sa síce nachádza tvrdenie, že zámer nespôsobuje významné vplyvy,
ale toto tvrdenie nie je podložené informáciami o celkovom zaťažení územia a vplyvoch na jednotlivé

prahové hodnoty jednotlivých častí životného prostredia podľa osobitného predpisu. Tento nedostatok
spôsobuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia, čo správny súd prehliadol. Zároveň ide o nedostatočné
odôvodnenie napadnutého rozhodnutia ako aj napadnutého rozsudku, keďže doteraz nie je jasné, ktoré
kritériá žalovaný použil na vyhodnotenie vplyvov na životné prostredie.
· Podstatou správnej žaloby nie je namietanie procesných práv, ale porušenie základných práv

verejnosti, a to konkrétne práva na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 a 45 Ústavy Slovenskej
republiky, čl. 37 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), čl. 1 Aarhuského dohovoru,
ako aj porušenie práva na dobrú správu vecí verejných v oblasti životného prostredia podľa čl. 30 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s § 15 zákona o životnom prostredí, podľa § 41 v spojení sčlánkom 37 Charty ako aj podľa čl. 4 v spojení s čl. 6 Aarhuského dohovoru, a teda dôsledkom je
popretie týchto základných práv. Sťažovateľ rozporoval aj právne posúdenie aplikácie § 66 zákona o
EIA, ktorým boli prevzaté právne záväzné akty Európskej únie, najmä vo vzťahu k Smernici EIA, ktoré

vidí ako nesprávne v tom, že by mali byť jej ustanovenia aplikované priamo správnym súdom. Zároveň
uviedol, že v správnom konaní je nutné uvedené predpisy (a ich osobitné inštitúty) aplikovať a správny
poriadok len subsidiárne. Správny súd však zľahčoval úlohy a postavenie sťažovateľa, obsah žaloby,
ako aj dôslednosť pri postupe orgánov verejnej správy.
· Podľa sťažovateľa správny súd nesprávne právne posúdil spôsob aplikácie ustanovenia § 29 ods.

13 zákona o EIA, keď ho neposudzoval v kontexte § 17 ods. 1 zákona o životnom prostredí, pričom
túto normu považuje za procesnú a správny súd nezohľadnil, že sú v nej určené náležitosti rozhodnutia
v kontexte § 47 ods. 3 správneho poriadku. Materiálne podmienky rozhodnutia, ktorými majú byť
environmentálne opatrenia, bližšie vymedzuje § 17 ods. 1 zákona o životnom prostredí, ktorý ich chápe
ako zmierňujúce opatrenia konkrétneho negatívneho vplyvu alebo preventívne opatrenia, aby konkrétny
negatívny vplyv nenastal.

· Rozhodnutie správneho súdu je nezrozumiteľné. Sťažovateľovi nie je zrejmé, v čom sa má mýliť vo
svojej argumentácii ku konkrétnym žalobným bodom a v ktorých právnych úvahách. Týmto správny súd
vo svojej podstate spôsobil denegatio iustitiae pre diskriminačný politický dôvod, čo vzhľadom na to, že
sťažovateľ presadzuje vlastné presvedčenie, znamená politickú diskrimináciu.
· Sťažovateľ namietal nesprávne právne posúdenie otázky ne/vykonania konzultácií a poukázal na

rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Svk/21/2023 z 30. mája 2024,
ktorý sa venoval inštitútu konzultácií a vníma ich širšie ako nariadenie ústneho pojednávania.
29. Sťažovateľ požiadal kasačný súd o predloženie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej
únie, súvisiacich so súladom aplikácie práva v oblasti posudzovania vplyvov na životné prostredie s
právom Európskej únie:

1. Či použitie § 42, § 177 ods. 2 a § 178 ods. 3 SSP je obligatórne na žalobcu, ktorý je
zainteresovaniu verejnosťou ako naplnenie povinnosti súdneho orgánu členského štátu Aarhuského
dohovoru vyplývajúci z ustanovení čl. 3 ods. 4 v spojení s čl. 9 ods.2 a ods.3 Aarhuského dohovoru.
Žalobca žiada, aby spolu so prejudiciálnou otázkou boli Súdnemu dvoru EÚ zaslané stanovy ZDS
pre úplné posúdenie tejto otázky vo vzťahu konkrétne k žalobcovi v tejto konkrétnej žalobnej veci ako

dôkaz preukazujúci, že žalobca sám svojimi stanovami výslovne založil zmysel svojej existencie práve
vykonávanie práce ekologického spolku podľa Aarhuského dohovoru.
2. či judikát NSS SR č. 6Svk/14/2021 nie je faktickým obchádzaním pôsobenia rozsudku Súdneho
dvora EÚ č. C-416/10 tým, že sa neúspechom sankcionuje ekologický spolok, ktorý len pôsobí podľa
Aarhuského dohovoru a spolieha sa na právo Európskej únie a vykonateľnosť rozsudkov Súdneho

dvora EÚ lebo práve už takúto snahu považuje za neprípustnú činnosť zainteresovanej verejnosti,
ktorú treba prostredníctvom neúspechu v žalobnej iniciatíve sankcionovať a teda efektívne nastaviť takú
rozhodovaciu prax, ktorá nehľadí na pôsobenie rozsudku SDEÚ C-416/10 či už ako názor najvyššej
súdnej autority EÚ ale ani nehladí na jeho pôsobenie ako faktického výkladu práva EÚ. Iným slovom
žalobca tvrdí, že spôsob akým správne súdy s ním zaobchádzajú je systémovým riešením správnych

súdov, ako nerešpektovať názor Súdneho dvora EÚ - tým, že znefunkční zainteresovanú verejnosť,
ktorá sa na neho ako právny prameň systematicky odvoláva Alebo inak - či nejde o interpretáciu
vnútroštátneho práva spôsobom neuznávania ekologických spolkov v priamom rozpore s čl. 3 ods.
4 Aarhuského dohovoru v spojení s č1. 9 ods.2 Aarhuského dohovoru aj so špecifickým úmyslom
a následkom systematického nerešpektovania rozhodnutia Súdneho dvora EÚ č. C-416/10. Právnou

vetou rozsudku SDEÚ C-416/10 je totiž „záujmy a práva verejnosti na ochrane životného prostredia
majú (v prípade kolízie) prednosť pred vlastníckym právom a od neho odvodeným právom stavby“ ale
aj právna veta ,,že prvoinštančný súd sa môže ale druhoinštančný súd sa musí obrátiť s prejudiciálnou
otázkou na Súdny dvor ohľadne výkladu práva EÚ“; jeho neutralizácia teda spočíva vtom, že štát
neuznáva priamo spolky, ktoré sú nositeľom zainteresovanej verejnosti resp. neúspechom žaloby štát

sankcionuje takéto spolky keď zjavnou štátnou politikou má byť preferencia stavebníkov a potlačenie
činnosti ekologických spolkov; alternatívne spolky, ktoré sa snažia o vykonateľnosť uvedeného rozsudku
SD EÚ sú považované za zneužívačov práva, lebo sa snažia spôsobiť ,,škodu stavebníkom" - a to tým,
že od súdov žiadajú vykonateľnosť a zohľadnenie uvedeného rozsudku Súdneho dvora EÚ; či procesne
že opakované žaloby smerujúce k tej istej prejudiciálnej otázke súd len z tohto dôvodu považuje za

„bezobsažné" a „bezúčelné“.
3. Či procesný postup podľa správneho poriadku vo vzťahu ku konzultáciám zabezpečuje podrobné
dopredu známe pravidlá vyjadrovania k veci tak ako predpokladá č1. 6 ods. 5 Smernice o EIA.30. Ku kasačnej sťažnosti sa vyjadril žalovaný, pridržiavajúc sa argumentov uvedených v napadnutom
rozhodnutí a vo vyjadreniach pred správnym súdom. Stotožnil sa s napadnutým rozsudkom, súc názoru,
že kasačné námietky sú len zopakovaním odvolacích námietok, resp. správnej žaloby a kasačnú

sťažnosť navrhol zamietnuť.

IV. Argumentácia Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky
31. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „Najvyšší správny súd“ alebo kasačný súd“),
po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods.

1 SSP) a je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu spolu s
konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k názoru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.
32. Kasačný súd považuje za potrebné uviesť, že sťažovateľ síce podal rozsiahlu kasačnú sťažnosť,
avšak jej obsah bol často popretkávaný všeobecnými úvahami bez ozrejmenia vzťahu k napadnutému
rozsudku. Sťažovateľ okrem vecných argumentov kasačnému súdu ponúkol výňatky z rozličných
súdnych rozhodnutí bez postrehnuteľnej spojitosti s predmetom konania a paušálne deklaratórne

tvrdenia nespôsobilé spochybniť správnu úvahu žalovaného, s ktorou sa stotožnil aj správny súd.
V kasačnom konaní majú účastníci rovné postavenie a kasačný súd môže preskúmať rozhodnutie
správnehosúdulenvrozsahusťažnostnýchbodov(§453ods.2SSP).Potrebavymedzeniakonkrétnych
skutočností v kasačnej sťažnosti pritom vyplýva z § 440 ods. 2 SSP, v zmysle ktorého dôvod kasačnej
sťažnostiuvedenýv?odseku1písm.g)aži)savymedzítak,žesťažovateľuvedieprávneposúdenieveci,

ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Kasačný
súd preto zameral svoj kasačný prieskum len na tie sťažnostné body, ktoré svojou konkrétnosťou a
vecným obsahom umožnili realizovať efektívny kasačný prieskum.
33. K námietke nesprávneho právneho posúdenia správneho súdu k vyhodnoteniu správneho orgánu
o tom, že Oznámenie o zmene navrhovanej činnosti nespôsobuje žiadne významné vplyvy/zhoršenie

životného prostredia:
Sťažovateľ pri tejto námietke (str. 2, bod 2.2 kasačnej sťažnosti) nevymedzil, v čom konkrétne
má spočívať nesprávne právne posúdenie správneho súdu. Výčitku, že záver o vyhodnotení
navrhovanej činnosti ako činnosti bez významného vplyvu na životné prostredie nie je podložený
dôkazmi v administratívnom spise ani z neho nevyplýva, však aj kasačný súd vyhodnotil ako

priamo odporujúcu nielen obsahu prvostupňového rozhodnutia, ale aj obsahu administratívneho spisu.
Prvostupňovýsprávnyorgánsadostatočnepodrobnýmanajmäpreskúmateľnýmspôsobomvysporiadal
v prvostupňovom rozhodnutí s mierou závažnosti, významnosti či intenzity predpokladaných vplyvov
zmeny navrhovanej činnosti na jednotlivé zložky životného prostredia, keď ich posudzoval napr. z
hľadiska prípadných požiadaviek na dodatočný záber poľnohospodárskej alebo lesnej pôdy (str. 5),

predpokladaných dopravných obmedzení počas realizácie zmeny navrhovanej činnosti (str. 5), z
hľadiska možnej prašnosti počas realizácie rekonštrukcie mosta (str. 5), riešenia nakladania s odpadmi
(str. 5-6), vzniku hluku (str. 6), terénnych zásahov do krajiny (str. 6) a pod. Kasačný súd nepovažuje
za potrebné na tomto mieste uvádzať podrobný výpočet jednotlivých zložiek životného prostredia,
ktoré prvostupňový správny orgán vyhodnocoval, keďže sťažovateľ nekonkretizoval žiadnu zložku

životného prostredia, ktorej sa ním všeobecne vytýkaný nedostatok mal týkať. Pripomienky jednotlivých
subjektovbolivyhodnotenépodrobne,atoužvprvostupňovomrozhodnutí,nevynímajúcanipripomienky
sťažovateľa,ktorýmsaprvostupňovýsprávnyorgánvenovalnastr.8až15prvostupňovéhorozhodnutia,
žalovaný na str. 21 až 23 napadnutého rozhodnutia a správny súd v bode 50. napadnutého rozsudku.
Kasačný súd dáva do pozornosti, že námietka sťažovateľa neposkytuje nielen vlastné zdôvodnenie,

ale ani ponuku iného, právnemu názoru sťažovateľa vyhovujúceho právneho posúdenia, ku ktorému
mal správny súd dospieť, preto kasačný súd nemohol námietku pre jej všeobecnosť posúdiť inak ako
nedôvodnú.

34. K námietke nesprávneho vyhodnotenia záujmu, ktorý svojou žalobou ochraňuje žalobca, s ktorým

súvisí procesné postavenie žalobcu ako zainteresovanej verejnosti:

Kasačný súd k uvedenej námietke dáva do pozornosti, že správny súd nerozporoval postavenie
žalobcu ako zainteresovanej verejnosti, rovnako nerozporoval jeho aktívnu vecnú legitimáciu. Žalobnými
dôvodmi sa riadne zaoberal, pričom z kasačnej argumentácie sťažovateľa opäť nie je zrejmé, akým

spôsobom malo byť zasiahnuté do jeho procesného postavenia v konaní pred správnym súdom v
tomto smere. Kasačný súd v tejto súvislosti nezistil dôvod preukazujúci porušenie jeho procesných práv.
Vzhľadom k uvedenému aj túto námietku posúdil ako nedôvodnú.35. K námietke nesprávneho postupu správneho súdu v súvislosti s neuskutočnením výzvy podľa § 59
SSP:

Sťažovateľ namietal, že správny súd mal postupovať tak, že nekonkrétnosť a všeobecnosť správnej
žaloby, ktorú deklaroval, mal/mohol odstrániť postupom podľa § 58 a 59 SSP, čo neurobil. Kasačný
súd má za to, že zmyslom uvedených ustanovení SSP nie je to, aby správny súd vyzýval žalobcu
na doplnenie právnej argumentácie jednotlivých žalobných bodov, keďže týmto postupom by došlo k
procesnému zvýhodňovaniu žalobcu, nahrádzaniu jeho povinnosti preukázať vlastné tvrdenia a tým k

porušeniu princípu rovnosti účastníkov konania (§ 5 ods. 9 SSP). Procesný postup podľa § 59 SSP je
namieste vtedy, ak je správnemu súdu predložené podanie vo veci samej (napr. aj správna žaloba),
ktoré ako celok je nezrozumiteľné, obsahovo nekonzistentné, z ktorého nie je zrejmé, čoho sa týka
a čo sa ním sleduje, alebo ak ide o podanie neúplné. Kasačný súd, súc oboznámený s obsahom
správnej žaloby, uvádza, že z nej jasne vyplýva, čoho sa sťažovateľ domáha, aj to, na základe akých
dôvodov, avšak tieto dôvody a ich obsah je v nezanedbateľnom rozsahu len ad hoc kompilátom právnej

teórie, ustanovení právnych predpisov, súdnych rozhodnutí a subjektívnych názorov sťažovateľa. Obsah
žalobných bodov nie je možné dopĺňať len z dôvodu, že správnemu súdu sa správna žaloba po jej
posúdení javí ako nekonkrétna a všeobecná, čo následne vedie k jej zamietnutiu ako nedôvodnej.
Sťažovateľ predostrel správnemu súdu také odôvodnenie správnej žaloby, ktorého kvalitatívnu stránku
nebolo možné preklenúť postupom podľa § 59 SSP. Naviac je potrebné upozorniť aj na ďalšiu relevantnú

skutočnosť, a to, že žalobné body je možné dopĺňať len v rámci lehoty na podanie správnej žaloby,
pričom na neskôr uplatnené žalobné body správny súd neprihliada (s výnimkou zákonných prípadov,
o ktoré v danej veci nejde). Z uvedených dôvodov preto kasačný súd aj túto námietku vyhodnotil ako
nedôvodnú.

36. K ne/porušeniu medzných hodnôt pri posudzovaní dôvodnosti záväzných podmienok a určenia
vplyvov na jednotlivé časti životného prostredia a ich ochranu:

Sťažovateľ namietol nesprávne právne posúdenie aj vo vzťahu k použitiu, resp. nepoužitiu medzných
hodnôtpriposudzovanídôvodnostizáväznýchpodmienokaurčeniavplyvovnajednotlivéčastiživotného

prostredia a ich ochranu. Odkázal pritom na ustanovenie § 12 zákona o životnom prostredí (,,Prípustnú
mieru znečisťovania životného prostredia určujú medzné hodnoty ustanovené osobitnými predpismi;
tieto hodnoty sa určia v súlade s dosiahnutým stavom poznania tak, aby sa neohrozovalo zdravie ľudí
a aby sa neohrozovali ďalšie živé organizmy a ostatné zložky životného prostredia. Medzné hodnoty
sa musia určiť s prihliadnutím na možné kumulatívne pôsobenie alebo spolupôsobenie znečisťujúcich

látok a činností“). Kasačný súd pripomína, že uvedené ustanovenie má charakter blanketovej právnej
normy, t. j. odkazujúcej v konkrétnostiach na iné právne predpisy. Kasačný súd však v kasačnej
sťažnosti nenašiel, ktoré konkrétne ustanovenia ktorých právnych predpisov mali byť v súvislosti so
stanovením medzných hodnôt pri posudzovaní dôvodnosti záväzných podmienok a určenia vplyvov
na jednotlivé časti životného prostredia a ich ochranu aplikované. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti len

príkladom uvádza názvy rôznych právnych predpisov, avšak bez bližšej špecifikácie a konkretizácie
ustanovení, ktoré (a ako) mali byť porušené, najmä však bez vzťahu k predmetu zisťovacieho konania.
Napriek tomu správny ako aj kasačný súd rozhodnutia správnych orgánov podrobili súdnemu prieskumu
z hľadiska ich preskúmateľnosti, pričom dospeli k záveru, že možné vplyvy na životné prostredie
boli riadne posúdené, o čom svedčí podrobné odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia (str. 6-13)

ako aj rozhodnutia žalovaného (str. 17-23). Kasačný súd pripomína, že v preskúmavanej veci išlo o
posúdenie vplyvov rekonštrukcie už existujúceho mosta a bezprostredne priľahlej cestnej infraštruktúry
bez významných zásahov do okolitého prostredia, čo značí, že aj samotné vplyvy na životné prostredie
oproti aktuálnemu stavu nebudú mať výraznejšiu intenzitu.

37. K nesprávnemu právnemu posúdeniu spôsobu aplikácie ustanovenia § 29 ods. 13 zákona o EIA:

Uvedená námietka vychádza zo sťažovateľovho hodnotenia, že správny orgán k ustanoveniu § 29
ods. 13 zákona o EIA nepristupoval v kontexte § 17 ods. 1 zákona o životnom prostredí (,,Každý je
povinný, predovšetkým opatreniami priamo pri zdroji, prechádzať znečisťovaniu alebo poškodzovaniu

životného prostredia a minimalizovať nepriaznivé dôsledky svojej činnosti na životné prostredie.“).
Citované ustanovenie zákona o životnom prostredí však nepredstavuje konkrétny výpočet podmienok,
ale všeobecnú klauzulu o prevenčnej povinnosti vo vzťahu k ochrane životného prostredia. K otázke
aplikácie ustanovenia § 29 ods. 13 zákona o EIA, t. j. povinnosti uvedenia podmienok, ktoré eliminujúalebo zmierňujú vplyv na životné prostredie, do výroku prvostupňového rozhodnutia, kasačný súd
poukazuje na rozsudok Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 7Svk/19/2021 z 29. marca 2023, podľa
ktorého ustanovenie § 29 ods. 13 zákona o EIA, ale ani iné ustanovenia zákona o EIA, neurčujú, o

aké podmienky má ísť a ich určenie je tak prenechané samotnému posudzujúcemu orgánu. Ide teda
o jeden z prípadov, kedy zákon priznáva tomuto orgánu možnosť správneho uváženia, ktoré správne
súdy podľa § 27 ods. 2 SSP môžu preskúmať len do tej miery, či nevybočilo z medzí a hľadísk určených
zákonom. Správny súd ani kasačný súd teda nemôžu hodnotiť samotné opatrenia, ale len to, či správna
úvaha, ktorou správny orgán zdôvodnil uloženie konkrétnych podmienok (opatrení), nevybočuje zo

zákonných medzí. Osobitne kasačný súd cituje z bodu 12 rozsudku sp. zn. 7Svk/19/2021 z 29. marca
2023 záver, ktorý platí aj pre prejednávanú vec: „Už správny súd uviedol, že pripomienky a vyjadrenia
žalobcu uplatnené počas administratívneho konania boli veľmi všeobecné. Žalobca proti tomu namieta,
že judikatúra mu nedáva právo navrhovať konkrétne opatrenia, ktoré sa majú uložiť navrhovateľovi
navrhovanej činnosti. Tým si však nesprávne zamieňa otázku, či môže v administratívnom konaní
navrhovať určité konkrétne opatrenia, s?otázkou, či môže vznášať konkrétne námietky proti tomu, ako

posudzujúci orgán o príslušných opatreniach rozhodol. Podľa kasačného súdu žalobca v prerokúvanej
veci jednoznačne mohol [a v zmysle § 181 ods. 1 písm. e) SSP aj mal] predniesť konkrétne skutkové
a právne dôvody, prečo mal žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí uložiť určité opatrenia a prečo ich
neuložením prekročil hranice správneho uváženia. Faktom však je, že žalobca žiadne takéto konkrétne
dôvody neuviedol, ale obmedzil sa len na všeobecne formulované námietky týkajúce sa prihliadania

na jednotlivé zložky životného prostredia, prípadne určité opatrenia počas výstavby. Potom však
správny súd nepochybil, ak na základe takto všeobecne formulovaných námietok dospel k záveru, že
nemôže žalovanému vytknúť žiadne pochybenie pri aplikácii citovaných ustanovení (a nimi priznaného
správneho uváženia).“ Kasačný súd v prejednávanej veci nezistil žiadne vybočenie zo zákonných
medzí správnej úvahy a?námietku sťažovateľa preto vyhodnotil ako nedôvodnú. Kasačný súd ďalej

uvádza, že správne orgány dospeli k?záveru, že nie sú ohrozené ani neprimerane obmedzené práva
a?oprávnené záujmy subjektov konania, pričom neboli zistené žiadne skutočnosti, ktoré môžu byť v?
rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi na?ochranu životného prostredia alebo ktoré by
v?závažnej miere ohrozovali životné prostredie a?zdravie obyvateľov. Vychádzali pritom zo zistenia,
že v?predmetnej veci sú splnené podmienky podľa príslušných predpisov, z?Oznámenia o?zmene

navrhovanej činnosti predloženého navrhovateľom, vyjadrení subjektov konania a zistenia stavu z?
hľadiska zhodnotenia celkovej úrovne ochrany životného prostredia. Pokiaľ teda sťažovateľ namieta
nedostatočnosť uložených opatrení, kasačnému súdu nie je zrejmé, akými ďalšími opatreniami podľa
§ 29 ods. 13 zákona EIA by sa mali eliminovať alebo zmierňovať potenciálne vplyvy na životné
prostredie (obdobne rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR vo veci sp. zn. 2Svk/9/2022). Navyše,

ako už bolo uvedené, v tu prerokúvanej veci ide o rekonštrukciu už existujúceho mosta a priľahlej
cestnej komunikácie, pričom kasačný súd súhlasí so žalovaným, že priame a nepriame vplyvy na
jednotlivé zložky životného prostredia sú v tomto prípade minimálne. Prvostupňový správny orgán
rozhodol, že zmena navrhovanej činnosti sa nebude posudzovať podľa zákona EIA a zároveň určil
navrhovateľovi povinnosti. Tvrdenie sťažovateľa, že výrok neobsahuje zákonom predpísané náležitosti,

pretože neobsahuje opatrenia vo vzťahu k ochrane životného prostredia, je preto nepravdivé.

38. K námietke nezrozumiteľnosti napadnutého rozsudku, z ktorého nevyplývajú právne úvahy, v čom
sa sťažovateľ mýli, čím môže dôjsť k denegatio iustitiae:

Preskúmaním postupu správneho súdu dospel kasačný súd k záveru, že správny súd preukázateľne
neodmietol správnu žalobu postupom podľa § 98 ods. 1 písm. h) v spojení s § 28 a § 5 ods. 12
SSP z?dôvodu, že by mala zjavne šikanózny charakter, prípadne sa ňou sleduje zneužitie práva.
Rozhodnutie žalovaného riadne preskúmal, a to v súlade so žalobnými námietkami sťažovateľa.
Výsledkom meritórneho prejednania správnej žaloby bolo jej zamietnutie, pričom dôvod zamietnutia

primárne spočíval vo vecnej neopodstatnenosti (nedôvodnosti) jednotlivých žalobných bodov. Vo vzťahu
knámietkesťažovateľa,ktorásatýkalanaznačovaniazneužitiaprávasťažovateľomzostranysprávneho
súdu, resp. správnych orgánov, kasačný súd uvádza, že je nedôvodná. Otázka účelovosti konania
sťažovateľa bola podľa kasačného súdu správnym súdom v napadnutom rozsudku spomenutá len
okrajovo, vôbec nebola dôvodom či podkladom pre prijatie záverov správneho súdu a?už vôbec

nie záverov o zneužití práva sťažovateľom. Rovnako kasačný súd pristúpil k posúdeniu námietok
zľahčovania postavenia žalobcu, predpojatosti súdu a k porušeniu Ústavy SR, Aarhuského dohovoru
ako aj Charty základných práv občanov Európskej únie, ktoré nie sú žiadnym spôsobom špecifikované,
v akom ne/konaní správneho súdu by mala zaujatosť a porušenie uvedených právnych predpisovspočívať. K danej námietke je opäť nevyhnutné uviesť, že pre vykonanie efektívneho kasačného
prieskumu napadnutého rozsudku je potrebná konkrétna argumentácia sťažovateľa, a to tak, aby
kasačný súd vedel reagovať na konkrétne námietky a poskytnúť mu na jeho otázky dostatočné

odpovede.

39. K nesprávnemu právnemu posúdeniu otázky ne/vykonania konzultácií:
Otázku potreby či povinnosti vykonania konzultácií podľa § 63 zákona o EIA kasačný súd riešil už
skôr, pričom jej právne posúdenie možno nájsť napr. v rozsudku Najvyššieho správneho súdu sp.

zn. 6Svk/42/2022 z 29. júna 2023: „K žalobcom namietanému nevykonaniu konzultácií podľa § 63
zákona č. 24/2006 Z. z. najvyšší správny súd uvádza, že z obsahu § 63 zákona č. 24/2006 Z. z.
nevyplýva, že by sa konzultácie za každých okolností museli realizovať výslovne ústnou formou.
Navyše z § 64 menovaného zákona vyplýva, že vo vzťahu k realizácii konzultácií nie je vylúčená
pôsobnosť Správneho poriadku, teda ani § 21 o nariadení ústneho pojednávania. Toto ustanovenie
ponecháva na?posúdení správneho orgánu, aby ústne pojednávanie nariadil, ak to povaha veci

vyžaduje. V nenariadení ústnej formy konzultácií najvyšší správny súd potom nevidel porušenie zákona
č. 24/2006 Z. z. ani Správneho poriadku. Okrem uvedeného možno poukázať na skutočnosť, že
samotný článok 6 ods. 7 Aarhuského dohovoru predpokladá, že účasť verejnosti na?rozhodovaniach
o vymedzených činnostiach môže byť realizovaná nielen výlučne formou ústnou (ústne konzultácie),
ale aj formou písomnou, kedy výslovne ustanovuje, že: ,,Spôsoby účasti verejnosti umožnia verejnosti

predložiť písomné alebo v prípade potreby na verejnom prerokovaní alebo preskúmaní so žiadateľom
akékoľvek pripomienky, informácie, analýzy alebo názory, ktoré považuje za dôležité vo vzťahu k
navrhovanej činnosti.“. Vzhľadom na?uvedené, ako aj skutočnosť, že prvostupňový správny orgán
listom z 20. januára 2020 žalobcu upovedomil o možnosti vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia v
zmysle § 33 ods. 2 Správneho poriadku, žalobca ako dotknutá verejnosť túto možnosť využil a zaslal

vyjadrenie k?príslušnej navrhovanej zmene činnosti, rovnako sa správne orgány riadne vysporiadali
so?všetkými žalobcom uplatnenými námietkami, respektíve požiadavkami, nemožno sa stotožniť so
záverom žalobcu, že v tomto prípade došlo k porušeniu práva účasti verejnosti na?rozhodovaniach
o vymedzených činnostiach. V tomto smere najvyšší správny súd odkazuje na závery iných senátov
najvyššieho správneho súdu, ktoré vo vzťahu k námietke nevykonania konzultácií prijali rovnaký názor

(napríkladrozsudoksp.zn.4Svk/17/2021,prípadnesp.zn.5Svk/40/2022).“Kasačnýsúdsastotožňujes
citovanýmprávnymposúdenímavcelomrozsahunaňomzotrvávasohľadomnapodobnosťskutkového
stavu (v prejednávanom prípade sťažovateľ ako dotknutá verejnosť podobne podal stanovisko s?
pripomienkami k?zmene navrhovanej činnosti z 30. mája 2022, prvostupňový správny orgán doručil
stanovisko sťažovateľa navrhovateľovi na predloženie vyjadrenia, ktoré bolo doručené správnemu

orgánu 29. júna 2022, prvostupňový správny orgán upovedomil sťažovateľa o možnosti vyjadriť sa k
podkladom rozhodnutia v zmysle § 33 ods. 2 správneho poriadku zo 7. júla 2022 a?pripomienkami
sťažovateľa sa v?odôvodnení prvostupňového rozhodnutia aj riadne zaoberal). Kasačná námietka
sťažovateľa je preto nedôvodná.
40. K otázke konzultácií kasačný súd dodáva, že nárok na ústne konzultácie sťažovateľovi neprináleží

ani z čl. 6 ods. 5 Smernice EIA, podľa ktorého „Podrobné pravidlá pre?informovanie verejnosti, napríklad
vyvesením oznamov v určitom okruhu alebo zverejnením v miestnej tlači, a konzultácie s dotknutou
verejnosťou, napríklad písomnými podaniam alebo prostredníctvom verejnej ankety, určia členské štáty.
Členské štáty prijmú potrebné opatrenia s cieľom zabezpečiť, aby boli dôležité informácie dostupné
pre verejnosť v?elektronickej forme aspoň prostredníctvom centrálneho portálu alebo ľahko dostupných

prístupových bodov na príslušnej správnej úrovni.“
41. Sťažovateľ v súvislosti s otázkou ústnych konzultácií opakovane namietal absenciu
eurokonformného výkladu vnútroštátneho práva, teda výkladu v súlade so znením a?účelom práva
EÚ. Nepoukázal však na žiadnu uplatniteľnú normu práva EÚ, z ktorej by vyplývala povinnosť
prvostupňového správneho orgánu zabezpečiť konzultácie v zisťovacom konaní. Tu dáva kasačný súd

do pozornosti, že aj bod 29. preambuly Smernice EIA vyslovene deklaruje, že „sa nevyžadujú žiadne
formálne konzultácie v štádiu zisťovacieho konania“.
42. Sťažovateľ uviedol, že povinnosť uskutočnenia konzultácií vyplýva aj z Aarhuského dohovoru. Čl. 4
Aarhuskéhodohovoruvšakvžiadnomzosvojichodsekovneupravujeprávonakonzultácievzisťovacom
konaní, ani povinnosť prvostupňového orgánu takéto konzultácie (a už vôbec nie v sťažovateľom

požadovanej ústnej forme) zabezpečiť. Čl. 4 Aarhuského dohovoru v skutočnosti pojednáva o prístupe
k informáciám o životnom prostredí, ktoré je označované ako prvý pilier dohovoru a ktorý bol do
slovenského právneho poriadku premietnutý zákonom č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k
informáciám a zákonom č. 205/2004 Z. z. o zhromažďovaní, uchovávaní a šírení informácií o životnomprostredí a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Konkrétne citovaný článok ustanovuje povinnosť
štátu, ktorý je stranou dohovoru, zabezpečiť, že orgány verejnej moci sprístupnia na?základe žiadosti
informácie o životnom prostredí. Je teda zrejmé, že ide o úpravu postupu pri podávaní žiadostí o

informácie a nie o právo či povinnosť zabezpečiť konzultácie v zisťovacom konaní podľa zákona o EIA.
43. Kasačný súd súhlasí so sťažovateľom, že inštitút konzultácií podľa zákona o EIA nemožno spájať
len s vykonaním ústneho pojednávania v zmysle § 21 správneho poriadku. Inštitút konzultácií je pojem
širší, ktorý zahŕňa aj napr. písomné podania alebo verejnú anketu (čl. 6 ods. 5 Smernice EIA) a je
potrebné ho vnímať ako dialóg medzi developerom, príslušným orgánom a ostatnými účastníkmi, teda

aj zainteresovanou verejnosťou. V rámci konania o posudzovaní vplyvov na životné prostredie ide o
významný inštitút, ktorý môže zásadným spôsobom ovplyvniť celý proces posudzovania, pričom zákon
o EIA ako aj Smernica EIA jeho vykonanie predpokladajú. Uvedený záver kasačného súdu však nič
nemení na tom, že v posudzovanom prípade, v ktorom išlo o zisťovacie konanie, zákon s konzultáciami
obligatórne nepočíta a preto nemožno ich nevykonanie považovať za nezákonný postup príslušného
orgánu, ktorý by mal za následok nezákonnosť posudzovaných rozhodnutí (rozsudok Najvyššieho

správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Svk /21/2023 z 30. mája 2024, bod 34 a 35). S uvedenou
námietkou súvisí aj námietka nesprávneho právneho posúdenia aplikácie § 66 zákona o EIA, ktorým
boli prevzaté právne záväzné akty Európskej únie, najmä vo vzťahu k Smernici EIA. K tomu kasačný
súd uvádza, že táto námietka k transpozičnému ustanoveniu zákona o EIA je natoľko všeobecná, že
kasačný nedokáže a ani nemôže vyabstrahovať, aké konkrétne porušenie by z ne/aplikácie podľa § 66

zákona o EIA malo vyplývať.

44. K žiadosti sťažovateľa o iniciáciu prejudiciálneho konania:

Vo vzťahu k?povinnosti predložiť prejudiciálnu otázku kasačný súd, vedomý si obsahu článku 267

Zmluvy o?fungovaní Európskej únie, poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo 6. októbra 1982
vo veci 283/81, CILFIT, v?ktorom Súdny dvor EÚ formuloval tri výnimky, kedy vnútroštátne súdy túto
povinnosť nemajú, a?to pokiaľ: (i) položená otázka nie je relevantná (významná) pre riešenie daného
sporu, (ii) odpoveď na otázku možno vyvodiť z existujúcej judikatúry Súdneho dvora EÚ (tzv. acte
éclairé), alebo (iii) o?správnom uplatnení práva EÚ neexistujú žiadne rozumné pochybnosti (tzv. acte

clair). Súdny dvor EÚ nerozhoduje o?skutkových otázkach prejednávaných v?konaní o veci samej. V
prejudiciálnom konaní sa nerieši konkrétny spor medzi stranami, ale jeho účelom je zaistenie správnej
aplikácie práva EÚ súdom členského štátu. V tu prerokúvanej veci sťažovateľ opakovane namietal iba
to, že vec má „európsky rozmer“ a že konkrétna aplikácia nie je v súlade s právom Európskej únie,
pričomčastopoukazovalnaustanovenia,ktorénebolipodstatnépremeritórnerozhodnutie.Kasačnýsúd

konštatuje, že sťažovateľom navrhované prejudiciálne otázky uvedenému vymedzeniu nezodpovedali,
keďže prvou otázkou žiadal objasniť aplikáciu vnútroštátnych právnych noriem, v druhej otázke analýzu
rozsudku Najvyššieho správneho súdu SR a v tretej otázke ustanovenie čl. 6 ods. 5 Smernice EIA,
pričom tento článok priamo splnomocňuje členské štáty k stanoveniu si vlastnej právnej úpravy, ktorá je
kasačnému súdu v tejto veci jasná (acte claire) a nespôsobuje neistotu pri jej aplikácii (cit. ust. čl. 6 ods.

5 Smernice EIA: „Podrobné úpravy pre informovanie verejnosti (napríklad vyvesenie plagátov v určitom
okruhu alebo zverejnenie v miestnej tlači) a konzultácií s dotknutou verejnosťou (napríklad písomnými
zásielkami alebo prostredníctvom verejnej ankety) určia členské štáty.“). Kasačný súd konštatuje, že pri
prejednávaní tejto veci neidentifikoval pochybnosť o aplikácii práva Európskej únie a za týchto okolností
dospel k záveru, že nie je povinný iniciovať konanie pred Súdnym dvorom EÚ v?právnom režime článku

267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a?preto návrh sťažovateľa na prerušenie konania podľa § 25
SSP v spojení s § 162 ods. 3 CSP zamietol.

V. Záverečné zhodnotenie a odôvodnenie rozsudku v časti trov

45. Sumarizujúc vyššie uvedené skutočnosti kasačný súd zistil, že?kasačná sťažnosť neobsahuje
žiadne právne relevantné námietky, ktoré by mohli ovplyvniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku.
Správny súd sa argumentačne korektne vysporiadal so žalobnými námietkami, neponechajúc otvorenú
žiadnu relevantnú spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na kasačnom súde. Preto kasačný súd
námietky uvedené v kasačnej sťažnosti vyhodnotil ako nedôvodné a kasačnú sťažnosť podľa § 461

SSP zamietol.
46. O náhrade trov účastníkov kasačného konania rozhodol kasačný súd tak,?že?sťažovateľovi, ktorý
v kasačnom konaní nemal úspech, ich náhradu podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1
SSP nepriznal a u procesne úspešného žalovaného nezistil výnimočné dôvody, pre ktoré by moholspravodlivo požadovať náhradu trov konania (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 168 SSP). Ďalším
účastníkom kasačný súd náhradu trov kasačného konania podľa § 467 ods. 1 SSP v?spojení s § 169
SSP nepriznal, nakoľko im v kasačnom konaní nebola uložená povinnosť, s?plnením ktorej by im trovy

kasačného konania vznikli.
47. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.