Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, February 24, 2026

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/126/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7116227336
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 02. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Koščová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2026:7116227336.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Koščovej a sudcov

JUDr. Jozefa Maruščáka a JUDr. Viktórie Midovej v spore žalobcu: A. B. C., D., narodený XX.XX.XXXX,
bytom v E., F. G. XX/XX, zastúpeného JUDr. Jurajom Špirkom, advokátom, so sídlom v Košiciach,
Nerudova 6 a JUDr. Petrom Konvičným, advokátom so sídlom v Košiciach, Rázusova 1, proti
žalovanému: A. D. H., narodený XX.XX.XXXX, bytom v E., I. XX, zastúpenému JUDr. Pavlom Piovarčim,
ml., advokátom, so sídlom v Košiciach, Štúrova 20, o zaplatenie 36.050 € s príslušenstvom, o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Košice zo dňa 15. apríla 2025 sp. zn. 22C/164/2016

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok Mestského súdu Košice zo dňa 15. apríla 2025 č.k. 22C/164/2016-956.

Žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Košice (ďalej len súd prvej inštancie alebo súd) rozsudkom zo dňa 15. apríla 2025 č. k.
22C/164/2016-956 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 36.050 € s úrokmi z omeškania
vo výške 5 % ročne zo sumy 36.050 € od 17.07.2016 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti
tohto rozsudku (výrok I.) a žalobcovi priznal voči žalovanému náhradu trov konania rozsahu 100 %
(výrok II.).

2. Rozhodol tak o žalobe žalobcu, ktorou sa domáhal zaplatenia sumy 36.050 € s príslušenstvom na tom
skutkovomzáklade,žežalovanémuvobdobíod09.05.2014do16.12.2015poskytolfinančnéprostriedky
vo výške 4.050 € titulom pôžičiek (prostriedky dňa 09.05.2014 vo výške 50 €, 28.05.2014 vo výške 100
€, 31.05.2014 vo výške 1.400 €, dňa 03.06.2014 vo výške 50 €, 14.06.2014 vo výške 100 €, 17.07.2014
vo výške 200 €, 15.08.2014 vo výške 500 €, dňa 08.09.2014 vo výške 100 €, 12.09.2014 vo výške 200 €,
26.09.2014 vo výške 50 €, 16.10.2014 vo výške 400 € a 16.12.2015 vo výške 900 €). Zároveň vzhľadom
nafinančnúsituáciužalovanýsarozhodol,žepredábytžalobcovi,tentobytponúkolnakúpuajžalobcovi,

ktorý súhlasil a po vzájomnej dohode zaslal žalovanému preddavok na kúpnu cenu vo výške 1 kúpnej
ceny bytu, t. j. 32.000 € dňa 24.11.2014. Žalovaný uvedené finančné prostriedky žalobcovi nevrátil,
preto ho žalobca vyzval listom na úhradu dlžnej sumy, pričom zásielka s výzvou nebola žalovaným
prevzatá v úložnej lehote, napriek tomu, že žalovaný sa v mieste svojho bydliska zdržiaval, dostala sa
teda do dispozičnej sféry žalovaného, ktorému začala plynúť lehota na plnenie dňom 06.07.2016. Dňom
17.07.2016 sa žalovaný dostal do omeškania s plnením dlžnej sumy.

3. Po vykonanom dokazovaní právne vec posúdil podľa ust. § 657, § 35 ods. 1, § 451 ods. 1,2, § 562,
§ 563 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), § 673 ods. 1, 2, § 642 Obchodného zákonníka, § 191
ods. 1,2 CSP.4. Po definovaní zmluvy o pôžičke a charakteristike jej podstatných náležitostí súd konštatoval, že
posúdenie, či medzi stranami sporu vznikol záväzkovoprávny vzťah na základe ústne uzavretej zmluvy,
v ktorej sa žalobca zaviazal prenechať žalovanému finančné prostriedky v celkovej výške 4.050,-

EUR, záviselo od naplnenia znakov skutkovej podstaty hmotnoprávnej normy - v danom prípade v
ustanovení § 657 OZ, najmä čo do preukázania zákonom predpokladaných náležitostí na vznik zmluvy
(záväzkovoprávneho vzťahu). Ak sa teda žalobca domáhal na žalovanom zaplatenia žalovanej sumy a
tvrdil,žetátosumasúvisísústneuzavretouzmluvouopôžičkemedziúčastníkmi,ležalonaňomdôkazné
bremeno o tomto tvrdení. Z hľadiska povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti bol preto žalobca povinný

preukázať spôsobom nevzbudzujúcim žiadnu pochybnosť jednak uzavretie zmluvy o pôžičke, ako aj
reálne odovzdanie predmetu pôžičky (peňazí) dlžníkovi (žalovanému).

5. Súd mal výpismi z účtu a potvrdením banky za preukázané, že žalobca zaslal žalovanému na jeho
účet dňa 09.05.2014 finančné prostriedky vo výške 50 €, 28.05.2014 vo výške 100 €, 31.05.2014 vo
výške 1.400 €, dňa 03.06.2014 vo výške 50 €, 14.06.2014 vo výške 100 €, 17.07.2014 vo výške 200 €,

15.08.2014 vo výške 500 €, dňa 08.09.2014 vo výške 100 €, 12.09.2014 vo výške 200 €, 26.09.2014
vo výške 50 €, 16.10.2014 vo výške 400 € a 16.12.2015 vo výške 900 €, pričom v poznámke (vyjmúc
30.06.2014) uviedol ako účel platby pôžičku. V konaní ani nebolo spornou skutočnosťou, že žalobca
poukázal žalovanému priebežne v období od 09.05.2014 do 16.12.2015 finančné prostriedky v celkovej
sume 4.050 €. Žalobca ako dôvod uvádzal pôžičku, žalovaný uzavretie akejkoľvek zmluvy o pôžičke

so žalobcom popieral a tvrdil, že pôžičky nepotreboval a že malo ísť o úhradu nákladov, resp. odmenu
za jeho služby pre žalobcu. Na podporu svojich tvrdení navrhol vypočuť svedkov, ktorí potvrdili, že
dobre zarábal, dokonca niekedy sám iným požičiaval a že pre žalobcu vykonával isté služby (svedkovia
Lumtzer, Hirjak a Čipak).

6. Žalobca na podporu svojich tvrdení, že žalovaný si od neho v danom období bežne požičiaval taktiež
navrhol vypočuť svedkov (po rozhodnutí krajského súdu) a predložil aj výtlačok jeho elektronickej
komunikácie so žalovaným v predmetnom období a čestné prehlásenia (B. J. a K. C.). Títo svedkovia (H.
L., D. D., M. D., D. F. a C. C. + p. J. a C.) potvrdili, že osobne boli prítomní, keď žalovaný v období leto
- jeseň 2014 opakovane žiadal žalobcu o pôžičky v rôznych sumách cca od 100 do 1.000 € (a v prípade

podnikania so stánkami aj 3 až 5 tisíc € - ako vypovedal p. L.) a žalobca mu ich dal hneď v hotovosti
alebo poslal resp. prisľúbil poslať na účet žalovaného a naopak, nemali vedomosť o nejakej obchodnej
spolupráci strán sporu, ani nevyplynulo z komunikácií, ktorých boli svedkami, že by malo ísť zo strany
žalobcu o platby za nejaké služby žalovaného. Taktiež z predloženej elektronickej komunikácie žalobcu
so žalovaným z obdobia 5-8/2014 mal súd za preukázané, že žalovaný nebol v roku 2014 v takej dobrej

finančnej situácii, ako pred súdom prezentoval, nakoľko si v tejto komunikácii opakovane výslovne od
žalobcu pýtal požičať peniaze, finančnú pomoc, a evidentne nešlo o nárokovanie si nejakej odmeny
alebo náhrady nákladov za služby pre žalobcu. Tiež mu tam popisoval svoje dlhy. Svedkovia potvrdili
a vyplynulo to i z uvedenej elektronickej komunikácie, že žalovaný míňal veľa peňazí na alkohol a tiež
si v lete 2014 otvoril bufet, v dôsledku čoho mu zrejme nepostačoval jeho príjem. Z tejto komunikácie

vyplynulo, že si požičiaval aj od sestry, hoci tá vo svojej svedeckej výpovedi uviedla, že nevie o tom,
že by si žalovaný od niekoho požičiaval, čím je hodnovernosť jej výpovede spochybnená. Navyše,
v detaily odoslaných predmetných platieb (aj keď tieto údaje zadáva príkazca - odosielateľ platby a
príjemca platby tento údaj nevie ovplyvniť) bol 11x uvedený ako účel platby pôžička, no žalovaný pri
žiadnej z predmetných platieb žiadnym spôsobom nenamietal poznámku žalobcu ohľadne účelu platieb

ani platbu nevrátil; súd neuveril tomu, že si žalovaný, ktorý vykonával aj podnikateľskú činnosť, ani raz
neskontroloval výpisy z účtu. Najprv uviedol, že tomu nevenoval pozornosť, príp. to považoval za omyl
zo strany žalobcu, potom, že si nevšimol pri platbách poznámku - pôžička, nakoľko v sms správe o
prijatí platby nebola o tom informácia a mesačné výpisy si nekontroloval. Súd považoval jeho tvrdenie
za účelové. Žalovaný súdu neobjasnil, aký dôvod mal v tom čase mať žalobca, aby pri platbách zo

svojho v účtu v prospech žalovaného výslovne uvádzal iný, než pravý dôvod. Podľa výpovedí svedkov
navrhnutých žalobcom žalobca v tom období niekoľkokrát bez váhania poskytol žalovanému pôžičky
len na základe ústnej dohody v hotovosti, čo svedčí o ich dobrom vzťahu v predmetnom období a
tento dobrý vzťah strán sporu v predmetnom období v konaní ani nebol sporný. Taktiež z predloženej
rozsiahlej elektronickej komunikácie je zrejmé, že tých pôžičiek žalovanému zo strany žalobcu bolo

podstatne viac. Žalovaný sám dňa 07.05.2014 v tejto komunikácii pýtal od žalobcu 50 € a potvrdil,
že žalovanému dlží už len 200 €, dňa 27.05.2014 ho prosil poslať 100 € (a potom ešte 30 €) a
tiež v dňoch 12.01.2014, 21.05.2014, 04.06.2014, 15.08.2014, 21.09.2014, 29.10.2014, 01.11.2014
21.11.2014, 26.02.2015 jednoznačne pýtal žalobcu požičať peniaze resp. finančnú pomoc, z čohoje zrejmé, že v období, do ktorého zapadajú aj dátumy predmetných pôžičiek bol žalovaný insolventný
a obracal sa na žalobcu so žiadosťami o pôžičky, v čase keď neboli osobne spolu, tak elektronickými
prostriedkami. Tvrdenie žalovaného, že nie je pravdou, že by žalobcu bol žiadal o finančnú pôžičku,

súd považoval za vyvrátené. Pokiaľ ide o výpoveď svedka D. L., že aj vo vzťahu k nemu žalobca pri
platbách z účtu uvádzal, že ide o pôžičku, hoci išlo o náklady resp. odmenu za služby pre žalobcu, k
tomu súd uviedol, že nakoľko žalobca aj vo vzťahu k nemu si uplatňuje vrátenie peňazí, môže ísť o
účelovú výpoveď, a preto nie je podľa názoru súdu dostatočne presvedčivým a hodnoverným dôkazom
toho, že tomu tak skutočne bolo, navyše aj vo vzťahu k žalovanému (vzťahy medzi žalobcom a p. L.

nemožno automaticky aplikovať aj na vzťah medzi stranami sporu) a práve k predmetným platbám.

7. Súd tak dospel k záveru, že uzavretie zmlúv o pôžičkách medzi stranami sporu bolo preukázané
a dôkazné bremeno sa prenieslo na žalovaného, ktorý mal preukázať svoje tvrdenie, že v týchto
konkrétnych prípadoch nešlo o pôžičku, ale o úhradu nákladov či odmeny v súvislosti s poskytnutím
služby z jeho strany v prospech žalobcu. Súd mal za to, že žalovaný v konaní nepreukázal, že predmetné

platby boli zo strany žalobcu na účet žalovaného poukázané na konkrétne účely spojené s výkonom a
obstaraním služieb rôzneho charakteru pre žalobcu. Je pravdou, že zo svedeckých výpovedí svedkov
ním navrhnutých (p. C., N. a L.) vyplynula skutočnosť, že aj oni, rovnako ako žalovaný, vykonávali
obdobným spôsobom pre žalobcu nejaké služby, za čo im mal žalobca poskytovať nejakú odmenu a
preplácať náklady. I z časti predloženej messengerovej komunikácie (čl. 132 až 145 a 152 až 161)

vyplynulo, že medzi žalobcom a žalovaným bola spolupráca. Podmienky tejto spolupráce však boli
známezrejmeibažalobcoviamenovanýmavkonanínebolipreukázané.Žalovanývkonanínepreukázal
ani netvrdil splnenie dlhu a nepreukázal ani iný právny titul, ktorý by odôvodňoval zánik jeho záväzku na
vrátenie finančných prostriedkov žalobcovi, ktoré mu tento poukázal priebežne v období od 09.05.2014
do 16.12.2015 v celkovej sume 4.050 €.

8.1 Podľa tvrdenia žalovaného mu žalobca dal 09.05.2014 a 03.06.2014 finančné prostriedky vo výške
50 € na kúpu pohonných hmôt, aby mohol žalobcu kedykoľvek navštíviť v Čani, kde býval. Nebolo medzi
stranami sporné, že žalovaný často u žalobcu prespával, jedával, preto je zrejmé, že profitoval z takýchto
návštev aj žalovaný. Aj keď je zrejmé z výpovedí svedkov aj z messengerovej komunikácie strán sporu,

že žalovaný pre žalobcu vykonával nejaké činnosti - obdobne ako páni C., N. a L., na vybavenie ktorých
im poskytoval nejaké finančné prostriedky a za vybavenie nejaké odmeny, žalovaný však v konaní
nepreukázal, že práve predmetné platby mu boli žalobcom poskytnuté za takýmto účelom.
8.2 Z sms správy z 28.05.2014 vyplýva, že žalobca poslal žalovanému nejaké peniaze na cestu a
z sms z 30.05.2014 medzi stranami sporu vyplýva, že žalobca dal žalovanému pokyn na kúpu firmy

BARBEREUM s.r.o., ktorá stála 27.000 CZ t.j. cca 1.000 €. Podľa detailu pohybu žalovaný uhradil
02.06.2014 1.333 € a následne sa stal v uvedenej firme konateľom a spoločníkom, čiže z toho profitoval.
Zo žiadneho dôkazu nevyplýva, že žalobca sa zaviazal žalovanému uhradiť náklady spojené s jeho
cestami do Prahy (aj dňa 17.07.2014) alebo že by mal úmysel podarovať žalovanému prostriedky na
cestu aj keď zrejme išlo o nejakú spoločnú obchodnú stratégiu strán sporu.

8.3 V sms správe zo 07.09.2014 sa žalobca pýtal žalovaného, či mu stačí poslať peniaze ráno, či tam
dôjde. Podľa tvrdenia žalovaného mu žalobca ráno poslal 100 € na cestu na prijímací pohovor v F.,
keďže sa mu žalobca zaviazal financovať štúdium ako náhradu za podiel na zisku. Súd má za to, že z
uvedenej cesty opäť profitoval žalovaný a jeho tvrdenie nebolo žiadnym spôsobom preukázané. Z sms
nevyplýva úmysel žalobcu podarovať žalovanému uvedené prostriedky, naopak z jeho poznámky pri

platbe vyplýva jeho úmysel zaslané peniaze žalovanému iba požičať.
8.4 V sms správe z 12.09.2014 žalobca žalovanému napísal, aby mu doniesol 5.000,- CZK. V ten deň
mu poslal 200 € s pozn. pôžička. V tom čase podľa prepočtu kurzu v NBS 200 € bolo až 5.520 CZK.
Z predmetnej sms žalobcu nevyplýva, že žalovanému za tým účelom v ten deň posiela peniaze. Z sms
strán sporu z 26.09.2014 vyplýva, že žalobca posiela žalovanému peniaze na benzín, keďže má ísť za

Valikou. Z uvedeného nie je zrejmý právny titul platby, či ide o preplatenie nákladov za službu, či dar
alebo pôžičku, nie je zrejmý ani účel návštevy p. M., kým pri platbe je opäť jasne uvedená poznámka
pôžička. Podľa detailu pohybu na účte žalovaného žalovaný dňa 15.08.2014 zaplatil BUDAPEST WIZZ
AIR 164,99 €. Podľa tvrdení žalovaného mal dňa 15.08.2014 za 500 € zakúpiť letenky pre H. O. a
dať mu na ďalšie náklady za žalobcu a že dňa 16.10.2014 mal za žalobcu vyplatiť H. O. mesačné

náklady vo výške 400 €. Toto tvrdenie žalovaného však nebolo v konaní preukázané. Rovnako tak aj
tvrdenie žalovaného, že žalobca mu dňa 16.12.2015 len vrátil, čo mu žalovaný požičal „cez Čipáka“ dňa
27.08.2015, čo malo byť do konca roka celkovo cca 6.500 €. Z poznámky žalobcu k platbe 16.12.2015
nevyplýva, že ide o splatenie dlhu žalobcu voči žalovanému. Z messengerovej komunikácie na sociálnejsieti Facebook je zrejmé, že žalovaný pre žalobcu zariaďoval veci súvisiace s nákupom, poistením a
leasingovaním áut, žalobca písal žalovanému, aby prihlásil jeho aj L. auto, že L. preleasinguje auto a
žalovaný dostane naspäť peniaze, čo stálo prihlásenie dvoch áut, avšak nie je z nej zrejmé, o akú sumu

ide ani že ju žalovanému má uhradiť žalobca.

9.1 Žalobca na vrátenie predmetných pôžičiek žalovaného vyzval listom zo 14.06.2016 do 10 dní (ktorá
zásielka bola vrátená odosielateľovi dňa 06.07.2016 ako neprevzatá v odbernej lehote), avšak márne,
preto na ich zaplatenie žalovaného zaviazal súd.

9.2 Súd dodal, že pokiaľ by aj dospel k záveru, že v danom prípade nešlo pôžičky, ale o neplatné
právne úkony, ako to tvrdil vo vyjadrení k žalobe žalovaný, potom by žalobca mal nárok na vrátenie
predmetných platieb titulom bezdôvodného obohatenia.

10.1 Predmetom konania bolo tiež vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 32.000 €. Za nesporné
a preukázané súd považoval to, že žalobca zaslal žalovanému na jeho účet dňa 24.11.2014 uvedenú

sumu s poznámkou platba za byt, pričom k realizácii predaja bytu žalovaného žalobcovi nedošlo.
Spornou skutočnosťou bolo, či došlo k predaju bytu žalovaného a či žalovaný vrátil uvedené peňažné
prostriedky žalobcovi. Žalovaný v konaní tvrdil, že v skutočnosti išlo o prostriedky žalobcu, ktoré mal
žalovaný použiť na dražbe a po zrušení dražby so žalobcom dohodol, že sa použijú na nákup 2
áut zn. Peugeot pre neho a pre M. J. a že ich použil na splatenie akontácie a časť vrátil žalobcovi

prostredníctvom Valérie Šoltésovej.
10.2 Z elektronickej komunikácie strán sporu zo dňa 20.11.2014 bolo jednoznačné, že strany sporu
riešili v súvislosti s bytom žalovaného hypotekárny úver: že žalovaný sám mal tlačiť zmluvy, že mal
zavolať D., aby sa jej spýtal, čo je v súvislosti s tým potrebné a žalobca mu odpísal, že bolo treba kúpno-
predajnú zmluvu odniesť do banky a potvrdenie o prevode peňazí; žalovaný tiež konštatoval, že už

len 4.000 € má dlžoby, že uhradil nedoplatok - poslal fotografiu upomienky z 05.11.2014, podľa ktorej
na byte na Tolstého 25 v Košiciach mal nedoplatok v sume 712,52 € - lebo byt by sa inak neprepísal.
Z výtlačkov komunikácie žalobcu s D. F. súd zistil, že menovaná 26.09.2014 oznámila žalobcovi, že
vybavila stretnutie s riaditeľkou, že dňa 24.11.2014 jej žalobca emailom aj cez komunikáciu v telefóne
zaslal v pdf formáte výpis z internetbankingu z Tatrabanky s pozn. vyplatený byt a že žalobca jej v

súvislosti s čerpaním ČSOB úver 16.12.2014 odpísal, že nemá nič, akurát Pilátovi poslal. D. F. ako
svedok v konaní vypovedala, že strany sporu pozná, riešila pre žalobcu poistky a v r. 2014 aj úver v
ČSOB na bývanie, sprostredkovala prvé stretnutie v banke s pani K. a riaditeľkou banky P. F., kedy došlo
k podpísaniu žiadosti o úver. Isto bolo podmienkou aj založenie bytu, keďže išlo o hypotéku. Potom ešte
písala žalobcovi, že či už mu nabehli prostriedky a on jej odpísal, že nejaké peniaze poslal pánovi H., asi

od neho kupoval byt a že nedostal peniaze. Podľa výtlačku emailovej komunikácie D. K. ako všeobecný
poradca v pobočke ČSOB písala dňa 16.04.2015 žalobcovi a v kópii zaslala i P. F. a D. F., že 11.11.2014
podpísali úverovú zmluvu k hypotéke, podľa ktorej má k dispozícii 6 mesiacov na čerpanie, ale neboli
predložené potrebné dokumenty. Dňa 30.04.2015 žalovaný cez messenger žalobcovi písal, že by chcel
dom, že našiel dom, ktorý sa mu páči.

10.3 Vykonaným dokazovaním tak bolo preukázané tvrdenie žalobcu, že podľa dohody strán sporu mala
byť uzavretá kúpno-predajná zmluva medzi nimi ohľadne bytu žalovaného a bolo vyvrátené tvrdenie
žalovaného, že neprejavil vôľu predať svoj byt na konci roku 2014. Ak teda žalobca v súvislosti so
zamýšľanou kúpou nehnuteľnosti poskytol žalovanému 24.11.2014 preddavok 32.000 € a žalovaný túto
sumu prijal ako preddavok na budúce plnenia zo zamýšľanej kúpnej zmluvy, došlo k bezdôvodnému

obohateniu žalovaného v okamihu, keď žalovaný odmietol nehnuteľnosť žalobcovi predať, prípadne keď
sa vytvoril stav, v ktorom bolo zrejmé, že kúpa nebude realizovaná. Týmto okamihom odpadol právny
dôvod, na základe ktorého žalobca plnil žalovanému a žalovaný bol povinný poskytnutý preddavok vrátiť
(k tomu viď uznesenie NS SR 43/2012, sp. zn. 4 Cdo 256/2010). Najčastejším prípadom neoprávneného
majetkového prospechu vzniknutého plnením bez právneho dôvodu je práve prijatie preddavku na

plnenie podľa zmluvy, ktorú účastníci zamýšľali (najmä o predaji a kúpe nehnuteľností a automobilov),
k uzavretiu ktorej však nedošlo (viď Rc, senát NS ČR Cpj 37/78).

11. Po preukázaní tvrdenia žalobcu sa dôkazné bremeno presunulo na žalovaného a bol to žalovaný, kto
mal preukázať svoje tvrdenie, že sa so žalobcom dohodol, že práve tieto prostriedky má žalovaný použiť

na dražbe v prospech žalobcu a po zrušení dražby, že ich má použiť na splatenie akontácie v súvislosti s
nákupom 2 áut zn. Peugeot a zvyšok vrátiť žalobcovi prostredníctvom Valérie Šoltésovej. V konaní bolo
preukázané, že dňa 27.11.2014 o 10.30 hod. sa mala konať dražba pozemku, pričom najnižšie podanie
malo byť 19.000 € a dražobná zábezpeka 2.000 €, ktorú žalovaný uhradil a ktorá mu bola 10.12.2014vrátená. Podľa el. komunikácie strán sporu malo ísť o kúpu pozemku v prospech oboch strán sporu,
avšak nie je z nej zrejmé, z akých prostriedkov. Podľa príjmového dokladu Spoločnosti FRANCE-TECH
spol.sr.o.z24.11.2014spoločnosťGAS-PROs.r.o.uhradila2.822,50€akoúhraduzálohovejfaktúry na

kúpu nového osobného vozidla zn. Peugeot, čiže išlo o kúpu v prospech firmy žalovaného. Oznámenie
o zrušení dražby bolo zverejnené až 25.11.2014 a žalovaný sa podľa messengerovej komunikácie
až na mieste a v čase, kde a kedy sa mala dražba konať, dozvedel o zrušení dražby, čo odporuje
jeho tvrdeniu, že po zrušení dražby sa so žalobcom dohodli na použití peňazí určených na dražbu
na splatenie akontácie v súvislosti s nákupom 2 áut, keďže tá bola uhradená už 24.11.2014. Súd

podotkol, že zábezpeka v dražbe zložená vo výške 2.000 € bola žalovanému vrátená dňa 10.12.2014
a ani tú žalobcovi nevrátil, hoci podľa tvrdenia žalovaného malo ísť pôvodne o tie finančné prostriedky
zaslané mu žalobcom na účet 24.11.2014. Tiež je potrebné uviesť, že M. J. vo svedeckej výpovedi
uviedla, že Peugeot kupovala na leasing, kedy aj žalovaný kupoval vozidlo rovnakej značky, takže
vybavil zľavu. Nespomenula si, že mala od žalovaného prevziať nejakú vyššiu sumu v prospech žalobcu.
Svedkovia p. N. a L., na ktorých zaujatosť žalobca v konaní poukazoval potvrdili, že jej žalovaný po

dražbe doniesol obálku, nevedeli sa však presne vyjadriť k jej obsahu, uviesť vrátenú sumu. Rovnako
ako svedkyňa M. J. môže ako obchodná spolupracovníčka žalobcu mať záujem na úspechu žalobcu v
spore, tak aj svedkovia navrhnutí žalovaným - p. C., N. a L. ako dlžníci žalobcu môžu mať záujem na
neúspechu žalobcu, príp. sa obávať vyhrážok žalovaného (viď el. komunikáciu žalovaného so žalobcom
dňa03.12.2015vovzťahukp.L.).Žalovanývkonanídostatočnenepreukázalinýprávnytituloprávňujúci

ho na ponechanie si zloženej zálohy na byt, ani že M. J. bola oprávnená prijať nejaké plnenie za žalobcu
(§ 562 OZ), ani splnenie dlhu. Peniaze žalobcovi napriek výzve žalobcu listom zo 14.06.2016 nevrátil,
preto ho súd zaviazal aj na vydanie uplatneného bezdôvodného obohatenia.

12.1 O príslušenstve súd rozhodol podľa ust. § 517 ods. 1 veta prvá, ods. 2 OZ a § 3 nariadenia vlády

č. 87/1995 Z.z..
12.2 Žalovaný včas neuhradil svoj dlh vo výške 36.050 €, dňom nasledujúcim po splatnosti dlhu, t.j.
uplynutím 10-dňovej lehoty od 06.07.2016, kedy sa zásielka dostala do dispozičnej sféry žalovaného,
teda dňom 17.07.2016 vznikol žalobcovi nárok aj na úroky z omeškania z dlžnej sumy vo výške
podľa nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z.. K 17.07.2016 bola sadzba ECB vo výške 0%, čo po navýšení

predstavuje 5% ročne, preto súd zaviazal žalovaného aj na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 5
% ročne zo sumy 36.050 € od 17.07.2016 do zaplatenia. Žalobu v prevyšujúcej časti príslušenstva ako
nedôvodnú zamietol súd ešte rozsudkom zo dňa 16.06.2023, v ktorej časti nebol odvolaním napadnutý,
teda nadobudol právoplatnosť.

13. O trovách konania súd rozhodol podľa § 344, § 262 ods. 1,2, § 255 ods. 1 CSP. Žalobcovi, ktorý mal
neúspech len v pomerne nepatrnej časti príslušenstva, priznal náhradu trov konania proti žalovanému
v rozsahu 100%, a to vrátane trov zabezpečovacieho opatrenia.

14.1 Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný z dôvodov podľa §

365 ods. 1 písm. d/, f/, h/ CSP a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu
zamietne a žalovanému prizná nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu
100 %.
14.2 Žalovaný s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie nesúhlasil, považoval ho za nesprávny,
v dôsledku čoho sa podaným odvolaním domáha jeho prieskumu odvolacím súdom. Odvolací dôvod

podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP mal za naplnený tým, že súd prvej inštancie v konaní po zrušení
odvolacím súdom, teda po vydaní uznesenia, ktorým bol zrušený pôvodný rozsudok, sa neriadil
pokynom odvolacieho súdu a nerešpektoval ho, v uznesení odvolacieho súdu bolo uvedené, že po
zrušení veci má súd prvej inštancie vychádzať z doposiaľ vykonaného dokazovania, napriek tejto
skutočnosti súd prvej inštancie dokazovanie doplnil. Javí sa preto žalovanému za nepochopiteľné, že

súd po rozhodnutí odvolacieho súdu v ďalšom konaní pripustil návrh žalobcu na doplnenie dokazovania
v zmysle písomného podania žalobcu zo dňa 18.07.2024 a vykonal ním navrhnuté dôkazy vo forme
výsluchu svedkov a oboznámenia predložených listín. Uvedený postup súdu bol zástupcom žalovaného
výslovne namietaný na pojednávaní dňa 26.07.2024, keďže návrh žalobcu považoval za účelový
a obštrukčný a z vyjadrenia žalobcu vyplynulo, že o predmetných dôkazoch mal vedomosť už v čase

podania žaloby, t.j. od počiatku sporu, ale tieto nenavrhoval z dôvodu, že mal za to, že ostatné
dôkazy, ktoré v predmetnom spore použil ako prostriedky procesného útoku, sú postačujúce. Podľa
názoru žalovaného súd zisťoval dôvody navrhnutia dôkazov žalobcom iba formálne, nevenoval danej
skutočnosti potrebnú pozornosť a upokojil sa s celkom zrejme účelovou argumentáciou žalobcu.Postupoval tak v rozpore s relevantnou právnou úpravou, upravujúcou včasnosť návrhu dôkazov
stranami sporu, čím porušil princíp rovnosti strán sporu a princíp garancie práva na spravodlivý proces
v totožnej miere pre obe sporové strany a súčasne svojim postupom založil takzvanú inú vadu konania.

V zmysle ustanovení CSP je primárne povinnosťou žalobcu pravdivo a úplne opísať rozhodujúce
skutočnosti a označiť dôkazy na ich preukázanie už v podanej žalobe a povinnosť žalovaného vyjadriť
sa k žalobe, uviesť rozhodujúce skutočnosti na svoju obranu a označiť dôkazy na preukázanie svojich
tvrdení vo vyjadrení k žalobe. Následne sú strany pred podaním repliky a dupliky poučené o sudcovskej
koncentrácii, teda o povinnosti predložiť prostriedky procesného útoku a procesnej obrany včas.

Včasnosť posudzuje sudca. Žalovaný má za to, že je zodpovednosť žalobcu, akými dôkazmi sa rozhodol
podporiť svoju žalobu, pričom musí znášať dôsledok svojho rozhodnutia, že neuplatní všetky jemu
známe dôkazy, pretože sa domnieval, že dôkazná situácia svedčí v jeho prospech. Tým, že súd pripustil
návrh dôkazov žalobcu výsluchmi svedkov a oboznámením listín, o ktorých žalobca mal vedomosť, resp.
nimi disponoval už od počiatku sporu, ale na základe vlastného rozhodnutia v otázke vedenia sporu
a dokazovania v spore tieto dôkazy nenavrhol, došlo zo strany súdu k jednoznačnej favorizácii subjektu

žalobcu v predmetnom spore, a k porušeniu práva na spravodlivý proces. Pozornosti odvolacieho
súdu by nemala ujsť ani benevolencia súdu k účasti svedkov na pojednávaní, kedy svedkovia, ktorí
boli prítomní na pojednávaní dňa 26.07.2024, ktoré muselo byť odročené pre nesplnenie procesných
podmienok, vzali nový termín pojednávania dňa 08.10.2024 na vedomie, sa na daný termín z rôznych
dôvodov nedostavili, no napriek tomu súd voči ním nevyvodil žiadne poriadkové opatrenie a svedkov

predvolal na ďalší termín pojednávania. Navyše, žalobca je od počiatku sporu zastúpený advokátom,
a teda nepochybne disponuje informáciami o správnom procesnom postupe, v súvislosti s navrhovaním
dôkazov a koncentráciou konania. Zároveň poukázal aj na zásadu práva patria len bdelým. Tým, že
sa súd neriadil záväzným pokynom odvolacieho súdu, založil svojim postupom tzv. inú vadu konania,
z ktorého dôvodu bol založený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP.

14.3 K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP žalovaný uviedol, že nesprávne skutkové
zistenia súdu vyplývajú z vykonaných dôkazov a sú nosným a zásadným nedostatkom napadnutého
rozsudku. Napriek tomu, že odvolací súd uviedol súdu prvej inštancie svoje výhrady jednoznačne
a logicky, rovnako tak vyslovil aj svoj záväzný názor pre postup v ďalšom konaní, súd sa záverov
vyslovených odvolacím súdom vôbec nedržal, prakticky ich úplne ignoroval a pri hodnotení dôkazov

sa dopustil totožných chýb, ktoré mu boli žalovaným vytýkané v prvotnom odvolaní a následne
skonštatované odvolacím súdom. Jedná sa najmä o hodnotenie a vykladanie dôkazov, ktoré súd učinil
v jednostranne, nekriticky a výlučne v prospech žalobcu, a to aj na podklade dôkazov, ktoré vykonané
vôbec nemali byť, čo bolo vytýkané v predchádzajúcej časti odvolania. Z odôvodnenia napadnutého
rozsudku sa javí, že pre súd boli relevantnými iba skutočnosti a dôkazy, vyplývajúce z prednesov žalobcu

adôkazovnímnavrhnutých,pochopiteľnesvedčiacichvjehoprospech,ktorésúdvyzdvihujeavyvodzuje
z nich skutkové a právne závery, relevantné pre svoje rozhodnutie, avšak ani zďaleka nevenuje totožnú
pozornosť tvrdeniam a dôkazom predkladaným žalovaným, resp. svedčiacim v jeho prospech, ktoré súd
spochybňuje a nepovažuje ich pre svoje rozhodnutie za podstatné. Žalovaný zotrváva na svojom tvrdení,
že žiadne z plnení žalobcu na účet žalovaného nikdy nemalo povahu pôžičky, resp. plnenia, z ktorého

by mal mať prospech výlučne žalovaný, a teda žalobcovi ani nikdy nemohol vzniknúť nárok na vrátenie
predmetných plnení tak, ako sa ich v spore domáha. Z pohľadu žalovaného boli všetky bezhotovostné
transakcie zo strany žalobcu v prospech žalovaného logicky a spoľahlivo vysvetlené, žalovaný poskytol
súdu rozsiahlu účastnícku výpoveď, v ktorej ozrejmil všetky špecifiká ich pracovno-obchodného vzťahu
so žalobcom, pričom tvrdenia žalovaného boli doplnené a podporené listinnými dôkazmi, v nadväznosti

na tvrdenia žalovaného, tieto boli následne potvrdené aj svedeckými výpoveďami svedkov, ktorých
výsluch žalovaný zákonným spôsobom a včas navrhol. Žalovaný tiež súdu predložil rozsiahlu vzájomnú
písomnú komunikáciu so žalobcom prostredníctvom služby messenger, z ktorej vyplynulo, že tvrdenia
uvádzané žalobcom v žalobe sú účelové, skreslené, vytrhnuté z kontextu. V súhrne tak uvedené
prostriedky procesnej obrany žalovaného v celom rozsahu a spoľahlivo spochybnili nároky uplatňované

žalobcom.Žalobcavkonaníneuniesoldôkaznébremeno,kedynedokázalpredložiťžiadnyjednoznačný,
t.j. iný výklad nepripúšťajúci záver o tom, žeby ho žalovaný vôbec o pôžičku žiadal, rovnako tak žalobca
nepreukázal,aby ktoréhokoľvekzbezhotovostnýchplnení,ktoréžalobcanazvalpôžička,skutočnemalo
takýcharakteraúčel,akodeklaruježalobcaanajmä,žetototožnevnímalajžalovanýasdanýmsúhlasil,
hoci len konkludentne. Ani po doplnení dokazovania, ktoré síce bolo podľa názoru žalovaného vykonané

v rozpore so zákonom, nevyplynuli z takto doplneného dokazovania také závery, ktoré by dôkaznú
situáciu žalobcu umocnili. Súd nevenoval pozornosť hodnovernosti dôkazov, ktoré navrhol žalobca
dodatočne vykonať, pričom práve značný časový odstup od začiatku sporu a skutočnosť, že žalobca
o daných dôkazoch mal od začiatku vedomosť a neoznačil ich na preukázanie svojich tvrdení, pričom takučinil až s odstupom 8 rokov, mali byť pre súd tým dôvodom, pre ktorý by uvedeným dôkazom venoval
zvýšenú pozornosť, čo sa však nestalo. Súdu unikli podstatné skutočnosti, ktoré značne oslabujú
hodnovernosť jednotlivých svedkov, ktorých výsluch žalobca dodatočne navrhol. V prípade svedka M.

D. C. sa jedná o synovca žalobcu, tento svedok má kriminálnu minulosť, rovnako sa liečil zo závislosti
od alkoholu, t.j. sú u neho prítomné viacnásobné dôvody spochybňujúce jeho hodnovernosť, napriek
tomu súd jeho tvrdeniam nekriticky uveril. Uvedený svedok je so žalobcom spätý aj obchodne, kedy
je konateľom spoločnosti MULTUS s.r.o., ktorej spoločníkom je žalobca. Rovnako svedok priznal, že
figuruje ako formálny vlastník nehnuteľnosti – pozemku, ktorý v skutočnosti patrí žalobcovi. Aj tvrdeniam

tohto svedka súd nekriticky uveril. Vo vzťahu k svedkovi C. je nutné uviesť, že tento bol pracovne činný
pre žalobcu v oblasti IT, služieb, jeho obchodné spoločnosti FLOVENAL GROOP s.r.o. a GRINSTEM
FUND s.r.o. majú sídlo evidované na totožnej adrese, ako obchodné spoločnosti, v ktorých personálne
vystupuje žalobca, napr. Black Investment Corporation s.r.o., Valea s.r.o., Valea SK s.r.o., a to na
Nerudovej 6 v Košiciach. Jedná sa o informácie z verejne dostupných zdrojov. Obdobne aj svedok F.
bol bývalým zamestnancom žalobcu, býval v nehnuteľnosti u žalobcu v Čani a o osobe žalovaného

sa dozvedel tak, že mu jeho fotku ukázal v roku 2024 žalobca. Ani v prípade tohto svedka nevyvstali
u súdu žiadne pochybnosti o jeho hodnovernosti. Vo vzťahu k týmto svedkom uviedol, že ani jeden
znichnebolpriamymsvedkomakýchkoľvekpôžičiek,tedainformáciemajúsprostredkovaneodžalobcu,
pričom všetci označení svedkovia sa vyjadrovali k údajným pôžičkám, poskytovaným bezhotovostne,
hoci predmetom konania majú byť údajné pôžičky, poskytované bezhotovostne z účtu žalobcu na účet

žalovaného. V neposlednom rade súdu uniklo, že žalobca na pojednávaní 08.07.2020 v rámci svojej
účastníckej výpovede vo vzťahu k osobám, ktoré mali byť svedkom toho, že žalovaný žiadal od žalobcu
peniaze, alebo, žalovanému boli poskytnuté peniaze, neuviedol žiadneho zo svedkov, ktorí v roku 2024
a 2025 na pojednávaní vypovedali o tom, ako boli účastní toho, že žalovaný peniaze žiadal, resp. mu boli
žalobcom poskytnuté. Uvedení svedkovia výpoveďou popreli tvrdenia samotného žalobcu v totožnom

konaní, napriek tomu, boli pre súd žalobca, rovnako aj uvedení svedkovia hodnoverní a súd uveril
ich tvrdeniam. Uvedení svedkovia navrhnutí žalobcom v období po zrušení prvého rozhodnutia, sa
vyjadrovali iba všeobecne a ani jeden zo svedkov sa nevedel konkrétne vyjadriť k jednotlivým pôžičkám,
ktoré sú predmetom tohto sporu, nevedeli potvrdiť, či žalovaný žiadal konkrétnu sumu titulom pôžičky
a kedy to bolo. Napriek tomu, že ich výpovede boli všeobecného rázu, a teda z pohľadu žalovaného sú

nepreskúmateľné a pre samotné konanie nemajú žiaden skutkový a právny význam, súd z nich vyvodil
také závery, ako keby daní svedkovia potvrdili každú jednotlivú transakciu, tvoriacu žalobcom uplatnený
nárok v tomto spore. Súd nevenoval dostatočnú pozornosť skutočnostiam, ktoré vyplynuli z dokazovania
a ktoré vykresľovali štruktúru vzťahu žalobcu a žalovaného v rozhodnom období. Bolo preukázané, že
žalovaný pre žalobcu obstarával na jeho žiadosť a pokyn rôzne podnikateľské aktivity, stretnutia, plnil

jednotlivé žalobcom zadané úlohy, a taktiež pre žalobcu zabezpečoval aj akékoľvek iné záležitosti mimo
obchodných aktivít, a to na základe pokynu a požiadavky žalobcu. Výpoveďou žalovaného, svedkov
a listinnými dôkazmi bolo preukázané, ako žalobca vykonával podnikateľskú činnosť, a teda, že nikdy
priamo nefiguroval v obchodných spoločnostiach, ale namiesto neho v nich boli účastní jemu spriaznené
osoby, či už sa jednalo o samotného žalovaného alebo aj o svedkov C., N. a L.. Na činnosť daných

podnikateľských subjektov žalobca poskytol prvotný zámer, taktiež kapitál a napokon celú činnosť
sám prostredníctvom uvedených osôb riadil tak, že ich poveroval osobným vybavovaním potrebných
záležitostí. Tento postup bol preukázaný aj vo vzťahu k osobe žalovaného, a teda, že pre žalobcu na
jeho pokyn obstarával rôzne záležitosti obchodného, ale aj súkromného charakteru, pričom na daný účel
využíval žalovaný aj svoj bankový účet, na ktorý mu žalobca preposielal finančné prostriedky v rôznych

sumách, práve za účelom realizácie úhrad nákladov spojených s danými činnosťami. Nejednalo sa
teda o pôžičky, ale úhradu nákladov a výdavkov za činnosti, ktorých vykonanie vyžadoval samotný
žalobca.Súdpravdepodobnenevenovaldostatočnúpozornosťtýmtoskutočnostiam,hocipreposúdenie
dôvodnosti nároku žalobcu je to kľúčové. Súd nehodnotil komplexne všetky dôkazy, ktoré boli v spore
vykonané. Spôsob konania žalobcu popísal primárne sám žalovaný, totožne ho popísali aj svedkovia

Lumtzer, Čipak a Hirjak. Aj uvedené osoby konali a postupovali výlučne na pokyn žalobcu a v súlade
s jeho požiadavkami, pričom im žalobca posielal na účet rôzne sumy finančných prostriedkov, ktoré
mali slúžiť na realizáciu pokynov a požiadaviek žalobcu. Aj v prípade uvedených osôb žalobca tieto
transakcie účelovo a zavádzajúco označoval ako pôžičky, hoci skutočný charakter a účel daných
platieb bol úplne iný a z tých platieb rozhodne svedkovia neprofitovali, ale použili ich na splnenie

pokynov žalobcu. Súd nevysvetlil dostatočne dôvody, pre ktoré tak zásadné dôkazy spochybňujúce
nárok a argumentáciu žalobcu považuje za nedôveryhodné, odôvodnenie súdu sa javí žalovanému ako
povrchné a nekonzistentné, a iba v ňom utvrdzuje dojem z toho, že dôkazy navrhnuté stranami sporu
neboli súdom hodnotené nestranne a spravodlivo. Z odôvodnenia rozhodnutia žalovaný nezistil, aby súdvyjadril pochybnosti o pravdivosti alebo správnosti čo i len jedného z dôkazov, predložených žalobcom
počas viac ako 8 rokov trvajúceho sporu, ale všetky žalobcom predložené dôkazy vnímal ako relevantné
a pochybnosti nevyvolávajúce, a teda im bezhranične uveril. Naproti tomu súd nevzhliadol ani v jednom

zdôkazovpredloženýchžalovanýmvskutočnosti,ktorébyboli,čoilenčiastočnespochybňovalitvrdenia
prezentovanéžalobcom.Zpohľadužalovanéhojetakýtozávervzásadenemožný,atonajmäsohľadom
na množstvo dôkazov, ktoré strany v priebehu dlhotrvajúceho sporu navrhli a boli vykonané. Pokiaľ
by boli skutkové závery súdu správne, medzi žalobcom a žalovaným by existoval taký druh vzťahu,
ktorý by bol výhodný iba pre jeden zo subjektov, a to výlučne žalobcu, ktorý by riadil žalovaného, aby

preňhovzmyslepokynovvykonávalazabezpečovalrôznečinnosti,naktorýúčelbymuposkytolžalobca
financie, avšak v konečnom dôsledku by mal napokon žalovaný po vykonaní daných činností povinnosť
tieto financie vrátiť žalobcovi naspäť. Takýto model vzájomnej spolupráce by s určitosťou žiaden
súdny človek neakceptoval, pretože vykazuje znaky absurdity. Argumentáciu žalobcu preto vníma ako
nelogickú, vnútorne rozpornú a nekonzistentnú. Pochybenie súdu je o to zásadnejšie, že odvolací súd
v uznesení síce nepriamo, ale naznačil súdu, akými úvahami sa má spravovať, na aké skutočnosti sa má

privyvodzovanískutkovýchaprávnychzáverovzamerať.Jezrejmé,žesúdnaprávnynázorodvolacieho
súdu nedbal a neriadil sa ním. Žalovaný opätovne akcentoval, že nie je prípustné, aby mu bola pričítaná
skutočnosť, že jednotlivé transakcie žalobca označil ako pôžičky. Súd skutočnosť, že žalovaný tento
postup, ktorý nemá možnosť ovplyvniť nenamietol, vyhodnotil ako konkludentný súhlas. Tento súhlas
vyvodzuje súd aj zo skutočností, že žalovaný mal jednotlivé poskytnuté sumy spotrebovať následne

vo svoj prospech, avšak takýto záver zo žiadneho z dôkazov nevyplynul, pričom bol preukázaný opak
a to, že žalovaný tieto financie použil na účel, aký mu určil a zadal žalobca. Súd vyhodnotil dôkazy
izolovane, kedy opomenul tú skutočnosť, že totožne označoval žalobca platby pre iné osoby, ktoré pre
žalobcurealizovaliobchodnéčinnostiavtejsúvislostiuhrádzalirôznevýdavky.Pravýmúčelom,prektorý
žalovaný prebýval u žalobcu, nebola negatívna sociálna situácia žalovaného, ale výslovná požiadavka

žalobcu a tiež jeho obchodnej partnerky M. J., pretože sa báli, že by žalobca mohol byť znovu unesený.
Žalovaný nakupoval pre žalobcu spoločné potraviny, udržiaval mu domácnosť. Neexistoval dôvod, aby
bol žalovaný nútený bývať u žalobcu. Pokiaľ by tomu tak bolo, mohol o to požiadať svoju sestru ako
blízku osobu. Zároveň nesúhlasil so záverom súdu, že mal osobne profitovať zo založenia obchodnej
spoločnosti BARBEREUM. K danému uviedol, že to bol práve žalobca, kto vyslal žalovaného spolu

s p. L. na pracovnú cestu, ktorej účelom malo byť založenie obchodnej spoločnosti, pričom podklady
a aj názov spoločnosti pripravoval samotný žalobca. Súd povýšil poznámky pri jednotlivých platbách od
žalobcu pre žalovaného o pôžičke nad akýkoľvek ďalší dôkaz predložený a vykonaný v konaní.
14.4 Vo vzťahu k časti nároku žalobcu vo výške 32.000 € žalovaný zotrval na svojej argumentácii,
že nie je pravdou, aby kedykoľvek so žalobcom uzatvoril dohodu v akejkoľvek forme o predaji svojho

bytu v prospech žalobcu. Je to základná skutočnosť, ktorá bez ďalšieho vyvracia akékoľvek ďalšie
skutočnostivovzťahuktejtočastinároku.Súdznovunekritickyuverilaosvojilsitvrdeniežalobcuvýlučne
na základe poznámky v realizovanom prevode finančných prostriedkov a mal tým za preukázané,
že žalobca sumu 32.000 € skutočne poukázal žalovanému ako úhradu kúpnej ceny za jeho byt, čo
samozrejme nie je pravda. Súd nereflektoval na výpoveď žalovaného, na ktorú logicky nadväzuje

písomná komunikácia žalobcu a žalovaného prostredníctvom služby Messenger, rovnako tak výpovede
svedkov. Žalovaný vysvetlil, na aký účel mala slúžiť a slúžila suma 32.000 €, a teda, že mala byť
použitá na účel dražby, ku ktorej napokon nedošlo, rovnako tak na kúpu dvoch osobných automobilov.
Znovu mal pre žalobcu všetky uvedené záležitosti obstarať žalovaný a postup pri úkonoch a účel
použitia financií určil žalobca. V konaní bolo preukázané, že sa mala konať dražba, ku ktorej napokon

nedošlo z dôvodu jej zrušenia, že malo dôjsť k zakúpeniu dvoch automobilov a že vzniknutý rozdiel
finančných prostriedkov žalovaný vrátil obchodnej partnerke žalobcu p. M. J.. Uvedené závery vyplynuli
zúčastníckejvýpovedežalobcuzlistinnýchdôkazovvpodobevzájomnejpísomnejkomunikáciežalobcu
a žalovaného a svedeckej výpovede svedka N. vo vzťahu k vráteniu finančných prostriedkov k rukám
M. J.. Napriek tomu, že predmetné dôkazy v súhrne tvorili kompletný celok a logicky vysvetľovali

všetky relevantné okolnosti, súd nepovažoval skutkové závery vyplývajúce z predmetných dôkazov
za dostačujúce a uveril tvrdeniam samotného žalobcu, že boli určené na úhradu kúpnej ceny za
byt žalovaného a tým, že k prevodu vlastníckeho práva nedošlo, sa tak žalovaný na úkor žalobcu
bezdôvodne obohatil, keďže nebolo preukázané, že finančné prostriedky boli žalovaným v prospech
žalobcu vrátené. Tvrdenie o bezdôvodnom obohatení žalovaného o sumu 32.000 € nevyplýva ani

z výpovede svedkyne F., ktorá síce vypovedala o tom, že si žalobca vybavoval úver, ale z jej výpovede
nevyplynulo, na ktorú konkrétnu nehnuteľnosť bol úver vybavovaný a od koho mal žalobca nehnuteľnosti
chcieť kúpiť. Svedkyňa ani nevedela potvrdiť, či existujú akékoľvek záznamy o stretnutí v banke, na ktoré
sa odvolával žalobca, resp. či existuje iný listinný dôkaz preukazujúci žalobcom tvrdení zámer čerpaťúver. Z jej výpovede tiež vyplynulo, že na stretnutí v banke nebol žalovaný vôbec prítomný. Svedkyňa ani
nevie, či k schváleniu a čerpaniu úveru došlo. Svedkyňa priznala, že minimálne pred pojednávaním na
chodbe súdu v danej veci so žalobcom komunikovala, ktorý jej ukazoval potvrdenia o tom, ako mal platiť

peniaze žalovanému, z čoho je zrejmé, že mal ambíciu ovplyvniť svedkyňu v tom, ako bude vypovedať,
pretože následne svedkyňa tieto skutočnosti vo svojej výpovedi aj uviedla. Otáznym potom ostáva, aké
ďalšie skutočnosti žalobca svedkyni predostrel a tá ich následne uviedla v rámci svojej výpovede, pričom
aj na podklade takto ovplyvnenej výpovede uvedenej svedkyne súd dospel k nesprávnym skutkovým
záverom. Tvrdenia žalobcu spochybňuje aj svedok L., ktorý zase vypovedal o tom, že žalovaný mal

od žalobcu sumu 20 až 30.000 € žiadať na rekonštrukciu svojho bytu. Je nelogické, aby žalovaný na
jednej strane žiadal od žalovaného prostriedky, ktoré chcel použiť na rekonštrukciu bytu a súčasne by
mal zámer tento byt odpredať žalobcovi. Skutkový záver súdu, že žalovaný sa bezdôvodne obohatil
na úkor žalobcu a to tým, že mu žalobca poskytol na účet predmetnú sumu, žalovaný vníma pri
vyvodzovaní skutkových záverov ako svojvoľný a nekorešpondujúci s vykonanými dôkazmi. Je vysoko
nepravdepodobné, aby žalovaný nehnuteľnosť s násobne vyššou hodnotou predal žalobcovi za sumu

32.000 €, pričom žalobca nepreukázal, že došlo k uzatvoreniu akejkoľvek písomnej zmluvy o prevode
vlastníckeho práva, resp. zmluvy o budúcej zmluve. Rovnako tak zo vzájomnej komunikácie žalobcu
a žalovaného nevyplynuli žiadne jednania týkajúce sa prevodu vlastníckeho práva k bytu žalovaného
na žalobcu. Je nelogické, aby žalovaný za sumu 32.000 € predával žalobcovi svoj byt a za danú
sumu súčasne aj obstarával pre žalobcu nákup pozemku na dražbe a nákup vozidiel do firmy. Súd

však nepochopiteľne uveril tejto zmätočnej a nepravdepodobnej konštrukcii prezentovanej žalobcom
a dospel k nesprávnemu skutkovému záveru, že uvedená suma bola žalobcom zaslaná žalovanému
na účely úhrady kúpnej ceny bytu, a keďže k prevodu vlastníckeho práva nedošlo, žalovaný sa mal na
úkor žalobcu bezdôvodne obohatiť. Súdu uniklo, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, rovnako ako
v prípade údajných pôžičiek, že suma 32.000 € mala vopred stanovený účel určený žalobcom, dražba

pozemku, nákup vozidiel. S touto skutočnosťou sa súd vôbec relevantne nevysporiadal, pretože venoval
primárne pozornosť osvedčeniu správnosti dôkazov svedčiacich v prospech žalobcu, než komplexnému
posúdeniu vykonaného dokazovania spôsobom súladným so zákonom. Žalovaný zvyšné finančné
prostriedky po zakúpení vozidiel žalobcovi vrátil, a to k rukám p. J., čo potvrdili vo svojich výpovediach
dvaja svedkovia, N. a L.. Žalovaný nebadal vo výpovedi týchto svedkov akékoľvek nezrovnalosti a mal

za to, že aj prostredníctvom ich výpovede bolo spoľahlivo vysvetlené a preukázané, že finančné
prostriedky žalobcovi sa vrátili. Súd posudzoval otázku hodnovernosti iba pri tých svedkoch, ktorých
navrhol žalovaný, resp. ktorí spochybňovali tvrdenia žalobcu a nie u všetkých svedkov komplexne a už
vonkoncom súd nevenoval pozornosť otázke hodnovernosti u tých svedkov, ktorých navrhol žalobca.
Za nesprávny považuje žalovaný aj ten záver súdu, že mal finančné problémy, z čoho vyvodil súd záver

o reálnosti a dôvodnosti pôžičiek žalobcu voči žalovanému. Súd úplne ignoroval viacnásobné vyjadrenia
svedkov vo vzťahu k životnej úrovni žalovaného, ktorí uviedli, že netrpel núdzou, žil životnou úrovňou
primeranou jeho veku, mal stály príjem zo zamestnania, nežil nákladný život, a teda svedkovia zhodne
nevzhliadli v životnom štýle žalovaného akýkoľvek dôvod na požadovanie pôžičiek od žalobcu, resp.
od kohokoľvek. Pokiaľ súd poukázal na vyjadrenia žalovaného o dlžobách, tými možno chápať aj úver,

ktorý žalovaný preukázateľne splácal za byt, preto je aj tento skutkový záver súdu nesprávny. Súd uveril
iba tvrdeniam tých svedkov, ktorých navrhol žalobca. Z ich výpovedí vyvodil závery o tom, že žalovaný
bol v núdzi, žil nad svoje pomery a možnosti, mal nedostatok financií, a preto musel od žalobcu žiadať
pôžičky.
14.5 K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP žalovaný uviedol, že súd právny vzťah

medzi žalobcom a žalovaným posúdil ako zmluvu o pôžičke, resp. v prípade sumy 32.000 € ako vydanie
bezdôvodného obohatenia. K tomuto právnemu posúdeniu súd dospel napriek tomu, že prvotné právne
posúdenie, ktoré bolo totožné ako právne posúdenie v napadnutom rozsudku, spochybnil a rozporoval
odvolací súd. Javí sa, že súd prvej inštancie závery odvolacieho súdu opomenul. Z uvedeného dôvodu
žalovaný zopakoval svoju argumentáciu týkajúcu sa nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol,

že nebolo v konaní preukázané, aby právny úkon, o ktorom žalobca tvrdil, že sa jednalo o zmluvu
o pôžičke, spĺňalo všetky zákonom predpokladané náležitosti. Primárnym a zásadným nedostatkom
je absencia vôle konajúceho subjektu právneho úkonu, a teda žalovaného uzatvoriť so žalobcom
akúkoľvek zmluvu o pôžičke. Vôľa konajúceho subjektu musí byť daná, čo znamená, že musí existovať
v čase realizácie právneho úkonu. V nadväznosti na to len u takto existujúcej a prejavenej vôle možno

potom posudzovať, či prípadne existovali vady prejavenej vôle s dopadom na platnosť právneho úkonu.
Za zohľadnenia skutkového stavu jednoznačne vyplýva, že medzi žalobcom a žalovaným k žiadnemu
právnemu úkonu v zmluve o pôžičke ani nikdy nemohlo dôjsť. Pri komplexnom posúdení celej veci
a nie účelovom izolovaní jednotlivých dôkazov možno bez pochybnosti zistiť, že finančné prostriedkyposielané žalobcom žalovanému mali vopred určený účel a použitie na obchodné aktivity žalobcu, pre
ktorého žalovaný tieto obstarával. Bolo preukázané, že žalobca takto konal obvykle aj vo vzťahu k iným
osobám. Súd vychádzal znovu iba z poznámky k jednotlivým transakciám, ktoré žalobca poznamenal pri

prevodoch finančných prostriedkov. V ďalšom konaní po zrušení pôvodného rozsudku si súd vyvodzoval
závery z dôkazov, ktoré ani nemal vykonať, pričom tieto dôkazy trpia podľa názoru žalovaného vadou
nezákonnosti z dôvodov, ktoré boli v odvolaní detailne odôvodnené. Rozsudok nepochybne trpí aj tým,
že v predmetnom spore došlo v priebehu jeho trvania k dvom zmenám zákonného sudcu, čo malo
z pohľadu žalovaného negatívny vplyv na komplexné jeho vyhodnotenie dôkaznej situácie, pričom

s ohľadom na dĺžku sporu v trvaní 8 rokov žalovaný zastáva názor, že súd nevenoval dostatočnú
pozornosť všetkým dôkazom, ktoré boli produkované v priebehu konania. Nesprávne právne posúdenie
súdu možno konštatovať aj vo vzťahu k časti nároku žalobcu vo výške 32.000 €, ktorý súd posúdil
ako vydanie bezdôvodného obohatenia. Žalovaný akcentuje, že k bezdôvodnému obohateniu z jeho
strany na úkor žalobcu nemohlo dôjsť, pretože finančné prostriedky boli čiastočne použité na účel
určený žalobcom a v súlade s jeho pokynom (kúpa vozidiel) a časť prostriedkov, ktorá použitá nebola

(z dôvodu zrušenej dražby pozemku), bola žalobcovi vrátená k rukám jeho spriaznenej osoby p. J.,
čo zhodne potvrdili dvaja svedkovia osobne prítomní pri odovzdaní finančných prostriedkov. Pokiaľ
súd dospel k svojmu záveru o vzniku bezdôvodného obohatenia, uvedené vyvodil izolovane, bez
vnímania vzájomných súvislostí. Súd nezohľadnil argumentáciu žalovaného, ktorý sa vyčerpávajúco
snažil v priebehu celého sporu vysvetliť vzájomné vzťahy žalobcu a žalovaného, ich prepojenie pri

obchodnej a podnikateľskej činnosti. Ak by súd dostatočne a správne vnímal argumentáciu žalovaného,
v žiadnom prípade by nemohol predmetný spor právne posúdiť tak, ako učinil.

15.1 Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že sa s odvolaním nestotožňuje a namieta
tvrdenia uvádzané v odvolaní. Z obsahu odvolania vyplýva, že žalovaný namieta, že súd sa neriadil

záväzným pokynom odvolacieho súdu, ktorý bol obsiahnutý v bode 36. odôvodnenia uznesenia, keď
pripustil návrh žalobcu na doplnenie dokazovania. Ďalej to, že pri rozhodovaní vychádzal údajne
z nesprávne zisteného skutkového stavu, resp. nesprávne vyhodnotil vykonané dokazovanie a vec
nesprávne právne posúdil opätovne i vzhľadom na právny názor odvolacieho súdu.
15.2 K námietke žalovaného, že sa súd neriadil záväzným pokynom odvolacieho súdu uviedol, že je

nevyhnutné rozlišovať medzi právnym názorom súdu a procesným pokynom súdu, a to najmä z hľadiska
ich záväznosti. Za právny názor vo všeobecnostimožno považovať názor súdu, ako sa má prejednávaná
vec právne posúdiť, pričom právny názor by mal byť súdom vyjadrený určito a presne a v prípade
zrušovacieho rozhodnutia by malo byť z neho zrejmé aj to, prečo bolo právne posúdenie súdu nižšej
inštancie nesprávne. Pri procesnom pokyne súdu tento pokyn nemá vo všeobecnosti pre súd nižšej

inštancie záväzný charakter v pravom slova zmysle, pričom poukázal na uznesenie NS SR zo dňa
1.12.2010 sp.zn. 5Cdo/235/2010. V prípade, ak súd vyššej inštancie zruší rozhodnutie súdu nižšej
inštancie a vráti vec na ďalšie konanie, stranám sporu nič nebráni v tom, aby vo veci navrhli vykonanie
aj ďalších dôkazov a súdu nič nebráni v tom, aby navrhnuté dokazovanie vykonal. Platí, že po zrušení
vo veci prebieha dokazovanie, a to až do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí (§ 182

CSP), skutočnosť, že strany sporu sú oprávnené uplatniť prostriedky procesného útoku, resp. procesnej
obrany až do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí, vyplýva pritom priamo z ust. § 154
CSP. Preto ak súd vyššej inštancie zruší vec a vráti vec na ďalšie konanie bez ohľadu na prípadné
procesné pokyny súdu vyššej inštancie, nič nebráni tomu, aby dokazovanie vo veci ďalej pokračovalo.
Akýkoľvek procesný pokyn súdu vyššej inštancie, ktorý by bránil vykonávaniu dokazovania pred súdom

nižšej inštancie, by bol nielen v príkrom rozpore s CSP, ale zároveň by mal za následok i zásah do
základných práv strán sporu. V prípade, ak súd vyššej inštancie v odôvodnení zrušujúceho rozhodnutia
neuvedie, že pred súdom nižšej inštancie je možné po vrátení veci vykonať doplňujúce dokazovanie,
neznamená to, že ak takéto dokazovanie bude vykonané, súd postupoval v rozpore s procesným
pokynom súdu vyššej inštancie, t.j. postupoval nesprávne. Po vrátení veci súdom vyššej inštancie

sa vec vráti nielen na nové rozhodnutie, ale aj na ďalšie konanie, s ktorým je automaticky spojené
idokazovanie.Zobsahuodvolaniažalovanéhojednoznačnevyplýva,žesasnažíúčelovonavodiťdojem,
že súd mal procesne pochybiť, keď po vrátení veci pripustil návrh žalobcu na vykonanie doplňujúceho
dokazovania, pričom v tejto súvislosti poukázal nielen na tzv. sudcovskú koncentráciu, ale tiež aj na
zásadu právo patrí bdelým. S predmetným názorom žalovaného nie je možné súhlasiť, a to z dôvodu,

že aplikácia sudcovskej koncentrácie je oprávnením konajúceho súdu, nie jeho povinnosťou. Z dikcie
ust. § 143 ods. 1 CSP vyplýva, že sporové strany by síce mali uplatniť prostriedky procesného útoku,
resp. procesnej obrany včas, avšak to vonkoncom neznamená, že sporové strany tak musia urobiť pri
svojom prvom procesnom úkone v konaní, resp. že by sa na neskôr uplatnené prostriedky procesnéhoútoku, resp. procesnej obrany v konaní už nesmelo prihliadať. V zmysle doterajšej súdnej praxe sa na
uplatnenie prostriedkov procesnej obrany, resp. útoku včas považuje aj situácia, keď strana sporu takýto
prostriedok uplatní v konaní ako reakciu na nové skutočnosti, ktoré v konaní nastali. Bez ohľadu na to,

či by navrhnuté doplňujúce dokazovanie bolo alebo nebolo súdom vykonané, nároky žalobcu uplatnené
v konaní boli náležite zo strany žalobcu preukázané, a to minimálne z titulu bezdôvodného obohatenia,
pričom odvolací súd sa touto skutočnosťou preukázateľne ako to vyplýva z obsahu odôvodnenia jeho
zrušujúcehorozhodnutiaprisvojomrozhodovanínezaoberal.Spoukazomnauvedenéjezrejmé,žetým,
že súd prvej inštancie vyhovel návrhu žalobcu na doplňujúce dokazovanie v konaní, resp. predmetné

dokazovanie aj riadne vykonal, neporušil žiadnu zákonnú povinnosť, ktorá mu vyplýva z CSP, prípadne
iného platného právneho predpisu.
15.3 V prípade odvolacej námietky nesprávne zisteného skutkového stavu, resp. nesprávneho
vyhodnotenia vykonaného dokazovania žalobca uviedol, že právny názor súdu vyššej inštancie nemá
absolútnu záväznosť vo vzťahu k rozhodovaniu súdu nižšej inštancie, t.j. súd sa môže za určitých
situácií odchýliť od právneho názoru súdu vyššej inštancie, resp. nič nevylučuje ani tomu, aby súd vyššej

inštancie zmenil svoj pôvodný právny názor. V tomto smere poukázal žalobca na uznesenie NS SR
zo dňa 24.11.2022 sp.zn. 5Obdo/40/2021 a rozsudok NS ČR sp.zn. 26Cdo/896/2003. Právny názor
súdu vyššej inštancie nemôže mať vo vzťahu k súdu nižšej inštancie záväzný charakter, ak tento názor
nielenže nemá oporu v dovtedy vykonanom dokazovaní, resp. mu dokonca odporuje, prípadne nie je
v súlade ani s platnými právnymi predpismi, resp. ustálenou súdnou praxou a to najmä rozhodovacou

praxou NS SR. V tejto súvislosti žalobca v plnom rozsahu odkazuje na svoje podanie zo dňa 17.12.2024,
najmä bod 2., v ktorom zaujal stanovisko k jednotlivým tvrdeniam, resp. názorom odvolacieho súdu,
ktoré boli dôvodom, pre ktoré bol zrušený rozsudok súdu prvej inštancie, pričom poukázal aj na viacero
rozhodnutí NS SR, s ktorými je názor odvolacieho súdu obsiahnutý v zrušovacom rozhodnutí v rozpore.
Vzhľadom na uvedené súd nielenže nebol právnym názorom odvolacieho súdu priamo viazaný, nakoľko

došlo k zmene skutkového stavu vzhľadom na vykonanie doplňujúceho dokazovania, ale nič nebráni
tomu, aby odvolací súd zmenil svoj pôvodný právny názor vzhľadom na skutočnosti prezentované
žalobcom najmä v jeho písomnom podaní zo dňa 17.12.2024. Žalobca sa nestotožnil s tvrdením
žalovaného, že súd hodnotil dôkazy jednostranne, nekriticky a výlučne len v prospech žalobcu, pretože
z obsahu vykonaného dokazovania podľa názoru žalobcu je jednoznačne zrejmé, že súd postupoval

pri rozhodovaní vo veci v súlade s ust. § 191 ods. 1 CSP, posudzoval vierohodnosť jednotlivých
konaní vykonaných dôkazov, pričom z odôvodnenia rozsudku vyplýva, ktoré dôkazy považoval za
vierohodné a ktoré nie. Tvrdenia, ktorými sa snaží žalovaný v odvolaní spochybniť vierohodnosť
vykonaného dokazovania sú zo strany žalovaného prvýkrát uvádzané až v odvolaní, pričom uvedené
námietky doteraz neboli žalovaným prezentované, a preto by na nich odvolací súd nemal ani prihliadať.

Skutočnosti, ktorými sa žalovaný snaží účelovo spochybniť vierohodnosť svedkov nielenže sami o sebe
nespochybňujú ich vierohodnosť, ale sa taktiež nezakladajú ani na pravde. Svedkovia L. a D. - C., ako
aj B. J. v konaní potvrdili, že boli osobne prítomní situácii, kedy žalobca odovzdal finančné prostriedky
žalovanému titulom pôžičky, ako i situácii, kedy žalobca poslal, resp. prisľúbil poslať žalovanému
prevodom finančné prostriedky titulom pôžičky. Svedkovia D. D. – C., D. F. a C. C. pri svojich výsluchoch

potvrdili, že boli prítomní situácie, kedy sa strany sporu dohadovali na pôžičkách. Súd náležite posúdil
nielen pravdivosť, ale tiež i dôležitosť jednotlivých dôkazov, ktoré boli v konaní vykonané. Strany sporu
nemajú nárok, aby súd hodnotil dôkazy, resp. vo veci rozhodol podľa ich predstáv, súd nebol povinný sa
zaoberaťvšetkýmitvrdeniamisporovýchstránadaťodpoveďnakaždúotázku,ktorábolastranamisporu
v konaní nastolená, ale len tými, ktoré mali pre vec podstatný význam. Rozsudok súdu prvej inštancie je

náležite odôvodnený v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP. Doplnené dokazovanie bolo realizované v súlade
so zákonom a žalovaný vo vzťahu k svojim tvrdeniam týkajúcich sa buď pôžičky alebo nároku na vydanie
bezdôvodného obohatenia neuniesol dôkazné bremeno. Naopak, z doteraz vykonaného dokazovania
(sms komunikácia medzi stranami sporu, výsluchy svedkov a čestné vyhlásenia) bolo preukázané, že
tvrdenia žalovaného sa nezakladajú na pravde a žalovaný týmito tvrdeniami len zavádzal, resp. klamal

súd. Vo vzťahu k uvedenému žalobca poukázal na rozhodnutia najvyšších súdnych autorít týkajúce sa
unesenia dôkazného bremena. V prípade nároku žalobcu na zaplatenie sumy 4.050 € je tento v konaní
možné zo strany konajúceho súdu posudzovať ako nárok z titulu pôžičky, ale aj ako nárok z titulu
bezdôvodného obohatenia, pričom podľa žalobcu tento náležite preukázal oprávnenosť predmetného
nároku z oboch týchto titulov. V prípade unesenia dôkazného bremena vo vzťahu k uzatvoreniu ústnej

zmluvy o pôžičke medzi stranami sporu zdôraznil, že z vykonaného dokazovania je nesporné zrejme
nielen to, že žalovaný mal dlhy voči tretím osobám, čo potvrdzuje aj sms komunikácia medzi stranami
sporu, kde uvedenú skutočnosť potvrdil samotný žalovaný, ale taktiež aj to, že žalovaný si opakovane
požičiaval aj od žalobcu, čo v konaní potvrdila nielen sms komunikácia strán sporu, ale aj viacerísvedkovia a ďalšie osoby, pričom viaceré boli osobne prítomné situácii, kedy v rozhodnom období
žalobca zaslal bankovým prevodom v prospech žalovaného finančné prostriedky z titulu dohodnutej
pôžičky. Predmetné dokazovanie zároveň jednoznačne vyvrátilo nepravdivé tvrdenia žalovaného o tom,

že by nemal mať dlhy, resp. že by si od žalobcu nepožičiaval opakovane finančné prostriedky. V tomto
smere poukázal na obsah výpovedí svedkov zachytených na pojednávaniach 08.10.2024, 03.12.2024
a obsah čestných prehlásení zo dňa XX.XX.XXXX. Z vykonaného dokazovania je nesporne zrejmé,
že žalobca zaslal žalovanému bezhotovostným prevodom viacero finančných prostriedkov, pričom
jednotlivé platby boli označené v poznámke tejto platby ako pôžička aj napriek tomu, že predmetné

označenie samo o sebe ešte nepreukazuje uzatvorenie zmluvného vzťahu. Zdôraznil, že žalovaný na
jednej strane síce nedokázal ovplyvniť to, že žalobca do poznámky platby uviedol označenie pôžička,
avšak na druhej strane ak by žalovaný mal voči uvedenému konaniu žalobcu akékoľvek výhrady,
nič mu nebránilo, aby namietal takéto označenie, t.j. namietal uzatvorenie zmluvy o pôžičke, teda,
že peňažné prostriedky ktoré žalovaný od žalobcu preukázateľne prijal, neboli mu poskytnuté z titulu
pôžičky, žalovaný tak však nikdy preukázateľne neurobil. Poukázal na to, že prejav vôle možno urobiť

nielen ústne alebo písomne, ale taktiež aj konkludentne. Súdu nič nebránilo, aby bral do úvahy aj
možnosť konkludentného prejavu vôle žalovaného s uzavretím zmluvy o pôžičke. V prípade unesenia
dôkazného bremena vo vzťahu k vzniku bezdôvodného obohatenia vo výške 4.050 € zdôraznil, že
súdu nič nebránilo v tom, aby nárok žalobcu posúdil aj ako nárok z titulu bezdôvodného obohatenia
v zmysle § 450 ods. 2 OZ. V konaní bolo preukázané, že žalovaný nadobudol majetkový prospech

zo strany žalobcu tým, že žalovanému boli poskytnuté finančné prostriedky, ale žalovaný vonkoncom
nepreukázal, že by predmetné finančné prostriedky boli žalovanému poskytnuté na základe konkrétneho
právneho titulu tak, ako to žalovaný v konaní tvrdil. V prípade nároku žalobcu na zaplatenie sumy 32.000
€ je tento v konaní nutné zo strany konajúceho súdu posudzovať ako nárok z titulu bezdôvodného
obohatenia. Vo vzťahu k tomuto nároku zdôraznil, že zo sms komunikácie strán sporu zo dňa 13.11.2014

až 21.11.2014 vyplynulo, že medzi stranami sporu malo dôjsť k podpísaniu zmluvy, predmetom ktorej
mal byť predaj bytu žalovaného, za týmto účelom si žalobca vybavoval i úver, resp. z komunikácie
so svedkyňou D. F. vyplýva, že táto bola informovaná zo strany žalobcu o tom, že v súvislosti
s vybavovaním hypotekárneho úveru žalobca už zaslal žalovanému zálohu na to, aby žalobca mohol
získať hypotekárny úver na zaplatenie kúpnej ceny za byt, musel časť kúpnej ceny uhradiť z vlastných

finančných prostriedkov, resp. zo správy od ČSOB a.s. vyplýva, že žalobca už má predschválený
hypotekárny úver. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobca zaslal žalovanému bezhotovostne
prevodom finančné prostriedky 32.000 €, pričom platba bola označená v poznámke ako platba za byt.
Neexistencia podpísanej kúpnej zmluvy, resp. zmluvy o budúcej zmluve nemá za následok neexistenciu
bezdôvodného obohatenia. Bezdôvodným obohatením sa rozumie majetkový prospech získaný okrem

iného aj plnením bez právneho dôvodu, t.j. bez toho, aby podkladom takéhoto plnenia bola zmluva, ako
aj plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol. Bezdôvodným obohatením je aj prijatie preddavku na
plnenie podľa zmluvy, ktorú zmluvné strany zamýšľali uzatvoriť, ale k uzatvoreniu nakoniec nedošlo.
K argumentácii žalovaného, že suma 32.000 € mala byť určená na kúpu pozemku dražbou a následne
na kúpu motorových vozidiel a zostatok mal vrátiť v hotovosti p. J., žalobca uviedol, že aj napriek tomu,

že žalovaný sa o zrušení dražby mohol dozvedieť najskôr dňa 25.11.2014, kedy reálne došlo k zrušeniu
dražby (žalovaný však žalobcu o zrušení dražby informoval telefonicky až dňa 27.11.2014, kedy sa
dražba mala konať), žalovaný uhradil zálohovú faktúru na kúpu motorových vozidiel zn. Peugeot už
dňa 24.11.2014, resp. tvrdil, že zvyšok finančných prostriedkov mal údajne osobne odovzdať svedkyni
M. J. dňa 24.11.2014. Žalovaný tvrdil, že k zmene účelu použitia finančných prostriedkov malo údajne

dôjsť po dohode so žalobcom, a to až potom, čo došlo k zrušeniu dražby. Vzhľadom na uvedenú
skutočnosť je vonkoncom irelevantné, že žalovaný mal na bankovom účte pripísané dňa 24.11.2014
finančné prostriedky od žalobcu a mohol ich preto už v ten deň použiť na zaplatenie zálohy na kúpu
motorového vozidla. Podľa tvrdenia žalovaného mal žalovaný údajne dostať pokyn na kúpu motorových
vozidiel až potom, čo sa žalovaný dozvedel o tom, že došlo k zrušeniu dražby, čo bolo preukázateľné

až 27.11.2014. Žalovaný nijakým spôsobom doteraz nepreukázal, že by mal od žalobcu dostať pokyn,
aby finančné prostriedky, ktoré mu boli zaslané dňa 24.11.2014 použil či už na kúpu pozemku na dražbe
alebo na kúpu motorových vozidiel, svedkyňa J. nebola dokonca preukázateľne ani splnomocnená
na prevzatie akejkoľvek hotovosti od žalobcu. Žalovaný nemal dôvod, aby jej odovzdával akékoľvek
finančné prostriedky, akékoľvek plnenie žalovaného voči svedkyni J. nemožno považovať za plnenie

žalovaného voči žalobcovi tak, ako sa to snaží prezentovať žalovaný. To, že tvrdí, že mal k svedkyni J.
údajne odovzdať finančné prostriedky žalobcu neznamená, že týmto úkonom mal žalovaný odovzdať
tieto prostriedky žalobcovi, resp. si riadne splniť záväzok voči žalobcovi. Žalovaný do dnešného dňa
v konaní na podporu svojich tvrdení nepreukázal, že by svedkyňa J. bola oprávnená osoba na prevzatiefinančných prostriedkov patriacich žalobcovi podľa osobitného zákona, ako ani to, že by svedkyňa M.
J. predložila žalovanému akékoľvek potvrdenie, aby bola oprávnená prevziať od žalovaného akúkoľvek
finančnú hotovosť, resp. v konkrétnom prípade finančné prostriedky, ktoré žalovaný klamlivo tvrdí, že

svedkyni odovzdal. Nie je pravdou, že by svedkovia B. N. a D. L. potvrdili v konaní tvrdenia žalovaného,
podľa ktorých mal žalovaný časť sumy vrátiť p. J.. Výpovede týchto osôb si odporovali, resp. ani jedna
osoba nepotvrdila, koľko finančných prostriedkov malo byť údajne poskytnutých svedkyni J.. Svedok L.
vypovedal klamlivo a účelovo podľa požiadavky žalovaného, a to z dôvodu obavy o svoje zdravie, resp.
život, čo potvrdzuje aj predložená sms komunikácia, z obsahu ktorej jednoznačne vyplýva, že žalovaný

sa vyhráža fyzickou likvidáciou tohto svedka. Žalobca zotrváva na názore, že v konaní nebolo nijakým
spôsobom preukázané, že by svedkyňa J. mala byť blízka spolupracovníčka žalobcu, ktorá má záujem
na úspechu žalobcu v spore. Samotná obchodná spolupráca medzi žalobcom a svedkyňou ešte nemá
automaticky za následok skutočnosť, že svedkyňa má záujem na úspechu žalobcu v konaní. Nie je
vonkoncom možné ignorovať to, že tvrdenia žalovaného si nielen preukázateľne odporujú navzájom,
ale aj s vykonaným dokazovaním. Nie je možné ignorovať ani to, že žalovaný použil časť finančných

prostriedkov ktoré mu poslal žalobca na akontáciu na kúpu motorového vozidla pre spoločnosť GAS-
PRO s.r.o., ktorej jediným spoločníkom a konateľom bol žalovaný. Nevrátil žalobcovi do dnešného dňa
ani zábezpeku na kúpu pozemku v dražbe 200 €.
15.4 K odvolacej námietke týkajúcej sa porušenia záväznosti právneho posúdenia veci žalobca uviedol,
že z obsahu zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu nevyplýva, že by odvolací súd ustálil právny

názor, na základe ktorého by vyplývalo, ako má byť nárok žalobcu právne posúdený. Odvolací súd
nekonštatoval, že nárok žalobcu nemôže byť právne posúdený ako nárok z titulu pôžičky, resp.
z titulu bezdôvodného obohatenia. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, ako aj odôvodnenie rozsudku
je nesporne zrejmé, že súd prvej inštancie vec správne právne posúdil a z vykonaného dokazovania
dospel k správnym právnym záverom.

15.5 Na základe uvedeného žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny
potvrdil a priznal žalobcovi voči žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

16. Žalovaný v odvolacej replike a žalobca v odvolacej duplike zotrvali na argumentácii uvedenej
v odvolaní a vo vyjadrení k odvolaniu. Odvolacia duplika žalobcu bola žalovanému prostredníctvom

právneho zástupcu doručená dňa 18.10.2025, ďalšie vyjadrenia v spore doručené neboli.

17. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 Civilného sporového poriadku, ďalej len CSP)
prejednal odvolanie žalovaného ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle ustanovenia § 385 ods. 1

CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 379 a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených
odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. d/, f/, h/ CSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nie
je možné vyhovieť.

18. Rozsudok je vo výroku vecne správny, preto ho odvolací súd, v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1

CSP potvrdil.

19. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 24.02.2026 o 09.30 hod.
v pojednávacej miestnosti č. dverí 207, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia
rozhodnutia boli zverejnené dňa 13.02.2026 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle

ustanovenia § 219 ods. 1, 3 CSP, § 378 ods. 1 CSP a § 385 ods. 1 CSP a contrario.

20. Žalovaný namietal odvolacie dôvody podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. d/, f/, h/ CSP, t. j. konanie
má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (d/), súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f/) a rozhodnutie súdu prvej

inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h/).

21. Odvolací súd dospel k záveru, že uvedené odvolacie dôvody uplatnené žalovaným v odvolaní nie
sú naplnené.

22. Rozhodnutiu súdu nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by vzal do
úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán nevyplynuli a ani
nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledokjeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 192, §
193 a § 205 CSP alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo
použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Rozsudok nie je ani nepreskúmateľný a nebola zistená

ani iná vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

23. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplné zistenie skutkového
stavu, vykonanie ďalších dôkazov nebolo potrebné. Vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ustanovenia §
191 ods. 1,2 CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a zo zisteného skutkového

stavu vyvodil aj správny právny záver, pričom rozsudok aj náležite odôvodnil, preto odvolací súd jeho
rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

24. Správne, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody rozsudku, s ktorými sa odvolací súd
stotožňuje a na tieto odkazuje. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré
by odôvodňovali iné rozhodnutie vo veci. Ani odvolacie námietky žalovaného nemali vplyv na vecnú

správnosť rozsudku a nie sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku.

25. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že v spore bolo preukázané uzavretie
zmlúv o pôžičkách medzi stranami sporu, poskytnutie a prevzatie požičanej sumy a nebolo preukázané,
že žalovaný požičané finančné prostriedky žalobcovi vrátil. Zároveň bolo preukázané, že žalobca zaplatil

žalovanému preddavok na kúpnu cenu za byt, pričom k samotnému uzavretiu kúpnej zmluvy medzi nimi
nedošlo, pričom žalovaný uvedený preddavok žalobcovi nevrátil.

26. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva úvaha súdu, na základe ktorej
dospel k svojmu záveru s poukazom na zistený skutkový stav, ktorý bol po zrušení veci odvolacím

súdom náležite a v dostatočnom rozsahu zistený a príslušné zákonné ustanovenia, ktoré aplikoval
v prejednávanej veci.

27. Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím námietkam žalovaného
odvolací súd uvádza nasledovné:

28. Predmetom tohto konania je nárok žalobcu na zaplatenie sumy 4.050 €, ktorú poskytol žalovanému
formouviacerýchpôžičiekazaplateniesumy32.000€,ktorúžalobcazaplatilžalovanémuakopreddavok
na kúpnu cenu za byt.

29. Podstatou odvolacích námietok žalovaného bola námietka,
- že súd prvej inštancie sa neriadil právnym názorom odvolacieho súdu, keď po vrátení veci doplnil
dokazovanie spôsobom navrhnutým žalobcom,
- nesprávne zistený skutkový stav a nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov,
- nesprávne právne posúdenie predmetu sporu.

30. Odvolateľ namietal nezákonnosť vykonaného dokazovania, ktoré bolo súdom prvej inštancie
vykonané po zrušení veci odvolacím súdom uznesením zo dňa 16.04.2024 sp. zn. 6Co/19/2024.

31. K uvedenej odvolacej námietke odvolací súd uvádza, že sporové konanie sa spravuje zásadou

koncentrácie konania, ale pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia (§ 217 ods. 1 CSP).
Pokiaľ nastane procesná situácia, že odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a vec mu vráti
na ďalšie konanie, strany sporu môžu uvádzať nové skutočnosti a navrhovať nové (ďalšie) dôkazy, bez
toho,abyboliobmedzovanétým,ževpredchádzajúcomkonanípredsúdomprvejinštancietútomožnosť
nevyužili; účinky zákonnej (sudcovskej) koncentrácie konania tým nie sú dotknuté.

32. Pravidlám sporového konania, ktoré sa riadi zásadou koncentrácie konania a objektívnym stavom
existujúcim v čase vyhlásenia rozsudku (§ 217 ods. 1 CSP) nebráni, pokiaľ sa uplatňovaný nárok
preukáže vykonaním dôkazu, ktorý prišiel na rad až po vyslovení právneho názoru odvolacím súdom
v zrušujúcom uznesení a teda po koncentrácii konania. Ak odvolací súd zruší rozhodnutie súdu

prvej inštancie a vec mu vráti na ďalšie konanie, strany sporu môžu uvádzať nové skutočnosti a
navrhovať nové dôkazy v rozsahu dôvodov zrušujúceho uznesenia, bez toho, aby boli obmedzované
tým, že v predchádzajúcom konaní pred súdom prvej inštancie túto možnosť nevyužili; účinky zákonnej
(sudcovskej) koncentrácie konania nad rámec dôvodov zrušujúceho uznesenia tým nie sú dotknuté.(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. apríla 2023, sp. zn. 4Cdo/81/2022 publikované
v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 3/2025 pod č. 29)

33. Po zrušení a vrátení veci Krajským súdom v Košiciach (uznesením zo dňa 16.04.2024 č.k.
6Co/19/2024-712) súd prvej inštancie vyhovel návrhu žalobcu na doplnenie dokazovania výsluchom
svedkov, ktorí mali vedomosť o poskytnutí pôžičiek žalobcom žalovanému a elektronickou komunikáciou
s finančnou agentkou, ktorá vybavovala úver na vyplatenie ceny bytu, ktorý žalobca kupoval od
žalovaného.

34.1 Uvedené návrhy na doplnenie dokazovania boli zo strany žalobcu predložené po tom, čo odvolací
súd v zrušujúcom uznesení vyslovil právny názor, že doposiaľ žalobca neuniesol bremeno tvrdenia
a dôkazné bremeno, že so žalovaným uzavrel ústne zmluvu o peňažnej pôžičke, nakoľko z hľadiska
povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti bol žalobca povinný preukázať spôsobom nevzbudzujúcim
žiadnu pochybnosť jednak uzavretie zmluvy o pôžičke, ako aj reálne odovzdanie predmetu pôžičky

(peňazí) dlžníkovi (žalovanému), a to zvlášť za situácie, že žalovaný uzavretie akejkoľvek pôžičky
popieral a uvádzal iný účel, na ktorý mali byť finančné prostriedky použité. Odvolací súd tiež konštatoval,
že žalobca okrem detailov o pohybe na účte s poznámkou pôžička doposiaľ nepreukázal žiadnym iným
spôsobom uzavretie zmluvy (dohody) o pôžičke, a preto záver súdu prvej inštancie o uzavretí zmluvy
o pôžičke sa javí ako predčasný. Preukázanie dohody o pôžičke je pritom kardinálnou otázkou tohto

sporu (ohľadne sumy 4.050 €).
34.2 Vo vzťahu k sume 32.000 € odvolací súd uviedol, že doposiaľ nebol hodnoverným spôsobom
preukázaný účel poskytnutia finančných prostriedkov zo strany žalobcu žalovanému deklarovaný v
poznámke pri platbe zo dňa 24.11.2014 - platba za byt.

35. Z uvedených záverov vyplýva, že odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie z dôvodu
predčasného záveru o preukázaní uzavretia zmluvy pôžičke a o poskytnutí finančných prostriedkov ako
preddavku na kúpu bytu, z ktorého dôvodu súdu prvej inštancie nič nebránilo, aby doplnil dokazovanie,
ak v naznačenom smere budú súdu návrhy na vykonanie dokazovania predložené.

36. Z vyššie uvedených dôvodov preto žalobca mohol uvádzať nové skutočnosti a navrhovať nové
dôkazy v rozsahu dôvodov zrušujúceho uznesenia, bez toho, aby bol obmedzovaný tým, že v
predchádzajúcom konaní pred súdom prvej inštancie túto možnosť nevyužil a postupom súdu prvej
inštancie tak nedošlo k porušeniu zásady koncentrácie konania, z ktorého dôvodu nie je uvedená
odvolacia námietka žalovaného dôvodná a doplnené dokazovanie nemožno označiť za nezákonné.

37. Pokiaľ žalovaný namieta, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam, odvolací súd poukazuje na ust. § 191 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého dôkazy súd hodnotí podľa
svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo
prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Súd hodnotí dôkazy z hľadiska ich dôležitosti

(relevancie vo vzťahu k zisťovaným skutočnostiam), zákonnosti (z pohľadu jeho získania) a pravdivosti
(hodnovernosti zdroja). Súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, ktorá v civilnom procese predstavuje
zložitý myšlienkový proces sudcu. Hodnotiaca úvaha musí vždy zodpovedať zásadám formálnej logiky,
musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci, nesmie byť v rozpore s prírodnými zákonmi, musí
byť preskúmateľná v inštančnom postupe a podobne. Výsledky hodnotenia dôkazov sú aj súčasťou

odôvodnenia rozsudku, lebo z ust. § 220 ods. 2 CSP vyplýva povinnosť súdu v odôvodnení rozsudku
stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých
dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a podobne.

38. Pod porušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu
spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká
nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie
ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné
prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo

na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť
rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom
svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).39. V súvislosti s odvolacími námietkami žalovaného odvolací súd poukazuje na to, že dokazovanie
je časť civilného konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci.
Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje i právomoc posúdiť, či a aké dôkazy na

zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS
52/03). Súd nie je v civilnom konaní viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovanie a nie je povinný
vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré
z navrhnutých dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vecou súdu, a nie sporových strán.

40. V prejednávanom spore neboli zistené vady v procese dokazovania a v procese vyhodnotenia
dôkazov, ktoré by zakladali porušenie práva žalovaného na spravodlivý súdny proces.

41. Súd vykonal všetky dôkazy podstatné z hľadiska zistenia skutkového stavu potrebného pre
rozhodnutie v danom spore a vyššie uvedený postup hodnotenia dôkazov dôsledne zachoval. Z
odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, aké dôkazy súd vykonal, aké skutkové zistenia z

jednotlivých dôkazov vyplynuli a ako tieto dôkazy vyhodnotil, pričom je zrejmé, že dôkazy hodnotil nielen
jednotlivo, ale aj v ich vzájomnej súvislosti a prihliadol na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.

42. Úvahy súdu pri hodnotení dôkazov sú uvedené v odôvodnení napadnutého rozsudku a sú
preskúmateľné tak stranami sporu, ako aj odvolacím súdom. Odvolací súd v hodnotení dôkazov nezistil

žiaden logický rozpor a nemožno tak prisvedčiť žalovanému, že súd na základe vykonaných dôkazov
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a následne vec aj nesprávne právne posúdil.

43. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení rozhodnutia vysporiadal nielen s argumentáciou a dôkazmi
prednesenými a predloženými žalobcom ale aj logicky odôvodnil, prečo argumentáciu žalovaného

považoval vykonaným dokazovaním za vyvrátenú. Odôvodnenie rozhodnutia prehľadne rozčlenil podľa
nárokovžalobcuapodrobnesavysporiadalsdôkazmipredloženýmiobidvomastranamisporu,zdôvodu
ktorého sa odvolací súd nestotožnil s odvolacou námietkou žalovaného, že súd nevenoval pozornosť
tvrdeniam a dôkazom predloženým žalovaným. Hodnotenie dôkazov súdom tak nemožno označiť za
jednostranné, a výlučne v prospech žalobcu. Správnosť pri postupe hodnotenia dôkazov nemožno

spochybniť iba preto, že súd nevyhodnotil dôkazy v prospech žalovaného.

44. Súd jasne a výstižne vysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán,
ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov
vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil.

45. Rozhodnutie súdu tak obsahuje úplné a výstižné odôvodnenie, výklad opodstatnenosti, pravdivosti,
zákonnosti a spravodlivosti výroku rozsudku. Súd sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi
skutočnosťami a jeho myšlienkové pochody sú v odôvodnení dostatočne vysvetlené nielen s poukazom
na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré

prijal. Niet v ňom miesta na dohady a domnienky.

46. Zákonom požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozsudku (§ 220 ods. 2
CSP) je nielen formálnou požiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydávaniu obsahovo nezdôvodnených,
nepresvedčivých alebo neurčitých a nezrozumiteľných rozsudkov, ale má byť v prvom rade prameňom

poznania úvah súdu tak v otázke zisťovania skutkového stavu, ako aj v právnom posúdení veci.
Inak povedané, účelom odôvodnenia rozsudku predovšetkým je preukázať správnosť rozsudku a
odôvodnenie súčasne musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí
v konaní o riadnom, prípadne o mimoriadnom opravnom prostriedku, t. j. musí byť preskúmateľné. Súd
rozhodujúci o uplatnenom nároku sa musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho

závery musia byť dostatočne vysvetlené.

47. Nakoľko súd prvej inštancie podrobne a presvedčivo odôvodnil svoje závery, odvolací súd na ne
v plnom rozsahu poukazuje a na tomto mieste ich neopakuje.

48. Aj keď žalovaný zastáva názor, že z jeho pohľadu boli všetky bezhotovostné transakcie zo strany
žalobcuvprospechžalovanéhologickyaspoľahlivovysvetlenéažalovanýposkytolrozsiahluúčastnícku
výpoveď, v ktorej ozrejmil všetky špecifiká ich pracovno-obchodného vzťahu so žalobcom, odvolací súdkonštatuje, že dôkazy bolo potrebné vyhodnotiť nielen jednotlivo ale aj vo vzájomnej súvislosti, pričom
postupu súdu pri hodnotení dôkazov nie je čo vytknúť.

49.1 Pokiaľ žalovaný spochybnil hodnovernosť svedkov M. D. C. a D. D. C. z titulu ich príbuzenského
vzťahusožalobcom,odvolacísúduvádza,žezobsahuspisuvyplynulo,žemedzižalobcomažalovaným
bolipriateľskévzťahyaajsuvedenýmisvedkamisastretávalinatejtoúrovni.Príbuzenskývzťahsvedkov
k žalobcovi mu nemôže byť preto na ťarchu. Odvolací súd poznamenáva, že zrejme v prítomnosti úplne
cudzích ľudí by žalovaný neviedol so žalobcom tak bezprostrednú komunikáciu.

49.2 Pokiaľ svedok C. bol pracovne činný pre žalobcu, odvolací súd uvádza, že z jeho výpovede
vyplynulo, že práve preto, že tam bol pracovne prítomný bol svedkom toho, že žalovaný od žalobcu pýtal
nejaké peniaze. Skutočnosť, že svedkove obchodné spoločnosti sídlia na tej istej adrese ako žalobca
nevylučuje, aby tieto subjekty vzájomne spolupracovali najmä vtedy, ak sa ich predmety podnikania
môžu vhodným spôsobom dopĺňať.
49.3 Tvrdenie žalovaného, že svedok F. sa o osobe žalovaného dozvedel z fotografie predloženej mu

žalobcom nebolo v spore žiadnym spôsobom preukázané, preto toto tvrdenie možno považovať za
účelové.

50.Rovnakotvrdeniežalovaného,žežiadenzuvedenýchsvedkovnebolpriamymsvedkomakýchkoľvek
pôžičiek a informácie majú iba sprostredkované od žalobcu je v priamom rozpore s výpoveďou

uvedených svedkov. Bez povšimnutia tiež nemožno ponechať sms (čet) korešpondenciu medzi
žalobcom a žalovaným (čl. 812-855 a 864-885), z ktorej vyplynulo, že žalovaný žiadal žalobcu o zaslanie
finančných prostriedkov a z dokladov interbenkingu (čl. 11-22) vyplynulo, že tieto boli žalovanému aj
poukázané.

51.1 Odvolací súd nespochybňuje skutočnosť, že žalovaný a ním navrhnutí svedkovia (C., N. Q. L.)
vykonávali na žiadosť a pokyn žalobcu pre žalobcu rôzne podnikateľské aktivity, avšak už v zrušujúcom
uznesení odvolací súd poznamenal, že medzi žalobcom a žalovaným bola spolupráca, ktorej podmienky
boli známe pravdepodobne iba stranám sporu. Ani po zrušení prvého rozhodnutia však žalovaný
spoľahlivým spôsobom nepreukázal, že sporné sumy mu boli poskytnuté na účely ním deklarované,

spojené s výkonom a obstaraním služieb pre žalobcu.
51.2 Nemožno sa preto stotožniť s argumentáciou žalovaného, že súd nevenoval dostatočnú pozornosť
účastníckej výpovedi žalovaného, ním navrhnutých svedkov či listinným dôkazom, nakoľko súd prvej
inštancie podrobne odôvodnil (bod 50.-51.), prečo tieto tvrdenia a dôkazy považoval za vyvrátené.
Odvolací súd preto nepovažuje odôvodnenie rozhodnutia za povrchné a nekonzistentné.

52. K žalobcom uplatnenému nároku na vrátenie sumy 32.000 € titulom platby za byt odvolací súd
konštatuje, že aj v tomto smere bolo doplneným dokazovaním preukázané tvrdenie žalobcu, nakoľko
skutočnosť, že žalobca mal od žalovaného kúpiť byt prostredníctvom hypotekárneho úveru, pričom časť
kúpnej ceny uhradil priamo prevodom na účet žalovanému bola preukázaná nielen dokladom z účtu

s poznámkou platba za byt, ale aj listinnými dôkazmi týkajúcimi za riešenia hypotekárneho úveru a to
sms komunikácia p. F. a žalobcu čl. 746-747, 875, sms správa adresovaná žalobcom p. F. o poukázaní
finančných prostriedkov 32.000 € žalovanému čl. 748, 749, svedeckou výpoveďou p. F., emailovou
komunikáciou žalobcu a p. K., všeobecný poradca ČSOB čl. 879, 880.

53. Tým bola vyvrátená argumentácia žalovaného, ktorá sa pred doplnením dokazovania javila ako
dôvodná, avšak následne bola vyvrátená inými dôkazmi. Súd teda pri hodnotení dôkazov (nekriticky)
nevychádzal iba z poznámky v realizovanom prevode finančných prostriedkov, ako namieta žalovaný
v odvolaní, ale vyhodnotil dôkazy jednotlivo a najmä vo vzájomných súvislostiach, čím dospel k svojmu
právnemu názoru, ktorý aj náležite odôvodnil.

54. Aj napriek tomu, že žalovaný predložil dôkazy týkajúce sa dražby a kúpy dvoch automobilov,
argumentácia žalobcu a ním predložené dôkazy v dokazovaní po zrušení rozhodnutia boli
presvedčivejšie, a logicky na seba nadväzovali. Tým aj podľa odvolacieho súdu bola vyvrátená
argumentácia žalovaného, že finančné prostriedky mu boli zaslané na dražbu, ktorá sa mala konať

27.11.2014 a po zrušení dražby sa so žalobcom dohodli na použití finančných prostriedkov na splatenie
akontácie v súvislosti s nákupom dvoch áut. Z listinných dôkazov totiž vyplynulo, že akontácia bola
zo strany žalovaného uhradená už 24.11.2014, pričom až dňa 25.11.2014 bolo zverejnené oznámenieo zrušení dražby, teda dátum úhrady akontácie predchádza okamihu, kedy sa žalovaný mohol
objektívne dozvedieť o zrušení dražby.

55. Odvolací súd sa nestotožnil ani s odvolacou námietkou žalovaného, ktorou namietal nesprávnosť
skutkového záveru, že mal finančné problémy. Aj keď žalovaný svedeckými výpoveďami preukazoval
svoju životnú úroveň a to, že netrpel núdzou, mal stály príjem a nežil nákladný život, tieto dôkazy boli
vyvrátené sms komunikáciou priamo žalobcu a žalovaného, z ktorej vyplynul presný opak. Vyjadrenia
samotného žalovaného si preto samé o sebe odporujú.

56. K odvolacej námietke žalovaného, že súd prvej inštancie posúdil vzťah medzi žalobcom a žalovaným
ako zmluvu o pôžičke resp. vydanie bezdôvodného obohatenia napriek tomu, že toto právne posúdenie
bolo spochybnené a rozporované odvolacím súdom, odvolací súd uvádza, že nie je náležitá.

57. Odvolací súd v zrušujúcom uznesení nespochybnil právne posúdenie predmetu sporu súdom prvej

inštancie, či už ako zmluvy o pôžičke alebo vydania bezdôvodného obohatenia, avšak vyslovil záver,
že závery súdu k tomuto právnemu posúdeniu vychádzajúc z vtedy zisteného skutkového stavu sú
predčasné.

58. Odvolací súd zastáva názor, že právne posúdenie predmetu sporu súdom prvej inštancie bolo

v odvolaním napadnutom rozhodnutí správne, nakoľko súd aplikoval správnu právnu normu na zistený
skutkový stav, t. zn. vyvodil zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa
príslušného právneho predpisu.

59. V prejednávanom spore nemožno konštatovať omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav

(skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd použil iný právny predpis,
než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na
daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil
nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu).

60. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP ako
vecne správny potvrdil.

61. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení
s ust. § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol žalovaný neúspešný, nemá preto

nárok na náhradu trov odvolacieho konania a vznikla mu povinnosť nahradiť trovy odvolacieho konania
úspešnému žalobcovi. Odvolací súd preto priznal žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania
proti žalovanému v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto
rozhodnutia.

62. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebof) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427

ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).