Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Tuesday, November 18, 2025

Súd: Okresný súd Poprad
Spisová značka: 22Csp/27/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8725201858
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 11. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Borovská

ECLI: ECLI:SK:OSPP:2025:8725201858.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Poprad sudkyňou JUDr. Erikou Borovskou v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale

bytom: C. XXX, XXX XX, zast.: LEGALINK s. r. o., advokátska kancelária, IČO: 50 990 365, so sídlom
Mlynské nivy 53, 821 09 Bratislava, proti žalovanému: EOS KSI Slovensko, s.r.o., sídlo: Prievozská 2,
Bratislava - mestská časť Ružinov 821 09, IČO: 35 724 803, zast.: Remedium Legal, s.r.o., Prievozská 2,
821 09 Bratislava-mestská časť Ružinov, IČO: 53 255 739, žaloba o primerané finančné zadosťučinenie,
takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu z a m i e t a .

II. Žalobkyňa je p o v i n n á zaplatiť žalovanej náhradu trov konania v rozsahu 100 % do 3
dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd I. inštancie rozhodne o ich výške.

o d ô v o d n e n i e :

1.Žaloboupodanounatunajšísúddňa21.05.2025vjejúpravepripustenejnapojednávaníkonanomdňa
18.11.2025 sa žalobkyňa domáhala na žalovanej zaplatenia finančného zadosťučinenia vo výške 4.500
eur, a to titulom úspešného uplatnenia porušenia jej spotrebiteľských práv v súdnom konaní vedenom
na tunajšom súde pod sp. zn. 17Csp 37/2023.

2.Žalobuzástupcažalobkyneodôvodniltak,ževkonanívedenomnatunajšomsúdupod17Csp37/2023

súd rozsudkom č. k. 17Csp 37/2023-235 zo dňa 23.10.2024 žalobu žalobkyne (v konaní v prejednávanej
veci žalovanej) proti žalovanej (v konaní v prejednávanej veci žalobkyne) o zaplatenie 9.196,92 eur
s prísl. zamietol. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 10.12.2024. Dôvodom zamietnutia žaloby
v tomto pôvodnom konaní bolo najmä porušenie postupu pri predčasnom zosplatnení úveru podľa §
53 ods. 9 Občianskeho zákonníka a s tým súvisiaca nemožnosť postúpenia pohľadávky z titulu úveru
na žalovanú v zmysle § 17 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (bod
49. odôvodnenia rozhodnutia). Okrem uvedeného súd v tomto rozsudku tiež právne uzavrel, že veriteľ

(pôvodný žalobca) porušil svoju povinnosť vyplývajúcu mu z ust. § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.
z. o spotrebiteľských úveroch účinného k 13.11.2020, čo malo za následok, že v zmysle § 11 ods.
2 tohto zákona žalobkyňa ako veriteľ nebola oprávnená vyžadovať jednorazové splatenie úveru (bod
58. odôvodnenia rozsudku). Predčasne nezosplatnený úver nebolo možné postúpiť na žalobkyňu (§ 17
ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch). Z toho vyplýva, že žalobkyňa
nemalavpôvodnomkonaníaktívnulegitimáciuasúdztohodôvodužalobuvpôvodnomkonanízamietol.
Ustanovenie § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Zb. o ochrane spotrebiteľa, o ktoré žalobkyňa opiera

žalobu,jeustanovenímsrelatívneneurčitouhypotézou.Neobsahuježiadnekritérianavymedzenietoho,
čo predstavuje primerané finančné zadosťučinenie a ako treba určiť jeho výšku. Znenie tejto normy
však nevyžaduje vznik žiadnej ujmy spotrebiteľovi, ale len spôsobilosť jej vzniku (rozsudok Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 7Co 350/2015 z 31.03.2016). Nový zákon o ochrane spotrebiteľa dokoncazmiernil podmienky pre priznanie finančného zadosťučinenia spotrebiteľovi tak, že je možné ho priznať
aj bez toho, aby porušenie spotrebiteľských práv bolo vôbec spôsobilé privodiť spotrebiteľovi ujmu.
Pre priznanie nároku nie je rozhodujúce ani to, či žalobkyňa bola v pôvodnom súdnom konaní sp. zn.

17Csp 37/2023 v postavení žalobkyne alebo žalovanej (rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 11Co
274/2018 zo dňa 17.12.2019, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 25Co 107/2018 z 25.04.2019).
Pokiaľ ide o primeranosť výšky uviedol, že finančné zadosťučinenie má funkciu satisfakčnú, sankčnú,
a treba ho tiež chápať ako odmenu za to, že spotrebiteľ sa pustil do sporu so silnejším dodávateľom,
a že svojim úspechom v spore priniesol benefit aj pre ostatných spotrebiteľov v tom, že dodávateľ sa

obdobného konania už nedopustí voči iným spotrebiteľom. Má za to, že v prejednávanej veci sú splnené
zákonné predpoklady pre priznanie požadovaného finančného zadosťučinenia žalobkyne podľa § 3 ods.
5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa.

3. Spolu so žalobou zástupca žalobkyne predložil súdu rovnopis rozsudku vydaného v konaní sp. zn.
17Csp 37/2023 a doložku jeho právoplatnosti.

4. Uznesením zo dňa 24.06.2025 súd podľa § 167 ods. 2 Civilného sporového poriadku vyzval
žalovanú na vyjadrenie k žalobe v lehote 15 dní od doručenia uznesenia. Zástupca žalovanej na
výzvu súdu reagoval písomným podaním datovaným dňom 16.07.2025, ktorým navrhol, aby súd žalobu
ako nedôvodnú celkom zamietol. V podaní vzniesol námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie

žalovanej v konaní. Uviedol, že v žalobe absentujú akékoľvek skutkové tvrdenia vo vzťahu k tomu,
akéhokonkrétnehoporušeniaspotrebiteľskýchnoriemsažalovanámaladopustiť.Dôvodomzamietnutia
žaloby v pôvodnom konaní vedenom pod sp. zn. 17Csp 37/2023 bolo najmä porušenie postupu pri
predčasnom zosplatnení úveru podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka a s tým súvisiaca nemožnosť
postúpenia pohľadávky z titulu úveru na žalovanú v zmysle § 17 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010

Z. z. o spotrebiteľských úveroch (bod 49. odôvodnenia rozhodnutia). Okrem uvedeného súd v tomto
pôvodnom rozsudku právne uzavrel, že veriteľ (pôvodný žalobca) porušil svoju povinnosť podľa §
7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch účinného k 13.11.2020, čo malo za
následok, že v zmysle § 11 ods. 2 tohto zákona žalobkyňa ako veriteľ nebola oprávnená vyžadovať
jednorazové splatenie úveru (bod 58. odôvodnenia rozsudku). Nezosplatnený úver nebolo možné

postúpiť na žalobkyňu (§ 17 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z.), z čoho vyplýva, že žalobkyňa
nemalavpôvodnomkonaníaktívnulegitimáciuasúdztohodôvodužalobuvpôvodnomkonanízamietol.
Tvrdil, že len samotným iniciovaním súdneho konania vedeného pod sp. zn. 17Csp 37/2023, a ani
úkonmi v súvislosti s odkúpením domnelej pohľadávky, žalovaná neporušila žiadne spotrebiteľské práva
žalobkyne, ani jej nespôsobila žiadnu ujmu. Preto za danej situácie priznanie finančného zadosťučinenia

žalobkyni by znamenalo výklad ust. § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľov contra lege. Len samotná
okolnosť, že žalovaná bola ako žalobkyňa v pôvodnom konaní sp. zn. 17Csp 37/2023 neúspešná,
neznamená, že tým bolo definované aj porušenie spotrebiteľských práv žalovanou. Citoval časť
odôvodnenia uznesenia NS SR sp. zn. 1Cdo 107/2021 zo dňa 28.02.2023 s tvrdením, že toto uznesenie
sa zaoberá nedostatkom aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v konaní za situácie, že pohľadávka, ktorá

bola predmetom konania, nebola predmetom postúpenia. Ďalej citoval časť odôvodnenia rozsudku NS
SR sp. zn. 7Cdo 80/2022 (R 47/2022), z ktorého citoval právnu vetu: „Zodpovedným subjektom, od
ktorého je možné požadovať primerané finančné zadosťučinenie v zmysle § 3 ods. 5 tretia veta zákona
č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990
Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov nemusí byť iba jedna zo sporových strán v súdom

konaní, v ktorom bol spotrebiteľ úspešný“. Citoval časti aj ďalších rozhodnutí, a to rozsudkov Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 25Co 12/2018 zo dňa 21.08.2018 a sp. zn. 1Co 62/2019 zo dňa 26.09.2019.
Ďalej uviedol, že zo žaloby nie je zrejmé, prečo sa žalobkyňa domáha finančného zadosťučinenia
práve vo výške cca polovice pôvodne žalovanej sumy. Poukázal na niektoré rozhodnutia súdov, a to
na rozsudok NS SR sp. zn 6Cdo 127/2017 z 30.01.2017, rozsudky Krajského súdu v Prešove sp. zn.

17CoCsp 32/2020 z 09.09.2020 a sp. zn. 9CoCsp 9/2024 z 26.03.2024, a ďalšie. Tvrdil, že na základe
zmluvy o úvere žalobkyňa čerpala celkom 13.470 eur, pričom zaplatila len 8.571,95 eur. Žalobkyňa teda
len na istine nezaplatila veriteľovi doposiaľ 4.898,05 eur, čím sa fakticky na úkor veriteľa obohatila.
Preto považuje za priam zarážajúce, že žalobkyňa požaduje ešte finančné zadosťučinenie. Žalobkyňa
vedie na tunajšom súde aj iné súdne konania, a to konanie pod sp. zn. 22Csp 26/2025 o priznanie

zadosťučinenia vo výške 4.000 eur, a pod sp. zn. 23Csp 26/2025 o priznanie zadosťučinenia vo výške
900 eur. Spoločným menovateľom všetkých týchto súdnych konaní je to, že žalovaná vo všetkých
úverových prípadoch nezaplatila ani len istinu úverovej pohľadávky. Takéto konanie žalobkyne sa javí
ako „súdichtivé“, s cieľom rozmnožovať spory a tým aj trovy konania. Preto za danej situácie akomaximálne priliehavé na prejednávanú vec sa javia právne závery vyslovené Krajským súdom v Banskej
Bystrici v uznesení sp. zn. 15CoCsp 44/2023 zo dňa 28.02.2024, ktorým súd z dôvodu nezaplatenia
ani len istiny úveru spotrebiteľom zamietol žalobu o priznanie finančného zadosťučinenia ako rozpornú

s dobrými mravmi (obdobne tiež napr. rozsudok Okresného súdu Lučenec sp. zn. 16Csp 51/2023).

5. Uznesením zo dňa 17.07.2025 súd podľa § 167 ods. 3 Civilného sporového poriadku vyzval zástupcu
žalobkyne na vyjadrenie k vyjadreniu žalovanej k žalobe v lehote 15 dní od doručenia uznesenia. Na
výzvu súdu zástupca žalobkyne reagoval podaním zo dňa 30.07.2025, ktorým oznámil, že na podanej

žalobe v celom rozsahu trvá. Uviedol, že je bez právneho významu obrana žalovanej spočívajúca
v tvrdení, že žalovaná nezodpovedá za porušenie predpisov na ochranu spotrebiteľa, konštatované
rozsudkom súdu vo veci sp. zn. 17Csp 37/2023, nakoľko iba odkúpila pohľadávku od banky. Podľa
judikatúry zodpovedným subjektom je vždy ten, kto bol stranou sporu v pôvodnom konaní, a tou
bola žalovaná. Citoval časť odôvodnení rozsudkov Krajského súdu v Prešove č. k. 23Co 83/2017-89
z 16.04.2018, a č. k. 5Co 147/2018-185 z 25.04.2019. Vo vzťahu k výške uplatneného nároku uviedol,

že ak by sa žalobkyňa nebola v pôvodnom súdnom konaní aktívne bránila, vznikla by jej ujma najmenej
vo výške žalovanej istiny 9.196,92 eur, a s príslušenstvom by presiahla 15.000 eur. Poukázal na niektoré
rozhodnutia súdov s tvrdením, že ide o skutkovo a právne obdobné veci, v ktorých súdy priznali finančné
zadosťučinenie vo výške 1.500 eur (rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 22CoCsp 22/2024), vo
výške 500 eur (rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7CoCsp 9/2024), vo výške 2.000 eur ako

50 % zo sumy uplatnenej v pôvodnom konaní (rozsudok Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn.
10Csp 99/2023), vo výške 1.680,30 eur (rozsudok Mestského súdu Košice sp. zn. K3-16Csp 106/2023),
a ďalšie.

6. Uznesením zo dňa 06.08.2025 súd podľa § 167 ods. 4 Civilného sporového poriadku vyzval zástupcu

žalovanej na vyjadrenie k vyjadreniu zástupcu žalobkyne k jej vyjadreniu k žalobe v lehote 15 dní
od doručenia uznesenia. Na výzvu súdu zástupca žalobkyne reagoval písomným podaním zo dňa
21.08.2025, ktorým s poukazom na už uplatnené prostriedky procesnej obrany oznámil, že žalobu
naďalej považuje za nedôvodnú v celom rozsahu. Uviedol, že stále nie je zrejmé, akého konkrétneho
porušenia spotrebiteľských noriem sa žalovaná mala dopustiť. Namietol, že žalobkyňa podala žalobu

bez relevantného odôvodnenia, spoliehajúc sa na aktivitu súdu, nič neriskujúc priznanie aj nižšieho
zadosťučinenia. Konanie žalobkyne považuje za učebnicový príklad zneužívania spotrebiteľského
práva, ktoré nesmie požívať právnu ochranu. Namietol tvrdenie zástupcu žalobkyne, že ak by sa
žalobkyňa aktívne nebola bránila v pôvodnom konaní, hrozila jej ujma 9.196.92 eur. Toto tvrdenie za
situácie, kedy žalobkyňa dlhuje veriteľovi na istine úveru 4.898,05 eur, je až zarážajúce. To, čo zástupca

žalobkyne vykresľuje ako ujmu hroziacu žalobkyni, objektívne možno nazvať sumou, ktorú žalobkyňa
dlhuje veriteľovi, napriek opakovaným márnym pokusom o mimosúdne vyriešenie veci.

7. Súd vec prejednal a rozhodol na pojednávaní konanom dňa 18.11.2025 v prítomnosti zástupcov
oboch sporových strán, ktorí v celom rozsahu trvali na svojich postojoch a uplatnených prostriedkoch

procesného útoku a obrany. Súd na pojednávaní vykonal dokazovanie v celom rozsahu návrhov oboch
sporových strán a skutkový stav ustálil nasledovne:

8. Z obsahu spisu tunajšieho súdu vo veci vedenej sp. zn. 17Csp 37/2023, o ktorú zástupca žalobkyne
opieral základ žalobou uplatneného nároku žalobkyne ako spotrebiteľa na finančné zadosťučinenie

(ďalej už len „ pôvodné konanie“), súd zistil, že dňa 31.03.2023 žalovaná v procesnom postavení
žalobkyne (ďalej vo vzťahu k tomuto pôvodnému konaniu len „žalobkyňa“) podala na Okresný súd
Banská Bystrica žalobu, ktorou sa domáhala na žalobkyni v procesnom postavení žalovanej (ďalej
vo vzťahu k tomuto pôvodnému konaniu už len „žalovaná“) vrátenia istiny úveru vo výške 9.196,92 eur,
zaplatenie zmluvných úrokov v kapitalizovanej sume 2.365,75 eur, úrokov z omeškania v kapitalizovanej

sume 812,34 eur, a úrokov z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 9.121,96 eur od 03.06.2022 do
zaplatenia. Priznania týchto peňažných plnení sa žalobkyňa domáhala titulom zmluvy o spotrebiteľskom
úvere uzavretej dňa 15.11.2016 Všeobecnou úverovou bankou a. s. (ďalej už len „banka“) a žalovanou
(ďalej už len „zmluva o úvere“). O žalobe v jej merite po postúpení veci Okresným súdom Banská
Bystrica rozhodol tunajší súd, a to rozsudkom č. k. 17Csp 37/2023-235 zo dňa 23.10.2024 tak, že žalobu

celkom zamietol (výrok I.) a priznal žalobkyni náhradu trov konania v plnom rozsahu (výrok II). Rozsudok
nadobudol právoplatnosť dňa 10.12.2024.9. Podľa odôvodnenia tohto rozsudku vydaného pôvodnom konaní súd pri svojom rozhodovaní v merite
veci vychádzal zo skutkového stavu, podľa ktorého na základe zmluvy o úvere banka poskytla žalovanej
spotrebiteľský úver vo výške 13.470 eur, pričom žalovaná mala banke zaplatiť celkom 19.442,30 eur

v 95 mesačných splátkach vo výške 201,82 eur, so splatnosťou prvej splátky dňa 20.12.2016 a poslednej
splátky dňa 20.10.2024 (termín konečnej splatnosti úveru). Žalovaná dojednané mesačne splátky riadne
a včas neplatila. Listom zo dňa 01.06.2020 banka upozornila žalovanú na omeškanie so splátkami,
a súčasne aj na možnosť vyhlásenia predčasnej splatnosti celého úveru v prípade ich nezaplatenia.
Listom zo dňa 27.08.2020 banka pre nezaplatenie omeškaných splátok vyhlásila predčasnú splatnosť

úveru. Na základe zmluvy o postúpení pohľadávok banka pohľadávku zo zmluvy o úvere voči žalovanej
postúpila na žalobkyňu, a to ku dňu 02.06.2022.

10. Pokiaľ ide o právne závery prijaté súdom v tomto rozsudku, súd poukazuje predovšetkým na bod.
52. odôvodnenia rozsudku, podľa ktorého: „52. Na základe uvedeného súd právny úkon – vyhlásenie
predčasnej splatnosti úveru posúdil ako neplatný, keď neobsahuje údaj o splátke, pre ktorú veriteľ

vyhlásil predčasnú splatnosť úveru“. Ďalej na bod 58. odôvodnenia rozsudku, podľa ktorého: “58.
Porušenie povinnosti veriteľa podľa § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. účinného k 13.11.2020
má za následok v zmysle § 11 ods. 2 zákona, že žalobca ako veriteľ nebol oprávnený vyžadovať
jednorazové splatenie úveru a že úver sa považuje podľa § 11 ods. 2 zákona za bezúročný a bez
poplatkov“. A tiež na bod 59. odôvodnenia tohto rozsudku, podľa ktorého: „Z vykonaného dokazovania

súd uzavrel, že v dôsledku neplatného vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru pre absenciu uvedenia
splátky, pre ktorú došlo k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru a v zmysle § 11 ods. 2 zákona
účinnéhok13.11.2020právnypredchodcažalobcuanižalobcanebolioprávnenívyžadovaťodžalovanej
jednorazové splatenie úveru. Úver mal byť splatený do 20.10.2024. Za daných okolností je žaloba
predčasne podaná a žalobe nemožno vyhovieť. Uplatnený nárok na zaplatenie úroku nemožno priznať

i pre konštatovanú bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru“.

11. Podľa § 53 ods.1 zákona č. 108/2024 Z. z. o ochrane spotrebiteľa účinného od 01.07.2024
ustanovenia tohto zákona sa použijú na zmluvu uzavretú po 30. júni 2024. Vznik právnych vzťahov zo
zmlúv uzavretých pred 1. júlom 2024 a nároky vzniknuté z týchto zmlúv sa posudzujú podľa právnych

predpisov účinných do 30. júna 2024.

12. Podľa § 3 ods. 5 veta prvá a veta tretia zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa
a o zmene a doplnení zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov
účinného do 01.07.2024 proti porušeniu práv a povinností ustanovených týmto zákonom s cieľom

ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva.
Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatnil porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto
zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za
porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.

13. V prejednávanej veci zmluva o úvere, v súvislosti s ktorou súd v pôvodnom konaní
skonštatoval porušenie spotrebiteľských práv žalobkyne, bola uzavretá dňa 15.11.2016, tzn., pred
01.07.2024. Preto súd na prejednávanú vec aplikoval právnu úpravu zákona č. 250/2004 Z. z. o ochrane
spotrebiteľa a o zmene a doplnení zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Zákon o ochrane spotrebiteľa“). Vychádzajúc z cit. ustanovenia § 3 ods. 5 tohto

zákonazákonnýmipredpokladmivznikunárokuspotrebiteľanaprimeranéfinančnézadosťučineniebolo:
a) úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej Zákonom o ochrane spotrebiteľa
alebo osobitnými predpismi a b) domáhanie sa práva na primerané finančné zadosťučinenie od
subjektu, ktorý zodpovedá za porušenie konkrétneho práva alebo povinnosti. Oba predpoklady museli
byť splnené kumulatívne. Žiadnu inú podmienku, teda ani podmienku, aby spotrebiteľovi bola privodená

konkrétna ujma, zákon nevyžadoval. Zákonodarca pri uplatňovaní takéhoto nároku uľahčil spotrebiteľom
dôkaznú situáciu, keď na rozdiel od nároku na náhradu škody alebo bezdôvodného obohatenia, kedy
dôkazné bremeno je na strane spotrebiteľa, v týchto konaniach odpadá problematické preukazovanie
ako výšky škody a príčinnej súvislosti alebo majetkového prospechu druhej strany. Preukazovanie
skutočnej výšky utrpenej ujmy by bolo spravidla aj nereálne.

14. Doterajšia judikatúra vyšších súdnych autorít je vcelku konštantná v tom, že k naplneniu prvého
zákonného predpokladu, tzn. k úspešnému uplatneniu porušenia práva alebo povinnosti ustanovených
predpismi spotrebiteľského práva dochádza v prípadoch, keď spotrebiteľ v postavení žalobcu uplatníporušenieprávaalebopovinnostíprotidodávateľovivsúdnomkonanížalobou,akoajvtedy,akvsúdnom
konaní spotrebiteľ v postavení žalovaného tak urobí v rámci svojej procesnej obrany proti nároku
uplatnenému dodávateľom ako žalobcom. K úspešnému uplatneniu porušenia práva alebo povinnosti

spotrebiteľa môže dôjsť aj v exekučnom konaní, a to rovnako v procesnom postavení oprávneného, ako
aj v postavení povinného. Vždy sa však musí jednať o porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej
predpismi upravujúcimi ochranu spotrebiteľa, medzi ktoré patrí napr. Občiansky zákonník (ust. § 52
a nasl.), zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách a o zmene
adoplneníniektorýchzákonov(ďalejlen„Zákonospotrebiteľskýchúveroch“),apod.Právonaprimerané

finančné zadosťučinenie vznikne spotrebiteľovi až momentom, kedy je zrejmé, že bol v súdnom
konaní úspešný (a to či už v postavení žalobcu, oprávneného, žalovaného, povinného), čo vyplynie
až z právoplatného rozhodnutia súdu. Preto k naplneniu prvého zákonného predpokladu pre priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia podľa ust. § 3 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa dôjde až
právoplatným rozhodnutím súdu.

15. Na podporu tohto právneho názoru súd dáva do pozornosti napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 6Cdo 127/2017 zo dňa 30.01.2019, podľa ktorého: „...18. Aplikujúc režim zákona č. 250/2007 Z. z. je
potom nutné použiť jeho § 3 ods. 5, podľa ktorého spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie
práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané
finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom

a osobitnými predpismi zodpovedá... predpokladom, ktorý citované ustanovenie zákona vyžaduje je,
že spotrebiteľ, na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom
a osobitnými predpismi. Pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto
ustanovenia treba rozumieť, že súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva
alebo povinnosti, napr. nárok zo zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného obohatenia, alebo vo výroku

rozsudku určí neprijateľnosť konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej
zmluve (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/389/2015). Žiadnu inú podmienku,
t. j. ani podmienku, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a aby spotrebiteľovi bola
privodená konkrétna ujma, nevyžaduje. Zákonodarca pri uplatňovaní tohto nároku uľahčil spotrebiteľom
dôkaznú situáciu, keď na rozdiel od nároku na náhradu škody (bezdôvodného obohatenia), je dôkazné

bremeno na strane spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo odpadá problematické preukazovanie či už výšky
škody, ujmy, príčinnej súvislosti alebo majetkového prospechu druhej strany. Preukazovanie skutočnej
výšky utrpenej ujmy by bolo spravidla nereálne“.

16. Ďalej napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 23CoCsp 42/2020 zo dňa 25.02.2021, podľa

ktorého: „... 24. Samotné ustanovenie § 3 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa v prvej podmienke
viaže vznik práva na finančné zadosťučinenie na úspešné uplatnenie porušenia práva spotrebiteľa
a takýmto môže byť aj žaloba o zaplatenie sumy podaná zo strany žalovaného ako dodávateľa. Vo
vzťahu k samotnému pojmu úspešné uplatnenie práva alebo povinnosti ako prvej podmienky odvolací
súd uvádza, že k naplneniu tejto podmienky dochádza nie len v tých prípadoch, kedy si spotrebiteľ v

pôvodnomkonanívpostavenížalobcuuplatníporušenieprávaalebopovinnostiprotidodávateľovi,aleaj
vtedy, keď v pôvodnom konaní v postavení žalovaného tak urobí v rámci svojej obrany proti dodávateľovi
uplatnenému nároku. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na to, že právo na primerané finančné
zadosťučinenie nevzniká podaním žaloby, resp. obranou spotrebiteľa v pôvodnom konaní, ale až
momentom kedy dôjde k úspešnému uplatneniu porušenia práva a lebo povinnosti na súde, čo vyplynie

až z právoplatného rozhodnutia súdu vydaného v pôvodnom konaní, pretože až týmto momentom dôjde
k naplneniu prvého predpokladu na úspešné domáhanie sa práva na priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia. 25. Odvolací súd v súvislosti s výkladom samotného pojmu úspešné uplatnenie práva
zo strany spotrebiteľa poukazuje aj na interpretačné pravidlo citované v rozhodnutí Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 4Obdo/45/2012 zo dňa 24.6.2013, podľa ktorého pri nejednoznačnom

výklade akejkoľvek problematiky týkajúcej sa ochrany spotrebiteľa je potrebné uprednostniť vždy ten
výklad, ktorý sleduje záujem spotrebiteľa...“.Porovnaj tiež napr. rozsudok Krajského súdu v Trnave sp.
zn. 23CoCsp 14/2020 zo dňa 29.06.2020, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19Co 145/2018
zo dňa 13.12.2019, rozsudky Krajského súdu v Prešove sp. zn. 13Co 80/2016 zo dňa 20.03.2018 a sp.
zn. 3Co 101/2017 zo dňa 07.12.2017, a ďalšie.

17. Vzhľadom na vyššie uvedený skutkový stav a konštantnú judikatúru súd prijal záver, že
v prejednávanej veci bol naplnený prvý predpoklad úspešného uplatnenia porušenia práva žalobkyne
ako spotrebiteľa na primerané finančné zadosťučinenie. A to existencia právoplatného rozhodnutiasúdu vydaného v spotrebiteľskom konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 17Csp 37/2023,
v ktorom žalobkyňa ako spotrebiteľ v procesnom postavení žalovanej bola úspešná (súd žalobu celkom
zamietol), a v ktorom súd skonštatoval porušenie práv žalobkyne ustanovených právnymi predpismi

upravujúcimi ochranu spotrebiteľa. A to konkrétne porušenie ust. § 7 ods. 1 v spojení s 11 ods. 2
Zákona o spotrebiteľských úveroch, tzn. povinnosti veriteľa preskúmať s odbornou starostlivosťou pred
uzavretím spotrebiteľskej zmluvy o úvere schopnosť spotrebiteľa splácať úver. A tiež porušenie ust. §
53 ods. 9 v spojení s ust. § 565 Občianskeho zákonníka, nakoľko pre platnosť vyhlásenia predčasnej
splatnosti celého úveru veriteľom v zmysle týchto ustanovení bolo nevyhnutné, aby veriteľ tieto právne

úkony učinil dostatočne určito a špecifikoval splátku, pre ktorú mienil, a pre ktorú nakoniec aj pristúpil,
k vyhláseniu predčasnej splatnosti celého úveru.

18. Pre priznanie finančného zadosťučinenia však bolo potrebné, aby žalobkyňa preukázala splnenie
aj druhého predpokladu, a to, že priznania práva na primerané finančné zadosťučinenie sa žalobou
domáha od subjektu, ktorý za porušenie spotrebiteľských noriem tak, ako to súd vyslovil v pôvodnom

konaní, zodpovedá. Tzn., že žalovaná je v spore vecne pasívne legitimovaná. Splnenie tejto druhej
podmienky však žalobkyňa nepreukázala. K tomu súd ďalej udáva:

19. Zástupca žalovanej namietal absenciu akýchkoľvek skutkových tvrdení žalobkyne v priebehu celého
konania v tom smere, akého porušenia spotrebiteľských noriem sa žalovaná mala v prejednávanej veci

dopustiť. Tvrdil, že žalovaná neporušila žiadne spotrebiteľské práva žalobkyne. Žalovaná nespôsobila
žalobkyni žiadnu ujmu tým, že iniciovala pôvodné konanie, a ani úkonmi súvisiacimi s odkúpením
domnelejpohľadávkyodbanky.Okolnosť,žežalovanábolažalobkyňouvpôvodnomkonaní,aževtomto
pôvodnom konaní bola neúspešnou, ešte sama o sebe bez ďalšieho neznamená, že je tým definované
porušenie spotrebiteľských noriem žalovanou. Tvrdil, že žalobkyňa doposiaľ len na istine nezaplatila

4.898,50 eur, čím sa fakticky na úkor veriteľa obohatila. Žalobkyňa ako spotrebiteľka vedie aj ďalšie
súdne konania o priznanie finančného zadosťučinenia, pričom ich spoločným menovateľom je to, že
žalovaná vo všetkých uvedených úverových prípadov nezaplatila ani len istinu úverovej pohľadávky.
Za danej situácie by preto priznanie finančného zadosťučinenia žalobkyni bolo v rozpore so zákonnom
(contra lege) a výkon takého práva žalobkyňou je výkonom v rozpore s dobrými mravmi. Má za to, že

ide o učebnicový príklad zneužívania spotrebiteľského práva, ktorý by nemal požívať právnu ochranu.
Zástupca žalobkyne obranu žalovanej spočívajúcu v tvrdení, že nezodpovedá za porušenie predpisov
na ochranu spotrebiteľa v pôvodnom konaní, nakoľko iba odkúpila pohľadávku od banky, považoval bez
právneho významu. Tvrdil, že podľa judikatúry zodpovedným subjektom je vždy ten, kto bol stranou
sporu v pôvodnom konaní. Tou v prejednávanej veci bola žalovaná.

20. Súd neprisvedčil argumentácii zástupcu žalobkyne, že podľa judikatúry zodpovedným subjektom
v zmysle cit. ust. § 3 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa je vždy ten, kto bol procesnou stranou
spotrebiteľského sporu v pôvodnom konaní. V prejednávanej veci pritom nebolo sporným, že žalovaná
bola procesnou stranou v pôvodnom konaní, v ktorom vystupovala v procesnom postavení žalobkyne.

Súd prisvedčil zástupcovi žalovanej, že okolnosť, že žalovaná bola žalobkyňou v pôvodnom konaní,
a že v tomto pôvodnom konaní bola neúspešnou, ešte sama o sebe bez ďalšieho neznamená, že
je tým definovaná aj jej zodpovednosť za porušenie spotrebiteľských noriem konštatovaných súdom
v pôvodnom konaní.

21. Pokiaľ zástupca žalobkyne uvedený právny záver dôvodil judikatúrou, a to konkrétne citáciou
časti odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 23Co 83/2017-89 zo dňa 16.04.2018,
súd udáva, že ide o citáciu časti odôvodnenia rozhodnutia bez širšieho kontextu celej veci. Podľa
tejto citácie: „...5...Aj keď žalovaný zmluvu so žalobkyňou neuzatváral, je nepochybné, že on bol
účastníkom konania vo veci 24C/233/2015, a preto konštatovanie, že žalovaná uplatnila voči žalobcovi

svoje spotrebiteľské práva, je správne. Nie je dôležité či spotrebiteľ v konaní vystupuje ako žalobca
alebo žalovaný, je dôležité, či úspešne uplatní porušenie svojich spotrebiteľských práv, teda pokiaľ
sa spotrebiteľ ako žalovaný v konaní úspešne bráni tým, že dodávateľ porušil jeho spotrebiteľské
práva a z toho dôvodu bude žaloba zamietnutá, tak potom možno konštatovať, že spotrebiteľ úspešne
uplatnil svoje spotrebiteľské práva“. Aj keď aj v tejto veci ide o situáciu, kedy žalovaná bola procesnou

stranou aj v pôvodnom konaní (žalobkyňou), svoju vecnú aktívnu legitimáciu v pôvodnom konaní
rovnako dôvodila zmluvou o postúpení pohľadávky bankou, a v oboch veciach súd žalobu celkom
zamietol, ide o veci odlišné z hľadiska súdmi prijatých právnych dôvodov zamietnutia žaloby. Kým
v pôvodnom konaní v tejto veci súd žalobu zamietol bez tohto, aby sa zaoberal otázkami, ktoré malivplyv na platnosť postúpenia pohľadávky bankou na žalobkyňu a tým otázkou aktívnej vecnej legitimácie
žalobkynevkonaní(dôvodomzamietnutiažalobybollenzáverobezúročnostiabezpoplatkovostiúveru),
v pôvodnom konaní v prejednávanej veci súd žalobu zamietol z právnych dôvodov, ktoré mali vplyv na

platnosť postúpenia pohľadávky bankou na žalobkyňu a tým aj na aktívnu vecnú legitimáciu žalobkyne
v konaní. Súd v pôvodnom konaní v prejednávanej veci prijal záver, že predčasné zosplatnenie úveru
bankou nebolo platné. A to jednak pre porušenie ust. § 7 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch
bankou v spojení s ust. § 11 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch. Jednak pre neurčitosť
právnych úkonov veriteľa, v ktorých absentovala špecifikácia splátky, pre ktorú došlo k predčasnému

zosplatneniu úveru (§ 53 ods. 9, § 565, § 37 Občianskeho zákonníka). Pokiaľ nebola platne vyhlásená
predčasná splatnosť úveru (konečná splatnosť úveru nastala až dňa 20.10.2024), ku dňu postúpenia
úverovej pohľadávky bankou (02.06.2022) nebol úver splatný, a banka ako pôvodný veriteľ nebola
oprávnená postúpiť svoju pohľadávku zo zmluvy o úvere na žalobkyňu. Z ustanovenia § 92 ods. 8
Zákona o bankách totiž vyplýva, že predmetom postúpenia sú len pohľadávky zo strany banky, ktoré
sú už splatné. V prejednávanej veci bola teda rozhodujúcou otázka neplatnosti vyhlásenia predčasnej

splatnosti úveru bankou, a tým aj neplatnosti postúpenia pohľadávky bankou na žalobkyňu. Následkom
postúpenia pohľadávky, ohľadne ktorej postúpenie podľa § 525 Občianskeho zákonníka alebo podľa
špeciálnych predpisov nie je dovolené, je absolútna neplatnosť zmluvy o postúpení pre jej rozpor so
zákonom (§ 39 Občianskeho zákonníka). Ak dôjde k postúpeniu pohľadávky, ohľadne ktorej to zákon
zakazuje alebo ohľadne ktorej postúpenie podmieňuje splnením zákonných podmienok, ktoré splnené

neboli, ide o postúpenie neplatné (o tzv. neplatnú cesiu) od počiatku - ex tunc a jeho neplatnosť nemožno
zhojiť. Z uvedeného dôvodu v týchto prípadoch nemožno vôbec hovoriť o platnom postúpení a postupca
zostáva veriteľom svojej pohľadávky, ktorá na postupníka neprechádza pre neplatnosť zmluvy. Súd
preto prisvedčil zástupcovi žalovanej, že v pôvodnom konaní v prejednávanej veci žalobkyňa nemala
aktívnu vecnú legitimáciu. Tzn., aj keď v pôvodných konaniach v oboch veciach žalované boli stranou

v pôvodnom konaní (žalobkyňami) a ich žaloby boli zamietnuté, len v pôvodnom konaní v prejednávanej
veci súd v konečnom dôsledku žalobu zamietol pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne
danej absolútnou neplatnosťou zmluvy o postúpení pohľadávky bankou podľa § 39 Občianskeho
zákonníka z dôvodu neplatného predčasného zosplatnenia úveru . Tu súd len dodáva, že ust. § 92
Zákona o bankách nie je normou spotrebiteľskou, ako to konštatoval súd napr. v rozsudku Krajského

súdu v Prešove sp. zn. 25Co 12/2018 zo dňa 21.08.2018, podľa ktorého: „...22. Ustanovením § 92 ods.8
ZoB sa sledovalo sprísnenie postúpenia cesie bankovej pohľadávky zo sféry kontrolovanej centrálnou
bankou a umožniť dlžníkovi, ktorý poruší zmluvné podmienky, aby v primeranom čase vykonal nápravu
a zotrval vo vzťahu s bankou, s ktorou dojednal finančnú službu. 23. Uvedené porušenie povinnosti v
zmysle vyššie uvedeného ustanovenia o bankách teda nie je možné posúdiť ako dostatočné splnenie

povinnostioporušeníprávalebopovinnostiustanovenejvovzťahukspotrebiteľoviosobitnýmpredpisom
pre uplatnenie primeraného finančného zadosťučinenia na základe ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č.
250/2017 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. S poukazom už na vyššie uvádzané odvolací súd konštatuje, že
za daného stavu nie je priznanie finančného zadosťučinenia plne dôvodné a nemožno sa preto stotožniť
s názorom odvolateľov, že v konaní pred súdom prvej inštancie bolo preukázané, že došlo k porušeniu

práv ustanovených za účelom ochrany žalobcov ako spotrebiteľov“.

22. Pokiaľ zástupca žalobkyne poukazoval tiež ďalej na rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 5Co
147/2018 – 185 zo dňa 25.04.2019, z ktorého rovnako citoval len časť, aj v tejto veci ide o situáciu odlišnú
z hľadiska právnych záverov vyslovených súdom v pôvodnom konaní. Podľa citácie zástupcu žalobkyne:

„ 23...K odvolacej námietke žalovaného, že nebol účastníkom úverového vzťahu odvolací súd uvádza,
že sám žalovaný ako žalobca bol stranou v spore sp. zn. 11C/147/2014, kde si uplatňoval aj nároky, u
ktorých súd zistil porušenie spotrebiteľského práva terajšieho žalobcu. Preto je žalovaný aj podľa názoru
odvolacieho súdu vo veci pasívne legitimovaný...“. Aj v tejto veci súd však v pôvodnom konaní vedenom
na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 11C 147/2014 žalobu čiastočne zamietol bez tohto, aby sa vôbec

zaoberal právnymi otázkami, ktoré mali vplyv na záver o platnosti postúpenia pohľadávky bankou na
žalobkyňu, a tým otázkou jej vecnej aktívnej legitimácie v konaní (súd žalobu sčasti zamietol len na
základe záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru).

23. Ani v prípade uznesenia NS SR sp. zn. 1Cdo 107/2021 zo dňa 28.02.2021, na ktoré poukazoval

zástupca žalovanej, sa v pôvodnom konaní nejednalo o zamietnutie žaloby súdom pre neplatné
postúpenie pohľadávky bankou. Išlo o situáciu, kedy súd síce žalobu zamietol na základe záveru
o nedostatku vecnej aktívnej legitimácie žalobkyne, ale na základe záveru, že zmluvou o postúpení
pohľadávky, o ktorú žalobkyňa opierala svoju aktívnu legitimáciu v konaní, pohľadávka, ktorá bolapredmetom konania, nebola postúpená: ,,...17....Súd po preštudovaní prílohy k zmluve o postúpení
pohľadávky zistil, že pohľadávka, ktorá bola predmetom konania, nebola predmetom postúpenia medzi
právnou predchodkyňou žalobkyne a žalobkyňou (žalovanou v tomto konaní), v dôsledku čoho žalobu

zamietol pre nedostatok aktívnej legitimácie žalobkyne (žalovanej v tomto konaní). Z uvedeného
skutkového stavu má dovolací súd za preukázané, že v konaní pred Okresným súdom Svidník 3 C
14/2012 nebolo právoplatne rozhodnuté o porušení žiadneho konkrétneho spotrebiteľského práva alebo
povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z. z. a osobitnými predpismi“.

24. V prejednávanej veci teda, na rozdiel od vyššie uvedených konaní, súd v pôvodnom konaní svoje
rozhodnutie o zamietnutí žaloby založil na dôvodoch, ktoré mali za následok neplatné postúpenie
úverovej pohľadávky bankou na žalobkyňu (na tzv. neplatnej cesii pohľadávky bankou), a tým na
nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne v pôvodnom konaní. V prejednávanej veci tak banková
úverová pohľadávka pre absolútnu neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky podľa § 39 Občianskeho
zákonníka neprešla na žalovanú a banka naďalej ostala nositeľom tejto úverovej pohľadávky. Pokiaľ

na žalovanú pre neplatnú cesiu bankou neprešla banková úverová pohľadávka, žalovaná nemôže byť
vecne pasívne legitimovaná v konaní v prejednávanej veci. Vecná legitimácia v konaní je totiž vecou
hmotného práva. Je potrebné ju odlíšiť od procesnej subjektivity v konaní, kedy stranou konania sa
bez ďalšieho stane ten, kto podá žalobu a kto sa označí za žalobcu. Nárok na primerané finančné
zadosťučinenie sa vždy odvíja od hmotnoprávneho zmluvného vzťahu založeného spotrebiteľskou

zmluvou o úvere. Priznanie finančného zadosťučinenia voči žalovanému subjektu len na základe
záveru, že žalovaný subjekt bol procesnou stranou v pôvodnom konaní, v ktorom bol neúspešný,
bez preukázania naplnenia hypotézy vyžadovanej hmotnoprávnou normou ust. § 3 ods. 5 Zákona o
ochrane spotrebiteľa, predstavuje výrazné vybočenie zo základných princípov Civilného sporového
poriadku. V prejednávanej veci žalovaná nie je subjektom, ktorý so žalobkyňou uzatvoril zmluvu o

spotrebiteľskom úvere. Z dôvodu neplatnej cesie bankovej úverovej pohľadávky bankou žalovaná nikdy
nebola so žalobkyňou v zmluvnom spotrebiteľskom vzťahu a nikdy nebola nositeľom bankovej úverovej
pohľadávky voči žalobkyni. Keďže žalovaná nikdy nebola so žalobkyňou v zmluvnom spotrebiteľskom
vzťahu a nikdy nebola nositeľkou úverovej pohľadávky z nej vyplývajúcej, žalovaná nemohla porušiť ust.
§ 7 v spojení s 11 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch pri uzatváraní zmluvy o úvere, a ani ust. §

53 ods. 9 v spojení s ust. § 565 Občianskeho zákonníka, konštatované súdom v pôvodnom konaní.

25. Na podporu nesprávnosti uvedených záverov súd poukazuje napr. na závery prijaté súdom
v rozsudku NS SR sp. zn. 7Cdo 80/2020 zo dňa 24.08.2022 publikovanom v Zbierke rozhodnutí súdov
a stanovísk NS SR pod č. 47/2022, podľa právnej vety ktorého: „... Zodpovedným subjektom, od ktorého

je možné požadovať primerané finančné zadosťučinenie v zmysle § 3 ods. 5 tretia veta zákona č.
250/2007 Z .z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb.
o priestupkoch v znení neskorších predpisov nemusí byť iba jedna zo sporových strán v súdnom
konaní, v ktorom bol spotrebiteľ úspešný“. V tejto veci súd žalobe vyhovel na základe záveru, že
spotrebiteľské normy, ktorých porušenie súd v pôvodnom konaní skonštatoval, porušil subjekt, ktorý

pre neplatnosť cesie bankou (v rozpore s ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách) vôbec nebol sporovou
stranou v pôvodnom konaní: „10.. Predmetnej žalobe predchádzala zmluva o postúpení pohľadávok
z 21. októbra 2010, na základe ktorej Slovenská sporiteľňa, a. s. postúpila žalovanú pohľadávku na
spoločnosť H., H. & P., ktorá dňa 1. decembra 2010 postúpila predmetnú pohľadávku na spoločnosť
C. C. SK s.r.o.. Nosné dôvody zamietnutia žaloby spočívali v závere súdov, že zmluva o postúpení

pohľadávky medzi spoločnosťou C. C. SK s.r.o. a jej právnymi predchodcami (spoločnosť H., H. & P.
a Slovenská sporiteľňa, a.s.) je neplatná (pre rozpor s § 92 ods. 8 zákona o bankách), v dôsledku
čoho spoločnosť C. C. SK s.r.o. nebola aktívne vecne legitimovaná v danom spore“. Dovolací súd
v tomto rozhodnutí potvrdil správnosť záverov vyslovených odvolacím súdom, podľa ktorých: ...“10.1....
Rovnako je bezpredmetná odvolacia námietka spočívajúca v tom, že v predchádzajúcom konaní vo

výrokovejčastinebolokonštatovanéporušeniepovinnostižalovaného,nakoľkovdanomkonaníkonajúci
súd zamietol žalobu postupníka. V odôvodnení svojho rozsudku mohol jedine uviesť dôvody, pre
ktoré tak učinil a tam nepochybne skonštatoval nesprávnosť postúpenia pohľadávky, ktorú nepochybne
spôsobil žalovaný tým, že porušil svoje povinnosti, ktoré mu ustanovuje osobitný predpis, a to zákon o
bankách, nerešpektoval tieto ustanovenia, ktoré nepochybne sú prijaté z dôvodu ochrany spotrebiteľa,

aby tento nebol bez predchádzajúcich upozornení a uplynutí určitých časových okamihov daný do
vzťahu s nebankovou spoločnosťou. Z uvedeného dôvodu preto odvolací súd dospel k záveru, že
citované rozhodnutie okresného súdu bolo základom pre posúdenie skutočnosti, či žalovaný porušil
svoju povinnosť ustanovenú osobitným zákonom. Táto otázka nepochybne preukázaná bola a tátopodmienka priznania finančného zadosťučinenia bola opäť splnená. Ani skutočnosť, že žalovaný nebol
účastníkom tohto konania, nič nemení na tomto závere, nakoľko nepochybne súd konštatoval, že
subjektom,ktorýporušilustanoveniazákonaobankách,bolžalovaný,ktorýnerešpektovaltamvyjadrené

zákonné predpoklady pre platné postúpenie pohľadávky a na tejto skutočnosti nič nemení ani to, že v
danom konaní bol žalobca postupník z uvedenej zmluvy. Z tohto konania nepochybne bolo preukázané,
že spotrebiteľ na súde bol úspešný v otázke porušenia jeho práv, ktoré ustanovuje osobitný predpis pre
žalovaného, tento zodpovedá za toto porušenie a spornou ostáva len výška primeraného finančného
zadosťučinenia (body 11. a 12. odôvodnenia odvolacieho rozsudku)“.

26. Ďalej tiež na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1Co 62/2019 zo dňa 26.09.2019,
v ktorom súd skonštatoval: „ ...10. Okresný súd Svidník rozsudkom z 13.2.2018 č. k. 6C/24/2014-259
zamietol žalobu, ktorú podal žalovaný voči žalobcom, a preto v prejednávanej veci (t. j. v teraz
prebiehajúcom konaní) žalovaný namieta nedostatok svojej pasívnej legitimácie z dôvodu, že žalobcovia
nie sú osobami, ktoré by úspešne uplatnili porušenie spotrebiteľského práva na súde. Žaloba podaná

žalovaným nebola rozsudkom Okresného súdu Svidník zamietnutá pre porušenie spotrebiteľského
práva žalobcov, ale pre neunesenie dôkazného bremena zo strany žalovaného – nepreukázanie
hodnoverného dôkazu a doručenie výziev žalobcom pred postúpením pohľadávky.11. Súd teda vec
nesprávne právne posúdil, ak žalovaného považoval za pasívne legitimovaného v tomto konaní,
pretože žalovaný sa nedopustil porušenia spotrebiteľských práv žalobcom a predmetným rozsudkom

Okresného súdu Svidník nebolo takéto porušenie konštatované. 12. Žalobcom nič nebránilo v
možnosti podať určovaciu žalobu na určenie neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, alebo urobiť
iné právne kroky voči porušovateľovi ich práv, pričom týmto porušovateľom nebol žalovaný. 13.
Žalobcovia doposiaľ nepreukázali, že by voči žalovanému úspešne na súde uplatnili ochranu svojho
porušeného spotrebiteľského práva. Žalovaný nie je subjektom, ktorý so žalobcami uzatvoril zmluvu

o spotrebiteľskom úvere a nikdy so žalobcami nebol v zmluvnom vzťahu, ani voči nim nevlastnil
pohľadávku vychádzajúcu zo záverov vyššie uvedeného rozsudku Okresného súdu Svidník. Žaloba
v danom konaní teda bola zamietnutá pre neunesenie dôkazného bremena a nie pre porušenie
spotrebiteľských práv žalobcov. 14. Nie je zrejmý právny záver súdu, podľa ktorého žalovaný nesie
za porušenie práva žalobcov zodpovednosť, nakoľko v konaní vedenom pod sp. zn. 6C/24/2014

niesol žalovaný úplnú zodpovednosť za úspešnosť žaloby. Žalovaný si uplatnil odkúpenú pohľadávku
voči žalobcom, avšak takéto uplatnenie a následný neúspech v konaní pred súdom neznamená, že
žalobca v dôsledku prehry v spore zodpovedá za porušenie povinností, ktoré právna úprava pripisovala
inému subjektu. Ustanovením § 3 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa zákonodarca nesledoval
to, aby dôsledkom akejkoľvek úspešnej obrany spotrebiteľa v spore bol vznik nároku na finančné

zadosťučinenie. 15. Je absurdné, aby ktokoľvek za aplikáciu jeho ústavného práva na súdnu ochranu zo
strany súdov bol sankcionovaný osobitným zadosťučinením pre protistranu. V prípade prehry v spore,
strana, ktorá bola neúspešná, znáša náhradu trov konania protistrany. Tým zákonodarca zabezpečuje,
abynedochádzalokzneužívaniusúdovašikanovaniuinýchosôbneustálymuplatňovanímnedôvodných
žalôb. Ak by súdy začali vykladať ustanovenie § 3 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa tak, že nárok

na primerané finančné zadosťučinenie vzniká spotrebiteľovi pri úspešnej obrane v súdnom konaní,
potom by upierali veriteľom právo na súdnu ochranu a možnosť uplatnenia aj domnelého práva bez
rizika, že v prípade prehry v spore budú okrem trov konania znášať aj absolútne nespravodlivé finančné
zadosťučinenie. 16. Priznanie osobitného zadosťučinenia z dôvodu úspechu v súdnom spore bez
preukázania naplnenia hypotézy vyžadovanej v § 3 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa predstavuje

výrazné vybočenie zo základných princípov Civilného sporového poriadku“.

27. Vzhľadom na uvedené právne závery súd žalobu žalobkyne proti žalovanej pre nedostatok vecnej
pasívnej legitimácie žalovanej v konaní zamietol.

28. Avšak aj v prípade záveru o existencii vecnej pasívnej legitimácie žalovanej v konaní (ktorá
nebola v konaní preukázaná), súd prisvedčil zástupcovi žalovanej, že priznanie práva na finančné
zadosťučinenie žalobkyni podľa § 3 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa by v prejednávanej veci bolo
v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 Občianskeho zákonníka). Žalobkyňa nepoprela tvrdenie zástupcu
žalovanej, že v prejednávanej veci len na istine úveru z celkovej sumy poskytnutého úveru 13.470 eur

dlhuje veriteľovi aktuálne 4.898,50 eur. Za tejto situácie súd s prihliadnutím aj na závažnosť porušenia
spotrebiteľských práv veriteľom skonštatovaných v pôvodnom konaní výkon práva žalobkyne žalobou
v prejednávanej veci považoval za výkon v rozpore s ust. § 3 Občianskeho zákonníka, čo súd považoval
za ďalší dôvod pre zamietnutie žaloby. Súd sa plne stotožňuje so závermi vyslovenými Krajským súdomv Banskej Bystrici v rozsudku sp. zn. 15CoCsp 44/2023 zo dňa 28.02.2024 v obdobnej veci, v ktorej
súd žalobe spotrebiteľa o priznanie finančného zadosťučinenia napriek preukázaniu splnenia všetkých
základných predpokladov vyžadovaných ust. § 3 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa nevyhovel pre

jej rozpor s dobrými mravmi (§ 3 Občianskeho zákonníka), a podľa ktorých: „...14. Okresný súd zamietol
žalobcom uplatnený nárok na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia pre jeho rozpor s
dobrýmimravmi.Odvolacísúduvádza,žeotázka,čivýkonprávajepodľazistenýchskutkovýchokolností
tej ktorej veci v rozpore s dobrými mravmi v zmysle ust. § 3 ods. 1 OZ, je potrebné posudzovať vždy
individuálne. Neplatnosť pre rozpor s dobrými mravmi prichádza do úvahy len vtedy, ak ide o úkon,

ktorý nie je v rozpore so zákonom a ani ho neobchádza, ale odporuje takým pravidlám správania,
ktoré nemajú povahu právnych noriem, a ktoré zákonodarca urobil podporným zdrojom pre určenie
pravidiel žiaduceho správania....V danom prípade je síce pravdou, že zo strany žalovaného ako veriteľa
došlo k porušeniu jeho zákonnej povinnosti konať pri poskytnutí úveru s odbornou starostlivosťou
spojenou s povinnosťou skúmania schopnosti žalobcu ako dlžníka splácať úver t. j. jeho bonitu. Táto
skutočnosť bola judikovaná už v základnom konaní, kedy došlo k zamietnutiu žaloby postupcu z dôvodu

nedostatku jeho aktívnej vecnej legitimácie, nakoľko zmluva o postúpení pohľadávok, ktorou malo dôjsť
k postúpeniu pohľadávky zo strany žalovaného ako postupcu na postupníka bola absolútne neplatná.
Neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávok bola zapríčinená porušením vyššie uvedenej povinnosti,
čoho následkom v zmysle § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch bola nemožnosť žalovaného
ako veriteľa žiadať jednorazové splatenie úveru. Keďže úver nebol po termíne jeho konečnej splatnosti

a veriteľ nemohol úver ani jednorazovo zosplatniť, tak je zrejmé, že nebol oprávnený pohľadávku platne
postúpiť ani na iný subjekt. Žalovaný ostal nositeľom pohľadávky zo zmluvy o úvere voči žalobcovi.
S ohľadom na vznesenú námietku zo strany žalobcu vo vzťahu k výkonu práv a povinností v rozpore
s dobrými mravmi, bol súd prvej inštancie povinný sa s touto námietkou vysporiadať. Je síce pravdou,
že na jednej strane vzniklo žalobcovi právo na primerané finančné zadosťučinenie v zmysle zákona

č. 250/2007 Z. z., avšak s ohľadom na zistený skutkový stav bol zo strany okresného súdu prvej
inštancie posúdený výkon tohto práva v rozpore s dobrými mravmi v zmysle ust. § 3 ods. 1 OZ. V
konaní bolo nesporné, že vzťah medzi žalobcom a žalovaným je spotrebiteľským vzťahom. Rovnako
nebolo sporné ani to, že žalovaný pri poskytnutí úveru žalobcovi nekonal s odbornou starostlivosťou
pri skúmaní jeho bonity, t. j. schopnosti žalobcu splácať spotrebiteľský úver...úver bol poskytnutý vo

výške 8.000 Eur, žalobca uhradil na splátkach len sumu vo výške 7.445,03 Eur, a teda neuhradil ani
poskytnutú istinu úveru. Rovnako možno konštatovať, že porušením povinností zo strany žalovaného
nedošlo ani k zásahu do majetkovej sféry žalobcu tým, že by sa žalovaný bezdôvodne obohatil
na jeho úkor ako to zvykne byť v obdobných konaniach vo veci priznania primeraného finančného
zadosťučinenia v zmysle § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z.. V týchto konaniach totiž dochádza

väčšinou k situácii, kedy bol spotrebiteľský úver vyhodnotený ako bezúročný a bezpoplatkový, avšak
spotrebiteľ uhradil sumu nad istinu poskytnutého úveru, čím došlo na strane veriteľa k bezdôvodnému
obohateniu, ktoré bol povinný vydať. Veriteľ tak nielen porušil svoje zákonné povinnosti, ale aj negatívne
zasiahol do majetkovej sféry dlžníka, keď sa na jeho úkor obohatil, prípadne mu znemožnil aj slobodne
nakladať s jeho majetkom. V takýchto prípadoch je nepochybné, že nemožno potom výkon práva na

primerané finančného zadosťučinenie nepriznať pre jeho rozpor s dobrými mravmi. V súdenej veci však
takáto situácia nenastala. Skutočnosť, že žalovaný postúpil pohľadávku na postupníka odplatne bola
pre posúdenie v predmetnej veci irelevantná, nakoľko sa jedná o zmluvný vzťah medzi žalovaným
a postupníkom 16. S ohľadom na zistený skutkový stav v predmetnej veci, t. j. na závažnosť porušenia
zákonnej povinnosti zo strany žalovaného a jeho následok na žalobcu, ako aj s ohľadom na nesplnenie

zmluvných povinnosti zo strany žalobcu voči žalovanému ako veriteľovi možno v danom prípade posúdiť
zamietnutie žaloby pre výkon práva v rozpore s dobrými mravmi za správny a zákonný“.

29. Podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku súd prizná strane náhradu trov konania podľa
pomeru jej úspechu vo veci.

30. Podľa § 257 Civilného sporového poriadku výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak
existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

31. Podľa § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku o nároku na náhradu trov konania rozhodne

aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.32. Podľa § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku o výške náhrady trov rozhodne súd prvej
inštancie do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník.

33. Súd žalobu žalobkyne celkom zamietol. Žalovaná preto podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového
poriadku má voči žalobkyni právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Súd v konaní nezistil,
a strany netvrdili žiadne skutočnosti, ktoré by bolo možné považovať dôvody hodné osobitného zreteľa
pre nepriznanie náhrady trov úspešnej žalovanej v zmysle cit. § 257 Civilného sporového poriadku.

O výške tejto náhrady rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku súd samostatným uznesením.

Poučenie:

Proti výrokom I. - II. rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia prostredníctvom
Okresného súdu Poprad na Krajský súd v Prešove (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku v spojení
s § 357 písm. (m Civilného sporového poriadku).

Podľa § 363 Civilného sporového poriadku v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania
uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 Civilného sporového poriadku rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ

rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa § 365 ods. 1 Civilného sporového poriadku odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a)neboli splnené procesné podmienky,
b)súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c)rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d)konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e)súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f)súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g)zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h)rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak povinný dobrovoľne nesplní to, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a

exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov).