Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, February 17, 2026

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/18/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7119211353
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 02. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Stolárová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2026:7119211353.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Stolárovej a členiek

senátu JUDr. Slávky Zborovjanovej a JUDr. Alžbety Beňákovej v spore žalobcu: A. A., nar. XX.X.XXXX,
bytom B. XX, C., zastúpeného: JUDr. Ľuboš Petrovský, advokát, so sídlom Štúrova 20, Košice, proti
žalovaným:1/D.C.,nar.XX.XX.XXXX,bytomE.XX,C.,2/F.C.,nar.XX.X.XXXX,bytomE.XX,C.,obaja
právne zastúpení: JUDr. Katarína Habiňáková, advokátka, so sídlom Štúrova 29, Košice, o zaplatenie
540 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaných proti rozsudku Mestského súdu Košice zo dňa 20.
novembra
2024 č. k. 37C/31/2019-443

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok vo výrokoch II. a III.

II. Žalobcovi priznáva proti žalovaným 1/ a 2/ náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Košice (ďalej aj súd prvej inštancie alebo aj súd) napadnutým rozsudkom vo výroku
I. návrh na prerušenie konania do skončenia konania vedeného na Mestskom súde Košice, sp. zn.
36C/410/2015 zamietol, vo výroku II. žalovaných 1/ a 2/ zaviazal zaplatiť spoločne a nerozdielne
žalobcovisumu540Eurs5%ročnýmúrokomzomeškaniazosumy540Eurod8.10.2019dozaplatenia,
a to v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. O trovách konania rozhodol výrokom III. tak, že

žalobcovi voči žalovaným 1/ a 2/ priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, ktorý sú povinní
žalovaní 1/ a 2/ zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne. O výške náhrady trov konania rozhodne súd
samostatným uznesením, ktoré vydá po právoplatnosti tohto rozsudku.

2. Predmetom sporu je nárok žalobcu uplatnený proti žalovaným 1/ a 2/ na vydanie bezdôvodného
obohatenia za rozhodné obdobie od 8.10.2017 do 8.10.2019, ktoré vzniklo tvrdeným užívaním pozemku
vlastnícky patriaceho žalobcovi žalovanými 1/ a 2/ bez právneho dôvodu, ktorý právne posúdil podľa §

451 ods. 1 a 2, § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Súd za nesporné vyhodnotil, že žalobca ako právny
nástupca pôvodnej žalobkyne je vlastníkom spornej nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXXX Správy
katastra Košice, okres C. G., H. C. - I., kat. územie I. B., a to pozemku parcela č. 2239/18 a žalovaná 1/
je vlastníkom garáže J. XXXX postavenej na parcele č. 2775/5, LV č. XXXXX, kat. územie I. B., do ktorej
je možný prístup autom len cez pozemok žalobcu. Ku garáži vo vlastníctve žalovaných je peší prístup
z iného pozemku, ktorého užívanie nie je predmetom tohto konania a nepatrí do vlastníctva žalobcu,
pričom s motorovým vozidlom je vjazd do garáže možný len cez pozemok vo vlastníctve žalobcu, ktorý

je predmetom tohto konania. Spornou bola skutočnosť, či žalovaní v rozhodnom období od 8.10.2017 do
8.10.2019 užívali pozemok vo vlastníctve žalobcu, a v akom rozsahu pozemok užívali z dôvodu vstupu
do garáže, parkovania pred garážou. Právna predchodkyňa žalobcu vyzvala žalovaných listom zo dňa
27.9.2019 na vydanie bezdôvodného obohatenia.3. V prvom rade súd skúmal splnenie podmienky pre vydanie bezdôvodného obohatenia bez právneho
dôvodu, a to skutočnosť, či žalovaní 1/ a 2/ užívali sporný pozemok v rozhodnom období ako prístupovú

cestu ku garáži, či parkovali pred garážou na pozemku žalobcu. Súd poukázal na zhodné konštatovanie
žalobcu ako aj svedka p. K., ktorí tvrdili, že žalovaní veľakrát v rozhodnom období užívali sporný
pozemok ako prístupovú cestu ku garáži, parkovali svoje motorové vozidlá v garáži a stáli autom na
pozemku žalobcu pred garážou. Súd poukázal na modifikované tvrdenia žalovaných, ktorí najskôr v
odpore zo dňa 12.12.2019 tvrdili, že je pravdou, že pozemok užívali ako prístupovú cestu k svojej

garáži, pričom za užívanie aj zaplatili (uviedli uznesenie sp. zn. 25C/386/2015 z 24.5.2018 alebo
súdne rozhodnutie vo veci 38C/276/2011). V predmetnom odpore tvrdili, že po zaplatení úhrady za
užívanie pozemku, čo malo byť do roku 2017 do 22.9.2017 (súd poznamenal, že ide o nárok za
užívanie od 22.9.2013 do 22.9.2017, ktorý bol predmetom sporu a bol priznaný uznesením sp. zn.
25C/386/2015 z 24.5.2018) sa rozhodli, že nebudú dočasne tento pozemok užívať ako prístup do
garáže a tiež s poukazom na prebiehajúci súdny spor o zriadenie vecného bremena spočívajúceho

v práve prechodu cez sporný pozemok (spor sp. zn. 36C/410/2015), ktoré doposiaľ nie je skončené.
V súčasnosti auto parkujú pred domom z opačnej strany na ulici E.. Žalovaní tvrdili, že sporný pozemok
v rozhodnom období neužívali. Následne v priebehu konania uvádzali, že pozemok nevyužívali od roku
2017. Žalovaný 2/ na pojednávaní uviedol, že prístup do garáže prestali používať od jari 2017. Súd
tieto zmenené tvrdenia žalovaných považoval za účelové, ktoré sa v priebehu konania ani nepreukázali.

Z týchto dôvodov vychádzal z prvotných tvrdení žalovaných uvedených v odpore. Súd mal za to,
že z obsahu vyjadrení v odpore vyplývalo, že pokiaľ žalovaní tvrdili užívanie do zaplatenia úhrady
za užívanie do 22.9.2017, tak jediné rozhodnutie, ktoré takýto nárok riešilo bolo v spore sp. zn.
25C/386/2015, kde uznesenie o zmieri nadobudlo právoplatnosť 28.6.2018, preto tvrdenia žalovaných
si rozporujú minimálne v žalovanom období od 8.10.2017 do 28.6.2018. Súd za nelogické považoval aj

odôvodneniežalovaných,žekvôlivedeniusporuzroku2015,sp.zn.36C/410/2015sarozhodlipozemok
neužívať, keďže predmetom sporu bol právne nárok žalovaných 1/ a 2/ na zriadenie vecného bremena
prechodu, prejazdu cez sporný pozemok.

4. Súd vykonal dokazovanie výsluchom viacerých svedkov, ktorými jednotlivými výpoveďami sa

následne zaoberal. Svedeckú výpoveď svedkyne p. B. vyhodnotil ako nedôveryhodnú, nakoľko tvrdila,
že žalovaných nikdy nevidela užívať príjazdovú cestu, parkovať na pozemku žalobcu, a to od roku
2013. Z právoplatných rozhodnutí súdov za predchádzajúce obdobie je zrejmé, že žalovaní v období,
za ktoré súd priznal právnej predchodkyni žalobcu nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia,
užívali predmetný pozemok. Ak to svedkyňa za tie roky nezbadala, pričom v svedeckej výpovedi sa

vyjadrovala i k uvedenému obdobiu, je jej výpoveď nedôveryhodná i pre rozhodné obdobie. Právna
zástupkyňa žalovaných na pojednávaní dňa 20.11.2024 uviedla, že svedkyňa bývala v blízkosti spornej
nehnuteľnosti až od roku 2017, preto je jej výpoveď hodnoverná. Svedkyňa však na začiatku výpovede
dňa 10.4.2024 jasne uviedla, že v roku 2010 nastúpila na dôchodok, odvtedy nepretržite býva v
rodičovskom dome, lebo sa od nástupu na dôchodok starala o mamu. Výpovede svedkov p. C. a p.

D., ktorí sa podieľali v rozhodnom období na rekonštrukcii garáže, vyhodnotil súd ako protichodné, čo
sa týka obdobia trvania rekonštrukcie garáže. Svedok p. C. uviedol, že rekonštrukcia garáže trvala do
mesiaca, bola vykonaná v roku 2017. Svedok p. D. uviedol dobu trvania rekonštrukcie až dva roky.
Súdu sa zdalo byť nepravdepodobné, že rekonštrukcia garáže v zmysle výmeny obkladov, zateplenia,
omietok i vymaľovania mohla trvať dva roky, ak svedok uvádza, že pracovali 2-3 krát do týždňa. Svedok

p. D. uviedol, že do garáže by nevošla ani motorka, nie auto. Pracoval i so svedkom p. C.. Svedok p.
C. pracoval na rovnakých prácach (výmena podlahy, zateplenie), pričom chodil pracovať príležitostne,
ako mu to práca dovolila (tak 6-krát za mesiac), uviedol, že rekonštrukcia trvala do mesiaca. Súd preto
nemal preukázané, že rekonštrukcia garáže trvala dva roky. Zo zápisnice z ohliadky zo dňa 6.6.2019
vyhotovenej v spise sp. zn. 36C/410/2015 súd konštatoval, že podľa zápisnice z ohliadky sa do garáže

dalo vstúpiť, zo zápisnice nevyšlo najavo, že garáž bola v čase ohliadky zaprataná tak, ako uvádzajú
svedkovia p. C. a p. D., ktorí i v tom čase príležitostne chodili do garáže, do pivnice, keďže do garáže v
zmysle zápisnice vstúpili zúčastnené štyri dospelé osoby. Ďalej sa súd vyjadril k čestnému prehláseniu
B. A., ktorý uviedol, že žalovaní parkujú svoje motorové vozidlá od roku 2017 pred domom na E. L. J.
XX. Uvedené však nevylučuje podľa súdu i to, že žalovaní, ak neparkujú na ulici E., môžu parkovať,

resp. užívať prístupovú cestu a i garáž, kde ich môže vidieť svedok p. K. a nevidieť B. A., ktorý má
výhľad na parkovanie na ulici E., nemá výhľad na užívanie pozemku žalobcu a garáže. Súd následne
vyhodnotil protichodnosť tvrdenia uvedeného v čestnom prehlásení B. A. s výpoveďou svedka K..
Označený svedok tvrdil, že žalovaní 1/ a 2/ užívali pozemok žalobcu v rozhodnom období, parkujú vgaráži, stoja pred garážou. Súd poukázal na dôkazné bremeno, ktoré má v tomto prípade žalobca.
K spochybňovaniu svedeckej výpovede p. K. žalovanými na pojednávaní dňa 20.11.2024 konštatoval,
že len z dôvodu existencie vlastníctva garáže na pozemku žalobcu tohto svedka nie je možné považovať

jeho výpoveď vykonanú pod prísahou za nehodnovernú. Súd poukázal na LV č. XXXX, katastrálne
územie I. B. z 20.11.2024, z ktorého vyplýva, že svedok garáž zdedil, a to na základe osvedčenia o
dedičstve 35D 192/95 a 2D 124/2014, teda dávno pred obdobím, za ktoré žalobca požaduje vydanie
bezdôvodného obohatenia. Situácia, že od svedka p. K. žalobca nepožaduje vydanie bezdôvodného
obohatenia za užívanie prístupovej cesty ku garáži, pričom od žalovaných úhradu požaduje, nezakladá

nedôveryhodnosť svedeckej výpovede svedka. Z kópie katastrálnej mapy mal zistené, že garáž svedka
susedí s garážou žalovaných, svedok garáž denne užíval v rozhodnom období, preto podľa názoru
súdu je jeho výpoveď o užívaní garáže žalovanými podstatná a hodnoverná. K skutočnosti, že svedok
p. K. mylne uviedol, že žalovaní 1/ a 2/ sú vlastníkmi vozidla Fábia a nie Felícia, súd uviedol, že
výpoveď svedka ako celok kvôli uvedenej chybe v názve auta nepovažuje za nedôveryhodnú. Za
podstatnú považoval tvrdenie svedka p. K., že žalovaných videl autom z garáže i vychádzať, teda garáž

nemohla byť zaprataná, natoľko ako tvrdia svedkovia p. C. a p. D., sa do nej nezmestila ani motorka.
O významnom zaprataní garáže v čase ohliadky 6.6.2019 nie je tiež zmienka ani v zápisnici o ohliadke.
Súd vzhľadom na vnútornú rozpornosť výpovede p. B., ako aj protichodnosť tvrdení p. C. a p. D. o dĺžke
rekonštrukcie, vyhodnotil, že z ich svedeckých výpovedí nemôže vychádzať. Súd sa priklonil k svedeckej
výpovedi p. K. a považoval ňou za preukázané, že obaja žalovaní v rozhodnom období užívali príjazdovú

cestu, garáž, parkovali autá pred garážou. V prospech užívania v rozhodnom období svedčí i vyjadrenie
žalovaných v odpore, keď navyše žalovaní neuvádzali zapratanie garáže a skutočnosť, že v zápisnici
z ohliadky nie je zmienka o zaprataní garáže tak, že sa do nej nezmestí ani motorka, či štyri dospelé
osoby. Z vykonaného dokazovania mal súd za to, žalovaní neuniesli bremeno dôkazu o zaprataní garáže
v žalovanom období. K fotografiám predloženým žalovanými, že okolie garáže je zarastené trávou,

stromami, súd uviedol, že nie je zrejmé, z akého obdobia je uvedená fotodokumentácia. Žalobca čas
vyhotovenia fotografií rozporoval. Súd vychádzal z fotodokumentácie pripojenej k znaleckému posudku
G. M., vyhotoveného 13.11.2019, ktorý sa z časového hľadiska najviac približuje koncu rozhodného
obdobia v tomto spore, kde prístupová cesta, vchod do garáže nie sú zarastené tak, aby znemožnili
užívanie.

5. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd mal za to, že žalovaní v rozhodnom čase spornú
nehnuteľnosť užívali, parkovali pred garážou, resp. v garáží, teda užívali spornú nehnuteľnosť žalobcu,
čím získali majetkový prospech bez právneho dôvodu. Súd sa tiež vyjadril k spornosti výmery, za
užívanie ktorej žalobca žiadal vydať bezdôvodné obohatenie. Súd nevychádzal zo znaleckého posudku

G. M., ktorý bol vyhotovený za účelom stanovenia náhrady za zriadenie vecného bremena, teda určenia
najúčelnejšej cesty, ktorá najmenej bude zasahovať do vlastníckeho práva žalobcu. Znalecký posudok
vychádzal z rozsahu určeného geometrickým plánom. Závery uvedené v predmetnom znaleckom
posudku nie je dôvodné aplikovať, keďže neznamenajú ako v rozhodnom období reálne k užívaniu
dochádzalo. Predošlé rozhodnutie súdu, uzatvorený zmier o rozsahu užívania spornej nehnuteľnosti,

sú aplikovateľné pre tento prípad. K rozsahu výmery pozemku žalobcu súd vychádzal zo znaleckého
posudku G. I., keďže v konaní sp. zn. 38C/276/2011 strany sporu zhodne uvádzali tento rozsah
používania a nestotožnil sa s tým, že bolo v konaní preukázané užívanie sporného pozemku v menšej
výmere ako 43 m2 podľa geometrického plánu, resp. znaleckého posudku vyhotoveného pre účely
zriadenia práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu.

6. Súd nevyhovel návrhu žalovaných na prerušenie konania do právoplatnosti konania vedeného
na Mestskom súde Košice pod sp. zn. 36C/410/2015. Tento ako nedôvodný bol zamietnutý, keďže
predmetom daného sporu je zriadenie vecného bremena do budúcna. Tento spor teda nemá vplyv na
predmet konania o vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie rokov 2017 až 2019.

7. Súd následne aplikujúc § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, § 563 a § 121 ods. 3 Občianskeho
zákonníka s poukazom na § 3 ods. 1 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z. v znení
zákona č. 20/2013 Z. z. účinnom od 1.2.2013, ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho
zákonníka priznal žalobcovi úroky z omeškania od 8.10.2019. Súd vychádzal z doručenia výzvy

z 27.9.2019 s tým, že dátum, odkedy žalobca žiadal priznať úroky z omeškania, nebol medzi stranami
sporný. Keďže mal súd preukázané, že žalovaní nesplnili svoj dlh riadne a včas, čím sa dostali do
omeškania, priznal žalobcovi nárok na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 5 % ročne od 8.10.2019
do zaplatenia.8. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods.
2 CSP na základe zásady úspechu, keďže v spore bol žalobca v plnej miere úspešný a žalovaní plne

neúspešní, preto súd žalobcovi voči žalovaným 1/ a 2/ priznal nárok na náhradu trov konania v plnom
rozsahu, ktoré sú povinní žalovaní zaplatiť spoločne a nerozdielne. Súd nevzhliadol dôvody hodné
osobitného zreteľa v tomto spore.

9. Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie žalovaní 1/ a 2/ z odvolacích dôvodov podľa § 365

ods. 1 písm. f) a h) CSP, a to voči výrokom II. a III. Odvolatelia k účelovosti tvrdení v podanom odpore
uviedli, že v konaní, kde právna predchodkyňa žalobcu uplatňovala náhradu za užívanie pozemku sp.
zn. 38C/276/2011 priznali užívanie prístupovej cesty, pretože v tom období cestu užívali a ich obrana
spočívala v tom, že prístupová cesta bola zriadená pre účely využívania pre osoby, ktoré v tejto lokalite
bývajú. Sú tam postavené tri obytné domy 13. poschodové, v okolí je postavených viacero garáží
a prístupová cesta bola zriadená pred viac ako 50 rokmi. Súdy napriek ich obrane vo veci rozhodli, oni

žalované nároky uhradili, ale od roku 2017 nehnuteľnosť prestali využívať ako prístupovú cestu. Súd
nemalžiadnedôkazy,žeužívaliprístupovúcestudo28.júna2018.Vychádzalivždyzosúdnehokonania,
ktoré medzi stranami sporu bolo začaté v roku 2015, ktoré nemalo žiadny súvis so súčasným konaním
a keďže prebiehalo konanie o zriadenie vecného bremena a dva predchádzajúce spory boli v prospech
žalobcu, rozhodli sa, že od roku 2017 prístupovú cestu nebudú užívať. Názor súdu, že v odpore uviedli,

že sporný pozemok prestali užívať až po úhrade bezdôvodného obohatenia nie je správny, pretože
oni nehnuteľnosť užívali len do roku 2017. Rozhodli sa, že počkajú do rozhodnutia súdu o zriadení
vecného bremena, aby nemali zbytočné výdavky z dôvodu, že už boli dôchodcami. V podanom odpore
uviedli, že tento pozemok ako prístup ku garáži dočasne nebudú užívať vzhľadom k súdnym konaniam,
mali na mysli priebeh konania. Od 8.10.2017 prístupovú cestu vôbec nevyužívali bez ohľadu na to,

kedy došlo k úhrade finančnej náhrady. Skutočnosť, že neužívali v rozhodnom období pozemok žalobcu
uviedli aj vo vyjadrení zo dňa 27.2.2020 s tým, že vozidlo parkovali na E. ulici F. C.. Boli upozornení
na to, že žalobkyňa v pôvodnom konaní a žalobca v tomto konaní môžu každé dva roky uplatňovať
vydanie bezdôvodného obohatenia. Nie sú osoby znalé práva a možno sa nesprávne vyjadrili, pokiaľ ide
o platenie za užívanie nehnuteľnosti v pôvodnom konaní 25C/386/2015, pretože ešte počas priebehu

tohto konania rok pred schválením súdneho zmieru prestali nehnuteľnosť užívať. Súd sa s touto otázkou
nevysporiadal, vychádzal z predchádzajúcich konaní, kde bol žalobca úspešný, ale v týchto konaniach
priznali, že prístupovú cestu využívajú.

10. K vyhodnoteniu dokazovania uviedli, že súd nedostatočne vyhodnotil svedeckú výpoveď K., ktorý

nie je vlastníkom pozemku, na ktorom má postavenú garáž, tento pozemok je vo vlastníctve žalobcu.
Svedok nemal možnosť vidieť, či do garáže chodia, pretože garáž využíva denne – ráno si pre auto
príde a poobede ho zaparkuje do garáže. Garáž bola zaprataná nábytkom, čo bolo v konaní preukázané
svedkami. Garáž pána K. je vzdialená od ich garáže 6 m. Keď svedok tvrdil, že mu bránili vojsť do
garáže k tomu uviedli, že nie je im známe, aby v čase uplatneného nároku mu nejakým spôsobom

bránili vo vstupe do garáže, sú to vykonštruované tvrdenia. Konštatovali, že pred garážou mohli stáť
aj iné autá a osoby, kto to bol, ani svedok nevie, pretože má problém s identifikáciou ich motorového
vozidla. Ani túto okolnosť súd nevyhodnotil. Konštatoval len, že išlo o obdobné motorové vozidlo. Toto
vozidlo nebolo identifikované ŠPZ-kou, farbou a ani typom vozidla. K zápisnici o ohliadke konštatovali,
že zo zápisnice nevyplýva, že garáž bola v čase ohliadky zaprataná tak, ako to uviedli svedkovia

C. a D., ktorí v tom čase chodili do garáže, pivnice za účelom vykonávania prác pre ich rodinu, či
už priamo v garáži alebo na ich chate M. N.. Svedkovia C. a D. sa vyjadrili, že v garáži vykonávali
práce, ktoré boli v období, keď tam bol nábytok. Vyjadrili sa ako ukladali dlažbu v garáži aj napriek
nábytku, ako vstupovali do garáže. Vchod do garáže z dvorovej časti má bezpečnostné dvere, ktoré
sú o šírke 90 cm. Nábytok, ktorý mali uložený bol sektorový, rozkladací, nebol problém ho umiestniť

cez vstupné dvere do garáže. Účelom ohliadky v konaní 36C/410/2015 bolo zistiť, či sa dá do garáže
vojsť aj iným spôsobom, ako cez prístupovú cestu žalobcu. Nevykonávala sa ohliadka garáže, ale
len prístupové cesty ku prednej a zadnej časti. Nevedia, z akého dôvodu by mal súd konštatovať,
čo sa nachádza vo vnútri garáže. Toto odôvodnenie nemá oporu ani v skutkových ani v právnych
záveroch. Svedkovia sa vyjadrovali o priestore v garáži, v akom bola stave, okrem rekonštrukcie garáže

sa vykonávali aj iné práce. Ani jeden zo svedkov nevidel parkovať ich motorové vozidlo v garáži,
pretože garáž bola zaprataná a tak ako potvrdil svedok D., nebola by tam vošla ani motorka. Tvrdenia
žalobu, že ich vidí z balkóna, že vychádzajú z garáže nie sú pravdivé, pretože žalobca tam nebýva.
Ďalej uviedli, že súd neuveril ani tvrdeniam B. A., ktorý je spoluvlastník nehnuteľnosti, v ktorej bývajú.Vyjadril sa, že od roku 2017 parkujú motorové vozidlá pred dvorom na E. L., i keď v skutočnosti tento
svedok ako spoluvlastník často prechádzal cez dvor do rodinného domu, v ktorom vykonával rozsiahle
rekonštrukcie a evidoval, že žalovaní parkujú vozidlo na E. XX. Vyhodnotenie vierohodnosti svedka B.

A. považovali za nepochopiteľné. Uviedli, že p. K. ráno o piatej vyberá auto z garáže a večer si ho chodí
parkovať do garáže, nemá možnosť ich vidieť a vidieť na garáž, pretože býva na C. XX a balkón má
situovaný na opačnú stranu, kde je umiestnená garáž a prístupová cesta. B. A. je svedok vierohodný.
Súd celé dokazovanie postavil na svedeckej výpovedi p. K.. Žalobca od svedka nepožaduje žiadnu
finančnú náhradu, užíva dennodenne jeho parcelu. Mylné označenie vozidla Fabia – Felícia svedkom

súd vyhodnotil, že si svedok pomýlil model auta, pričom svedok to neuviedol a s touto námietkou sa
začal súd zaoberať až v rámci odôvodnenia rozsudku a svedeckú výpoveď vyhodnotil za dôveryhodnú.
Garáž je dlhodobo zaprataná nábytkom otca žalovanej, ktorý zomrel v roku 2016. Žiadne motorové
vozidlo by sa do garáže nevošlo. Po smrti otca žalovanej likvidovali jeho byt a postupne nábytok
presťahovali do garáže, ktorý potom slúžil ako sklad. Fotodokumentáciu, ktorú v konaní predložili, je
toho dôkazom. Taktiež nesúhlasili so záverom súdu, že neuniesli dôkazné bremeno o zaprataní garáže,

ako aj fotografie, ktoré predložili so svedeckými výpoveďami nepresvedčili súd o tom, že ich tvrdenia sú
vierohodné a logické. V roku 2017 až 2019 nemali možnosť sa domnievať, že žalobca bude za ďalšie
obdobie uplatňovať finančné nároky z titulu bezdôvodného obohatenia. Nové žaloby žalobca podal
neskôr za ďalšie žalované obdobie i napriek tomu, že garáž nevyužívajú na parkovanie a nevyužívajú
ani prístupovú cestu. Ako dôkaz sa im podarilo zabezpečiť fotografiu, ktorá preukazuje ich tvrdenia. Súd

založil nevierohodnosť svedkov C. a D. na dĺžke rekonštrukcie, ktorá skutočne prebiehala a prebieha aj
v súčasnosti, pretože sú dôchodcovia, rekonštrukcie prebiehajú postupne, podľa finančných možností.
Rekonštruovali komín, pivnicu, vymieňali dlažbu, garáž vymaľovali, zatepľovali, v dome robili novú
kanalizáciu, takže konštatovať, že robili rekonštrukčné práce v dĺžke, ktorá je protichodná, medzi
tvrdeniami C. a D. je nedôvodná. Nie pri všetkých prácach boli obidvaja súčasne, ale častejšie chodil p.

D., ktorý pracuje aj v súčasnom období a pán C. je v riadnom pracovnom pomere, ktorý k nim chodieval
hlavne cez víkend alebo v popoludňajších hodinách.
Súd neuveril ani tvrdeniam, ktoré vyplynuli z fotodokumentácie v znaleckom posudku, kde na pohľad
už bolo zistiteľné, že kríky pri vstupe do garáže prerastajú na bránu pri vstupe do garáže. Ak by sa
garáž užívala, došlo by k poškodeniu a polámaniu kríkov. Záverom uviedli, že vlastníkom atypického

garážového boxu sa stali na základe riadneho stavebného povolenia a táto stavba je oprávnená. Navrhli,
aby Krajský súd v Košiciach napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil Mestskému súdu v Košiciach na
nové konanie a rozhodnutie, alebo alternatívne, napadnutý rozsudok zmenil a návrh zamietol a zaviazal
navrhovateľa na náhradu trov konania.

11. Žalobca k odvolaniu uviedol, že z účelového tvrdenia žalovaných, že pozemok neužívali ako prístup
do garáže, sa usvedčujú samotní žalovaní, keď vo vyjadrení k žalobe uvádzajú, že po zaplatení úhrady
za užívanie tohto pozemku, čo malo teda byť do roku 2017 do 22.9.2017 sa rozhodli, že tento pozemok
v ďalšom užívať ako prístup do garáže dočasne nebudú. Z uvedeného vyplýva, že žalovaní uznali,
že pozemok užívali až do zaplatenia úhrady za užívanie do roku 2017, čo sa deje v zmysle nimi

uvádzaného uznesenia Okresného súdu Košice I 25C/386/2015 zo dňa 24.5.2018 dodnes, pričom prvá
splátka bola pripísaná dňa 28.6.2018. Súd presvedčivo a správne odôvodnil, prečo neuveril svedkom
navrhnutým žalovanými, v ktorých výpovediach boli skutkové aj logické rozpory. Tvrdenie svedka B. A.,
že videl parkovať žalovaných na Havlíčkovej ulici nie je spôsobilé preukázať, že žalovaní neparkovali
v garáži, pretože nevylučuje, že mohli auto parkovať v garáži v čase, keď ho tento svedok na E.

nevidel, alebo v čase, keď tam svedok nebol, pretože nebol na E. 24 hodín denne, 7 dní v týždni.
Skutočnosť, že žalovaní prístupovú cestu v rozhodnom období užívali, preukázala výpoveď svedka B.
K., ktorý nemá žiaden dôvod si vymýšľať, že žalovaných videl parkovať. Svedok si nemá dôvod pamätať
EČV vozidiel žalovaných, pravdepodobne by si ju nepamätali ani samotní žalovaní. Omyl v jednom
z dvoch modelov u vozidiel žalovaných nerobí jeho výpoveď nehodnovernou. Skutočnosť, že garáž

bola zaprataná nábytkom v rozhodnom období, nebola žiadnym spôsobom preukázaná. Túto obranu
je potrebné hodnotiť s ohľadom na to, že žalovaní ju neuviedli pri vyjadrení k žalobe, ale až neskôr,
pred koncom konania na súde prvej inštancie. Ak by bola garáž skutočne zaprataná, uviedli by takýto
významný argument ihneď, v prvom vyjadrení. Z týchto dôvodov navrhli, aby odvolací súd rozsudok
súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania.

12. Iné podania v odvolacom konaní neboli.13. Rozsudok vo výroku I. nebol odvolaním napadnutý, nadobudol právoplatnosť, preto nebol v
uvedenom rozsahu v odvolacom konaní preskúmavaný a predmetom odvolacieho prieskumu tak boli
výlučne výrok II. ako vyhovujúci výrok a výrok III. trovách konania ako závislý výrok.

14. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovaných 1/ a 2/
ako podané včas oprávnenými osobami proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez
nariadenia pojednávania podľa § 385 ods.1 CSP a contrario, v rozsahu vyplývajúcom z § 379 a § 380
CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie žalovaných nie je

dôvodné.

15. Predmetom sporu je žaloba o zaplatenie peňažného nároku titulom vydania bezdôvodného
obohatenia vzniknutého bez právneho dôvodu za tvrdeného skutkového stavu, podľa ktorého žalovaní
1/ a 2/ v rozhodnom období od 8.10.2017 do 8.10.2019 užívali prístupovú cestu nachádzajúcu sa na
pozemku vlastnícky patriacom žalobcovi ku garáži vo vlastníctve žalovanej 1/.

16. Odvolatelia v podanom odvolaní namietali nedostatočné zistenie skutkového stavu podľa § 365 ods.
1 písm. f) CSP a nesprávne právne posúdenie veci podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP.

17. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP odvolací súd uvádza, že po preskúmaní

napadnutého rozsudku a predchádzajúceho procesného postupu súdu prvej inštancie v rozsahu
odvolacích námietok dospel k záveru, že uplatnený odvolací dôvod v prejednávanej veci nie je naplnený
a že rozhodnutie súdu je zákonné a vecne správne. Odvolací súd nezistil, že by skutkové zistenia
súdu prvej inštancie boli nesprávne, nezodpovedajúce tvrdeniam strán a vykonaným dôkazom, príp.
založené na chybnom hodnotení vykonaných dôkazov alebo, že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré

z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán nevyplynuli alebo nevyšli za konania najavo, opomenul
rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo na zistený skutkový stav
aplikoval nesprávny právny predpis alebo správne použitý právny predpis (právnu normu) nesprávne
vyložil, príp. ho na zistený skutkový stav nesprávne aplikoval. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie
v potrebnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav veci, vzal do úvahy iba skutočnosti preukázané

vykonanými dôkazmi, ktoré vyhodnotil podľa zásad vyplývajúcich z § 191 a nasl. CSP, v súlade so
zákonom a správnym spôsobom vo vzťahu k uplatnenému nároku, prihliadajúc na rozhodujúce skutkové
tvrdenia a relevantné argumenty sporových strán, a dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých
založil svoje rozhodnutie.

18. Odvolatelia namietali, že súd vyhovel podanej žalobe aj napriek tvrdeniam žalovaných o neužívaní
pozemku v rozhodnom období. Výpovede svedkov p. B., p. C. a p. D. vyhodnotil ako nedôveryhodné
astotožnilsalensvýpoveďousvedkažalobcup.K.,ktoréhovýpoveďvyhodnotilakodôvodnú.Podstatou
odvolacích námietok je, že súd nedostatočne vyhodnotil vykonané dokazovanie.

19. Hodnotenie dôkazov môže robiť iba súd, ktorý ich vykonal. Zásada voľného hodnotenia dôkazov
vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených skutočností, vzhľadom
na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho
logického myšlienkového postupu. Medzi skutočnosťami, ktoré boli stranami sporu tvrdené a ktoré
boli predmetom dokazovania, musí sudca už od začiatku dokazovania rozlíšiť tie, ktoré sú vôbec pre

spor rozhodné. Z týchto rozhodných skutočností potom môže vylúčiť tie, o ktorých medzi stranami
sporu nebol spor. Podstatou zistenia skutkového stavu veci je teda úsudok sudcu o tom, ktoré z
rozhodných a sporných skutočností sú pravdivé, t.j. ktoré z nich bude považovať za preukázané
poznatkami získanými vykonaním jednotlivých dôkazov. Zákon nepredpisuje a ani dobre nemôže
predpisovať pravidlá, z ktorých by malo vychádzať ako hodnotenie jednotlivých dôkazov, tak hodnotenie

ich vzájomnej súvislosti. Je tomu tak preto, že ide o zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú
jednak čiastkové a jednak komplexné závery sudcu o vierohodnosti poznatkov získaných vykonaním
dôkazov, ktoré sú potom podkladom pre záver o tom, ktoré tvrdené skutočnosti mal súd za preukázané
a ktoré tak tvoria zistený skutkový stav.

20. Zo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že nesprávnosť hodnotenia dôkazov možno
usudzovať len zo spôsobu, akým súd hodnotenie vykonal. Ak nemožno v tomto smere vyčítať súdu
žiadne pochybenia (napr. že výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia,
alebo že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dokazovania nevyplynuli alebo opomenul rozhodnéskutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo), potom nie je ani možné polemizovať s jeho skutkovými závermi,
resp. namietať, že súd mal uveriť inému svedkovi, že niektorý dôkaz nie je dôležitý, že z vykonaných
dôkazov vyplýva iné skutkové zistenie a pod.

21. Podľa názoru odvolacieho súdu, súdu prvej inštancie nemožno vytýkať pochybenia v hodnotiacom
postupe, napr. aby výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedal pravidlám logického myslenia alebo že
súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dokazovania nevyplynuli alebo opomenul rozhodné skutočnosti,
ktoré vyšli v konaní najavo a prijaté skutkové závery súdu nevykazujú žiadne známky svojvoľnosti,

nelogických úsudkov či zrejmého omylu.

22. Odvolací súd konštatuje, že súd sa vysporiadal so všetkými vykonanými dôkazmi. Dôsledne
vyhodnotil dôveryhodnosť výpovedí jednotlivých svedkov a jeho závery sú v tomto smere
preskúmateľné, je z nich možné zistiť logický myšlienkový postup súdu. Odvolatelia vyčítajú súdu,
že sa oprel len o výpoveď svedka žalobcu, spochybnili, aby zo zápisnice o ohliadke vyplývalo, čo

sa nachádzalo v garáži. Súd uviedol k výsluchu svedka p. K., prečo považoval jeho výpoveď za
dôveryhodnú a vyvrátil tvrdenia žalovaných, ktoré túto dôveryhodnosť svedka vyvracali. Zároveň sa
vysporiadal s výpoveďami svedkov navrhnutých žalovanými a logicky argumentoval, prečo vyhodnotil
tieto výpovede jednak ako vnútorne rozporné (výpoveď svedkyne p. B.) a na druhej strane ako
protichodné (výpovede svedkov p. C. a p. D.). Súd sa zaoberal aj čestným vyhlásením p. A., ktorý síce

vypovedal, že žalovaní parkovali svoje motorové vozidlá na ul. E., avšak nemal výhľad na užívanie
pozemku žalobcu a garáže. Odvolací súd sa stotožňuje aj so záverom súdu o neunesení dôkazného
bremena žalovanými, čo sa týka tvrdenia o zaprataní garáže, pre ktoré nemohli užívať garáž a tým
ani prístupovú cestu. Je pravdou, že v zápisnici o ohliadke zo dňa 6.6.2019 sa nenachádza opis vecí
v garáži, avšak súd vychádzal z toho, že do garáže sa dalo vstúpiť, pričom do garáže vstúpili zúčastnené

4 dospelé osoby. Svedok p. D. pritom tvrdil, že by sa tam nezmestila ani motorka. Aj podľa názoru
odvolacieho súdu je veľmi nepravdepodobné vykonávanie rekonštrukcie garáže v rozsahu prác 2-3x
týždenne, ktoré uviedli svedkovia p. C. a p. D. a to po dobu až dvoch rokov. Pre súdne konanie je pritom
irelevantné vykonávanie iných rekonštrukčných prác na dome, či v pivnici, t.j. ktoré sa netýkali garáže.
Čo sa týka tvrdenia žalovaných o zarastenej prístupovej ceste, súd poukázal na fotografie, ktorú sú

súčasťou znaleckého posudku G. M. vyhotoveného 13.11.2019, kde prístupová cesta, vchod do garáže
nie sú zarastené, aby znemožnili užívanie, na ktorý znalecký posudok poukazuje aj odvolací súd.

23. Súd tiež v rozhodnutí vychádzal z prvotných tvrdení žalovaných uvedených v odpore, ktoré sa líšili
od tvrdení v neskoršej argumentácii, v ktorej sa snažili vysvetliť svoje vyjadrenia (vrátane podaného

odvolania). V podanom odpore žalovaní uviedli, že po zaplatení úhrady za užívanie tohto pozemku,
čo malo teda byť do roku 2017 do 22.9.2017 sa rozhodli, že tento pozemok v ďalšom užívať ako
prístup do garáže dočasne nebudú, a to vzhľadom k tomu, že v súčasnosti prebieha na OS Košice
I. (v súčasnosti Mestský súd Košice) súdny spor o zriadenie práva vecného bremena prechodu cez
sporný pozemok, a to v konaní 36C/410/2015. Aj podľa názoru súdu mali žalovaní na mysli zaplatenie

úhrady na základe rozhodnutia v spore sp. zn. 25C/385/2015, ktoré predchádzalo tomuto konaniu
a týkalo sa rozhodného obdobia od 22.9.2013 do 22.9.2017. Na základe tohto rozhodnutia podľa
vyjadrenia žalobcu z 30.12.2019 nebola pohľadávka uhradená ani ku dňu 30.12.2019. V konaní sp. zn.
38C/276/2011 bolo iné rozhodné obdobie (od 26.5.2011 do 26.5.2013) a toto nemali žalovaní na mysli.
V odvolaní naopak žalovaní konštatujú, že záver súdu, že sporný pozemok prestali užívať až po úhrade

bezdôvodného obohatenia nie je správny, pretože nehnuteľnosť užívali len do roku 2017. Ešte počas
konania sa rozhodli, že počkajú do rozhodnutia súdu o zriadení vecného bremena, aby nemali zbytočné
výdavky z dôvodu, že už boli dôchodcami. To uskutočnili na základe vlastného rozhodnutia a doporučení
advokáta, ktorý ich v konaní zastupoval. Pripustili, že sa nesprávne vyjadrili, lebo nie sú znalí práva.
Boli upozornení, že žalobca môže každé dva roky uplatňovať vydanie neoprávneného obohatenia.

V roku 2017 až 2019 o tom nevedeli. Preto rok pred schválením súdneho zmieru prestali nehnuteľnosť
užívať. Vysvetlenie v podanom odvolaní vyznieva podľa názoru odvolacieho súdu nepresvedčivo. Na
jednej strane žalovaní tvrdili, že prestali používať pozemok až po zaplatení úhrady, ktorá bola súdom
priznaná do 22.9.2017 a ktorá k 31.12.2019 nebola uhradená (uvedenú skutočnosť žalovaní nepopreli),
na druhej strane, že sa tak stalo rok pred skončením konania sp. zn. 25C/386/2015. Odvolací súd dáva

do pozornosti, že žalovaní boli neúspešní aj v konaní sp. zn. 38C/276/2011, následne bola zo strany
právnej predchodkyne žalobcu podaná ďalšia žaloba za nadväzujúce obdobie (sp. zn. 25C/386/2015),
kedy mohli žalovaní nadobudnúť vedomosť o tom, že žaloby sa budú opakovať a nadväzovať na ďalšie
pokračujúce obdobia, hoci v týchto konaniach nerozporovali, že prístupovú cestu užívali. Tvrdenie, žeo tom nemali vedomosť v roku 2017 až 2019 preto vyznieva zmätočne. Naopak, súd z vykonaného
dokazovania správne dospel k záveru, že žalovaní sporný pozemok užívali aj ďalej v období od
8.10.2017 do 8.10.2019.

24. Odvolací súd konštatuje, že tento odvolací dôvod nebol naplnený.

25. Rovnako nedôvodný je uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. h) CSP. Právnym
posúdením súdu je činnosť súdu (prvej inštancie), pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený

skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany podľa
príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd
použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne
ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod
právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán). Použitie správneho

ustanovenia neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému
stavu alebo inak vyjadrené, posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých
ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu súd vychádzal (prečo pod tieto ustanovenia podradil
zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú strany sporu na základe zisteného
skutkového stavu podľa týchto ustanovení vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola

preto vec rozhodnutá.

26. Súd použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho i správne
aplikoval, t. zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a
povinnostiachstránsporu.Odvolateliapritomanipresnenešpecifikovali,včommalospočívaťnesprávne

právne posúdenie veci.

27. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd napadnutý rozsudok vo výroku II. ako
vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP, vrátane výroku o trovách konania ako závislého výroku,
proti ktorému odvolatelia osobitné námietky ani nevzniesli.

28. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v súlade s § 396 ods. 1 CSP v spojení s §
255 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal proti žalovaným 1/ a 2/ náhradu trov odvolacieho
konania v plnom rozsahu.

29. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).