Rozsudok – Bezdôvodné obohatenie ,
Zrušené Judgement was issued on Monday, April 28, 2025

Súd: Okresný súd Poprad
Spisová značka: 19Csp/16/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6119444866
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Jenčová

ECLI: ECLI:SK:OSPP:2025:6119444866.19

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

19Csp/16/2020

Okresný súd Poprad sudkyňou JUDr. Ivetou Jenčovou v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.X.XXXX, trvale

bytom A. XX/X, XXX XX C., občan SR, právne zastúpená: JUDr. Daniel Tarbaj, advokát so sídlom AK
Zámocká 525/28, 091 01 Stropkov, IČO: 53 450 345, proti žalovanému: Slovenská sporiteľňa, a.s.,
Tomášikova 48, 832 37 Bratislava, IČO: 00 151 653, právne zastúpená: AK JUDr. Marek Hic, s.r.o.,
so sídlom P. O. Hviezdoslava 10625/23B, 036 01 Martin, IČO: 36 865 036, o zaplatenie 2.127,86 € s
prísl.,, takto

r o z h o d o l :

I.Žalovanýje povinný vydaťžalobkynibezdôvodnéobohatenievovýške2.127,86eurspolusúrokom
z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.304,- eur od 12.7.2019 do zaplatenia sumy 1.304,- eur

a s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 823,86 eur od 20.5.2022 do zaplatenia sumy
823,86 eur, a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
II. V prevyšujúcej časti úroku z omeškania súd žalobu z a m i e t a.
III. Žalobkyňa m á voči žalovanému n á r o k na 100 % náhradu trov konania, ktoré budú vyčíslené
samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobcovia (súčasná žalobkyňa a jej manžel D. B., ktorý v priebehu konania zomrel) podanou
žalobou, adresovanou Okresnému súdu Banská Bystrica v rámci upomínacieho konania žiadali, aby
súd zaviazal žalovaného na úhradu žalovanej istiny 1.304,- € s úrokom z omeškania vo výške 5 %

ročne od 12.07.2019 do zaplatenia, a to z titulu vydania bezdôvodného obohatenia. Uviedli, že medzi
stranami sporu bola uzavretá spotrebiteľská zmluva – Zmluva o splátkovom úvere č. 0494339943 zo
dňa 21.10.2010 (ďalej aj ako „Zmluva“). Poukázali na neprijateľné zmluvné podmienky, na absenciu
podstatných náležitostí takejto zmluvy a jej následnú bezúročnosť a bezpoplatkovosť.
1.1 Uviedli, že Zmluva je zmluvou formulárovou, ktorej obsah navrhovateľ nemohol meniť, mohol ju len
ako celok prijať alebo len ako celok odmietnuť (poukázali na Rozsudok SD EÚ vo veci C-147/16) a je
v hrubom rozpore so zákonom č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, smernicou Európskeho

parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení
smernice Rady 87/102/EHS, so zákonom č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona
Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov a s Občianskym
zákonníkom. Zmluvu a dohodu o odplate považovali za neplatnú a v prípade, že Zmluva a dohoda oodplate je platná, spotrebiteľský úver poskytnutý prostredníctvom Zmluvy sa považuje za bezúročný a
bez poplatkov.
1.2 V súvislosti s namietanou neplatnosťou Zmluvy poukázali na ust. § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010

Z. z účinného v čase uzatvárania Zmluvy s tým, že odporca hrubo porušil povinnosti podľa tohto
ustanovenia, kedy právne relevantným spôsobom neposudzoval schopnosť navrhovateľa splácať úver.
Aj keď porušenie tohto ustanovenia zákon v danom čase sankcionoval iba nemožnosťou vyžadovať od
spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru, uvedená sankcia nevylučuje súdy z toho,
aby postup žalovaného skúmali z pohľadu ust. § 39 Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“), a teda

či bol postup žalovaného pred uzavretím Zmluvy v súlade so zákonmi a v súlade s dobrými mravmi.
Poukázali na skutočnosť, že tento zákon je transpozíciou Smernice 2008/48/ES, v zmysle recitálu 47.
preambuly ktorej platí, že „Členské štáty by mali ustanoviť pravidlá o sankciách uplatniteľných v prípade
porušeniavnútroštátnychustanoveníprijatýchpodľatejtosmerniceazabezpečiťichvykonávanie.Ajkeď
výber sankcií ostáva v právomoci členských štátov, ustanovené sankcie by mali byť účinné, primerané
a odrádzajúce.“. Uvedené sa premietlo aj do článku 23 Smernice s označením „Sankcie“, kde Smernica

uvádza, že „Členské štáty ustanovia pravidlá o sankciách za porušenie vnútroštátnych ustanovení
prijatých na základe tejto smernice a prijmú všetky potrebné opatrenia, aby zabezpečili ich vykonávanie.
Ustanovené sankcie musia byť účinné, primerané a odrádzajúce.“. Samotná sankcia ustanovená v ust.
§ 11 ods. 2 Zákona nie je ani účinná, ani primeraná, ani odradzujúca. O to viac musí vnútroštátny
súd skúmať, či sa vo vnútroštátnom právnom poriadku nenachádzajú iné právne normy, ktorými by bol

naplnený cieľ požadovaný Smernicou. Žalobcovia mali za to, že týmto ustanovením je ust. § 39 OZ.
Poukázali tiež na odôvodnenie rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 33 Cdo 201/2018
zo dňa 20.3.2019 v zmysle ktorého: „Úprava § 9 odst. 1 zákona č. 145/2010 Sb., o spotřebitelském
úvěru a o změně některých zákonů, ve znění platném do 24. 2. 2013, ukládala věřiteli povinnost prověřit
spotřebitelovu schopnost úvěr splatit. Zákonem č. 43/2013 Sb. bylo dotyčné ustanovení (s účinností od

25. 2. 2013) doplněno tak, že „věřitel poskytne spotřebitelský úvěr jen tehdy, pokud je po posouzení
úvěruschopnosti spotřebitele s odbornou péčí zřejmé, že spotřebitel bude schopen spotřebitelský úvěr
splácet, jinak je smlouva, ve které se sjednává spotřebitelský úvěr, neplatná“. V projednávané věci
byla smlouva uzavřena před nabytím účinnosti zákona č. 43/2013 Sb. K odpovědi na otázku, zda i
podle právní úpravy před dotyčnou novelou bylo možné vyhodnotit smlouvu o spotřebitelském úvěru

uzavřenou bez řádného splnění uvedené povinnosti věřitelem za neplatnou - tedy bez toho, že by její
neplatnost stanovil přímo zákon - je třeba vyjít z judikatorně ustálené zásady, jíž z pohledu posuzování
platnosti spotřebitelských úvěrových smluv formuloval Ústavní soud v nálezu ze dne 26. 1. 2012, sp.
zn. I. ÚS 199/11, nebo v nálezu ze dne 11. 12. 2014, sp. zn. III. ÚS 4084/12, že „nelze považovat za
akceptovatelné, aby se případné soudní ochrany dostávalo subjektům, které evidentně poškozují práva

svých klientů“. Za situace, kdy poskytovatel úvěru uzavře se spotřebitelem smlouvu a úvěr poskytne
bez toho, že řádně splní svou zákonnou povinnost prověřit s odbornou péčí spotřebitelovu schopnost
úvěr splatit, je i za úpravy § 9 odst. 1 zákona č. 145/2010 Sb. ve znění účinném do 24. 2. 2013 namístě
závěr, že jde o smlouvu, která svým účelem odporuje zákonu; taková smlouva je od počátku absolutně
neplatná (§ 39 obč. zák.). Jiný závěr by poskytovatele úvěru ve vztahu k dlužníkům – spořebitelům -

neopodstatněně zvýhodňoval jen proto, že úvěrovou smlouvu uzavřeli v jiném časovém období, kdy
zákon uvedený důsledek spočívající v neplatnosti takto uzavřené smlouvy výslovně neupravoval. Lze
proto shrnout, že i v režimu úpravy ustanovení § 9 odst. 1 zákona č. 145/2010 Sb. účinné před novelou
zákonem č. 43/2013 Sb. má nesplnění povinnosti poskytovatelem úvěru řádně prověřit spotřebitelovu
schopnost úvěr splatit důsledky v podobě absolutní neplatnosti takto uzavřené smlouvy.“

1.3 V súvislosti s namietanou dohodou o odplate poukázali tiež na ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.
z., účinného v čase uzatvárania Zmluvy, ktorý v ust. § 1 ods. 2 ustanovoval, že zmluva o spotrebiteľskom
úvere môže mať rôzne formy (a to formu pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej
pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi). Obdobne ustanovuje tiež článok 3 smernice Európskeho
parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení

smernice Rady 87/102/EHS a § 2 písm. a) už zrušeného zákona č. 258/2001 Z. z. .Následne zákonnou
náležitosťou každej zmluvy o spotrebiteľskom úvere je tiež vymedzenie jej formy, resp. druhu (§ 9
ods. 2 písm. a) Zákona). Ide o dôležitú náležitosť, lebo jej neuvedenie v zmluve o spotrebiteľskom
úvere má za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru (§ 11 ods. 1 Zákona). Žalovaný vo svojej
masívnej reklamnej kampani, ktorou láka spotrebiteľov a ktorým takto ponúka svoj produkt, ponúka

spotrebiteľom pôžičku, a nie úver. Tu poukázali na masívnu kampaň žalovaného s odkazom na jeho
webovú stránku, TV a video kampaň a na to, že Zmluva je svojim obsahom zmluvou o pôžičke a nie
zmluvou o úvere. Vzhľadom na bežné vnímanie priemerného spotrebiteľa a na vnímanie žalobcu v tomto
konkrétnom prípade, ktorý mal v úmysle si peniaze požičať, a nie dojednať úver, ako aj s ohľadom namarketing žalovaného ponúkajúci pôžičku, žalobca ako priemerný spotrebiteľ sa dôvodne domnieval a
bol uzrozumený s tým, že žalovaný mu poskytuje pôžičku, a nie úver, a s týmto vedomím a vnímaním
vstúpil do zmluvného vzťahu so žalovaným ako veriteľom.

1.4 Žalobcovia uviedli, že uzavretá Zmluva nespĺňa podstatné náležitosti zmluvy o úvere a ani obsahom
a charakterom práv a povinností strán sa nejedná o zmluvu o úvere. Spĺňa náležitosti zmluvy o pôžičke
(resp. vzhľadom na reálny charakter zmluvy o pôžičke Zmluva spĺňa náležitosti zmluvy o budúcej
zmluve o pôžičke) a charakterom a obsahom práv a povinností strán sa jedná o zmluvu o pôžičke.
S poukazom na § 497 Obchodného zákonníka uviedli, že Záväzok zo zmluvy o úvere vzniká dohodou

o jej podstatných náležitostiach, ktorými sú: 1. záväzok veriteľa poskytnúť na požiadanie dlžníka v
jeho prospech peňažné prostriedky, 2. určenie sumy (limitu) týchto peňažných prostriedkov (úverový
limit), 3. záväzok dlžníka vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úroky. Konštrukcii zmluvy o
úvere zodpovedá aj odplata podľa zmluvy o úvere, a to tak, že okrem ceny peňazí vo forme úrokov (§
497 Obchodného zákonníka), možno v zmysle ust. § 499 Obchodného zákonníka (ďalej aj „ObZ“) „za
dojednanie záväzku veriteľa poskytnúť na požiadanie peňažné prostriedky možno dojednať odplatu“ (ak

poskytovanie úveru je predmetom podnikania veriteľa). S ohľadom na ust. § 54 ods. 1 Občianskeho
zákonníka v zmluve o spotrebiteľskom úvere vo forme úveru nemožno dojednať inú formu odplaty,
nakoľko ide o zmluvu spotrebiteľskú, veriteľ nemôže požadovať žiaden poplatok za vedenie účtu ani
žiadneinéplnenia.Obchodnýzákonníkpriznávaveriteľoviprávonaodplatuzadojednaniejehozáväzku.
Nejedná sa teda o odplatu za skutočné poskytnutie peňazí, resp. za poskytnutie úveru, ale expressis

verbissajednáoodplatu„zadojednaniezáväzkuveriteľaposkytnúťnapožiadaniepeňažnéprostriedky“.
Na podporu týchto tvrdení poukázali žalobcovia na odbornú literatúru, z ktorej citovali. S poukazom na
ust. § 657 Občianskeho zákonníka uviedli, že pri zmluve o pôžičke sú jej podstatnými náležitosťami:
1.prenechanie vecí veriteľom dlžníkovi, 2.povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého druhu, 3.vymedzenie
požičiavaných vecí, 4. dočasnosť zmluvy. Najpodstatnejším rozdielom v porovnaní s úverovou zmluvou

je, že zmluva o pôžičke je kontraktom reálnym a nie konsenzuálnym. To znamená, že na to, aby takáto
zmluva vznikla, je potrebné reálne odovzdanie vecí dlžníkovi – v prípade spotrebiteľského úveru vo
forme pôžičky je to reálne pripísanie finančných prostriedkov vo výške pôžičky na účet dlžníka alebo ich
reálne odovzdanie do rúk dlžníka. Odplata podľa zmluvy o pôžičke (na rozdiel od úverovej zmluvy) podľa
Občianskeho zákonníka je teda jednozložková, a to úroky, ak boli dohodnuté. S ohľadom na ust. § 54

ods. 1 Občianskeho zákonníka v zmluve o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky nemožno dojednať
inú formu odplaty, nakoľko ide o zmluvu spotrebiteľskú. Veriteľ teda nie je oprávnený požadovať okrem
(riadne, zmluvne dohodnutých) úrokov žiadne iné plnenia za poskytnutie pôžičky, žiadne poplatky za
poskytnutie pôžičky, žiaden poplatok za vedenie účtu ani žiadne iné poplatky
1.5 Zmluva uzavretá medzi stranami sporu nespĺňa podstatné náležitosti zmluvy o úvere, ale spĺňa

náležitosti pôžičky (resp. vzhľadom na reálny charakter pôžičky náležitosti budúcej zmluvy o pôžičke).
Skutočná vôľa žalobcu ako spotrebiteľa nesmerovala k dojednaniu úveru, ale k dojednaniu pôžičky.
Vzhľadom na obsah Zmluvy rovnako aj skutočná vôľa žalovanej smerovala k uzavretiu zmluvy o pôžičke
(resp. zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky).
1.6 V Zmluve je uvedené, že výška spotrebiteľského úveru je 6.000,- € (bod 1 Zmluvy), pričom v Zmluve

samotnejniejeuvedené,žesajednáonejakýlimit,avZmluveniejeuvedenádoba,doktorejmážalobca
predložiť žiadosť o čerpanie úveru, v ktorej by špecifikoval, akú sumu presne chce čerpať. Naopak,
v predpokladoch pre výpočet RPMN uvedených na prvej strane je uvedené, že „Úver bol poskytnutý
okamžite a v plnej výške“. Je zrejmé, že vôľou oboch zmluvných strán nebolo dojednanie času, v ktorom
môžu žalobcovia peňažné prostriedky čerpať, ale jednalo sa o jednorazové poskytnutie peňažných

prostriedkov v konkrétnej, presne určenej výške. Skutočný dôvod, prečo žalovaný sa žalovaný snaží
zmluvný vzťah podriadiť pod režim spotrebiteľského úveru vo forme úveru, je obohatenie sa na úkor
žalobcu ako spotrebiteľa, a to inkasovaním poplatku, na ktorý by podľa Občiansko-právnej úpravy
žalovaný nemal nárok, a získanie výhodnejšieho právneho postavenia (režim Obchodného zákonníka
na úkor Občianskeho zákonníka).

1.7 Nakoľko žalovaný konštruoval svoju odplatu v rozpore so zákonom (§ 54 ods. 1 Občianskeho
zákonníka), resp. zákon obchádzal (podriadenie zmluvy o pôžičky pod zmluvu o úvere za účelom
inkasovania poplatku za dojednanie údajného úveru) a požadoval aj plnenia, na ktoré nemal nárok, a
to spracovateľský poplatok vo výške 169,- € (cca 2,8% z istiny v podstate za žiadne protiplnenie) a
poplatok za správu úveru vo výške 2,99 € / mes. = 358,80 € za celé obdobie trvania Zmluvy (5,98 % z

istiny), je potrebné celú dohodu o odplate vyhodnotiť ako neplatnú v zmysle ust. § 54 ods. 1 Občianskeho
zákonníka a tiež § 39 Občianskeho zákonníka, v spojení s ust. § 41 Občianskeho zákonníka. Ak by súd
vyhodnotil ako neplatnú len časť dohody (poplatky), zasiahol by do celej dojednanej ceny a moderoval by
ju. Vzhľadom na charakter sporu (spotrebiteľský spor), je potrebné prijať výklad v prospech spotrebiteľa,a považovať za neplatnú celú dohodu o odplate. Navyše, ak by súd odplatu žalovaného iba znížil, táto
skutočnosť by sa následne premietla do RPMN, do výšky splátok atď., ktoré by v Zmluve následne neboli
uvedené správne a spotrebiteľský úver by sa považoval za bezúročný a bez poplatkov v zmysle Zákona,

pretože náležitosti tam uvedené by boli uvedené nesprávne.
1.8 Zmluva označuje poplatok vo výške 169,- € ako „spracovateľský poplatok“. Dohoda o odplate je
neplatná, nakoľko sa jedná o (budúcu) zmluvu o pôžičke, v zmysle ktorej Občiansky zákonník pozná iba
odplatu vo forme úrokov a vzhľadom na spotrebiteľský charakter tohto právneho vzťahu sa nie je možné
od zákona odchýliť. Ak by súd vyhodnotil z akéhokoľvek dôvodu Zmluvu ako zmluvu o spotrebiteľskom

úvere vo forme úveru, aj v takomto prípade by bola dohoda o odplate neplatná, nakoľko Obchodný
zákonník pozná iba dve zložky odplaty, a to úroky a odplatu za dojednanie záväzku veriteľa poskytnúť
na požiadanie dlžníka peňažné prostriedky. Žalovaný však vo formulárovej zmluve nedojednal takúto
odmenu (za dojednanie záväzku poskytnúť peňažné prostriedky na požiadanie dlžníka), ale dojednal
spracovateľský poplatok. Vzhľadom na spotrebiteľský charakter tohto právneho vzťahu sa nie je možné
od zákona odchýliť (§ 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka) a keďže žalovaný tak urobil, aj v tomto prípade

je potrebné považovať dohodu o odplate za neplatnú. Ak by súd vyhodnotil „poplatok za poskytnutie“
ako totožný s „poplatkom za dojednanie záväzku veriteľa poskytnúť na požiadanie dlžníka peňažné
prostriedky“, v takomto prípade je celú dojednanú odplatu potrebné posúdiť ako neplatnú z dôvodu, že
dojednaný poplatok vo výške 169,- € (cca 2,8% z istiny) a dojednaný poplatok vo výške 2,99 €/ mes.
= 358,80 € za celé obdobie trvania Zmluvy (5,98 % z istiny), čo spolu predstavuje cca 8,78% z istiny,

je neplatný z dôvodov rozporu s dobrými mravmi a zjavného obchádzania zákona, nakoľko platenie
akéhokoľvek poplatku, v tomto konkrétnom prípade 2,8% z istiny úveru za to, že žalobca „rezervoval“
úverový limit pre žalovaného na časovú lehotu max. niekoľkých minút/hodín, a cca 5,98 % z istiny za
akúsi „správu úveru“ sú zjavne dojednané za účelom bezdôvodného obohatenia sa, pretože spotrebiteľ
reálne nezískal žiadne protiplnenie za tieto poplatky. Navyše, ani v tomto jednom dni o peniaze nežiadal,

a teda veriteľ od uzavretia Zmluvy vedel, kedy a koľko peňazí spotrebiteľovi poskytne.
1.9 Žalobcovia úver považovali za bezúročný a bez poplatkov, nakoľko v Zmluve nie sú uvedené
podstatné náležitosti, resp. tieto sú uvedené nesprávne (čo má v zmysle konštantnej súdnej praxe ten
istý účinok, ako keby Zmluva uvedenú náležitosť neobsahovala), a to:
1. celková výška spotrebiteľského úveru (náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa ust. § 9 ods.

2 písm. g) Zákona) a následné podhodnotenie RPMN - v Zmluve je táto náležitosť vyjadrená nesprávne,
2. predpoklady použité na výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov (náležitosť zmluvy o
spotrebiteľskom úvere podľa ust. § 9 ods. 2 písm. j) Zákona) - v Zmluve nie je táto náležitosť vyjadrená
vôbec,
3. výška, počet a termíny splátok v členení na istiny, úroky a iné poplatky, prípadné poradie, v ktorom

sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia (náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa ust. §
9 ods. 2 písm. k) Zákona) - v Zmluve táto náležitosť absentuje úplne,
4. doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere (náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa ust.
§ 9 ods. 2 písm. f) Zákona) (v Zmluve je tento údaj vyjadrený nesprávne).

1.10 Skutočnosť, že Zmluva je vyhotovená v tak hrubom rozpore so Zákonom a Smernicou má ipso facto
za následok, že odporca porušil právo navrhovateľa podľa ust. § 3 ods. 1 Zákona o ochrane spotrebiteľa,
a to právo na výrobky a služby v bežnej kvalite, ako aj právo na informácie (kde je predpokladom právnej
normy právo na správne a presné informácie a nie na informácie zavádzajúce a nepravdivé). Navyše,
odporca porušil aj svoju povinnosť podľa ust. § 4 ods. 2 písm. b) Zákona o ochrane spotrebiteľa, kedy

ukladal navrhovateľovi povinnosti bez právneho dôvodu (Odporca požadoval od Navrhovateľa úroky bez
právneho dôvodu - sp. úver bol od počiatku postihnutý fikciou bezúročnosti a bezpoplatkovosti).
1.11 Žalobcovia tvrdili, že v Zmluve bola nesprávne uvedená celková výška spotrebiteľského úveru a
následné došlo k podhodnoteniu RPMN
Zákon a Smernica definujú pojem

- „celková výška spotrebiteľského úveru“, ako maximálnu výšku alebo súčet všetkých finančných
prostriedkov poskytnutých na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere (ust. § 2 písm. l) Zákona); (článok
3 písm. l) Smernice 2008/48 ES o spotrebiteľských úveroch),
- „celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom“, ako všetky náklady vrátane úrokov,
provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o

spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov; do celkových nákladov
patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to najmä
poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal
spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok (ust. § 2 písm. g) Zákona); všetkynáklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť
v súvislosti so zmluvou o úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov; zahrnuté
sú aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ

musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí služieb, aby získal úver alebo aby ho získal za ponúkaných
podmienok (článok 3 písm. g) Smernice); všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní, poplatkov pre
sprostredkovateľov úverov a iných poplatkov, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o
úvere, okrem notárskych poplatkov. Skutočná informovanosť veriteľa o nákladoch by sa mala objektívne
posúdiťsozreteľomnapožiadavkyprofesionálnejstarostlivosti(bod20.úvodnýchustanoveníSmernice)

- „celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť“ súčet celkovej výšky spotrebiteľského úveru a
celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom (ust. § 2 písm. h) Zákona);
súčet celkovej výšky úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených s úverom; (článok 3 písm.
h) Smernice). Keďže je pojem „celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť“ vymedzený ako „súčet
celkovej výšky úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených s úverom“, vyplýva z toho, že pojmy
„celková výška úveru“ a „celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom“ sa vzájomne vylučujú a

celková výška úveru preto nemôže zahrňovať sumy, ktoré vstupujú do celkových nákladov na úver pre
spotrebiteľa. Do celkovej výšky úveru nemožno zahrnúť nijakú zo súm určených ako odmenu za záväzky
dohodnuté z dôvodu predmetného úveru, ako sú administratívne poplatky, úroky, provízie a akékoľvek
ďalšie poplatky, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť.
V zmysle bodu 3. výroku rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-377/2014 z 21.4.2016, „Článok 3 písm.

l) a článok 10 ods. 2 smernice 2008/48/ES, ako aj bod I prílohy I tejto smernice sa majú vykladať v
tom zmysle, že celková výška úveru a výška čerpania úveru označujú celkovú sumu, ktorá bola daná
k dispozícii spotrebiteľovi, čo vylučuje sumy, ktoré si poskytovateľ úveru účtuje na úhradu nákladov
súvisiacich s predmetným úverom a ktoré nie sú tomuto spotrebiteľovi reálne vyplatené“. Žalobcovia
citovali z odôvodnenia tohto rozsudku a uviedli, že v prejednávanej veci V Zmluve je uvedené, že výška

spotrebiteľského úveru je EUR 6000,- €. Skutočná výška sp. úveru však bola 5831,- €, nakoľko na ich
bankový účet bola reálne pripísaná len táto suma, keďže poplatok vo výške 169,- € veriteľ započítal do
celkovej výšky spotrebiteľského úveru, a v Zmluve je uvedené, že spracovateľský poplatok vo výške
169,- € bude uhradený z prostriedkov úveru.
1.12 V ďalšom žalobcovia uviedli, že Zákon č. 129/2010 Z.z. (§ 9 ods. 2 písm. j)) ako aj Smernica (čl.

10 ods. 2 písm. g)) požadujú, aby boli v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvedené všetky predpoklady
použité na výpočet RPMN. Uvedené slúži na kontrolu správnosti postupu poskytovateľa sp. úveru pri
vypočítavaní RPMN zo strany orgánov kontroly (vrátane súdov), a informovanie spotrebiteľa. V Zmluve
niesúuvedenésprávnepredpokladyprevýpočetRPMN,tiesúuvedenénasledovne:úverbolposkytnutý
okamžite a v plnej výške, dlžník bude plniť svoje povinnosti za podmienok a v lehotách uvedených

v Úverovej zmluve, výška úrokovej sadzby a Poplatku za správu Úveru platia až do splatenia Úveru.
Takto vyjadrené predpoklady pre výpočet RPMN, ktorý však neobsahujú žiadne konkrétne premenné.
V Zmluve je uvedená len samotná RPMN vo výške 19,23%. Poukázali na Rozsudok SD EÚ vo veci
C-448/17 Danko, kde v bode 66 odôvodnenia tohto rozsudok SD EÚ uzavrel, že: „Je potrebné dodať,
že rovnako ako neuvedenie RPMN v zmluve o úvere sa musí posudzovať situácia, keď tak ako vo

veci samej zmluva obsahuje iba matematický vzorec výpočtu tejto RPMN, ktorý nie je doplnený údajmi
nevyhnutnými na uskutočnenie tohto výpočtu.“.
1.13 Splátky spotrebiteľského úveru nie sú v Zmluve rozčlenené na splátky istiny, úrokov a poplatkov,
čím sa spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Zmluva v čase jej uzatvárania
musela podľa zákona účinného v čase jej uzatvárania (§ 9 ods. 2 písm. f)) obsahovať termín konečnej

splatnosti a dobu trvania Zmluvy. S účinnosťou od 1.5.2018 slovenský zákonodarca pristúpil k novelizácii
predmetného ustanovenia Zákona a to zákonom č. 279/2017 Z. z. a to tak, že v ust. § 9 ods. 2 písm.
d) sa vypúšťajú slová "a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru". S účinnosťou od dátumu
uvedeného vyššie teda bude postačovať vyjadrenie len jednej z náležitostí týkajúcej sa trvania Zmluvy,
konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Ako vyplýva z dôvodovej správy uvedenej k Zákonu č.

279/2017 Z. z. , samotný slovenský zákonodarca pristúpil k novelizácii sporného ustanovenia, a to
výlučne z dôvodu, že toto ustanovenie je v rozpore so Smernicou. Až do účinnosti novely zákona však
Zmluvy musia obsahovať uvedenie aj termínu konečnej splatnosti, aj dobu trvania Zmluvy, v opačnom
prípade je spotrebiteľský úver bezúročný a bez poplatkov v zmysle ust. § 11 Zákona.
1.14 Termín konečnej splatnosti je v Zmluve vyjadrený správne, a to dňom 19.10.2020. Doba trvania

Zmluvy je však v Zmluve uvedená neurčito a netransparentne, a to tak, že „Úverová zmluva sa uzatvára
na dobu určitú, a to až do úplného vysporiadania všetkých vzťahov, ktoré vznikli na základe alebo v
súvislosti s Úverom.“. V zmysle konštantnej judikatúry má byť doba trvania Zmluvy uvedená v jednotkáchčasu (dni, týždne, mesiace, roky) tak, aby táto skutočnosť bola vyjadrená transparentne bez toho, aby
spotrebiteľ musel vykonávať akékoľvek počty, aby sa dopracoval k transparentnej informácii.
1.15 Následne žalobcovia rozpísali jednotné nimi vykonané úhrady na úver s uvedením dátumu tej ktorej

splátky, výšky splátky, celkových úhrad od 31.10.2010 do 29.11.2018, z čoho vyplývalo, že celkovo
uhradili 8127,86 €.
1.16 Vzhľadom na skutočnosť, že spotrebiteľský úver považovali žalobcovia za bezúročný a bez
poplatkov, resp. dohodu o odplate za neplatnú od samotného počiatku Zmluvy, v predžalobnej výzve
zaslanej odporcovi v súlade s ustanovením § 566 Občianskeho zákonníka oznámili, že všetky svoje

platby, ktoré historicky na tento spotrebiteľský úver vykonali, vykonali najprv na splátky istiny a až
následne na splátky úrokov a iných poplatkov. S poukazom na ust. § 559 Občianskeho zákonníka
tak Zmluva splnením zanikla a po tomto momente sa veriteľ bezdôvodne obohacoval. Istinu úveru
poskytnutého prostredníctvom Zmluvy takto splatili dňa 10.11.2015. Z tohto titulu majú nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia vo výške 2127,86 €, pričom v predmetnom konaní si uplatnili iba nárok
na vydanie bezdôvodného obohatenia za posledné 3 roky vo výške EUR 1304,- €. V predžalobnej

výzve vyzvali odporcu, aby v lehote 1 pracovného dňa od doručenia predžalobnej výzvy im vydal celé
bezdôvodné obohatenie, k čomu nedošlo.

2. Okresný súd Banská Bystrica dňa 16.12.2019 vydal vo veci v zmysle žalobného návrhu platobný
rozkaz, proti ktorému podal žalovaný v zákonom stanovenej lehote vecne odôvodnený odpor.

3. V odpore žalovaný poukázal na ustanovenie § 15 ods. 1, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1 ZoUK, § 132
ods. 1, ods. 2, ods. 3 CSP a uviedol, že ak spôsobilý návrh na rozhodnutie v upomínacom konaní
musí obsahovať všetky náležitosti spôsobilej žaloby a osobitné náležitosti vyžadované ZoUK, musí
o.i. obsahovať pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, t.j. musí byť jasné, aký nárok sa

konkrétne uplatňuje, musí obsahovať označenie strán a uvedenie toho kto a aký nárok uplatňuje, resp.
musí obsahovať riadny žalobný návrh, je nutné konštatovať, že predmetné podanie - návrh nebolo a nie
je podaním úplným a riadnym, o.i. neobsahuje vymedzenie uplatneného nároku (dôvod podľa § 6 ods.
1 pís. b) ZoUK na odmietnutie návrhu), rovnako neobsahuje vymedzenie konkrétneho nároku tej - ktorej
strany konania vo vzťahu k celkovému predmetu konania a (ne)uplatnenému nároku, rovnako podanie

neobsahuje (neobsahovalo) riadny žalobný návrh (návrh rozhodnutia, ktorým je súd viazaný)
- stranami konania sú žalobca a žalovaný a tak sú i v podaní na strane 1 označení. Stranami konania v
sporovom konaní nie sú navrhovateľ a odporca, pričom z ustanovení § 5, 6 ZoUK vyplýva, že podanie
nemôže obsahovať vady spočívajúce v neuvedení zákonom vyžadovaných náležitostí a ak takéto vady
obsahuje, je tu zákonný príkaz vo vzťahu k ďalšiemu postupu (podľa charakteru vady, alebo výzva

na opravu, alebo odmietnutie podania). Povinnosťou súdu bolo toto podanie odmietnuť a nie vydať
platobný rozkaz a to navyše s obsahom, ktorý nikto nenavrhoval. Vo vzťahu k povinnosti odstraňovať
vady neúplného podania, ktoré by malo byť žalobou a nemožnosti konať bez odstránenia uvedených vád
žalovaný príkladmo poukázal na Uznesenie NS SR sp.zn. 5Cdo 189/2010 z 24.5.2011, z ktorého citoval
a uviedol, že tam uvedené závery sú v celom rozsahu vecne aplikovateľné i v upomínacom konaní,

rozdiel je v prikázanom postupe súdu - v prípade riadneho sporového konania a žaloby je súd povinný
pokúsiť sa odstrániť vady podania, v prípade takéhoto vadného podania v upomínacom konaní - pri
existencii takýchto vád - návrh odmietne.
3.1 Ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods.1 ústavy inak ako v rozsahu a
spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu (napr. I. ÚS

4/94, Uznesenie NS SR sp.zn. 5Cdo 189/2010z 24.5.2011). Čiže súkromnoprávny subjekt má vo vzťahu
k postupu súdu(a tak i vo vzťahu k priebehu civilného sporového konania, t.j. konaniu, ktorým dochádza
k realizácii základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy)v civilnom sporovom konaní
legitímne očakávania (a tak i vo vzťahu k priebehu civilného sporového konania, t.j. konaniu, ktorým
dochádza k realizácii základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy), ktorých obsahom

je o.i. garancia čitateľnosti správania sa orgánov verejnej moci a ochrana súkromných osôb pred
nepredvídateľnýmmocenskýmzásahomdoichprávnejsituácie,navyústeniektorejdourčitéhovýsledku
sa spoliehali (PL. ÚS 16/06). Orgán verejnej moci, vrátane súdu, musí postupovať predvídateľným
spôsobom, pričom obsah toho, čo je predvídateľné je neoddeliteľne späté predovšetkým s obsahom
relevantných právnych noriem určujúcich pravidlá správania sa konania orgánu verejnej moci. Poukázal

na rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky v konaní vedenom pod sp.zn. IV. ÚS 690/01, z ktorého
citoval pasáž na podporu uvedeného.3.2 Žalovaný poukázal na ustanovenie čl. 16 Základných princípov CSP, podľa ktorého súd postupuje a
rozhoduje v súlade s platnými a účinnými právnymi predpismi pri zohľadnení ich vzájomného vzťahu a
v súlade so základnými princípmi tohto zákona, a poukázal tie na čl. 2,3 ZP CSP.

3.3 Uviedol, že v predmetnom podaní jeho pôvodca ani len netvrdil, čo má byť tým uvádzaným
bezdôvodnýmobohatením,netvrdilaneuviedolžiadnekonkrétneplnenia,ktorémalidaťúdajnevzniknúť
bezdôvodnému obohateniu na strane žalovaného, a ktoré žiada vydať. V sporovom konaní, v ktorom
platia zásady dispozičná a prejednacia, je zásadne vecou strán sporu tvrdiť skutočnosti a označiť
dôkazy na preukázanie svojich skutkových tvrdení. Uvedené je v rozpore s čl. 8 Základných princípov

CSP a § 132 ods. 1 CSP. Ak nie je povinnosť tvrdenia splnená (a to nie je, keďže z obsahu podania
vôbec nie je zrejmé, čo presne žiada pôvodca podania vydať), bremeno tvrdenia nebolo unesené,
nie je uplatnený žiaden nárok, súd musí dospieť v spore k rozhodnutiu v neprospech strany, ktorá
nesplnila svoje základné procesné povinnosti a neuniesla svoje základné procesné bremeno (bremená).
Musí ísť o priame tvrdenia žalobcu (§ 132 ods. 2 CSP) a tvrdenia, ktoré sú do konania vnesené
zákonom ustanoveným postupom (t.j. výlučne písomne a prostredníctvom tzv. dispozičných úkonov,

len takýto postup je ustanoveniami Civilného sporového poriadku pripustený). Civilný sporový poriadok
neumožňuje tvrdenia nepriame, prostredníctvom odkazu na označené alebo predložené dôkazné
prostriedky.
3.4 Žalobca svoj údajný nárok kvalifikoval ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. S poukazom
na ustanovenie § 451 ods. 2 a § 454 OZ je základným predpokladom, aby bolo možné uvažovať o vzniku

práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, že došlo k nejakému plneniu zo strany osoby,
ktorá tvrdí existenciu svojho oprávnenia, voči osobe, ktorá sa mala na jej úkor obohatiť a toto konkrétne
plnenie sa má vydať. Žalobca nesplnil ani len povinnosť tvrdenia k základnému predpokladu práva
z bezdôvodného obohatenia, t. j. k identifikácii plnenia (plnení), ktoré žiada vydať. Pôvodca podania tak
ani len netvrdí, čo konkrétne má byť bezdôvodným obohatením, netvrdí (neuvádza) žiadne konkrétne

plnenia, ktoré žiada vydať, práve naopak, sú uvádzané len nič nehovoriace číselné hodnoty o údajne
uskutočnených plneniach.
3.5 Ten, kto sa domáha vydania plnenia, musí tvrdiť konkrétne plnenie, ktoré žiada vydať. Každé
plnenie má svoj samostatný právny osud. Žalovaný poukázal na rozhodnutie NS ČR sp. zn. 33
Odo 52/2005 zo dňa 14.12.2006, kde sa uvádza: "Každá z dílčích plateb plněných bez právního

důvodu má tak svůj samostatný právní osud, promlčuje se samostatně a samostatně se rovněž
posuzuje případné prodlení s jejím vydáním." V rozhodnutiach Krajského súdu v Banskej Bystrici (sp.zn.
12Co/106/201712Co/117/2016, atď.), Krajského súdu v Prešove (sp.zn. 3Co/157/2017,17Co/94/2017),
atď. bolo judikované: „Pre začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby je rozhodujúci deň, kedy k
získaniu bezdôvodného obohatenia skutočne (fakticky) došlo. Ak sa teda plnenie bez právneho dôvodu

poskytuje postupne po častiach , objektívna premlčacia doba začína plynúť pri každej z nich osobitne
v okamihu, kedy k plneniu došlo. To znamená, že každá z čiastkových platieb plnených bez právneho
dôvodu má svoj samostatný „právny osud“, premlčuje sa samostatne. Žalobca je povinný presne označiť
každé plnenie, ktoré žiada vydať, t.j. je povinný presne uviesť vo vzťahu ku každej platbe (ktorá má byť
plnením bez právneho dôvodu/ nárokom z bezdôvodného obohatenia), kto plnil, kedy plnil, koľko plnil

a aká časť plnenia (celé / časť) má byť bezdôvodným obohatením a kto má byť tým, kto sa bezdôvodne
obohatil. Žiadne konkrétne plnenia, ktoré majú byť vydané, rovnako ako ďalšie rozhodujúce skutočnosti,
nie sú / neboli zo strany žalobcu tvrdené.
3.6 Žalobca si bezdôvodné obohatenia vymedzil výlučne "matematicky", prostým odpočítaním ním
uvádzaných číselných hodnôt. Bez dostatočne určitého konkrétneho tvrdenia (tvrdení) vo vzťahu ku

konkrétnemu plneniu nie je splnený základný predpoklad dostatočne určitej žaloby, ktorej právnym
základommábyťúdajnébezdôvodnéobohatenie,t.j.dostatočneurčitétvrdenie,ktorékonkrétneplnenie,
a či v časti alebo v úplnosti, má byť bezdôvodným obohatením.
3.7 Žalovaný zároveň s poukazom na relevantnú judikatúru uviedol, že žalobca musí tvrdiť a preukázať
a súd je povinný preskúmať vecnú legitimáciu účastníkov konania a to vo vzťahu k tvrdeným nárokom.

Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-
právneho oprávnenia (odporca), nie je nositeľom toho hmotno-právneho oprávnenia, o ktoré v konaní
ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom odporca tvrdí, že je
nositeľom hmotno-právnej povinnosti (odporca), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v
konaní ide.“(rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 192/2004). Ak žalovaný dostatočne určito

netvrdilaneodôvodnilsvojúdajný"nárok",jepojmovovylúčenéskúmaťvecnúlegitimáciustránvkonaní,
čo je situácia procesne obdobná ako tá, keď sa preukáže, že tu vecné legitimácia nie je, čo je dôvod,
aby bola "žaloba"- ak dôjde k jej prejednávaniu - bezodkladne zamietnutá (rovnako i dôvod, prečo mal
byť Návrh odmietnutý).3.8 Výlučne z dôvodu právnej opatrnosti žalovaný poprel všetky tvrdenia "žalobcu" enbloc. Aj keď bol
presvedčený, že žiaden nárok (podaním ani vecne neuplatnený)neexistuje, výlučne z dôvodu právnej
opatrnostivzniesolnámietkupremlčaniaakéhokoľvekpráva(práv),nazákladektoréhopôvodcapodania

žiada uhradenie 1.304,- €, resp. z ktorého si vyvodzuje údajný nárok na zaplatenie 1.304 €, vrátane
akéhokoľvek príslušenstva.
3.9 Z celého obsahu podania je zrejmé, že dlžník sa snaží zbaviť zodpovednosti za riadne prijaté
záväzky, konanie dlžníka je konaním protiprávnym, konaním v rozpore s dobrými mravmi (vo vzťahu
k svojim záväzkom hmotnoprávnej povahy), resp. šikanóznym výkonom práva (vo vzťahu k realizácii

všeobecnýchprocesnýchoprávnení),pričomtotokonaniesasnaží„odôvodniť“nepravdivými,neúplnými
a nepreukázanými skutkovými a právnymi tvrdeniami a ako také nemôže takéto konanie požívať
akúkoľvek právnu ochranu.
Výlučným účelom celého konania je "vyhnutie sa" splneniu povinností vyplývajúcich z postavenia jeho
pôvodcu ako subjektu povinnosti / dlžníka.
3.10 Domnienky "žalobcu" o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru (odhliadnuc od procesnej neúplnosti

a nespôsobilosti uvedeného tvrdenia) nemajú žiadnu oporu v právnej úprave platnej a účinnej v
čase uskutočnenia právneho úkonu. Predmetná úverová zmluva má všetky náležitosti vyžadované
všeobecne záväznými právnymi predpismi a bola uzavretá spôsobom plne konformným s platným
právom, odráža vôľu zmluvných strán, je vyvážená, neobsahuje žiadne neprijateľné podmienky,
obsahuje všetky zákonom predpísané náležitosti a je v celom rozsahu platná. Žalovaný poukázal na

nutnosť rešpektovania autonómie vôle jednotlivých subjektov práva, rešpektovanie ktorej je jednou
zo základných zásad demokratického právneho štátu. Základnou sférou demokratickej spoločnosti
(právneho štátu) je súkromnoprávna sféra jednotlivca, ktorá je neoddeliteľne spätá s ideou jeho
slobody. Prvým a základným prejavom axiómy slobody jednotlivca je ustanovenie čl. 2 ods. 3 Ústavy,
podľa ktorého každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal

niečo, čo zákon neukladá. V oblasti súkromnoprávnych vzťahov je takýmto (primárnym) prejavom
axiómy slobody jednotlivca, ako uvádza E. F., rovné hmotnoprávne postavenie jeho subjektov (o. i.
§ 2 ods. 2 OZ). Vyjadrené v zmysle konštantnej ústavnoprávnej judikatúry jedná sa o rovnosť, ktorá
nachádza svoj výraz v reciprocite vnútornej štruktúry súkromnoprávnych vzťahov. Druhým prejavom
axiómy slobody jednotlivca v oblasti súkromnoprávnych vzťahov resp. súkromnoprávnej sfére ovládanej

zásadou rovného hmotnoprávneho postavenia subjektov je zákonite autonómia vôle týchto subjektov,
stelesnená v prvom rade zmluvnou autonómiou (t.j. zmluvnou voľnosťou) ako prostriedkom a nástrojom
iniciatívy, aktivity a kreativity jednotlivca v jeho vzájomnom vzťahu k ostatným jednotlivcom s rovným
hmotnoprávnympostavenímavdemokratickejspoločnostijezákladnouúlohoumodernéhosúkromného
práva vytvárať pre takúto iniciatívu, aktivitu a kreativitu priestor, a to v zmysle základného determinantu

ingerencie štátu do súkromnoprávnych vzťahov vyjadrenú v zásade nech sú to v podstate jednotlivci
sami, kto si určujú obsah a rozsah svojich súkromnoprávnych vzťahov, teda základnou podmienkou a
zároveň imanentným znakom fungovania právneho štátu je rešpektovanie autonómnej sféry jednotlivca
(subjektu s právnou subjektivitou), ktorá požíva ochranu zo stranu štátu jednak tým, že štát zaisťuje
ochranu (spravidla najčastejšími orgánmi ochrany práva súdmi) pred zásahmi zo strany tretích subjektov

a tiež tým, že do tejto sféry jednotlivca štát zasahuje ojedinele, len v prípadoch odôvodnených
závažným verejným záujmom. Autonómia vôle jednotlivca v súkromnoprávnej sfére je úzko spätá s
jeho možnosťami voľne(na základe svojej slobodnej vôle)nakladať (užívať, požívať, držať, disponovať)
s právnymi predmetmi súkromnoprávneho styku napr. majetkom resp. majetkovými hodnotami. V
tejto súvislosti je nevyhnutné dodať, že v oblasti súkromnoprávnych vzťahov je s princípom zmluvnej

slobody neoddeliteľne spätá aj požiadavka riadne dodržiavať uzatvorené zmluvy (t.j. zásada pacta sunt
servanda).
3.11 V nadväznosti na ustanovenie § 11 ods. 3 zákona č. 307/2016 Z. z. z dôvodu právnej opatrnosti
žalovaný uviedol, že mu nebola doručená žiadna faktúra "žalobcu" ohľadom jeho údajného a zatiaľ
neuplatnenéhonároku,ažežiaden(akýkoľvek)nárok"takejtopovahy"žalovanýneevidujevúčtovníctve,

z dôvodu, že neexistuje (ani ho žalovaný neuznáva, ani mu nebola doručená žiadna faktúra "žalobcu")

4. Žalobcovia vo vyjadrení k odporu ohľadom obligatórnych obsahových náležitostí žaloby týkajúcich
sa označenia strán sporu uviedli, že žalobca v návrhu na vydanie platobného rozkazu pri označení
strán sporu na strane 1 uviedli Žalobca 1: A. B. a Žalobca 2: D. B. (Žalobca 1 a Žalobca 2 ďalej len

ako „Navrhovateľ“ alebo „Žalobca“), resp. Žalovaný: Slovenská sporiteľňa, a.s. (ďalej samostatne ako
„Odporca“ alebo „Žalovaný“). Po označení strán sporu si ich mohol žalobca pre uľahčenie zadefinovať
akokoľvek a ak neskôr takúto definíciu používa v texte svojho podania, nie je na tom nič nejasné.
Celá obrana žalovaného je tak, ako vo všetkých sporoch, prehnane formálna, avšak uvedený prehnanýformalizmus žalovaného nie je našťastie zo strany konajúcich súdov prijímaný. Ak žalovaný v odpore
uvádza,ženiejezrejmé,čivkonanínejakýžalobca,resp.žalovanýje,takétoskutkovétvrdeniapovažujú
zaprocesnýúkon,ktorýcelkomzjavneslúžinasvojvoľnéabezúspešnébráneniepráva,ktoréjezjavným

zneužitím práva a nepožíva právnu ochranu. S poukazom na čl. 5 Základných princípov CSP
4.1 Žalobcovia rozporovali tvrdenie, podľa ktorého nesplnili povinnosť uviesť vrátenia ktorých plnení
(prípadne ktorých častí plnení) sa domáha, a tvrdiť rozhodujúce skutočnosti o každom takom plnení
(najmä kto, kedy, komu, koľko a ako plnil). Uvedené skutočnosti plynú z tvrdení, ktoré uvádzali v
návrhu na vydanie platobného rozkazu a tieto zopakovali. Poukázali aj na ustanovenie § 566 OZ

a 559 OZ. Žalobca, z dôvodov právnej istoty, v predžalobnej výzve Žalovanému v súlade s ust. § 16
ods. 1 č. 129/2010 oznámil, že predčasne spláca spotrebiteľský úver poskytnutý Zmluvou, a započítal
svoju pohľadávku na vydanie bezdôvodného obohatenia (zaplatené úroky a poplatky) voči pohľadávke
Žalovaného na zaplatenie zvyšku istiny. Teda aj v tejto alternatíve Zmluva zanikla splnením dlhu a
žalobcovia majú nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 1304,- €.
4.2Kvznesenejnámietkepremlčaniažalobcoviauviedli,ževprvomrademajúzato,ženaprejednávaný

prípad sa vzťahuje 10-ročná premlčacia doba, vzhľadom na úmyselné konanie žalovaného (§ 107 ods.
1 OZ). Poukázali opäť na to, že Zmluva je zmluvou spotrebiteľskou a formulárovou, a teda žalobca
jej obsah meniť nemohol, mohol na ňu len pristúpiť ako k celku alebo ako celok odmietnuť. (citovali
Rozsudok SD EÚ vo veci C-147/16, body 26.-28. odôvodnenia: „26. ... je potrebné pripomenúť, že podľa
ustálenej judikatúry systém ochrany zavedený smernicou 93/13 vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ

sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o
vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky
vopred pripravené predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudky
z 9. novembra 2010, VB Pénzügyi Lízing, C-137/08, EU:C:2010:659, bod 46 a citovaná judikatúra;
z 21. februára 2013, Banif Plus Bank, C-472/11, EU:C:2013:88, bod 19 a citovaná judikatúra, ako

aj zo 7. decembra 2017, Banco Santander, C-598/15, EU:C:2017:945, bod 36 a citovaná judikatúra.
27 Súdny dvor takisto rozhodol, že vzhľadom na toto nerovné postavenie jednej zo zmluvných strán
článok 6 ods. 1 tejto smernice stanovuje, že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa záväzné. Ako
vyplýva z judikatúry, ide o kogentné ustanovenie smerujúce k nahradeniu formálnej rovnováhy medzi
právami a povinnosťami zmluvných strán, ktorú nastolila zmluva, skutočnou rovnováhou, ktorá má

znovu zaviesť rovnosť medzi zmluvnými stranami (rozsudky z 9. novembra 2010, VB Pénzügyi Lízing,
C-137/08, EU:C:2010:659, bod 47 a citovaná judikatúra; z 21. februára 2013, Banif Plus Bank, C-472/11,
EU:C:2013:88, bod 20 a citovaná judikatúra, ako aj z 26. januára 2017, G. E., C-421/14, EU:C:2017:60,
bod 41 a citovaná judikatúra). 28 Súdny dvor zdôraznil, že s cieľom zabezpečiť túto ochranu môže
byť nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom kompenzovaný iba pozitívnym

zásahom, nezávislým od samotných zmluvných strán (rozsudky z 9. novembra 2010, VB Pénzügyi
Lízing, C-137/08, EU:C:2010:659, bod 48 a citovaná judikatúra; z 21. februára 2013, Banif Plus Bank,
C-472/11, EU:C:2013:88, bod 21 a citovaná judikatúra, ako aj zo 14. apríla 2016, Sales Sinués a Drame
Ba, C-381/14 a C-385/14, EU:C:2016:252, bod 23 a citovaná judikatúra).“.)
4.3 Za obsah Zmluvy teda nesie zodpovednosť výlučne jej „tvorca“, ktorým je žalovaný. Je celkom

jednoznačné, že žalovaný neponúkol finančné prostriedky žalobcovi za takýchto zmluvných podmienok
náhodne, alebo nevedome. Veď pri tvorbe zmlúv a jej podmienok sa používajú určité vopred premyslené
kroky a myšlienkové postupy, ktorých výsledkom je dosiahnutie určitého konkrétneho cieľa. Je vylúčený
náhodný obsah zmlúv zo strany žalovaného. Žalovaný v čase uzatvárania Zmluvy a rovnako v čase
tohto konania bol a je profesionálna obchodná spoločnosť podnikajúca práve v oblasti spotrebiteľských

úverov a ako jediná zmluvná strana tieto zmluvy vytvára
4.4 Žalovaní poukázali na rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 19Co/52/2018: „K ďalšej odvolacej
námietke týkajúcej sa nesprávnej aplikácie objektívnej 10 ročnej premlčacej lehote odvolací súd uvádza,
že súd prvej inštancie správne aplikoval v predmetnej veci ust. § 107 ods. 2 OZ, keď vychádzal z 10
ročnej objektívnej premlčacej doby. Aj podľa názoru odvolacieho súdu, žalovaný, resp. jeho právny

predchodca podnikajúci na slovenskom trhu v oblasti poskytovania úverov, má náležite poznať aj
spotrebiteľské právo tak, aby uzatváral so spotrebiteľmi platné zmluvy a nie zmluvy nereflektujúce
ochranu spotrebiteľa ako takého. V konaní žalovaného, resp. jeho právneho predchodcu za situácie,
keď neboli dodržané právne prepisy týkajúce sa ochrany spotrebiteľa je nutné v jeho konaní vidieť
minimálne nepriamy úmysel získať vo svoj prospech nenáležiace mu finančné prostriedky. Správne

preto súd prvej inštancie vzhľadom na to, že zmluva bola medzi stranami sporu uzavretá v roku 2005 a
žaloba v predmetnej veci bola súdu prvej inštancie doručená v roku 2014, správne aplikoval 10 ročnú
objektívnu lehotu a správne vyhodnotil, že nárok žalobkyne nie je premlčaný. S uvedeným záverom súdu
prvej inštancie jednoznačne súhlasí aj odvolací súd. Je potrebné ešte dodať, že spotrebiteľ v dobrejviere uzatvára zmluvu s dodávateľom, od ktorého očakáva, že vzhľadom na jeho podnikanie bude konať
profesionálne a v súlade s poctivým prístupom k podnikaniu. Je potrebné predpokladať, že dodávateľ
má dostatočné vedomosti a skúsenosti a oproti spotrebiteľovi vystupuje ako zvýhodnený účastník

zmluvného vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou. Aj v tomto duchu je nutné vyhodnocovať
konanie žalovaného, resp. jeho právneho predchodcu, a to aj pri vyhodnocovaní a aplikácii objektívnej
10 ročnej premlčacej lehoty.“
4.5 Vzhľadom na fikciu bezúročnosti a bezpoplatkovosti (§ 11 zákona č. 129/2010 Z. z.), ktorá platí
od počiatku vzťahu právneho vzťahu ex lege, jednotlivými platbami platili žalobcovia najprv istinu a

následne sa žalovaný bezdôvodne obohacoval. V tomto kontext išlo o čiastočné plnenie dlhu podľa
ust. § 566 ods. 2 OZ, v zmysle ktorého „Pri čiastočnom plnení peňažného dlhu sa plnenie dlžníka
započítava najprv na istinu a potom na úroky, ak dlžník neurčí inak.“. Podľa rozhodnutia Najvyššieho
súdu ČR 21 Cdo 4750/2007 zo dňa 10.11.2009: „Plnění dluhu ve splátkách je v podstatě plněním po
částech s tím rozdílem, že výše a splatnost jednotlivých splátek je předem určena.“. Nakoľko úroky a
poplatky nikdy neboli platnou súčasťou dlhu, jednotlivými platbami splácali žalobcovia istinu a následne

sa žalovaný bezdôvodne obohacoval. Nakoľko požadovali sumu len vo výške platieb za posledné 3 roky
pred podaním žaloby, neuplynula ani 3 ročná objektívna doba.
4.6 Vo vzťahu k plynutiu 2-ročnej subjektívnej premlčacej doby uviedli, že žalovaný neuniesol bremeno
tvrdenia (nie to ešte dôkazné bremeno), kedy táto mala začať plynúť a teda nevedia, voči akému
tvrdeniu majú vzniesť prostriedky procesnej obrany že táto neuplynula, a kedy sa mali podľa žalovaného

dozvedieť o tom, že sa ich úkor bezdôvodne obohacuje. Napriek tomu, z dôvodov právnej istoty, popreli
skutočnosť, že by mali vedomosť o tom, že sa žalovaný na ich úkor bezdôvodne obohacoval, dlhšie ako
2 roky pred podaním žaloby na súd a teda popreli jej uplynutie.
4.7 Žalobcovia zároveň navrhli pokračovanie v konaní na súde príslušnom podľa § 19 Civilného
sporového poriadku (ďalej aj „CSP“), teda na Okresnom súde Poprad.

5. Podľa § 13 CSP na konanie v prvej inštancii je miestne príslušný všeobecný súd žalovaného, ak
nie je ustanovené inak.
5.1 Podľa § 15 ods. 1 CSP všeobecným súdom právnickej osoby je súd, v ktorého obvode má právnická
osoba adresu sídla.

5.2 Podľa § 19 písm. d) CSP popri všeobecnom súde žalovaného je na konanie miestne príslušný aj
súd, v ktorého obvode má adresu trvalého pobytu žalobca, ktorý je spotrebiteľom, ak ide o spotrebiteľský
spor alebo o konanie v sporoch týkajúcich sa spotrebiteľského rozhodcovského konania.

5.3 Podľa § 14 zákona o upomínacom konaní odpor, ktorý súd neodmietol, odošle žalobcovi bez

zbytočného odkladu spolu s výzvou, aby sa k nemu v lehote 15 dní vyjadril a aby v tej istej lehote
navrhol pokračovanie v konaní na súde príslušnom na prejednanie veci podľa Civilného sporového
poriadku. Márnym uplynutím lehoty na podanie návrhu na pokračovanie v konaní podľa odseku 1 sa
konanie zastavuje. O náhrade trov konania rozhodne súd na návrh. Ak žalobca v lehote podľa odseku
1 podá návrh na pokračovanie v konaní, súd postúpi vec do piatich pracovných dní súdu príslušnému

na jej prejednanie podľa Civilného sporového poriadku a strany o tom upovedomí. Ak príslušným na jej
prejednanie je súd podľa § 2, súd strany upovedomí o pokračovaní v konaní.
6. Komentár k zákonu č. 307/2016 Z.z. o upomínacom konaní, § 14 uvádza: Ak súd po podaní
odporu, ktorý neodmietol ako neodôvodnený, príp. z iných zákonných dôvodov, pošle podaný odpor
žalobcovi na vyjadrenie a zároveň ho vyzve, aby navrhol pokračovanie v konaní na príslušnom súde

na prejednanie veci podľa ustanovení o právomoci a príslušnosti súdov v zmysle Civilného sporového
poriadku. Uvedený súhlas nie je nevyhnutné podať na formulári, na druhej strane toto podanie musí
spĺňať požiadavku v zmysle § 15 ods. 3 ZoUK, teda musí byť podané elektronicky a byť autorizované (v
opačnom prípade naň súd neprihliadne). Treba tiež uviesť, že nie je potrebné podávať osobitne súhlas s
pokračovanímvkonaníavyjadreniekodporuakodvasamostatnédokumenty,súhlasajvyjadreniemôžu

byť súčasťou jedného dokumentu. Súhlas s pokračovaním v konaní je potrebné vyjadriť jednoznačne.
Ak nie je súdu v lehote 15 dní od doručenia výzvy žalobcovi doručený návrh na pokračovanie v
konaní, konanie sa zo zákona zastavuje. Súd o zastavení konania nerozhoduje. O náhrade trov konania
rozhodne súd len na návrh. Súčasná prax súdu zatiaľ pri žalobcovi považuje za postačujúce, keď si
nárok na náhradu trov konania uplatnil v rámci návrhu na vydanie platobného rozkazu a pri žalovanom

v rámci podaného odporu.
6.1 Ak žalobca v lehote 15 dní od doručenia výzvy súdu na pokračovanie v konaní podá návrh na
pokračovanie, súd postúpi vec v zákonnej lehote piatich pracovných dní súdu príslušnému na jej
prejednanie podľa ustanovení Civilného sporového poriadku. Povinnosťou súdu je následne o tejtoskutočnosti strany sporu upovedomiť. V rámci podania návrhu na pokračovanie v konaní môže žalobca
požiadať aj o postúpenie veci na súd príslušný s poukazom na ustanovenia o osobitnej miestnej
príslušnosti podľa § 19 ZoUK, keď bude súd (ak sú splnené predpoklady na aplikáciu zákonných

ustanovení o osobitnej miestnej príslušnosti) spis postupovať nie podľa § 13 CSP, ale práve podľa § 19
CSP. V tomto prípade súd s poukazom na § 19 CSP umožňuje žalobcovi vybrať si medzi všeobecným
súdom žalovaného upraveným v § 13 CSP a všeobecným súdom žalovaného upraveným v § 19 CSP.
Uvedené právo výberu je však dané len žalobcovi. (Ivanko, D. a spol: Zákon o upomínacom konaní
komentár, 2018, Wolters Kluwer)

6.2 Vzhľadom na uvedené, námietka žalovaného, že je miestne príslušným súdom Okresný súd
Bratislava III, nie je dôvodná a na konanie je Okresný súd Poprad miestne príslušným súdom z dôvodu,
že v danom prípade ide o spotrebiteľský spor, kde žalobcovia vystupujú (t. č. už len žalobkyňa)
ako spotrebitelia (zmluva o splátkovom úvere č. 0494339943 na čl. 16 súd. spisu) a pokračovanie
na tomto súde navrhli, preto sa na miestnu príslušnosť použije ust. § 19 CSP o osobitnej miestnej
príslušnosti. Použitie ust. § 19 CSP pri postúpení veci na príslušný súd podľa § 14 zákona č. 307/2016

Z.z. o upomínacom konaní zákon nevylučuje, naopak aj v zmysle cit. komentára použitie uvedeného
ustanovenia v prospech spotrebiteľa je prípustné. Žalobcovia sa pre aplikáciu § 19 CSP rozhodli vo
vyjadrení k odporu zo dňa 04.03.2020 (čl. 182 súd. spisu). Dňa 28.02.2020 bol odpor žalovaného
doručený žalobcom, teda aj lehota podľa § 14 zákona o upomínacom konaní je v danom prípade
dodržaná.

7. Podaním doručeným súdu dňa 11.2.2022 žalobcovia žiadali pripustiť rozšírenie žaloby a rozhodnúť
tak, že žalovaný bude zaviazaný uhradiť im z titulu bezdôvodného obohatenia sumu vo výške 2.127,86
eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.304,- eur od 12.07.2019 do zaplatenia
sumy 1.304,- eur a s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 823,86 eur od 11.02.2022
do zaplatenia sumy 823,86 eur, a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Rozšírenie

žaloby odôvodnili poukazom na Rozsudok Okresného súdu Poprad sp. zn. 20Csp/16/2020 zo dňa
15.5.2020 v spojení s Rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 12CoCsp/55/2020, podľa ktorých
je predmetný úver bezúročný a bez poplatkov. Uviedli prostredníctvom svojho právneho zástupcu, že
súdy v predmetných rozsudkoch konštatovali pochybenia na strane žalovanej a z toho plynie záver, že
plnenia inkasované žalovanou stranou nad rámec istiny sú bezdôvodným obohatením na úkor žalobcov.

8. Súd Uznesením sp. zn. 19Csp/16/2020 – 353 zo dňa 30.3.2022 pripustil zmenu žaloby v zmysle
návrhu žalobcov . Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 18.5.2022.
9. Počas konania, dňa 19.5.2022, pôvodný žalobca v 2.rade, p. D. B., zomrel. Dedičské konanie bolo
vedené pod sp. zn. 9D/67/2022 notárom JUDr. Štefanom Siskovičom. Poverený notár Uznesením zo
dňa 5.4.2023, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 5.4.2023, schválil dohodu o vyporiadaní dedičstva

a dedičkou po nebohom žalobcovi sa stala A. B., nar. XX.X.XXXX, C., A. B. XX/X. Súd dňa 15.5.2023
v súlade s ustanovením § 63 ods. 1, ods. 2, § 80 ods.1, ods.2, ods. 3 Civilného sporového poriadku
vydal Uznesenie sp. zn. 19Csp/16/2020-487, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 4.11.2023, a ktorým
rozhodol, že pokračuje v konaní s právnym nástupcom po nebohom žalobcovi 2), a to žalobkyňou A.
B., nar. XX.X.XXXX, C., A. B. XX/X.

10. V priebehu konania, či už v písomných podaniach, alebo na nariadených súdnych pojednávaniach
strany sporu zotrvali na svojich stanoviskách.
10.1 Právny zástupca žalobkyne poukázal na prejudiciálne účinky konania vedeného na tunajšom
súde sp. zn. 20Csp/16/2020 v spojení s odvolacím konaním na Krajskom súde v Prešove sp. zn.
12CoCsp/55/2020, podľa ktorého je potrebné považovať úver poskytnutý predmetnou zmluvou o

spotrebiteľskom úvere za bezúročný a bez poplatkov. Uviedol, že otázkou prejudiciálneho účinku
právoplatného rozhodnutia sa zaoberala judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (uznesenie
zo dňa 29.04.2010 sp. zn. 1 Cdo/133/2009 a uznesenie zo dňa 25.04.2012 sp. zn. 5 MCdo/16/2010),
ale aj judikatúra Ústavného súdu Slovenskej republiky. Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze
č.k. II. ÚS 349/09-36 zo dňa 20.01.2010 rozhodol o porušení základného práva na súdnu ochranu

podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, zdôrazniac, že vzhľadom
na zásadu prejudiciality, ako aj na zásadu viazanosti súdu právoplatnými rozhodnutiami vydanými v
inom konaní, konajúci všeobecný súd nemá možnosť výberu v otázke, či bude rešpektovať právoplatné
rozhodnutie vydané v inom konaní, ktoré rieši otázku javiacu sa prejudiciálnou v súvislosti s riešením

daného prípadu. Ale samotná právna argumentácia a skutkové tvrdenia sú obsiahnuté už priamo v
žalobe, kde je uvedené, na základe akých právnych dôvodov sa žalobkyňa domáha posúdenia úveru
ako bezúročného a bez poplatkov, ako aj uvádza jednotlivé plnenia, ktoré na úver poskytla, pričom
výška bezdôvodného obohatenia 2.127,86 € pozostáva práve z úhrad vykonaných nad výšku istinyúveru. Uviedol, že jednotlivé skutkové tvrdenia uvedené v žalobe čo do splácania ani neboli protistranou
spochybnené ani dôkazmi vyvrátené. Poukázal na rozhodnutia slovenských súdov, v rámci Najvyššieho
súdu SR, na rozsudok Súdneho dvora EÚ na podporu svojich tvrdení v súvislosti s bezúročnosťou

a bezpoplatkovosťou úveru z dôvodu, že Zmluva neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 zákona o
spotrebiteľských úveroch, konkrétne najmä písm. f) dobu trvania zmluvy, písm. g) celkovú výšku úveru
a písm. j) RPMN a predpoklady pre výpočet RPMN. Zopakoval, že skutočná výška poskytnutého úveru
bola 5.831,- €, ktorá bola daná do dispozície žalobkyne. V tomto smere neobstojí z ničoho nevyplývajúce
a ani nepreukázané tvrdenie žalovaného, že suma spracovateľského poplatku 169,- € bola zrazená až

po poskytnutí úveru v sume 6.000,- € z dôvodu údajnej žiadosti žalobkyne, ktorá bola predložená údajne
následneažpoposkytnutíúveru6.000,-€.Vzáverečnejrečizhrnulprávnyzástupcaajďalšieskutočnosti
a tvrdenia prezentované tak v žalobe, ako aj v následných písomných vyjadreniach, či vyjadreniach na
nariadených súdnych pojednávaniach.

10.2 Právny zástupca žalovaného zdôraznil, že žalobcovia neuniesli ani bremeno tvrdenia, ani bremeno

dôkazu. Uviedol, že je popretím akejkoľvek právnej istoty, ak sa žalobca dovoláva priznania akéhosi
nijako nešpecifikovaného nároku, ktorý má pozostávať z množstva rôznych plnení, pričom však tieto
plnenia nie sú nijako špecifikované a preukázané. Ak je údajné bezdôvodné obohatenia takým, ktoré
má pozostávať z množstva rôznych plnení, je povinnosťou žalobcu presne špecifikovať, kto plnil, kedy
plnil, v akej výške plnil a z akého právneho dôvodu, keďže každé plnenie má svoj samostatný právny

osud. Žalobcovia boli dvaja, v žalobe vôbec nie je uvedené, ktorí konkrétne z nich niečo plnil. Počas
konania nastala údajne okolnosť, ktorá by mala mať za následok nejaký typ právneho nástupníctva.
Do konania nebolo nijako vnesené skutkové doplnenie v podobe toho, že nastala takáto skutočnosť
a predovšetkým toho, že nástupcom je práve v súčasnosti jediná žalobkyňa. Mal za to, že Zmluva
uzavretá medzi stranami sporu obsahovala všetky zákonom predpísané náležitosti a akékoľvek pseudo

dôvody „odhalené“ v nejakom predchádzajúcom konaní nijako nemôžu obstáť v kontexte rozhodovacej
praxenajvyššíchjustičnýchautorít.Zdôraznilvsúladespovinnosťoueurokonformnéhovýkladuvosvetle
rozhodnutia C- 42/15, že smernica 2008/48/ES je v režime plnej argumentácie a je absolútne vylúčené,
aby sa štát od tejto akýmkoľvek spôsobom odchýlil a v takom prípade je nutné použiť výklad, ktorý vedie
k zachovaniu účinkov plnej argumentácie, ako sa to koniec koncom stalo i vo vzťahu k neexistujúcim

povinnostiam, ktoré mali údajne spočívať v tom, že zmluva by mala obsahovať takzvaný rozpis splátky.
Neexistuje v smernici 2008/48 akákoľvek dualita pojmov doba trvania zmluvy, či konečná splatnosť. S
poukazom na rozsiahlu rozhodovaciu prax Súdneho dvora EÚ a najvyšších súdnych autorít je absolútne
vylúčené, aby pri aplikácii daných záverov mohlo dôjsť k uplatneniu ultimatívnej sankcie bezúročnosti
a bezpoplatkovosti v takejto absurdnej výške, a to len z dôvodu, ktorý nijakým spôsobom nevplýva

na akékoľvek posúdenie rozsahu záväzku dlžníkov. Uviedol, že tiež predložili všetky údaje, ktoré sa
zadávajú do vzorca RPMN a tieto údaje, ktoré sú výstupom z bankového informačného systému,
žalobcanijakonevyvrátilaninespochybnil,hocijehovtomtosmerezaťažujebremenotvrdenia.Žalovaný
uviedol a aplikoval všetky hodnoty správne, presne v súlade s ust. § 19 v spojitosti s prílohou číslo 2
zákona č. 129/2010 a zároveň bolo ako dôkaz označené a predložené i stanovisko NBS SR, ktoré jasne

preukazuje, že bez ohľadu nato, akým spôsobom dôjde k výpočtu pri použití parametra výška úveru
ako vo výške 6000,- €, tak aj zníženej o spracovateľský poplatok vo výške 169,- €, výsledok RPMN
bude v oboch prípadoch rovnaký. Uviedol, že na danú vec je absolútne vylúčené aplikovať rozhodnutia
vo veci Radhinger, keďže to je založené na iných skutkových okolnostiach, kedy dlžníkovi nebol vôbec
poskytnutý úver do dispozície a nesprávne uvedenie by zároveň malo za následok podhodnotenie

RPMN, čo je však v tomto prípade vylúčené, ako to bolo preukázané práve stanoviskom NBS SR.
Z výpisu z úveru vyplýva, že úver bol poskytnutý, resp. čerpaný bezhotovostne, a to dňa 21.10.2010 a to
v dvoch tranžiach 169,- € a 5.831,- €, t.j. spolu presne 6000,- €, teda v plnej výške. Na základe dohody
strán a žiadosti dlžníka, ktorá bola predložená, následne došlo k úhrade spracovateľského poplatku
z takto poskytnutých prostriedkov. Aj uvedená okolnosť vylučuje, aby bolo aplikované rozhodnutie vo

veci Radhinger, keďže ako už bolo uvedené v danom prípade nebolo dlžníkovi do dispozície poskytnuté
vôbec nič. A v tomto prípade je tomu presne naopak. Výklady vedúce k sankcii viac ako 2000,- €,
a to za situácie, kedy nebol uhradený záväzok v úplnosti, za situácie, kedy bolo ako Národnou bankou
SR, tak aj v tisíckach iných súdnych rozhodnutí nijako nerozporované, žeby zmluva „nemala byť v
poriadku“, nie je ničím iným ako zbavovanie majetku veriteľa bez akéhokoľvek právneho dôvodu. Takto

právna istota žiadnym spôsobom nevyzerá a ak aj by už malo dôjsť čo nedošlo k zmene rozhodovacej
praxe, táto by mala byť aplikovaná výlučne práve z dôvodu právnej istoty na právne vzťahy, ktoré
sú uzatvárané po vydávaní takýchto rozhodnutí. Formulovanie neexistujúcich dôvodov, ktoré nikto od
roku 2010 netvrdil, nebolo o nich nijakým spôsobom rozhodované, ani v rámci rozhodovacej činnostiregulátora a už vôbec nie v rozhodovacej praxi súdov, teda s odstupom 10-15 rokov zrazu aplikovať novo
uvádzané úvahy na zmluvy, ktoré nikdy neboli takýmto spôsobom vykladané, je popretím akejkoľvek
právnej istoty a absolútne popiera to, žeby mala byť SR nejaký materiálno-právny štát. Právny zástupca

vniesol do konania viaceré rozsiahle (záverečná reč – zhňujúce podanie na 140 strán), či už písomné
alebo ústne podania a prednesy, ktorými sa súd samozrejme dôsledne zaoberal a dal odpovede na
skutočnosti relevantné pre toto súdne konanie v kontexte s výrokom rozsudku a jeho dôvodmi, no
zároveň poukazuje na nasledujúce rozhodnutie:
„I.ZávěrembyseNSSještěrádvyjádřilkestěžovatelčiněargumentačnístrategii.Stěžovatelkapředkládá

správním soudům podání dlouhá desítky stran (její žaloba přesahovala čtyřicet stran, kasační stížnost
měla více než třicet stran a kasační replika činila čtrnáct stran). Tato podání jsou protkána desítkami
přímých citací z judikatury, často na úkor přehlednosti už tak obsáhlé argumentace. Je jistě věcí každého
účastníka, jak bude své myšlenky formulovat; více stran textu však obvykle neznamená větší důraznost
argumentů. Dlouhým textům tak hrozí, že se v nich to podstatné rozmělní, jejich čtenář (kterým je zde
soud) otupí a nevyvine pak takové myšlenkové úsilí, jakého je pro vypořádání námitek třeba.

II. I když o otázky procesního a hmotného práva bude mezi účastníky soudního řízení spor vždy
(a žádná konkrétní strategie tedy nedokáže předem zajistit úspěch tomu či onomu účastníku), může
účastníkalespoňpodstatněsnížitriziko,žesoudvjehověcivydározhodnutínepřezkoumatelné.Snížího
tím, že bude napříště chtít čtenáře přesvědčit pádností svých argumentů, nikoli jej udolat i těmi
nejmenšími skutkovými podrobnostmi, délkou svých podání a počtem citací judikatury.

III. Povinností soudu ovšem tak jako tak zůstává se s podáními stran pečlivě seznámit a veškeré
vznesené námitky vypořádat. U dlouhých textů bývá tento úkol obtížnější, přesto na něj soud nemůže
rezignovat nebo si jej nepřiměřeně ulehčit tím, že jen stroze převezme závěry správních orgánů. Soud
přitom není povinen odpovídat na každou účastníkovu větu. Z dlouhých podání má vydestilovat to
podstatné, nemůže však zcela potlačit konkrétní námitky a postavit proti nim jen vždy platné obecné

zásady. Účastník by totiž z rozsudku měl poznat, že soud o jeho argumentech a o konkrétních
okolnostech věci skutečně přemýšlel. Stejně jako se má účastník snažit přesvědčit soud, měl by se soud
snažit přesvědčit účastníka, že jeho věc neodbyl, ale že ji spravedlivě zvážil.“. (rozsudok Najvyššieho
správneho súdu ČR, č. k.: 10 Afs 83/2023 – 105 z 22. mája 2024)

11. Z výsledkov vykonaného dokazovania, z vyjadrení strán sporu, zo Zmluvy o splátkovom úvere,
z výpisov z úverového účtu, z Rozsudku Okresného súdu Poprad sp. zn. 20Csp/16/2020-169,
zRozsudkuKrajskéhosúduvPrešovesp.zn.12CoCsp/55/2020-229,akoajzďalšíchlistinnýchdôkazov
v spise mal súd preukázané, že žalobkyňa a jej manžel ako dlžníci a žalovaný ako veriteľ, uzavreli dňa
21.10.2010 Zmluvu o splátkovom úvere, na základe ktorej mal žalovaný poskytnúť žalobcom bezúčelový

úver v sume 6.000,- €, ktorý mali splácať formou prvej splátky v sume 32,14 € a následne formou 119.
pravidelných mesačných splátok po 103,41 €. Termín splatnosti poslednej splátky bol určený v 19. deň
v kalendárnom mesiaci. RPMN úveru bolo uvedené vo výške 19,23% a priemerné RPMN bola uvedené
vo výške 18,09%. Celková čiastka spojená s úverom bola vyčíslená na sumu 12.608,27 €.

12. Rozsudkom Okresného súdu Poprad sp. zn. 20Csp/16/2020-169 zo dňa 15/5/2020, ktorý nadobudol
právoplatnosť dňa 25/6/2021, v právnej veci žalobcu EOS KSI Slovensko, s. r. o., so sídlom Bratislava
- Petržalka, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, proti žalovaným v 1/ rade A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom
C., A. XX/X a v 2/ rade D. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C., A. XX/X, v spore o zaplatenie 3.000,- eur s
prísl. bolo súdom prvej inštancie rozhodnuté tak, že žaloba bola zamietnutá a žalovaným bol priznaný

nárok na 100 % náhradu trov konania. Z odôvodnenia tohto rozsudku súd zistil, že nárok uplatnený
predmetnou žalobou vychádzal zo zmluvného vzťahu medzi žalobcami a žalovaným v prebiehajúcom
súdnom konaní, a teda zo Zmluvy o splátkovom úvere č. 0494339943, uzavretej dňa 21.10.2010
medzi žalovanými (tu žalobcovia) a právnym predchodcom žalobcu, Slovenskou sporiteľňou, a. s. (tu
žalovaná). Po vyhlásení mimoriadnej splatnosti dňa 19.6.2017, bola Zmluvou o postúpení pohľadávok

zo dňa 24.6.2019 pohľadávku voči žalovaným postúpená Slovenskou sporiteľňou, a.s. na spoločnosť
EOS KSI Slovensko, s. r. o..
12.1 Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že žalovaní (tu žalobcovia; pozn. súdu) a
právny predchodca žalobcu (tu žalovaný; pozn. súdu) uzavreli zmluvu o spotrebiteľskom úvere, v zmysle
ktorej mal byť žalovaným poskytnutý úver vo výške 6.000,- eur.

12.2Predložená zmluva o úvere neobsahuje údaje predpísané ust. § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z.,
a to v písmene f), k), m), n) a o). Z predloženej zmluvy nie je možné zistiť dobu trvania zmluvy o
spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, nemožno tiež zistiť výšku,
počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátkypriraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru
na účely jeho splatenia, nakoľko zmluva obsahuje len údaj o splátke, bez jej špecifikácie. Na uvedená
nadväzuje absencia súhrnného prehľadu, ktorý obsahuje lehoty a podmienky splácania úrokov a

súvisiacich pravidelných a nepravidelných poplatkov, ak sa poplatky a úroky majú platiť bez amortizácie
istiny a zmluva neobsahuje ani údaj o poplatkoch za vedenie jedného alebo viacerých účtov, na
ktorých sa zaznamenávajú platobné transakcie a čerpania, ak je otvorenie účtu povinné, spoločne s
poplatkami za používanie platobných prostriedkov na platobné transakcie a čerpania a inými poplatkami
vyplývajúcimi zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere a podmienkami, za akých sa tieto poplatky môžu

zmeniť. Čo sa týka úrokovej sadzby, ktorá sa použije v prípade omeškania spotrebiteľa s platením
splátok, a spôsob jej úpravy a prípadné poplatky pri neplnení zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zmluva v
úvodných ustanoveniach v čl. I uvádza hodnotu 8% p.a., avšak v čl. II bode 9 odkazuje, že výška sadzby
pre výpočet úrokov z omeškania je určená zverejnením.
12.3 Samostatne hodnoteným nedostatkom je nesprávne uvedenie RPMN ako nevyhnutnej náležitosti
tohto typu spotrebiteľskej zmluvy. Zákon č. 129/2010 Z.z. v ust. § 9 ods. 2 písm. j) uvádza, že zmluva o

spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať
ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané
na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky
predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov. Zmluva obsahuje o RPMN v
hodnote 19,23%. Napriek opakovaným pokusom o odôvodnenie uvedenej hodnoty sa súdu nepodarilo

zistiť akým spôsobom bola právnym predchodcom žalobcu vypočítaná. Jednotlivé výpočty pritom
zahŕňali či nezahŕňali poplatok 169,- eur za poskytnutie úveru a poplatky za účet v sume 358,80 eur,
avšak žiadnym spôsobom výpočtu nebola dosiahnutá deklarovaná hodnota. Jednotlivé výpočty pritom
dosiahli hodnoty od 17,97% do 20,97%. Z uvedeného vyplýva, že hodnota 19,23% uvedená právnym
predchodcom žalobcu v zmluve je uvedená nesprávne.

12.4 Súd tiež poukázal na skutočnosť, že právny predchodca žalobcu vyhlásil mimoriadnu splatnosť
úveru v zmysle bodu 8.1 písm. a) Produktových obchodných podmienok pre Hypotekárne a splátkové
úvery Slovenskej sporiteľne, a.s., s účinnosťou od 1.1.2015, avšak tieto obchodné podmienky nie sú
súčasťou predloženej zmluvy ani príloh žaloby a nebolo tak ani preukázané splnenie podmienok pre
vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru.

12.5 Čo sa týka započítania prijatého plnenia, v tomto smere súd poukázal na existujúcu judikatúru,
z ktorej o.i. vyplýva, že: Ak zmluva umožňuje ľubovôľu dodávateľa v tak závažnej otázke, akou
je rozhodovanie o účele platby, a teda svojvoľné rozhodovanie o výške nielen príslušenstva, ale v
konečnom dôsledku aj o výške samotnej istiny pohľadávky, nerešpektujúc pritom určenie účelu platby zo
strany spotrebiteľa, je zmluva v tejto časti hrubo nevyvážená. Ustanovenie zmluvy vedúce k opísanému

stavu je v neprospech spotrebiteľa a pokiaľ nie je spotrebiteľom osobitne vyjednané, ale je v rámci
kontraktácie nadiktované v režime tzv. štandardnej typovej (adhéznej) zmluvy, ide vždy o neprijateľnú
zmluvnú podmienku. (rozsudok Krajského súdu Prešov z 20. 09. 2011, sp. zn. 6Co 39/2011).
12.6 Z uvedeného považoval súd za nesporné, že zmluva o úvere neobsahuje obligatórne náležitosti
zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Zákon o spotrebiteľských úveroch je nutné vnímať ako právny predpis

slúžiaci na ochranu spotrebiteľa ako slabšieho účastníka právneho vzťahu. Pre spotrebiteľskú zmluvu
je charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom, ktorým je najčastejšie
predávajúci, za zmluvných podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ, pričom spotrebiteľ nemá možnosť
tietopodmienkyindividuálneovplyvniť.Občianskyzákonníkpodrobnejšiešpecifikujevšeobecnépravidlá
pre dojednanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách a výslovne ustanovuje, že takéto ustanovenia

v zmluvách, ktoré spôsobujú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa sú
neprijateľné a preto neplatné. Vychádza sa z toho, že predovšetkým spotrebiteľ v dobrej viere uzatvára
zmluvu s dodávateľom, od ktorého sa očakáva, že vzhľadom na jeho podnikanie a ponúkaný tovar a
služby koná profesionálne a v súlade s poctivým prístupom k podnikaniu. Predpokladá sa, že dodávateľ
mávedomostiaskúsenostiaoprotispotrebiteľovivystupujeakozvýhodnenýúčastníkzmluvnéhovzťahu

založeného spotrebiteľskou zmluvou. Pokiaľ dodávateľ požaduje od spotrebiteľa sankciu za porušenie
jeho zmluvných povinností a táto je v nepomere k jeho plneniu, je neplatná.
12.7Zmluvauzavretámedziprávnympredchodcomžalobcuažalovanoujenepochybnespotrebiteľskou
zmluvou aj v zmysle zákona o ochrane spotrebiteľa, pričom tento výklad je v súlade aj s komunitárnou
úpravou ochrany spotrebiteľa v zmysle smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch a v zmysle § 52
Občianskeho zákonníka. Spotrebiteľ z povahy veci v súčasných podmienkach štandardizácie produktov
bežnej spotreby, ako aj zmluvných podmienok, má iba fiktívnu možnosť ovplyvniť podstatu zmluvných
podmienok, ktoré sú mu zo strany dodávateľa predložené, pričom často vzhľadom na ich rozsiahlosť apoužitú právnu terminológiu nemá možnosť, či už ich vôbec prečítať, resp. pochopiť ich obsah. Ide teda
o zákonný zákaz používania neprijateľných podmienok, ktoré vyvolá právoplatné súdne rozhodnutie a
dodávateľ je povinný zdržať sa ich používania. Ochrana spotrebiteľa sa týka iba formulárových zmlúv,

ktoré sú uzatvárané na základe predbežne formulovaného zmluvného formulára, ktorý má dodávateľ
vopredpripravenýaktorýpoužívavdvochaleboviacerýchprípadoch,pričomspotrebiteľspravidlaobsah
zmluvy nemení.
12.8 Musí byť bez akýchkoľvek pochybností ustálené, že účelom uvedenej právnej úpravy je poskytnutie
ochrany spotrebiteľovi. Spotrebiteľ má byť totiž informovaný o výške úrokov z úveru a poplatkoch

súvisiacich s úverom. Dodávateľ má zákonnú povinnosť v zmluve o spotrebiteľskom úvere uviesť údaje
o výške úrokov a poplatkov a to priamo v zmluve so sankciou straty práva na úroky a poplatky. Iba takáto
informácia pre spotrebiteľa prispieva k transparentnosti trhu a umožňuje spotrebiteľovi poznať rozsah
svojho záväzku. Žalovaný v predmetnom prípade však túto možnosť nemal.
12.9 Súd uviedol, že obdobný právny názor bol vyslovený aj v rozhodnutí Okresného súdu Trenčín
sp. zn. 27C/118/2015 zo dňa 09.02.2016, Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 9C/70/2015 zo

dňa 02.02.2016, Okresného súdu Prešov sp. zn. 28C/91/2015 zo dňa 10.02.2016, Krajského súdu v
Prešove sp. zn. 19Co/66/2015 zo dňa 01.12.2015, Krajského súdu v Trnave sp. zn. 26Co/430/2015 zo
dňa 27.09.2016, Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Co/403/2016 zo dňa 12.10.2016, Krajského súdu v
Žilinesp.zn.9Co/397/2016zodňa26.01.2017,OkresnéhosúduLiptovskýMikulášsp.zn.5Csp/28/2016
zo dňa 07.03.2017, Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10Co/198/2016 zo dňa 29.11.2016, Krajského

súdu Žilina sp. zn. 11Co/127/2015, Krajského súdu Trnava sp. zn. 25Co/567/2014, Krajského súdu v
Prešove sp. zn. 6Co/61/2015, sp. zn. 7Co/220/2014, sp. zn. 8Co/113/2015, sp. zn. 20Co/49/2015,sp.
zn. 21Co/117/2015.
12.10 S prihliadnutím na uvedené považoval súd za nepochybné, že zmluva o úvere neobsahuje
zákonom predpísané údaje, obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky a obsahuje tiež nesprávny

údaj o RPMN, a preto je potrebné úver považovať za bezúročný a bez poplatkov. S prihliadnutím na
konštatované skutočnosti by nárok žalobcu bez akéhokoľvek plnenia žalovanými predstavoval sumu
5.831,-eur(6.000,-eur-169,-eurpoplatok).Žalobcasámdeklaroval,žežalovaníuhradilijehoprávnemu
predchodcovi sumu 8.008,86 eur, pričom uvedená suma prevyšuje nárok žalobcu vyplývajúci zo zmluvy.
Je teda zrejmé, že žalobca voči žalovaným žiaden nárok nemá a naopak sa na úkor žalovaných

bezdôvodne obohatil.

13. Z rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 12CoCsp/55/2020-229 zo dňa 27/5/2021,
právoplatného dňa 25/6/2021, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Poprad
20Csp/16/2020-169 zo dňa 15/5/2020 súd zistil, že v zhode so súdom prvej inštancie, ani odvolací

súd v predmetnej veci nemal pochybnosti o tom, že predmetný vzťah medzi právnym predchodcom
žalobcu a žalovanými je vzťahom spotrebiteľským, pretože uzatvorená Zmluva o splátkovom úvere
je štandardnou formulárovou spotrebiteľskou zmluvou, kde právny predchodca žalobcu vystupoval v
postavení dodávateľa, pretože pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a žalovaní sú spotrebiteľmi, keďže pri uzatváraní a plnení

spotrebiteľskej zmluvy nekonali v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
13.1 Je teda nepochybné, že predmetná zmluva je spotrebiteľskou zmluvou, pričom aj zmluvu uzavretú
podľa Obchodného zákonníka možno považovať za spotrebiteľskú. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie
správnenaposúdenieprávnehovzťahuaplikovalustanovenianaochranuspotrebiteľa.Jepritomzrejmé,
že obsah zmluvy si žalovaní ako spotrebitelia osobitne nevyjednali a nemali ani možnosť podstatným

spôsobom ovplyvniť jej obsah.
13.2 Odvolací súd nijako nepoprel aplikáciu ustanovení Obchodného zákonníka na úverové vzťahy.
Predmetná vec sa však týka záväzkovo-právneho vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou, ktorá je
regulovaná osobitnou právnou úpravou obsiahnutou v Občianskom zákonníku (§ 52 a nasl.). Ide o vzťah
medzi obchodníkom a spotrebiteľom, ktorý prijíma úver na spotrebu. Ide teda o typický občianskoprávny

vzťah a niet dôvodu nechrániť dobromyseľnosť žalovanej ako spotrebiteľa vychádzajúcu z dôvery v
objektívne občianske právo.
13.3 Zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov
účinný v čase uzatvorenia zmluvy (ďalej len „ZoSÚ“) v ust. § 9 ods. 2 presne definoval, aké náležitosti,
okrem všeobecných, musia spotrebiteľské zmluvy obsahovať. Z uvedeného ustanovenia je zrejmé, že

povinnou náležitosťou spotrebiteľskej zmluvy bolo okrem iného aj uvedenie doby trvania zmluvy.
13.4 V zmysle ust. § 9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ je údaj o dobe trvania zmluvy jeden z dôležitých
obligatórnych náležitostí spotrebiteľských zmlúv, ktorého absencia je postihnutá sankciou bezúročnosti
a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru. Vzhľadom na to, že ZoSÚ nepostihuje sankciou bezúročnosti abezpoplatkovosti absenciu alebo nesprávne uvedenie ktorejkoľvek obligatórnej náležitosti vymedzenej
v § 9 ods. 2 ZoSÚ, ale len taxatívne vymedzených náležitostí, možno mať za to, že doba trvania
zmluvy patrí medzi jeden z najdôležitejších obligatórnych náležitostí spotrebiteľskej zmluvy. Odvolací

súd poukázal na to, že gramatickým výkladom § 9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ možno dospieť k záveru,
že je potrebné rozlišovať medzi pojmom „doba trvania zmluvy“ a pojmom „termín konečnej splatnosti
úveru“. Pojem „doba trvania zmluvy“ je potrebné vykladať ako dobu, na ktoré je zmluva uzatvorená,
pričom môže ísť o dobu neurčitú alebo o dobu, ktorá je totožná s dobou na ktorú sa uzatvára napr.
zmluva o bežnom účte. Uvedený pojem tak nemožno stotožniť s dobou čerpania, resp. aktuálneho

čerpania konkrétneho úveru. V predmetnom prípade bola zmluva medzi právnym predchodcom žalobcu
a žalovanými uzatvorená na dobu určitú, a to až do úplného vysporiadania všetkých vzťahov, ktoré
vznikli na základe alebo v súvislosti s úverom. Uvedenú formuláciu však ani podľa názoru odvolacieho
súdu nemožno považovať za splnenie si povinnosti vyplývajúcej z § 9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ, pretože
z neho jasne a zrozumiteľne nevyplýva predne do kedy, resp. do ktorého okamihu uzatvorená zmluva
má trvať. Stanovenie doby trvania zmluvy ako jednej z obligatórnych náležitostí spotrebiteľskej zmluvy

totiž vyžaduje presné a jasné vymedzenie informácie. Rovnako nepostačuje, ak je spotrebiteľ povinný
si odvodzovať takýto údaj alebo informáciu z iných ustanovení zmluvy. Z uvedeného dôvodu preto
nemožno prisvedčiť tvrdeniu žalobcu v podanom odvolaní, že uvedený údaj si mohli žalovaní zistiť,
resp. odvodiť napríklad z dátumu ku ktorému mali uhrádzať mesačné splátky, počtu splátok, či termínu
konečnej splatnosti. Počet a výška splátok úveru predstavovali v čase uzatvorenia zmluvy samostatné

zmluvné náležitosti, ktorú súčasne nemožno stotožňovať s chýbajúcim, resp. neurčito a nejasne
uvedeným údajom o dobe trvania zmluvy.
13.5 Žalobca v podanom odvolaní poukazoval aj na novelizáciu ZoSÚ účinnú od 01.05.2018, v zmysle
ktorejdošlozust.§9ods.2písm.f)kvypusteniupojmu„termínkonečnejsplatnosti“kčomuodvolacísúd
uvádza, že aj po uvedenej novelizácii ZoSÚ povinnosť uvádzania doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom

úvere, a to jasne a zrozumiteľne, nebola zo zákona vypustená (po novelizácii upravená v § 9 ods.
2 písm. d) ZoSÚ) a rovnako nebola uvedenou novelou zmenená sankcia za absenciu jej uvedenia,
resp. za nejasnosť jej uvedenia spočívajúca v bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru, čo
svedčí aj naďalej o dôležitosti tejto náležitosti. Napokon aj samotná Smernica 2008/48/ES o zmluvách
o spotrebiteľskom úvere požaduje uvádzanie „trvanie zmluvy o úvere“ (angl. the duration of the credit

agreement). Z uvedeného dôvodu nebolo možné ani tejto odvolacej argumentácii žalobcu pripísať
úspech.
13.6 Odvolací súd mal za to, že už samotné neuvedenie, resp. nejasné a nezrozumiteľné uvedenie
doby trvania zmluvy spôsobilo bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého úveru, a preto sa nebolo
potrebné ďalej zaoberať ani ostatnými dôvodmi bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru

zistenými súdom prvej inštancie, s ktorými žalobca v podanom odvolaní nesúhlasil.
13.7 Vzhľadom na uvedené tak žalovaní boli povinní vrátiť žalobcovi len istinu im poskytnutého úveru,
t.j. sumu 5.831,- Eur (sumu, ktorá im bola reálne poskytnutá na účet po odrátaní poplatku 169,- Eur). Z
vykonaného dokazovania súdu prvej inštancie vyplynulo, že žalovaní právnemu predchodcovi žalobcu
reálne uhradili sumu 8.008,86 Eur, teda vrátili viac, ako boli povinní, preto žalobu správne zamietol.

13.8 Odvolací súd dal ešte do pozornosti, že súd prvej inštancie dospel aj k záveru o nesplnení
podmienok vyhlásenia mimoriadnej splatnosti poskytnutého úveru, z dôvodu, že v konaní neboli
predložené Produktové obchodné podmienky pre Hypotekárne a splátkové úvery Slovenskej sporiteľne,
a.s. s účinnosťou od 01.01.2015, na základe ktorých došlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti. Tu
pripomenul, že v takomto prípade nemožno vyhlásenie mimoriadnej splatnosti považovať za súladné so

zákonom,atedažalobca,resp.jehoprávnypredchodcanemoholodžalovanýchpožadovaťjednorazové
splatenie celého zvyšku úveru. Z uvedeného dôvodu mal tak žalobca nárok len na splatenie splátok
splatných ku dňu vyhlásenia rozsudku. Vzhľadom na to, že konečná splatnosť úveru mala nastať dňa
19.10.2020, ku dňu vyhlásenia rozsudku bolo splatných 114 mesačných splátok, teda ku dňu vyhlásenia
rozsudku bola vzhľadom na bezpoplatkovosť a bezúročnosť úveru splatná istina vo výške 5.539,26 Eur

(5.831 : 120) x 114), potom aj z tohto pohľadu možno dospieť k záveru, že žalovaní neboli v omeškaní
so splátkami dlhu, a teda že aj z toho pohľadu je žaloba nedôvodná.

14.Obarozsudkybolidoručenéprávnemuzástupcovižalovanéhospolusnávrhomnazmenužalobydňa
3.3.2022. Je bez právnej relevancie tvrdenie žalovaného, že sa na neho predmetné rozhodnutia nemôžu

vzťahovať,keďženebolstranousporuvtýchtokonaniach.Právežalovanýjesubjektom,ktorýpredmetnú
Zmluvu so žalobcami uzavrel, a bol to on, komu plnili a kto sa teda aj na ich úkor bezdôvodne obohatil.
Jeho pasívna legitimácia v konaní je nesporná a riešená už mnohými súdnymi rozhodnutiami. Naviac
na subjekt, ktorému žalovaný svoju údajnú pohľadávku voči dlžníkom postúpil, prešli v zmysle § 524ods.2 OZ s postúpenou pohľadávkou aj všetky práva s ňou spojené, teda aj právo vymáhať ju v súdnom
konaní a tam relevantným spôsobom v rámci procesného útoku obhájiť svoje domnelé nároky súvisiace
s postúpenou pohľadávkou za účelom v spore uspieť. Žaloba však bola v konaní sp. zn. 20Csp/16/2020

zamietnutá a rozsudok bol potvrdený rozsudkom odvolacieho súdu.
Vytvori? odkaz

15. Ako uviedla aj žalobkyňa a súd sa s tým v plnom rozsahu stotožňuje, rozhodnutie vydané v konaní
vedenom na tunajšom súde sp. zn. 20Csp/16/2020 v spojení s Rozsudkom Krajského súdu v Prešove

sp. zn. 12CoCsp/55/2020, podľa ktorých je potrebné považovať úver poskytnutý predmetnou zmluvou
o spotrebiteľskom úvere za bezúročný a bez poplatkov, majú pre toto prebiehajúce súdne konanie
prejudiciálne účinky. Otázkou prejudiciálneho účinku právoplatného rozhodnutia sa zaoberala judikatúra
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (uznesenie zo dňa 29.04.2010 sp. zn. 1 Cdo/133/2009 a
uznesenie zo dňa 25.04.2012 sp. zn. 5 MCdo/16/2010), tiež judikatúra Ústavného súdu Slovenskej
republiky. Ústavný súd Slovenskej republiky v Náleze č.k. II. ÚS 349/09-36 zo dňa 20.01.2010 rozhodol

o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd zdôrazniac, že vzhľadom na zásadu prejudiciality, ako aj na zásadu viazanosti súdu
právoplatnými rozhodnutiami vydanými v inom konaní, konajúci všeobecný súd nemá možnosť výberu
v otázke, či bude rešpektovať právoplatné rozhodnutie vydané v inom konaní, ktoré rieši otázku javiacu

sa prejudiciálnou v súvislosti s riešením daného prípadu.

16. Samotná právna argumentácia a skutkové tvrdenia ohľadom toho, že predmetný úver je bezúročný
a bez poplatkov, ako aj jednotlivé plnenia vykonané na poskytnutý úver, sú ale obsiahnuté aj v podanej
žalobe a ako také žalovanou stranou ani neboli popreté a žiadnymi dôkazmi vyvrátené.

17. Už v žalobe žalobcovia tvrdili, že Zmluva neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 zákona o
spotrebiteľských úveroch, konkrétne najmä písm. f) dobu trvania zmluvy, písm. g) celkovú výšku úveru
a písm. j) RPMN a predpoklady pre výpočet RPMN. Súd sa vzhľadom na uvedené nestotožňuje
s tvrdeniami žalovaného, že žalobcovia neuniesli bremeno tvrdenia a následne ani bremeno dôkazu

ohľadom svojho nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Opak je zrejmý zo samotnej žaloby,
listinných dôkazov k nej pripojených a následne podporený aj vyššie uvedenými súdnymi rozhodnutiami
Okresného súdu Poprad sp. zn. 20Csp/16/2020 a Krajského súdu v Prešove sp. zn. 12CoCsp/55/2020,
podľa ktorých je potrebné považovať úver poskytnutý predmetnou zmluvou o spotrebiteľskom úvere
za bezúročný a bez poplatkov, a ktoré majú pre toto prebiehajúce súdne konanie prejudiciálne účinky,

ako už súd uviedol. A z nich tiež vyplýva, rovnako ako z výpisov z úverového účtu, že žalobcovia
úver „preplatili“ o žalovanú istinu v prebiehajúcom konaní. Súd má za to, že je irelevantné, kto
z dlžníkov splátky realizoval. Žalovaného nároku je oprávnený domáhať sa každý z dlžníkov. Najvyšší
súd Slovenskej republiky v uznesení z 26. októbra 2016 sp. zn. 6 Cdo 544/2015 uviedol, že k otázke
charakteru spoločenstva medzi solidárne zaviazanými dlžníkmi už Najvyšší súd SR zaujal stanovisko,

keď napríklad v rozhodnutí sp. zn. 4 Cdo 203/2005 uviedol, že „žalovaní solidárni dlžníci sú zásadne
samostatnými a nie nerozlučnými spoločníkmi v konaní. Vysvetlil, že právny základ záväzku každého
z nich a prípadné námietky proti nemu môžu byť u každého spoločníka posúdené nezávisle. Samotná
povaha solidarity sa vyznačuje mnohosťou právnych vzťahov spätých iba totožnosťou plnenia či
predmetu plnenia. Solidárny záväzok sa ale nemusí vyznačovať totožným obsahom, rôznosť práv a

povinností k tomu istému plneniu je tu prípustná. Ak teda ide o samostatné záväzky, ktoré nemusia
byť ani obsahovo totožné, potom už táto skutočnosť vylučuje, že by mohlo ísť medzi solidárnymi
dlžníkmi o také spoločné práva, aby sa rozsudok musel vzťahovať na všetkých. Rozsudok sa nemusí
vzťahovať na všetkých žalovaných solidárnych dlžníkov a o nerozlučné spoločenstvo nepôjde tiež preto,
že veriteľ si môže zvoliť, či bude o celé plnenie žalovať všetkých alebo len niektorých spoludlžníkov. Z

hmotného práva, podľa ktorého je len na úvahe veriteľa, či bude celé plnenie alebo jeho časť žiadať
len od niektorého alebo od všetkých solidárnych dlžníkov, totiž vyplýva, že pasívne vecne legitimovaný
je ktorýkoľvek solidárny dlžník sám o sebe. Už z toho, že o založení procesného spoločenstva
medzi solidárnymi dlžníkmi rozhoduje iba vôľa veriteľa (pôjde o tzv. dobrovoľné spoločenstvo), vyplýva
záver o samostatnosti spoločníkov. Okrem toho, aj keby boli žalovaní všetci solidárni dlžníci, nemusí

sa rozsudok vzťahovať na všetkých, lebo každému z nich prislúchajú jeho (resp. aj jeho) osobné
námietky, ktoré budú posudzované iba vo vzťahu k nemu samému“. Analogicky teda má súd za
to, že žalobkyňa bola oprávnená eventuálne podať žalobu aj samostatne, aj keď zmluvu uzavreli
ako dlžníci obaja s manželom. Pre posúdenie, či ide o samostatné alebo nerozlučné spoločenstvoje rozhodujúca povaha predmetu konania vyplývajúca z hmotného práva; tam, kde hmotné právo
neumožňuje, aby predmet konania bol prejednaný a rozhodnutý samostatne voči každému spoločníkovi,
ide o nerozlučné spoločenstvo. Napriek tomu, že postavenie žalobkyne a jej manžela vyplývajúce

zo zmluvy je postavením solidárnych dlžníkov zaviazaných spoločne a nerozdielne, ich procesné
postavenie je vždy samostatné. Ak z hmotného práva plynie „spoločne a nerozdielne“, resp. plnením
jedného v rozsahu plnenia zaniká povinnosť druhého, tak sa nikdy nejedná o nerozlučné procesné
spoločenstvo .Keďže záväzok žalobkyne a jej manžela z predmetnej úverovej zmluvy je solidárny,
pretože k jeho splneniu boli zaviazaný spoločne a nerozdielne, plnenie niektorého z dlžníkov tak

spôsobujezánikzáväzkuostatnýchspoludlžníkov.Prisolidárnychzáväzkochmáveriteľtotižsamostatnú
pohľadávku voči každému spoludlžníkovi a môže vymáhať splnenie záväzku v celom rozsahu alebo
jeho časť voči jednému, alebo niekoľkým alebo proti všetkým spoludlžníkom, a to súčasne alebo
postupne. Splnenie záväzku však jedným z dlžníkov spôsobuje voči veriteľovi zánik záväzkov ostatných
spoludlžníkov. Vychádzajúc z uvedeného je nepochybné, že žalobcovia mali aktívnu legitimáciu na
podanie predmetnej žaloby, a teda ani nie je na mieste skúmať, ktorý z dlžníkov presne ktorú platbu na

úver vykonal. V konečnom dôsledku v súčasnosti je žalobkyňa aj právnou nástupníčkou po nebohom
manželovi, a to na základe dedičského rozhodnutia a rozhodnutia súdu v prebiehajúcom súdnom konaní
o jej právnom nástupníctve.
18. Ako konštatoval aj Krajský súd v Prešove v Rozsudku sp. zn. 12CoCsp/55/2020-229 zo dňa
27/5/2021, právoplatnom dňa 25/6/2021, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Poprad

20Csp/16/2020-169 zo dňa 15/5/2020, v zmysle ust. § 9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ je údaj o dobe
trvania zmluvy jeden z dôležitých obligatórnych náležitostí spotrebiteľských zmlúv, ktorého absencia je
postihnutá sankciou bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru. Vzhľadom na to, že ZoSÚ
nepostihuje sankciou bezúročnosti a bezpoplatkovosti absenciu alebo nesprávne uvedenie ktorejkoľvek
obligatórnej náležitosti vymedzenej v § 9 ods. 2 ZoSÚ, ale len taxatívne vymedzených náležitostí,

možno mať za to, že doba trvania zmluvy patrí medzi jeden z najdôležitejších obligatórnych náležitostí
spotrebiteľskej zmluvy. Odvolací súd poukázal na to, že gramatickým výkladom § 9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ
možno dospieť k záveru, že je potrebné rozlišovať medzi pojmom „doba trvania zmluvy“ a pojmom
„termín konečnej splatnosti úveru“. Pojem „doba trvania zmluvy“ je potrebné vykladať ako dobu, na ktoré
je zmluva uzatvorená, pričom môže ísť o dobu neurčitú alebo o dobu, ktorá je totožná s dobou na ktorú

sa uzatvára napr. zmluva o bežnom účte. Uvedený pojem tak nemožno stotožniť s dobou čerpania,
resp. aktuálneho čerpania konkrétneho úveru. V predmetnom prípade bola zmluva medzi právnym
predchodcom žalobcu a žalovanými uzatvorená na dobu určitú, a to až do úplného vysporiadania
všetkých vzťahov, ktoré vznikli na základe alebo v súvislosti s úverom. Uvedenú formuláciu však ani
podľa názoru odvolacieho súdu nemožno považovať za splnenie si povinnosti vyplývajúcej z § 9 ods. 2

písm. f) ZoSÚ, pretože z neho jasne a zrozumiteľne nevyplýva presne do kedy, resp. do ktorého okamihu
uzatvorená zmluva má trvať. Stanovenie doby trvania zmluvy, ako jednej z obligatórnych náležitostí
spotrebiteľskej zmluvy, totiž vyžaduje presné a jasné vymedzenie informácie. Rovnako nepostačuje,
ak je spotrebiteľ povinný si odvodzovať takýto údaj alebo informáciu z iných ustanovení zmluvy. Z
uvedeného dôvodu preto nemožno prisvedčiť tvrdeniu žalobcu v podanom odvolaní, že uvedený údaj si

mohli žalovaní zistiť, resp. odvodiť napríklad z dátumu ku ktorému mali uhrádzať mesačné splátky, počtu
splátok, či termínu konečnej splatnosti. Počet a výška splátok úveru predstavovali v čase uzatvorenia
zmluvy samostatné zmluvné náležitosti, ktorú súčasne nemožno stotožňovať s chýbajúcim, resp.
neurčito a nejasne uvedeným údajom o dobe trvania zmluvy. Keď žalobca (právny nástupca žalovaného
v prejednávanej veci) v podanom odvolaní poukazoval aj na novelizáciu ZoSÚ účinnú od 01.05.2018,

v zmysle ktorej došlo z ust. § 9 ods. 2 písm. f) k vypusteniu pojmu „termín konečnej splatnosti“ k tomu
odvolací súd uviedol, že aj po uvedenej novelizácii ZoSÚ povinnosť uvádzania doby trvania zmluvy o
spotrebiteľskom úvere, a to jasne a zrozumiteľne, nebola zo zákona vypustená (po novelizácii upravená
v § 9 ods. 2 písm. d) ZoSÚ) a rovnako nebola uvedenou novelou zmenená sankcia za absenciu jej
uvedenia, resp. za nejasnosť jej uvedenia, spočívajúca v bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého

úveru, čo svedčí aj naďalej o dôležitosti tejto náležitosti. Napokon aj samotná Smernica 2008/48/ES
o zmluvách o spotrebiteľskom úvere požaduje uvádzanie „trvanie zmluvy o úvere“ (angl. the duration
of the credit agreement). Z uvedeného dôvodu nebolo možné ani tejto odvolacej argumentácii žalobcu
pripísať úspech. Odvolací súd mal za to, že už samotné neuvedenie, resp. nejasné a nezrozumiteľné
uvedenie doby trvania zmluvy spôsobilo bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého úveru, a preto sa

nebolo potrebné ďalej zaoberať ani ostatnými dôvodmi bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého
úveru zistenými súdom prvej inštancie, s ktorými žalobca v podanom odvolaní nesúhlasil.19. S poukazom na uvedené sa súd ani v odôvodnení tohto rozsudku podrobne nezaoberá ostatnými
tvrdenými dôvodmi žalobkyňou a popieranými žalovaným, ktoré sú spôsobilé privodiť bezúročnosť
a bezpoplatkovosť poskytnutého úveru. Neobstojí ani poukazovanie žalovaného na Uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30.11.2021 sp. zn. 2Cdo/69/2020, ktoré bolo publikované
v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 2/2022 ako Rozhodnutie č.16. Podľa právnej vety
tohto rozhodnutia v zmluvách o spotrebiteľských úveroch uzatváraných podľa zákona č. 129/2010 Z.
z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení účinnom do 30.apríla 2018 nie je potrebné uvádzať presný termín konečnej

splatnosti spotrebiteľského úveru. Náležitosti uvedené v ustanovení § 9 ods. 2 písm. f) zákona sú
splnené, ak zmluva obsahuje údaj o dobe trvania zmluvy a údaje, z ktorých možno určiť, dokedy
povinnosť platiť úver s príslušenstvom trvá. Ako už bolo uvedené, v predmetnom prípade bola Zmluva
uzatvorená na dobu určitú, a to až do úplného vysporiadania všetkých vzťahov, ktoré vznikli na základe
alebo v súvislosti s úverom (čl. II, bod 9 Zmluvy). Uvedenú formuláciu nemožno považovať za splnenie
si povinnosti vyplývajúcej z § 9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ, pretože z neho jasne a zrozumiteľne nevyplýva

presne do kedy, resp. do ktorého okamihu uzatvorená zmluva má trvať. Stanovenie doby trvania zmluvy,
ako jednej z obligatórnych náležitostí spotrebiteľskej zmluvy, totiž vyžaduje presné a jasné vymedzenie
informácie. Rovnako nepostačuje, ak je spotrebiteľ povinný si odvodzovať takýto údaj alebo informáciu
z iných ustanovení zmluvy. Z uvedeného rozhodnutia NS SR vyplýva nutnosť dobu trvania zmluvy v nej
uviesť, a tiež aj údaje, z ktorých možno určiť, dokedy povinnosť platiť úver s príslušenstvom trvá.

20. Skutočná výška poskytnutého úveru bola 5.831,- €. Táto suma bola daná do dispozície žalobkyne.
Aj odvolací súd v Rozsudku sp. zn. 12CoCsp/55/2020-229 zo dňa 27/5/2021 uviedol, že žalovaní (tu
žalobcovia, t.č. už len žalobkyňa) boli povinní vrátiť žalobcovi len istinu im poskytnutého úveru, t.j. sumu
5.831,- € (sumu, ktorá im bola reálne poskytnutá na účet po odrátaní poplatku 169,- €). Konštatoval,

že z vykonaného dokazovania súdu prvej inštancie vyplynulo, že žalovaní právnemu predchodcovi
žalobcu reálne uhradili sumu 8.008,86 €, teda vrátili viac, ako boli povinní. Neobstojí nepreukázané
tvrdeniežalovaného,žesumaspracovateľskéhopoplatkuvovýške169,-€bolazrazenáažpoposkytnutí
úveru v sume 6.000,- € z dôvodu údajnej žiadosti žalobkyne, ktorá bola predložená údajne následne
až po poskytnutí úveru 6.000,- €. V čl. I Zmluvy je medzi základnými podmienkami zapracovaný aj

spracovateľský poplatok vo výške 169,- € a je pri ňom uvedené „uhradený pri uzatvorení úverovej zmluvy
z prostriedkov úveru“. Súdu z ničoho nevyplýva, že by to bolo na základe žiadosti dlžníkov tak, ako to
žalovaný prezentuje. V tomto smere aj súd poukazuje na bod 3. výroku rozsudku Súdneho dvora EÚ vo
veci C-377/14 zo dňa 21.04.2016: „Článok 3 písm. l) a článok 10 ods. 2 smernice 2008/48/ES, ako aj
bod I prílohy I tejto smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že celková výška úveru a výška čerpania

úveru označujú celkovú sumu, ktorá bola daná k dispozícii spotrebiteľovi, čo vylučuje sumy, ktoré si
poskytovateľ úveru účtuje na úhradu nákladov súvisiacich s predmetným úverom a ktoré nie sú tomuto
spotrebiteľovi reálne vyplatené.“ Rovnaké závery vyplývajú aj z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 30.06.2022 sp. zn. 9Cdo/287/2021 publikovanom v Zbierke stanovísk Najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 4/2022 pod č. 49. Aj podľa Uznesenia Krajského súdu

v Prešove č.k. 18CoCsp/10/2022-210 zo dňa 25.04.2023,: „Súdny dvor Európskej únie vo veci C-
377/14 svojim rozsudkom zo dňa 21.04.2016 vyslovil, že článok 3 písm. l) a článok 10 ods. 2 Smernice
2008/48/ES, ako aj bod I prílohy 1 tejto Smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že celková výška
úveru a výška čerpania úveru označujú celkovú sumu, ktorá bola daná k dispozícii spotrebiteľovi, čo
vylučuje sumy, ktoré si poskytovateľ úveru účtuje na úhradu nákladov súvisiacich s predmetným úverom

a ktoré nie sú tomuto spotrebiteľovi reálne vyplatené. V tomto rozsudku Súdny dvor Európskej únie
skonštatoval, že ak pojem „celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť“ je vymedzený v článku 3
písm.h)Smernice2008/48ako„súčetcelkovejvýškyúveruacelkovýchnákladovspotrebiteľaspojených
s úverom“, vyplýva z toho, že pojmy „celková výška úveru“ a „celkové náklady spotrebiteľa spojené s
úverom“ sa vzájomne vylučujú a celková výška úveru preto nemôže zahrňovať sumy, ktoré vstupujú

do celkových nákladov na úver pre spotrebiteľa. Do celkovej výšky úveru v zmysle článku 3 písm. l) a
článku 10 ods. 2 Smernice 2008/48 nemožno zahrnúť nijakú zo súm určených ako odmenu za záväzky
dohodnuté z dôvodu predmetného úveru, ako sú administratívne poplatky, úroky, provízie a akékoľvek
ďalšie poplatky, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť.
Zásadné stanovisko vo vzťahu k otázke, čo tvorí celkovú výšku spotrebiteľského úveru, vyslovil Najvyšší

súd Slovenskej republiky vo svojom rozsudku zo dňa 30.06.2022 sp. zn. 9Cdo 287/2021 publikovanom
v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 4/2022 pod č. 49.
Podľa tohto rozhodnutia, celkovú výšku spotrebiteľského úveru podľa § 2 písm. l) ZoSÚ predstavujesuma finančných prostriedkov reálne poskytnutá spotrebiteľovi veriteľom. Poplatok za poskytnutie úveru
zrazený z istiny hneď pri uzavretí zmluvy nemožno zahrnúť do celkovej výšky spotrebiteľského úveru.
V Zmluve o úvere výška poskytnutého úveru bola uvedená sumou 20.000 eur. V zmysle Európskych

informácii o spotrebiteľskom úvere bod 2. Opis hlavných vlastnosti spotrebiteľského úveru - Podmienky,
ktoré upravujú čerpanie peňažných prostriedkov (Akým spôsobom a kedy spotrebiteľ dostane peniaze)
je čerpanie úveru stanovené bezhotovostným spôsobom na účet spotrebiteľa v deň uvedený v úverovej
zmluve. V prípade, ak úverová zmluva obsahuje osobitné podmienky pre čerpanie úveru je čerpanie
úveru podmienené ich

predchádzajúcim splnením. V zmysle bodu 1. Základných podmienok Zmluvy o úvere bolo stanovené
čerpanie úveru jednorazovo dňa 02.11.2015, pričom čerpanie úveru nebolo podmienené osobitnými
podmienkami (bod 2). Podľa bodu 7. Základných podmienok, Poplatky platné podľa cenníka VÚB a.s. je
Poplatok za poskytnutie úveru vo výške 400 eur splatný ku dňu najneskôr ku dňu prvého čerpania úveru.
Z uvedených ustanovení Zmluvy o úvere a Európskych informácii o spotrebiteľskom úvere sa javí
odvolaciemu súdu, že ak na účet žalobcov bola pripísaná suma úveru a vzápätí z nej žalovaný

zinkasoval, ihneď vzal späť sumu poplatku 400 eur, teda reálne žalobcovia disponovali nie istinou úveru
20.000 eur, ale sumou 19.600 eur krátenou o zinkasovaný poplatok. Takýto postup žalovaného by tak
viedol k záveru, že žalobcom žalovaný úver reálne neposkytol vo výške dohodnutej sumy v zmluve a
uvedený postup iba potvrdzoval, že prioritným záujmom dodávateľa (veriteľa) bol ekonomický profit,
prioritne a ihneď získať poplatok, ktorý sa ale mal splácať v rámci nákladov spotrebiteľa súvisiacich

s poskytnutím úveru v priebehu trvania celého zmluvného vzťahu. Ak žalovaný do celkovej výšky
spotrebiteľského úveru zahrnul poplatok za poskytnutie úveru, ide o postup v rozpore s požiadavkami
odbornej starostlivosti veriteľa, ktorý mohol podstatne narušiť ekonomické správanie spotrebiteľa vo
vzťahu k poskytnutiu úveru, pričom takéto konanie zákonodarca považuje za nekalú obchodnú praktiku
a súčasne ju zakazuje. Súčasťou spisu zatiaľ nie je výpis z úverového účtu žalobcov, z ktoré by bolo

zrejmé a ktorý by objasnil, že okamžite s poskytnutím spotrebiteľského úveru (02.11.2015) bol žalobcom
zaúčtovaný a odrátaný poplatok za poskytnutie úveru vo výške 400 eur.
Za tejto situácie sa javí odvolaciemu súdu, že žalobcovia disponovali reálne sumou úveru iba vo výške
19.600 eur a v Zmluve o úvere bola výška úveru 20.000 eur uvedená nesprávne. Následkom čoho by
bolo pre absenciu tejto obligatórnej náležitosti zmluvy (§ 9 ods. 2 písm. g) potrebné považovať tento

spotrebiteľský úver za úver bez poplatkov a bez úrokov, ako to vyplýva z cit. ust. § 11 ods. 1 písm. b)
ZoSÚ.“

21. Aj keď súd už vyššie uvádza, že pre bezúročnosť a bezpoplatkovosť predmetného úveru postačuje
už len absencia neuvedenia doby trvania zmluvy, v súvislosti s namietanou absenciou predpokladov

pre výpočet RPMN v Zmluve súd poukazuje na aktuálny rozsudok Súdneho dvora EÚ C-677/23 zo
dňa 23.01.2025, a to priamo vo vzťahu k žalovanému, podľa bodu 64 ktorého „ Vzhľadom na všetky
predchádzajúce úvahy treba na tretiu otázku odpovedať tak, že článok 10 ods. 2 písm. g) smernice
2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že predpoklady použité na výpočet RPMN musia byť výslovne
uvedené v zmluve o úvere a v tejto súvislosti nestačí, aby ich spotrebiteľ mohol sám identifikovať

preskúmaním podmienok tejto zmluvy.“ V Zmluve je uvedené k ročnej percentuálnej miere nákladov
„19,23%“ a k predpokladom použitým na výpočet RPMN, že „ úver bol poskytnutý okamžite a v plnej
výške, dlžník bude plniť svoje povinnosti za podmienok a v lehotách uvedených v úverovej zmluve,
výška úrokovej sadzby a poplatku za správu úveru platia až do splatenia úveru“. Tak, ako to vyžaduje aj
citovaný rozsudok Súdneho dvora EÚ, predpoklady pre výpočet RPMN v Zmluve uvedené neboli a podľa

súdu je (napriek námietkam žalovaného) v uvedenom zmysle aplikovateľný na tento prípad.

22. Pokiaľ id e o vznesenú námietku premlčania, súd v zhode so žalobkyňou má za to, že
na prejednávaný prípad sa vzťahuje 10-ročná premlčacia doba, vzhľadom na úmyselné konanie
žalovaného (§ 107 ods. 1 OZ). Uzavretá Zmluva medzi stranami sporu je zmluvou spotrebiteľskou a

formulárovou, a teda žalobca jej obsah meniť nemohol, mohol na ňu len pristúpiť ako k celku alebo ako
celok odmietnuť. (napr. Rozsudok SD EÚ vo veci C-147/16, „26. ... je potrebné pripomenúť, že podľa
ustálenej judikatúry systém ochrany zavedený smernicou 93/13 vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ
sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o
vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky

vopred pripravené predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudky
z 9. novembra 2010, VB Pénzügyi Lízing, C-137/08, EU:C:2010:659, bod 46 a citovaná judikatúra;
z 21. februára 2013, Banif Plus Bank, C-472/11, EU:C:2013:88, bod 19 a citovaná judikatúra, ako
aj zo 7. decembra 2017, Banco Santander, C-598/15, EU:C:2017:945, bod 36 a citovaná judikatúra.27 Súdny dvor takisto rozhodol, že vzhľadom na toto nerovné postavenie jednej zo zmluvných strán
článok 6 ods. 1 tejto smernice stanovuje, že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa záväzné. Ako
vyplýva z judikatúry, ide o kogentné ustanovenie smerujúce k nahradeniu formálnej rovnováhy medzi

právami a povinnosťami zmluvných strán, ktorú nastolila zmluva, skutočnou rovnováhou, ktorá má
znovu zaviesť rovnosť medzi zmluvnými stranami (rozsudky z 9. novembra 2010, VB Pénzügyi Lízing,
C-137/08, EU:C:2010:659, bod 47 a citovaná judikatúra; z 21. februára 2013, Banif Plus Bank, C-472/11,
EU:C:2013:88, bod 20 a citovaná judikatúra, ako aj z 26. januára 2017, G. E., C-421/14, EU:C:2017:60,
bod 41 a citovaná judikatúra). 28 Súdny dvor zdôraznil, že s cieľom zabezpečiť túto ochranu môže

byť nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom kompenzovaný iba pozitívnym
zásahom, nezávislým od samotných zmluvných strán (rozsudky z 9. novembra 2010, VB Pénzügyi
Lízing, C-137/08, EU:C:2010:659, bod 48 a citovaná judikatúra; z 21. februára 2013, Banif Plus Bank,
C-472/11, EU:C:2013:88, bod 21 a citovaná judikatúra, ako aj zo 14. apríla 2016, Sales Sinués a
Drame Ba, C-381/14 a C-385/14, EU:C:2016:252, bod 23 a citovaná judikatúra).“.) Možno sa stotožniť
s tvrdením žalobkyne, že za obsah Zmluvy nesie zodpovednosť výlučne jej „tvorca“, ktorým je žalovaný.

V čase uzatvárania Zmluvy, aj v súčasnosti je žalovaný profesionálna obchodná spoločnosť podnikajúca
práve v oblasti spotrebiteľských úverov a ako jediná zmluvná strana tieto zmluvy vytvára.

23. Podľa Rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19Co/52/2018: „K ďalšej odvolacej námietke
týkajúcej sa nesprávnej aplikácie objektívnej 10 ročnej premlčacej lehote odvolací súd uvádza, že súd

prvej inštancie správne aplikoval v predmetnej veci ust. § 107 ods. 2 OZ, keď vychádzal z 10 ročnej
objektívnej premlčacej doby. Aj podľa názoru odvolacieho súdu, žalovaný, resp. jeho právny predchodca
podnikajúci na slovenskom trhu v oblasti poskytovania úverov, má náležite poznať aj spotrebiteľské
právo tak, aby uzatváral so spotrebiteľmi platné zmluvy a nie zmluvy nereflektujúce ochranu spotrebiteľa
ako takého. V konaní žalovaného, resp. jeho právneho predchodcu za situácie, keď neboli dodržané

právne prepisy týkajúce sa ochrany spotrebiteľa je nutné v jeho konaní vidieť minimálne nepriamy
úmysel získať vo svoj prospech nenáležiace mu finančné prostriedky. Správne preto súd prvej inštancie
vzhľadom na to, že zmluva bola medzi stranami sporu uzavretá v roku 2005 a žaloba v predmetnej
veci bola súdu prvej inštancie doručená v roku 2014, správne aplikoval 10 ročnú objektívnu lehotu a
správne vyhodnotil, že nárok žalobkyne nie je premlčaný. S uvedeným záverom súdu prvej inštancie

jednoznačne súhlasí aj odvolací súd. Je potrebné ešte dodať, že spotrebiteľ v dobrej viere uzatvára
zmluvu s dodávateľom, od ktorého očakáva, že vzhľadom na jeho podnikanie bude konať profesionálne
a v súlade s poctivým prístupom k podnikaniu. Je potrebné predpokladať, že dodávateľ má dostatočné
vedomosti a skúsenosti a oproti spotrebiteľovi vystupuje ako zvýhodnený účastník zmluvného vzťahu
založeného spotrebiteľskou zmluvou. Aj v tomto duchu je nutné vyhodnocovať konanie žalovaného,

resp. jeho právneho predchodcu, a to aj pri vyhodnocovaní a aplikácii objektívnej 10 ročnej premlčacej
lehoty.“

24. Námietka premlčania, ako každý hmotnoprávny úkon, musí spĺňať podmienku určitosti, ale žalovaný
ju nijako nešpecifikoval. O vzniku bezdôvodného obohatenia sa žalobkyňa v podstate fakticky dozvedela

ažzprávoplatnéhokonaniaOkresnéhosúduPopradsp.zn.20Csp/16/2020,ktorýmsúdposúdilúverako
bezúročný a bez poplatkov. O samotnom podozrení o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a vzniku
bezdôvodného obohatenia sa dozvedela po porade s advokátom, ktorý spísal predmetnú žalobu, v roku
2019 ako uviedla a relevantne to spochybnené nebolo. Podľa aktuálne ustálenej súdnej praxe, nárok
na vydanie bezdôvodného obohatenia nie je premlčaný ani v subjektívnej dvojročnej, ani v desaťročnej

objektívnej premlčacej dobe. (Nálezy Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 43/2020, z 12.05.2020; sp.
zn. I. ÚS 51/2020, z 09.06.2020 a sp. zn. II. ÚS 502/2020, z 11.02.2021, Uznesenia Najvyššieho súdu
SR, sp. zn. 5Cdo/29/2021, z 28.09.2021; sp. zn. 7Cdo/79/2021, z 31.01.2022; sp. zn. 7Cdo/268/2021,
z 28.02.2022 a sp. zn. 7Cdo/181/2020, z 31.01.2022). Podľa Rozsudku Súdneho dvora C-810/21 až
C-813/21 (k 10 ročnej premlčacej dobe) Súdny dvor (deviata komora) rozhodol takto:

1. Článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách v spojení so zásadou efektivity sa majú vykladať v tom
zmysle, že:
- bránia súdnemu výkladu vnútroštátneho práva, podľa ktorého v nadväznosti na zrušenie nekalej
zmluvnej podmienky, ktorou sa spotrebiteľovi ukladá povinnosť znášať poplatky na uzavretie zmluvy

o hypotekárnom úvere, sa na žalobu o vrátenie takýchto poplatkov vzťahuje desaťročná premlčacia
lehota,ktorázačínaplynúťodokamihu,keďúčinkytejtopodmienkypominuliuhradenímposlednejplatby
uvedených poplatkov, pričom v tejto súvislosti nie je relevantné, či tento spotrebiteľ vedel o právnomposúdení týchto skutkových okolností. Zlučiteľnosť spôsobov uplatnenia premlčacej lehoty s týmito
ustanoveniami treba posúdiť s prihliadnutím na tieto spôsoby ako celok.
2. Smernica 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že:

- bráni súdnemu výkladu vnútroštátneho práva, podľa ktorého sa má, na účely určenia začiatku plynutia
premlčacej lehoty na podanie žaloby spotrebiteľa o vrátenie neoprávnene zaplatených súm na základe
nekalej zmluvnej podmienky, existencia ustálenej vnútroštátnej judikatúry týkajúcej sa neplatnosti
podobných podmienok považovať za dôkaz splnenia podmienky, že dotknutý spotrebiteľ vedel o nekalej
povahe tejto podmienky a právnych dôsledkoch, ktoré z toho vyplývajú.

25. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v znení účinnom k 21.10.2010, spotrebiteľskou zmluvou
je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

25.1 Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky
iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to

na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých
obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

25.2 Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia,
ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú
hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne
a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

25.3 Podľa § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa

nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol
ovplyvniť ich obsah.

25.4 Podľa § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia
dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.

25.5 Podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej
zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré
a) má spotrebiteľ plniť a s ktorými sa nemal možnosť oboznámiť pred uzavretím zmluvy,
b) dovoľujú dodávateľovi previesť práva a povinnosti zo zmluvy na iného dodávateľa bez súhlasu

spotrebiteľa, ak by prevodom došlo k zhoršeniu vymožiteľnosti alebo zabezpečenia pohľadávky
spotrebiteľa,
c) vylučujú alebo obmedzujú zodpovednosť dodávateľa za konanie alebo opomenutie, ktorým sa
spotrebiteľovi spôsobila smrť alebo ujma na zdraví,
d) vylučujú alebo obmedzujú práva spotrebiteľa pri uplatnení zodpovednosti za vady alebo

zodpovednosti za škodu,
e) umožňujú dodávateľovi, aby spotrebiteľovi nevydal ním poskytnuté plnenie aj v prípade, ak spotrebiteľ
neuzavrie s dodávateľom zmluvu alebo od nej odstúpi,
f) umožňujú dodávateľovi odstúpiť od zmluvy bez zmluvného alebo zákonného dôvodu a spotrebiteľovi
to neumožňujú,

g) oprávňujú dodávateľa, aby bez dôvodov hodných osobitného zreteľa vypovedal zmluvu uzavretú na
dobu neurčitú bez primeranej výpovednej lehoty,
h)prikazujúspotrebiteľovi,abysplnilvšetkyzáväzkyajvtedy,akdodávateľnesplnilzáväzky,ktorévznikli,
i) umožňujú dodávateľovi jednostranne zmeniť zmluvné podmienky bez dôvodu dohodnutého v zmluve,
j) určujú, že cena tovaru alebo služieb bude určená v čase ich splnenia, alebo dodávateľa oprávňujú

na zvýšenie ceny tovaru alebo služieb bez toho, aby spotrebiteľ mal právo odstúpiť od zmluvy, ak cena
dohodnutá v čase uzavretia zmluvy je podstatne prekročená v čase splnenia,
k) požadujú od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako
sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku,
l) obmedzujú prístup k dôkazom alebo ukladajú spotrebiteľovi povinnosti niesť dôkazné bremeno, ktoré

by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, mala niesť iná zmluvná strana,
m) v prípade čiastočného alebo úplného nesplnenia záväzku zo strany dodávateľa neprimerane
obmedzujú alebo vylučujú možnosť spotrebiteľa domáhať sa svojich práv voči dodávateľovi vrátane
práva spotrebiteľa započítať pohľadávku voči dodávateľovi,n)spôsobujú,žeplatnosťzmluvyuzatvorenejnadobuurčitúsapouplynutíobdobia,naktorúbolazmluva
uzavretá, predĺži, pričom spotrebiteľovi priznávajú neprimerane krátke obdobie na prejavenie súhlasu
s predĺžením platnosti zmluvy,

o) ktoré oprávňujú dodávateľa rozhodnúť o tom, že jeho plnenie je v súlade so zmluvou, alebo ktoré
priznávajú právo zmluvu vykladať iba dodávateľovi,
p) obmedzujú zodpovednosť dodávateľa, ak bola zmluva uzavretá sprostredkovateľom, alebo vyžadujú
uzavretie zmluvy prostredníctvom sprostredkovateľa v osobitnej forme,
r) vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil

výlučne v rozhodcovskom konaní.

25.6 Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.

25.7 Podľa § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie

peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na
finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov
sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem
poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti.

25.8 Podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka neprijateľnosť zmluvných podmienok sa hodnotí so
zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré bola zmluva uzatvorená, a na všetky okolnosti
súvisiace s uzatvorením zmluvy v dobe uzatvorenia zmluvy a na všetky ostatné podmienky zmluvy alebo
na inú zmluvu, od ktorej závisí.

25.9 Podľa § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou
sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred
vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.

25.10 Podľa § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv

platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

25.11 Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z., v znení účinnom k 21.10.2010, spotrebiteľským
úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy
o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci

poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.

25.12 Podľa § 2 zákona č. 129/2010 Z.z. na účely tohto zákona sa rozumie
a) spotrebiteľom fyzická osoba, ktorej je ponúkaný alebo bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel
ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania,

b) veriteľom fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v
rámci svojej podnikateľskej činnosti,
d) zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi
spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové
náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom,

25.13 Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných
náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti:
a) druh spotrebiteľského úveru,
b) obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o právnickú osobu, alebo meno, priezvisko,

miesto podnikania alebo adresu trvalého pobytu a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o fyzickú osobu;
ak je zmluvnou stranou aj finančný agent, zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje aj údaje o ňom v
rozsahu údajov ako u veriteľa, podľa toho, či ide o finančného agenta právnickú osobu alebo fyzickú
osobu,
c) adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť,

d) meno, priezvisko a adresu trvalého pobytu spotrebiteľa,
e) identifikáciu osoby, ktorej vlastnícke právo k tovaru alebo službe neprechádza na spotrebiteľa
okamihom odovzdania a prevzatia tovaru alebo služby, a podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva
k tomuto tovaru alebo službe spotrebiteľom,f) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru,
g) celkovú výšku a konkrétnu menu spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie,
h) opis tovaru alebo služby, na ktoré sa zmluva o spotrebiteľskom úvere vzťahuje, a cenu tovaru alebo

služby, ak ide o spotrebiteľský úver vo forme odloženej platby za tovar alebo poskytnutú službu alebo
ak ide o zmluvu o viazanom spotrebiteľskom úvere,
i) úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, podmienky, ktoré upravujú jej uplatňovanie, index alebo
referenčnú úrokovú sadzbu, na ktorý je výška úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru naviazaná,
ako aj časové obdobia, v ktorých dochádza k zmene výšky úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru,

podmienky a spôsob vykonania tejto zmeny; ak sa za rôznych podmienok uplatňujú rôzne úrokové
sadzby spotrebiteľského úveru, uvádzajú sa tieto informácie o všetkých uplatniteľných úrokových
sadzbách spotrebiteľského úveru,
j) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané
na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky
predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov,

k) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom
sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia,
l) právo spotrebiteľa vyžiadať si výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky podľa odseku 5, ak sa
amortizuje istina na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere na dobu určitú, a to bezplatne a kedykoľvek

počas celej doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
m) súhrnný prehľad, ktorý obsahuje lehoty a podmienky splácania úrokov a súvisiacich pravidelných a
nepravidelných poplatkov, ak sa poplatky a úroky majú platiť bez amortizácie istiny,
n) prípadne poplatky za vedenie jedného alebo viacerých účtov, na ktorých sa zaznamenávajú
platobné transakcie a čerpania, ak je otvorenie účtu povinné, spoločne s poplatkami za používanie

platobných prostriedkov na platobné transakcie a čerpania a inými poplatkami vyplývajúcimi zo zmluvy
o spotrebiteľskom úvere a podmienkami, za akých sa tieto poplatky môžu zmeniť,
o) úrokovú sadzbu, ktorá sa použije v prípade omeškania spotrebiteľa s platením splátok, a spôsob jej
úpravy a prípadné poplatky pri neplnení zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
p) upozornenie týkajúce sa následkov nesplácania spotrebiteľského úveru,

q) veriteľom vyžadované ručenie alebo poistenie,
r) výšku poplatkov hradených spotrebiteľom za úkony notára, ak sú veriteľovi známe,
s) informácie o právach podľa § 15 a podmienky ich uplatnenia,
t) právo na splatenie spotrebiteľského úveru pred lehotou splatnosti, postup pri takom splatení
spotrebiteľského úveru a spôsob určenia výšky poplatku za splatenie spotrebiteľského úveru pred

lehotou splatnosti podľa § 16,
u) spôsob zániku záväzku zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
v) informáciu o možnosti mimosúdneho riešenia sporov zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
w) právo na odstúpenie od zmluvy o spotrebiteľskom úvere, lehotu, počas ktorej možno toto právo
uplatniť, a ďalšie podmienky jeho vykonania vrátane informácie o povinnosti spotrebiteľa zaplatiť

čerpanú istinu a príslušný úrok podľa § 13 ods. 3, ako aj o výške úroku za deň alebo o spôsobe jej
výpočtu,
x) názov a adresu príslušného kontrolného orgánu podľa § 23,
y) priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú k dňu
podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú podľa § 21 ods. 2 za príslušný kalendárny štvrťrok;

platnou priemernou hodnotou ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver
pri zmluvách o spotrebiteľskom úvere uzatvorených do 15 kalendárnych dní po zverejnení priemernej
hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov za príslušný kalendárny štvrťrok je priemerná hodnota
ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver za predchádzajúci kalendárny
štvrťrok.

25.14 Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí
obohatenie vydať.
25.15 Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, bezdôvodným obohatením je majetkový prospech
získanýplnenímbezprávnehodôvodu,plnenímzneplatnéhoprávnehoúkonualeboplnenímzprávneho

dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
25.16 Podľa § 456 Občianskeho zákonníka predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na
úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.25.17 Podľa § 100 ods.1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto
zákone ustanovenej ( § 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

25.18Podľa§107ods.1Občianskehozákonníka právonavydanieplneniazbezdôvodnéhoobohatenia
sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto
sa na jeho úkor obohatil.
25.19 Podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka najneskôr sa právo na vydanie plnenia z
bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať

rokov odo dňa, keď k nemu došlo.
25.20 Podľa § 151 ods.1 C.s.p. skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa
považujú za nesporné.
25.21 Podľa § 151 ods.2 C.s.p. ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo
vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.
25.22 Podľa § 131 Civilného sporového poriadku žaloba je procesný úkon, ktorým sa uplatňuje právo

na súdnu ochranu ohrozeného alebo porušeného práva.
25.23 Podľa čl. 1 základných princípov Civilného sporového poriadku spory vyplývajúce z ohrozenia
alebo porušenia subjektívnych práv prejednáva a rozhoduje nezávislý a nestranný súd, ak taká
právomoc nie je zákonom zverená inému orgánu.
26. Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho

konania sa táto ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie
príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a aj najmä právo na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Tomuto základnému právu zodpovedá uplatňovanie zásady prednosti ústavne
konformného výkladu, ktorý ústavný súd uplatňuje aj v konaniach o návrhoch fyzických osôb alebo

právnickýchosôb,pričomvždyajzdôrazňuje,žeztejtozásadyvyplývatiežpožiadavka,abyvprípadoch,
ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych
noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu
ústavou garantovaných práv fyzických osôb alebo právnických osôb. Všetky orgány verejnej moci sú
povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie ústavou (a tiež medzinárodnými

zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd ( II. ÚS 148/06, IV. ÚS 96/07 ).
27. Pod č. R 36/2015 ,publikovaného Uznesenia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1 Obdo V 1/2010
sa uvádza, že: " v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a výstižne
vyloží, ktoré skutočnosti má preukázané, a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a
akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, prečo nevykonal aj ďalšie dôkazy, a posúdi zistený

skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil. Súd však nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípade
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých
detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a
jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ( IV. ÚS 115/03 ). Iba takéto rozhodnutie je
preskúmateľné a účastníkom umožňuje poznať postup súdu."
28. Súd sa preto zaoberal námietkami a argumentami prednesenými stranami v konaní iba v rozsahu,
ktoré si vyžiadalo zdôvodniť svoje rozhodnutie.

29. Povinnosť riadne odôvodniť svoje rozhodnutie vyplýva nielen zo zákona ( najmä § 220 CSP ),
či ustálenej judikatúry súdnych autorít, ale aj z medzinárodných zmlúv, pričom ESĽP v rámci svojej
ustálenej judikatúry trvale deklaruje vo svojich rozhodnutiach, že „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj
právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý
argumentsťažovateľajesúdpovinnýdaťpodrobnúodpoveď.Splneniepovinnostiodôvodniťrozhodnutie

je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad. Právo na riadne odôvodnenie súdneho
rozhodnutiapatrímedzizákladnézásadysúdnehoprocesu.Vzmysletejtojudikatúrysasícenevyžaduje,
aby úplne každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný bola daná odpoveď
v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argumenty, ktoré sú pre rozhodnutie dôležité či rozhodujúce,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tieto argumenty.( o. i. veci G. R. vs Španielsko, rozsudok zo

dňa 21.10.1999 týkajúci sa sťažnosti č. 30544/96, Ruiz Toria vs Španielsko z 09.12.1994, týkajúci sa
sťažnosti č. 18390/91, séria a, č. 303-a, s.12, §29, Hiro Balani vs Španielsko z 09.12.1994, séria a,
č.303-b, Georgidias vs Grécko z 29.5. 1997, Recueil III/1997), Higgins vs Francúzsko, z 19.02.1998,
Van Den. Hurk vs Holandsko, rozsudok zo dňa 19.4.1994 týkajúci sa sťažnosti č. 18390/91 a iné ).30. Súd s poukazom na vykonané dokazovanie, vyššie uvedené skutočnosti a aj citované príslušné
zákonné ustanovenia po starostlivom vyhodnotení jednotlivých dôkazov tak jednotlivo, ako i v ich
súhrne a po riadnej úvahe rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku v súlade s právnymi

predpismi, právnym názorom vysloveným odvolacím súdom v súvisiacom konaní 20Csp/16/2020
(12CoCsp/55/2020) a tieto svoje závery deklarované výrokom aj náležite odôvodnil a svojim
odôvodnením v požadovanom rozsahu poskytol primerané odpovede na všetky okolnosti, ktoré majú
pre vec podstatný význam. Súd má za to, že jeho záver je správny a spravodlivý.
31. V procese hodnotenia dôkazov a skutkových či právnych tvrdení strán súdom zohrávala a zohráva

veľkú úlohu vnútorné presvedčenie súdu, ktoré nepredstavuje u neho svojvôľu a akúsi nezodpovednosť,
ale naopak sa vytvára na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo
ajvichkomplexnostitak,abyvychádzalozpravidielformálnejlogiky.Zásadutakéhovoľnéhohodnotenia
dôkazov limituje jej kontrola uskutočňujúca sa najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku
podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa žalobcovia domáhali a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný, stručne, a v ktorom má jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a

ktorénie,zktorýchdôkazovvychádzalaakýmiúvahamisaprihodnotenídôkazovriadil,prečonevykonal
ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil., čo súd v tomto prípade aj urobil.
32.Apodľasúdu,tiežanijehovýkladomnavecsavzťahujúcichprávnychnoriem nedošloksvojvoľnému
porušeniu niektorej z týchto noriem, či k extrémnemu rozporu s princípmi spravodlivosti, za použitia
ním v podstate sofistikovaného odôvodňovania zjavnej nespravodlivosti. Pri výklade a aplikácii právnych

predpisov tak ani neignoroval ich účel a zmysel, ktorý nehľadal len v slovách a vetách toho ktorého
predpisu, v každom z nich sa snažil nájsť aj právne princípy uznávané demokratickými právnymi štátmi
( napr. Nález sp. zn. I. ÚS 50/03 z 13. 6. 2006 (N 120/41 SbNU 499 ), za zohľadnenia ale aj ducha
noriem práva v demokratickej spoločnosti, pri akceptácii aj všetkých relevantných medzinárodných
ľudskoprávnych dokumentov. Súd má za to, že rešpektoval kogentné normy a neinterpretoval ich v

extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti ( príkladom čoho je napr. prehnaný formalizmus ), a aj
neinterpretoval a neaplikoval zákonné pojmy v inom ako zákonom stanovenom a právnom myslení
konsenzom akceptovanom význame, a v rozpore so zmyslom rozhodovania bez bližších kritérií či aspoň
zásad odvodených z právnej normy, a neposkytol formálny či formalistický výklad a aplikáciu práva,
ale poskytol práve taký výklad a aplikáciu práva, ktorý je materiálnou ochranou zákonnosti, aby bola

zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov.
33. Súd má za to, že svoje myšlienkové pochody a závery popísal v odôvodnení tohto rozsudku tak, ako
mu ukladá zákon v ustanovení § 220 CSP. Poukazuje v tejto súvislosti na R č. 36/2015 ,publikovaného
Uznesenia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1 Obdo V 1/2010 , ktoré uvádza , že: " v odôvodnení
rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a výstižne vyloží, ktoré skutočnosti má

preukázané, a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov spravoval, prečo nevykonal aj ďalšie dôkazy, a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných
ustanovení, ktoré použil. Súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípade dostatočne objasňujú skutkový a
právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na spravodlivý proces ( IV. ÚS 115/03 ). Iba takéto rozhodnutie je preskúmateľné a účastníkom umožňuje
poznať postup súdu."
34. Z procesného hľadiska súd má za to, že si splnil svoju povinnosť svojou činnosťou zabezpečiť výkon

spravodlivosti tak, aby nedošlo k jej popretiu ( denegatio iustiae ), že teda splnil si svoju povinnosť
zabezpečiť výkon spravodlivosti aspoň v rozsahu zabezpečenia ústavných práv. Podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru totiž každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Právo na spravodlivý súdny proces
neznamená ale právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo

rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi ( I. ÚS 50/04 ). Z práva na spravodlivé
súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a
dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Súd sa z
tohto dôvodu nemusí v odôvodnení svojho rozhodnutia zaoberať úplne všetkými dôvodmi a argumentmi
procesných strán; postačujúcim je, ak z odôvodnenia rozhodnutia sú zrejmé všetky pre rozhodnutie

podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia ( tiež II. ÚS 76/07 ). Do práva
na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi,
navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV.ÚS 252/04 ), ani právo na to, aby bola strana pred všeobecným
súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami ( I.ÚS 50/04 ) - 6CoCsp/7/2020 .A tiež, z ustanovenia § 193 CSP vyplýva, ktorými rozhodnutiami je súd pri rozhodovaní konkrétnej veci
viazaný.
35. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami súd

po zhodnotení dôkazov a po riadnej úvahe rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku
a podľa súdu aj v spravodlivom procese, v ktorom boli rešpektované všetky práva strán sporu.
Daným odôvodnením poskytol rozsudok odpovede na všetky okolnosti, ktoré majú pre vec, resp. výrok
rozsudku podstatný význam. Jasne vyložil aj svoj myšlienkový postup, pričom svoje závery skutkové
aj právne primerane zdôvodnil v požadovanom rozsahu, bez znakov svojvoľnosti ani arbitrárnosti,

považuje svoje závery za súladné s platnou právnou úpravou, a svojim rozhodnutím sa snažil nepopieť
zmysel interpretovaných a aplikovaných právnych noriem a predovšetkým podať dostatočne náležité
a zrozumiteľné vysvetlenie „prípadu“, o ktorom rozhodoval. Súd priznal žalobkyni v súlade s § 517
ods.1, ods.2 CSP aj nárok na zákonné úroky z omeškania, a to odo dňa nasledujúceho po doručení
uznesenia o pripustenej zmene petitu žaloby právnemu zástupcovi žalovaného dňom 18.5.2022) zo
sumy 823,86 € (tu v prevyšujúcej časti žalobu ohľadom úroku z omeškania za obdobie od 11.2.2022 do

19.5.2022 zamietol) a zo sumy 1304,- € priznal nárok na úroky z omeškania v zmysle žaloby, teda odo
dňa nasledujúceho po doručení výzvy žalovanému na plnenie (č.l.40 spisu).
36. Aj teda podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali

do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď
na každú jednu poznámku, či pripomienku strany sporu, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo
reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III.
ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne).

37. Podľa § 255 ods. 1 C.s.p., súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo
veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne
vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
37. 1 Podľa § 257 C.s.p. výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

37. 2 Podľa § 262 ods. 1 C.s.p. o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
38. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, § 262 ods. 1, ods.2 CSP, teda úspešnej
žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. O ich výške bude rozhodnuté
samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom po právoplatnosti tohto rozsudku.

39. Súd nevidel relevantný dôvod hodný osobitného zreteľa pre aplikáciu ustanovenia § 257 CSP.
PoukazujepríkladmonaNálezÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikysp.zn.I.ÚS168/2018z10.októbra
2018 (Rozhodnutie bolo uverejnené pod č. R 41/2018): „ Podľa § 257 C.s.p. súd výnimočne neprizná
náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Citované zákonné ustanovenie

predstavuje odchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok ( § 255 CSP.) aj zo zásady zodpovednosti za
zavinenie ( § 256 ods. 1 CSP). Súd podľa neho "nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu nahradiť trovy
konania úspešnej strane, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením,
aby tieto trovy nahradila protistrane... Dôvody hodné osobitného zreteľa ani výnimočné okolnosti
zákon neuvádza ani exemplifikatívne. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnej praxi. To však

neznamená, že tým vytvára priestor na celkom voľnú úvahu súdu. V zmysle dnes už ustálenej judikatúry
( napr. uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 MCdo 17/2009, sp. zn. 5 Cdo 67/2010 či sp. zn.
3 MCdo 46/2012 ) ustanovenie § 257 nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho
voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný
skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je

potrebnépristanovenípovinnostinahradiťtrovykonaniavýnimočneprihliadnuť.Ustanovenie§257preto
nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady
rozhodovania o trovách konania. Strane, ktorá mala vo veci úspech, nemožno nepriznať náhradu trov
podľa výnimočného ustanovenia len na základe všeobecného záveru hodnotiaceho dopad rozhodnutia
o určitom druhu nárokov... Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu k určitému

typu konania ( napr. nálezy Ústavného súdu ČR sp. zn. III. ÚS 292/07 či sp. zn. I. ÚS 303/12 ), ale
ide o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu ( napr. nález Ústavného súdu ČR sp. zn. III.
ÚS 727/2000 )... Hranice sudcovskej úvahy sú dané účelom právnej úpravy náhrady trov konania, ktorá
jej nepriznanie úspešnému účastníkovi pripúšťa len ako výnimku zo všeobecného procesného princípuzodpovednosti za výsledok sporového konania (§ 255 ods. 1). Priamo z textu zákonného ustanovenia
vyplýva, že súd by mal podľa neho rozhodovať iba vo výnimočných prípadoch, čo daný prípad nie je,
súd žiaden dôvod pre nepriznanie trov úspešnej žalobkyni nenašiel, neboli ani tvrdené.

Poučenie:

Ř Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
Okresného súdu Poprad na Krajský súd v Prešove.
Ř Podľa § 363 C.s.p. v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Ř Podľa § 364 C. s. p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie odvolania.
Ř Podľa § 365 ods. 1 C. s. p. odvolanie možno odôvodniť len tým, že :
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g)zistenýskutkovýstavneobstojí,pretožesúprípustnésúprípustnéďalšieprostriedkyprocesnejobrany
alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Ř Podľa § 365 ods. 2 C.s.p. odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu

uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Ř Podľa § 365 ods. 3 C.s.p. odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno i meniť a dopĺňať
len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Ř Podľa § 366 prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené
v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak:

a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej ujmy nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ř Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a prílohami tak,
aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden
rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania
na trovy toho, kto podanie urobil.
Ř Ak povinný dobrovoľne nesplní to, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať

návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov).