Rozsudok – Vyživovacie povinnosti ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, February 12, 2026

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 14CoP/144/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1624201983
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 02. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Bundzel

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2026:1624201983.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľubomíra Bundzela a sudcov JUDr.

Róberta Foltána a JUDr. Kristíny Srnkovej v právnej veci navrhovateľa: A. B., narodený XX.XX.XXXX,
trvale bytom A. XX, C., v konaní zastúpený spoločnosťou Advokátska kancelária Encinger s.r.o., so
sídlom Trajánova 7, Bratislava, IČO: 51 970 511 proti plnoletému synovi: A. B., narodený XX.XX.XXXX,
trvalebytomA.A.XXX,A.A.,vkonanízastúpený:ComeUnity,občianskezdruženie,sosídlomMoravské
Lieskové 1283, 916 42 Moravské Lieskové, IČO: 51 801 868, v konaní o zrušenie vyživovacej povinnosti
na plnoleté dieťa, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Senica č. k. 7Pc/21/2024-126
zo dňa 13.05.2025, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom zo dňa 13.05.2025 súd prvej inštancie výrokom I. návrh na zrušenie vyživovacej
povinnosti navrhovateľa voči plnoletému synovi A. zamietol. Výrokom II. zamietol alternatívny návrh na
zníženie vyživovacej povinnosti navrhovateľa voči plnoletému synovi A.. Výrokom III. rozhodol o trovách
konania na súdnom poplatku tak, že ich znáša štát a výrokom IV. rozhodol, že odporcovi sa náhrada

trov konania nepriznáva.

2. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 62 ods. 1, § 65 ods. 3, § 78 ods. 1 a 3 zákona
č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Zákon o rodine“), § 157 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len
„CMP“) a § 3 ods. 1 a 4, § 4 písm. b) zákona č. 600/2003 Z. z. o prídavku na dieťa a o zmene a
doplnení zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon

o prídavku na dieťa“). Z vykonaného dokazovania vyvodil právny záver, že návrh navrhovateľa nie
je dôvodný a súd mu nemôže poskytnúť ochranu. Z listinných dôkazov ako aj z výsluchu účastníkov
a svedkyne (matky plnoletého) mal preukázané, že tento je od 01.09.2024 riadnym študentom 1.
ročníka Vysokej školy DTI University v Dubnici nad Váhom, bakalárskeho stupňa, štúdia v dennej
forme, v študijnom programe manažment s dĺžkou štúdia 3 roky. Mal za to, že zákonná vyživovacia
povinnosť povinného rodiča – navrhovateľa de iure naďalej trvá, nakoľko jeho syn sa naďalej považuje
za nezaopatrené dieťa podľa § 62 ods. 1, ods. 3 Zákona o rodine s poukazom na ust. § 3 a § 4 Zákona

o prídavku na dieťa (sústavne sa pripravuje na budúce povolanie vysokoškolským štúdiom dennou
formou). Dôvodil, že charakter vysokej školy s poukazom na ust. § 4 ods. 1 písm. b) Zákona o prídavku
na dieťa nie je relevantný a nie je ani zákonnou podmienkou sústavnej prípravy na povolanie v zmysle
zmieneného ustanovenia. Poukázal na skutočnosť, že aj predchádzajúce štúdium odporcu na strednejškole bolo hradené poplatkom cca 100,- Eur mesačne, nakoľko sa jednalo o súkromnú strednú školu,
čo bolo zohľadnené aj v stanovenej výške výživného. V tejto súvislosti uviedol, že terajší poplatok za
vysokoškolské štúdium v prepočte na mesiac predstavuje rovnakú sumu. Ďalej s poukazom na § 78

ods. 1 Zákona o rodine dôvodil, že v konaní nebola preukázaná podstatná zmena pomerov na strane
oprávneného na zrušenie výživného. Odporca doteraz nenadobudol schopnosť živiť sa sám, nakoľko
práve vysokoškolské štúdium dennou formou a jeho rozsah sú prekážkami brániacimi mu získavať
pravidelný a dostatočný príjem z riadnej pracovnej činnosti na pokrytie jeho všetkých nevyhnutných
a základných potrieb. Príjem, ktorý odporca dosahuje z brigádnickej činnosti čistenia áut a z činnosti

športovca je ojedinelý a nepravidelný a nemožno ho v zmysle zákona považovať za zárobkovú činnosť,
nakoľko nepodlieha čo do výšky ani zdaneniu, tzn. nie je predmetom dane. Dodal, že v konaní nebola
preukázaná podstatná zmena pomerov ani na strane povinného odôvodňujúca zrušenie výživného,
nakoľko odporca sám v konaní potvrdil, že navrhovateľ mu súdom určené výživné vo výške 350,- Eur
mesačne naďalej riadne a včas platí na jeho účet. K argumentom navrhovateľa ohľadom zvýšeného
životného štandardu odporcu, ktorý je vlastníkom osobného motorového vozidla a navštevuje súkromnú

školu uviedol, že odporca sám z dôvodu vysokoškolského štúdia nedokáže mať pravidelný príjem, ale
s uspokojovaním týchto potrieb mu čiastočne stále pomáha matka a ďalší príbuzní, ktorí tak suplujú
prípadne vyššie výživné zo strany otca, ktoré by bolo priamo úmerné aktuálnym životným nákladom
odporcu. Iné ako základné a nevyhnutné potreby odporcu tzn. mimoriadne náklady sú hradené takýmto
spôsobom, čo rozhodne nemôže odôvodniť opodstatnenosť zníženia výživného, pretože žiadny tretí

subjektnemápovinnosťvyživovaťodporcuzajehorodiča,pričomkaždýzrodičovmápovinnosťpodieľať
sa na výživnom nezaopatreného dieťaťa podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov.
Ak teda matka má dostatočné schopnosti a možnosti, aby zvýšila životný štandard odporcu, resp.
tieto má aj samotný odporca, nemožno to pričítať v jeho neprospech a druhého rodiča vynechať z
jeho zákonnej vyživovacej povinnosti do takej miery, aby to ohrozilo nezaopatrené dieťa. K otázke

zníženia výživného uzavrel, že v zmysle § 155 CMP ide o návrhové konanie a nakoľko sú účastníci
konania plnoleté osoby, aplikujú sa ustanovenia sporového konania podľa CSP. Súd je teda v zásade
viazaný návrhom, čo znamená, že ho nemôže prekročiť a prisúdiť viac než sa navrhovateľ domáha.
Uviedol, že navrhovateľ sa uplatneným návrhom domáhal výslovne len zrušenia výživného na plnoleté
dieťa, pričom na pojednávaní dňa 13.05.2025 uplatnil aj alternatívny návrh na zníženie výživného,

avšak zo samotného návrhu zrušenia výživného uplatnenie zníženia výživného explicitne nevyplýva.
Nakoľko navrhovateľ neuplatňoval zníženie výživného priamo vo svojom návrhu na zrušenie výživného,
ani následne riadnym alternatívnym návrhom riadne zdôvodneným, ani neprezentoval svoj návrh na
zníženie výživného jasne, zrozumiteľne a odôvodnene na pojednávaní, nemohol rozhodnúť nad rámec
uplatneného nároku, a preto alternatívny návrh navrhovateľa na zníženie jeho vyživovacej povinnosti

voči plnoletému synovi zamietol.
Záverom uviedol, že vzhľadom k tomu, že konanie vo veci vzájomnej vyživovacej povinnosti rodičov
a detí je oslobodené od súdneho poplatku, vyslovil, že trovy konania na súdnom poplatku znáša štát.
Náhradu trov konania odporcovi nepriznal, i keď bol v konaní úspešný, pretože si žiadne trovy konania
neuplatnil, z čoho mal za to, že sa tohto svojho práva vzdal.

3. Rozsudok súdu prvej inštancie napadol riadnym a včasným odvolaním navrhovateľ s poukazom
na ust. § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
(ďalej len „CSP“), v ktorom uviedol, že prvoinštančný súd nedostatočným odôvodnením napadnutého
rozsudku porušil jeho právo na spravodlivý proces. Uviedol, že opakovane aj s ohľadom na ustálenú

judikatúru argumentoval, že odporcove pokračovanie v štúdiu na súkromnej vysokej škole automaticky
neznamená, že odporca je nezaopatreným dieťaťom, resp. že na strane navrhovateľa trvajú dôvody
na plnenie si vyživovacej povinnosti. V konaní opakovane poukazoval na to, že odporca sa ani len
nepokúsil prihlásiť sa na štátnu vysokú školu bez povinnosti uhrádzania školeného, pričom mu v tom nič
nebránilo. Namietal, že súd prvej inštancie sa s touto jeho argumentáciou v rozhodnutí takmer vôbec

nevysporiadal, ale ju stroho odbavil jednoduchou a krátkou konštatáciou, čo nie je možné považovať
za dostatočné odôvodnenie. Vyjadril názor, že táto skutočnosť je rozhodujúca pre rozhodnutie vo veci
samej a preto mal prvoinštančný súd dať jasnú odpoveď na to, prečo nemá mať bezplatné štúdium
na štátnej vysokej škole prednosť pred plateným štúdiom na súkromnej škole. Dôvodil, že z ustálenej
judikatúry vyplýva, že plnoleté deti často využívajú štúdium na súkromnej škole v snahe umelo predĺžiť

povinnému rodičovi plnenie si jeho vyživovacej povinnosti, pričom takéto štúdium nie je účelné a plnoleté
deti o takého štúdium ani nemajú úprimný záujem, ale využívajú ho iba ako prostriedok na naplnenie
svojho ekonomického benefitu – príjem z výživného. Mal za to, že súd prvej inštancie sa tomuto, podľa
navrhovateľa nepoctivému a neúprimnému konaniu syna takmer vôbec nevenoval s konštatáciou, že ajstredná škola bola súkromná, tak prečo by malo vadiť, že aj vysoká škola je súkromná. Poukázal ďalej
na to, že súd zabudol doplniť, že stredná škola bola zameraná na športový manažment a vysoká škola
je zameraná na technický odbor, tzn. plynulo nenadväzuje na zameranie na strednej škole. Namietal,

že súd sa vôbec nevysporiadal s tým, že si odporca nepodal prihlášku na štátnu vysokú školu, a to
napr. v odbore, ktorý by nadväzoval na zameranie na strednej škole, nakoľko sám syn v konaní tvrdil, že
jeho zámerom je pokračovať v štúdiu na vysokej škole s rovnakým zameraním, čo sa však v súčasnom
kontexte vôbec nedeje. Tvrdil, že súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku vôbec nevysporiadal
s argumentáciou a dôkazmi dôležitými pre rozhodnutie vo veci prípadného zníženia výživného voči

plnoletému synovi.
Uviedol, že sa konaní primárne domáhal zrušenia vyživovacej povinnosti voči odporcovi a zároveň v
rámci svojho procesného útoku poukázal na ustálenú judikatúru (napr. R 2/1967), podľa ktorej sú súdy v
konaniach o zrušenie vyživovacej povinnosti povinné ex offo skúmať, či nie sú dané dôvody na zníženie
vyživovacej povinnosti. Z uvedeného dôvodu sa samostatným petitom nedomáhal zníženia vyživovacej
povinnosti voči odporcovi, nakoľko by to bolo s ohľadom na zákonnú povinnosť súdu nadbytočné.

Namietal, že súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že sa znížením vyživovacej povinnosti
k odporcovi nezaoberal, nakoľko navrhovateľ sa svojím návrhom zníženia vyživovacej povinnosti
nedomáhal, a napriek výrokom II. rozsudku o alternatívnom návrhu na zníženie vyživovacej povinnosti
navrhovateľa rozhodol, ktorý postup súdu považuje za zjavne nesprávny. Uviedol, že ak súd výrokom
II. rozsudku o návrhu na zníženie výživného rozhodol, tak v rámci konania sa mal skutočnosťami

podstatnými pre toto rozhodnutie zaoberať a tieto v súlade so zásadami dokazovania riadne zákonným
spôsobom vyhodnotiť. Zastáva názor, že súd bol a je v tomto konaní povinný ex offo skúmať, či
nie sú dané aj dôvody na zníženie vyživovacej povinnosti, a preto súd mal v tomto smere vykonať
dokazovanie, resp. vykonané dokazovanie v tomto smere riadne vyhodnotiť, čo sa v tomto konaní
nestalo. Mal za to, že súd svojím nesprávnym procesným postupom nielenže založil takú vadu, ktorá má

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ale popri tom týmto svojím nesprávnym postupom porušil
právo navrhovateľa na spravodlivý proces.
Ďalej tvrdil, že v konaní bolo viacerými dôkazmi preukázané, že odporca viac nie je nezaopatreným
dieťaťom a teda počnúc ukončením jeho štúdia na strednej škole nie sú dané zákonné dôvody na ďalšie
plnenievyživovacejpovinnostizostranynavrhovateľa.Uviedol,ževkonaníbolopreukázané,žeodporca

aktívne a sústavne pracuje vo viacerých prácach súčasné, a to všetko popri jeho vysokoškolskom štúdiu.
Navyše odporca z tohto príjmu finančne podporuje matku, čo odporca potvrdil vo svojej výpovedi ako
aj v písomných podaniach. Z vykonaného dokazovanie vyplynulo, že v súčasnosti finančne podporuje
odporcu len otec. Zároveň z vykonaného dokazovania vyplynulo, že odporca pracuje, následne príjem
z upratovania ponecháva v celosti matke a zároveň jej pravidelne finančne prispieva, čiže odporca zo

svojich príjmov, vrátane výživného od navrhovateľa, finančne podporuje aj matku. Zastáva názor, že nie
je možné, aby sa odporca na jednej strane domáhal trvania vyživovacej povinnosti od navrhovateľa,
ale na druhej strane aj z týchto peňazí finančne podporoval matku. Povinnosťou navrhovateľa nie je
prostredníctvom odporcu finančne podporovať matku odporcu. Rovnako tak je nespravodlivé a v rozpore
so Zákonom o rodine, aby odporcu finančne podporoval len navrhovateľ a matka vôbec nie.

Namietal, že prvoinštančný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam aj v tom smere, kedy sa vôbec nevysporiadal s majetkovými pomermi na strane odporcu.
Poukázal na skutočnosť, že odporca v konaní deklaroval, že je vlastníkom osobného motorového
vozidla v hodnote cca. 5.000,- Eur, pričom sa samostatne podieľa na nákladoch na neho. Považuje za
bezpredmetné, akým spôsobom odporca nadobudol predmetné vozidlo, podstatné je, že jeho majetkové

pomery mu umožňujú, aby svoj výlučný majetok udržiaval. V tomto kontexte preto nemôže obstáť
tvrdeniu odporcu, že nie je schopný sa samostatne živiť, keď popritom pravidelne prispieva matke
a pravidelne sa podieľa na nákladoch na motorové vozidlo. Má za to, že ak by odporca skutočne
nemal dostatočné finančné prostriedky na svoje živobytie, tak by v prvom rade predal motorové vozidlo,
aby mohol uspokojovať svoje potreby, vrátane školeného. Tvrdenie súdu o tom, že má odporcu pri

mimoriadnych výdavkoch finančne podporovať tretia osoba považuje v kontexte vykonaných dôkazov
za nelogické. Poukázal na skutočnosť, že v konaní bolo preukázané, že odporca nenavštevuje vysokú
školu prezenčne, ale štúdium prebieha len vzdialene cez video prednášky, čo mu umožňuje pracovať.
Mal za to, že súd vec nesprávne právne posúdil, keď nevzhliadol dôvody na zrušenie vyživovacej
povinnosti. Uviedol, že v konaní bolo preukázané, že na strane odporcu od poslednej zmeny vyživovacej

povinnostinastalapodstatnázmenapomerov,ktoráspočívavtom,žeodporcasohľadomnaužuvedené
skutočnostiniejenezaopatrenýmdieťaťom.Dôvodil,žeodporcapodstatnúzmenupomerovsámpotvrdil
príjmom zo zamestnania (brigád) a vlastníctvom motorového vozidla, ktorú zmenu pomerov nemožno
považovať za zanedbateľnú. Opätovne namietal, že ak by aj súd nevzhliadol dôvody na zrušenievyživovacej povinnosti, tak bol súd ex offo povinný skúmať či nie sú dané dôvody na zníženie vyživovacej
povinnosti.
Odvolaciemusúdunavrhol,abynapadnutýrozsudokprvejinštanciezmeniltak,ževyživovaciupovinnosť

navrhovateľa voči synovi zruší počnúc dňom 01.07.2024, alebo aby napadnutý rozsudok prvej inštancie
zmenil tak, že vyživovaciu povinnosť navrhovateľa voči nemu zníži na sumu vo výške 37,53,- Eur
mesačne alebo aby napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

4. K odvolaniu navrhovateľa sa vyjadril syn, ktorý uviedol, že sa nestotožňuje s argumentáciou

navrhovateľa, pridržiava sa záverov súdu prvej inštancie a stotožňuje sa s jeho odôvodnením.
Poukázal na subjektívne vnímanie navrhovateľa, ktoré však samo o sebe nemôže zakladať dôvodnosť
spochybňovania objektívnosti, nestrannosti a nespravodlivosti hodnotenia a rozhodovania nezávislého
súdu, najmä berúc do úvahy, že navrhovateľ od počiatku uvádzal nepravdivé a skreslené skutočnosti
(vzájomný vzťah s plnoletým, komunikácia s plnoletým, vzťahy s rodinnými príbuznými plnoletého),
domáhal sa nárokov práve nejasným a nezrozumiteľným spôsobom, ktoré nie sú v súlade so zákonom

( napr. zníženie výživného) ) a pri skutkovom aj právnom stave zavádzal súd (zárobková činnosť
plnoletéhoajeho„majetnosť“,posúdenieplnoletéhoakonezaopatrenéhodieťaťa,štúdiumnasúkromnej
verzus štátnej škole, výklad písomného podania právneho zástupcu odporcu na pojednávaní dňa
13.05.2025). Má za to, že navrhovateľ nepreukázal žiadnu podstatnú zmenu na jeho strane alebo na
strane odporcu, ktoré by boli dôvodom na zrušenie výživného, len súdu predostrel jeho subjektívne

vnímanie vzťahu s odporcom, ako aj jeho majetkových pomerov a schopnosti živiť sa sám, ktoré však
nemajú oporu v dôvodnosti zrušenia výživného, tak ako nakoniec vyplynulo a bolo preukázané počas
konania. Má za to, že jeho subjektívna nespokojnosť s posúdením a hodnotením dôkaznej situácie
súdom prvej inštancie nemôže byť objektívnym dôvodom na úspech v odvolacom konaní, keď neboli
naplnené odvolacie dôvody. Má za to, že odvolacia argumentácia nemôže obstáť, nakoľko súd posúdil

skutkový a právny stav vo veci správne, na základe vykonaného dokazovania dospel k správnemu
skutkovému a právnemu stavu.
K odvolacím námietkam syn uviedol, že súd prvej inštancie sa v bode 25 napadnutého rozsudku jasne
vyjadril ku skutočnostiam, ktoré považoval za podstatné pre rozhodovanie vo veci a na základe ktorých
vyhodnotil syna navrhovateľa ako nezaopatrené dieťa podľa § 62 ods. 1 a 3 Zákona o rodine s odkazom

na § 3 a § 4 Zákona o prídavku na dieťa. Uviedol, že súd zisťoval jeho podrobným výsluchom ako
aj výsluchom jeho matky, formu vysokoškolského štúdia, spôsob, resp. priebeh vyučovacieho procesu
a zabezpečil si listinné dôkazy, čo mu postačovalo za dostačujúce na hodnotenie podmienok právnej
kvalifikácie nezaopatreného dieťaťa. Mal za to, že súd zrozumiteľne konštatuje, že charakter vysokej
školy nie je ex lege relevantný. Považoval za prirodzené, že súd vzhľadom na ostaté vykonané dôkazy

nepokladal za potrebné vysporiadať sa explicitne aj s touto otázkou charakteru a účelnosti štúdia
odporcu, najmä keď skutočnosti relevantné pre kvalifikáciu nezaopatreného dieťaťa boli nepochybne
preukázané a samotný fakt, či je štúdium vzhľadom na odbor identický a účelový a charakter školy
súkromný, je v kontraste iných skutočností irelevantný a nemá priamy vplyv na rozhodnutie vo veci,
teda nemožno ho pokladal' za tak závažné ako to navrhovateľ tvrdí, nakoľko skutkový ani právny

stav vo veci by to nijako neovplyvnilo. Má za to, že z vykonaného dokazovania bolo dostatočne
preukázané, že samotné štúdium, nech je akéhokoľvek charakteru, tvorí z hľadiska časovej náročnosti
prekážku dosahovania dostatočného príjmu na pokrytie základných a nevyhnutných potrieb. Poukázal
na skutočnosť, že sloboda výberu vzdelania je ústavným právom každej osoby so spôsobilosťou na
právne úkony v celom rozsahu, teda ani ex post prejavený nesúhlas rodiča nemôže tento jeho výber

determinovať, najmä s prihliadnutím na skutočnosť, že práve tento rodič v predchádzajúcom období
neprejavil žiadny záujem o svoje dieťa a jeho úmysel v súčasnosti evidentne spočíva v exculpácii z
jeho zákonnej vyživovacej povinnosti. Za paradoxné považoval aj nepriame tvrdenie navrhovateľa, že
odporca štúdium na súkromnej vysokej škole zneužíva na naplnenie svojho ekonomického benefitu
- príjem z výživného. Uviedol, že považuje za poľutovania hodné, že otec, ktorý po roky nejaví

relevantným spôsobom záujem o svoje dieťaťa až do doby možnosti zrušenia výživného si dovoľuje
svojho syna, ktorého život ani nepozná, obviniť zo snahy sebaobohatenia na výživnom, ktorá je
zákonnou povinnosťou rodiča, pokiaľ dieťa nie je schopné sa samo živiť.
Ďalej zastával názor, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď vec zníženia výživného posúdil
ako návrhové konanie, ktoré sa riadi sporovým konaním, kde sa uplatňuje zásada ne ultra petitum,

čo znamená, že súd je viazaný návrhom, tzn. nemôže ho prekročiť a prisúdiť viac ako sa navrhovateľ
domáha. Má za to, že súd správne rozhodol, čo bude predmetom konania a s uplatneným petitom na
zníženie výživného sa správne procesne vysporiadal, keď ho v zmysle uvedeného zamietol. Má za to, že
súd môže petit ex lege zamietnuť, ak existuje pokračujúca vyživovacia povinnosť a ak je tu nemožnosťsúdu bez riadne predložených dokladov znížiť výživné alebo ak nie sú splnené procesné dôvody podľa
CSP alebo CMP, tzn. ak návrh nie riadne dôvodovo alebo dôkazne podložený.
Ďalej uviedol, že tvrdenia navrhovateľa o tom, že syn sústavne pracuje, neobstoja, keď z doteraz

vykonaného dokazovania bolo jednoznačne preukázané, že aj keď tento má príjem z brigádnickej
činnosti (čistenie vozidiel, športová činnosť a vypomáha matke s upratovaním), nie je možné túto
činnosť považovať podľa zákona za zárobkovú činnosť a tá je presne limitovaná práve vysokoškolským
štúdiom dennou formou, ktoré predstavuje svojím rozsahom prekážku brániacu mu získať pravidelný
a dostatočný príjem z riadnej pracovnej činnosti nevyhnutný na pokrytie všetkých jeho základných

potrieb. Podotkol, že navrhovateľova námietka je opätovne založená len na vlastnom neprijatí faktu,
že syn naďalej pokračuje s prípravou na budúce povolanie vysokoškolským štúdiom dennou formou
na súkromnej vysokej škole, ktorého rozsah mu bráni v schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť a
dosahovať príjem v dostatočnej výške na uspokojenie vlastných základných potrieb, hoc aj pracuje,
avšak navrhovateľ stále opomína rozsah práce a k tomu primeraný príjem. Mal za to, že samotná výška
príjmu jeho syna bola dostatočne preukázaná z jeho výpovede, z výpovede jeho matky ako aj podaní

jeho syna a tento ani nikdy nepoprel, že by dosahoval príjem z brigádnickej činnosti, tak ako sa na to
navrhovateľ odvoláva, avšak už opomína, že výška tohto príjmu je podmienená časovým rozsahom
práce ako aj limitáciou vysokoškolského štúdia dennou formou.
K odvolacím námietkam navrhovateľa týkajúcim sa jeho majetkových pomerov uviedol, že z vykonaného
dokazovania pred súdom prvej inštancie bolo preukázané, že s udržiavaním motorového vozidla mu

pomáhajú jeho rodinní príslušníci a matka, ktorí mu prispievajú na pohonné látky a povinné zmluvné
poistenie. Vozidlo do súčasnosti servisované nebolo. Podotkol, že hodnota vozidla bola v konaní
ustálená na 2.500,- Eur. Námietku navrhovateľa považuje za zavádzajúcu. Uviedol, že súd prvej
inštancie sa v bode 25 napadnutého rozsudku s otázkou uspokojovania jeho potrieb tretími subjektami
riadne vysporiadal, keď konštatoval, že nie je možné takto suplovať zákonnú vyživovaciu povinnosť otca.

Samotný fakt, že syn môže mat vyšší životný štandard, k čomu značne prispieva jeho matka, resp. iní
rodinní príbuzní, nemôže mať za následok zrušenie vyživovacej povinnosti povinného rodiča.
Záverom odvolaciemu súdu navrhol, aby napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu
potvrdil.

5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 ods. 1 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané
včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom – účastníkom konania (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu
súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní,
že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné
odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej

inštancie bez viazanosti rozsahom (§ 65 CMP) a dôvodmi odvolania (§ 66 CMP), s prihliadnutím na
prípadné vady konania, iba ak by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ktoré ale nezistil (§
67 CMP), bez potreby zopakovania alebo doplnenia dokazovania (§ 68 CMP), postupom bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia
rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke odvolacieho súdu minimálne 5 dní

pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 CSP), a dospel k záveru, že odvolanie
navrhovateľa nie je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, v dôsledku čoho boli
splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1 a 2 CSP).

6. Predmetom konania na súde prvej inštancie bolo rozhodovanie o návrhu navrhovateľa ako povinného

z vyživovacej povinnosti, ktorým sa domáhal zrušenia vyživovacej povinnosti voči oprávnenému
plnoletému synovi A..

7. Predmetom odvolacieho konania je posúdenie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie,
ktorým návrh navrhovateľa na zrušenie vyživovacej povinnosti zamietol.

8. Podľa § 2 ods. 1 CMP, na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového
poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 35 CMP, súd je povinný zistiť skutočný stav veci.

Podľa § 155 CMP, konanie sa začína len na návrh.Podľa § 157 CMP, rozsudok vo veciach výživného možno na návrh zmeniť alebo zrušiť, ak sa zmenia
pomery.

Podľa § 62 ods. 1 Zákona o rodine, plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná
povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť.

Podľa § 65 ods. 3 Zákona o rodine, výživné plnoletých detí upraví súd len na návrh.

Podľa§78ods.1Zákonaorodine,dohodyasúdnerozhodnutiaovýživnommožnozmeniť,aksazmenia
pomery. Okrem výživného pre maloleté dieťa je zmena alebo zrušenie výživného možné len na návrh.

Podľa § 3 ods. 1 Zákona o prídavku na dieťa, nezaopatrené dieťa podľa tohto zákona je dieťa do
skončenia povinnej školskej dochádzky, najdlhšie do dovŕšenia 25 rokov veku, ak
a) sa sústavne pripravuje na povolanie štúdiom alebo

b) sa nemôže sústavne pripravovať na povolanie štúdiom, alebo vykonávať zárobkovú činnosť pre
chorobu alebo úraz.

Podľa § 3 ods. 4 Zákona o prídavku na dieťa, zárobková činnosť podľa tohto zákona je činnosť, ktorá
zakladá nárok na príjem zdaňovaný podľa osobitného predpisu.

Podľa § 4 písm. b) Zákona o prídavku na dieťa, sústavná príprava dieťaťa na povolanie podľa tohto
zákona je štúdium, ktoré sa uskutočňuje na vysokej škole dennou formou.

Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne

správne.

Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

9. Predovšetkým sa žiada uviesť, že odvolací súd dôsledne preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce, a dospel k záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej
veci vykonal dokazovanie v plnom rozsahu, jeho výsledky jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach
správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne

rozhodné pre meritórne rozhodnutie, pričom sa vysporiadal s podstatnými argumentmi navrhovateľa, na
vec aplikoval správne zákonné ustanovenia, ktoré následne i správne vyložil. Odvolací súd sa preto plne
stotožnil so závermi, ku ktorým súd prvej inštancie dospel a považuje za správne jeho právne posúdenie,
pričom aj odvolací súd na základe vykonaných dôkazov zhodne s prvoinštančným súdom vyhodnotil
návrh navrhovateľa na zrušenie vyživovacej povinnosti voči plnoletému synovi ako neopodstatnený.

Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty odvolateľa nenachádza dôvod, pre ktorý by sa
mal od záverov prvoinštančného súdu odchýliť, keď navrhovateľ v odvolaní neuviedol také dôvody, ktoré
by boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozhodnutia, a nemôže preto dať odvolateľovi za pravdu.
Preskúmaním obsahu spisového materiálu sa aj v odvolacom konaní potvrdila správnosť skutkových
zistení súdu prvej inštancie. S poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd poukazuje na písomné

vyhotovenie napadnutého rozsudku a jeho odôvodnenie. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej
inštancie odvolací súd dopĺňa nasledovné:

10. Pokiaľ ide o námietku navrhovateľa o nesprávnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie,
odvolacísúduvádza,žeprávneposudzovanieječinnosťsúdu,priktorejzistenýskutkovýstavpodriaďuje

pod skutkovú podstatu príslušnej právnej normy, na základe čoho dospieva k záveru, či právo prizná
alebo neprizná. Právne posúdenie veci je nesprávne, ak sa súd pri tejto činnosti dopustil omylu buď
v tom, že na správne zistený skutkový stav aplikoval iný právny predpis než mal, alebo ak správne
aplikovaný právny predpis nesprávne interpretoval.

11. Súd prvej inštancie vec právne posúdil ako nárok povinného rodiča na zrušenie vyživovacej
povinnosti voči oprávnenému plnoletému dieťaťu podľa ust. § 62 ods. 1, § 65 ods. 3, § 78 ods. 1 a 3
Zákona o rodine, ust. § CMP a ust. § 3 ods. 1 a 4, § 4 písm. b) Zákona o prídavku na dieťa, teda na danú
vec aplikoval správne právne predpisy a tieto aj správne interpretoval, pričom takéto právne posúdenieveci, ako aj závery súdu prvej inštancie, odvolací súd považuje za správne a námietky odvolateľa o
nesprávnom právnom posúdení veci za nedôvodné.

12. K námietke navrhovateľa o porušení práva na spravodlivý proces z dôvodu nedostatkov v
odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd uvádza, že rozhodnutie súdu
ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale
z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia (§ 220 ods. 2 CSP),
pričomúčastníkovikonaniamusídaťodpoveďnapodstatné(zásadné)otázkyanámietkyspochybňujúce

závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach.
Právo (účastníka konania) a povinnosť (súdu) na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z
potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého jurisdikčného
aktu (rozhodnutia). Zmienené zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska práv účastníka konania
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorého imanentnou súčasťou
je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať a

uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (porovnaj napr.
rozsudok vo veci García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, sťažnosť č. 30544/96, Zbierka
rozsudkov a rozhodnutí 1999-I) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody,
na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a
musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva teda

nevyžaduje, aby na každý argument účastníka konania bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.
Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka
rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998,
sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I). Ústavný súd Slovenskej republiky

vyslovil, že: „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl.
36 ods. 1 listiny je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ (porovnaj uznesenie z 3.
júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/03). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkomkonania,alelennatie,ktorémajúprevecpodstatnývýznam,prípadnedostatočneobjasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia“.

13. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a dospel k záveru, že nie
je postihnutý vyššie zmienenou, navrhovateľom v odvolaní namietanou vadou. Odvolací súd v tejto

súvislosti konštatuje, že rozsudok prvoinštančného súdu je v napadnutých výrokoch vecne správny, je
zrozumiteľný, presvedčivý a logickým spôsobom sa vysporiadava so všetkými relevantnými skutkovými
i právnymi otázkami a aspektmi, a teda spĺňa zákonné kritéria odôvodnenia v zmysle ust. § 220 ods. 2
CSP. Konštatovanie v konaní zistených a preukázaných skutočností je totožné s ich vyhodnotením. Súd
prvej inštancie zistené skutočnosti náležite vyhodnotil, posúdil a konzistentným ako aj transparentným

spôsobom ich premietol do rozhodnutia, čím dostatočne zrozumiteľne objasnil svoj postup a úvahy.

14. Odvolací súd s poukazom na vyššie citované ustanovenie § 62 ods. 1 Zákona o rodine uvádza, že
vyživovacia povinnosť rodičov k deťom nie je determinovaná plnoletosťou ale momentom, kedy je dieťa
schopné sa samo živiť. Pod pojmom „schopnosť živiť sa sám“ možno rozumieť potencionalitu plnoletého

dieťaťa dosahovať príjmy, t. j. keď dieťa nadobudne také schopnosti, ktoré odôvodňujú záver o tom, že je
schopné zabezpečovať si výživu samostatne vlastnou prácou a je daná spravidla ukončením sústavnej
prípravy na budúce povolanie, pričom je potrebné zohľadniť aj osobné pomery dieťaťa, zdravotný stav,
rozumovú vyspelosť, nadobudnuté zručnosti a schopnosti, a pod.. Ako okolnosť odôvodňujúcu trvanie
vyživovacej povinnosti rodičov sa tradične akceptuje štúdium dieťaťa. Aplikačná prax v súvislosti s

touto otázkou vyvodila záver, že pre nadobudnutie schopnosti samostatne sa živiť sú dané podmienky
ukončením jedného štúdia toho istého stupňa.

15. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, odvolania navrhovateľa,
vyjadrenia sa syna k odvolaniu ako i obsahu celého spisového materiálu dospel k záveru, že v konaní

bolo jednoznačne preukázané, že tento je riadnym študentom bakalárskeho stupňa štúdia Vysokej
školy DTI University v Dubnici nad Váhom v študijnom programe manažment, a to v dennej forme
štúdia, pričom v aktuálnom akademickom roku 2025/2026 je študentom druhého ročníka. Odvolací
súd preto v zhode so súdom prvej inštancie konštatuje, že plnoletý syn sa vysokoškolským štúdiomuskutočňovaným dennou formou sústavne a kontinuálne pripravuje na svoje budúce povolanie, čím
si zvyšuje kvalifikáciu, a teda sa v zmysle vyššie citovaných ustanovení § 3 ods. 1 písm. a) a § 4
písm. b) Zákona o prídavku na dieťa považuje za nezaopatrené dieťa. Odvolacie námietky navrhovateľa

týkajúce sa charakteru a kvality predmetnej vysokej školy, online formy štúdia, či skutočnosti, že syn sa
podaním prihlášky neuchádzal o štúdium na štátnej vysokej škole bez povinnosti uhrádzania školného
nemajú vo vzťahu k posúdeniu syna ako nezaopatreného dieťaťa žiadnu relevanciu. Plnoletý syn si
zvyšuje kvalifikáciu štúdiom na ním vybranej vysokej škole podľa jeho vlastných preferencií, pričom
nadväznosť odboru na predchádzajúce stredoškolské štúdium nie je smerodajná, pretože jeho právo

ako oprávneného z vyživovacej povinnosti na plnenie výživného zo strany povinného rodiča nemožno
podmieňovať výberom konkrétnej vysokej školy, či konkrétneho študijného programu, resp. odboru.
Vyživovacia povinnosť povinného rodiča teda trvá i v prípade, keď sa dieťa po skončení strednej
odbornej školy rozhodne pokračovať v štúdiu na vysokej škole iného zamerania ako aj v prípade, keď
dieťa siahne po výbere vysokej školy, ktorá z kvalitatívneho, či iného hľadiska nevyhovuje predstavám
a preferenciám povinného rodiča. Vo vzťahu k odvolateľom namietanému charakteru vysokej školy

odvolací súd poznamenáva, že samotná skutočnosť, či syn študuje na súkromnej vysokej škole alebo
na verejnej vysokej škole nemá k trvaniu vyživovacej povinnosti navrhovateľa žiadnu relevanciu pokiaľ
syn kontinuálne pokračuje v dennej forme štúdia, ktorá mu de facto z časového hľadiska znemožňuje
samému sa živiť, resp. dosahovať dostatočné príjmy vlastnou plnohodnotnou pracovnou činnosťou.

16. K odvolacím námietkam navrhovateľa týkajúcim sa skutočnosti, že syn aktívne a sústavne pracuje,
pričom zo svojho príjmu zároveň podporuje svoju matku, odvolací súd uvádza, že v konaní pred súdom
prvej inštancie bolo dostatočne preukázané, že navrhovateľom namietané príjmy jeho syna pochádzajú
z brigádnickej práce študenta, konkrétne z čistenia vozidiel, športovej činnosti a vypomáhania matke
s upratovaním. Jedná sa o príjmy ojedinelé, nepravidelné a nepodliehajúce dani z príjmu fyzických osôb,

a preto, ako i prvoinštančný súd správne konštatoval, nemožno dospieť k záveru o tom, že by syn
vykonával zárobkovú činnosť v zmysle ustanovenia § 3 ods. 4 Zákona o prídavku na dieťa. Odvolací
súd zdôrazňuje, že pokiaľ sa syn rozhodol využiť svoj voľný čas, ktorým popri vysokoškolskému štúdiu
disponuje, na finančné prilepšenie si sporadickou brigádnickou činnosťou, je tým zlepšená jeho životná
situácia. Uvedené však nemusí mať relevantný dopad na rozsah vyživovacej povinnosti povinného

rodiča. Rovnako je vecou syna ako s finančnými prostriedkami dosiahnutými z brigádnickej činnosti
naloží, resp., či ich časť poukáže svojej matke alebo nie.

17. Bez absolútnej relevancie ostala taktiež námietka navrhovateľa týkajúca sa majetkových pomerov
plnoletého syna, konkrétne vlastníctva motorového vozidla. Odvolací súd v tomto smere považuje za

potrebné uviesť, že vlastníctvo motorového vozidla bez ohľadu na jeho trhovú hodnotu, ako i bez ohľadu
na skutočnosť, či náklady súvisiace s využívaním a údržbou motorového vozidla znáša samotný odporca
alebo jeho rodinný príslušníci, nemá vplyv na trvanie vyživovacej povinnosti povinného rodiča ako
takej. Dieťa má právo na výživné od povinného rodiča i vtedy, keď vlastní značný majetok, avšak bez
výnosov. Na zánik vyživovacej povinnosti rodiča by nemala dopad ani skutočnosť, kedy by majetkové

pomery dieťaťa boli dokonca výrazne lepšie ako majetkové pomery jeho rodičov ako povinných osôb.
Nadobudnutím vlastníctva motorového vozidla oprávneným dieťaťom preto nemožno dospieť k záveru,
že dieťa automaticky nadobudlo schopnosť samé sa živiť, a to ani za predpokladu, ak znáša náklady,
ktoré mu v súvislosti s motorovým vozidlom vznikajú, sám (napr. náklady na pohonné látky, náklady na
povinné zmluvné poistenie, servisné náklady) a odvolacia námietka povinného rodiča je preto v tomto

smere nedôvodná.

18. Neobstojí ani námietka odvolateľa spočívajúca v tom, že konanie má inú vadu, ktorá mala za
následok nesprávne rozhodnutie prvoinštančného súdu vo veci samej. Odvolací súd má za to, že
navrhovateľ v podanom odvolaní žiadnu vadu, ktorú by bolo možné subsumovať pod ním uplatnený

odvolací dôvod v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. d) CSP neuviedol, preto dospel k záveru, že uplatnený
odvolací dôvod nie je daný. Pod zmienený odvolací dôvod je možné subsumovať iba také pochybenia
v procesnom postupe súdu prvej inštancie, na ktoré nemožno aplikovať iný odvolací dôvod a súčasne
dôsledkom takýchto pochybení je nesprávne rozhodnutie prvoinštančného súdu vo veci samej. Môže
ísť napríklad o situáciu, kedy prvoinštančný súd pochybí pri vykonaní dokazovania pripustením a

vykonaním dôkazu, ktorý nebol získaný zákonným spôsobom, prípadne vyslúchne svedka bez splnenia
manudukčnej povinnosti, avšak v procesnom postupe súdu prvej inštancie v prejednávanej veci odvolací
súd žiadne zmienené, či obdobné pochybenie na základe ktorého by bolo možné konštatovať naplnenie
odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP nevzhliadol.19. Pokiaľ odvolateľ poukazujúc na ustálenú judikatúru publikovanú pod R 2/1967 tvrdí, že súdy sú
v konaniach o zrušenie vyživovacej povinnosti povinné ex offo skúmať, či nie sú dané dôvody na

zníženie vyživovacej povinnosti, a preto sa samostatným petitom nedomáhal zníženia vyživovacej
povinnosti voči plnoletému synovi, keďže by to vzhľadom na zákonnú povinnosť súdu bolo nadbytočné,
odvolací súd v tomto smere zdôrazňuje, že návrh na zrušenie výživného na plnoleté dieťa v sebe
nezahŕňa automaticky i návrh na zníženie výživného na plnoleté dieťa. Konania vo veciach výživného
plnoletých osôb sa začínajú len na návrh (dispozičný princíp) a v týchto konaniach je súd viazaný

žalobným návrhom, ktorý nie je oprávnený prekročiť. Je potrebné akcentovať, že ustálená judikatúra
publikovaná pod R 2/1967, na ktorú navrhovateľ vo svojom odvolaní odkazuje, sa týka výlučne konaní
vo veciach starostlivosti súdu o maloleté deti. Je teda pravdou, že návrh rodiča na zrušenie výživného
na maloleté dieťa v sebe zahŕňa i návrh na zníženie výživného, preto je súd povinný v konaní, v
ktorom skúma dôvodnosť návrhu na zrušenie výživného, zaoberať sa aj tým, či nedošlo ku zmene
pomerovodôvodňujúcichprípadnézníženievýživného,avšakuvedenénakonaniavoveciachvýživného

plnoletých osôb aplikovať nemožno. Súd prvej inštancie ako i odvolací súd nemôže pristúpiť k skúmaniu
a posudzovaniu predpokladov na zníženie vyživovacej povinnosti povinného rodiča na oprávnené
plnoleté dieťa, pretože o znížení vyživovacej povinnosti by rozhodoval nad rámec podaného návrhu
a v rozpore so zásadou ne ultra petitum. Vzhľadom na uvedené odvolací súd i túto námietku odvolateľa
vyhodnotil ako neopodstatnenú.

20. Ďalšie odvolacie argumenty otca už odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za
nepodstatné, bez potreby osobitne sa s nimi osobitne vysporiadať. I podľa už konštantnej judikatúry tak
národných,akoajnadnárodnýchsúdov,súdnemusídaťodpoveďnavšetkyotázkynastolenéúčastníkmi
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a

právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku
účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné
argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II.
ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu irelevantnú argumentáciu zachádzajúcu podrobne do nadbytočných

detailov, nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie súdu, preto odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať
špecifickou odpoveďou.

21. Vychádzajúc z vyššie konštatovaného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie z dôvodu jeho
vecnej správnosti potvrdil podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP.

22. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol podľa ustanovenia § 52 CMP tak, že
žiadnemu z účastníkov ich nárok na náhradu trov nepriznal, keďže nebol zistený žiaden z dôvodov pre
pripustenie výnimiek z jeho aplikácie.

23. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).