Rozsudok – Zmluvy ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, December 19, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 16Co/127/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6122499408
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 12. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Daniela Drnáková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:6122499408.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Daniely Drnákovej a sudcov

JUDr. Romana Majerského a JUDr. Ivany Štiftovej, v spore žalobkyne:
I. D., P.. XX.X.XXXX, O. XXX/X, Y., zastúpenej: HAVRILLA & Co. s.r.o., Nám. M. Benku 2, Bratislava,
IČO: 36 364 606, proti žalovanému: Wings of Nature s.r.o., Betliarska 22, Bratislava, IČO: 50 406 698,
zastúpenému advokátom JUDr. Claudom Trelajom, M.R. Štefánika 30, Nové Zámky, o zaplatenie 10.500
eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV
č. k. B5-49C/20/2023-100, zo dňa 4.4.2024, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalobkyni priznáva proti žalovanému plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni istinu vo
výške 10.500 eur spolu s úrokom z omeškania v sadzbe 5% p.a. zo sumy 10.500 eur odo dňa 30.10.2022
do zaplatenia a žalobkyni priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % vo
výške, ktorá bude určená súdom prvej inštancie samostatným uznesením vydaným po právoplatnosti
rozsudku. V odôvodnení uviedol, že žalobou doručenou súdu dňa 8.12.2022 sa žalobkyňa domáhala
zaplatenia istiny 10.500 eur spolu s úrokom z omeškania v sadzbe 5 % p.a. zo sumy 10.500 eur odo

dňa 30.10.2022 do zaplatenia, a to z titulu pôžičky.

2. Žalobu odôvodnila tým, že právoplatným uznesením č. k. 4D/138/2021-276, zo dňa 17.8.2022, v
dedičskomkonanípoporučiteľoviN.D.,P..XX.X.XXXX,P.Y.Y.O.XXXX/X,Y.,zomrelomdňa28.10.2021
(ďalej „poručiteľ“) zdedila pohľadávku vo výške 10.500 eur, ktorá vznikla z titulu dvoch hotovostných
vkladov poručiteľa na účet žalovaného, č. ú. XXXXXXXXXX/XXXX, vedený v Č., N..H.., a to dňa
27.1.2020 vo výške 5.000 eur a dňa 28.1.2020 vo výške 5.500 eur, spolu teda v sume 10.500 eur, pričom

žalovaný dlžnú sumu nevrátil. Z dôvodu neurčenia splatnosti pohľadávky v súlade s § 563 Občianskeho
zákonníka vyzvala listom zo dňa 12.10.2022 žalovaného na zaplatenie dlžnej sumy vo výške 10.500 eur,
a to do 3 dní odo dňa doručenia predžalobnej výzvy, ktorú žalovaný prevzal dňa 26.10.2022, avšak dlžnú
sumu neuhradil, v dôsledku čoho sa dostal do omeškania s plnením peňažného dlhu a žalovanej vznikol
nárok aj na zaplatenie zákonných úrokov z omeškania vo výške 5 % p.a. z istiny odo dňa 30.10.2022
do zaplatenia.

3. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 Civilného sporového poriadku,
ďalej len „C. s. p.“), súd prvej inštancie vo vzťahu k skutkovému stavu uviedol, že uznesením
OkresnéhosúduBratislavaIč.k.4D/138/2021-276, zodňa17.8.2022,právoplatnýmdňa17.8.2022,mal
preukázanú aktívnu vecnú legitimáciu žalobkyne v predmetnom spore, ktorá ako dedička po poručiteľovinadobudla pohľadávku voči žalovanému. Z odôvodnenia uznesenia (ods. 4) vyplynulo, že notár vyzval
žalovaného, aby sa k prihlásenej pohľadávke dedičov voči žalovanému v sume 10.500 eur vyjadril,
pričom notár uviedol, že vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že sa nejedná o pohľadávku

poručiteľa voči žalovanému.

4. Zo zhodných skutkových tvrdení ako i výpisu z účtu žalovaného súd prvej inštancie zistil, že na účet
žalovaného boli dňa 27.1.2020 a dňa 28.1.2020 prijaté platby od poručiteľa v celkovej sume 10.500 eur,
čím mal preukázanú pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného v spore. Zároveň z doloženého výpisu z

účtu žalovaného vyplynulo, že v konaní bola doložená strana 3/4 výpisu za obdobie 1.1.2020-31.1.2020
(jednostranná), pričom pri prijatej platbe zo dňa 27.1.2020 od poručiteľa bola uvedená poznámka „vklad
konatelapozicka“arovnakápoznámkabolauvedenáipriprijatejplatbezodňa28.1.2020vovýške5.500
eur. V doloženom výpise z účtu transakcie uskutočnené dňa 29.1.2020 uvedené neboli (výpis z účtu
obsahoval pohyb na účte po prijatú platbu dňa 28.1.2020). Výzvou označenou ako „Predžalobná výzva
a výzva na stretnutie“ zo dňa 12.10.2022, bol žalovaný vyzvaný na úhradu žalovanej istiny v lehote 3 dní

odo dňa doručenia výzvy, z pripojenej doručenky vyplynulo doručenie do vlastných rúk dňa 26.10.2022.
Zároveň súd prvej inštancie dodal, že v konaní nebolo sporným tvrdenie žalobkyne o neuhradení dlžnej
sumy žalovaným ani sčasti.

5. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že v zmysle § 153 ods. 2 C. s. p. neprihliadol na listinné dôkazy

doložené žalovaným v deň pojednávania dňa 4.4.2024 (pre úplnosť uviedol, že nebolo rozhodujúce, či
by žalovaný predmetné listinné dôkazy predložil bezprostredne po vstupe do pojednávacej miestnosti
alebo po otvorení pojednávania).

6. Na ozrejmenie uviedol, že sporové konanie sa spravuje zásadou koncentrácie konania. Znamená

to, že strany sporu nie sú oprávnené vykonať niektoré procesné úkony kedykoľvek v priebehu konania,
ale iba v určitom štádiu konania. Ak procesný úkon strany, ktorý podlieha koncentrácii konania, nie je
vykonaný včas, nespôsobuje (za zákonom ustanovených podmienok) procesnoprávne účinky. Absencia
procesnoprávnych účinkov sa prejaví v tom, že súd na procesný úkon neprihliada. Procesné úkony strán
sporu, ktoré podliehajú koncentrácii konania, sú prostriedky procesného úkonu a prostriedky procesnej

obrany (§ 149 C. s. p.). Z normatívneho hľadiska má koncentrácia konania za následok osobitné
procesnoprávne sankcie (v podobe neúčinnosti procesného úkonu strany sporu) za to, že strana sporu
porušila procesnú povinnosť riadneho vedenia sporu (procesná diligencia). Povinnosť riadneho vedenia
sporu je všeobecne vyjadrená v Čl. 8 Základných princípov
C. s. p. tak, že strany sporu sú povinné vykonať prostriedky procesného úkonu a prostriedky procesnej

obrany v súlade s princípom hospodárnosti. Procesné úkony nesmú viesť k prieťahom v konaní.
Účelom a zmyslom koncentrácie konania je prispieť k rýchlosti konania, zabrániť zdržiavaniu konania a
motivačne pôsobiť na strany sporu, aby procesné úkony vykonávali včas.

7. Dodal, že účelom sudcovskej koncentrácie konania je zabrániť tomu, aby strany zdržiavali spor

neskoro vykonanými procesnými úkonmi. Napr. nie je želateľné, aby strana sporu predkladala
skutkové tvrdenia alebo dôkazné návrhy až na pojednávaní, čo by mohlo znamenať zmarenie účelu
už nariadeného pojednávania a požiadavku na vytýčenie ďalšieho pojednávania. Strana sporu má
procesnú povinnosť predložiť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Ide o
špecifikáciu všeobecnej procesnej povinnosti riadneho vedenia sporu. V prípade porušenia povinnosti

predložiť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas, môže nastúpiť sankcia
predpokladaná v § 153
ods. 2 a ods. 3 C. s. p., prípadne aj iné právne následky. Napr. omeškanie s predložením prostriedkov
procesného útoku a procesnej obrany môže spôsobiť vznik zavinených trov konania (§ 256 ods. 2 C.
s. p.) a povinnosť ich náhrady, prípadne môže byť dôvodom na nepriznanie náhrady trov konania (§

257 C. s. p.).

8. Súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že žalovanému bolo uznesenie č. k. 49C/20/2023-40,
zo dňa 20.4.2023, doručené dňa 14.5.2023, najneskôr teda od daného dňa mal žalovaný vedomosť
o tom, že v prípade nepredloženia prostriedkov procesnej obrany včas, najmä ak by to vyžadovalo

nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov (napríklad doplnenie dokazovania),
na ne nemusí prihliadať. Zdôraznil, že v priebehu pojednávania vyzýval žalovaného na uvedenie
dôvodovprijednotlivýchpredkladanýchlistinnýchdôkazoch,ktoréviedliktomu,žeichžalovanýnemohol
predložiť včas, pričom žiaden relevantný dôvod žalovaný neposkytol, naviac z obsahu predkladanýchlistinných dôkazov mal súd prvej inštancie za zrejmé, že nimi žalovaný disponoval minimálne už v čase
podania odporu (prvého vyjadrenia vo veci). Mal za to, že je potrebné prihliadnuť i na samotný prednes
žalovaného, ktorý uvádzal, že strany sporu komunikovali spolu už v priebehu dedičského konania,

teda vedomosť o uplatnení si pohľadávky dedičov voči žalovanému mal žalovaný už pred podaním
žaloby, čo vyplynulo aj z uznesenia Okresného súdu Bratislava I č. k. 4D/138/2021-276 (ods. 4), v
ktorom je spomínaná výzva na vyjadrenie sa k prihlásenej pohľadávke. Žalovaný tak, spoliehajúc sa
na komunikáciu so žalobkyňou, svoju nečinnosť čo do bránenia sa voči uplatnenej pohľadávke mal
ukončiť už po doručení platobného rozkazu, resp. po doručení vyššie uvedeného uznesenia (ktoré mu

bolo doručené spolu s replikou), keď mu nič nebránilo navrhovať vykonanie dôkazov, doložiť dôkazy
na podporu svojich skutkových tvrdení, resp. uplatniť si aj ďalšie prostriedky procesnej obrany (napr.
hmotnoprávnu námietku premlčania) včas. Pre úplnosť dodal, že žalovaný je právnickou osobou, t. j.
nevystupuje v spore ako slabšia strana, v prípade ktorej súd môže vykonať a aj bez návrhu zaobstarať
aj tie dôkazy, ktoré slabšia strana (spotrebiteľ) nenavrhne, takýto postup by teda v danom spore bol
neprípustný.

9. Dal do pozornosti, že žalovaný prvýkrát doložil na podporu svojich tvrdení dôkazy až na pojednávaní
dňa 4.4.2024, pričom nič mu nebránilo predložiť dané dôkazy včas. V prípade, ak by zvolil procesný
postup, ktorý by viedol k ospravedlneniu daného konania žalovaného, bol by potrebný ďalší procesný
úkon v podobe vykonania ďalšieho dokazovania ako i nariadenie ďalšieho pojednávania (vzhľadom na

rozsah doplnených listinných dôkazov, doplnenie procesnej obrany, uplatnenie hmotnoprávnej námietky,
atď.); princíp hospodárnosti konania ako i vedenia konania bez prieťahov by tak neboli naplnené. Z
uvedenýchdôvodovspoukazomna§153ods.2C.s.p.vspojenís§149C.s.p.nanávrhynavykonanie
dokazovania listinnými dôkazmi predloženými žalovaným na pojednávaní neprihliadol. Rovnako mal za
to, že i hmotnoprávna námietka (námietka premlčania) nebola uplatnená včas a nebolo možné na ňu

prihliadnuť.

10. Súd prvej inštancie uviedol, že podstatnými náležitosťami zmluvy o pôžičke je dohoda o: (i)
prenechaní veci (o reálnom odovzdaní), (ii) druhovom určení veci, (iii) povinnosti vrátiť vec rovnakého
druhu a (iv) určení času vrátenia. Predmetom zmluvy o pôžičke môže byť akákoľvek druhovo určená

vec, ktorá je spôsobilá byť predmetom občianskoprávnych vzťahov. Pre uzavretie dohody o pôžičke
sa nevyžaduje písomná forma, takže táto zmluva môže byť uzavretá i ústne alebo konkludentným
spôsobom.Keďžetátozmluvajereálnouzmluvou(kontraktom),kjejuzavretiuzákonvyžadujeiskutočné
odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi.

11. Z vykonaného dokazovania, s prihliadnutím na všetko, čo počas konania vyšlo najavo, mal súd prvej
inštancie za preukázané reálne odovzdanie sumy pôžičky vo výške 10.500 eur zo strany poručiteľa
žalovanému, uskutočnené dvomi bezhotovostnými platbami, ktoré žalovaný prijal ako platby na svoj
účet dňa 27.1.2020 vo výške 5.000 eur a dňa 28.1.2020 vo výške 5.500 eur, pričom pri oboch platbách
poručiteľ zadal informáciu pre prijímateľa „vklad konatela pozicka“. Žalovaný sumu vo výške 10.500

eur poručiteľovi nevrátil. Dospel preto k záveru, že v konaní žalovaný neuniesol dôkazné bremeno
týkajúce sa preukázania titulu prevodu finančných prostriedkov vo výške 10.500 eur ako vkladov
poručiteľa v postavení spoločníka na zvýšenie základného imania žalovaného. K danému skutkovému
tvrdeniu žalovaný v priebehu celého konania neprodukoval a nenavrhoval vykonať žiadne dôkazy (a
to ani následne na pojednávaní dňa 4.4.2024), pričom súd prvej inštancie považoval za potrebné

prihliadnuť na skutočnosť, že právny úkon spojený so zvýšením základného imania spoločnosti s
ručením obmedzeným je viazaný na viacero právnych úkonov vyžadujúcich písomnú formu [napr.
rozhodnutie spoločnosti o zvýšení základného imania podľa § 125 ods. 1 písm. e) Obchodného
zákonníka, ďalej podľa § 142 a nasl. Obchodného zákonníka, potvrdenie o prevzatí záväzku, vyhlásenie
konateľa o splatení nového vkladu do spoločnosti, návrh na zápis zvýšeného základného imania do

obchodného registra a následná zmena výšky základného imania vo výpise z obchodného registra
žalovaného], pričom naopak, pri zmluve o pôžičke zákon písomnú formu nevyžaduje.

12. K tvrdeniu žalovaného, že k splneniu záväzku medzi stranami sporu došlo bezodplatným užívaním
majetku žalovaného poručiteľom a následne žalobkyňou súd prvej inštancie uviedol, že zákon stranám

ukladá povinnosť nielen tvrdiť, ale i preukázať tvrdené skutočnosti. Žalovaný včas a riadne nepreukázal
pravdivosť svojich tvrdení, nepreukázal vlastnícke právo žalovaného k predmetnému vozidlu, užívanie
daného vozidla bezodplatne poručiteľom a následne žalobkyňou, ani ústnu dohodu o splnení záväzku
žalovaného užívaním vozidla poručiteľom a následne žalobkyňou (nenavrhol ani len výsluch žalovanéhok tvrdeným skutočnostiam), t. j. dôkazné bremeno tohto tvrdenia neuniesol. Na listinné dôkazy, ktoré
žalovaný doložil k preukázaniu tvrdenia o prevodoch finančných prostriedkov na účet poručiteľa z účtu
žalovaného a ktoré žiadal zohľadniť pri výške dlžnej sumy, v zmysle vyššie uvedeného súd prvej

inštancie neprihliadol.

13. Zároveň súd prvej inštancie dodal, že nebolo v konaní zo strany žalovaného preukázané tvrdenie o
nepravdivých referenciách pri platbách poručiteľa zo dňa 27.1.2020 a dňa 28.1.2020, naopak uvedené
vyhodnotil ako prejav vôle poručiteľa identifikovať dané platby titulom poskytnutej pôžičky, za účelom ich

evidencie/zaúčtovania v účtovníctve žalovaného. Pozornosti súdu prvej inštancie neuniklo, že poručiteľ
uviedol v poznámke k svojej osobe údaj konateľ, nie údaj spoločník. Poručiteľ ako konateľ mal možnosť
(ako i iná osoba) poskytnúť žalovanému pôžičku z dôvodu nepriaznivej finančnej situácie žalovaného,
čo zhodne tvrdili obe strany sporu a nebolo rozhodujúce, ako žalovaný následne finančné prostriedky
použil. S poukazom na uvedené dospel k jednoznačnému záveru, že v danom prípade boli poskytnuté
finančné prostriedky žalovanému zo strany poručiteľa ako pôžička, nie ako vklad spoločníka/konateľa

na zvýšenie základného imania žalovaného. Nakoľko nebola dojednaná splatnosť pôžičky, v zmysle
§ 563 Občianskeho zákonníka bol žalovaný ako dlžník vyzvaný na úhradu dlhu v lehote do 3 dní od
prevzatia výzvy, ktorú prevzal dňa 26.10.2022, pričom v lehote do 29.10.2022 žalovanú istinu neuhradil
ani sčasti. Keďže žalovaný svoj dlh včas a riadne neuhradil, vznikol žalobkyni nárok požadovať popri
plnení istiny aj úroky z omeškania, nakoľko ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu. V čase vzniku

omeškania žalovaného bola základná úroková sadzba určená ECB 0,00 %, na základe uvedeného preto
priznal žalobkyni k istine vo výške 10.500 eur zákonný úrok z omeškania v sadzbe 5,00 % p.a. odo dňa
30.10.2022 (nasledujúci deň po dni, kedy malo dôjsť k plneniu).

14. Na základe uvedeného súd prvej inštancie za použitia § 121 ods. 3, § 517 ods. 1, ods. 2 a § 657

Občianskeho zákonníka, ako aj § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. dospel k záveru, že nárok
uplatnený žalobkyňou je skutkovo i právne opodstatnený, a preto žalobe v celom rozsahu vyhovel. O
trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262
ods. 1, ods. 2 C. s. p. a úspešnej žalobkyni priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania
v rozsahu jej procesného úspechu, t. j. v celom rozsahu (100 %) s tým, že o výške náhrady trov

konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník. Záverom súd prvej inštancie dodal, že v prípade, ak sa v odôvodnení
nezaoberal konkrétnou námietkou strán sporu, urobil tak preto, že daný argument a taktiež odpoveď naň
nepovažoval pre rozhodnutie za rozhodujúce (Ruiz Torija c. Španielsko zo dňa 9.12.1994, séria A, č.
303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko zo dňa 9.12.1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko

zo dňa 29.5.1997; Higgins c. Francúzsko zo dňa 19.2.1998).

15. Proti rozsudku podal odvolanie žalovaný a žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a žalobu zamietnuť.
Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C. s. p.)
bola námietka, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým

zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

16. Namietal nespornosť skutočnosti, že poskytnutú sumu 10.500 eur nevrátil. Zdôraznil, že počas
pojednávania dňa 4.4.2024 žalobkyňa neposkytla súdu prvej inštancie všetky listinné dôkazy potrebné
na riadne preskúmanie veci, hoci jej právny zástupca dosvedčil, že dôležitý listinný dôkaz (na ktorý

však súd prvej inštancie po uplatnení koncentrácie konania neprihliadal) je mu známy a tak účelovo
marila možnosť riadneho vyhodnotenia veci. S poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 5Cdo/156/2008 uviedol, že vzhľadom na fakt, že v dedičskom konaní záväzok voči poručiteľovi
neuznal ani čo do výšky a hlavne čo do dôvodu, nie je možné z uvedeného konania prezumovať
existenciu, zákonnosť a dôvod pohľadávky voči žalovanému, zaradenej do dedičstva dedičkou, ako

platnú, existujúcu a hlavne ako pôžičku. Bol tiež názoru, že keď žalobkyňa predložila stranu 3 z výpisu
za obdobie 1.1. až 31.1.2020, súd prvej inštancie mal na základe zásady „iura novit curia“ v prvom rade
skúmať zákonnosť získania doloženého dôkazu, keďže žalobkyňa nebola nikdy štatutárnym orgánom
a ani spoločníkom žalovaného, teda nemala zákonnú možnosť dostať sa k danému výpisu z účtu.
Argumentoval, že pokiaľ žalobkyňa nepreukázala opak, je na mieste dôvodná pochybnosť, či nedošlo

pri získaní uvedenej listiny k porušeniu listového, alebo bankového tajomstva, pričom bez preukázania
zákonnosti získania doloženého dôkazu naň nie je možné prihliadať. Zároveň poznamenal, že z danej
listiny bolo zrejmé, že sa jedná o stranu 3 z výpisu, ktorý má štyri strany, súd prvej inštancie tak mal maťod podania žaloby oprávnenú pochybnosť o tom, či je skutkový stav opisovaný žalobkyňou dostatočný
na správne, pravdivé a zákonné posúdenie veci.

17. Ozrejmil, že plnú moc udeľoval až dňa 27.3.2024, vtedy bola aj vykonaná konzultácia a boli mu
vysvetlené poučenia vyplývajúce z výziev súdu prvej inštancie. Akcentoval, že vo výzvach nebola ani
raz uvedená presná lehota uplatnenia koncentrácie konania. Poznamenal, že po udelení plnej moci
nasledovali veľkonočné sviatky, teda ak by aj zasielal dôkazy poštou, s najväčšou pravdepodobnosťou
by v čase pojednávania k zákonnej sudkyni ešte nedorazili, preto došlo k rozhodnutiu predložiť ich

súdu prvej inštancie na pojednávaní. Bol pritom názoru, že danými dôkazmi len podložil svoje predošlé
vyjadrenia a nešlo o také množstvo a povahu dôkazov, že by bol súd prvej inštancie nútený pre túto
príčinu odročiť vec, maximálne si mohli vyžiadať prerušenie pojednávania, prípadne odklad vyhlásenia
rozsudku. Zdôraznil, že súd prvej inštancie vyniesol uznesenie o uplatnení sudcovskej koncentrácie
konania vzápätí po otvorení pojednávania, bez predošlého upozornenia na konkrétny termín doloženia
dôkazov a v poučeniach deklaroval iba podmienečným spôsobom, že má právo využiť sudcovskú

koncentráciu konania, ani raz však žalovaného nepoučil, že túto aj využije. Dodal, že vzhľadom na
skutočnosti, ktoré na pojednávaní jednoznačne preukázali, že žalobkyňa zjavne nedoložila všetky
dôkazy na riadne posúdenie veci, bolo na mieste, aby súd prvej inštancie vyslovené uznesenie o
použití sudcovskej koncentrácie konania uznesením zrušil a na dôkazy predložené žalovaným prihliadol,
pričom vzhľadom na zamlčiavanie podstatných skutočností zo strany žalobkyne vyjadril pochybnosť

o zákonnosti využitia zásady koncentrácie konania. Poukázal tiež na skutočnosť, že aj v prípade
koncentrácie konania a včasnosti použitia prostriedkov procesného útoku a obrany, musia výklad a
aplikácia ustanovení upravujúcich tieto procesné inštitúty byť v súlade so základnými princípmi C. s. p.,
predovšetkým so zásadou spravodlivosti a princípom právnej istoty a rovnosti účastníkov.

18. Mal za to, že žalobkyňa dosiaľ nedoložila žiadny zákonne získaný, relevantný dôkaz, že sa jedná
o oprávnenú a nevyrovnanú pohľadávku a uviedol, že nemal vedomosť o tom, že by poručiteľ uzavrel
právny akt tak, ako ho žalobkyňa opísala. Poukázal na to, že pri prevodoch je poznámka: „vklad konateľa
pôžička“ bez lomítka či pomlčky, pričom právny akt „vklad konateľa pôžička“ Občiansky zákonník
nepozná, teda je namieste aj záver, že sa jedná o bezdôvodné obohatenie. Doplnil, že dôkazné bremeno

ohľadom presnej definície právneho aktu je v prvom rade na žalobkyni a toto neuniesla, pričom súd
prvej inštancie bez dôkazu označil za právny titul pôžičku len na základe tvrdenia žalobkyne, čo je v
rozpore so zákonom. Poznamenal tiež, že samotná poznámka pri bankovom prevode nezakladá žiadne
práva a povinnosti. Dal do pozornosti, že poručiteľ ako fyzická osoba preposlal na účet žalovaného,
teda spoločnosti ktorej bol spoločníkom a štatutárnym orgánom, raz 5.000 a raz 5.500 eur, pričom

deň po vykonaní druhého prevodu žalovaný zastúpený poručiteľom zaplatil kúpnu cenu za motorové
vozidlo a zotrval na tom, že sa jednalo o rozhodnutie poručiteľa vykonať prevod na účet žalovaného
bez jasne stanoveného titulu s tým, že táto osoba kúpila motorové vozidlo zn. Porsche Cayenne,
zaradené v evidencii a účtovníctve, u ktorého ako vlastník vozidla je uvedený žalovaný. Za zrejmé
považoval vykonanie prevodu kúpnej ceny vozidla na základe zadania poručiteľa ako štatutárneho

orgánu žalovaného dňa 29.1.2020, avšak akým právnym titulom a presne aké dohody a ustanovenia
tento právny akt (pokiaľ existoval) mal, z vyššie uvedeného nepovažoval za zrejmé a žalobkyňou
dostatočne podložené, pričom doplnil, že záznam o platbe kúpnej ceny za auto je na strane 4 výpisu
doloženého žalobkyňou a súdu prvej inštancie ho predložil, presnejšie ukázal aj prevodný príkaz na
mobile. Upozornil, že žalobkyňa nedoložila dôkaz o tom, že vec bola prenechaná, keďže bola použitá na

jednoznačný cieľ a vozidlo využíval výlučne poručiteľ aj v čase, kedy už nebol spoločníkom a konateľom
žalovaného, pričom v zázname v rozhodnutí Valného zhromaždenia žalovaného zo dňa 13.3.2020, kedy
bol udelený súhlas na prevod obchodného podielu novému nadobúdateľovi, nie je žiadny záznam o tom,
že by si poručiteľ niečo nárokoval z vložených peňazí a poznamenal, že pri preukázaní, či poručiteľ konal
v mene žalovaného s predošlým súhlasom ostatných spoločníkov, je dôkazné bremeno spočívajúce na

žalobkyni.

19. Namietal tiež, že aj v prípade ak by sa jednalo o pôžičku, súd prvej inštancie mal považovať
za nepreukázané žalobkyňou či sa nepoužil § 564 Občianskeho zákonníka, kedy ak je čas plnenia
ponechaný na vôli dlžníka, určí ho na návrh veriteľa súd podľa okolností prípadu tak, aby to bolo v

súlade s dobrými mravmi, preto považoval žalobu za nedôvodnú a predčasnú. Pozornosť upriamil aj na
§ 561 ods. 1 Občianskeho zákonníka s tým, že ak možno záväzok splniť viacerými spôsobmi, má právo
voľby dlžník, ak nebolo dohodnuté inak a dôvodil, že od prvého momentu zotrval na tom istom tvrdení
v spojitosti s motorovým vozidlom, pričom tak poručiteľ ako aj žalobkyňa konkludentne toto plnenie odžalovaného prijali. Záverom bol názoru, že s ohľadom na uvedené sa nemohol dostať do omeškania a
teda úrok z omeškania bol priznaný v rozpore so zákonom.

20. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že hoci žalovaný namietal záver o nevrátení
poručiteľom vloženej sumy na účet žalovaného, bližšie spôsob splnenia nešpecifikoval. Zdôraznila, že
žalovaným uvádzané vozidlo nemá nič spoločné s predmetom tohto sporu, resp. žalovaný nedoložil
žiadny dôkaz o tom, že spory z užívania vozidla sa majú riešiť v tomto konaní, ani nedoložil, kto je
vlastníkom ním spomínaného vozidla Porsche Cayenne. Poukázala na rozpornosť tvrdení žalovaného,

ktorý zároveň uviedol, že sa jedná o vklad konateľa a spoločníka do obchodného imania spoločnosti. V
súvislostistvrdenímžalovaného,ženapojednávanídňa4.4.2024neposkytlasúduprvejinštancievšetky
listinnédôkazydoplnila,žehocižalovanýnešpecifikovaltvrdenýdôkaz,zrejmemalnamysliohodnotenie
vozidla zo dňa 20.12.2022, pričom však nemala za zrejmé, na základe čoho malo ísť o dôkaz, od ktorého
malo závisieť riadne vyhodnotenie veci. Rozporovala argumentáciu žalovaného v súvislosti s tvrdením,
že neuznal pohľadávku poručiteľa v dedičskom konaní, nakoľko Civilný mimosporový poriadok takéto

uznanie záväzku dlžníka poručiteľa v žiadnom prípade nevyžaduje. Vo vzťahu k tvrdeniu žalovaného o
nezákonnosti výpisu z účtu žalovaného za obdobie od 1.1. do 31.1.2020 uviedla, že súd prvej inštancie
správne vychádzal aj zo zhodných tvrdení oboch strán konania, kedy ani žalovaný nepoprel prijatie tejto
sumy, naopak sám uznal, že mu bola pôžička zo strany poručiteľa poskytnutá. Podotkla, že výpis bol
vyhotovený v roku 2020, kedy ho mohol vyžiadať v mene žalovaného samotný poručiteľ, nakoľko ten

zomrel dňa 28.10.2021, a to aby mal dôkaz o poskytnutej pôžičke. Oponovala tvrdeniu žalovaného, že
sa jednalo o vklad spoločníka do obchodného imania žalovaného, nakoľko žalovaný nepredložil žiadny
relevantný dôkaz, ktorý by toto tvrdenie preukázal.

21. Vo vzťahu k námietkam žalovaného voči uplatneniu sudcovskej koncentrácie poukázala na

uznesenie č. k. 49C/20/2023-40 zo dňa 20.4.2023, pričom mala za to, že najneskôr od daného dňa mal
žalovaný vedomosť o tom, že v prípade nepredloženia prostriedkov procesnej obrany včas, najmä ak
by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu (napríklad
doplnenie dokazovania), na ne súd nemusí prihliadať. Zdôraznila pritom že C. s. p. nijako neupravuje
povinnosť uviesť konkrétny dátum, ku ktorému súd môže sudcovskú koncentráciu konania použiť a

rovnako neupravuje povinnosť uviesť, či toto právo súd aj v konkrétnom prípade využije. Za nepravdivé
označila tvrdenie žalovaného, že dôkazy predložené ním na pojednávaní by neviedli k nutnosti odročiť
pojednávanie, keďže predložil niekoľko strán dokumentov, z ktorých navyše viaceré neboli dobre
rozpoznateľné a čitateľné a niektoré navrhované dôkazy ani nemal v listinnej podobe, chcel ich súdu
prvej inštancie predložiť ako fotografie na súkromnom mobilnom telefóne, ktorý pravdepodobne nemal

záujem nechať v pojednávacej miestnosti ako súčasť spisu. Navyše podotkla, že všetkými listinami
žalovaný disponoval už v čase podania odporu voči vydanému platobnému rozkazu, čo pripustil na
samotnom pojednávaní.

22. Odmietla aj argumentáciu žalovaného, že poznámku pri vkladoch na účet žalovaného v znení „vklad

konateľa pôžička“ Občiansky zákonník ako právny akt nepozná, nakoľko uvedené tvrdenie žalovaného
nemá zákonnú oporu, keďže Občiansky zákonník pri zmluve o pôžičke v § 627 a nasl. nepredpokladá
pri prevode finančných prostriedkov na účet dlžníka uvádzať presné pomenovanie tohto právneho aktu.
Zmluva o pôžičke ako právny titul predmetných finančných prostriedkov vyplýva z celého dokazovania
a vyjadrenia strán konania. Zdôraznila protirečivosť a nekonzistentnosť argumentácie žalovaného ako

aj na skutočnosť, že žiadal zrušiť rozsudok zrušiť a žalobu zamietnuť, pričom pozornosť upriamila na
skutočnosť, že takúto možnosť C. s. p. v prípade zrušenia rozsudku neumožňuje (§ 391
C. s. p.). Sumarizujúc uviedla, že v prejednávanej veci šlo výlučne o krátkodobú pôžičku bývalého
spoločníka do svojej vlastnej firmy a to z dôvodu nevhodnej ekonomickej situácie žalovaného, ktorá
do dnešného dňa nebola vrátená, pričom to, že si poručiteľ nerozhodol nárokovať svoju pôžičku počas

života, neznamená automaticky zánik záväzku žalovaného.

23. Žalovaný sa v odvolacej replike plne pridržal odvolania a bol názoru, že v zmysle Občianskeho
zákonníka je veriteľ povinný prijať akékoľvek plnenie a toto spočívalo v používaní motorového vozidla
Porsche Cayenne aj na vlastné účely a následne bol celý záväzok žalovaného splnený prevodom vo

výške 250 eur s poznámkou vyrovnanie pôžičky.

24. Žalobkyňa v odvolacej duplike zopakovala, že žalovaným spomínané vozidlo Porsche Cayenne
nemá nič spoločné s predmetom tohto sporu. Poukázala na to, že žalovaný v replike už zrazu tvrdil,že pôžička bola splatená. Rovnako viackrát zmenil účel poskytnutej pôžičky, pričom uviedol ako účel
jednak údajný vklad konateľa a spoločníka (poručiteľa) do obchodného imania žalovaného a následne
už uvádzal ako účel vkladu kúpu vozidla. Zdôraznila, že predmetom konania nie je prevod, užívanie

alebo iné nakladanie s vozidlom, na ktoré žalovaný poukazuje a vo zvyšku zotrvala na už uvedenej
argumentácii v skorších vyjadreniach.

25. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1
C. s. p.) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalovaného bez

nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C. s. p., keďže sa nejednalo o
prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si
nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil
(§ 387 ods. 1 C. s. p.). Rozsudok verejne vyhlásil dňa 19.12.2025 (§ 387 ods. 1, § 219 ods. 3 C. s. p.).

26. Podľa § 387 ods. 2 C. s. p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na konštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

27. Pretože sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,

konštatuje správnosť jeho dôvodov. Vo vzťahu k podstatným odvolacím tvrdeniam žalovaného o
nesprávnej aplikácii sudcovskej koncentrácie, o nepreukázaní existencie oprávnenej a nevyrovnanej
pohľadávky a o splatnosti uplatneného nároku odvolací súd podotýka, že ide v celom rozsahu o
nedôvodnú argumentáciu a to s poukazom na správne vyhodnotenie skutkových a právnych okolností
vedúcich k zamietnutiu žaloby.

28. Súd prvej inštancie v preskúmavanej veci vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ako aj na relevantnosť tvrdení
strán konania. S relevantnými argumentami žalovaného sa súd prvej inštancie v odôvodnení svojho
rozhodnutia vysporiadal, uviedol prečo na ne neprihliadol a v dostatočne primeranom rozsahu poukázal

na všetky podstatné skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania, objasňujúce skutkový a právny
základ rozhodnutia.

29. Primárne ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd námietku žalovaného o nesprávnej aplikácii
sudcovskej koncentrácie súdom prvej inštancie. Odvolací súd v zhode s argumentáciou súdu

prvej inštancie poukazuje na skutočnosť, že žalovaný bol uznesením súdu prvej inštancie č. k.
49C/20/2023-40, zo dňa 20.4.2023, vyzvaný na predloženie prostriedkov procesnej obrany, a to v
stanovenej lehote 15 dní od doručenia daného uznesenia. V danom uznesení bol žalovaný riadne
poučený v zmysle § 153 C. s. p. o sudcovskej koncentrácii, avšak dôkazy na podporu svojich tvrdení
predložil až takmer o rok, na pojednávaní dňa 4.4.2024, pričom ničím nepreukázal, že by danými

dôkazmi dovtedy nemal možnosť disponovať.

30. Odvolací súd zároveň dodáva, že skutočnosť, kedy si žalovaný zvolil právne zastúpenie a taktiku
procesnej obrany závisela plne na žalovanom, ktorý tak sám nesie riziko neuplatnenia prostriedkov
procesnej obrany včas. Nemožno sa tiež stotožniť ani s tvrdením žalovaného, že by predloženie

listinných a iných dôkazov na pojednávaní dňa 4.4.2024 nevyžadovalo odročenie pojednávania, nakoľko
by bolo potrebné minimálne rešpektovať právo žalobkyne na oboznámenie sa s danými dôkazmi a
vyjadrenie sa k nim v primeranej lehote.

31. Hodno uviesť, že využitie sudcovskej koncentrácie je v diskrečnej právomoci súdu, ktorý má plne

vo svojej kompetencii rozhodnúť, či omeškaný procesný úkon strany ospravedlní. Nakoľko žalovaný
neprodukoval prostriedky procesnej obrany včas a súd prvej inštancie ich omeškané predloženie
neospravedlnil, v dôsledku čoho na ne neprihliadal, bolo pre skutkové zistenia a právne posúdenie
v prejednávanej veci irelevantné, aké skutočnosti tieto preukazovali. Je potrebné zdôrazniť, že súd
posudzuje len skutočnosti, ktoré strany sami spravia predmetom konania. Ak žalovaný neprodukoval

včas prostriedky procesnej obrany a súd prvej inštancie na ne neprihliadol, nemohol z nich pri
posudzovaní veci ani vychádzať a preto dôvodne konštatoval, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno
tvrdenej obrany.32. Odvolací súd pripomína, že dôkazné bremeno zaťažujúce stranu v konaní znamená uniesť nielen
bremeno tvrdenia, ale aj bremeno preukázania produkovaných tvrdení, pričom žalobkyňa preukázala,
že na účet žalovaného bola poručiteľom vložená žalovaná suma a z poznámky k vkladom vyplynulo, že

ide o pôžičku. Bolo teda na žalovanom, aby preukázal, že predmetný vklad bol poskytnutý iným právnym
titulom, avšak v zhode s argumentáciou súdu prvej inštancie odvolací súd dospel k záveru, že takýto
dôvod žalovaný nepreukázal.

33. V súvislosti s námietkou nezákonne získaného dôkazu, a to výpisu z účtu žalovaného predloženého

žalobkyňou odvolací súd uvádza, že námietky k dôkazom protistrany predstavujú prostriedok
procesného útoku, resp. procesnej obrany, ktoré v sporovom konaní uplatňujú strany konania a nie
súd ex offo. Nakoľko žalovaný danú námietku vzniesol až v odvolacom konaní, pričom nepreukázal
naplnenie podmienok uplatnenia daného prostriedku procesnej obrany až v odvolacom konaní v zmysle
§ 366 C. s. p., odvolací súd sa uvedenou námietkou, predstavujúcou tak v konaní neprípustnú novotu,
ďalej nezaoberal.

34. Ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd aj námietku žalovaného o aplikácii § 564 Občianskeho
zákonníka, nakoľko žalobkyňa určila splatnosť pôžičky výzvou zo dňa 26.10.2022, preto súd prvej
inštancie správne uzavrel, že neposkytnutím plnenia v stanovenej lehote (do 29.10.2022) sa žalovaný
dostal do omeškania.

35.Pretožežalovanývpodanomodvolaníneuviedolžiadnerelevantnéskutočnosti,ktorýmibypreukázal
vecnú nesprávnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako
vo výroku vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 C. s. p.).

36. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v
spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. a § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že žalobkyni, ktorá mala v odvolacom konaní
plný úspech, priznal proti žalovanému plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

37. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1
C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).