Rozsudok – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Friday, January 30, 2026

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 2Sfk/22/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7021200437
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Berthotyová

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2026:7021200437.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny

Berthotyovej, PhD. a členov senátu JUDr. Mariána Trenčana a prof. JUDr. Juraja Vačoka, PhD., v
právnej veci žalobcu (sťažovateľa): INGEMA s. r. o., so sídlom: Hlivištia 23, 073 01 Hlivištia, IČO: 36
575 411, právne zastúpený: JUDr. Eugen Kostovčík, advokát, so sídlom Gelnická 33, 040 11 Košice,
proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská
Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101025829/2021 zo dňa 11.06.2021, o
kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Košiciach č. k. KE-8S/103/2021 - 108 zo
dňa 21. januára 2025, takto

r o z h o d o l :

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta.

II. Účastníkom konania právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I. Konanie pred orgánom verejnej správy
1. Daňový úrad Košice ako prvostupňový správny orgán (ďalej aj ako „správca dane“) vydal dňa
04.03.2021 rozhodnutie č. 100304607/2021 (ďalej aj ako „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým podľa §
68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 130.850,56 eur na dani

z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“) za zdaňovacie obdobie september 2012. Uvedené prvostupňové
rozhodnutie napadol žalobca odvolaním, o ktorom rozhodol žalovaný dňa 11.06.2021 rozhodnutím č.
101025829/2021 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“) tak, že prvostupňové rozhodnutie potvrdil.
II. Konanie na správnom súde

2. Správny súd v Košiciach (ďalej aj „správny súd“) rozsudkom č. k. KE-8S/103/2021-108 zo dňa
21.01.2025 (ďalej aj ako „napadnutý rozsudok“) podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny

súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca
domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného 101025829/2021 zo dňa 11.06.2021 (ďalej
ako „napadnuté rozhodnutie“), ktorým žalovaný ako odvolací orgán potvrdil rozhodnutie Daňového
úradu Košice (ďalej ako „správca dane“) č. 100304607/2021 zo 04.03.2021 (ďalej ako „rozhodnutie
správcu dane“), a ktorým bol podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový
poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový
poriadok“) žalobcovi vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) v sume 130.850,56 eur

za zdaňovacie obdobie september 2012.
3. Správny súd v odôvodnení napadnutého rozsudku s poukazom na § 140 SSP odkázal na rozsudok
Správneho súdu v Košiciach sp. zn. KE-8S/104/2021 zo dňa 15.10.2024, týkajúci sa toho istého žalobcu,
totožného predmetu konania, v ktorom išlo o vyrubenie rozdielu dane z pridanej hodnoty žalobcovi zazdaňovacie obdobie august 2012 v sume 130.520,40 eur, pričom pri výkone daňovej kontroly u žalobcu
tak za mesiac august 2012, ako aj za mesiac september 2012 sa vychádzalo z tých istých dôkazov
získaných a vykonaných správcom dane, ktoré sú uvedené a ktorých závery sú zhrnuté v jednom

Protokole o vykonaní daňovej kontroly č. 102272514/2019 zo dňa 01.10.2019.
4. Konštatoval, že žalobné body žalobcu uvedené v odseku 5 rozsudku sp. zn. KE-8S/104/2021 zo
dňa 15.10.2024 v plnom rozsahu korešpondujú so žalobnými bodmi uvedenými v predmetnej správnej
žalobe, na základe ktorej začalo predmetné súdne konanie. Objasnil, že predmetom oboch súdnych
konaní je posúdenie zákonnosti vyrubenia rozdielu dane z pridanej hodnoty za príslušné zdaňovacie

obdobia (september 2012 a august 2012), v ktorých žalovaný ustálil dôvod neuznania práva na
odpočet DPH pre účasť žalobcu na daňovom podvode. Účasť žalobcu na daňovom podvode ako dôvod
neuznania práva na odpočet DPH je v rozhodnutí žalovaného v spojení s rozhodnutím správcu dane v
prípade oboch zdaňovacích období (september 2012 a august 2012) vymedzená totožne.
5. Vzhľadom na to, že išlo o preskúmanie rozhodnutia žalovaného, u ktorého sa pri výkone daňovej
kontroly za september 2012 vychádzalo z rovnakých dôkazov a podkladov ako v prípade daňovej

kontroly za mesiac august 2012, správny súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z dôvodov uvádzaných
v rozsudku Správneho súdu v Košiciach sp. zn. KE-8S/104/2021 zo dňa 15.10.2024, pričom rozdiel
spočíval len v tom, že v tomto prípade išlo o iné zdaňovacie obdobie september 2012, za ktorý bol
žalobcovi vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty v sume 130.850,56 eur.
6. Osobitne správny súd uviedol, že v bodoch 23 až 29 rozsudku č. k. KE-8S/104/2021-86 zo

dňa 15.10.2024, na ktorý odkazuje, sa v odôvodnení vysporiadal so žalobnou námietkou žalobcu o
spornostiodôvodneniaapreukázaniavedomostnejzložkyúčastižalobcunadaňovompodvodevzmysle
tam uvedených indikátorov relevantných pre naplnenie štvrtej podmienky Axel Kittel testu. Skutkové
okolnosti vymedzené finančnými orgánmi podľa názoru správneho súdu vo svojom súhrne boli spôsobilé
odôvodniť záver, že v posudzovanej veci došlo k daňovému podvodu a vedomosti žalobcu na prípadnom

podvodnom konaní aspoň na úrovni jeho nevedomej nedbanlivosti.
7. Vzhľadom na uvedené skutočnosti správny súd žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol.

III. Kasačná sťažnosť a stanoviská účastníkov
A) Kasačná sťažnosť žalobcu

8. Žalobca podal proti rozsudku správneho súdu kasačnú sťažnosť podľa § 440 ods. 1 písm. f) a g)
SSP, keďže správny súd nesprávnym procesným postupom porušil jeho právo na spravodlivý proces a
rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci.
9. Žalobca najmä namietal, že správny súd sa bez vlastného preskúmania stotožnil s predchádzajúcim

rozsudkom správneho súdu (sp. zn. KE- 85S/104/2021), pričom sa nevysporiadal s aktualizovanou
argumentáciou žalobcu k vedomostnej zložke účasti na daňovom podvode.
10. Zo samotného rozhodnutia žalovaného vyplýva, že žalobca mal vedome participovať na daňovom
podvode, keďže žalovaný výslovne uvádza, že žalobca „nielen mohol a mal vedieť, ale vedel“, že je
súčasťou podvodného reťazca. Napriek tomu správny súd dospel k záveru, že žalobca „vedieť mal a

mohol“, čím nahradil rozpornú argumentáciu žalovaného vlastnými úvahami, hoci na to nemá právomoc.
Takýto postup nemôže konvalidovať vady rozhodnutia správneho orgánu a predstavuje zásah do práv
žalobcu.
11. Žalobca opakovane namietal, že vedomá účasť a nedbanlivostná účasť („mal a mohol vedieť“) sú
dva odlišné a navzájom sa vylučujúce dôvody, ktoré nie je možné v jednom rozhodnutí kumulovať. Ak

správca dane tvrdí, že žalobca vedel o podvode, potom požiadavka prijímať preventívne opatrenia je
nelogická. Správne orgány si neujasnili, ktorú alternatívu uplatňujú, a neuniesli dôkazné bremeno v
žiadnej z nich, čím urobili svoje rozhodnutie zmätočným a nepreskúmateľným.
12. Správny súd nesprávne presunul dôkazné bremeno na žalobcu, keď uviedol, že žalobca mal tvrdiť
a preukazovať prijatie preventívnych opatrení. Podľa ustálenej judikatúry je však dôkazné bremeno

výlučne na správcovi dane. Pasivita žalobcu sama o sebe nemôže preukazovať naplnenie vedomostnej
zložky účasti na daňovom podvode.
13. Rozhodnutia správnych orgánov sú založené len na súbore nepriamych indícií a domnienok, ktoré
nedosahujúintenzitudôkazu„bezrozumnýchpochybností“.Správneorgánynevysvetlili,nazákladeakej
logickej úvahy by prijatie konkrétnych opatrení žalobcom viedlo k zisteniu existencie daňového podvodu,

najmä ak išlo o bežné obchodné postupy v rámci reťazových obchodov.
14. Nedostatok presvedčivého odôvodnenia, vnútorné rozpory v argumentácii správnych orgánov a
ich dodatočné „naprávanie“ správnym súdom spôsobujú, že napadnuté rozhodnutie je arbitrárne,
nepreskúmateľné a nezákonné.15. Sťažovateľ vzhľadom na uvedené navrhol, aby kasačný súd zmenil rozsudok správneho súdu
rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňové rozhodnutie zrušil, vec mu vrátil na ďalšie konanie.
B)

16. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti nevyjadril.

IV. Právny názor kasačného súdu

17. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2

SSP) podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 SSP preskúmal prípustnosť kasačnej sťažnosti. Zistil, že bola
podaná v zákonnej lehote (§ 443 ods. 1 SSP) a že ju podala oprávnená osoba. Následne preskúmal
napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo, a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004
Z. z. o súdoch) dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. Podľa § 461 SSP ju preto zamietol.
18. Kasačný súd rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP). Deň vyhlásenia rozsudku bol
vopred zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu

Slovenskej republiky; rozsudok bol verejne vyhlásený 30. januára 2026 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452
ods. 1 SSP).
19. Žalobcom vznesené námietky v konaní o jeho kasačnej sťažnosti už boli predmetom právneho
posúdenia kasačného súdu v obdobnej veci toho istého žalobcu sp. zn. 4Sfk/8/2025 zo dňa 25.
septembra 2025, ktorá je postavená na prakticky totožnom skutkovom základe zistenom v rámci tej istej

daňovej kontroly len v inom zdaňovacom období.
20. Dôvodom vyrubenia dane bolo neuznanie práva na odpočet DPH v zdaňovacom období september
2012 z dodávateľských faktúr (ako sú tieto vymedzené v rozhodnutí správcu dane) od dodávateľov:
(VENAS, a.s., VENERG s.r.o. a MVR s.r.o. za dodanie tovaru: repkové výlisky, repka, pšenica, repkový
olej, rastlinný olej, a to z dôvodu neuznania práva na odpočet DPH pre účasť na daňovom podvode.

21. Účasť žalobcu na daňovom podvode ako dôvod neuznania práva na odpočet DPH je v rozhodnutí
žalovaného v spojení s rozhodnutím správcu dane v podstatnej časti vymedzená takto: Zdaniteľný
obchod, z ktorého si uplatnil žalobca odpočítanie dane bol súčasťou obchodného reťazca poznačeného
daňovým únikom v dôsledku daňového podvodu spočívajúcom v neodvedení dane spoločnosťou
LECRAST s.r.o. a uplatňovaním odpočtu dane následnými nadobúdateľmi tovaru. Tovar bol dovážaný

od dodávateľov z Poľska a Maďarska a na počiatku reťazca bola spoločnosť LECRAST s.r.o., ktorá daň
neodviedla, jej konateľom bol bezdomovec, ktorý za úhradu podpisoval dokumenty spoločnosti bez toho,
že by vedel čo je ich obsahom a za spoločnosť dojednával obchody a komunikoval s dodávateľmi Peter
Veszprémi (štatutár spoločnosti VENAS a.s.) › do reťazca boli vložené spoločnosti PAFOS SK s.r.o.,
QANT s.r.o., ASTRON s.r.o., SECRET GROUP s.r.o., PRVÁ DISTRIBUČNÁ SK s.r.o. › ďalšími členmi

reťazcabolipersonálneamajetkovoprepojenídodávateliažalobcu-spoločnosti VENAS,a.s.,VENERG
s.r.o. a MVR s.r.o. › žalobca › žalobcom bol tovar ďalej dodávaný jeho odberateľom v zahraničí. Podľa
správcu dane priamy dodávateľ žalobcu spoločnosť VENAS a.s. vytvorila neprehľadnú sieť tuzemských
spoločností za účelom nedovoleného daňového zvýhodnenia vo forme čerpania nadmerných odpočtov
na DPH vo svoj prospech a daňového úniku na začiatku reťazca. Tovar bol už na začiatku obchodného

reťazca dovezený zo zahraničia do skladov spoločnosti VENAS a.s. v Strede nad Bodrogom, kde zostal
počas tuzemských prevodov a odtiaľ bol vyvážaný na konci reťazca do zahraničia. Z obsahu rozhodnutí
finančných orgánov, v ktorých sú zhrnuté aj zistenia orgánov činných v trestnom konaní, vyplýva, že
organizátorom tejto siete mal byť okrem iných štatutár spoločnosti VENAS a.s. p. Peter Veszprémi.
22. Správca dane a žalovaný uviedli okolnosti, ktorými mali za preukázanú vedomostnú zložku účasti

žalobcu na daňovom podvode, teda že žalobca vedel alebo mohol a mal vedieť, že jeho zdaniteľné
obchody sú spojené s podvodným konaním v spojení so záverom, že žalobca neprijal také opatrenia
v rámci obvyklej obchodnej opatrnosti, aby sa nestal súčasťou podvodného reťazca, a preto mu právo
na odpočet z týchto obchodov neuznali.
23.Obsahnapadnutýchrozsudkovsprávnehosúdu,(keďžesprávnysúdvtejtoveciodkázalnarozsudok

Správneho súdu v Košiciach sp. zn. KE-8S/104/2021 zo dňa 15.10.2024) a kasačných sťažností je tiež
prakticky rovnaký.
24. Obe kasačné sťažnosti sú obsahovo totožné v jadre, keďže zhodne namietajú neunesenie
dôkazného bremena správcom dane, logicky rozporné miešanie „vedel“ a „mal/mohol vedieť“,
nedostatočné odôvodnenie založené na domnienkach a neprípustnú nápravu týchto chýb zo strany

správneho súdu.
25. Vzhľadom na uvedené v predošlom bode sa kasačný súd stotožňuje s právnym posúdením už
vysloveným vo svojom skoršom rozsudku kasačného súdu sp. zn. 4Sfk/8/2025 zo dňa 25. septembra
2025. Právne posúdenie podstatných kasačných námietok (smerujúcich k existencii daňového podvoduaúčastižalobcunadaňovompodvode)jemožnézhrnúťtak,žesprávcadaneažalovanývprejednávanej
veci vykonali tzv. Axel Kittel test, v zmysle kritérií preukazovania účasti na daňovom podvode tak, ako
vyplývajú z rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci Axel Kittel, C-439/04. Podľa kasačného

súdu existencia daňového úniku, resp. „chýbajúcej dane“ bola preukázaná, uvedený daňový únik
bol dôsledkom podvodného konania, a napokon posudzované zdaniteľné obchody žalobcu boli s
podvodným konaním spojené. Dostatočne preukázateľné sú aj závery správcu dane a žalovaného, že
žalobca o účasti na daňovom podvode vedieť mohol a mal.
26. Ohľadom právneho posúdenia jednotlivých sťažnostných námietok kasačný súd odkazuje podľa

§ 464 ods. 1 SSP na právne posúdenie (vynímajúc teoretické východiská posudzovania účasti na
daňovom podvode) uvedené v skoršom rozsudku kasačného súdu sp. zn. 4Sfk/8/2025 zo dňa 25.
septembra 2025:
44. Vychádzajúc z administratívneho spisu kasačný súd konštatuje, že v predmetnej veci správca dane
ako aj žalovaný pri nepriznaní práva na odpočítanie dane zo sporných obchodov argumentovali, že
sťažovateľ sa v dotknutom obchodnom reťazci spornými obchodmi, či už vedome alebo v dôsledku

zanedbania primeranej obozretnosti, zúčastnil na plnení poznačenom daňovým podvodom.
45. Predpoklady pre posúdenie veci ako daňového podvodu v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ
tvoria tzv. Axel Kittel test existencie daňového podvodu, ktoré boli špecifikované v rozhodnutí C-439/04
a C-440/04, Axel Kittel a Recolta Recycling. Pri daňovom podvode musí správca dane v rámci svojho
dôkazného bremena (1) preukázať existenciu podvodu na dani z pridanej hodnoty (chýbajúcu daň) a

to v ktoromkoľvek predchádzajúcom článku reťazca (objektívny test v rámci celého reťazca), následne
(2) preukázať objektívne skutkové okolnosti svedčiace tomu, že kontrolovaný daňový subjekt o podvode
na predchádzajúcom článku reťazca vedel alebo mohol vedieť, pričom stačí nevedomá nedbanlivosť a
nemusí ísť o úmysel (vedomostný test konkrétneho subjektu) a zároveň (3) musí posúdiť, či kontrolovaný
daňový subjekt prijal opatrenia, ktoré je od neho možné rozumne vyžadovať, aby zistil, či prijaté plnenie

nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (due diligence vedomostný test konkrétneho subjektu).
46. Pokiaľ ide o objektívny test v rámci celého reťazca vyžadujúci preukázanie existencie podvodu na
dani z pridanej hodnoty (chýbajúcu daň) a to v ktoromkoľvek predchádzajúcom článku reťazca kasačný
súd konštatuje, že v predmetnej veci nebolo medzi účastníkmi sporné (rovnako ani predmetom správnej
žaloby, či kasačnej sťažnosti), že v dotknutom obchodnom reťazci došlo k daňovému úniku (na strane

subdodávateľa - spoločnosti LECRAST, spol. s.r.o.). Rovnako nie je sporné, že k daňovému úniku došlo
v dôsledku daňového podvodu, ktorý mal byť spáchaný v nadväznosti na činnosť spoločnosti, ktoré boli
účelovo zapojené do obchodného reťazca.
47. Správca dane a žalovaný tak aj podľa názoru kasačného súdu riadne objasnili mechanizmus
daňového podvodu v predmetnej veci, ktorý spočíval v tom, že tovar bol dovážaný od dodávateľov z

Poľska a Maďarska, pričom na počiatku reťazca bola spoločnosť LECRAST s.r.o., ktorá daň neodviedla
(a za ktorú dojednával obchody a komunikoval s dodávateľmi štatutár spoločnosti VENAS a.s.), a za
ktorú sa následne umelo vkladali spoločnosti PAFOS SK s.r.o., QANT s.r.o., ASTRON s.r.o., SECRET
GROUP s.r.o., PRVÁ DISTRIBUČNÁ SK s.r.o.. Ďalšími členmi reťazca boli personálne a majetkovo
prepojení priamy dodávatelia sťažovateľa - spoločnosti VENAS, a.s., VENERG s.r.o. a MVR s.r.o.,

ktorí dodávali tovar sťažovateľovi, ktorý bol ďalej dodávaný jeho odberateľom v zahraničí. Priamy
dodávateľ sťažovateľa, spoločnosť VENAS a.s., tak vytvorila sieť tuzemských spoločností za účelom
získania daňového zvýhodnenia a to formou čerpania nadmerných odpočtov na DPH vo svoj prospech,
keď na začiatku reťazca vznikol daňový únik. Podľa zistení správcu dane bol tovar už na samotnom
začiatku obchodného reťazca zo zahraničia dovezený do skladov spoločnosti VENAS a.s. v Strede nad

Bodrogom, kde zostal počas tuzemských prevodov a odtiaľ bol vyvážaný do zahraničia. Reálny tok
tovaru preto nezodpovedal tomu fakturačnému. Uvedené skutočnosti sťažovateľ ani nijakým spôsobom
nenamietal.
48. Druhým testom je tzv. vedomostný test konkrétneho subjektu spočívajúci v preukázaní objektívnych
skutkových okolností svedčiacich tomu, že sťažovateľ o podvode na predchádzajúcom článku reťazca

vedel alebo mohol vedieť, pričom stačí nevedomá nedbanlivosť a nemusí ísť o úmysel. Z doteraz
uvedeného je zrejmé, že právo na odpočítanie dane z obchodov s deklarovanými priamymi dodávateľmi
nebolo sťažovateľovi nepriznané z dôvodu spáchania daňového podvodu, ale z dôvodu jeho účasti na
obchodnom reťazci poznačenom daňovým podvodom. Medzi sťažovateľom a žalovaným bolo sporné
práve to, či sťažovateľ s ohľadom na všetky okolnosti vedel alebo aplikujúc primeranú obozretnosť,

mohol vedieť o tom, že sa svojím plnením zúčastní obchodného reťazca poznačeného daňovým
podvodom.
49. Kasačný súd k námietkam sťažovateľa ohľadne vedomostnej zložky účasti na daňovom podvode
uvádza, že nedôsledné diferencovanie (zo strany daňových orgánov) medzi tým, či sťažovateľ vedelalebo mal a mohol vedieť o svojej účasti na obchodnom reťazci poznačenom daňovým podvodom,
v prípade riadneho preukázania skutkových okolností preukazujúcich aspoň jednu z už uvedených
foriem subjektívnej stránky účasti na daňovom podvode v daňovom konaní podľa kasačného súdu

nemôže byť dôvodom pre zrušenie rozhodnutí žalovaného a správcu dane (obdobne tiež rozhodnutia
Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sfk/131/2022 zo dňa 21.11.2023 alebo sp.
zn. 4Sfk/5/2023 zo dňa 27.03.2024). Pre úplnosť kasačný súd k tejto námietke sťažovateľa dodáva,
že z rozhodnutia žalovaného je zrejmé, že tento sťažovateľovi vyčíta najmä zanedbanie primeranej
obozretnosti a starostlivosti daňového subjektu, resp. neprijatie dostatočného množstva opatrení na

uistenie, že pri realizácii sporného obchodu sa nebude zúčastňovať plnenia poznačeného daňovým
podvodom. Inými slovami, správca dane a žalovaný tak sťažovateľovi vyčítajú (na podklade zistených
skutočností), že sa v dôsledku svojej neodôvodnenej neopatrnosti a zanedbania prevencie dostal do
podvodného obchodného reťazca. Keby túto obozretnosť dodržal, mal a mohol vedieť, že sa zúčastňuje
obchodu poznačeného daňovým podvodom.
50. Z hľadiska požiadavky preukázania vynaloženia primeranej obozretnosti podnikateľského subjektu

je potrebné uviesť, že toto je v súlade s právom Európskej únie. Daňový subjekt je povinný prijať
všetky opatrenia, ktoré od neho možno rozumne (spravodlivo) požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré
uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej
únie vo veci SC Paper Consult SRL, C-101/16 zo dňa 19. októbra 2017, bod 52; vo veci Vikingo
Fővállalkozó Kft., C-610/19 zo dňa 3. septembra 2020, body 54, 55; vo veci Mahagében Kft, C-80/11 a

C-142/11 zo dňa 21. júna 2012, bod 54). Vymedzenie takýchto opatrení, ktoré je možné spravodlivo od
daňového subjektu požadovať, je individuálne a závislé od okolností konkrétneho prípadu (rozhodnutie
Súdneho dvora Európskej únie vo veci Mahagében Kft, C-80/11 a C-142/11 zo dňa 21. júna 2012,
bod 59). Vyžadovanie a zohľadňovanie primeranej obozretnosti podnikateľského subjektu vo vzťahu k
požiadavke prijímať rozumne očakávateľné opatrenia na predchádzanie účasti na daňovom podvode

je typické práve pre dokazovanie daňového podvodu, resp. skutočnosti, či daňový subjekt vedel alebo
mohol vedieť, že sa zúčastňuje na daňovom podvode (rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo
veci Vikingo Fővállalkozó Kft., C-610/19 zo dňa 3. septembra 2020, body 53, 54, 56 a 58).
51. Kasačný súd konštatuje, že z obsahu administratívneho spisu má za preukázanú minimálne
nevedomú nedbanlivosť (a teda i splnenie vedomostného testu) u sťažovateľa a to na základe

skutkových okolností zistených správcom dane. Sťažovateľ podnikal v oblasti maloobchodného a
veľkoobchodného predaja inštalačného materiálu, vybavenia kúpeľní, omietkarských či maliarskych
prác, ako aj so stavebnou činnosťou, obkladania stien, výrobou nábytku či upratovacích služieb, pričom
zdaniteľné obchody, z ktorých si uplatnil odpočet, boli obchodmi, ktoré boli pre sťažovateľa v úplne inom,
resp. pre neho novom podnikateľskom sektore (kúpa a predaj poľnohospodárskych a potravinárskych

komodít). Sám sťažovateľ pritom k dôvodom uskutočnenia predmetných obchodov uviedol (zápisnica o
miestnom zisťovaní č. 9801404/5/4845791/2013 zo dňa 29.10.2013), že spoločnosť VENAS a.s. mala
vysoké nadmerné odpočty na DPH, chýbali jej finančné prostriedky a naopak sťažovateľ mal vyššie
daňové povinnosti, preto bolo dohodnuté, že sťažovateľ odkúpi tovar od spoločnosti VENAS a.s. až do
doby pokiaľ táto spoločnosť zabezpečí na tovar odberateľa a zároveň si týmito obchodmi sťažovateľ

zabezpečil príjmy ročne približne 50.000,- eur. Uvedený spôsob výberu obchodného partnera, ktorý
navyše nemal žiadne ekonomické opodstatnenie a ani žiadnu pridanú hodnotu, sa tak javí ako účelový.
52. Rovnako sťažovateľ uviedol, že konateľ spoločnosti VENAS a.s. bol zákazníkom sťažovateľa
a túto spoluprácu mu navrhol pri spoločných sedeniach s tým, že všetko okolo obchodu s danou
komoditou zabezpečí on. Sťažovateľ teda svojho dodávateľa VENAS a.s., ktorý zabezpečoval

priebeh všetkých obchodov poznal, pričom prílohy faktúr (CMR doklady ale aj vážne lístky) boli
podpisované zamestnankyňou spoločnosti VENAS a.s. Podľa zistení správcu dane, tovar bol od
začiatku obchodného reťazca uskladnený v Strede nad Bodrogom, sťažovateľ s ním neprišiel do styku,
nemal žiadnu vedomosť o dodávkach tovaru, o skladovaní, kvalite či preprave tovaru, vyskladnení
tovaru alebo aj odovzdaní tovaru odberateľom a aj vybavovanie expedičných zásielok mala na starosti

len zamestnankyňa spoločnosti VENAS a.s. Sťažovateľ nevyvíjal žiadnu aktívnu činnosť, ktorá by
smerovala k predaju tovaru, alebo získaniu odberateľov. Odberateľov sťažovateľa totiž riešila výhradne
dodávateľská spoločnosť VENAS a.s., pričom odberateľmi boli spoločnosti, ktoré so spoločnosťou
VENAS a.s. už spolupracovali resp. boli prvotnými dodávateľmi obchodovaného tovaru.
53. Za jednu zo zásadných, správcom dane preukázaných skutočností, kasačný súd považuje, že

uskutočnené obchodné transakcie nemali žiadne ekonomické opodstatnenie, keď nenapĺňali základný
princíp podnikania, ktorým je dosahovanie zisku, nakoľko nákupné ceny komodít boli vyššie ako ceny
predajné. Z uvedeného je aj podľa kasačného súdu zrejmé, že sa jednalo iba o prefakturáciu tovaru s
cieľom zníženia daňovej povinnosti. Obdobne to platí aj v prípade dobropisných faktúr, pri ktorých bolacena za komoditu výrazne nižšia ako v prípade riadnych faktúr za dodaný tovar, pričom vo vystavených
dobropisoch absentovali odvolávky na riadnu faktúru, ktorej sa dobropisná faktúra týkala a rovnako
nebolo zrejmé, aké množstvo tovaru sa malo stornovať.

54. Práve tieto skutočnosti považoval kasačný súd za kľúčové z pohľadu preukázania vedomostnej
stránky účasti sťažovateľa na obchodnom reťazci poznačenom daňovým podvodom v predmetnej veci.
Žiadnu z vyššie uvedených skutočností sťažovateľ zároveň ani nijakým spôsobom nerozporoval.
55. Okrem vyššie uvedených pochybností o samotnom obchodnom vzťahu možno konštatovať, že
sťažovateľ pri deklarovaných obchodoch neprijal žiadne osobitné opatrenia, nevykazoval žiadny záujem

o svojich dodávateľov alebo o podmienkach obchodu a spôsobe obchodovania, o krokoch dodávateľov
a ich požiadavkách na zabezpečenie celého obchodného reťazca. Rovnako sa sťažovateľ nijako
fyzicky nepodieľal na deklarovaných obchodoch a všetky náležitosti obchodu ponechal na spoločnosť
VENAS a.s., ktorej ponechal aj svoju pečiatku, faktúry, dokumenty pričom nevyžadoval žiadne záruky a
informácie o pôvode či kvalite tovaru a priebehu obchodov.
56. Kasačný súd v zhode so správnym súdom, žalovaným a správcom dane taktiež zastáva názor,

že vyššie uvedené preukázané okolnosti obchodného vzťahu v predmetnej veci sú samé o sebe
pochybné a spôsobilé vyvolať podozrenie u primerane svedomitého obchodníka, že môže participovať
na obchodnom reťazci poznačenom daňovým podvodom. Preto neobstoja ani námietky sťažovateľa,
že nemal ako vedieť o pohybe a pôvode tovaru a rovnako o predajných a odkupných cenách komodít.
Ako obchodník s tovarom, s ktorým dovtedy neobchodoval, ale aj ako skúsený obchodník s dlhoročnou

praxou vo svojom podnikateľskom sektore, mu mala byť zrejmá cena predmetných komodít (za akú cenu
tovar nakupuje a za akú predáva), s ktorými chcel obchodovať a rovnako mal a mohol prejaviť záujem
o obchody, ktoré uzatváral, resp. mu musel byť zrejmý účel samotného obchodu. Podľa kasačného
súdu, námietka sťažovateľa, že nevedel o predajných cenách komodít je tak ba priam až účelová,
keď je to práve sťažovateľ, ktorý s tovarom mienil obchodovať a preto je to práve on, ktorý mal

zabezpečiť základné informácie ohľadne svojich vlastných uskutočnených obchodoch. Kasačný súd
taktiež podotýka, že sťažovateľ nijako neozrejmil ani pochybnosti ohľadne dobropisných faktúr, v ktorých
absentovala odvolávka na riadnu faktúru a nebolo z nich zrejmé o aké množstvo tovaru sa jedná.
57. Kasačný súd dodáva, že v dotknutých obchodoch ide o okolnosti, ktoré nastali priamo v dispozičnej
sfére sťažovateľa, ktoré sám v rámci konania pred správcom dane uviedol alebo vyplývajú z vykonaného

dokazovania.
58. Kasačný súd tiež uvádza, že uvedené tvrdenia sťažovateľa skôr potvrdzujú, že sa sťažovateľ
o uskutočnené obchody nezaujímal, keď bez toho aby si zistil cenu komodít alebo pôvod či tok
tovaru a zabezpečil priebeh obchodu, resp. bez akéhokoľvek preverenia dodávateľov a odberateľov
odovzdal pečiatku osobe dodávateľa, pričom o obchodoch len prijímal emaily s uvedením informácií

potrebných pre vystavenie faktúr, a ani nekontroloval, či tovar bol aj reálne odpredaný a opustil
areál spoločnosti dodávateľa VENAS a.s. Kasačný súd dodáva, že nie je jeho úlohou a ani úlohou
žalovaného a ani správcu dane vymedzovať, aké opatrenia mal sťažovateľ prijať aby sa vyhol účasti na
daňovom podvode, avšak z dokazovania vykonaného v administratívnom konaní možno konštatovať,
že sťažovateľ nevykonal žiadne kroky alebo opatrenia aby takejto situácií predchádzal, resp. nebolo

preukázané, že konal v dobrej viere.
59. Všetky vyššie uvedené skutočnosti tak podľa kasačného súdu zároveň napĺňajú aj tretí stupeň tzv.
Axel Kittel testu na preukázanie existencie daňového podvodu, konkrétne due diligence vedomostný
test konkrétneho subjektu. Ten spočíva v posúdení, či táto osoba (sťažovateľ) prijala opatrenia, ktoré
od nej je možné rozumne vyžadovať, aby zistila, či prijaté plnenie nebude viesť k jej účasti na daňovom

podvode, umožňuje i za predpokladu splnenia objektívneho i subjektívneho Axel Kittel testu existencie
daňovéhopodvoduosobeuplatňujúcejsiprávonaodpočítaniedane(sťažovateľovi)preukázať,žeprijala
dostatočné opatrenia na to aby zistila, či prijaté plnenie nebude viesť k jej účasti na daňovom podvode.
Kasačný súd v tejto súvislosti opäť poukazuje na vyššie skutkové zistenia, z ktorých je zrejmé, že
sťažovateľ žiadne relevantné opatrenia na zabránenie svojej účasti na daňovom podvode neprijal.

60. Zhrňujúc vyššie uvedené kasačný súd konštatuje, že uzatvorené obchodné vzťahy sťažovateľa s
deklarovanými dodávateľmi boli samo o sebe pochybné a podozrivé. Kasačný súd nespochybňuje právo
sťažovateľa napriek týmto pochybnostiam uzavrieť obchodný vzťah. Ak však podnikateľský subjekt, aj
za takto pochybných podmienok a bez ďalších relevantných opatrení, uskutoční obchodnú transakciu,
preberá na seba riziko, že jeho plnenie môže byť spojené s daňovým podvodom a z tohto dôvodu mu

nemusí byť uznané právo na odpočítanie dane z uskutočneného obchodu.
61. Kasačný súd berie na vedomie, že existencia tovaru bola potvrdená, rovnako ako aj totožnosť
dodávateľa a odberateľov, ako aj vystavenie sporných faktúr, tieto skutočnosti však nie sú sporné
a nemajú žiadnu relevanciu z pohľadu zisteného dôvodu nepriznania odpočítania dane. Žalovaný asprávca dane v predmetnej veci totiž nespochybňujú splnenie materiálnych podmienok uplatneného
práva, ale to, že v zistenom obchodnom reťazci došlo k podvodnému daňovému úniku a na tomto reťazci
vedome (vedel alebo mal vedieť) participoval aj sťažovateľ. Pri preukazovaní zapojenia do podvodného

reťazca sa spravidla vychádza z premisy, že hmotnoprávne podmienky odpočtu DPH (medzi ktoré
patrí aj materiálna existencia plnenia) sú splnené. Pre uvedené je teda zrejmé, že v danom prípade
nebolo potrebné špeciálne zohľadňovať dodanie deklarovaného plnenia, keďže jeho existencia musela
byť správcom dane prezumovaná už v momente, kedy nadobudol podozrenie o poznačení dotknutého
obchodného reťazca podvodom, v opačnom prípade by správca dane odmietol odpočet DPH z dôvodu

nenaplnenia hmotnoprávnych podmienok odpočtu DPH.
62. Kasačný súd s ohľadom na vyššie uvedené uzatvára, že správcovi dane a žalovanému sa podarilo
preukázať, že sťažovateľ prehliadol pochybnosti týkajúce sa uskutočňovaného obchodného vzťahu,
neprijal dostatočné preventívne opatrenia a tým sa vystavila riziku, že sa stane súčasťou obchodného
reťazca poznačeného daňovým podvodom. Inými slovami nepostupoval primerane obozretne, pričom
s ohľadom na všetky už uvedené skutočnosti bolo preukázané, že objektívne mohol vedieť, že svojím

plnením sa zúčastní obchodného reťazca poznačeného daňovým podvodom. Závery kasačného súdu
v spojení so závermi správneho súdu, žalovaného a správcu dane sú pritom postavené na zisteniach a
dôkazoch predložených správcom dane. Nemožno preto konštatovať, že by sťažovateľ bol neprimerane
zaťažený dôkazným bremenom, práve naopak, sú to orgány finančnej správy, na ktorých ležalo v
predmetnej veci dôkazné bremeno, pričom toto svoje dôkazné bremeno uniesli.

63.Vtomtokontextepodľanázorukasačnéhosúduneobstojítvrdeniesťažovateľaonepreskúmateľnosti
napadnutého rozsudku správneho súdu, keďže je z jeho obsahu zjavné, že ním bolo reflektované
na všetky podstatné skutočnosti a námietky sťažovateľa. Kasačný súd má v tejto súvislosti za to,
že správny súd sa posudzovanou vecou zaoberal dôsledne, náležite sa vysporiadal s podstatnými
žalobnými námietkami sťažovateľa a vyvodil správne skutkové aj právne závery, ktoré odôvodnil náležite

a presvedčivo, pričom dospel k správnym záverom o zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného.
64. Z ustálenej rozhodovacej praxe vyplýva, že sťažovateľom namietaná nepreskúmateľnosť rozsudku
správneho súdu by musela vyplývať z absencie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu.
Zákonným limitom doktríny nepreskúmateľnosti rozhodnutia správneho súdu sú také vady odôvodnenia
rozhodnutia, na základe ktorých rozhodnutie neobsahuje žiadne odôvodnenie, alebo existencia takých

zásadných procesných vád, pre ktoré je preskúmanie napadnutého rozhodnutia nevyhnutné (rozsudok
Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Abdullayev proti Rusku). Nepreskúmateľnosť rozsudku
je daná v prípade, ak chýbajú zásadné vysvetlenia dôvodov rozhodnutia súdu, pričom subjektívnu
nespokojnosť sťažovateľa s obsahom odôvodnenia nemožno považovať za vyhovujúcu dôvodu
kasačnej sťažnosti v zmysle § 440 ods. 1 písm. f) SSP. Kasačný súd konštatuje, že napadnutý

rozsudok správneho súdu všetky relevantné atribúty riadneho odôvodnenia spĺňa, pričom sa správny
súd vysporiadal so všetkými zásadnými otázkami prejednávanej veci.
27. K námietke sťažovateľa k rozlíšeniu „vedel“ vs. „mal a mohol vedieť“ kasačný súd dodáva, že s touto
námietkou sa kasačný súd vo veci sp. zn. 4Sfk/8/2025 explicitne a vecne vysporiadal. Námietka žalobcu,
že ide o dve „vzájomne sa vylučujúce“ alternatívy, bola kasačným súdom odmietnutá priamo a s oporou

v judikatúre na ktorú odkázal (vyššie). Kasačný súd považuje za dôležité v tejto veci doplniť, že „vedel“
a „mal a mohol vedieť“ nie sú kumulatívne skutkové podstaty, ale ide o alternatívne formy naplnenia
jednej a tej istej vedomostnej podmienky, pričom pre odmietnutie odpočtu DPH postačuje preukázanie
ktorejkoľvek z nich.
28. Preto námietka sťažovateľa o „vnútornej rozpornosti“ rozhodnutia správnych orgánov nemohla

obstáť. V reakcii na námietku sťažovateľa, že „ak správca dane tvrdí vedomosť, preventívne opatrenia
sú nelogické“, kasačný súd uvádza, že povinnosť obozretnosti nevzniká až pri podozrení z podvodu
a preventívne opatrenia nie sú reakciou na istú vedomosť o podvode, ale štandardnou súčasťou
podnikateľského rizika v neštandardných obchodných modeloch.
29. K námietke sťažovateľa o „nahrádzaní argumentácie správnych orgánov vlastnými úvahami súdu“

považuje kasačný súd za dôležité doplniť, že správny súd nenahradil skutkové závery správnych
orgánov, ale vykonal ich právnu kvalifikáciu z hľadiska splnenia vedomostného testu. Rozhodujúce je, že
správny súd oprel záver o minimálne nevedomej nedbanlivosti o konkrétne skutkové okolnosti zistené
správcom dane, najmä priznanie samotného sťažovateľa k motívu obchodov (optimalizácia DPH),
absenciu ekonomického zmyslu transakcií, úplné prenechanie obchodu tretej osobe, obchodovanie

mimo vlastného podnikateľského sektora, neexistenciu reálnej pridanej hodnoty. Nešlo teda o
„konvalidáciu“ vady rozhodnutia, ale o legitímne posúdenie právnych dôsledkov už preukázaného
skutkového stavu, čo správnemu súdu prináleží.30. K námietke dôkazného bremena a údajne neprípustného presunu dôkazného bremena na
sťažovateľa kasačný súd dodáva, že správny súd správne rozlíšil primárne dôkazné bremeno správcu
dane (preukázanie existencie podvodu a naplnenia vedomostného testu), a procesnú pozíciu daňového

subjektu, ktorý má možnosť vyvinenia sa preukázaním prijatia primeraných opatrení.
31. Správny súd nevyvodil „vedomosť“ sťažovateľa z jeho pasivity, ale z objektívne zistených a
zdokumentovaných okolností, vlastných vyjadrení sťažovateľa, vnútorných rozporov a nelogickosti
obchodného modelu.
32. Zhrňujúc kasačný súd uzatvára, že správny súd sa dostatočne, konkrétne a v súlade s judikatúrou

vysporiadal s námietkami sťažovateľa k vedomostnej zložke účasti na daňovom podvode. Jeho závery
o minimálne nevedomej nedbanlivosti sťažovateľa sú opreté o rozsiahly a koherentný skutkový základ.
Rozhodnutie nie je nepreskúmateľné ani arbitrárne a nepredstavuje neprípustný presun dôkazného
bremena na sťažovateľa.
33. Kasačný súd po vyhodnotení kasačnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku správneho
súdu vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu konštatuje, že nezistil dôvod

na to, aby sa v zásade odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov vo veci samej
uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku správneho súdu a preto kasačnú sťažnosť podľa § 461
SSP ako nedôvodnú zamietol.
34. O trovách kasačného konania rozhodol Najvyšší správny súd Slovenskej republiky podľa § 167
ods. 1 SSP v spojení s § 467 ods. 1 SSP. Sťažovateľ v kasačnom konaní úspech nemal a žalovanému

náhrada trov kasačného konania prislúcha len v prípadoch, ak to možno spravodlivo požadovať a po
splnení zákonom stanovených podmienok len výnimočne (§ 168 SSP), ktoré podľa obsahu súdnych
spisov nenastali, preto súd žalovanému právo na náhradu trov kasačného konania nepriznal.
35. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky rozhodol pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.