Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, January 14, 2026

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Co/168/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1424211541
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 01. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Kašajová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2026:1424211541.2

Uznesenie

KrajskýsúdvBratislavevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.AnnyKašajovejačlenovsenátu
JUDr. Valérie Kleinovej, st. a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci navrhovateľa: W.. V. L.,
I.. XX.XX.XXXX, G. B. O. M., K. XXX/X, proti odporcovi: Slovenský zväz protifašistických bojovníkov, so
sídlom v Bratislave, Štúrova 14/8, IČO: 00 177 431, o nariadenie neodkladného opatrenia, o odvolaní
navrhovateľa proti uzneseniu Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 27.10.2025, č. k. 3C/101/2024-282,

takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie potvrdzuje.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie zamietol návrh na nariadenie neodkladného opatrenia,

doručený Mestskému súdu Bratislava IV dňa 30. novembra 2024, opravený a doplnený podaniami
zo dňa 15. decembra 2024, 18. decembra 2024 a 8. januára 2025, ktorým sa domáhal, aby súd
nariadil neodkladné opatrenie, ktorým uloží odporcovi (ďalej aj „SZPB“) povinnosť (a) zdržať sa šírenia
tvrdení o navrhovateľovi, že je „zlodejom, poškodzovateľom, spolupáchateľom, súčasťou konšpirácie
proti vedeniu SZPB, súčasťou destabilizačných snáh proti SZPB, renegátom, záškodníkom, zasranom,
chorým chlapcom, že pácha svinstvá“; (b) vymazať zo svojej webovej stránky www.szpb.sk a zo svojej

oficiálnej stránky na sociálnej sieti Facebook - celý článok „Predsedníctvo proti rozbíjačským snahám
a nepriazni, nielen renegátov“ z 24. októbra 2024, - celý článok „Vyhlásenie
tajomníka Ústrednej rady SZPB“ z 31. októbra 2024, - celý článok „Nedajme si ukradnúť a zlikvidovať
SZPB!“ z 9. novembra 2024, - celý článok „Ani tretí pokus o prevrat v SZPB...“ z 13. decembra 2024,
pretože obsahujú nepravdivé, skresľujúce a hanlivé vyjadrenia na adresu navrhovateľa; (c) vymazať
zo svojej webovej stránky www.szpb.sk a zo svojej oficiálnej stránky na sociálnej sieti Facebook

časť článku „Stanovisko predsedníctva oblastnej organizácie SZPB Michalovce“ z 11. novembra 2024,
konkrétne priezvisko navrhovateľa, pretože jeho zaradenie do textu je neopodstatnené a narúša jeho
osobnostné práva; (d) vymazať zo svojej webovej stránky www.szpb.sk a zo svojej oficiálnej stránky
na sociálnej sieti Facebook celý článok „Skryté ciele a možno ešte skrytejšie úmysly organizátorov
tzv. celoslovenskej konferencie SZPB vo Zvolene (4. časť)“ z 13. novembra 2024, pretože obsahuje
vo väčšine svojho obsahu nepravdivé, skresľujúce a hanlivé vyjadrenia na adresu navrhovateľa; (e)

vymazať zo svojej oficiálnej stránky na sociálnej sieti Facebook celý článok „Vážení členovia SZPB,
vážení čitatelia, priatelia“ z 28. októbra 2024, pretože obsahuje nepravdivé, skresľujúce a hanlivé
vyjadrenia na adresu navrhovateľa; (f) vymazať zo svojej oficiálnej stránky na sociálnej sieti Facebook
oba články s identickým názvom „Vec: Informácia a prosba o zamedzenie nezákonného konania“ z
18. decembra 2024, pretože vo väčšine svojho obsahu obsahujú nepravdivé, skresľujúce a hanlivé
vyjadrenia na adresu navrhovateľa. Súd prvej inštancie zároveň odporcovi nárok na náhradu trov

konania nepriznal.2. Pri rozhodovaní vychádzal z návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, ktorý navrhovateľ
odôvodnil tým, že je členom SZPB (odporcu) viac než 10 rokov a zároveň pôsobí ako redaktor a
asistent poslanca Národnej rady Slovenskej republiky. Uviedol, že do roku 2023 pôsobil ako redaktor

mesačníka „Bojovník - noviny antifašistov“, ktorý je vydávaný odporcom, a zároveň ako správca
webu odporcu. V rámci svojej novinárskej činnosti poukázal na problémy s riadením a financovaním
SZPB, čo v reakcii odporcu vyústilo do jeho verejnej diskreditácie prostredníctvom mediálnych kanálov
odporcu. Konštatoval, že odporca na nich zverejňuje účelovo a výlučne len články, ktoré podporujú jeho
naratív, pričom iní členovia SZPB nemajú právo uverejniť článok. Keď sa pokúsil vyvrátiť argumentáciu

odporcu, bol mu zablokovaný prístup na profil odporcu na sociálnej sieti Facebook. Uviedol, že odporca
vo zverejňovaných článkoch na svojich oficiálnych mediálnych platformách, t. j. webovej stránke
www.szpb.sk, profile na sociálnej sieti Facebook, mesačníku „Bojovník - noviny antifašistov“ a oficiálnej
e-mailovej komunikácie adresovanej členom a funkcionárom SZPB, počnúc októbrom 2024 opakovane
šíri o navrhovateľovi nepravdivé, skresľujúce, osočujúce a hanlivé vyjadrenia, ktorými znižuje jeho
dôstojnosť, dobré meno, dôveryhodnosť v očiach verejnosti a profesijnú povesť vrátane možnosti

ďalšieho kariérneho uplatnenia, a tým neoprávnene zasahuje do jeho práva na ochranu osobnosti. Tieto
články obsahujú obvinenia navrhovateľa z korupcie, krádeže, porušovania zákona a iných neprávd a
označujú ho za „zlodeja“, „(spolu)páchateľa“, „renegáta“, „záškodníka“ či „poškodzovateľa“, pričom nie
sú podložené celkom žiadnymi dôkazmi a majú výhradne difamačný charakter. Tvrdil, že dopad týchto
výrokov na jeho reputáciu je obrovský a keďže boli publikované širokej verejnosti, uchováva sa ich

história pre verejnosť a odporca v ich šírení naďalej pokračuje, čím sa zvyšuje riziko nenapraviteľných
škôd na osobnom a profesionálnom živote navrhovateľa a spôsobuje sa mu trvalá a nezvratná ujma na
jeho právach, a preto mal za to, že je naplnená potreba okamžitého zásahu súdu.

3. Konkrétne navrhovateľ považoval za nepravdivé a neoprávnene zasahujúce do jeho práva na ochranu

osobnosti nasledovné výroky odporcu: V článku „Vyhlásenie tajomníka Ústrednej rady SZPB“ z 31.
októbra 2024 v časti: «My budeme vždy nahlas hovoriť historickú pravdu a nenecháme sa kúpiť za
judášske groše (koľko ste to sľubovali pán L.Á. tým, čo nás zradia? 300 000 navyše pre zväz? Priznáte
to, alebo to budete zapierať? Kto vám to poradil? Kto to vie vybaviť? Kto je za týmto celým? Ukradli ste
nám facebook-ovú skupinu, bez dovolenia používate naše logo (na ktoré máme mimochodom od tohto

roka ochrannú známku, o čo sa pričinilo súčasné vedenie), robíte zlé veci a ste na veľmi zlej strane).» V
článku „Skryté ciele a možno ešte skrytejšie úmysly organizátorov tzv. celoslovenskej konferencie SZPB
vo E. (4. časť)“ z 13. novembra 2024 v časti: «Mladí vpred alebo ako je to s V. L.? Zaraďujem
sem túto tému, pretože i o nej sa hovorilo vo E., i vzťah k mladým redaktorom bol vyčítaný súčasnému
vedeniu.Keďsomprijalfunkciuvedúcehomediálno-komunikačnéhooddeleniaSZPBpo18.zjazde,zistil

som, že nový predseda SZPB s novým tajomníkom Ústrednej rady SZPB majú výhrady voči mladým
redaktorom mesačníka Bojovník V. L. a Z. Z.. Napriek tomu, že mi vysvetlili dôvody, prečo s nimi nechcú
spolupracovať a ja som sa s ich výhradami stotožnil, uprosil som ich, aby mi aspoň jedného ponechali.
Súhlasili! Rozhodlo sa, aby v redakcii zostal V. L., ktorý mal okrem článkov do printového Bojovníka
na starosti aj webovú stránku a zväzový facebook. Z. Z. som chcel postupne opätovne zapájať do

spolupráce s tým, aby sme spoločne vybudovali jeho dôveryhodnosť v očiach vedenia. Najskôr sme
si len vo štvorici (predseda, tajomník, ja a V.. L.) dohodli, že to bude za podstatne nižšie peniaze,
pretože on dovtedy z fakturovanej sumy vraj odovzdával časť zástupcovi šéfredaktora W. N. a druhú
časť Z. Z.. Výsledkom rokovania bolo, že dve zmluvy mu síce ostanú, no tá o práci pre Bojovník
bude znížená o sumy, ktoré dovtedy odvádzal iným. Zmluva na správu webovej stránky a facebooku

ostala bez zmeny. Čo sa však stalo? V. L., napriek tomu, že zostal vo funkcii len na moje vyžiadanie,
odmietol ma akceptovať ako vedúceho mediálnokomunikačného oddelenia a na webovú stránku bez
môjho schválenia umiestnil materiál od Z.. T., ktorý bol jednoznačne ohováračský voči predsedovi SZPB
O. Y., navyše bol neférový a fakticky nepresný. (Všimnime si, že už vtedy sa pracovalo na špinení a
odstránení O.. Y. z funkcie predsedu a tiež to, kto na tom pracoval! Podotýkam, že to bol júl 2023!)

Spočiatku som k tomu napísal svoje „vysvetlenie“ a nariadil som V.. L., aby ho „zavesil“ k tomu T. článku
ako stanovisko hovorcu SZPB. Neurobil to a keď som to od neho opakovane žiadal, tak sa vyjadril, že
on tam bude dávať iba to, s čím on súhlasí. Čiže autorita a mediálna zodpovednosť vedúceho mediálno-
komunikačného oddelenia SZPB mu nehovorila nič. Preto som mu nariadil, aby klamný článok Z.. T.
T. O.. Y. úplne stiahol. Veď sa tam objavil bez môjho vedomia. Aj to odmietol! Na základe toho som

mu dal okamžitú výpoveď zo spolupráce (podotýkam, že V. L. nebol zamestnancom, ale zmluvným
partnerom), čo mi na druhý deň schválil predseda SZPB O. Y.. Výsledkom tohto prípadu pre všetkých
nás je teda zistenie, že V. L. je nielen mladý, ale že on je aj pracovne nepodriaditeľný! To však nie je
všetko. Postupne som zistil, že z hľadiska mediálneho majetku nepatrí Zväzu takmer nič. A že každý siv SZPB bačoval ako sa mu chcelo. Dodnes mi nikto neodovzdal žiadny mediálny majetok, dodnes sa
nezistilo kam sa podel digitálny fotoaparát, ktorý Zväzu daroval počas návštevy veľvyslanec ČĽR. Isté
je, že je to krádež, ale kto ju spáchal??? Kam sa podeli redakčné počítače atď.? Najhoršie je to, že som

zistil, že ani webová stránka bojovnik.info, szpb.info nám nepatrí, lebo je zaregistrovaná na úplne inú
osobu mimo SZPB a z prostredia blízkeho Z.. T., W.. N. a keďže kedysi sme s daným
majiteľom boli v jednom vydavateľstve, tak aj mne. Najväčšou drzosťou V. L. bolo, že na tieto stránky
prenášal aj výsostný majetok SZPB - archív Bojovníkov a iné články, ktoré mu vyplývali zo zmluvnej
spolupráce so SZPB a ktoré mu SZPB aj platil. Podotýkam, že sa to muselo diať s vedomým zástupcu

šéfredaktora W.. N., vedúceho mediálneho oddelenia Z.. T. a aj jeho nástupkyne Y.. N..
Povedané inak, ak by sme ako nové vedenie neuskutočnili nutné právne kroky, SZPB by už bol vďaka
týmto „mladým“ prišiel o mediálny majetok. Možno aj to mala prekryť zvolenská konferencia!» Článok
„Stanovisko predsedníctva oblastnej organizácie SZPB Michalovce“ z 11. novembra 2024 obsahuje
meno navrhovateľa v súvislosti s údajným „tureckým šafárením s prostriedkami ústredia za bývalého
predsedu B. M. a jeho ďalších spolupracovníkov“. V článku „Nedajme si ukradnúť a zlikvidovať SZPB!“

z 9. novembra 2024 v časti: «Potvrdili to aj 5. novembra 2024, keď dvaja členovia tejto skupiny bývalý
redaktor Bojovníka V. L. a europoslanec za Hlas SD Z. T. bez ohlásenia vtrhli na zasadanie Ústrednej
rady SZPB a trvali na tom, aby sa tento orgán ihneď zaoberal situáciou v SZPB aj keď mal stanovený
iný program. Pridal sa k nim aj predseda bratislavskej oblastnej organizácie SZPB, ktorý je členom
ústrednej rady.» V článku „Predsedníctvo proti rozbíjačským snahám a nepriazni, nielen renegátov“ z 24.

októbra 2024 v časti: «K neutíchajúcej rozbíjačskej aktivite bývalého redaktora Bojovníka V. L. a k tzv.
„celoslovenskej konferencii“, ktorú zvoláva predsedníctvo oblastného výboru SZPB vo E. pod názvom
„Poslanie a vízie SZPB vo víre spoločenského vývoja“. Predsedníctvo sa uznieslo na uplatnení právnych
a iných krokov na ochranu svojej značky „Bojovník“, ktorá je V. L. používaná v adrese bojovnik.info, čo
sa rovná krádeži majetku SZPB.» V príspevku „Vážení členovia SZPB, vážení čitatelia, priatelia“ z 28.

októbra 2024 v časti: «Jeho meno bolo spomenuté, zdôrazňujem, že len spomenuté, až v „rôznom“, keď
sa hovorilo o opatreniach, ako si ochrániť právo na mediálny majetok SZPB, teda na značku „Bojovník“
atď. Práve vtedy padlo meno „V. L.“, pretože je to on, kto odcudzene používa našu značku a zdá sa, že
s tým nemieni prestať. SZPB je v tomto prípade v úlohe poškodeného a neustále poškodzovaného a V.
L. v úlohe poškodzovateľa, resp. v úlohe spolupáchateľa poškodzovateľa. A preto na záver už len jedna

otázka. Kto to kedy videl, aby sa okradnutý chcel rozprávať s pravdepodobným zlodejom? Ja myslím,
že nikto! Veď na Slovensku na to máme kompetentné orgány. A práve preto to SZPB necháva na ne.
Dôkazom toho je prijaté uznesenie.» V článku „Ani tretí pokus o prevrat v SZPB...“ z 13. decembra 2024
v časti: «Na predchádzajúcom rokovaní ústrednej rady ho dokonca zastavil V. L. s návrhom, že „čo
poviete, pán predseda, keby ste sa vzdali funkcie predsedu zo zdravotných dôvodov“? A ešte dodal - „no

a s W. si potom poradíme!“ Predseda toto doplnil aktuálnym príkladom z tohto rokovania, že dnes vám
„volal na oblastné organizácie, aby ste hlasovali proti prijatiu Stanov SZPB“. „On je len predĺžená ruka...,
ktorú využívajú práve títo renegáti zo zvolenskej konferencie“!“; a takisto v časti „Keďže však niekto
z renegátov i toto oponoval, tak bol k tomu doplnený fakt, ako V. L. (v mene koho?) sľuboval členovi
súčasného predsedníctva ÚR SZPB W. Á., že keď prejde na ich stranu, tak zväz dostane 300 tisíc eur!

W.. Á. to na rokovaní potvrdil. Takže kto všetko je do tohto komplotu proti SZPB zapojený?» Dva články
s identickým názvom „Vec: Informácia a prosba o zamedzenie nezákonného konania“ z 18.
decembra 2024. V tomto prípade oba statusy sa celé týkajú len osoby navrhovateľa a dajú sa považovať
za ohováranie.

4. Mestský súd Bratislava IV ako súd prvej inštancie v prejednávanej veci rozhodol (v poradí
prvým) uznesením zo 7. februára 2025 č. k. 3C/101/2024-221, ktorým návrh navrhovateľa na nariadenie
neodkladného opatrenia v celom rozsahu zamietol a odporcovi nepriznal náhradu trov konania. Proti
tomuto uzneseniu súdu prvej inštancie podal navrhovateľ odvolanie. Krajský súd v Bratislave ako
odvolací súd rozhodol na odvolanie navrhovateľa uznesením z 15. apríla 2025 sp. zn. 4Co/46/2025

tak, že napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Súdu prvej
inštancie vytkol, že „nepostupoval správne, keď návrh navrhovateľa posúdil ako celok a neposudzoval
jednotlivé napádané výroky odporcu individuálne aj vzhľadom k tomu, že každý napádaný výrok sa týka
iného navrhovateľom tvrdeného zásahu do jeho osobnostných práv, a preto je rozhodnutie súdu prvej
inštancie z hľadiska posúdenia jednotlivých napádaných výrokov odporcu nepreskúmateľné“ (bod 32.

odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu).

5. Súd prvej inštancie sa v intenciách kasačného rozhodnutia odvolacieho súdu v konaní oboznámil
so všetkými listinnými dôkazmi predloženými navrhovateľom na osvedčenie svojich skutkových tvrdení,konkrétnečlánkamiapríspevkamizverejnenýminawebovomsídleodporcuwww.szpb.sk,najehoprofile
na sociálnej sieti Facebook alebo v tlačenej verzií mesačníka „Bojovník - noviny antifašistov“ s názvom
„Vyhlásenie tajomníka Ústrednej rady SZPB“ z 31. októbra 2024, „Skryté ciele a možno ešte

skrytejšie úmysly organizátorov tzv. celoslovenskej konferencie SZPB vo E. (4. časť)“ z 13. novembra
2024, „Stanovisko predsedníctva oblastnej organizácie SZPB W.“ z 11. novembra 2024, „Nedajme
si ukradnúť a zlikvidovať SZPB!“ z 9. novembra 2024, „Predsedníctvo proti rozbíjačským snahám a
nepriazni, nielen renegátov“ z 24. októbra 2024, „Vážení členovia SZPB, vážení čitatelia, priatelia“ z
28. októbra 2024, „Ani tretí pokus o prevrat v SZPB...“ z 13. decembra 2024 a „Vec: Informácia a

prosba o zamedzenie nezákonného konania“ z 18. decembra 2024; stanoviskom Predsedníctva ÚR
SZPB ku tzv. konferencii z 15. októbra 2024; prepisom z verejného zasadnutia Predsedníctva ÚR
SZPB z 28. novembra 2024 a žiadosťou navrhovateľa o vystúpenie na tomto zasadnutí; odpoveďami
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, sekcie verejnej správy z 3. septembra 2024, 8. októbra 2024
a 14. januára 2025 na žiadosť navrhovateľa o poskytnutie informácie ohľadom príspevku pre SZPB;
výzvou navrhovateľa adresovanou odporcovi na vymazanie časti textov týkajúcich sa jeho osoby z 26.

októbra 2024; stanovami SZPB, ako aj ďalším obsahom spisu.

6. O návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na ust. §
324 ods. 1 CSP, § 325 ods. 1 CSP, § 325 ods. 2 písm. d) CSP, § 326 ods. 1 a 2 CSP, § 329 ods. 1 CSP,
§ 329 ods. 2 CSP, § 11, § 13 ods. 1 Občianskeho zákona, čl. 26 ods. 1 a 2 prvej vety Ústavy SR, čl. 26

ods. 4 Ústavy SR, čl. 10 ods. 1,2 Dohovoru o ochrane ľudských práv.

7. Skonštatoval, že po oboznámení sa s návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia a k nemu
predloženými dôkazmi síce mal osvedčenú existenciu právneho vzťahu medzi sporovými stranami -
t. j. odporca uverejnil o navrhovateľovi na svojom webovom sídle www.szpb.sk a na svojom profile

na sociálnej sieti Facebook viaceré články a príspevky s výrokmi, ktorých obsah sa predbežne môže
javiť ako difamujúci, a teda objektívne spôsobilý zasiahnuť do jeho práva na ochranu osobnosti,
avšak navrhovateľovi sa podľa názoru súdu prvej inštancie nepodarilo dostatočne spoľahlivo osvedčiť
existenciu potreby vyžadujúcej si bezodkladnú úpravu pomerov medzi ním a odporcom.

8. Uviedol, že právnym predpokladom poskytnutia ochrany v zmysle § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka
je neoprávnenosť zásahu do ochrany osobnosti fyzickej osoby a skutočnosť, že takýto zásah je
objektívne spôsobilý ujmu na osobnostných právach vyvolať. K porušeniu práva na
ochranu osobnosti môže dôjsť slovom, písmom, obrazom i akýmkoľvek iným konaním difamujúcej
(zneucťujúcej, znevažujúcej, dehonestujúcej, diskreditačnej) povahy. Ak k takémuto porušeniu malo

dôjsťpísmom(písomne),trebapriskúmaníprimeranostikonkrétnehovýrokuvprvomradeodlíšiť,čiideo
skutkové tvrdenie alebo o hodnotiaci úsudok (kritiku), pretože podmienky kladené na prípustnosť každej
z týchto kategórií sa líšia. V nadväznosti na uvedené poukázal na to čo je neoprávneným zásahom
a čo predstavuje slobodu prejavu. Skonštatoval, že v oblasti difamačných sporov existuje niekoľko
základných orientačných kritérií, ktorých systematickým posúdením možno uzavrieť, či bude daná

prednosť ochrane slobody prejavu (vrátane práva šíriť informácie) alebo ochrane osobnosti. Uviedol, že
rozhodujúcou otázkou pri posudzovaní akceptovateľnosti stretu slobody prejavu s právom na ochranu
osobnosti je otázka primeranosti a na jej riešenie sa využíva test proporcionality založený na hľadaní
odpovedí na otázky „kto?“, „o kom?“, „čo?“, „kde?“, „kedy?“ a „ako?“ v danom prípade „hovoril“, resp.
uverejnil informáciu (porov. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 492/2012).

9. Podľa názoru súdu prvej inštancie zo skutkových tvrdení navrhovateľa a predložených listinných
dôkazov možno na účely konania o neodkladnom opatrení - ako konania zjednodušeného a
zrýchleného, v ktorom sa nezisťuje úplný skutkový stav - považovať predbežne za osvedčenú danosť
hmotnoprávneho nároku navrhovateľa a jeho právny záujem na nariadení navrhovaného neodkladného

opatrenia. Jednotlivé navrhovateľom označené články a príspevky odporcu sa podľa názoru súdu
prvej inštancie môžu predbežne javiť ako objektívne spôsobilé privodiť ujmu na osobnostných právach
navrhovateľa, pretože - posudzujúc ich podľa svojho obsahu a kontextu - navrhovateľa obviňujú resp.
navodzujú dojem o podozrení zo spáchania niektorého z trestných činov korupcie, neoprávneného
používania loga odporcu, odcudzenia značky „Bojovník“, neekonomického nakladania s prostriedkami

odporcu v rozpore s jeho záujmami či neoprávneného svojvoľného konania prirovnaného ku krádeži
facebookovej skupiny a mediálneho majetku odporcu. Skonštatoval, že podmienku osvedčenia
existencie právneho vzťahu medzi sporovými stranami a dôvodnosti a trvania práva navrhovateľa,
ktorému sa má poskytnúť ochrana, predbežne považoval za splnenú. Poukázal na to, že splnenie tohtopredpokladu ale automaticky nemôže rezultovať do záveru, že už sú tak kumulatívne splnené aj všetky
ostatné zákonné predpoklady vyžadované pre nariadenie neodkladného opatrenia a súd je povinný
podanému návrhu bez ďalšieho vyhovieť. Uviedol, že mylný je preto názor, podľa ktorého ak navrhovateľ

neodkladného opatrenia osvedčí dôvodnosť a trvanie práva, ktorému sa má poskytnúť ochrana,
samo osebe to už znamená, že treba tak považovať za splnený aj predpoklad osvedčenia existencie
bezodkladnej potreby úpravy pomerov medzi sporovými stranami. Tieto dva predpoklady nemajú medzi
sebou vzťah implikácie, ale ide o osobitné predpoklady, z ktorých každý podlieha samostatnému
skúmaniu, ktorého výsledkom môže byť aj alternatíva, že bola síce bola zistená existencia ohrozeného

či porušeného práva, ale súd nezistil existenciu potreby bezodkladne upraviť pomery medzi stranami
spôsobom žiadaným navrhovateľom. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že nie je splnená podmienka
bezodkladnosti v zmysle § 325 ods. 1 CSP, ktorá má esenciálny význam z tohto dôvodu, že súd
rozhoduje o nariadení neodkladného opatrenia bez riadneho vykonania dokazovania a bez možnosti
protistrany vyjadriť sa k návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia a navrhnúť resp. pripojiť svoje
vlastné dôkazy. Zo skutkových tvrdení navrhovateľa a ním predložených listinných dôkazov súd prvej

inštancie nemal osvedčenú existenciu potreby vyžadujúcej si bezodkladnú úpravu pomerov medzi ním
a odporcom, t. j. že medzi sporovými stranami nastal taký stav právnych a faktických vzťahov, ktorý by
si bezpodmienečne vyžadoval rýchly zásah súdu a poskytnutie súdnej ochrany formou neodkladného
opatrenia.

10. Poukázal na zmysel inštitútu neodkladného opatrenia a konštatoval, že v preskúmavanej veci
sa tvrdený zásah do práva navrhovateľa na ochranu osobnosti šírením difamujúcich informácií zo
strany odporcu udial formou zverejnenia viacerých článkov a príspevkov na webovom sídle odporcu
www.szpb.sk a na jeho profile na sociálnej sieti Facebook (t. j. „kde?“). Autorom týchto článkov a
príspevkov (t. j. „kto?“) sú osoby vo vedení odporcu (tajomník a členovia Ústrednej rady SZPB, hovorca

SZPB, členovia vedenia oblastných organizácií SZPB) a týkajú sa (t. j. „čo?“ a „kedy?“) výlučne
aktuálneho či nedávneho pôsobenia navrhovateľa (t. j. o kom?“) v žalovanom občianskom združení,
jeho aktivitách súvisiacich (resp. konkurujúcich) s predmetom činnosti odporcu a jeho kritického vzťahu
k vedeniu tohto združenia vrátane vzniknutých nezhôd a nedorozumení, na ktoré autori týchto článkov
a príspevkov prezentujú svoj vlastný uhol pohľadu, východiská posudzovania a stanoviská (t. j. „ako?“).

Uviedol, že pri hodnotení intenzity tvrdeného zásahu nemožno opomenúť fakt, že navrhovateľ bol
správcom webového sídla odporcu, jeho facebookovej skupiny a zároveň redaktorom mesačníka
vydávaného odporcom, v ktorom publikoval svoje články a príspevky, a tak na základe vlastného
rozhodnutia vstúpil do verejného priestoru a prezentoval v ňom svoj pohľad nielen na celospoločenské
témy, ale aj vnútroorganizačné pomery a dianie u odporcu. Pokiaľ navrhovateľ sám dobrovoľne prijal

u odporcu pozíciu spojenú so správou jeho webového sídla a skupiny na sociálnej sieti Facebook a
pozíciu redaktora novín vydaných odporcom, možno od neho oprávnene vyžadovať, aby strpel aj určitú
väčšiu mieru kritiky zo strany vedenia tohto občianskeho združenia, pokiaľ sa týka tejto jeho činnosti
vykonávanej pre združenie a nepresiahla rámec oprávnenej kritiky.

11. Podľa názoru súdu prvej inštancie z obsahu vyššie uvedených článkov a príspevkov nevyplýva, že
by jednotlivé výroky, ktoré navrhovateľ požaduje vymazať a vo vzťahu ku ktorým navrhuje zdržať sa
ich šírenia, vykazovali čo do intenzity a kvality (t. j. „ako?“) také znaky verbálneho útoku, nenávistného,
zákerného či podnecujúceho k násiliu alebo intolerancii, pre ktoré by bol nevyhnutný okamžitý zásah
súdu nariadením navrhovaného neodkladného opatrenia. Zdôraznil, že tento záver sa týka každého

jedného článku a príspevku napádaného navrhovateľom v ním podanom návrhu na nariadenie
neodkladného opatrenia.

12. V ďalšom súd prvej inštancie posudzoval články a príspevky napádané navrhovateľom jednotlivo,
pričom uviedol, že článok „Vyhlásenie tajomníka Ústrednej rady SZPB“ z 31. októbra 2024 je podľa

svojho obsahu predovšetkým bezprostrednou reakciou tajomníka ÚR SZPB E. W. na vystúpenie
poslanca Európskeho parlamentu a člena SZPB Z. T. na celoslovenskej konferencii konanej 28. októbra
2024 vo E., ktorý sa kriticky vyjadril k spôsobu vykonávania funkcie predsedu SZPB O. Y. a aj samotného
autora tohto článku ako tajomníka ÚR SZPB. Jednou z kritizovaných záležitostí bolo vytknutie, že
„zväz dostal nízku dotáciu a neskoro“, za čo ale autor článku popiera zodpovednosť vedenia SZPB.

Konštatoval, že zároveň autor článku vyjadril obavu pred odvolaním vedenia SZPB (vrátane predsedu
a jeho samého) a ubezpečil, že súčasné vedenie zväzu „sa nepodvolí snahám o zmenu kurzu našej
organizácie“. Vyjadril, že článok sa venuje osobe navrhovateľa len v jednom záverečnom odseku, v
ktorom autor pokladá navrhovateľovi otázku: „Koľko ste to sľubovali, pán [navrhovateľ], tým, čo nászradia? 300 000 navyše pre zväz?“ Uviedol, že z kontextu článku vyplýva, že bol písaný v čase po
voľbách nového vedenia SZPB, ktorý bol vyhrotený medzi zvolenými funkcionármi a - zjednodušene
povedané - tzv. „reformným krídlom“ nespokojným s výsledkom volieb a usilujúcim sa dosiahnuť zmenu

vo vedení, pričom do tohto „krídla“ patril aj spomínaný Z. T. a tiež navrhovateľ. Z obsahu návrhu
na nariadenie neodkladného opatrenia a ostatných článkov priložených k tomuto návrhu vyplýva, že
odporca vytýka navrhovateľovi, že mal ústne sľúbiť členovi súčasného vedenia W. Á., že keď prejde na
„ich stranu“, tak „vybaví“ pre zväz vyššiu dotáciu o 300 000 eur - odtiaľ má základ použitý výraz „zradia“
a „judášske groše“. Člen súčasného vedenia SZPB W. Á. mal pravdivosť tejto skutočnosti potvrdiť a

následne to oznámil zvyšným členom vedenia SZPB, a teda aj autorovi článku (tajomníkovi ÚR SZPB).
Dodal,žeautorčlánkutedanavrhovateľastoutoskutočnosťoukonfrontuje.Ďalejuviedol,ženavrhovateľ
vo svojom návrhu potvrdil, že „v reakcii deklaroval, že zmena vedenia SZPB by podľa jeho názoru, ktorý
verejne prezentuje, priniesla väčšiu podporu od ministerstva vnútra,“ a dodal, že toto „však nemožno
interpretovať ako korupciu, ale ako neschopnosť súčasného vedenia SZPB rokovať s predstaviteľmi
štátu“. Súdu prvej inštancie z obsahu tohto článku a jeho časového a vecného kontextu predovšetkým

s priebehom celoslovenskej konferencie vo E. vyplývalo, že autorovi článku bola oznámená predmetná
skutočnosť o schopnosti vybavenia vyššej dotácie pre zväz v prípade podpory zmeny vedenia, s
ktorou navrhovateľa konfrontuje formou otázok, pričom použité slovné výrazy nespájajú navrhovateľa s
korupciou alebo s inou trestnou činnosťou. Poukázal na to, že navrhovateľ bol autorom konfrontovaný
iba ohľadom toho, že mal ústne povedať členovi vedenia SZPB W. Á., že ak prejde na „ich stranu“, tak

vybaví pre zväz vyššiu dotáciu. Taktiež poukázal na to, že autor v článku nijako netvrdí, že navrhovateľ
akúkoľvek dotáciu reálne vybavil, začal vybavovať, vôbec dokázal vybaviť, spôsobil, že SZPB bola
poskytnutá nižšia dotácia, alebo spôsobil SZPB v súvislosti s dotáciami akúkoľvek majetkovú škodu;
z tohto dôvodu list Ministerstva vnútra SR zo 14. januára 2025 s odpoveďami na navrhovateľove
otázky týkajúce sa financovania SZPB z verejných zdrojov nemá podľa názoru súdu prvej inštancie

žiadnu relevanciu k meritu veci. Dodal, že aj keby predmetná kritika, hoci je vecná a konkrétna, napriek
tomu nebola oprávnená, pretože by sa nezakladala na pravdivých faktoch, zo spôsobu, akým bola
vyjadrená, súd prvej inštancie nedospel k záveru, že by v nej zvolené výrazové prostriedky boli z pohľadu
odporcu použité absolútne neodôvodneným a zjavne neprimeraným spôsobom s jediným cieľom
navrhovateľa len svojvoľne uraziť či očierniť. Dospel preto k záveru, že so zreteľom na tieto súvislosti

ich intenzita a kvalita objektívne nevykazuje také znaky verbálneho útoku, nenávistného prejavu či
prejavu podnecujúceho k násiliu alebo intolerancii, pre ktoré by bol nevyhnutný okamžitý zásah súdu
prostredníctvom nariadenia navrhovaného neodkladného opatrenia. Doplnil, že uvedený záver obdobne
platí aj vo vzťahu k ďalším výrokom v článku smerovaným k navrhovateľovi, a to „ukradli ste nám
facebookovú skupinu, bez dovolenia používate naše logo (na ktoré máme mimochodom od tohto roka

ochrannú známku, o čo sa pričinilo súčasné vedenie), robíte zlé veci a ste na veľmi zlej strane“. Uviedol,
že z predložených ďalších listinných dôkazov vyplýva, že medzi navrhovateľom a odporcom existuje
spor o tom, že navrhovateľ neoprávnene, t. j. bez privolenia odporcu používa značku «Bojovník» a logo
SZPB na svojej webovej stránke www.bojovnik.info (kde je navrhovateľ uvedený ako jediná kontaktná
osoba - pozn. súdu; k tomu porov. text na tejto stránke: „Kontakt na redakciu: [email protected].

Tel. číslo: [...] - redaktor V. L.. Ďalšie kontakty pripravujeme…“, ako aj označenie navrhovateľa v záhlaví
listov Ministerstva vnútra SR z 3. septembra 2024, 8. októbra 2024 a 14. januára 2025 na jeho žiadosti
o poskytnutie informácie: „V. L., redakcia portálu Bojovnik.info, [email protected]“), čo odporca
považuje za neoprávnený zásah do jeho práv k ochrannej známke, navrhovateľovi to opakovane vyčíta,
vyzýva ho, aby od tohto konania upustil a sám laicky takéto konanie označuje výrazom „odcudzenie“

resp. prirovnáva ho ku „krádeži“, keďže oprávnenie na používanie loga ako predmetu duševného
vlastníctva patrí - ako to odporca uvádza aj v spomenutých výrokoch - výhradne zväzu. Konštatoval,
že hoci odporca v týchto výrokoch použil ostrejšie výrazové prostriedky, súd prvej inštancie posudzujúc
ich v celom kontexte článku a vzájomných vzťahov medzi sporovými stranami nedospel k záveru, že
by boli zvolené z pohľadu odporcu absolútne neodôvodneným a zjavne neprimeraným spôsobom s

jediným cieľom navrhovateľa len svojvoľne uraziť a očierniť, a preto ich intenzita a kvalita objektívne
nevykazujetakéznakyverbálnehoútoku,nenávistnéhoprejavučiprejavupodnecujúcehoknásiliualebo
intolerancii,prektorébybolnevyhnutnýokamžitýzásahsúduprostredníctvomnariadenianavrhovaného
neodkladnéhoopatrenia.Dodal,ževprípadetohtočlánku,vovzťahukuktorémusanavrhovateľdomáha
jeho odstránenia v celom rozsahu, taktiež nie je splnená ani podmienka primeranosti navrhovaného

neodkladného opatrenia, pretože tento pomerne rozsiahly článok sa osobe navrhovateľa venuje iba v
jedinom odseku. Nariadenie odstránenia celého článku, ako to požaduje navrhovateľ, by pri porovnaní
práva na ochranu osobnosti navrhovateľa a slobody prejavu odporcu podľa názoru súdu prvej inštancienad primeraný rozsah neodôvodnene zasahovalo do slobody prejavu odporcu. Nariadenie odstránenia
celého tohto článku preto ani z tohto dôvodu nebolo podľa jeho názoru opodstatnené.

13. Súd prvej inštancie uviedol, že obsahom článku „Skryté ciele a možno ešte skrytejšie úmysly
organizátorov tzv. celoslovenskej konferencie SZPB vo E. (4. časť)“ z 13. novembra 2024,
ktorého autorom je vedúci mediálno-komunikačného oddelenia SZPB O. W., je kritika navrhovateľovho
pôsobenia ako správcu webu SZPB, správcu skupiny SZPB na sociálnej sieti Facebook a ako redaktora
mesačníka Bojovník. Kritika autora článku ako de facto navrhovateľovho nadriadeného spočívala v tom,

že navrhovateľ bez jeho schválenia umiestnil na webovú stránku odporcu materiál ohovárajúci predsedu
zväzu O. Y., ku ktorému následne navrhovateľ odmietol uverejniť vysvetľujúce stanovisko autora článku
a takisto odmietol tento článok z webovej stránky odstrániť. Na základe tohto autor článku usúdil,
že navrhovateľ je „pracovne nepodriaditeľný“. V článku navrhovateľovi ďalej vytýkal, že na webovú
stránku bojovnik.info, ktorá ale nebola mediálnou platformou odporcu, „prenášal“ mediálny majetok
SZPB, a to archív mesačníka Bojovník, ako aj iné články, ku ktorým mal odporca autorské práva. Takéto

konanie navrhovateľa označil za „najväčšiu drzosť“ a napokon dodal, že „ak by sme ako nové vedenie
neuskutočnili nutné právne kroky, SZPB by už bol vďaka týmto ,mladým' prišiel o mediálny majetok“. Súd
prvej inštancie konštatoval, že obsahom tohto článku je teda vecná a konkrétna kritika navrhovateľovho
pôsobeniauodporcuvrámcimediálnejagendy.Malzato,žeajkebypredmetnákritikanebolaoprávnená
a nezakladala by sa na pravdivých faktoch, zo spôsobu, akým bola vyjadrená, súd prvej inštancie

nedospel k záveru, že by v nej zvolené výrazové prostriedky boli z pohľadu odporcu použité absolútne
neodôvodneným a zjavne neprimeraným spôsobom a s jediným cieľom navrhovateľa len uraziť či
očierniť. So zreteľom na tieto súvislosti preto ich intenzita a kvalita objektívne podľa súdu prvej
inštancie nevykazuje také znaky verbálneho útoku, nenávistného prejavu či prejavu podnecujúceho k
násiliu alebo intolerancii, pre ktoré by bol nevyhnutný okamžitý zásah súdu prostredníctvom nariadenia

navrhovaného neodkladného opatrenia. Súd prvej inštancie doplnil, že v tomto článku jeho autor tiež
spomína, že počas svojho pôsobenia „postupne zistil, že z hľadiska mediálneho majetku nepatrí zväzu
takmer nič“ a že „každý si v SZPB bačoval, ako sa mu chcelo“. Ďalej uvádza, že mu dodnes nikto žiadny
mediálny majetok neodovzdal a že „dodnes sa nezistilo, kam sa podel digitálny fotoaparát, ktorý zväzu
daroval počas návštevy veľvyslanec ČĽR“. Na základe uvedeného potom usudzuje a pýta sa, že „isté je,

žejetokrádež,alektojuspáchal???Kamsapodeliredakčnépočítačeatď.?“Súdprvejinštancievyjadril,
že predmetné výroky vedúceho mediálno-komunikačného oddelenia SZPB sú síce kritikou vnútorných
pomerov vo zväze na úseku mediálnej agendy (porov. slovné spojenie „každý“ si v SZPB „bačoval,
ako sa mu chcelo“), avšak nespájajú sa nezameniteľne práve s osobou navrhovateľa. Mal za to, že z
týchtovýrokovnevyplýva,žez„krádeže“digitálnefotoaparátučiredakčnýchpočítačovsaobviňujepráve

navrhovateľ, ale práve naopak, sám autor článku konštatuje, že sa nezistilo, čo sa s fotoaparátom stalo
a v nadväznosti na to sa pýta, kto si ho ponechal. Netvrdí, že si ho ponechal resp. - vyjadrené slovami
autora článku - „ukradol“ práve navrhovateľ. Pri týchto výrokoch, posudzujúc ich podľa svojho obsahu aj
kontextu, v ktorom boli uvedené, sa preto súdu prvej inštancie nejavilo ako dostatočne osvedčené, že by
bolo porušené práve navrhovateľovo právo na ochranu osobnosti, ktorému sa má poskytnúť neodkladná

ochrana, čo podľa súdu prvej inštancie znamená, že vo vzťahu k tejto časti uvedeného článku neboli
splnené podmienky pre nariadenie neodkladného opatrenia.

14. K článku „Stanovisko predsedníctva oblastnej organizácie SZPB W.“ z 11. novembra
2024 súd prvej inštancie uviedol, že obsahuje meno navrhovateľa v súvislosti s údajným „tureckým

šafárením s prostriedkami ústredia za bývalého predsedu B. M. a jeho ďalších spolupracovníkov“, ktoré
autori článku žiadajú po zmene vedenia SZPB po voľbách z 25. mája 2024 „konečne vyšetriť“. 20.1.
Výrok o „tureckom šafárení“ nie je podľa súdu prvej inštancie skutkovým tvrdením, ktorého pravdivosť
možno exaktne preukázať, ale ide o hodnotiaci úsudok autorov článku, ktorý možno vo všeobecnosti
chápať ako kritiku konkrétnych trinástich vymenovaných osôb, ktorá mala spočívať v podieľaní sa -

podľa názoru autorov článku - na zlom a neefektívnom hospodárení SZPB za predošlého vedenia, s
ktorým autori článku vyjadrujú nesúhlas. Súd prvej inštancie dôvodil, že použitý slovný výraz síce možno
považovať za expresívny v pejoratívnom zmysle, avšak jeho obsah a ďalší kontext výslovne nespája
navrhovateľa a ďalšie osoby s konkrétnou trestnou činnosťou (doplnil, že šafáriť ako zle hospodáriť
automaticky neznamená rozkrádať, spreneveriť, či podvádzať, ako sa to snaží nadsadiť navrhovateľ) a

ani jeho intenzita a kvalita objektívne nevykazuje také znaky verbálneho útoku, nenávistného prejavu
či prejavu podnecujúceho k násiliu alebo intolerancii, pre ktoré by bol nevyhnutný okamžitý zásah súdu
prostredníctvomnariadenianavrhovanéhoneodkladnéhoopatrenia.Súdprvejinštanciepoznamenal,že
sloboda prejavu sa uplatňuje nielen voči informáciám a myšlienkam, ktoré sú prijímané priaznivo, resp.sú pokladané za neškodné či neutrálne, ale aj voči tým, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú štát
alebo časť obyvateľstva či jednotlivca, čo je dané požiadavkami pluralizmu, znášanlivosti a otvorenosti,
bezktorýchnemožnohovoriťodemokratickejspoločnosti.Lensamotnáskutočnosť,žespomenutývýrok

autorov článku neprijíma navrhovateľ pre seba ako priaznivý, nemôže bez ďalšieho spôsobovať ten
právny a procesný následok, že súd je automaticky povinný jeho návrhu na nariadenie neodkladného
opatrenia vyhovieť.

15. Súd prvej inštancie v ďalšom konštatoval, že v článku „Nedajme si ukradnúť a zlikvidovať SZPB!“ z

9. novembra 2024 jeho autor V. Y. uviedol, že navrhovateľ spolu s poslancom Európskeho parlamentu Z.
T. „bez ohlásenia vtrhli“ na zasadnutie ÚR SZPB z 5. novembra 2024 a „trvali na tom, aby sa tento orgán
ihneď zaoberal situáciou v SZPB aj keď mal stanovený iný program“. Vyjadril, že navrhovateľ vo svojich
podaniach k tomuto tvrdeniu uviedol, že tohto zasadnutia sa zúčastnil ako zástupca verejnosti, pričom
sa do rokovania nijako nezapájal s výnimkou záveru rokovania, keď verejne vyzval odporcu na zmier.
Poznamenal, že súdu nebol predložený žiadny dôkaz, ktorý by objektívne osvedčoval, ako prebiehalo

predmetné zasadnutie ÚR SZPB z 5. novembra 2024, a preto nie je podľa názoru súdu prvej inštancie
možné relevantne vyhodnotiť, že by išlo o skutkové tvrdenie, ktoré nie je pravdivé, a teda že sa týmto
článkom neoprávnene zasiahlo do práva navrhovateľa na ochranu osobnosti. Mal za to, že v tomto
prípade nie je splnená už podmienka existencie a trvania práva, ktorému sa má poskytnúť ochrana. A
takisto,slovnývýraz„vtrhli“,použitýajvovzťahuknavrhovateľovi,ktorýsa-akosámtvrdí-predmetného

zasadnutia skutočne zúčastnil, možno síce považovať za expresívny výraz s pejoratívnym zafarbením,
avšak jeho intenzita objektívne podľa súdu prvej inštancie nevykazuje také kvality verbálneho útoku,
nenávistného prejavu či prejavu podnecujúceho k násiliu alebo intolerancii, pre ktoré by bol nevyhnutný
okamžitý zásah súdu práve prostredníctvom nariadenia navrhovaného neodkladného opatrenia.

16. K článku „Predsedníctvo proti rozbíjačským snahám a nepriazni, nielen renegátov“ z 24. októbra
2024 súd prvej inštancie uviedol, že informuje o zaujatí stanoviska predsedníctva SZPB, ktoré samo
považuje za zásadné, a to okrem iného aj k aktivite navrhovateľa, ktorú zo svojho pohľadu označilo
vzhľadom na jej charakter za „neutíchajúcu rozbíjačskú aktivitu“, a to že sa uznieslo na uplatnení
právnych a iných krokov na ochranu svojej značky «Bojovník» (ide o názov mesačníka odporcu -

pozn.), ktorá má byť navrhovateľom „používaná v adrese bojovnik.info, čo sa rovná krádeži majetku
SZPB“. Konštatoval, že obsahom tohto článku je teda správa vedenia SZPB o tom, že sa rozhodlo
uplatniť si právo na ochranu svojej značky, a to proti navrhovateľovi, ktorý podľa názoru vedenia SZPB
túto značku bez oprávnenia tiež používa, čo laicky prirovnalo ku „krádeži majetku SZPB“. Súd prvej
inštancie konštatoval, že výrazové prostriedky použité vo vzťahu navrhovateľovi možno vyhodnotiť

ako hodnotiace úsudky odporcu k jeho konaniu, ktoré sám odporca považuje za poškodzujúce jeho
značku, a to - ako z kontextu možno vyvodiť - nebezpečenstvom vyvolania zámeny spočívajúcej
v tom, že adresa bojovnik.info je mediálnym portálom odporcu a že postoje, stanoviská a názory
na nej zverejňované sú zároveň postojmi, stanoviskami a názormi odporcu, čo ale nie je pravdou.
Súd prvej inštancie poznamenal, že hoci odporca použil expresívne výrazové prostriedky, posudzujúc

ich v celom kontexte článku súd prvej inštancie nedospel k záveru, že by boli zvolené z pohľadu
odporcu absolútne neodôvodneným a zjavne neprimeraným spôsobom a s jediným cieľom navrhovateľa
len uraziť. Poukázal na to, že so zreteľom na tieto súvislosti preto ich intenzita a kvalita objektívne
nevykazujetakéznakyverbálnehoútoku,nenávistnéhoprejavučiprejavupodnecujúcehoknásiliualebo
intolerancii,prektorébybolnevyhnutnýokamžitýzásahsúduprostredníctvomnariadenianavrhovaného

neodkladného opatrenia. Zároveň dodal, že sloboda prejavu sa uplatňuje nielen voči informáciám a
myšlienkam, ktoré sú prijímané priaznivo, resp. sú pokladané za neškodné či neutrálne, ale aj voči
tým, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva či jednotlivca, čo je dané
požiadavkami pluralizmu, znášanlivosti a otvorenosti, bez ktorých nemožno hovoriť o demokratickej
spoločnosti. Len samotná skutočnosť, že spomenutý hodnotiaci úsudok vedenia SZPB vo vzťahu

k navrhovateľovmu opísanému konaniu neprijíma navrhovateľ pre seba ako priaznivý, nemôže bez
ďalšieho spôsobovať ten právny a procesný následok, že súd je automaticky povinný jeho návrhu na
nariadenie neodkladného opatrenia vyhovieť.

17. V ďalšom súd prvej inštancie konštatoval, že príspevok nadpísaný ako „Vážení členovia SZPB,

vážení čitatelia, priatelia“ z 28. októbra 2024, ktorého autorom je hovorca SZPB O. W., je reakciou
na tvrdenia navrhovateľa o tom, že predsedníctvo SZPB nedodržuje stanovy SZPB a porušuje práva
členov SZPB, keď o nich rokuje bez ich prítomnosti. Autor v príspevku informuje, že na rokovaní
predsedníctva ÚR SZPB z 23. októbra 2024 bol navrhovateľ spomínaný len v bode „Rôzne“, keďsa hovorilo o opatreniach na ochranu „mediálneho majetku SZPB“, a to značky «Bojovník», keďže
odporca má za to, že navrhovateľ je ten, „kto odcudzene používa našu značku a zdá sa, že s tým
nemieni prestať“. V tomto kontexte autor príspevku označil odporcu za poškodeného a navrhovateľa za

„poškodzovateľa“resp.„spolupáchateľapoškodzovateľa“,azároveňsavnadväznostinanavrhovateľom
tvrdené opomenutie pozvať ho na predmetné rokovanie - nadneseným spôsobom - pýta: „Kto to kedy
videl, aby sa okradnutý chcel rozprávať s pravdepodobným zlodejom?“ Súd prvej inštancie uviedol, že
príspevok sa teda opäť týka sporu medzi sporovými stranami o používaní značky «Bojovník», o ktorej
odporca tvrdí, že mu patrí - t. j. že ide o „mediálny majetok SZPB“ - a že mu ju navrhovateľ neoprávnene

používa, a preto ho vníma ako „poškodzovateľa“ jeho práv resp. oprávnených záujmov, pričom toto
neoprávnené používanie značky sám laicky označuje ako „odcudzenie“, z čoho potom vyvodzuje slovné
spojenie „pravdepodobný zlodej“. Z takto zisteného skutkového stavu uzavrel ako aj v predošlom bode
odôvodnenia tohto uznesenia, že hoci odporca použil vo vzťahu k navrhovateľovi expresívne výrazové
prostriedky, posudzujúc ich v celom kontexte príspevku súd prvej inštancie nedospel k záveru, že by
boli zvolené z pohľadu odporcu absolútne neodôvodneným a zjavne neprimeraným spôsobom a s

jediným cieľom navrhovateľa len uraziť alebo očierniť. So zreteľom na tieto súvislosti preto podľa súdu
prvej inštancie ich intenzita a kvalita objektívne nevykazuje také znaky verbálneho útoku, nenávistného
prejavučiprejavupodnecujúcehoknásiliualebointolerancii,prektorébybolnevyhnutnýokamžitýzásah
súdu prostredníctvom nariadenia navrhovaného neodkladného opatrenia.

18. K článku „Ani tretí pokus o prevrat v SZPB...“ z 13. decembra 2024 súd prvej inštancie uviedol,
že v tomto článku jeho autor O. W. popísal priebeh rokovania ÚR SZPB (o personálnych otázkach,
úprave stanov, rozpočte a pod.), na ktorom sa následne preberala v tom čase diskutovaná záležitosť
o nespokojnosti niektorých členov s výsledkami volieb vedenia SZPB usilujúcich sa o zmenu vedenia,
ktorých autor článku označil výrazom „renegáti“ resp. „záškodnícki renegáti“, čo je synonymum slova

zradca, odpadlík. Konštatoval, že z obsahu tohto článku ďalej vyplýva, že počas rokovania vystúpil tiež
predseda SZPB O. Y., ktorý informoval, že „na predchádzajúcom rokovaní ústrednej rady ho dokonca
zastavil [navrhovateľ] s návrhom, že ,čo poviete, pán predseda, keby ste sa vzdali funkcie predsedu
zo zdravotných dôvodov?' A ešte dodal - ,no a s W. si potom poradíme!'“ Konanie navrhovateľa
doplnil príkladom z tohto rokovania, že navrhovateľ mal „volať na oblastné organizácie, aby hlasovali

proti prijatiu Stanov SZPB“, a v nadväznosti na to navrhovateľa označil ako „predĺženú ruku, ktorú
využívajú práve títo renegáti zo zvolenskej konferencie“. Podľa jeho názoru celoslovenská konferencia
SZPB vo E. bola „prevratom“ proti súčasnému vedeniu SZPB, „ktorý nevyšiel“. Článok ďalej pokračuje
prezentovaním obsahu vystúpenia tajomníka SZPB E. W., ktorý „priblížil technické detaily, ako si
renegáti predsavzali prevziať moc v SZPB“ a na oponentúru jedného z členov následne doplnil „fakt,

ako [navrhovateľ] (v mene koho?) sľuboval členovi súčasného predsedníctva ÚR SZPB W. Á., že
keď prejde na ich stranu, tak zväz dostane 300 tisíc eur! W.. Á. to na rokovaní potvrdil.“ Súd prvej
inštancievyjadril,žepredmetnévýrokymožnooznačiťjednakakokonštatovaniaautoračlánkuovnímaní
vnútorných pomerov v rámci SZPB, v ktorom majú rôzne skupiny odlišné záujmy a snažia sa na „svoju
stranu“ získať niektorých vplyvných členov, a jednak ako citácie vystupujúcich osôb na predmetnom

rokovaní.Odporcavrámcislobodyprejavuavšakmáprávokritizovaťkonaniejednotlivýchzúčastnených
osôb, a teda aj navrhovateľa, ak sa týka snahy o získanie vplyvu v rámci SZPB. Táto kritika - hoci
je uvedená s dostatočným opisom skutkového základu, z ktorého vychádza - môže byť vo výsledku
založená na nepravdivých faktoch, a teda neoprávnene zasahujúca do práva navrhovateľa na ochranu
osobnosti, avšak v danom článku je vyjadrená vecne, konkrétne a nie zjavne neprimeraným spôsobom

s jediným cieľom navrhovateľa len uraziť alebo očierniť. Uzavrel, že vzhľadom na použité výrazové
prostriedky nenesie čo do intenzity a kvality také znaky verbálneho útoku, nenávistného prejavu či
prejavu podnecujúceho k násiliu alebo intolerancii, pre ktoré by bol nevyhnutný okamžitý zásah súdu
prostredníctvom nariadenia navrhovaného neodkladného opatrenia. Dodal, že v prípade tohto článku,
vo vzťahu ku ktorému sa navrhovateľ domáha jeho odstránenia v celom rozsahu, taktiež nie je splnená

ani podmienka primeranosti navrhovaného neodkladného opatrenia, pretože tento pomerne rozsiahly
článok sa osobe navrhovateľa venuje iba v malej časti. Mal za to, že nariadenie odstránenia celého
článku, ako to požaduje navrhovateľ, by pri porovnaní práva na ochranu osobnosti navrhovateľa a
slobody prejavu odporcu nad primeraný rozsah neodôvodnene zasahovalo do slobody prejavu odporcu,
preto nariadenie odstránenia celého tohto článku nie je opodstatnené.

19. Súd prvej inštancie v ďalšom uviedol, že v dvoch príspevkoch predsedu SZPB O. Y. s identickým
názvom „Vec: Informácia a prosba o zamedzenie nezákonného konania“ z 18. decembra 2024, ktoré
sú adresované ministrovi zahraničných vecí a európskych záležitostí SR a generálnemu tajomníkovisekcie verejnej správy Ministerstva vnútra SR, sa podáva správa o navrhovateľovi, že nepracuje v
redakcii mesačníka Bojovník, nie je ani členom mediálno-komunikačného oddelenia Ústredia SZPB a
nemá žiadne splnomocnenie vystupovať v mene odporcu. Bol názoru, že zverejnenie týchto vecných

informácií nemá difamačný charakter, a preto súd prvej inštancie vo vzťahu k nim nemal osvedčené,
že by nimi bolo porušené právo navrhovateľa na ochranu osobnosti, pričom uzavrel, že vo vzťahu
k tejto časti uvedeného článku nie sú splnené podmienky pre nariadenie neodkladného opatrenia.
Poukázal na to, že príspevky okrem uvedeného ešte podávajú informáciu, že odporca registruje, že v
internetovom priestore sa nachádza titul www.bojovnik.info, o ktorom ale má za to, že názov «Bojovník»

bol odporcovi „odcudzený neznámou osobou, pretože značka Bojovník je chráneným majetkom SZPB
a žiadny kompetentný orgán SZPB nikdy nevydal povolenie na jej používanie nepovolaným osobám“,
a dodáva, že okrem tejto značky bol zväzu „odcudzený aj archív jeho printového vydania ročníkov
2017 až č. 8 z roku 2023, ktorý sa na stránke bojovnik.info nachádzal ešte 16. decembra 2024“.
Poznamenal, že v texte týchto príspevkov sa s tvrdeným „odcudzením“ značky «Bojovník» a s archívom
jeho printového vydania výslovne nespája osoba navrhovateľa, ale „neznáma osoba“, z čoho potom

opätovnevyplýva,ženiejeosvedčené,žebytýmitovýrokmivpríspevkochboloneoprávnenezasiahnuté
doosobnostnýchprávnavrhovateľa.Malzato,žezobsahuuvedenýchpríspevkovvyplýva,žeodporcav
danom príspevku len vecne pomenúva ujmu, ktorá mu bola spôsobená a ktorú vníma ako neoprávnenú,
a oznamuje, že sa jej nápravy domáha právnymi prostriedkami. Toto konštatovanie, posudzujúc ho
podľa svojho obsahu a kontextu, v ktorom bolo prednesené, sa podľa jeho názoru nevymyká rámcu

vecného informovania a nie je podané zjavne neprimeraným spôsobom, a preto nenesie čo do intenzity
a kvality také znaky verbálneho útoku, nenávistného prejavu či prejavu podnecujúceho k násiliu alebo
intolerancii,prektorébybolnevyhnutnýokamžitýzásahsúduprostredníctvomnariadenianavrhovaného
neodkladného opatrenia.

20. Podľa názoru súdu prvej inštancie treba považovať za neopodstatnený návrh na nariadenie
neodkladného opatrenia aj v časti o uloženie povinnosti odporcu zdržať sa šírenia tvrdení o
navrhovateľovi, že je „zlodejom, poškodzovateľom, spolupáchateľom, súčasťou konšpirácie proti
vedeniu SZPB, súčasťou destabilizačných snáh proti SZPB, renegátom, záškodníkom, zasranom,
chorým chlapcom, že pácha svinstvá“. Súd prvej inštancie uviedol, že použitie vulgárneho výrazu

zo strany odporcu na adresu navrhovateľa, že je „zasranom“, z predložených listinných dôkazov
nevyplynulo. Konštatoval, že v tomto smere navrhovateľa neodkladného opatrenia zaťažovalo bremeno
osvedčiť, že odporca vôbec koná tak, že takýto výraz o ňom šíri. Poukázal na to, že tento výraz
sa však ani v jednom z predložených listinných dôkazov (vrátane prepisu z verejného zasadnutia
Predsedníctva ÚR SZPB z 28. novembra 2024) nevyskytuje, a preto podľa jeho názoru nemožno

považovať za osvedčené, že odporca namietaným spôsobom zasahuje navrhovateľovi do práva na
ochranu osobnosti. Uzavrel, že vo vzťahu k tomuto výrazu nebola splnená podmienka opodstatnenosti
navrhovaného neodkladného opatrenia. Výrazy, že navrhovateľ je „chorým chlapcom“, ktorý „pácha
svinstvá“, treba podľa názoru súdu prvej inštancie kvalifikovať ako hodnotiace úsudky, ktoré boli ústne
vyrieknuté predsedom SZPB O. Y. na verejnom zasadnutí Predsedníctva ÚR SZPB z 28.

novembra 2024 v rámci kritiky navrhovateľa v reakcii na situáciu, že ho navrhovateľ po skončení jedného
z rokovaní pléna osobne zastavil s návrhom, že čo keby sa vzdal funkcie predsedu zo zdravotných
dôvodov, a zároveň mu dodal, že následne si poradia aj s tajomníkom ÚR SZPB E. W.. Poznamenal,
že tieto výroky nie sú zachytené v žiadnom článku, príspevku či inom dokumente zverejnenom na
webovom sídle odporcu či jeho profile na sociálnej sieti Facebook. Súd prvej inštancie nemal tiež za

osvedčené, že by nahrávka z predmetného verejného zasadnutia z 28. novembra 2024 alebo jej prepis
boli akýmkoľvek iným spôsobom verejnosti prístupné. Z povahy ústneho prednesu, ktorého záznam
nie je verejnosti prístupný a teda sa už ďalej nerozširuje, preto uzavrel, že nie je objektívne spôsobilý
zväčšovať navrhovateľovi tvrdenú ujmu. Súd prvej inštancie mal za to, že za osvedčené v tomto prípade
možno považovať len to, že citované výroky odporca prostredníctvom predsedu SZPB ústne vyriekol

len jeden raz, a to na spomenutom verejnom zasadnutí predsedníctva ÚR SZPB, a aj to v rámci kritiky,
ktorá čo do obsahu bola vecná, konkrétna a uvedená s dostatočným opisom skutkového základu, z
ktoréhovychádzala.Dodal,žetátokritikabolasícevyjadrenáostrejšímivýrazovýmiprostriedkami,avšak
sloboda prejavu sa uplatňuje nielen voči informáciám a myšlienkam, ktoré sú prijímané priaznivo, resp.
sú pokladané za neškodné či neutrálne, ale aj voči tým, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú štát

alebo časť obyvateľstva či jednotlivca. Súd prvej inštancie však nemal osvedčené žiadnym relevantným
dôkazom, že by sa odporca systematicky alebo aspoň opakovane dopúšťal šírenia týchto citovaných
výrokov o navrhovateľovi, a preto nezistil žiadny dôvod, pre ktoré by bol v tomto smere nevyhnutný
okamžitý zásah súdu práve prostredníctvom nariadenia navrhovaného neodkladného opatrenia. Súduprvej inštancie z predložených listinných dôkazov navrhovateľom vyplynulo, že odporca použil vo vzťahu
k nemu výrazy v tvare „pravdepodobný zlodej“, „poškodzovateľ“ a „spolupáchateľ poškodzovateľa“ len v
jedinom článku „Vážení členovia SZPB, vážení čitatelia, priatelia“ z 28. októbra 2024, a to výlučne len v

súvislosti s jeho kritikou o tom, že neoprávnene - bez privolenia odporcu ako autora a majiteľa ochrannej
známky - používa značku «Bojovník» a logo SZPB na svojej webovej stránke www.bojovnik.info (t.
j. zrejme navrhovateľom zriadenej a prevádzkovanej, keďže je v nej uvedený ako jediná kontaktná
osoba -pozn. súdu prvej inštancie), na ktorej sa tiež nachádzal archív printového vydania mesačníka
Bojovník -ročníky 2017 až 2023. Súd prvej inštancie uviedol, že to odporca považuje za neoprávnený

zásah do jeho práv k ochrannej známke a autorských práv, navrhovateľovi to opakovane vyčíta, vyzýva
ho, aby od tohto konania upustil a sám laicky takéto konanie označuje výrazom „odcudzenie“ resp.
prirovnáva ho ku „krádeži“ (tieto výrazy sa vyskytujú aj v ďalších predložených článkoch a príspevkoch
-pozn. súdu prvej inštancie), keďže oprávnenie na verejné rozširovanie jednotlivých čísel mesačníka
„Bojovník - noviny antifašistov“ a na používanie loga a značky «Bojovník» ako predmetu duševného
vlastníctva patrí - ako to odporca v ďalšom obsahu jednotlivých článkov a príspevkov aj sám uvádza

- výhradne zväzu. Dodal, že tieto skutočnosti sú napokon zrejmé aj z registra ochranných známok
(porov. čísla ochrannej známky XXXXXX a XXXXXX zapísané 15. júla 2024) verejne prístupného
na webovom sídle Úradu priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky www.indprop.gov.sk a zo
zoznamu periodickej tlače (porov. zaregistrované evidenčné číslo EV 204/08) verejne prístupného
na webovom sídle Ministerstva kultúry Slovenskej republiky www.culture.gov.sk. Súd prvej inštancie

vyjadril, že odporca teda použil citované výrazové prostriedky výlučne v rámci kritiky navrhovateľa, v
ktorej mu vytýka, že neoprávnene používal jeho autorské diela a ochranné známky, a práve preto ho
vníma ako „poškodzovateľa“ resp. „spolupáchateľa poškodzovateľa“ jeho práv, pričom toto neoprávnené
používanie predmetu duševného vlastníctva laicky označuje ako „odcudzenie“, z čoho potom vyvodzuje
slovné spojenie „pravdepodobný zlodej“. Za takto zisteného skutkového stavu sa kritika navrhovateľa

a z nej plynúce výrazové prostriedky súdu prvej inštancie nejaví ako kritika, ktorá by nebola vecná,
konkrétna, primeraná a ktorú by logicky celkom žiadnym spôsobom nebolo možné vyvodiť z premís
(z uhla pohľadu) uvádzaných odporcom v jeho článkoch a príspevkoch. Súd prvej inštancie dodal, že
navyše ide o kritiku, ktorá sa týka výlučne iba navrhovateľovho pôsobenia v SZPB resp. jeho verejného
pôsobenia v oblasti priamo konkurujúcej činnosti a pôsobeniu odporcu, keďže navrhovateľ mal podľa

tvrdení odporcu sám z vlastnej vôle zriadiť a prevádzkovať širokej verejnosti prístupnú webovú stránku
www.bojovnik.info, na ktorej boli umiestnené ochranné známky a autorské diela odporcu a na ktorej je v
rámci kontaktov uvedené výlučne iba meno a priezvisko navrhovateľa. Súd prvej inštancie mal zároveň
za to, že aj keby predmetná kritika nebola vo výsledku oprávnená a nezakladala by sa na pravdivých
faktoch, zo spôsobu, akým bola vyjadrená, nedospel k záveru, že by v nej zvolené výrazové prostriedky

boli z pohľadu odporcu použité absolútne neodôvodneným a zjavne neprimeraným spôsobom a s
jediným cieľom navrhovateľa len uraziť či očierniť. Taktiež opäť poznamenal, že popritom platí, že
sloboda prejavu sa uplatňuje nielen voči informáciám a myšlienkam, ktoré sú prijímané priaznivo, resp.
sú pokladané za neškodné či neutrálne, ale aj voči tým, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú štát
alebo časť obyvateľstva či jednotlivca, čo je dané požiadavkami pluralizmu, znášanlivosti a otvorenosti,

bez ktorých nemožno hovoriť o demokratickej spoločnosti. So zreteľom na tieto súvislosti uzavrel,
že intenzita a kvalita vyššie citovaných výrazových prostriedkov objektívne nevykazuje také znaky
verbálneho útoku, nenávistného prejavu či prejavu podnecujúceho k násiliu alebo intolerancii, pre
ktoré by bol nevyhnutný okamžitý zásah súdu prostredníctvom nariadenia navrhovaného neodkladného
opatrenia. Bol tiež názoru, že totožné závery možno prijať aj vo vzťahu k výrazom o navrhovateľovi, že je

„záškodník“, „renegát“ či „súčasťou konšpirácie proti vedeniu SZPB“ alebo „súčasťou destabilizácie snáh
proti SZPB“. Konštatoval, že všetky tieto výrazy boli odporcom použité v kontexte kritiky navrhovateľa,
a to jednak opätovne v súvislosti s prevádzkovaním webového portálu bojovnik.info, na ktorom mali byť
bez privolenia umiestnené ochranné známky a autorské diela odporcu, a jednak v súvislosti s voľbami
nového vedenia SZPB, kedy boli vyhrotené vzťahy medzi zvolenými funkcionármi a tzv. „reformným

krídlom“ nespokojným s výsledkom volieb a usilujúcim sa dosiahnuť zmenu vo vedení. Poukázal na to,
že odporca v rámci slobody prejavu avšak má právo kritizovať konanie jednotlivých zúčastnených osôb,
a teda aj navrhovateľa, ak sa týka snahy o získanie vplyvu v rámci SZPB. Z predložených článkov a
príspevkov odporcu, v ktorých sa uvedené výrazy vyskytujú, sa súdu prvej inštancie nejavila táto kritika
ako nevecná, nekonkrétna, neprimeraná a ktorú by logicky celkom žiadnym spôsobom nebolo možné

vyvodiť z premís (z uhla pohľadu) uvádzaných odporcom v týchto jeho článkoch a príspevkoch. Súd
prvej inštancie taktiež poznamenal, že navrhovateľ by si preto mal v prvom rade uvedomiť, že keď sa
dobrovoľne a aktívne zapájal do diania na úrovni vedenia SZPB, musí byť uzrozumený, že jeho konanie
môže byť podrobené kritike, a to aj kritike, ktorá nemusí byť vyjadrená iba neutrálne, ale aj ostrejšímivýrazovými prostriedkami, keďže - ako už bolo opakovane spomenuté - sloboda prejavu sa uplatňuje
nielen voči informáciám a myšlienkam, ktoré sú prijímané priaznivo, resp. sú pokladané za neškodné
či neutrálne, ale aj voči tým, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva či

jednotlivca. Vyjadril, že zakázať odporcovi neodkladným opatrením akúkoľvek, hoci aj miernu kritiku vo
vzťahu k navrhovateľovi by predstavovalo neprimeraný až cenzorský zásah. Dodal, že aj keby táto kritika
zo strany odporcu skutočne nebola oprávnená a nezakladala by sa na pravdivých faktoch, zo spôsobu,
akým bola vyjadrená, súd prvej inštancie nedospel k záveru, že by v nej zvolené výrazové prostriedky
boli z pohľadu odporcu použité absolútne neodôvodneným a zjavne neprimeraným spôsobom a s

jediným cieľom navrhovateľa len uraziť či očierniť. So zreteľom na tieto súvislosti uzavrel, že intenzita a
kvalita vyššie citovaných výrazových prostriedkov objektívne nevykazuje také znaky verbálneho útoku,
nenávistného prejavu či prejavu podnecujúceho k násiliu alebo intolerancii, pre ktoré by bol nevyhnutný
okamžitý zásah súdu prostredníctvom nariadenia navrhovaného neodkladného opatrenia.

21. V tejto súvislosti súd prvej inštancie zdôraznil, že nikde netvrdí a ani od navrhovateľa nežiada,

aby mal preukazovať nedôvodnosť výrokov odporcu. Taktiež dal do pozornosti, že samotný zákon
ukladá v § 326 ods. 1 CSP navrhovateľovi neodkladného opatrenia povinnosť, aby nielen označil a
opísal skutočnosti hodnoverne osvedčujúce dôvodnosť a trvania práva, ktorému sa má prostredníctvom
neodkladného opatrenia poskytnúť ochrana, ale tiež opísal a hodnoverne osvedčil rozhodujúce
skutočnosti odôvodňujúce potrebu neodkladnej úpravy pomerov. Existencia tejto bezodkladnej potreby

úpravy pomerov medzi stranami sa nepredpokladá a bez ďalšieho nevyplýva len z označenia
ohrozeného či porušeného práva alebo len z opísania spôsobu, ako konkrétne malo byť toto označené
právo(vdanomprípadeprávonavrhovateľanaochranuosobnosti-pozn.súduprvejinštancie)ohrozené
či porušené. Súd prvej inštancie taktiež uviedol, že pokiaľ navrhovateľ nepreukáže bezodkladnú
potrebu upraviť pomery medzi stranami, nie je možné jeho návrhu na nariadenie neodkladného

opatrenia vyhovieť, pretože ide o jednu zo zákonných a esenciálnych podmienok pre uplatnenie
inštitútu neodkladného opatrenia. Dal do pozornosti, že v rozhodovanom prípade nezamieta návrh
navrhovateľa na nariadenie neodkladného opatrenia preto, že navrhovateľ nepreukázal nedôvodnosť
výrokov odporcu, ale preto, že navrhovateľ neosvedčil potrebu bezodkladne upraviť pomery medzi
sporovými stranami požadovaným spôsobom. Poukázal na to, že táto potreba nebola zo strany

navrhovateľa osvedčená vo vzťahu ani k jednému z navrhovateľom namietaných článkov resp.
príspevkov odporcu. Zdôraznil, že túto potrebu posudzoval a vyhodnocoval osobitne vo vzťahu ku
každému jednému článku/príspevku odporcu a v nich obsiahnutých výrokoch a dospel pritom k záveru,
že existenciu tejto potreby nemožno vo vzťahu ani k jednému z nich považovať za dostatočne
osvedčenú, pretože ani jeden z nich nevykazovali čo do intenzity a kvality také znaky verbálneho

útoku, nenávistného či podnecujúceho k násiliu alebo intolerancii (t. j. „ako?“), pre ktoré by bol
nevyhnutný okamžitý zásah súdu nariadením navrhovaného neodkladného opatrenia. Konštatoval,
že otázku, či sú splnené všetky zákonom kumulatívne podmienky vyžadované pre vyhovenie návrhu
na nariadenie neodkladného opatrenia, súd vyhodnocuje autonómne sám, a to na základe tvrdení a
dôkazov navrhovateľa neodkladného opatrenia, ktorého zo zákona zaťažuje procesná povinnosť a tomu

zodpovedajúce bremeno tvrdiť splnenie týchto podmienok a ich splnenie dôkazmi osvedčiť, inak nemôže
byť v konaní úspešný. Súd prvej inštancie zároveň poznamenal, že navrhovateľ vo svojom návrhu, jeho
oprave a doplneniach teda nielenže neosvedčil, v čom má spočívať nevyhnutnosť potreby bezodkladnej
úpravy pomerov medzi stranami, ktorá nemôže byť automaticky daná len samotným ponechaním
jednotlivých napádaných výrokov odporcu na verejne prístupnom webovom sídle či profile na sociálnej

sieti Facebook, ale ani dostatočne neuviedol a neosvedčil, aká určitá (zreteľná) a konkrétna ujma mu
bezprostredne hrozí. Bol názoru, že so zreteľom na mnohorakosť ďalších aktuálnych spoločenských
či vnútroorganizačných tém spracúvaných odporcom a spôsob ich komunikácie vo vzťahu k verejnosti
je vylúčené, že by navrhovateľom napadané verejne prístupné výroky v predmetných článkoch a
príspevkoch boli objektívne spôsobilé zväčšovať tvrdenú ujmu. Zároveň dodal, že samotné ponechanie

prístupu verejnosti k predmetným článkom a príspevkom bez ďalšieho nie je spôsobilé „vyeskalovať
poškodzovanie práv navrhovateľa“ či privodiť mu „jeho vylúčenie zo SZPB“. Uloženie povinnosti odporcu
vymazať predmetné zverejnené články a príspevky totižto samo osebe nezabráni tomu, že navrhovateľa
nebude možné zo SZPB vylúčiť alebo že poškodzovanie práv navrhovateľa nebude môcť vyeskalovať
inak; medzi týmito javmi teda neexistuje relevantná súvislosť.

22. Súd prvej inštancie záverom uviedol, že podmienky pre nariadenie navrhovaného neodkladného
opatrenia vymazať označené jednotlivé články a príspevky odporcu obsahujúce napádané výroky
a zdržať sa šírenia jednotlivých vyjadrení na navrhovateľovu adresu nemožno podľa jeho názorupovažovať za splnené, pretože po vykonaní prísneho a komplexného testu proporcionality kolidujúcich
subjektívnych práv navrhovateľa a odporcu a posúdení akceptovateľnosti zásahu do práva na slobodu
prejavu odporcu v záujme ochrany osobnosti navrhovateľa tu nie je bez najmenších pochybností

aj v podmienkach konania o nariadenie neodkladného opatrenia zjavné, že namietané výroky sú
verbálnymi útokmi, prehnané, hrubo urážlivé, nenávistné, osobne útočné, podnecujúce k násiliu
alebo intolerancii, ktorých cieľom je mimo akéhokoľvek kontextu len svojvoľne uraziť a očierniť
navrhovateľa, a teda že akékoľvek oneskorenie by navrhovateľovi spôsobilo nezvratnú a ťažko
napraviteľnú majetkovú či nemajetkovú ujmu. Súd prvej inštancie mal za to, že každý jeden z

týchto výrokov odporcu bol prednesený v rámci kritiky navrhovateľa, pri ktorej by nebol dostatočne
opísaný skutkový základ, z ktorého vychádza, a ktorú by logicky celkom žiadnym spôsobom nebolo
možné vyvodiť z premís uvádzaných odporcom v jeho článkoch a príspevkoch. Dodal, že do slobody
prejavu patrí právo kritizovať, ale primeraným spôsobom; pre nariadenie neodkladného opatrenia
musí byť kritika dostatočne intenzívna, inak nie je splnená podmienka potreby neodkladnej úpravy
pomerov medzi stranami a v opačnom prípade by potom nastal nežiaduci stav zneužívania inštitútu

neodkladného opatrenia, kedy by žalobcovia obchádzali konanie o ochranu osobnosti a v podstate bez
vyjadreniaprotistranyabezvykonaniariadnehodokazovaniabydokázalidocieliťodstránenieakejkoľvek
pre nich nepohodlnej kritiky. Uzavrel, že vo vzťahu k jednotlivým napádaným výrokom odporcu
teda nebola splnená podmienka bezprostrednej nevyhnutnosti okamžitého zásahu súdu nariadením
navrhovaného neodkladného opatrenia, ktorej osvedčenie zaťažuje v konaní o neodkladnom opatrení

zo zákona navrhovateľa, a nie protistranu alebo súd, a teda, že navrhovateľ neodkladného opatrenia v
rozhodovanejvecineosvedčilvovzťahukjednotlivýmnapádanýmvýrokompotrebubezodkladneupraviť
pomery medzi sporovými stranami, nebola tak splnená jedna z kumulatívnych zákonom vyžadovaných
podmienok pre nariadenie neodkladného opatrenia, a preto súd prvej inštancie podaný návrh na
nariadenie neodkladného opatrenia ako nedôvodný zamietol.

23. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 262 ods. 1 a 2 CSP v spojení § 255
ods. 1 CSP. Uviedol, že odporca mal v konaní plný procesný úspech, preto mu proti neúspešnému
navrhovateľovi - nezistiac žiadne výnimočné dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady
trov konania, ktoré napokon v konaní ani neboli tvrdené - vznikol nárok na náhradu trov konania v plnom

rozsahu.Súdprvejinštancievšakvsúladesozásadouprocesnejekonómievzmyslečl.17CSPnáhradu
trov konania odporcovi nepriznal, pretože z obsahu spisu mu nevyplývalo, že by mu v tomto konaní
vznikli trovy súdneho konania alebo právneho zastúpenia.

24. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie podal navrhovateľ v časti, v ktorej súd prvej inštancie zamietol

návrh na nariadenie neodkladného opatrenia vo vzťahu k tvrdeniam odporcu o navrhovateľovi, že je
„zlodejom“, „poškodzovateľom“, „spolupáchateľom“, „renegátom“, „záškodníkom“ a že „pácha svinstvá“
riadne a včas odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP: rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že napadnuté uznesenie súdu
prvej inštancie nerešpektuje záväzný právny názor odvolacieho súdu vysloveného v uznesení zo dňa

15.04.2025. Konštatoval, že v uznesení sp. zn. 4Co/46/2025 z 15. apríla 2025, v bode 32, odvolací
súd výslovne uviedol: „... označenie navrhovateľa za 'zlodeja', 'renegáta' alebo 'poškodzovateľa' je
spôsobilé jeho difamácie. S prihliadnutím na uvedené súd prvej inštancie
nepostupoval správne, keď návrh navrhovateľa posúdil ako celok a neposudzoval jednotlivé napádané
výroky odporcu individuálne...“ Namietal, že sa súd prvej inštancie v napadnutom uznesení s týmto

záverom nestotožnil a uvedené výrazy opätovne vyhodnotil ako prípustnú kritiku. Ďalej namietal, že súd
prvej inštancie nesprávne vyhodnotil výrazy „pravdepodobný zlodej“, „poškodzovateľ“, „spolupáchateľ“,
„renegát“ a „záškodník“ ako prípustnú kritiku. Mal za to, že ide o znevažujúce tvrdenia o osobe,
ktoré naznačujú protiprávne alebo neetické správanie a takéto tvrdenia podľa jeho názoru nemožno
považovať za hodnotiace úsudky, pretože majú faktický charakter a sú spôsobilé vážne poškodiť česť

a dôstojnosť navrhovateľa. Uviedol, že kritika, ktorá prechádza do osobného útoku, nie je chránená
slobodou prejavu. Účelom návrhu nebolo zakázať kritiku činnosti, ale zabrániť šíreniu urážlivých
tvrdení, ktoré nemajú žiadnu vecnú súvislosť s verejným záujmom ani so zákonom priznaným právom
odporcu na obhajobu svojich stanovísk. Nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že nakoľko sa
navrhovateľ dobrovoľne zapájal do diania vo vedení SZPB, preto musí byť uzrozumený s tým, že

jeho konanie môže byť predmetom aj ostrej kritiky. Dôvodil, že takéto tvrdenie nemá žiadny právny
základ. Členstvo v občianskom združení sa riadi stanovami, pričom ani tie neumožňujú urážanie
členov alebo ich verejné znevažovanie. Účasť na vnútornom živote združenia neznamená, že člen
sa vzdáva svojho ústavného práva na ochranu osobnosti. Argumentoval tým, že navrhovateľ nie jeverejným funkcionárom ani osobou, voči ktorej by bolo možné uplatniť znížený štandard ochrany
osobnostných práv, preto sa povinnosť znášať vyššiu mieru kritiky na daný vzťah nevzťahuje. K trvaniu
potreby neodkladného opatrenia uviedol, že aj po takmer roku od podania návrhu odporca svoj slovník

nezmenil a v jeho verejných vyjadreniach sa naďalej objavujú rovnaké urážlivé a znevažujúce tvrdenia.
Navrhovateľ preto zdôraznil, že potreba prijatia opatrenia v tejto oblasti trvá a je aktuálna, keďže
trvalosť a opakovanie týchto vyjadrení spôsobujú pokračujúcu ujmu na povesti navrhovateľa, ktorú má
neodkladné opatrenie zabrániť. Dôvodil, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil difamačný
charakter výrokov, nerešpektoval záväzný právny názor odvolacieho súdu a bez zákonného dôvodu

uložil navrhovateľovi povinnosť znášať vyššiu mieru kritiky. Poznamenal, že členstvo v občianskom
združení neoslabuje právo člena na ochranu osobnosti, najmä ak stanovy združenia urážlivé správanie
výslovne nepripúšťajú. Záverom dodal, že keďže odporca vo svojich urážlivých prejavoch pokračuje,
potreba prijatia neodkladného opatrenia je aj naďalej daná.

25. Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril.

26. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie v
rozsahu napadnutom v odvolaní a v medziach uplatnených odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§
380 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario a dospel
k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné

27. Podľa § 324 ods. 1 CSP pred začatím konania, počas konania a po jeho skončení súd môže na
návrh nariadiť neodkladné opatrenia.

Podľa § 324 ods. 2 CSP na konanie o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia je príslušný okresný

súd.

Podľa § 324 ods. 3 CSP neodkladné opatrenie súd nariadi iba za predpokladu, ak sledovaný účel
nemožno dosiahnuť zabezpečovacím opatrením.

Podľa § 325 ods. 1 CSP neodkladné opatrenie môže súd nariadiť, ak je potrebné bezodkladne upraviť
pomery alebo ak je obava, že exekúcia bude ohrozená.

Podľa § 325 ods. 2 písm. d) CSP neodkladným opatrením možno strane uložiť najmä, aby niečo
vykonala, niečoho sa zdržala alebo niečo znášala.

Podľa § 329 ods. 1 veta prvá CSP súd môže rozhodnúť o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia
aj bez výsluchu a vyjadrenia strán a bez pojednávania.

Podľa § 329 ods. 2 CSP pre neodkladné opatrenie je rozhodujúci stav v čase vydania uznesenia súdu

prvej inštancie.

Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

28. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, s poukazom na obsah preskúmavaného uznesenia
súdu prvej inštancie, v časti v ktorej súd prvej inštancie zamietol návrh na nariadenie neodkladného
opatrenia vo vzťahu k tvrdeniam odporcu o navrhovateľovi, že je „zlodejom“, „poškodzovateľom“,
„spolupáchateľom“, „renegátom“, „záškodníkom“ a že „pácha svinstvá“, a argumenty navrhovateľa v
odvolaní, bolo posúdiť, či v čase rozhodovania prvoinštančného súdu boli splnené podmienky a dané

skutkové okolnosti na nariadenie neodkladného opatrenia v tejto časti návrhu.

29. Je potrebné uviesť, že v prípade neodkladného opatrenia ide o procesný inštitút, ktorý má svoj
osobitný charakter. Úprava tohto procesného inštitútu v Civilnom sporovom poriadku v sebe zahŕňa
nutnosť v návrhu na vydanie tohto neodkladného opatrenia zo strany navrhovateľa opísať rozhodujúce

skutočnosti, ktoré hodnoverne osvedčujú dôvodnosť a trvanie nároku, ktorému sa má poskytnúť
ochrana. Ako však vyplýva z pojmu ,,osvedčenie dôvodnosti“, v danom prípade ide
o rozhodovanie súdu bez nutnosti vykonania procesu dokazovania vo veci samej. Teda primárne na
základe podkladov predložených navrhovateľom či zistených súdom z vlastnej činnosti, ktorých obsahvšak musí súd viesť k záveru o pravdepodobnosti uplatneného nároku a nebezpečenstvu hroziacej ujmy.
Zároveň je potrebné prihliadnuť aj na to, že v prípade neodkladného opatrenia ide o procesný inštitút,
ktorý má dočasný charakter. Aj preto vo veci konajúci súd nie je pred jeho nariadením za splnenia vyššie

uvedených podmienok povinný zisťovať všetky konkrétne skutočnosti, ktoré je potrebné verifikovať pri
vydávaní rozhodnutia vo veci samej. Odhliadnuc od skutočnosti, že súd pri nariaďovaní neodkladného
opatrenia nie je oprávnený skúmať dôvodnosť uplatneného nároku vo veci samej, musí skúmať otázku
prípustnosti a dôvodnosti neodkladného opatrenia.

30. Základnými predpokladmi pre nariadenie neodkladného opatrenia, ktoré súd musí skúmať
je osvedčenie existencie právneho vzťahu medzi sporovými stranami, navrhovateľom tvrdené a
osvedčené skutočnosti odôvodňujúce potrebu neodkladnej úpravy pomerov alebo obavu z ohrozenia
exekúcie (princíp opodstatnenosti), že uložením požadovanej povinnosti alebo obmedzenia objektívne
možno dosiahnuť ochranu, ktorej sa navrhovateľ domáha (princíp efektívnosti), že právne účinky
neodkladnéhoopatrenianeobmedziapovinnúosobuneprimeranýmspôsobomanadnevyhnutnýrozsah

(princíp proporcionality), a že sledovaný účel nemožno dosiahnuť zabezpečovacím opatrením (princíp
subsidiarity).

31. Podľa judikatúry ESĽP, sloboda prejavu predstavuje jeden zo základných pilierov demokratickej
spoločnosti a jednu zo základných podmienok jej rozvoja a sebarealizácie jednotlivca. Uplatňuje

sa nielen vo vzťahu k "informáciám" a "myšlienkam", ktoré sa prijímajú priaznivo, resp. sa pokladajú za
neurážlivéaneutrálne,aleajktým,ktoréurážajú,šokujúaleboznepokojujúštátalebočasťobyvateľstva.
Vyžaduje si to pluralizmus, znášanlivosť a veľkorysosť, bez ktorých nemožno hovoriť o "demokratickej
spoločnosti" (Handyside v. Spojené kráľovstvo, sťažnosť č. XXXX/XX, rozsudok zo 7. decembra 1976, §
49).Vniektorýchsituáciáchvšakmusíslobodaprejavuustúpiť.Limitačnéklauzulyvyjadrenévčl.26ods.

4 Ústavy SR explicitne uvádzajú dôvody obmedzenia slobody prejavu, pričom ide o obmedzenia, ktoré
musiazodpovedaťvždydemokratickémucharakteruspoločnosti("opatreniavdemokratickejspoločnosti
nevyhnutné"). Dôvodom takéhoto obmedzenia môže byť aj "ochrana práv a slobôd iných", teda okrem
iného aj záruky vyplývajúce zo základného práva na ochranu osobnosti v rozsahu garantovanom v čl.
19 Ústavy SR a konkretizovanom najmä v § 11 Občianskeho zákonníka, ktoré chránia súkromné osoby

pred neoprávnenými zásahmi zo strany iných súkromných osôb alebo štátu. Sloboda prejavu ako jedno
zo základných a najdôležitejších práv demokratického štátu má teda samozrejme aj svoje medze. To
isté však platí aj na druhej strane o ochrane osobnostných práv, tie tiež nie sú neobmedzené - pokiaľ
"poškodený" žiadnym spôsobom nepreukáže (v prípade neodkladného opatrenia neosvedčí) zásah do
svojich osobnostných práv, nemôže byť v konaní úspešný.

32.Neodkladnéopatreniejemožnénariadiťlenvprípadebezodkladnejúpravypomerovmedzistranami.
Z napadnutého uznesenia súdu prvej inštancia je zrejmé, že súd prvej inštancie vo vzťahu k jednotlivým
výrokom nemal osvedčené splnenie podmienky bezprostrednej nevyhnutnosti okamžitého zásahu súdu
nariadením neodkladného opatrenia, čím dospel k záveru, že navrhovateľ neosvedčil vo vzťahu k

jednotlivým výrokom potrebu bezodkladne upraviť pomery medzi sporovými stranami, čím teda nebola
splnená jedna z kumulatívnych zákonom požadovaných podmienok pre nariadenie neodkladného
opatrenia. Navrhovateľ namietal, že súd prvej inštancie porušil právny názor odvolacieho súdu, keď
sa neriadil jeho právnym názorom, keď odvolací súd uviedol, že „označenie navrhovateľa za zlodeja,
renegáta alebo poškodzovateľa je spôsobilé jeho difamácie“. Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza,

že týmto vyjadrením odvolací súd neuzavrel, že uvedené označenia navrhovateľa majú automaticky
difamačný charakter. Mal na mysli, že tieto označenia navrhovateľa sa môžu javiť ako difamačné. Preto
odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zo dňa 07.02.2025 vrátil súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie, aby súd prvej inštancie posúdil jednotlivé výroky odporcu jednotlivo
aj s ohľadom na vyššie uvedené. Súd prvej inštancie v bode 26. a nasl. napadnutého uznesenia

navrhovateľom dostatočne a presvedčivo odôvodnil vzhľadom na ním zistený skutkový stav, ktorý
navrhovateľvodvolanínenamietal,žesakritikanavrhovateľaaznejplynúcevýrazovéprostriedkynejaví
ako kritika, ktorá by bola absolútne neodôvodnená a zjavne neprimeraná s jediným cieľom navrhovateľa
uraziť. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že intenzita a kvalita vyššie uvedených
označení navrhovateľa nevykazuje také znaky verbálneho útoku, nenávistného prejavu či prejavu

podnecujúceho k násiliu, že by bol nevyhnutný okamžitý zásah súdu prostredníctvom neodkladného
opatrenia. Súd prvej inštancie správne poznamenal, že odporca má taktiež právo na kritiku, pričom
kritika odporcu sa nejavila ako nevecná, neprimeraná vzhľadom k premisám uvádzaných odporcom v
jednotlivých článkoch a príspevkoch (bod 26.3.2. napadnutého uznesenia). Odvolací súd je názoru, žesúd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, keď nemal za osvedčenú bezodkladnú potrebu úpravy
pomerov medzi stranami sporu. Súd prvej inštancie v napadnutom uznesení dostatočným spôsobom
odôvodnil, prečo neboli splnené podmienky pre nariadenie navrhovaného neodkladného opatrenia,

na odôvodnenie ktoré odvolací súd poukazuje a s ktorým odôvodnením sa odvolací súd stotožňuje.
Nemožno tvrdiť, že sa súd prvej inštancie neriadil právnym názorom odvolacieho súdu, keď výroky
odporcu vyhodnotil každý jednotlivo podľa pokynu odvolacieho súdu, pričom dostatočne a presvedčivo
odôvodnil, že nešlo o neprimeranú kritiku zo strany odporcu, pre ktorú je potrebná bezodkladná úpravu
pomerov medzi stranami sporu. Vzhľadom na uvedené vyhodnotil odvolací súd námietku odporcu, že

súd prvej inštancie porušil právny názor odvolacieho súdu, ako nedôvodnú.

33. Navrhovateľ zároveň namietal, že vyššie uvedené označenia navrhovateľa odporcom nemožno
považovať za hodnotiace úsudky, pretože majú faktický charakter a sú spôsobilé vážne poškodiť česť
a dôstojnosť žalobcu. Odvolací súd sa v tejto súvislosti stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že
existenciabezodkladnejúpravypomerovmedzistranamisanepredpokladáabezďalšiehonevyplývalen

z označenia ohrozeného či porušeného práva alebo len z opísania spôsobu, ako konkrétne malo byť toto
označené právo ohrozené alebo porušené. Navrhovateľ ani v odvolaní neosvedčil potrebu bezodkladne
upraviť pomery medzi sporovými stranami požadovaným spôsobom. Neosvedčil, že by odporca svojím
prejavom ohrozil česť a dôstojnosť žalobcu takým spôsobom, že by bola potrebná okamžitá úprava
pomerov medzi sporovými stranami, preto odvolací súd vyhodnotil uvedenú námietku navrhovateľa ako

nedôvodnú.

34. Odvolací súd zároveň k námietke navrhovateľa, že „účasť na vnútornom živote združenia
neznamená, že člen sa vzdáva svojho práva na ochranu osobnosti“ uvádza, že z napadnutého
uznesenia súdu prvej inštancie takýto záver nevyplýva. Súd prvej inštancie len uviedol, že navrhovateľ si

v danej situácii mal byť vedomý, že jeho konanie môže byť podrobené kritike, a to aj kritike, ktorá nemusí
byť vyjadrená iba neutrálne, ale aj ostrejšími výrazovými prostriedkami vzhľadom na slobodu prejavu,
ktorásauplatňujeajvočiinformáciámamyšlienkamznepokojujúcimčasťobyvateľstvaalebojednotlivca.
Neznamená to, že by sa mal navrhovateľ svojho práva na ochranu osobnosti vzdať. Avšak v tejto časti
(bod 26.4 napadnutého uznesenia) súd prvej inštancie opätovne správne vyhodnotil, že nešlo o zvolené

výrazové prostriedky odporcom, ktoré by boli zjavne neodôvodnené a neprimerané, intenzita a kvalita
ktorých by objektívne vykazovala také znaky verbálneho útoku, či nenávistného prejavu, pre ktoré by
bol nevyhnutný okamžitý zásah súdu prostredníctvom navrhovaného neodkladného opatrenia. Odvolací
súd preto vyhodnotil uvedenú odvolaciu námietku ako nedôvodnú. Taktiež je potrebné pripomenúť,
že existencia bezprostrednej hrozby pri rozhodovaní súdu o nariadení neodkladného opatrenia má

esenciálny význam, a to predovšetkým z dôvodu, že súd rozhoduje o nariadení neodkladného opatrenia
bez riadneho vykonania dokazovania a bez možnosti žalovaného vyjadriť sa k návrhu na nariadenie
neodkladného opatrenia a navrhnúť dôkazy. Inštitút neodkladného opatrenia najmä v sporoch o ochranu
osobnosti, nemá suplovať podanie žaloby vo veci samej, ale má byť využívaný len vo výnimočných a
odôvodnených prípadoch.

35. Trvanie potreby neodkladného opatrenia dôvodil navrhovateľ tým, že aj po takmer roku od podania
návrhu odporca svoj slovník nezmenil a v jeho verejných vyjadreniach sa naďalej objavujú rovnaké
urážlivé a znevažujúceho tvrdenia. Namietal, že preto potreba prijatia opatrenia v tejto oblasti trvá a
je aktuálna. Odvolací súd však považuje túto odvolaciu námietku ako nedôvodnú, keďže predmetné

tvrdenia navrhovateľ nijakým spôsobom odvolaciemu súdu neosvedčil. Odvolací súd vzhľadom na
vyššieuvedenéskutočnostidospelzhodnesosúdomprvejinštanciekzáveru,ženavrhovateľneosvedčil
potrebu bezodkladnej úpravy pomerov medzi navrhovateľom a odporcom, preto odvolací súd potvrdil
napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne.

36. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 ods. 1 CSP a odporcovi, ktorý mal plný úspech v odvolacom konaní, trovy odvolacieho
konania nepriznal, keďže si ich neuplatnil, ani mu žiadne nevznikli.

37. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/jepredmetomdovolaciehokonanialenpríslušenstvopohľadávkyavýškapríslušenstva včasezačatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods.2 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods.2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods.1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 CSP).