Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, January 29, 2026

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6Co/33/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8122200148
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrej Radomský

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2026:8122200148.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Radomského a členov

senátu JUDr. Kataríny Krochtovej a JUDr. Romana Lajoša v spore žalobkyne: A. B., narodená XX.
XXXXXX XXXX, bytom C. XX, XXX XX D., zastúpenej JUDr. Jozefom Onďákom, advokátom so sídlom
kancelárie Slovenská 69, 080 01 Prešov, IČO: 35 522 275, proti žalovanému: A., E., E. E. XX. XXXXXXX
XXA., XXX XX F., G.: XX XXX XXX, zastúpeného HUSAR AND PARTNERS S.R.O., advokátska
kancelária, so sídlom Vojenská 14, 040 01 Košice, IČO: 53 519 141, o určenie neexistencie záložného
práva, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 29C/1/2022 - 111 zo dňa
30.11.2022, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Žalobkyni priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu 100 %, o výške
ktorých bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.

III. Stranám sporu náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol nasledovne:

„I. U r č u j e , že nehnuteľnosti vedené na LV č. XXXX katastrálne územie E. v podiele 3 k bytu č. X H.
G.. D. C. C. I. XX. so súpisným číslom XXXX postaveného na pozemku s parcelným číslom XXXX/XX o
výmere 569 m2 - zastavaná plocha a nádvorie, k podielu priestoru na spoločných častiach a spoločných
zariadeniach k domu v podiele 75/3480 spolu so spoluvlastníckym podielom na pozemku s parcelným
číslom XXXX/XX o výmere 569 m2 - zastavaná plocha a nádvorie v podiele 15/928 vedeného na LV
č. XXXX katastrálne územie E., n i e s ú zaťažené záložným právom zriadením zmluvou o zriadení
záložného práva z XX.X.XXXX a dodatkom č. 1 k zmluve o zriadení záložného práva zo XX.X.XXXX

uzavretej medzi žalobkyňou a žalovaným.

II. P r i z n á v a žalobkyni voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške
ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením, po právoplatnosti rozhodnutia súdu vo veci samej.“

2. Vec právne posúdil podľa ust. § 1, § 2 písm. a), § 15 zákona č. 90/2016 Z. z. o úveroch na bývanie a
o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zákon o úveroch na bývanie“), § 2 ods. 1, § 3 zákon

č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka, § 2 ods. 61, 62, 63 zákona č. 455/1991 Z. z. o živnostenskom
podnikaní (ďalej len „Živnostenský zákon“), § 255 ods. 1, § 262 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného
sporového poriadku (ďalej len „CSP“).3. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že medzi stranami sporu bola uzavretá Zmluva o úvere so
zabezpečením v predmete poskytnutia úveru vo výške 61.500,- EUR, s tým, že lehota splatnosti sa
dodatkami menila. Rovnako nebolo sporné, že na zabezpečenie úhrady záväzku zo Zmluvy o úvere

bola zriadená aj Zmluva o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti na LV č. XXXX, kat. úz. E., v podiele
3/4 bytu č. X, H. X. D., C. C. I. XX, bytového domu č. XXXX, spolu so spoluvlastníckymi podielmi na
spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu, a spoluvlastníckeho domu na pozemku, ktorý je
zastavaný týmto obytným blokom vo výške XX/XXXX. Najprv sa súd prvej inštancie zaoberal naliehavým
právnym záujmom na určovacej žalobe. Poukázal na to, že určovacia žaloba môže mať preventívny

charakter, ak možno pomocou nej eliminovať stav ohrozenia práva, alebo neistoty v právnom vzťahu,
ktorá je zárukou odstránenia budúcich sporov. Podľa názoru súdu prvej inštancie sa môže záložca
žalobou domáhať proti záložnému veriteľovi, určenia neexistencie záložného práva z dôvodu neplatnosti
záložnej zmluvy (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/137/2017). Vzhľadom na platnú právnu
úpravuniejepretomožnéuplatniťzáver,ženaliehavýprávnyzáujemniejedaný,akpožadovanéurčenie
má povahu predbežnej otázky. V katastri je vyznačené zriadené záložné právo voči nehnuteľnosti, a

teda existencia naliehavosti právneho záujmu je daná. Ďalej súd prvej inštancie skúmal aj tvrdením
žalobkyne, že v konkrétnom prípade je zmluvný vzťah založený na Zákone o úveroch na bývanie.
Podľa názoru súdu prvej inštancie predmetná úverová zmluva spĺňa definíciu charakteristiky úveru na
bývanie, keďže návratnosť finančných prostriedkov bola zabezpečená záložným právom k nehnuteľnosti
bytu. V danom prípade neobstojí argumentácia žalovaného o vylúčení aplikácie právnej úpravy Zákona

oúverochnabývaniezdôvodu,ženespĺňadefiníciuveriteľa,nakoľkonielenženemávpredmetečinnosti
poskytovania úverov a pôžičiek, ale nebolo udelené ani povolenie NBS na poskytovanie v zmysle tohto
zákona. Pokiaľ žalovaný argumentoval tým, že ide o príležitostný finančný obchod pri správe svojho
majetku v tomto smere však žiadne dôkazy neponúkol. Poukázal na to, že dôkazné bremeno tvrdenia
bolo na žalovanom a takéto zo svojej strany nesplnil. Podľa názoru súdu prvej inštancie je nedôvodná

argumentácia žalovaného o tom, že nie je možné aplikovať Zákon o úveroch na bývanie, na tieto
právne pomery, čo vyplýva aj zo záveru v konaní prebiehajúcom pod sp. zn. 15C/63/2020 Okresného
súdu Prešov. Ďalej tiež žalovaný poukazoval na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obo/102/99
a sp. zn. 5Cdo/164/2012 s tým, že z týchto rozhodnutí vyplýva, že subjektívne práva a povinnosti
vyplývajúce z občianskoprávnych vzťahov, je zabezpečená systémom viacerých občianskoprávnych

záruk. K pôvodnému právnemu vzťahu medzi veriteľom a dlžníkom, ktorý je ako hlavný, pristupuje
nový právny vzťah, a podľa názoru súdu prvej inštancie išlo o vzťah akcesorickej povahy, čiže ako taký
(zriadenie záložného práva), môže platiť len vtedy, ak je platný záväzok hlavný. To vyplýva jednoznačne
zozáverovNajvyššiehosúduSRvoviacerýchrozhodnutiach.Pokiaľsúdprvejinštanciedospelkzáveru,
že teda hlavný vzťah nie je platným právnym úkonom, potom ani akcesorický záväzok nemôže platiť, a

preto žalobe vyhovel. Pokiaľ išlo o návrh na doplnenie dokazovania týkajúceho sa vyžiadania správy z
NBS, či žalovaný je vedený v registri veriteľov poskytujúcich úvery na bývanie, respektíve či kontrolnou
činnosťou bolo zistené, že žalovaný takéto úvery poskytuje nadbytočne a nehospodárne, tento návrh
na doplnenie dokazovania zamietol. Ak teda tvrdí žalovaný, že nemá v predmete činnosti poskytovanie
úverov a nemá povolenie na poskytovanie úverov NBS, potom nemôže byť zavedený ani v registri

veriteľov, a keďže išlo o úver, ktorý bol poskytnutý svojim charakterom na bývanie, čo nevylučuje, že
žalovaný v rozpore s predmetom svojej podnikateľskej činnosti, a bez povolenia NBS niekedy takýto
úver poskytol, prípadne aj naďalej poskytuje, nemá vplyv na posúdenie veci. Z uvedených dôvodov súd
prvej inštancie žalobe vyhovel a priznal nárok na náhradu trov konania úspešnej strane, teda žalobcovi
v rozsahu 100% voči žalovanému.

4. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný namietajúc
nevykonanie navrhovaných dôkazov a nesprávne právne posúdenie veci. Uviedol, že pre posúdenie
sporu boli podstatné tri právne otázky, a to posúdenie platnosti úverovej zmluvy uzavretej medzi
žalobkyňou a žalovaným, posúdenie toho, či prípadná neplatnosť úverovej zmluvy spôsobuje aj

neplatnosť uzavretej záložnej zmluvy, a otázka zaťaženia dôkazného bremena, že išlo u žalovaného
o príležitostný finančný obchod a poskytnutie úveru nie je jeho podnikateľskou činnosťou. Žalovaný
naďalej trvá na tom, že nie je možné vychádzať zo Zákona o úveroch na bývanie. Keďže závery súdu
prvej inštancie o aplikácií zmieneného zákona nepovažuje za správne a ústavne udržateľné, keďže
nebola uzavretá zmluva o úvere na bývanie medzi stranami sporu, nespĺňa žalovaný znaky uvedené

v § 2 ods. 1 písm. a/ Zákona o úveroch na bývanie a nemôže v zmysle tohto zákona nikto poskytnúť
úver fyzickej osobe, nepodnikateľovi. Preto právne zdôvodnenie súdom prvej inštancie nepovažuje
za akceptovateľné. Najpodstatnejšou otázkou však podľa žalovaného je otázka neplatnosti záložnej
zmluvy. Podľa názoru žalovaného, ak by aj bola Zmluva o úvere neplatná, nič na tom nemení, žežalovaný poskytol finančné prostriedky žalobkyni, ktoré doteraz ani len čiastočne nevrátila, a z jej
postoja nevyplýva, že by mala snahu tieto finančné prostriedky vrátiť. Z tohto dôvodu minimálne na
strane žalobkyne vzniklo bezdôvodné obohatenie, a z tohto dôvodu nárok žalovaného ako veriteľa

naďalej trvá a môže byť plnený práve na základe záložnej zmluvy, ktorú strany sporu uzavreli, čiže tento
záväzok je možné podľa názoru žalovaného naďalej akceptovať. V tejto súvislosti poukázal na viaceré
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR napr. sp. zn. 4Obo/102/99, sp. zn. 2Cdo/2606/2000 alebo sp. zn. Rc
15/2001 Najvyššieho súdu ČR. S ohľadom na uvedené rozhodnutia nemožno vychádzať len z toho, že
zabezpečenie pohľadávky v zmysle záložného práva musí automaticky zdieľať osud hlavného záväzku

úverovej zmluvy. Osobitne nie v prípade, ak v zmysle záložnej zmluvy je zabezpečenou pohľadávkou
aj pohľadávku z dôvodu bezdôvodného obohatenia (rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS
464//2011). Z tohto dôvodu sa žalovaný domnieva, že po práve má nárok na akceptáciu zmluvy o
záložnom práve a táto je platná, a je zabezpečením pohľadávky, ktorú žalovaný ako veriteľ má voči
žalobkyni. Vo vzťahu k dôkaznému bremenu poukazuje na to, že názor súdu prvej inštancie je v rozpore
s tzv. negatívnou dôkaznou teóriou v zmysle ktorej od nikoho nemožno spravodlivo požadovať, aby

preukazoval nejakú negatívnu skutočnosť, čiže niečo, čo sa nestalo, či neexistuje. Druhým paradoxom
rozhodnutia súdu prvej inštancie je to, že na jednej strane konštatoval, že žalovaný neuniesol dôkazné
bremeno, na druhej strane však návrhy žalovaného na doplnenie dokazovania zamietol. Z toho dôvodu,
navrhol rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť, žalobu zamietnuť, a priznať mu nárok na náhradu trov
celého konania.

5. K odvolaniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa. Napadnuté rozhodnutie považuje v celom rozsahu
za vecne správne. Trvá na svojej argumentácií a žiada potvrdiť rozsudok súdu prvej inštancie a priznať
jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

6. K vyjadreniu žalobkyne zaslal repliku žalovaný. Uviedol, že žalobkyňa vo svojom vyjadrení neuviedla
žiadne nové skutočnosti. Zopakoval svoje tvrdenia, na ktoré poukázal v celom rozsahu. Podľa
žalovaného niet čo dodať k jeho odvolaniu. Má za to, že je potrebné rozhodnúť podľa článku 1 ods. 5
písm. d) Záložnej zmluvy, zabezpečenej pohľadávky žalovaného pre účely tejto zmluvy sa považujú aj
peňažné pohľadávky, vrátane príslušenstva, ktoré vzniknú záložnému veriteľovi v súvislosti so zmluvou

o úvere, ale aj bez právneho dôvodu, z neplatného právneho úkonu, alebo plnením z právneho dôvodu,
ktorý opadol, t. j. v prípade vydania bezdôvodného obohatenia. K tejto argumentácií sa žalobkyňa vôbec
vo svojom vyjadrení nevyjadrila a nereagovala na argumenty žalovaného uvedené v odvolaní.

7. Do skončenia odvolacieho konania neboli tunajšiemu súdu doručené žiadne ďalšie odvolacie dupliky.

8. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v ako aj konanie im
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia odvolacieho

pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej
tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru,
že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

9. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v

ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

10. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nevykonaním navrhovaných dôkazov a nesprávnym právnym posúdením, teda to, či súd
prvejinštancienazistenýskutkovýstavsprávne,vúplnosti,aplikovalpríslušnéprávnepredpisy,čiriadne
svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť
daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú

rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. II. ÚS 78/05).11. Odvolací súd v prvom rade poukazuje na skutočnosť, že o odvolaní žalovaného už raz rozhodol,
a to rozsudkom č. k. 18Co/13/2023 – 155 zo dňa 30.01.2024 v spojení s opravným uznesením č. k.
18Co/13/2023 – 165 zo dňa 09.04.2024.

12.NajvyššísúdSRodovolanížalovanejrozhodoluznesenímsp.zn.8Cdo/127/2024zodňa25.06.2025
tak, že cit.:

„Rozsudok Krajského súdu v Prešove z 30. januára 2024 sp. zn. 18Co/13/2023 z r u š u j e a vec v

r a c i a Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.“

13. V odôvodnení rozhodnutia NSSR uviedol nasledovné:
„16.1. Dovolací súd nespochybňuje závery ustálenej súdnej praxe podľa ktorej „Záložné právo ako
akcesorické právo slúži na zabezpečenie pohľadávky veriteľa tým, že, ak dlžník nesplní svoj záväzok
včas a riadne, záložný veriteľ je oprávnený uspokojiť svoju pohľadávku vrátane jej príslušenstva z

predmetu záložného práva, t. j. zo zálohu. Vo vzťahu k zabezpečovanému záväzku má záložné právo
povahu akcesorického záväzku, t. j., ak k vzniku k hlavnému záväzku nedôjde, nemôže dôjsť ani k
vzniku akcesorického záväzku“. Z uvedeného potom vyplýva, že záložné právo môže existovať len v
nerozlučnej spätosti s pohľadávkou, ktorá je súčasťou hlavného primárneho záväzkového vzťahu medzi
dlžníkom a veriteľom. Samotná existencia záložného práva, t. j. existencia bez ním zabezpečovanej

pohľadávky, je pojmovo vylúčená. Akcesorická povaha záložného práva sa, zjednodušene povedané,
prejavuje tak, že jeho „osud“ je zviazaný s „osudom“ zabezpečenej pohľadávky. Ak teda pripustíme,
že záložné právo je akcesorické, znamená to, že záložné právo vzniká vždy najskôr spolu so
zabezpečenou pohľadávkou a najneskôr spolu so zabezpečenou pohľadávkou aj zaniká. Záložné právo
je právom k cudzej veci, prípadne k právu alebo inej majetkovej hodnote. Účelom záložného práva

je len zabezpečovať pohľadávku záložného veriteľa. Akcesorická povaha tohto inštitútu sa prejavuje
predovšetkým v tom, že záložné právo samo osebe nemôže existovať. Čo do vzniku i jeho trvania
je závislé na vzniku, resp. trvaní zabezpečovanej pohľadávky. V dôsledku svojej akcesorickej povahy
záložné právo predpokladá pre svoj vznik, resp. trvanie platnú pohľadávku, bez ktorej nemôže existovať.
Viaže sa vždy výlučne na zabezpečenú pohľadávku. Z akcesorickej povahy záložného práva potom

vyplýva, že zmluvné záložné právo vznikne platne len v prípade, že platne vznikla pohľadávka, ktorú
záložné právo zabezpečuje. Prostredníctvom záložného práva možno zabezpečiť pohľadávku veriteľa
napeňažnéplnenieajpohľadávkunepeňažnú(pokiaľjejhodnotajeurčitáalebopočastrvaniazáložného
práva určiteľná), existujúcu, viazanú na splnenie podmienky alebo takú, ktorá má v budúcnosti iba
vzniknúť, pohľadávku v dobe vzniku záložného práva splatnú alebo ktorej splatnosť má ešte len nastať.

16.2. Napriek skutočnosti, že odvolací súd dostatočne nevysvetlil ani to, prečo sa predmetná úverová
zmluva mala riadiť práve zákonom č. 90/2016 Z. z. o úveroch na bývanie (keďže v danej veci neboli
úverové prostriedky určené k nadobudnutiu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti určenej na bývanie -
§ 1 ods. 2 písm. b), c) tohto zákona, resp. odvolací súd bližšie nevysvetlil na aký účel mal byť úver
poskytnutý), čo malo potom dopad na samotné posúdenie jej platnosti (keďže odvolací súd neplatnosť

úverovej zmluvy vyvodzoval výlučne z § 15 ods. 3 cit. zákona), dovolací súd nespochybňuje samotný
záver odvolacieho súdu, že v dôsledku neplatnosti úverovej zmluvy (ak by predmetná úverová zmluva
bola skutočne absolútne neplatným právnym úkonom), nemohlo platne vzniknúť ani záložné právo
na zabezpečenie pohľadávky z tejto úverovej zmluvy (t. j. pohľadávky na vrátenie úveru). Odvolacia
argumentácia žalovanej však smerovala k tomu, že i napriek uvedenému (prípadnej neplatnosti úverovej

zmluvy),keďžezáložnázmluvazabezpečovalao.i.ajpohľadávkunavydaniebezdôvodnéhoobohatenia
(vo výške poskytnutého úveru), ktorá vznikla z neplatného právneho úkonu - úverovej zmluvy, vo vzťahu
k tejto pohľadávke záložné právo vzniklo platne. Z obsahu záložnej zmluvy (čl. I. ods. 5 písm. d) záložnej
zmluvy) totiž vyplývalo, že zabezpečenou pohľadávkou sa na účely tejto zmluvy považovala aj peňažná
pohľadávka, vrátane príslušenstva na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorá vznikne, resp. vznikla

záložnému veriteľovi v súvislosti so zmluvou o úvere v dôsledku plnenia záložného veriteľa dlžníkovi
bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý
odpadol. Inak povedané, zmluvné strany záložnej zmluvy sa dohodli aj na tom, že záložnou zmluvou
zriadené záložné právo bude zabezpečovať o. i. aj peňažnú pohľadávku v sume 61.500 eur, pre prípad,
že by bola úverová zmluva vyhodnotená ako neplatný právny úkon a plnenie na jej podklade by sa

tak stalo bezdôvodným obohatením (t. j. záložné právo zabezpečovalo o. i. aj vrátenie pohľadávky z
bezdôvodnéhoobohateniavprípadeneplatnostiúverovejzmluvy-nároknajejvráteniepritomvyplývalaj
z § 15 ods. 3 veta druhá zákona č. 90/2016 Z. z.). V danom prípade bolo žalobkyni na podklade uzavretej
úverovej zmluvy poskytnuté peňažné plnenie v sume 61.500 eur (spôsobom dohodnutým podľa čl. V.úverovej zmluvy). Ak súdy nižších inštancií ustálili, že úverová zmluva bola neplatným právnym úkonom,
takto poskytnuté plnenie sa nepochybne stalo bezdôvodným obohatením (§ 451 ods. 2 v spojení s §
457 Občianskeho zákonníka), ktoré bola žalobkyňa povinná žalovanej vydať. Keďže úverová zmluva

bola určená za absolútne neplatný právny úkon (teda od počiatku), plnenie na jej základe sa stalo
bezdôvodným obohatením okamihom jeho poskytnutia. Podľa § 151c ods. 2 Občianskeho zákonníka,
záložným právom možno zabezpečiť aj pohľadávku, ktorá vznikne v budúcnosti alebo ktorej vznik
závisí od splnenia podmienky. Nakoľko v danej veci mali byť úverové prostriedky žalobkyni poskytnuté
až po uzavretí zmluvy o zriadení záložného práva (bod 5.2 a nasl. úverovej zmluvy), išlo o prípad

zabezpečenej pohľadávky podľa § 151c ods. 2 Občianskeho zákonníka (t. j. o zabezpečenie budúcej
pohľadávky). V danej veci nie je sporné, že pohľadávka z bezdôvodného obohatenia tu vznikla (aj
odvolací súd v závere svojho rozhodnutia odkázal žalovanú na podanie žalobu na plnenie a v prípade
úspechu, na vymáhanie priznaného nároku v súlade so právnymi predpismi) a keďže akcesorická
povaha záložného práva predpokladá pre svoj vznik, resp. trvanie platnú pohľadávku, bez ktorej
nemôže existovať (t. j. platný vznik a trvanie zabezpečovanej pohľadávky), bolo úlohou odvolacieho

súdu dať žalovanej odpoveď na otázku, či samotná neplatnosť hlavného (zabezpečovaného) záväzku
spôsobila aj neplatnosť záložnej zmluvy v tej jej časti, v ktorej sa záložné právo malo vzťahovať k
pohľadávke z bezdôvodného obohatenia, ktorá vznikla práve v dôsledku neplatnej úverovej zmluvy
(inak povedané, či samotná neplatnosť úverovej zmluvy spôsobila nemožnosť zriadenia záložného
práva k pohľadávke, ktorej vznik bol priamym účinkom tejto neplatnosti, príp., či bolo predmetnou

záložnou zmluvou platne dojednané zabezpečenie vrátenia pohľadávky z bezdôvodného obohatenia
titulom neplatnej úverovej zmluvy). Je potrebné si uvedomiť, že záložné právo sa viaže výlučne na
zabezpečenú pohľadávku, a teda z akcesorickej povahy tohto záložného práva potom vyplýva, že toto
vznikne platne len v prípade, že platne vznikla pohľadávka, ktorú záložné právo zabezpečuje. Rovnako
je potrebné si uvedomiť, že označenou záložnou zmluvou boli zabezpečené viaceré pohľadávky so

samostatným právnym základom ich vzniku (čl. I bod 5 písm. a) až e) záložnej zmluvy), t. j. nielen
pohľadávka zo zmluvy o úvere, ale aj pohľadávka na vrátenie bezdôvodného obohatenia v prípade
neplatnosti úverovej zmluvy (pričom každá z nich je pohľadávkou samostatnou, s odlišným právnym
základom a časovým okamihom jej vzniku). Zriadenie záložného práva na zabezpečenie pohľadávky
z bezdôvodného obohatenia pritom zákon nevylučuje. Práve z týchto dôvodov sa potom žalovaná

domáhala odpovede na otázku, či absolútna neplatnosť úverovej zmluvy spôsobila (z dôvodu akcesority
záložného práva) súčasne aj neplatnosť záložnej zmluvy vo vzťahu k (samostatne) zabezpečenej
pohľadávke na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorá vznikla práve až ako dôsledok neplatnosti
tejto úverovej zmluvy (a teda neplatnosťou úverovej zmluvy pohľadávka na vydanie bezdôvodného
obohatenia vo výške poskytnutej úverovej sumy, na rozdiel od pohľadávky na vrátenie úverovej sumy

z úverovej zmluvy, nezanikla, ale práve naopak, týmto okamihom vznikla a naďalej existuje), a aj vo
vzťahu ku ktorej, účastníci dohodli zriadenie záložného práva na zabezpečenie jej vrátenia. Samotnú
skutočnosť, že za daného stavu nevznikla samotná pohľadávka žalovanej na vrátenie úverovej sumy zo
zmluvy o úvere (a z tohto dôvodu vo vzťahu k nej nebolo platne zriadené ani záložné právo) žalovaná
nespochybňovala.Ktejtoodvolacejotázke(hocisivyžadovalašpecifickúodpoveďzostranyodvolacieho

súdu) sa odvolací súd bližšie nevyjadril, hoci bola pre žalovanú kľúčová (odvolací súd bez bližšieho
zdôvodnenia označil záložnú zmluvu za neplatnú en block z dôvodu neplatnosti úverovej zmluvy).
17. Dovolací súd uzatvára, že odvolací súd nevzal do úvahy žiadnu z týchto namietaných skutočností
a preto z jeho strany ide o postup odporujúci princípom materiálneho právneho štátu. Sumarizujúc
vyššie uvedené oprávňuje dovolací súd vysloviť názor, že odvolací súd svoje rozhodnutie v dovolaním

napadnutej časti odôvodnil spôsobom, ktorým založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f)
CSP.Bolopovinnosťouodvolaciehosúduvysporiadaťsaspodstatnýmitvrdeniamiuvedenýmivodvolaní
žalovanej (§ 387 ods. 3 CSP). Pretože odvolací súd v prejednávanej veci nezaujal k otázkam urobeným
súčasťou odvolania žalovanej žiadne konkrétne stanovisko, dovolaciemu súdu nezostalo prijať iný záver
než ten, že došlo k zaťaženiu konania pred odvolacím súdom tvrdenou zmätočnostnou vadou podľa §

420 písm. f) CSP.
20. Odvolací súd v ďalšom konaní svoje rozhodnutie riadne odôvodní tak, aby obsahová
(materiálna) náplň jeho rozhodnutia založila nielen jeho zrozumiteľnosť, ale aj všeobecnú interpretačnú
presvedčivosť. Osobitnú pozornosť bude venovať relevantným argumentom odvolateľky.“.

14. Z dôvodu zrušenia rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 18Co/13/2023 zo dňa 30.01.2024
Najvyšším súdom SR odvolací súd opätovne podrobil prieskumu odvolanie žalovaného podané proti
rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 29C/1/2022 - 111 zo dňa 30.11.2022.15. K námietke žalovaného o nevykonaní navrhovaných dôkazov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. e)
CSP odvolací súd poznamenáva, že súd prvej inštancie zamietol návrh na doplnenie dokazovania
vyžiadaním správy od NBS ohľadom vedenia žalovaného v registri veriteľov poskytujúcich úvery na

bývanie, resp. či kontrolnou činnosťou bolo zistené, že žalovaný poskytuje takéto úvery z dôvodu,
že vykonanie takéhoto dôkazu považoval za nehospodárne a nadbytočné. Uvedené závery súdu
prvej inštancie odvolací súd aprobuje, keďže vykonaním dôkazu navrhovaného žalovaným by neboli
zistené také skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé privodiť zásadnú zmenu skutkového stavu, ktorá by
bola relevantná pre právne posúdenie veci (odvolací súd svoje úvahy podrobnejšie rozvinie ďalej).

Súčasne odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený
na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Význam
dokazovania teda spočíva v získaní dôležitých poznatkov, na základe ktorých súd stanoví skutkový stav
v prejednávanej veci, a z ktorého potom vychádza a ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu,
resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci,
je jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom

vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný však z hľadiska posúdenia
správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti,
a to obzvlášť v sporovom konaní (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd
tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu
a procesný postoj strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu

akceptovať návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú
povinné na všetky uvedené procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným
spôsobom reagovať súladne s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného
procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje svoj nárok alebo sa bráni proti jeho uplatneniu, prípadne štádia
samotného civilného procesu. Predmetnú odvolaciu námietku odvolací súd posúdil ako nedôvodnú,

keďže súd prvej inštancie rozhodoval na základe dôkazmi overeného skutkového stavu.

16. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP (t. j. nesprávnemu právnemu posúdeniu
veci súdom prvej inštancie) odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej
zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový

stav. Je to činnosť súdu spočívajúca v podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme,
ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Riešenie právnej
otázky (quaestio iuris) prebieha v procese právneho posudzovania veci. pri ktorom súd uvažuje o určitej
právnej norme, zamýšľa sa nad možnosťou (potrebou) jej aplikácie, skúma jej obsah, zmysel a účel,
normu interpretuje a na podklade svojich skutkových zistení prijíma právne závery o existencii alebo

neexistencii dôvodu pre aplikovanie predmetnej právnej normy na posudzovaný prípad (pozri napr.
uznesenieNajvyššiehosúduSR.sp.zn.9Cdo/23/2021z29.09.2021).Nesprávnymprávnymposúdením
veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. rozhodnutie Najvyšší

súd SR. sp. zn. 7Cdo/7/2010). Ani táto odvolacia námietka naplnená nebola.

17. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalovaný ako veriteľ uzatvoril dňa 28.05.2019 so žalobkyňou
ako dlžníkom Zmluvu o úvere o zabezpečením (č. l. 11), na základe ktorej žalovaný poskytol žalobkyni
úver vo výške 61.500,- EUR a žalobkyňa sa úver zaviazala vrátiť do 31.12.2019 (čl. II. Zmluvy o úvere

o zabezpečením). Zmluvne strany sa dohodli, že úver sa poskytuje za úrok 5,5% ročne (čl. III. Zmluvy
o úvere o zabezpečením).

18. V čl. V Zmluvy o úvere o zabezpečením je zmluvné dojednanie o spôsobe poskytnutia úveru s
tým, že predmetný úver mal byť poskytnutý na úhradu záväzkov žalobkyne voči: spoločnosti aporia

zo Zmluvy o pôžičke zo dňa 20.05.2019 vo výške 5.200,- EUR; ďalej na úhradu záväzkov žalobkyne
voči E. J., E. vo výške 6.500,- EUR; na úhradu pohľadávky vymáhanú v exekučnom konaní vedenom
súdnym exekútorom K. E. L. pod spisovou značkou M. XXX/XXXX vo výške 14.514,21 EUR; na úhradu
pohľadávky v exekučnom konaní vedenom súdnym exekútorom K. B. N. M. X/XXXX vo výške 21.198,21
EUR; na úhradu pohľadávok vymáhaných v exekučnom konaní súdnym exekútorom L. L. D. pod

spisovou značkou M. XX/XXXX vo výške 1.250,40 EUR, vo veci M. XXXX/XXXX vo výške 3.680,01 EUR
a M. XXXX/XXXX vo výške 1.051,62 EUR; a na úhradu pohľadávky v exekučnom konaní XXX M. XX/
XX vo výške 761,56 EUR. Zostávajúcu sumu 7.343,99 EUR mal žalovaný vyplatiť podľa pokynu dlžníka
na účet označený v bode 5.1.9 Zmluvy o úvere so zabezpečením.19. Podľa bodu 8.5 prvej vety Zmluvy o úvere o zabezpečením vo veciach neupravených touto zmluvou
sa zmluvný vzťah spravuje príslušnými ustanoveniami Obchodného zákonníka.

20. Dňa XX.XX.XXXX strany sporu uzatvorili Dodatok č. 1 k zmluve o úvere so zabezpečením (č. l. 15
rub), v ktorom bola dohodnutá zmena lehoty splatnosti úveru do 30.11.2019 (čl. 2, bod 6.1 Dodatku č.
1 k zmluve o úvere so zabezpečením).

21. Dňa 27.05.2020 strany sporu uzatvorili Dohodu o zmene zmluvy o úvere so zabezpečením zo dňa
XX.XX.XXXX (č. l. 14), ktorou došlo k predĺženiu lehoty splatnosti úveru do 30.06.2020 (čl. II bod 2.2.
Dohody o zmene zmluvy o úvere so zabezpečením zo dňa 28.05.2019) s tým, že úver sa poskytuje za
úrok, ktorý je dohodnutý vo výške 5,5 %-ta ročne, a to za dobu od poskytnutia úveru až do jeho úplného
splatenia (čl. III, bod 3.1. Dohody o zmene zmluvy o úvere so zabezpečením zo dňa 28.05.2019).

22. Dňa 28.05.2019 uzatvorili strany sporu, za účelom zabezpečenia pohľadávky, Zmluvu o zriadení
záložného práva na nehnuteľnosti, ktoré sa nachádzajú v katastrálnom území: E., obec: D., O.: D. A.
ktoré sú zapísané O. P. C. D., katastrálnym odborom na liste vlastníctva číslo XXXX takto: Byt č. X H.
X. D. A. C. C. XX v F. Q., R. C. XX,XX E. E. I. XXXX, ktorý je postavený na pozemku parcely registra
„S." s parcelným číslom XXXX/XX, popis stavby bytový dom, spoluvlastnícky podiel na spoločných

častiach, spoločných zariadeniach domu a na príslušenstve domu prislúchajúci k Bytu o veľkosti XX/
XXXX a spoluvlastnícky podiel o veľkosti 3/4 k nehnuteľnosti, ktorá sa nachádza v katastrálnom území:
E., obec: D., O.: D. a ktoré sú zapísané O. P. C. D., katastrálnym odborom na liste vlastníctva číslo
XXXX, spoluvlastnícky podiel o veľkosti XX/XXXX na pozemku parcely registra „S." s parcelným číslom
XXXX/XX o výmere 569 m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria (č. l. 17 rub).

23. Žalovaný za podstatné pre posúdenie sporu považoval tri právne otázky, a to posúdenie platnosti
úverovej zmluvy uzavretej medzi žalobkyňou a žalovaným, posúdenie toho, či prípadná neplatnosť
úverovej zmluvy spôsobuje aj neplatnosť uzavretej záložnej zmluvy a otázka zaťaženia dôkazného
bremena, že išlo u žalovaného o príležitostný finančný obchod a poskytnutie úveru nie je jeho

podnikateľskou činnosťou.

24. Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie má za to, že na daný právny vzťah je potrebné
aplikovať zákon č. 90/2016 Z. z. o úveroch na bývanie (ďalej len „Zákon o úveroch na bývanie“). Aj
podľa názoru odvolacieho súdu Zmluva o úvere so zabezpečením spĺňa definíciu úveru na bývanie

uvedenú v § 1 ods. 2 Zákona úveroch na bývanie, podľa ktorého úverom na bývanie na účely tohto
zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov veriteľom spotrebiteľovi na základe zmluvy o
úvere na bývanie vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo obdobnej finančnej pomoci, ktorá
je zabezpečená záložným právom k nehnuteľnosti, bytu. Odvolací súd nemá pochybnosti o tom, že
žalobkyňa nekonala v rámci svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, pričom predmetný úver

bol zabezpečený záložným právom k bytu.

25. K posúdeniu platnosti úverovej zmluvy uzavretej medzi žalobkyňou a žalovaným, a otázky zaťaženia
dôkazného bremena, že išlo u žalovaného o príležitostný finančný obchod a poskytnutie úveru nie je jeho
podnikateľskou činnosťou je potrebné mať na zreteli, že žalovaný namietal aplikáciu Zákona o úveroch

na bývanie, nakoľko z jeho strany sa jednalo len o príležitostný finančný obchod a poskytnutie úveru nie
je jeho podnikateľskou činnosťou. Na preukázanie týchto skutočností navrhol doplnenie dokazovania
vyžiadaním správy od NBS ohľadom vedenia žalovaného v registri veriteľov poskytujúcich úvery na
bývanie, resp. či kontrolnou činnosťou bolo zistené, že žalovaný poskytuje takéto úvery. V tomto ohľade
odvolací súd považuje za potrebné poukázať na ust. § 2 ods. 1 písm. a) Zákona o úveroch na bývanie,

v zmysle ktorého sa veriteľom rozumie banka, zahraničná banka alebo pobočka zahraničnej banky, ktorá
mápovolenieNárodnejbankySlovenskapodľaosobitnéhopredpisuaktorávrámcisvojejpodnikateľskej
činnosti poskytuje alebo sľubuje poskytnúť úver na bývanie. Z citovaného ustanovenia tak jasne vyplýva,
že zákonodarca stanovil podmienku udelenia povolenia Národnou bankou Slovenska podľa osobitného
predpisu na to, aby bolo možné hovoriť o veriteľovi v zmysle ust. § 2 ods. 1 písm. a) Zákona o úveroch

na bývanie.

26. Žalovaný v priebehu celého konania zotrval na svojich vyjadreniach, že nevykonáva činnosť
vzťahujúcu sa k poskytovaniu pôžičiek a úverov ako činnosť sústavnú za účelom dosiahnutia ziskuv zmysle definície ust. § 2 Obchodného zákonníka a Živnostenského zákona. Za účelom preukázania
svojich tvrdení navrhol vyššie zmienené doplnenie dokazovania, ktoré súd prvej inštancie zamietol
ako nehospodárne a neúčelné. V súvislosti s námietkami žalovaného ohľadom zamietnutia návrhu

na doplnenie dokazovania ako aj aplikáciou Zákona o úveroch na bývanie, odvolací súd dáva do
pozornosti ust. § 15 ods. 3 veta prvá citovaného zákona, v zmysle ktorého, ak osoba v zmluve o
úvere na bývanie označená ako veriteľ neoprávnene poskytne úver na bývanie bez povolenia podľa
osobitných predpisov, uzatvorená zmluva o úvere na bývanie je neplatná. Pokiaľ teda úvery na bývanie
poskytujú iné subjekty ako subjekty vymedzené v ust. § 2 ods. 1 Zákona o úveroch na bývanie,

potom sú tieto úvery postihnuté neplatnosťou v súlade s ustanovením § 15 ods. 3 Zákona o úveroch
na bývanie. Z citovaného ustanovenia tak jasne vyplýva, že zákonodarca pripúšťa možnosť, že úver
na bývanie poskytne aj subjekt, ktorý s oprávnením od NBS nedisponuje. Skutočnosť, či veriteľ má
alebo nemá oprávnenie na poskytovanie úverov na bývanie tak nemá vplyv na možnosť aplikácie
spomínaného zákona. Z uvedených dôvodov odvolací dospel k totožným záverom ako súd prvej
inštancie o nedôvodnosti doplnenia dokazovania, ktoré sa aj odvolaciemu súdu javilo ako nadbytočné

a neefektívne. Skutočnosti, ktoré by boli zistené ďalším dokazovaním by neboli spôsobilé privodiť zmenu
záverov tak prvoinštančného ako aj odvolacieho súdu o dôvodnosti aplikácie Zákona o úveroch na
bývanie.

27. Žalovaný ďalej namietal posúdenie Zmluvy o úvere so zabezpečením uzavretej medzi

žalobkyňou a žalovanou ako neplatnej. K uvedenej námietke sa čiastočne odvolací súd vyjadril už
v predchádzajúcom bode tohto rozhodnutia. Pokiaľ ide o poskytovanie finančných prostriedkov na
zabezpečenie bývania aj inými subjektami odvolací súd dopĺňa, že je dôležité aká zmluva bola
uzatvorená medzi účastníkmi zmluvy a o akú zmluvu sa podľa obsahu jedná, teda každú zmluvu je
potrebné posudzovať individuálne. V danom prípade odvolací súd aprobuje záver súdu prvej inštancie,

že podľa obsahu zmluvy sa jedná o zmluvu o úvere na bývanie. Z ust. § 15 ods. 3 Zákona o úveroch
na bývanie je zrejmé, že zákonodarca poskytnutie úveru na bývanie veriteľom, ktorý nemá povolenie
NBS podľa osobitného predpisu, sankcionuje neplatnosťou zmluvy o úvere na bývanie. S ohľadom na
skutočnosť, že žalovaný nie je držiteľom povolenia NBS na poskytovanie úverov na bývanie, pričom
za účelom preukázania tejto skutočnosti navrhoval aj doplniť dokazovanie, odvolací súd uzatvára, že

Zmluvu o úvere so zabezpečením uzatvorenej stranami sporu dňa 28.05.2019 je potrebné v súlade s ust.
§ 16 ods. 3 Zákona o úveroch na bývanie posúdiť ako neplatnú. Dôvody, pre ktoré je potrebné na daný
zmluvný vzťah aplikovať Zákon o úveroch na bývanie odvolací súd ozrejmil vyššie.

28. Poslednou a najzásadnejšou námietkou žalovaného bolo posúdenie Zmluvy o zriadení záložného

práva zo dňa XX.XX.XXXX ako neplatnej z dôvodu neplatnosti Zmluvy o úvere so zabezpečením
s tým, že žalovaný osobitne zdôrazňoval, že Zmluva o zriadení záložného práva zabezpečuje nielen
pohľadávku vyplývajúcu zo Zmluvy o úvere so zabezpečením, ale aj právo žalovaného na vydanie
bezdôvodného obohatenia.

29. Z čl. I, bod 5 Zmluvy o zriadení záložného práva vyplýva, že zabezpečenou pohľadávkou sa na
účely tejto Zmluvy, o. i, peňažná pohľadávka Záložného veriteľa ako Veriteľa podľa Zmluvy úvere
so zabezpečením uzavretej dňa XX.XX.XXXX voči Dlžníkovi, či peňažné pohľadávky, vrátane ich
príslušenstva, na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniknú, resp. vznikli Záložnému veriteľovi
v súvislosti so Zmluvou o úvere v dôsledku plnenia Záložného veriteľa Dlžníkovi bez právneho dôvodu,

plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením právneho dôvodu, ktorý odpadol.

30. V nadväznosti na prejudiciálny záver o neplatnosti Zmluvy o úvere so zabezpečením, sa odvolací
súd stotožňuje s právnym názorom súdu prvej inštancie, uvedeným v bodoch 58 až 61 odôvodnenia
napadnutého rozsudku, o neplatnosti Zmluvy o zriadení záložného práva ako zmluvy akcesorickej,

z dôvodu neplatnosti Zmluvy o úvere so zabezpečením ako zmluvy hlavnej. K uvedenému odvolací súd
dopĺňa, že vzájomná závislosť posudzovania obidvoch zmlúv je v spotrebiteľských právnych vzťahoch
založená ustanovením § 52a ods. 2 Občianskeho zákonníka. Vznik každej z týchto zmlúv je podmienkou
vzniku ostatných zmlúv a zánik jednej z týchto zmlúv iným spôsobom než splnením alebo spôsobom
nahrádzajúcim splnenie spôsobuje zánik ostatných závislých zmlúv, a to s obdobnými právnymi

účinkami.Uvedenouúpravoutakzákonodarcanepreferujehlavnéalebovedľajšiespotrebiteľskézmluvy,
ale právne účinky zániku spotrebiteľských zmlúv spája s každou jednou spotrebiteľskou zmluvou
rovnocenne, a to s účinkami pre všetky ostatné spotrebiteľské zmluvy. Možno oprávnene usudzovať,
že zákonodarca sprísnený koncept vzájomnej závislosti spotrebiteľských zmlúv pri abstrahovaní odštatútu hlavného záväzku zložil z dôvodu efektívneho presadzovania ochrany práv spotrebiteľa, ktorý je
v aplikačnej praxi permanentne vystavený početným záväzkom, ktoré sú v rôznych životných situáciách
doslova vnucované, a to neraz aj za cenu porušenia zákazu viazania poskytovania produktov a

služieb alebo porušovania zákazu používania nekalých obchodných praktík (viac Občiansky zákonník
I., 2. Vydání, 2019, s. 542 - 548: M. Budjač). Vzhľadom na absolútnu neplatnosť Zmluvy o úvere so
zabezpečením od počiatku nemožno hovoriť o vzniku tejto zmluvy, a keďže Zmluvu o zriadení záložného
práva je nutné považovať za vzájomne závislú spotrebiteľskú zmluvu uzavretú pri tom istom rokovaní,
nemožno za vyššie opísaných okolností dovodiť ani platný vznik označenej záložnej zmluvy.

31. Pokiaľ ide o posúdenie Zmluvy o úvere so zabezpečením ako zmluvy spotrebiteľskej, odvolací
súd uvádza, že zo Zákona o poskytovaní úverov na bývanie č. 90/2016 jednoznačne vyplýva, že
uvedená zmluva má spotrebiteľský charakter. Navyše, nespotrebiteľský charakter Zmluvy o úvere
so zabezpečením sa žalovanému v priebehu celého konania nepodarilo preukázať. Odvolací súd
pritom osobitne zdôrazňuje, že nespotrebiteľský charakter zmluvy musí byť preukázaný bezpečne,

spôsobom nevzbudzujúcim dôvodné pochybnosti. V opačnom prípade je potrebné uplatniť výklad v
súlade s ustanovením § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého v pochybnostiach o obsahu
spotrebiteľských zmlúv platí výklad pre spotrebiteľa priaznivejší. K tomuto odvolací súd dopĺňa, že pre
správny záver v otázke povahy úverového vzťahu je vždy potrebné vychádzať z tzv. skutočného účelu
zmluvy, ktorý nie je, respektíve nemusí byť formálne v zmluve deklarovaný.

32. Ako odvolací súd uviedol už vyššie, žalovaný namietal závery prvoinštančného súdu týkajúce
sa neplatnosti Zmluvy o zriadení záložného práva vo vzťahu k zabezpečenej peňažnej pohľadávke
žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia.

33. Úvodom odvolací súd zdôrazňuje, že nespochybňuje možnosť zabezpečiť záložným právom aj
záväzok, ktorý nie je založený na zmluve (napr. zákonná povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie).
Uvedené závery potvrdzuje aj uznesenie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 29 Cdo 3737/2010 zo dňa 20.
03. 2012, v ktorom Najvyšší súd ČR riešil kľúčovú otázku, či môže byť záložným právom zabezpečený
záväzok, ktorý nevznikol zo zmluvy, ale priamo zo zákona (akým je povinnosť vydať bezdôvodné

obohatenie), pričom dospel ku kladnej odpovedi. Uvedené však nič nemení na záveroch odvolacieho
súdu zmienených vyššie, ktorý posúdil Zmluvu o úvere so zabezpečením ako neplatnú v dôsledku
čoho, v súlade s ust. § 52a Občianskeho zákonníka, je absolútne neplatnou aj Zmluva o zriadení
záložného práva ako celok, a to vo vzťahu k všetkým záväzkom, ktoré táto zmluva zabezpečovala,
teda nielen k záväzku plynúceho zo Zmluvy o úvere so zabezpečením, ale aj ďalším zabezpečeným

pohľadávkam uvedeným v čl. I, bod 5 písm. b) až e) Zmluvy o zriadení záložného práva, t. j. aj
k peňažnej pohľadávke na vydanie bezdôvodného obohatenia. Pokiaľ teda bolo súdom prvej inštancie
ustálené, že Zmluva o zriadení záložného práva je neplatná, pričom tento právny závery odvolací súd
aproboval, je Zmluva o zriadení záložného práva neplatná v celom svojom rozsahu, a preto nemôže
obstáť argumentácia žalovaného o jej platnosti vo vzťahu k dielčiemu nároku, t. j. nároku na vydanie

bezdôvodného obohatenia ani k žiadnym jej jednotlivým ustanoveniam.

34. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne
správny potvrdil. Správnemu rozhodnutiu vo veci samej zodpovedá aj správne rozhodnutie súdu prvej
inštancie v súvislosti s výrokom o nároku na náhradu trov konania, preto aj v tejto časti bol rozsudok

potvrdený.

35. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto
súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,

bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Zodpovedané majú byť len tie otázky, ktoré majú pre vec
zásadný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. (Ruiz Torija c. Španielsko z 9.
decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č.
303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998. Ústavný súd

SR vyslovil, že :“súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
askutkovorelevantnéotázkysúvisiacespredmetomsúdnejochrany,t.j.suplatnenímnárokovaobranou
proti takému uplatneniu“. (porovnaj IV. ÚS 115/03). S poukazom na uvedené odvolací súd nepovažovalza potrebné sa vyjadrovať k ostatným dôvodom odvolania, nakoľko tieto sú pre rozhodnutie v merite
veci bez významu.

36. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s
ustanovením § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnej žalobkyni priznal nárok na náhradu trov odvolacieho
konania voči neúspešnému žalovanému v plnom rozsahu s tým, že o ich výške rozhodne súd prvej
inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP).

37. K výroku o trovách dovolacieho konania odvolací súd uvádza nasledovné. V súdenom prípade
je nepochybné, že dôvodom procesného úspechu žalovanej v konaní o dovolaní proti rozsudku
odvolacieho súdu bolo iba porušenie práva na spravodlivý proces, keď sa odvolací súd podľa názoru
NSSR nevysporiadal s podstatnými argumentmi odvolateľky a tieto bez primeraného vysvetlenia
ignoroval, čím bolo namieste odvolaciemu súdu pričítať dovolaním vytýkanú vadu zmätočnosti.
Podstatné je tiež, že tento úspech v dovolacom konaní v konečnom výsledku ani z časti neviedol

k úspechu žalovanej. V takom prípade by izolované prihliadanie len na výsledok dovolacieho konania
bez ohľadu na definitívny výsledok sporu nezodpovedalo elementárnym kritériám spravodlivosti a viedlo
k nespravodlivým dôsledkom spočívajúcimi v priznaní nároku na náhradu trov konania inak celkovo
v konaní neúspešnej procesnej strane. Podľa názoru odvolacieho súdu by takéto rozhodnutie (priznanie
náhrady trov konania neúspešnej procesnej strane) museli odôvodňovať špecifické okolnosti prípadu,

vo svetle ktorých by bolo možné považovať rozhodnutie o priznaní dovolacích trov procesnej strane,
ktorá nebola v konaní napokon úspešná, za spravodlivé, čo však nie je súdený prípad. Na podporu
tohto záveru odvolací súd poukazuje na právne závery vyplývajúce z rozhodnutí Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 6CdoPr/4/2025 z 27.05.2025, sp. zn. 3Cdo/74/2024 z 25.06.2025, či sp. zn.
9Cdo/4/2025z20.8.2025vydanýchvposlednomobdobí.Podľatýchtozáverov,zrozhodnutiaÚstavného

súdu SR sp. zn. I. ÚS 453/2019 nevyplýva povinnosť súdov vždy samostatne rozhodovať o trovách
dovolacieho konania, ide skôr o výnimočnú možnosť, pri ktorej je vždy potrebné brať zreteľ na zásadu
úspechu v spore, vyjadrenú v ustanovení § 255 ods. l CSP, keď procesný úspech sa spravidla určuje
vo vzťahu k predmetu sporu.

38. Vyššie opísané okolnosti vyplývajúce z procesnej situácie v tejto veci, danej charakterom tohto
konania odôvodňujú aby žalovanej, ktorá bola v predchádzajúcom dovolacom konaní síce formálne
úspešná, nebola voči v spore ako takom inak procesne úspešnej žalobkyni, priznaná náhrada trov
predchádzajúceho dovolacieho konania. Žalobkyni zároveň nárok na trovy dovolacieho konania
nevznikol, keďže z rozhodnutia NSSR nebolo možné vyvodiť úspech žalobkyne v dovolacom konaní.

39. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 2: 1.

40. Menšinový názor sudcu, člena senátu JUDr. Andreja Radomského k rozhodnutiu senátu vo veci
vedenej na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. 6Co/33/2025, týkajúcej sa prieskumu rozsudku

Okresného súdu Prešov č. k. 29C/1/2022 - 111 zo dňa 30.11.2022 z pohľadu možnosti záložným právom
platne zabezpečiť záväzok spotrebiteľa, ktorý nevznikol zo zmluvy, ale priamo zo zákona, akým je
v posudzovanej veci povinnosť spotrebiteľa vydať bezdôvodné obohatenie.

41. Za podstatné považujem zodpovedanie hmotnoprávnej otázky či samotná neplatnosť hlavného

zabezpečovaného záväzku spôsobila aj neplatnosť záložnej zmluvy v tej jej konkrétnej časti, v ktorej sa
záložnéprávomalovzťahovaťkpohľadávkezbezdôvodnéhoobohatenia,ktorávzniklaprávevdôsledku
neplatnej úverovej zmluvy. Teda dôsledne posúdiť či samotná neplatnosť úverovej zmluvy spôsobila
nemožnosť zriadenia záložného práva k pohľadávke, ktorej vznik bol priamym účinkom tejto neplatnosti,
príp., či bolo predmetnou záložnou zmluvou platne dojednané zabezpečenie vrátenia pohľadávky z

bezdôvodného obohatenia titulom neplatnej úverovej zmluvy v prípade, že pohľadávka z bezdôvodného
obohatenia bola jasne a určito vymedzená, ako je tomu v tejto posudzovanej veci.

42. Som toho názoru, že závery prvoinštančného súdu a senátu tunajšieho odvolacieho súdu týkajúce
sa neplatnosti Zmluvy o zriadení záložného práva vo vzťahu k zabezpečenej peňažnej pohľadávke

žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia u spotrebiteľa sú nesprávne.

43. Aj v prípadnej neplatnosti celej úverovej zmluvy (s týmto právnym záverom a rozhodnutím senátu
sa stotožňujem z vyššie uvedených dôvodov), keďže záložná zmluva zabezpečovala aj pohľadávku navydanie bezdôvodného obohatenia vo výške poskytnutého úveru, ktorá vznikla z neplatného právneho
úkonu - úverovej zmluvy, je možné dospieť k záveru, že vo vzťahu k tejto pohľadávke záložné právo
vzniklo platne. Z čl. I. ods. 5 písm. d) Záložnej zmluvy zo dňa XX.XX.XXXX je zrejmé , že zabezpečenou

pohľadávkou sa na účely tejto zmluvy považovala aj peňažná pohľadávka, vrátane príslušenstva na
vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorá vznikne, resp. vznikla záložnému veriteľovi v súvislosti so
zmluvou o úvere v dôsledku plnenia záložného veriteľa dlžníkovi bez právneho dôvodu, plnením z
neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol. Z predmetného článku
zmluvy je zrejmé, že zmluvné strany záložnej zmluvy sa dohodli okrem iného aj na tom, že záložnou

zmluvou zriadené záložné právo bude zabezpečovať aj peňažnú pohľadávku v sume 61.500 eur, pre
prípad, že by bola úverová zmluva vyhodnotená ako neplatný právny úkon a plnenie na jej podklade
by sa tak stalo bezdôvodným obohatením. Zmluva o zriadení záložného práva tak bola koncipovaná
tak, že záložné právo zabezpečovalo aj vrátenie pohľadávky z bezdôvodného obohatenia v prípade
neplatnosti úverovej zmluvy. Pôvodný nárok na vrátenie tejto peňažnej pohľadávky vyplýval z ust. § 15
ods. 3 veta druhá zákona č. 90/2016 Z. z.., avšak pokiaľ úverová zmluva bola súdmi oboch inštancií

posúdená ako absolútne neplatný právny úkon, je potrebné ju považovať za neplatný úkon od počiatku.
V takom prípade možno dospieť iba jednému záveru a to, že vykonané plnenie na jej základe sa stalo
bezdôvodným obohatením okamihom jeho poskytnutia. Považujem za potrebné poukázať na uznesenie
Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 29 Cdo 3737/2010 zo dňa 20. 03. 2012, v ktorom Najvyšší súd ČR
riešil kľúčovú otázku, či môže byť záložným právom zabezpečený záväzok, ktorý nevznikol zo zmluvy,

ale priamo zo zákona (akým je povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie), pričom dospel ku kladnej
odpovedi. Zároveň je treba mať na zreteli, že zriadenie záložného práva na zabezpečenie pohľadávky
z bezdôvodného obohatenia pritom zákony SR nevylučujú. Aj z tohto možno vyvodiť, že podľa § 151c
ods. 2 Občianskeho zákonníka, záložným právom možno zabezpečiť aj pohľadávku, ktorá vznikne v
budúcnosti alebo ktorej vznik závisí od splnenia podmienky.

44. Za kľúčové považujem uvedomiť si skutočnosť, že označenou záložnou zmluvou boli zabezpečené
viaceré pohľadávky so samostatným právnym základom ich vzniku, pričom tieto hmotnoprávne základy
upravovala záložná zmluva v rozmedzí čl. I bod 5 od písmena a) až po písmeno e) . Z tohto pohľadu
je zrejmé, že upravovala nielen pohľadávku zo zmluvy o úvere, ale okrem iných aj pohľadávku na

vrátenie bezdôvodného obohatenia v prípade neplatnosti úverovej zmluvy. Mám za to, že každá z týchto
pohľadávok je pohľadávkou samostatnou, má odlišný právny základ a odlišný časový okamih vzniku.
Z tohto dôvodu nemožno aplikovať s ust. § 52a Občianskeho zákonníka vo vzťahu k všetkým záväzkom,
ktoré táto zmluva zabezpečovala, teda nielen k záväzku plynúceho zo Zmluvy o úvere so zabezpečením,
ale aj ďalším zabezpečeným pohľadávkam uvedeným v čl. I, bod 5 písm. b) až e) Zmluvy o zriadení

záložného práva, teda aj k peňažnej pohľadávke na vydanie bezdôvodného obohatenia identifikovanej
pod písm. d).

45. Súhlasím s postulátom, že neplatnosť hlavnej úverovej zmluvy vedie k zániku záložného práva,
avšak výnimka platí vtedy, ak bola záložná zmluva formulovaná dostatočne široko a určito (napr.

zabezpečenie pohľadávky do určitej výšky a príslušenstva s ohľadom na konkrétny právny titul), tak, že
zabezpečujeajreštitučnýnárokvpodobebezdôvodnéhoobohatenia.Vtomtoprípadeargumentujemnie
proti princípom akcesority, ale preukázaním, že napriek neplatnosti úverovej zmluvy je záložná zmluva
platná z hľadiska určenia zabezpečovanej pohľadávky, pretože táto určitosť sa vzťahuje aj na následne
vzniknutú pohľadávku z bezdôvodného obohatenia. NSČR sp. zn. 29 Cdo 3737/2010 zo dňa 20. 3. 2012

riešil kľúčovú otázku, či môže byť záložným právom zabezpečený záväzok, ktorý nevznikol zo zmluvy,
ale priamo zo zákona (akým je povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie). Najvyšší súd dospel k záveru,
že právna úprava (vtedy platný Občiansky zákonník, § 152) nevyžaduje, aby zabezpečovaný záväzok
pochádzal výlučne zo zmluvy. Pokiaľ je pohľadávka z bezdôvodného obohatenia individuálne určená
a existuje platná záložná zmluva, ktorá túto pohľadávku označuje ako zabezpečenú, záložné právo je

platne zriadené. Preto, aby záložné právo mohlo "prežiť" neplatnosť úverovej zmluvy a zabezpečovalo
pohľadávku z bezdôvodného obohatenia, právna prax pripúšťa, že to môže nastať, len ak je splnená
podmienka určitosti špecifikácie pohľadávky v pôvodnej záložnej zmluve. Ak zabezpečovacia zmluva
v niektorej svojej časti obsahuje nároky, ktoré nie sú priamo viazané na úver, ale na iné zákonné právne
tituly(napr.bezdôvodnéobohatenie),môžesavtejtočastipovažovaťzaplatnú.Podľa§39OZsaprávny

úkon,ktorýjevrozporesozákonom,považujezaneplatný.Avšak,akzmluvaozáložnompráveobsahuje
jasne definovanú sumu bezdôvodného obohatenia (čo platí pre posudzovaný prípad), zabezpečenie
toho nároku musí „prežiť“, pretože nie je priamo viazané na platnosť úverovej zmluvy. Z uvedeného
možno mať za to, že záložným právom môže byť zabezpečený aj záväzok, ktorý nie je založený nazmluve, ako napríklad zákonná povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie. Záložné právo zabezpečuje
pohľadávku, keďže hlavnou funkciou záložného práva je zabezpečiť pohľadávku veriteľa. Záložné právo
totiž v tomto prípade zabezpečuje konkrétnu zákonnú pohľadávku veriteľa, a nie konkrétny zmluvný

vzťah, z ktorého pohľadávka vznikla. To znamená, že ak niekto poruší zákonnú povinnosť a dlží inej
osobe bezdôvodné obohatenie, veriteľ si túto pohľadávku môže zabezpečiť záložným právom a v
prípade nesplnenia sa uspokojiť z predmetu zálohu. Pohľadávka nemusí byť zmluvná, zákon umožňuje
zabezpečiť aj pohľadávky, ktoré nie sú založené na zmluve, ale vznikli priamo zo zákona. Ak jedna
osoba neoprávnene získa obohatenie na úkor druhej, vzniká jej zákonná povinnosť toto obohatenie

vydať. Veriteľa žiadna právna úprava neobmedzuje v možnosti zabezpečiť si túto pohľadávku záložným
právom. Ak povinná osoba (dlžník) svoje obohatenie nevydá, veriteľ sa môže domáhať uspokojenia zo
zálohu (napr. z hnuteľnej veci, nehnuteľnosti), ktorým bola pohľadávka zabezpečená. Na základe vyššie
uvedeného som dospel k názoru, že záložné právo je zabezpečovacím právom, ktoré môže existovať
nezávisle od platnosti základného záväzku, pokiaľ sa vzťahuje aj na iný právny titul (bezdôvodné
obohatenie). Pokiaľ každá z pohľadávok je pohľadávkou samostatnou, ktorá má odlišný právny základ

a odlišný časový okamih vzniku nemožno aplikovať s ust. § 52a Občianskeho zákonníka vo vzťahu
k všetkým záväzkom, ktoré táto zmluva zabezpečovala. V opačnom prípade by sme a priori pri zmluvnej
strane ktorou je spotrebiteľ, úplne vylúčili veriteľovu možnosť uzatvorenia Zmluvy o zriadení záložného
práva vo vzťahu k zabezpečenej peňažnej pohľadávke veriteľa na vydanie bezdôvodného obohatenia,
pretože by bola z každého možného pohľadu považovaná za vzájomne závislú spotrebiteľskú zmluvu,

čo v zásade považujem za nutné vylúčiť.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,

ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 C.s.p.).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).