Rozsudok – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, January 29, 2026

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Cdo/92/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8821200806
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Trubanová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2026:8821200806.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Trubanovej,

PhD. a členiek senátu JUDr. Ivety Sopkovej a JUDr. Viery Nevedelovej, v spore žalobkýň: 1/ S.. X. G.Á.,
nar. XX. S. XXXX, bytom A.. N. XXXX/XXX, XXX XX I. J. Y., 2/ Z. H.M., nar. X. N. XXXX, bytom A.. N.
XXX/XXX, XXX XX I. J. Y., obe žalobkyne zastúpené: Capitol Legal Group, advokátska kancelária s. r.
o., Digital Park III, Einsteinova 19, 851 01 Bratislava - mestská časť Petržalka, IČO: 47 257 211, proti
žalovaným: 1/ G. N., nar. XX. Q. XXXX, bytom Q. S. XXX, XXX XX Q. S., 2/ Q. J., nar. XX. M. XXXX,
bytom X.J. XXX/XX, XXX XX I. J. Y.Q., 3/ K. N., nar. XX. N. XXXX, bytom X. XXX/XX, XXX XX I. J. Y., 4/
Z.. S. J., nar. XX. J. XXXX, bytom O. E. XXXX/C, XXX XX I. J. Y., trvale bytom X.J. XXX/XX, G. X. XXX/

XX, XXX XX I. J. Y., 5/ S.. K. J., nar. X. M. XXXX, bytom O. E. XXXX/XX, XXX XX I. J. Y., trvale bytom Q.
XX/XX, XXX XX I. J. Y., 6/ Z. N., nar. X. S. XXXX, bytom Q. S. XXX, XXX XX Q. S., 7/ H. N., nar. XX. M.
XXXX, bytom K. XXH, XXX XX H., trvale bytom G. XXX/X, XXX XX H.F.-L., prechodne bytom V. XXXX/
XX, XXX XX G.-K., 8/ Z. J., nar. XX. M. XXXX, bytom Q. S.Q. XXX, XXX XX Q. S., žalovaní 1/ až 8/
zastúpení: Advokátska kancelária JUDr. Stanislav Kaščák, s.r.o., Ul. 1. mája 1246, 093 01 Vranov nad
Topľou, IČO: 47 245 034, v konaní o určenie neplatnosti vymenovania správnej rady a vzniku funkcie
členov a o nariadenie neodkladného opatrenia, vedenom na Okresnom súde Stará Ľubovňa pod sp. zn.

6C/23/2021, o dovolaní žalobkýň 1/ a 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 26. marca
2024 sp. zn.18Co/21/2023, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie z a m i e t a.

Žalovaní 1/ až 8/ m a j ú proti žalobkyniam 1/, 2/ nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Stará Ľubovňa rozsudkom z 18. novembra 2022 č. k. 6C/23/2021-275 (ďalej aj
„rozsudok okresného súdu“ alebo „rozsudok súdu prvej inštancie“) zamietol žalobu (prvá výroková veta)

a žalovaným 1/ až 8/ priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady
trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením (druhá výroková
veta).

1.1. Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu vyplýva, že predmetom konania je určenie, že
vymenovanie žalovaných 3/ až 8/ do funkcie členov správnej rady zo strany žalovaných 1/ až 3/ je
neplatné a žalovaným 3/ až 8/ funkcia člena správnej rady nevznikla. Skutkovo medzi stranami sporu

nebolo sporné, že členom správnej rady zaniklo funkčné obdobie a správna rada neziskovej organizácie
J. O. I. J. Y. - X. bola nefunkčná. Spor medzi stranami sporu nastal po tom, čo žalovaný 3/ ako jeden zo
zakladateľov neziskovej organizácie „zorganizoval“ korešpondenčné hlasovanie (z dôvodu nepriaznivej
epidemiologickej situácie súvisiacej s ochorením COVID-19 a s tým spojených opatrení), na základektorého došlo k vymenovaniu nových členov správnej rady, a to žalovaných 3/ až 8/. Žalobkyne sa
nestotožnili s postupom žalovaného 3/ a nezúčastnili sa korešpondenčného hlasovania, ktoré zinicioval,
pričom za zásadné považujú nutnosť konsenzu všetkých zakladateľov pri vymenovaní členov správnej

rady s odkazom na čl. V bod 10 štatútu neziskovej organizácie. Z tohto dôvodu je podľa ich názoru
vymenovanie členov správnej rady neplatné.

1.2. Právne posúdiac vec podľa § 5 ods. 1, 2, § 8 ods. 1, § 18, § 19 ods. 1, § 20 ods. 1, § 21 ods. 4,
§ 24 ods. 4 zákona č. 213/1997 Z. z. o neziskových organizáciách poskytujúcich všeobecne prospešné

služby (ďalej len „zákon o neziskových organizáciách“) okresný súd konštatoval, že zákon o neziskových
organizáciách takúto situáciu (zánik funkčného obdobia členov správnej rady, pričom k vymenovaniu
nových členových členov nedošlo), nerieši. Preto je podľa názoru súdu racionálne prikloniť sa k názoru
žalovaných a aplikovať na vzniknutú situáciu analogiu legis. V zákone o neziskových organizáciách je
upravený spôsob konania správnej rady ako najvyššieho orgánu v § 21 od. 4 - nadpolovičná väčšina
pri rozhodovaní správnej rady a v § 24 ods. 4 dvojtretinová väčšina pri zvolení a odvolaní riaditeľa.

Postup žalovaného 3/ súd vyhodnotil ako zákonný a v súlade s prijatou úpravou zákona č. 62/2020 Z. z.
o niektorých mimoriadnych opatreniach v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby
COVID-19 v justícii. Súd prvej inštancie mal za to, že hlasovanie, ktoré prebehlo korešpondenčným
spôsobom iniciovaným žalovaným 3/, je platné a členovia správnej rady, teda t. j. žalovaní 3/ až 8/,
boli ustanovení do tejto funkcie zákonne. Vo vzťahu ku nastolenej otázke kvóra, akým majú rozhodnúť

zakladatelia, súd prvej inštancie poukázal na § 21 ods. 4 zákona o neziskových organizáciách. Vyslovil
názor, že v danom prípade postačuje na rozhodnutie zakladateľov nadpolovičná väčšina.

1.3. O trovách konania rozhodol s poukazom na § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z.
z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“).

2. Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) na odvolanie žalobkýň 1/ a
2/ rozsudkom z 26. marca 2024 č. k. 18Co/21/2023-340 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil (prvá
výroková veta). O trovách konania rozhodol tak, že žalovaným 1/ až 8/ priznal voči žalobkyniam 1/ a 2/
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % (druhá výroková veta).

2.1. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil postupom podľa § 387 ods. 1, 2 CSP,
konštatujúc správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie.

2.2. Vo vzťahu k podstatným tvrdeniam žalobkýň v odvolaní, s ktorými sa odvolací súd musí v

odôvodnení vysporiadať, podotkol, že zákonodarca pri tvorbe právneho predpisu spravidla vychádza z
toho, čo je bežné, z tzv. normálnych prípadov, pričom osobitné, špecifické situácie, ktoré život prináša,
môžu uniknúť jeho pozornosti. V takýchto prípadoch nemôžu súdy postupovať formalisticky a zohľadniť
iba doslovné znenie zákona, ktorého aplikácia môže mať protiústavné dôsledky. V prípadoch medzery
zákona, ak sú dané podmienky pre dotváranie práva súdom, je súd k dotváraniu práva nielenže

oprávnený,vychádzajúczprincípurovnosti,dokoncapovinný.Inštitútanalógiejetaklegitímnoumetódou
aplikácie práva a využíva sa v prípadoch, ak určitý spoločenský vzťah nie je upravený konkrétnym
ustanovením príslušného zákona, resp. iného právneho predpisu (analogia legis), resp. ak existuje
spoločenský vzťah, na ktorý nepamätá právna norma, ktorá by ho regulovala (analogia iuris) (uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 16. októbra 2018 sp. zn. III. ÚS 388/2018 ).

2.3. Zdôraznil, že v prejednávanej veci sa stotožnil s hlavnou myšlienkou rozhodnutia súdu prvej
inštancie, že bolo potrebné zabezpečiť kreovanie jedného z orgánov neziskovej organizácie - správnej
rady, ktorej uplynulo funkčné obdobie a dlhodobo táto situácia pretrvávala. Tvrdený jednomyseľný
konsenzus pri jej menovaní sa v tomto konkrétnom prípade ukázal ako nemožný. Ustanovenie § 19

ods. 1 zákona o neziskových organizáciách explicitne upravuje výslovne voľbu prvých členov správnej
rady. Za vecne správny považoval záver súdu prvej inštancie, že ak v zákone nie je upravený postup pri
voľbe ďalších členov správnej rady obdobným spôsobom, bolo potrebné použiť pre právne posúdenie
veci najbližšie vyhovujúce a aplikovateľné ustanovenie zákona a argumentácia žalovaných v spore je
legitímna. Súdne konanie a rozhodnutie prijaté v tomto konaní má viesť k záveru, ktorý súd prijíma z

ohľadom na všetky okolnosti a hlavne slúži pre potreby praktického života, ktorý je dominantne riešený
v civilnom sporovom konaní. K ostatným dôvodom odvolania sa osobitne nevyjadril, pretože tieto sú pre
rozhodnutie v merite veci bez významu.2.4. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods.
1 CSP.

3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podali žalobkyne 1/ a 2/ (ďalej aj „dovolateľky“) dovolanie, ktorého
prípustnosť odvodzovali z ustanovenia § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. b) CSP; navrhli, aby dovolací
súd rozhodnutie odvolacieho súdu i súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a
rozhodnutie. Uplatnili si i trovy dovolacieho konania.

3.1. Dovolateľky zopakovali svoju argumentáciu prezentovanú v priebehu súdneho konania a zopakovali
odvolacieargumentyvovzťahukrozhodnutiusúduprvejinštancie,ktorépredostrelivodvolacomkonaní.

3.2. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP dovolateľky uviedli, že pokiaľ
odvolací súd považuje za hlavnú myšlienku konania zabezpečenie kreovania správnej rady, jedná sa o
nesprávne vymedzenie predmetu konania. Poukázali na bod 27. odôvodnenia napadnutého rozsudku.

Žalobkyne svoju aktívnu vecnú legitimáciu odvodzujú od ich hmotnoprávneho postavenia ako jedných
zo zakladateľov neziskovej organizácie, ktoré sa žalobou domáhali ochrany svojich práv z dôvodu
postupu ostatných zakladateľov, ktorý je podľa ich názoru v rozpore so Štatútom neziskovej organizácie
a zákonom o neziskových organizáciách. Súd prvej inštancie sa mal zaoberať posúdením súladu
konaniažalovanýchsozakladateľskýmidokumentmiazákonomaakékoľvekúvahyo„osude“neziskovej

organizácie v prípade zotrvania doterajšieho stavu správnej rady nemôžu pri rozhodovaní vo veci samej
ovplyvniť právny názor súdu. Žalobkyne nespochybňujú, že správna rada je významný orgán neziskovej
organizácie a je aj v ich záujme zabezpečiť jeho funkčnosť, čo však neznamená legitimizovanie zjavne
nezákonného postupu. Nefunkčná správna rada nevedie k nefunkčnosti neziskovej organizácie, a
pokiaľ by takýto stav mal nastať, zákon o neziskových organizáciách v § 15 ods. 3 písm. a) upravuje

možnosť sa domáhať zrušenia neziskovej organizácie. Nezisková organizácia však doposiaľ funguje
a poskytuje všeobecne prospešné služby, pre ktoré bola založená. Odvolací súd tak považuje za
dostatočnýdôvodprepoužitieanalógielegislenúdajnúhrozbupatovejsituácieanemožnosťdosiahnutia
konsenzu. Odvolací súd však neposkytol dostatočné právne odôvodnenie použitia nadpolovičnej
väčšiny analogickým aplikovaním ust. § 21 ods. 4 zákona o neziskových organizáciách (súd prvej

inštancie ju bez bližšieho odôvodnenia označil za postačujúcu), hoci § 24 ods. 4 zákona o neziskových
organizáciách predpokladá dvojtretinovú väčšinu. Bez akejkoľvek reakcie zo strany odvolacieho súdu
ostala aj skutočnosť, na ktorú žalobkyne poukázali v odvolaní, a to znenie Čl. V. bod 9. Štatútu, v zmysle
ktorého sa na platnosť voľby členov správnej rady vyžaduje súhlas dvoch tretín členov správnej rady.
Odvolací súd tak nepostupoval v súlade s ust. § 387 ods. 3 CSP a nedostatočnosť jeho odôvodnenia,

pokiaľ ide o nemožnosť použitia konsenzu pri menovaní členov správnej rady a analogické použitie
ust. § 24 ods. 1 zákona o neziskových organizáciách, dosahuje intenzitu, ktorá spĺňa kritéria porušenia
práva na spravodlivý proces. Odvolací súd sa nevysporiadal so žiadnym odvolacím dôvodom a v celom
rozsahu sa stotožnil s odôvodním rozhodnutia súdu prvej inštancie. V zmysle rozhodovacej praxe ESĽP
síce nemusí rozhodnutie dať odpoveď na každé tvrdenie strany, zároveň je však nevyhnutné, aby

reagovalonapodstatnéarelevantnéargumentyadalojasnúodpoveďnariešeniekonkrétnehoprávneho
problému(II.ÚS193/06,III.ÚS198/00aIII.ÚS200/09).Aksajednáoargument,ktorýjeprerozhodnutie
rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument. (II. ÚS 410/06, Georiadis v.
Grécko z 29. mája 1997, Higgins v. Francúzsko z 19. februára 1998). Ak sa však súd prvej inštancie
nevysporiada so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami, nedostatočne a najmä nepresvedčivo vyloží a

zdôvodní svoju právnu argumentáciu a odvolací súd sa s ním následne stotožní, sú rozhodnutia oboch
súdnych inštancií arbitrárne, čo konštatuje aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp. zn. III. ÚS
60/2018 z 22. mája 2018.

3.3. Pokiaľ ide o dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP, dovolateľky tvrdia, že odvolací súd sa

nevysporiadal s dôležitou právnou otázkou, ktorá je ťažiskom celého sporu a jej zodpovedanie má
vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Zákon o neziskových organizáciách totiž, s výnimkou kogentných
ustanovení, nevylučuje, aby si zakladatelia v štatúte upravili výkon určitých práv voči neziskovej
organizácii nad rámec právnej úpravy. Je tak na mieste otázka, aké právne postavenie majú zakladatelia
v prípade ich využitia. Podľa názoru žalobkýň je možné ich považovať buď za jeden subjekt s jednotnou

vôľou alebo kolektívny orgán konajúci na základe väčšinovej vôle jej členov. Zakladatelia neziskovej
organizácie majú podľa Čl. V. bod 10. Štatútu menovaciu právomoc voči správnej rade, ak jej členovia
stratia toto právo z dôvodu skončenia ich funkčného obdobia. Zo znenia predmetného ustanovenia
Štatútunevyplýva,čijeprocesvymenovaniavýsledkomdohodyvšetkýchzakladateľovonovýchčlenoch(konsenzus) alebo sa uplatňuje princíp vôle väčšiny zakladateľov. Ustanovenie § 19 ods. 3 zákona
o neziskových organizáciách podmieňuje vymenovanie menšinovej skupiny členov správnej rady (v
neziskovej organizácii s väčšinovým vkladom štátu pri jej založení) vzájomnou dohodou zakladateľov.

Jedná sa o jediné ustanovenie zákona o neziskových organizáciách, v ktorom je výslovne uvedený
spôsob rozhodovania zakladateľov. To, že sa zákonodarca rozhodol zakotviť do normatívneho textu
konsenzus zakladateľov ako podmienku pre menovanie do funkcie člena správnej rady a nie voľbu,
je podľa žalobkýň dôkazom o odlišnom právnom postavení zakladateľov ako subjektu, ktorého právne
úkony vyvolávajú zamýšľané právne účinky len ak konajú vo vzájomnej zhode, čo sa prejavuje už pri

založení neziskovej organizácie a vydaní štatútu. Bez toho, aby sa zakladatelia výslovne dohodli na
kvóre ako podmienky pre prijatie rozhodnutia, nie je možné analogicky aplikovať ustanovenia zákona o
neziskových organizáciách o spôsobe rozhodovania orgánov neziskovej organizácie.

4. Žalovaní 1/ až 8/ sa k dovolaniu žalobkýň 1/ a 2/ písomne vyjadrili tak, že dovolanie žalobkýň je
neprípustné a nedôvodné.

4.1. Vo vzťahu k dovolaniu podľa § 420 písm. f) CSP uviedli, že odôvodnenie rozsudku odvolacieho
súdu je dostatočné a zaoberá sa aj dvomi otázkami, ktoré žalobkyne výslovne spomínajú v dovolaní:
a/ nemožnosť použitia konsenzu pri menovaní členov správnej rady (bode 27. rozsudku), b/ analogické
použitie ust. § 24 ods. 1 zákona o neziskových organizáciách (body 25. aj 27. rozsudku). Odvolací súd

vysvetlil, že sa zaoberal tými argumentami v odvolaní žalobkýň voči rozsudku súdu prvej inštancie, ktoré
sú dôležité pre rozhodnutie vo veci a vysvetlil, že ostatným dôvodom odvolania sa nevenoval, nakoľko
tieto sú pre rozhodnutie v merite veci bez významu.

4.2. Pokiaľ ide o argumentáciu v dovolaní, týkajúcu sa posúdenia, aké právne postavenie majú

zakladatelia neziskovej organizácie, zakladatelia uplatňujú svoju vôľu „v zbore“ - v kolektívnom orgáne.
Nie je to určite „jeden subjekt, s jednou vôľou“. Nie sú ani v rovnakej pozícii ako na samotnom začiatku
pri založení neziskovej organizácie, ale sú v pozícii, že nezisková organizácia už bola založená, existuje,
má členov orgánov /nielen správnej rady/, má zamestnancov, vlastní majetok, atď. V tomto je postavenie
zakladateľov podstatne odlišné v porovnaní so situáciou pred založením neziskovej organizácie. Zákon

o neziskových organizáciách, ani štatút neziskovej organizácie neobsahujú explicitné ustanovenie
vysvetlenie (vysvetlenie), ktoré by sa práve takouto situáciou zaoberalo. Preto je potrebné hľadať a
pomenovaťpravidlo,ktorésanatakútosituáciupoužije.Žalobkyneanalógiuodmietajú,alechcúpresadiť
svoj názor (svoj výklad), ktorý z ničoho iného (okrem ich názoru) nevyplýva. Žalobkyne sa nelogicky
snažia presvedčiť súd o tom, že ak sa zakladatelia nedohodli „na kvóre“, nemožno použiť analógiu

legis. Podľa názoru žalovaných však práve za stavu, ak v štatúte o tejto situácii nie je uvedené nič, tak
analógia legis je jediné riešenie pre danú situáciu. Žalobkyne prezentujú svoje presvedčenie o tom, že
zakladatelia musia rozhodnúť jednomyseľne v tejto spornej otázke. Problematiku vysvetľujú tak, akoby
existovalo takéto pravidlo (potvrdzujúce ich názor) a súdmi použitá analógia legis odporovala tomuto
pravidlu. V skutočnosti neexistuje žiadne takéto pravidlo /o jednomyseľnosti rozhodovania zakladateľov

v danej konkrétnej otázke/ ani v zákone, ani v konkrétnom štatúte konkrétnej neziskovej organizácie, a
teda musí byť použitá analógia legis. Musí byť pritom použitá analógia s najpodobnejšou situáciou, ktorá
je k dispozícii, a to je iný kolektívny orgán, teda správna rada. Súdy oboch inštancií postupovali jediným
možnýmzákonnýmspôsobomalogickyapresvedčivosvojerozhodnutieodôvodnili.Pokiaľsažalobkyne
v dovolaní vyjadrujú ohľadne možnosti použitia § 19 ods. 3 zákona o neziskových organizáciách, toto

platí len (a výlučne) pre podmienky neziskových organizácií, ktoré sú založené štátom, ak vklad štátu
pri jej založení presiahol polovicu hodnoty všetkých vkladov. Nezisková organizácia (J. O. I. J.M. Y. -
X., J..Q.., N. N.: Š. XXXX/XX, XXX XX N.K., N. V., F.: XX XXX XXX) nie je takýmto typom neziskovej
organizácie.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§
35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu zastúpená
v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§
424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolaniu nemožno vyhovieť.

6. Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom. O všetkých mimoriadnych opravných
prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých právna vec bola právoplatne
skončená (meritórnym rozhodnutím predstavujúcim res iudicata), musí byť vyvážené sprísnenými
podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky,za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno
interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad (porovnaj sp. zn. 3Cdo/319/2013,
1Cdo/348/2013, a 3Cdo/357/2016).

7. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle
§ 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To
znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho
súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho

súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.
Právna úprava dovolacieho konania dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania. K posúdeniu
dôvodnosti dovolania môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti dovolania.

8. Dovolateľky uplatnili dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP a podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP.

K dovolaniu podľa § 420 písm. f) CSP:

9. Z ustanovenia § 420 písm. f) CSP vyplýva, že dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k

porušeniu práva na spravodlivý proces.

10. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Pokiaľ

nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa §
447 písm. f) CSP, je procesnou povinnosťou dovolateľa v dovolaní uviesť, z čoho vyvodzuje prípustnosť
dovolania a náležitým spôsobom označiť dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods.
1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie
nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

11. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP sú zásah
súdu do práva na spravodlivý proces a nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej
strane,abysvojouprocesnouaktivitouuskutočňovalajejpatriaceprocesnéoprávnenia.Podstatoupráva
na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na

nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym
poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne
konanie. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným
výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov a rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami.

Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia
vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04,
I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

12. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor

dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce
je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (viď sp. zn.
3Cdo/41/2017, 3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017 a 8Cdo/73/2017). Dovolací súd preto skúmal, či v konaní
došlo k vade zmätočnosti namietanej dovolateľom.

13. Z hľadiska obsahu dovolania (§124 ods. 1 CSP) dovolateľky namietali zmätočnosť
(nepreskúmateľnosť) napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.

13.1. K uvedenej dovolacej námietke dovolací súd uvádza, že jedným z princípov predstavujúcich
súčasť práva na spravodlivý proces a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu

presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť (§ 220 a § 393 CSP,
I. ÚS 243/2007), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo vrátane toho,
čo uviedli strany sporu. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými
zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej.Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež
na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery, ku
ktorým na ich základe dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne,

ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva
však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola
daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak ale ide o argument pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje
sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A,
č. 303 - A, s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c.

Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

13.2. Po preskúmaní obsahu spisu a dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu a rozsudku
súdu prvej inštancie dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu v spojení s
potvrdzovaným rozhodnutím súdu prvej inštancie, spĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle
§ 393 ods. 2 CSP a § 220 ods. 2 CSP z hľadiska formálnej štruktúry a obsahuje aj zdôvodnenie všetkých

pre vec podstatných skutkových a právnych otázok, vykazuje logickú, funkčnú a teleologickú zhodu s
priebehom konania a nemožno ho považovať za neodôvodnené. Dovolací súd nezistil, že by v danej
veci išlo o takýto prípad vybočenia z medzí ustanovenia § 393 ods. 2 CSP, ktorým by došlo k porušeniu
práva žalobkýň 1/ a 2/ na spravodlivý proces.

13.3. Odvolací súd odôvodnil potvrdzujúci výrok svojho rozhodnutia spôsobom zodpovedajúcim zákonu.
Z obsahu odôvodnenia preskúmavaného rozsudku odvolacieho súdu vyplýva, že odvolací súd rozsudok
súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny v zmysle § 387 ods. l CSP stotožniac sa s dôvodmi
rozsudku súdu prvej inštancie vrátane správnych skutkových a právnych záverov, na ktoré aj odkázal
v zmysle § 387 ods. 2 CSP (pozri odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu). Odvolací súd svoje

rozhodnutie nezaložil, v porovnaní so súdom prvej inštancie, na žiadnych iných, či nových skutkových
a právnych záveroch.

13.4. Keďže odvolací súd sa s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie stotožnil, treba jeho dôvody
posudzovať v kontexte s dôvodmi uvedenými v rozsudku okresného súdu, s ktorým vytvára organickú

(kompletizujúcu) jednotu, keďže prvoinštančné a odvolacie konanie tvoria z hľadiska jeho predmetu
jeden celok (m. m. IV. ÚS 372/08 a IV. ÚS 350/09).

13.5. V dôvodoch rozsudku odvolací súd vysvetlil, prečo potvrdil ako vecne správne rozhodnutie súdu
prvej inštancie, ktorým bola žaloba zamietnutá a stručne sa vyjadril k nosnej argumentácii odvolateľov

(žalobkýň 1/ a 2/) uplatnenej v odvolaní (bod 27. napadnutého rozsudku ). Odvolací súd uviedol, ako
vo veci rozhodol súd prvej inštancie, skutkový stav, ktorý považoval za rozhodujúci, obsah odvolania i
právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení, a prečo rozhodnutie
súdu prvej inštancie považuje za vecne správne. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu ako
aj odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie, nevyplýva nedostatočnosť alebo nepresvedčivosť,

ani absencia o skutkových a právnych záveroch, či taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne
záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Obsah spisu
nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie dostatočne a náležite neodôvodnil, a že
pri rozhodovaní nezohľadnil odvolaciu argumentáciu dovolateliek.

13.6. Pokiaľ dovolateľky argumentujú, že odvolací súd sa v odvolacom rozsudku nedostatočne zaoberal
nemožnosťou použitia konsenzu pri menovaní členov správnej rady, dovolací súd v nadväznosti na bod
13.3. tohto rozhodnutia dáva do pozornosti, že ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody
rozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové
zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po

obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. V bode 29. rozsudku súdu prvej
inštancie sa uvádza: „Naprieč právnym poriadkom SR - súkromnoprávnych predpisov, nie je upravená
situácia, aby zložený orgán právnickej osoby rozhodoval konsenzom - t.j. jednomyseľne.“. V bode 30.
rozsudku súd prvej inštancie poukázal na § 5 ods. 2 zákona o neziskových organizáciách, „kde v
prvej vete je uvedené, že nezisková organizácia sa zakladá zakladacou listinou podpísanou všetkými

zakladateľmi. Zákon exciplitne neobsahuje nutnosť konsenzu - teda jednomyseľnosť zakladateľov
pri založení neziskovej organizácie, čo teda nevylučuje iným spôsob dohody zakladateľov na znení
zakladateľskej listiny napr. súhlas nadpolovičnej väčšiny zakladateľov, zákon len ustanovuje podmienku
- podpísania zakladateľskej listiny všetkými zakladateľmi. Ďalej v bode 31. rozsudku súd prvej inštancieuvádza: „Jednomyseľnosť nie je podľa názoru súdu možné ani vyčítať - nájsť v § 19 ods. 1, kde je
uvedené, že prvých členov vymenúva zakladateľ. Nie je uvedené a ani nie je možné podľa názoru súdu
z tohto vyvodiť, že ide o konsenzus zakladateľov - jednomyseľnú dohodu.“ Keďže odvolací súd rozsudok

súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP a v bode 27. napadnutého
rozsudku zdôraznil, že: „Tvrdený jednomyseľný konsenzus pri jej menovaní sa aj v tomto konkrétnom
prípade ukázal ako nemožný. Pritom v ust. § 19 ods. 1 ZoNO explicitne upravuje výslovne voľbu prvých
členov správnej rady. Potom bolo vecne správne konštatovanie súdom prvej inštancie, že takého stavu,
ak v zákone nie je upravený postup pri voľbe ďalších členov správnej rady obdobným spôsobom, bolo

potrebné použiť pre právne posúdenie veci najbližšie vyhovujúce a aplikovateľné ustanovenie ZoNO.
V opačnom prípade by vznikla patová situácia, žeby nedošlo k zvoleniu členov správnej rady vôbec.
Potom aj argumentácia žalovaných v spore je legitímna.“, nemožno mať za to, že je jeho rozhodnutie
čo do úvah o (ne)možnosti použitia konsenzu pri menovaní členov správnej rady neodôvodnené.

13.7. Pokiaľ odvolací súd nad rámec rozhodnutia súdu prvej inštancie poukázal v bode 27. napadnutého

rozsudku vo všeobecnosti na význam správnej rady neziskovej organizácie a dôležitosť riadneho
kreovaniatohtoorgánu,nemožnoztohtonázorubezohľadunacelýďalšítextodôvodnenianapadnutého
rozsudku odvolacieho súdu vyvodiť, že za odôvodnenie použitia analógie legis v súdenej veci považuje
výlučne len údajnú hrozbu patovej situácie a nemožnosť dosiahnutia konsenzu.

13.8. V súvislosti s medzi stranami nesporným skutkovým stavom, zisteným dokazovaním pred súdom
prvej inštancie (body 17. až 22. napadnutého rozsudku), má opodstatnenie i dovolateľkami namietaný
skutkový záver odvolacieho súdu o tom, že: „Tvrdený jednomyseľný konsenzus pri jej menovaní sa
aj v tomto konkrétnom prípade ukázal ako nemožný.“ (bod 27. napadnutého rozsudku). Žalobkyne v
prvoinštančnom ani v odvolacom konaní (ba ani v dovolacom konaní) netvrdili, že by medzi zakladateľmi

neziskovejorganizáciedošlokjednomyseľnémukonsenzuohľadneustanovenianovýchčlenovsprávnej
rady po zániku funkčného obdobia správnej rady.

13.9. V súvislosti s uvedeným je rovnako v tomto smere neopodstatnená dovolacia námietka žalobkýň o
neprávnom uchopení predmetu konania odvolacím súdom, ktorý podľa ich názoru ako hlavnú myšlienku

konania riešil otázku zabezpečenia kreovania správnej rady neziskovej organizácie. Dovolací súd
uvádza, že predmet konania je vymedzený v hlavičke rozhodnutia odvolacieho súdu ako „v konaní o
určenie neplatnosti vymenovania správnej rady a vzniku funkcie členov a o nariadenie neodkladného
opatrenia“. Odvolací súd rozhodol vo veci tak, že potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie, ktorý zamietol
žalobu žalobkýň o zamietnutí určenia neplatnosti vymenovania správnej rady a vzniku funkcie členov

správnej rady neziskovej organizácie J. O. I. J. Y. - X., J. Q.. Predmet konania odvolací súd vymedzil
zhodne s obsahom žaloby i v bode 17. napadnutého rozsudku: „Nateraz je z obsahu spisu zrejmé,
že predmetom konania je určenie, že vymenovanie žalovaných v 3. až 8. rade do funkcie členov
správny rady zo strany žalovaných v 1. až 3. rade je neplatné a žalovaným v 3. až 8. rade funkcia
člena správnej rady nevznikla. Skutkovo medzi stranami sporu nebolo sporné, že členom správnej rady

zaniklo funkčné obdobie a správna rada neziskovej organizácie J. O. I. J. Y.Q. - X. bola nefunkčná.
Spor medzi stranami sporu nastal po tom, čo žalovaný v 3. rade ako jeden zo zakladateľov neziskovej
organizácie„zorganizoval“korešpondenčnéhlasovanie(zdôvodunepriaznivejepidemiologickejsituácie
súvisiacej s ochorením Covid-19 a s tým spojených opatrení), na základe ktorého došlo k vymenovaniu
nových členov správnej rady, a to žalovaných v 3. až 8. rade. Žalobkyne sa nestotožnili s postupom

žalovanéhov3.radeanezúčastnilisakorešpondenčnéhohlasovania,ktoréziniciovalžalovanýv3.rade,
pričom za zásadné považujú nutnosť konsenzu všetkých zakladateľov pri vymenovaní členov správnej
rady s odkazom na čl. V bod 10 štatútu neziskovej organizácie a z tohto dôvodu je podľa ich názoru
vymenovanie členov správnej rady (žalovaných v 3. až 8. rade) neplatné. Takýmto spôsobom vymedzili
predmet konania žalobkyne ako dominus litis.“

13.10. Z uvedeného je zrejmé, že odvolací súd konal a rozhodol na základe odvolania žalobkýň v spore,
ktorého predmet vymedzili žalobkyne svojou žalobou, a uvedená dovolacia námietka neobstojí.

14. Neopodstatnená je v tomto smere i námietka dovolateliek o nerešpektovaní ust. § 387 ods. 3 CSP

odvolacím súdom v súvislosti s odvolacou námietkou žalobkýň, týkajúcou sa § 24 ods. 4 zákona o
neziskových organizáciách a Čl. V. bod 9. Štatútu (bod 2.2. tohto rozsudku).14.1. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa
v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 387 ods. 2 CSP); odvolací

súd sa však v odôvodnení musí zaoberať podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na
súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie a rovnako
sa odvolací súd musí vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní (§ 387 ods. 3 CSP).

14.2. Dovolací súd v súdenej veci nezistil, že by rozhodnutia nižších súdov takémuto odôvodneniu

nezodpovedali. Odvolací súd s poukazom na § 387 ods. 2 CSP prevzal argumentácie súdu prvej
inštancie a zároveň stručne, jasne a zrozumiteľne reagoval na odvolaciu argumentáciu žalobkýň 1/ a 2/.
Je potrebné si uvedomiť, že odôvodnenie rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať na každú
námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre
rozhodnutie o odvolaní alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava
v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).

14.3. Dovolací súd v tomto ohľade pripomína, že odvolací súd sa postupom podľa § 387 ods. 2 stotožnil
s rozsudkom súdu prvej inštancie, ktorý v bode 27. svojho rozsudku vychádzal i z toho, že: „V štatúte,
ktorý prijali zakladatelia v čl. V bod 10 je stanovené, že ak správna rada nezvolí nových členov správnej
radyauplyniefunkčnéobdobiesprávnejrady,novúsprávnuraduvymenujúlenzakladatelia.Súdzhodne

s oboma stranami sporu konštatuje, že v tomto ustanovení však nie je uvedený spôsob - kvórum,
akým majú zakladatelia rozhodnúť.“ V bode 31. rozsudku súd prvej inštancie dodáva: „V zákone o
neziskových organizáciách je upravený spôsob konania správnej rady ako najvyššieho orgánu - § 21
od. 4 - nadpolovičná väčšina pri rozhodovaní správnej rady a v § 24 ods. 4 dvojtretinová väčšina pri
zvolení a odvolaní riaditeľa.“ Ďalej v bode 34. rozsudku súd prvej inštancie uviedol: „Vo vzťahu ku

nastolenej otázke kvóra, akým majú rozhodnúť zakladatelia súd poukazuje na ustanovenie § 21 ods. 4
zák. o neziskových organizáciách, kde je uvedené, že na platné rozhodnutie správnej rady je potrebný
súhlas nadpolovičnej väčšiny členov. Súd je toho názoru, že v danom prípade postačuje na rozhodnutie
zakladateľov nadpolovičná väčšina.“ Z tohto dôvodu, pokiaľ odvolací súd ponechal bez osobitnej reakcie
odkaz žalobkýň v odvolaní na Čl. V. bod 9. Štatútu, ktorý upravuje voľbu nových členov správnej rady

pôvodnými členmi správnej rady pred uplynutím ich funkčného obdobia (a nerieši otázku spôsobu
kreovania nových členov správnej rady zakladateľmi v prípade, že ak správna rada nezvolí nových
členov správnej rady a uplynie funkčné obdobie správnej rady); na § 19 ods. 3 zákona o neziskových
organizáciách, ktorý platí pre neziskové organizácie, ktoré sú založené štátom a vklad štátu pri jej
založenípresiaholpolovicuhodnotyvšetkýchvkladova§24ods.4zákonaoneziskovýchorganizáciách,

ktorý rieši špecifickú otázku voľby a odvolania riaditeľa neziskovej organizácie členmi správnej rady,
nemožno jeho postup, keď v bode 28. odôvodnenia napadnutého rozsudku stručne poukázal na to,
že: „... nepovažoval za potrebné sa vyjadrovať k ostatným dôvodom odvolania, nakoľko tieto sú pre
rozhodnutie v merite veci bez významu“, považovať za postup porušujúci právo na spravodlivý proces
v neprospech odvolateliek (žalobkýň 1/ a 2/).

14.4. Skutočnosť, že dovolateľky sa nestotožňujú s názorom odvolacieho súdu (aj súdu prvej inštancie),
nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o neodôvodnenosti napadnutého rozhodnutia odvolacieho
súdu. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že súd neodôvodnil
svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým

spôsobom, čo nie je daný prípad. Skutočnosť, že sa dovolateľ nestotožňuje s odôvodnením rozhodnutia
odvolacieho súdu, rozsahom a výsledkom vykonaného dokazovania, nezakladá dôvodnosť podaného
dovolania. Aj stabilná rozhodovacia prax Ústavného súdu Slovenskej republiky (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97
a IV. ÚS 324/2011) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s
procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a

právnym názorom účastníkov konania (strán sporu) vrátane ich dôvodov a námietok.

14.5. Vychádzajúc z vyššie uvedeného dovolací súd môže len konštatovať, že námietka dovolateliek o
nepreskúmateľnosti rozsudku odvolacieho súdu neobstojí.

K dovolaniu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP

15. Podľa § 421 ods. 1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo odvyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je
dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

16. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

17. Výpočet dôvodov uvedených v § 421 ods. 1 CSP je taxatívny. Všetky dôvody prípustnosti dovolania,
ktoré sú vymenované v tomto ustanovení, sa vzťahujú výlučne na právnu otázku, ktorej vyriešenie
viedlo k právnym záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu; zo zákonodarcom zvolenej
formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka
hmotnoprávna, ako aj procesnoprávna (v ďalšom texte len „právna otázka“). Musí ísť o právnu

otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním. Právna
otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo k
záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi
posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia.

18. Dovolací súd zdôrazňuje, že otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou
stranou nastolená v dovolaní, a to jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom.

19. Musí ísť o právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté
dovolaním. Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie

ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu
konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia.
Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní (a to
jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom).

20. Dôvod prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP predpokladá, že právnu otázku
kľúčovú pre rozhodnutie vo veci samej dovolací súd dosiaľ neriešil a je tu daná potreba, aby dovolací
súd ako najvyššia súdna autorita túto otázku vyriešil. Základným predpokladom prípustnosti dovolania
je, že dovolací súd vo svojej rozhodovacej činnosti doposiaľ neposudzoval právnu otázku nastolenú
dovolateľom (t. j. právne posúdenie veci odvolacím súdom, s ktorým dovolateľ nesúhlasí). Ak procesná

strana vyvodzuje prípustnosť dovolania z tohto ustanovenia, musí: a/ konkretizovať právnu otázku
riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b/ podať svoje vysvetlenie, ako mala
byť táto otázka správne riešená (napr. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/216/2017). Zároveň
je potrebné zdôrazniť, že sama polemika dovolateľa s právnymi závermi odvolacieho súdu, prosté
spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo len kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k

riešeniu právnej otázky, významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 písm. b) CSP
v spojení s § 432 ods. 2 CSP.

21. Dovolateľky v dovolaní namietali nesprávne právne posúdenie veci nižšími súdmi s tým, že zákon
o neziskových organizáciách nevylučuje, aby si zakladatelia v štatúte upravili výkon určitých práv voči

neziskovej organizácii nad rámec právnej úpravy (s výnimkou kogentných ustanovení). V súvislosti s tým
položili otázku, aké právne postavenie majú zakladatelia pri výkone týchto práv, konkrétne, či je potrebné
zakladateľov v takom prípade považovať buď za jeden subjekt s jednotnou vôľou alebo kolektívny orgán
konajúci na základe väčšinovej vôle jej členov.

21.1. V súdenej veci sa odvolací stotožnil a potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorý uzavrel, že v
čl. V bod 10 štatútu neziskovej organizácie je síce stanovené, že ak správna rada nezvolí nových členov
správnej rady a uplynie funkčné obdobie správnej rady, novú správnu radu vymenujú len zakladatelia,
avšak štatút, a ani zákon o neziskových organizáciách neriešia spôsob konania zakladateľov, pričom za
použitia analógie legis dospel k záveru o nutnosti primeraného použitia najbližšieho ustanovenia - § 21

ods. 4 zákona neziskových organizáciách na súdenú vec, vo svetle ktorého došlo k zákonnému vzniku
funkcie nových členov správnej rady neziskovej organizácie a žaloba tak nebola dôvodná.21.2. Z uvedeného je zrejmé, že dovolacia otázka tak, ako ju nastolili v dovolaní dovolateľky (teda akým
spôsobom zakladatelia neziskovej organizácie konajú v prípade, ak si v štatúte neziskovej organizácie
upravili výkon určitých práv voči neziskovej organizácii nad rámec právnej úpravy zákona o neziskových

organizáciách) nie je sformulovaná korektne, keď dovolateľky opomínajú proces aplikácie analógie legis
nižšími súdmi a ani neuvádzajú, v čom konkrétne vidia pochybenie v právnych úvahách nižších súdov.
Nastolená dovolacia otázka má iba charakter negácie (opačného právneho názoru) právneho posúdenia
súdmi nižších inštancií („Bez toho, aby sa zakladatelia výslovne dohodli na kvóre ako podmienky pre
prijatie rozhodnutia, nie je možné analogicky aplikovať ustanovenia zákona č. 213/1997 Z.z. o spôsobe

rozhodovania orgánov neziskovej organizácie “ - bod 17. dovolania) a je tak len vyjadrením nesúhlasu
s právnym názorom vysloveným súdmi v prejednávanej veci. Samotné spochybňovanie správnosti
skutkových zistení a vyhodnotenia dôkazov súdom, či sama polemika s rozhodnutím odvolacieho súdu
alebo prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia, prípadne kritika jeho prístupu zvoleného
pri právnom posudzovaní žalobou uplatneného nároku, však významovo nezodpovedajú kritériám
uvedeným v § 421 ods. 1 CSP a § 431 až § 435 CSP.

21.3. Argumentácia žalobkýň o potrebe vyriešiť v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu predmetnú
dovolaciu otázku tak nemôže byť naplnením dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP, a to
práve preto, že na riešení dovolateľkami sformulovanej právnej otázky (bod 21. tohto rozsudku) odvolací
súd svoje rozhodnutie nezaložil.

22. Zhrnúc vyššie uvedené dovolací súd konštatuje, že dovolanie žalobkýň v časti namietajúcej vadu
podľa § 420 písm. f) CSP je síce prípustné, ale nie je dôvodné. Ak dovolateľky namietli nesprávne
právne posúdenie veci v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP, dovolanie nie je prípustné pre nevymedzenie
dovolacích dôvodov spôsobom uvedeným v § 431 až § 435 CSP.

23. Vzhľadom na uvedené dovolací súd dovolanie ako celok zamietol (§ 448 CSP).

24. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol v zmysle § 453 ods. 1 CSP
v spojení s § 262 ods. 1 CSP tak, že úspešným žalovaným 1/ až 8/ priznal nárok na náhradu trov

dovolacieho konania voči neúspešným žalobkyniam 1/ a 2/ v súlade so zásadou úspechu vyplývajúcou
z § 255 ods. 1 CSP s tým, že o výške náhrady trov dovolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie
v zmysle § 262 ods. 2 CSP.

25. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.