Rozsudok – Ostatné – Pracovné právo… ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, January 27, 2026

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8CoPr/11/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1316217408
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 01. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ondrej Krajčo

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2026:1316217408.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ondreja Krajča a členiek senátu

JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Moniky Holickej, v spore žalobkyne: W.. R. J., L.. XX.XX.XXXX, J.
T. XX, J., zastúpená: SLAVIKATTORNEYS s.r.o., Mlynarovičova 13, Bratislava, IČO: 50 807 471,
proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, Bratislava, IČO: 00151866, o
náhradu funkčného platu, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 29.
apríla 2025, č.k. B3-45Cpr/15/2016 - 414, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti m e n í tak, že žalovaný
je povinný žalobcovi zaplatiť náhradu funkčného platu vo výške 38.972,46 eura, spolu s úrokom z

omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.962,- eur od 11.2.2018 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy
1.962,- eur od 11.3.2018 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 1.962,- eur od 11.4.2018 do zaplatenia, 5
% ročne zo sumy 1.962,- eur od 11.5.2018 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 1.962,- eur od 11.6.2018
do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 1.962,- eur od 11.7.2018 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 1.962,-
eur od 11.8.2018 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 1.962,-eur od 11.9.2018 do zaplatenia, 5 % ročne
zo sumy 1.962,- eur od 11.10.2018 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 1.962,- eur od 11.11.2018 do
zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 1.962,- eur od 11.12.2018 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 1.962,- eur

od 11.1.2019 do zaplatenia (funkčný plat za mesiac december 2018), 5 % ročne zo sumy 1.962,- eur od
11.2.2019 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 1.962,- eur od 11.3.2019 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy
1.962,- eur od 11.4.2019 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 1.962,- eur od 11.5.2019 do zaplatenia, 5 %
ročne zo sumy 1.962,- eur od 11.6.2019 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 1.962,- eur od 11.7.2019 do
zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 1.962,- eur od 11.8.2019 do zaplatenia a 5 % ročne zo sumy 1.694,46,-
eur od 11.9.2019 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Žalobkyňa má nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu
funkčného platu v sume 18.097,21 eur brutto, úrok z omeškania 5 % ročne zo sumy 762 eur od
11.08.2017 do zaplatenia, úrok z omeškania 5 % ročne zo sumy 762 eur od 11.09.2017 do zaplatenia,
úrok z omeškania 5 % ročne zo sumy 738 eur od 11.10.2017 do zaplatenia, úrok z omeškania 5 %
ročne zo sumy 877 eur od 11.11.2017 do zaplatenia, úrok z omeškania 5 % ročne zo sumy 738 eur od
11.12.2017 do zaplatenia, úrok z omeškania 5 % ročne zo sumy 676,16 eur od 11.01.2018 do zaplatenia,
do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Žalobkyni proti žalovanému

priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 63,36 % a nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v rozsahu 100 %.2. Súd prvej inštancie poukázal na to, že rozsudkom č.k. 45Cpr/15/2016 - 98 zo dňa 06.03.2018
zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala určenia, že k skončeniu štátnozamestnaneckého
pomeruzaloženéhomedzižalobkyňouažalovanýmk31.augustu2016nedošloaštátnozamestnanecký

pomer trvá. Na základe odvolania žalobkyne však Krajský súd v Bratislave svojim rozsudkom č.k.
8CoPr/5/2019 - 139 zo dňa 11.06.2019 rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a určil, že ku dňu
skončenia štátnozamestnaneckého pomeru založeného medzi žalobkyňou a žalovaným k 31. augustu
2016 nedošlo a štátnozamestnanecký pomer trvá naďalej. Vo zvyšnej časti, v ktorej bola žaloba o
zaplatenie náhrady funkčného platu zamietnutá, rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na

ďalšiekonanie.Žalovanýpodaldovolanieprotirozsudkuodvolaciehosúdu,vočivýrokurozsudku,ktorým
odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie (prvý výrok), avšak Najvyšší súd Slovenskej republiky
uznesením č.k. 2Cdo/43/2022 - 200 zo dňa 27.03.2024 dovolanie odmietol. Následne preto vyzval
žalobkyňu, aby v lehote do 15 dní doplnila žalobu o zaplatenie náhrady funkčného platu. Žalobkyňa v
písomnom podaní zo dňa 15.08.2024 uviedla, že si uplatnila nárok na náhradu funkčného platu podaním
zo dňa 05.03.2018 nasledovne: 1.962 eur za čas od 01.09.2016 do 31.01.2017, 1.014,50 eur za čas

od 01.02.2017 do 03.02.2017, 1.962 eur za čas od 04.02.2017 do 21.05.2017, 762 eur za čas od
22.05.2017do31.12.2017,1.962eurzačasod01.01.2018aždočasu,keďumožnížalovanýpokračovať
žalobkyni v práci alebo do doby, keď súd rozhodne o skončení štátnozamestnaneckého pomeru, a
to do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobkyňa v tejto súvislosti doložila do spisu jednotlivé
služobné zmluvy, pracovnú zmluvu a oznámenie o výške a zložení platu dosahovaného u žalovaného.

Žalobkyňa si následne v podaní zo dňa 11.08.2020 uplatnila aj úrok z omeškania z jednotlivých náhrad
funkčného platu počnúc dňom od 11.08.2017 (z dôvodu premlčania si úrok z omeškania neuplatnila od
začiatku rozhodného obdobia od 07.11.2016). Neskôr v tejto časti žalobu upravila, resp. zmenila tak,
že náhradu funkčného platu požadovala priznať za obdobie od 07.11.2016 do 28.08.2019. Súčasne
v tejto súvislosti poukázal na to, že žalovaný žiadal, aby súd žalobkyni náhradu funkčného platu nad

rámec 12 mesiacov nepriznal podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce a tiež krátil podľa § 55 Zákona o
štátnej službe, pričom navrhol vykonať dokazovanie za účelom zistenia či žalobkyňa vykonávala prácu
v čase, za ktorý požaduje náhradu funkčného platu a to dopytom na Sociálnu poisťovňu a zistiť, či
žalobkyňa v rozhodnom období poberala mzdu alebo iné príjmy, a vyžiadať od žalobkyne mzdové listy
za uplatňované obdobie. Uvedené žiadal zohľadniť a náhradu funkčného platu žalobkyni znížiť o všetky

vyplatené príjmy a dávky.

3. Vo vzťahu k náhrade funkčného platu mal vykonaným dokazovaním preukázané, že žalobkyňa
mala u žalovaného funkčný plat spolu 1.962 eur. Zo služobnej zmluvy uzatvorenej medzi
žalobkyňou a Ministerstvom práce sociálnych vecí a rodiny Bratislava zo dňa 31.01.2017 zistil, že

štátnozamestnanecký pomer vznikol dňa 01.02.2017 a bol uzatvorený na dobu určitú do 31.12.2020.
Z Oznámenia o výške a zložení funkčného platu na Ministerstve práce sociálnych vecí a rodiny
Bratislava zo dňa 31.01.2017 vyplýva, že žalobkyňa mala funkčný plat spolu 947,50 eura. Zo skončenia
štátnozamestnaneckého pomeru na Ministerstve práce sociálnych vecí a rodiny Bratislava súd zistil, že
štátnozamestnanecký pomer žalobkyne sa skončil v skúšobnej dobe dňom 03.02.2017. Zo služobnej

zmluvyuzatvorenejmedzižalobkyňouaMinisterstvomkultúrySRzodňa18.05.2017malpreukázané,že
jejštátnozamestnaneckýpomervznikoldňa22.05.2017.ZOznámeniaovýškeazloženífunkčnéhoplatu
na Ministerstve kultúry SR zo dňa 18.05.2017 súd zistil, že žalobkyňa tam mala funkčný plat spolu 1.200
eur. Štátnozamestnanecký pomer žalobkyne na Ministerstve kultúry SR sa skončil výpoveďou zo strany
štátneho zamestnanca zo dňa 23.10.2017 a to ku dňu 31.12.2017. Z pracovnej zmluvy uzatvorenej

medzi žalobkyňou a Združením miest a obcí Slovenska zo dňa 29.12.2017 zistil, že pracovný pomer
bol dohodnutý na dobu určitú do 28.02.2021, pričom z Platového výmeru zo Zduženia miest a obcí
Slovenska zo dňa 29.12.2017 vyplýva, že žalobkyňa mala tarifný plat 12 eur/hod..

4. Takto zistený skutkový stav veci prvoinštančný súd posúdil po právnej stránke z hľadiska

opodstatnenosti žalobou uplatnenej náhrade funkčného platu s príslušenstvom podľa § 1 ods. 4, §
52, § 55, § 56, § 81, § 120 zákona č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe, ako aj § 79 ods. 1, 2 a §
129 ods. 1 Zákonník práce a dospel k záveru, že žalobe je potrebné vyhovieť, avšak nie v celom
rozsahu. Poukázal na to, že základným predpokladom vzniku nároku žalobkyne na náhradu funkčného
platu v súvislosti s neplatným skončením štátnozamestnaneckého pomeru zo strany žalovaného, je

neplatnosť tohto skončenia štátnozamestnaneckého pomeru. Po oznámení štátneho zamestnanca, že
trvá na tom, aby ho služobný úrad naďalej zamestnával, žalovaný buď začne štátnemu zamestnancovi
prideľovať prácu až do právoplatného rozhodnutia súdu alebo mu prácu neprideľuje, v takom prípade sa
poskytuje štátnemu zamestnancovi náhrada funkčného platu. Táto náhrada nemá charakter ekvivalentumzdy, ktorú štátny zamestnanec nemohol zarábať v dôsledku toho, že mu služobný úrad neumožnil
vykonávať prácu, ku ktorej sa zaviazal podľa služobnej zmluvy, ale má povahu satisfakcie voči štátnemu
zamestnancovi a súčasne aj sankcie voči služobnému úradu, ktorý bezdôvodne pristúpil k skončeniu

štátnozamestnaneckého pomeru. Ak celkový čas, za ktorý by sa mala štátnemu zamestnancovi
poskytnúť náhrada funkčného presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť služobného úradu jeho
povinnosť nahradiť funkčný plat za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu
funkčného platu za čas presahujúci 12 mesiacov štátnemu zamestnancovi vôbec nepriznať. Okresný
súd Bratislava III rozsudkom č.k. 45Cpr/15/2016 - 98 zo dňa 06.03.2018 žalobu o určenie neplatnosti

skončenia štátnozamestnaneckého pomeru ku dňu 31.08.2016 a zaplatenie náhrady funkčného platu
zamietol, proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalobkyňa. Krajský súd v Bratislave rozsudkom č.k.
8CoCpr/5/2019-139 zo dňa 11.06.2019 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že určil,
že ku skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru založeného medzi žalobkyňou a žalovaným k 31.
augustu 2016 nedošlo a štátnozamestnanecký pomer trvá naďalej. Vo zvyšnej časti v ktorej bola žaloba
o zaplatenie náhrady funkčného platu zamietnutá, rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na

ďalšie konanie, nakoľko v tejto časti zostal žalobný petit na plnenie neúplný a preto súd prvej inštancie
mal vyzvať žalobkyňu postupom podľa § 129 CSP na odstránenie vád podania uvedením konkrétnej
výšky uplatňovanej žalovanej istiny a vecne posúdiť opodstatnenosť zostávajúceho (peňažného)
nároku a v novom rozhodnutí o veci rozhodnúť o náhrade trov odvolacieho konania, proti tomuto
rozhodnutiu podal žalovaný dovolanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č.k. 2Cdo/43/2022

- 200 zo dňa 27.03.2024 dovolanie odmietol. Predmetom sporu tak zostal už iba nárok žalobkyne
na náhradu funkčného platu z neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru v zmysle §
79 ods. 1, ods. 2 Zákonníka práce v spojení s § 120 ods. 1 Zákona č. 400/2009 Z.z. o štátnej
službe. Právo zamestnanca na náhradu platu/mzdy vznikne najskôr odo dňa, keď zamestnanec oznámi
zamestnávateľovi, že skončenie pracovného/štátnozamestnaneckého pomeru považuje za neplatné,

ale zároveň mu oznámi, že trvá na tom, aby bol naďalej zamestnávaný. Oznámenie zamestnanca,
že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ naďalej zamestnával, nemusí mať písomnú formu. Prejav vôle
zamestnanca môže byť uskutočnený konaním alebo opomenutím, môže sa tak stať výslovne alebo
iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chcel zamestnanec prejaviť. Pre posúdenie
nároku na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru/štátnozamestnaneckého pomeru

je rozhodujúce, či zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnaní. Žalobkyňa
po tom, čo jej bolo zo strany žalovaného doručené skončenie štátnozamestnaneckého pomeru ku dňu
31.08.2016, listom zo dňa 03.11.2016 oznámila žalovanému, že skončenie štátnozamestnaneckého
pomeru považuje za neplatné, trvala na ďalšom zamestnávaní, list bol doručený žalovanému dňa
07.11.2016, ktorý v odpovedi zo dňa 23.11.2016 potvrdil doručenie uvedeného oznámenia. Nárok

na náhradu funkčného platu z neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru si žalobkyňa
uplatnila v podanej žalobe, v znení špecifikácie zo dňa 15.08.2024 a dňa 27.01.2025 za rozhodné
obdobie od 07.11.2016 do 27.08.2019, v celkovej výške 57.124,21 eur spolu s úrokom z omeškania
vo výške 5% ročne z jednotlivých mesačných náhrad funkčného platu odo dňa nasledujúceho po ich
splatnostiaždozaplatenia.Opodanomnávrhunazmenužalobyohľadnevýškynáhradyfunkčnéhoplatu

spolu s príslušenstvom súd rozhodol uznesením vyhláseným na pojednávaní konanom dňa 15.04.2025
za prítomnosti strán sporu, ktorým navrhovanú zmenu žaloby pripustil podľa § 142 ods. 1 CSP. V
čase skončenia štátnozamestnaneckého pomeru mala žalobkyňa u žalovaného podľa Oznámenia
o výške a zložení funkčného platu štátneho zamestnanca zo dňa 07.12.2015, funkčný plat spolu
1.962 eur mesačne, z ktorého súd vychádzal pri rozhodovaní o nároku na náhradu funkčného platu

z neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru. Medzi stranami sporu celková výška a
špecifikácia funkčného platu za rozhodné obdobie v sume 57.124,21 eur nebola sporná. Vzhľadom na
právnu úpravu podľa Zákona č. 400/2009 Z.z. o štátne službe, ktorý sa na daný právny vzťah vzťahuje,
je daná subsidiárna pôsobnosť Zákonníka práce vymedzená v ust. § 120 ods. 1 Zákona o štátnej
službe a neuplatňuje sa výpočet priemerného zárobku na pracovnoprávne účely podľa § 134 a nasl.

Zákonníka práce. V danom prípade preto prvoinštančný súd vychádzal z funkčného platu zamestnanca
podľa služobnej zmluvy v zmysle § 55 Zákona č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe, podľa ktorého, ak
štátny zamestnanec vykonával štátnu službu podľa tohto zákona alebo podľa osobitného predpisu,
vykonával prácu vo verejnom záujme alebo vykonával inú závislú prácu pre zamestnávateľa, ktorý je
služobným úradom podľa tohto zákona, počas doby, za ktorú je služobný úrad povinný poskytnúť mu

funkčný plat z dôvodu neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, povinnosť služobného
úradu poskytnúť štátnemu zamestnancovi tento funkčný plat sa znižuje o funkčný plat alebo mzdu za
uvedenú činnosť. Vykonaným dokazovaním bolo nesporne preukázané, že žalobkyňa v rozhodnom
období vykonávala štátnu službu na Ministerstve práce sociálnych vecí a rodiny SR, Bratislava v obdobíod 01.02.2017 do 03.02.2017, mala priznaný funkčný plat vo výške 947,50 eur mesačne, na Ministerstve
kultúry SR, Bratislava, v období od 22.05.2017 do 31.12.2017, mala priznaný funkčný plat vo výške
1.200 eur mesačne. Žalobkyňa bola ďalej zamestnaná na základe pracovnej zmluvy u zamestnávateľa

Združenie miest a obcí Slovenska od 01.01.2018 až do konca rozhodného obdobia. Žalobkyni priznal
náhradu funkčného platu z titulu neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru v celkovej
výške 18.097,21 eur nasledovne: - od 07.11.2016 do 30.11.2016 - v sume 1.569,60 eur (za 24 dní z
funkčného platu 1.962 eur), - za mesiac 12/2016 - v sume 1.962 eur, - za mesiac 01/2017 - v sume 1.962
eur, - za mesiac 02/2017 - v sume 1.819,85 eur, žalobkyňa vykonávala štátnu službu na Ministerstve

práce sociálnych vecí a rodiny SR, od 01.02.2017 do 03.02.2017, mala hrubú mzdu 142,15 eur, (1.962
eur - 142,15 eur), - za mesiac 03/ 2017 - v sume 1.962 eur, - za mesiac 04/2017 - v sume 1.962 eur, -
za mesiac 05/2017 - v sume 1.544,60 eur, žalobkyňa vykonávala štátnu službu na Ministerstve kultúry
SR, za obdobie od 22.05.2017 do 31.05.2017 mala hrubú mzdu 417,40 eur, (1.962 eur - 417,40 eur),
- za mesiac 06/2017- v sume 762 eur, žalobkyňa vykonávala štátnu službu na Ministerstve kultúry SR,
mala hrubú mzdu 1.200 eur, (1.962 eur - 1.200 eur), - za mesiac 07/2017- v sume 762 eur, žalobkyňa

vykonávala štátnu službu na Ministerstve kultúry SR, mala hrubú mzdu 1.200 eur, - za mesiac 08/2017-
v sume 762 eur, žalobkyňa vykonával štátnu službu na Ministerstve kultúry SR, mala hrubú mzdu 1.200
eur, - za mesiac 09/2017 - v sume 738 eur , žalobkyňa vykonávala štátnu službu na Ministerstve kultúry
SR, mala hrubú mzdu 1.224 eur, - za mesiac 10/2017 - v sume 877 eur, žalobkyňa vykonávala štátnu
službu na Ministerstve kultúry SR, mala hrubú mzdu a náhradu príjmu 1.085 eur, - za mesiac 11/2017

- v sume 738 eur, žalobkyňa vykonávala štátnu službu na Ministerstve kultúry SR, mala hrubú mzdu
1.224 eur, - za mesiac 12/2017 - v sume 676,16 eur, žalobkyňa vykonávala štátnu službu na Ministerstve
kultúry SR, mala hrubú mzdu 1.285,84 eur. Zdôraznil, že náhrada funkčného platu, ktorá patrí žalobkyni
je vyvolaná tým, že žalovaný po neplatnom skončení štátnozamestnaneckého pomeru prestal prideľovať
prácu štátnemu zamestnancovi podľa služobnej zmluvy, i napriek tomu, že žalobkyňa trvala na tom, aby

juzamestnávateľnaďalejzamestnával.Poskytnutiefunkčnéhoplatujedôsledkomnesplneniapovinnosti
zo strany žalovaného prideľovať žalobkyni trvajúcej na tom, aby naďalej vykonávala štátnu službu. V
danomprípadebolipodľasúduprvejinštanciesplnenézákonnépodmienkyprezníženiefunkčnéhoplatu
žalobkyni, predstavujúceho rozdiel medzi funkčným platom, ktorý dosahovala žalobkyňa u žalovaného
a funkčným platom, ktorý dosahovala v uvedených služobných úradoch, v zmysle § 55 Zákona č.

400/2009 Z.z. o štátnej službe. Pri rozhodovaní o náhrade funkčného platu však prihliadol aj na žiadosť
žalovaného, aby v zmysle § 79 ods. 2 Zákonníka práce náhradu funkčného platu za čas presahujúci 12
mesiacov žalobkyni nepriznal, ktorý z procesného hľadiska predstavuje obranu proti žalobe, pričom súd
nie je viazaný rozsahom v ktorom žalovaný zníženie náhrady mzdy požaduje. Zdôraznil, že hodnotová
zmena v právnom poriadku po prijatí Ústavy Slovenskej republiky s účinnosťou od 1.10.1992 mala za

následok zmenu významu normatívneho textu obsiahnutého v ustanovení § 79 ods. 2 Zákonníka práce,
ktorú treba vykladať tak, že súd môže na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy za čas presahujúci
12 mesiacov primerane znížiť, prípadne vôbec nepriznať a to v prípadoch, ak výkon práva na náhradu
mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, by bol v rozpore v čl. 2 Zákonníka práce. Tejto
hodnote zodpovedá poskytnutie ochrany proti bezpráviu a naplnenie všeobecných právnych zásad,

podľa ktorých každý je povinný znášať dôsledky protiprávneho konania a nikto nemôže mať prospech z
vlastnej nepoctivosti (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Cdo/157/2010 zo dňa 14.09.2011 a nález
Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS/331/2019 zo dňa 19.11.2019). Pri rozhodovaní o náhrade mzdy za čas
presahujúci 12 mesiacov súd zisťuje okolnosti (subjektívne a objektívne), ktoré súvisia so zisťovaním
týchto základných životných potrieb zamestnanca. Podľa súdnej praxe pri tomto posudzovaní sa

zohľadňuje, či bol zamestnanec medzitým zamestnaný, pokiaľ áno, za akých podmienok a zárobkových
možností takúto prácu konal, či vykonával prácu zodpovedajúcu svojej kvalifikácii, zdravotnému stavu a
schopnostiam, či dosahoval iný príjem ako príjem z pracovnoprávneho vzťahu, prípadne z akého dôvodu
nebol úspešný pri hľadaní zodpovedajúceho zamestnania alebo pre aké okolnosti sa do práce vôbec
nezapojil. Žalobkyni náhradu funkčného platu z titulu neplatného skončenia štátnozamestnaneckého

pomeru nepriznal za obdobie, počas ktorého bola v pracovnom pomere u zamestnávateľa Združenie
miest a obcí Slovenska, vykonávala prácu na základe pracovnej zmluvy zo dňa 29.12.2017 ako finančná
manažérka v rámci národného projektu „Modernizácia miestnej územnej samosprávy“, teda za obdobie
od 01.01.2018 do 27.08.2019 (od 28.08.2019 bola opätovne zaradená do štátnej služby). Vykonaným
dokazovaním mal totiž preukázané, že v uvedenom období nemala žalobkyňa výrazne nižší príjem ako

mala funkčný plat u žalovaného. Zo mzdového listu za rok 2018 bolo preukázané, že žalobkyňa mala
hrubú mzdu 26.436,11 eur (funkčný plat 1.962 eur za 12 mesiacov bol 23.544 eur, zvýšený funkčný
plat za rok 2018 v sume 2.112,50 eur x 12= 25.350 eur). Zo mzdového listu za obdobie od 01/2019 do
08/2019bolopreukázané,žežalobkyňamalahrubúmzdu17.778,94eur,ďalšípríjemza07/2019vsume776,25 eur, za 08/2019 v sume 742,50 eur, Pohoda Festival s.r.o. za 07/2019 v sume 150 eur, celkom
19.447,69 eur (funkčný plat 1.962 eur za 8 mesiacov bol 15.696 eur, zvýšený funkčný plat za rok 2019 v
sume 2.233,50 eur x 8= 17.868 eur). Z uvedených dôvodov na žiadosť žalovaného náhradu funkčného

platu z neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyni v tomto rozsahu nepriznal a
priznal je len náhradu funkčného platu v celkovej výške 18.097,21 eur spolu s príslušenstvom a vo
zvyšnej časti žalobu zamietol (57.124,21 eur - 18.097,21 eur). Uviedol tiež, že pokiaľ žalovaný namietal
priznanie náhrady funkčného platu a úrokov z omeškania z náhrady funkčného platu v hrubom vyjadrení
(brutto) dôvodiac tým, že žalobkyni patrí náhrada funkčného platu iba vo výške stanovenej ako netto

mzda/plat, teda očistený od povinných odvodových povinností zamestnávateľa, uvedenú argumentáciu
považoval za nedôvodnú, keď priznanie náhrady funkčného platu ako hrubej mzdy/platu nie je v
rozpore so všeobecne záväznými predpismi. Ako nedôvodnú vyhodnotil tiež námietku žalovaného,
že žalobkyni nevznikol nárok na úroky z omeškania, keď Zákonník práce neupravuje inštitút úrokov
z omeškania a do právoplatného rozhodnutia súdu o neplatnom skončení štátnozamestnaneckého
pomeru nie je možné určiť, či sa zamestnávateľ dostal do omeškania. Odkázal v tomto smere na

uznesenie Ústavného súdu SR zo 4.7.2017, sp. zn. III. ÚS 460/2017 a na závery z neho vyplývajúce.
Pokiaľ žalovaný vzniesol námietku premlčania nároku na úroky z omeškania z jednotlivých náhrad
funkčného platu, ktorý si žalobkyňa uplatnila návrhom zo dňa 11.08.2020, doplnený podaním zo dňa
15.08.2024, doručeným súdu dňa 15.08.2024 a dňa 27.01.2025, ani túto jeho obranu nepovažoval
za dôvodnú. Zdôraznil, že pre posúdenie počiatku premlčacej doby je rozhodujúce, kedy bolo súdu

doručené podanie v ktorom žalobkyňa žiadala o rozšírenie petitu žaloby o úroky z omeškania a nie kedy
súd prvej inštancie o podanom návrhu na rozšírenie petitu žaloby rozhodol. Podľa § 112 Občianskeho
zákonníka, ak veriteľ v premlčacej dobe uplatní právo na súde alebo u iného príslušného orgánu a v
začatom konaní riadne pokračuje, premlčacia doba od tohto uplatnenia po dobu konania neplynie. Za
osobitné prípady dôvodov spôsobujúcich spočívanie premlčacej lehoty treba považovať zmenu žaloby,

vzájomnú žalobu, kompenzačnú námietku. Spočívanie premlčacej lehoty nastalo okamihom doručenia
podania na súd a v začatom konaní sa riadne pokračovalo, boli splnené zákonom stanovené podmienky
v zmysle § 112 Občianskeho zákonníka. Žalobkyňa rozšírila nárok aj o zákonný úrok z omeškania z
jednotlivých náhrad funkčného platu následne potom ako Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie
žalovaného odmietol. Žalobkyňa podaním zo dňa 15.08.2024 a zo dňa 27.01.2025 špecifikovala úrok

z omeškania vo výške 5 % ročne z náhrady funkčného platu za mesiac 07/2017 až mesiac 08/ 2019.
Žalobkyňa z dôvodu premlčania úrokov z omeškania z jednotlivých náhrad funkčných platov, ktorých
splatnosť nastala pred 11.08.2017 si neuplatnila. Splatnosť funkčného platu za mesiac júl 2017 nastala
až 11.08.2017, teda v čase uplatnenia nároku na súde. Súd dospel k záveru, že nárok žalobkyne na úrok
z omeškania bol uplatnený včas, vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa § 101 Občianskeho

zákonníka a z uvedených dôvodov vznesenú námietku premlčania žalovaným vo vzťahu k uplatnenému
nároku žalobkyne na úrok z omeškania z jednotlivých náhrad funkčného platu považoval za nedôvodnú.
Žalovaný sa dostal do omeškania so zaplatením náhrady funkčného platu dňom nasledujúcom po
dni, v ktorom bol funkčný plat splatný, splatnosť mzdy bola stanovená podľa Kolektívnej zmluvy tak,
že služobný úrad vyplatí funkčný plat štátnemu zamestnancovi pozadu za mesačné obdobie, a to

najneskôr v 10. kalendárny deň nasledujúceho mesiaca, žalovaný sa dostal do omeškania 11. dňa
nasledujúceho kalendárneho mesiaca, ktorá skutočnosť nebola sporná. Priznal preto žalobkyni zákonný
úrok z omeškania z nevyplatenej náhrady funkčného platu v zákonnej výške O trovách konania súd
prvej inštancie rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení § 255 ods. 1, 2 C.s.p.. Poukázal na to, že
žalobkyňa mala úspech v konaní o určovacom nároku, že k skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru

nedošlo (je neplatné), procesný úspech v rozsahu 100 %. V konaní o zaplatenie peňažného nároku mala
úspech v sume 18.097,21 eur (zo žalovanej istiny 57.124,21 eur), čo znamená percentuálny úspech
v rozsahu 31,68 % a žalovaný mal úspech v rozsahu 39.027 eur, čo znamená percentuálny úspech
68,32 %. Žalovaný má na pomernom rozdelení nárok náhradu trov konania vo výške 36,64 %. Preto
podľa pomeru úspechu (100 % - 36,64 %) priznal žalobkyni nárok na náhradu trov prvoinštančného

konania v rozsahu 63,36 %. Žalobkyňa však mala plný procesný úspech v odvolacom konaní o určenie
neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod
sp.zn. 8CoPr/5/2019 a preto priznal žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %.

5. Proti tomuto rozsudku podala do zamietajúceho výroku v zákonom stanovenej lehote odvolanie
žalobkyňa, ktorá sa domáhala jeho zmeny tak, aby aj v tejto časti bolo jej žalobe vyhovené. Odvolanie
odôvodnila tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
a konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. V prvom radenamietla, že pre aplikáciu ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce na zistený skutkový stav v danej veci neboli
splnené podmienky. Žalovaný síce navrhol v konaní aplikovať ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce, a
teda navrhoval nepriznať jej náhradu funkčného platu za obdobie presahujúce 12 mesiacov, avšak súd

prvej inštancie nezohľadnil, že pri tejto obrane mal procesnú povinnosť tvrdiť a preukázať skutočnosti
o tom, že sú naplnené predpoklady obsiahnuté v hypotéze danej právnej normy žalovaný. Žalovaný
bol však v tomto smere nečinný, neuviedol žiadne tvrdenie zakladajúce oprávnenosť/dôvodnosť ním
produkovaného návrhu a následne ani nepredložil žiaden dôkaz, ktorý by podporoval tento jeho
návrh. Žalovaný v celom priebehu konania len navrhuje aplikáciu ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce

s poukazom na to, že priznanie náhrady platu za 12 mesiacov považuje za dostatočne naplnenú
satisfakčnú a sankčnú funkciu uplatneného nároku, nakoľko žalobkyňa v čase nad 12 mesiacov
poberala iný príjem, ktorý navrhuje zohľadniť. Jeho povinnosť tvrdiť rozhodné skutočnosti v konaní
(bremeno tvrdenia) sa teda obmedzilo len na návrh nepriznať jej náhradu funkčného platu, pretože
vykonávala prácu a počas rozhodného obdobia mala iný príjem. Žiadnu ďalšiu argumentáciu ani
tvrdenia, z ktorých by bolo možné vyvodiť aplikáciu § 79 ods. 2 Zákonníka práce žalovaný neuviedol.

Konštantná judikatúra vytvorila pravidlá, za ktorých splnenia je možné aplikovať ustanovenie § 79 ods.
2 Zákonníka práce v prospech žalovaného. V krátkosti sa jedná o priaznivejšie pracovné podmienky
(vrátane mzdových) žalobkyne u nového zamestnávateľa, zohľadnenie z konkrétneho dôvodu toho-
ktorého spôsobu skončenia pracovného pomeru a so zreteľom na tento konkrétny dôvod zistiť, prečo
zamestnávateľ neumožnil zamestnancovi pokračovať v práci po tom, ako mu zamestnanec oznámil,

že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, resp. zistiť, či na strane zamestnávateľa nastali také
skutočnosti, ktoré mu objektívne znemožnili, aby zamestnancovi umožnil pokračovať v práci a zároveň
mu objektívne znemožnili uspokojiť mzdové nároky zamestnanca. Žalovaný žiadnu z uvedených
skutočností netvrdí ani nepreukázal. Súd prvej inštancie na prejednávanú vec aplikoval ust. § 79 ods. 2
Zákonníka práce a jej žalobu čiastočne zamietol napriek tomu, že žalovaný neuniesol bremeno tvrdenia

a dôkazné bremeno ohľadne svojej procesnej obrany, čím zaťažil konanie vadou, ktorá mohla mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Ďalej zdôraznila, že súd prvej inštancie vec nesprávne
právne posúdil vzhľadom na to, že nevychádzal dôsledne z kritérií pre aplikáciu ustanovenia § 79
ods. 2 Zákonníka práce, ustálených konštantnou judikatúrou (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.
6Cdo/100/2016 obdobne aj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/157/2010), podľa ktorej súd

môže na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy za čas presahujúci deväť mesiacov primerane znížiť,
prípadne vôbec nepriznať len výnimočne, a to v prípadoch, ak výkon práva požadovať náhradu
mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, zaručeného ustanovením § 79 ods. 1 Zákonníka
práce, by bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 Zákonníka práce. Takýto výklad je ústavne
súladný nielen z dôvodu, že chráni hodnotu slobody (ako už bolo uvedené vyššie), ale aj z dôvodu,

že rešpektuje zároveň najvšeobecnejšiu hodnotu právneho štátu a to hodnotu spravodlivosti. Tejto
hodnote zodpovedá poskytnutie ochrany proti bezpráviu a naplnenie všeobecných právnych zásad,
podľa ktorých každý je povinný znášať dôsledky svojho protiprávneho konania a nikto nemôže mať
prospech z vlastnej nepoctivosti. V tejto súvislosti zdôraznila, že jej pracovnoprávny vzťah k Združeniu
miest a obcí Slovenska je odmeňovaný hodinovou mzdou a nie mzdou mesačnou, ako tomu bolo

u žalovaného. Pre samotné účely komparácie príjmu, ktorý dosahovala u zamestnávateľa, ktorým je
Združenie miest a obcí Slovenska s funkčným platom, ktorý by dosahovala u žalovaného v rozhodnom
období je potrebné posudzovať príjem označený v mzdových listoch zamestnávateľa Združenie miest a
obcí Slovenska ako „Tarifná mzda Práca v čas. m.“ pre rok 2018 a „Základná mzda“ pre rok 2019. Hrubá
mzda, ktorú takto dosahovala a ktorú komparoval súd prvej inštancie v prejednávanej veci, obsahuje

aj mzdové zvýhodnenia za výkon práce vo sviatok a sobotu, náhradu za dovolenku a jednorázové
odmeny, čo funkčný plat u žalovaného neobsahoval, a preto samotná hrubá mzda, ktorú dosahovala u
zamestnávateľa Združenie miest a obcí Slovenska nie je porovnateľná s funkčným platom uvedených
v rozhodnutí o plate, nakoľko tento neobsahuje položky ako jednorázové odmeny, náhrady za výkon
práce v sviatok alebo náhrady za dovolenku. Súd prvej inštancie naviac porovnával plat dosahovaný

žalobkyňou u žalovaného ku dňu neplatného skončenia jej štátnozamestnaneckého pomeru t.j. v roku
2016. Aj uvedeným spôsobom súd prvej inštancie založil vadu konania spočívajúcej v nesprávnom
právnom posúdení veci. Poukázala tiež na to, že žalovaný v konaní aj napriek oznámeniu o tom, že
skončenie jej štátnozamestnaneckého pomeru považuje za neplatné, jej neprideľoval prácu a riadne s
ňou skončil štátnozamestnanecký pomer až v roku 2019. S poukazom na ochrannú funkciu pracovného

práva ako aj na princíp zákonnosti (Čl. 2 zákona č. 55/2017 Z.z.), podľa ktorého štátny zamestnanec pri
výkone štátnej služby a služobný úrad v štátnozamestnaneckých vzťahoch konajú v súlade s Ústavou
Slovenskej republiky, právne záväznými aktmi európskej únie, právnymi predpismi Slovenskej republiky,
služobnými predpismi a ostatnými vnútornými predpismi. Ochranu štátneho zamestnanca voči konaniu,ktoré sa považuje za nezákonné, zaručujú zákonom ustanovené práva štátneho zamestnanca, bolo
na žalovanom, aby tvrdil a preukázal dôvody, pre ktoré neumožnil pokračovať žalobkyni v práci. Na
základe uvedeného, keďže žalovaný v konaní neuniesol bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno ohľadne

preukázania rozhodných skutočností pre aplikáciu ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce spojených s jeho
návrhom na nepriznanie alebo zníženie náhrady funkčného platu za obdobie presahujúce 12 mesiacov
a súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď na zistený skutkový stav nesprávne aplikoval
a interpretoval pravidlá na zníženie resp. nepriznanie náhrady funkčného platu za obdobie presahujúce
12 mesiacov vyplývajúce z ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce a vec nesprávne právne posúdil, keď

pri komparácii mzdy, ktorý dosahovala žalobkyňa u zamestnávateľa, ktorý je Združenie miest a obcí
Slovenska s platom dosahovaným u žalovaného vychádzala z nesprávnych/neporovnateľných údajov,
žiadala podanému odvolaniu vyhovieť.

6. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne žiadal v napadnutej časti rozsudok súdu prvej
inštancie ako vecne správny potvrdiť. Poukázal na závery súdu prvej inštancie, s ktorými sa stotožnil.

Zdôraznil, že v konaní navrhol aplikáciu moderačného práva súdu podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce,
pričom žalobkyňa sama preukázala, že v čase, za ktorý požaduje náhradu funkčného platu (nad 12
mesiacov), poberala príjem. Žalovaný zotrváva na svojom názore, že tým, že súd priznal žalobkyni
náhradu funkčného platu za obdobie 12 mesiacov, bola dostatočne naplnená satisfakčná aj sankčná
funkcia uplatneného nároku žalobkyne. Konštatoval, že žalobkyňa vo svojom odvolaní neuviedla žiadne

nové okolnosti, ktoré by boli spôsobilé zmeniť závery prezentované súdom prvej inštancie vo výrokoch
II. a III. rozsudku súdu prvej inštancie. Žalobkyňa mala v priebehu súdneho konania dostatočný priestor
na prezentovanie svojich názorov, rovnako aj na predkladanie a navrhovanie dôkazných prostriedkov,
mohla sa vyjadriť ku všetkým skutkovým a právnym otázkam, pričom skutočnosť, že súd nevyhovel
žalobe v plnom rozsahu nie je dôvodom na opodstatnenosť podaného odvolania.

7. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti a v medziach
uplatnených odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), a dospel k záveru,
že odvolanie je dôvodné a prvoinštančný rozsudok je nevyhnutné v napadnutej časti zmeniť a aj v tejto
časti žalobe vyhovieť.

8. V prvom rade sa žiada pre poriadok uviesť, že súd prvej inštancie vo vzťahu k napadnutej časti
skutkový stav veci ustálil dostatočne a správne, vychádzajúc aj zo skutočností, ktoré neboli medzi
stranami sporné. Z takto ustáleného skutkového stavu veci vychádzal aj odvolací súd, bez možnosti
zopakovať alebo doplniť dokazovanie, keď vzhľadom na obsah odvolacích dôvodov a limity vyplývajúce

z ust. § 383 v spojení s § 384 C.s.p. na to neboli splnené zákonom stanovené podmienky. Pokiaľ ide
o skutkový stav relevantný pre posúdenie vecnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie v odvolaním
napadnutej časti, teda v časti nepriznanej náhrady funkčného platu v súvislosti s neplatným skončením
štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne, z vykonaných dôkazov vyplynulo a ani medzi stranami
nebolo sporné, že v období, za ktoré žalobkyni nebola priznaná náhrada, bola v pracovnom pomere u

zamestnávateľa Združenie miest a obcí Slovenska, vykonávala prácu na základe pracovnej zmluvy zo
dňa 29.12.2017 ako finančná manažérka v rámci národného projektu „Modernizácia miestnej územnej
samosprávy“. V uvedenom období nemala žalobkyňa výrazne nižší príjem ako mala funkčný plat u
žalovaného. Zo mzdového listu za rok 2018 bolo preukázané, že žalobkyňa mala hrubú mzdu 26.436,11
eur (funkčný plat 1.962 eur za 12 mesiacov bol 23.544 eur, zvýšený funkčný plat za rok 2018 v sume

2.112,50 eur x 12= 25.350 eur). Zo mzdového listu za obdobie od 01/2019 do 08/2019 bolo preukázané,
že žalobkyňa mala hrubú mzdu 17.778,94 eur, ďalší príjem za 07/2019 v sume 776,25 eur, za 08/2019
v sume 742,50 eur, Pohoda Festival s.r.o. za 07/2019 v sume 150 eur, celkom 19.447,69 eur (funkčný
plat 1.962 eur za 8 mesiacov bol 15.696 eur, zvýšený funkčný plat za rok 2019 v sume 2.233,50 eur x 8=
17.868 eur). Na základe takto ustáleného skutkového stavu veci súd prvej inštancie pristúpil k aplikácii

ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce, keďže žalovaný sa domáhal nepriznania náhrady funkčného platu
nad rámec 12 mesiacov.

9. V nadväznosti na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie síce postupoval
správne, keď splnenie predpokladov pre žalovaným požadované krátenie alebo nepriznanie náhrady

funkčného platu posúdil podľa ustanovenia § 79 ods. 2 Zákonníka práce, avšak toto ustanovenie
nesprávne interpretoval, keď, ako to žalobkyňa opodstatnene namieta aj v odvolaní, jeho východiská
nereflektujú závery ustálenej súdnej praxe najvyšších súdnych autorít.10. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. októbra 2023 sp. zn. 7Cdo/359/2021,
uverejneného v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 3/2025 (R 17/2025), ustanovenie § 79
ods. 2 Zákonníka práce treba vykladať tak, že súd môže na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy za

čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne vôbec nepriznať len výnimočne, a to najmä
v prípadoch, ak výkon práva požadovať náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru,
zaručeného ustanovením § 79 ods. 1 Zákonníka práce, by bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2
Zákonníka práce. Skutočnosť, že zamestnanec bol vylúčený z cirkvi a stratil predpoklady (spôsobilosť)
pre výkon práce duchovenského pracovníka, v dôsledku čoho s ním bol skončený pracovný pomer,

možno považovať za to, čo zamestnávateľovi objektívne znemožňuje, aby zamestnancovi umožnil
pokračovať v práci a vyplácal mu dohodnutú mzdu (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
31. októbra 2023 sp. zn. 7Cdo/359/2021). Podľa Nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 331/2019 z 19.
novembra 2019, za predpokladu, že zamestnávateľ v rámci konania, v ktorom zamestnanec uplatňuje
nároknanáhradumzdyvdôsledkuneplatnéhoskončeniapracovnéhopomeru,uplatnínároknazníženie
alebo nepriznanie náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce, je

hranica voľnej úvahy súdu pri rozhodovaní o takomto nároku limitovaná rozhodnutím súdu o neplatnosti
skončenia pracovného pomeru na základe výpovede, okamžitého skončenia pracovného pomeru alebo
skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe. Pri takomto rozhodovaní preto treba vychádzať z
konkrétneho dôvodu toho-ktorého spôsobu skončenia pracovného pomeru stanoveného v § 59 ods. 1
písm. b) až d) Zákonníka práce a so zreteľom na tento konkrétny dôvod zistiť, prečo zamestnávateľ

neumožnil zamestnancovi pokračovať v práci po tom, ako mu zamestnanec oznámil, že trvá na tom,
aby ho naďalej zamestnával, resp. zistiť, či na strane zamestnávateľa nastali také skutočnosti, ktoré
mu objektívne znemožnili, aby zamestnancovi umožnil pokračovať v práci, a zároveň mu objektívne
znemožnili uspokojiť mzdové nároky zamestnanca.

11. Z vyššie citovaných záverov najvyšších súdnych autorít (čl. 2 C.s.p.) je zrejmé, že pre účely
posúdenia splnenia predpokladov pre krátenie alebo nepriznanie náhrady mzdy (funkčného platu)
podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce sú relevantné dôvody skončenia pracovného pomeru a v kontexte
s ním dôvody, pre ktoré zamestnávateľ neumožnil zamestnancovi pokračovať v práci po tom, ako
mu zamestnanec oznámil, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, resp. zistiť, či na strane

zamestnávateľa nastali také skutočnosti, ktoré mu objektívne znemožnili, aby zamestnancovi umožnil
pokračovať v práci, a zároveň mu objektívne znemožnili uspokojiť mzdové nároky zamestnanca.
Zároveň je nevyhnutné mať na zreteli, že súd môže na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy za
čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne vôbec nepriznať len výnimočne, a to najmä
v prípadoch, ak výkon práva požadovať náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru,

zaručeného ustanovením § 79 ods. 1 Zákonníka práce, by bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2
Zákonníka práce. Súd prvej inštancie však krátenie funkčného platu žalobkyne za dobu presahujúcu 12
mesiacov založil prakticky iba na zistení, že v danom období žalobkyňa ako zamestnankyňa Únie miest
Slovenska dosahovala obdobný príjem, resp. nedosahovala výrazne nižší príjem, než u žalovaného.
Táto skutočnosť však sama o sebe nemôže byť dôvodom na nepriznanie ani krátenie funkčného platu,

pretože samotné uplatnenie požiadavky na náhradu funkčného platu nepochybne nemôžu viesť k
záveru, že by zo strany žalobkyne išlo o správanie v rozpore s dobrými mravmi či zneužitie práva. Keďže
iné okolnosti, ktoré by mohli mať relevanciu z hľadiska krátenia či nepriznania náhrady funkčného platu
podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce v preskúmavanej veci neboli preukázané ani nevyšli najavo, pričom
žalovaný takéto okolnosti ani netvrdil, súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia

veci, keď k takémuto kráteniu pristúpil, hoci na to neboli splnené predpoklady.

12. Z uvedených dôvodov, vychádzajúc zo záverov ustálenej judikatúry najvyšších súdnych autorít, ako
už boli citované vyššie, dospel odvolací súd na rozdiel od súdu prvej inštancie k záveru, že na krátenie
náhrady funkčného platu žalobkyne podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce neboli splnené predpoklady, a

preto bolo potrebné túto náhradu funkčného platu priznať za celé uplatnené obdobie.

13.Nedôvodnevtejtosúvislostižalovanývovyjadreníkodvolaniupoukazujenato,žetým,žesúdpriznal
žalobkyni náhradu funkčného platu za obdobie 12 mesiacov, bola dostatočne naplnená satisfakčná
aj sankčná funkcia uplatneného nároku žalobkyne. Z hľadiska naplnenia kritérií pre krátenie alebo

nepriznanie náhrady mzdy (funkčného platu) podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce, ako vyplývajú z
vyššie citovanej ustálenej judikatúry, totiž nie je rozhodujúce, či možno už priznanie náhrady funkčného
platu za obdobie 12 mesiacov považovať za dostatočné na naplnenie satisfakčnej aj sankčnej funkcie
uplatneného náhradového nároku, avšak to, či tu existujú také výnimočné okolnosti, ktoré by umožňovalidospieť k záveru, že výkon práva požadovať náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného
pomeru by bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 Zákonníka práce. Uvedená argumentácia
žalovaného preto nemôže obstáť, keď naviac takéto okolnosti žalovaný v konaní ani len netvrdil a

samotná skutočnosť, že žalobkyňa ako zamestnankyňa Únie miest Slovenska dosahovala obdobný
príjem, resp. nedosahovala výrazne nižší príjem, než u žalovaného, nepochybne na prijatie záveru
o uplatnení náhrady funkčného platu za čas presahujúci 12 mesiacov v rozpore s dobrými mravmi
nepostačuje.

14. Preto, keď súd prvej inštancie vo vzťahu k napadnutej časti vychádzal z nesprávneho právneho
posúdenia veci, nakoľko na základe nesprávnej interpretácie ustanovenia § 79 ods. 2 Zákonníka
práce dospel k nesprávnemu záveru o splnení predpokladov pre nepriznanie náhrady funkčného platu
žalobkyni za čas presahujúci 12 mesiacov, za stavu, keď výška uplatneného nároku v tejto časti nebol
sporná, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti podľa § 388 C.s.p.
zmenil a žalobkyni náhradu funkčného platu priznal aj za zvyšné žalobou uplatnené obdobie.

15. O nároku na náhradu trov (celého) konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 2 C.s.p. v
spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a žalobkyni, ktorá mala v konaní v konečnom dôsledku plný úspech, priznal
proti žalovanému nárok na náhradu trov (celého) konania, a to v celom rozsahu. O výške náhrady trov
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným

uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

16. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca

alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.
2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok
odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen

a)ab).Naurčenievýškyminimálnejmzdyvprípadochuvedenýchvodseku1jerozhodujúcideňpodania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom
fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická

osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovouorganizáciouaakichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekoná,mávysokoškolsképrávnické

vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).