Uznesenie – Neplatnosť skončenia pracovného… ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, December 11, 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4CdoPr/8/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7219211088
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 12. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Svetlovská
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:7219211088.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu H.. V. S., narodeného X. Q. XXXX, S., Z. XXXX/
X, zastúpeného advokátskou kanceláriou IURISTICO s. r. o., Košice, Cimborkova 13, proti žalovanej
obchodnej spoločnosti ENGIE Services a. s., Bratislava, Jarošova 2961/1, IČO: 35 966 289, zastúpenej
Advokátska kancelária ECKER - KÁN & PARTNERS, s. r. o., Bratislava, Zelená 2, určenie neplatnosti
výpovede a určenie trvania pracovného pomeru, vedenom na Mestskom súde Bratislava IV pod sp. zn.

B3-21Cpr/12/2020, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 29. januára 2025
sp. zn. 4CoPr/12/2024, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Bratislava IV (ďalej len „prvoinštančný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) rozsudkom zo
7. mája 2024 č. k. B3-21Cpr/12/2020 - 279 určil, že výpoveď žalovanej daná žalobcovi podľa § 63 ods.
1 písm. b) Zákonníka práce (ďalej aj „ZP“) č. OBA-19000330 z 1. júla 2019, doručená žalobcovi 18. júla
2019, je neplatná a pracovný pomer medzi stranami sporu naďalej trvá a žalobcovi voči žalovanej priznal
nárok na náhradu trov konania v pomere úspechu 100 %, o výške ktorých bude rozhodnuté súdom
prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením. Svoje rozhodnutie odôvodnil

právne podľa § 61 ods. 1, 3, § 62 ods. 1, § 63 ods. 1 písm. b), § 63 ods. 2 písm. a), § 38 ods. 1, § 66, § 77,
§14ods.7Zákonníkapráceavecnetým,žežalobcanazákladePracovnejzmluvyz20.septembra2016
vzneníneskoršíchzmienadodatkovbolužalovanejzamestnanýakoKoordinátornákupusdohodnutým
miestom výkonu práce Košice, keď 22. februára 2019 žalovaná oznámila žalobcovi dôvod ukončenia
jeho pracovného pomeru u žalovanej z dôvodu organizačnej zmeny zrušenia jeho pracovnej pozície, v
dôsledku čoho sa tento stal nadbytočným. Rozhodnutie o organizačnej zmene žalovaná predložila súdu

prvej inštancie z 8. februára 2019 nadväzujúc na Zápis z porady vedenia žalovanej z 8. februára 2019.
Mal za nesporné, že žalovaný návrh žalovanej na uzavretie Dohody o skončení pracovného pomeru
odmietol, z ktorého dôvodu, žalovaná v súlade s § 142 ods. 3 ZP ponechala žalobcu na prekážkach
v práci na strane zamestnávateľa podľa § 142 ods. 3 ZP. Dňa 1. júla 2019 bola v zmysle § 63 ods. 1
písm. b) ZP daná žalovanou žalobcovi výpoveď z pracovného pomeru pre nadbytočnosť, s čím žalobca
nesúhlasil a žiadal o prideľovanie práce žalovanou.

1.1. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca sa žalobou podanou na súde 29. novembra 2019
domáhal v lehote podľa § 77 ZP určenia neplatnosti predmetnej výpovede z pracovného pomeru,
doručenej mu 18. júla 2019 a určenia, že pracovný žalobcu u žalovanej v zmysle Pracovnej zmluvy z
20. septembra 2016 naďalej trvá. Dôvod neplatnosti predmetnej výpovede preukazoval žalobca jednak
nesplnením podmienok § 63 ods. 1 písm. b) ZP tým, že rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej

zmene, čo bolo predpokladom dania mu výpovede, je vykonštruované; ďalej z dôvodu predčasnosti
výpovede vo vzťahu k doručeniu a právoplatnosti rozhodnutia ÚPSVaR o súhlase na danie žalobcovivýpovede; z dôvodu absencie príčinnej súvislosti tvrdenej organizačnej zmeny z II/2019 u žalovanej
pre trvanie potreby práce žalobcu a z dôvodu prijatia a reálnych účinkov organizačnej zmeny žalovanej
z marca 2019, kedy došlo k centralizácii činnosti žalobcu do sídla spoločnosti a k postaveniu žalobcu

na prekážky v práci na strane zamestnávateľa a fingovaní organizačnej zmeny, z dôvodu neprípustnej
diskriminácie žalobcu z dôvodu jeho invalidity a veku blízkemu dôchodkovému veku, a taktiež z dôvodu
nedodržania zákonných požiadaviek na doručenie výpovede žalobcovi.

1.2. Súd prvej inštancie vyhodnotil, že predmetná výpoveď z pracovného pomeru z 1. júla 2019

daná žalovanou žalobcovi spĺňa podmienku uplatnenia si neplatnosti na súde v lehote podľa § 77 ZP,
ako i konkretizovania výpovedného dôvodu a to nadbytočnosť zamestnanca. Pre platnosť predmetnej
výpovede okrem iného je potrebné aj splnenie platnosti jej doručenia v súlade s § 61 ods. 1 ZP. Z
listinných dokladov - prevzatej zásielky adresovanej do vlastných rúk žalobcovi, ktorou bola predmetná
výpoveď doručovaná žalobcovi, súd prvej inštancie zistil, že predmetná výpoveď bola riadne a v súlade
s § 38 ods. 1 ZP doručená do vlastných rúk žalobcovi 18. júla 2019, ktorú skutočnosť ani žalobca

nenamietal. Žalobca síce namietal, že pri doručovaní mu výpovede nebol zachovaný postup podľa § 38
ods. 1 ZP, konkrétne, že mu žalovaná nedoručovala výpoveď na pracovisku, ale priamo mu ju zasielala
poštou, súd prvej inštancie však uviedol, že nedoručovanie výpovede zamestnancovi na pracovisku,
v byte, alebo kdekoľvek bude zastihnutý, ale priamo doručovanie výpovede poštou do vlastných rúk
zamestnanca, nespôsobuje neplatnosť tejto výpovede. Podmienka doručenia výpovede žalobcovi do

vlastných rúk bola splnená a preto výpoveď z namietaného dôvodu nie je neplatná.

1.3. K námietke neplatnosti predmetnej výpovede tým, že pri predmetnej výpovedi nebola splnená
podmienka § 66 ZP, súd prvej inštancie uviedol, že predchádzajúci súhlas príslušného úradu práce,
sociálnych vecí a rodiny s výpoveďou zamestnanca so zdravotným postihnutím je hmotnoprávnou

podmienkou výpovede a jeho absencia spôsobuje neplatnosť výpovede, pričom súhlas príslušného
ÚPSVaR nemôže byť dodatočný, ale zamestnávateľ ho musí mať k dispozícii predtým, ako voči
zamestnancovi so zdravotným postihnutím uplatní výpoveď z pracovného pomeru. Na základe
vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žalobca v čase uplatnenia voči nemu predmetnej
výpovede z 1. júla 2019 bol osobou so zdravotným postihnutím. Zo spisu Úradu práce, sociálnych vecí

a rodiny Bratislava mal preukázané, že Žiadosť žalovanej o udelenie súhlasu s výpoveďou žalobcu bola
Úradu práce doručená 22. februára 2019, ÚPSVaR Bratislava žiadosťou z 26. februára 2019 vyzval
žalobcu na vyjadrenie sa k skončeniu pracovného pomeru výpoveďou z dôvodu nadbytočnosti, ktorý
sa 8. apríla 2019 vyjadril; listom z 8. apríla 2019 vyzval ÚPSVaR Bratislava žalovanú na zaslanie
vyjadrenia k stanovisku žalobcu, ktorý list bol zaslaný na vedomie i žalobcovi; Rozhodnutím ÚPSVaR

Bratislava z 15. apríla 2019 bol udelený predchádzajúci súhlas k rozviazaniu pracovného pomeru
výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. b) ZP medzi žalobcom ako osobou so zdravotným postihnutím a
žalovanouakozamestnávateľom;podanímdoručenýmÚPSVaRBratislava29.mája2019podalžalobca
odvolanie voči rozhodnutiu ÚPSVaR Bratislava z 15. apríla 2019; ku ktorému odvolaniu bola vyzvaná na
vyjadrenie žalovaná listom zo 3. júna 2019; podaním z 19. júna 2019, doručeným ÚPSVaR Bratislava sa

žalovaná vyjadrila k odvolaniu žalobcu. Listom z 21. júna 2019 ÚPSVaR Bratislava odstúpil odvolanie
žalobcu Ústrediu práce, sociálnych vecí a rodiny ako druhostupňovému správnemu orgánu, ktorý o
odvolanížalobcurozhodolRozhodnutímÚstrediapráce,sociálnychvecíarodinyBratislavač.UPS/US1/
SSZOSK/BEZ/2019/16433 z 24. júna 2019 tak, že zmenil pôvodné rozhodnutie ÚPSVaR Bratislava a v
zmysle § 63 ods. 1 písm. b) ZP udelil predchádzajúci súhlas k rozviazaniu pracovného pomeru žalobcu

výpoveďou, t. j. z dôvodu, že sa stal nadbytočným vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa
s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce alebo iných organizačných zmenách medzi žalovanou ako
zamestnávateľom a žalobcom ako zamestnancom so zdravotným postihnutím. Rozhodnutie Ústredia
práce, sociálnych vecí a rodiny nadobudlo právoplatnosť 18. septembra 2019 (správne 18. júla 2019).

1.4. Súd prvej inštancie mal za nepochybné, že výpoveď z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1
písm. b) ZP bola daná zo strany žalovanej žalobcovi 1. júla 2019, ktorá výpoveď bola doručená do
vlastných rúk žalobcu 18. júla 2019. V čase dania predmetnej výpovede žalovanou žalobcovi, ani ku
dňu účinnosti organizačnej zmeny 1. mája 2019, nebol príslušným Úradom práce, sociálnych vecí a
rodiny Bratislava v zmysle § 66 ZP udelený predchádzajúci súhlas s výpoveďou žalobcu ako osoby so

zdravotným postihnutím. Žalovaná mala vedomosť o tom, že voči rozhodnutiu ÚPSVaR Bratislava z 15.
apríla 2019 podal žalobca odvolanie, ku ktorému odvolaniu sa vyjadrovala i žalovaná, pričom žalovanej
muselo byť zrejmé, že na platnosť predmetnej Výpovede danej žalobcovi sa vyžaduje predchádzajúci
súhlas príslušného ÚPSVaR, a to konkrétne právoplatné rozhodnutie odvolacieho orgánu. Vzhľadomna skutočnosť, že rozhodnutie odvolacieho orgánu z 24. júna 2019 nadobudlo právoplatnosť až 18.
septembra 2019 (správne 18. júla 2019), z čoho vyplýva, že žalovaná dala žalobcovi výpoveď z 1.
júla 2019 bez predchádzajúceho súhlasu ÚPSVaR Bratislava, nebola splnená jedna z hmotnoprávnych

podmienok platnosti výpovede podľa § 66 ZP. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie žalobe ako dôvodnej
vyhovel, pričom z dôvodu nesplnenia tejto hmotnoprávnej podmienky nebolo podľa neho potrebné ani
vyhodnocovať ďalšie tvrdené hmotnoprávne dôvody neplatnosti predmetnej výpovede (diskriminácia
žalobcu žalovaným, fingovaná organizačná zmena, nesplnenie si ponukovej povinnosti žalovaným). O
nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku

(ďalej aj „CSP“).

2. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalovanej rozsudkom z 29. januára
2025sp.zn.4CoPr/12/2024napadnutýrozsudoksúduprvejinštanciepotvrdilakovecnesprávnypodľa§
387 ods. 1 CSP a žalobcovi priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zrekapituloval, že žalobca v čase uplatnenia

voči nemu predmetnej výpovede danej mu žalovanou podľa § 63 ods. 1 písm. b) ZP 1. júla 2019 bol
osobou so zdravotným postihnutím. Žiadosť žalovanej o udelenie súhlasu s výpoveďou žalobcu bola
Úradu práce doručená 22. februára 2019, ÚPSVaR Bratislava žiadosťou z 26. februára 2019 vyzval
žalobcu na vyjadrenie sa k skončeniu pracovného pomeru výpoveďou z dôvodu nadbytočnosti, ktorý
sa 8. apríla 2019 vyjadril; listom z 8. apríla 2019 vyzval ÚPSVaR Bratislava žalovanú na zaslanie

vyjadrenia k stanovisku žalobcu, ktorý list bol zaslaný na vedomie i žalobcovi; Rozhodnutím ÚPSVaR
Bratislava z 15. apríla 2019 bol udelený predchádzajúci súhlas k rozviazaniu pracovného pomeru
výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. b) ZP medzi žalobcom ako osobou so zdravotným postihnutím a
žalovanouakozamestnávateľom;podanímdoručenýmÚPSVaRBratislava29.mája2019podalžalobca
voči rozhodnutiu ÚPSVaR odvolanie. Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny o odvolaní žalobcu

rozhodol Rozhodnutím Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava č. UPS/US1/SSZOSK/
BEZ/2019/16433 z 24. júna 2019, ktoré nadobudlo právoplatnosť 18. júla 2019 tak, že zmenil pôvodné
rozhodnutie ÚPSVaR Bratislava a v zmysle § 63 ods. 1 písm. b) ZP udelil predchádzajúci súhlas k
rozviazaniu pracovného pomeru žalobcu výpoveďou, t. j. z dôvodu, že sa stal nadbytočným vzhľadom na
písomné rozhodnutie zamestnávateľa s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce alebo iných organizačných

zmenách medzi žalovanou ako zamestnávateľom a žalobcom ako zamestnancom so zdravotným
postihnutím.

2.1. Odvolacísúdďalejkonštatoval,ževýpoveďzpracovnéhopomerupodľa§63ods.1písm.b)ZPbola
daná zo strany žalovanej žalobcovi 1. júla 2019, ktorá výpoveď bola doručená do vlastných rúk žalobcu

18. júla 2019, čo znamená, že v čase dania predmetnej výpovede žalovanou žalobcovi nebol príslušným
Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava v zmysle § 66 ZP udelený predchádzajúci súhlas s
výpoveďou žalobcu ako osoby so zdravotným postihnutím, pričom žalovaná mala vedomosť o tom, že
voči rozhodnutiu ÚPSVaR Bratislava z 15. apríla 2019 podal žalobca odvolanie, ku ktorému odvolaniu sa
ajvyjadrovala,pričomžalovanejmuselobyťzrejmé,ženaplatnosťpredmetnejvýpovededanejžalobcovi

sa vyžaduje predchádzajúci súhlas príslušného ÚPSVaR, a to právoplatné rozhodnutie odvolacieho
orgánu. Odvolací súd dospel k záveru, že vzhľadom na skutočnosť, že rozhodnutie odvolacieho orgánu
z 24. júna 2019 nadobudlo právoplatnosť až 18. júla 2019 a žalovaná dala žalobcovi výpoveď 1. júla
2019, nešlo o výpoveď danú žalobcovi po riadnom predchádzajúcom súhlase ÚPSVaR Bratislava, v
dôsledku čoho nebola splnená jedna z hmotnoprávnych podmienok platnosti výpovede podľa § 66 ZP.

Odvolací súd sa tak stotožnil s právnym záverom súdu prvej inštancie, že zo strany zamestnávateľa
nebola splnená hmotnoprávna podmienka platnosti výpovede podľa ustanovenia § 66 ZP, z ktorého
dôvodu je predmetná výpoveď daná žalobcovi žalovanou neplatná a tiež s tým, že už aj z hľadiska
hospodárnosti nebolo potrebné sa zaoberať ďalšími hmotnoprávnymi podmienkami výpovede.

2.2. Za nedôvodnú považoval odvolací súd odvolaciu námietku žalovanej, že súd prvej inštancie
dospel k nesprávnemu skutkovému záveru, že výpoveď z 1. júla 2019 bola žalobcovi daná bez
predchádzajúceho súhlasu ÚPSVaR Bratislava, dôvodiac tým, že výpoveď musí byť písomná a
doručená, inak je neplatná a pri doručovaní výpovede poštou je dôležité, že tak pri doručovaní
zamestnávateľom, ako aj pri doručovaní zamestnancom, je rozhodujúci okamih doručenia písomnosti,

nie jej podania na poštovú prepravu. K argumentácii žalovanej, že z hľadiska posudzovania právnych
účinkov výpovede nie je podstatné ani to, aký dátum bol na výpovedi uvedený, ani kedy bola výpoveď
zaslaná , ale len skutočnosť, kedy bola výpoveď doručená, t. j. dostala sa do dispozičnej sféry
žalobcu, odvolací súd uviedol, že pokiaľ ide o predchádzajúci súhlas ÚPSVaR už z dikcie § 66ods. 1 veta prvá ZP vyplýva, že zamestnancovi so zdravotným postihnutím môže dať zamestnávateľ
výpoveď len s predchádzajúcim súhlasom príslušného Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, inak je
výpoveď neplatná. Pokiaľ žalovaná poukázala na bod 22. odôvodnenia rozsudku, ktoré označila za

objektívne nepravdivé, keďže rozhodnutia ÚPSVaR č. UPS/US1/SSZOSK/BEZ/2019/16433 z 24. júna
2019 nadobudlo právoplatnosť 18. júla 2019 a nie 18. septembra 2019 tak, ako uviedol súd prvej
inštancie, odvolací súd pripustil, že došlo k zrejmej chybe v písaní pri dátume právoplatnosti rozhodnutia,
ktorý dátum je správny 18. júla 2019, avšak táto zrejmá nesprávnosť v chybnom uvedení mesiaca
právoplatnosti tohto rozhodnutia súdom prvej inštancie nemá vplyv na správny záver, že predmetná

výpoveď daná žalovanou žalobcovi 1. júla 2019 bola daná pred právoplatnosťou rozhodnutia ÚPSVaR
č. UPS/US1/SSZOSK/BEZ/2019/16433 z 24. júna 2019, ktoré nadobudlo právoplatnosť 18. júla 2019.
O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 2 v spojení s § 255 ods. 1 CSP.

3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná (ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie s poukazom
na § 420 písm. f) CSP (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala

jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces) a
podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP, nakoľko rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. Namietanú vadu
zmätočnosti videla v postupe odvolacieho súdu pri rozhodovaní v merite veci, ktorý sa v konečnom
dôsledku prejavil v obsahu napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, ktorý vykazuje také znaky, že

ho možno považovať za svojvoľný (arbitrárny). Poukázala na to, že odvolací súd sa v bodoch 24. až
27. odôvodnenia napadnutého rozsudku venuje otázke povinnosti zamestnávateľa požiadať o udelenie
predchádzajúcehosúhlasupríslušnýÚPSVaR,kdedospelkzáveru,ževčasedaniavýpovedežalovanej
nebol udelený predchádzajúci súhlas s výpoveďou zo strany príslušného ÚPSVaR. S právnym názorom
odvolacieho súdu nesúhlasila a uviedla, že odvolací súd si v predmetných bodoch odôvodnenia

napadnutého rozsudku niekoľkokrát protirečí, keď odvolací súd na jednej strane tvrdí, že na platnosť
výpovede je potrebné, aby zamestnávateľ disponoval predchádzajúcim súhlasom ÚPSVaR a v ďalších
častiach už odvodzuje platnosť výpovede od právoplatnosti takéhoto rozhodnutia o súhlase. Poukázala
na to, že odvolací súd v bode 27. rozsudku konštatoval, že ÚPSVaR rozhodol a udelil súhlas žalovanej
s rozviazaním pracovného pomeru, pričom takéto rozhodnutie bolo vydané 24. júna 2019 a následne

odvolací súd v tom istom bode uvádza, že v čase dania predmetnej výpovede žalovanou žalobcovi nebol
príslušným Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava v zmysle § 66 ZP udelený predchádzajúci
súhlas s výpoveďou. Dovolateľka namietala, že v odvolaní rozporovala aj bod 22. rozsudku súdu
prvej inštancie, nakoľko súd prvej inštancie uviedol, že rozhodnutie ÚPSVaR nadobudlo právoplatnosť
18. septembra 2019 (správne má byť 18. júla 2019) a odvolací súd túto skutočnosť vyhodnotil ako

chybu v písaní, ktorá nemá vplyv na správny záver súdu prvej inštancie. Súhlasila, že takýto záver
odvolacieho súdu by bolo možné prijať, ak by súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uviedol
nesprávny dátum nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia ÚPSVaR jedenkrát; súd prvej inštancie však
tento nesprávny dátum uviedol štyrikrát a to pri každej zmienke o predmetom rozhodnutí. Bola názoru,
že takéto pochybenie súdu prvej inštancie nemožno odbiť konštatovaním o chybe v písaní tak, ako to

urobil odvolací súd, nakoľko mala za zrejmé, že súd prvej inštancie prijal odvolaním napadnutý právny
názor na základe nesprávneho vyhodnotenia dôkazov a v tomto prípade nejde o chybu v písaní tak ako
to prezentuje odvolací súd.

3.1. Dovolateľka ďalej namietala, že odvolací súd bez ďalšieho uviedol, že žalovaná bola uzrozumená

s tým, že sa vyžaduje právoplatnosť rozhodnutia ÚPSVaR a zdôraznila, že s takouto skutočnosťou
uzrozumená nebola, nakoľko z dikcie zákona vyplýva, že na výpoveď sa vyžaduje predchádzajúci súhlas
príslušného ÚPSVaR a to, že žalovaná konštatovala, že predmetné rozhodnutie ÚPSVaR nadobudlo
právoplatnosť 18. júla 2019 nemôže zakladať právnu domnienku, že bola uzrozumená s tým, že sa v
čase výpovede vyžaduje jeho právoplatnosť a takýto samovoľný výklad zo strany súdu nemôže požívať

právnu ochranu a už vôbec nemôže byť podkladom pre rozhodnutie. Dovolateľka bola názoru, že čo sa
týka jej odvolacej argumentácie, je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nepreskúmateľný.

3.2. V súvislosti s uplatneným dovolacím dôvodom podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP uviedla, že odvolací
súd dospel k právnemu záveru, že k platnosti výpovede v prípade aplikácie § 66 ods. 1 Zákonníka práce

nepostačuje, ak zamestnávateľ disponuje predchádzajúcim súhlasom príslušného ÚPSVaR tak, ako to
vyžaduje zákon, ale je potrebné, aby takéto rozhodnutie bolo v čase udelenia výpovede právoplatné a
to bez ohľadu na to, že voči takémuto rozhodnutiu nebolo možné podať odvolanie; odvolací súd však
na podporu svojho právneho záveru neargumentuje žiadnou odbornou literatúrou alebo judikatúrou asvoj právny názor vyjadruje zmätočne, keď v bode 26. odôvodnenia napadnutého rozsudku uvádza,
že zamestnávateľ potrebuje disponovať vopred udeleným súhlasom príslušného ÚPSVaR a následne
v bode 27. posudzuje platnosť výpovede od právoplatnosti takéhoto súhlasu. Bola názoru, že v

zmysle platnej právnej úpravy § 66 ods. 1 Zákonníka práce, je zamestnávateľ povinný disponovať
predchádzajúcim súhlasom ÚPSVaR pred tým ako dá zamestnancovi so zdravotným postihnutím
výpoveď, t. j. rozhodujúcim je moment doručenia rozhodnutia o súhlase ÚPSVaR zamestnávateľovi a
nadobudnutie právoplatnosti tohto rozhodnutia nie je podmienkou účinnosti výpovede. Za otázku, ktorá
nebola doteraz v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu riešená považovala otázku, či „je zamestnávateľ

povinný disponovať právoplatným rozhodnutím ÚPSVaR o súhlase s výpoveďou zamestnanca so
zdravotným postihnúť, pričom medzi výpoveďou a právoplatnosťou rozhodnutia ÚPSVaR musí uplynúť
určitý, bližšie nešpecifikovaný čas“. Navrhla, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu i rozsudok
súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na opätovné prejednanie a rozhodnutie.

4. Žalobca vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedol, že súdy oboch inštancií zrozumiteľne vysvetlili

skutkové závery a ich právne posúdenie a rozsudok odvolacieho súdu mal za dostatočne odôvodnený
a teda odvolací súd svojím procesným postupom neznemožnil žalovanej uskutočňovanie jej patriacich
procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Bol názoru, že súdy
postupovali správne, keď ustálili, že podmienka § 66 Zákonníka práce je splnená len v prípade, ak súhlas
úradu práce s výpoveďou je udelený právoplatným rozhodnutím. Navrhol, aby dovolací súd dovolanie

zamietol.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v
stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v
ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§

443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie nie je dôvodné.

6. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon
pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu
odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia

odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421
CSP.

7. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

8. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom

spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

9. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v
konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou

dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť
dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s §
431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva
dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

10. Dovolateľka vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP namietala
nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia a s tým spojenú jeho nepreskúmateľnosť, resp.
arbitrárnosť.

11. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú: a/ zásah

súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej
strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej
miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva
na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich právna nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované
právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce
konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia všetky zásady

súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod porušením práva na
spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu
spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká
nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj
porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo

na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným
dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie
rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom svojvoľného postupu a
na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia
spravodlivosti).

12. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne
námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre
rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý
proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018,

bod 26, 5Cdo/57/2019, bod 9, 10) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá
rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola
účastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na
právnynázorodvolaciehosúdujavilaakovýznamnáprejehorozhodnutie,čirôznymizávažnýmideficitmi
v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia

dôkazov a pod.).

13. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach opakovane uviedol, že z hľadiska prípustnosti dovolania v
zmysle § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil
vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho

súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (viď 3Cdo/41/2017, 3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017,
8Cdo/73/2017). So zreteľom na to pristúpil aj v danom prípade k posúdeniu opodstatnenosti
argumentácie dovolateľky, že procesne nesprávnym postupom súdov bolo zasiahnuté do jej práva na
spravodlivý proces.

14. V danom prípade dovolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu
spĺňa náležitosti odôvodnenia rozhodnutia (§ 393 ods. 2 v spojení s § 220 ods. 2 CSP) a preto
ho nemožno považovať za nedostatočne odôvodnené či nepreskúmateľné. Odôvodnenie rozsudku
zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súslednosti jednotlivých častí
odôvodnenia a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť aj všeobecnú

interpretačnú presvedčivosť. Za zohľadnenia skutočnosti, že odvolací súd náležite aplikoval § 387
ods. 2 CSP, v dôsledku čoho poňal do svojho rozhodnutia aj prvoinštančný rozsudok, je dovolací súd
toho názoru, že z odôvodnenia rozsudkov vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami aj úvahami pri
hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových
zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Argumentácia odvolacieho súdu je

koherentná a jeho rozhodnutie konzistentné, logické a presvedčivé, premisy v ňom zvolené, aj závery, ku
ktorým na ich základe dospel, sú prijateľné pre právnickú aj laickú verejnosť. Z odôvodnenia rozhodnutia
krajského súdu je zrejmé, na základe čoho dospel k záveru o potrebe potvrdenia prvoinštančného
rozhodnutia.

14.1. Odvolací súd v odôvodnení v prvom rade konštatoval, že súd prvej inštancie vykonal vo
veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu pre náležité zistenie skutkového stavu, vykonanie ďalších
dôkazov nebolo potrebné, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ustanovenia § 191 a § 192 CSP, z
týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo
zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver. Rovnako konštatoval, že odôvodnenie

prvoinštančného rozsudku je dostatočné, pretože sa v ňom jasným, právne korektným a zrozumiteľným
spôsobom súd vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre rozhodnutie
podstatné a právne významné.14.2. Po poukaze na povahu predmetu konania odvolací súd skúmal či v čase výpovede žalovaná
disponovala súhlasom s výpoveďou žalobcu od ÚPSVaR Bratislava a dospel k záveru, že žiadosť
žalovanej o udelenie súhlasu s výpoveďou žalobcu bola Úradu práce doručená 22. februára 2019,

ÚPSVaR Bratislava žiadosťou z 26. februára 2019 vyzval žalobcu na vyjadrenie sa k skončeniu
pracovného pomeru výpoveďou z dôvodu nadbytočnosti, ktorý sa 8. apríla 2019 vyjadril; listom z 8.
apríla 2019 vyzval ÚPSVaR Bratislava žalovanú na zaslanie vyjadrenia k stanovisku žalobcu, ktorý list
bol zaslaný na vedomie i žalobcovi; Rozhodnutím ÚPSVaR Bratislava z 15. apríla 2019 bol udelený
predchádzajúci súhlas k rozviazaniu pracovného pomeru výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. b) ZP

medzi žalobcom ako osobou so zdravotným postihnutím a žalovanou ako zamestnávateľom; podaním
doručeným ÚPSVaR Bratislava 29. mája 2019 podal žalobca odvolanie voči rozhodnutiu ÚPSVaR
Bratislava z 15. apríla 2019; ku ktorému odvolaniu bola vyzvaná na vyjadrenie žalovaná listom z
3. júna 2019; podaním z 19. júna 2019, doručeným ÚPSVaR Bratislava sa žalovaná vyjadrila k
odvolaniu žalobcu. Listom z 21. júna 2019 ÚPSVaR Bratislava odstúpil odvolanie žalobcu Ústrediu
práce, sociálnych vecí a rodiny ako druhostupňovému správnemu orgánu, ktorý o odvolaní žalobcu voči

rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu z 15. apríla 2019 rozhodol Rozhodnutím Ústredia práce,
sociálnychvecíarodinyBratislavač.UPS/US1/SSZOSK/BEZ/2019/16433z24.júna2019tak,žezmenil
pôvodné rozhodnutie ÚPSVaR Bratislava a v zmysle § 63 ods. 1 písm. b) ZP udelil predchádzajúci
súhlas k rozviazaniu pracovného pomeru žalobcu výpoveďou, t. j. z dôvodu, že sa stal nadbytočným
vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce alebo iných

organizačných zmenách medzi žalovanou ako zamestnávateľom a žalobcom ako zamestnancom so
zdravotným postihnutím. Rozhodnutie Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny nadobudlo právoplatnosť
18. júla 2019. V nadväznosti na to v zhode s prvoinštančným súdom konštatoval, že výpoveď z
pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. b) ZP bola daná zo strany žalovanej žalobcovi 1. júla 2019,
ktorá výpoveď bola doručená do vlastných rúk žalobcu 18. júla 2019. V čase dania predmetnej výpovede

žalovanou žalobcovi nebol príslušným Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava v zmysle §
66 ZP udelený predchádzajúci súhlas s výpoveďou žalobcu ako osoby so zdravotným postihnutím,
pričom žalovaná mala vedomosť o tom, že voči rozhodnutiu ÚPSVaR Bratislava z 15. apríla 2019 podal
žalobca odvolanie, ku ktorému odvolaniu sa aj vyjadrovala, pričom žalovanej muselo byť zrejmé, že na
platnosťpredmetnejvýpovededanejžalobcovisavyžadujepredchádzajúcisúhlaspríslušnéhoÚPSVaR,

a to konkrétne právoplatné rozhodnutie odvolacieho orgánu. Vzhľadom na skutočnosť, že rozhodnutie
odvolacieho orgánu z 24. júna 2019 nadobudlo právoplatnosť až 18. júla 2019 a žalovaná dala žalobcovi
výpoveď z 1. júla 2019, nešlo o výpoveď danú žalobcovi po riadnom predchádzajúcom súhlase ÚPSVaR
Bratislava, v dôsledku čoho nebola splnená jedna z hmotnoprávnych podmienok platnosti výpovede
podľa § 66 ZP.

14.3. Odvolací súd k argumentácii žalovanej, že z hľadiska posudzovania právnych účinkov výpovede
nie je podstatné ani to, aký dátum bol na výpovedi uvedený, ani kedy bola výpoveď zaslaná, ale
len skutočnosť, kedy bola výpoveď doručená, t. j. dostala sa do dispozičnej sféry žalobcu, odvolací
súd uviedol, že pokiaľ ide o predchádzajúci súhlas ÚPSVaR už z dikcie ust. § 66 ods. 1 veta prvá

ZP vyplýva, že zamestnancovi so zdravotným postihnutím môže dať zamestnávateľ výpoveď len
s predchádzajúcim súhlasom príslušného Ú radu práce, sociálnych vecí a rodiny, inak je výpoveď
neplatná.TedapredchádzajúcisúhlasÚPSVaRsavyžadujepridanívýpovede,anievčasedoručovania.
Odvolací súd sa tak stotožnil s právnym záverom súdu prvej inštancie, že zo strany zamestnávateľa
nebola splnená hmotnoprávna podmienka platnosti výpovede podľa ustanovenia § 66 ZP, z ktorého

dôvodu je predmetná výpoveď daná žalobcovi žalovanou neplatná a tiež s tým, že už aj z hľadiska
hospodárnosti nebolo potrebné sa zaoberať ďalšími hmotnoprávnymi podmienkami výpovede.

14.4. Následne odvolací súd konštatoval, že žalovaná v odvolaní argumentuje skutočnosťami, ktoré
uvádzala už v konaní pred súdom prvej inštancie a s ktorými sa súd náležite a správne vysporiadal pri

rozhodovaní daného sporu, preto jeho odvolacie námietky nepovažoval za spôsobilé spochybniť vecnú
správnosť prvoinštančného rozsudku a neumožňujú prijať iné závery.

14.5. Na základe uvedeného možno konštatovať, že odvolací súd spolu s potvrdzovaným rozhodnutím
súdu prvej inštancie (s ktorým tvorí kompletizujúcu organickú jednotu) neopomenul vziať do úvahy

žiadnu z (rozhodných) skutočností, ktoré v konaní vyšli najavo. Z vyššie uvedeného je zrejmé, z akých
dôvodov odvolací súd potvrdil prvoinštančné rozhodnutie a podľa názoru dovolacieho súdu tzv. skrátené
odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu podľa § 387 ods. 2 CSP dalo zadosť náležitostiam v zmysle
§ 393 CSP. Za procesnú vadu konania podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP nemožno považovaťto, že dovolateľka sa s rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožňuje a že odvolací súd neodôvodnil
svoje rozhodnutie podľa jej predstáv. Samotná skutočnosť, že dovolateľka so skutkovými a právnymi
závermi vyjadrenými v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu nesúhlasí a nestotožňuje sa s nimi,

nemôže sama osebe viesť k založeniu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, pretože do
práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom
úspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil
sa ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a
požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,

prípadne dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I.
ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

15. Dovolací súd zdôrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne

a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je
plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Súd v opravnom
konaní nemusí dať odpoveď na všetky námietky uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré
majú (podľa názoru súdu) podstatný význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú
nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré je predmetom preskúmania

v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Neostáva preto nič iné, než konštatovať, že v prejednávanej veci
boli z tohto pohľadu odvolacím súdom splnené ústavnoprávne nároky kladené na odôvodnenie súdneho
rozhodnutia.

16. Dovolateľka ďalej namieta, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia

sporu. K tomu dovolací súd uvádza, že najvyšší súd už podľa predchádzajúcej úpravy dospel k
záveru, že realizácia procesných oprávnení sa účastníkovi neznemožňuje právnym posúdením (viď R
54/2012 a 1Cdo/62/2010, 2Cdo/97/2010, 3Cdo/53/2011, 4Cdo/68/2011, 5Cdo/44/2011, 6Cdo/41/2011,
7Cdo/26/2010 a 8ECdo/170/2014). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení
vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne

právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd
nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne
ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Podľa
právneho názoru dovolacieho súdu nie je po 1. júli 2016 žiadny dôvod pre odklon od vyššie uvedeného
chápania dopadu nesprávneho právneho posúdenia veci (nesprávneho vyriešenia niektorej právnej

otázky súdom) na možnosť uskutočňovať procesné oprávnenia niektorou zo strán civilného sporového
konania.

17. Žalovaná prípustnosť svojho dovolania vyvodzovala aj z ustanovenia § 421 ods. 1 písm.
b) CSP, pričom zrozumiteľným spôsobom vymedzila právnu otázku, či „je zamestnávateľ povinný

disponovať právoplatným rozhodnutím ÚPSVaR o súhlase s výpoveďou zamestnanca so zdravotným
postihnúť, pričom medzi výpoveďou a právoplatnosťou rozhodnutia ÚPSVaR musí uplynúť určitý, bližšie
nešpecifikovaný čas“.

18. Z obsahu spisu v prejednávanej veci vyplýva, že žalobca sa žalobou domáhal určenia neplatnosti

skončenia pracovného pomeru žalobcu na základe výpovede žalovanej z 1. júla 2019 a určenia, že
pracovný pomer trvá. Dôvod neplatnosti predmetnej výpovede preukazoval žalobca jednak nesplnením
podmienok § 63 ods. 1 písm. b) ZP tým, že rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene, čo
bolo predpokladom dania mu výpovede, je vykonštruované; ďalej z dôvodu predčasnosti výpovede vo
vzťahu k doručeniu a právoplatnosti rozhodnutia ÚPSVaR o súhlase na danie žalobcovi výpovede;

z dôvodu absencie príčinnej súvislosti tvrdenej organizačnej zmeny z II/2019 u žalovanej pre trvanie
potreby práce žalobcu a z dôvodu prijatia a reálnych účinkov organizačnej zmeny žalovanej z marca
2019, kedy došlo k centralizácii činnosti žalobcu do sídla spoločnosti a k postaveniu žalobcu na
prekážky v práci na strane zamestnávateľa a fingovaní organizačnej zmeny, z dôvodu neprípustnej
diskriminácie žalobcu z dôvodu jeho invalidity a veku blízkemu dôchodkovému veku a taktiež z dôvodu

nedodržania zákonných požiadaviek na doručenie výpovede žalobcovi. Namietal, že výpoveď mu
bola doručená ešte pred doručením rozhodnutia ÚPSVaR z 24. júna 2019 a nebolo splnené riadne
neudelenie predchádzajúceho súhlasu príslušného ÚPSVaR s výpoveďou. Nakoľko žalobca namietal
riadne neudelenie predchádzajúceho súhlasu príslušného ÚPSVaR s výpoveďou, súd prvej inštancievykonal dokazovanie na preukázanie tejto skutočnosti a za týmto účelom vykonal výsluchy svedkov a
zisťoval skutkový stav veci. Po vykonanom dokazovaní a ustálení skutkového stavu dospel k záveru,
že výpoveď z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. b) ZP bola daná zo strany žalovanej

žalobcovi 1. júla 2019, ktorá výpoveď bola doručená do vlastných rúk žalobcu 18. júla 2019. Súd prvej
inštancie konštatoval, že v čase dania predmetnej výpovede žalovanou žalobcovi, ani ku dňu účinnosti
organizačnej zmeny 1. mája 2019, nebol príslušným Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava
v zmysle § 66 ZP udelený predchádzajúci súhlas s výpoveďou žalobcu ako osoby so zdravotným
postihnutím, keď žalovaná mala vedomosť o tom, že voči rozhodnutiu ÚPSVaR Bratislava z 15. apríla

2019 podal žalobca odvolanie, ku ktorému odvolaniu sa vyjadrovala i žalovaná, pričom žalovanej
muselo byť zrejmé, že na platnosť predmetnej Výpovede danej žalobcovi sa vyžaduje predchádzajúci
súhlas príslušného ÚPSVaR, a to konkrétne právoplatné rozhodnutie odvolacieho orgánu. Vzhľadom
na skutočnosť, že rozhodnutie odvolacieho orgánu z 24. júna 2019 nadobudlo právoplatnosť až 18.
septembra 2019 (správne 18. júla 2019), z čoho jasne vyplýva, že žalovaná dala žalobcovi výpoveď z 1.
júla 2019 bez predchádzajúceho súhlasu ÚPSVaR Bratislava, nebola splnená jedna z hmotnoprávnych

podmienok platnosti výpovede podľa § 66 ZP. Z tohto dôvodu, súd prvej inštancie žalobe ako dôvodnej
vyhovel, pričom z dôvodu nesplnenia tejto hmotnoprávnej podmienky nebolo podľa neho potrebné ani
vyhodnocovať ďalšie tvrdené hmotnoprávne dôvody neplatnosti predmetnej výpovede (diskriminácia
žalobcu žalovanou, fingovaná organizačná zmena, nesplnenie si ponukovej povinnosti žalovanou).
Žalovaná proti rozsudku súdu prvej inštancie podala odvolanie, v ktorom namietala nesprávne

vyhodnotenie skutkového stavu a z toho vyplývajúce nesprávne právne posúdenie sporu, avšak otázku
či k platnosti výpovede postačuje súhlas Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, resp. či k platnosti
výpovede sa vyžaduje právoplatné rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v odvolaní
nenastolila. Dovolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že žalovaná v podanom odvolaní argumentovala
iba tým, že „z hľadiska posudzovania právnych účinkov výpovede nie je podstatné ani to aký dátum

bol na Výpovedi uvedený, ani kedy bola Výpoveď zaslaná ale len skutočnosť, kedy bola Výpoveď
doručená, t. j. dostala sa do dispozičnej sféry žalobcu. Na základe predložených dôkazov je zrejmé a
dostatočne preukázané, že v čase doručenia (prevzatia) Výpovede žalobcom dňa 18.07.2019 bolo už
Rozhodnutie ÚPSVaR č. UPS/US1/SSZOSK/BEZ/2019/16433 zo dňa 24.06.2019 právoplatné. V čase
doručenia Výpovede Žalovaný teda disponoval právoplatným Rozhodnutím ÚPSVaR, čo potvrdzuje

splnenie hmotnoprávnej podmienky platnosti Výpovede podľa ust. § 66 ZP“. Je preto bez akýchkoľvek
pochybností, že i samotná žalovaná v podanom odvolaní iba namietala, že rozhodnutie Úradu práce,
sociálnychvecíarodinynadobudloprávoplatnosťasnažilasapreukázať,žetotorozhodnutiebolovčase
jeho doručovania a prevzatia žalobcom právoplatné. Odvolací súd, ktorý bol v zmysle § 380 CSP viazaný
odvolacími dôvodmi, preto nemal možnosť zaoberať sa touto žalovanou vytýkanou nesprávnosťou a

teda ani dôvod v odôvodnení svojho rozhodnutia zaujať k tejto skutočnosti svoje stanovisko.

15. Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok je vo vzťahu k odvolaniu ako riadnemu
opravnému prostriedku subsidiárny nielen z procesného hľadiska - teda že dovolanie možno podať
len proti rozhodnutiu vydanému v odvolacom konaní (čo znamená, že odvolacie konanie predchádza

dovolaciemu konaniu), ale aj z hmotnoprávneho hľadiska, ktoré zohľadňuje skutočnosť, že dovolateľ
môže v mimoriadnom opravnom prostriedku (úspešne) argumentovať len takými dôvodmi, ktoré
namietol už v rámci riadneho opravného prostriedku a ktoré boli meritórne posudzované odvolacím
súdom. V prípade, že takéto námietky v odvolacom konaní neuplatnil, hoci tak urobiť mohol a mal, tieto
námietky ex post nemôžu byť spôsobilé založiť prípustnosť dovolania.

16. Všeobecne princíp subsidiarity vychádza z toho, že najlepšie postaveným k plneniu úloh sú najnižšie
články hierarchie súdov; vyššie články systému zasahujú len vtedy, kedy už prípad nemôže byť riešený
na úrovni článku nižšieho. Ide o všeobecný princíp organizácie celej spoločnosti a súdnictva osobitne.

17. Z uvedeného teda vyplýva, že dovolací dôvod nesprávneho právneho posúdenia je pre prípustnosť
dovolania relevantný len vtedy, ak vec nesprávne právne posúdil odvolací súd alebo ak v odvolaní
namietané nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie odvolací súd svojím procesným
postupom nenapravil. Avšak nemôže tomu byť v prípade, ak samotná strana sporu nevyužila svoje
právo namietať konkrétnu nesprávnosť v rámci podaného odvolania; v takom prípade strana sporu

mala možnosť uplatniť svoj vplyv na výsledok konania vo vzťahu ku konkrétnej otázke, ale keď tak
neurobila,hocitakurobiťmohlaamala,predmetnáotázkasanestalapredmetomprieskumuodvolacieho
súdu, ktorý nemal možnosť v rámci opravného konania vyhodnotiť jej opodstatnenosť aj vo vzťahu k
existujúcej judikatúre najvyššieho súdu. V tomto prípade odvolací súd neposudzoval nastolenú otázkupre jej neuvedenie žalovanou v podanom odvolaní, preto sa jej riešenia nemôže úspešne domáhať v
dovolacom konaní.

18. Z princípu racionálneho, efektívneho a inštančného súdneho konania o dovolaní vyplýva, že
dovolateľ musí uplatniť celú argumentáciu, ktorú považuje za významnú, rovnako ako všetky dovolacie
návrhy už v odvolacom konaní. Úlohou dovolacieho súdu je potom posúdiť, či tieto argumenty a návrhy
odvolací súd riadne preskúmal a či k nim zaujal správny právny záver. Povedané inými slovami,
nedávalo by žiaden rozumný zmysel, aby podstatné argumenty a návrhy, ktoré mohol (a mal) dovolateľ

uplatniť už v predchádzajúcom odvolacom konaní, predkladal až dovolaciemu súdu. Takto by totiž
nastala celkom absurdná situácia, kedy by najvyšší súd preskúmaval rozsudok odvolacieho súdu (teda
jeho „zákonnú správnosť a spravodlivosť“), hoci by však tento odvolací súd nemal žiaden dôvod, pre
ktorý by sa mohol (a mal) zaoberať určitou argumentáciou, ktorá mu nebola známa (zrejmá), pretože
ju dovolateľ nepoužil a „vyčkal“ by s ňou až na konanie pred dovolacím súdom. Inak povedané,
dovolanie nemôže predstavovať nástroj na obchádzanie (hoci aj neúmyselné) povinnosti vyčerpania

riadnych procesných prostriedkov na ochranu subjektívnych práv dovolateľa, a to nielen formálne, ale
aj materiálne, dispozične, teda obsahovo vecne (argumentačne); hodnotové obmedzenie prípustnosti
opravného prostriedku nepredstavuje odmietnutie spravodlivosti.

19. V tomto prípade ide totiž o kontradiktórne sporové konanie, v ktorom platí zásada, že práva patria

bdelým (vigilantibus iura scripta sunt). Ak potom žalovaná uvedenú otázku, zakladajúcu prípustnosť a
dôvodnosť dovolania, neuplatnila v odvolacom konaní - hoci jej bola známa - v rámci ochrany svojich
práv, nemôže ju dovolací súd posudzovať pre nedostatok svojej právomoci (§ 419 CSP a contrario),
lebo inak by fakticky preskúmaval rozsudok súdu prvej inštancie namiesto odvolacieho súdu, ktorý však
na to nedostal príležitosť.

20. Z uvedeného možno urobiť záver, že dovolateľ môže urobiť spôsobilým predmetom dovolacieho
konania len také námietky, ktoré už uplatnil v odvolacom konaní, pokiaľ tak s ohľadom na konkrétne
okolnosti prípadu urobiť mohol, a tak poskytol príležitosť odvolaciemu súdu sa k nim vyjadriť.

21. V podstate obdobne postupuje vo svojej činnosti aj ústavný súd, z ktorého judikatúry vyplýva, že
ak sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní pred ústavným súdom
argumentáciu, ktorú mohol predniesť, ale nepredniesol v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd
na jej posúdenie nemá právomoc a sťažnosť sťažovateľa odmietne (II. ÚS 70/2017).

22. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalovanej v časti, v ktorej namietala vadu
zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP, odmietol podľa § 447 písm. c) CSP ako dovolanie, ktoré smeruje
proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné a v časti, v ktorej namietala nesprávne právne
posúdenie veci podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP, ako procesne neprípustné odmietol podľa § 447 písm.
f) CSP.

23. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 veta druhá CSP).

24. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.